Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-15S/81/2020 4020200590 20. 08. 2025 JUDr. Jeannette Hajdinová ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. B. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Damborského 13, 949 01 Nitra, IČO: 50 361 864, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/ BEZ/2020/5030 zo dňa 16. októbra 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. V období od 8. novembra 2019 do 17. marca 2020 vykonal Inšpektorát práce Nitra (ďalej len „prvostupňový orgán“) u žalobkyne, na prevádzke Odbojárov 4619, Topoľčany, inšpekciu práce, ktorá bola zameraná na dodržiavanie ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) v kontrolovanom období rokov 2018 a 2019. 2. Vychádzajúc zo záverov uvedených v protokole o výsledku inšpekcie práce a dodatku č. 1 k protokolu začal prvostupňový orgán správne konanie vo veci uloženia pokuty. Prvostupňový orgán následne vydal rozhodnutie č. 711/20/práv., IPNR_KHIP/ROZ/2020/4272 zo dňa 21. augusta 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uložil žalobkyni pokutu vo výške 1500 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode (pracovnoprávne vzťahy) zákona o inšpekcií práce, konkrétne za porušenie ustanovenia: (I) § 120 ods. 1 Zákonníka práce v tom, že žalobkyňa ako zamestnávateľ porušila povinnosť poskytnúť zamestnancom – C. E. (za obdobie apríl 2019 až október 2019) a F. E. (za obdobie jún 2019), pracujúcim na pracovisku G. XXXX, D. mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre 2. stupeň náročnosti práce pracovného miesta „asistent predaja“; (II) § 47 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 142 ods. 3 Zákonníka práce tým, že nepridelila zamestnankyni F. E. prácu podľa pracovnej zmluvy zo dňa 31. mája 2019 a neposkytla zamestnankyni náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku, a to za obdobie júl 2019 a v mesiaci august 2019 (v období od 5. augusta 2019 do 11. augusta 2019 a od 12. augusta 2019 do 18. augusta 2019); (III) § 129 ods. 3 v nadväznosti na § 116 a § 132 Zákonníka práce
tým, že ako zamestnávateľ nevyplatila zamestnankyni F. E. pri skončení pracovného pomeru náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, a to najneskôr v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni skončenia pracovného pomeru; (IV) § 99 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že ako zamestnávateľ porušila povinnosť viesť evidenciu pracovného času zamestnancov podľa skutočne odpracovaného času v období apríl 2019 až november 2019 tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec skutočne vykonával prácu; (V) § 152 ods. 1 Zákonníka práce v tom, že nezabezpečila zamestnankyni C. E. vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku, a to za obdobie apríl 2019 až november 2019. 3. Žalobkyňa sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolala. V odvolaní uviedla, že prvostupňové rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto je nesprávne, nepreskúmateľné a jeho odôvodnenie je nedostatočné. Nepreskúmateľnosť žalobkyňa opierala aj o argument, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nezohľadnil jej vyjadrenia a nijako sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal. Ďalej uviedla, že s ňou nebol prerokovaný protokol o výsledku inšpekcie práce ani dodatok č. 1 k protokolu. Rovnako namietala, že sa nedopustila porušenia právnych predpisov, za porušenie ktorých jej bola uložená pokuta. Mala za to, že správne zaradila zamestnancov do 1. stupňa náročnosti práce, taktiež správne viedla evidenciu pracovného času, a teda sa nemohla dopustiť porušenia ustanovení Zákonníka práce. 4. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a súvisiaceho spisového materiálu mal žalovaný za to, že prvostupňový orgán jednoznačne preukázal porušenie povinností žalobkyňou ako zamestnávateľom vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce. Na základe uvedeného žalovaný rozhodnutím č. NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5030 zo dňa 16. októbra 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že doručením protokolu o výsledku inšpekcie práce bolo žalobkyni umožnené sa s týmto oboznámiť a vyjadriť sa k skutočnostiam v ňom uvedeným. Čo sa týka neprerokovania dodatku č. 1 k protokolu žalovaný uviedol, že týmto dodatkom sa skutková podstata porušenia nemenila na základe vyjadrenia žalobkyne ako zamestnávateľa, ani na základe iných skutočností. S poukazom na úradný záznam o vykonaní telefonického rozhovoru zo dňa 19. decembra 2019 a 20. decembra 2019 žalovaný dospel k záveru, že neobstojí námietka žalobkyne, že nebola na prerokovanie protokolu riadne predvolaná. 6. Podľa žalovaného prvostupňový orgán zodpovedne prihliadol na všetky vyjadrenia a dôkazy, relevantné dôkazy popísal a vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie tak vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Prvostupňový orgán správny delikt v správnom konaní náležite preukázal. Pri zadefinovaní porušenia § 99 Zákonníka práce prvostupňový orgán správne vychádzal z logického prepojenia podanej informácie zo strany zamestnankyne a stanovenej otváracej doby na prevádzke. Informácia zo strany zamestnankyne bola podaná po riadnom poučení inšpektormi práce o následkoch podania nepravdivej informácie. Žalovaný taktiež poznamenal, že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobkyne ako zamestnávateľa za zistený správny delikt. 7. K ďalšej námietke týkajúcej sa zaradenia zamestnancov do príslušného stupňa náročnosti práce žalovaný poukázal na to, že zamestnávateľ pri zaraďovaní zamestnanca do niektorého zo šiestich stupňov náročnosti práce podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce je povinný prihliadať na najnáročnejšiu činnosť, ktorú bude zamestnanec vykonávať a súčasne na zložitosť, mieru zodpovednosti a namáhavosti práce vykonávanej zamestnancom. Po preštudovaní administratívneho spisu a pracovných zmlúv, ktoré sú jeho súčasťou, mal žalovaný za to, že prácu „asistent predaja“ u žalobkyne nemožno v žiadnom prípade zaradiť do 1. stupňa náročnosti práce. Skutočnosť, že zamestnanec skutočne nevykonával každú prácu, ktorú mal v opise činnosti nie je relevantná. Žalovaný za dôležité však považoval to, že výkon najnáročnejšej činnosti uvedenej v opise práce môže zamestnávateľ kedykoľvek vyžadovať od zamestnanca a zamestnanec je povinný ju vykonať. 8. K argumentácií žalobkyne, že k nevyplateniu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nebolo potrebné pristúpiť, nakoľko uvedený nedostatok vyplynul len na základe chyby vo vyhotovenej evidencii pracovného času a čerpania dovolenky žalovaný uviedol, že skutkový stav považoval za riadne zistený a posúdený na základe predložených dokladov žalobkyňou ako zamestnávateľom, za ktoré
zodpovedá zamestnávateľ, a tvrdenie o nesprávnej evidencii možno posúdiť len ako úmysel vyhnúť sa zodpovednosti za správny delikt. 9. Žalovaný v závere skonštatoval, že pokiaľ ide o výšku sankcie, tá je riadne odôvodnená, pričom sa prihliadlo na všetky zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcií práce, pričom voľná úvaha, ktorou sa prvostupňový orgán riadil sa neprieči zásadám logického myslenia a pokuta v sume 1500 eur je vzhľadom na zistené nedostatky a ich rozsah primeraná, plniaca nielen preventívnu a výchovnú funkciu, ale aj represívnu funkciu. 10. V uvedenom prípade treba prihliadnuť na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti za správne delikty, z ktorého vyplýva, že existencia úmyslu či nedbanlivosti je irelevantná. Objektívny charakter zodpovednosti spočíva v tom, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu došlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. opomenutie. II. Správna žaloba 11. Žalobkyňa sa správnou žalobou podanou dňa 21. decembra 2020 na Krajskom súde v Nitre domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5030 zo dňa 16. októbra 2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra č. 711/20/práv., IPNR_KHIP/ ROZ/2020/4272 zo dňa 21. augusta 2020. 12. V odôvodnení správnej žaloby žalobkyňa uviedla, že zistenia žalovaného ako aj zistenia prvostupňového orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci; zistený skutkový stav je nedostačujúci na posúdenie veci; rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť; skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 13. Žalobkyňa namieta, že konštatovanie porušenia povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu pracovného času podľa skutočne odpracovaného času zamestnanca plynie len na základe podania informácie zo strany zamestnankyne C. E., ktorá bola zároveň autorkou listu adresovanému inšpektorátu práce s oznámením o porušení povinností bez toho, aby bolo v začatom správnom konaní vykonané dokazovanie smerujúce k preukázaniu tvrdení uvedenej zamestnankyne. Inšpektor práce spísal so zamestnankyňou zápisnicu o podaní informácie, v ktorej boli poskytnuté odpovede na otázky týkajúce sa otváracích hodín na prevádzke, počtu denného odpracovania, a pod. Príslušný orgán sa však nijak nevysporiadal so skutočnosťou, že tento dôkaz je v rozpore s listinným dôkazom – evidenciou dochádzky. Žalobkyňa aj vo svojom vyjadrení k protokolu o výsledku inšpekcie práce uviedla, že zistená skutočnosť sa nezakladá na pravde, nie je jej známe, akým spôsobom inšpektor práce k takému záveru dospel, keďže dotknutá zamestnankyňa pracuje 20 hodín týždenne, o čom svedčí aj evidencia dochádzky a skutočne odpracovaného času. Napriek tomu, že žalobkyňa túto skutočnosť namietala, prvostupňový orgán po začatí správneho konania dokazovanie nevykonal. Zamestnankyňa podala vysvetlenie ešte pred začatím správneho konania, teda v čase, keď žalobkyňa ako zodpovedný subjekt na základe výsledkov inšpekcie práce nemala postavenie účastníka konania a teda nemohla uplatňovať v plnom rozsahu svoje procesné práva, vrátane práva byť prítomná na výsluchu a klásť vypočúvaným osobám otázky. Táto vada konania, ktorá sa premietla aj do prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, sa týka nielen vyššie uvedeného vytýkaného porušenia zákona, ale aj vytýkaného porušenia povinnosti zabezpečiť zamestnancovi vo všetkých zmenách stravovanie, kde sa rovnako argumentuje len poskytnutím informácie zo strany zamestnankyne C. E. o tom, že odpracovala viac hodín, ako je uvedené v evidencií jej dochádzky. Príslušné orgány teda nepostupovali v súlade so zákonom a porušili svoju povinnosť zistiť úplne a presne skutočný stav veci. Táto skutočnosť tak predstavuje zároveň podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy. 14. Čo sa týka údajného porušenia povinnosti zamestnávateľa priradiť pracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnancov vyžaduje v rámci dohodnutého druhu práce, keď podľa názoru inšpektora práce výkon činnosti „asistent predaja“ nie je pomocnou, prípravnou alebo manipulačnou prácou podľa presných pokynov, nakoľko obsahom tejto práce je podľa predložených pracovných zmlúv objednávanie, preberanie kontrolovaného tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností a reklamácií, žalobkyňa uvádza, že náplňou
práce dotknutých zamestnancov bola pomocná činnosť pri predaji a udržiavanie čistoty a poriadku na predajni na základe pokynov zamestnávateľa. Táto práca si nevyžadovala odborné vzdelanie, len krátke zaučenie. Objednanie tovaru, preberanie tovaru, tvorbu cien a predaj tovaru robila žalobkyňa sama ako zamestnávateľ. Od začiatku podnikania sa neriešila žiadna reklamácia. Dotknuté zamestnankyne nemali ani hmotnú zodpovednosť, ktorá je jednou z charakteristík 2. stupňa náročnosti práce. Žalovaný k uvedenému zaujal stanovisko, že prácu asistenta predaja u žalobkyne nemožno v žiadnom prípade zaradiť do 1. stupňa náročnosti práce. Tento svoj záver však nijako nezdôvodnil. 15. Porušenie povinnosti riadne a úplne zistiť skutkový stav sa podľa žalobkyne týka aj záveru o porušení povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnankyni náhradu za nevyčerpanú dovolenku. Prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že zamestnankyni C. E. mala byť po skončení pracovného pomeru poskytnutá náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podobne aj pri zamestnankyni F. E. mala byť poskytnutá náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za 2 dni, no bola jej poskytnutá náhrada mzdy len za jeden deň nevyčerpanej dovolenky. K tomuto záveru sa dospelo počas výkonu inšpekcie pred začatím správneho konania z predloženého dokumentu – evidencia dochádzky bez toho, aby k tomu bola vypočutá konkrétna zamestnankyňa alebo žalobkyňa v pozícií zamestnávateľa. Vo vyjadrení k protokolu o výsledku inšpekcie práce žalobkyňa vysvetlila, že zamestnankyňa mala v mesiaci jún vyplatených 20 dní, pričom pracovala len 19 dní a jeden deň nepracovala, no mala ho preplatený tak, ako keby pracovala. Bola jej teda v ten deň poskytnutá dovolenka, iba evidenčne to nebolo správne zaznamenané, avšak zamestnankyňa nebola na dovolenke ukrátená. S týmto vyjadrením sa príslušné orgány nezaoberali, nijak sa s ním nevysporiadali, pričom mali vypočuť aspoň dotknutú zamestnankyňu. Žalovaný pri tomto bode len konštatoval zámer žalobkyne vyhnúť sa zodpovednosti za správny delikt. 16. V neposlednom rade žalobkyňa uvádza, že v tomto prípade bola porušená aj povinnosť postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním skutočného stavu veci, keďže ani v rámci výkonu inšpekcie a ani v rámci samotného správneho konania si zamestnávateľa nik nepredvolal ani nevypočul. Dokonca v prvostupňovom rozhodnutí bolo uvedené, že obsah protokolu sa považuje za prerokovaný, nakoľko kontrolovaný subjekt sa nedostavil na Inšpektorát práce Nitra k prerokovaniu protokolu dňa 20. decembra 2019. Na uvedené prerokovanie protokolu však žalobkyňa nebola zo strany inšpektora práce predvolaná a na pravde sa nezakladá ani tvrdenie, že bola predvolaná telefonicky. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalobkyňa za to, že v uvedenej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne vyhodnotené vykonané dôkazy, pričom v odôvodnení rozhodnutia žalovaného nebolo riadnym spôsobom zdôvodnené, akými úvahami sa žalovaný spravoval. Vzhľadom na to navrhla rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe, k argumentácii ohľadom porušenia povinnosti viesť evidenciu pracovného času a porušeniu povinnosti zabezpečiť zamestnankyni stravovanie uviedol, že predložená evidencia pracovného času bola v rozpore so skutočnosťou, pričom k tomuto záveru žalovaný dospel po zhodnotení dôkazov, a to z hľadiska ich dôkaznej sily. Podané informácie v zápisnici o podaní informácie zo dňa 16. decembra 2019, spísanej so zamestnankyňou C. E., boli vyhodnotené ako relevantné na zistenie skutočného stavu odpracovaného času menovanou. Informácie boli podané po zákonom poučení na právne následky podania nepravdivej alebo neúplnej informácie. V tomto prípade sa pristúpilo aj k zohľadneniu iného dôkazu, pričom v odôvodnení rozhodnutia bola dostatočne ozrejmená správna úvaha. Žalobkyňou vyhotovená a predložená evidencia pracovného času bola prispôsobená pracovnému úväzku menovanej, dohodnutému v pracovnej zmluve, vypisoval ju zamestnávateľ a nebola odsúhlasená zamestnankyňou. Nakoľko bola inšpektorom práce vzbudená pochybnosť o autenticite tohto dôkazu, vychádzal pri vyhodnocovaní skutkového stavu z informácií poskytnutých zamestnankyňou a z informácii uvedenej na predajni – otváracie hodiny. 18. K zaradeniu pracovného miesta „asistent predaja“ do 1. stupňa náročnosti práce, žalovaný uvádza, že v pracovných zmluvách zamestnankýň C. E., pracovná zmluva zo dňa 29. marca 2019, druh práce: asistent predaja a F. E., pracovná zmluva zo dňa 31. mája 2019, druh práce: asistent predaja, bol uvedený opis práce nasledovne: objednávanie, preberanie kontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností reklamácií zákazníkov. Náročnosť vykonávaných prác sa posudzuje podľa kritérií zložitosti
pracovnej činnosti z hľadiska jej vykonávania, miery zodpovednosti vykonávanej činnosti za výsledky práce a za vykonané rozhodnutia a podľa namáhavosti práce, t. j. fyzickej a psychickej námahy zamestnanca vyplývajúcej z vykonávanej práce a z celkových podmienok práce na danom pracovnom mieste. Zamestnávateľ je povinný zaradiť pracovné miesto zamestnanca do stupňa náročnosti práce, pričom musí porovnať náročnosť najzložitejších pracovných činností v rámci zamestnancom vykonávaných prác podľa pracovnej zmluvy s charakteristikami pracovných miest, potom na základe porovnania pracovnej náplne zamestnanca s charakteristikami stupňov náročnosti práce zaradiť príslušné pracovné miesto do stupňa náročnosti. Z hľadiska zaradenia pracovného miesta do stupňa náročnosti práce nie je podstatné, kto práce na tomto mieste vykonáva alebo bude vykonávať. Úplne irelevantná je napr. aj úroveň vzdelania zamestnanca, ktorý práce vykonáva alebo by mal vykonávať. Zaradenie pracovného miesta na základe porovnania s charakteristikami stupňov náročnosti práce je preto možné vykonať aj v prípade, že dané pracovné miesto nie je dočasne obsadené. Charakteristiky stupňov náročnosti pracovných miest slúžia ako všeobecný nástroj na rozlíšenie náročnosti prác. Sú uvedené v prílohe č. 1 Zákonníka práce a slovne sa nimi popisuje náročnosť prác zodpovedajúca príslušnému stupňu podľa kritérií zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce. Žalovaný má za to, že nie je relevantné, či v rámci výkonu práce skutočne zamestnanec vykonal každú prácu, ktorú má v opise činnosti, dôležité je to, že výkon najnáročnejšej činnosti uvedenej v opise práce môže zamestnávateľ kedykoľvek od zamestnanca vyžadovať a zamestnanec je povinný ju vykonať. V takom ponímaní opisu pracovného miesta, ako ho uvádza žalobkyňa, by musel zamestnávateľ denne prehodnocovať stupeň náročnosti práce – podľa toho, či vyžadoval od zamestnanca, aby vykonal činnosť, ktorá je najnáročnejšia v opise alebo nie a podľa toho denne stanovoval výšku mzdy na tomto pracovnom mieste a k tomu uzatváral aj dohody o zmene pracovnej zmluvy (v časti odmeňovania), čo je právny nezmysel. Žalovaný v tomto smere poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/12/2019 zo dňa 24. marca 2021, v ktorom je uvedené, že 1. stupeň náročnosti práce podľa pracovných činností zodpovedá povolaniu, ktoré zamestnanec vykonáva manuálne podľa jednoduchých a opakujúcich sa postupov alebo pokynov, zväčša pod stálym dozorom, pričom v zásade samotný zamestnanec nebude niesť žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka, dokladač tovaru, umývač riadu). Žalovaný opakovane uvádza, že v popise činnosti „asistent predaja“ je uvedené: objednávanie, preberanie kontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností a reklamácií zákazníkov, čo jednoznačne nie je činnosťou spočívajúcou v základných, manipulačných, pomocných či prípravných prácach vykonávaných podľa postupov a pokynov nadriadeného, ale je tu potrebná aj istá miera samostatnosti pri výkone opakovaných, kontrolovateľných administratívnych prác, či prevádzkovotechnických prác podľa pokynov alebo ustanovených postupov, čím objednávanie a preberanie tovaru, predaj tovaru a riešenie sťažností prípadne reklamácií zákazníkov určite je. 19. Námietky žalobkyne týkajúce sa inšpekcie práce a protokolu o výsledku inšpekcie práce považuje žalovaný vo vzťahu k súdnemu prieskumu rozhodnutia žalovaného za právne irelevantné. Žalovaný má za to, že skutkový stav bol riadne preukázaný, je podložený dôkazmi, ktoré zodpovedajú skutočnosti porušovania právnych predpisov u žalobkyne a uvedené argumenty žalobkyne považuje žalovaný za konštrukcie smerujúce k presadeniu možnosti jej obrany voči uloženiu sankcie za porušenie právnych predpisov. Obidve rozhodnutia (prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného) boli vydané na základe relevantne získaných a zabezpečených dôkazov, ktoré sú obsahom spisu, boli vykonané aj v správnom konaní, sú popísané v rozhodnutí prvostupňového orgánu o uložení pokuty, ako aj v rozhodnutí žalovaného. Zároveň oba správne orgány uviedli v rozhodnutiach správnu úvahu, ktorou boli vedené pri hodnotení dôkazov a zisťovaní skutkového stavu veci. Rovnako neobstojí námietka žalobkyne ohľadne nevykonania výsluchu dotknutej zamestnankyne, nakoľko počas výkonu inšpekcie práce inšpektor práce spisuje zápisnicu o podaní informácie podľa ustanovení zákona o inšpekcii práce a nie podľa ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“). Žalobkyni neboli odňaté jej procesné práva, tak ako uvádza. V oznámení o začatí správneho konania bola riadne poučená o svojich procesných právach, pričom neustanovenie ústneho pojednávania inšpektorátom práce nemožno považovať za porušenie jej procesných práv. Správne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. To ako správny orgán hodnotí dôkazy, a teda ktorý vykoná a nevykoná je na jeho úvahe, čo nachádza oporu v ustanovení § 34 ods. 5 Správneho poriadku. Ústne konanie sa preto vo všeobecnosti nevyžaduje. V zmysle ustanovení Správneho poriadku teda správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon a nevzniká v každom prípade a priamo zo zákona povinnosť správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie. Preto rovnako inšpektorát práce pristúpil k zohľadneniu iných dôkazov v predmetnom konaní, na základe ktorých možno jasne a
jednoznačne vyvodiť skutočný stav veci. Žalovaný sa stotožňuje s postupom prvostupňového orgánu a rovnako nepovažoval za potrebné v tejto veci nariadiť ústne pojednávanie, nakoľko inšpektorát práce správne vychádzal zo situácie na prevádzke žalobkyne a z informácií, ktoré považoval pre toto správne konanie za relevantné a zodpovedajúce skutočnosti, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia oba správne orgány uviedli z čoho vychádzali, ako aj správnu úvahu pri hodnotení dôkazov a vyvodzovaní administratívnoprávnej zodpovednosti žalobkyne za zistený správny delikt. 20. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že námietky žalobkyne sú neopodstatnené. Žalovaný má za to, že oba správne orgány v danom posudzovanom prípade zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku obstarali všetky nevyhnutne potrebné dôkazy za účelom preukázania správneho deliktu. Právo účastníka konania v zmysle § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo prvostupňovým orgánom opomenuté. Z celého predloženého administratívneho spisu je teda bez pochýb zrejmé, že oba správne orgány v danom preskúmavanom prípade disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného správneho deliktu. Žalovaný na záver uvádza, že žalobkyňa ani v rámci odvolania neuviedla také skutočnosti a nedoplnila také dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal a ktorými by žalobkyňa preukázala konkrétne porušenie alebo ohrozenie jej práv, alebo preukázala, že žalovaný svojim postupom porušil základné zásady správneho konania zakotvené v Správnom poriadku. S ohľadom na uvedené nevidí žalovaný dôvod na to, aby bolo jeho rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, ako nezákonné zrušené. Prvostupňový orgán dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré preukázal na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov. Žalovaný správne posúdil právny stav veci, ktorý odôvodnil, popísal zodpovedne aj skutkový stav vo vzťahu k správnemu deliktu, ktorý bol predmetom uloženia pokuty. Výška pokuty bola dôsledne v správnom konaní zvážená a odôvodnená v rozhodnutí o uložení pokuty. Rozhodnutie je správne a vychádza zo zásad správneho konania a trestania. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhuje, aby správny súd podanú správnu žalobu zamietol. IV. Replika žalobkyne a duplika žalovaného 21. Žalobkyňa v podanej replike uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v správnej žalobe. 22. Žalovaný v duplike skonštatoval, že naďalej trvá na doterajších svojich vyjadreniach a považuje rozhodnutie prvostupňového orgánu za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Na dôvažok dodal, že nedošlo zo strany konajúcich správnych orgánov k žiadnemu odmietnutiu dôkazu, nakoľko žalovaný ako aj inšpektorát práce uvedenú evidenciu predloženú žalobkyňou vzali na vedomie, avšak pristúpili k zohľadneniu iných dôkazov v konaní, čo aj uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí. V. Relevantná právna úprava 23. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 24. Podľa § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce kontrolovaný zamestnávateľ alebo kontrolovaná fyzická osoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, má právo na prerokovanie protokolu a na vyjadrenie sa k jeho obsahu. 25. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektor práce po posúdení písomného vyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu, v ktorom uvedie alebo ku ktorému pripojí toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.
26. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. 27. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku vrátane ojedinelého výskytu nedostatku, ktorý je dôsledkom porušenia právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnancom, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 28. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov dohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň") príslušného pracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho mzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou mzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému pracovnému miestu. 29. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa odseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. 30. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 31. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 32. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. 33. Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje finančný príspevok na stravovanie. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 34. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.
z. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/81/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. NR-15S/81/2020. 35. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 20. augusta 2025, keďže boli splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 107 SSP. VII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty 36. Z obsahu podanej správnej žaloby ako aj z vyjadrení účastníkov konania správny súd vyhodnotil, že v tejto veci je medzi účastníkmi sporné, či zistenia žalovaného ako aj zistenia prvostupňového orgánu vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie veci a či následne došlo k správnemu právnemu posúdeniu veci, pričom ak by došlo k pochybeniu konajúcich správnych orgánov, mohlo to mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 37. V správnej žalobe žalobkyňa namietala najmä (I) nesprávne závery žalovaného a prvostupňového orgánu týkajúce sa vedenia evidencie pracovného času podľa skutočne odpracovaného času; (II) pochybenie pri vyslovení porušenia povinnosti priradiť pracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti; (III) nesprávny postup žalovaného a prvostupňového orgánu pri formulácií porušenia povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnankyni náhradu za nevyčerpanú dovolenku a (IV) porušenie povinnosť konajúcich správnych orgánov postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním skutočného stavu veci. 38. K žalobnému bodu týkajúcemu sa vedenia pracovného času správny súd uvádza, že uskutočňovať evidenciu pracovného času je právnou povinnosťou zamestnávateľa a v prípade, že ju nedodržiava, dopúšťa sa porušenia zákona, za ktoré môže byť postihnutý pokutou zo strany inšpekcie práce. Zákonník práce nekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času. Závisí to od konkrétnych podmienok u zamestnávateľa a od samého rozhodnutia zamestnávateľa. Predovšetkým od zamestnávateľa závisí, akú formu evidencie pracovného času zvolí. Aj keď Zákonník práce dáva do dispozičnej právomoci spôsob uskutočňovania evidencie pracovného času, takáto evidencia by mala byť transparentná, aby vypovedala o tom, či zamestnanec odpracoval či neodpracoval stanovený (dohodnutý) pracovný čas, kedy ho odpracoval, v akom rozsahu, prípadne o ďalších skutočnostiach, ktoré sú významné pre posudzovanie nárokov súvisiacich s odpracovaním pracovného času (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1916/2004 zo dňa 5. novembra 2004). Žalobkyňa v rámci priebehu inšpekcie práce predložila evidenciu dochádzky zamestnancov. Evidencia pracovného času však nie je pojmom totožným z evidenciou dochádzky do zamestnania. Evidencia dochádzky do zamestnania len osvedčuje, že zamestnanec bol v práci, ale nedokladuje, či išlo o pracovný čas, nadčasovú prácu, nočnú prácu či pracovnú pohotovosť. Je preto logické, že prvostupňový orgán vzal do úvahy aj iné dôkazy, ako informáciu zo strany zamestnankyne či otváracie hodiny prevádzky. Žalobkyňa ako zamestnávateľ teda nepochybne porušila svoju povinnosť viesť evidenciu pracovného času zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu (§ 99 Zákonníka práce). 39. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti priradiť pracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, správny súd poukazuje na znenie § 120 ods. 3 Zákonníka práce, v ktorom sa uvádza, že pracovné miesto je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, a že zamestnávateľ je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Podľa pracovných zmlúv dotknutých zamestnankýň bol opis ich pracovnej činnosti charakterizovaný ako: objednávanie, preberanie, kontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností reklamácii zákazníkov. 40. V prílohe č. 1 k Zákonníku práce sa konštatuje, že pracovné miesta sú podľa miery zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami:
a) pracovné miesto zodpovedajúce 1. stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných, prípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, b) pracovné miesto zodpovedajúce 2. stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných prác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových režimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných prác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných prác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa pokynov alebo ustanovených postupov. Z vyššie uvedeného má správny súd za zrejmé, že opis pracovnej činnosti dotknutých zamestnankýň žalobkyne nezodpovedá pracovnému miestu zodpovedajúcemu 1. stupňu náročnosti práce. Objednávanie, preberanie tovaru, predaj tovaru či riešenie sťažností resp. reklamácií zákazníkov sú náročnejšie pracovné činnosti vyžadujúce vyššiu mieru pozornosti, sú zložitejšie a psychicky náročnejšie na rozdiel od jednoduchých pomocných, prípravných alebo manipulačných prác v zmysle pokynov nadriadeného zamestnanca. Prípadná skutočnosť, že väčšinu z činností obsiahnutých v opise pracovného miesta zamestnankyne nevykonávali, resp. ich vykonávala sama žalobkyňa, nie sú v tomto prípade relevantné, keďže žalobkyňa ako zamestnávateľ výkon týchto činností mohla od dotknutých zamestnankýň kedykoľvek požadovať a oni boli povinné ich vykonať. Ak v skutočnosti bola náplňou práce dotknutých zamestnankýň pomocná činnosť pri predaji a udržiavanie čistoty a poriadku na predajni na základe pokynov zamestnávateľa, bolo na mieste zo strany zamestnávateľa pristúpiť k aktualizácií opisu pracovného miesta. Správny súd má teda za to, že došlo k porušeniu povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného miesta podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti. 41. K porušeniu povinnosti poskytnúť zamestnancom náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, žalobkyňa v rámci správnej žaloby uviedla, že k tomuto záveru sa dospelo počas výkonu inšpekcie pred začatím správneho konania z predloženého dokumentu – evidencia dochádzky bez toho, aby k tomu bola vypočutá konkrétna zamestnankyňa alebo žalobkyňa v pozícií zamestnávateľa. Žalobkyňa ďalej uviedla, že došlo iba k evidenčnej chybe, avšak zamestnankyňa nebola na dovolenke ukrátená. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Z predloženého výplatného lístka zamestnankyne F. E. za mesiac august 2019 však bolo preukázané, že žalobkyňa ako zamestnávateľ jej nepreplatila jeden deň náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Na predloženej výplatnici za mesiac august 2019 je potvrdené prevzatie mzdy vo výške 64,32 eur, čo predstavuje mzdu a náhradu mzdy len za jeden deň vyčerpanej dovolenky. 42. Je na mieste uviesť, že zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou objektívnou, nie subjektívnou. Objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný za nedostatok už tým, že k samotnému nedostatku (porušeniu) došlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. opomenutie. Z právneho hľadiska objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je podobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo neúmyselne, zavinením riadiacich či iných zamestnancov zamestnávateľa, resp. inej osoby alebo za akých dôvodov alebo okolností. Sankcia je ukladaná za stav zistený v čase výkonu inšpekcie. Prvostupňový orgán teda správne identifikoval porušenie povinnosti poskytnúť zamestnancom náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorej sa dopustila žalobkyňa. Tento stav bol zistený z predložených dokladov a tvrdenie žalobkyne, že šlo o evidenčnú chybu nemôže byť liberačným dôvodom, na základe ktorého by bola žalobkyňa zbavená objektívnej zodpovednosti. 43. Správny súd k žalobnému bodu spočívajúcemu v konštatovaní porušenia povinnosti konajúcich správnych orgánov postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním skutočného stavu veci uvádza, že v danom posudzovanom prípade má za preukázané, že oba správne orgány zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarali všetky nevyhnutne potrebné dôkazy. Právo žalobkyne navrhovať dôkazy a žiadať ich doplnenie nebolo prvostupňovým orgánom nijako opomenuté. Správne orgány neodmietli predložené dôkazy – napríklad aj evidenciu dochádzky predloženú žalobkyňou zobrali na vedomie. Súčasne však pri rozhodovaní zohľadnili aj ďalšie dôkazy, čo riadne uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí. Žalobkyňa sa s protokolom o výsledku inšpekcie práce oboznámila (doručenka zo dňa 2. januára 2020) a následne sa k nemu aj vyjadrila. Dodatok č. 1 k protokolu nebol so žalobkyňou prerokovaný, keďže povinnosť prerokovať dodatok k protokolu s kontrolovaným subjektom nevyplýva z príslušnej právnej úpravy, čo potvrdzuje vo svojej judikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 2Asan/19/2018 zo dňa 29.
januára 2020). Protokol teda bol žalobkyni doručený a bolo jej umožnené, aby sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadrila. Uvedeným spôsobom tak došlo k jeho prerokovaniu. Prerokovaním sa rozumie oboznámenie sa dotknutého subjektu so zistenými nedostatkami a navrhovanými opatreniami, ku ktorým sa môže tento subjekt vyjadriť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/22/2017 zo dňa 8. augusta 2018). Z administratívnych spisov tak jednoznačne vyplýva, že oba správne orgány v predmetnej veci disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi, ktoré jasne preukazovali spáchanie deliktu. Čo sa týka výšky uloženej sankcie, správne orgány ju náležite odôvodnili, zohľadnili všetky zákonom stanovené kritériá a ich voľná úvaha bola vykonaná v súlade so zásadami logického uvažovania. Uložená sankcia je primeraná vzhľadom na zistené pochybenia a napĺňa preventívnu, výchovnú aj represívnu funkciu. 44. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel správny súd k záveru, že konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu ako aj žalovaného boli v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. Správny súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že v konaní správnych orgánov alebo v ich rozhodnutiach došlo k porušeniu práv či oprávnených záujmov žalobkyne. 45. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania pred správnym súdom, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. 46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 ods. 4 SSP).
(§ 139
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439 ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP). O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 493 SSP). Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.