Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 20SaZ/2/2026 z 30. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 20SaZ/2/2026 0726100188 30. 04. 2026 Mgr. Pavel Ištók ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100188.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom Mgr. Pavlom Ištókom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Uzbecká republika (ďalej len „Uzbekistan“), posledné bydlisko v krajine pôvodu: C. D. XX, E. F., G., toho času: Pobytový tábor Rohovce, SR, zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, v konaní o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného D. D.: A./XXXX-X zo dňa 17.12.2025, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. D.: A./XXXX-X zo dňa 17.12.2025, vo výrokoch 1/ a 2/ , ktorými žalovaný neudelil azyl a neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi: A. B., nar. XX.XX.XXXX, cestovný pas Uzbekistanu č. H., zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný rozhodnutím č. D.: A./XXXX-X zo dňa 17.12.2025 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi sa neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; a neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, predovšetkým že žalobca požiadal o udelenie azylu z náboženských dôvodov. Patrí pod šafióvskú odnož sunnitského islamu a vládna strana patrí pod hanafíjskú odnož sunnitského islamu. Šafeji sú pod tlakom vládnucej triedy, sú potláčaní a neznášajú ich. Tiež sú pod tlakom polície, ktorá ich kontroluje a nenecháva ich na pokoji.Druhým dôvodom je obava z uväznenia v prípade návratu do krajiny pôvodu. V Uzbekistane bol spoluproducentom filmu s názvom E. I., v ktorom hlavnú postavu stvárnil jeho kamarát J. K.. Na filme sa podieľal ako producent,pričom na starosti mal finančné zastrešovanie nákladov spojených s produkciou tohto filmu, avšak na obsahu filmu sa nepodieľal. Režisérom filmu s islamskou tematikou bol Shawkat Jayron, ktorý ho z komerčných dôvodov umiestnil aj na internetový portál Youtube. Asi o dva mesiace po tomto umiestnení na Youtube si troch producentov, režiséra a predstaviteľa hlavnej úlohy predvolala polícia. Na oddelení boli vypočutí a po vyhrážkach o uväznení boli prepustení na slobodu. Od menovaného ako producenta filmu polícia žiadala peniaze, pričom po zaplatení čiastky 15.000 US dolárov mal povinnosť sa raz do mesiaca hlásiť na policajnej stanici. Menovaný sa domnieva,

že problémy so štátnymi orgánmi mal kvôli tomu, že film, ktorý produkoval, prezentuje modernizáciu a demokratizáciu islamu a nie je v súlade s islamským vyučovaním a náboženstvom. 3. Žalobca predložil rozhodnutie Oddelenia vnútorných záležitostí regiónu Andijan o uplatnení preventívneho opatrenia v neprítomnosti voči obvinenému (ďalej aj len ako rozhodnutie o uplatnení preventívneho opatrenia). V znení uvedeného opatrenia je žalobca obvinený z porušenia čl. 244-1 časť 3 bod g), čl. 190, časť 3 bod a) a čl. 141 časť 2 Trestného zákona Uzbekistanu. Ďalej predložil predvolania na súd zo 04.10.2021 a z 08.08.2024 a v elektronickej forme ukážku filmu a fotografiu s titulkami z filmu. 4. Žalovaný na základe získaných informácií posudzoval mieru náboženskej slobody v Uzbekistane, so zameraním na postavenie hanafijskej a šáfiovskej školy v rámci islamskej právnej školy v tejto krajine. Hanafijská (Hanafi) islamská právna škola je podľa dostupných zdrojov v Uzbekistane dominantnou právnou školou. Vo verejne dostupných zdrojoch nenašiel žiadne informácie, ktoré by potvrdzovali, že by medzi stúpencami hanafijskej školy a šáfiovskej (Shafi’i) školy v Uzbekistane vo všeobecnosti existovala vážna neznášanlivosť, ktorá by prípadne dosahovala úroveň násilných konfliktov. 5. Správa Ministerstva zahraničných vecí (ďalej len „MZV“) USA o stave náboženskej slobody v Uzbekistane za rok 2022 iba stručne informuje, že „väčšina moslimov v Uzbekistane sú suniti školy Hanafi“. Správa sa nezmieňuje o konfliktoch medzi stúpencami právnych škôl Hanafi a Shafi’i. Podobne ani Správa MZV USA o stave náboženskej slobody v Uzbekistane za rok 2023) sa nezmieňuje o konfliktoch medzi stúpencami právnych škôl Hanafi a Shafi’i. 6. Tak, ako to potvrdzujú informácie o náboženskej slobode v Uzbekistane, samotná príslušnosť k náboženskej skupine Shafi’i nezakladá dôvod na prenasledovanie žalobcu. 7. Žalobca podľa žalovaného môže mať subjektívne obavy, tieto však na základe dostupných informácií o Uzbekistane nemožno subsumovať pod to, že patrí pod náboženskú vetvu Shafi’i, ktorá sa v krajine nestretá so žiadnymi problémami. Čo sa týka produkcie filmu E. I., ktorý má prekážať štátnym orgánom, žalovaný vyčítal žalobcovi že v pohovore uviedol, že nebol trestne stíhaný, ale z predvolaní, ktoré do predložil (priamo počas pohovoru, 3 otázky po otázke o trestnom stíhaní) vyplýva, že v krajine pôvodu je, resp. bol obvinený za trestné činy podľa čl. 244-1, časť 3, bod g); čl. 190, časť 3, bod a) a čl. 141, časť 2 Trestného zákona Uzbekistanu. Žalovaný rozobral články 244, 190 a 141 Trestného zákona Uzbekistanu a dôvodil, že trestné stíhanie žalobcu môže súvisieť s filmom, ktorého mal byť spoluproducentom. Vyplýva to aj z jeho výpovede, podľa ktorej je problémom, že film prezentuje modernizáciu a demokratizáciu v isláme, čo je problémom najmä pre ortodoxných moslimov. Toto tvrdenie však žalobca podľa žalovaného nedokázal nijako preukázať, nakoľko ani sám vo svojej výpovedi neuviedol, že by bol oficiálne trestne stíhaný a jeho obvinenie vyzistil správny orgán až z materiálov, ktoré do konania predložil. 8. Žalovaný dodal, že podľa žalobcom predložený materiálov bol na nejaké súdne konanie v súvislosti s jeho obvinením predvolaný už 04.10.2021, pričom po tomto dátume sa ešte vrátil do Uzbekistanu, normálne tam niekoľko mesiacov žil, vybavil si cestovný pas a vycestoval z krajiny pôvodu. Ak by išlo o závažné obvinenie jeho osoby, tak by mu toto nebolo umožnené a štátne orgány by sa ho minimálne pokúsili stíhať väzobne. Rovnako trestné sadzby za uvedené trestné činy sú veľmi nízke a väčšinou ide iba o peňažné pokuty. Trest odňatia slobody hrozí iba v prípade naplnenia kvalifikovaných skutkových podstát, kedy by išlo o konanie závažným spôsobom, čo nie je prípad žalobcu. Žalobca spomínal, že policajtom musel zaplatiť úplatok 15 000 dolárov, čo svedčí o tom, že trestné konanie mohlo slúžiť aj ako snaha o jeho vydieranie z dôvodu získať z neho finančný prospech, čo možno definovať ako trestnú činnosť a nie ako azylovo relevantné prenasledovanie menovaného. Rovnako hroziace tresty vo forme pokuty nenapĺňajú definíciu prenasledovania vyplývajúcu zo zákona o azyle. 9. Žalovaný ďalej uviedol, že dostupné zdroje opisujú štýl vládnutia v Uzbekistane vo všeobecnosti ako autoritársky, avšak nie až tak vysoko represívny, ako tomu bolo počas predchádzajúceho režimu prezidenta K. L.. Vláda prezidenta B. A. vykonala od konca roku 2016 určité reformy, ktoré rozšírili okrem iného aj náboženskú slobodu. Uzbekistan sa podľa svojej ústavy deklaruje ako sekulárny štát,

pričom má vlastnú formu sekularizmu. Ústava Uzbekistanu (čl. 61) výslovne stanovuje, že „náboženstvo je oddelené od štátu“ a štát nesmie presadzovať žiadne náboženstvo ako štátne. Zároveň garantuje slobodu vyznania a právo jednotlivcov prejavovať svoje náboženstvo osobne aj spoločne (čl. 31). Islam je v Uzbekistane väčšinovým náboženstvom a jeho praktizovanie je vo všeobecnosti spoločensky aj štátne akceptované. Štát umožňuje činnosť oficiálne registrovaných mešít, náboženské vzdelávanie v schválených inštitúciách, konanie hlavných islamských sviatkov, púte a náboženské rituály v súlade s vnútroštátnymi predpismi. Nezávislé správy medzinárodných organizácií opakovane uvádzajú, že väčšina praktikujúcich moslimov v Uzbekistane môže vykonávať svoje náboženstvo bez zásadných prekážok, pokiaľ sa pohybujú v rámci oficiálnych noriem a nepôsobia v neregistrovaných či extrémisticky označených skupinách. Represívne zásahy sa typicky týkajú iba osôb podozrivých z napojenia na radikálne alebo zakázané hnutia, neoficiálnych kazateľov, osôb šíriacich extrémistické materiály. Tieto zásahy sú motivované bezpečnostnými a protiextrémistickými politikami, nie prenasledovaním bežných veriacich moslimov. Dôkazná situácia v konkrétnom konaní nepreukázala, že by žiadateľ patril k skupine osôb, ktorá je v Uzbekistane systematicky prenasledovaná, ani že by jeho náboženské praktiky presahovali rámec všeobecne tolerovaného moslimského náboženského života. Neuviedol skutočnosti, ktoré by ho spájali s radikálnymi či neregistrovanými skupinami, ani nepreukázal zásahy štátnych orgánov namierené priamo proti nemu z dôvodu jeho viery. Z uvedených dôvodov možno uzavrieť, že Uzbekistan ako sekulárny štát vo všeobecnosti zabezpečuje náboženské slobody väčšinovým moslimom. Náboženské obmedzenia sa od roku 2016 postupne liberalizovali a ich liberalizácia prebieha aj naďalej, pričom väčšina bežných veriacich môže slobodne praktizovať islam v rámci registrovaných náboženských inštitúcií. Podľa týchto informácií neexistujú dôkazy, že by Uzbekistan v súčasnosti systematicky zadržiaval alebo trestal veriacich len z dôvodu ich bežnej náboženskej praxe, ani že by dochádzalo k širokospektrálnemu prenasledovaniu moslimskej populácie. Zásahy štátnych orgánov sa typicky vzťahujú len na osoby podozrivé z aktívneho šírenia extrémistických materiálov alebo zo zapojenia do zakázaných radikálnych skupín. Ide o konania motivované bezpečnostnými dôvodmi, nie o prenasledovanie z náboženských dôvodov. 10. O tom že žalobca nie je žiadny náboženský aktivista za reformáciu islamu v Uzbekistane, u ktorého existuje riziko prenasledovania z náboženských dôvodov, hovorí aj fakt, že vyššie uvedený film bral ako biznis, na ktorom chcel zarobiť peniaze. Preto možno náboženské dôvody jeho konania absolútne vylúčiť. V zmysle rozsudku súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-71/11 a C-99/11 z 05.09.2012 „obava žiadateľa z prenasledovania je oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby sa týchto svojich náboženských úkonov vzdal.“ Nakoľko menovaný sa na žiadne konkrétne náboženské prejavy neodvoláva, nikdy žiadne nevykonával a ani neplánuje vykonávať, a film s náboženskou tematikou bol pre neho iba biznis, nie je dôvod ani požadovať vzdania sa nejakých náboženských úkonov, resp. prejavov. 11. V Uzbekistane neexistujú správy o väznení osôb z náboženských dôvodov bez akéhokoľvek základu. Sú výlučne správy o väznení osôb napojených na organizácie, ktoré sú vládou vnímané ako teroristické, čo nie je prípad žalobcu. K tomu však treba dodať, že v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 44/2010 nemožno osoby väznené za členstvo v takýchto organizáciách považovať za nábožensky prenasledované nakoľko „výkon štátnej moci orgánom, ktorý je v rámci preverovania podozrenia z členstva v teroristickej organizácii nemôže byť dôvodom pre udelenie azylu, keď navyše osoba podozrivá zo spáchania trestného činu je po zadržaní prepustená na slobodu a v krajine pôvodu nemá žiadne problémy.“ Je teda výlučne v pôsobnosti štátu vykonávať takúto jurisdikciu nad svojimi občanmi. Články Trestného zákona Uzbekistanu, podľa ktorých je menovaný obvinený, sú úplne štandardné a samé o sebe nezakladajú dôvod na ich spochybňovanie. Štát ich využíva na boj s terorizmom, extrémizmom, s ekonomickou trestnou činnosťou a chráni nimi práva ostatných občanov krajiny. Treba dodať, že žalobca nebol v Uzbekistane odsúdený a ani väzobne stíhaný. Pokiaľ sa cítil nevinný, mal si obhájiť' svoje práva v trestnom konaní, ktoré bolo vedené. Ak mal naopak pocit, že je toto trestné stíhanie zneužívané na to, aby od menovaného policajti získali financie, tak mal možnosť sa obrátiť na ich kontrolné orgány, čo neurobil. Absolútne teda nevyužil možnosť vyriešiť svoj problém v krajine pôvodu, resp. sa ani len nepokúsil získať vnútroštátnu ochranu pred konaním policajtov, čo je základným predpokladom na to, aby sa mohol v prípade absencie vnútroštátnej ochrany dožadovať ochrany medzinárodnej. V zmysle Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov sa osoba

môže dožadovať medzinárodnej ochrany v zahraničí až po tom, ako objektívne preukáže, že mu bola odopretá vnútroštátna ochrana zo strany štátnych orgánov. To však v prípade menovaného preukázané nebolo, nakoľko z jeho výpovede a samotného konania je zrejmé, že svoje problémy mohol a mal riešiť v krajine pôvodu a nebol nútený z nej odísť. V súvislosti s jeho náboženským presvedčením a profesionálnou prácou na filme nebolo v konaní preukázané, že by v Uzbekistane boli voči nemu prijaté akty tak závažného charakteru, že by napĺňali kritéria prenasledovania v zmysle zákona o azyle. V prípade korupčného správania policajtov išlo o páchanie trestnej činnosti, a tu žalovanému chýba akýkoľvek pokus o riešenie tohto problému v Uzbekistane. 12. U žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, žalovaný dospel k záveru, že jeho situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudzím štátnym príslušníkom, adekvátna. Z uvedeného dôvodu žalovaný v jeho prípade k udeleniu azylu v zmysle § 8 zákona o azyle nepristúpil. 13. K neudelenie doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o možnosť uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, v prípade žalobcu je aplikácia tejto formy trestu vylúčená. Uzbekistan zrušil trest smrti od 01.01.2008, pričom bol nahradený dlhodobými trestami, resp. doživotným trestom. Uzbekistan sa tiež stal stranou Druhého opčného protokolu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach o úplnom zrušení trestu smrti, čím potvrdil svoj záväzok k jeho odstráneniu. Tento záväzok aj v praxi dodržiava. Zároveň žalobcovi nehrozí mučenie ani neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie ani trest. Nikdy tam nebol objektom takéhoto konania a neexistuje ani predpoklad, že by sa mal stať obeťou takéhoto konania v budúcnosti. Od roku 2016 prebieha v Uzbekistane rozsiahla reforma bezpečnostných zložiek a justície. Z hľadiska medzinárodných správ je v Uzbekistane zakotvený zákonný zákaz mučenia. Uzbekistan zakotvil absolútny zákaz mučenia v Trestnom zákonníku, explicitne kriminalizoval mučenie podľa definície z Dohovoru OSN, prijal reformy, ktoré posilnili súdnu kontrolu nad zadržaním a výsluchmi. Výrazne sa znížil aj počet prípadov zlého zaobchádzania, pričom mučenie prakticky vymizlo. Rozsiahle mučenie, typické pre obdobie pred rokom 2016, už nie je systematické, zaznamenané prípady sú izolované a vyšetrované, existuje zlepšenie prístupu štátnych orgánov, prístup k advokátom, obmedzenie moci tajnej služby a vyššia miera kontroly prokuratúry. Bežným občanom len kvôli tomu, že sú trestne stíhaní, nehrozí v krajine žiadne systematické násilie, mučenie či represie. Rizikové sú len špecifické kategórie (extrémisti, radikálne náboženské skupiny, opoziční aktivisti), čo žiadateľ neuviedol. Hrozí mu síce trestné stíhanie, ale po analýze jeho prípadu je najpravdepodobnejšou sankciou finančná pokuta. Nepodmienečný trest odňatia slobody je prakticky možné vylúčiť. Žiadateľ navyše neuviedol žiadne individuálne znaky, ktoré by ho odlišovali od bežnej populácie, ako napríklad politická opozícia, aktivizmus, prepojenie na zakázané náboženské skupiny, predchádzajúce zatknutia, mediálna viditeľnosť, dlhodobý konflikt so štátnymi orgánmi. Bez takýchto faktorov nie je možné vyvodiť reálne riziko, že by bol po návrate vystavený mučeniu alebo neľudskému zaobchádzaniu. V pohovore prezentoval, že aj film, kvôli ktorému mal problémy, produkoval z finančných dôvodov a nie z dôvodov náboženských. Dá sa predpokladať, že obdobnú pozíciu by uviedol aj pred štátnymi orgánmi Uzbekistanu, ak by bol v danej veci vypočúvaný. Na základe zlepšenej ľudsko-právnej situácie, absencie systematického mučenia, individuálne neutrálneho profilu žiadateľa, a existencie reálnej vnútroštátnej ochrany, nie je možné konštatovať, že by žiadateľovi hrozilo vážne bezprávie v podobe mučenia alebo neľudského zaobchádzania. Podmienky doplnkovej ochrany nie sú splnené. Rovnako ako v časti azylu, sa aj v tomto prípade možno odvolať na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-71/11 a C-99/11 z 05.09.2012.V Uzbekistane v súčasnosti neprebieha vnútroštátny ani medzinárodný ozbrojený konflikt v zmysle medzinárodného práva a situácia v krajine takto nie je ani zo strany medzinárodného spoločenstva chápaná. Na základe výkladu pojmu vojnový konflikt v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie č. C-285/12 Diakite v. Belgicko sa má však pojem vnútroštátny ozbrojený konflikt z hľadiska poskytnutia medzinárodnej ochrany vykladať v tom zmysle, „že existenciu vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu treba na účely uplatnenia tohto ustanovenia pripustiť, pokiaľ ozbrojené sily štátu čelia jednej alebo viacerým ozbrojeným skupinám alebo pokiaľ sa stretnú proti sebe dve alebo viaceré ozbrojené skupiny, pričom nie je potrebné, aby sa tento konflikt mohol kvalifikovať ako ozbrojený konflikt, ktorý nemá medzinárodný charakter v zmysle medzinárodného humanitárneho práva, ani aby intenzita ozbrojených stretov, úroveň organizácie prítomných ozbrojených síl alebo doba trvania konfliktu boli posúdené inak

ako úroveň násilia na dotknutom území“. Situácia nikde v rámci Uzbekistanu nezodpovedá takejto definícii. Ide o štát, ktorý je pokiaľ ide o vojnový konflikt, z dlhodobého hľadiska absolútne bezpečný. V Uzbekistane okrem oficiálnych bezpečnostných zložiek neexistujú štátne ani neštátne ozbrojené skupiny, neprebiehajú žiadne operácie pripomínajúce vojnový stav, úroveň násilia je nízka a stabilná. Nakoľko uvedené ustanovenie sa nevzťahuje na krajiny bez ozbrojeného konfliktu, doplnková ochrana z tohto dôvodu nemôže byť poskytnutá. Všeobecná kriminalita, represie alebo sociálne problémy nespadajú pod definíciu vojnového konfliktu. Žalobca nepochádza z oblasti bojov, ani neuvádza, že by bol ohrozený v dôsledku vojenských operácií. Preto na základe neexistencie medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu v Uzbekistane, absencie vysokého stupňa svojvoľného násilia voči civilistom a neexistencie individuálnych tvrdení žiadateľa súvisiacich s vojnovým konfliktom nie sú splnené podmienky na priznanie doplnkovej ochrany z dôvodu všeobecného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Žalovaný u žalobcu nemal za preukázané, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 13a zákona o azyle. 14. V prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu , poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, pričom uvedené nebolo ani predmetom jeho žiadosti. Preto je posúdenie žiadosti menovaného z hľadiska § 10 zákona o azyle v jeho prípade irelevantné. 15. Žalovaný v konaní nevylúčil, že v Uzbekistane ešte stále dochádza sporadicky k obmedzovaniu a väzneniu náboženských aktivistov, avšak v takýchto prípadoch ide o osoby, ktoré sú veľmi aktívne a sú považované za extrémistov. Takéto osoby zdieľajú alebo šíria už zakázaný obsah, čo však nie je prípad žalobcu. Situácia v Uzbekistane nie je v oblasti slobody vierovyznania ideálna, ale nie je ani na také úrovni, že by bežný občan nemohol vyznávať svoje vierovyznanie, pričom miera obmedzení je primeraná. Najmä u moslimov, ktorí nie sú radikálni, problémy vo vierovyznaní neexistujú. Žalobca sa odvoláva na náboženský film, ktorý spolu produkoval, na tomto sa však podieľal len nepriamo, jeho financovaním, a ako sám uviedol, bolo to z dôvodu, že na tom chcel zarobiť a nie z náboženských dôvodov. Napriek tomu, že niektoré informácie hovoria o istom obmedzovaní náboženskej slobody v Uzbekistane, v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by jeho náboženské presvedčenie bolo nejakým spôsobom obmedzované alebo že by v súvislosti s jeho náboženským presvedčením boli voči nemu prijaté akty tak závažného charakteru, že by ich bolo možné označiť za perzekúciu. II. Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného 16. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote správnu žalobcu žalobcu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) a f) Správneho súdneho poriadku, a teda z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 17. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca v tom, že žalovaný nevyhodnotil problémy žalobcu v domovskej krajine ako náboženskú perzekúciu, nakoľko má žalovaný za to, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že by boli v jeho prípade splnené zákonom ustanovené dôvody na udelenie azylu. Žalobca zastáva názor, že žalovaný nesprávne právne posúdil existenciu rizík, spojených s jeho návratom do krajiny pôvodu. Žalovaný v odôvodnení napádaného rozhodnutia uvádza, že tak, ako to potvrdzujú informácie o náboženskej slobode v Uzbekistane, samotná príslušnosť k náboženskej skupine Shafi’i nezakladá dôvod na prenasledovanie žalobcu. Žalobca má za to, že žalovaný jeho prípad nesprávne právne posúdil, nakoľko žalobca svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu neodôvodňuje len príslušnosťou k tejto odnoži sunnitskej vetvy islamu, ale jeho obavy z prenasledovania v domovskej krajine je potrebné chápať v kontexte s tým, že bol spoluproducentom filmu s názvom E. I.. Zo správ o krajine pôvodu žalobcu, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, navyše vyplýva, že aj keď uzbecké právo výslovne nepodporuje vetvu hanafi, vyhlásenia a prejavy štátnych náboženských predstaviteľov sa v praxi odvolávajú na hanafi ako na „našu tradíciu“ alebo „našu sektu“. Dôsledkom takejto propagácie školy hanafi potom je označenie iných, najmä importovaných islamských tradícií, za cudzie a potenciálne škodlivé. Je zrejmé, že uzbecké orgány zakazujú náboženské organizácie, ktoré nespadajú do rámca

hanafizmu, a to v mene ochrany islamu v Uzbekistane pred cudzím extrémizmom. Je preto potrebné situáciu žalobcu v domovskej krajine hodnotiť vo vzájomných súvislostiach. 18. Keďže žalovaný tvrdí, že žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy o tom, že by boli v jeho prípade splnené zákonom ustanovené dôvody na udelenie azylu, žalobca poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl teda po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. (napríklad Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 15ža 10/2013 zo dňa 9.4.2013). 19. Žalobca zastáva názor, že dôkaz o jeho prenasledovaní v domovskej krajine predložil, keďže súčasťou administratívneho spisu sú i listiny, preukazujúce jeho obvinenia za trestné činy podľa čl. 244-1, časť 3, bod g); čl. 190, časť 3, bod a) a čl. 141, časť 2 Trestného zákona Uzbekistanu, pričom žalobca už počas vstupného pohovoru uviedol, že sa jedná o obvinenia, súvisiace s jeho účasťou na produkovaní filmu s názvom E. I.. Žalobca nemôže súhlasiť s argumentáciou žalovaného, že jeho tvrdenia ohľadom jeho trestného stíhania nie sú presné z dôvodu, že v časti pohovoru je uvedené, že nebol trestne stíhaný, pokiaľ z iných častí pohovoru jednoznačne vyplýva, že žalobca o medzinárodnú ochranu požiadal z dôvodu prenasledovania v domovskej krajine z náboženských dôvodov a výslovne už počas vstupného pohovoru uviedol obvinenia v súvislosti s filmom, ktorý má náboženskú tematiku, pričom aj predložil dôkazy na USB. Žalobca má za to, že informácie, uvedené počas vstupného pohovoru a aj počas celého administratívneho konania je potrebné vyhodnocovať v ich vzájomnej súvislosti. Pričom sám žalovaný v napádanom rozhodnutí uvádza, že je zrejmé, že vyšetrovanie, resp. trestné stíhanie žalobcu môže súvisieť s filmom, ktorého mal byť producentom a vyplýva to aj z výpovede žalobcu, podľa ktorej film prezentuje modernizáciu a demokratizáciu v islame, čo je problémom najmä pre ortodoxných moslimov. V dokumente Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky z 5. septembra 2024 je jasne uvedené, že podľa dokumentov zhromaždených v priebehu počiatočného vyšetrovania je žalobca obvinený zo spáchania trestných činov klasifikovaných ako trestné činy proti verejnej bezpečnosti a verejnému poriadku. Medzi ne patrí príprava alebo šírenie materiálov obsahujúcich myšlienky náboženského extrémizmu, separatizmu a radikalizmu; uchovávanie takýchto materiálov s cieľom ich šírenia alebo prezentácie; a vykonávanie činností, ktoré vyžadujú povolenie, napríklad uchovávanie dokumentov potrebných na takéto činnosti, bez riadneho povolenia. Ďalej sa však uvádza aj to, že požiadal o „povolenia a licencie“ na film. Agentúra však odmietla udeliť tieto povolenia s odôvodnením, že film nie je v súlade s uzbeckou legislatívou a obsahuje scény propagujúce náboženské materiály. Je potrebné a dôležité zdôrazniť, že ide o náboženské materiály, nie o materiály extrémistické. 20. Žalobca sa podieľal na produkcii filmu o živote dievčaťa, ktoré sa rozhodlo vrátiť sa k svojim moslimským tradíciám a hodnotám v živote. Žalobca považuje za hlavný motív jeho nezákonného prenasledovania zo strany uzbeckých orgánov skutočnosť, že film si na YouTube pozrelo 6 miliónov používateľov, pričom nie je v súlade s náboženským smerovaním štátnej moci. Okrem správy Ministerstva zahraničných vecí USA o náboženskej slobode v Uzbekistane za rok 2023, správy Komisie USA pre medzinárodnú náboženskú slobodu (USCIRF) za rok 2024 či správy Freedom House „Sloboda vo svete 2025 – Uzbekistan“, ktoré žalobca spomínal v stanovisku pred vydaním napádaného rozhodnutia, ktoré je súčasťou administratívneho spisu, žalobca poukazuje aj na správu M. F. N. z mája 2023, podľa ktorej uzbecká vláda obmedzuje náboženskú slobodu napriek sľubom o odstránení obmedzení. Vláda bráni registrácii náboženských komunít, vystavuje bývalých náboženských väzňov svojvoľnej kontrole a stíha moslimov na základe príliš širokých a vágne formulovaných obvinení súvisiacich s extrémizmom. Zákon o slobode svedomia a náboženských organizáciách z roku 2021 si zachováva obmedzujúce a práva porušujúce ustanovenia. Úrady stíhajú ľudí na základe príliš širokých ustanovení uzbeckého trestného zákonníka týkajúcich sa náboženského extrémizmu, pričom ignorujú obvinenia zo zneužívania vo väzbe. Uzbecká vláda stále vníma náboženstvo ako hrozbu, a preto ukladá neprimerané obmedzenia pokojným náboženským komunitám a ľuďom. Napriek mnohým odporúčaniam OSN a iných medzinárodných orgánov, aby vláda zmenila svoju príliš širokú a

vágnu definíciu „extrémizmu“, uzbecké právo nerozlišuje medzi násilným a nenásilným extrémizmom. Ustanovenia trestného zákonníka týkajúce sa extrémizmu sa používajú proti ľuďom výlučne za ich pokojnú náboženskú činnosť alebo prejav. To môže byť porušením medzinárodného práva v oblasti ľudských práv vrátane práva na slobodu náboženského vyznania, prejavu a združovania. Organizácia M. F. N. tiež zdokumentovala niekoľko prípadov, v ktorých polícia údajne zle zaobchádzala s ľuďmi zadržiavanými za trestné činy súvisiace s náboženským extrémizmom a mučila ich. Úrady nevyšetrili ani nepohnali páchateľov k zodpovednosti. Hoci rozsiahle zatýkanie moslimov, ktorí praktizujú svoju vieru mimo štátnej kontroly, sa po nástupe prezidenta A. k moci v roku 2016 zastavilo, zdá sa, že úrady sa čoraz viac zameriavajú na moslimov podľa článku 244-1, časti 3 trestného zákonníka za uchovávanie alebo zdieľanie „materiálov ohrozujúcich verejnú bezpečnosť a verejný poriadok“ vrátane materiálov obsahujúcich „náboženský extrémistický“ obsah, ako sú piesne alebo „našidy“, čo je druh islamskej náboženskej piesne, na sociálnych sieťach alebo v ich telefónoch. Uzbecké úrady odmietli organizácii M. F. N. povedať, koľko ľudí bolo v rokoch 2017 až 2023 stíhaných na základe tohto obvinenia. Medzinárodné orgány pre ľudské práva vrátane Výboru OSN pre ľudské práva vyjadrili obavy, že tieto ustanovenia sú príliš široké a vágne formulované, a naliehali na uzbeckú vládu, aby „prehodnotila a zrevidovala všetky ustanovenia týkajúce sa slobody náboženského vyznania alebo viery“ a zúžila definíciu „extrémizmu“, aby sa zabezpečil ich súlad s medzinárodnými normami v oblasti ľudských práv. Vo svojej písomnej komunikácii pre M. F. N. úrady uviedli, že „pojem extrémizmu a extrémistickej činnosti... plne spĺňa požiadavky medzinárodných noriem“. 21. Žalovaný dospel k záveru, že neexistujú správy o väznení osôb z náboženských dôvodov bez akéhokoľvek základu a sú výlučne správy o väznení osôb napojených na organizácie, ktoré sú vládou vnímané ako teroristické, čo nie je prípad žalobcu. Vo filme, ktorý produkoval žalobca, nie sú žiadne výzvy k násiliu, preto takéto stíhanie žalobcu nemožno považovať za stíhanie z extrémistických dôvodov, ale je výslovne len porušovaním náboženskej slobody. Žalobca nemôže súhlasiť s argumentom žalovaného, že o tom, že žalobca nie je žiadny náboženský aktivista za reformáciu v Uzbekistane, u ktorého existuje riziko prenasledovania z náboženských dôvodov, hovorí aj fakt, že film bral ako biznis, na ktorom chcel zarobiť peniaze. 22. V dokumente Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky z 5. septembra 2024 je uvedené, že žalobca odišiel 28. mája 2015 študovať do Kórejskej republiky a bez toho, aby sa tam venoval akejkoľvek užitočnej práci, sa vrátil, aby pripravil alebo distribuoval materiály presiaknuté myšlienkami náboženského extrémizmu, separatizmu a dogmatizmu, a potom využil sociálne siete zakázané v Uzbeckej republike na odosielanie správ členom svojho profilu. Taktiež, že sa 9. januára 2021 vrátil z Kórei, aby produkoval svoj vlastný film, ktorý dokončil v marci 2021 a predložil Uzbeckej filmovej agentúre so žiadosťou o „povolenia a licencie“ pre tento film. Keď filmová agentúra požiadala, aby tento film nebol v súlade s uzbeckými právnymi predpismi, a aby reklamy v ňom propagovali náboženské produkty, toto povolenie nebolo udelené. Ďalej, že žalobca v marci 2024, po tom, čo Ministerstvo vnútra vypočulo zvukové nahrávky a zhromaždilo dostatočné dôkazy, mal pokračovať vo svojej trestnej činnosti a pokračoval v konaní, ktoré je v rozpore so spoločnosťou a republikánskym systémom, pričom ich opakoval v Uzbeckej republike, vykonával modlitby školy „Šafí‘i“ v budove mešity, ktorá sa považuje za verejné miesto, čo viedlo k rozsiahlym protestom členov komunity v mešite a bol zbitý členmi tejto komunity, ktorí boli s jeho konaním nespokojní a sťažovali sa príslušnému orgánu. Záchranné zložky, ktoré dorazili na miesto incidentu, preskúmali situáciu na mieste, priviedli žalobcu do budovy Ministerstva vnútra, vykonali osobnú prehliadku a zaistili iPhone 15, ktorý mal pri sebe. Táto skutočnosť je ďalším dôkazom prenasledovania z náboženských dôvodov zo strany verejnej moci, pričom orgány činné v trestnom konaní žalobcu nielen neochránili, ale naopak ho odviezli na oddelenie vnútorných vecí, kde mu odobrali smartfón, 600 dolárov v hotovosti a ruženec. 23. V dokumente Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky z 5. septembra 2024 je ďalej uvedené, že vzhľadom na úroveň spoločenskej nebezpečnosti činu spáchaného žalobcom, jeho príslušnosť do kategórie závažných trestných činov, jeho útek z vyšetrovania a súdu a jeho nedostavenie sa napriek niekoľkým písomným a ústnym predvolaniam vyšetrovacieho orgánu, napriek tomu, že rozhodnutie o jeho predvedení pred súd zaslali príslušníci Ministerstva vnútra Uzbeckej republiky, jeho neprítomnosť v dome a skutočnosť, že ho dodnes nebolo možné nájsť a určiť miesto jeho pobytu, bude potrebné zahájiť proti nemu pátranie a uplatniť preventívne opatrenie vo forme zatknutia v neprítomnosti, berúc do úvahy jeho trestnú činnosť.

24. Z uvedeného vyplýva, že záver žalovaného o tom, že žalobcovi môže byť za jeho trestnú činnosť udelená maximálne peňažná pokuta, nie je možné považovať za správny. Taktiež, pokiaľ žalovaný tvrdí, že žalobcovi nehrozí trestné stíhanie na základe obvinení z extrémizmu, je zrejmé, že zo žalobcom predložených dôkazov vyplýva opak. Žalovaný v odôvodnení napádaného rozhodnutia dodáva, že žalobca bol podľa dôkazov, nachádzajúcich sa v administratívnom spise, predvolaný na nejaké súdne konanie už 04.10.2021, pričom po tomto dátume sa ešte vrátil do Uzbekistanu a niekoľko mesiacov tam žil, vybavil si cestovný pas a vycestoval z krajiny pôvodu. Žalovaný má za to, že ak by išlo o závažné obvinenie jeho osoby, tak by mu to nebolo umožnené a štátne orgány by sa ho pokúsili stíhať väzobne. 25. Žalobca v súvislosti s uvedeným poukazuje na skutočnosť, že, ako uviedol aj počas vstupného pohovoru, z Uzbekistanu odišiel síce už v roku 2021, nejaký čas žil na Ukrajine a následne sa do Uzbekistanu v auguste 2023 vrátil, keď bola kľudnejšia situácia, resp. si to myslel, avšak následne bol nútený domovskú krajinu znova opustiť. Dokument Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky, ktorý do konania predložil, je z 5. septembra 2024, t. j. v tom čase sa už nachádzal mimo Uzbekistan. 26. Pokiaľ ide o získanie pasu s cieľom opustiť krajinu, žalobca poukázal na bod 47. Príručky o postupoch a kritériách určovania právneho postavenia utečencov (angl. Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) podľa ktorého je typickým testom opodstatnenosti strachu je, keď má žiadateľ platný národný pas. Niekedy sa tvrdí, že vlastníctvo pasu znamená, že vydávajúce orgány nemajú v úmysle držiteľa prenasledovať, inak by mu pas nevydali. Hoci to v niektorých prípadoch môže byť pravda, mnoho osôb využilo legálny odchod zo svojej krajiny ako jediný spôsob úniku bez toho, aby kedy prezradili svoje politické názory, ktorých znalosť by ich mohla dostať do nebezpečnej situácie voči úradom. Podľa bodu 48 tejto príručky vlastníctvo pasu preto nemožno vždy považovať za dôkaz lojality zo strany držiteľa alebo za znak absencie strachu. Pas môže byť vydaný aj osobe, ktorá je vo svojej krajine pôvodu nežiaduca, s jediným cieľom zabezpečiť jej odchod a môžu existovať aj prípady, keď bol pas získaný tajne. Samotné vlastníctvo platného národného pasu nie je prekážkou pre získanie postavenia utečencaŽalobca zastáva názor, že žalovaný nedodržal v administratívnom konaní zásadu „v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). „Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie, atď. dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl.“ (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015, 10Sžak/14/2019). 27. Z verejne dostupných zdrojov sú známe prípady, kedy v Uzbekistane došlo k uväzneniu a pokutovaniu za šírenie necenzurovaných náboženských materiálov. Súd v Taškente odsúdil moslimského blogera E. O. (A. E.) na dva a pol roka väzenia za online publikácie a nariadil zatvorenie jeho webových stránok. O. sa neodvolal a je držaný v pracovnom tábore v regióne P.. Súd v Samarkande odsúdil E. E. na štyri roky podmienečne za vytvorenie šíitskej moslimskej skupiny na Telegrame. Súd v Taškente udelil Q. J. pokutu za prednesenie oficiálne schválenej kázne imáma. „Nezáleží na tom, či sú náboženské materiály legálne alebo nie; pred zverejnením je potrebné získať povolenie od príslušných orgánov,“ povedal mu vyšetrovateľ Regionálny súd v Buchare odsúdil 47-ročného R. O. na päť rokov a jeden mesiac väzenia za účasť v skupine, ktorá sa stretávala, aby študovala diela moslimského teológa B. P.. Sudca E. F. pre Fórum 18 povedal, že väzeň svedomia O. bol uväznený, pretože „nielenže čítal literatúru, ale aj šíril svoju vieru a komunikoval s ostatnými“. Vrátil sa z exilu v Rusku po tom, čo mu uzbecký režim povedal, že nebude uväznený Žalobca má za to, že z informácií o krajine jeho pôvodu nevyplýva, že by boli prenasledovaní len náboženskí aktivisti. Záver žalovaného o tom, že represívne zásahy sa týkajú iba osôb podozrivých z napojenia na radikálne alebo zakázané hnutia, neoficiálnych kazateľov alebo osôb, šíriacich extrémistické materiály, považuje žalobca za nesprávny a v rozpore s realitou v jeho domovskej krajine. Žalobca preto zastáva názor, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

28. Situácia v Uzbekistane demonštruje systematické a cielené porušovanie práva na slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu prejavu. Štát ukladá trestné a administratívne sankcie za výrobu, skladovanie a distribúciu náboženských materiálov bez predchádzajúceho súhlasu vlády, a to aj v prípade, že takéto materiály neobsahujú výzvy k násiliu, ale vyjadrujú pokojné náboženské názory. Kľúčovým nástrojom represie je povinná náboženská cenzúra, podľa ktorej môžu byť akékoľvek náboženské informácie – online, v tlači alebo ústne – považované za „nelegálne“ na základe vágnych a svojvoľných „odborných posudkov“. To vedie k trestom odňatia slobody, pokutám, zatváraniu mediálnych platforiem, de facto domácemu väzeniu a iným formám nátlaku. Je obzvlášť dôležité poznamenať, že prenasledovanie je systematické a postihuje rôzne skupiny veriacich (moslimov, Jehovových svedkov a ďalších), vrátane trestov za súkromné diskusie o náboženstve, náboženskú výchovu detí a vonkajšie prejavy viery. Tieto opatrenia sú v rozpore s medzinárodnými záväzkami Uzbekistanu a naznačujú, že boj proti „extrémizmu“ sa používa ako zámienka na potlačenie náboženskej slobody. Ako v napádanom rozhodnutí uvádza sám žalovaný, dostupné zdroje opisujú štýl vládnutia v Uzbekistane vo všeobecnosti ako autoritársky, avšak nie až tak vysoko represívny, ako tomu bolo za režimu prezidenta K. L.. Žalobca zastáva názor, že aj v súvislosti s vyššie uvedenými informáciami o krajine jeho pôvodu a príkladoch prenasledovania občanov Uzbekistanou z náboženských dôvodov, nie je, aj v nadväznosti na žalobcom predložené dôkazy, možné vylúčiť, že aj v jeho prípade nedôjde k prenasledovaniu. Nie je totiž pravdou, že neexistujú správy o väznení osôb z náboženských dôvodov bez akéhokoľvek základu a sú známe výlučne len správy o väznení osôb napojených na organizácie, ktoré sú vládou vnímané ako teroristické, čo, podľa žalovaného, nie je prípad žalobcu. 29. K záveru žalovaného, že v prípade žalobcu nehrozí po jeho návrate do krajiny pôvodu hrozba vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu žalobca uvádza, že Uzbekistan zostáva autoritárskym štátom a legislatíva a súdnictvo v podstate slúžia ako nástroje výkonnej moci a média sú naďalej prísne kontrolované štátnymi orgánmi. Naďalej sa objavujú správy o mučení a inom zlom zaobchádzaní. Podľa správy M. F. N. z mája 2023 mučenie a zlé zaobchádzanie so zadržanými osobami je v Uzbekistane vážnym problémom a často sa deje beztrestne. V niekoľkých prípadoch, ktoré vyšetrovala organizácia Human Rights Watch, osoby zadržané v posledných rokoch na základe obvinení súvisiacich s náboženským extrémizmom tvrdili, že ich polícia bila alebo inak zle zaobchádzala alebo mučila a že páchatelia neboli braní na zodpovednosť. Vláda vo svojej písomnej komunikácii pre Human Rights Watch uviedla, že vo väzenských zariadeniach boli nainštalované kamery na sledovanie dohľadu, aby sa zabránilo mučeniu, ale uznala, že v roku 2022 nebol nikto odsúdený za mučenie. Praktiky mučenia a nezákonného zaobchádzania naďalej predstavujú vážny problém. 21. marca bolo 12 zamestnancov ministerstva vnútra odsúdených za mučenie na trest odňatia slobody v trvaní 3 až 4 roky za bitie 32-ročného zadržaného vo vyšetrovacej väzbe v okrese Šachrikhan v oblasti E., ktoré viedlo k jeho smrti. Žalobca zastáva názor, že v zmysle vyššie uvedeného nie je vylúčené, že by mohol byť po návrate do domovskej krajiny zadržaný a vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. 30. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukázal na skutočnosť, že v pohovore dňa 23.07.2025 žalobca jednoznačne v bode 39 uviedol., že „O azyl žiadam z náboženského dôvodu. Ja patrím pod odnož sunnitského islamu s názvom šofeji. Vládnej strane patrí pod odnož sunnitského islamu pod názov hanefi. My šofeji sme pod tlakom vládnucej triedy a sme potláčaní, neznášajú nás. Ďalej chcem uviesť, že keby som sa vrátil domov, bol by som uväznený. Chcel som urobiť nejaký biznis ohľadom filmu. ... J. K., povedal, že má natočený dobrý film s názvom E. I. s islamskou tématikou. Sponzoroval som ten film vo výške medzi 20 000 až 22 000 dolárov. Oslovili sme štátne inštitúcie, úrady, aby ho zverejnili, a aby sme na jeho vysielaní zarobili. Režisér B. S. navrhol, aby bolo zverejnený na kanály You Tube, aby sme zarobili peniaze...“Žalovaný poukázal na to, že zo samotných tvrdení žalobcu nevyplýva existencia náboženskej motivácie jeho konania, ale naopak, jeho vlastné vyjadrenia jednoznačne svedčia o tom, že jeho prioritným cieľom bolo dosiahnutie finančného zisku v oblasti distribúcie audiovizuálneho diela, pričom náboženská tematika predmetného filmu bola iba objektívnou charakteristikou diela, ktoré mu bolo za účelom zisku ponúknuté treťou osobou, a nie prejavom jeho osobného postoje, presvedčenia alebo zámeru propagovať konkrétne vierovyznanie. 31. K námietke žalobcu týkajúcej sa dôkazu o údajnom prenasledovaní v krajine pôvodu, konkrétne obvinení zo spáchania trestných činov podľa čl. 244-1, časť 3, bod g), čl. 190, časť 3, bod a) a čl. 141 Trestného zákona Uzbekistanu, žalovaný uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia sa dôsledne vysporiadal s uvedenými skutočnosťami. Tieto obvinenia voči žalobcovi posudzoval v súlade so

zásadou individuálneho posúdenia žiadosti a zásadou materiálnej pravdy, a to nielen izolovane, ale v kontexte všetkých žalobcom uvádzaných tvrdení a dostupných relevantných informácií o krajine pôvodu. Žalovaný má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával činnosť náboženského aktivistu alebo propagátora reformácie islamu, u ktorého by existovalo reálne riziko prenasledovania z dôvodu náboženského presvedčenia. Podľa dostupných informácií zo správ o krajine pôvodu neexistujú dôkazy, že by v Uzbekistane dochádzalo k väzneniu osôb výlučne z náboženských dôvodov bez relevantného právneho základu; väznenie sa týka predovšetkým osôb, ktoré sú napojené na organizácie s podozrením z terorizmu alebo extrémistickej činnosti, čo nie je prípad žalobcu. Uvedené vedie žalovaného k názoru, že žalobcovi nehrozí trestné stíhanie za údajné náboženské aktivity. Žalovaný zotrváva v názore, že v prípade jeho protiprávneho konania podľa relevantných ustanovení trestného práva by mu mohla byť uložená maximálne peňažná sankcia. 32. Žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v konaní nedodržal zásadu „benefit of doubt“ alebo že podľa žalobcu postupoval v rozpore s rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23. mája 2015 a sp. zn. 10Sžak/14/2019, ktoré konštatujú: „Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladat', že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie, atď... dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl“. 33. Žalovaný má za to, že dôsledne zohľadnil všetky tvrdenia žalobcu, ich súlad a vnútornú konzistenciu a konfrontoval ich s dostupnými relevantnými informáciami o krajine pôvodu. Zo zhodnotenia vyplýva, že neexistujú skutočnosti nasvedčujúce, že by žalobcovi hrozilo prenasledovanie z dôvodu jeho náboženského presvedčenia alebo iného azylovo relevantného dôvodu, ani že by mu hrozilo reálne riziko vážneho bezprávia. Žalovaný preto nezostal v stave dôkaznej núdze, ktorý by odôvodňoval aplikáciu zásady „benefit of doubt“ v prospech žalobcu, a postupoval v súlade so zákonom aj citovanou judikatúrou. Samotná existencia náboženskej príslušnosti k sunnitskému islamu právnej školy Shafi’í a financovanie náboženského filmu bez preukázania súvislosti s tvrdenou obavou z prenasledovania alebo reálnym rizikom vážneho bezprávia nezakladá dôvod na udelenie azylu, a preto žalovaný má za to, že v prípade žalobcu postupoval v súlade so zásadou individuálneho posúdenia žiadosti, materiálnou pravdou a všetkými relevantnými ustanoveniami zákona o azyle. 34. V zmysle Správy MZV USA o náboženskej slobode v Uzbekistane za rok 2022e väčšina moslimov sú suniti školy Hanafi, pričom nezmieňujú sa konflikty medzi školami Hanafi a Shafi’i. Samotná príslušnosť k náboženskej skupine Shafi’í nezakladá v Uzbekistane dôvod na prenasledovanie a podľa žalovaného nepredstavuje azylovo-relevantný dôvod. 35. Žalovaný súhlasí so žalobcom, že právny poriadok Uzbekistan podmieňuje výkon organizovanej náboženskej činnosti povinnou registráciou náboženských organizácií a nepripúšťa vykonávanie náboženskej činnosti mimo zákonom ustanoveného registračného rámca. Z dostupných informácií o krajine pôvodu vyplýva, že náboženské aktivity realizované neregistrovanými subjektmi môžu byť predmetom administrativnych alebo trestnoprávnych opatrení. Žalovaný dopĺňa, že bez ďalšieho to nepredstavuje prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle, pokiaľ nie je zohľadnené náboženské presvedčenie osoby ako také a dochádza k opatreniam diskriminačného či zjavne neprimeraného charakteru. Za prenasledovanie voči žalobcovi by bolo možné považovať opatrenia, ktoré by boli voči nemu uplatňované z dôvodu jeho náboženského presvedčenia ako takého, prípadne by mali zjavne diskriminačný alebo neprimeraný charakter. V posudzovanom prípade však nebolo preukázané, že by prípadné opatrenia smerovali proti žalobcovi z dôvodu jeho viery, ale išlo o aplikáciu všeobecne záväzných právnych predpisov regulujúcich výkon náboženskej činnosti. 36. K vyjadreniu žalobcu odkazujúcich na správu Human Rights Watch z roku 2023, o obmedzovaní náboženskej slobody, kedy vláda bráni registrácií náboženských komunít, vystavuje bývalých náboženských väzňov svojvoľnej kontrole a stíha moslimov na základe príliš širokých a vágne formulovaných obvinení súvisiacich s extrémizmom žalovaný uvádza, že žalobca sa hlási k škole (Shafi’i), ktorá je jednou zo štyroch hlavných škôl islamského náboženského práva (fiqh) v rámci

sunnitského islamu . Ide o vnútorný teologicko-právny smer, ktorý nepredstavuje samostatnú náboženskú organizáciu ani cirkev. Veriaci sú nasledovníci určitej metodológie výkladu náboženského práva, pričom zo správy o krajine pôvode nie je možné preukázať, že by príslušnosť k tejto škole sunnitského islamu sama o sebe predstavovala výkon náboženskej činnosti mimo zákonom stanoveného registračného rámca a vytvárala dôvod na postih zo strany štátnych orgánov. 37. Zásahy štátnych orgánov voči žalobcovi môžu byť považované za azylovo relevantné vtedy, ak sú motivované jeho náboženským presvedčením alebo vieroučným smerom. Konanie, ktoré je podľa vnútroštátneho práva zakázané, je napríklad šírenie alebo distribúcia myšlienok extrémizmu, separatizmu či radikalizmu (ktoré spomína žalobca z dokumentu Ministerstva vnútra Andižanskej oblasti zo dňa 5.9.2024 voči jeho osobe) a predstavuje opatrenia motivované konaním žalobcu, nie však jeho vierou. Žalovaný má za to, že postupoval správne, keď pri posudzovaní prípadu žalobcu zohľadnil, že riziko prenasledovania sa musí odvíjať od motívu štátneho zásahu štátnych orgánov, nie od samotného náboženského presvedčenia žalobcu. Pre priznanie postavenia utečenca je rozhodujúce preukázanie kauzálnej súvislosti medzi zásahom štátnych orgánov a dôvodom uvedeným v § 8 zákona o azyle. Žalovaný konštatuje, že v prípade žalobcu kauzálna súvislosť medzi zásahom a chráneným dôvodom náboženského presvedčenia nebola preukázaná. Žalovaný zastáva názor, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by žalobca bol, alebo v prípade návratu mohol byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 zákona o azyle. „Dôvody pre udelenie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom práve kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznávaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžau41/2009). 38. Žalovaný nesúhlasí s námietkou žalobcu, že nie je vylúčené, že žalobca by v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Zo správ o krajiny pôvodu vyplýva, že v krajine pôvodu je od roku 2016 zákaz mučenia zakotvený aj v Trestnom zákonníku. Žalobca nepatrí k rizikovým skupinám ako extrémisti, opoziční aktivisti, či radikálne náboženské skupiny. Žalovaný zastáva názor, podľa ktorého vzhľadom na pozitívny posun v ľudsko-právnej situácii v Uzbekistane, absenciu správ o mučení a neutrálny profil žalobcu nie je možné dospieť k záveru, že by žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie v podobe žalobcom uvádzaného mučenia alebo neľudského zaobchádzania. Žalovaný pri posudzovaní doplnkovej ochrany žalobcovi dôsledne zohľadnil všetky relevantné skutočnosti a postupoval s prihliadnutím na rozsudok NSS SR sp. Zn 1Sža/77/2010 z 12.10.2010 „hoci aplikácia inštitútu doplnkovej ochrany sa viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúci v odlišnom čase než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o poskytnutí, či neposkytnutí doplnkovej ochrany určujúce tvrdenia samotného žiadateľa a z nich je potrebné vychádzať. Žalovaný má za to, že posúdenie, podľa ktorého žalobca nesplnil podmienky na udelenie azylu ani na poskytnutie doplnkovej ochrany, je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-71/11 a C-99/11 z 5. septembra 2012, podľa ktorej kompetentné orgány musia pri rozhodovaní o medzinárodnej ochrane zohľadniť osobné okolnosti žiadateľa a reálne riziko prenasledovania v krajine pôvodu. 39. Žalobca vo svojej replike uviedol, že už počas vstupného pohovoru uviedol, že obvinenia, ktorým v domovskej krajine čelí, súvisia s filmom, ktorý nespochybniteľne má náboženskú tematiku a žalobca na podporu tohto svojho tvrdenia predložil do konania aj dôkaz, ktorým je dokument Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky z 5. septembra 2024, v ktorom je uvedené, že je žalobca obvinený zo spáchania trestných činov klasifikovaných ako trestné činy proti verejnej bezpečnosti averejnému poriadku, medzi ktoré patrí príprava alebo šírenie materiálov obsahujúcich myšlienky náboženského extrémizmu, separatizmu a radikalizmu; uchovávanie takýchto materiálov s cieľom ich šírenia alebo prezentácie. Žalovaný má za to, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobca vykonával činnosť náboženského aktivistu alebo propagátora reformácie islamu, u ktorého by existovalo

riziko prenasledovania v Uzbekistane, nakoľko, podľa žalovaného, sú v domovskej krajine žalobcu prenasledované len osoby, ktoré sú napojené na organizácie podozrivé z terorizmu alebo extrémistickej činnosti, čo nie je podľa žalovaného prípad žalobcu. Z dokumentu Ministerstva vnútra Andidžanskej oblasti Uzbeckej republiky z 5. septembra 2024 však vyplýva, že uzbecké štátne orgány majú za to, že žalobca odišiel 28. mája 2015 študovať do Kórejskej republiky a bez toho, aby sa tam venoval akejkoľvek užitočnej práci, sa vrátil, aby pripravil alebo distribuoval materiály presiaknuté myšlienkami náboženského extrémizmu, separatizmu a dogmatizmu, a potom využil sociálne siete zakázané v Uzbeckej republike na odosielanie správ členom svojho profilu. Napriek tomu, že žalobca skutočne nie je osobou, ktorá by náboženský extrémizmus šírila, je za takú osobu v jeho domovskej krajine považovaný, čo práve preukazuje prenasledovanie osoby žalobcu v Uzbekistane. Žalobca považuje za preukázané, že záver žalovaného o tom, že mu nehrozí trestné stíhanie na základe obvinení z extrémizmu, a že mu môže byť za jeho trestnú činnosť udelená maximálne peňažná pokuta, nie je v súlade s informáciami o krajine jeho pôvodu a predloženými dôkazmi. 40. Žalovaný v duplike uviedol, že zotrváva v svojom názore, že žalobcova účasť na produkcii filmu s názvom Avlyio Qaynona bola len z dôvodu dosiahnutia finančného zisku a nebola prejavom náboženského postoje, presvedčenia alebo zámeru propagovať konkrétne vierovyznanie. Žalovaný nespochybňuje tvrdenia žalobcu, že už počas vstupného pohovoru uviedol, že obvinenia, ktorým v domovskej krajine čelí, súvisia s filmom, ktorý nespochybniteľne má náboženskú tématiku a žalobca na podporou tohto svojho tvrdenia predložil do konania aj dôkaz, ktorým je dokument MV Andidžanskej oblasti z 5.9.2024, v ktorom je uverejnené spáchanie trestných činov klasifikovaných ako trestné činy proti verejnej bezpečnosti a verejnému poriadku, medzi ktoré patrí príprava alebo šírenie materiálov obsahujúcich myšlienky náboženského extrémizmu, separatizmu a radikalizmu, uchovávanie takýchto materiálov s cieľom ich šírenia alebo prezentácie" 41. Žalovaný uviedol, že z citovanej skutkovej vety obvinenia vyplýva, že žalobca je stíhaný pre konkrétnu činnosť spočívajúcu v príprave a distribúcii materiálov, ktorých obsah bol kvalifikovaný ako extrémistický a separatistický. Obvinenie voči žalobcovi sa odvoláva na čl. 244-1 časť 3 bod g), čl. 190 časť 3 bod a) a čl. 141 časť 2 Trestného zákona Uzbekistanu. Podľa citovaných ustanovení Trestného zákona Uzbekistanu (v preklade) ide o právnu úpravu postihujúcu najmä nasledujúce konania: „materiály obsahujúce myšlienky náboženského extrémizmu, separatizmu a fanatizmu, najmä ak ide o výzvy na genocídu alebo násilné vysídlenie občanov, alebo konanie zamerané na vyvolanie strachu medzi obyvateľstvom, ako aj príprava, prechovávanie na účely distribúcie alebo vystavovanie atribútov alebo symbolov náboženských, extrémistických alebo teroristických organizácií. Používanie náboženstva na účely narušenia občianskej harmónie, šírenia ohovárania, destabilizácie a páchania iných činov zameraných na porušenie pravidiel správania v spoločnosti a verejnej bezpečnosti, ako aj šírenie alebo zobrazovanie atribútov alebo symbolov náboženských extrémistických alebo teroristických organizácií.“ Žalovaný v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pojem „náboženský extrémizmus“ v uvedenom kontexte neoznačuje dôvod zásahu štátnych orgánov vo vzťahu k náboženskému presvedčeniu osoby, ale povahu ideologického obsahu, ktorý je štátnymi orgánmi považovaný za bezpečnostné rizikový. Žalovaný tiež uvádza, že čl. 190 Trestného zákona Uzbekistanu (v preklade) upravuje zodpovednosť za vykonávanie činnosti bez príslušného povolenia, licencie alebo iného oprávnenia, prípadne bez splnenia oznamovacej povinnosti stanovenej právnymi predpismi, teda konanie spočívajúce v porušení regulačných podmienok výkonu činnosti. Rovnako čl. 141 Trestného zákona Uzbekistanu (v preklade) upravuje konania spočívajúce v neoprávnenom zásahu do súkromia, najmä šírenie informácií o súkromnom alebo rodinnom živote osoby bez jej súhlasu, porušenie pravidiel nakladania s osobnými údajmi, ako aj zverejňovanie informácií zasahujúcich do cti a dôstojnosti osoby, vrátane ich šírenia prostredníctvom médií alebo elektronických komunikačných sietí. Z uvedeného nevyplýva, že by žalobca bol orgánmi Uzbekistanu považovaný za osobu vyznávajúcu určité náboženské presvedčenie alebo za jeho šíriteľa. Konanie žalobcu je postavené na finančnej účasti na výrobe audiovizuálneho diela s náboženskou tematikou za účelom dosiahnutia zisku. Žalovaný má za to, že zo skutkových okolností nemožno dospieť k záveru, že trestné stíhanie je motivované náboženstvom ako azylovo relevantným dôvodom. Žalovaný pripomína, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža 9/2011 z 08.03.2011 „pokiaľ žiadateľom tvrdené prenasledovanie z náboženských dôvodov nedosahuje takú intenzitu prenasledovania, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušenie ľudských práv a slobôd, nemožno považovať jeho dôvody za relevantné pre udelenie azylu z náboženských dôvodov“. Z obvinenia uzbeckých

štátnych orgánov vyplýva, že žalobca je obvinený zo šírenia materiálov obsahujúcich myšlienky, ktoré orgány kvalifikovali ako extrémistické, nie je obvinený z extrémizmu, teda že žalobca osobne vykonáva extrémistickú činnosť alebo vyznáva extrémistické presvedčenie, alebo je napojený na organizácie s extrémistickým, či teroristickým charakterom. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje široké spektrum informácií zo Správy o krajine pôvodu potvrdzujúcich, že situácia týkajúca sa náboženskej slobody v Uzbekistane nie je ideálna, ale nie je ani na takej úrovni, že by bežný občan nemohol vyznávať svoje vierovyznanie, pričom miera obmedzení nie je neprimeraná. Žalovaný si poukázal na konkrétnu informáciu zo Správy, že „odkedy A. nahradil prezidenta L., prevládal všeobecný názor, že Uzbekistanu sa vo veľkej miere podarilo zvládnuť šírenie extrémizmu. Hoci politika Uzbekistanu bola kritizovaná na Západe a medzi organizáciami zaoberajúcimi sa ľudským právami, v Uzbekistane sa už viac ako desať rokov neodohrali žiadne teroristické útoky ani násilnosti motivované náboženstvom“. Rovnako tak informáciu, že „vzhľadom na zníženie hrozieb extrémizmu vláda prezidenta A. prijala opatrenia na zmiernenie obmedzení náboženstva“. Za relevantnú v kontexte považuje žalovaný aj informáciu, že Uzbekistan počas prvého desaťročia nezávislosti vybudoval sekulárne štátne inštitúcie a zároveň podporoval tradičné náboženské praktiky a snažil sa odrádzať od nových a cudzích praktík, alebo ich zakázať. Vláda sa predovšetkým snažila udržať štátnu kontrolu nad náboženskými procesmi v krajine. Táto politika ovplyvnila všetky náboženské komunity, pričom štát spolupracoval s etablovanými tradičnými islamskými, kresťanskými a židovskými kongregáciami a zároveň sa bránil novým vplyvom zo zahraničia“. III. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 42. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 43. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 44. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti. 45. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 46. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 47. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

48. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 49. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 50. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 51. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 52. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 53. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 54. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. IV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 55. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 30. apríla 2026, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 56. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného číslo: D.: A./XXXX-X zo dňa 17.12.2025, ktorým žalovaný vo výroku 1/ neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, vo výroku 2/ neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle vo výroku 3/ neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; a vo výroku 4/ neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Žalobca s napadnutým rozhodnutím (v jeho výrokoch 1/ a 5/) nesúhlasil a žiadal v tejto časti o jeho zrušenie.

57. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca na vstupnom pohovore dňa 23.07.2025 uviedol, že o azyl žiada z náboženských dôvodov, s tým že patrí pod šafióvskú odnož sunnitského islamu a vládna strana patrí pod hanafíjskú odnož sunnitského islamu. Šafeji sú pod tlakom vládnucej triedy, sú potláčaní a neznášajú ich. Tiež sú pod tlakom polície, ktorá ich kontroluje a nenecháva ich na pokoji. 58. V prípade návratu domov, by bol ihneď uväznený, keďže v Uzbekistane bol spoluproducentom filmu s názvom E. I., v ktorom hlavnú postavu stvárnil jeho kamarát J. K.. Na filme sa podieľal ako producent, pričom na starosti mal finančné zastrešovanie nákladov spojených s produkciou tohto filmu. Hlavný hrdina filmu má momentálne azyl v Holandsku. Režisérom filmu s islamskou tematikou bol Shawkat Jayron, ktorý ho z dôvodu odmietnutia úradov aby bol premietaný umiestnil aj na internetový portál Youtube. Asi o dva mesiace po tomto umiestnení na Youtube si troch producentov, režiséra a predstaviteľa hlavnej úlohy predvolala polícia. Na oddelení boli vypočutí a po vyhrážkach o uväznení boli prepustení na slobodu. Z Uzbekistanu prvý ušiel režisér filmu, žalobca utiekol v novembri 2021 na Ukrajinu s manželkou, ktorá sa vrátila vo februári 2022. 59. V auguste 2023 sa vrátil do Uzbekistanu, po dvoch mesiacoch ho predvolali na políciu, a po výsluchu ho zbili, vzali mu iPhone a následne im opakovane odovzdal dokopy až 15 tisíc dolárov, s tým že po prepustení sa mal opakovane raz mesačne hlásiť na policajnej stanici. Dôvod prečo si od neho policajti pýtali peniaze uviesť nevedel. 60. Žalobca sa domnieva, že problémy so štátnymi orgánmi mal kvôli tomu, že film, ktorý produkoval, prezentuje modernizáciu a demokratizáciu islamu a nie je v súlade s islamským vyučovaním a náboženstvom. 61. Žalobca na otázku v bode č. 37 či proti nemu bolo vedené trestné konanie uviedol, že nie, nikdy voči nemu nebolo vedené trestné konanie. Iba ten problém ktorý uvádzal, že ho vydierali policajti. V rámci doplňujúcich otázok v bode 39. na otázku či mal v minulosti problémy s políciou, armádou , úradmi a inými štátnymi orgánmi uviedol, že mal problémy s políciou kvôli produkovaniu filmu a všeobecné problémy s políciou ,ktorá kontroluje šofejov. 62. Žalobca počas pohovoru predložil rozhodnutie Oddelenia vnútorných záležitostí regiónu Andijan o uplatnení preventívneho opatrenia v neprítomnosti voči obvinenému. V znení uvedeného opatrenia (ktoré je obsahom administratívneho v pôvodnom znení v Uzbeckom jazyku a v jeho preklade do anglického jazyka, administratívny spis teda neobsahuje znenie uvedeného dokumentu v slovenskom jazyku) v ktorom sa uvádza, že žalobca odišiel 28. mája 2015 študovať do Kórejskej republiky a bez toho, aby sa tam venoval akejkoľvek užitočnej práci, sa vrátil, aby pripravil alebo distribuoval materiály presiaknuté myšlienkami náboženského extrémizmu, separatizmu a dogmatizmu, a potom využil sociálne siete zakázané v Uzbeckej republike na odosielanie správ členom svojho profilu. Taktiež, že sa 9. januára 2021 vrátil z Kórei, aby produkoval svoj vlastný film, ktorý dokončil v marci 2021 a predložil Uzbeckej filmovej agentúre so žiadosťou o „povolenia a licencie“ pre tento film. Keď filmová agentúra požiadala, aby tento film nebol v súlade s uzbeckými právnymi predpismi, a aby reklamy v ňom propagovali náboženské produkty, toto povolenie nebolo udelené. Ďalej, že žalobca v marci 2024, po tom, čo Ministerstvo vnútra vypočulo zvukové nahrávky a zhromaždilo dostatočné dôkazy, mal pokračovať vo svojej trestnej činnosti a pokračoval v konaní, ktoré je v rozpore so spoločnosťou a ústavným systémom Uzbeckej republiky, pričom ich opakoval v Uzbeckej republike, vykonával modlitby školy „Šafí‘i“ v budove mešity, ktorá sa považuje za verejné miesto, čo viedlo k rozsiahlym protestom členov komunity v mešite a bol zbitý členmi tejto komunity, ktorí boli s jeho konaním nespokojní a sťažovali sa príslušnému orgánu. Záchranné zložky, ktoré dorazili na miesto incidentu, preskúmali situáciu na mieste, priviedli žalobcu do budovy Ministerstva vnútra, vykonali osobnú prehliadku a zaistili K. 15, ktorý mal pri sebe a ruženec. 63. V rozhodnutí o uplatnení preventívneho opatrenia z 5. septembra 2024 je ďalej uvedené, že vzhľadom na úroveň spoločenskej nebezpečnosti činu spáchaného žalobcom, jeho príslušnosť do kategórie závažných trestných činov, jeho útek z vyšetrovania a súdu a jeho nedostavenie sa napriek niekoľkým písomným a ústnym predvolaniam vyšetrovacieho orgánu, napriek tomu, že rozhodnutie o jeho predvedení pred súd zaslali príslušníci Ministerstva vnútra Uzbeckej republiky, jeho neprítomnosť v dome a skutočnosť, že ho dodnes nebolo možné nájsť a určiť miesto jeho pobytu, bude potrebné zahájiť

proti nemu pátranie a uplatniť preventívne opatrenie vo forme zatknutia v neprítomnosti, berúc do úvahy jeho trestnú činnosť. 64. Súčasťou administratívneho spisu sú aj prílohy č. 3 a 4 – označené ako Predvolanie – Najvyšší súd Uzbekistanu - zo 4.10.2021 a 08.08.2024 v pôvodnom znení v Uzbeckom jazyku. 65. Pre posúdenie dôvodov žiadosti o azyl nie je rozhodné len prvé vyhlásenie žiadateľa o azyl, súd je však toho názoru, že dôvody žalobcu sú od vykonania vstupného hovoru nerozporné a konzistentné, pričom niet pochybností o tom, že o azyl žiada predovšetkým z náboženských dôvodov 1/ príslušnosti k náboženskej škole T. (čo má byť dôvod hroziaceho prenasledovania) 2/ produkovania filmu s náboženskou tématikou a s ním spojená hrozba uväznenia 66. Súd je toho názoru že v danom prípade žalovaný nemôže vzhľadom na okolnosti prípadu klásť neprimeraný dôraz na skutočnosť, že žalobca v priebehu pohovoru najprv na otázku o tom, či proti nemu je vedené trestné stíhanie odpovedal negatívne ( s poukazom na vydieranie policajtami) ak hneď v následnom kroku(v podstate obratom) žalobca na preukázanie relevantnosti ním uvádzaných azylových dôvodov predložil správnemu orgánu písomnosti, z ktorých vyplýva, že je voči nemu vedené trestné konanie v súvislosti s dôvodmi ním uvádzanými. Žalobca opakovane následne zdôraznil, že má kvôli produkovaniu filmu problémy s políciou ako aj problémy s políciou pre jeho postavenie šofeja, a že mu po návrate hrozí zatknutie. Z dotazníka o pohovore žalobcu zo dňa 23.07.2025 vôbec nevyplýva, že by v jeho priebehu bol kladený obzvlášť podstatný dôraz na rozdiely medzi trestným konaním, trestným stíhaním, rozdielmi medzi štádiami trestného konania a problémami s políciou resp. zatknutím, pričom je nevyhnutné prihliadať aj na skutočnosť že pohovor prebieha cez tlmočníka. Je zrejmé, že žalobca trestné konanie voči nemu správnemu orgánu nezatajoval, hrozbu uväznenia súvisiacu s jeho účasťou na produkovaní filmu s názvom E. I. tvrdil konzistentne. Záver o tom, že vyjadrenia žalobcu ohľadne skutočnosti, že nie je trestne stíhaný mohli byť považované za nepresné len do momentu, v ktorom žalovanému predložil dobrovoľne všetky dokumenty svedčiace o opaku a následne aj v ďalšom priebehu pohovoru jednoznačne uviedol, že o medzinárodnú ochranu požiadal z dôvodu prenasledovania v domovskej krajine z náboženských dôvodov a výslovne uviedol obvinenia v súvislosti s filmom, ktorý má náboženskú tematiku, pričom predložil všetky dôkazy na usb kľúči. Informácie, uvedené počas vstupného pohovoru a aj počas celého administratívneho konania je potrebné vyhodnocovať v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaný v napádanom rozhodnutí uvádza, že je zrejmé, že vyšetrovanie, resp. trestné stíhanie žalobcu môže súvisieť s filmom, ktorého mal byť producentom a vyplýva to aj z výpovede žalobcu, podľa ktorej film prezentuje modernizáciu a demokratizáciu v islame, čo je problémom najmä pre ortodoxných moslimov. Nepresné vyjadrenie v jednej časti pohovoru, môže v krajnom prípade predstavovať indíciu naznačujúcu, že azylový príbeh žiadateľa nemusí po zohľadnení ďalších okolností prípadu vyznieť dôveryhodne, nemôže však sám o sebe byť nosným dôvodom záveru o nedôvodnosti jeho tvrdení. Okolnosti prípadu a vykonané dokazovanie nenasvedčujú že by akákoľvek časť azylového prípadu predneseného žalobcom bola nedôveryhodná. 67. Žalovaný si do administratívneho spisu zabezpečil správu o krajine pôvodu – polytematickú č.p. MU-ODZS-2025/000574-0002 zo dňa 12.08.2025 ( ďalej aj len polytematická správa ) v ktorej žiadal o zodpovedanie otázok o čom pojednávajú a ké tresty možno udeliť za spáchanie trestných činov podľa čl 244-1, 190 a 141 Trestného zákona Uzbekistanu. Či existujú medzi prívržencami šáfiovského a hanefovského smeru rozpory či neznášanlivosť. K akému právnemu smeru patrí v Uzbekistane vládnuca strana. Či existujú správy o tom, že by štát, resp. vláda prijímala opatrenia, či vyvíjala z neznášanlivosti nátlak proti prívržencom šáfiovského právneho smeru, ktoré by bolo možné označiť za potlačovanie, alebo porušovanie ich základných ľudských práv a ak áno, v čom takéto opatrenia či nátlak spočívajú. Či môže byť trestne stíhanej osobe v Uzbekistane vydaný cestovný pas a či je trestne stíhanej osobe umožnené legálne vycestovať z územia Uzbekistanu. 68. Súd dáva do pozornosti, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou, ktorá vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu, pretože pravdivosť jeho tvrdení a dôveryhodnosť jeho osoby predstavujú základ, na ktorom je azylové konanie ukotvené a je povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede vyvracajú, alebo spochybňujú. Obdobné závery vyplývajú aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013).

69. Súd je toho názoru že dôveryhodnosť výpovede žalobcu nebola v predmetnom konaní žiadnym relevantným spôsobom spochybnená, napokon ani sám žalovaný sa priamo voči žiadnemu zo skutkových tvrdení prednesených žalobcom v rámci jeho žiadosti resp. výpovede nevymedzil. Žalovaný na jednej strane síce pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti obáv z prenasledovania (vážneho bezprávia) na strane žalobcu, ktoré z ním uvedených dôvodov nevzhliadol, a ako argumentačný doplnok uviedol, že žiadosť žalobcu nie je v kontexte ním produkovaného filmu presná, nakoľko uviedol, že nebol trestne stíhaný a z dokumentov ktoré do konania predložil však vyplýva opak. 70. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa, ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či sa tvrdia okolnosti nasvedčujúce možnému zásahu do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k žiadosti o medzinárodnú ochranu všetky dostupné dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej nemožno tvrdenie žiadateľa na základe získaných podkladov potvrdiť (ale ani vyvrátiť), neznamená to, že by táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala. 71. Ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, je povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015). 72. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by s ohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl. 73. Správny súd zdôrazňuje že nie je povinnosťou žiadateľa o medzinárodnú ochranu presne podradiť dôvod žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany pod jeden z azylových dôvodov. Hoci žiadateľ o medzinárodnú ochranu neuvedie svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu priamo v spojitosti so svojím politickým presvedčením alebo príslušnosťou k sociálnej skupine, žalovaný má povinnosť viesť pohovor k žiadosti o medzinárodnú ochranu tak, aby bol následne schopný komplexne posúdiť jeho žiadosť z hľadiska všetkých dôvodov na udelenie azylu t. j. cielene klásť otázky takým spôsobom, ktorý bude reflektovať jeho konkrétny azylový príbeh a súčasne bude reagovať na konkrétnu situáciu v krajine jeho pôvodu. Ani skutočnosť, že sťažovateľ svoje obavy z návratu do krajiny pôvodu sám výslovne nespojil s jedným z dôvodov na udelenie azylu predpokladaným v § 8 zákona o azyle, na tejto povinnosti nič nemení (rozsudok NSS SR 2Sak13/2022 z 26.10.2022). 74. Pokiaľ sa teda žiadateľ o azyl po celú dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie, jeho výpoveď je možné označiť za konzistentnú a za súladnú s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať. 75. Týmito požiadavkami sa žalovaný riadil len čiastočne. Hoci výpoveď žalobcu nepovažoval za nedôveryhodnú, jeho tvrdeniami o strachu z prenasledovania za to, že 1. je príslušníkom „šáfiovského“ smeru, ktorý sú prenasledovaný vládnucou triedou patriacou pod odňož sunnitského islamu „hanefi“ 2. film, ktorý produkoval, prezentuje modernizáciu a demokratizáciu islamu a nie je v súlade s islamským vyučovaním a náboženstvom, v dôsledku čoho mu hrozí uväznenie nezaoberal a nedal odpoveď na otázku, či žalobcom vyjadrené obavy by obstáli v praktickom živote v krajine jeho pôvodu. 76. Žalovaný je však povinný dať odpoveď na legitímnu otázku, či príslušnosť k „šáfiovskému“ smeru v Uzbekistane ako aj produkovanie filmu s náboženskou tématikou je v v krajine pôvodu vnímaný tak, že, že by žalobca mohol byť ohrození prenasledovaním. Posúdiť je nevyhnutné aj samotnú skutočnosť,

či už len produkcia predmetného filmu ako „biznis“ nemôže viesť k tomu, že všetky náboženské dôvody z toho vyplývajúce, môžu byť aktérmi prenasledovania prisudzované žalobcovi. 77. Už samotná podstata prospektívneho rozhodovana potom znamená že na skutočnosť, že žalobca nebol priamo postihovaný po svojom návrate do krajiny pôvodu v roku 2023 alebo nemal problémy pri cestovaní a vydávaní pasov, nie je možné nahliadať ako dôkaz o vysokej pravdepodobnosti že, štátna moc o všetkých dôvodoch pre ktoré iné osoby v obdobnej alebo rovnakej situácii prenasleduje vo vzťahu k žalobcovi vie, avšak vedome voči nemu nekoná, nie je pre ňu záujmovou osobou a žiadateľ sa takpovediac môže spoľahnúť že aj po návrate do krajiny pôvodu k prenasledovaniu s vysokou pravdepodobnosťou nedôjde, obzvlášť za situácie keď žalobca je opakovane predmetom záujmu polície a je voči nemu súčasne vedené trestné konanie. 78. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že neexistujú relevantné dôvody pre obavy z prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu, avšak pre uvedené konštatovanie nebral na zreteľ ani tie podklady rozhodnutia, ktoré sám zabezpečil (resp. boli predložené žalobcom), a to konkrétne celý obsah rozhodnutia o aplikácii preventívneho opatrenia vo forme zaistenia v neprítomnosti obvineného, ním predložený obsah filmu ktorý produkoval, ako aj predvolania predložené na usb kľúči. 79. V prvom rade je potrebné poukázať na povinnosť žalovaného podľa § 19a ods. 9 zákona o azyle zabezpečiť preklad dokumentov, ktoré sú potrebné na posúdenie žiadosti o udelenie azylu. Toto ustanovenie samozrejme nie je možné interpretovať spôsobom, že by sa mal zabezpečiť preklad každého jedného dokumentu predloženého žalobcom (žiadateľom o azyl). V zmysle § 52 zákona o azyle sa na konania podľa tohto zákona vzťahuje správny poriadok, ak zákon o azyle neustanovuje inak. Podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku je síce účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe, avšak podľa § 32 ods. 1 prvej vety tohto zákona presne a úplne zistiť skutočný stav veci je povinný správny orgán. Žalovaný v postavení správneho orgánu tak nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne žalobca v postavení žiadateľa o azyl. Je povinný vykonať len také dôkazy, ktoré sú potrebné na dostatočné ustálenie skutkového stavu. Z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, argumentácia žalovaného žalobcom predloženými predvolaniami tak aj rozhodnutím o uplatnení preventívneho opatrenia. Je zrejmé, že pre posúdenie žiadosti žalobcu boli a sú tieto dokumenty potrebné, čo v podstate žalovaný potvrdil v obsahu napadnutého rozhodnutia keď na ne opakovane odkazoval, aj napriek tomu, však ich preklad do slovenského jazyka nezabezpečil. Pokiaľ by žalovaný bol schopný ustáliť skutkový stav na základe iných dôkazov, nebolo nutné vykonať preklad týchto dokumentov, to však zrejme nie je tento prípad. 80. V nadväznosti na nezabezpečenie prekladu uvedených dokumentov, potom žalobca z predmetného rozhodnutia o aplikácia preventívneho opatrenia opomenul vyhodnotiť celý jeho obsah a teda aj skutočnosť, že v dokumente sa v podstate uvádza, že žalobca v marci 2024, po tom, čo Ministerstvo vnútra vypočulo zvukové nahrávky a zhromaždilo dostatočné dôkazy, mal pokračovať vo svojej trestnej činnosti a pokračoval v konaní, ktoré je v rozpore so spoločnosťou a ústavným poriadkom Republiky Uzbekistan, pričom ich opakoval v Uzbeckej republike, vykonávaním modlitby školy „Šafí‘i“ v budove mešity, ktorá sa považuje za verejné miesto, čo viedlo k rozsiahlym protestom členov komunity v mešite a bol zbitý členmi tejto komunity, ktorí boli s jeho konaním nespokojní a sťažovali sa príslušnému orgánu. Záchranné zložky, ktoré dorazili na miesto incidentu, preskúmali situáciu na mieste, priviedli žalobcu do budovy Ministerstva vnútra, vykonali osobnú prehliadku a zaistili iPhone 15, ktorý mal pri sebe. 81. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí len okrajovo konštatuje že žalobca nepredložil žiadne dôkazy o tom, že by boli v jeho prípade splnené zákonom ustanovené dôvody na udelenie azylu a samotná príslušnosť k náboženskej škole „šáfii“ nie je podľa dostupných informácii dôvodom na udelenie azylu. Úplne však v tomto zmysle opomenul vyhodnotiť obsah rozhodnutia o aplikácii preventívneho opatrenia ktorý konkrétne skutočnosti o prístupe k osobe vykonávajúcej verejnej modlitbu spôsobom šáfii vykonávala aj s následkami z toho plynúcimi, pričom z obsahu dokumentu je zrejmé že sa jedná o žalobcu. Z uvedenými skutočnosťami sa žalovaný žiadnym spôsobom nevysporiadal, preto súd dospel k názoru že skutkový stav , ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. 82. Žalovaný sa dostatočne nezaoberal povahou a obsahom filmu, na ktorého tvorbe sa žalobca podieľal, a jeho možným vplyvom na postavenie žalobcu v očiach uzbeckých štátnych orgánov. Rovnako

tak žalovaný len povrchne posúdil tvrdenie žalobcu o jeho príslušnosti k šafi’ovskej právnej škole islamu a reálnu hrozbu prenasledovania z tohto dôvodu. Žalovaný neuviedol, z akých konkrétnych a overiteľných zdrojov čerpal informácie, na základe ktorých dospel k záveru, že žalobcove obavy sú nedôvodné. Zisťovanie skutkového stavu si preto vyžaduje doplnenie, najmä pokiaľ ide o získanie aktuálnych a špecifických správ o prenasledovaní osôb hlásiacich sa k menšinovým islamským smerom v Uzbekistane a o praxi bezpečnostných zložiek voči osobám podozrivým z náboženského extrémizmu. 83. Ak správny orgán nemá k dispozícii úplný a presný skutkový základ, nemôže správne aplikovať hmotnoprávne ustanovenia, v tomto prípade podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Žalovaný nesprávne v tomto kontexte nemohol správne vyhodnotiť intenzitu hrozby, ktorej žalobca čelí. Zatiaľ čo žalovaný považoval hrozbu za hypotetickú, súd na základe predložených dôkazov a argumentov v žalobe má za to, že napadnuté rozhodnutie je aj nedostatočne odôvodnené, keď žalovaný vôbec neprihliadol na kumuláciu rizík (náboženská príslušnosť a tvorba filmu), ktoré aj v súhrne môžu zakladať opodstatnenú obavu z prenasledovania. 84. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými kľúčovými argumentmi žalobcu. Len všeobecne odkazuje na informácie z krajiny pôvodu bez toho, aby špecifikoval, ako tieto informácie vyvracajú konkrétne tvrdenia žalobcu. Z odôvodnenia nie je zrejmé, akými myšlienkovými pochodmi sa žalovaný riadil, keď dospel k záveru, že žalobcovi nehrozí prenasledovanie. Chýba jasná a logická argumentačná línia, ktorá by spájala zistené skutočnosti (aj keď nedostatočne) s konečným výrokom rozhodnutia. Rozhodnutie tak nespĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie, čo znemožňuje jeho meritórny súdny prieskum. 85. Žalovaný na jednej strane konštatuje že je zrejmé že trestné stíhanie žalobcu môže súvisieť s produkciou filmu, ktorý prezentuje modernizáciu a demokratizáciu v islame, čo je problém pre ortodoxných moslimov, čo však žalobca podľa jeho názoru nedokázal preukázať, keďže neuviedol, že bol oficiálne trestne stíhaný a jeho obvinenie žalovaný vyzistil až z materiálov ktoré žalobca do konania predložil. Súd je toho názoru, že ak trestné stíhanie žalobcu pre ním uvedené náboženské dôvody vyplýva práve s dokumentov ním predložených, sú uvedené skutočnosti preukázané (a je nepodstatné či žalobcom, alebo žalovaným) a nie je možné takéto skutočnosti hodnotiť odlišne, resp. ako „vyzistené“ žalovaným nemôžu mať iný charakter a dôsledky. Je povinnosťou žalovaného vykonať dokazovanie o skutočnostiach tvrdených žalobcom a tieto následne riadne vyhodnotiť a posúdiť. Je nepodstatné či dôkaz predložil žalobca alebo ho zabezpečil správny orgán, ak z jeho obsahu vyplývajú rovnaké skutkové závery. 86. Žalovaný uvádza, že žalobca bol na „nejaké“ súdne konanie v súvislosti obvinený už 04.10.2021, a keďže sa ja po tom to dátume vrátil do Uzbekistanu, niekoľko mesiacov tam žil, vybavil si cestovný pas a vycestoval, pričom ak by išlo o závažné obvinenie, tak by mu toto nebolo umožnené a určite by sa ho pokúsili minimálne stíhať väzobne. Trestné sadzby za uvedené trestné činy sú nízke, väčšinou pokuty a trest odňatia slobody hrozí iba pri naplnenie kvalifikovaných skutkových podstát, čo nie je žalobcov prípad. Žalovaný teda prospektívne posudzuje opodstatnenosť strachu z prenasledovania v budúcnosti výlučne na skutočnostiach že žalobca do svojho odchodu z krajiny pôvodu žiadnemu výraznému postihu zo strany štátnych orgánov nečelil a preto takéto prenasledovanie nehrozí ani v budúcnosti. Úplne však opomenul posúdiť a vziať do úvahy skutočnosti z výpovede žalobcu a predložených dokumentov vyplývajúce predovšetkým s tými ich časťami ktoré sa priliehavo vzťahujú na azylový príbeh žalobcu a bez vysporiadania sa s nimi, v podstate ani opodstatnenosť obáv žalobcu z prenasledovania nie je možné riadne vyhodnotiť. Žalovaného záver o skutočnosti, že na žalobcu sa nevzťahujú kvalifikované skutkové podstaty nie je taktiež ničím podložený.(zo zabezpečenej polytematickej správy vyplýva, že napr. podľa článku 244 Trestného zákona možno uložiť trest 5 až 8 rokov za činy uvedené v jeho prvej alebo druhej časti spáchané po predchádzajúcej dohode alebo skupinou osôb, spáchané použitím masmédií alebo telekomunikačných sietí ako aj internetu.) 87. Ďalej je potrebné uviesť, že hoci žalovaný v administrovanom konaní disponuje videozáznamom dotknutého žalobcom produkovaného filmu na usb, jeho obsah a nazeranie štátnych orgánov na jeho produkciu žalobcom v napadnutom rozhodnutí neuvádza a nevyhodnocuje. 88. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v

ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. 89. Obdobne podľa Ženevského dohovoru z roku 1951 v znení Protokolu 1967 je utečencom „osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu krajiny pôvodu.“ Zákon o azyle v § 8 písm. a) teda v plnej miere reflektuje na vymedzenie utečenca podľa Ženevského dohovoru z roku 1951 90. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. októbra 2010, sp. zn. 1 Sža 78/2010). 91. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny (pozri aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2023 sp. zn. 1Sak/10/2023). 92. Z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že existencia predchádzajúceho prenasledovania nie je podmienkou pre udelenie azylu, ktorú by vyžadoval Dohovor z roku 1951 či zákon o azyle. K dôkaznému štandardu pri posudzovaní opodstatnenosti strachu pred prenasledovaním najvyšší správny súd uvádza, že určenie opodstatnenosti strachu pred prenasledovaním predstavuje hypotézu alebo akýsi pokus predpokladať, čo sa stane so žiadateľom o azyl v budúcnosti v prípade, ak bude vrátený do krajiny pôvodu. Správny orgán je povinný vziať do úvahy všetky dôkazy a posúdiť mieru pravdepodobnosti, že môže dôjsť k zlému zaobchádzaniu, ktorého sa žiadateľ obáva. Na základe tohto posúdenia rizika má následne správny orgán vyhodnotiť či je naplnený štandard opodstatneného strachu. Je potrebné, aby správne orgány na tento účel aplikovali správny dôkazný štandard. Najbežnejšie používaným štandardom dokazovania pri posudzovaní opodstatneného strachu z prenasledovania je „primeraná miera pravdepodobnosti“. 93. Najvyšší správny súd SR aj vo svojich ďalších rozhodnutiach rozvádza (pozri bod 34 rozsudku Najvyššieho správneho súdu z 30. marca 2023 sp. zn. 2Sak/1/2023), že "primeraná pravdepodobnosť nežiaduceho dôsledku návratu do krajiny pôvodu (...) je daná vtedy, ak býva tento dôsledok v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa nie ojedinelý. Neznamená to, že pravdepodobnosť, že nežiaduci dôsledok nastane, musí byť nutne vyššia ako pravdepodobnosť, že nenastane (tzn. že test "primeranej pravdepodobnosti" predstavuje nižší dôkazný štandard ako v civilných veciach) [tým menej to znamená, že v prípade návratu do krajiny pôvodu musí byť nastanie nežiaduceho dôsledku prakticky isté (tzn. že test "primeranej pravdepodobnosti" predstavuje a fortiori aj nižší dôkazný štandard ako štandard "nad všetku pochybnosť" v trestných veciach)], ale to, že k nežiaducemu dôsledku v prípadoch obdobných prípadu žiadateľa dochádza natoľko často, že s ním ten, komu taký následok hrozí, musí počítať ako s celkom bežným javom, a nie ako s javom iba výnimočným." 94. Od žiadateľa sa teda nevyžaduje preukázať jasnú pravdepodobnosť prenasledovania v prípade návratu do vlasti aj vzhľadom na subjektívny prvok strachu zakotvený v definícii utečenca. Uvedenými východiskami sa však žalovaný neriadil, keďže skutočnosti, ktoré boli nesporné, vyhodnotil tým spôsobom, že v minulosti, resp. do odchodu žalobcu z Uzbekistanu nemal so štátnymi orgánmi problémy a zo skutočnosti že žalobca predmetný film produkoval pre zisk vyvodil záver, že možno náboženské

dôvody jeho konania vylúčiť, a v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu preto od neho nie je potrebné vzdať sa náboženských úkonov a prejavov viery. 95. Žalovaný teda opomenul riadne vyhodnotiť celý obsah rozhodnutia o aplikácii preventívneho opatrenia. Nesprávne sa zameral na skutočnú motiváciu žalobcu („biznis“). V azylovom práve je rozhodujúce, ako konanie žalobcu vnímajú orgány krajiny pôvodu. Tým, že ho stíhajú pre náboženský extrémizmus, pripisujú (imputujú) mu postavenie disidenta, a práve z toho môže prameniť riziko. Z uvedeného pohľadu však žalovaný vôbec postavenie žalobcu nevyhodnotil. Keďže žalovaný opomenul riadne vyhodnotiť všetky dôkazy a nevykonal ich analýzu, jeho rozhodnutie je nelogické, vnútorne rozporné a nedostatočne odôvodnené, a teda nepreskúmateľné 96. Žalovaný v ďalšom konaní zabezpečí úradný preklad rozhodnutia o uplatnení preventívneho opatrenia, vrátane predložených odvolaní a následne ich celý obsah riadne vyhodnotí. Pri posúdení rizika prenasledovania bude primárne postupovať nie výlučne na základe motivácie žalobcu, ale aj na základe náboženského postoja (presvedčenia) ktorý mu môžu pripisovať uzbecké orgány, pričom posúdi aj kumuláciu rizík, t.j. hrozbu ktorá by mohla vyplývať zo súbehu oboch dôvodov uvádzaných žalobcom (príslušnosť k šafíovskej škole a produkcia filmu). Uvedenú analýzu žalovaný vykoná ako prospektívnu, t.j. zameria sa na to, , aké riziko žalobcovi reálne hrozí v budúcnosti po návrate do Uzbekistanu, nie len na to, čo sa stalo v minulosti. 97. Vzhľadom k uvedenému, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie vo výrokoch 1/ o neudelení azylu a 2/ neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 191 ods. 1 písm. d), e/ f) v spojení s § 220 SSP pre jeho nepreskúmateľnosť, dôvod, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Uvedené dopadá aj na posúdenie existencie dôvodov na poskytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13a zákona o azyle. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne posúdiť prípad žalobcu, zohľadniť pritom všetky dôkazy nachádzajúce sa v administratívnom spise, zabezpečiť preklad rozhodnutia o aplikácii preventívneho opatrenia a predvolaní do slovenského jazyka a celý ich obsah riadne vyhodnotiť, a to tak vo vzťahu k posúdeniu existencie dôvodov na udelenie azylu, ako aj na poskytnutie doplnkovej ochrany a nové rozhodnutie vo veci riadne odôvodniť. 98. Samozrejme že aj keď niektoré jednotlivé skutočnosti, sami o sebe pre udelenie medzinárodnej ochrany nemusia svedčiť, je potrebné sa nimi najprv dôsledne zaoberať. Nedá sa totiž vylúčiť že žalobcovi okrem jeho vlastného náboženského presvedčenia môžu byť pričítané ako vlastné aj náboženské presvedčenie a názory vyplývajúce z ním produkovaného filmu. Pritom nie je rozhodujúce, či žalobca takéto náboženské dôvody reálne uplatňuje reálne zastáva alebo nie, pretože ako vyvodil Najvyšší súd SR v rozsudku z 10.02.2015 sp. zn. 1Sža/52/2014, na účely udelenia azylu je podstatné, či je politické presvedčenie či iný azylovo relevantný dôvod žiadateľovi pripisovaný zo strany pôvodcov prenasledovania. 99. Úlohou žalovaného posúdiť postavenie žalobcu vzhľadom na naznačené kritéria, pričom, pričom na pamäti bude mať predovšetkým skutočnosť, že v danom prípade sa aj podľa obsahu žiadosti žalobcu jedná o prípad prospektívneho rozhodovania t.j. keďže ustanovenie § 8 zákona o azyle pracuje s pojmom strachu ako subjektívnym prvkom a odôvodnenosťou strachu z prenasledovania ako objektívnym prvkom, nestanovuje však podmienku faktického prenasledovania v minulosti. Pritom má byť skúmaná predovšetkým možnosť budúceho prenasledovania. 100. V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaný pre posúdenie opodstatnenosti strachu z prenasledovania žalobcu predovšetkým posúdil dôsledky, ktorým by žalobca, čelil v prípade, keby sa vrátil do krajiny pôvodu, teda do Uzbekistanu. Prihliadne pritom na postavenie žalobcu ako člena školy „Šáfi“, (riadne zistí a následne vyhodnotí obsah rozhodnutia o uplatnení preventívneho opatrenia ako aj predvolaní), individuálne okolnosti prípadu, produkciu dotknutého filmu žalobcom a riziká ktoré žalobcovi hrozia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, či postoje v uvedenom filme uvádzané môžu byť prisudzované žalobcovi a následne na základe toho rozhodne, či strach žalobcu vyplývajúci z jeho azylového príbehu je opodstatnený a či z azylovo relevantného dôvodu. Žalovaný taktiež jasne a zrozumiteľne vysvetlí záver, že žalobcovi v jeho prípade hrozí „len“ peňažná pokuta.

101. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 102. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP, žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 103. O výške trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave [§ 443 ods. 1 SSP a § 444 ods. 1 SSP]. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa [písm. a)]; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) [písm. b)]; je žalovaným Centrum právnej pomoci [písm. c)].