Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15SaZ/1/2026 0726100097 28. 01. 2026 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100097.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. A. B., narodený X. XXXX XXXX, alias C. D. E. E., narodený X. XXXX XXXX, štátny príslušník F. G., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície PZ Nové Zámky, so sídlom Bitúnková 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci prepustenia zo zaistenia vykonaného na základe rozhodnutia žalovaného č. H./XXXX-XX zo dňa 30. júna 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave nariaďuje, aby bol A. A. B., narodený X. XXXX XXXX, alias A. D. E. E., narodený X. XXXX XXXX, štátny príslušník F. G., bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie rozhodnutí o zaistení 1. Rozhodnutím z. 2. decembra 2025 č. H./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov“) žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) ako žiadateľa o udelenie azylu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19. marca 2026 a ponechal ho naďalej umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“). Žalobca bol totiž prvotne zaistený a umiestnený do ÚPZpC ešte dňa 2. decembra 2025 rozhodnutím č. H./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov“) na účel výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 2. marca 2026. 2. Žalovaný vyššie uvedené rozhodnutia o zaistení založil na zisteniach, podľa ktorých bol žalobca dňa 2. decembra 2025 kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Trnávka a keďže nevedel svoju totožnosť hodnoverne preukázať dokladom totožnosti, pričom uviedol, že je z F., bol predvedený pred žalovaného k ďalším úkonom. Žalovaný zistil, že žalobca nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru, v nadväznosti na čo dňa 2. decembra 2025 vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu č. H./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) z územia Slovenskej republiky na územie F. G., za súčasného uloženia zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov na obdobie 3 rokov. Lehota na vycestovanie nebola rozhodnutím žalobcovi uložená. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení nadobudlo právoplatnosť jeho doručením žalobcovi dňa 2. decembra 2025, keďže žalovaný
vylúčil odkladný účinok s poukazom na naliehavý všeobecný záujem ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok. V bezprostrednej nadväznosti bol žalobca zaistený rozhodnutím o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a umiestnený v ÚPZpC. Dňa 17. decembra 2025 bolo žalovanému doručené stanovisko z ÚPZpC obsahom ktorého bolo oznámenie, že žalobca dňa 17. decembra 2025, t. j. počas trvania jeho zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. 3. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon jeho administratívneho vyhostenia a to aj s ohľadom na okamih podania žiadosti až v priebehu jeho zaistenia v ÚPZpC, keďže existoval reálny predpoklad realizácie administratívneho vyhostenia. Žalovaný v rozhodnutí poukázal aj na existenciu dôvodného rizika úteku resp. marenia alebo sťaženia výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pretože žalobca nedisponuje cestovným dokladom a totožnosť žalobcu je potvrdená iba jeho výpoveďou. II. Správna žaloba 4. Žalobca podal dňa 16. januára 2026 prostredníctvom žalovaného správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), domáhajúc sa jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Žalobca bol toho názoru, že jeho zaistenie nie je za momentálneho skutkového stavu účelné. 5. V odôvodnení žalobca zreprodukoval dôvody jeho zaistenia uvedené v rozhodnutí o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, pričom poukázal na absenciu zdôvodnenia, prečo by mal predstavovať riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, alebo by hrozilo riziko jeho úteku. Žalovaný len stručne uvádza, že existuje riziko úteku resp. marenia alebo sťaženia výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu. Žiadosť žalobcu o azyl považuje bez ďalšieho za účelovú s cieľom zmarenia výkonu jeho administratívneho vyhostenia. Z uvedených dôvodov žalobca dospel k názoru, že žalovaný nedostatočne prehodnotil jeho prípad a vec nesprávne právne posúdil. Žalobca má právo byť umiestnený v zariadeniach pre žiadateľov o azyl. Za nedostatočné považuje aj zdôvodnenie vo vzťahu k určenej dobe zaistenia III. Vyjadrenie žalovaného 6. Ku žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý po zrekapitulovaní celého administratívneho konania, ktoré predchádzalo podaniu správnej žaloby, uviedol, že námietky žalobcu sú nedôvodné a zaistenie žalobcu možno v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov naďalej považovať za účelné, efektívne a vecne správne. 7. Žalovaný totiž dňa 17. decembra 2025 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, na čo žalovaný vydal rozhodnutie o jeho zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ako žiadateľa o udelenie azylu. Pri podaní žiadosti o udelenie azylu žalobca oznámil, že jeho meno a dátum narodenia nie je A. A. B. narodený X. XXXX XXXX, ale je C. D. E., E., narodený X. XXXX XXXX. 8. Žalovaný uviedol, že žalobcovi bola daná možnosť tak pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako aj pred rozhodnutím o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov požiadať o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom tak nevyužil a žiadosť podal až počas jeho zaistenia v ÚPZpC. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemal záujem žiadať o azyl na Slovensku alebo v Bulharsku ako v prvej bezpečnej krajine, cez ktorú tranzitoval. Požiadanie o azyl až po tom, ako mu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení, sa javí ako účelové. Prepustením žalobcu zo zaistenia a jeho umiestnením do zariadenia pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku žalobcu resp. opusteniu územia Slovenskej republiky a tým ku zmareniu administratívneho vyhostenia. 9. Vo vzťahu k neuloženiu miernejších alternatív zaistenia žalovaný uviedol, že žalobca nedisponuje cestovným dokladom ani iným dokladom, ktorým by hodnoverne preukázal jeho totožnosť, na Slovensku mu nebol udelený žiaden druh pobytu, nemá tu príbuzných a napokon ani dostatočnú finančnú zábezpeku na pokrytie výdavkov súvisiacich s pobytom. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. H./XXXXXX uviedol, že do F. G. sa vrátiť nechce. NA tomto základe žalovaný dospel k záveru, že riziko úteku žalobcu je odôvodnené, ponechaním žalobcu na slobode by mu umožnilo zdržiavať sa na neznámom mieste a tým by mal žalovaný minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov. 10. Napokon, vo vzťahu ku lehote zaistenia žalovaný poukázal na ustanovenie § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov s tým, že nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, ktorá je 6 mesiacov. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 10. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 221 ods. 2 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými
bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 28. januára 2026. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Podľa § 88a ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky a) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti, b) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez zaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku, c) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie, d) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo e) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c). Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 11. Správny súd úvodom považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 SSP domáha prepustenia zo zaistenia (ako to vyplýva zo žalobného návrhu), čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotného rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ktoré bolo podkladom jeho zaistenia, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia]. 12. Nie menej dôležité bolo zistenie správneho súdu, že žalobca smeruje všetky svoje námietky a súvisiacu argumentáciu voči samotnému rozhodnutiu o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Ak žalobca mienil podať správnu žalobu, ktorej by bolo možné priznať úspech, jeho námietky sa mali zamerať výlučne na osvedčenie nezákonnosti trvania zaistenia a to z dôvodu, že neexistuje (resp. že žalovaný primárne neosvedčil existenciu) dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 13. Predpokladom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov je podľa názoru správneho súdu vznik špecifickej situácie, ktorá je zapríčinená podaním žiadosti o udelenie azylu cudzincom [ktorý sa už nachádza v zaistení na účel podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona o pobyte
cudzincov], zo správania ktorého možno dôvodne predpokladať, že ju podal iba so zámerom oddialiť alebo úplne zmariť jeho administratívne vyhostenie. Tým, že naplnenie účelu zaistenia je determinované postojom a správaním cudzinca – žiadateľa o azyl ku podanej žiadosti, je primárne na cudzincovi, aby až do momentu rozhodnutia o nej minimálne tvrdil, že uňho už od začiatku existovali alebo následne nastali také okolnosti, ktoré mali za následok, že o udelenie azylu žiada v úprimnej snahe zotrvania na území Slovenskej republiky. Účel zaistenia podľa vyššie citovaného ustanovenia je teda daný v období, kedy migračný úrad posudzuje jeho žiadosť o udelenie azylu a zároveň neboli zistené skutočnosti, že by cudzinec prejavil úprimnú snahu zotrvania na území Slovenskej republiky v dôsledku udelenia azylu. 14. Vychádzajúc z argumentácie obsiahnutej v podanej žalobe správny súd konštatuje, že táto je strohá, nevýpovedná a neumožňujúca správnemu súdu vytvoriť si na jej základe žiaden obraz alebo úsudok o tom, prečo považuje žalobca svoje zaistenie za neúčelné. Žalobca len všeobecne odkazuje na relevantnú právnu úpravu, aplikačné východiská zaistenia ako inštitútu ultima ratio a uzatvára, že žalovaný nepreukázal splnenie podmienok pre jeho zaistenie. Pre správny súd je prekvapujúca aj výčitka indikujúca nedostatočné individuálne posúdenie veci žalobcu žalovaným, keď sám žalobca (resp. v predmetnom prípade dopadá zodpovednosť na právneho zástupcu, ktorého si žalobca zvolil na jeho kvalifikované zastupovanie pred správnym súdom) v obsahu žaloby neuviedol žiadne individualizované námietky, ktoré by sa vzťahovali na situáciu žalobcu a trvanie jeho zaistenia. Na poklade takto nedostatočne koncipovanej správnej žaloby nemožno priznať žalobcovi úspech v konaní a nariadiť jeho prepustenie zo zaistenia. 15. Hoci nebolo možné priznať žiadnej z námietok prezentovaných žalobcom relevanciu a posúdiť ju ako dôvodnú, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veciach zaistenia má posudzovať neformálne a nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody, ako na tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Neformálny prístup sa prejavuje napríklad v tom, že pri preskúmavaní vecnej stránky správnej žaloby možno logicky vychádzať z toho, že žalobca s namietaným rozhodnutím alebo trvaním jeho zaistenia nesúhlasí, a to aj vtedy, ak by takýto záver nebol explicitne vyjadrený v žalobe, resp. by táto neobsahovala náležité odôvodnenie. 16. Keďže v správnej žalobe absentujú akékoľvek námietky týkajúce sa nezákonnosti zaistenia na účel podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, správny súd musel vychádzať iba z úvah žalovaného vyjadrených v odôvodnení predmetného rozhodnutia o zaistení, jeho vyjadrenia v konaní pred správnym súdom, resp. z administratívneho spisu, a či tieto predstavujú dostatočné podklady pre konštatovanie naplnenia účelu zaistenia, resp. či prípadné trvanie nezákonnosti ďalšieho zaistenia žalobcu nemá pôvod už v samotnom rozhodnutí o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe kasačného súdu „Skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia správna žaloba zamietnutá bez posúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. V opačnom prípade by bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP iba iluzórnym prostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej slobody. ... Pre rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Sazk/13/2020). 17. Správny súd z obsahu rozhodnutia o zaistení podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov zistil, že žalovaný sa obmedzil iba na konštatovania, že žalobca podal žiadosť o azyl účelovo, pretože ju podal až s odstupom času počas jeho zaistenia a umiestnenia v ÚPZpC, hoci mu bol poskytnutý priestor na podanie žiadosti pred vydaním rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a následným zaistením na tento účel. Účelovosť žalovaný videl aj v tom, že v čase podania žiadosti o udelenie azylu existoval reálny predpoklad realizácie výkonu administratívneho vyhostenia. Vo vyjadrení k žalobe žalovaný nad rámec uvedeného dodal, že žalobca nepožiadal o azyl v prvej bezpečnej krajine ktorou tranzitoval, ktorou bolo Bulharsko. Naproti týmto konštatovaniam žalovaného však stoja vyhlásenia žalobcu zachytené v podkladoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise žalovaného, ktoré nie sú zohľadnené tak v rozhodnutí o zaistení podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov ani vo vyjadrení ku správnej žalobe, a obsahovo výrazne kontrujú záverom žalovaného, v dôsledku čoho sa správnemu súdu javí, že na tieto žalovaný v skutočnosti neprihliadol a v podstate ich úplne odignoroval. 18. Správny súd dáva za pravdu žalovanému v tom rozsahu, že časové súvislosti podania žiadosti o udelenie azylu až určitý čas po zadržaní cudzinca, prípadne po jeho administratívnom vyhostení,
zaistení a umiestnení do ÚPZpC, môžu byť ako objektívne skutočnosti relevantnou indíciou pre konštatovanie jej účelovosti so zámerom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Nepožiadanie o medzinárodnú ochranu bezprostredne pri prvej možnosti ktorá sa cudzincovi naskytne, však nemôže byť samo o sebe dostatočným dôvodom na konštatovanie záveru, že neskôr podaná žiadosť je podaná účelovo. Žalovaný musí tieto skutočnosti vyhodnocovať v úzkej spojitosti s konkrétnosťami veci a vyhláseniami žiadateľa o azyl, pretože iba v takom prípade môže byť naplnená požiadavka individuálneho posúdenia prípadu tak, ako to vyžaduje čl. 8 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu (prepracované znenie). 19. Žalobca pritom už v rámci prvého vyjadrenia do zápisnice č. H./XXXX-XX z 2. decembra 2025 uviedol, že by chcel na území Slovenskej republiky aj zostať, cieľovú krajinu zvolenú nemá a z F. odišiel preto, aby sa dostal do bezpečnej krajiny, kde mu nepôjde o život. Už iba tieto tvrdenia samotné indikujú úprimný zámer žalobcu o zotrvanie na území Slovenskej republiky a vyvracajú údajnú účelovosť žiadosti o udelenie azylu. V ďalšom žalobca ozrejmil dôvody jeho odchodu z F., keď uviedol, že mu tam v prípade jeho návratu hrozí nebezpečenstvo, pretože niektorí členovia jeho rodiny sa nepohodli s niekým vo vedľajšej dedine a traja muži z jeho rodiny boli zabití, pričom to má hroziť aj žalobcovi. Na otázku, čo by robil v prípade jeho prepustenia odpovedal, že nevie, chce len zostať v bezpečnej krajine. Rovnaké tvrdenia uviedol aj v zápisnici č. H./XXXX-XX z 2. decembra 2025. Závery žalovaného, že by žalobca utiekol, sú preto nenáležité. Po podaní žiadosti o azyl bol žalobca na účely jeho prezaistenia opätovne vypočutý a hoci mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa vo vzťahu ku zmene dôvodu jeho zaistenia (z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na dôvod podľa § 88a ods. 1 písm. b) uvedeného zákona) nebol ani len náznakom dopytovaný na dôvody, prečo sa rozhodol požiadať o azyl až v čase, keď mu bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Konštatovania o účelnosti žiadosti založené iba na časových súvislostiach preto predstavujú ničím nepodložené domnienky žalovaného. 20. Hoci žalobca nepožiadal o azyl bezprostredne pri prvej príležitosti, ako bol žalovaným vyzvaný, jeho vyjadrenia bezprostredne po zadržaní indikujú, že na území Slovenskej republiky mal úprimný záujem zotrvať ako v bezpečnej krajine, pretože sa do F. vrátiť nechcel a v prípade jeho prepustenia sa nevyjadril, že by pokračoval do inej krajiny, ktorú mal vymienenú ako cieľovú. Inými slovami, síce tento zámer žalobca nevyjadril explicitne, no z jeho vyjadrení a správania vyplynulo, že mienil využiť účinky inštitútu medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. V očiach správneho súdu sú preto dostatočne rozptýlené pochybnosti, či žalobca podal žiadosť o azyl iba účelovo s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon jeho administratívneho vyhostenia. 21. Správnemu súdu nie je navyše zrejmé, z akých podkladov čerpal žalovaný informáciu, že žalobca mohol požiadať o azyl v prvej bezpečnej krajine jeho tranzitu, ktorou malo byť Bulharsko, keď žalobca nikdy netvrdil (a v zásade podľa jeho vyjadrení ani nemal vedomosť) akými tranzitnými krajinami prechádzal pred jeho zadržaním na území Slovenskej republiky. Posledné známe miesto pred jeho zadržaním bol totiž Istanbul a väčšinu času tranzitu mal stráviť v nákladnom priestore vozidiel, ktorým sa prepravoval. Žalobca sa síce prepravoval viacerými nákladnými vozidlami, no prestup medzi nimi sa realizoval v noci (čo sa zopakovalo 3-4 krát). Napokon vystúpil na území, ktoré nevedel pomenovať, pričom o dve hodiny neskôr ho zadržala polícia na území Slovenskej republiky. 22. Napokon vidí správny súd nedostatky osvedčenia účelu zaistenia aj v tvrdeniach žalovaného, že žiadosť o azyl bola podaná v čase, kedy existoval reálny predpoklad výkonu administratívneho vyhostenia žalobcu. V inej časti rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov pritom žalovaný uvádza, že žalobcova totožnosť doposiaľ nebola preukázaná, je zistená len z jeho vlastných vyjadrení a žalobca nedisponuje cestovným dokladom. V administratívnom spise sa nenachádzajú podklady z ktorých by mohol správny súd usúdiť, že sa táto situácia ku dňu jeho rozhodovania zmenila. Predpokladom administratívneho vyhostenia cudzinca je pritom podmienka, že je držiteľom platného cestovného dokladu, pričom vydanie náhradného cestovného dokladu býva časovo náročné v dôsledku potreby dopytovania zastupiteľského úradu krajiny pôvodu cudzinca. Vychádzajúc z podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise je zrejmé, že vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu v blízkej budúcnosti nie je reálne možné. 23. S ohľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že ku dňu jeho rozhodovania nemožno konštatovať naplnenie účelu zaistenia žalobcu podľa § § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, a teda má za to, že nie je dostatočne preukázaná existencia dôvodného podozrenia, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Správny súd preto rozhodol podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP o bezodkladnom prepustení žalobcu zo zaistenia z ÚPZpC.
24. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 25. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.