Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13SaZ/3/2026 0726100402 22. 06. 2026 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný doklad č. XX XXXXXXX, naposledy trvale bytom: A. C., D. E., F. G. H. I.: J. F. D., K. D. - dlhodobá priepustka: D. XXXX, H. A., štátna príslušnosť: Ruská federácia, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026, takto rozhodol: I. Súd z r u š u j e v celom rozsahu rozhodnutie žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026 týkajúce sa žalobcu: A. B., cestovný doklad č. XX XXXXXXX a vec mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žalobcu príslušné na konanie o udelenie azylu Maďarsko. V súlade s čl. 29 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“, alebo „nariadenie Dublin III“), sa odovzdanie žalobcu do Maďarska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 2. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa dňa 04.09.2025 dostavil na Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné (ďalej len „správny orgán“) za účelom podania žiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu nebola zistená zhoda. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením na zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky žalovaný začal v prípade žalobcu dňa 04.09.2025 konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).
Žalobca zároveň v ten istý deň požiadal v priestoroch správneho orgánu o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z bezpečnostných dôvodov. Z tohto dôvodu bolo konanie vo veci administratívneho vyhostenia prerušené rozhodnutím č. J./XXXX-XX. 3. Dublinské stredisko po posúdení dôkazov získaných od procedurálneho odboru migračného úradu dňa 12.09.2025 začalo so žalobcom konanie o prevzatie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany podľa Dublinského nariadenia, nakoľko žalobca mal udelené schengenské víza vydané Maďarskom platné do 14.09.2025. Žalobca vo vstupnom pohovore vykonanom dňa 22.09.2025 uviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval legálne na víza vydané Maďarskom dňa 23.08.2025 cez Kuvajt do Maďarska. Tam zotrval do 29.08.2025, kedy autom pricestoval na územie SR, kde následne dňa 04.09.2025 požiadal o azyl. 4. Žalovaný s odkazom na Dublinské nariadenie, ktoré podľa ustanovenia Kapitoly I, článku 1 stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“), uviedol, že v súlade s Kapitolou I, článkom 1 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej len „vykonávacie nariadenie Komisie č. 118/2014“), bolo v prípade žalobcu dňa 23.09.2025 zaslané dožiadanie o prevzatie maďarskému partnerskému úradu. 5. Dňa 05.11.2025 Maďarsko, po predošlých zamietnutiach a následnom zaslaní požadovaných informácií zo strany Slovenska, písomne akceptovalo prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia a zároveň v súlade s článkom 3 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že žalobca je držiteľom víza vydaného Maďarskom, ktorého platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnilo vstup na územie členského štátu. 6. Dňa 16.01.2026 žalobca doručil žalovanému vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, v ktorom okrem iného uviedol, že v jeho prípade existujú konkrétne, individuálne a objektívne dôvody, pre ktoré by jeho odovzdanie do Maďarska predstavovalo reálne riziko porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to najmä riziko neobjektívneho a formálneho posúdenia žiadosti a riziko reťazového návratu. Tvrdil, že v Ruskej federácii mu hrozí trestné stíhanie za odmietnutie vojenskej služby, represie z dôvodu jeho politických názorov a výhrady svedomia, ako aj násilné povolanie do ozbrojených síl. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca požiadal o uplatnenie čl. 17 Dublinského nariadenia, ktorý podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C.K. a i. (C-578/15 PPU) predstavuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého je členský štát povinný zabrániť porušeniu základných práv žiadateľa, ak by k takémuto porušeniu mohlo dôjsť v dôsledku jeho transferu. 7. K predmetnej veci považoval žalovaný za potrebné uviesť, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne prípady týkajúce sa žiadateľov o azyl ruskej štátnej príslušnosti na území Maďarska, prípadne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) či Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktoré by potvrdzovali skutočnosť rizika netransparentného posúdenia žiadosti, resp. prípadného vyhostenia žalobcu na územie Ruskej federácie. Žalovaný mal za to, že tvrdenia žalobcu sa zakladajú len na dohadoch a predpokladoch, a nie na konkrétnych prípadoch, či skúsenostiach žalobcu. Poznamenal, že žalobca nespomenul žiadne konkrétne negatívne skúsenosti, ktoré zažil v Maďarsku, práve naopak, Maďarsko žalobcovi udelilo víza, čím mu umožnilo opustiť Rusko a tým predísť povolaniu do armády. Samotné Dublinské nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly, rešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv Európskej únie, ktorá je svojím obsahom v podstate totožná s Dohovorom. Maďarsko je samozrejme signatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ktorý bol doplnený Newyorským protokolom z 31. januára 1967. Maďarsko je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. 8. V nadväznosti na žiadosť žalobcu o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu Slovenskou republikou žalovaný uviedol, že Dublinské nariadenie síce v článku
17 ods. 1 ustanovuje, že každý členský štát môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie, avšak s poukázaním na recitál 17 Dublinského nariadenia považoval za potrebné podotknúť, že účelom článku 17 je najmä umožnenie zlúčenia rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine. Podľa informácií žalovaného však žalobca nemá v Slovenskej republike žiadne blízke osoby a ani akékoľvek iné väzby k Slovenskej republike, ktoré by potenciálne mohli smerovať k uplatneniu článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia. Navyše podotkol, že uplatnenie článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia je právo, ale nie povinnosť členského štátu, a to dokonca aj v prípade existencie väzieb. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.04.2019 č. k. 4SaZ/2/2019-37, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že Dublinské nariadenie pripúšťa postup podľa článku 17 iba ako možnosť, t. z. oprávnenie členského štátu (v danom prípade Slovenskej republiky), teda nie ako povinnosť. Je preto výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu. Ďalej sa v predmetnom rozsudku konštatuje, že nakoľko ide iba o možnosť, teda nie povinnosť, prvostupňový správny orgán nemá ani povinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. 9. Nakoľko Dublinské nariadenie žiadateľovi nepriznáva právo vybrať si zodpovedný členský štát, ale v kapitole III stanovuje objektívne kritériá, na základe ktorých sa zodpovedný členský štát určí, je podľa názoru žalovaného úmysel žalobcu využiť Maďarsko len ako tranzitný bod a maďarské víza len ako jedinú legálnu možnosť opustenia Ruska s cieľom požiadať o medzinárodnú ochranu na Slovensku, z hľadiska uplatňovania dublinského nariadenia neopodstatnený a irelevantný. Poukázal na to, že článok 12 ods. 4 Dublinského nariadenia určuje za zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal žiadateľovi víza, bez ohľadu na to, za akým účelom žiadateľ požiadal o udelenie tohto víza a bez ohľadu na to, ktorú krajinu žiadateľ považoval za cieľovú pri vstupe na územie členských štátov na základe udeleného víza. Rovnako jeho nevedomosť o existencii Dublinského nariadenia nemôže podľa žalovaného predstavovať dôvod neuplatňovania tohto nariadenia. 10. Ďalej žalovaný uviedol, že Maďarsko taktiež dodržiava európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, taktiež procedurálna smernica 2013/32/EÚ a kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ. Dublinskému stredisku nie sú známe informácie, že by osoby čelili v Maďarsku problémom v prístupe k azylovému konaniu alebo neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Podporou tejto skutočnosti je podľa žalovaného aj fakt, že na úrovni Európskej únie a to ani zo strany ESĽP alebo Súdneho dvora, nebolo vydané žiadne aktuálne záväzné rozhodnutie alebo odporúčanie pre členské krajiny Európskej únie alebo Rady Európy, ktoré by jednoznačne deklarovalo systematické nedostatky v konaní vo veciach medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Maďarsku dosahujúce riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania v zmysle Listiny základných práv Európskej únie a stanovisko obdobného charakteru požadujúce od členských krajín Európskej únie zdržať sa transferov žiadateľov o medzinárodnú ochranu do Maďarska aktuálne nie je vydané ani zo strany Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov ako najvyššieho orgánu zodpovedného za dodržiavanie Ženevského dohovoru a Newyorského protokolu. Ani Európska Komisia, ktorá má monitorovaciu a vykonávaciu právomoc vo veci nariadenia a zároveň povinnosť identifikovať prípadné porušenia práva Európskej únie na základe svojich vlastných vyšetrovaní alebo na základe iných podnetov do dnešného dňa neiniciovala žiaden postup voči Maďarsku a ani nekonštatovala porušovanie alebo systémové chyby v azylovom konaní, či prijímacích podmienkach krajiny. 11. Dublinské stredisko pred vydaním rozhodnutia posúdilo informácie získané z verejne dostupných zdrojov týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Maďarsku a možnú preukázateľnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v krajine zodpovednej za prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny. Okrem materiálnych prijímacích podmienok sa azylantom v Maďarsku poskytujú zdravotnícke služby, ktoré zodpovedajú bezplatným zdravotným službám poskytovaným štátnym príslušníkom tretích krajín s legálnym pobytom. Žiadatelia o azyl majú právo na vyšetrenia u všeobecných lekárov, ale špecializovaná liečba vykonávaná na poliklinikách a v nemocniciach je bezplatná len v prípade núdze a na odporúčanie praktického lekára. Podľa vyhlášky o azyle majú žiadatelia o azyl so špeciálnymi potrebami nárok na bezplatné zdravotné a opatrovateľské služby, rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť alebo psychoterapeutickú liečbu, ak to vyžaduje zdravotný stav osoby. Podľa vyhlášky o azyle dostávajú žiadatelia o azyl s
pobytom v prijímacích strediskách: a) ubytovanie; b) tri jedlá denne (raňajky, obed a večera) alebo ekvivalentnú výšku príspevku na stravu; c) hygienické a jedálenské potreby alebo ekvivalentnú výšku príspevku. Žiadateľ má právo na bezplatnú právnu pomoc (Zdroj: https://asylumineurope.org/ wp-content/uploads/2022/04/AIDA-HU__2021update.pdf). Vo všetkých strediskách je zabezpečené pravidelné upratovanie, počet toaliet a spŕch je dostatočný vo všetkých zariadeniach pri pravidelnej obsadenosti. Každé zariadenie je vybavené počítačmi, taktiež disponuje spoločenskými miestnosťami a športoviskami (Zdroj: https://asylumineurope.org/reports/country/hungary/reception-conditions/housing/ conditions-reception-facilities/). 12. Vzhľadom na to, že v zmysle článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žalobcom je Maďarsko a podľa názoru žalovaného neexistujú dôvody domnievať sa, že v Maďarsku by žalobcovi hrozilo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru, žalovaný zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej republiky v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia, podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle ako neprípustnú a žalobca bude odovzdaný z územia Slovenskej republiky v súlade s článkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia. II. Správna žaloba 13. Správnou žalobou zo dňa 16.03.2026 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026) vo výroku o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca s napadnutým rozhodnutím v jeho výroku nesúhlasil, považoval ho za vecne a právne nesprávne a nezákonné a mal za to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP). 14. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov videl žalobca v tom, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami spôsobom, ktorý by spĺňal požiadavky kladené na riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. Žalovanému vytýkal, že sa obmedzil na všeobecné konštatovania o tom, že neexistujú prekážky pre odovzdanie žalobcu do Maďarska, avšak neuviedol, na základe akých konkrétnych, aktuálnych a relevantných podkladov k takémuto záveru dospel. Neodôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval doložku suverenity. Argumentoval, že nemá povinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti, hoci podľa Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sža/102/2010 tak podľa názoru žalobcu jednoznačne urobiť mal, cit. „Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že nariadenie ani žiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Odvolací súd poznamenáva, že nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho uváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou podstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení. Podľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne obmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa vykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon. Podľa odvolacieho súdu, nedostatok zdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo k požadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože tak navrhovateľovi ako ani súdu preskúmavajúcemu napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán pri rozhodovaní riadil.“
15. Zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo podľa žalobcu nedostačujúce na riadne posúdenie veci na základe toho, že žalovaný si do konania nezabezpečil informácie o štáte Maďarsko. Namietal, že žiadne informácie o Maďarsku sa v spise nenachádzajú, hoci žalovaný v napádanom rozhodnutí uvádza, že pred vydaním rozhodnutia „posúdil informácie získané z verejne dostupných zdrojov“. Žalovaný teda nevykonal potrebné dokazovanie smerujúce k posúdeniu aktuálnej situácie v azylovom systéme Maďarska a k vyhodnoteniu reálneho rizika porušenia základných práv žalobcu v prípade jeho odovzdania do tohto štátu. Povinnosťou správneho orgánu pritom nie je len formálne aplikovať kritériá podľa dublinského nariadenia, ale aj overiť, či v konkrétnom prípade nedôjde k porušeniu základných práv žiadateľa o azyl. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na ustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej členský štát nesmie vykonať transfer žiadateľa, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že v zodpovednom štáte existujú systémové nedostatky azylového konania alebo podmienok prijatia, ktoré predstavujú riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Uviedol, že takéto nedostatky boli vo vzťahu k Maďarsku opakovane konštatované aj v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora, napríklad v konaní European Commission v. Hungary (C-821/19), v ktorom bolo preukázané, že Maďarsko systematicky obmedzovalo prístup k azylovému konaniu a nerešpektovalo práva žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Rovnako judikatúra ESĽP dlhodobo poukazuje na nedostatky azylového systému v Maďarsku, vrátane absencie efektívneho prístupu k azylu, riziká kolektívneho vyhosťovania a nedostatočnej ochrany pred návratom do krajiny pôvodu bez riadneho posúdenia žiadosti, čím dochádza k porušeniu zákazu non-refoulement a článku 3 Dohovoru. Žalobca poukázal na to, že existenciu systémových nedostatkov azylového systému v Maďarsku nepreukazujú len všeobecné správy medzinárodných organizácií, ale aj ustálená rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie. Správne súdy viacerých členských štátov opakovane dospeli k záveru, že azylový systém v Maďarsku nezaručuje efektívny prístup k azylovému konaniu, neposkytuje dostatočné procesné záruky a vystavuje žiadateľov reálnemu riziku návratu bez riadneho posúdenia ich žiadosti. Napríklad Tribunal administratif v Luxembursku (17.09.2015) konštatoval existenciu systémových nedostatkov a riziko neľudského zaobchádzania v prípade transferu do Maďarska. Nemecké správne súdy, vrátane Verwaltungsgericht Düsseldorf (napr. sp. zn. 14 L 1600/15.A), poukázali na reálne riziko tzv. reťazového refoulementu, keď žiadatelia môžu byť vrátení do tretej krajiny bez vecného preskúmania ich žiadosti. Holandský súd Rechtbank Den Haag (2015) identifikoval absenciu efektívneho opravného prostriedku a nedostatočný prístup k právnej pomoci, zatiaľ čo švédske správne súdy (Förvaltningsrätten i Stockholm, 2016) výslovne konštatovali riziko porušenia zásady non-refoulement. Rovnako taliansky Consiglio di Stato (2017) dospel k záveru, že základné práva žiadateľov o azyl sú v Maďarsku vážne narušené. 16. Na margo výhrady žalovaného, že žalobca v podanom stanovisku pred vydaním rozhodnutia neuviedol žiadne konkrétne prípady týkajúce sa žiadateľov o azyl na území Maďarska, prípadne rozhodnutia ESĽP či Súdneho dvora, ktoré by potvrdzovali skutočnosť rizika netransparentného posúdenia žiadosti, dal žalobca do pozornosti judikatúru ESĽP, najmä rozsudok European Court of Human Rights, H.Q. and Others v. Hungary, Applications nos. 46084/21, 40185/22 and 53952/22, judgment of 24 June 2025, ako aj rozsudok European Court of Human Rights, R.R. and Others v. Hungary, Application no. 36037/17, judgment of 2 March 2021, v ktorých súd konštatoval závažné nedostatky azylového systému v Maďarsku, vrátane absencie efektívneho prístupu k azylovému konaniu, kolektívneho vyhosťovania bez individuálneho posúdenia a neprimeraného zaobchádzania so žiadateľmi o azyl. 17. Žalobca mal za to, že uvedená judikatúra potvrdzuje, že nejde o ojedinelé alebo individuálne zlyhania, ale o dlhodobé a systematické nedostatky azylového systému v Maďarsku, ktoré môžu viesť k porušeniu článku 3 Dohovoru, ako aj článku 4 Charty základných práv Európskej únie. Za týchto okolností bol žalovaný podľa názoru žalobcu povinný tieto skutočnosti aktívne preveriť a vyhodnotiť, čo však neurobil, čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti. Konštatoval, že tým, že žalovaný nevykonal vlastné hodnotenie aktuálneho stavu, porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci. Holé konštatovanie žalovaného, že „Maďarsko dodržiava európske normy“ preto podľa žalobcu nie je ničím podložené. 18. Na podporu svojich tvrdení žalobca predložil súdu komunikáciu právnej zástupkyne žalobcu s Hungarian Helsinki Committe (mimovládna organizácia pôsobiaca v Maďarsku, ktorá sa špecializuje najmä na ochranu ľudských práv, najmä práv žiadateľov o azyl a cudzincov a na monitoring zaobchádzania s cudzincami), z ktorej poukázal na tvrdenie advokáta L. M. K., že „Maďarsko roky vedome a zámerne ignoruje a neimplementuje pravidlá EÚ o azyle“. Súčasne poukázal na Asylum
Information Database, ktorý už na strane 13 a 14 uvádza, čo všetko Maďarsko v rámci azylových konaní porušuje. Poukázal na to, že na strane 20 je jasne uvedené, že iba maďarské ambasády v N. a Kyjeve prijímajú žiadosti o azyl, aj odkaz na zákon, z ktorého to vyplýva. Na strane 55 pod písmenom a) je uvedené, že osoby odovzdané na základe dublinského nariadenia vôbec nemôžu požiadať o azyl (aj keď nastalo pár výnimiek, na ktoré sa však podľa žalobcu nemožno spoliehať). 19. S uvedeným podľa žalobcu úzko súvisí aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keďže žalovaný nevykonal individuálne posúdenie veci žalobcu a obmedzil sa na mechanickú aplikáciu pravidiel podľa dublinského nariadenia. Mal za to, že takýto formalistický postup je v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora, ktorá zdôrazňuje potrebu individuálneho posúdenia každého prípadu a zohľadnenia osobitných okolností žiadateľa. Tiež namietal, že žalovaný sa zároveň nedostatočne vysporiadal s možnosťou uplatnenia doložky suverenity podľa článku 17 uvedeného nariadenia, hoci žalobca na jej aplikáciu výslovne poukazoval. Absencia riadnej úvahy o jej použití predstavuje ďalšiu procesnú vadu, ktorá mohla mať zásadný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru nie je pravdou, že účelom článku 17 dublinského nariadenia je najmä umožnenie zlúčenia rodinných príslušníkov, ako to uvádza žalovaný. Primárnym účelom citovaného článku je podľa žalobcu flexibilita dublinského nariadenia hlavne v prípadoch, keď je potrebné zabrániť nespravodlivým alebo nehumánnym následkom transferov, čo je práve jeho prípadom. 20. Zároveň doplnil, že Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku M.S.S. proti Belgicku a Grécku (č. 30696/09) jednoznačne konštatoval, že členský štát nesie zodpovednosť za porušenie čl. 3 Dohovoru, ak uskutoční dublinský transfer do štátu, v ktorom existujú systémové alebo individuálne nedostatky azylového systému vedúce k reálnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Súdny dvor túto povinnosť potvrdil napr. v rozsudku NS a i. (C-411/10 a C-493/10), podľa ktorého členský štát nesmie uskutočniť presun žiadateľa, ak by tým došlo k porušeniu základných práv, najmä čl. 4 Charty základných práv EÚ, ktorý zodpovedá čl. 3 Dohovoru. 21. Žalobca mal za to, že v jeho prípade existujú konkrétne, individuálne a objektívne dôvody, pre ktoré by jeho odovzdanie Maďarskej republike predstavovalo reálne riziko porušenia čl. 3 Dohovoru, a to najmä riziko neobjektívneho a formálneho posúdenia žiadosti a riziko reťazového návratu. V tejto súvislosti uviedol, že ESĽP opakovane zdôraznil, že formálne dodržanie procesných pravidiel nepostačuje, ak azylový systém ako celok neposkytuje reálnu ochranu pred návratom do krajiny pôvodu (pozri napr. Tarakhel proti Švajčiarsku, č. 29217/12). ESĽP v rozsudku Hirsi Jamaa a i. proti Taliansku (č. 27765/09) zdôraznil, že zákaz vyhostenia podľa čl. 3 Dohovru zahŕňa aj zákaz nepriamych návratov, ak existuje riziko, že dotknutá osoba bude vystavená zakázanému zaobchádzaniu v krajine pôvodu. V nadväznosti na uvedené žalobca podotkol, že v Ruskej federácii mu hrozí trestné stíhanie za odmietnutie vojenskej služby, násilné povolanie do ozbrojených síl a represie z dôvodu jeho politických názorov a výhrady svedomia. Takéto riziká podľa jeho názoru spadajú pod ochranu čl. 3 Dohovoru, ako aj pod zásadu nonrefoulement. 22. Záverom poukázal na rozsudok Súdneho dvora C.K. a i. (C-578/16 PPU), v ktorom výslovne konštatoval, že čl. 17 dublinského nariadenia predstavuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého je členský štát povinný zabrániť porušeniu základných práv žiadateľa, ak by k takémuto porušeniu mohlo dôjsť v dôsledku transferu. Uplatnenie čl. 17 nie je výnimočným ani svojvoľným opatrením, ale legitímnym nástrojom ochrany základných práv, najmä v situáciách, keď existujú vážne pochybnosti o súlade transferu s čl. 3 Dohovoru. III. Vyjadrenie žalovaného 23. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 07.04.2026 žalovaný uviedol, že námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov považuje za neopodstatnenú vzhľadom na skutočnosť, že čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia dáva Slovenskej republike právo rozhodnúť, či posúdi žiadosť žalobcu o udelenie azylu, aj keď podľa kritérií stanovených týmto nariadením jej neprislúcha zodpovednosť za posúdenie. Žalobca v procese riešenia žiadosti o azyl žiadal o uplatnenie doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, a využil možnosť požiadať o dobrovoľné prevzatie zodpovednosti Slovenskej republiky v jeho prípade, avšak nepredložil dôkazy, na podklade, ktorých by mohol žalovaný zvažovať aplikáciu čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia.
24. Žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcu voči jeho postupu, ktorý spochybňoval správnosť rozhodnutia Slovenskej republiky neprevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, a nerešpektovanie článku 3 Dohovoru. Mal za to, že v prípade žalobcu neboli preukázané obavy z ponižovania a neľudského správania v rozsahu, ktorý by zásadným spôsobom ovplyvnil žalovaného rozhodnúť tak, aby uplatnil čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia a Slovenská republika prevzala zodpovednosť za posudzovanie tejto žiadosti o azyl. Vzhľadom na nepreukázané konkrétne hrozby neľudského zaobchádzania so žalobcom v Maďarsku, žalovaný odmietol, že rozhodnutím neuplatniť čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia v prípade žalobcu nerešpektoval článok 3 Dohovoru. 25. Uviedol, že dňa 05.11.2025 Maďarsko písomne akceptovalo prevzatie žiadateľa podľa článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia a zároveň v súlade s článkom 3 vykonávacieho nariadenia Komisie EÚ č. 118/2014, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Poukázal na to, že žalobcom uvádzané dôvody nesúhlasu s odovzdaním sa opierajú o obavy o jeho bezpečnosť, život a riziko neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na reštriktívnu migračnú politiku a špecifický postoj Maďarska k rusko-ukrajinskému konfliktu. V tejto súvislosti upozornil, že dôvody uvádzané žalobcom ako relevantné pre odmietnutie jeho presunu do Maďarska, najmä obavy o jeho bezpečnosť, riziko neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na reštriktívnu migračnú politiku a špecifické politické postoje Maďarska, boli žalobcovi známe už v čase, keď požiadal Maďarsko o udelenie víz a vstup na jeho územie. Podotkol, že v procese udeľovania víz a počas pobytu v Maďarsku žalobca nenamietal konania maďarských orgánov ako diskriminačné alebo neobjektívne. 26. Žalobcom konštatované nedostatky azylového systému v Maďarsku sú podľa žalovaného uvádzané vo všeobecnej rovine. Žalobcovi vytýkal, že v procese posudzovania žiadosti o azyl neuviedol konkrétne žiadnu rasovú diskrimináciu, nevyhovujúce materiálne podmienky, nedostatky v integrácii, alebo sociálnej podporu, alebo vystavenie kultúrnej, či jazykovej bariére, ktorej by žalobca mohol byť vystavený. Konštatoval, že výhrady žalobcu voči azylovému systému Maďarska nie je možné považovať za relevantné ako dôvod na odmietnutie presunu podľa Dublinského nariadenia (EÚ č. 604/2013, články 3 a 6). Uviedol, že žalobca vstúpil na územie Maďarska s platnými vízami a počas svojho osobného 7-dňového pobytu v Maďarsku disponoval plnou a reálnou možnosťou využiť azylový systém. Mal prístup ku všetkým procedurálnym nástrojom azylového systému vrátane podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, prístupu k právnej pomoci a tlmočníkom. Podľa žalovaného nebolo preukázané, že by zo strany Maďarska boli voči žalobcovi vedené odmietavé kroky, alebo ohrozenie jeho bezpečnosti, či porušovanie jeho práv. Žalobca dobrovoľne nevyužil azylový systém štátu, ktorý si sám vybral, prostredníctvom udelených víz na legálny odchod z krajiny pôvodu. Žalobca uviedol, že od roku 2022 si preferenčne určil Slovenskú republiku ako štát, svojho pobytu. Žalovaný preto zdôraznil, že skutočnosť, že žalobca nevyužil systém v Maďarsku nebola dôsledkom objektívnej nedostatočnosti ani nespravodlivosti azylového systému v Maďarsku, ako sa pokúša v správnej žalobe uviesť žalobca, ale výlučne z dôvodu subjektívnej preferencie žalobcu pre krajinu Slovensko. Poukázal na to, že žalobcom uvádzané rozsudky o nedostatkoch azylového konania v Maďarsku, sa týkajú prípadov, kde žiadatelia systém reálne využili a narazili na procesné nedostatky. V prípade žalobcu však systém nebol využitý vôbec z dôvodu subjektívnej preferencie iného štátu. Podľa čl. 3 a 6 Dublinského nariadenia a EASO Guidance on the Dublin procedure – Operational standards and indicators je zodpovednosť členského štátu stanovená objektívnymi kritériami, pričom subjektívna voľba žiadateľa nemôže oslabiť právny základ presunu. Dostupnosť systému a reálne možnosti jeho využitia sú kľúčové pre posúdenie zodpovednosti členského štátu, a fakt, že žalobca systém nevyužil, podľa názoru žalovaného vnáša pochybnosti do jeho hodnotenia azylového systému v Maďarsku a javí sa ako účelová. Žalovaný mal za to, že presun žalobcu do Maďarska je odôvodnený a zákonný. Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 27. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. IV. Relevantné právne predpisy
28. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 29. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 30. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 31. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 32. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 33. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 34. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 35. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát. 36. Podľa § 11 ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje, či je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie. Ministerstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie o udelenie azylu. 37. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých zákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa predpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne v časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o udelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona. 38. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného za posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských štátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej únie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné útočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje územie. 39. Podľa čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný. 40. Podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzi národnú ochranu podaná. Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný. Ak nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe kritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane sa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného členského štátu. 41. Podľa čl. 12 ods. 4 Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne
umožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí územia členských štátov. Ak je žiadateľ držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, a ak neopustil územia členských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu. 42. Podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných prípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete „DubliNet“ vytvorenej na základe článku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý uskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby prevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť. Členský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne uvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté rozhodnutie posúdiť žiadosť. 43. Podľa čl. 84 ods. 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2024/1351 zo 14.05.2024, členský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zaregistrovaná pred 1. júlom 2026, sa určí podľa kritérií stanovených v nariadení (EÚ) č. 604/2013. 44. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V. Posúdenie veci správnym súdom 45. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“)], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 22.06.2026, nakoľko ani jeden z účastníkov nenavrhol, aby súd vo veci nariadil pojednávanie, pričom boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 46. Predmetom prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026, ktorým žalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že podľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žalobcu príslušné na konanie o udelenie azylu Maďarsko. 47. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o azyl dňa 04.09.2025. Dňa 22.09.2025 bol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého uviedol, že dňa 22.08.2025 vycestoval autom z mesta C. L. B.. Následne letecky pokračoval do mesta Novosibirsk a následne tiež letecky do Moskvy. Z Moskvy nasledujúci deň (23.08.2025) pokračoval letecky do Kuvajtu a následne ďalej do Budapešti. Tam zotrval do 29.08.2025, kedy sa autom prepravil z Budapešti do Bratislavy. Dňa 04.09.2025 požiadal o azyl. Žalobca uviedol, že je mladý človek, ktorý nemá žiadne zlozvyky, nebol trestne stíhaný, zároveň je pedagóg (učiteľ telesnej výchovy). Keďže je mladý, jeho integrácia do spoločnosti by bola o to jednoduchšia, súčasne sa už začal učiť slovenský jazyk. Verí, že jeho doklady o vzdelaní budú zohľadnené, chcel by pokračovať v štúdiu na Slovensku a neskôr tu zotrvať a založiť si tu rodinu. Navyše je kresťan, ktorému vierovyznanie bráni zabíjať a ubližovať blížnym. V D. mu
hrozí trestné stíhanie za odmietnutie účasti na bojových činnostiach, ktoré môže byť surovo potrestané na základe ústavy Ruskej federácie. Dodal, že na základe zákonov Ruskej federácie, úmyselné odmietnutie účasti v prebiehajúcom vojenskom konflikte sa trestá. Tvrdil, že Organizácia spojených národov dokumentuje jednoznačne nepovolené nezákonné vojenské útoky na Ukrajine, čo potvrdzuje aj jeho strach vrátiť sa do Ruska. Taktiež jeho vysoká úroveň fyzickej prípravy (navyše aj ako biatlonista ovládajúci športové zbrane) umožňuje vojenskej správe, aby ho prioritne odviedla do aktívnej vojenskej činnosti, v špecializácii vojakov, ktorí sa zameriavajú na vojenské akcie na Ukrajine. Navyše v Rusku prebiehajú surové akcie voči mladým ľuďom, ktorí odmietajú podpísať vstup do armády a odísť na front. Ministerstvo obrany násilím núti mladých ľudí podpisovať vojenskú zmluvu o účasti na vojenských akciách. Uviedol príklad mladého človeka, za ktorého vojenskú zmluvu podpísal jeho veliteľ a po jeho smrti bol proces zamietnutý štátnymi orgánmi. Tým chcel demonštrovať, že akékoľvek odmietnutie podpísať vojenskú zmluvu alebo pokus o odmietnutie nastúpiť do aktívnych vojenských činností, vedú k represiám a fakticky zničeniu človeka. Jeho kategorické rozhodnutie je nebojovať a principiálne je proti násiliu, používaniu zbraní proti ľuďom a ohrozeniu života iných ľudí. Nechce sa podieľať na tragických osudoch zabitých vojakov. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 21.10.2024 plukovník 324. pluku rozstrieľal 19-ročného vojaka O. O. z Tatarstanu. Tvrdil, že oficiálna správa síce hovorí, že to bola nešťastná náhoda, zabitý vojak mal však na tele množstvo ďalších zranení. Podľa slov ostatných vojakov ho mučili železnými tyčami a nebola mu poskytnutá zdravotná starostlivosť. Za to, že odmietol účasť vo vojenských akciách, plánovali ho poslať za trest do kurskej oblasti a jeho smrť bola prezentovaná ako jeho rozhodnutie obetovať svoj život za vlasť. Tento incident podľa žalobcu dokazuje, že odmietnutie účasti vo vojenských akciách má za následok nezákonné vysielanie mladých ľudí na front. Navyše mučenie a súdne trestanie vo vnútri vojenského systému je kruté a neľudské. Žalobca uviedol, že jeho odmietnutie účasti na fronte analogicky súvisí s neľudským zaobchádzaním na fronte a § 3 Konvencie, ktorá bola prijatá v meste Rím 04.11.1950, týkajúceho sa násilia proti ľudskosti. Poukázal aj na vyhlásenie medzinárodného trestného súdu v Haagu, ktorý vydal príkaz na zatknutie prezidenta Ruskej federácie H. J., tresty spojené s odmietnutím vojenskej služby a následné medzinárodné prenasledovanie sú považované za nezákonné činy a porušenie práv detí A. P., haagsky súd považuje za nezákonné činy o presídľovaní detí. Medzinárodný trestný súd rozhodol, že H. J. nesie trestnú zodpovednosť za všetky skutky a trestné činy, ktoré spáchal z titulu jeho riadiacej funkcie a postavenia. V D. neuznávajú jurisdikciu medzinárodného trestného súdu a jeho rozhodnutia považujú za škodlivé. Ruské orgány netrestajú vojenské priestupky a trestné činy na svojom území. Všetky tieto rozhodnutia podľa žalobcu potvrdzujú zločinecký charakter politiky ruského vedenia, v rámci ktorej sa vedie vojna. Účasť v takejto vojne je považovaná za zločineckú účasť a preto sa jej žalobca odmieta zúčastniť na základe toho, že má úprimné morálne, etické a náboženské presvedčenie sa jej nezúčastňovať. Uviedol, že nechce byť súčasťou tohto nezákonného vojenského konfliktu. Podľa jeho názoru Ruská federácia tým, že neakceptuje odmietnutie účasti mladých ľudí vo vojenských akciách, porušuje všetky medzinárodné konvencie a zákony. 48. V rámci administratívneho konania žalobca opakovane žiadal, aby Slovenská republika prevzala zodpovednosť za posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu resp., aby nebol odovzdaný do Maďarska, nakoľko tam sa obáva neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti. Poukázal na to, že presun žiadateľa o medzinárodnú ochranu podľa dublinského nariadenia nie je prípustný, ak existujú vážne a preukázateľné dôvody domnievať sa, že by bol vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. 49. Žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle s odkazom na to, že príslušným štátom na konanie o udelenie azylu je Maďarsko. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdil, že pred jeho vydaním posúdil informácie získané z verejne dostupných zdrojov týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Maďarsku a dospel k záveru, že neexistujú dôvody domnievať sa, že by žalobcovi v Maďarsku hrozilo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie. Správny súd však z predloženého administratívneho spisu zistil, že žalovaný si do konania nezabezpečil žiadne konkrétne, aktuálne a relevantné informácie o stave azylového systému v Maďarsku. V administratívnom spise absentujú akékoľvek podklady, správy o prijímajúcom štáte, či monitorovacie správy medzinárodných organizácií, ktoré by preukazovali reálny stav prijímacích podmienok a prístupu k azylovému konaniu v Maďarsku v čase rozhodovania. Odkazy na internetové zdroje (napr. databázu AIDA z rokov 2021 a 2022) uvedené priamo v texte rozhodnutia sú nielen neaktuálne vzhľadom na čas rozhodovania, ale predovšetkým veľmi všeobecné, uvádzajúce, čo je upravené vo vyhláške o azyle. Nemajú teda dostatočnú výpovednú hodnotu vo vzťahu k reálnemu stavu. Žalovaný tak porušil základnú zásadu správneho konania, podľa ktorej je správny orgán povinný presne
a úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vykonal posúdenie situácie, avšak toto posúdenie nemá žiadny odraz v administratívnom spise, jeho závery sú nepreskúmateľné a nemajú oporu v spise. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 16.01.2026 vzniesol závažné a konkrétne námietky voči svojmu odovzdaniu do Maďarska, pričom poukázal na reálne riziko porušenia článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a článku 4 Charty základných práv EÚ. Povinnosťou žalovaného bolo na tieto námietky reagovať nie generickými frázami o tom, že „Maďarsko dodržiava európske normy“, ale dôsledným, individuálnym a aktuálnym vyhodnotením situácie v prijímajúcom štáte, čo sa v danom prípade nestalo. 50. Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že na úrovni Európskej únie a to ani zo strany ESĽP alebo Súdneho dvora, nebolo vydané žiadne aktuálne záväzné rozhodnutie alebo odporúčanie pre členské krajiny Európskej únie alebo Rady Európy, ktoré by jednoznačne deklarovalo systematické nedostatky v konaní vo veciach medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Maďarsku dosahujúce riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Samotný žalobca však v žalobe poukázal na viaceré rozhodnutia, ktoré vyvracajú toto tvrdenie žalovaného. Napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Komisia proti Maďarsku (C-823/21) zo dňa 22.06.2023, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) s názvom H.Q. a ďalší proti Maďarsku (sťažnosti č. 46084/21, 40185/22 a 53952/22) zo dňa 24.06.2025, ktoré naznačujú, že azylový systém v Maďarsku vykazuje štrukturálne a systémové nedostatky, ktoré znemožňujú reálny prístup k právnej ochrane. 51. Tomu, že Maďarsko sa už dlhodobo potýka so závažnými nedostatkami azylového systému, nasvedčuje aj rozsudok Súdneho dvora zo dňa 17.12.2020 vo veci Komisia proti Maďarsku, C-808/18. Súdny dvor vyhovel žalobe Európskej komisie a konštatoval, že Maďarsko si neplní svoje povinnosti vyplývajúce z niekoľkých ustanovení návratovej, procedurálnej a prijímacej smernice. Súdny dvor ďalej v už vyššie spomenutom rozsudku zo dňa 22.06.2023 vo veci C-823/21, Komisia proti Maďarsku, rozhodol, že maďarská právna úprava odporuje právu Únie. Maďarsko „tým, že podmienilo možnosť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu pre niektorých štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti nachádzajúce sa na území Maďarska alebo na hraniciach tohto členského štátu predchádzajúcim predložením vyhlásenia o zámere na maďarskom veľvyslanectve nachádzajúcom sa v tretej krajine a vydaním cestovného dokladu, ktorý im umožňuje vstup na maďarské územie, nesplnilo povinnosti, ktoré preň vyplývajú z článku 6 procedurálnej smernice (pre prehľadnosť upravil súd).“ Európska komisia navyše na Maďarsko podala novú žalobu pre neplnenie povinností plynúcich z vyššie uvedeného rozsudku zo dňa 17.12.2020 vo veci Komisia proti Maďarsku, C-808/18. Súdny dvor o nej rozhodol rozsudkom zo dňa 13.06.2024, Komisia proti Maďarsku, C-123/22. Zistil, že Maďarsko skutočne neprijalo všetky opatrenia, ktoré vyplývajú z daného rozsudku, a nesplnilo tak svoje povinnosti podľa čl. 260 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uložil kvôli tomu Maďarsku jednorazovú pokutu vo výške 200.000.000,- eur spolu s penále od vyhlásenia rozsudku až do splnenia nesplnených povinností – vo výške 900.000,- eur denne vo vzťahu k povinnostiam plynúcim z procedurálnej smernice a 100.000,- eur denne vo vzťahu k povinnostiam týkajúcim sa návratovej smernice. 52. Z pomerne nedávneho obdobia sú aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 08.07.2021 vo veci Shahzad proti Maďarsku, č. 12625/17, zo dňa 22.09.2022 vo veci H. K. proti Maďarsku, č. 18531/17, a zo dňa 04.05.2023 vo veci R. N. proti Maďarsku, č. 71/18. Štrasburský súd v nich zistil porušenie čl. 4 Protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý zakazuje kolektívne vyhostenie cudzincov. A porušenie čl. 13 tohto dohovoru, ktorý garantuje právo na účinný prostriedok nápravy, ak jednotlivec vznáša obhájiteľné tvrdenie o porušení jeho práv chránených daným dohovorom. Vo všetkých troch prípadoch išlo zjednodušene povedané o to, že sťažovatelia, ktorí chceli v Maďarsku požiadať o azyl, čelili vytlačeniu (push-back) na srbské územie bez toho, aby ktokoľvek posúdil ich individuálnu situáciu. A bez toho, aby sa mali kde proti tomuto postupu maďarských orgánov brániť. 53. K týmto rozsudkom možno potom pridať aj rozsudok zo dňa 05.10.2023 vo veci Shahzad proti Maďarsku (č. 2), č. 37967/18, v ktorom štrasburský súd zistil porušenie zákazu zlého zaobchádzania pri nútenom návrate sťažovateľa do Srbska. V rozsudku zo dňa 12.10.2023 vo veci S. S. a ostatní proti Maďarsku, č. 56417/19 a 44245/20, Európsky súd pre ľudské práva opäť zistil porušenie čl. 4 Protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý zakazuje kolektívne vyhostenie cudzincov. Maďarské orgány k nemu pristúpili pri siedmich jemenských a troch afganských žiadateľoch o azyl. V danej veci štrasburský súd opäť zistil aj porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý
zakazuje zlé zaobchádzanie. V niekoľkých veciach potom Maďarsko porušilo právo na osobnú slobodu podľa čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach, často v spojení s čl. 3 rovnakého dohovoru (pozri rozsudky zo dňa 04.09.2023 vo veci A. C. a O. O. proti Maďarsku, č. 48139/16 a 7077/15, zo dňa 05.10.2023 vo veci M. A. a ostatní proti Maďarsku, č. 58680/18, z rovnakého dňa vo veci P. S. a A. M. proti Maďarsku, č. 53272/17, z rovnakého dňa vo veci O. Q. proti Maďarsku, č. 53528/19, zo dňa 22.02.2024 vo veci M. H. a S. B. proti Maďarsku, č. 10940/17 a 15977/17, a zo dňa 21. 3. 2024 vo veci L. proti Maďarsku, č. 6182/20). Možno ešte doplniť rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 20.06.2024 vo veci H. L. proti Maďarsku, č. 37641/19. Prípad sa týkal irackého štátneho príslušníka, ktorý pricestoval do Maďarska, požiadal o medzinárodnú ochranu a následne ho umiestnili do tranzitnej zóny Tompa. Nedostával tam stravu, kým Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere nevyhovel jeho návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Štrasburský súd pre neposkytovanie jedla po dobu ôsmich dní zistil porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 54. Zo všetkých týchto rozsudkov európskych súdov možno vyvodzovať, že Maďarsko bolo problémové, pokiaľ ide o to, ako tamojší azylový systém zaobchádza so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu. Žalovaný mal o citovanej judikatúre vedieť. Bolo preto namieste, aby v tomto kontexte obzvlášť starostlivo zhodnotil, či sa situácia v Maďarsku zlepšila, a či tamojší azylový systém už nevykazuje natoľko závažné nedostatky, ako to bolo predtým. Táto povinnosť pritom zaťažovala iba žalovaného, ktorý zodpovedá za dodržanie medzinárodného záväzku nevystaviť žiadateľa zlému zaobchádzaniu tým, že ho vráti do krajiny, kde by mu takéto zaobchádzanie mohlo hroziť. Nie je pritom podstatné, že žalobca v priebehu administratívneho konania na tieto konkrétne rozhodnutia súdov nepoukazoval. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v tom smere, že v žalobe uvádzané rozsudky o nedostatkoch azylového konania v Maďarsku, sa týkajú prípadov, kde žiadatelia systém reálne využili a narazili na procesné nedostatky, pričom žalobca systém nevyužil vôbec, táto je pre posúdenie veci z hľadiska prípadnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia irelevantná. To rovnako platí aj o argumentácii žalovaného v tom smere, že dôvody uvádzané žalobcom ako relevantné pre odmietnutie jeho presunu do Maďarska, najmä obavy o jeho bezpečnosť, riziko neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na reštriktívnu migračnú politiku a špecifické politické postoje Maďarska, boli žalobcovi známe už v čase, keď požiadal Maďarsko o udelenie víz a vstup na jeho územie, a že v procese udeľovania víz a počas pobytu v Maďarsku žalobca nenamietal konania maďarských orgánov ako diskriminačné alebo neobjektívne. Ďalej, že žalobca počas svojho osobného 7-dňového pobytu v Maďarsku disponoval plnou a reálnou možnosťou využiť azylový systém. Mal prístup ku všetkým procedurálnym nástrojom azylového systému vrátane podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, prístupu k právnej pomoci a tlmočníkom. Žiadna z týchto skutočností nevylučuje aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia a nezbavuje žalovaného povinnosti skúmať, či nie sú dané dôvody na jeho aplikáciu. 55. Ak nie je isté, že v Maďarsku vôbec možno podať žiadosť o medzinárodnú ochranu v súlade so zárukami plynúcimi z práva Únie (k tomu pozri rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22.06.2023 vo veci C-823/21, Komisia proti Maďarsku), potom nemožno vylúčiť, že by mohlo dôjsť k vráteniu žiadateľa do krajiny jeho pôvodu bez toho, aby maďarské orgány jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu riadne posúdili. Takýto postup odporuje zákazu navrátenia (non-refoulement). Z obsahu administratívneho spisu neplynie dostatočná istota, že by žalobca v Maďarsku skutočne mal možnosť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu. Maďarský azylový systém podľa vyššie uvedených rozsudkov trpí nedostatkami, ktoré potenciálne môžu vystaviť žalobcu zlému zaobchádzaniu v podobe jeho vrátenia do krajiny pôvodu bez riadneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Bolo preto povinnosťou žalovaného, aby sa oveľa starostlivejšie zaoberal situáciou žiadateľov vrátených do Maďarska v rámci dublinského konania. Mal sa uistiť, že v Maďarsku budú so žalobcom aj napriek existujúcim nedostatkom zaobchádzať tak, aby to neviedlo k porušeniu zákazu navrátenia (non-refoulement). Odovzdanie žalobcu by podľa súdu bolo zlučiteľné s čl. 3 ods. 2 nariadenia Dublin III napriek vyššie uvedeným nedostatkom v prípade, ak by žalovaný dostal od maďarských orgánov individuálne záruky, že žalobcovi umožnia žiadosť podať. Poskytnutie individuálnych záruk má svoje miesto najmä v extradičnom konaní. Možno ich však určite využiť aj v konaní o odovzdaní podľa nariadenia Dublin III, ak existuje riziko, že sa žiadateľovi v príslušnom štáte nedostane riadneho prijatia. Európsky súd pre ľudské práva tiež vo veci Tarakhel proti Švajčiarsku (rozsudok zo dňa 04.11.2014, sťažnosť č. 29217/12) zistil porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ak si švajčiarske orgány v dublinskom konaní nezaobstarali záruky od talianskych orgánov, že sťažovatelia (rodina s niekoľkými deťmi) budú v Taliansku umiestnení v zariadeniach prispôsobených veku detí a že rodina bude môcť zostať pohromade. Hoci teda
povinnosť zabezpečiť diplomatické záruky výslovne neplynie z nariadenia Dublin III, plynie v konkrétnych okolnostiach tejto veci z medzinárodného práva ľudských práv – konkrétne z čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 56. Pokiaľ žalobca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že uplatnenie článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia je právo, ale nie povinnosť členského štátu, k tomu súd uvádza, že uvedené ustanovenie upravuje tzv. doložku zvrchovanosti, ktorá zachováva členskému štátu právomoc prevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na kritériá stanovené nariadením Dublin III. Členskému štátu, ktorý rozhoduje o premiestnení žiadateľa, teda dáva možnosť podľa svojho vlastného uváženia ponechať si žiadateľa vo svojej vlastnej jurisdikcii, hoci v súlade s nariadením Dublin III má príslušnosť na posúdenie jeho žiadosti iný štát. Podľa Súdneho dvora sa každý členský štát môže zvrchovane rozhodnúť s ohľadom na politické, humanitárne a praktické úvahy, či prijme žiadosť o medzinárodnú ochranu na posúdenie (rozsudok zo dňa 04.10.2018, Fathi, C-56/17, bod 53). S ohľadom na rozsah tejto posudzovacej právomoci je na dotknutom členskom štáte, aby určil, za akých okolností si želá využiť možnosť danú diskrečným ustanovením v čl. 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, a sám akceptoval, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, na ktorej posúdenie nie je príslušný (rozsudok zo dňa 23.01.2019, M. A. a ďalší, C-661/17, bod 59). 57. Táto možnosť posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu však predstavuje iba diskrečné oprávnenie členského štátu, nie jeho povinnosť. Prípadné využitie čl. 17 ods. 1 nariadenia Dublin III je otázkou správnej úvahy žalovaného. Žiadateľ naň preto nemá právny nárok. Diskrečné oprávnenie žalovaného ohľadom (ne)využitia čl. 17 nariadenia Dublin III však nie je bez limitov. Ak v konkrétnom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, má žalovaný povinnosť zdôvodniť, prečo diskrečné oprávnenie nevyužil. Úlohou súdu je v týchto prípadoch preskúmať, či žalovaný pri práci s čl. 17 nariadenia Dublin III neprekročil medze svojho uváženia, alebo či toto uváženie nezneužil. Súd tak posudzuje, či správne rozhodnutie nie je svojvoľné, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s pravidlami logického myslenia a či premisy takého úsudku žalovaný zistil riadnym procesným postupom. Súdu pritom neprináleží, aby nahrádzal správnu úvahu žalovaného svojou vlastnou úvahou. Použitie voľnej úvahy správneho orgánu však nemôže byť arbitrárne, a preto musí byť náležite odôvodnené. Absencia odôvodenia orgánu verejnej správy, ako použil voľnú úvahu pri použití právnych predpisov, potom znemožňuje súdu preskúmať, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej úvahy, nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. 4. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP) a zároveň, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, resp. v ňom nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP). Žalovaný si do konania nezabezpečil žiadne konkrétne, aktuálne a relevantné informácie o stave azylového systému v Maďarsku, nezaoberal sa reálnou a aktuálnou situáciou žiadateľov vrátených do Maďarska v rámci dublinského konania. Je zrejmé, že žalovaný teda nemal dostatočné podklady na to, aby mohol dôsledne vyhodnotiť situáciu v prijímajúcom štáte a posúdiť, či tu existuje riziko, ktoré predpokladá čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, a teda či je daný dôvod na jeho aplikáciu. Preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). Súd preto zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu (nie len v napadnutej časti), nakoľko sa jedná o závislé výroky. Naviac v 2. odseku výroku je nesprávne uvedené ustanovenie právneho predpisu, keď namiesto § 11 ods. 4, je uvedený § 11 ods. 3 zákona o azyle. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného odstrániť týmto rozsudkom vytknuté vady, ktoré boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, opätovne vo veci rozhodnúť a nové rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom ďalší postup žalovaného bude závisieť aj od toho, či dospeje k záveru, že je daný dôvod na aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia resp. článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, alebo nie. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 58. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní nevznikli (ani ich nežiadal priznať). Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem
zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.