Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Sas/28/2023 0723101183 29. 07. 2026 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňu JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, D., zastúpeného advokátkou: JUDr. Jana Berecová Titková, so sídlom Dubová 2, Nitra proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09 2023, takto rozhodol: I. Správny súd Bratislave rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09 2023, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 12.06.2023 z r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a rozhodnutie žalovanej 1. Nárok na náhradu za bolesť podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. (ďalej aj len „ZSP“) si žalobca uplatnil prostredníctvom tlačiva „Žiadosť o priznanie náhrady za bolesť“ (ďalej aj len „žiadosť“), ktoré bolo Sociálnej poisťovni, pobočka Galanta (ďalej aj len „pobočka“) doručené dňa 25.08.2020 a na základe Lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 12.06.2020 (ďalej aj len „Lekársky posudok zo dňa 12.06.2020“), vystaveného E. F. G., úrazová chirurgia, Galanta (ďalej aj len „posudzujúci lekár“), potvrdeného E. F. H., primárom traumatologického oddelenia, Galanta, v ktorom bola bolesť žalobcu hodnotná podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 437/2004 Z. z.“), položkou 198d – zlomenina píšťaly alebo oboch kostí predkolenia liečená operáciou, počtom bodov 180. 2. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 12.06.2023 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) nepriznala žalobcovi nárok na náhradu za bolesť z titulu úrazu zo dňa 09.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia pobočka uviedla, že úraz zo dňa 09.03.2019 nespĺňa definíciu pracovného úrazu podľa § 8 ZSP a preto nie je možné žalobcovi priznať nárok na náhradu za bolesť.
3. Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V podanom odvolaní žalobca okrem iného uviedol, že priamo v kabíne vozidla počas spánku bol prepadnutý viacerými mužmi, bol zbitý a vyvlečený von z vozidla, kde mu jeden z páchateľov, skočil na nohu, ktorá sa zlomila a následne ho odvliekli do kríkov t.j. neporušil žiadnu povinnosť v zmysle, že by nemal vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži, ako sa uvádza v prvostupňovom rozhodnutí, čo by ani nebol stihol, keďže sa zobudil na to, že ho niekto bije. 4. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09.2023 ( ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 ZSP tak, že odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaná uviedla, že z obsahu spisovej dokumentácie, konkrétne z „Oznámenia poistnej udalosti“ ústredie zistilo, že k úrazu žalobcu došlo dňa 09.03.2019 o 04.00 hod. Z „Hlásenia o jazde“ odo dňa 06.03.2019 do dňa 30.04.2019 predloženého zamestnávateľom zároveň vyplýva skutočnosť, že dátum a čas úrazu žalobcu zo dňa 09.03.2019 o 04.00 hod. spadajú do doby trvania minimálneho denného odpočinku podľa § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., čo zamestnávateľ potvrdil vo vyjadrení zo dňa 08.04.2019, v ktorom uviedol, že „V čase vzniku úrazu zamestnanec vykonával 11 hodinový odpočinok,“ pričom pred vznikom samotného úrazu spal žalobca v ťahači návesu. Nakoľko doba minimálneho denného odpočinku sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. nezapočítava do pracovného času a nemožno ju započítať do pracovného času ani v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z., ústredie trvá na tom, že nie sú naplnené predpoklady, ktoré by viedli k možnosti posúdenia úrazu zo dňa 09.03.2019, ako pracovného úrazu podľa príslušných legislatívnych predpisov upravujúcich nároky na úrazové dávky z povinného úrazového poistenia zamestnávateľa. Zákon č. 462/2007 Z. z. totiž rozlišuje medzi odpočinkom, ktorý sa nezapočítava do pracovného času a odpočinkom, ktorý je súčasťou pracovného času. Ak by žalobca utrpel úraz počas odpočinku v rámci pracovného času, bolo by ho možné považovať za pracovný úraz za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok. Ide o situáciu, kedy žiadateľ o dávku vykonáva práce, ktoré nemožno prerušiť z objektívnych technických alebo organizačných dôvodov, pričom sa podľa ustanovenia § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. poskytne len primeraný odpočinok (a prestávka na jedenie), a nie minimálny denný odpočinok. Na tento primeraný odpočinok je teda možné hľadieť, ako na úkon potrebný počas práce. V tomto prípade však žalobca počas utrpenia úrazu zo dňa 09.03.2019 nevykonával žiadne činnosti, ktoré by nebolo možné z objektívneho technického alebo organizačného dôvodu prerušiť, a teda išlo o minimálny denný odpočinok mimo pracovného času. Túto skutočnosť považovala žalovaná za jednu z rozhodujúcich pre posúdenie nároku žalobca na náhradu za bolesť. 5. Ďalej žalovaná uviedla, že námietky žalobcu v odvolaní spočívajú v tvrdeniach, že boli splnené všetky predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz, ako vyplýva z legálnej definície pracovného úrazu v ustanoveniach zákonníka práce ako aj ZSP, pričom poukázal na to, že zodpovednosť za pracovný úraz nie je viazaná na skutočnosť, či sa pracovný úraz stal alebo nestal v pracovnom čase, ale len na skutočnosť, že k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Žalovaná poukázala na to, že k úrazu žalobcu zo dňa 09.03.2019 došlo o 4.00 hod., kedy spal v ťahači návesu. Žalobca počas utrpenia úrazu zo dňa 09.03.2019 nevykonával žiadne činnosti, ktoré by súviseli s plnením pracovným povinností. Odpočinok v kabíne vozidla nie je ani úkon potrebný pred výkonom práce, a ani v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Išlo o odpočinok mimo pracovného času, ktorý nemožno považovať za výkon potrebný pred začatím práce, rovnako ako by nebolo možné považovať za výkon potrebný pred začatím práce každý iný odpočinok, ktorý žalobca čerpá mimo pracovného času. Ako úkon potrebný pred začatím práce možno rozumieť napr. prezlečenie, osobnú očistu, prípravu pracovných pomôcok a pod., ktoré spĺňajú podmienku potrebnosti nielen počas pracovného času, ale aj mimo neho (na začiatku, alebo na konci pracovnej zmeny). K námietke že, „...k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh...“ žalovaná uviedla, že ak by zohľadňovala skutočnosť, či k tomuto úrazu došlo pri plnení pracovných úloh, v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, resp. pre plnenie pracovných alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi, tak by bolo rozhodujúce posúdiť reálnu činnosť pri ktorej sa úraz stal. Z uvedeného vyplýva, že ak k úrazu došlo pri činnosti, ktorá súvisí s plnením pracovných úloh (napr. nutné bezodkladné zaistenie bezpečnosti po zistení náhlej poruchy a pod.), takýto úraz by bol považovaný za pracovný úraz. Ak však k úrazu došlo pri činnosti spojenej s čerpaním odpočinku, ako to bolo aj v prípade žalobcu, tak v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z., ktorý
rozlišuje medzi odpočinkom, ktorý sa nezapočítava do pracovného času a odpočinkom, ktorý je súčasťou pracovného času, takýto úraz nie je pracovným úrazom. 6. Žalovaná tiež zastávala názor, že v tomto prípade nešlo ani o odvracanie škody hroziacej zamestnávateľovi, v súvislosti s čím poukázala na vyjadrenie zamestnávateľa, ktorý v liste zo dňa 02.08.2019 na otázku Sociálnej poisťovne „V prípade podobného incidentu vodič má zabrániť krádeži tovaru aj s nasadením vlastného zdravia?“ v bode č. 4 uviedol, že „Vodič pri krádeži tovaru nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži,“ čo však v tomto prípade nebolo sporné, nakoľko žalobca pred vznikom úrazu spal v ťahači návesu. V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „KS BA“) č. k. 4CoPr/6/2020 zo dňa 25.08.2021, žalovaná uviedla, že v tomto prípade hoci sa úraz stal rovnako zamestnancovi v doprave v čase odpočinku na pracovnej ceste poukazuje na bod 25 predmetného rozsudku, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, že skutočnosť, že žalobca kontroloval plachtu kamiónu, pečať/plombu a náklad vozidla počas doby odpočinku, nemožno považovať za porušenie pracovnoprávnych predpisov, nakoľko ide o takú činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty...“ V tomto prípade, tak KS BA dospel k záveru, že išlo o činnosť v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. No v prípade žalobcu nešlo o výkon zamestnanca v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh (kontrola plachty, pečate/plomby, náklad vozidla), ale o čerpanie minimálneho denného odpočinku, kedy žalobca spal. 7. K námietke žalobcu „Môj zamestnávateľ nespochybnil vznik pracovného úrazu... Existuje teda zhoda medzi mnou a zamestnávateľom...“ žalovaná uviedla, že zamestnávateľovo určenie, že ide o pracovný úraz zamestnávateľ založil na tom, že podľa jeho názoru sa 11-hodinový odpočinok započítava do pracovného času v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. Takéto vyhlásenie však odporuje ustanoveniam daného zákona, v zmysle ktorých, minimálny denný odpočinok sa jednoznačne do pracovného času nezapočítava. Táto otázka nie je vecou názoru či presvedčenia, ale ide o objektívny fakt vyplývajúci zo zákona. K akceptovaniu vyhlásenia zamestnávateľa by mohlo dôjsť vtedy, ak by takéto vyhlásenie nebolo v rozpore s legálnou definíciou pracovného úrazu, čo však nebol tento prípad. Žalovaná poukázala na bod 44 v zrušujúcom rozsudku, kde je uvedené „...zhodný postoj zamestnanca a zamestnávateľa v otázke charakteru utrpeného úrazu nevytvára prekážku možnosti Sociálnej poisťovne zaoberať sa touto otázkou pri posudzovaní uplatneného nároku zamestnanca ako otázkou predbežnou, pokiaľ táto nebola záväzným spôsobom vyriešená rozhodnutím súdu.“ K námietke žalobcu že Inšpektorát práce Trnava v liste zo dňa 09.10.2019 jednoznačne uviedol, že „udalosť zo dňa 09.03.2019 je pracovným úrazom,“ dala žalovaná do pozornosti, že Inšpektorát práce nie je oprávnený rozhodovať o charaktere úrazu. Jeho úlohou je podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcií práce vyšetrovať príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, príčiny závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, viesť ich evidenciu a podľa potreby vyšetriť príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov. Z uvedeného dôvodu nie je možné prihliadať na vyjadrenie Inšpektorátu práce, v súvislosti s rozhodovaním o nároku na úrazové dávky podľa zákona. 8. Žalovaná ďalej uviedla, že zo spisovej dokumentácie, konkrétne z „Oznámenia poistnej udalosti“ vyplýva, že žalobca u zamestnávateľa vykonával prácu na pracovnej pozícii vodič medzinárodnej a vnútroštátnej prepravy, pričom z dokumentu nazvaného „Potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa“ je uvedené, že žalobca bol zamestnanec pracujúci v dvoch alebo viacerých štátoch. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vodiči nákladnej dopravy, z povahy ich práce, vykonávajú pracovnú činnosť prevažne na území iných štátov. V tomto prípade však stále platí, že organizácia pracovného času je upravená všeobecným ustanovením zákona č. 462/2007 Z. z., pričom v ustanovení § 8 predmetného zákona pre zamestnancov v doprave je explicitne určené, že pracovný čas zamestnanca v cestnej doprave je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný dopravným činnostiam a čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojim časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Do pracovného času sa napríklad započítava čas venovaný dopravným činnostiam ako jazda, nakládka a vykládka, čistenie a technická údržba vozidla, čas v umyvárni, čas čakania počas poruchy vozidla alebo čas režijnej cesty. Podľa zákona č. 462/2007 Z. z. do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava čas potrebný na cestu z bydliska na pracovisko a späť, čas prestávok v práci, doba odpočinku a čas pracovnej pohotovosti, ak zákon neupravuje v osobitných ustanoveniach inak. K úrazu žalobcu došlo v čase čerpania jeho minimálneho
denného odpočinku, ktorý sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. do pracovného času nezapočítava. 9. Na záver žalovaná poukázala na bod 45 zrušujúceho rozsudku, v ktorom je uvedené „ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, musí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky.“ Ak žalobca v čase predmetného úrazu čerpal minimálny denný odpočinok, ktorý sa do pracovného času nezarátava, čo bolo objektívne preukázané, a tiež z dôvodu, že úraz zo dňa 09.03.2019 sa mu nestal pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, ani pre plnenie pracovných úloh, ako to vyžaduje § 8 ods. 1 písm. a) zákona, tak konštatuje, že pobočka rozhodla správne o nepriznaní nároku žalobcu na náhradu za bolesť. Žalovaná po preskúmaní veci nezistila dôvodné pochybnosti o správnosti rozhodnutia zo dňa 12.06.2023, pričom žalobca ani do odvolacieho konania nepredložil dôkazy, ktoré by potvrdzovali správnosť jeho argumentácie, pričom túto nepreukazujú ani dôkazy obstarané žalovanou, a preto námietky uvedené v odvolaní boli vyhodnotené ako nedôvodné, odvolaniu žalobcu nebolo možné vyhovieť a napadnuté rozhodnutie bolo potrebné potvrdiť ako zákonné a vecne správne. II. Žaloba 10. Žalobou zo dňa 27.10.2023 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Uviedol, že v priebehu administratívneho konania neboli spornými skutkové okolnosti úrazu, ktorý sa mu stal dňa 09.03.2019 o 4.00 hod. počas pracovnej cesty v zahraničí, na ktorú som bol ako zamestnanec v kamiónovej doprave vyslaný zamestnávateľom. V uvedený deň a čas vykonával povinný minimálny denný odpočinok, ktorého dĺžka vyplýva z právneho predpisu - zákona č. 462/2007 Z. z. Odpočinok realizoval v uzamknutej kabíne vozidla. Počas tohto odpočinku sa mu stal úraz nohy s trvalými následkami, a to tak, že sa mu počas spánku do kabíny vozidla vlámali viacerí neznámi muži, prepadli ho, zbili a vyvliekli von z vozidla, kde mu jeden z páchateľov skočil na nohu, ktorá sa zlomila a následne ho odvliekli do kríkov, kde od bolesti odpadol. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, a to z potvrdenia o dočasnej PN, Oznámenia poistnej udalosti k úrazovému poisteniu, Záznamu o registrovanom pracovnom úraze. Za sporné žalobca považoval právne posúdenie utrpeného úrazu, keď žalovaná v napadnutom rozhodnutí, tvrdí že predmetný úraz nie je úrazom pracovným. 11. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaná v rozhodnutí zo dňa 06.09.2023, ako aj SP, pobočka Galanta v rozhodnutí zo dňa 12.06.2023 pre posúdenie jeho nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia považujú za rozhodujúce, či k jeho úrazu došlo v pracovnom čase alebo v dobe odpočinku, vychádzajú obe ich rozhodnutia z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca bol toho názoru, že ohľadne úrazu zo dňa 09.03.2019 sú splnené všetky zodpovednostné predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz. Zamestnávateľ by sa zodpovednosti mohol zbaviť celkom alebo z časti jedine v prípade, ak by sa preukázalo, že existuje na strane žalobcu niektorá zo skutočností uvedených v § 196 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce. V jeho prípade však nebola preukázaná danosť liberačného dôvodu, ktorá by umožnila zamestnávateľovi zbaviť sa zodpovednosti čo i len čiastočne. Ako vyplýva z legálnej definície pracovného úrazu v ZSP, zodpovednosť za pracovný úraz nie je viazaná na skutočnosť, či sa pracovný úraz stal alebo nestal v pracovnom čase, ale len na skutočnosť, že k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Žiadne ďalšie podmienky z ustanovenia § 8 ods.1 písm. a) ZSP nevyplývajú. Povinný minimálny denný odpočinok, ktorého dĺžka vyplýva z právneho predpisu (zákon č. 462/2007 Z. z.), ktorý realizoval v kabíne vozidla, žalobca považuje za potrebný úkon pred začiatkom práce a teda za úkon, ktorý je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. 12. Skutočnosť, či k úrazu došlo v pracovnom čase alebo v dobe odpočinku je pre posúdenie úrazu zamestnanca ako úrazu pracovného úplne irelevantná, keďže definícia pracovného úrazu obsiahnutá v § 8 ods. 1 písm. a) ZSP nie je vôbec viazaná na pracovný čas, ale na to, či zamestnanec utrpel
úraz pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Inak povedané, na to, aby bolo možné na účely ZSP hodnotiť úraz ako pracovný, nie je rozhodujúce, či tento úraz utrpel zamestnanec v pracovnom čase, ale to, či tento úraz utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Zákon o sociálnom poistení, ale ani Zákonník práce neviaže vznik pracovného úrazu na dobu pracovného času. 13. Žalobca ďalej uviedol, že z ustanovenia § 8 ods. 4 písm. b) a c) v spojení s § 8 ods. 1 písm. a) ZSP vyplýva, že zákonodarca neviaže pracovný úraz len na výkon takých pracovných povinností, ktoré vyplývajú z pracovného pomeru, ale za plnenie pracovných úloh považuje tiež inú činnosť vykonávanú na príkaz zamestnávateľa a rovnako tak aj činnosť, ktorá je predmetom pracovnej alebo služobnej cesty. V zmysle § 8 ods. 5 písm. a) ZSP v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh je úkon potrebný pred začiatkom práce alebo po jej skončení. Zo skutkových okolností, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, je pritom zrejmé, že utrpel úraz v zahraničí, kde bol vyslaný zamestnávateľom, t. j. preukázateľne počas pracovnej cesty. Predmetom pracovnej cesty bol výkon medzinárodnej prepravy tovaru na miesto určenia v zahraničí a návrat do sídla zamestnávateľa. K úrazu došlo počas trvania pracovnej cesty s tým, že zamestnávateľ určil aj spôsob ubytovania počas odpočinku, a to v kabíne motorového vozidla, ktoré je na tento účel prispôsobené, teda aj v čase odpočinku bol viazaný na motorové vozidlo. Ubytovanie mimo motorového vozidla zamestnávateľ nepreplácal. Pri pracovnej ceste sa riadil pokynom zamestnávateľa, že odpočinok má vykonávať v kabíne vozidla. Činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, je vždy plnením pracovných úloh, a preto je zrejmé, že činnosť zamestnanca, ktorá je predmetom pracovnej cesty na mieste, ktoré je cieľom pracovnej cesty, ako aj na mieste, kde je vodič povinný z dôvodu prestávky v práci odstaviť motorové vozidlo, je treba považovať za plnenie pracovných úloh. Počas odpočinku nedochádza k prerušeniu pracovnej cesty, táto trvá až do návratu na určené miesto. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4CoPr/6/2020 z 25.08.2021, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného a intervenienta, že úraz žalobcu, ku ktorému došlo počas jeho pracovnej cesty, nie je pracovným úrazom, nakoľko ho žalobca utrpel v čase odpočinku, teda mimo pracovného času, neutrpel úraz pri plnení pracovných úloh uložených mu žalovaným v zmysle § 57 ods. 1 Zákonníka práce a ani pri úkone priamo súvisiacom s plnením pracovných úloh uložených mu žalovaným. Súhlasí so súdom prvej inštancie, že k úrazu žalobcu došlo na pracovnej ceste a dobu odpočinku, počas ktorej sa úraz stal, je nutné vnímať ako obligatórnu súčasť jeho pracovnej cesty.“ Jeho zamestnávateľ nespochybnil vznik pracovného úrazu, tento riadne registroval a oznámil vznik poistnej udalosti – pracovného úrazu Sociálnej poisťovni, pobočka Galanta. Existuje teda zhoda medzi žalobcom a zamestnávateľom ohľadom právneho základu a rozsahu zodpovednosti v zmysle § 195 a nasl. Zákonníka práce. Skutočnosť, či išlo alebo nešlo o pracovný úraz prejednával aj Inšpektorát práce Trnava, kde v liste zo dňa 09.10.2019, ktorý je súčasťou administratívneho spisu uvádza, že udalosť zo dňa 09.03.2019 je pracovným úrazom. 14. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že Inšpektorát práce nie je oprávnený rozhodovať o charakteru úrazu, ale jeho úlohou je vyšetrovať príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, preto nie je možné prihliadať na jeho vyjadrenie, žalobca poukázal na to, že podľa § 2 ods.1 písm. c) Zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov Inšpekcia práce poskytuje bezplatné poradenstvo okrem iných subjektov aj zamestnancom v rozsahu základných odborných informácií a rád ohľadne predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm. a) uvedeného zákona. Za účelom poskytnutia odborného poradenstva sa na Inšpektorát práce Trnava aj obrátil po vydaní prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ by Inšpektorát práce predmetný úraz z 09.03.2019 posúdil ako úraz, ktorý nespĺňa kritériá pracovného úrazu, nedomáhal by sa ďalej nárokov na dávky z úrazového poistenia. Napokon pokiaľ zákon o Inšpekcii práce ukladá vyšetrovanie príčin pracovného úrazu, v prvom rade si Inšpekcia práce musí vytvoriť predbežný právny názor, či úraz, ktorý má vyšetriť, je úrazom pracovným, alebo nie. Stanovisko Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 09.10.2019 v konaní pred orgánmi Sociálnej poisťovne predložil ako podporný dôkaz k právnemu názoru ohľadne charakteru predmetného úrazu. Žalobca bol toho názoru, že úraz ktorý utrpel 09.03.2019 na pracovnej ceste počas doby trvania minimálneho denného odpočinku podľa § 5 ods.1 zákona č. 462/2007 Z. z., je pracovným úrazom a teda spĺňa všetky podmienky nároku na náhradu za bolesť z titulu tohto úrazu vyplývajúce z ustanovenia § 99 v spojení s § 83 a v spojení s § 8 ods.1,4, a 5 ZSP.
15. Vzhľadom uvedené skutočnosti žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť nakoľko sú nezákonné, v rozpore s § 209 ods. 1 veta druhá ZSP, v zmysle ktorého rozhodnutie musí byť vždy v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ako aj s § 195 ods. 3 ZSP, z ktorého vyplýva Sociálnej poisťovni povinnosť objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a bolo nimi porušené jeho právo na primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu vyplývajúce z čl. 39 ods.1 Ústavy SR III. Vyjadrenie žalovanej k žalobe, ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.07.2024 zopakovala priebeh administratívneho konania, časť argumentácie napadnutého rozhodnutia a zhrnula obsah správnej žaloby. Uviedla, že zákon č. 462/2007 Z. z. vo svojom § 3 ods. 5 písm. c) výslovne uviedol, že odpočinok, na ktorý má zamestnanec nárok v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., sa nezapočítava do pracovného času. Ďalej zákonodarca v § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. zakotvil, čo je pracovný čas mobilného zamestnanca v doprave. Podľa tohto ustanovenia pracovným časom je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku. Je pravdou, že v zmysle § 8 ods. 4 písm. d) zákona č. 462/2007 Z. z. je pracoviskom mobilného zamestnanca aj vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec používa na vykonávanie dopravných činností, avšak § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. zároveň deklaruje, že na to, aby prítomnosť zamestnanca na pracovisku bola zároveň považovaná za plynutie jeho pracovného času, musí tento mobilný zamestnanec vykonávať svoje funkcie. Teda pracovný čas mobilného zamestnanca je podľa zákona č. 462/2007 Z. z. buď čas, ktorý zamestnanec venuje dopravným činnostiam alebo čas, počas ktorého nemôže voľne disponovať so svojím časom. V zmysle § 13 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. dopravnými činnosťami je buď chod vozidla alebo plnenie povinností súvisiacich s práve uskutočňovanou činnosťou. V zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z., za čas, počas ktorého nemôže zamestnanec voľne disponovať so svojím časom sa považuje najmä čas čakania na nakládku a vykládku. Pritom je nevyhnutné, aby bol zamestnanec na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu. Zhrnutím výkladu § 13 ods. 4 a § 13 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. žalovaná dospela k záveru, že žalobca nesplnil ani jednu zo zákonodarcom požadovaných podmienok. Žalobca totiž v čase úrazu zo dňa 09.03.2019 spal v kamióne, a teda Nevykonával svoje činnosti súvisiace s dopravnými činnosťami, ktoré sú chod vozidla (žalobca spal) a ani v čase úrazu zo dňa 09.03.2019 neuskutočňoval inú dopravnú činnosť (ako napríklad kontrola tovaru, plachty, a pod.), nakoľko spal. Nebol na pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s jeho činnosťou, akou je hlavne (v zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z) čakanie na nakládku a vykládku, lebo spal. Nakoľko žalobca spal, je evidentné, že nevykonával akékoľvek činnosti súvisiace s dopravou. Zákon č. 462/2007 Z. z., ktorý sa bez akýchkoľvek pochybností na prípad žalobcu vzťahuje, upravuje pracovný čas v § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z., ktorý je čas venovaný dopravným činnostiam a čas, počas ktorého musí byť zamestnanec pripravený na pracovisku prevziať prácu. Z povahy úrazového deja je však zrejmé, že žalobca spal, a teda nevykonával dopravné činnosti a ani nebol pripravený prevziať úlohy od zamestnávateľa tak, ako sa to snaží preukázať právna zástupkyňa v žaloba. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že žalobca preukázateľne utrpel úraz zo dňa 09.03.2019 mimo pracovného času. 17. Ust. § 8 ods. 1 ZSP ukladá, že pracovný úraz musí byť (okrem iného) utrpený pri plnení pracovných úloh. Prepojením definície pracovného úrazu podľa § 8 ZSP s príslušnými ustanoveniami zákona č. 462/2007 Z. z. je evidentné, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný úraz len za predpokladu, že bol utrpený pri plnení pracovných úloh, ktoré sa však v zmysle § 13 ods. 4 ZSP vykonávajú v pracovnom čase. Žalovaná zdôraznila, že aj keď § 8 ods. 1 zákona výslovne nespomína o nutnosti utrpieť pracovný úraz v pracovnom čase, derogáciou na zákon č. 462/2007 Z. z. je zrejmé, že zákonodarca považoval potrebné vykonávať pracovné činnosti v pracovnom čase. Dôkazom o uvedenom je aj znenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré poníma o pracovnom čase a teda implicitne vyžaduje, aby pracovné úkony boli uskutočňované len v pracovnom čase. Čerpanie minimálneho denného odpočinku sa do pracovného času nezarátava, pričom v zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. pracovné úkony možno vykonávať len v pracovnom čase. Vodič kamiónovej prepravy, aj keď nečerpá svoje voľno v mieste svojho pobytu s rodinou, má takisto (aj v zmysle všeobecnej normy zákonníka práce, ktorú špeciálne normy len dopĺňajú, no nemôžu byť v rozpore s ňou) právo na
odpočinok. Pokiaľ by však žalovaná pristúpila k výkladu, že aj prestávku (prípadne odpočinok) „...je treba považovať za plnenie pracovných úloh“, čo je v príkrom rozpore s § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., potom by boli diskriminovaní zamestnanci vykonávajúci svoju prácu v iných pracovných sférach ako žalobca, u ktorých je pracovný čas ohraničený. Žalovaná zdôraznila, že v prípade žalobcu nejde o vyslanie na „klasickú“ pracovnú cestu v zmysle zákonníka práce, ale na cestu, ktorá automaticky vyplýva z povahy náplne jeho pracovného zaradenia, a preto považuje spomenuté porovnanie za relevantné. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. 18. V replike žalobca uviedol, že skutočnosť, či k úrazu došlo v pracovnom čase alebo v dobe odpočinku je pre posúdenie úrazu zamestnanca ako úrazu pracovného úplne irelevantná, keďže definícia pracovného úrazu obsiahnutá v § 8 ods. 1 písm. a) ZSP nie je vôbec viazaná na pracovný čas, ale na to, či zamestnanec utrpel úraz pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Nie je rozhodujúce, či tento úraz utrpel zamestnanec v pracovnom čase, ale to, či tento úraz utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Zákon o sociálnom poistení, ale ani Zákonník práce neviažu vznik pracovného úrazu na dobu pracovného času. 19. Ďalej uviedol, že Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 4CoPr/6/2020 neviazal svoj právny názor, že v danej veci išlo o pracovný úraz, len na skutočnosť, že žalobca v uvedenom spore kontroloval plachtu kamiónu, pečať/plombu a náklad vozidla počas doby odpočinku, ale predmetný rozsudok je potrebné chápať v celom jeho kontexte. Krajský súd v Bratislave vo všeobecnosti v bode 25. predmetného rozsudku uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného a intervenienta, že úraz žalobcu, ku ktorému došlo počas jeho pracovnej cesty, nie je pracovným úrazom, nakoľko ho žalobca utrpel v čase odpočinku, teda mimo pracovného času, neutrpel úraz pri plnení pracovných úloh uložených mu žalovaným v zmysle § 57 ods. 1 Zákonníka práce a ani pri úkone priamo súvisiacom s plnením pracovných úloh uložených mu žalovaným. Ďalej uviedol, že súhlasí so súdom prvej inštancie, že k úrazu žalobcu došlo na pracovnej ceste a dobu odpočinku, počas ktorej sa úraz stal, je nutné vnímať ako obligatórnu súčasť jeho pracovnej cesty. Úraz možno kvalifikovať ako pracovný, ak vznikol pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Je možné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že pracovný úraz sa viaže výhradne na plnenie pracovných úloh alebo činnosť súvisiacu s ich plnením, pričom k plneniu pracovných úloh alebo činnosti súvisiacej s plnením pracovných úloh môže dôjsť aj mimo pracovného času. 20. Žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej právnej veci – uznesenie sp. zn. 2CoPr/4/2018 z 30.09.2019. Právny názor v uvedenom uznesení, je súladný s právnym názorom, ktorý uviedol v správnej žalobe a to, že povinný minimálny denný odpočinok, ktorého dĺžka vyplýva z právneho predpisu (zákon č. 462/2007 Z. z.), ktorý realizoval v kabíne vozidla, je potrebný úkon pred začiatkom práce a teda úkon, ktorý je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. V uznesení sp. zn. 2CoPr/4/2018 Krajský súd v Bratislave uvádza: „Podľa § 220 ods. 2 Zákonníka práce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas práce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení, pričom s poukazom na uvedenú definíciu je zrejmé, že uvedená prestávka, ktorú bolo potrebné rešpektovať z dôvodu výkonu práce, sa nedá síce priamo považovať za výkon práce, ale je ju potrebné považovať za činnosť súvisiacu s výkonom práce. Inak povedané povinná prestávka z hľadiska dodržiavania medzinárodných právnych predpisov potrebných pre pokračovanie vykládky vozidla je z pohľadu odvolacieho súdu úkonom nutne realizovaným pred začiatkom práce, a teda úkonom, ktorý je v zmysle § 220 ods.1, 2 Zákonníka práce realizovaný v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.“ 21. Žalovaná v duplike uviedla, že sa vo všetkých svojich častiach pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe. Skonštatovala, že na zamestnancov v medzinárodnej a vnútroštátnej preprave sa vzťahuje zákon č. 462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“). V zmysle § 13 ods. 4 tohto zákona pracovný čas mobilného zamestnanca v doprave na dráhe na účely tohto zákona je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný dopravným činnostiam v doprave na dráhe a čas,
počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom, a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho pracovnou náplňou, najmä čas čakania na nakládku a vykládku, ak jeho predvídateľné trvanie nie je vopred známe z dohôd medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného rozvrhu práce alebo z pokynov pred odchodom na iné pracovisko, pred začatím dopravných činností alebo pred skutočne začatým časom čakania. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že hoci § 8 ZSP priamo nevyžaduje, aby k vzniku pracovného úrazu došlo počas pracovného času, pri žalobcovi, ako zamestnancovi v doprave, je potrebné v súlade s derogačným pravidlom lex specialis derogat legi generali prepojiť definíciu pracovného úrazu podľa § 8 ZSP s príslušnými ustanoveniami zákona č. 462/2007 Z. z. Z takejto derogácie je potom evidentné, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný úraz len za predpokladu, že bol utrpený pri plnení pracovných úloh, ktoré sa však v zmysle § 13 ods. 4 ZSP zásadne vykonávajú v pracovnom čase. Dôkazom o uvedenom je aj znenie ustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré poníma o pracovnom čase a teda implicitne vyžaduje, aby pracovné úkony boli uskutočňované zásadne v pracovnom čase. Ak by žalovaná aj pristúpila k vyššie uvedenému tvrdeniu žalobcu, potom rozhodujúce by malo byť iba to, či žalobca utrpel úraz pri plnení pracovných úloh. Avšak ani na tomto mieste nenaplnil žalobca skutkovú podstatu vyžadovanú § 8 ods. 1 zákona, keďže počas úrazu zo dňa 09.03.2019 spal, a teda nevykonával dopravné činnosti (chod vozidla alebo inú dopravnú činnosť) a nebol pripravený, hoci na pracovisku (kamión), prevziať prácu súvisiacu s jeho činnosťou. 22. Ďalej žalovaná uviedla, že obsah rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoPr/6/2020 zo dňa 25.08.2021, nakoľko aj KS BA uviedol, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný, ak „...vznikol pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním...pracovný úraz sa viaže výhradne na plnenie pracovných úloh alebo činnosť súvisiacu s ich plnením...“. Avšak na rozdiel od prípadu žalobcu, v prípade prejednávanom KS BA došlo zo strany poškodeného zamestnanca k činnosti (kontrola plachty kamiónu), ktorá bola pred začiatkom cesty potrebná. Preto sa žalovaná nestotožňuje s názorom žalobcu, že samotná činnosť, ku ktorej dochádza zo strany zamestnancov počas čerpania odpočinku je irelevantná, nakoľko kontrola plachty (plomby) kamiónu je činnosť potrebná pred začiatkom samotného výkonu práce. Žalovaná zdôraznila, že žalobca v čase úrazu zo dňa 09.03.2019 spal v kabíne a nevykonával žiadne činnosti potrebné na výkon svojej práce. Z uznesenia KS BA sp. zn. 2CoPr/4/2018 zo dňa 30.09.2019 vyplýva, že v tom konaní dotknutý zamestnanec utrpel úraz v nedeľu. V sobotu zadal do tachografovej karty odpočinok v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z. Tento odpočinok zadal zamestnanec do tachografovej karty aj v nedeľu, avšak „...iba z dôvodu, že ide o nedeľu, a preto s kamiónom nie je možné v Nemecku jazdiť...“. Preto túto prestávku, ktorú dotknutý zamestnanec musel vykonať, KS BA neklasifikoval ako odpočinok, ktorý sa v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z. nezapočítava do pracovného času, ale ako prestávku, ktorá sa v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. započítava do pracovného času. Dôkazom o uvedenom je aj konštatácia KS BA z bodu 14 uznesenia zo dňa 30.09.2019, zmysle ktorej „...uvedená prestávka, ktorú bolo potrebné rešpektovať z dôvodu výkonu práce sa nedá síce priamo považovať za výkon práce, ale je ju potrebné považovať za činnosť súvisiacu s výkonom práce. Inak povedané, povinná prestávka z hľadiska dodržiavania medzinárodných právnych predpisov potrebných pre pokračovanie vykládky vozidla je z pohľadu odvolacieho súdu úkonom nutne realizovaným pred začiatkom práce...“. Aj z tohto právneho názoru KS BA je evidentné, že zásadne prijal rovnaký výklad zákona č. 462/2007 Z. z. v nadväznosti na § 8 ZSP ako žalovaná, keď uviedol, že prestávka potrebná na nakládku a výkladu (§ 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z.) je úkon potrebný na výkon práce, a preto sa prestávka započítava do pracovného času. Naproti tomu však odpočinok sa do pracovného času nezapočítava, nakoľko v čase čerpania odpočinku nemusí byť zamestnanec v doprave k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pripravený prevziať prácu. 23. Na záver žalovaná uviedla, že ako je evidentné aj z rozsudkov KS BA, tieto samotné operujú, v kontexte s činnosťou vodičov v preprave, s pojmom pracovný čas. Uvedené je logické najmä z toho dôvodu, že zákonodarca sám do zákona č. 462/2007 Z. z. konkludentne (§ 13 ods. 4) uviedol, ktoré práce sa započítavajú a ktoré nie do pracovného času. Medzi činnosti, ktoré sa do pracovného času započítavajú, patrí síce aj prestávka, ktorá je ale potrebná na ďalší výkon práce zamestnanca v doprave. Odpočinok však túto definíciu (úkon potrebný na ďalší výkon práce) nespĺňa ani podľa legislatívy a ani podľa judikatúry. IV.
Relevantná právna úprava 24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 25. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 26. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 27. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 29. Podľa § 99 ZSP poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa osobitného predpisu. 30. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti. 31. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je posudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje primár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho zástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov. 32. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) ZSP, pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo smrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. 33. Podľa § 8 ods. 4 ZSP, plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh podľa odsekov 1 a 2 je: a) výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru alebo služobných povinností vyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru alebo služobného pomeru, b) iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a c) činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej cesty. 34. Podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. , ak ďalej nie je ustanovené inak, do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava doba odpočinku. 35. Podľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ide o práce, ktoré nemožno z preukázateľných objektívnych technických alebo organizačných dôvodov prerušiť, musí sa zamestnancovi v doprave aj bez prerušenia prevádzky zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie; tento čas je súčasťou pracovného času. 36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ďalej nie je ustanovené inak, zamestnanec v doprave má nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín za 24 hodín. 37. Podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce“) inšpektorát práce vyšetruje príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,
príčiny závažnej priemyselnej havárie, na základe žiadosti orgánu štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vyšetruje bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov. 38. Podľa § 195 ods. 1 ZSP, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 39. Podľa § 196 ods. 7 ZSP, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. 40. Podľa § 209 ods. 4 ZSP, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. V. Posúdenie veci správnym súdom 41. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), nakoľko žalobca nariadenie pojednávania nežiadal a žalovaná v podaní zo dňa 02.06.2026 (č. l. 83) súdu oznámila, že na nariadení pojednávania netrvá. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránku správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.07.2026 (§ 137 ods. 4 SSP). 42. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je napadnuté rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09 2023, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. XXXXXX/XXXX zo dňa 12.06.2023, ktorým prvostupňový orgán nepriznal žalobcovi nárok na náhradu za bolesť z titulu úrazu zo dňa 09.03.2019. 43. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že I. D., I. (zamestnávateľ žalobcu) oznámil žalovanej dňa 28.03.2019 poistnú udalosť - pracovný úraz žalobcu, ktorý sa stal dňa 09.03.2019 o 4.00 hod. Zároveň predložila Záznam o registrovanom pracovnom úraze, z ktorého vyplýva, že k úrazu došlo tak, že žalobca v rámci povinnej prestávky zastavil s kamiónom na parkovisku na okraji mesta Milton Keynes v Spojenom kráľovstve, kde bol náhodne napadnutý neznámymi osobami, ktoré sa mu vlámali do uzamknutého kamiónu a spôsobili mu zlomeninu pravej nohy. Žalobca si žiadosťou zo dňa 25.08.2020 uplatnil nárok na náhradu za bolesť, a to na základe lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 12.06.2020, v ktorom bola bolesť žalobcu hodnotená podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. položkou 198d – s počtom bodov 180. Prvostupňový orgán dňa 22.10.2020 konanie prerušil z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Podaním zo dňa 06.05.2019 I. D., I. (zamestnávateľ žalobcu) oznámila, že žalobca v čase napadnutia vykonával 11 hodinový povinný odpočinok. Doba odpočinku sa započítavala do pracovného času v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. Dňa 07.05.20198 bolo prvostupňovému orgánu predložené Hlásenie o jazde žalobcu za obdobie od 06.03.2019 do 30.04.2019. Podaním zo dňa 02.08.2019 I. D., I. oznámila prvostupňovému orgánu Odpovede na otázky nasledovne: 1. Parkovisko si vyberá, podľa uváženia a podľa toho, aký tovar je naložený. 2. Podľa dohovoru CMR nemôže opustiť vozidlo. 3. Podľa dohovoru CMR, nemôže opustiť šofér naložené auto. 4. Vodič pri krádeži tovaru nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži.
44. V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné v podstate to, či úraz ktorý žalobca utrpel dňa 09.03.2019, spĺňa/nespĺňa definíciu pracovného úrazu podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. 45. Nesporným medzi účastníkmi bol samotný priebeh úrazu a teda skutočnosť, že k úrazu žalobcu došlo 09.03.2019 o 4.00 hod. počas pracovnej cesty v zahraničí (zastavil s kamiónom na parkovisku na okraji mesta Milton Keynes v Spojenom kráľovstve), na ktorú bol žalobca ako zamestnanec v kamiónovej doprave vyslaný zamestnávateľom. V danom čase žalobca vykonával povinný minimálny denný odpočinok. Odpočinok realizoval v uzamknutej kabíne vozidla. Žalobcu počas odpočinku – spánku viacerí neznámy muži, ktorí sa do kabíny vozidla vlámali, prepadli, zbili, vyvliekli von z vozidla, kde mu jeden z nich skočil na nohu, ktorá sa zlomila a následne bol odvlečený do kríkov, kde od bolesti odpadol. 46. Žalovaná v podstate zastáva názor, že o pracovný úraz sa nejedná, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v čase úrazu vykonával 11 hodinový odpočinok, pred vznikom samotného úrazu spal žalobca v ťahači návesu. Doba minimálneho denného odpočinku sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. nezapočítava do pracovného času a nemožno ju započítať do pracovného času ani v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z., preto nie sú naplnené predpoklady, ktoré by viedli k možnosti posúdenia úrazu zo dňa 09.03.2019, ako pracovného úrazu. Žalovaná má v podstate za to, že odpočinok, ktorý sa do pracovného času nezapočítava, má odlišný režim ako odpočinok, ktorý sa do pracovného času započítava. Ak by žalobca utrpel úraz počas odpočinku v rámci pracovného času, bolo by ho možné považovať za pracovný úraz za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok. 47. Podľa žalovanej, žalobca utrpel úraz v čase, keď nevykonával žiadne činnosti, ktoré by nebolo možné z objektívneho technického alebo organizačného dôvodu prerušiť, a teda išlo o minimálny denný odpočinok mimo pracovného času. Túto skutočnosť považuje za jednu z rozhodujúcich pre posúdenie nároku žalobcu na náhradu za bolesť. Žalovaná tiež zastáva názor, že v tomto prípade nešlo ani o odvracanie škody hroziacej zamestnávateľovi, v súvislosti s čím poukázala na vyjadrenie zamestnávateľa, ktorý v liste zo dňa 02.08.2019 na otázku Sociálnej poisťovne „V prípade podobného incidentu vodič má zabrániť krádeži tovaru aj s nasadením vlastného zdravia?“ v bode č. 4 uviedol, že „Vodič pri krádeži tovaru nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži“, čo však v tomto prípade nebolo sporné, nakoľko žalobca pred vznikom úrazu spal v ťahači návesu. 48. Správny súd v prvom rade konštatuje, že keďže sa v prípade žalobcu jedná o zamestnanca v pracovnom pomere, je potrebné aplikovať § 8 ods. 1 písm. a) ZSP. Má ísť o poškodenie zdravia spôsobené nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, ktoré utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Že poškodenie zdravia žalobcu spĺňa medicínsku definíciu úrazu ako poškodenia zdravia spôsobeného nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, nebolo sporné. Sporné bolo, či ho utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, pre plnenie pracovných úloh alebo pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. 49. Čo je to plnenie pracovných úloh podľa odseku 1, stanovuje ods. 4 tohto ustanovenia. Podľa odseku 4 písm. a) je to výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, b) iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa a c) činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej cesty. 50. Výkon pracovných povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru korešponduje s jeho povinnosťou podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ]. Pri mobilnom zamestnancovi v cestnej doprave je obdobná právna úprava zakotvená v § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. - počas pracovného času má povinnosť byť dispozícii zamestnávateľovi a vykonávať svoje funkcie alebo činnosti. 51. Okrem utrpenia úrazu pri plnení pracovných úloh, ďalšou možnosťou, ako zamestnanec môže utrpieť pracovný úraz je, že ho utrpí v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Legálnu definíciu priamej súvislosti s plnením pracovných úloh uvádza § 8 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Podľa písm. a) je to úkon potrebný na výkon práce a úkon počas práce zvyčajný alebo potrebný pred začiatkom práce alebo
po jej skončení, pričom zákon negatívne vymedzuje, ktoré úkony nie sú úkonmi v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, kde taxatívne menuje nasledovné úkony: cesta do zamestnania a späť, okrem cesty súvisiacej s vykonávaním služobnej pohotovosti podľa osobitného predpisu, stravovanie, ošetrenie alebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení ani cesta na ne a späť, s výnimkou uvedenou v písmene b). 52. Správny súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/30/2025, v ktorom tento dospel k záveru, že „Pokiaľ aj žalobca splnil svoju povinnosť skontrolovať upevnenie nákladu, vyplývajúcu z pracovnej náplne, pred začiatkom pracovného času a teda nejde o dopravnú činnosť podľa § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z., tento úkon je možné kvalifikovať ako potrebný pred začiatkom jazdy, a preto nie je právne relevantné, či bol vykonaný v rámci pracovného času alebo nie.“ Je teda zrejmé, že viazať existenciu pracovného úrazu na to, či k nemu došlo alebo nedošlo v pracovnom čase, resp. v čase odpočinku, ktorý sa za pracovný čas považuje, nie je právne relevantné. Zamerať sa je potrebné predovšetkým na skutočnosť, či žalobca bol v čase odpočinku povinný zdržiavať sa v kabíne vozidla, ak áno, či mohol fakticky v čase odpočinku voľne nakladať so svojím voľným časom, aký malo plnenie takejto povinnosti súvis s plnením pracovných povinností, či bola táto povinnosť v príčinnej súvislosti s plnením jeho pracovných úloh. 53. Správny orgán založil svoje právne posúdenie na závere, že úraz sa žalobcovi stal v čase odpočinku, pričom nešlo o odpočinok podľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. 54. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. je pracovný čas mobilného zamestnanca v cestnej doprave časom od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný dopravným činnostiam a takisto aj čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Prestávkou v práci je doba, počas ktorej zamestnancovi nie je prideľovaná práca (napr. jazdy), nevenuje sa dopravným činnostiam a nemusí čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Odpočinkom je doba v trvaní minimálne 11 hodín, kedy vodič prácu nevykonáva, pričom uvedený predpis stanovuje pravidlá dodržiavania minimálneho denného a týždenného odpočinku. Prestávky v práci a doby odpočinku musia byť primerané a v súlade so zásadami bezpečnej práce a zásadami ochrany zdravia pri práci. Primeranosťou sa rozumie, že zamestnanec v doprave má určený pravidelný čas prestávok v práci a určenú pravidelnú dobu odpočinku, ktorých trvanie je vyjadrené v jednotkách času a ktoré sú dostatočne dlhé a nepretržité, aby sa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe alebo iným osobám a že si krátkodobo ani dlhodobo nepoškodí zdravie (§ 5 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z.). 55. Súd vzhľadom na naznačené právne závery konštatuje, že z obsahu predloženého administratívneho spisu zistil, že tento neobsahuje pracovnú zmluvu žalobcu so zamestnávateľom, pracovný poriadok, prípadne prepravný poriadok zamestnávateľa ani konkrétny cestovný príkaz vzťahujúci sa na danú pracovnú cestu. Tieto dokumenty sú pritom pre posúdenie povahy úkonov zamestnanca počas pracovnej cesty esenciálne. Bez ich analýzy nie je možné autoritatívne uzavrieť, aké všetky povinnosti žalobca mal, a to nielen počas samotného vedenia vozidla, ale aj počas zákonom stanovených prestávok a odpočinku. Otázka, či zamestnanec počas odpočinku na pracovnej ceste plní pracovné úlohy alebo koná v priamej súvislosti s nimi, nie je len otázkou právnou, ale predovšetkým skutkovou, závislou od konkrétnych okolností a zmluvne či interne upravených povinností zamestnanca. Žalovaná sa uspokojila s jednoduchým konštatovaním, že išlo o dobu odpočinku, bez toho, aby skúmala obsah a rozsah povinností žalobcu počas tejto doby. Tým bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 56. Súčasne je potrebné dodať že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že zamestnávateľ žalobcu dňa 02.08.2019 žalovanej oznámil, že 1. parkovisko si vyberá, podľa uváženia a podľa toho, aký tovar je naložený, 2. podľa dohovoru CMR nemôže opustiť vozidlo, 3. podľa dohovoru CMR, nemôže šofér opustiť naložené auto, 4. pri krádeži vodič nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať krádeži. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, otázky v akom znení boli zamestnávateľovi položené (s výnimkou odpovede na otázku č. 4, ktorú však žalovaná uviedla len v odôvodnení svojho rozhodnutia). Bez znenia uvedených otázok, nie je úplne zrejmý zmysel a význam odpovedí zamestnávateľa. Skutočnosti (odpovede) uvedené zamestnávateľom, žalovaná žiadnym spôsobom nevyhodnotila a preto je rozhodnutie v rozpore s obsahom administratívneho spisu, keďže sa vôbec
nevenovala otázke, či žalobca mal v čase odpočinku zakázané opustiť vozidlo a či žalobca mal zakázané opustiť naložené vozidlo resp. bol povinný aj v čase odpočinku naložené vozidlo neopustiť. Žalovaná v podstate len okrajovo (aj keď to netvrdil ani samotný žalobca), skonštatovala že odpoveď na otázku 4 – pri krádeži vodič nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať krádeži, znamená, že na strane žalobcu išlo o konanie ktorého je povinný sa zdržať a preto ho nemožno považovať za plnenie pracovných povinností. Skutočnosť, že žalobca nemohol opustiť vozidlo a nemohol opustiť naložené vozidlo, žiadnym spôsobom nevyhodnotila a vôbec neposúdila možnú povinnosť žalobcu zdržiavať sa vo vozidle počas primeraného odpočinku. Venovala sa v podstate len otázke odvracania škody zamestnancom, ktorú v konaní ako žalobca tak ani zamestnávateľ netvrdili. Samotná skutočnosť, že zamestnanec v prípade naplnenia určitých skutkových okolností prípadu, nemá povinnosť odvracať škodu hroziacu zamestnávateľovi, nemôže byť automaticky bez ďalšieho interpretovaná ako povinnosť škodu neodvracať. 57. Žalovaná podľa názoru súdu predčasne a bez odôvodnenia uzavrela, že prestávka, na ktorú sa odobral žalobca, a počas ktorej sa mu stal úraz, bola odpočinkom v práci, ktorý sa nezapočítava do pracovného času a žalobcovi počas nej nebola prideľovaná práca - jazda, nevenoval sa ani iným dopravným činnostiam a nemusel čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou, a teda úraz ktorý sa mu v tomto čase stal nemohol byť pracovným úrazom. Žalovaná vôbec nevyhodnotila a nezaujala stanovisko k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní a to že „utrpel úraz v zahraničí, kde bol vyslaný zamestnávateľom, t. j. preukázateľne počas pracovnej cesty. Predmetom pracovnej cesty bol výkon medzinárodnej prepravy tovaru na miesto určenia v zahraničí a jeho návrat do sídla zamestnávateľa. K úrazu došlo počas trvania pracovnej cesty s tým, že zamestnávateľ mu určil aj spôsob ubytovania počas odpočinku, a to v kabíne motorového vozidla, ktoré je na tento účel prispôsobené, teda aj v čase odpočinku bol viazaný na motorové vozidlo. Ubytovanie mimo motorového vozidla zamestnávateľ nepreplácal. Činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, je vždy plnením pracovných úloh a preto je zrejmé, že činnosť zamestnanca, ktorá je predmetom pracovnej cesty na mieste, ktoré je cieľom pracovnej cesty, ako aj na mieste, kde je vodič povinný z dôvodu prestávky v práci odstaviť motorové vozidlo, je treba považovať za plnenie pracovných úloh.“ 58. Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí nevyporiadala so všetkými podstatnými vyjadreniami a námietkami žalobcu a v dôsledku takéhoto pochybenia si ani nezabezpečila všetky potrebné dôkazy, pre riadne zistenie skutkového stavu (neurobil tak ani prvostupňový orgán). Aj v dôsledku toho potom v napadnutom rozhodnutí nie je dostatočne a presvedčivo zdôvodnený záver správneho orgánu, že úraz žalobcu, nie je pracovným úrazom v zmysle § 8 ods. 1 ZSP. Ako už súd uviedol, rozhodnutie žalovanej nemá oporu v administratívnom spise, žalovaná súčasne nedostatočne zistila skutkový stav a v dôsledku uvedených pochybení svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnila. Konštatuje síce, že odpočinok ktorý sa považuje za pracovný čas podľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 je úkonom potrebným počas práce avšak odpočinok pod uvedené ustanovenie nespadajúci (bez posúdenia, či bol žalobca povinný takýto odpočinok vykonávať v kabíne vozidla) bez ďalšieho za úkon potrebný pre výkon práce nepovažuje. Žalovaná sa vôbec nevenovala otázke, či žalobca v čase odpočinku mohol alebo nemohol voľne disponovať svojím voľným časom a taktiež nedala odpoveď na námietku žalobcu vznesenú v podanom odvolaní, keď tvrdil, že v jeho prípade sa jednalo o činnosť, ktorá je predmetom pracovnej alebo služobnej cesty a teda sa považuje za plnenie pracovných úloh. Odpovede na jednotlivé otázky je následne potrebné posúdiť aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom pri aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový stav dopadajúcich, je nevyhnutné zohľadniť aj ich zmysel a účel a nielen doslovné znenie. 59. Vzhľadom k tomu, že žalovaná napadnuté rozhodnutie riadne nezdôvodnila, nevysporiadala sa so všetkými podstatnými skutočnosťami a námietkami žalobcu, nemožno považovať jej právne posúdenie veci za dostatočné a presvedčivo zdôvodnené. Napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 60. Nie je pritom úlohou správneho súdu zisťovať z administratívneho spisu skutkové podklady pre rozhodnutie správnych orgánov, a následne dopĺňať odôvodnenie administratívnych rozhodnutí, pretože správny súd nemôže nahrádzať ich činnosť, a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu a ani pokiaľ ide o následné náležité odôvodňovanie rozhodnutí. Aj podľa judikatúry „úlohou súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na základe správnej žaloby nie je dopĺňať vecnú či
právnu argumentáciu rozhodnutia správneho orgánu, ktorú už jeho odôvodnenie malo obsahovať“ [viď aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.08.2006, sp. zn. 4So 106/2005 (R 14/2007)]. 61. Na základe vyššie uvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d), e), f) SSP zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pre nedostatočné zistenie skutkového stavu a zároveň aj z dôvodu, že rozhodnutie žalovanej nemá oporu v administratívnom spise a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Súd zároveň v súlade s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, nakoľko trpí v zásade rovnakými vadami, ako napadnuté rozhodnutie. 62. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej odstrániť týmto rozsudkom vytknuté vady (1. doplnenie dokazovania predovšetkým pracovnou zmluvou žalobcu a pracovným poriadkom zamestnávateľa, cestovným príkazom ako aj ďalšími dôkaznými prostriedkami, ktoré prispejú k skutkovému ozrejmeniu práv a povinností žalobcu ako zamestnanca počas pracovnej cesty a v čase odpočinku v kabíne motorového vozidla, ako aj ďalšie dôkazné prostriedky, ktorých zabezpečenie vyplynie v priebehu administratívneho konania, pričom správny orgán zváži v prípade potreby aj výsluch žalobcu, prípadne zamestnávateľa, 2. skompletizovanie administratívneho spisu – predovšetkým doplnenie otázok, ktoré boli položené zamestnávateľovi, na ktoré odpovedal podaním zo dňa 02.08.2019, 3. nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia), ktoré boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a opätovne vo veci rozhodnúť (nové rozhodnutie žalovanej bude zrozumiteľne, presvedčivo a dôsledne odôvodnené). 63. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 64. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).