Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-14S/127/2022 9621200050 30. 09. 2025 JUDr. Michal Davala, Ph.D., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2025:9621200050.2
Uznesenie Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. XX, XXXX B., F. D., zastúpený: JUDr. Tünde Keszegh, advokátka, so sídlom Jókaiho ul. 24, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Okresný úrad Dunajská Streda, so sídlom Korzo B. Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, o žalobe na obnovu konania vedeného na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/275/2005, takto rozhodol: I. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku zo dňa 01.12.2021 z a m i e t a . II. Súd žalobu na obnovu konania o d m i e t a . III. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Rozsah a dôvody žaloby 1. Žalobca, A. B. C., spoločne s G. C., bytom D. E. XX, XXXX B., F. D., zomrelým dňa XX.XX.XXXX, podali dňa 01.12.2021 na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky žalobu zo dňa 26.11.2021 na obnovu konania podľa § 472 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“), ktorou sa domáhali vydania rozhodnutia o povolení obnovy konania vedeného na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) pod sp. zn. 5SžoKS 105/2006 vo veci zrušenia rozhodnutia bývalého Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede č. L/2005/00516-00006 zo dňa 27.09.2005. 2. Pôvodne dvaja žalobcovia žiadali, aby súd po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania vec znova prejednal, a aby v obnovenom konaní preskúmal zlučiteľnosť § 2 ods. 1 a 2 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva“) s čl. 17 bod 1 Charty a čl. 63 bod 1 a čl. 18 bod 1 ZFEÚ a rozhodol tak, že zruší rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5SžoKS 105/2006 zo dňa 26.04.2007, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/275/2005-25 zo dňa 08.06.2006, a to spolu s rozhodnutím bývalého Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede č. L/2005/00516-0006 zo dňa 27.09.2005 a vec vráti Okresnému úradu Dunajská Streda na ďalšie konanie s tým, aby Okresný úrad Dunajská Streda pri rozhodovaní o nároku žalobcov nebral ohľad na sporné zákonné ustanovenia, a aby tieto na daný prípad neaplikoval. Súčasne navrhli, aby súd podal na Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) návrh na začatie prejudiciálneho konania a požiadal o rozhodnutie o spornej otázke, a taktiež o vydanie predbežného nálezu o tejto otázke.
3. Bývalý Obvodný pozemkový úrad v Dunajskej Strede rozhodol o nároku žalobcov tak, že sa nenavráti vlastníctvo a nepriznáva sa právo na náhradu k nehnuteľnostiam, o ktorých vydanie žalobcovia žiadali. Rozhodnutie odôvodnil tým, že právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť len osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky a žalobcovia ako občania Maďarskej republiky nespĺňajú podmienku podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o navrátení vlastníctva. Aj Krajský súd v Trnave odôvodnil rozsudok č. k. 14S/275/2005-25 zo dňa 08.06.2006 tým, že nakoľko žalobcovia nie sú občanmi Slovenskej republiky, nespĺňajú jednu zo zákonných podmienok pre vydanie nehnuteľností podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o navrátení vlastníctva a preto správny orgán rozhodol vecne správne. 4. Po vydaní rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5SžoKS 105/2006 zo dňa 26.04.2007 bol dňa 21.05.2019 vydaný rozsudok Súdneho dvora (veľkej komory) vo veci Európska komisia proti Maďarskej republike, C-235/17, ktorým bolo rozhodnuté, že Maďarská republika nesplnila povinnosti, ktoré jej vyplývajú z čl. 63 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) v spojení s čl. 17 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). Súdny dvor preskúmal, či sporná maďarská právna úprava je zlučiteľná s čl. 49 a 63 ZFEU a z čl. 17 Charty a dospel k záveru, že Maďarsko nepostupovalo v súlade s čl. 17 ods. 1 Charty a čl. 63 ZFEU. Súdny dvor v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že základné práva zaručené Chartou sa uplatnia vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Európskej únie (ďalej len „EU“), pričom sa musia najmä dodržiavať, ak vnútroštátna právna úprava spadá do pôsobnosti tohto práva, najmä keď vnútroštátna právna úprava môže byť prekážkou jednej alebo viacerých základných slobôd zaručených ZFEU, a ak dotknutý členský štát poukáže na dôvody uvedené v článku 65 ZFEU alebo na naliehavé dôvody všeobecného záujmu uznané právom EU na účely odôvodnenia takejto prekážky. V takomto prípade sa na dotknutú vnútroštátnu právnu úpravu môžu výnimky vzťahovať len vtedy, ak je v súlade so základnými právami. 5. Pokiaľ ide o uplatnenie práva EU, členský štát je povinný odo dňa pristúpenia k EU aplikovať a dodržiavať právo EU a je povinný dodržiavať a sledovať ustálenú súdnu prax Súdneho dvora. V tejto súvislosti poukázali žalobcovia na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06.03.2018 vo veci SEGRO a Horváth, C-52/16 a C-l 13/16, ako aj na rozsudok zo dňa 21.05.2019 vo veci Európska komisia a Maďarsko, C-235/17. Slovenská republika vstúpila do EU dňa 01.05.2004 a je povinná dodržiavať právo EU a zohľadniť ustálenú súdnu prax Súdneho dvora odo dňa 01.05.2004. 6. Zákon o navrátení vlastníctva nadobudol účinnosť 01.01.2004 a na základe tohto zákona bolo možné uplatniť nárok na navrátenie vlastníctva aj po vstupe Slovenskej republiky do EU. V predmetnej veci žalobcovia uplatnili nárok na navrátenie vlastníctva na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Dunajskej Strede dňa 31.05.2004, t. j. po vstupe Slovenskej republiky do EU a všetky správne a súdne rozhodnutia vydané v ich veci boli tiež vydané po vstupe SR do EU. Nakoľko podľa zákona o navrátení vlastníctva bolo možné uplatniť si nárok na navrátenie vlastníctva aj po vstupe SR do EU a správne a súdne rozhodnutia, či ďalšie akty, boli vydané v ich veci časovo tiež po vstupe SR do EU, z hľadiska časovej pôsobnosti je bez akýchkoľvek pochybností, že zákon o navrátení vlastníctva musí byť zlučiteľný s právom únie a Súdny dvor má právomoc vykladať či sú ustanovenia daného zákona zlučiteľné s právom EU alebo nie. 7. Nakoľko Súdnym dvorom bolo po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu sp. zn. 5SžoKS 105/2006 zo dňa 26.04.2007 vydané rozhodnutie vo veci Európska komisia proti Maďarskej republike, C-235/17 zo dňa 21.05.2019, v ktorom Súdny dvor prvýkrát vyslovil porušenie článku Charty a nezlučiteľnosť právneho predpisu členského štátu s Chartou, znamená to, že od roku 2007 medzičasom Súdny dvor dospel k takému výkladu práva EU, podľa ktorého je možné skúmať zlučiteľnosť právneho predpisu členského štátu s Chartou, ak vnútroštátna právna úprava spadá do pôsobnosti práva EU a najmä vtedy, keď táto právna úprava môže byť prekážkou jednej alebo viacerých základných slobôd zaručených ZFEU. 8. V predmetnej veci rozhodnutej Krajským súdom v Trnave v roku 2006 a následne aj Najvyšším súdom v roku 2007 môže byť podmienka štátneho občianstva stanovená podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva prekážkou voľného pohybu kapitálu. Zmena, ktorá nastala vo výklade práva EU v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súd v Trnave v predmetnej veci, podľa ktorej je možné skúmať zlučiteľnosť zákona o navrátení vlastníctva s Chartou, odôvodňuje podľa názoru žalobcov prípustnosť obnovy konania v predmetnej veci na základe § 472
písm. c) SSP. Keďže § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva v časti, v ktorej zakotvuje podmienku štátnej príslušnosti Slovenskej republiky, nie je zlučiteľný s čl. 17 bod 1 Charty (ani s čl. 63 bod 1 ZFEU) a v predmetnej veci na základe tohto zákonného ustanovenia bol zamietnutý nárok žalobcov, obnova konania má byť nielen prípustná ale aj dôvodná. 9. Neexistuje žiadny dostatočný dôvod, ktorý by odôvodňoval vylúčenie tých osôb, ktorí nie sú štátnymi občanmi, z okruhu odškodnených osôb. Naopak, zakotvením podmienky štátnej príslušnosti sa nielenže nenapravila krivda spáchaná voči týmto osobám, ale tieto osoby opätovne a odôvodnene pocítili krivdu zo strany štátnej moci. Na tomto mieste je potrebné poukázať na hlavný účel sledovaný zákonom o navrátení vlastníctva, ktorým bolo napravenie majetkových krívd, ku ktorým došlo v bývalom totalitnom režime. Diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, zakotvenú týmto zákonom nemožno odôvodniť ani žiadnym z dôvodov uvedených v ZFEU, výnimočne pripúšťajúcich odlišné zaobchádzanie, no ani verejným záujmom. 10. Podľa žalobcov je nesporné, že úprava vlastníckych vzťahov spadá do právomoci jednotlivých členských štátov. Možnosť členských štátov regulovať systém vlastníckych vzťahov však nie je absolútna. Podľa Európskej komisie, ak reštitučné opatrenia spadajú do časovej pôsobnosti zmlúv EU, pri určení podmienok reštitúcie majetku členské štáty musia dodržiavať primárne zmluvy a pravidlá sekundárneho práva, a to najmä vo vzťahu k voľnému pohybu kapitálu, a musia dodržiavať aj všeobecné zásady práva únie. Členský štát musí pri prijímaní reštitučného zákona dbať aj na to, aby tento zákon bol zlučiteľný aj s právom EU, vrátane Charty. Zákon o navrátení vlastníctva zaviedol diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti a osobám, ktoré nespĺňajú podmienku štátnej príslušnosti Slovenskej republiky, znemožnil navrátiť vlastnícke právo a zabránil im užívanie zhabaného majetku. 11. V zmysle čl. 51 bod 1 Charty, ju Chartu potrebné aplikovať vždy, ak členský štát vykonáva právo EU. V danom prípade sa jedná o výkon práva EU a treba aplikovať v tomto konaní aj Chartu, keďže zákon o navrátení vlastníctva musí byť zlučiteľný so ZFEU, najmä s jej ustanoveniami upravujúcimi voľný pohyb kapitálu a žalobcovia žiadajú v tomto konaní nápravu svojich porušených práv vyplývajúcich z práva únie,. 12. Žalobcovia dopĺňajú, že ak je potrebné § 472 SSP vykladať tak, že je prípustná žaloba na obnovu konania podľa § 472 písm. c) SSP vtedy, ak je napadnuté rozhodnutie správneho súdu v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora vydaným pred nadobudnutím právoplatnosti napadnutého rozhodnutia správneho súdu, napadnutý rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 26.04.2007 bol bez pochybnosti v rozpore so súdnymi rozhodnutiami Súdneho dvora vydanými pred napadnutým rozsudkom. Bol totiž v rozpore napr. s rozhodnutím Súdneho dvora vydaným vo veci Uwe Kay Festersen, C-370/05 a s rozhodnutím vydaným vo veci Margarethe Ospelt a Schlossle WeFsenberg Fanúliensiftung, C-452/01. Napadnutý rozsudok správneho súdu bol v rozpore s čl. 63 bod 1 a čl. 18 bod 1 ZFEU a podľa Súdneho dvora už v čase vydania napadnutého rozsudku bolo možné skúmať zlučiteľnosť právnych predpisov členského štátu so ZFEÚ. 13. Vo vzťahu k lehote na podanie žaloby na obnovu konania žalobcovia uviedli, že sa o dôvode obnovy konania dozvedeli potom, čo sa obrátili na ich splnomocnenú právnu zástupkyňu. Z uvedeného dôvodu 3 mesačná lehota na podanie tejto žaloby na obnovu konania je zachovaná. II. Súdne konanie a relevantná právna úprava 14. Uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/13/2021 zo dňa 24.08.2022 bola vec postúpená Krajskému súdu v Trnave ako vecne a miestne príslušnému v zmysle § 18 ods. 2 SSP, keďže Najvyšší správneho súdu Slovenskej republiky dospel k záveru, že v danom prípade bude v záujme žalobcov, aby o ich žalobe na obnovu konania postupom podľa právnej úpravy SSP v prvom stupni rozhodol správny súd, ktorý vo veci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu konal a rozhodoval v prvom stupni. 15. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril, i keď bol na vyjadrenie vyzvaný Krajským súdom v Trnave.
16. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave a bola vedená pod sp. zn. TT-14S/127/2022. 17. Podaním doručeným Krajskému súdu v Trnave dňa 25.04.2024, následne postúpeným Správnemu súdu v Bratislave, oznámila právna zástupkyňa žalobcov skutočnosť, že v priebehu konania pôvodný žalobca v 1/ rade, G. C. dňa XX.XX.XXXX zomrel. Na preukázanie tejto skutočnosti predložila súdu úmrtný list spolu s jeho úradným prekladom. Následne bolo dňa 15.08.2024 správnemu súdu oznámené, že poručiteľ zomrel rozvedený a bez potomkov. Časť dedičstva (nehnuteľného majetku), ktorý bol predmetom administratívneho konania a následne aj súdneho konania, pripadla dedičovi zo zákona, ktorým je jediný súrodenec poručiteľa – pôvodný žalobca v 2/ rade A. B. C.. 18. Správny súd uznesením č. k. TT-14S/127/2022-99 zo dňa 16.09.2024 rozhodol, že v konaní pokračuje výlučne so žalobcom A. B. C., nar. 22.121942 podľa § 25 a 32 ods. 1 SSP v spojení s § 63 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov. 19. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 20. Podľa § 472 písm. c) SSP, žalobou na obnovu konania možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu, ak rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné. 21. Podľa § 475 ods. 1 SSP, žaloba na obnovu konania musí byť podaná v lehote troch mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dozvedel o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. 22. Podľa § 480 ods. 2 SSP, žalobu na obnovu konania prejedná správny súd, ktorý o veci rozhodoval. Ak bolo pôvodné konanie skončené rozhodnutím kasačného súdu podľa § 462 ods. 2, prejedná žalobu na obnovu konania krajský súd, ktorého rozhodnutie bolo kasačným súdom zmenené. 23. Podľa § 483 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd žalobu na obnovu konania uznesením odmietne, ak je zjavne nedôvodná. 24. Podľa § 483 ods. 2 SSP, ak sa postupuje podľa odseku 1, žalobu na obnovu konania nie je potrebné doručovať ostatným účastníkom konania na vyjadrenie. 25. Podľa § 2 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva, právo na navrátenie vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len „rozhodujúce obdobie“) spôsobom uvedeným v ustanovení § 3. 26. Podľa § 2 ods. 2 zákona o navrátení vlastníctva, ak osoba, ktorej vlastníctvo k pozemku prešlo v rozhodujúcom období do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby v prípadoch uvedených v ustanovení § 3, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v ustanovení § 5 alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami štátni občania Slovenskej republiky, fyzické osoby v tomto poradí [...]“. 27. Podľa čl. 63 bod 1 ZFEÚ (pôvodný článok 56 ZES), v rámci ustanovení tejto kapitoly sú zakázané všetky obmedzenia pohybu kapitálu medzi Členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. 28. Podľa čl. 18 bod 1 ZFEÚ (pôvodný článok 12 ZES), v rámci pôsobnosti zmlúv a bez toho, aby boli dotknuté ich osobitné ustanovenia akákoľvek diskriminácia na základe štátnej príslušnosti je zakázaná.
29. Podľa čl. 17 bod 1 Charty, každý má právo vlastniť svoj oprávnene nadobudnutý majetok, užívať ho, nakladať s ním a odkázať ho. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu, v prípadoch a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon, pričom musí byť včas vyplatená spravodlivá náhrada. Užívanie majetku môže byť upravené zákonom v nevyhnutnej miere v súlade so všeobecným záujmom. 30. Podľa čl. 51 bod 1 Charty, ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami. III. Posúdenie prípustnosti žaloby na obnovu konania 31. Predtým ako správny súd mohol pristúpiť k meritórnemu prejednaniu žaloby na obnovu konania, skúmal, či sú dané procesné podmienky na jej prejednanie. Inštitút žaloby na obnovu konania je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorým sa zasahuje do právnej istoty založenej právoplatným konečným rozhodnutím správneho súdu. Jeho využívanie by malo byť výnimočné. Nejde o nástroj, ako dosiahnuť opätovné právne posúdenie veci, či zmenu výkladu aplikovateľných právnych predpisov v prospech účastníka, ktorý žalobu na obnovu konania podal. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená meritórnym rozhodnutím, musí byť vyvážená sprísnenými podmienkami prípustnosti. 32. Správny súdny poriadok upravuje iba tri situácie, za ktorých možno napadnúť rozhodnutie správneho súdu žalobou na obnovu konania. Žaloba na obnovu konania je prípustná len vtedy, ak (a) bolo rozhodnuté v neprospech účastníka konania v dôsledku trestného činu sudcu, iného účastníka konania alebo osoby zúčastnenej na konaní, (b) Európsky súd pre ľudské práva rozhodol alebo dospel vo svojom rozsudku k záveru, že rozhodnutím správneho súdu alebo konaním, ktoré mu predchádzalo, boli porušené základné ľudské práva alebo slobody účastníka konania a závažné dôsledky tohto porušenia neboli odstránené priznaným primeraným zadosťučinením, (c) rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej únie alebo Komisie, ktoré je pre účastníkov konania záväzné. 33. Ako dôvody prípustnosti obnovy konania žalobca uviedol, že došlo k prijatiu rozsudku Súdneho dvora vo veci Európska komisia proti Maďarskej republike, C-235/17 zo dňa 21.05.2019. V tomto rozsudku dospel Súdny dvor k výkladu práva EU, podľa ktorého je možné skúmať zlučiteľnosť právneho predpisu členského štátu s Chartou, ak vnútroštátna právna úprava spadá do pôsobnosti práva EU a najmä vtedy, keď táto právna úprava môže byť prekážkou jednej alebo viacerých základných slobôd zaručených ZFEU. Táto zmena vo výklade práva EU v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora nastala po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku Krajského súd v Trnave z roku 2006, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správneho orgánu o nenavrátení vlastníctva k nehnuteľnostiam a nepriznaní práva na náhradu k nehnuteľnostiam, o ktorých vydanie žalobcovia žiadali, z dôvodu, že žiadatelia nespĺňajú podmienku štátneho občianstva Slovenskej republiky podľa § 2 ods. 1 a 2 zákona o navrátení vlastníctva. Posun v judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorého je možné skúmať zlučiteľnosť zákona o navrátení vlastníctva s Chartou, odôvodňuje podľa názoru žalobcu prípustnosť obnovy konania v predmetnej veci na základe § 472 písm. c) SSP. 34. Správny súd na základe obsahu a odôvodnenia žaloby a súvisiaceho súdneho spisu vo veci vedenej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 14S/275/2005, ktorá bola meritórne rozhodnutá rozsudkom zo dňa 08.06.2006, konštatuje, že dôvody obnovy konania tvrdené žalobcom nezakladajú jej prípustnosť. Žalobca síce odkázal na § 472 písm. c) SSP, no neuviedol a ani nepredložil žiadne rozhodnutie Súdneho dvora, Rady EU alebo Európskej komisie, ktoré by bolo pre účastníkov konania záväzné, a s ktorým by bol mohol byť rozporný rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/275/2005-25 zo dňa 08.06.2006. Obsahom žaloby je nie nerelevantná argumentácia poukazujúca na možný rozpor podmienky stanovenej v § 2 ods. 1 a 2 zákona o navrátení vlastníctva s požiadavkou nediskriminácie podľa štátnej príslušnosti občanov Európskej únie pri stanovení podmienok navrátenia vlastníckeho
práva k nehnuteľnému majetku, no spochybnenie výkladu a posúdenia súladu vnútroštátnej právnej úpravy s Ústavou Slovenskej republiky či právom EU (Chartou alebo ZFEU, prípadne iným prameňom práva EU) nie je zákonným dôvodom obnovy konania podľa § 472 SSP za situácie, ak nejde o rozpor napadnutého rozhodnutia správneho súdu s rozhodnutím Súdneho dvora, Rady EU alebo Európskej komisie, ktoré by bolo pre účastníkov konania záväzné. V prejednávanej veci nebolo takéto rozhodnutie orgánov EU predložené a správnemu súdu nie je ani z jeho činnosti známe, že by bolo rozhodnutie Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/275/2005-25 zo dňa 08.06.2006 v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ, Rady EÚ alebo Komisie, ktoré by pre účastníkov konania bolo záväzné. Subjektívny postoj žalobcu k predošlému konaniu a jeho podozrenie z možného rozporu aplikovanej vnútroštátnej právnej normy s právom EU nie je dostatočným základom pre prípustnosť obnovy konania podľa SSP. 35. Žalobca uvádzal tvrdenia, ktoré sú pre prípustnosť povolenia obnovy konania právne irelevantné, nie sú dôvodmi, ktoré SSP pripúšťa ako dôvod obnovy konania. Tvrdený vývoj judikatúry Súdneho dvora, ktorý mal nastať rozhodnutím vo veci Európska komisia proti Maďarskej republike, C-235/17 zo dňa 21.05.2019 sa nijako netýka reštitučného konania o žiadosti žalobcu a jeho zosnulého brata o navrátenie nehnuteľností. Obnova konania nemôže byť inštitútom umožňujúcim aplikovať vývoj judikatúry, ktorý identifikoval žalobca po viac ako desiatich rokoch od právoplatnosť pôvodného rozsudku. Došlo by tak k neprimeranému zásahu do právnej istoty vo veci, ktorá bola právoplatne rozhodnutá správnym súdom, potvrdená rozhodnutím kasačného súdu. Na tomto mieste je zároveň potrebné uviesť, že žalobca si sám odporuje aj v otázke toho, či ide vôbec o relevantný vývoj v judikatúre majúci dopad na rozhodnutie v jeho veci, keď sám poukazuje na rozhodnutia Súdneho dvora, podľa ktorých bolo už pred rozsudkom Najvyššieho súdu zo dňa 26.04.2007 (potvrdzujúcim rozsudok Krajského súdu v Trnave) možné skúmať zlučiteľnosť právnych predpisov členského štátu so ZFEU (bod 12 tohto uznesenia vyššie). Táto argumentácia nebola predložená žalobcami v pôvodnom konaní na Krajskom súde v Trnave ani v rámci konania na kasačnom súde. 36. Možno zhrnúť, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by bol relevantný pre prijatie záveru o dôvodnosti žaloby na obnovu konania, či už podľa § 472 písm. c) SSP -rozhodnutie Súdneho dvoru EU, Rady EU alebo Európskej komisie, ktoré by bolo pre účastníkov záväzné, a s ktorým by bolo v rozpore rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, pričom tieto skutočnosti ako dôvod prípustnosti obnovy konania ani v žalobe o obnovu konania neuvádzal. Žalobca tak v žalobe neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by dôvodnosť žaloby na obnovu konania preukazovali. V tomto prípade má správny súd povinnosť žalobu na obnovu konania bez jej ďalšieho prejednania odmietnuť v zmysle § 483 ods. 1 písm. e) SSP ako zjavne neprípustnú. Z obsahu samotnej žaloby je už na prvý pohľad zrejmé, že je nedôvodná, keďže neobsahuje dôvody na jej podanie v zmysle§ 472 SSP. 37. Skúmanie, či bola žaloba podaná v lehote stanovenej v § 475 SSP, je v danom prípade nadbytočné, keďže začiatok zákonnej trojmesačnej lehoty sa viaže buď k možnosti uplatniť alebo k vzniku vedomosti o relevantnom dôvode prípustnosti obnovy. Keďže žaloba žiaden takýto relevantný dôvod neobsahovala, nie je pre vec dôležité, kedy bola podaná. Implicitne totiž zo zákona vyplýva, že k skúmaniu včasnosti podania žaloby možno pristúpiť až po ustálení existencie aspoň jedného z právnych relevantných dôvodov obnovy, keďže k nemu sa viaže začiatok plynutia subjektívnej lehoty na podanie žaloby (viď uznesenie Najvyššieho súdu č. k. 9Sk/2/2017 zo dňa 28.02.2018). 38. Správny súd zároveň nevidel ani dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru. Uvedený postup by mohol prichádzať do úvahy v prípade, ak by bolo predložené rozhodnutie orgánov EU, ktoré by bolo pre účastníkov záväzné, a vo vzťahu ku ktorému by správny súd ako predbežnú otázku pozitívne vyhodnotil možný rozpor s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z roku 2006. Tým by sa dostalo rozhodovanie o obnove konania do meritórneho posúdenia. Následne by bolo možné jednoznačne vyhodnotiť tento rozpor cestou inštitútu predbežnej otázky na Súdny dvor. V prejednávanom prípade však takáto situácia nenastala. 39. Skutočnosť, že žalovaný nevyužil možnosť vyjadriť sa k žalobe, poskytnutej mu Krajským súdom v Trnave, pričom žalovaný nebol na predloženie vyjadrenia a súvisiaceho administratívneho spisu následne správnym súdom opakovane vyzývaný, nemá žiaden vplyv na možnosť odmietnuť žalobu podľa § 483 ods. 1 SSP. Keďže správny súd žalobu na obnovu konania uznesením odmietol predtým, ako by rozhodol o samotnom povolení obnovy konania, nebolo potrebné, aby doručoval žalobu na obnovu konania ostatným účastníkom konania na vyjadrenie (§ 483 ods. 2 SSP).
40. Žalobu na obnovu konania správny súd odmietol formou uznesenia bez nariadenia pojednávania, a teda bez verejného prejednania veci. Takýto postup je v súlade s procesnými ustanoveniami SSP, ktorý vyžaduje nariadenie pojednávania len na niektoré prípady meritórneho prejednania veci samej, inak správny súd rozhoduje bez pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP). Keďže v prejednávanej veci nešlo o prejednanie veci samej, ale o procesné rozhodnutie, správny súd postupoval tak, že zjavne nedôvodnú žalobu na obnovu konania odmietol bez nariadenia pojednávania. 41. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá. 42. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 1 SSP a § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).