{"guid": "bee51ff5-5a7f-4042-a11a-619b76f6b329:1dbcdc5a-330a-460c-9e51-eadaba9e6fae", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1", "spisova_znacka": "14Sas/28/2023", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 14Sas/28/2023 z 29. 7. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 29. júla 2026, sp. zn. 14Sas/28/2023, ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1", "identifikacne_cislo": "0723101183", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Korčeková", "sudca_id": 983, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-korcekova-983", "datum_vydania": "2026-07-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 199 ods. 1 písm. a) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-199"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199.odsek-3", "nazov": "§ 199 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-199.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-199"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-202.odsek-2", "nazov": "§ 202 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-202.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-202"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-203.odsek-2", "nazov": "§ 203 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-203.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-203"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-1", "nazov": "§ 135 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-135.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-135"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/580/#paragraf-99", "nazov": "§ 99 zákona č. 580/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/580/#paragraf-99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/580-2004/paragraf-99"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/437/#paragraf-3", "nazov": "§ 3 zákona č. 437/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/437/#paragraf-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/437-2004/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/437/#paragraf-7.odsek-1", "nazov": "§ 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/437/#paragraf-7.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/437-2004/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-5.pismeno-c", "nazov": "§ 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-5.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-8", "nazov": "§ 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/462/#paragraf-3.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/462-2007/paragraf-3"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-7.odsek-3.pismeno-b", "nazov": "§ 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-7.odsek-3.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/82", "nazov": "zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/82", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/82-2005"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-199", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-202", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-203", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-135", "/SK/ZZ/2004/580#paragraf-99", "/SK/ZZ/2004/437#paragraf-3", "/SK/ZZ/2004/437#paragraf-7", "/SK/ZZ/2007/462#paragraf-3", "/SK/ZZ/2006/125#paragraf-7"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1dbcdc5a-330a-460c-9e51-eadaba9e6fae", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n14Sas/28/2023\n0723101183\n29. 07. 2026\nJUDr. Zuzana Korčeková\nECLI:SK:SpSBA:2026:0723101183.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňu JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu:\nA. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X,\nD., zastúpeného advokátkou: JUDr. Jana Berecová Titková, so sídlom Dubová 2, Nitra proti žalovanej:\nSociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 - 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30807484, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09 2023, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd Bratislave rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09\n2023, ako aj rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Galanta č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 12.06.2023\nz r u š u j e a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie.\nII. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti\nrozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\nodôvodnenie:\nI.\nAdministratívne konanie a rozhodnutie žalovanej\n1. Nárok na náhradu za bolesť podľa § 99 zákona č. 461/2003 Z. z. (ďalej aj len „ZSP“) si žalobca\nuplatnil prostredníctvom tlačiva „Žiadosť o priznanie náhrady za bolesť“ (ďalej aj len „žiadosť“), ktoré\nbolo Sociálnej poisťovni, pobočka Galanta (ďalej aj len „pobočka“) doručené dňa 25.08.2020 a na\nzáklade Lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 12.06.2020\n(ďalej aj len „Lekársky posudok zo dňa 12.06.2020“), vystaveného E. F. G., úrazová chirurgia, Galanta\n(ďalej aj len „posudzujúci lekár“), potvrdeného E. F. H., primárom traumatologického oddelenia, Galanta,\nv ktorom bola bolesť žalobcu hodnotná podľa prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. o náhrade za\nbolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej\nrady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia,\no zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a\nobčianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 437/2004 Z. z.“),\npoložkou 198d – zlomenina píšťaly alebo oboch kostí predkolenia liečená operáciou, počtom bodov 180.\n2. Sociálna poisťovňa, pobočka Galanta rozhodnutím č. XXXX-XX/XXXX zo dňa 12.06.2023 (ďalej aj\nlen „prvostupňové rozhodnutie“) nepriznala žalobcovi nárok na náhradu za bolesť z titulu úrazu zo dňa\n09.03.2019. V odôvodnení rozhodnutia pobočka uviedla, že úraz zo dňa 09.03.2019 nespĺňa definíciu\npracovného úrazu podľa § 8 ZSP a preto nie je možné žalobcovi priznať nárok na náhradu za bolesť.\n\n3. Proti predmetnému prvostupňovému rozhodnutiu, podal žalobca v zákonom stanovenej lehote\nodvolanie. V podanom odvolaní žalobca okrem iného uviedol, že priamo v kabíne vozidla počas spánku\nbol prepadnutý viacerými mužmi, bol zbitý a vyvlečený von z vozidla, kde mu jeden z páchateľov, skočil\nna nohu, ktorá sa zlomila a následne ho odvliekli do kríkov t.j. neporušil žiadnu povinnosť v zmysle, že\nby nemal vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži, ako sa uvádza v prvostupňovom rozhodnutí, čo\nby ani nebol stihol, keďže sa zobudil na to, že ho niekto bije.\n4. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09.2023\n( ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) ako odvolací orgán podľa § 218 ods. 2 ZSP tak, že odvolanie\nžalobcu v celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia žalovaná uviedla, že z obsahu spisovej dokumentácie, konkrétne z „Oznámenia poistnej\nudalosti“ ústredie zistilo, že k úrazu žalobcu došlo dňa 09.03.2019 o 04.00 hod. Z „Hlásenia o jazde“\nodo dňa 06.03.2019 do dňa 30.04.2019 predloženého zamestnávateľom zároveň vyplýva skutočnosť,\nže dátum a čas úrazu žalobcu zo dňa 09.03.2019 o 04.00 hod. spadajú do doby trvania minimálneho\ndenného odpočinku podľa § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., čo zamestnávateľ potvrdil vo vyjadrení\nzo dňa 08.04.2019, v ktorom uviedol, že „V čase vzniku úrazu zamestnanec vykonával 11 hodinový\nodpočinok,“ pričom pred vznikom samotného úrazu spal žalobca v ťahači návesu. Nakoľko doba\nminimálneho denného odpočinku sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. nezapočítava\ndo pracovného času a nemožno ju započítať do pracovného času ani v zmysle § 3 ods. 8 zákona č.\n462/2007 Z. z., ústredie trvá na tom, že nie sú naplnené predpoklady, ktoré by viedli k možnosti\nposúdenia úrazu zo dňa 09.03.2019, ako pracovného úrazu podľa príslušných legislatívnych predpisov\nupravujúcich nároky na úrazové dávky z povinného úrazového poistenia zamestnávateľa. Zákon\nč. 462/2007 Z. z. totiž rozlišuje medzi odpočinkom, ktorý sa nezapočítava do pracovného času a\nodpočinkom, ktorý je súčasťou pracovného času. Ak by žalobca utrpel úraz počas odpočinku v rámci\npracovného času, bolo by ho možné považovať za pracovný úraz za predpokladu splnenia ďalších\nzákonných podmienok. Ide o situáciu, kedy žiadateľ o dávku vykonáva práce, ktoré nemožno prerušiť z\nobjektívnych technických alebo organizačných dôvodov, pričom sa podľa ustanovenia § 3 ods. 8 zákona\nč. 462/2007 Z. z. poskytne len primeraný odpočinok (a prestávka na jedenie), a nie minimálny denný\nodpočinok. Na tento primeraný odpočinok je teda možné hľadieť, ako na úkon potrebný počas práce.\nV tomto prípade však žalobca počas utrpenia úrazu zo dňa 09.03.2019 nevykonával žiadne činnosti,\nktoré by nebolo možné z objektívneho technického alebo organizačného dôvodu prerušiť, a teda išlo o\nminimálny denný odpočinok mimo pracovného času. Túto skutočnosť považovala žalovaná za jednu z\nrozhodujúcich pre posúdenie nároku žalobca na náhradu za bolesť.\n5. Ďalej žalovaná uviedla, že námietky žalobcu v odvolaní spočívajú v tvrdeniach, že boli splnené\nvšetky predpoklady pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz, ako vyplýva z legálnej\ndefinície pracovného úrazu v ustanoveniach zákonníka práce ako aj ZSP, pričom poukázal na to, že\nzodpovednosť za pracovný úraz nie je viazaná na skutočnosť, či sa pracovný úraz stal alebo nestal\nv pracovnom čase, ale len na skutočnosť, že k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v\npriamej súvislosti s plnením pracovných úloh, alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo\nslužobných úloh pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Žalovaná poukázala na to, že k úrazu\nžalobcu zo dňa 09.03.2019 došlo o 4.00 hod., kedy spal v ťahači návesu. Žalobca počas utrpenia úrazu\nzo dňa 09.03.2019 nevykonával žiadne činnosti, ktoré by súviseli s plnením pracovným povinností.\nOdpočinok v kabíne vozidla nie je ani úkon potrebný pred výkonom práce, a ani v priamej súvislosti s\nplnením pracovných úloh. Išlo o odpočinok mimo pracovného času, ktorý nemožno považovať za výkon\npotrebný pred začatím práce, rovnako ako by nebolo možné považovať za výkon potrebný pred začatím\npráce každý iný odpočinok, ktorý žalobca čerpá mimo pracovného času. Ako úkon potrebný pred začatím\npráce možno rozumieť napr. prezlečenie, osobnú očistu, prípravu pracovných pomôcok a pod., ktoré\nspĺňajú podmienku potrebnosti nielen počas pracovného času, ale aj mimo neho (na začiatku, alebo na\nkonci pracovnej zmeny). K námietke že, „...k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh...“ žalovaná\nuviedla, že ak by zohľadňovala skutočnosť, či k tomuto úrazu došlo pri plnení pracovných úloh, v\npriamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, resp. pre plnenie pracovných alebo\nslužobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi, tak by bolo rozhodujúce posúdiť\nreálnu činnosť pri ktorej sa úraz stal. Z uvedeného vyplýva, že ak k úrazu došlo pri činnosti, ktorá súvisí\ns plnením pracovných úloh (napr. nutné bezodkladné zaistenie bezpečnosti po zistení náhlej poruchy\na pod.), takýto úraz by bol považovaný za pracovný úraz. Ak však k úrazu došlo pri činnosti spojenej\ns čerpaním odpočinku, ako to bolo aj v prípade žalobcu, tak v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z., ktorý\n\nrozlišuje medzi odpočinkom, ktorý sa nezapočítava do pracovného času a odpočinkom, ktorý je súčasťou\npracovného času, takýto úraz nie je pracovným úrazom.\n6. Žalovaná tiež zastávala názor, že v tomto prípade nešlo ani o odvracanie škody hroziacej\nzamestnávateľovi, v súvislosti s čím poukázala na vyjadrenie zamestnávateľa, ktorý v liste zo dňa\n02.08.2019 na otázku Sociálnej poisťovne „V prípade podobného incidentu vodič má zabrániť krádeži\ntovaru aj s nasadením vlastného zdravia?“ v bode č. 4 uviedol, že „Vodič pri krádeži tovaru nemá\nvystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži,“ čo však v tomto prípade nebolo sporné, nakoľko žalobca\npred vznikom úrazu spal v ťahači návesu. V súvislosti s rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej\nlen „KS BA“) č. k. 4CoPr/6/2020 zo dňa 25.08.2021, žalovaná uviedla, že v tomto prípade hoci sa\núraz stal rovnako zamestnancovi v doprave v čase odpočinku na pracovnej ceste poukazuje na bod\n25 predmetného rozsudku, v ktorom sa uvádza: „Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie,\nže skutočnosť, že žalobca kontroloval plachtu kamiónu, pečať/plombu a náklad vozidla počas doby\nodpočinku, nemožno považovať za porušenie pracovnoprávnych predpisov, nakoľko ide o takú činnosť,\nktorá je predmetom pracovnej cesty...“ V tomto prípade, tak KS BA dospel k záveru, že išlo o činnosť\nv priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. No v prípade žalobcu nešlo o výkon zamestnanca v\npriamej súvislosti s plnením pracovných úloh (kontrola plachty, pečate/plomby, náklad vozidla), ale o\nčerpanie minimálneho denného odpočinku, kedy žalobca spal.\n7. K námietke žalobcu „Môj zamestnávateľ nespochybnil vznik pracovného úrazu... Existuje teda zhoda\nmedzi mnou a zamestnávateľom...“ žalovaná uviedla, že zamestnávateľovo určenie, že ide o pracovný\núraz zamestnávateľ založil na tom, že podľa jeho názoru sa 11-hodinový odpočinok započítava do\npracovného času v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. Takéto vyhlásenie však odporuje\nustanoveniam daného zákona, v zmysle ktorých, minimálny denný odpočinok sa jednoznačne do\npracovného času nezapočítava. Táto otázka nie je vecou názoru či presvedčenia, ale ide o objektívny\nfakt vyplývajúci zo zákona. K akceptovaniu vyhlásenia zamestnávateľa by mohlo dôjsť vtedy, ak by\ntakéto vyhlásenie nebolo v rozpore s legálnou definíciou pracovného úrazu, čo však nebol tento\nprípad. Žalovaná poukázala na bod 44 v zrušujúcom rozsudku, kde je uvedené „...zhodný postoj\nzamestnanca a zamestnávateľa v otázke charakteru utrpeného úrazu nevytvára prekážku možnosti\nSociálnej poisťovne zaoberať sa touto otázkou pri posudzovaní uplatneného nároku zamestnanca ako\notázkou predbežnou, pokiaľ táto nebola záväzným spôsobom vyriešená rozhodnutím súdu.“ K námietke\nžalobcu že Inšpektorát práce Trnava v liste zo dňa 09.10.2019 jednoznačne uviedol, že „udalosť zo dňa\n09.03.2019 je pracovným úrazom,“ dala žalovaná do pozornosti, že Inšpektorát práce nie je oprávnený\nrozhodovať o charaktere úrazu. Jeho úlohou je podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o\ninšpekcií práce vyšetrovať príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká\nujma na zdraví, príčiny závažnej priemyselnej havárie, bezpečnostné, technické a organizačné príčiny\nvzniku choroby z povolania a ohrozenia chorobou z povolania, viesť ich evidenciu a podľa potreby\nvyšetriť príčiny vzniku aj ostatných pracovných úrazov. Z uvedeného dôvodu nie je možné prihliadať na\nvyjadrenie Inšpektorátu práce, v súvislosti s rozhodovaním o nároku na úrazové dávky podľa zákona.\n8. Žalovaná ďalej uviedla, že zo spisovej dokumentácie, konkrétne z „Oznámenia poistnej udalosti“\nvyplýva, že žalobca u zamestnávateľa vykonával prácu na pracovnej pozícii vodič medzinárodnej a\nvnútroštátnej prepravy, pričom z dokumentu nazvaného „Potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho\nzabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa“ je uvedené, že žalobca bol zamestnanec pracujúci v dvoch\nalebo viacerých štátoch. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vodiči nákladnej dopravy, z povahy\nich práce, vykonávajú pracovnú činnosť prevažne na území iných štátov. V tomto prípade však stále\nplatí, že organizácia pracovného času je upravená všeobecným ustanovením zákona č. 462/2007 Z.\nz., pričom v ustanovení § 8 predmetného zákona pre zamestnancov v doprave je explicitne určené, že\npracovný čas zamestnanca v cestnej doprave je čas od začiatku práce do konca práce, počas ktorého\nje mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo\nčinnosti, a to čas venovaný dopravným činnostiam a čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže\nvoľne disponovať svojim časom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať\nprácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Do pracovného času sa napríklad započítava čas\nvenovaný dopravným činnostiam ako jazda, nakládka a vykládka, čistenie a technická údržba vozidla,\nčas v umyvárni, čas čakania počas poruchy vozidla alebo čas režijnej cesty. Podľa zákona č. 462/2007\nZ. z. do pracovného času zamestnanca v doprave sa nezapočítava čas potrebný na cestu z bydliska\nna pracovisko a späť, čas prestávok v práci, doba odpočinku a čas pracovnej pohotovosti, ak zákon\nneupravuje v osobitných ustanoveniach inak. K úrazu žalobcu došlo v čase čerpania jeho minimálneho\n\ndenného odpočinku, ktorý sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. do pracovného času\nnezapočítava.\n9. Na záver žalovaná poukázala na bod 45 zrušujúceho rozsudku, v ktorom je uvedené „ak Sociálna\npoisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej právomoci, musí sa v rámci\npredbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v\ntakom prípade rozhodnou právnou skutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú\nsúčasť zákonnej dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky.“ Ak žalobca v čase predmetného\núrazu čerpal minimálny denný odpočinok, ktorý sa do pracovného času nezarátava, čo bolo objektívne\npreukázané, a tiež z dôvodu, že úraz zo dňa 09.03.2019 sa mu nestal pri plnení pracovných úloh alebo\nv priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, ani pre plnenie pracovných úloh, ako to vyžaduje §\n8 ods. 1 písm. a) zákona, tak konštatuje, že pobočka rozhodla správne o nepriznaní nároku žalobcu\nna náhradu za bolesť. Žalovaná po preskúmaní veci nezistila dôvodné pochybnosti o správnosti\nrozhodnutia zo dňa 12.06.2023, pričom žalobca ani do odvolacieho konania nepredložil dôkazy, ktoré by\npotvrdzovali správnosť jeho argumentácie, pričom túto nepreukazujú ani dôkazy obstarané žalovanou,\na preto námietky uvedené v odvolaní boli vyhodnotené ako nedôvodné, odvolaniu žalobcu nebolo možné\nvyhovieť a napadnuté rozhodnutie bolo potrebné potvrdiť ako zákonné a vecne správne.\nII.\nŽaloba\n10. Žalobou zo dňa 27.10.2023 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení\ns prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie. Uviedol, že v priebehu\nadministratívneho konania neboli spornými skutkové okolnosti úrazu, ktorý sa mu stal dňa 09.03.2019 o\n4.00 hod. počas pracovnej cesty v zahraničí, na ktorú som bol ako zamestnanec v kamiónovej doprave\nvyslaný zamestnávateľom. V uvedený deň a čas vykonával povinný minimálny denný odpočinok,\nktorého dĺžka vyplýva z právneho predpisu - zákona č. 462/2007 Z. z. Odpočinok realizoval v uzamknutej\nkabíne vozidla. Počas tohto odpočinku sa mu stal úraz nohy s trvalými následkami, a to tak, že sa\nmu počas spánku do kabíny vozidla vlámali viacerí neznámi muži, prepadli ho, zbili a vyvliekli von\nz vozidla, kde mu jeden z páchateľov skočil na nohu, ktorá sa zlomila a následne ho odvliekli do\nkríkov, kde od bolesti odpadol. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom\nadministratívneho spisu, a to z potvrdenia o dočasnej PN, Oznámenia poistnej udalosti k úrazovému\npoisteniu, Záznamu o registrovanom pracovnom úraze. Za sporné žalobca považoval právne posúdenie\nutrpeného úrazu, keď žalovaná v napadnutom rozhodnutí, tvrdí že predmetný úraz nie je úrazom\npracovným.\n11. Ďalej žalobca uviedol, že pokiaľ žalovaná v rozhodnutí zo dňa 06.09.2023, ako aj SP, pobočka\nGalanta v rozhodnutí zo dňa 12.06.2023 pre posúdenie jeho nároku na náhradu za sťaženie\nspoločenského uplatnenia považujú za rozhodujúce, či k jeho úrazu došlo v pracovnom čase alebo v\ndobe odpočinku, vychádzajú obe ich rozhodnutia z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca\nbol toho názoru, že ohľadne úrazu zo dňa 09.03.2019 sú splnené všetky zodpovednostné predpoklady\npre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za pracovný úraz. Zamestnávateľ by sa zodpovednosti mohol\nzbaviť celkom alebo z časti jedine v prípade, ak by sa preukázalo, že existuje na strane žalobcu\nniektorá zo skutočností uvedených v § 196 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce. V jeho prípade však nebola\npreukázaná danosť liberačného dôvodu, ktorá by umožnila zamestnávateľovi zbaviť sa zodpovednosti\nčo i len čiastočne. Ako vyplýva z legálnej definície pracovného úrazu v ZSP, zodpovednosť za pracovný\núraz nie je viazaná na skutočnosť, či sa pracovný úraz stal alebo nestal v pracovnom čase, ale len\nna skutočnosť, že k ujme musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením\npracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri\nodvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Žiadne ďalšie podmienky z ustanovenia § 8 ods.1 písm.\na) ZSP nevyplývajú. Povinný minimálny denný odpočinok, ktorého dĺžka vyplýva z právneho predpisu\n(zákon č. 462/2007 Z. z.), ktorý realizoval v kabíne vozidla, žalobca považuje za potrebný úkon pred\nzačiatkom práce a teda za úkon, ktorý je v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.\n12. Skutočnosť, či k úrazu došlo v pracovnom čase alebo v dobe odpočinku je pre posúdenie úrazu\nzamestnanca ako úrazu pracovného úplne irelevantná, keďže definícia pracovného úrazu obsiahnutá\nv § 8 ods. 1 písm. a) ZSP nie je vôbec viazaná na pracovný čas, ale na to, či zamestnanec utrpel\n\núraz pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných\núloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody\nhroziacej zamestnávateľovi. Inak povedané, na to, aby bolo možné na účely ZSP hodnotiť úraz ako\npracovný, nie je rozhodujúce, či tento úraz utrpel zamestnanec v pracovnom čase, ale to, či tento úraz\nutrpel pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných\núloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní\nškody hroziacej zamestnávateľovi. Zákon o sociálnom poistení, ale ani Zákonník práce neviaže vznik\npracovného úrazu na dobu pracovného času.\n13. Žalobca ďalej uviedol, že z ustanovenia § 8 ods. 4 písm. b) a c) v spojení s § 8 ods. 1 písm. a) ZSP\nvyplýva, že zákonodarca neviaže pracovný úraz len na výkon takých pracovných povinností, ktoré\nvyplývajú z pracovného pomeru, ale za plnenie pracovných úloh považuje tiež inú činnosť vykonávanú\nna príkaz zamestnávateľa a rovnako tak aj činnosť, ktorá je predmetom pracovnej alebo služobnej cesty.\nV zmysle § 8 ods. 5 písm. a) ZSP v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh je úkon potrebný pred\nzačiatkom práce alebo po jej skončení. Zo skutkových okolností, ktoré vyplývajú z administratívneho\nspisu, je pritom zrejmé, že utrpel úraz v zahraničí, kde bol vyslaný zamestnávateľom, t. j. preukázateľne\npočas pracovnej cesty. Predmetom pracovnej cesty bol výkon medzinárodnej prepravy tovaru na miesto\nurčenia v zahraničí a návrat do sídla zamestnávateľa. K úrazu došlo počas trvania pracovnej cesty s tým,\nže zamestnávateľ určil aj spôsob ubytovania počas odpočinku, a to v kabíne motorového vozidla, ktoré je\nna tento účel prispôsobené, teda aj v čase odpočinku bol viazaný na motorové vozidlo. Ubytovanie mimo\nmotorového vozidla zamestnávateľ nepreplácal. Pri pracovnej ceste sa riadil pokynom zamestnávateľa,\nže odpočinok má vykonávať v kabíne vozidla. Činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, je vždy\nplnením pracovných úloh, a preto je zrejmé, že činnosť zamestnanca, ktorá je predmetom pracovnej\ncesty na mieste, ktoré je cieľom pracovnej cesty, ako aj na mieste, kde je vodič povinný z dôvodu\nprestávky v práci odstaviť motorové vozidlo, je treba považovať za plnenie pracovných úloh. Počas\nodpočinku nedochádza k prerušeniu pracovnej cesty, táto trvá až do návratu na určené miesto. V tejto\nsúvislosti žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 4CoPr/6/2020 z 25.08.2021,\nv ktorom sa uvádza: „Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného a intervenienta,\nže úraz žalobcu, ku ktorému došlo počas jeho pracovnej cesty, nie je pracovným úrazom, nakoľko ho\nžalobca utrpel v čase odpočinku, teda mimo pracovného času, neutrpel úraz pri plnení pracovných úloh\nuložených mu žalovaným v zmysle § 57 ods. 1 Zákonníka práce a ani pri úkone priamo súvisiacom\ns plnením pracovných úloh uložených mu žalovaným. Súhlasí so súdom prvej inštancie, že k úrazu\nžalobcu došlo na pracovnej ceste a dobu odpočinku, počas ktorej sa úraz stal, je nutné vnímať ako\nobligatórnu súčasť jeho pracovnej cesty.“ Jeho zamestnávateľ nespochybnil vznik pracovného úrazu,\ntento riadne registroval a oznámil vznik poistnej udalosti – pracovného úrazu Sociálnej poisťovni,\npobočka Galanta. Existuje teda zhoda medzi žalobcom a zamestnávateľom ohľadom právneho základu\na rozsahu zodpovednosti v zmysle § 195 a nasl. Zákonníka práce. Skutočnosť, či išlo alebo nešlo o\npracovný úraz prejednával aj Inšpektorát práce Trnava, kde v liste zo dňa 09.10.2019, ktorý je súčasťou\nadministratívneho spisu uvádza, že udalosť zo dňa 09.03.2019 je pracovným úrazom.\n14. Pokiaľ ide o námietku žalovanej, že Inšpektorát práce nie je oprávnený rozhodovať o charakteru\núrazu, ale jeho úlohou je vyšetrovať príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť\nalebo ťažká ujma na zdraví, preto nie je možné prihliadať na jeho vyjadrenie, žalobca poukázal na to,\nže podľa § 2 ods.1 písm. c) Zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.\n82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nInšpekcia práce poskytuje bezplatné poradenstvo okrem iných subjektov aj zamestnancom v rozsahu\nzákladných odborných informácií a rád ohľadne predpisov uvedených v § 2 ods.1 písm. a) uvedeného\nzákona. Za účelom poskytnutia odborného poradenstva sa na Inšpektorát práce Trnava aj obrátil po\nvydaní prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ by Inšpektorát práce predmetný úraz z 09.03.2019 posúdil\nako úraz, ktorý nespĺňa kritériá pracovného úrazu, nedomáhal by sa ďalej nárokov na dávky z úrazového\npoistenia. Napokon pokiaľ zákon o Inšpekcii práce ukladá vyšetrovanie príčin pracovného úrazu, v prvom\nrade si Inšpekcia práce musí vytvoriť predbežný právny názor, či úraz, ktorý má vyšetriť, je úrazom\npracovným, alebo nie. Stanovisko Inšpektorátu práce Trnava zo dňa 09.10.2019 v konaní pred orgánmi\nSociálnej poisťovne predložil ako podporný dôkaz k právnemu názoru ohľadne charakteru predmetného\núrazu. Žalobca bol toho názoru, že úraz ktorý utrpel 09.03.2019 na pracovnej ceste počas doby trvania\nminimálneho denného odpočinku podľa § 5 ods.1 zákona č. 462/2007 Z. z., je pracovným úrazom a teda\nspĺňa všetky podmienky nároku na náhradu za bolesť z titulu tohto úrazu vyplývajúce z ustanovenia §\n99 v spojení s § 83 a v spojení s § 8 ods.1,4, a 5 ZSP.\n\n15. Vzhľadom uvedené skutočnosti žalobca navrhol napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové\nrozhodnutie zrušiť nakoľko sú nezákonné, v rozpore s § 209 ods. 1 veta druhá ZSP, v zmysle ktorého\nrozhodnutie musí byť vždy v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a musí vychádzať\nzo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ako aj s § 195 ods. 3 ZSP, z ktorého vyplýva Sociálnej\npoisťovni povinnosť objasňovať rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či\nsvedčia v prospech alebo v neprospech účastníka konania a bolo nimi porušené jeho právo na primerané\nhmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu vyplývajúce z čl. 39 ods.1 Ústavy SR\nIII.\nVyjadrenie žalovanej k žalobe, ďalšie vyjadrenia účastníkov konania\n16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.07.2024 zopakovala priebeh administratívneho konania,\nčasť argumentácie napadnutého rozhodnutia a zhrnula obsah správnej žaloby. Uviedla, že zákon č.\n462/2007 Z. z. vo svojom § 3 ods. 5 písm. c) výslovne uviedol, že odpočinok, na ktorý má zamestnanec\nnárok v zmysle § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., sa nezapočítava do pracovného času. Ďalej\nzákonodarca v § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. zakotvil, čo je pracovný čas mobilného zamestnanca\nv doprave. Podľa tohto ustanovenia pracovným časom je čas od začiatku práce do konca práce,\npočas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku. Je pravdou, že v zmysle § 8 ods. 4 písm. d)\nzákona č. 462/2007 Z. z. je pracoviskom mobilného zamestnanca aj vozidlo, ktoré mobilný zamestnanec\npoužíva na vykonávanie dopravných činností, avšak § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z. zároveň\ndeklaruje, že na to, aby prítomnosť zamestnanca na pracovisku bola zároveň považovaná za plynutie\njeho pracovného času, musí tento mobilný zamestnanec vykonávať svoje funkcie. Teda pracovný\nčas mobilného zamestnanca je podľa zákona č. 462/2007 Z. z. buď čas, ktorý zamestnanec venuje\ndopravným činnostiam alebo čas, počas ktorého nemôže voľne disponovať so svojím časom. V zmysle §\n13 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. dopravnými činnosťami je buď chod vozidla alebo plnenie povinností\nsúvisiacich s práve uskutočňovanou činnosťou. V zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z., za\nčas, počas ktorého nemôže zamestnanec voľne disponovať so svojím časom sa považuje najmä čas\nčakania na nakládku a vykládku. Pritom je nevyhnutné, aby bol zamestnanec na svojom pracovisku\npripravený prevziať prácu. Zhrnutím výkladu § 13 ods. 4 a § 13 ods. 6 zákona č. 462/2007 Z. z. žalovaná\ndospela k záveru, že žalobca nesplnil ani jednu zo zákonodarcom požadovaných podmienok. Žalobca\ntotiž v čase úrazu zo dňa 09.03.2019 spal v kamióne, a teda Nevykonával svoje činnosti súvisiace s\ndopravnými činnosťami, ktoré sú chod vozidla (žalobca spal) a ani v čase úrazu zo dňa 09.03.2019\nneuskutočňoval inú dopravnú činnosť (ako napríklad kontrola tovaru, plachty, a pod.), nakoľko spal.\nNebol na pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s jeho činnosťou, akou je hlavne (v zmysle §\n13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z) čakanie na nakládku a vykládku, lebo spal. Nakoľko žalobca spal, je\nevidentné, že nevykonával akékoľvek činnosti súvisiace s dopravou. Zákon č. 462/2007 Z. z., ktorý sa\nbez akýchkoľvek pochybností na prípad žalobcu vzťahuje, upravuje pracovný čas v § 13 ods. 4 zákona č.\n462/2007 Z. z., ktorý je čas venovaný dopravným činnostiam a čas, počas ktorého musí byť zamestnanec\npripravený na pracovisku prevziať prácu. Z povahy úrazového deja je však zrejmé, že žalobca spal, a\nteda nevykonával dopravné činnosti a ani nebol pripravený prevziať úlohy od zamestnávateľa tak, ako\nsa to snaží preukázať právna zástupkyňa v žaloba. Z uvedeného podľa žalovanej vyplýva, že žalobca\npreukázateľne utrpel úraz zo dňa 09.03.2019 mimo pracovného času.\n17. Ust. § 8 ods. 1 ZSP ukladá, že pracovný úraz musí byť (okrem iného) utrpený pri plnení pracovných\núloh. Prepojením definície pracovného úrazu podľa § 8 ZSP s príslušnými ustanoveniami zákona č.\n462/2007 Z. z. je evidentné, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný úraz len za predpokladu,\nže bol utrpený pri plnení pracovných úloh, ktoré sa však v zmysle § 13 ods. 4 ZSP vykonávajú v\npracovnom čase. Žalovaná zdôraznila, že aj keď § 8 ods. 1 zákona výslovne nespomína o nutnosti utrpieť\npracovný úraz v pracovnom čase, derogáciou na zákon č. 462/2007 Z. z. je zrejmé, že zákonodarca\npovažoval potrebné vykonávať pracovné činnosti v pracovnom čase. Dôkazom o uvedenom je aj znenie\nustanovenia § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré poníma o pracovnom čase a teda implicitne\nvyžaduje, aby pracovné úkony boli uskutočňované len v pracovnom čase. Čerpanie minimálneho\ndenného odpočinku sa do pracovného času nezarátava, pričom v zmysle § 13 ods. 4 zákona č. 462/2007\nZ. z. pracovné úkony možno vykonávať len v pracovnom čase. Vodič kamiónovej prepravy, aj keď\nnečerpá svoje voľno v mieste svojho pobytu s rodinou, má takisto (aj v zmysle všeobecnej normy\nzákonníka práce, ktorú špeciálne normy len dopĺňajú, no nemôžu byť v rozpore s ňou) právo na\n\nodpočinok. Pokiaľ by však žalovaná pristúpila k výkladu, že aj prestávku (prípadne odpočinok) „...je\ntreba považovať za plnenie pracovných úloh“, čo je v príkrom rozpore s § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007\nZ. z., potom by boli diskriminovaní zamestnanci vykonávajúci svoju prácu v iných pracovných sférach\nako žalobca, u ktorých je pracovný čas ohraničený. Žalovaná zdôraznila, že v prípade žalobcu nejde o\nvyslanie na „klasickú“ pracovnú cestu v zmysle zákonníka práce, ale na cestu, ktorá automaticky vyplýva\nz povahy náplne jeho pracovného zaradenia, a preto považuje spomenuté porovnanie za relevantné.\nŽalovaná navrhla žalobu zamietnuť.\n18. V replike žalobca uviedol, že skutočnosť, či k úrazu došlo v pracovnom čase alebo v dobe\nodpočinku je pre posúdenie úrazu zamestnanca ako úrazu pracovného úplne irelevantná, keďže\ndefinícia pracovného úrazu obsiahnutá v § 8 ods. 1 písm. a) ZSP nie je vôbec viazaná na pracovný\nčas, ale na to, či zamestnanec utrpel úraz pri plnení pracovných úloh alebo služobných úloh alebo v\npriamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie pracovných úloh alebo\nslužobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Nie je rozhodujúce, či tento úraz\nutrpel zamestnanec v pracovnom čase, ale to, či tento úraz utrpel pri plnení pracovných úloh alebo\nslužobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre plnenie\npracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Zákon o\nsociálnom poistení, ale ani Zákonník práce neviažu vznik pracovného úrazu na dobu pracovného času.\n19. Ďalej uviedol, že Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 4CoPr/6/2020 neviazal svoj právny názor, že\nv danej veci išlo o pracovný úraz, len na skutočnosť, že žalobca v uvedenom spore kontroloval plachtu\nkamiónu, pečať/plombu a náklad vozidla počas doby odpočinku, ale predmetný rozsudok je potrebné\nchápať v celom jeho kontexte. Krajský súd v Bratislave vo všeobecnosti v bode 25. predmetného\nrozsudku uviedol, že sa nestotožňuje s právnym názorom žalovaného a intervenienta, že úraz žalobcu,\nku ktorému došlo počas jeho pracovnej cesty, nie je pracovným úrazom, nakoľko ho žalobca utrpel\nv čase odpočinku, teda mimo pracovného času, neutrpel úraz pri plnení pracovných úloh uložených\nmu žalovaným v zmysle § 57 ods. 1 Zákonníka práce a ani pri úkone priamo súvisiacom s plnením\npracovných úloh uložených mu žalovaným. Ďalej uviedol, že súhlasí so súdom prvej inštancie, že k\núrazu žalobcu došlo na pracovnej ceste a dobu odpočinku, počas ktorej sa úraz stal, je nutné vnímať\nako obligatórnu súčasť jeho pracovnej cesty. Úraz možno kvalifikovať ako pracovný, ak vznikol pri plnení\npracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Je možné prisvedčiť súdu prvej inštancie, že pracovný\núraz sa viaže výhradne na plnenie pracovných úloh alebo činnosť súvisiacu s ich plnením, pričom\nk plneniu pracovných úloh alebo činnosti súvisiacej s plnením pracovných úloh môže dôjsť aj mimo\npracovného času.\n20. Žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave v obdobnej právnej veci\n– uznesenie sp. zn. 2CoPr/4/2018 z 30.09.2019. Právny názor v uvedenom uznesení, je súladný s\nprávnym názorom, ktorý uviedol v správnej žalobe a to, že povinný minimálny denný odpočinok, ktorého\ndĺžka vyplýva z právneho predpisu (zákon č. 462/2007 Z. z.), ktorý realizoval v kabíne vozidla, je\npotrebný úkon pred začiatkom práce a teda úkon, ktorý je v priamej súvislosti s plnením pracovných\núloh. V uznesení sp. zn. 2CoPr/4/2018 Krajský súd v Bratislave uvádza: „Podľa § 220 ods. 2 Zákonníka\npráce v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh sú úkony potrebné na výkon práce a úkony počas\npráce zvyčajné alebo potrebné pred začiatkom práce alebo po jej skončení, pričom s poukazom na\nuvedenú definíciu je zrejmé, že uvedená prestávka, ktorú bolo potrebné rešpektovať z dôvodu výkonu\npráce, sa nedá síce priamo považovať za výkon práce, ale je ju potrebné považovať za činnosť súvisiacu\ns výkonom práce. Inak povedané povinná prestávka z hľadiska dodržiavania medzinárodných právnych\npredpisov potrebných pre pokračovanie vykládky vozidla je z pohľadu odvolacieho súdu úkonom nutne\nrealizovaným pred začiatkom práce, a teda úkonom, ktorý je v zmysle § 220 ods.1, 2 Zákonníka\npráce realizovaný v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh.“\n21. Žalovaná v duplike uviedla, že sa vo všetkých svojich častiach pridržiava svojho vyjadrenia k žalobe.\nSkonštatovala, že na zamestnancov v medzinárodnej a vnútroštátnej preprave sa vzťahuje zákon č.\n462/2007 Z. z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006\nZ. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom\nzamestnávaní (ďalej len „zákon č. 462/2007 Z. z.“). V zmysle § 13 ods. 4 tohto zákona pracovný čas\nmobilného zamestnanca v doprave na dráhe na účely tohto zákona je čas od začiatku práce do konca\npráce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva\nsvoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný dopravným činnostiam v doprave na dráhe a čas,\n\npočas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím časom, a je nevyhnutné, aby\nbol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho pracovnou\nnáplňou, najmä čas čakania na nakládku a vykládku, ak jeho predvídateľné trvanie nie je vopred známe\nz dohôd medzi zamestnávateľmi a zástupcami zamestnancov, z cestovného poriadku, z týždenného\nrozvrhu práce alebo z pokynov pred odchodom na iné pracovisko, pred začatím dopravných činností\nalebo pred skutočne začatým časom čakania. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že hoci § 8 ZSP\npriamo nevyžaduje, aby k vzniku pracovného úrazu došlo počas pracovného času, pri žalobcovi, ako\nzamestnancovi v doprave, je potrebné v súlade s derogačným pravidlom lex specialis derogat legi\ngenerali prepojiť definíciu pracovného úrazu podľa § 8 ZSP s príslušnými ustanoveniami zákona č.\n462/2007 Z. z. Z takejto derogácie je potom evidentné, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný\núraz len za predpokladu, že bol utrpený pri plnení pracovných úloh, ktoré sa však v zmysle § 13 ods.\n4 ZSP zásadne vykonávajú v pracovnom čase. Dôkazom o uvedenom je aj znenie ustanovenia § 3 ods.\n5 zákona č. 462/2007 Z. z., ktoré poníma o pracovnom čase a teda implicitne vyžaduje, aby pracovné\núkony boli uskutočňované zásadne v pracovnom čase. Ak by žalovaná aj pristúpila k vyššie uvedenému\ntvrdeniu žalobcu, potom rozhodujúce by malo byť iba to, či žalobca utrpel úraz pri plnení pracovných\núloh. Avšak ani na tomto mieste nenaplnil žalobca skutkovú podstatu vyžadovanú § 8 ods. 1 zákona,\nkeďže počas úrazu zo dňa 09.03.2019 spal, a teda nevykonával dopravné činnosti (chod vozidla alebo\ninú dopravnú činnosť) a nebol pripravený, hoci na pracovisku (kamión), prevziať prácu súvisiacu s jeho\nčinnosťou.\n22. Ďalej žalovaná uviedla, že obsah rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4CoPr/6/2020 zo dňa\n25.08.2021, nakoľko aj KS BA uviedol, že úraz môže byť kvalifikovaný ako pracovný, ak „...vznikol pri\nplnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním...pracovný úraz sa viaže výhradne na plnenie\npracovných úloh alebo činnosť súvisiacu s ich plnením...“. Avšak na rozdiel od prípadu žalobcu, v prípade\nprejednávanom KS BA došlo zo strany poškodeného zamestnanca k činnosti (kontrola plachty kamiónu),\nktorá bola pred začiatkom cesty potrebná. Preto sa žalovaná nestotožňuje s názorom žalobcu, že\nsamotná činnosť, ku ktorej dochádza zo strany zamestnancov počas čerpania odpočinku je irelevantná,\nnakoľko kontrola plachty (plomby) kamiónu je činnosť potrebná pred začiatkom samotného výkonu\npráce. Žalovaná zdôraznila, že žalobca v čase úrazu zo dňa 09.03.2019 spal v kabíne a nevykonával\nžiadne činnosti potrebné na výkon svojej práce. Z uznesenia KS BA sp. zn. 2CoPr/4/2018 zo dňa\n30.09.2019 vyplýva, že v tom konaní dotknutý zamestnanec utrpel úraz v nedeľu. V sobotu zadal do\ntachografovej karty odpočinok v zmysle zákona č. 462/2007 Z. z. Tento odpočinok zadal zamestnanec\ndo tachografovej karty aj v nedeľu, avšak „...iba z dôvodu, že ide o nedeľu, a preto s kamiónom nie je\nmožné v Nemecku jazdiť...“. Preto túto prestávku, ktorú dotknutý zamestnanec musel vykonať, KS BA\nneklasifikoval ako odpočinok, ktorý sa v zmysle § 3 ods. 5 zákona č. 462/2007 Z. z. nezapočítava do\npracovného času, ale ako prestávku, ktorá sa v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z. započítava\ndo pracovného času. Dôkazom o uvedenom je aj konštatácia KS BA z bodu 14 uznesenia zo dňa\n30.09.2019, zmysle ktorej „...uvedená prestávka, ktorú bolo potrebné rešpektovať z dôvodu výkonu\npráce sa nedá síce priamo považovať za výkon práce, ale je ju potrebné považovať za činnosť súvisiacu\ns výkonom práce. Inak povedané, povinná prestávka z hľadiska dodržiavania medzinárodných právnych\npredpisov potrebných pre pokračovanie vykládky vozidla je z pohľadu odvolacieho súdu úkonom nutne\nrealizovaným pred začiatkom práce...“. Aj z tohto právneho názoru KS BA je evidentné, že zásadne\nprijal rovnaký výklad zákona č. 462/2007 Z. z. v nadväznosti na § 8 ZSP ako žalovaná, keď uviedol,\nže prestávka potrebná na nakládku a výkladu (§ 13 ods. 4 zákona č. 462/2007 Z. z.) je úkon potrebný\nna výkon práce, a preto sa prestávka započítava do pracovného času. Naproti tomu však odpočinok\nsa do pracovného času nezapočítava, nakoľko v čase čerpania odpočinku nemusí byť zamestnanec v\ndoprave k dispozícii svojmu zamestnávateľovi, pripravený prevziať prácu.\n23. Na záver žalovaná uviedla, že ako je evidentné aj z rozsudkov KS BA, tieto samotné operujú, v\nkontexte s činnosťou vodičov v preprave, s pojmom pracovný čas. Uvedené je logické najmä z toho\ndôvodu, že zákonodarca sám do zákona č. 462/2007 Z. z. konkludentne (§ 13 ods. 4) uviedol, ktoré\npráce sa započítavajú a ktoré nie do pracovného času. Medzi činnosti, ktoré sa do pracovného času\nzapočítavajú, patrí síce aj prestávka, ktorá je ale potrebná na ďalší výkon práce zamestnanca v doprave.\nOdpočinok však túto definíciu (úkon potrebný na ďalší výkon práce) nespĺňa ani podľa legislatívy a ani\npodľa judikatúry.\nIV.\n\nRelevantná právna úprava\n24. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne.\n25. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych\nveciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.\n26. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je\nžalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a\n§ 182 ods. 1.\n27. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými\nbodmi.\n28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nrozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.\n29. Podľa § 99 ZSP poškodený má nárok na náhradu za bolesť a na náhradu za sťaženie spoločenského\nuplatnenia podľa osobitného predpisu.\n30. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 437/2004 Z. z., náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí\nbyť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.\nNáhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku (§ 7 a 8). Sadzby bodového hodnotenia\nza bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.\n31. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. lekársky posudok spracúva posudzujúci lekár\na vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky posudok. Ak je\nposudzujúcim lekárom lekár zariadenia ústavnej zdravotnej starostlivosti, lekársky posudok posudzuje\nprimár príslušného oddelenia alebo prednosta príslušnej kliniky zdravotníckeho zariadenia alebo jeho\nzástupca, ak rozsah následkov presahuje 200 bodov.\n32. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) ZSP, pracovný úraz podľa tohto zákona je poškodenie zdravia alebo\nsmrť fyzickej osoby spôsobené nezávisle od jej vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením\nvonkajších vplyvov, ktoré zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16 utrpel pri plnení pracovných úloh\nalebo služobných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh alebo služobných úloh, pre\nplnenie pracovných úloh alebo služobných úloh a pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi.\n33. Podľa § 8 ods. 4 ZSP, plnenie pracovných úloh alebo služobných úloh podľa odsekov 1 a 2\nje: a) výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru alebo služobných povinností\nvyplývajúcich zo štátnozamestnaneckého pomeru alebo služobného pomeru, b) iná činnosť vykonávaná\nna príkaz zamestnávateľa a c) činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej cesty.\n34. Podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007 Z. z. , ak ďalej nie je ustanovené inak, do pracovného\nčasu zamestnanca v doprave sa nezapočítava doba odpočinku.\n35. Podľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ide o práce, ktoré nemožno z preukázateľných\nobjektívnych technických alebo organizačných dôvodov prerušiť, musí sa zamestnancovi v doprave aj\nbez prerušenia prevádzky zabezpečiť primeraný čas na odpočinok a jedenie; tento čas je súčasťou\npracovného času.\n36. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 462/2007 Z. z., ak ďalej nie je ustanovené inak, zamestnanec v doprave\nmá nárok na minimálny denný odpočinok trvajúci 11 po sebe nasledujúcich hodín za 24 hodín.\n37. Podľa § 7 ods. 3 písm. b) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č.\n82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce“) inšpektorát práce\nvyšetruje príčiny vzniku pracovného úrazu, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví,\n\npríčiny závažnej priemyselnej havárie, na základe žiadosti orgánu štátnej správy na úseku verejného\nzdravotníctva vyšetruje bezpečnostné, technické a organizačné príčiny vzniku choroby z povolania a\nohrozenia chorobou z povolania, vedie ich evidenciu a podľa potreby vyšetruje príčiny vzniku aj ostatných\npracovných úrazov.\n38. Podľa § 195 ods. 1 ZSP, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia\npostupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady\nna rozhodnutie.\n39. Podľa § 196 ods. 7 ZSP, organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,\na to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.\n40. Podľa § 209 ods. 4 ZSP, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie,\nktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov\na pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala.\nV.\nPosúdenie veci správnym súdom\n41. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10,\n§ 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie\nžalovanej podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho\nspisu žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania,\nktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri\nsvojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu\nveci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru,\nže správna žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods.\n2 SSP), nakoľko žalobca nariadenie pojednávania nežiadal a žalovaná v podaní zo dňa 02.06.2026 (č.\nl. 83) súdu oznámila, že na nariadení pojednávania netrvá. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nna úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránku správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred\njeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.07.2026 (§ 137 ods. 4 SSP).\n42. Predmetom preskúmania správnym súdom v predmetnej veci je napadnuté rozhodnutie žalovanej\nč. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 06.09 2023, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie č. XXXXXX/XXXX zo dňa 12.06.2023, ktorým prvostupňový orgán nepriznal žalobcovi nárok na náhradu za\nbolesť z titulu úrazu zo dňa 09.03.2019.\n43. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že I. D., I. (zamestnávateľ žalobcu) oznámil žalovanej\ndňa 28.03.2019 poistnú udalosť - pracovný úraz žalobcu, ktorý sa stal dňa 09.03.2019 o 4.00 hod.\nZároveň predložila Záznam o registrovanom pracovnom úraze, z ktorého vyplýva, že k úrazu došlo\ntak, že žalobca v rámci povinnej prestávky zastavil s kamiónom na parkovisku na okraji mesta Milton\nKeynes v Spojenom kráľovstve, kde bol náhodne napadnutý neznámymi osobami, ktoré sa mu vlámali do\nuzamknutého kamiónu a spôsobili mu zlomeninu pravej nohy. Žalobca si žiadosťou zo dňa 25.08.2020\nuplatnil nárok na náhradu za bolesť, a to na základe lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení\nspoločenského uplatnenia zo dňa 12.06.2020, v ktorom bola bolesť žalobcu hodnotená podľa prílohy č.\n1 k zákonu č. 437/2004 Z. z. položkou 198d – s počtom bodov 180. Prvostupňový orgán dňa 22.10.2020\nkonanie prerušil z dôvodu, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Podaním zo dňa 06.05.2019 I.\nD., I. (zamestnávateľ žalobcu) oznámila, že žalobca v čase napadnutia vykonával 11 hodinový povinný\nodpočinok. Doba odpočinku sa započítavala do pracovného času v zmysle § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007\nZ. z. Dňa 07.05.20198 bolo prvostupňovému orgánu predložené Hlásenie o jazde žalobcu za obdobie\nod 06.03.2019 do 30.04.2019. Podaním zo dňa 02.08.2019 I. D., I. oznámila prvostupňovému orgánu\nOdpovede na otázky nasledovne:\n1. Parkovisko si vyberá, podľa uváženia a podľa toho, aký tovar je naložený.\n2. Podľa dohovoru CMR nemôže opustiť vozidlo.\n3. Podľa dohovoru CMR, nemôže opustiť šofér naložené auto.\n4. Vodič pri krádeži tovaru nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži.\n\n44. V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania sporné v podstate to, či úraz ktorý žalobca\nutrpel dňa 09.03.2019, spĺňa/nespĺňa definíciu pracovného úrazu podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona\nč. 461/2003 Z. z.\n45. Nesporným medzi účastníkmi bol samotný priebeh úrazu a teda skutočnosť, že k úrazu žalobcu\ndošlo 09.03.2019 o 4.00 hod. počas pracovnej cesty v zahraničí (zastavil s kamiónom na parkovisku\nna okraji mesta Milton Keynes v Spojenom kráľovstve), na ktorú bol žalobca ako zamestnanec v\nkamiónovej doprave vyslaný zamestnávateľom. V danom čase žalobca vykonával povinný minimálny\ndenný odpočinok. Odpočinok realizoval v uzamknutej kabíne vozidla. Žalobcu počas odpočinku –\nspánku viacerí neznámy muži, ktorí sa do kabíny vozidla vlámali, prepadli, zbili, vyvliekli von z vozidla,\nkde mu jeden z nich skočil na nohu, ktorá sa zlomila a následne bol odvlečený do kríkov, kde od bolesti\nodpadol.\n46. Žalovaná v podstate zastáva názor, že o pracovný úraz sa nejedná, vzhľadom na skutočnosť, že\nžalobca v čase úrazu vykonával 11 hodinový odpočinok, pred vznikom samotného úrazu spal žalobca v\nťahači návesu. Doba minimálneho denného odpočinku sa podľa § 3 ods. 5 písm. c) zákona č. 462/2007\nZ. z. nezapočítava do pracovného času a nemožno ju započítať do pracovného času ani v zmysle § 3\nods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z., preto nie sú naplnené predpoklady, ktoré by viedli k možnosti posúdenia\núrazu zo dňa 09.03.2019, ako pracovného úrazu. Žalovaná má v podstate za to, že odpočinok, ktorý\nsa do pracovného času nezapočítava, má odlišný režim ako odpočinok, ktorý sa do pracovného času\nzapočítava. Ak by žalobca utrpel úraz počas odpočinku v rámci pracovného času, bolo by ho možné\npovažovať za pracovný úraz za predpokladu splnenia ďalších zákonných podmienok.\n47. Podľa žalovanej, žalobca utrpel úraz v čase, keď nevykonával žiadne činnosti, ktoré by nebolo\nmožné z objektívneho technického alebo organizačného dôvodu prerušiť, a teda išlo o minimálny\ndenný odpočinok mimo pracovného času. Túto skutočnosť považuje za jednu z rozhodujúcich pre\nposúdenie nároku žalobcu na náhradu za bolesť. Žalovaná tiež zastáva názor, že v tomto prípade\nnešlo ani o odvracanie škody hroziacej zamestnávateľovi, v súvislosti s čím poukázala na vyjadrenie\nzamestnávateľa, ktorý v liste zo dňa 02.08.2019 na otázku Sociálnej poisťovne „V prípade podobného\nincidentu vodič má zabrániť krádeži tovaru aj s nasadením vlastného zdravia?“ v bode č. 4 uviedol, že\n„Vodič pri krádeži tovaru nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať v krádeži“, čo však v tomto prípade\nnebolo sporné, nakoľko žalobca pred vznikom úrazu spal v ťahači návesu.\n48. Správny súd v prvom rade konštatuje, že keďže sa v prípade žalobcu jedná o zamestnanca v\npracovnom pomere, je potrebné aplikovať § 8 ods. 1 písm. a) ZSP. Má ísť o poškodenie zdravia\nspôsobené nezávisle od jeho vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov,\nktoré utrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh, pre\nplnenie pracovných úloh alebo pri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi. Že poškodenie zdravia\nžalobcu spĺňa medicínsku definíciu úrazu ako poškodenia zdravia spôsobeného nezávisle od jeho vôle\nkrátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov, nebolo sporné. Sporné bolo, či ho\nutrpel pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s nimi, pre plnenie pracovných úloh alebo\npri odvracaní škody hroziacej zamestnávateľovi.\n49. Čo je to plnenie pracovných úloh podľa odseku 1, stanovuje ods. 4 tohto ustanovenia. Podľa\nodseku 4 písm. a) je to výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, b) iná činnosť\nvykonávaná na príkaz zamestnávateľa a c) činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty alebo služobnej\ncesty.\n50. Výkon pracovných povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovného pomeru korešponduje s\njeho povinnosťou podľa pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v\nurčenom pracovnom čase [§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce ]. Pri mobilnom zamestnancovi v cestnej\ndoprave je obdobná právna úprava zakotvená v § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. - počas pracovného\nčasu má povinnosť byť dispozícii zamestnávateľovi a vykonávať svoje funkcie alebo činnosti.\n51. Okrem utrpenia úrazu pri plnení pracovných úloh, ďalšou možnosťou, ako zamestnanec môže utrpieť\npracovný úraz je, že ho utrpí v priamej súvislosti s plnením pracovných úloh. Legálnu definíciu priamej\nsúvislosti s plnením pracovných úloh uvádza § 8 ods. 5 zákona o sociálnom poistení. Podľa písm. a) je to\núkon potrebný na výkon práce a úkon počas práce zvyčajný alebo potrebný pred začiatkom práce alebo\n\npo jej skončení, pričom zákon negatívne vymedzuje, ktoré úkony nie sú úkonmi v priamej súvislosti s\nplnením pracovných úloh, kde taxatívne menuje nasledovné úkony: cesta do zamestnania a späť, okrem\ncesty súvisiacej s vykonávaním služobnej pohotovosti podľa osobitného predpisu, stravovanie, ošetrenie\nalebo vyšetrenie v zdravotníckom zariadení ani cesta na ne a späť, s výnimkou uvedenou v písmene b).\n52. Správny súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn.\n7Ssk/30/2025, v ktorom tento dospel k záveru, že „Pokiaľ aj žalobca splnil svoju povinnosť skontrolovať\nupevnenie nákladu, vyplývajúcu z pracovnej náplne, pred začiatkom pracovného času a teda nejde o\ndopravnú činnosť podľa § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z., tento úkon je možné kvalifikovať ako potrebný\npred začiatkom jazdy, a preto nie je právne relevantné, či bol vykonaný v rámci pracovného času alebo\nnie.“ Je teda zrejmé, že viazať existenciu pracovného úrazu na to, či k nemu došlo alebo nedošlo\nv pracovnom čase, resp. v čase odpočinku, ktorý sa za pracovný čas považuje, nie je právne relevantné.\nZamerať sa je potrebné predovšetkým na skutočnosť, či žalobca bol v čase odpočinku povinný zdržiavať\nsa v kabíne vozidla, ak áno, či mohol fakticky v čase odpočinku voľne nakladať so svojím voľným\nčasom, aký malo plnenie takejto povinnosti súvis s plnením pracovných povinností, či bola táto povinnosť\nv príčinnej súvislosti s plnením jeho pracovných úloh.\n53. Správny orgán založil svoje právne posúdenie na závere, že úraz sa žalobcovi stal v čase odpočinku,\npričom nešlo o odpočinok podľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 Z. z.\n54. Podľa § 8 ods. 1 zák. č. 462/2007 Z. z. je pracovný čas mobilného zamestnanca v cestnej doprave\nčasom od začiatku práce do konca práce, počas ktorého je mobilný zamestnanec na pracovisku k\ndispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje funkcie alebo činnosti, a to čas venovaný dopravným\nčinnostiam a takisto aj čas, počas ktorého mobilný zamestnanec nemôže voľne disponovať svojím\nčasom a je nevyhnutné, aby bol na svojom pracovisku pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami\nspojenými s jeho službou. Prestávkou v práci je doba, počas ktorej zamestnancovi nie je prideľovaná\npráca (napr. jazdy), nevenuje sa dopravným činnostiam a nemusí čakať pripravený prevziať prácu\nsúvisiacu s úlohami spojenými s jeho službou. Odpočinkom je doba v trvaní minimálne 11 hodín,\nkedy vodič prácu nevykonáva, pričom uvedený predpis stanovuje pravidlá dodržiavania minimálneho\ndenného a týždenného odpočinku. Prestávky v práci a doby odpočinku musia byť primerané a v\nsúlade so zásadami bezpečnej práce a zásadami ochrany zdravia pri práci. Primeranosťou sa rozumie,\nže zamestnanec v doprave má určený pravidelný čas prestávok v práci a určenú pravidelnú dobu\nodpočinku, ktorých trvanie je vyjadrené v jednotkách času a ktoré sú dostatočne dlhé a nepretržité, aby\nsa zabezpečilo, že v dôsledku vyčerpania alebo nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobí úraz sebe\nalebo iným osobám a že si krátkodobo ani dlhodobo nepoškodí zdravie (§ 5 ods. 6 zák. č. 462/2007 Z. z.).\n55. Súd vzhľadom na naznačené právne závery konštatuje, že\nz obsahu predloženého\nadministratívneho spisu zistil, že tento neobsahuje pracovnú zmluvu žalobcu so zamestnávateľom,\npracovný poriadok, prípadne prepravný poriadok zamestnávateľa ani konkrétny cestovný príkaz\nvzťahujúci sa na danú pracovnú cestu. Tieto dokumenty sú pritom pre posúdenie povahy úkonov\nzamestnanca počas pracovnej cesty esenciálne. Bez ich analýzy nie je možné autoritatívne uzavrieť,\naké všetky povinnosti žalobca mal, a to nielen počas samotného vedenia vozidla, ale aj počas zákonom\nstanovených prestávok a odpočinku. Otázka, či zamestnanec počas odpočinku na pracovnej ceste plní\npracovné úlohy alebo koná v priamej súvislosti s nimi, nie je len otázkou právnou, ale predovšetkým\nskutkovou, závislou od konkrétnych okolností a zmluvne či interne upravených povinností zamestnanca.\nŽalovaná sa uspokojila s jednoduchým konštatovaním, že išlo o dobu odpočinku, bez toho, aby skúmala\nobsah a rozsah povinností žalobcu počas tejto doby. Tým bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce\nna riadne posúdenie veci.\n56. Súčasne je potrebné dodať že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že zamestnávateľ\nžalobcu dňa 02.08.2019 žalovanej oznámil, že 1. parkovisko si vyberá, podľa uváženia a podľa toho,\naký tovar je naložený, 2. podľa dohovoru CMR nemôže opustiť vozidlo, 3. podľa dohovoru CMR,\nnemôže šofér opustiť naložené auto, 4. pri krádeži vodič nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať\nkrádeži. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, otázky v akom znení boli zamestnávateľovi\npoložené (s výnimkou odpovede na otázku č. 4, ktorú však žalovaná uviedla len v odôvodnení\nsvojho rozhodnutia). Bez znenia uvedených otázok, nie je úplne zrejmý zmysel a význam odpovedí\nzamestnávateľa. Skutočnosti (odpovede) uvedené zamestnávateľom, žalovaná žiadnym spôsobom\nnevyhodnotila a preto je rozhodnutie v rozpore s obsahom administratívneho spisu, keďže sa vôbec\n\nnevenovala otázke, či žalobca mal v čase odpočinku zakázané opustiť vozidlo a či žalobca mal\nzakázané opustiť naložené vozidlo resp. bol povinný aj v čase odpočinku naložené vozidlo neopustiť.\nŽalovaná v podstate len okrajovo (aj keď to netvrdil ani samotný žalobca), skonštatovala že odpoveď\nna otázku 4 – pri krádeži vodič nemá vystupovať z vozidla a zabraňovať krádeži, znamená, že na\nstrane žalobcu išlo o konanie ktorého je povinný sa zdržať a preto ho nemožno považovať za plnenie\npracovných povinností. Skutočnosť, že žalobca nemohol opustiť vozidlo a nemohol opustiť naložené\nvozidlo, žiadnym spôsobom nevyhodnotila a vôbec neposúdila možnú povinnosť žalobcu zdržiavať\nsa vo vozidle počas primeraného odpočinku. Venovala sa v podstate len otázke odvracania škody\nzamestnancom, ktorú v konaní ako žalobca tak ani zamestnávateľ netvrdili. Samotná skutočnosť, že\nzamestnanec v prípade naplnenia určitých skutkových okolností prípadu, nemá povinnosť odvracať\nškodu hroziacu zamestnávateľovi, nemôže byť automaticky bez ďalšieho interpretovaná ako povinnosť\nškodu neodvracať.\n57. Žalovaná podľa názoru súdu predčasne a bez odôvodnenia uzavrela, že prestávka, na ktorú sa\nodobral žalobca, a počas ktorej sa mu stal úraz, bola odpočinkom v práci, ktorý sa nezapočítava do\npracovného času a žalobcovi počas nej nebola prideľovaná práca - jazda, nevenoval sa ani iným\ndopravným činnostiam a nemusel čakať pripravený prevziať prácu súvisiacu s úlohami spojenými s jeho\nslužbou, a teda úraz ktorý sa mu v tomto čase stal nemohol byť pracovným úrazom. Žalovaná vôbec\nnevyhodnotila a nezaujala stanovisko k tvrdeniam žalobcu v podanom odvolaní a to že „utrpel úraz v\nzahraničí, kde bol vyslaný zamestnávateľom, t. j. preukázateľne počas pracovnej cesty. Predmetom\npracovnej cesty bol výkon medzinárodnej prepravy tovaru na miesto určenia v zahraničí a jeho návrat\ndo sídla zamestnávateľa. K úrazu došlo počas trvania pracovnej cesty s tým, že zamestnávateľ mu\nurčil aj spôsob ubytovania počas odpočinku, a to v kabíne motorového vozidla, ktoré je na tento účel\nprispôsobené, teda aj v čase odpočinku bol viazaný na motorové vozidlo. Ubytovanie mimo motorového\nvozidla zamestnávateľ nepreplácal. Činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty, je vždy plnením\npracovných úloh a preto je zrejmé, že činnosť zamestnanca, ktorá je predmetom pracovnej cesty na\nmieste, ktoré je cieľom pracovnej cesty, ako aj na mieste, kde je vodič povinný z dôvodu prestávky v práci\nodstaviť motorové vozidlo, je treba považovať za plnenie pracovných úloh.“\n58. Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že žalovaná sa v napadnutom rozhodnutí nevyporiadala\nso všetkými podstatnými vyjadreniami a námietkami žalobcu a v dôsledku takéhoto pochybenia\nsi ani nezabezpečila všetky potrebné dôkazy, pre riadne zistenie skutkového stavu (neurobil tak\nani prvostupňový orgán). Aj v dôsledku toho potom v napadnutom rozhodnutí nie je dostatočne\na presvedčivo zdôvodnený záver správneho orgánu, že úraz žalobcu, nie je pracovným úrazom\nv zmysle § 8 ods. 1 ZSP. Ako už súd uviedol, rozhodnutie žalovanej nemá oporu v administratívnom\nspise, žalovaná súčasne nedostatočne zistila skutkový stav a v dôsledku uvedených pochybení svoje\nrozhodnutie nedostatočne odôvodnila. Konštatuje síce, že odpočinok ktorý sa považuje za pracovný čas\npodľa § 3 ods. 8 zákona č. 462/2007 je úkonom potrebným počas práce avšak odpočinok pod uvedené\nustanovenie nespadajúci (bez posúdenia, či bol žalobca povinný takýto odpočinok vykonávať v kabíne\nvozidla) bez ďalšieho za úkon potrebný pre výkon práce nepovažuje. Žalovaná sa vôbec nevenovala\notázke, či žalobca v čase odpočinku mohol alebo nemohol voľne disponovať svojím voľným časom\na taktiež nedala odpoveď na námietku žalobcu vznesenú v podanom odvolaní, keď tvrdil, že v jeho\nprípade sa jednalo o činnosť, ktorá je predmetom pracovnej alebo služobnej cesty a teda sa považuje\nza plnenie pracovných úloh. Odpovede na jednotlivé otázky je následne potrebné posúdiť aj v ich\nvzájomnej súvislosti, pričom pri aplikácii jednotlivých ustanovení právnych predpisov na zistený skutkový\nstav dopadajúcich, je nevyhnutné zohľadniť aj ich zmysel a účel a nielen doslovné znenie.\n59. Vzhľadom k tomu, že žalovaná napadnuté rozhodnutie riadne nezdôvodnila, nevysporiadala sa so\nvšetkými podstatnými skutočnosťami a námietkami žalobcu, nemožno považovať jej právne posúdenie\nveci za dostatočné a presvedčivo zdôvodnené. Napadnuté rozhodnutie je tak nepreskúmateľné pre\nnedostatok dôvodov.\n60. Nie je pritom úlohou správneho súdu zisťovať z administratívneho spisu skutkové podklady pre\nrozhodnutie správnych orgánov, a následne dopĺňať odôvodnenie administratívnych rozhodnutí, pretože\nsprávny súd nemôže nahrádzať ich činnosť, a to ani pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu\na ani pokiaľ ide o následné náležité odôvodňovanie rozhodnutí. Aj podľa judikatúry „úlohou súdu\nv konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia na základe správnej žaloby nie je dopĺňať vecnú či\n\nprávnu argumentáciu rozhodnutia správneho orgánu, ktorú už jeho odôvodnenie malo obsahovať“ [viď\naj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.08.2006, sp. zn. 4So 106/2005 (R 14/2007)].\n61. Na základe vyššie uvedeného správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa § 191\nods. 1 písm. d), e), f) SSP zrušil pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pre\nnedostatočné zistenie skutkového stavu a zároveň aj z dôvodu, že rozhodnutie žalovanej nemá oporu\nv administratívnom spise a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Súd zároveň v súlade s § 191\nods. 3 písm. a) SSP zrušil aj prvostupňové rozhodnutie, nakoľko trpí v zásade rovnakými vadami, ako\nnapadnuté rozhodnutie.\n62. V ďalšom konaní bude úlohou žalovanej odstrániť týmto rozsudkom vytknuté vady (1. doplnenie\ndokazovania predovšetkým pracovnou zmluvou žalobcu a pracovným poriadkom zamestnávateľa,\ncestovným príkazom ako aj ďalšími dôkaznými prostriedkami, ktoré prispejú k skutkovému ozrejmeniu\npráv a povinností žalobcu ako zamestnanca počas pracovnej cesty a v čase odpočinku v kabíne\nmotorového vozidla, ako aj ďalšie dôkazné prostriedky, ktorých zabezpečenie vyplynie v priebehu\nadministratívneho konania, pričom správny orgán zváži v prípade potreby aj výsluch žalobcu, prípadne\nzamestnávateľa, 2. skompletizovanie administratívneho spisu – predovšetkým doplnenie otázok, ktoré\nboli položené zamestnávateľovi, na ktoré odpovedal podaním zo dňa 02.08.2019, 3. nepreskúmateľnosť\nnapadnutého rozhodnutia), ktoré boli dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a opätovne vo\nveci rozhodnúť (nové rozhodnutie žalovanej bude zrozumiteľne, presvedčivo a dôsledne odôvodnené).\n63. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval\nv súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v\nzrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.\n64. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O výške trov\nkonania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.\nPoučenie:\nDoručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).\nKasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§\n443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.\nLehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na\nkasačnom súde (§ 444 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu\nsúdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\n\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}