Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Sas/5/2024 0724100259 13. 08. 2026 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2026:0724100259.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, bytom A. C. D. XXX, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Pekarom, so sídlom advokátskej kancelárie Potočná 191/39, Skalica, zapísaným v zozname SAK pod č. lic. 297, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z 5. decembra 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Pobočka žalovanej Senica dňa 30. augusta 2023 vydala rozhodnutie č. XXXX/XXXX-XX-XXX (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) na základe ktorého žalobca podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a podľa čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že zo všetkých dostupných a preukázaných údajov bolo potrebné považovať za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a 62 základného nariadenia štát výkonu zárobkovej činnosti, ktorým bola Švajčiarska konfederácia. 2. Na odvolanie žalobcu namietajúceho posúdenie otázky centra záujmov príliš formálne, bez dostatočného odôvodnenia a bez prihliadnutia na skutočný úmysel žalobcu ktorý nemal záujem ostať vo Švajčiarsku žiť alebo si tam vytvoriť domov, rozhodla žalovaná dňa 5. decembra 2023 rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie pobočky potvrdila. 3. Žalovaná po citácii relevantnej právnej úpravy ozrejmila ustálený skutkový stav podľa ktorého bol žalobca zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 3. júla 2023, pričom žiadosť o dávku v nezamestnanosti bola pobočke žalovanej Senica postúpená dňa 11. júla 2023. V období posledných štyroch rokov pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, teda od 3. júla 2019 do 2. júla 2023, žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by mu bol možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. je na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti potrebné dosiahnuť dobu poistenia najmenej 730 dní v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie. 4. Podľa spisového materiálu žalobca v posudzovanom období pracoval na území Švajčiarska, pričom pobočke žalovanej bol predložený formulár PDU1 z 11. júla 2023, v ktorom príslušná švajčiarska inštitúcia osvedčila obdobie poistného zamestnania od 1. februára 2008 do 30. júna 2023, a že dôvodom ukončenia pracovného pomeru bola výpoveď podaná žalobcom. Keďže žalobca v konaní o dávke
v nezamestnanosti preukázal v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, bola pobočka žalovanej povinná posúdiť, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Žalobcovi by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Švajčiarska do celkovej doby poistenia iba v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území Švajčiarska. V konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti sa posudzuje zachovanie väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, teda údajov a skutočností známych z rozhodovacieho procesu a údajov osvedčených žalobcom v podrobnom vyhlásení žiadateľa na účely posúdenie zachovania centra záujmov, ktoré bolo pobočke žalovanej predložené dňa 12. júla 2023. Rovnako boli zohľadnené informácie získané výsluchom žalobcu uskutočnením dňa 9. augusta 2023, z ktorého bola spísaná zápisnica, ktorú žalobca osvedčil svojím podpisom. 5. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je v zmysle čl. 11 odseku 1 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a rady č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“) možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať i. dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutého členského štátu, pričom žalobca sa na území Švajčiarska zdržiaval od februára XXXX do júla XXXX teda 15 rokov a 5 mesiacov, čo je nutné považovať za dlhodobý pobyt; ii. situáciu žiadateľa vrátane povahy a osobitný vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť vyčlení vykonáva, trvalosti takejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy pričom a) žalobca na území Švajčiarska po dobu viac ako XX rokov pracoval po celý čas v jednom pracovnom pomere, ktorý bol dohodnutý na dobu neurčitú a ukončený bol z jeho podnetu. Počas výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku si žalobca zamestnanie na Slovensku nehľadal. Na základe uvedených skutočností bolo možné pracovnú situáciu žalobcu v zahraničí jednoznačne hodnotiť ako stabilnú, s dlhodobou orientáciu na zahraničný pracovný trh; b) čo sa týka rodinného stavu a rodinných väzieb, žalobca sa na území Švajčiarska nezdržiaval s blízkou osobou, do zápisnice z 9. augusta 2023 uviedol, že počas jeho pobytu v zahraničí sa na území Slovenska nachádzala jeho manželka a detí, pričom na územie Slovenska sa vracal 4-krát ročne na dobu siedmych dní a cez vianočné sviatky; c) čo sa týka bytovej situácie, žalobca vyhlásil, že vo Švajčiarsku býval v podnájme, ktorý za viac ako 15 rokov zmenil raz, a na Slovensku vlastní nehnuteľnosť, ktorú využíval na svoje bývanie v čase návratu na Slovensko; d) čo sa týka členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, žalobca bol zamestnaný na území Švajčiarska a daňové povinnosti si plnil na tomto území, a teda štát bydliska na daňové účely sa považuje štát zamestnania, ktorým bolo Švajčiarsko. 6. Na tomto základe žalovaná zhodnotila, že celková dĺžka pobytu žalobcu v zahraničí, jeho stabilná pracovná situácia, dlhodobá orientácia na zahraničný pracovný trh a platenie daní a odvodov podľa švajčiarskych právnych predpisov, boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti (prítomnosť rodinných príslušníkov na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a členstvo v športovo-streleckom klube E.), ktoré žalobca uvádzal ako svoje väzby k Slovensku. Žalovaná mala zo spisového materiálu za preukázané, že žalobca počas výkonu zárobkovej činnosti, sa vo Švajčiarsku dlhodobo zdržiaval, trávil tu pracovný a aj mimopracovný čas a platil zákonné odvody i dane, a so zreteľom na všetky dostupné informácie nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas jeho zamestnania vo Švajčiarsku za zachované na území Slovenskej republiky. Z uvedeného dôvodu nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Švajčiarska zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s č. 61 základného nariadenia. 7. Žalovaná ďalej ozrejmila, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v inom štáte, ako štáte posledného zamestnania, je len výnimkou zo všeobecného pravidla, podľa ktorého nárok na dávku v nezamestnanosti sa má uplatniť v štáte posledného zamestnania, pretože v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Hoci sa v takom prípade posudzujú iba doby poistenia dosiahnuté podľa legislatívy štátu posledného zamestnania, nezabezpečuje to automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska. V prípade nepriznania nároku
na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 základného nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie. 8. Pokiaľ žalobca v odvolaní uvádzal, že nemal záujem ostať vo Švajčiarsku žiť alebo si tam vytvoriť domov, podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia sa úmysel dotknutej osoby, vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu sa v zahraničí, považuje za rozhodujúci v prípade, ak posúdenie kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností ako sa uvádzajú v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nevedie k určeniu skutočného miesta bydliska. Postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia preto prichádza do úvahy iba subsidiárne. Keďže v prípade žalobcu nevznikli pochybnosti o určení miesta bydliska podľa objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nebolo potrebné aplikovať ods. 2 a skúmať jeho subjektívny úmysel. 9. Žalovaná súčasne poznamenala, že zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčujú úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať vo Švajčiarsku. Nie je rozhodujúcou skutočnosť, aké dôvody ho viedli k zmene tohto rozhodnutia a k vráteniu sa na Slovensko. Pohnútka k odchodu do zahraničia ako aj návrat na Slovensko je v kontexte určovania bydliska rozhodnom čase za daných okolností irelevantná. Dlhodobé zotrvanie na území Švajčiarska za účelom vykonávania zárobkovej činnosti, ktoré nebolo prechodného charakteru, nemožno považovať za prechodný, respektíve krátkodobý pobyt. 10. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na jeho vlastníctvo k nehnuteľnosti na Slovensku a plnenie si daňových povinností s ňou spojených, pri hodnotení bydliska žalobcu bola dôkladne posúdené jeho bytová situácia vo Švajčiarsku (bývanie v prenajatej nehnuteľnosti) a na Slovensku (od roku 2003 vlastní nehnuteľnosť). Podľa názoru žalovanej, vlastníctvo nehnuteľností na Slovensku síce svedčí o stabilnej bytovej situácii žalobcu na tomto území, aj keď túto nehnuteľnosť reálne využíval na svoje bývanie iba počas krátkodobých návratov na Slovensko, no uvedené je potrebné vyhodnotiť komplexne s prihliadnutím na dlhodobú prítomnosť žalobcu v zahraničí, stabilnú pracovnú situáciu v zahraničí, dlhodobú prioritnú orientáciu na zahraničný pracovný trh, platenie daní a odvodov vo Švajčiarsku. Na podporu svojho záveru žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2022 sp. zn. 7Sžsk/12/2021. 11. Čo sa týka prítomnosti rodinných príslušníkov žalobcu na území Slovenska, prevažnú dobu pobytu žalobcu v zahraničí boli jeho deti plnoleté. V prípade dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov a súrodencov, a preto prítomnosť žalobcových rodičov, brata a plnoletých detí na území Slovenska nesvedčí jednoznačne o bydlisku žalobcu na tomto území. 12. Žalovaná zohľadnila aj návraty žalobcu na územie Slovenskej republiky 4-krát ročne, počas ktorých trávil čas so svojimi rodinnými príslušníkmi, avšak táto skutočnosť neznamená, že by nemal po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. 13. Členstvo v športovo - streleckom klube E. žalovaná vyhodnotila ako formálne, ktoré si bezpodmienečne nevyžadovalo žalobcov fyzickú prítomnosť na Slovensku. Pasívne členstvo žalobcu v športovom klube, ktoré mohol vykonávať nanajvýš 4-krát ročne nepreukázalo v porovnaní s ostatnými zistenými skutočnosťami zachovanie žalobcovho bydliska na Slovensku. 14. Pokiaľ žalobca namieta, že otázka rodinných väzieb bola skúmaná len cez prizmu formularizovaného tlačiva, žalovaná poukázala na Vyhlásenia žalobcu na účely posúdenia zachovania centra záujmov z 12. júla 2023, ako aj na skutočnosti, ktoré uviedol počas výsluchu uskutočneného dňa 9. augusta 2023, z ktorého bola spísaná zápisnica a ktorú osvedčil svojím podpisom. Na tvrdenia tam uvedené bolo pri rozhodovaní o dávke prihliadnuté. Žalobca ani v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti ohľadom jeho rodinnej situácie (a ani ohľadom ostatných kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia). 15. Žalovaná uzavrela, že rozhodujúcim ukazovateľom miesta bydliska boli skutočnosti stanovené v čl. 11 ods. 1 a vykonávacieho nariadenia, pričom zavážila viac ako 15 ročná prítomnosť žalobcu vo Švajčiarsku, jeho stabilná pracovná situácia, dlhodobá prioritná orientácia na švajčiarsky pracovný trh, platenie daňových a odvodových povinností na území Švajčiarska ktoré jednoznačne preukazujú, že žalobca si bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval. II. Správna žaloba 16. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca včas správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc ho spolu s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej Senica zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. 17. Žalobca namietal, že konštatovanie oboch správnych orgánov, že jeho slobodný obchod do zahraničia a dlhšie trvanie zamestnania v zahraničí, vyústilo do záveru o vzniku centra záujmu vo Švajčiarsku, nie je správne, pretože počas celej doby trvania pracovného pomeru vo Švajčiarsku nemal záujem tam zostať žiť alebo si tam vytvoriť domov spolu so svojou rodinou. Pobyt vo Švajčiarsku
pritom dlhé roky obmedzoval iba na výkon svojej pracovnej činnosti, aby mohol finančne a materiálne zabezpečiť svoju rodinu, ktorá zostala žiť na Slovensku. 18. Na Slovensku vlastní nehnuteľnosť, ktorej výlučným vlastníkom od roku 2003 a kde býva nepretržite so svojou rodinou (manželkou a dvomi deťmi) niekoľko desiatok rokov. Rodinný dom vždy považoval za svoje stabilné a trvalé bydlisko. Obci, v ktorej sa rodinný dom nachádza, platil aj počas celej doby výkonu práce vo Švajčiarsku miestne dane a poplatky. Na Slovensku žijú obaja žalobcovi rodičia, jeho brat s manželkou a deťmi, žalobcove deti si tú zakladajú rodiny. 19. Žalobca si vo Švajčiarsku nevytvoril žiadne voľnočasové záujmy, naopak tieto zostali po celú dobu na Slovensku, o čom svedčí aj trvanie členstva športovo-streleckom klube E.. 20. Žalobca ďalej uviedol, že vo Švajčiarsku žil sám v prenajatom polozariadenom byte sprostredkovanom zamestnávateľom. Jeho rodina sa za ním nepresťahovala a nikdy to nebolo v žalobcovom ani v ich záujme, pretože vo Švajčiarsku nemal záujem zostať natrvalo žiť a ani sa tam usadiť. Ku svojej rodine na Slovensko sa žalobca pravidelne vracal, a to v čo najviac možných časových intervaloch, v dôsledku čoho pravidelne vykonával prácu nadčas. Jeho pracovný čas bol počas pracovných dní od 6:00 ráno do 18:00 večer a počas víkendov od 6:00 ráno do 12:00, niekedy aj do 14:00, z čoho vyplýva, že prácu vykonával takmer nepretržite. 21. Žalobca ďalej namietal, že otázka jeho rodinných a iných väzieb, jeho záväzkov a iných vzťahov, bola skúmaná len cez prizmu formularizovaného tlačiva, bez ďalšieho skúmania a vykonania dokazovania. Skonštatovanie faktu na základe odpovedí vo formulári nepovažuje za relevantný podklad pre vydanie rozhodnutia správnom konaní podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku. Žalovaná ani pobočka žalovanej nevykonali dokazovanie v potrebnom rozsahu na prijatie záveru o tom, že žalobca vo Švajčiarsku nadobudol centrum svojich záujmov. 22. Žalobca považoval za nesprávny postup žalovanej a jej pobočky, pokiaľ pri rozhodovaní vychádzali iba z informácií uvedených v predložených tlačivách a formulároch, bez vykonania dokazovania, napríklad výsluchom žalobcu alebo jeho rodinných príslušníkov. Okrem uvedeného bolo pre posúdenie zachovania centra záujmov potrebné zohľadniť aj úmysel a dôvody žalobcu, pre ktorý dlhé roky pracoval vo Švajčiarsku, a to najmä v kontexte budovania, respektíve nepretrhnutia jeho majetkových, ekonomických, vzťahových, rodinných a administratívnych záujmov a väzieb na Slovensku. Napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre absenciu správnej úvahy vo vzťahu aplikácii kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. 23. Žalobca poukázal na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/35/2012 z 30. októbra 2013, podľa ktorého skúmanie okolností uvedených v čl. 11 vykonávacieho nariadenia pri posudzovaní centra záujmov dotknutej osoby nemožno zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ale je potrebné zobrať do úvahy ďalšie okolnosti a v ich vzájomnej súvislosti. Žalobca namietal, že jeho zamestnanie vo Švajčiarsku nemôže byť automaticky vyhodnotené v jeho neprospech bez ďalšieho komplexného vyhodnotenia reálnych, rodinných, majetkových, administratívnych a obdobných vzťahov, bezprostredne sa viažucich na jeho miesto trvalého pobytu, pričom centrum záujmov je potrebné posudzovať individuálne a s ohľadom na všetky dôkazy a okolnosti konkrétneho prípadu, a to jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach. 24. Žalobca je toho názoru, že žalovaná posudzuje nárok na dávku v nezamestnanosti prísne formálne, šablónovito a podľa naučených postupov, čo v praxi znamená, že vychádza len z celkovo zistenej dĺžky pobytu v zahraničí, na základe čoho konštatuje prioritnú orientáciu žiadateľa, a teda aj žalobcu, na zahraniční pracovný trh. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, keď žalobca po ukončení pracovného pomeru vo Švajčiarsku navštívil na účely podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti pobočku žalovanej v E., kde mu pracovníčka tejto pobočky ešte pred samotným podaním žiadosti a zistenia stavu vo veci uviedla, že si žiadosť síce podať môže, avšak aj tak jej nebude vyhovené. O rôznorodosti rozhodovania v zhodných prípadoch svedčí aj skutočnosť, že žalobcovmu bratovi, ktorý pracoval so žalobcom vo Švajčiarsku za rovnakých podmienok, bola dávka v nezamestnanosti priznaná, a rovnako tak aj ďalšiemu spolupracovníkovi. 25. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí nedostatočne vyhodnotila predložené dôkazy týkajúce sa úhrady miestnych poplatkov v obci A. C. za komunálny odpad, keď sa obmedzila iba na konštatovanie, že celková dĺžka pobytu v zahraničí, vrátane prioritnej orientácie na zahraniční pracovný trh, primeraná bytová situácia, odvodová a daňová povinnosť v zahraničí boli vyhodnotené silnejšie ako ostatné skutočnosti. Žalobca opätovne zopakoval, že k uvedenému záveru žalovaná pristúpila bez dostatočného, riadneho a úplného zistenia skutočného stavu a teda bez vykonaného dokazovania. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné aj v častiach, v ktorých spomína dostupné informácie alebo listiny a podklady vyplývajúce zo spisového materiálu, pričom žalobcovi nie je zrejmé, o ktoré sa jedná.
26. Pokiaľ žalovaná poukazovala na možnosť žalobcu požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska, mala uviesť konkrétne právne predpisy Švajčiarska, z ktorých toto jeho právo na úspešné uplatnenie si nároku na predmetnú dávku vo Švajčiarsku vyplýva. Žalovaná však svoje stanovisko uviedla len formálne a bez ďalšieho skúmania podmienok na poskytnutie tejto dávky . 27. Žalobca napokon navrhol nariadiť pojednávanie za účelom vykonania dokazovania jeho výsluchom. Ku správnej žalobe pripojil kópiu prvej strany členského preukazu v športovo-streleckom klube E., výpis z listu vlastníctva preukazujúci jeho vlastníctvo k rodinnému domu a výpisy z účtov z ktorých vyplýva úhrada miestnych daní za roky 2021, 2022 a 2023. 28. V doplnení správnej žaloby doručenej správnemu súdu 13. februára 2024 žalobca navrhol doplniť dokazovanie aj výsluchom manželky za účelom preukázania v akých časových intervaloch sa žalobca vracal zo Švajčiarska na Slovensko a zároveň navrhol pripojiť administratívny spis žalovanej respektíve pobočky žalovanej Senica. III. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobcu 29. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá ju pre jej nedôvodnosť navrhla zamietnuť. Vo vyjadrení žalovaná v zásade doslovne zopakovala tak skutkový ako aj právny základ obsiahnutý v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, zdôrazňujúc aplikáciu čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pri posúdení určenia centra záujmov žalobcu. Keďže žalobca v žalobe opakovane uviedol totožné námietky, ako už skôr v odvolaní, žalovaná odkázala na svoje vyjadrenie obsiahnuté na stranách 6 až 8, pričom poukázala i na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, v ktorých sa tento zaoberal obdobnými skutočnosťami a ich váhou pri hodnotení bydliska dotknutej osoby. 30. Pokiaľ žalobca namietal, že k otázke jeho rodinného stavu a rodinných väzieb nebolo vykonané dokazovanie, napríklad jeho výsluchom, prípadne výsluchom jeho rodinných príslušníkov, žalovaná uviedla, že skutočnosti súvisiace s rodinnou situáciou žalobca uviedol počas výsluchu dňa 9. augusta 2023, z ktorého bola spísaná zápisnica. V konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti boli bez pochybností preukázané všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie bydliska, vrátane skutočností súvisiacich s jeho rodinou situáciou. Ďalší výsluch žalobcu žalovaná nepovažovala za potrebný a o dôsledne šetrenom skutkovom stave svedčí i to, že žalobca v odvolaní a napokon ani v žalobe neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré mali byť podľa jeho názoru v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti dôslednejšie zistené a preukázané a ohľadom ktorých by mal byť vypočutý on sám, prípadne ďalšie osoby. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 21. septembra 2022 sp. zn. 7Sžsk/12/2021 z ktorého vyplýva, že žalovaná nie je povinná obligatórne nariaďovať pojednávanie a nie je naň právny nárok, pokiaľ skutkové okolnosti týkajúce sa rodinných väzieb jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov. 31. Pokiaľ žalobca argumentoval rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 sp. zn. 9Sžso/35/2012, žalovaná uviedla, že kritériá na posúdenie bydliska nie sú definované v žiadnom inom ustanovení koordinačných predpisov, jedine v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého sa za rozhodujúce skutočnosti preukazujúce miesto bydliska považujú dĺžka a trvanlivosť prítomnosti v členskom štáte Európskej únie, situácia dotknutej osoby, konkrétne pracovná, rodinná, bytová situácia a ktorý štát sa považuje za bydlisko dotknutej osoby na daňové účely, pričom tieto žalovaná posudzuje komplexne, vo vzájomnej súvislosti a s prihliadnutím na všetky zistené skutočnosti. 32. Žalovaná ďalej uviedla, že o každom jednom uplatnenom nároku rozhoduje individuálne, zohľadňujúc celkovú dĺžku pobytu v zahraničí, pracovnú situáciu, pracovnú históriu na Slovensku, rodinnú a bytovú situáciu, ako aj osobitnú dôkaznú situáciu, a nemôže sa vyjadrovať ku prípadom, na ktoré poukazuje žalobca v záujme ochrany osobných údajov dotknutých osôb. 33. Žalovaná nepovažovala za dôvodnú námietku žalobcu, že ho mala poučiť o konkrétnych právnych predpisov Švajčiarska podľa ktorých si mohol úspešne uplatniť dávku v nezamestnanosti, no považovala za potrebné informovať ho o možnosti o dávku požiadať, resp. o možnosti exportovania priznanej dávky. Taktiež považovala za potrebné zdôrazniť, že zo základného nariadenia vyplýva priorizácia uplatnenia dávky v štáte posledného zamestnania, kde bola osoba poistená pre prípad nezamestnanosti. 34. Záverom žalovaná uviedla, že v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadala so všetkými podstatnými námietkami žalobcu, ktoré obsiahol v odvolaní, rešpektujúc uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005. Napadnuté rozhodnutie má rozsahom 8 strán, obsahuje aplikované ustanovenia zákona i koordinačných predpisov, podrobné odôvodnenie na základe akých skutočností bolo posúdené, že žalobca si počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí nezachoval bydlisko na území Slovenskej republiky (čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia) a následne aj vysporiadanie sa s námietkami žalobcu.
35. V reakcii na vyjadrenie žalovanej zaslal žalobca správnemu súdu repliku, v ktorej vyjadril nesúhlas s argumentáciou tam uvedenou, pričom opätovne zdôraznil, že žalovaná pri rozhodovaní neprihliadla na okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho väzby v Slovenskej republike zostali zachované aj počas trvania pracovného pomeru po Švajčiarsku. 36. Pokiaľ žalovaná poukazuje na kritériá uvedené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pri rozhodovaní nijakým spôsobom neprihliadla na skutočnosť, že manželka a deti zostali žiť na Slovensku, že tu vlastní rodinný dom a uhrádzal si riadne všetky daňové povinnosti, a taktiež, že na území Slovenskej republiky udržiaval voľnočasové aktivity. Žalovaná taktiež nezisťovala aký bol jeho objektívny úmysel vzhľadom na okolnosti a dôvody ktoré ho viedli k pobytu a zamestnaniu v zahraničí. Zopakoval, že nikdy nemal úmysel vo Švajčiarsku sa usadiť a nikdy nevykonával žiadne kroky, ktoré by smerovali k vytvoreniu väzieb v tejto krajine. Jediná skutočnosť, kvôli ktorej vo Švajčiarsku zotrval, boli jeho pracovné povinnosti ktoré vykonával 12 hodín denne, cez víkendy aj počas sviatkov. Žalobca zdôraznil, že sa snažil odpracovať čo najviac nadčasových hodín tak, aby mohol vo svojom voľnom čase vycestovať domov za rodinou. 37. Žalobca ďalej uviedol, že svoj zárobok posielal na Slovensko na účet patriaci manželke, pričom tento z dôvodu, že ho za obdobie od roku 2008 do 2024 nevie zabezpečiť, navrhol zabezpečiť zo strany súdu. Zarobené finančné prostriedky vyberal z účtu vedeného vo Švajčiarsku a nosil domov na Slovensko, avšak z dôvodu, že vo Švajčiarsku v súčasnosti nemá vedený účet, nevie výpisy predložiť. Za tieto finančné prostriedky bol postupne zrekonštruovaný rodinný dom v jeho vlastníctve a na adrese jeho trvalého pobytu. Pôvodne sa jednalo o malý dom, ktorý v priebehu rokov, keď bol vo Švajčiarsku, prešiel kompletnou rekonštrukciou. Bolo prerobené kúrenie, vodoinštalácia, elektroinštalácia, v kotolni bola zapojená nová vodáreň. V celom dome boli urobené nové omietky, podlahy, obklady, kúpeľňa, WC, kuchyňa. Boli postavené 2 nové detské izby, jedáleň a chodba. Rekonštrukciu organizovala žalobca ho manželka, avšak žalobca ju kompletne financoval. Manželka pracovala počas celého tohto obdobia v spoločnosti F. F., F. F. G., kde pracuje dodnes na pracovnej pozícii ako robotníčka. Žalobca preto navrhol jej výsluch na účely preukázania časových intervalov, v ktorých sa vracal na Slovensko a taktiež hospodárenia s finančnými prostriedkami, ktoré zarobil vo Švajčiarsku. Prakticky všetky žalobcom zarobené finančné prostriedky boli zasielané na Slovensko, kde boli skonzumované. 38. Žalobca opätovne namietal, že žalovaná nevykonala žiaden výsluch na bližšie zistenie skutočného stavu, v dôsledku čoho sa s týmito skutočnosťami nemohla zaoberať ani v napadnutom rozhodnutí. Hoci žalovaná poukazuje na čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, nijakým spôsobom sa nevysporiadala s článkom 2 z ktorého je zrejmé, že pri určovaní skutočného miesta bydliska je potrebné prihliadať na úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä na dôvody, ktoré osobu viedli k presťahovaniu. Žalovaná takýto úmysel žalobcu nezisťovala a nemohla naň tým pádom pri rozhodovaní prihliadnuť. Žalobca mal pritom vždy úmysel zostať žiť na Slovensku. Žalobca mal za to, že žalovaná nepostupovala v súlade s § 195 zákona č. 461/2003 Z. z., jeho vec posúdila stroho a prísne formálne a bez zohľadnenia individuálnych skutočností, sledujúc iba celkovú dobu trvania dĺžky pobytu v zahraničí. IV. Relevantná právna úprava a posúdenie veci správnym súdom 39. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3 SSP] v konaní o správnej žalobe sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 40. O žalobe rozhodol správny súd na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13. augusta 2026 za prítomnosti oboch účastníkov konania. Žalobca sa na pojednávaní v rámci jeho prednesu pridržal námietok obsiahnutých v podanej správnej žalobe, a teda, že pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo dostatočne vykonané dokazovanie na účely zistenia skutkového stavu, napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a je vydané v rozpore s princípom legitímnych očakávaní, v dôsledku čoho ho navrhol spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie jeho výsluchom na účely zistenia, či si zachoval centrum záujmov na Slovensku, čo však správny súd zamietol, keďže to nepovažoval za potrebné. Žalovaná taktiež zotrvala na argumentácii obsiahnutej vo vyjadrení ku správnej žalobe a žalobu navrhla zamietnuť ako nedôvodnú. Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
Podľa § 204 SSP, ak to nie je v rozpore s účelom správneho súdnictva, môže správny súd i bez návrhu doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, „bydlisko„ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, „pobyt„ znamená prechodné bydlisko. Podľa čl. 3 ods. 1 písm. h) základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: - doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, - doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo - doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: i/ povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov; v/ jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi/ členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu. Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky. Podľa § 188 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Podľa § 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z., účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Podľa § 196 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z., organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.
41. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci nepriznania nároku žalobcovi na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že žalobca bezprostredne pred uplatnením nároku na túto dávku neukončil dobu poistenia podľa slovenských právnych predpisov a počas svojho posledného zamestnania vo Švajčiarsku si nezachoval centrum záujmov, resp. bydlisko na území Slovenskej republiky podľa čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia, v dôsledku čoho nebolo možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle čl. 61 základného nariadenia. 42. Žalobca brojil proti napadnutému rozhodnutiu predovšetkým námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu (čo sa napokon malo prejaviť aj v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia), pretože žalovaná mala vykonať ďalšie dokazovanie vo vzťahu k jeho vyhláseniam obsiahnutým vo formulári, a tieto ďalej nevyhodnotiť iba formálne, ale s ohľadom na individuálne osobitosti jeho prípadu. Z uvedeného dôvodu v konaní pred správnym súdom postupne navrhol vypočuť ako svedka seba samého, jeho manželku na účely preukázania frekvencie návratov na územie Slovenska a napokon (až v replike) navrhol jej výsluch aj na účely preukázania, akým spôsobom bola spotrebovaná jeho výplata zo zamestnania vo Švajčiarsku. 43. Správny súd vo vzťahu k návrhom žalobcu na vykonanie dokazovania nad rámec toho, ktoré navrhoval v administratívnom konaní, uvádza, že v prípade správnych žalôb v sociálnych veciach sa aplikuje § 204 SSP, v zmysle ktorého správny súd môže i bez návrhu doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, avšak iba za predpokladu, že to nie je v rozpore s účelom správneho súdnictva. Zmienené ustanovenie nadväzuje na všeobecnú úpravu § 119 SSP, podľa ktorého správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak [napríklad práve v ustanovení § 204, resp. v § 120 písm. a) SSP]. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 44. Z dnes už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR nesporne vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, teda súdom, ktorý by uskutočňoval dokazovanie, ale je súdom, ktorý napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti, ktorý zásadne posudzuje právne otázky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy (pozri k tomu napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžo 472/2009 z 28. septembra 2010 či sp. zn. 5Sžf 17/2011 z 23. februára 2012, ako aj uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 101/2010 či sp. zn. IV. ÚS 118/2014). Zmyslom konania v správnom súdnictve tak nie je vykonávať rozsiahle dokazovanie a vyvodzovať z neho skutkové závery. Správny súd najmä v konaní o všeobecnej správnej žalobe (správnu žalobu v sociálnych veciach nevynímajúc) vykonáva predovšetkým kontrolu rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy; skúma, či orgán verejnej správy zistil skutkový stav veci dostatočne a či na základe takto zisteného skutkového stavu rozhodol v súlade so zákonom. (BARICOVÁ, Jana. § 204 [Dokazovanie v sociálnych veciach]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 1055.) 45. Ako už bolo naznačené, v prípade žalôb v sociálnych veciach je správnemu súdu výnimočne ponechaná možnosť dokazovanie doplniť, avšak za súčasného dodržania zákonom ustanovených limitov. Dokazovanie vykonané správnym súdom by v zásade malo len správne skutkový stav zistený orgánom verejnej správy doplniť, a nie ho v akejkoľvek podobe zmeniť. Z hypotézy ustanovenia § 204 SSP „ak to nie je v rozpore s účelom správneho súdnictva“ je zrejmé, že správny súd nepreberá na seba vykonávanie dokazovania namiesto orgánu verejnej správy, najmä ak aj v dávkových veciach sociálneho poistenia bolo zavedené dvojinštančné administratívne konanie, čím sa vytvára dostatočný priestor na náležité zistenie skutočného stavu veci samotným orgánom verejnej správy, a to aj so zohľadnením požiadaviek vyplývajúcich z doterajšej súdnej judikatúry. 46. V nadväznosti na možnosť vykonať dokazovanie podľa § 204 SSP správny súd dodáva, že uvedené nie je možné spájať s možnosťou žalobcu (ktorý je fyzickou osobou) rozširovať rozsah správnej žaloby a meniť alebo dopĺňať jej dôvody až do rozhodnutia správneho súdu (§ 203 SSP), v tom zmysle, že by správny súd mohol pripustiť dopĺňanie aj skutkových tvrdení zo strany žalobcu nad rámec tých, ktoré prezentoval pred správnym orgánom, napríklad práve na účely dodatočného osvedčenia podmienok na vznik nároku na dávku, a v nadväznosti na doplnené skutočnosti vykonať dokazovanie. Správny súd opätovne pripomína, že nie je súdom skutkovým a konanie pred správnym súdom nie je pokračovaním (už beztak dvojinštančného) administratívneho konania. 47. Vychádzajúc z takto vymedzeného právneho základu, správny súd skúmal, či žalovaná riadne postupovala podľa ustanovenia § 195 zákona č. 461/2003 Z. z., resp. či bol žalobcovi daný dostatočný
priestor prezentovať všetky podľa neho relevantné informácie na účely posúdenia jeho žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti. 48. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že sa v ňom nachádza Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručené pobočke žalovanej v Senici dňa 12. júla 2023, v ktorom žalobca uviedol, že vo Švajčiarsku sa zdržiaval od februára 2008 do júla 2023, pričom na Slovensko sa vracal 4-krát ročne, vlastným autom, resp. prepravcom, na preukázanie čoho žiadne doklady nepripojil. V období od februára 2008 do júla 2023 stabilne pracoval u jedného zamestnávateľa v pracovnom pomere na dobu neurčitú ako zvárač – zámočník, s výmerou ročnej dovolenky 22 dní. Pracovný pomer bol ukončený výpoveďou žalobcu a žalobca si následne nárok na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku neuplatnil. Počas vymedzeného obdobia si žalobca na území Slovenskej republiky zamestnanie nehľadal. Čo sa týka rodinnej situácie, žalobca uviedol, že jeho manželka, deti a rodičia sa po celú dobu zdržiavali na Slovensku. Na Slovensku si zachoval aj členstvo v športovo-streleckom klube E. (ktorého členom je od roku XXXX). Vo Švajčiarsku býval v nájme resp. podnájme a sťahoval sa jedenkrát. Na Slovensku vlastní rodinný dom, v ktorom sa zdržiaval počas svojich návratov na Slovensko. Žiadne ďalšie skutočnosti preukazujúce zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky počas pobytu vo Švajčiarsku (napriek skutočnosti, že formulár takúto kolónku na ich vpísanie obsahuje) žalobca neprezentoval. 49. V administratívnom spise sa ďalej nachádza zápisnica spísaná dňa 9. augusta 2023 so žalobcom podľa § 189 zákona č. 461/2003 Z. z. na účel oznámenia ďalších skutočností potrebných pre úplné zistenie skutkového stavu v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Žalobca do zápisnice uviedol iba toľko, že na Slovensko sa vracal štyrikrát ročne na dobu sedem dní a cez vianočné sviatky, na čo využíval platenú dovolenku a nadčasové hodiny. Počas svojho pobytu v členskom štáte zostali na území Slovenskej republiky aj naďalej jeho manželka pracujúca na Slovensku, syn narodený v roku 1995, ktorý diaľkovo študoval vysokú školu v Bratislave, ktorú však nedokončil, a dcéra narodená v roku 1999, ktorá vyštudovala strednú školu, je vydatá a má dve deti. Žalobca ďalšie skutočnosti týkajúce sa jeho pracovnej či bytovej situácie, ani iné skutočnosti a doklady (napriek poskytnutej možnosti) neuviedol a nepredložil. 50. Vychádzajúc z uvedených zistení, správny súd konštatuje, že žalobcovi bolo umožnené, tak v rámci štandardizovaného formulára obsiahnutého vo vyhlásení z 12. júla 2023, ako aj následne v rámci osobného pohovoru dňa 9. augusta 2023 voľne prezentovať všetky skutočnosti, ktoré sám považoval za dôležité pre riadne zistenie skutkového stavu žalovanou. Žalobca bol pritom v každom jednom prípade inštruovaný prostredníctvom jednoznačne formulovaných otázok vychádzajúcich z čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na ozrejmenie potrebných informácií, a to aj nad ich rámec, ak to považoval za potrebné. Správny súd preto dospel k záveru, že žalovaná si na účely zistenia skutkového stavu zabezpečila dostatočné podklady pre rozhodnutie, v dôsledku čoho nebolo potrebné vykonať žiadne ďalšie dokazovanie. 51. Je to práve žalobca, ktorý je ako jediný schopný žalovanej ozrejmiť skutočnosti podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, z ktorých následne žalovaná pri posudzovaní opodstatnenosti jeho žiadosti a splnenia podmienok na vznik nároku na dávku vychádza. Pokiaľ žalovaná umožnila žalobcovi nad rámec skutočností uvedených vo vyhlásení tieto voľne doplniť aj dodatočne prostredníctvom osobného pohovoru a žalobca primárne sám neprejavil záujem ďalšie skutočnosti ozrejmiť (okrem informácií týkajúcich sa jeho dvoch detí, avšak bez podrobnejšieho popisu väzieb k nim), za opísaného stavu nebol daný dôvod, aby žalovaná žalobcu opätovne dopytovala alebo presviedčala na doplnenie ďalších informácií, resp. vykonávala ďalšie dokazovanie. Žalovaná nemala povinnosť vykonávať dokazovanie do momentu, kým žalobca preukáže všetky skutočnosti potrebné pre kladné rozhodnutie o jeho žiadosti o priznanie dávky v nezamestnanosti, ale bola povinná poskytnúť mu zodpovedaním položených otázok dostatočný priestor na ozrejmenie všetkých skutočností, ktoré podľa jeho vlastnej úvahy považuje za relevantné. Napokon, v korelácii s § 195 zákona č. 461/2003 Z. z. má žalobca podľa § 227 ods. 3 tohto zákona povinnosť žalovanej preukázať všetky skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku a rovnako tak nesie bremeno ich preukázania (§ 196 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z.). 52. Navyše v rámci zachovania zásady jednotnosti správneho konania mohol žalobca v súvislosti s namietanými nedostatkami zisteného skutkového stavu (keď už mal vedomosť, že podmienky vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti sa mu nepodarilo dostatočne osvedčiť) prezentovať aj nové skutočnosti, či svoje skoršie vyhlásenia korigovať alebo dointerpretovať, no napriek tomu sa obmedzil iba na všeobecné a ničnevypovedajúce námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave a potrebe vykonať ďalšie dokazovanie, z ktorých ani správnemu súdu nie je úplne zrejmé, aké konkrétne skutkové okolnosti týkajúce sa jeho pobytu v zahraničí žalovaná ignorovala a aké konkrétne a individuálne skutočnosti viažuce sa na situáciu žalobcu mala žalovaná dodatočne vykonaným dokazovaním zistiť.
Žalobca v odvolaní iba parafrázoval skutkový stav zistený už pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a tento nijako neobohatil. 53. Pokiaľ preto žalobca až v konaní pred správnym súdom dointerpretovával či prezentoval nové skutočnosti, na preukázanie ktorých navrhol vykonať dokazovanie výsluchom manželky, napríklad o rekonštrukcii nehnuteľnosti v jeho vlastníctve a o spôsobe spotreby jeho výplaty, tieto mohol a mal adresovať žalovanej napríklad v rámci ústneho podania zaznamenaného v zápisnici z 9. augusta 2023, prípadne najneskôr v odvolaní, čo však neurobil. Žalobca sa tak sám pripravil o možnosť, aby žalovaná vyhodnotila jeho tvrdenia, ktoré by mohli preukázať zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky. Správny súd by prípadným pripustením ďalšieho dokazovania na osvedčenie skutočností v administratívnom konaní neprezentovaných neprípustne prekročil medze svojej právomoci prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia a v zásade by nahradil kompetencie žalovanej skúmať podmienky na priznanie nároku na dávku a rozhodovať o nej. 54. Z vyššie uvedeného dôvodu správny súd neakceptoval návrh žalobcu na výsluch jeho manželky za účelom osvedčenia spôsobu spotreby výplaty žalobcu. Výsluch manželky na účely osvedčenia frekvencie návratov žalobcu na územie Slovenskej republiky štyrikrát ročne navyše správny súd považoval za nadbytočný, keďže žalobcove tvrdenia žalovaná nijako nespochybňovala, naopak, pri posudzovaní jeho žiadosti z nich vychádzala. Vykonanie výsluchu žalobcu správny súd nepovažoval za potrebné, keďže ten má ako účastník konania možnosť prezentovať všetky tvrdenia v rámci správnej žaloby, nadväzujúcich podaní, ako aj v rámci prednesu na pojednávaní, čo napokon aj využil. Okolnosti týkajúce sa jeho návštevy pobočky žalovanej v E. a správania sa jej zamestnankyne, ktoré ozrejmil na pojednávaní, nemajú na účely posúdenia spornej otázky zachovania centra záujmov relevanciu. 55. Správny súd vo vzťahu k zisťovaniu skutkového stavu žalovanou uzatvára, že tá si pre jeho ustálenie zabezpečila dostatok podkladov, a to jednak informácie nachádzajúce sa v jej informačnom systéme z rozhodovacieho procesu, a o. i. aj vyjadrenia prezentované žalobcom zachytené vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov doručené pobočke žalovanej v Senici dňa 12. júla 2023, ako aj v priebehu osobného pohovoru, ktorého obsah je zachytený v zápisnici z 9. augusta 2023. Ťažko možno žalovanej vyčítať, že si nezabezpečila ďalšie podklady, resp. nevykonala ďalšie dokazovanie ku skutočnostiam, ktoré žalobca ani len neprezentoval. Žalovaná takto zistené informácie pri svojim rozhodovaní vyhodnotila a priamo úmerne ich obsahu a rozsahu zohľadnila v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Tvrdenie žalobcu, že sa žalovaná obmedzila iba na prísne formálne vyhodnotenie žalobcom vyplneného formulára, nie je náležité. 56. Je pravda, že žalovaná síce primárne vychádzala z trvania zamestnania žalobcu vo Švajčiarsku počas viac ako 15 rokov, keďže sa zjavne jedná o dobu dlhšieho trvania, počas ktorej možno objektívne predpokladať vytvorenie väzieb, avšak následne vyhodnotila aj ďalšie okolnosti podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré záver žalovanej, že žalobca si neudržal centrum záujmov na Slovensku, len umocnili. 57. Žalovaná konštatovala, že zamestnanie žalobcu bolo stabilné a po celý čas pracoval iba u jedného zamestnávateľa v pracovnom pomere na dobu neurčitú, pričom alternatívne zamestnanie na Slovensku si nehľadal. Od toho sa odvíjala aj žalobcova stabilná bytová situácia, keď býval v podnájme (navyše sám) a sťahoval sa za túto dobu len raz. Žalovaná ďalej prihliadla na skutočnosť, že prevažnú dobu pobytu žalobcu vo Švajčiarsku boli jeho deti plnoleté. Správny súd dodáva, že z dôvodu, že jedno dieťa po dovŕšení plnoletosti v roku 2017 nepokračovalo štúdiom na vysokej škole a druhé po dovŕšení plnoletosti v roku 2013 navštevovalo vysokú školu externe, nepovažovali sa za nezaopatrené deti. Žalobca zotrval po strate statusu svojich detí ako nezaopatrených vo Švajčiarsku minimálne po dobu ďalších 6 rokov. V zmysle čl. 1 písm. i) bodu 2. základného nariadenia sa kritérium rodinnej situácie vzťahuje iba na úzku rodinu, za ktorú sa o. i. nepovažujú plnoleté alebo zaopatrené deti. Zároveň nie je pravdou, že by žalovaná neprihliadla na vlastníctvo nehnuteľnosti (a s ňou súvisiace platenie miestnych daní) a frekvenciu návštev rodiny žalobcu 4-krát do roka, no tieto skutočnosti neprevážili objektívne zistenia o dlhodobej a stabilnej orientácii na zahraničný pracovný trh po dobu 15 rokov, stabilnej bytovej situácii, platení daní a odvodov vo Švajčiarsku a trávení takmer úplnej väčšiny voľného času v tejto krajine. Tvrdenia o zachovaní voľnočasových aktivít žalobcu na Slovensku v streleckom klube, ktoré mohol aktívne vykonávať nanajvýš 4-krát ročne, neboli podstatné. Pokiaľ aj žalobca poukazuje na jeho pracovný čas a deklarovanú prácu nadčas, nevyplýva z neho, že by žalobca mimo pracoviska a po dobu 15 rokov žil úplne izolovane. Rovnako z uvedeného nevyplýva, že by prácu po dobu viac ako 15 rokov vykonával takmer nepretržite, indikujúc, že nemal žiaden voľný čas. 58. Správny súd uzatvára, že samotná dĺžka výkonu pracovnej činnosti v zahraničí nie je sama osebe smerodajná na posúdenie zachovania centra záujmov, avšak v prípade nepretržitého vykonávania stabilnej pracovnej činnosti v zahraničí po dobu viac ako 15 rokov ide o mimoriadne silný objektívny
ukazovateľ presunu centra záujmov do zahraničia. Takýto záver by bolo možné zvrátiť napríklad prezentovaním skutočností hodných osobitného zreteľa, čo však žalobca, ako už bolo naznačené vyššie, opomenul. 59. Pokiaľ žalobca opakovane namieta, že žalovaná vôbec nezohľadnila jeho úmysel zachovať si centrum záujmov na Slovensku, kam sa vždy mienil vrátiť, žalovaná správne konštatovala, že úmysel žalobcu nebol relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda iba v prípade, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená. Navyše úmysel žalobcu je v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V predmetnej veci nedošlo k rozdielnym stanoviskám vo veci posúdenia bydliska žalobcu príslušnou švajčiarskou inštitúciou a žalovanou. Švajčiarska inštitúcia bydlisko žalobcu neposudzovala, pretože žalobca si nárok na dávku neuplatnil. Inými slovami, podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia by bolo nutné postupovať jedine v prípade, ak by príslušná inštitúcia iného členského štátu usúdila, že bydlisko žalobcu bolo na Slovensku a podľa názoru žalovanej by bolo v inom členskom štáte. Keďže však k takému rozporu nedošlo, zvolila žalovaná správne priamu aplikáciu kritérií stanovených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (podporne pozri bod 42 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/110/2023 z 31. januára 2024, ktorý navyše riešil veľmi obdobnú vec ako je tá prejednávaná). 60. Pokiaľ žalobca vyčítal žalovanej, že ho mala náležite poučiť o právnych predpisoch, z ktorých by mu vyplývalo úspešné uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti vo Švajčiarsku, správny súd konštatuje, že takáto povinnosť žalovanej zo zákona nevyplýva a žalovaná neposkytuje právne poradenstvo. Rovnako nie je sama povinná (a ani oprávnená) skúmať prípadné splnenie podmienok na priznanie dávky v inom členskom štáte Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, ani prezumovať výsledok konania, pokiaľ by si žalobca uplatnil nárok na dávku v takomto štáte. Žalovaná pritom žalobcu upozornila, že hoci sa pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania neskúma, aké mal väzby v tejto krajine, ale skúmajú sa iba dosiahnuté doby poistenia podľa jeho legislatívy, nemusí to mať za následok automatický vznik nároku na dávku v nezamestnanosti. Skutočnosť, či žalobca požiadal príslušnú inštitúciu Švajčiarska o poskytnutie dávku v nezamestnanosti môže byť pre žalovanú relevantná nanajvýš na prípadnú aplikáciu čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. 61. Čo sa týka námietky rôznorodosti rozhodovania žalovanej v zhodných prípadoch brata žalobcu a jeho spolupracovníka, a teda že žalovaná mala porušiť zásadu legitímnych očakávaní, správny súd konštatuje, že z predložených rozhodnutí pobočky žalovanej Senica nevyplýva, že by skutkový základ vo vymedzených prípadoch bol totožný. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/2/2020 z 30. septembra 2020 (na ktorý nadviazala aj aktuálnejšia rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, napríklad rozsudok sp. zn. 6Ssk/72/2024 z 26. marca 2025), v danej oblasti je potrebné pristupovať ku každej veci individuálne, prihliadať na všetky osobitosti každého prípadu, a preto nemožno na skúmanú vec aplikovať závery v skutkovo odlišných prípadoch. V demonštrovanom prípade brata žalobcu nie je zrejmé, kedy mal do H. vycestovať, pričom na územie Slovenska sa vrátil už koncom roka 2019. Z rozhodnutí taktiež nevyplývajú žiadne osobitosti prípadu podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Rovnaké závery platia aj v prípade spolupracovníka žalobcu, ktorý sa zjavne na územie Slovenskej republiky vrátil ešte skôr, keďže nárok na dávku mu bol priznaný už od júla 2019. 62. Správny súd dospel na základe vyššie uvedeného k záveru, že napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z., vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Pre nedôvodnosť námietok žalobcu, ako aj pre absenciu vlastných zistení detegujúcich nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej vyplývajúcu z ustálenej rozhodovacej praxe, správnu žalobu zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP ako nedôvodnú. 63. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní, a žalovanej podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.