{"guid": "58a63282-a90e-4724-893a-6cf41a65ebf7:7bd92fa7-74de-4b01-9f4a-e4cd92ee5849", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2", "spisova_znacka": "13SaZ/3/2026", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 13SaZ/3/2026 z 22. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 22. júna 2026, sp. zn. 13SaZ/3/2026, ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2", "identifikacne_cislo": "0726100402", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Korčeková", "sudca_id": 983, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-korcekova-983", "datum_vydania": "2026-06-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "nazov": "§ 10 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-10", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-3", "nazov": "§ 11 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-e", "nazov": "§ 134 ods. 2 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-134.odsek-2.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-134"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-10", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-13", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-17", "/SK/ZZ/2002/480#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-134", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7bd92fa7-74de-4b01-9f4a-e4cd92ee5849", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n13SaZ/3/2026\n0726100402\n22. 06. 2026\nJUDr. Zuzana Korčeková\nECLI:SK:SpSBA:2026:0726100402.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A.\nB., nar. XX.XX.XXXX, cestovný doklad č. XX XXXXXXX, naposledy trvale bytom: A. C., D. E., F. G. H. I.:\nJ. F. D., K. D. - dlhodobá priepustka: D. XXXX, H. A., štátna príslušnosť: Ruská federácia, zastúpeného:\nSlovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu\nproti rozhodnutiu žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026, takto\nrozhodol:\nI. Súd z r u š u j e v celom rozsahu rozhodnutie žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026 týkajúce\nsa žalobcu: A. B., cestovný doklad\nč. XX XXXXXXX a vec mu vracia na ďalšie konanie.\nII. Žalobcovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie\n1. Rozhodnutím G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa\n§ 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že podľa § 11 ods. 3\nzákona o azyle je v prípade žalobcu príslušné na konanie o udelenie azylu Maďarsko. V súlade s čl. 29\nods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa ustanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom\nz členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“, alebo „nariadenie Dublin III“), sa odovzdanie\nžalobcu do Maďarska uskutoční najneskôr do šiestich mesiacov od prevzatia zodpovednosti členským\nštátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok.\n2. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa dňa 04.09.2025 dostavil\nna Oddelenie azylu Policajného zboru Humenné (ďalej len „správny orgán“) za účelom podania\nžiadosti o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Ďalej\nuviedol, že preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu nebola zistená zhoda. Vykonanými\nlustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje žiadnym\noprávnením na zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z dôvodu\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky žalovaný začal v prípade žalobcu dňa 04.09.2025\nkonanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“).\n\nŽalobca zároveň v ten istý deň požiadal v priestoroch správneho orgánu o udelenie azylu na území\nSlovenskej republiky z bezpečnostných dôvodov. Z tohto dôvodu bolo konanie vo veci administratívneho\nvyhostenia prerušené rozhodnutím č. J./XXXX-XX.\n3. Dublinské stredisko po posúdení dôkazov získaných od procedurálneho odboru migračného úradu\ndňa 12.09.2025 začalo so žalobcom konanie o prevzatie zodpovednosti za posúdenie žiadosti o udelenie\nmedzinárodnej ochrany podľa Dublinského nariadenia, nakoľko žalobca mal udelené schengenské víza\nvydané Maďarskom platné do 14.09.2025. Žalobca vo vstupnom pohovore vykonanom dňa 22.09.2025\nuviedol, že z krajiny pôvodu vycestoval legálne na víza vydané Maďarskom dňa 23.08.2025 cez Kuvajt\ndo Maďarska. Tam zotrval do 29.08.2025, kedy autom pricestoval na územie SR, kde následne dňa\n04.09.2025 požiadal o azyl.\n4. Žalovaný s odkazom na Dublinské nariadenie, ktoré podľa ustanovenia Kapitoly I, článku 1 stanovuje\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez\nštátnej príslušnosti (ďalej len „zodpovedný členský štát“), uviedol, že v súlade s Kapitolou I, článkom 1\nvykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (ES)\nč. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia (EÚ) č. 604/2013 (ďalej\nlen „vykonávacie nariadenie Komisie č. 118/2014“), bolo v prípade žalobcu dňa 23.09.2025 zaslané\ndožiadanie o prevzatie maďarskému partnerskému úradu.\n5. Dňa 05.11.2025 Maďarsko, po predošlých zamietnutiach a následnom zaslaní požadovaných\ninformácií zo strany Slovenska, písomne akceptovalo prevzatie žalobcu podľa článku 12 ods. 4\nDublinského nariadenia a zároveň v súlade s článkom 3 vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č.\n118/2014, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. To znamená, že žalobca je držiteľom\nvíza vydaného Maďarskom, ktorého platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu\nskutočne umožnilo vstup na územie členského štátu.\n6. Dňa 16.01.2026 žalobca doručil žalovanému vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia, v ktorom okrem\niného uviedol, že v jeho prípade existujú konkrétne, individuálne a objektívne dôvody, pre ktoré by jeho\nodovzdanie do Maďarska predstavovalo reálne riziko porušenia čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a to najmä riziko neobjektívneho a formálneho posúdenia\nžiadosti a riziko reťazového návratu. Tvrdil, že v Ruskej federácii mu hrozí trestné stíhanie za odmietnutie\nvojenskej služby, represie z dôvodu jeho politických názorov a výhrady svedomia, ako aj násilné\npovolanie do ozbrojených síl. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobca požiadal o uplatnenie čl. 17\nDublinského nariadenia, ktorý podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ C.K. a i. (C-578/15 PPU) predstavuje\nmechanizmus, prostredníctvom ktorého je členský štát povinný zabrániť porušeniu základných práv\nžiadateľa, ak by k takémuto porušeniu mohlo dôjsť v dôsledku jeho transferu.\n7. K predmetnej veci považoval žalovaný za potrebné uviesť, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne\nprípady týkajúce sa žiadateľov o azyl ruskej štátnej príslušnosti na území Maďarska, prípadne\nrozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) či Súdneho dvora Európskej\núnie (ďalej len „Súdny dvor“), ktoré by potvrdzovali skutočnosť rizika netransparentného posúdenia\nžiadosti, resp. prípadného vyhostenia žalobcu na územie Ruskej federácie. Žalovaný mal za to, že\ntvrdenia žalobcu sa zakladajú len na dohadoch a predpokladoch, a nie na konkrétnych prípadoch, či\nskúsenostiach žalobcu. Poznamenal, že žalobca nespomenul žiadne konkrétne negatívne skúsenosti,\nktoré zažil v Maďarsku, práve naopak, Maďarsko žalobcovi udelilo víza, čím mu umožnilo opustiť Rusko\na tým predísť povolaniu do armády. Samotné Dublinské nariadenie, ako to vyplýva z jeho preambuly,\nrešpektuje základné práva a dodržiava zásady, ktoré sú uznané najmä v Charte základných práv\nEurópskej únie, ktorá je svojím obsahom v podstate totožná s Dohovorom. Maďarsko je samozrejme\nsignatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ktorý bol doplnený\nNewyorským protokolom z 31. januára 1967. Maďarsko je signatárom príslušných medzinárodných\nzmlúv a dohôd, z čoho mu vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty,\nktoré uplatňujú Dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a\npovažujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín.\n8. V nadväznosti na žiadosť žalobcu o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu Slovenskou republikou žalovaný uviedol, že Dublinské nariadenie síce v článku\n\n17 ods. 1 ustanovuje, že každý členský štát môže rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú\nochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca\naj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie,\navšak s poukázaním na recitál 17 Dublinského nariadenia považoval za potrebné podotknúť, že účelom\nčlánku 17 je najmä umožnenie zlúčenia rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych\nrodine. Podľa informácií žalovaného však žalobca nemá v Slovenskej republike žiadne blízke osoby a ani\nakékoľvek iné väzby k Slovenskej republike, ktoré by potenciálne mohli smerovať k uplatneniu článku 17\nods. 1 Dublinského nariadenia. Navyše podotkol, že uplatnenie článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia\nje právo, ale nie povinnosť členského štátu, a to dokonca aj v prípade existencie väzieb. V tejto súvislosti\npoukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.04.2019 č. k. 4SaZ/2/2019-37, v ktorom\nsa okrem iného konštatuje, že Dublinské nariadenie pripúšťa postup podľa článku 17 iba ako možnosť,\nt. z. oprávnenie členského štátu (v danom prípade Slovenskej republiky), teda nie ako povinnosť. Je\npreto výsostne na rozhodnutí Slovenskej republiky, či prevezme zodpovednosť za posúdenie žiadosti\no udelenie azylu. Ďalej sa v predmetnom rozsudku konštatuje, že nakoľko ide iba o možnosť, teda nie\npovinnosť, prvostupňový správny orgán nemá ani povinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil k prevzatiu\nzodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu.\n9. Nakoľko Dublinské nariadenie žiadateľovi nepriznáva právo vybrať si zodpovedný členský štát, ale v\nkapitole III stanovuje objektívne kritériá, na základe ktorých sa zodpovedný členský štát určí, je podľa\nnázoru žalovaného úmysel žalobcu využiť Maďarsko len ako tranzitný bod a maďarské víza len ako\njedinú legálnu možnosť opustenia Ruska s cieľom požiadať o medzinárodnú ochranu na Slovensku, z\nhľadiska uplatňovania dublinského nariadenia neopodstatnený a irelevantný. Poukázal na to, že článok\n12 ods. 4 Dublinského nariadenia určuje za zodpovedný ten členský štát, ktorý vydal žiadateľovi víza,\nbez ohľadu na to, za akým účelom žiadateľ požiadal o udelenie tohto víza a bez ohľadu na to, ktorú\nkrajinu žiadateľ považoval za cieľovú pri vstupe na územie členských štátov na základe udeleného víza.\nRovnako jeho nevedomosť o existencii Dublinského nariadenia nemôže podľa žalovaného predstavovať\ndôvod neuplatňovania tohto nariadenia.\n10. Ďalej žalovaný uviedol, že Maďarsko taktiež dodržiava európske normy pre prijímanie žiadateľov\no medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje smernica Európskeho Parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26.\njúna 2013, taktiež procedurálna smernica 2013/32/EÚ a kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ. Dublinskému\nstredisku nie sú známe informácie, že by osoby čelili v Maďarsku problémom v prístupe k azylovému\nkonaniu alebo neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov.\nPodporou tejto skutočnosti je podľa žalovaného aj fakt, že na úrovni Európskej únie a to ani zo strany\nESĽP alebo Súdneho dvora, nebolo vydané žiadne aktuálne záväzné rozhodnutie alebo odporúčanie\npre členské krajiny Európskej únie alebo Rady Európy, ktoré by jednoznačne deklarovalo systematické\nnedostatky v konaní vo veciach medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu\nv Maďarsku dosahujúce riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania v zmysle Listiny základných\npráv Európskej únie a stanovisko obdobného charakteru požadujúce od členských krajín Európskej\núnie zdržať sa transferov žiadateľov o medzinárodnú ochranu do Maďarska aktuálne nie je vydané\nani zo strany Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov ako najvyššieho orgánu zodpovedného\nza dodržiavanie Ženevského dohovoru a Newyorského protokolu. Ani Európska Komisia, ktorá má\nmonitorovaciu a vykonávaciu právomoc vo veci nariadenia a zároveň povinnosť identifikovať prípadné\nporušenia práva Európskej únie na základe svojich vlastných vyšetrovaní alebo na základe iných\npodnetov do dnešného dňa neiniciovala žiaden postup voči Maďarsku a ani nekonštatovala porušovanie\nalebo systémové chyby v azylovom konaní, či prijímacích podmienkach krajiny.\n11. Dublinské stredisko pred vydaním rozhodnutia posúdilo informácie získané z verejne dostupných\nzdrojov týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Maďarsku a možnú\npreukázateľnú existenciu rizika neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v krajine zodpovednej\nza prijatie späť štátneho príslušníka tretej krajiny. Okrem materiálnych prijímacích podmienok sa\nazylantom v Maďarsku poskytujú zdravotnícke služby, ktoré zodpovedajú bezplatným zdravotným\nslužbám poskytovaným štátnym príslušníkom tretích krajín s legálnym pobytom. Žiadatelia o azyl majú\nprávo na vyšetrenia u všeobecných lekárov, ale špecializovaná liečba vykonávaná na poliklinikách\na v nemocniciach je bezplatná len v prípade núdze a na odporúčanie praktického lekára. Podľa\nvyhlášky o azyle majú žiadatelia o azyl so špeciálnymi potrebami nárok na bezplatné zdravotné\na opatrovateľské služby, rehabilitáciu, psychologickú starostlivosť alebo psychoterapeutickú liečbu,\nak to vyžaduje zdravotný stav osoby. Podľa vyhlášky o azyle dostávajú žiadatelia o azyl s\n\npobytom v prijímacích strediskách: a) ubytovanie; b) tri jedlá denne (raňajky, obed a večera) alebo\nekvivalentnú výšku príspevku na stravu; c) hygienické a jedálenské potreby alebo ekvivalentnú\nvýšku príspevku. Žiadateľ má právo na bezplatnú právnu pomoc (Zdroj: https://asylumineurope.org/\nwp-content/uploads/2022/04/AIDA-HU__2021update.pdf). Vo všetkých strediskách je zabezpečené\npravidelné upratovanie, počet toaliet a spŕch je dostatočný vo všetkých zariadeniach pri pravidelnej\nobsadenosti. Každé zariadenie je vybavené počítačmi, taktiež disponuje spoločenskými miestnosťami a\nšportoviskami (Zdroj: https://asylumineurope.org/reports/country/hungary/reception-conditions/housing/\nconditions-reception-facilities/).\n12. Vzhľadom na to, že v zmysle článku 12 ods. 4 Dublinského nariadenia členský štát zodpovedný\nza posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej žalobcom je Maďarsko a podľa názoru\nžalovaného neexistujú dôvody domnievať sa, že v Maďarsku by žalobcovi hrozilo neľudské a ponižujúce\nzaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru, žalovaný zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu na\núzemí Slovenskej republiky v súlade s článkom 26 Dublinského nariadenia, podľa § 11 ods. 1 písm. c)\nzákona o azyle ako neprípustnú a žalobca bude odovzdaný z územia Slovenskej republiky v súlade s\nčlánkom 29 ods. 1 Dublinského nariadenia.\nII.\nSprávna žaloba\n13. Správnou žalobou zo dňa 16.03.2026 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia\nžalovaného (G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026) vo výroku o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu ako\nneprípustnej a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalobca s napadnutým\nrozhodnutím v jeho výroku nesúhlasil, považoval ho za vecne a právne nesprávne a nezákonné a mal\nza to, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,\nzistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a\ndošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať\nza následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. d),\ne) a g) SSP).\n14. Nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov videl žalobca v tom, že\nžalovaný sa nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami spôsobom, ktorý by spĺňal požiadavky\nkladené na riadne odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. Žalovanému vytýkal, že sa obmedzil\nna všeobecné konštatovania o tom, že neexistujú prekážky pre odovzdanie žalobcu do Maďarska,\navšak neuviedol, na základe akých konkrétnych, aktuálnych a relevantných podkladov k takémuto\nzáveru dospel. Neodôvodnil, z akého dôvodu neaplikoval doložku suverenity. Argumentoval, že nemá\npovinnosť odôvodňovať, prečo nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti, hoci podľa Rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sža/102/2010 tak podľa názoru žalobcu jednoznačne urobiť mal,\ncit. „Odvolací súd k námietke navrhovateľa, že bolo v jeho prípade potrebné rozhodnúť podľa čl. 3\nods. 2 Dublinského nariadenia (tzv. doložky suverenity), považuje za dôležité uviesť, že nariadenie ani\nžiadny zákon výslovne neukladá povinnosť správnemu orgánu prevziať zodpovednosť za posúdenie\nžiadosti o udelenie azylu podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia. Odvolací súd poznamenáva,\nže nejde teda o nárok, o ktorom musí rozhodnúť správny orgán ex lege, ale o výsledok správneho\nuváženia správneho orgánu. Správne uváženie (diskrečná právomoc správneho súdnictva) je svojou\npodstatou možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení.\nPodľa § 245 ods. 2 O. s. p. pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej\nvoľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a\nhľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Súdne\npreskúmanie rozhodnutia správneho orgánu nie je teda v týchto prípadoch vylúčené, ale je podstatne\nobmedzené pretože sa môže týkať iba toho, či rozhodnutie správneho orgánu nevybočilo z medzí\na hľadísk stanovených zákonom. V takých prípadoch je súd oprávnený preskúmať len to, či došlo\nk výberu z dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha a preskúmanie sa\nvykoná iba podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon. Podľa odvolacieho súdu, nedostatok\nzdôvodnenia rozhodnutia odporcu, prečo nedošlo k požadovanej aplikácii čl. 3 ods. 2 Dublinského\nnariadenia spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože tak navrhovateľovi ako ani\nsúdu preskúmavajúcemu napadnuté rozhodnutie odporcu nebola známa úvaha, ktorou sa správny orgán\npri rozhodovaní riadil.“\n\n15. Zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo podľa žalobcu nedostačujúce na riadne\nposúdenie veci na základe toho, že žalovaný si do konania nezabezpečil informácie o štáte Maďarsko.\nNamietal, že žiadne informácie o Maďarsku sa v spise nenachádzajú, hoci žalovaný v napádanom\nrozhodnutí uvádza, že pred vydaním rozhodnutia „posúdil informácie získané z verejne dostupných\nzdrojov“. Žalovaný teda nevykonal potrebné dokazovanie smerujúce k posúdeniu aktuálnej situácie\nv azylovom systéme Maďarska a k vyhodnoteniu reálneho rizika porušenia základných práv žalobcu\nv prípade jeho odovzdania do tohto štátu. Povinnosťou správneho orgánu pritom nie je len formálne\naplikovať kritériá podľa dublinského nariadenia, ale aj overiť, či v konkrétnom prípade nedôjde k\nporušeniu základných práv žiadateľa o azyl. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na\nustálenú judikatúru ESĽP, podľa ktorej členský štát nesmie vykonať transfer žiadateľa, ak existujú vážne\ndôvody domnievať sa, že v zodpovednom štáte existujú systémové nedostatky azylového konania alebo\npodmienok prijatia, ktoré predstavujú riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Uviedol,\nže takéto nedostatky boli vo vzťahu k Maďarsku opakovane konštatované aj v rozhodovacej činnosti\nSúdneho dvora, napríklad v konaní European Commission v. Hungary (C-821/19), v ktorom bolo\npreukázané, že Maďarsko systematicky obmedzovalo prístup k azylovému konaniu a nerešpektovalo\npráva žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Rovnako judikatúra ESĽP dlhodobo poukazuje na nedostatky\nazylového systému v Maďarsku, vrátane absencie efektívneho prístupu k azylu, riziká kolektívneho\nvyhosťovania a nedostatočnej ochrany pred návratom do krajiny pôvodu bez riadneho posúdenia\nžiadosti, čím dochádza k porušeniu zákazu non-refoulement a článku 3 Dohovoru. Žalobca poukázal na\nto, že existenciu systémových nedostatkov azylového systému v Maďarsku nepreukazujú len všeobecné\nsprávy medzinárodných organizácií, ale aj ustálená rozhodovacia prax vnútroštátnych súdov členských\nštátov Európskej únie. Správne súdy viacerých členských štátov opakovane dospeli k záveru, že\nazylový systém v Maďarsku nezaručuje efektívny prístup k azylovému konaniu, neposkytuje dostatočné\nprocesné záruky a vystavuje žiadateľov reálnemu riziku návratu bez riadneho posúdenia ich žiadosti.\nNapríklad Tribunal administratif v Luxembursku (17.09.2015) konštatoval existenciu systémových\nnedostatkov a riziko neľudského zaobchádzania v prípade transferu do Maďarska. Nemecké správne\nsúdy, vrátane Verwaltungsgericht Düsseldorf (napr. sp. zn. 14 L 1600/15.A), poukázali na reálne riziko\ntzv. reťazového refoulementu, keď žiadatelia môžu byť vrátení do tretej krajiny bez vecného preskúmania\nich žiadosti. Holandský súd Rechtbank Den Haag (2015) identifikoval absenciu efektívneho opravného\nprostriedku a nedostatočný prístup k právnej pomoci, zatiaľ čo švédske správne súdy (Förvaltningsrätten\ni Stockholm, 2016) výslovne konštatovali riziko porušenia zásady non-refoulement. Rovnako taliansky\nConsiglio di Stato (2017) dospel k záveru, že základné práva žiadateľov o azyl sú v Maďarsku vážne\nnarušené.\n16. Na margo výhrady žalovaného, že žalobca v podanom stanovisku pred vydaním rozhodnutia\nneuviedol žiadne konkrétne prípady týkajúce sa žiadateľov o azyl na území Maďarska, prípadne\nrozhodnutia ESĽP či Súdneho dvora, ktoré by potvrdzovali skutočnosť rizika netransparentného\nposúdenia žiadosti, dal žalobca do pozornosti judikatúru ESĽP, najmä rozsudok European Court of\nHuman Rights, H.Q. and Others v. Hungary, Applications nos. 46084/21, 40185/22 and 53952/22,\njudgment of 24 June 2025, ako aj rozsudok European Court of Human Rights, R.R. and Others v.\nHungary, Application no. 36037/17, judgment of 2 March 2021, v ktorých súd konštatoval závažné\nnedostatky azylového systému v Maďarsku, vrátane absencie efektívneho prístupu k azylovému\nkonaniu, kolektívneho vyhosťovania bez individuálneho posúdenia a neprimeraného zaobchádzania so\nžiadateľmi o azyl.\n17. Žalobca mal za to, že uvedená judikatúra potvrdzuje, že nejde o ojedinelé alebo individuálne zlyhania,\nale o dlhodobé a systematické nedostatky azylového systému v Maďarsku, ktoré môžu viesť k porušeniu\nčlánku 3 Dohovoru, ako aj článku 4 Charty základných práv Európskej únie. Za týchto okolností bol\nžalovaný podľa názoru žalobcu povinný tieto skutočnosti aktívne preveriť a vyhodnotiť, čo však neurobil,\nčím zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti. Konštatoval, že tým, že žalovaný nevykonal vlastné\nhodnotenie aktuálneho stavu, porušil svoju povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci. Holé konštatovanie\nžalovaného, že „Maďarsko dodržiava európske normy“ preto podľa žalobcu nie je ničím podložené.\n18. Na podporu svojich tvrdení žalobca predložil súdu komunikáciu právnej zástupkyne žalobcu s\nHungarian Helsinki Committe (mimovládna organizácia pôsobiaca v Maďarsku, ktorá sa špecializuje\nnajmä na ochranu ľudských práv, najmä práv žiadateľov o azyl a cudzincov a na monitoring\nzaobchádzania s cudzincami), z ktorej poukázal na tvrdenie advokáta L. M. K., že „Maďarsko roky\nvedome a zámerne ignoruje a neimplementuje pravidlá EÚ o azyle“. Súčasne poukázal na Asylum\n\nInformation Database, ktorý už na strane 13 a 14 uvádza, čo všetko Maďarsko v rámci azylových konaní\nporušuje. Poukázal na to, že na strane 20 je jasne uvedené, že iba maďarské ambasády v N. a Kyjeve\nprijímajú žiadosti o azyl, aj odkaz na zákon, z ktorého to vyplýva. Na strane 55 pod písmenom a) je\nuvedené, že osoby odovzdané na základe dublinského nariadenia vôbec nemôžu požiadať o azyl (aj\nkeď nastalo pár výnimiek, na ktoré sa však podľa žalobcu nemožno spoliehať).\n19. S uvedeným podľa žalobcu úzko súvisí aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, keďže žalovaný nevykonal individuálne posúdenie veci žalobcu a obmedzil sa na\nmechanickú aplikáciu pravidiel podľa dublinského nariadenia. Mal za to, že takýto formalistický postup\nje v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora, ktorá zdôrazňuje potrebu\nindividuálneho posúdenia každého prípadu a zohľadnenia osobitných okolností žiadateľa. Tiež namietal,\nže žalovaný sa zároveň nedostatočne vysporiadal s možnosťou uplatnenia doložky suverenity podľa\nčlánku 17 uvedeného nariadenia, hoci žalobca na jej aplikáciu výslovne poukazoval. Absencia riadnej\núvahy o jej použití predstavuje ďalšiu procesnú vadu, ktorá mohla mať zásadný vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Podľa jeho názoru nie je pravdou, že účelom článku 17 dublinského\nnariadenia je najmä umožnenie zlúčenia rodinných príslušníkov, ako to uvádza žalovaný. Primárnym\núčelom citovaného článku je podľa žalobcu flexibilita dublinského nariadenia hlavne v prípadoch, keď je\npotrebné zabrániť nespravodlivým alebo nehumánnym následkom transferov, čo je práve jeho prípadom.\n20. Zároveň doplnil, že Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku M.S.S. proti Belgicku a Grécku (č.\n30696/09) jednoznačne konštatoval, že členský štát nesie zodpovednosť za porušenie čl. 3 Dohovoru,\nak uskutoční dublinský transfer do štátu, v ktorom existujú systémové alebo individuálne nedostatky\nazylového systému vedúce k reálnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Súdny\ndvor túto povinnosť potvrdil napr. v rozsudku NS a i. (C-411/10 a C-493/10), podľa ktorého členský štát\nnesmie uskutočniť presun žiadateľa, ak by tým došlo k porušeniu základných práv, najmä čl. 4 Charty\nzákladných práv EÚ, ktorý zodpovedá čl. 3 Dohovoru.\n21. Žalobca mal za to, že v jeho prípade existujú konkrétne, individuálne a objektívne dôvody, pre ktoré by\njeho odovzdanie Maďarskej republike predstavovalo reálne riziko porušenia čl. 3 Dohovoru, a to najmä\nriziko neobjektívneho a formálneho posúdenia žiadosti a riziko reťazového návratu. V tejto súvislosti\nuviedol, že ESĽP opakovane zdôraznil, že formálne dodržanie procesných pravidiel nepostačuje, ak\nazylový systém ako celok neposkytuje reálnu ochranu pred návratom do krajiny pôvodu (pozri napr.\nTarakhel proti Švajčiarsku, č. 29217/12). ESĽP v rozsudku Hirsi Jamaa a i. proti Taliansku (č. 27765/09)\nzdôraznil, že zákaz vyhostenia podľa čl. 3 Dohovru zahŕňa aj zákaz nepriamych návratov, ak existuje\nriziko, že dotknutá osoba bude vystavená zakázanému zaobchádzaniu v krajine pôvodu. V nadväznosti\nna uvedené žalobca podotkol, že v Ruskej federácii mu hrozí trestné stíhanie za odmietnutie vojenskej\nslužby, násilné povolanie do ozbrojených síl a represie z dôvodu jeho politických názorov a výhrady\nsvedomia. Takéto riziká podľa jeho názoru spadajú pod ochranu čl. 3 Dohovoru, ako aj pod zásadu nonrefoulement.\n22. Záverom poukázal na rozsudok Súdneho dvora C.K. a i. (C-578/16 PPU), v ktorom výslovne\nkonštatoval, že čl. 17 dublinského nariadenia predstavuje mechanizmus, prostredníctvom ktorého\nje členský štát povinný zabrániť porušeniu základných práv žiadateľa, ak by k takémuto porušeniu\nmohlo dôjsť v dôsledku transferu. Uplatnenie čl. 17 nie je výnimočným ani svojvoľným opatrením, ale\nlegitímnym nástrojom ochrany základných práv, najmä v situáciách, keď existujú vážne pochybnosti o\nsúlade transferu s čl. 3 Dohovoru.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n23. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 07.04.2026 žalovaný uviedol, že námietku žalobcu týkajúcu\nsa nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov považuje za\nneopodstatnenú vzhľadom na skutočnosť, že čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia dáva Slovenskej\nrepublike právo rozhodnúť, či posúdi žiadosť žalobcu o udelenie azylu, aj keď podľa kritérií stanovených\ntýmto nariadením jej neprislúcha zodpovednosť za posúdenie. Žalobca v procese riešenia žiadosti o\nazyl žiadal o uplatnenie doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, a využil možnosť\npožiadať o dobrovoľné prevzatie zodpovednosti Slovenskej republiky v jeho prípade, avšak nepredložil\ndôkazy, na podklade, ktorých by mohol žalovaný zvažovať aplikáciu čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia.\n\n24. Žalovaný nesúhlasil s námietkami žalobcu voči jeho postupu, ktorý spochybňoval správnosť\nrozhodnutia Slovenskej republiky neprevziať zodpovednosť za posúdenie žiadosti o azyl podľa čl.\n17 ods. 1 Dublinského nariadenia, a nerešpektovanie článku 3 Dohovoru. Mal za to, že v prípade\nžalobcu neboli preukázané obavy z ponižovania a neľudského správania v rozsahu, ktorý by\nzásadným spôsobom ovplyvnil žalovaného rozhodnúť tak, aby uplatnil čl. 17 ods. 1 Dublinského\nnariadenia a Slovenská republika prevzala zodpovednosť za posudzovanie tejto žiadosti o azyl.\nVzhľadom na nepreukázané konkrétne hrozby neľudského zaobchádzania so žalobcom v Maďarsku,\nžalovaný odmietol, že rozhodnutím neuplatniť čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia v prípade žalobcu\nnerešpektoval článok 3 Dohovoru.\n25. Uviedol, že dňa 05.11.2025 Maďarsko písomne akceptovalo prevzatie žiadateľa podľa článku 12\nods. 4 Dublinského nariadenia a zároveň v súlade s článkom 3 vykonávacieho nariadenia Komisie\nEÚ č. 118/2014, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Poukázal na to, že žalobcom\nuvádzané dôvody nesúhlasu s odovzdaním sa opierajú o obavy o jeho bezpečnosť, život a riziko\nneobjektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na reštriktívnu migračnú\npolitiku a špecifický postoj Maďarska k rusko-ukrajinskému konfliktu. V tejto súvislosti upozornil, že\ndôvody uvádzané žalobcom ako relevantné pre odmietnutie jeho presunu do Maďarska, najmä obavy o\njeho bezpečnosť, riziko neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu vzhľadom na\nreštriktívnu migračnú politiku a špecifické politické postoje Maďarska, boli žalobcovi známe už v čase,\nkeď požiadal Maďarsko o udelenie víz a vstup na jeho územie. Podotkol, že v procese udeľovania víz\na počas pobytu v Maďarsku žalobca nenamietal konania maďarských orgánov ako diskriminačné alebo\nneobjektívne.\n26. Žalobcom konštatované nedostatky azylového systému v Maďarsku sú podľa žalovaného uvádzané\nvo všeobecnej rovine. Žalobcovi vytýkal, že v procese posudzovania žiadosti o azyl neuviedol\nkonkrétne žiadnu rasovú diskrimináciu, nevyhovujúce materiálne podmienky, nedostatky v integrácii,\nalebo sociálnej podporu, alebo vystavenie kultúrnej, či jazykovej bariére, ktorej by žalobca mohol\nbyť vystavený. Konštatoval, že výhrady žalobcu voči azylovému systému Maďarska nie je možné\npovažovať za relevantné ako dôvod na odmietnutie presunu podľa Dublinského nariadenia (EÚ č.\n604/2013, články 3 a 6). Uviedol, že žalobca vstúpil na územie Maďarska s platnými vízami a počas\nsvojho osobného 7-dňového pobytu v Maďarsku disponoval plnou a reálnou možnosťou využiť azylový\nsystém. Mal prístup ku všetkým procedurálnym nástrojom azylového systému vrátane podania žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu, prístupu k právnej pomoci a tlmočníkom. Podľa žalovaného nebolo preukázané,\nže by zo strany Maďarska boli voči žalobcovi vedené odmietavé kroky, alebo ohrozenie jeho bezpečnosti,\nči porušovanie jeho práv. Žalobca dobrovoľne nevyužil azylový systém štátu, ktorý si sám vybral,\nprostredníctvom udelených víz na legálny odchod z krajiny pôvodu. Žalobca uviedol, že od roku\n2022 si preferenčne určil Slovenskú republiku ako štát, svojho pobytu. Žalovaný preto zdôraznil, že\nskutočnosť, že žalobca nevyužil systém v Maďarsku nebola dôsledkom objektívnej nedostatočnosti ani\nnespravodlivosti azylového systému v Maďarsku, ako sa pokúša v správnej žalobe uviesť žalobca,\nale výlučne z dôvodu subjektívnej preferencie žalobcu pre krajinu Slovensko. Poukázal na to, že\nžalobcom uvádzané rozsudky o nedostatkoch azylového konania v Maďarsku, sa týkajú prípadov, kde\nžiadatelia systém reálne využili a narazili na procesné nedostatky. V prípade žalobcu však systém nebol\nvyužitý vôbec z dôvodu subjektívnej preferencie iného štátu. Podľa čl. 3 a 6 Dublinského nariadenia\na EASO Guidance on the Dublin procedure – Operational standards and indicators je zodpovednosť\nčlenského štátu stanovená objektívnymi kritériami, pričom subjektívna voľba žiadateľa nemôže oslabiť\nprávny základ presunu. Dostupnosť systému a reálne možnosti jeho využitia sú kľúčové pre posúdenie\nzodpovednosti členského štátu, a fakt, že žalobca systém nevyužil, podľa názoru žalovaného vnáša\npochybnosti do jeho hodnotenia azylového systému v Maďarsku a javí sa ako účelová. Žalovaný mal za\nto, že presun žalobcu do Maďarska je odôvodnený a zákonný. Navrhol, aby správny súd žalobu zamietol.\n27. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.\nIV.\nRelevantné právne predpisy\n\n28. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa\nmôže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných\norgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.\n29. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1\nsa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a\nodovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis.\n30. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide\no veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).\n31. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l).\n32. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.\n33. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase\nvydania jeho rozhodnutia.\n34. Podľa § 220 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a\ndeň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného\npasu alebo iného dokladu totožnosti.\n35. Podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako\nneprípustnú, ak je na konanie o udelenie azylu príslušný iný štát.\n36. Podľa § 11 ods. 4 zákona o azyle, ministerstvo bezodkladne informuje žiadateľa o tom, že zisťuje,\nči je iný štát príslušný na konanie o udelenie azylu; počas zisťovania neplynie lehota na rozhodnutie.\nMinisterstvo vo výroku rozhodnutia podľa odseku 1 písm. c) uvedie aj štát, ktorý je príslušný na konanie\no udelenie azylu.\n37. Podľa § 88 ods. 1 zák. č. 69/2026 Z. z. o medzinárodnej ochrane a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov, konanie o udelenie azylu začaté podľa predpisov účinných do 11. júna 2026 sa dokončí podľa\npredpisov účinných do 11. júna 2026. Ak súd zruší rozhodnutie vydané v konaní podľa prvej vety súčasne\nv časti azylu aj v časti doplnkovej ochrany a vráti vec ministerstvu vnútra na ďalšie konanie, konanie o\nudelenie azylu sa dokončí ako konanie o udelenie medzinárodnej ochrany podľa tohto zákona.\n38. Podľa § 53b ods. 1 zákona o azyle, pri určení členského štátu Európskej únie zodpovedného\nza posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal štátny občan tretej krajiny v jednom z členských\nštátov Európskej únie, sa použijú kritériá a mechanizmy uvedené v právne záväzných aktoch Európskej\núnie; na posúdenie žiadosti o udelenie azylu, ktorú podal cudzinec, ktorému bolo poskytnuté dočasné\nútočisko, je však zodpovedný predovšetkým členský štát, ktorý súhlasil s jeho presídlením na svoje\núzemie.\n39. Podľa čl. 3 ods. 1 Dublinského nariadenia, členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú\nochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území\nktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát,\na to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.\n40. Podľa čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát\nna základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v\nktorom bola žiadosť o medzi národnú ochranu podaná.\nAk nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný,\npretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania\nžiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie,\nčlenský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní\nkritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.\nAk nemožno vykonať odovzdanie podľa tohto odseku do žiadneho členského štátu určeného na základe\nkritérií stanovených v kapitole III alebo do prvého členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť, stane\nsa zodpovedným členským štátom členský štát, ktorý uskutočňuje proces určovania zodpovedného\nčlenského štátu.\n41. Podľa čl. 12 ods. 4 Dublinského nariadenia, ak je žiadateľ držiteľom iba jedného alebo niekoľkých\npovolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo\nniekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred menej ako šiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne\n\numožnili vstup na územie členského štátu, uplatňujú sa odseky 1, 2 a 3 dovtedy, kým žiadateľ neopustí\núzemia členských štátov.\nAk je žiadateľ držiteľom jedného alebo niekoľkých povolení na pobyt, ktorých platnosť sa skončila pred\nviac ako dvoma rokmi, alebo jedného alebo niekoľkých víz, ktorých platnosť sa skončila pred viac ako\nšiestimi mesiacmi a ktoré mu skutočne umožnili vstup na územie členského štátu, a ak neopustil územia\nčlenských štátov, je zodpovedný ten členský štát, v ktorom je podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu.\n42. Podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát\nrozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny\nalebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení\nneprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie.\nČlenský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane\nzodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. V príslušných\nprípadoch informuje prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete „DubliNet“ vytvorenej na základe\nčlánku 18 nariadenia (ES) č. 1560/2003 členský štát, ktorý bol predtým zodpovedný, členský štát, ktorý\nuskutočňuje proces určenia zodpovedného členského štátu alebo členský štát, ktorý bol dožiadaný, aby\nprevzal žiadateľa, alebo ho prijal späť.\nČlenský štát, ktorý sa v súlade s týmto odsekom stáva zodpovedným, túto skutočnosť bezodkladne\nuvedie v systéme Eurodac v súlade s nariadením (EÚ) č. 603/2013 doplnením dátumu, kedy bolo prijaté\nrozhodnutie posúdiť žiadosť.\n43. Podľa čl. 84 ods. 2. Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 2024/1351 zo 14.05.2024,\nčlenský štát zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zaregistrovaná pred\n1. júlom 2026, sa určí podľa kritérií stanovených v nariadení (EÚ) č. 604/2013.\n44. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nV.\nPosúdenie veci správnym súdom\n45. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods.\n3, § 17 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov\n(ďalej aj „SSP“)], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods.\n3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho\nkonania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu\na administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho\nsúdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez\nnariadenia pojednávania dňa 22.06.2026, nakoľko ani jeden z účastníkov nenavrhol, aby súd vo veci\nnariadil pojednávanie, pričom boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste\na čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.\n46. Predmetom prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného G.: A./XXXX-X zo dňa 10.02.2026, ktorým\nžalovaný podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov (ďalej len „zákon o azyle“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú s tým, že\npodľa § 11 ods. 3 zákona o azyle je v prípade žalobcu príslušné na konanie o udelenie azylu Maďarsko.\n47. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o azyl dňa 04.09.2025. Dňa 22.09.2025\nbol so žalobcom vykonaný vstupný pohovor, v rámci ktorého uviedol, že dňa 22.08.2025 vycestoval\nautom z mesta C. L. B.. Následne letecky pokračoval do mesta Novosibirsk a následne tiež letecky\ndo Moskvy. Z Moskvy nasledujúci deň (23.08.2025) pokračoval letecky do Kuvajtu a následne ďalej\ndo Budapešti. Tam zotrval do 29.08.2025, kedy sa autom prepravil z Budapešti do Bratislavy. Dňa\n04.09.2025 požiadal o azyl. Žalobca uviedol, že je mladý človek, ktorý nemá žiadne zlozvyky, nebol\ntrestne stíhaný, zároveň je pedagóg (učiteľ telesnej výchovy). Keďže je mladý, jeho integrácia do\nspoločnosti by bola o to jednoduchšia, súčasne sa už začal učiť slovenský jazyk. Verí, že jeho doklady\no vzdelaní budú zohľadnené, chcel by pokračovať v štúdiu na Slovensku a neskôr tu zotrvať a založiť\nsi tu rodinu. Navyše je kresťan, ktorému vierovyznanie bráni zabíjať a ubližovať blížnym. V D. mu\n\nhrozí trestné stíhanie za odmietnutie účasti na bojových činnostiach, ktoré môže byť surovo potrestané\nna základe ústavy Ruskej federácie. Dodal, že na základe zákonov Ruskej federácie, úmyselné\nodmietnutie účasti v prebiehajúcom vojenskom konflikte sa trestá. Tvrdil, že Organizácia spojených\nnárodov dokumentuje jednoznačne nepovolené nezákonné vojenské útoky na Ukrajine, čo potvrdzuje\naj jeho strach vrátiť sa do Ruska. Taktiež jeho vysoká úroveň fyzickej prípravy (navyše aj ako biatlonista\novládajúci športové zbrane) umožňuje vojenskej správe, aby ho prioritne odviedla do aktívnej vojenskej\nčinnosti, v špecializácii vojakov, ktorí sa zameriavajú na vojenské akcie na Ukrajine. Navyše v Rusku\nprebiehajú surové akcie voči mladým ľuďom, ktorí odmietajú podpísať vstup do armády a odísť na\nfront. Ministerstvo obrany násilím núti mladých ľudí podpisovať vojenskú zmluvu o účasti na vojenských\nakciách. Uviedol príklad mladého človeka, za ktorého vojenskú zmluvu podpísal jeho veliteľ a po jeho\nsmrti bol proces zamietnutý štátnymi orgánmi. Tým chcel demonštrovať, že akékoľvek odmietnutie\npodpísať vojenskú zmluvu alebo pokus o odmietnutie nastúpiť do aktívnych vojenských činností, vedú\nk represiám a fakticky zničeniu človeka. Jeho kategorické rozhodnutie je nebojovať a principiálne je proti\nnásiliu, používaniu zbraní proti ľuďom a ohrozeniu života iných ľudí. Nechce sa podieľať na tragických\nosudoch zabitých vojakov. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 21.10.2024 plukovník 324. pluku rozstrieľal\n19-ročného vojaka O. O. z Tatarstanu. Tvrdil, že oficiálna správa síce hovorí, že to bola nešťastná\nnáhoda, zabitý vojak mal však na tele množstvo ďalších zranení. Podľa slov ostatných vojakov ho mučili\nželeznými tyčami a nebola mu poskytnutá zdravotná starostlivosť. Za to, že odmietol účasť vo vojenských\nakciách, plánovali ho poslať za trest do kurskej oblasti a jeho smrť bola prezentovaná ako jeho\nrozhodnutie obetovať svoj život za vlasť. Tento incident podľa žalobcu dokazuje, že odmietnutie účasti\nvo vojenských akciách má za následok nezákonné vysielanie mladých ľudí na front. Navyše mučenie\na súdne trestanie vo vnútri vojenského systému je kruté a neľudské. Žalobca uviedol, že jeho odmietnutie\núčasti na fronte analogicky súvisí s neľudským zaobchádzaním na fronte a § 3 Konvencie, ktorá\nbola prijatá v meste Rím 04.11.1950, týkajúceho sa násilia proti ľudskosti. Poukázal aj na vyhlásenie\nmedzinárodného trestného súdu v Haagu, ktorý vydal príkaz na zatknutie prezidenta Ruskej federácie\nH. J., tresty spojené s odmietnutím vojenskej služby a následné medzinárodné prenasledovanie sú\npovažované za nezákonné činy a porušenie práv detí A. P., haagsky súd považuje za nezákonné činy\no presídľovaní detí. Medzinárodný trestný súd rozhodol, že H. J. nesie trestnú zodpovednosť za všetky\nskutky a trestné činy, ktoré spáchal z titulu jeho riadiacej funkcie a postavenia. V D. neuznávajú jurisdikciu\nmedzinárodného trestného súdu a jeho rozhodnutia považujú za škodlivé. Ruské orgány netrestajú\nvojenské priestupky a trestné činy na svojom území. Všetky tieto rozhodnutia podľa žalobcu potvrdzujú\nzločinecký charakter politiky ruského vedenia, v rámci ktorej sa vedie vojna. Účasť v takejto vojne je\npovažovaná za zločineckú účasť a preto sa jej žalobca odmieta zúčastniť na základe toho, že má úprimné\nmorálne, etické a náboženské presvedčenie sa jej nezúčastňovať. Uviedol, že nechce byť súčasťou tohto\nnezákonného vojenského konfliktu. Podľa jeho názoru Ruská federácia tým, že neakceptuje odmietnutie\núčasti mladých ľudí vo vojenských akciách, porušuje všetky medzinárodné konvencie a zákony.\n48. V rámci administratívneho konania žalobca opakovane žiadal, aby Slovenská republika prevzala\nzodpovednosť za posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu resp., aby nebol odovzdaný\ndo Maďarska, nakoľko tam sa obáva neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti. Poukázal na to, že\npresun žiadateľa o medzinárodnú ochranu podľa dublinského nariadenia nie je prípustný, ak existujú\nvážne a preukázateľné dôvody domnievať sa, že by bol vystavený neľudskému alebo ponižujúcemu\nzaobchádzaniu.\n49. Žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. c)\nzákona o azyle s odkazom na to, že príslušným štátom na konanie o udelenie azylu je Maďarsko.\nŽalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdil, že pred jeho vydaním posúdil informácie získané z\nverejne dostupných zdrojov týkajúce sa stavu azylového konania a prijímacích podmienok v Maďarsku\na dospel k záveru, že neexistujú dôvody domnievať sa, že by žalobcovi v Maďarsku hrozilo neľudské\nalebo ponižujúce zaobchádzanie. Správny súd však z predloženého administratívneho spisu zistil,\nže žalovaný si do konania nezabezpečil žiadne konkrétne, aktuálne a relevantné informácie o stave\nazylového systému v Maďarsku. V administratívnom spise absentujú akékoľvek podklady, správy o\nprijímajúcom štáte, či monitorovacie správy medzinárodných organizácií, ktoré by preukazovali reálny\nstav prijímacích podmienok a prístupu k azylovému konaniu v Maďarsku v čase rozhodovania. Odkazy\nna internetové zdroje (napr. databázu AIDA z rokov 2021 a 2022) uvedené priamo v texte rozhodnutia sú\nnielen neaktuálne vzhľadom na čas rozhodovania, ale predovšetkým veľmi všeobecné, uvádzajúce, čo je\nupravené vo vyhláške o azyle. Nemajú teda dostatočnú výpovednú hodnotu vo vzťahu k reálnemu stavu.\nŽalovaný tak porušil základnú zásadu správneho konania, podľa ktorej je správny orgán povinný presne\n\na úplne zistiť skutočný stav veci a za tým účelom si zaobstarať potrebné podklady pre rozhodnutie.\nPokiaľ žalovaný tvrdí, že vykonal posúdenie situácie, avšak toto posúdenie nemá žiadny odraz v\nadministratívnom spise, jeho závery sú nepreskúmateľné a nemajú oporu v spise. Žalobca vo svojom\nvyjadrení zo dňa 16.01.2026 vzniesol závažné a konkrétne námietky voči svojmu odovzdaniu do\nMaďarska, pričom poukázal na reálne riziko porušenia článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (ďalej len „EDĽP“) a článku 4 Charty základných práv EÚ. Povinnosťou žalovaného\nbolo na tieto námietky reagovať nie generickými frázami o tom, že „Maďarsko dodržiava európske\nnormy“, ale dôsledným, individuálnym a aktuálnym vyhodnotením situácie v prijímajúcom štáte, čo sa\nv danom prípade nestalo.\n50. Žalovaný tiež v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že na úrovni Európskej únie a to ani zo strany\nESĽP alebo Súdneho dvora, nebolo vydané žiadne aktuálne záväzné rozhodnutie alebo odporúčanie\npre členské krajiny Európskej únie alebo Rady Európy, ktoré by jednoznačne deklarovalo systematické\nnedostatky v konaní vo veciach medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu\nv Maďarsku dosahujúce riziko neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Samotný žalobca však\nv žalobe poukázal na viaceré rozhodnutia, ktoré vyvracajú toto tvrdenie žalovaného. Napr. rozsudok\nSúdneho dvora EÚ vo veci Komisia proti Maďarsku (C-823/21) zo dňa 22.06.2023, alebo Európskeho\nsúdu pre ľudské práva (ESĽP) s názvom H.Q. a ďalší proti Maďarsku (sťažnosti č. 46084/21, 40185/22\na 53952/22) zo dňa 24.06.2025, ktoré naznačujú, že azylový systém v Maďarsku vykazuje štrukturálne\na systémové nedostatky, ktoré znemožňujú reálny prístup k právnej ochrane.\n51. Tomu, že Maďarsko sa už dlhodobo potýka so závažnými nedostatkami azylového systému,\nnasvedčuje aj rozsudok Súdneho dvora zo dňa 17.12.2020 vo veci Komisia proti Maďarsku, C-808/18.\nSúdny dvor vyhovel žalobe Európskej komisie a konštatoval, že Maďarsko si neplní svoje povinnosti\nvyplývajúce z niekoľkých ustanovení návratovej, procedurálnej a prijímacej smernice. Súdny dvor ďalej\nv už vyššie spomenutom rozsudku zo dňa 22.06.2023 vo veci C-823/21, Komisia proti Maďarsku,\nrozhodol, že maďarská právna úprava odporuje právu Únie. Maďarsko „tým, že podmienilo možnosť\npodať žiadosť o medzinárodnú ochranu pre niektorých štátnych príslušníkov tretích krajín alebo osoby\nbez štátnej príslušnosti nachádzajúce sa na území Maďarska alebo na hraniciach tohto členského štátu\npredchádzajúcim predložením vyhlásenia o zámere na maďarskom veľvyslanectve nachádzajúcom sa\nv tretej krajine a vydaním cestovného dokladu, ktorý im umožňuje vstup na maďarské územie, nesplnilo\npovinnosti, ktoré preň vyplývajú z článku 6 procedurálnej smernice (pre prehľadnosť upravil súd).“\nEurópska komisia navyše na Maďarsko podala novú žalobu pre neplnenie povinností plynúcich z vyššie\nuvedeného rozsudku zo dňa 17.12.2020 vo veci Komisia proti Maďarsku, C-808/18. Súdny dvor o\nnej rozhodol rozsudkom zo dňa 13.06.2024, Komisia proti Maďarsku, C-123/22. Zistil, že Maďarsko\nskutočne neprijalo všetky opatrenia, ktoré vyplývajú z daného rozsudku, a nesplnilo tak svoje povinnosti\npodľa čl. 260 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Uložil kvôli tomu Maďarsku jednorazovú\npokutu vo výške 200.000.000,- eur spolu s penále od vyhlásenia rozsudku až do splnenia nesplnených\npovinností – vo výške 900.000,- eur denne vo vzťahu k povinnostiam plynúcim z procedurálnej smernice\na 100.000,- eur denne vo vzťahu k povinnostiam týkajúcim sa návratovej smernice.\n52. Z pomerne nedávneho obdobia sú aj rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 08.07.2021\nvo veci Shahzad proti Maďarsku, č. 12625/17, zo dňa 22.09.2022 vo veci H. K. proti Maďarsku, č.\n18531/17, a zo dňa 04.05.2023 vo veci R. N. proti Maďarsku, č. 71/18. Štrasburský súd v nich zistil\nporušenie čl. 4 Protokolu č. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý zakazuje kolektívne\nvyhostenie cudzincov. A porušenie čl. 13 tohto dohovoru, ktorý garantuje právo na účinný prostriedok\nnápravy, ak jednotlivec vznáša obhájiteľné tvrdenie o porušení jeho práv chránených daným dohovorom.\nVo všetkých troch prípadoch išlo zjednodušene povedané o to, že sťažovatelia, ktorí chceli v Maďarsku\npožiadať o azyl, čelili vytlačeniu (push-back) na srbské územie bez toho, aby ktokoľvek posúdil ich\nindividuálnu situáciu. A bez toho, aby sa mali kde proti tomuto postupu maďarských orgánov brániť.\n53. K týmto rozsudkom možno potom pridať aj rozsudok zo dňa 05.10.2023 vo veci Shahzad proti\nMaďarsku (č. 2), č. 37967/18, v ktorom štrasburský súd zistil porušenie zákazu zlého zaobchádzania\npri nútenom návrate sťažovateľa do Srbska. V rozsudku zo dňa 12.10.2023 vo veci S. S. a ostatní proti\nMaďarsku, č. 56417/19 a 44245/20, Európsky súd pre ľudské práva opäť zistil porušenie čl. 4 Protokolu\nč. 4 k Európskemu dohovoru o ľudských právach, ktorý zakazuje kolektívne vyhostenie cudzincov.\nMaďarské orgány k nemu pristúpili pri siedmich jemenských a troch afganských žiadateľoch o azyl. V\ndanej veci štrasburský súd opäť zistil aj porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý\n\nzakazuje zlé zaobchádzanie. V niekoľkých veciach potom Maďarsko porušilo právo na osobnú slobodu\npodľa čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach, často v spojení s čl. 3 rovnakého dohovoru (pozri\nrozsudky zo dňa 04.09.2023 vo veci A. C. a O. O. proti Maďarsku, č. 48139/16 a 7077/15, zo dňa\n05.10.2023 vo veci M. A. a ostatní proti Maďarsku, č. 58680/18, z rovnakého dňa vo veci P. S. a A.\nM. proti Maďarsku, č. 53272/17, z rovnakého dňa vo veci O. Q. proti Maďarsku, č. 53528/19, zo dňa\n22.02.2024 vo veci M. H. a S. B. proti Maďarsku, č. 10940/17 a 15977/17, a zo dňa 21. 3. 2024 vo veci\nL. proti Maďarsku, č. 6182/20). Možno ešte doplniť rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa\n20.06.2024 vo veci H. L. proti Maďarsku, č. 37641/19. Prípad sa týkal irackého štátneho príslušníka,\nktorý pricestoval do Maďarska, požiadal o medzinárodnú ochranu a následne ho umiestnili do tranzitnej\nzóny Tompa. Nedostával tam stravu, kým Európsky súd pre ľudské práva v tomto smere nevyhovel jeho\nnávrhu na vydanie predbežného opatrenia. Štrasburský súd pre neposkytovanie jedla po dobu ôsmich\ndní zistil porušenie čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.\n54. Zo všetkých týchto rozsudkov európskych súdov možno vyvodzovať, že Maďarsko bolo problémové,\npokiaľ ide o to, ako tamojší azylový systém zaobchádza so žiadateľmi o medzinárodnú ochranu.\nŽalovaný mal o citovanej judikatúre vedieť. Bolo preto namieste, aby v tomto kontexte obzvlášť\nstarostlivo zhodnotil, či sa situácia v Maďarsku zlepšila, a či tamojší azylový systém už nevykazuje\nnatoľko závažné nedostatky, ako to bolo predtým. Táto povinnosť pritom zaťažovala iba žalovaného,\nktorý zodpovedá za dodržanie medzinárodného záväzku nevystaviť žiadateľa zlému zaobchádzaniu\ntým, že ho vráti do krajiny, kde by mu takéto zaobchádzanie mohlo hroziť. Nie je pritom podstatné,\nže žalobca v priebehu administratívneho konania na tieto konkrétne rozhodnutia súdov nepoukazoval.\nPokiaľ ide o argumentáciu žalovaného v tom smere, že v žalobe uvádzané rozsudky o nedostatkoch\nazylového konania v Maďarsku, sa týkajú prípadov, kde žiadatelia systém reálne využili a narazili na\nprocesné nedostatky, pričom žalobca systém nevyužil vôbec, táto je pre posúdenie veci z hľadiska\nprípadnej aplikácie čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia irelevantná. To rovnako platí aj o argumentácii\nžalovaného v tom smere, že dôvody uvádzané žalobcom ako relevantné pre odmietnutie jeho\npresunu do Maďarska, najmä obavy o jeho bezpečnosť, riziko neobjektívneho posúdenia jeho žiadosti\no medzinárodnú ochranu vzhľadom na reštriktívnu migračnú politiku a špecifické politické postoje\nMaďarska, boli žalobcovi známe už v čase, keď požiadal Maďarsko o udelenie víz a vstup na jeho\núzemie, a že v procese udeľovania víz a počas pobytu v Maďarsku žalobca nenamietal konania\nmaďarských orgánov ako diskriminačné alebo neobjektívne. Ďalej, že žalobca počas svojho osobného\n7-dňového pobytu v Maďarsku disponoval plnou a reálnou možnosťou využiť azylový systém. Mal prístup\nku všetkým procedurálnym nástrojom azylového systému vrátane podania žiadosti o medzinárodnú\nochranu, prístupu k právnej pomoci a tlmočníkom. Žiadna z týchto skutočností nevylučuje aplikáciu čl.\n3 ods. 2 Dublinského nariadenia a nezbavuje žalovaného povinnosti skúmať, či nie sú dané dôvody na\njeho aplikáciu.\n55. Ak nie je isté, že v Maďarsku vôbec možno podať žiadosť o medzinárodnú ochranu v súlade so\nzárukami plynúcimi z práva Únie (k tomu pozri rozsudok Súdneho dvora zo dňa 22.06.2023 vo veci\nC-823/21, Komisia proti Maďarsku), potom nemožno vylúčiť, že by mohlo dôjsť k vráteniu žiadateľa\ndo krajiny jeho pôvodu bez toho, aby maďarské orgány jeho žiadosť o medzinárodnú ochranu riadne\nposúdili. Takýto postup odporuje zákazu navrátenia (non-refoulement). Z obsahu administratívneho\nspisu neplynie dostatočná istota, že by žalobca v Maďarsku skutočne mal možnosť podať žiadosť o\nmedzinárodnú ochranu. Maďarský azylový systém podľa vyššie uvedených rozsudkov trpí nedostatkami,\nktoré potenciálne môžu vystaviť žalobcu zlému zaobchádzaniu v podobe jeho vrátenia do krajiny\npôvodu bez riadneho posúdenia jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. Bolo preto povinnosťou\nžalovaného, aby sa oveľa starostlivejšie zaoberal situáciou žiadateľov vrátených do Maďarska v rámci\ndublinského konania. Mal sa uistiť, že v Maďarsku budú so žalobcom aj napriek existujúcim nedostatkom\nzaobchádzať tak, aby to neviedlo k porušeniu zákazu navrátenia (non-refoulement). Odovzdanie žalobcu\nby podľa súdu bolo zlučiteľné s čl. 3 ods. 2 nariadenia Dublin III napriek vyššie uvedeným nedostatkom\nv prípade, ak by žalovaný dostal od maďarských orgánov individuálne záruky, že žalobcovi umožnia\nžiadosť podať. Poskytnutie individuálnych záruk má svoje miesto najmä v extradičnom konaní. Možno\nich však určite využiť aj v konaní o odovzdaní podľa nariadenia Dublin III, ak existuje riziko, že sa\nžiadateľovi v príslušnom štáte nedostane riadneho prijatia. Európsky súd pre ľudské práva tiež vo veci\nTarakhel proti Švajčiarsku (rozsudok zo dňa 04.11.2014, sťažnosť č. 29217/12) zistil porušenie čl. 3\nEurópskeho dohovoru o ľudských právach, ak si švajčiarske orgány v dublinskom konaní nezaobstarali\nzáruky od talianskych orgánov, že sťažovatelia (rodina s niekoľkými deťmi) budú v Taliansku umiestnení\nv zariadeniach prispôsobených veku detí a že rodina bude môcť zostať pohromade. Hoci teda\n\npovinnosť zabezpečiť diplomatické záruky výslovne neplynie z nariadenia Dublin III, plynie v konkrétnych\nokolnostiach tejto veci z medzinárodného práva ľudských práv – konkrétne z čl. 3 Európskeho dohovoru\no ľudských právach.\n56. Pokiaľ žalobca v napadnutom rozhodnutí uviedol, že uplatnenie článku 17 ods. 1 Dublinského\nnariadenia je právo, ale nie povinnosť členského štátu, k tomu súd uvádza, že uvedené ustanovenie\nupravuje tzv. doložku zvrchovanosti, ktorá zachováva členskému štátu právomoc prevziať zodpovednosť\nza posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu bez ohľadu na kritériá stanovené nariadením Dublin III.\nČlenskému štátu, ktorý rozhoduje o premiestnení žiadateľa, teda dáva možnosť podľa svojho vlastného\nuváženia ponechať si žiadateľa vo svojej vlastnej jurisdikcii, hoci v súlade s nariadením Dublin III má\npríslušnosť na posúdenie jeho žiadosti iný štát. Podľa Súdneho dvora sa každý členský štát môže\nzvrchovane rozhodnúť s ohľadom na politické, humanitárne a praktické úvahy, či prijme žiadosť o\nmedzinárodnú ochranu na posúdenie (rozsudok zo dňa 04.10.2018, Fathi, C-56/17, bod 53). S ohľadom\nna rozsah tejto posudzovacej právomoci je na dotknutom členskom štáte, aby určil, za akých okolností\nsi želá využiť možnosť danú diskrečným ustanovením v čl. 17 ods. 1 nariadenia Dublin III, a sám\nakceptoval, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, na ktorej posúdenie nie je príslušný (rozsudok\nzo dňa 23.01.2019, M. A. a ďalší, C-661/17, bod 59).\n57. Táto možnosť posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu však predstavuje iba diskrečné oprávnenie\nčlenského štátu, nie jeho povinnosť. Prípadné využitie čl. 17 ods. 1 nariadenia Dublin III je otázkou\nsprávnej úvahy žalovaného. Žiadateľ naň preto nemá právny nárok. Diskrečné oprávnenie žalovaného\nohľadom (ne)využitia čl. 17 nariadenia Dublin III však nie je bez limitov. Ak v konkrétnom prípade existujú\ndôvody hodné osobitného zreteľa, má žalovaný povinnosť zdôvodniť, prečo diskrečné oprávnenie\nnevyužil. Úlohou súdu je v týchto prípadoch preskúmať, či žalovaný pri práci s čl. 17 nariadenia Dublin\nIII neprekročil medze svojho uváženia, alebo či toto uváženie nezneužil. Súd tak posudzuje, či správne\nrozhodnutie nie je svojvoľné, či nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom, či je v súlade s\npravidlami logického myslenia a či premisy takého úsudku žalovaný zistil riadnym procesným postupom.\nSúdu pritom neprináleží, aby nahrádzal správnu úvahu žalovaného svojou vlastnou úvahou. Použitie\nvoľnej úvahy správneho orgánu však nemôže byť arbitrárne, a preto musí byť náležite odôvodnené.\nAbsencia odôvodenia orgánu verejnej správy, ako použil voľnú úvahu pri použití právnych predpisov,\npotom znemožňuje súdu preskúmať, či rozhodnutie vydané na základe zákonom povolenej voľnej\núvahy, nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\n4. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je zrejmé, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový\nstav veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP) a zároveň, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ\nnapadnutého rozhodnutia je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, resp. v ňom nemá oporu\n(§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP). Žalovaný si do konania nezabezpečil žiadne konkrétne, aktuálne a\nrelevantné informácie o stave azylového systému v Maďarsku, nezaoberal sa reálnou a aktuálnou\nsituáciou žiadateľov vrátených do Maďarska v rámci dublinského konania. Je zrejmé, že žalovaný teda\nnemal dostatočné podklady na to, aby mohol dôsledne vyhodnotiť situáciu v prijímajúcom štáte a posúdiť,\nči tu existuje riziko, ktoré predpokladá čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia, a teda či je daný dôvod na\njeho aplikáciu. Preto súd napadnuté rozhodnutie zrušil. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd\nnie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). Súd preto zrušil\nnapadnuté rozhodnutie v celom rozsahu (nie len v napadnutej časti), nakoľko sa jedná o závislé výroky.\nNaviac v 2. odseku výroku je nesprávne uvedené ustanovenie právneho predpisu, keď namiesto § 11\nods. 4, je uvedený § 11 ods. 3 zákona o azyle. V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného odstrániť týmto\nrozsudkom vytknuté vady, ktoré boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia, opätovne vo veci\nrozhodnúť a nové rozhodnutie riadne odôvodniť, pričom ďalší postup žalovaného bude závisieť aj od\ntoho, či dospeje k záveru, že je daný dôvod na aplikáciu čl. 3 ods. 2 Dublinského nariadenia resp. článku\n17 ods. 1 Dublinského nariadenia, alebo nie. Podľa § 191 ods. 6 veta prvá SSP, právnym názorom,\nktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.\n58. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu v konaní nevznikli (ani\nich nežiadal priznať). Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl.\n17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť\npriamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem\n\nzásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný\nsporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia\noprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP).\nZmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nDoručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie\nnapadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie\nrozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa\npodáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nV konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v\nzmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa\nalebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}