Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 3S/4/2023 0723100444 16. 07. 2026 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2026:0723100444.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 3S/4/2023 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Heleny Marcinkechovej, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom D. X, E., zastúpený: JANÍČEK LEGAL, s. r. o., so sídlom Kominárska 2, 4, Bratislava, IČO: 52 961 249, proti žalovanému: Krajský súd v Trnave, so sídlom Vajanského 2/A, Trnava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/34/2023 zo dňa 12. júna 2023, takto rozhodol: 3S/4/2023 I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Krajského súdu v Trnave č. 1SprI/34/2023 zo dňa 12. júna 2023 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 3S/4/2023 I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 12. mája 2023 bola Okresnému súdu Galanta (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) e-mailom doručená žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácií (ďalej len „žiadosť o sprístupnenie informácií“ alebo „žiadosť“), v ktorej na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) požiadal o sprístupnenie všetkých zápisníc o pojednávaní z konania sp. zn. 5C/667/2015. 2. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. SprI/8/2023 zo dňa 17. mája 2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií nevyhovel. Konštatoval, že podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o slobode informácií je povinná osoba povinná sprístupniť informáciu o výsledku svojej rozhodovacej činnosti, t. j. konkrétne súdne rozhodnutie alebo výsledok konkrétneho konania, pričom žiadateľ od povinnej osoby požaduje informácie (zápisnice z pojednávaní), ktoré nespadajú pod ustanovenia zákona o slobode informácií. Podotkol, že povinná osoba sprístupňuje informácie o výsledku aj rozhodovacej činnosti, aby bola zachovaná verejná kontrola. Uviedol, že každú žiadosť, ktorá je povinnej osobe doručená, povinná osoba skúma z hľadiska, či podľa obsahu požadovaná informácia spadá pod ustanovenia zákona o slobode informácií, a či sa tak na jej vybavenie vzťahujú ustanovenia citovaného zákona.
Keďže žalobca vo svojej žiadosti žiadal o sprístupnenie zápisníc o pojednávaní, ktoré informácie nespadajú pod ustanovenia zákona o slobode informácií, jeho žiadosti nevyhovel. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 1SprI/34/2023 zo dňa 12. júna 2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie v zmysle § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), § 19 ods. 2 a § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií zrušil. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán nesprávne posúdil obsah podania žalobcu a prvostupňové rozhodnutie je potrebné zrušiť z dôvodu, že neexistovali dôvody na jeho vydanie a nemalo byť vôbec vydané. Mal za to, že v danom prípade nejde o žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, pretože predmetom žiadosti žalobcu bolo poskytnutie všetkých zápisníc o pojednávaní zo súdneho spisu vo veci vedenej pod sp. zn. 5C/667/2015, a teda kópie podstatnej časti súdneho spisu. Bol toho názoru, že to, čoho sa žalobca vo svojom podaní domáha, je vo svojej podstate nahliadanie do súdneho spisu. Pokiaľ je predmetom žiadosti poskytnutie kópie celého súdneho spisu alebo jeho podstatnej časti, podľa jeho mienky nemôže ísť o žiadosť o informáciu podľa zákona o slobode informácií. 4. Konštatoval, že nahliadanie účastníka súdneho konania, prípadne inej osoby do súdneho spisu je upravené osobitným zákonom, pričom poukázal na § 97 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Vyjadril sa, že ustanovenia § 97 CSP sú špeciálnymi ustanoveniami do vzťahu k zákonu o slobode informácií, a to ako pre nahliadanie do súdneho spisu účastníkom súdneho konania, tak aj pre nahliadanie do súdneho spisu akoukoľvek inou osobou, pretože v týchto prípadoch CSP upravuje špecifické podmienky získavania požadovanej informácie. Ak by bolo možné prostredníctvom zákona o slobode informácií prelomiť ustanovenia § 97 CSP a z nich vyplývajúce podmienky, potom by podľa neho právna úprava nahliadania do súdneho spisu nedávala žiadny zmysel. Tvrdil, že aplikácia špeciálneho zákonného ustanovenia - § 97 CSP má prednosť pred všeobecným predpisom upravujúcim právo na informácie. II. Správna žaloba 5. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/34/2023 zo dňa 12. júna 2023, ako aj rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia č. SprI/8/2023 zo dňa 17. mája 2023, vrátenia veci na nové konanie a priznania nároku na náhradu trov konania vo výške 100 %. Správnu žalobu odôvodnil tým, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 6. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy vzhliadol v tom, že žalovaný zrušil prvostupňové rozhodnutie, pričom vec nevrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a ani ju nepostúpil príslušnému orgánu na rozhodnutie, pretože nesprávne právne posúdil žalobcovu žiadosť, ktorú posudzoval ako žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu v zmysle § 97 ods. 1 a 2 CSP a súčasne je napadnuté rozhodnutie zaťažené vadou nesprávneho právneho posúdenia žalobcovej žiadosti. Závery žalovaného požadoval za vecne nesprávne a napadnuté rozhodnutie za vnútorne protirečivé. Poukázal na skutočnosť, že administratívne konanie inicioval v režime zákona o slobode informácií, na ktorý sa subsidiárne vzťahuje správny poriadok, pričom prvostupňový správny orgán tým, že vydal prvostupňové rozhodnutie, akceptoval ním zvolený právny režim. Túto skutočnosť podľa jeho mienky nepoprel ani sám žalovaný, keďže o odvolaní rozhodoval v súlade s § 59 ods. 1 a 2, § 19 ods. 1 a 2 správneho poriadku. Upozornil, že vzhľadom na zrušenie prvostupňového rozhodnutia žalovaný bez toho, aby bola vec vrátená na ďalšie konanie, prípadne postúpená inému orgánu, nastal stav, keď o jeho žiadosti fakticky nebolo doposiaľ rozhodnuté. Súčasne namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí zamenil právny režim jeho žiadosti, hoci v nej bol výslovne uvedený a za nesporný ho považoval aj prvostupňový správny orgán. Ak sa žalovaný domnieval, že prvostupňový správny orgán ani on sám nedisponujú právomocou na rozhodnutie o danej žiadosti, mal túto žiadosť po zrušení prvostupňového rozhodnutia postúpiť vecne a miestne príslušnému orgánu, ktorý takouto právomocou disponuje, k čomu mu však zo strany žalovaného nedošlo.
7. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci bol žalobca toho názoru, že žalovaný nesprávne interpretoval vzájomný vzťah medzi právnou úpravou obsiahnutou v zákone o slobode informácií a v CSP, v čoho dôsledku žiadosť nesprávne právne posúdil ako žiadosť o nahliadnutie do súdneho spisu v zmysle § 97 ods. 1 a 2 CSP. Súčasne žalovanému vytkol, že sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s nesprávnou aplikáciou § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií zo strany prvostupňového správneho orgánu na konkrétny prípad, pretože (i) dané ustanovenie v spojitosti s § 12 zákona o slobode informácií rozlišuje medzi prebiehajúcim a právoplatne skončeným konaním, (ii) v režime zákona o slobode informácií sú sprístupňované všetky informácie, ktoré má povinná osoba k dispozícii, po vylúčení tých informácií, ktoré podliehajú výnimkám zo sprístupnenia, a nie výlučne iba súdne rozhodnutia a (iii) povinná osoba je povinná skúmať, či obmedzenie práva na informácie zodpovedá čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 8. Súhlasil s názorom žalovaného, že právna úprava zákona o slobode informácií predstavuje vo vzťahu k CSP všeobecnú právnu úpravu (lex generalis), avšak táto skutočnosť podľa jeho mienky nezakladá nemožnosť aplikácie ustanovení zákona o slobode informácií, keďže zákon o slobode informácií a CSP sa uplatňujú súčasne, pričom ich odlišnosť nespočíva v ich vzájomnom vzťahu, ale v okruhu subjektov a v rozsahu sprístupňovaných informácií. Poukázal tiež na skutočnosť, že subjektom nachádzajúcim sa mimo konkrétneho sporového konania právo na prístup k informáciám poskytuje práve zákon o slobode informácií a nie CSP. Ďalej rozporoval formalistický výklad žalovaného, podľa ktorého sú v režime zákona o slobode informácií sprístupňované iba také informácie zo súdnych konaní, ktoré sa zverejňujú v zmysle § 82a zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) a jeho vykonávacích predpisov. Zároveň nesúhlasil s právnym posúdením prvostupňového správneho orgánu, že § 11 ods. 1 písm. d) zákon o slobode informácií nerozlišuje medzi prebiehajúcim na právoplatne skončeným konaním a dotknuté ustanovenie možno aplikovať ako izolovanú právnu normu, a to s poukazom na potrebu súbežnej aplikácie § 11 ods. 1 písm. d) spolu s § 12 zákona o slobode informácií. Okrem toho nepovažoval za splnené ani materiálne podmienky obmedzenia práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, keďže v danom prípade išlo o právoplatne skončené konanie a súčasne sa jednalo o informácie z pojednávaní, ktoré boli verejné a ich časti sú reflektované v súdnych rozhodnutiach. 9. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia namietol z dôvodu, že žalovaný a prvostupňový správny orgán sa nevysporiadali s otázkou, či je skutočne potrebné, vzhľadom na charakter požadovaných informácií a okolnosti prípadu, žalobcovi tieto informácie neposkytnúť v celom rozsahu, a prečo je dôvodné pristúpiť k najprísnejšiemu zásahu do základného práva na informácie, a teda žiadnym spôsobom nereflektovali na materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. Považoval tiež za nevyhnutné preveriť, či sa v administratívnom spise nachádzajú požadované informácie - všetky ním požadované zápisnice o pojednávaní v celom znení vrátane všetkých príloh. III. Vyjadrenie žalovaného 10. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe zo dňa 06. novembra 2023 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Mal za to, že jednou z možností rozhodnutia odvolacieho orgánu je, že napadnuté rozhodnutie zruší, a to najmä v prípadoch, keď rozhodnutie nemalo byť vydané vôbec. Podotkol, že z ustanovení správneho poriadku odvolaciemu správnemu orgánu nevyplýva zákonné zmocnenie postúpiť vec inému než príslušnému správnemu orgánu (§ 20). Dodal, že ako vyplýva z administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa – č. l. 13, žiadosť žalobcu bola dňa 15. júna 2023 predložená na vybavenie informačnému centru okresného súdu za účelom ďalšieho postupu. Uviedol, že dôvodom zrušenia prvostupňového rozhodnutia bola skutočnosť, že prvostupňový správny orgán posudzoval vec podľa nesprávnej právnej úpravy a nebol daný zákonný dôvod na začatie konania o sprístupnenie informácií v zmysle zákona o slobode informácií a vydanie prvostupňového rozhodnutia. Zdôraznil, že každé podanie je podľa § 19 ods. 2 správneho poriadku nevyhnutné posudzovať podľa jeho skutočného obsahu a nie je podľa jeho názvu. Ďalej zopakoval argumentáciu ohľadom prednosti osobitnej právnej úpravy uvedenú v napadnutom rozhodnutí a konštatoval, že posúdenie splnenia podmienok ustanovených v § 97 CSP nie je v kompetencii správneho orgánu, ale je výlučnou právomocou zákonného sudcu. Tvrdil, že administratívny spis je úplný, pričom v danom prípade nebolo
s poukazom na jeho právny názor potrebné zadovažovať kópie zápisníc o pojednávaní zo súdneho spisu, keďže nebolo potrebné skúmať obsah týchto zápisníc. IV. Replika žalobcu 11. Žalobca v replike zo dňa 18. decembra 2023 zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 12. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku v súdom určenej lehote. V. Konanie na správnom súde 13. Prejednávaná vec, ktorá je pred Správnym súdom v Bratislave vedená pod sp. zn. 3S/4/2023 bola v súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu dňa 21. júla 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 3S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 21. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v Bratislave. VI. Pojednávanie 14. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol na pojednávaní dňa 16. júla 2026 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a v neprítomnosti žalovaného, ktorý svoju neúčasť ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ako aj konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu, z dôvodov uplatnených v správnej žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 15. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch podanej žaloby.
VII. Relevantné právne predpisy 16. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 18. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 19. Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. 20. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
21. Podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonania ustanoví zákon. 22. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 23. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov. 24. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií v znení účinnom do 31. mája 2025 informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 25. Podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. 26. Podľa § 12 zákona o slobode informácií všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 27. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3). 28. Podľa § 82a ods. 5 zákona o súdoch súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a príkazu podľa Trestného poriadku; súhlas však sprístupnia osobe, ktorej sa súhlas týka, ak tým nebude ohrozené alebo zmarené plnenie úloh štátu. Súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 29. V prejednávanej veci bolo úlohou správneho súdu preskúmať zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 1SprI/34/2023 zo dňa 12. júna 2023 o zrušení rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu č. SprI/8/2023 zo dňa 17. mája 2023, ktorým podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií nevyhovel žiadosti žalobcu zo dňa 12. mája 2023 o poskytnutie informácie – všetkých zápisníc o pojednávaní z konania vedeného pod sp. zn. 5C/667/2015. Správny súd konštatuje, že žalobca v podanej žalobe namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok nezákonné rozhodnutie vo veci samej, nesprávne právne posúdenie veci a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Úlohou správneho súdu tak bolo v medziach žalobných bodov preskúmať, či zo strany žalovaného nedošlo k natoľko závažnému pochybeniu, ktoré by odôvodňovalo záver o potrebe zrušenia napadnutého rozhodnutia.
30. Správny súd konštatuje, že právo na informácie predstavuje jeden zo základných pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť verejnej kontrole, je právom patriacim každému jednotlivcovi. Čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií, t. j. získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných, spracovaná (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Orgány verejnej moci a ďalšie zákonom o slobode informácií vymedzené subjekty majú povinnosť sprístupňovať informácie za podmienok a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o slobode informácií. Pokiaľ je povinnej osobe doručená žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, v súlade so zásadou dobrej správy je jej povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby požadovanú informáciu našla a žiadateľovi ju poskytla. (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/44/2015 zo dňa 25. januára 2017) 31. Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Obmedzenie práva na informácie je dovolené pri splnení formálnych a materiálnych podmienok. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že obmedzenie práva na informácie v súlade s Ústavou Slovenskej republiky je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne podmienky. Ústava Slovenskej republiky za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch podmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. (II. ÚS 28/96). Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia. (PL. ÚS 15/98) 32. Obmedzenia sprístupnenia informácií podľa ustanovení § 8 až § 11 zákona o slobode informácií je nutné vykladať aj v kontexte § 12 zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie bolo uplatnené vždy v čo najmenšom rozsahu, čím napĺňa a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie zásahu do základných práv a slobôd. Pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie, t. j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia informácie za chránenú - t. j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento dôvod v čase podania žiadosti stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť. (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/1/2009 zo dňa 03. novembra 2009, sp. zn. 7Sžik/2/2018 zo dňa 29. januára 2020, sp. zn. 5Sžik/4/2019 zo dňa 02. júna 2020, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 464/2010 zo dňa 10. novembra 2011) 33. Správny súd zároveň v súvislosti s prejednávanou vecou upozorňuje, že už bolo viackrát judikované, že pri posúdení kolízie sprístupňovania informácií podľa zákona o slobode informácií a obmedzení stanovených v inom zákone treba vychádzať z premisy, že oba zákony koexistujú vedľa seba, teda pôsobia v právnom systéme paralelne (napr. rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sži/1/2010 zo dňa 15. marca 2011 a sp. zn. 6Sži/8/2012 zo dňa 31. júla 2013, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16. decembra 2021, či rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžik/3/2021 zo dňa 29. augusta 2022). Z týchto rozhodnutí plynie záver, že zákon o slobode informácií nebráni osobám využiť postupy podľa iných zákonov a naopak, nebráni ani využitiu zákona o slobode informácií v prípadoch, kedy existuje osobitný zákon. Platí teda, že nikto nie je zákonom o slobode informácií zbavený možnosti využiť jeho právny režim s výhodami či nevýhodami, ktoré z neho plynú, hoci by sa v danej veci mohlo postupovať podľa osobitného zákona. Je ponechané voľnej dispozícii každého, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k orgánu verejnej správy, od ktorého informácie požaduje. S tým sa potom spája aj zodpovednosť za splnenie všetkých podmienok, ktoré z toho-ktorého režimu vyplývajú. Orgán verejnej správy je
povinný voľbu režimu rešpektovať a v jej intenciách aj rozhodnúť. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Svk/1/2025 zo dňa 27. novembra 2025) 34. V prvom rade sa správny súd zaoberal žalobnou námietkou týkajúcou sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, keďže žalovaný v ňom žiadnym spôsobom nereflektoval na materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám. Tejto námietke však nebolo možné prisvedčiť, keďže napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonné náležitosti a sú v ňom jasne a zrozumiteľne vymedzené dôvody, na ktorých žalovaný založil svoj záver o potrebe zrušenia prvostupňového rozhodnutia, a teda napadnuté rozhodnutie bolo možné podrobiť detailnejšiemu súdnemu prieskumu v medziach ďalších žalobných bodov. 35. Správny súd naopak musí dať za pravdu žalobcovi v tom smere, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. V danom prípade sa správny súd nemohol stotožniť s argumentáciou žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že žalobcom podaná žiadosť o sprístupnenie informácií, v ktorej výslovne odkazoval na zákon o slobode informácií, v skutočnosti (podľa jej obsahu) nie je žiadosťou o sprístupnenie informácií podľa citovaného zákona, ale ide o žiadosť o poskytnutie kópie podstatnej časti súdneho spisu v zmysle § 97 CSP, a to bez ohľadu na výslovnú voľbu zákonného režimu žalobcom. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na vyššie uvedenú ustálenú súdnu prax kasačného súdu, podľa ktorej je ponechané na vôli žiadateľa, aký právny režim poskytovania informácií si zvolí, t. j. môže sa sám rozhodnúť, či svoju žiadosť o poskytnutie informácií podá podľa zákona o slobode informácií alebo podľa iného zákona, akým je aj Civilný sporový poriadok. Táto voľba je pritom súčasne spojená s rizikom, že si žiadateľ zvolí režim pre neho menej výhodný. Orgán verejnej správy je povinný danú voľbu rešpektovať. V tejto súvislosti správny súd prízvukuje, že žalobca si vo svojej žiadosti o sprístupnenie informácií výslovne a nespochybniteľne zvolil režim zákona o slobode informácií. Správny súd pritom nepopiera povinnosť správneho orgánu posudzovať podanie účastníka konania podľa jeho obsahu, avšak v danom prípade je aj z obsahu žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií celkom jednoznačné, podľa akého právneho predpisu sa žalobca rozhodol v danom prípade postupovať. Pokiaľ teda žalovaný s poukazom na ním domnelý obsah žiadosti žalobcu dospel k záveru, že v prejednávanej veci neexistovali dôvody pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a toto vôbec nemalo byť vydané, došlo z jeho strany k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 36. Vzhľadom na uvedené správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, ako aj obsahu administratívneho spisu v medziach podanej správnej žaloby dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto je potrebné ho podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušiť a vec s poukazom na § 191 ods. 4 SSP vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 37. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude s prihliadnutím na vyššie uvedené závery správneho súdu a citovanú judikatúru opätovne preskúmať rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vysporiadať sa s jednotlivými odvolacími námietkami žalobcu, pričom posúdi splnenie formálnej aj materiálnych podmienok obmedzenia prístupu k informáciám v danom prípade (aj toho z hľadiska či dôvod obmedzenia stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť) a znovu vo veci rozhodne. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v zmysle § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. Pokiaľ by žalovaný v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil jeho rozhodnutie z tých istých dôvodov, môže mu správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu v súlade s citovaným zákonným ustanovením. 38. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie:
3S/4/2023 Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.