Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 3S/29/2025 0725100290 29. 05. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:0725100290.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 3S/29/2025 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci žalobkyne: A. A., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: A., zastúpenej: JANÍČEK LEGAL s.r.o., so sídlom: Kominárska 2, 4, 831 04 Bratislava, IČO: 52 961 249 proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, so sídlom Krížna 44, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2025/005650-006 zo dňa 08.01.2025, takto rozhodol: 3S/29/2025 I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2025/005650-006 zo dňa 08.01.2025 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd p r i z n á v a žalobkyni voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 3S/29/2025
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalobkyňa, štátna príslušníčka Afganistanu, podala dňa 10.04.2022 na Veľvyslanectve Slovenskej republiky v Teheráne žiadosť o udelenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny, ktorá bola následne dňa 30.05.2022 doručená Oddeleniu cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda. Žalobkyňa bola rozhodnutím o prerušení konania zo dňa 24.08.2022 vyzvaná na odstránenie nedostatkov podania v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia. Po uplynutí uvedenej lehoty vydalo Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda ako prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA8-2260-027/2024-PC zo dňa 14.07.2024 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správne konanie vo veci žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny zastavilo. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dôvodom na zastavenie konania bola skutočnosť, že k žiadosti neboli doložené potrebné doklady podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), v stanovenej lehote nebol doložený akceptovateľný doklad preukazujúci účel pobytu, a neboli odstránené nedostatky podania. Prvostupňový správny orgán ďalej konštatoval, že účastníčka
konania prostredníctvom svojho zástupcu žiadosťou zo dňa 12.04.2024 opätovne požiadala Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o odpustenie požiadavky vyššieho overenia dokladov podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, konkrétne vo vzťahu k sobášnemu a rodnému listu. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, však s upustením od požiadavky vyššieho overenia dokladov nesúhlasilo. 2. Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava rozhodnutím č. PPZ-HCPBA2-2025/005650-006 zo dňa 08.01.2025 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací orgán podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v relevantnom znení (ďalej len „správny poriadok“) odvolanie žalobkyne zamietlo a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdilo. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že žalobkyňa k žiadosti doložila sobášny list bez vyššieho overenia, t. j. bez superlegalizácie, ktorý nebol predložený ani v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo úradne osvedčenej kópii. Žalovaný poukázal na stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, podľa ktorého veľvyslanectvo nebolo schopné superlegalizovať predložený sobášny list a rodný list z dôvodu chýbajúcich podpisových vzorov afganských legalizačných úradníkov. Žalovaný zároveň poukázal na to, že žalobkyňa sa s manželom zosobášila online, nikdy sa osobne nestretli a veľvyslanectvo na základe toho nadobudlo pochybnosť, či nejde o fingovaný sobáš. 3. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí zaoberal aj odvolacími námietkami manžela účastníčky konania (garanta), ktorý namietal, že mu nebolo priznané postavenie účastníka konania podľa § 14 správneho poriadku a že mu tým bolo odňaté právo vyjadrovať sa k podkladom rozhodnutia a navrhovať dôkazy. Žalovaný k tejto námietke v napadnutom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa udelila manželovi plnú moc na zastupovanie v konaní v plnom rozsahu práv a povinností podľa správneho poriadku. Súčasne konštatoval, že správny orgán s garantom účastníčky konania úzko spolupracoval, umožnil mu nahliadanie do administratívneho spisu a neodoprel mu žiadne práva účastníka konania. 4. Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keďže žalobkyňa ani po opakovanej výzve neodstránila nedostatky podania spočívajúce v nepredložení sobášneho listu s vyšším overením podľa § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. II. Správna žaloba 5. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou zo dňa 03.03.2025 doručenou Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „súd“ alebo „správny súd“) toho istého dňa domáhala preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. 6. Žalobkyňa v správnej žalobe namietala podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy tým, že jej správne orgány odňali možnosť účinne sa vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom a podkladom rozhodnutia, čím malo dôjsť k porušeniu § 33 ods. 2 správneho poriadku, čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 14/98, podľa ktorého právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom nemožno obmedziť ani zákonom a ide o priamo aplikovateľné ustanovenie ústavnej povahy. Tvrdila, že žalovaný sa s týmito odvolacími námietkami nevysporiadal. 7. Žalobkyňa ďalej namietala, že neboli splnené zákonné podmienky na zastavenie konania podľa § 30 správneho poriadku, keďže sobášny list bol podľa jej tvrdenia do spisu predložený aj v úradnom preklade a správne orgány túto skutočnosť účelovo ignorovali. Tvrdila, že žalovaný sa s touto odvolacou námietkou vôbec nevysporiadal a nezisťoval, či sa predmetný dokument v spise nachádzal. 8. Ako ďalšiu procesnú vadu žalobkyňa uviedla odopretie práva nahliadať do administratívneho spisu po dobu približne jeden a pol roka. Tvrdila, že jej manželovi ako splnomocnenému zástupcovi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu od 03.03.2023 do 14.07.2024, čím malo dôjsť k porušeniu § 23 ods. 1 správneho poriadku a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súčasne namietala, že žalovaný túto odvolaciu námietku úplne odignoroval. Zároveň tvrdila, že tým došlo aj k porušeniu práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
9. Žalobkyňa namietala aj porušenie práv jej manžela ako účastníka konania. Tvrdila, že jej manžel spĺňal podmienky účastníctva podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku, keďže rozhodnutie sa priamo dotýkalo jeho práva na rodinný a súkromný život podľa čl. 8 Dohovoru a čl. 19 ods. 2 Ústavy SR. Poukázala na to, že napriek tomu mu žalovaný nedoručil druhostupňové rozhodnutie, čím mu znemožnil účinnú ochranu jeho práv a zároveň vytvoril situáciu opomenutého účastníka. Žalobkyňa pritom poukazovala na rozporuplnosť postupu žalovaného, ktorý na jednej strane uviedol, že správny orgán s garantom úzko spolupracoval a neodoprel mu žiadne práva, no na druhej strane mu samotné rozhodnutie nedoručil. 10. Žalobkyňa namietala, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s viacerými zásadnými odvolacími námietkami, konkrétne nereagoval na námietku odňatia možnosti vyjadriť sa k dôkazom, na námietku nedoručenia rozhodnutia Úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru (ďalej len „UHCP“), ani na námietku znemožnenia nahliadania do spisu. Zároveň uviedla, že žalovaný sa vôbec nevyjadril k objektívnej nemožnosti zabezpečiť superlegalizáciu afganských dokumentov, k predloženej rozhodovacej praxi policajných útvarov v obdobných prípadoch ani k čestnému vyhláseniu predloženému dňa 16.12.2024 a iba mechanicky prevzal konštatovania prvostupňového orgánu bez vlastného odôvodnenia a bez vysvetlenia, prečo rozhodol odlišne od predchádzajúcej rozhodovacej praxe v obdobných veciach. 11. Žalobkyňa namietala aj nesprávne posúdenie otázky vyššieho overenia sobášneho listu. V tejto súvislosti poukazovala na list Veľvyslanectva SR v Teheráne zo dňa 13.04.2022, e-mail z 09.04.2024 a stanovisko Konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR č. 005819/2023-OKAO-52 zo dňa 12.01.2023, podľa ktorého superlegalizácia afganských sobášnych listov nebola možná. Tvrdila, že správne orgány jej ukladajú objektívne nesplniteľnú povinnosť a túto situáciu vôbec nezohľadnili. V tejto súvislosti žalobkyňa namietala aj porušenie princípu právnej istoty a zásady rozhodovania v obdobných veciach rovnako. Poukázala na to, že policajné útvary v obdobných prípadoch akceptovali čestné vyhlásenia ako náhradu za superlegalizované dokumenty, ďalej poukázala na rozhodovaciu prax policajných útvarov a na skúsenosti Slovenskej humanitnej rady, podľa ktorých boli v prípadoch objektívnej nemožnosti zabezpečenia vyššieho overenia dokumentov tieto požiadavky nahrádzané čestnými vyhláseniami. 12. Žalobkyňa ďalej namietala, že správne orgány nedostatočne zistili skutkový stav vo vzťahu k údajnému účelovému manželstvu. Uviedla, že správne orgány nezákonne ignorovali dôkazy predložené dňa 15.03.2024, najmä výpis komunikácie a hovorov z aplikácie WhatsApp, ktoré mali preukazovať dlhodobý a stabilný vzťah manželov. Poukazovala tiež na to, že dlhodobo žila v Iráne pri rodine svojho manžela a manžel jej zabezpečoval bývanie a finančné prostriedky, jedinou prekážkou ich spoločného života bola geografická vzdialenosť. 13. V súvislosti s otázkou účelového manželstva žalobkyňa poukázala na českú a slovenskú judikatúru. Odkazovala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 4 Azs 228/2015-40 zo dňa 09.12.2015, podľa ktorého posúdenie účelovosti manželstva predstavuje skutkovú otázku a účelovosť je potrebné skúmať počas celého správneho konania. Z uvedeného rozhodnutia citovala záver, podľa ktorého manželstvo nemožno považovať za účelové, ak v priebehu konania začne reálne plniť svoju funkciu. Súčasne poukazovala na ďalšie súdne rozhodnutia, podľa ktorých účelové manželstvo predpokladá existenciu dvoch úmyslov – negatívneho úmyslu neviesť spoločný rodinný život a pozitívneho úmyslu obísť cudzinecké predpisy. Žalobkyňa uviedla, že v jej prípade neexistoval ani jeden z týchto úmyslov a správne orgány založili svoje závery výlučne na tom, že manželstvo bolo uzatvorené online, čo bolo podľa nej v afganskom prostredí bežnou a právne prípustnou formou uzavretia manželstva. Žalobkyňa zároveň poukazovala aj na rezolúciu Rady EÚ zo dňa 04.12.1997 o boji proti účelovým manželstvám, podľa ktorej medzi indície účelového manželstva patrí absencia spoločného života, finančné protiplnenie za sobáš, rozpory vo výpovediach manželov, jazyková bariéra či predchádzajúce porušenia cudzineckých predpisov. Tvrdila, že v jej prípade žiadna z týchto okolností nebola preukázaná, keďže manželia hovorili rovnakým jazykom, udržiavali pravidelný kontakt, manžel žalobkyňu finančne zabezpečoval a ani jeden z nich nemal uzatvorené predchádzajúce manželstvo. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 14. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 05.08.2025 navrhol, aby súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ďalej uviedol, že správny orgán aj žalovaný postupovali v súlade so zákonom
o pobyte cudzincov a správnym poriadkom, pričom žalobkyňa ani po prerušení konania a výzve na odstránenie nedostatkov nedoložila akceptovateľný doklad preukazujúci účel pobytu, konkrétne sobášny list opatrený doložkou vyššieho overenia podľa § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyňa síce predložila sobášny list, avšak tento nebol opatrený superlegalizáciou a zároveň preklad sobášneho listu bol vyhotovený z neoverenej fotokópie dokumentu. Uviedol, že z uvedeného dôvodu správny orgán postupoval správne, keď konanie prerušil, vyzval žalobkyňu na odstránenie nedostatkov a po márnom uplynutí lehoty konanie podľa § 30 ods. 1 písm. d) správneho poriadku zastavil. 15. Žalovaný poukázal na stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, podľa ktorého veľvyslanectvo nebolo schopné superlegalizovať sobášny list z dôvodu absencie podpisových vzorov afganských legalizačných úradníkov. Žalovaný však uviedol, že táto skutočnosť sama osebe neznamenala automatickú povinnosť upustiť od požiadavky vyššieho overenia dokladu. Ďalej uviedol, že rozhodovanie o upustení od tejto požiadavky patrí do kompetencie UHCP, ktorý po individuálnom posúdení prípadu nesúhlasil s upustením od požiadavky vyššieho overenia sobášneho listu. Žalovaný poukázal na to, že z podkladov veľvyslanectva vyplynulo, že žalobkyňa sa s manželom zosobášila online a nikdy sa osobne nestretli, pričom veľvyslanectvo v tejto súvislosti nadobudlo podozrenie, že môže ísť o fingovaný sobáš. Žalovaný uviedol, že UHCP po komplexnom a individuálnom posúdení prípadu dospel k záveru, že neexistovali dôvody na upustenie od požiadavky vyššieho overenia dokladu. 16. K žalobným námietkam týkajúcim sa porušenia procesných práv žalovaný uviedol, že žalobkyni ani jej splnomocnenému zástupcovi neboli odopreté žiadne procesné práva. Zdôraznil, že žalobkyňa udelila svojmu manželovi plnú moc na zastupovanie v celom konaní v plnom rozsahu práv a povinností podľa správneho poriadku, pričom správny orgán s garantom podľa žalovaného úzko spolupracoval, doručoval mu písomnosti, umožnil mu nahliadanie do administratívneho spisu a zapožičal mu doklady. Žalovaný preto nesúhlasil s tvrdením, že by garantovi alebo žalobkyni bola odňatá možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia alebo uplatňovať procesné práva. 17. Žalobkyňa v replike zo dňa 06.11.2025 poukázala na to, že samotný žalovaný svojimi vyjadreniami nepriamo potvrdil existenciu procesných a skutkových pochybení správnych orgánov, čím podľa nej fakticky priznal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. K otázke nahliadania do administratívneho spisu žalobkyňa uviedla, že žalovaný sa vôbec nevysporiadal s podstatou jej odvolacej námietky. Ďalej uviedla, že jednorazové umožnenie nahliadnutia do spisu vo februári 2023 nemohlo odstrániť následné porušenie jej procesných práv spočívajúce v nemožnosti oboznamovať sa so spisom počas nasledujúcich šestnástich mesiacov. 18. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného, v ktorom tvrdil, že účelovosť manželstva ako taká nebola dôvodom na zastavenie konania, namietala, že žalovaný otázku účelovosti jej manželstva v skutočnosti posudzoval. Poukázala na to, že samotné rozhodnutie žalovaného obsahovalo úvahy o tom, že manželstvo bolo uzatvorené online a že sa manželia nikdy nestretli, pričom práve tieto okolnosti boli podľa žalobkyne podkladom pre zamietnutie žiadosti o upustenie od vyššieho overenia sobášneho listu. 19. Vo vzťahu k zásahu do práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života žalobkyňa namietala, že správne orgány ani žalovaný nevykonali žiadny test proporcionality a nijako neodôvodnili, prečo zásah do rodinného života nepovažovali za neprimeraný. 20. Žalovaný v duplike zo dňa 18.12.2025 odkázal na svoje vyjadrenie k žalobe. IV. Relevantná právna úprava 21. Podľa § 27 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov prechodný pobyt na účel zlúčenia rodiny udelí policajný útvar, ak nie sú dôvody na zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 6, štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý je a) rodinným príslušníkom štátneho príslušníka tretej krajiny s prechodným pobytom alebo s trvalým pobytom, b) príbuzným v priamom vzostupnom rade azylanta mladšieho ako 18 rokov, alebo c) závislou osobou podľa medzinárodnej zmluvy.
22. Podľa § 32 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny priloží k žiadosti o udelenie prechodného pobytu dve fotografie s rozmermi 3 x 3, 5 cm zobrazujúce jeho aktuálnu podobu a doklady nie staršie ako 90 dní, ktoré potvrdzujú účel pobytu. 23. Podľa § 32 ods. 5 písm. q) zákona o pobyte cudzincov účel pobytu podľa odseku 2 písm. a) štátny príslušník tretej krajiny preukáže matričným dokladom, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny, ktorý žiada o prechodný pobyt podľa § 27. 24. Podľa § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom predpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom konaní. 25. Podľa § 126 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, žiadosti a doklady potrebné v konaní podľa tohto zákona vydané v cudzom jazyku je cudzinec povinný predložiť v úradnom preklade do štátneho jazyka v origináli alebo v úradne osvedčenej kópii; môže predložiť aj doklady vydané alebo overené príslušnými orgánmi Českej republiky v českom jazyku. 26. Podľa § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov doklady, ktoré sú potrebné v konaní podľa tohto zákona a ktoré vydali orgány cudzích štátov, musia byť opatrené doložkou vyššieho overenia, ak medzinárodná zmluva alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Ministerstvo vnútra môže v odôvodnených prípadoch upustiť od požiadavky vyššieho overenia dokladu o bezúhonnosti. 27. Podľa § 19 ods. 3 zákona o správnom konaní správny orgán, ktorý žiadosť prijal, vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote nedostatky odstránil; súčasne ho poučí o následkoch neodstránenia nedostatkov a zároveň podľa § 29 ods. 1 citovaného zákona preruší konanie. Ak žiadateľ v určenej lehote nedostatky neodstráni, policajný útvar podľa § 30 ods. 1 písm. d) citovaného zákona konanie zastaví; ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený. 28. Podľa § 29 ods. 1 zákona o správnom konaní správny orgán konanie preruší, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke alebo ak bol účastník konania vyzvaný, aby v určenej lehote odstránil nedostatky podania, alebo ak účastník konania nemá zákonného zástupcu alebo ustanoveného opatrovníka, hoci ho má mať, alebo ak tak ustanovuje osobitný zákon. 29. Podľa § 30 ods. 1 písm. d) zákona o správnom konaní správny orgán konanie zastaví, ak účastník konania na výzvu správneho orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky svojho podania a bol o možnosti zastavenia konania poučený. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 30. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ďalej len „SSP“), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase vydania rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal dňa 29.05.2026 na pojednávaní, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 31. Predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného vydané v konaní o žiadosti žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny podľa zákona o pobyte cudzincov. Žalobkyňa, ktorá je štátnou príslušníčkou Afganistanu (teda príslušníčkou tretej krajiny), sa domáhala udelenia prechodného pobytu za účelom zlúčenia rodiny z dôvodu uzatvoreného manželstva s osobou, ktorá je rovnako štátnym príslušníkom Afganistanu s udeleným dlhodobým pobytom v Európskej únii, pričom z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že tejto osobe bola poskytnutá medzinárodná ochrana.
32. Vzhľadom na obsah žalobných námietok sa správny súd v prvom rade zaoberal otázkou, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom, keď žiadosť žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na účely zlúčenia rodiny posúdil ako neúplnú z dôvodu nepredloženia sobášneho listu s vyšším overením (superlegalizáciou), a či sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia náležite vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne o objektívnej nemožnosti zabezpečiť takéto overenie vzhľadom na aktuálnu situáciu v Afganistane. Súd preto skúmal, či žalovaný pri interpretácii a aplikácii príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov zohľadnil všetky relevantné okolnosti veci, vrátane princípu proporcionality a práva na rešpektovanie rodinného života, a či svoje závery náležite a presvedčivo odôvodnil. 33. Žalovaný založil svoje rozhodnutia na závere, že žalobkyňa neodstránila nedostatky podania podľa § 30 správneho poriadku, keďže nepredložila sobášny list spolu s jeho vyšším overením (superlegalizáciou). Z administratívneho spisu a obsahu napadnutého rozhodnutia zároveň vyplýva, že žalovaný disponoval informáciou, že zastupiteľský úrad Slovenskej republiky v Teheráne nebol schopný zabezpečiť superlegalizáciu afganských matričných dokumentov z dôvodu absencie podpisových vzorov afganských legalizačných úradníkov po zmene režimu v Afganistane. 34. Správny súd v súvislosti so samotným vyšším overením listín (superlegalizáciou) uvádza, že účelom superlegalizácie je zabezpečiť overenie pôvodu zahraničnej verejnej listiny a potvrdiť, že listina bola vydaná alebo overená príslušným orgánom cudzieho štátu. Podľa § 52 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom, majú listiny vydané súdmi a úradmi v cudzine, ktoré sú v štáte ich vydania verejnými listinami, rovnakú dôkaznú silu ako slovenské verejné listiny, ak sú opatrené predpísanými overeniami, pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak. Pokiaľ neexistuje medzinárodná zmluva o právnej pomoci vylučujúca požiadavku vyššieho overenia a zároveň nemožno aplikovať Dohovor o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (Haagsky dohovor), predpísaným overením sa rozumie superlegalizácia. Zo zákona č. 151/2010 Z. z. o zahraničnej službe (§14f) zároveň vyplýva, že zastupiteľské úrady Slovenskej republiky sú oprávnené vykonávať vyššie overenie zahraničných verejných listín vydaných štátmi, ktoré nie sú zmluvnými stranami Haagskeho dohovoru. 35. Správny súd ďalej vo vzťahu k požiadavke zákona na vyššie overenie listín poukazuje na to, že zákonom o pobyte cudzincov bola implementovaná smernica Rady 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny príslušníkov tretích krajín s pobytom na území Európskej únie. Jednotlivé ustanovenia zákona o pobyte cudzincov je preto potrebné vykladať aj v súlade s účelom smernice, princípom proporcionality a právom na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 7 Charty základných práv Európskej únie a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Cieľom uvedenej smernice je vytvoriť podmienky na uplatnenie práva na zlúčenie rodiny štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa oprávnene zdržiavajú na území členských štátov Európskej únie. Zo samotného účelu smernice vyplýva, že vnútroštátne podmienky upravujúce výkon tohto práva nesmú byť vykladané spôsobom, ktorý by viedol k jeho neprimeranému alebo faktickému znemožneniu. Správny súd preto zdôrazňuje, že pri aplikácii ustanovení zákona o pobyte cudzincov je potrebné rešpektovať nielen ich doslovný výklad, ale aj účel sledovaný smernicou, princíp proporcionality a právo na rešpektovanie rodinného života garantované čl. 7 Charty základných práv Európskej únie a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zo samotnej smernice vyplýva, že postupy posudzovania žiadostí o zlúčenie rodiny majú byť transparentné a spravodlivé, aby mali dotknuté osoby zabezpečenú primeranú právnu istotu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/13/2015, podľa ktorého doslovná interpretácia zákona o pobyte cudzincov nesmie viesť k výsledkom odporujúcim spravodlivosti a ochrane rodinného života. 36. Rovnaké závery vyplývajú aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ, a to z rozsudku zo dňa 29.11.2018 vo veci E. proti Staatssecretaris van Veiligheid en Justitie, C-635/17, podľa ktorého vnútroštátne orgány pri skúmaní existencie rodinných vzťahov síce disponujú voľnou úvahou, pričom toto posúdenie je potrebné uskutočniť v súlade s vnútroštátnym právom, Súdny dvor EÚ však v tomto rozsudku zároveň uviedol, že „voľná úvaha priznaná členským štátom nemôže byť štátmi uplatňovaná takým spôsobom, ktorý porušuje cieľ smernice 2003/86 a zbavuje ju potrebného účinku. Ako navyše vyplýva z odôvodnenia 2 tejto smernice, táto smernica uznáva základné práva a dodržiava zásady zakotvené v Charte základných práv Európskej únie.... Členské štáty majú teda povinnosť nielen vykladať svoje vnútroštátne právo v súlade s právom Únie, ale tiež dohliadať na to, aby sa neopierali o výklad sekundárneho práva, ktorý by
bol v rozpore so základnými právami chránenými právnym poriadkom Únie. .... Pokiaľ ide o posúdenie dôkaznej či hodnovernej povahy dôkazov, vyhlásení alebo vysvetlení, ktoré poskytol garant alebo jeho rodinný príslušník, ktorého sa týka žiadosť o zlúčenie rodiny, príslušnými vnútroštátnymi orgánmi, požadované individuálne posúdenie vyžaduje, že tieto orgány musia zohľadniť všetky relevantné skutočnosti, vrátane veku, pohlavia, vzdelania, pôvodu a spoločenského postavenia garanta alebo jeho daného rodinného príslušníka, ako aj osobitné kultúrne aspekty... tieto poskytnuté dôkazy, vyhlásenia a vysvetlenia musia byť na jednej strane objektívne posúdené z hľadiska relevantných, objektívnych, spoľahlivých, presných a aktualizovaných všeobecných, ako aj osobitných informácií týkajúcich sa situácie v krajine pôvodu, vrátane najmä stavu právnej úpravy, ako aj spôsobu, akým sa táto úprava uplatňuje, fungovania správnych úradov a prípadne existencie nedostatkov, ktorým čelia niektoré oblasti alebo niektoré skupiny osôb uvedenej krajiny. .... Na druhej strane vnútroštátne orgány musia zohľadniť aj osobnosť garanta alebo jeho rodinného príslušníka, ktorého sa týka žiadosť o zlúčenie rodiny, konkrétnu situáciu, v ktorej sa nachádzajú, a osobitné ťažkosti, ktorým čelia v takej miere, že požiadavky, ktoré možno uložiť v súvislosti s dôkaznou alebo hodnovernou povahou dôkazov poskytnutých garantom alebo jeho rodinným príslušníkom, najmä na účely preukázania nemožnosti predložiť úradné písomné dôkazy o rodinných vzťahoch, musia byť primerané a musia závisieť od povahy, ako aj stupňa ťažkostí, ktorým sú vystavení.“ Z bodu 69 tohto rozsudku zároveň vyplýva, že neexistencia písomných dôkazov nemôže byť jediným dôvodom odôvodňujúcim zamietnutie žiadosti a v takýchto prípadoch ukladá členským štátom povinnosť zohľadniť iné dôkazy o existencii rodinných vzťahov. 37. V prejednávanej veci nešlo o situáciu, kedy by žalobkyňa bezdôvodne nerešpektovala zákonné požiadavky alebo bola pri zabezpečovaní potrebných dokladov nečinná. Z administratívneho spisu naopak vyplýva, že nemožnosť zabezpečiť superlegalizáciu sobášneho listu bola spôsobená na strane zastupiteľského úradu SR v Teheráne okolnosťami súvisiacimi s fungovaním afganských orgánov po zmene režimu v Afganistane, pričom o tejto skutočnosti mal žalovaný vedomosť. 38. Keďže vyššie overenie listín zabezpečujú zastupiteľské úrady SR v zahraničí, teda orgány Slovenskej republiky, žalovaný bol povinný presvedčivým spôsobom vysvetliť, prečo napriek existencii prekážky na strane zastupiteľského úradu SR považoval nesplnenie požiadavky vyššieho overenia za rozhodujúcu okolnosť brániacu udeleniu pobytu, a zároveň posúdiť, či trvanie na splnení tejto podmienky nepredstavuje neprimeraný zásah do práva žalobkyne na rodinný život. Z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či žalovaný pri rozhodovaní zohľadnil všetky relevantné okolnosti konkrétneho prípadu, riadne vyvážil verejný záujem s právami žalobkyne a postupoval v súlade s účelom smernice o práve na zlúčenie rodiny. Správny súd preto dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie správneho rozhodnutia (§ 47 ods. 3 správneho poriadku). 39. Správny súd zároveň považuje za potrebné poukázať na to, že § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov ustanovuje povinnosť vyššieho overenia verejných listín vydaných v zahraničí v prípade, ak medzinárodná zmluva alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Zákon síce v poznámke k medzinárodnej zmluve odkazuje len na Dohovor o zrušení požiadavky vyššieho overenia zahraničných verejných listín (Haagsky dohovor), samotná existencia odkazu výlučne na uvedený dohovor nevylučuje aplikáciu iných medzinárodných zmlúv. Podľa ustálenej judikatúry, poznámka pod čiarou nemá normatívny charakter a slúži len na spresnenie výkladu ustanovenia zákona (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9Sžso/8/2009 zo dňa 24.02.2010). 40. Ustanovenie § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov upravuje prednosť medzinárodných zmlúv, ktorých predmetom je režim uznávania a používania verejných listín pred všeobecnou požiadavkou vyššieho overenia. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na Zmluvu medzi Československou socialistickou republikou a Afganskou demokratickou republikou o právnej pomoci v občianskych a trestných veciach, vyhlásenú v Zbierke zákonov pod č. 44/1983 Zb., ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Podľa čl. 14 ods. 1 tejto zmluvy, listiny, ktoré boli vyhotovené alebo overené príslušným orgánom jednej zmluvnej strany v medziach jeho právomoci a opatrené úradnou pečiatkou a podpisom oprávnenej osoby, nevyžadujú na použitie na území druhej zmluvnej strany ďalšie overenie. Zároveň podľa čl. 14 ods. 2 majú takéto listiny na území druhej zmluvnej strany rovnakú dôkaznú silu ako verejné listiny tejto zmluvnej strany. Žalovaný sa otázkou aplikovateľnosti tejto medzinárodnej zmluvy uzatvorenou medzi Československou socialistickou republikou a Afganskou demokratickou republikou nezaoberal a bez ďalšieho vychádzal z nevyhnutnosti predloženia sobášneho listu s vyšším overením. Vzhľadom na uvedenú právnu úpravu v § 126 ods. 6 zákona o pobyte
cudzincov však bolo povinnosťou žalovaného sa pri požiadavke na vyššie overenie listín vysporiadať so všetkými relevantnými právnymi predpismi vrátane medzinárodných zmlúv, ktoré môžu mať pred zákonom prednosť, a svoje závery v tomto smere náležite odôvodniť. 41. Keďže (i) z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa žalovaný vysporiadal s nemožnosťou vykonania superlegalizácie sobášneho listu, a teda v napadnutom rozhodnutí nevysvetlil, z akých dôvodov napriek objektívnej prekážke nemožnosti vykonania superlegalizácie sobášneho listu trval na splnení požiadavky vyššieho overenia listiny, ani akým konkrétnym spôsobom mala žalobkyňa túto povinnosť splniť, hoci žalobkyňa na objektívnu nemožnosť splnenia tejto podmienky počas administratívneho konania opakovane poukazovala, a (ii) žalovaný sa zároveň pri požiadavke na vyššie overenie listiny vzhľadom na znenie § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov nevysporiadal s existenciou platnej medzinárodnej zmluvy, súd prisvedčil tejto žalobnej námietke a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 42. Ďalší dôvod nepreskúmateľnosti rozhodnutia súd zistil v súvislosti s námietkou žalobkyne, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí účelovo ignoroval skutočnosť, že žalobkyňa predložila originál sobášneho listu s jeho úradným prekladom a s touto námietkou sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal. Súd považuje za potrebné uviesť, že z textu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je jednoznačne zrejmé, či dôvodom zastavenia konania bolo výlučne nepredloženie superlegalizovaného sobášneho listu, alebo aj skutočnosť, že preklad sobášneho listu nebol vyhotovený z dokumentu v origináli alebo vo forme úradne osvedčenej kópie. Napriek uvedenej nejednoznačnosti sa z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia javí, že rozhodujúcim dôvodom bolo predovšetkým nepredloženie superlegalizácie sobášneho listu. Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že žalobkyňa prostredníctvom svojho zástupcu pôvodne v administratívnom konaní predložila (i) originál sobášneho listu ako samostatnú listinu a (ii) úradný preklad sobášneho listu, ktorý bol vyhotovený osobou zapísanou v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, a ktorý bol pevne spojený s fotokópiu sobášneho listu. Súd z administratívneho spisu zistil, že prvostupňový správny orgán vyzval žalobkyňu na odstránenie vady spočívajúcej v tom, že preklad sobášneho listu nebol vyhotovený z originálu listiny. Z administratívneho spisu zároveň vyplýva, že následne bol zástupcovi žalobkyne zo spisu zapožičaný originál sobášneho listu za účelom vyhotovenia úradného prekladu priamo z originálu a do administratívneho spisu bol zo strany zástupcu žalobkyne potom založený úradný preklad pevne zviazaný s originálom sobášneho listu. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán disponoval originálom sobášneho listu, ku ktorému bol vyhotovený úradný preklad, vyhotovený oprávnenou osobou podľa osobitných predpisov (tlmočníkom zapísaným do zoznamu znalcov a tlmočníkov). Keďže (i) z napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne nevyplýva, či bol dôvod na zastavenie konania aj nepredloženie úradného prekladu vyhotoveného z originálu sobášneho listu a (ii) keďže text napadnutého rozhodnutia vyvoláva pochybnosti aj vzhľadom na vyjadrenie žalovaného uvedené v bode 14. tohto rozsudku, a zároveň z dôvodu, že (iii) žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s odvolacou námietkou žalobkyne, v ktorej namietala, že originál sobášneho listu spolu s úradným prekladom v konaní predložila, súd aj na základe tejto uplatnenej žalobnej námietky dospel k záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. 43. Súd ďalej z administratívneho spisu zistil, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý nebolo upustené od požiadavky superlegalizácie, boli domnienky zastupiteľského úradu SR v Teheráne o účelovosti manželstva žalobkyne. Tieto pochybnosti vychádzali najmä zo skutočnosti, že manželstvo bolo uzatvorené na diaľku a že sa manželia nikdy osobne nestretli. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na § 3 ods. 2 a § 33 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorých sú správne orgány povinné postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im možnosť vyjadriť sa ku všetkým podkladom ešte pred vydaním rozhodnutia. Toto právo nemožno redukovať len na formálne oprávnenie nahliadnuť do administratívneho spisu. (porovnaj Rozsudok najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sžo/32/2014 zo dňa 10.03.2015). Uvedené procesné práva predstavujú jednu zo základných procesných záruk spravodlivého správneho konania, ktorej účelom je zabezpečiť, aby rozhodnutie správneho orgánu nebolo založené na skutkových zisteniach alebo úvahách, ku ktorým účastník konania nemal možnosť zaujať stanovisko a uplatniť svoju obranu. Zásada súčinnosti vyžaduje, aby správny orgán účastníka konania oboznámil so skutočnosťami, ktoré považuje za významné pre posúdenie veci, najmä ak môžu viesť k zamietnutiu jeho žiadosti, a aby mu poskytol reálnu možnosť tieto skutočnosti vysvetliť, doplniť alebo vyvrátiť. Z administratívneho spisu nevyplýva, že žalobkyňa bola pred vydaním napadnutého rozhodnutia oboznámená s tým, že dôvodom neudelenia výnimky zo superlegalizácie sú pochybnosti
o účelovosti manželstva, a nebola vyzvaná, aby sa k týmto pochybnostiam vyjadrila. Súd preto dospel k záveru, že takýto postup správnych orgánov predstavoval podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia a súd tejto žalobnej námietke prisvedčil. 44. Keďže napadnuté rozhodnutie nebolo priamo založené na závere o účelovosti manželstva žalobkyne, súd túto otázku ako hlavnú neposudzoval. Súd však považuje za potrebné vyjadriť sa k úvahám o účelovosti manželstva, ktoré viedli k neudeleniu výnimky z požiadavky vyššieho overenia listín, keďže práve tieto úvahy boli podľa obsahu administratívneho spisu rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý žalovaný zotrval na požiadavke vyššieho overenia napriek objektívnej nemožnosti jeho zabezpečenia. Otázku účelovosti manželstva nie je možné posudzovať výlučne z pohľadu európskeho modelu partnerského života bez zohľadnenia kultúrnych a spoločenských pomerov krajiny pôvodu žiadateľa o zlúčenie rodiny. Pre posúdenie kultúrnych a spoločenských pomerov je možné vychádzať (analogicky ako v konaniach o azyle), zo správ o krajine pôvodu, ktoré predstavujú medzinárodne akceptovaný zdroj informácií o pomeroch v krajine žiadateľa o udelenie pobytu. Z týchto zdrojov vyplýva, že v Afganistane sú pomerne bežné rodinami dohodnuté manželstvá, absencia predmanželskej osobnej známosti nie je prekážkou uzatvorenia manželstva a je pomerne často vyskytujúcim sa javom. Rovnako nie sú výnimočné ani manželstvá uzatvárané prostredníctvom zástupcu alebo na diaľku, a sú predpokladané aj právnym poriadkom Afganistanu (pozri dokument pod názvom: Refugee Documentation Centre, Country Marriage Pack, Afghanistan, zverejnený na B.). Samotná okolnosť, že manželstvo bolo v Afganistane uzatvorené na diaľku alebo že sa manželia pred sobášom osobne nestretli, preto bez ďalšieho nemôže automaticky zakladať záver o účelovosti manželstva. Súd tiež dáva do pozornosti, že uzatvorenie manželstva v zastúpení je upravené aj v právnom poriadku Slovenskej republiky (§ 8 Zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine). 45. Vo vzťahu k žalobnej námietke smerujúcej k tomu, že manželovi žalobkyne bolo odopreté postavenie účastníka v konaní súd poukazuje na to, že podľa § 178 ods. 1 SSP môže správnu žalobu podať osoba, ktorá tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Žalobkyňa však v podanej žalobe neuviedla, akým konkrétnym spôsobom malo nedoručenie rozhodnutia jej manželovi zasiahnuť do jej vlastných subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov ako účastníčky administratívneho konania. Jej argumentácia smerovala výlučne k tvrdenému porušeniu procesných práv jej manžela, pričom ochrany týchto práv sa môže domáhať iba osoba, do ktorej právnej sféry malo byť priamo zasiahnuté. Súd preto tejto žalobnej námietke neprisvedčil. 46. Vzhľadom na to, že súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude žalovaný pokračovať s účastníkmi konania, súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj otázke účastníctva garanta v konaní o pobyte cudzincov a to napriek tomu, že túto námietku žalobkyne z vyššie uvedených dôvodov posúdil ako nedôvodnú. Otázka procesného postavenia garanta v konaní o udelenie, obnovenie alebo zrušenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny vyplýva z § 14 ods. 1 správneho poriadku v spojení s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, keďže rozhodnutím o udelení pobytu jeho rodinného príslušníka sa priamo zasahuje do jeho ústavne garantovaného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Garant teda je v zmysle uvedeného účastníkom konania v konaní o žiadosti jeho manžela/manželky na účely zlúčenia rodiny. Z toho vyplýva, že správny orgán v konaní koná s garantom ako s účastníkom konania, ktorému patria všetky procesné práva, vrátane práva na nahliadnutie do spisu, práva vyjadriť sa k podkladom pred vydaním rozhodnutia a práva na doručenie rozhodnutia, ako aj práva na podanie opravných prostriedkov. Tento výklad je tiež v súlade s článkom 18 Smernice Rady 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny, ktorý členským štátom ukladá povinnosť zabezpečiť, aby garant a/alebo jeho rodinní príslušníci mali právo vzniesť námietky a disponovali účinnými procesnými prostriedkami obrany v prípade zamietnutia, neobnovenia alebo odňatia povolenia na pobyt. 47. K žalobnej námietke týkajúcej sa tvrdeného odopretia práva nahliadať do administratívneho spisu správny súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobkyni alebo jej splnomocnenému zástupcovi bolo zo strany správnych orgánov odopreté právo nahliadať do spisu v zmysle § 23 správneho poriadku. Žalobkyňa síce v žalobe tvrdila, že jej manželovi ako splnomocnenému zástupcovi nebolo umožnené nahliadnuť do spisu v období od 03.03.2023 do 14.07.2024, avšak svoje
tvrdenia nepodložila žiadnymi dôkazmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že zo strany správnych orgánov došlo k odopretiu výkonu tohto procesného práva. Rovnako ani z administratívneho spisu nevyplýva existencia žiadosti o nahliadnutie do spisu, ktorá by bola správnym orgánom zamietnutá, prípadne iného postupu správneho orgánu, ktorým by bolo žalobkyni alebo jej zástupcovi znemožnené oboznámiť sa s obsahom spisu. Súd preto ani tejto žalobnej námietke neprisvedčil. 48. Súd z dôvodov uvedených v bodoch 40. až 42. rozsudku rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d), písm. g) SSP a vrátení veci žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd vzhľadom na kompetencie žalovaného v odvolacom konaní nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie. 49. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného opätovne sa zaoberať žiadosťou žalobkyne o udelenie prechodného pobytu na účel zlúčenia rodiny. Žalovaný bude povinný oboznámiť žalobkyňu so všetkými podkladmi, z ktorých mieni pri rozhodovaní vychádzať, umožní jej vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy. Súčasne bude povinný posúdiť požiadavku na vyššie uvedenie listín vzhľadom na objektívnu nemožnosť jej zabezpečenia, so zohľadnením cieľov smernice Rady 2003/86/ES o práve na zlúčenie rodiny a požiadavku na vyššie overenie listín opätovne posúdiť so zohľadnením existencie medzinárodnej zmluvy v súvislosti s § 126 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný bude zároveň povinný svoje rozhodnutie riadne, presvedčivo a zrozumiteľne odôvodniť, uviesť správnu úvahu, ktorou sa pri hodnotení skutkových okolností veci riadil a náležite sa vysporiadať so všetkými relevantnými námietkami žalobkyne, ako aj s vykonanými dôkazmi. 50. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v zmysle zásady úspechu a v konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 51. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: 3S/29/2025 Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.