{"guid": "b65c1e59-1047-42f8-b562-52a45867fdaa:0ea2a6dd-5c02-4824-aede-64ef9a77a2b2", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2", "spisova_znacka": "NR-15S/81/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-15S/81/2020 z 20. 8. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 20. augusta 2025, sp. zn. NR-15S/81/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2", "identifikacne_cislo": "4020200590", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Jeannette Hajdinová", "sudca_id": 477, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jeannette-hajdinova-477", "datum_vydania": "2025-08-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2022/151", "nazov": "zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2022/151", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/151-2022"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125", "nazov": "zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ea2a6dd-5c02-4824-aede-64ef9a77a2b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nNR-15S/81/2020\n4020200590\n20. 08. 2025\nJUDr. Jeannette Hajdinová\nECLI:SK:SpSBA:2025:4020200590.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jeannette Hajdinovej a členov\nsenátu JUDr. Jozefa Timeka a JUDr. Zuzany Širokej, v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX,\nbytom C. B. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Peter Havlík advokátska kancelária s.r.o.,\nso sídlom Damborského 13, 949 01 Nitra, IČO: 50 361 864, proti žalovanému: Národný inšpektorát\npráce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/\nBEZ/2020/5030 zo dňa 16. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a .\nII. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania\n1. V období od 8. novembra 2019 do 17. marca 2020 vykonal Inšpektorát práce Nitra (ďalej len\n„prvostupňový orgán“) u žalobkyne, na prevádzke Odbojárov 4619, Topoľčany, inšpekciu práce, ktorá\nbola zameraná na dodržiavanie ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „Zákonník práce“) a právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce\na nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a\ndoplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) v kontrolovanom\nobdobí rokov 2018 a 2019.\n2. Vychádzajúc zo záverov uvedených v protokole o výsledku inšpekcie práce a dodatku č. 1 k protokolu\nzačal prvostupňový orgán správne konanie vo veci uloženia pokuty. Prvostupňový orgán následne\nvydal rozhodnutie č. 711/20/práv., IPNR_KHIP/ROZ/2020/4272 zo dňa 21. augusta 2020 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uložil žalobkyni pokutu vo výške 1500 eur za porušenie povinností\nvyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode (pracovnoprávne vzťahy)\nzákona o inšpekcií práce, konkrétne za porušenie ustanovenia: (I) § 120 ods. 1 Zákonníka práce\nv tom, že žalobkyňa ako zamestnávateľ porušila povinnosť poskytnúť zamestnancom – C. E. (za\nobdobie apríl 2019 až október 2019) a F. E. (za obdobie jún 2019), pracujúcim na pracovisku G.\nXXXX, D. mzdu najmenej v sume minimálneho mzdového nároku určeného pre 2. stupeň náročnosti\npráce pracovného miesta „asistent predaja“; (II) § 47 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 142 ods. 3\nZákonníka práce tým, že nepridelila zamestnankyni F. E. prácu podľa pracovnej zmluvy zo dňa 31. mája\n2019 a neposkytla zamestnankyni náhradu mzdy v sume priemerného mesačného zárobku, a to za\nobdobie júl 2019 a v mesiaci august 2019 (v období od 5. augusta 2019 do 11. augusta 2019 a od 12.\naugusta 2019 do 18. augusta 2019); (III) § 129 ods. 3 v nadväznosti na § 116 a § 132 Zákonníka práce\n\ntým, že ako zamestnávateľ nevyplatila zamestnankyni F. E. pri skončení pracovného pomeru náhradu\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku, a to najneskôr v najbližšom výplatnom termíne nasledujúcom po dni\nskončenia pracovného pomeru; (IV) § 99 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že ako zamestnávateľ\nporušila povinnosť viesť evidenciu pracovného času zamestnancov podľa skutočne odpracovaného\nčasu v období apríl 2019 až november 2019 tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového\núseku, v ktorom zamestnanec skutočne vykonával prácu; (V) § 152 ods. 1 Zákonníka práce v tom,\nže nezabezpečila zamestnankyni C. E. vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám\nsprávnej výživy priamo na pracovisku, a to za obdobie apríl 2019 až november 2019.\n3. Žalobkyňa sa voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolala. V odvolaní uviedla, že prvostupňové\nrozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu, a preto je nesprávne,\nnepreskúmateľné a jeho odôvodnenie je nedostatočné. Nepreskúmateľnosť žalobkyňa opierala aj\no argument, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nezohľadnil jej vyjadrenia a nijako sa s nimi\nv odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal. Ďalej uviedla, že s ňou nebol prerokovaný protokol o výsledku\ninšpekcie práce ani dodatok č. 1 k protokolu. Rovnako namietala, že sa nedopustila porušenia právnych\npredpisov, za porušenie ktorých jej bola uložená pokuta. Mala za to, že správne zaradila zamestnancov\ndo 1. stupňa náročnosti práce, taktiež správne viedla evidenciu pracovného času, a teda sa nemohla\ndopustiť porušenia ustanovení Zákonníka práce.\n4. Po preskúmaní prvostupňového rozhodnutia a súvisiaceho spisového materiálu mal žalovaný za to,\nže prvostupňový orgán jednoznačne preukázal porušenie povinností žalobkyňou ako zamestnávateľom\nvyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode zákona o inšpekcii práce. Na\nzáklade uvedeného žalovaný rozhodnutím č. NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5030 zo dňa 16. októbra 2020\n(ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.\n5. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že doručením protokolu o výsledku inšpekcie práce\nbolo žalobkyni umožnené sa s týmto oboznámiť a vyjadriť sa k skutočnostiam v ňom uvedeným. Čo\nsa týka neprerokovania dodatku č. 1 k protokolu žalovaný uviedol, že týmto dodatkom sa skutková\npodstata porušenia nemenila na základe vyjadrenia žalobkyne ako zamestnávateľa, ani na základe iných\nskutočností. S poukazom na úradný záznam o vykonaní telefonického rozhovoru zo dňa 19. decembra\n2019 a 20. decembra 2019 žalovaný dospel k záveru, že neobstojí námietka žalobkyne, že nebola na\nprerokovanie protokolu riadne predvolaná.\n6. Podľa žalovaného prvostupňový orgán zodpovedne prihliadol na všetky vyjadrenia a dôkazy,\nrelevantné dôkazy popísal a vyhodnotil v odôvodnení svojho rozhodnutia. Prvostupňové rozhodnutie\ntak vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Prvostupňový orgán správny delikt\nv správnom konaní náležite preukázal. Pri zadefinovaní porušenia § 99 Zákonníka práce prvostupňový\norgán správne vychádzal z logického prepojenia podanej informácie zo strany zamestnankyne\na stanovenej otváracej doby na prevádzke. Informácia zo strany zamestnankyne bola podaná po\nriadnom poučení inšpektormi práce o následkoch podania nepravdivej informácie. Žalovaný taktiež\npoznamenal, že v danom prípade sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobkyne ako zamestnávateľa\nza zistený správny delikt.\n7. K ďalšej námietke týkajúcej sa zaradenia zamestnancov do príslušného stupňa náročnosti práce\nžalovaný poukázal na to, že zamestnávateľ pri zaraďovaní zamestnanca do niektorého zo šiestich\nstupňov náročnosti práce podľa prílohy č. 1 Zákonníka práce je povinný prihliadať na najnáročnejšiu\nčinnosť, ktorú bude zamestnanec vykonávať a súčasne na zložitosť, mieru zodpovednosti a namáhavosti\npráce vykonávanej zamestnancom. Po preštudovaní administratívneho spisu a pracovných zmlúv, ktoré\nsú jeho súčasťou, mal žalovaný za to, že prácu „asistent predaja“ u žalobkyne nemožno v žiadnom\nprípade zaradiť do 1. stupňa náročnosti práce. Skutočnosť, že zamestnanec skutočne nevykonával\nkaždú prácu, ktorú mal v opise činnosti nie je relevantná. Žalovaný za dôležité však považoval to, že\nvýkon najnáročnejšej činnosti uvedenej v opise práce môže zamestnávateľ kedykoľvek vyžadovať od\nzamestnanca a zamestnanec je povinný ju vykonať.\n8. K argumentácií žalobkyne, že k nevyplateniu mzdy za nevyčerpanú dovolenku nebolo potrebné\npristúpiť, nakoľko uvedený nedostatok vyplynul len na základe chyby vo vyhotovenej evidencii\npracovného času a čerpania dovolenky žalovaný uviedol, že skutkový stav považoval za riadne\nzistený a posúdený na základe predložených dokladov žalobkyňou ako zamestnávateľom, za ktoré\n\nzodpovedá zamestnávateľ, a tvrdenie o nesprávnej evidencii možno posúdiť len ako úmysel vyhnúť sa\nzodpovednosti za správny delikt.\n9. Žalovaný v závere skonštatoval, že pokiaľ ide o výšku sankcie, tá je riadne odôvodnená, pričom sa\nprihliadlo na všetky zákonné kritériá uvedené v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcií práce, pričom voľná úvaha,\nktorou sa prvostupňový orgán riadil sa neprieči zásadám logického myslenia a pokuta v sume 1500\neur je vzhľadom na zistené nedostatky a ich rozsah primeraná, plniaca nielen preventívnu a výchovnú\nfunkciu, ale aj represívnu funkciu.\n10. V uvedenom prípade treba prihliadnuť na princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti za správne\ndelikty, z ktorého vyplýva, že existencia úmyslu či nedbanlivosti je irelevantná. Objektívny charakter\nzodpovednosti spočíva v tom, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k samotnému porušeniu\ndošlo, bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. opomenutie.\nII. Správna žaloba\n11. Žalobkyňa sa správnou žalobou podanou dňa 21. decembra 2020 na Krajskom súde v Nitre\ndomáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/2020/5030 zo dňa 16.\noktóbra 2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu práce Nitra č. 711/20/práv., IPNR_KHIP/\nROZ/2020/4272 zo dňa 21. augusta 2020.\n12. V odôvodnení správnej žaloby žalobkyňa uviedla, že zistenia žalovaného ako aj zistenia\nprvostupňového orgánu vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci; zistený skutkový stav je\nnedostačujúci na posúdenie veci; rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť; skutkový stav,\nktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi\nspismi alebo nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n13. Žalobkyňa namieta, že konštatovanie porušenia povinnosti zamestnávateľa viesť evidenciu\npracovného času podľa skutočne odpracovaného času zamestnanca plynie len na základe podania\ninformácie zo strany zamestnankyne C. E., ktorá bola zároveň autorkou listu adresovanému inšpektorátu\npráce s oznámením o porušení povinností bez toho, aby bolo v začatom správnom konaní vykonané\ndokazovanie smerujúce k preukázaniu tvrdení uvedenej zamestnankyne. Inšpektor práce spísal so\nzamestnankyňou zápisnicu o podaní informácie, v ktorej boli poskytnuté odpovede na otázky týkajúce\nsa otváracích hodín na prevádzke, počtu denného odpracovania, a pod. Príslušný orgán sa však\nnijak nevysporiadal so skutočnosťou, že tento dôkaz je v rozpore s listinným dôkazom – evidenciou\ndochádzky. Žalobkyňa aj vo svojom vyjadrení k protokolu o výsledku inšpekcie práce uviedla, že zistená\nskutočnosť sa nezakladá na pravde, nie je jej známe, akým spôsobom inšpektor práce k takému\nzáveru dospel, keďže dotknutá zamestnankyňa pracuje 20 hodín týždenne, o čom svedčí aj evidencia\ndochádzky a skutočne odpracovaného času. Napriek tomu, že žalobkyňa túto skutočnosť namietala,\nprvostupňový orgán po začatí správneho konania dokazovanie nevykonal. Zamestnankyňa podala\nvysvetlenie ešte pred začatím správneho konania, teda v čase, keď žalobkyňa ako zodpovedný\nsubjekt na základe výsledkov inšpekcie práce nemala postavenie účastníka konania a teda nemohla\nuplatňovať v plnom rozsahu svoje procesné práva, vrátane práva byť prítomná na výsluchu a klásť\nvypočúvaným osobám otázky. Táto vada konania, ktorá sa premietla aj do prvostupňového rozhodnutia\nako aj rozhodnutia žalovaného, sa týka nielen vyššie uvedeného vytýkaného porušenia zákona, ale aj\nvytýkaného porušenia povinnosti zabezpečiť zamestnancovi vo všetkých zmenách stravovanie, kde sa\nrovnako argumentuje len poskytnutím informácie zo strany zamestnankyne C. E. o tom, že odpracovala\nviac hodín, ako je uvedené v evidencií jej dochádzky. Príslušné orgány teda nepostupovali v súlade\nso zákonom a porušili svoju povinnosť zistiť úplne a presne skutočný stav veci. Táto skutočnosť tak\npredstavuje zároveň podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy.\n14. Čo sa týka údajného porušenia povinnosti zamestnávateľa priradiť pracovnému miestu príslušný\nstupeň náročnosti práce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnancov\nvyžaduje v rámci dohodnutého druhu práce, keď podľa názoru inšpektora práce výkon činnosti\n„asistent predaja“ nie je pomocnou, prípravnou alebo manipulačnou prácou podľa presných pokynov,\nnakoľko obsahom tejto práce je podľa predložených pracovných zmlúv objednávanie, preberanie\nkontrolovaného tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností a reklamácií, žalobkyňa uvádza, že náplňou\n\npráce dotknutých zamestnancov bola pomocná činnosť pri predaji a udržiavanie čistoty a poriadku na\npredajni na základe pokynov zamestnávateľa. Táto práca si nevyžadovala odborné vzdelanie, len krátke\nzaučenie. Objednanie tovaru, preberanie tovaru, tvorbu cien a predaj tovaru robila žalobkyňa sama\nako zamestnávateľ. Od začiatku podnikania sa neriešila žiadna reklamácia. Dotknuté zamestnankyne\nnemali ani hmotnú zodpovednosť, ktorá je jednou z charakteristík 2. stupňa náročnosti práce. Žalovaný\nk uvedenému zaujal stanovisko, že prácu asistenta predaja u žalobkyne nemožno v žiadnom prípade\nzaradiť do 1. stupňa náročnosti práce. Tento svoj záver však nijako nezdôvodnil.\n15. Porušenie povinnosti riadne a úplne zistiť skutkový stav sa podľa žalobkyne týka aj\nzáveru o porušení povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnankyni náhradu za nevyčerpanú\ndovolenku. Prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že zamestnankyni C. E. mala byť\npo skončení pracovného pomeru poskytnutá náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Podobne aj\npri zamestnankyni F. E. mala byť poskytnutá náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku za 2 dni,\nno bola jej poskytnutá náhrada mzdy len za jeden deň nevyčerpanej dovolenky. K tomuto záveru\nsa dospelo počas výkonu inšpekcie pred začatím správneho konania z predloženého dokumentu –\nevidencia dochádzky bez toho, aby k tomu bola vypočutá konkrétna zamestnankyňa alebo žalobkyňa\nv pozícií zamestnávateľa. Vo vyjadrení k protokolu o výsledku inšpekcie práce žalobkyňa vysvetlila,\nže zamestnankyňa mala v mesiaci jún vyplatených 20 dní, pričom pracovala len 19 dní a jeden deň\nnepracovala, no mala ho preplatený tak, ako keby pracovala. Bola jej teda v ten deň poskytnutá\ndovolenka, iba evidenčne to nebolo správne zaznamenané, avšak zamestnankyňa nebola na dovolenke\nukrátená. S týmto vyjadrením sa príslušné orgány nezaoberali, nijak sa s ním nevysporiadali, pričom\nmali vypočuť aspoň dotknutú zamestnankyňu. Žalovaný pri tomto bode len konštatoval zámer žalobkyne\nvyhnúť sa zodpovednosti za správny delikt.\n16. V neposlednom rade žalobkyňa uvádza, že v tomto prípade bola porušená aj povinnosť postupovať\nv úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním skutočného stavu veci, keďže\nani v rámci výkonu inšpekcie a ani v rámci samotného správneho konania si zamestnávateľa nik\nnepredvolal ani nevypočul. Dokonca v prvostupňovom rozhodnutí bolo uvedené, že obsah protokolu\nsa považuje za prerokovaný, nakoľko kontrolovaný subjekt sa nedostavil na Inšpektorát práce Nitra k\nprerokovaniu protokolu dňa 20. decembra 2019. Na uvedené prerokovanie protokolu však žalobkyňa\nnebola zo strany inšpektora práce predvolaná a na pravde sa nezakladá ani tvrdenie, že bola predvolaná\ntelefonicky. Vychádzajúc z vyššie uvedeného má žalobkyňa za to, že v uvedenej veci bol nedostatočne\nzistený skutkový stav a nesprávne vyhodnotené vykonané dôkazy, pričom v odôvodnení rozhodnutia\nžalovaného nebolo riadnym spôsobom zdôvodnené, akými úvahami sa žalovaný spravoval. Vzhľadom\nna to navrhla rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.\nIII. Vyjadrenie žalovaného\n17. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe, k argumentácii\nohľadom porušenia povinnosti viesť evidenciu pracovného času a porušeniu povinnosti zabezpečiť\nzamestnankyni stravovanie uviedol, že predložená evidencia pracovného času bola v rozpore so\nskutočnosťou, pričom k tomuto záveru žalovaný dospel po zhodnotení dôkazov, a to z hľadiska\nich dôkaznej sily. Podané informácie v zápisnici o podaní informácie zo dňa 16. decembra 2019,\nspísanej so zamestnankyňou C. E., boli vyhodnotené ako relevantné na zistenie skutočného stavu\nodpracovaného času menovanou. Informácie boli podané po zákonom poučení na právne následky\npodania nepravdivej alebo neúplnej informácie. V tomto prípade sa pristúpilo aj k zohľadneniu iného\ndôkazu, pričom v odôvodnení rozhodnutia bola dostatočne ozrejmená správna úvaha. Žalobkyňou\nvyhotovená a predložená evidencia pracovného času bola prispôsobená pracovnému úväzku\nmenovanej, dohodnutému v pracovnej zmluve, vypisoval ju zamestnávateľ a nebola odsúhlasená\nzamestnankyňou. Nakoľko bola inšpektorom práce vzbudená pochybnosť o autenticite tohto dôkazu,\nvychádzal pri vyhodnocovaní skutkového stavu z informácií poskytnutých zamestnankyňou a z informácii\nuvedenej na predajni – otváracie hodiny.\n18. K zaradeniu pracovného miesta „asistent predaja“ do 1. stupňa náročnosti práce, žalovaný uvádza,\nže v pracovných zmluvách zamestnankýň C. E., pracovná zmluva zo dňa 29. marca 2019, druh práce:\nasistent predaja a F. E., pracovná zmluva zo dňa 31. mája 2019, druh práce: asistent predaja, bol\nuvedený opis práce nasledovne: objednávanie, preberanie kontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie\nsťažností reklamácií zákazníkov. Náročnosť vykonávaných prác sa posudzuje podľa kritérií zložitosti\n\npracovnej činnosti z hľadiska jej vykonávania, miery zodpovednosti vykonávanej činnosti za výsledky\npráce a za vykonané rozhodnutia a podľa namáhavosti práce, t. j. fyzickej a psychickej námahy\nzamestnanca vyplývajúcej z vykonávanej práce a z celkových podmienok práce na danom pracovnom\nmieste. Zamestnávateľ je povinný zaradiť pracovné miesto zamestnanca do stupňa náročnosti\npráce, pričom musí porovnať náročnosť najzložitejších pracovných činností v rámci zamestnancom\nvykonávaných prác podľa pracovnej zmluvy s charakteristikami pracovných miest, potom na základe\nporovnania pracovnej náplne zamestnanca s charakteristikami stupňov náročnosti práce zaradiť\npríslušné pracovné miesto do stupňa náročnosti. Z hľadiska zaradenia pracovného miesta do stupňa\nnáročnosti práce nie je podstatné, kto práce na tomto mieste vykonáva alebo bude vykonávať. Úplne\nirelevantná je napr. aj úroveň vzdelania zamestnanca, ktorý práce vykonáva alebo by mal vykonávať.\nZaradenie pracovného miesta na základe porovnania s charakteristikami stupňov náročnosti práce je\npreto možné vykonať aj v prípade, že dané pracovné miesto nie je dočasne obsadené. Charakteristiky\nstupňov náročnosti pracovných miest slúžia ako všeobecný nástroj na rozlíšenie náročnosti prác. Sú\nuvedené v prílohe č. 1 Zákonníka práce a slovne sa nimi popisuje náročnosť prác zodpovedajúca\npríslušnému stupňu podľa kritérií zložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce. Žalovaný má za to, že\nnie je relevantné, či v rámci výkonu práce skutočne zamestnanec vykonal každú prácu, ktorú má v opise\nčinnosti, dôležité je to, že výkon najnáročnejšej činnosti uvedenej v opise práce môže zamestnávateľ\nkedykoľvek od zamestnanca vyžadovať a zamestnanec je povinný ju vykonať. V takom ponímaní\nopisu pracovného miesta, ako ho uvádza žalobkyňa, by musel zamestnávateľ denne prehodnocovať\nstupeň náročnosti práce – podľa toho, či vyžadoval od zamestnanca, aby vykonal činnosť, ktorá je\nnajnáročnejšia v opise alebo nie a podľa toho denne stanovoval výšku mzdy na tomto pracovnom\nmieste a k tomu uzatváral aj dohody o zmene pracovnej zmluvy (v časti odmeňovania), čo je právny\nnezmysel. Žalovaný v tomto smere poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 2Asan/12/2019 zo dňa 24. marca 2021, v ktorom je uvedené, že 1. stupeň náročnosti práce podľa\npracovných činností zodpovedá povolaniu, ktoré zamestnanec vykonáva manuálne podľa jednoduchých\na opakujúcich sa postupov alebo pokynov, zväčša pod stálym dozorom, pričom v zásade samotný\nzamestnanec nebude niesť žiadnu zodpovednosť na dosiahnutom výsledku práce (napr. upratovačka,\ndokladač tovaru, umývač riadu). Žalovaný opakovane uvádza, že v popise činnosti „asistent predaja“ je\nuvedené: objednávanie, preberanie kontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností a reklamácií\nzákazníkov, čo jednoznačne nie je činnosťou spočívajúcou v základných, manipulačných, pomocných či\nprípravných prácach vykonávaných podľa postupov a pokynov nadriadeného, ale je tu potrebná aj istá\nmiera samostatnosti pri výkone opakovaných, kontrolovateľných administratívnych prác, či prevádzkovotechnických prác podľa pokynov alebo ustanovených postupov, čím objednávanie a preberanie tovaru,\npredaj tovaru a riešenie sťažností prípadne reklamácií zákazníkov určite je.\n19. Námietky žalobkyne týkajúce sa inšpekcie práce a protokolu o výsledku inšpekcie práce považuje\nžalovaný vo vzťahu k súdnemu prieskumu rozhodnutia žalovaného za právne irelevantné. Žalovaný má\nza to, že skutkový stav bol riadne preukázaný, je podložený dôkazmi, ktoré zodpovedajú skutočnosti\nporušovania právnych predpisov u žalobkyne a uvedené argumenty žalobkyne považuje žalovaný za\nkonštrukcie smerujúce k presadeniu možnosti jej obrany voči uloženiu sankcie za porušenie právnych\npredpisov. Obidve rozhodnutia (prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného) boli vydané\nna základe relevantne získaných a zabezpečených dôkazov, ktoré sú obsahom spisu, boli vykonané\naj v správnom konaní, sú popísané v rozhodnutí prvostupňového orgánu o uložení pokuty, ako aj v\nrozhodnutí žalovaného. Zároveň oba správne orgány uviedli v rozhodnutiach správnu úvahu, ktorou\nboli vedené pri hodnotení dôkazov a zisťovaní skutkového stavu veci. Rovnako neobstojí námietka\nžalobkyne ohľadne nevykonania výsluchu dotknutej zamestnankyne, nakoľko počas výkonu inšpekcie\npráce inšpektor práce spisuje zápisnicu o podaní informácie podľa ustanovení zákona o inšpekcii práce\na nie podľa ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „Správny poriadok“). Žalobkyni neboli odňaté jej procesné práva, tak ako uvádza. V oznámení o\nzačatí správneho konania bola riadne poučená o svojich procesných právach, pričom neustanovenie\nústneho pojednávania inšpektorátom práce nemožno považovať za porušenie jej procesných práv.\nSprávne konanie je spravidla ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. To ako správny orgán\nhodnotí dôkazy, a teda ktorý vykoná a nevykoná je na jeho úvahe, čo nachádza oporu v ustanovení § 34\nods. 5 Správneho poriadku. Ústne konanie sa preto vo všeobecnosti nevyžaduje. V zmysle ustanovení\nSprávneho poriadku teda správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä\nak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon a nevzniká v každom prípade\na priamo zo zákona povinnosť správneho orgánu nariadiť ústne pojednávanie. Preto rovnako inšpektorát\npráce pristúpil k zohľadneniu iných dôkazov v predmetnom konaní, na základe ktorých možno jasne a\n\njednoznačne vyvodiť skutočný stav veci. Žalovaný sa stotožňuje s postupom prvostupňového orgánu a\nrovnako nepovažoval za potrebné v tejto veci nariadiť ústne pojednávanie, nakoľko inšpektorát práce\nsprávne vychádzal zo situácie na prevádzke žalobkyne a z informácií, ktoré považoval pre toto správne\nkonanie za relevantné a zodpovedajúce skutočnosti, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia oba\nsprávne orgány uviedli z čoho vychádzali, ako aj správnu úvahu pri hodnotení dôkazov a vyvodzovaní\nadministratívnoprávnej zodpovednosti žalobkyne za zistený správny delikt.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný za to, že námietky žalobkyne sú neopodstatnené.\nŽalovaný má za to, že oba správne orgány v danom posudzovanom prípade zistili presne a úplne\nskutočný stav veci a za tým účelom si v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku obstarali všetky\nnevyhnutne potrebné dôkazy za účelom preukázania správneho deliktu. Právo účastníka konania v\nzmysle § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku navrhovať dôkazy a ich doplnenie nebolo prvostupňovým\norgánom opomenuté. Z celého predloženého administratívneho spisu je teda bez pochýb zrejmé, že oba\nsprávne orgány v danom preskúmavanom prípade disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi\njednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného správneho deliktu. Žalovaný na záver uvádza, že\nžalobkyňa ani v rámci odvolania neuviedla také skutočnosti a nedoplnila také dôkazy, s ktorými by sa\nžalovaný nebol vysporiadal a ktorými by žalobkyňa preukázala konkrétne porušenie alebo ohrozenie\njej práv, alebo preukázala, že žalovaný svojim postupom porušil základné zásady správneho konania\nzakotvené v Správnom poriadku. S ohľadom na uvedené nevidí žalovaný dôvod na to, aby bolo jeho\nrozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, ako nezákonné zrušené. Prvostupňový orgán dospel\nk správnym skutkovým zisteniam, ktoré preukázal na základe vykonaných a vyhodnotených dôkazov.\nŽalovaný správne posúdil právny stav veci, ktorý odôvodnil, popísal zodpovedne aj skutkový stav\nvo vzťahu k správnemu deliktu, ktorý bol predmetom uloženia pokuty. Výška pokuty bola dôsledne\nv správnom konaní zvážená a odôvodnená v rozhodnutí o uložení pokuty. Rozhodnutie je správne\na vychádza zo zásad správneho konania a trestania. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaný\nnavrhuje, aby správny súd podanú správnu žalobu zamietol.\nIV. Replika žalobkyne a duplika žalovaného\n21. Žalobkyňa v podanej replike uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v\nsprávnej žalobe.\n22. Žalovaný v duplike skonštatoval, že naďalej trvá na doterajších svojich vyjadreniach a považuje\nrozhodnutie prvostupňového orgánu za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním\nstotožňuje. Na dôvažok dodal, že nedošlo zo strany konajúcich správnych orgánov k žiadnemu\nodmietnutiu dôkazu, nakoľko žalovaný ako aj inšpektorát práce uvedenú evidenciu predloženú\nžalobkyňou vzali na vedomie, avšak pristúpili k zohľadneniu iných dôkazov v konaní, čo aj uviedli v\nodôvodnení svojich rozhodnutí.\nV. Relevantná právna úprava\n23. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) prvého bodu zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad\ndodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,\nzmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných\npodmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré\nnedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.\n24. Podľa § 14 ods. 3 zákona o inšpekcii práce kontrolovaný zamestnávateľ alebo kontrolovaná fyzická\nosoba, ktorá je podnikateľom a nie je zamestnávateľom, má právo na prerokovanie protokolu a na\nvyjadrenie sa k jeho obsahu.\n25. Podľa § 14 ods. 4 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektor práce po posúdení písomného\nvyjadrenia kontrolovaného zamestnávateľa alebo kontrolovanej fyzickej osoby, ktorá je podnikateľom a\nnie je zamestnávateľom, doručeného v lehote určenej inšpektorom práce, vyhotoví dodatok k protokolu,\nv ktorom uvedie alebo ku ktorému pripojí toto vyjadrenie a svoje stanovisko k nemu; dodatok k protokolu\nje súčasťou protokolu.\n\n26. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v znení účinnom v čase vydania\nprvostupňového rozhodnutia inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje\ninak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených\nv § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a siedmom bode alebo za porušenie\nzáväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol\npracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur.\n27. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce v znení účinnom v čase vydania prvostupňového\nrozhodnutia inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne\npôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností\na závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v\nčinnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty\npodľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom\nneúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku\nvrátane ojedinelého výskytu nedostatku, ktorý je dôsledkom porušenia právnych predpisov a ostatných\npredpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zamestnancom, e) opakované zistenie\ntoho istého nedostatku.\n28. Podľa § 120 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ, u ktorého nie je odmeňovanie zamestnancov\ndohodnuté v kolektívnej zmluve, je povinný zamestnancovi poskytnúť mzdu najmenej v sume\nminimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce (ďalej len „stupeň\") príslušného\npracovného miesta. Ak mzda zamestnanca v kalendárnom mesiaci nedosiahne sumu minimálneho\nmzdového nároku, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi doplatok v sume rozdielu medzi dosiahnutou\nmzdou a sumou minimálneho mzdového nároku ustanoveného pre stupeň patriaci príslušnému\npracovnému miestu.\n29. Podľa § 120 ods. 3 Zákonníka práce pracovné miesto podľa odseku 1 je súhrn pracovných činností,\nktoré zamestnanec vykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Zamestnávateľ podľa\nodseku 1 je povinný priradiť každému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov\nnáročnosti pracovných miest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej\nvýkon od zamestnanca vyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve.\n30. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na\nstrane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy\nv sume jeho priemerného zárobku.\n31. Podľa § 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy\nv sume jeho priemerného zárobku.\n32. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce\nnadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol\nzaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal\nnariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie\nevidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca.\n33. Podľa § 152 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom\nvo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách\nalebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania\nvoči dočasne pridelenému zamestnancovi. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na\npracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom\npracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje finančný príspevok\nna stravovanie. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri\nvýkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.\nVI. Verejné vyhlásenie rozsudku\n34. Správny súd v Bratislave dáva do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z.\nz. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.\n\nz. prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je\ndaná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského\nsúdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Nitre sp. zn.\n15S/81/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. NR-15S/81/2020.\n35. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci bez\nnariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 20. augusta 2025, keďže boli splnené\npodmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 107 SSP.\nVII. Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty\n36. Z obsahu podanej správnej žaloby ako aj z vyjadrení účastníkov konania správny súd vyhodnotil,\nže v tejto veci je medzi účastníkmi sporné, či zistenia žalovaného ako aj zistenia prvostupňového\norgánu vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu na posúdenie veci a či následne došlo k\nsprávnemu právnemu posúdeniu veci, pričom ak by došlo k pochybeniu konajúcich správnych orgánov,\nmohlo to mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n37. V správnej žalobe žalobkyňa namietala najmä (I) nesprávne závery žalovaného a prvostupňového\norgánu týkajúce sa vedenia evidencie pracovného času podľa skutočne odpracovaného času; (II)\npochybenie pri vyslovení porušenia povinnosti priradiť pracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti\npráce podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti; (III) nesprávny postup žalovaného a prvostupňového\norgánu pri formulácií porušenia povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnankyni náhradu za\nnevyčerpanú dovolenku a (IV) porušenie povinnosť konajúcich správnych orgánov postupovať v úzkej\nsúčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním skutočného stavu veci.\n38. K žalobnému bodu týkajúcemu sa vedenia pracovného času správny súd uvádza, že uskutočňovať\nevidenciu pracovného času je právnou povinnosťou zamestnávateľa a v prípade, že ju nedodržiava,\ndopúšťa sa porušenia zákona, za ktoré môže byť postihnutý pokutou zo strany inšpekcie práce. Zákonník\npráce nekonkretizuje, akým spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času.\nZávisí to od konkrétnych podmienok u zamestnávateľa a od samého rozhodnutia zamestnávateľa.\nPredovšetkým od zamestnávateľa závisí, akú formu evidencie pracovného času zvolí. Aj keď Zákonník\npráce dáva do dispozičnej právomoci spôsob uskutočňovania evidencie pracovného času, takáto\nevidencia by mala byť transparentná, aby vypovedala o tom, či zamestnanec odpracoval či neodpracoval\nstanovený (dohodnutý) pracovný čas, kedy ho odpracoval, v akom rozsahu, prípadne o ďalších\nskutočnostiach, ktoré sú významné pre posudzovanie nárokov súvisiacich s odpracovaním pracovného\nčasu (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo 1916/2004 zo dňa 5. novembra\n2004). Žalobkyňa v rámci priebehu inšpekcie práce predložila evidenciu dochádzky zamestnancov.\nEvidencia pracovného času však nie je pojmom totožným z evidenciou dochádzky do zamestnania.\nEvidencia dochádzky do zamestnania len osvedčuje, že zamestnanec bol v práci, ale nedokladuje,\nči išlo o pracovný čas, nadčasovú prácu, nočnú prácu či pracovnú pohotovosť. Je preto logické, že\nprvostupňový orgán vzal do úvahy aj iné dôkazy, ako informáciu zo strany zamestnankyne či otváracie\nhodiny prevádzky. Žalobkyňa ako zamestnávateľ teda nepochybne porušila svoju povinnosť viesť\nevidenciu pracovného času zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku,\nv ktorom zamestnanec vykonával prácu (§ 99 Zákonníka práce).\n39. Vo vzťahu k porušeniu povinnosti priradiť pracovnému miestu príslušný stupeň náročnosti práce\npodľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, správny súd poukazuje na znenie § 120 ods. 3 Zákonníka\npráce, v ktorom sa uvádza, že pracovné miesto je súhrn pracovných činností, ktoré zamestnanec\nvykonáva podľa druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve, a že zamestnávateľ je povinný priradiť\nkaždému pracovnému miestu stupeň v súlade s charakteristikami stupňov náročnosti pracovných\nmiest uvedenými v prílohe č. 1 podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti, ktorej výkon od zamestnanca\nvyžaduje, v rámci druhu práce dohodnutého v pracovnej zmluve. Podľa pracovných zmlúv dotknutých\nzamestnankýň bol opis ich pracovnej činnosti charakterizovaný ako: objednávanie, preberanie,\nkontrolovanie tovaru, predaj tovaru, riešenie sťažností reklamácii zákazníkov.\n40. V prílohe č. 1 k Zákonníku práce sa konštatuje, že pracovné miesta sú podľa miery\nzložitosti, zodpovednosti a namáhavosti práce zamestnanca vymedzené týmito charakteristikami:\n\na) pracovné miesto zodpovedajúce 1. stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon pomocných,\nprípravných alebo manipulačných prác podľa presných postupov a pokynov, b) pracovné miesto\nzodpovedajúce 2. stupňu náročnosti práce charakterizuje výkon ucelených obslužných rutinných\nprác alebo odborných rutinných kontrolovateľných prác podľa daných postupov alebo prevádzkových\nrežimov, alebo prác spojených s hmotnou zodpovednosťou; výkon jednoduchých remeselných\nprác; výkon sanitárnych pracovných činností v zdravotníctve; výkon opakovaných, kontrolovateľných\nprác administratívnych, hospodárskosprávnych, prevádzkovo-technických alebo ekonomických podľa\npokynov alebo ustanovených postupov. Z vyššie uvedeného má správny súd za zrejmé, že\nopis pracovnej činnosti dotknutých zamestnankýň žalobkyne nezodpovedá pracovnému miestu\nzodpovedajúcemu 1. stupňu náročnosti práce. Objednávanie, preberanie tovaru, predaj tovaru či\nriešenie sťažností resp. reklamácií zákazníkov sú náročnejšie pracovné činnosti vyžadujúce vyššiu\nmieru pozornosti, sú zložitejšie a psychicky náročnejšie na rozdiel od jednoduchých pomocných,\nprípravných alebo manipulačných prác v zmysle pokynov nadriadeného zamestnanca. Prípadná\nskutočnosť, že väčšinu z činností obsiahnutých v opise pracovného miesta zamestnankyne\nnevykonávali, resp. ich vykonávala sama žalobkyňa, nie sú v tomto prípade relevantné, keďže žalobkyňa\nako zamestnávateľ výkon týchto činností mohla od dotknutých zamestnankýň kedykoľvek požadovať\na oni boli povinné ich vykonať. Ak v skutočnosti bola náplňou práce dotknutých zamestnankýň pomocná\nčinnosť pri predaji a udržiavanie čistoty a poriadku na predajni na základe pokynov zamestnávateľa, bolo\nna mieste zo strany zamestnávateľa pristúpiť k aktualizácií opisu pracovného miesta. Správny súd má\nteda za to, že došlo k porušeniu povinnosti zamestnávateľa poskytnúť zamestnancom mzdu najmenej\nv sume minimálneho mzdového nároku určeného pre stupeň náročnosti práce príslušného pracovného\nmiesta podľa najnáročnejšej pracovnej činnosti.\n41. K porušeniu povinnosti poskytnúť zamestnancom náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku,\nžalobkyňa v rámci správnej žaloby uviedla, že k tomuto záveru sa dospelo počas výkonu inšpekcie pred\nzačatím správneho konania z predloženého dokumentu – evidencia dochádzky bez toho, aby k tomu\nbola vypočutá konkrétna zamestnankyňa alebo žalobkyňa v pozícií zamestnávateľa. Žalobkyňa ďalej\nuviedla, že došlo iba k evidenčnej chybe, avšak zamestnankyňa nebola na dovolenke ukrátená. Podľa\n§ 116 ods. 1 Zákonníka práce zamestnancovi patrí za vyčerpanú dovolenku náhrada mzdy v sume jeho\npriemerného zárobku. Z predloženého výplatného lístka zamestnankyne F. E. za mesiac august 2019\nvšak bolo preukázané, že žalobkyňa ako zamestnávateľ jej nepreplatila jeden deň náhrady mzdy za\nnevyčerpanú dovolenku. Na predloženej výplatnici za mesiac august 2019 je potvrdené prevzatie mzdy\nvo výške 64,32 eur, čo predstavuje mzdu a náhradu mzdy len za jeden deň vyčerpanej dovolenky.\n42. Je na mieste uviesť, že zodpovednosť zamestnávateľa za správny delikt je zodpovednosťou\nobjektívnou, nie subjektívnou. Objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ je\nzodpovedný za nedostatok už tým, že k samotnému nedostatku (porušeniu) došlo, bez ohľadu na to,\nči sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, resp. opomenutie. Z právneho hľadiska objektívnej\nzodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je podobne nepodstatným, či k pochybeniu došlo\nneúmyselne, zavinením riadiacich či iných zamestnancov zamestnávateľa, resp. inej osoby alebo\nza akých dôvodov alebo okolností. Sankcia je ukladaná za stav zistený v čase výkonu inšpekcie.\nPrvostupňový orgán teda správne identifikoval porušenie povinnosti poskytnúť zamestnancom náhradu\nmzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorej sa dopustila žalobkyňa. Tento stav bol zistený z predložených\ndokladov a tvrdenie žalobkyne, že šlo o evidenčnú chybu nemôže byť liberačným dôvodom, na základe\nktorého by bola žalobkyňa zbavená objektívnej zodpovednosti.\n43. Správny súd k žalobnému bodu spočívajúcemu v konštatovaní porušenia povinnosti konajúcich\nsprávnych orgánov postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, najmä v súvislosti so zisťovaním\nskutočného stavu veci uvádza, že v danom posudzovanom prípade má za preukázané, že oba správne\norgány zistili presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarali všetky nevyhnutne\npotrebné dôkazy. Právo žalobkyne navrhovať dôkazy a žiadať ich doplnenie nebolo prvostupňovým\norgánom nijako opomenuté. Správne orgány neodmietli predložené dôkazy – napríklad aj evidenciu\ndochádzky predloženú žalobkyňou zobrali na vedomie. Súčasne však pri rozhodovaní zohľadnili aj\nďalšie dôkazy, čo riadne uviedli v odôvodnení svojich rozhodnutí. Žalobkyňa sa s protokolom o výsledku\ninšpekcie práce oboznámila (doručenka zo dňa 2. januára 2020) a následne sa k nemu aj vyjadrila.\nDodatok č. 1 k protokolu nebol so žalobkyňou prerokovaný, keďže povinnosť prerokovať dodatok k\nprotokolu s kontrolovaným subjektom nevyplýva z príslušnej právnej úpravy, čo potvrdzuje vo svojej\njudikatúre aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn. 2Asan/19/2018 zo dňa 29.\n\njanuára 2020). Protokol teda bol žalobkyni doručený a bolo jej umožnené, aby sa k zisteniam uvedeným\nv protokole vyjadrila. Uvedeným spôsobom tak došlo k jeho prerokovaniu. Prerokovaním sa rozumie\noboznámenie sa dotknutého subjektu so zistenými nedostatkami a navrhovanými opatreniami, ku ktorým\nsa môže tento subjekt vyjadriť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/22/2017\nzo dňa 8. augusta 2018). Z administratívnych spisov tak jednoznačne vyplýva, že oba správne\norgány v predmetnej veci disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi, ktoré jasne preukazovali\nspáchanie deliktu. Čo sa týka výšky uloženej sankcie, správne orgány ju náležite odôvodnili, zohľadnili\nvšetky zákonom stanovené kritériá a ich voľná úvaha bola vykonaná v súlade so zásadami logického\nuvažovania. Uložená sankcia je primeraná vzhľadom na zistené pochybenia a napĺňa preventívnu,\nvýchovnú aj represívnu funkciu.\n44. Na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov dospel správny súd k\nzáveru, že konanie a rozhodnutie prvostupňového orgánu ako aj žalovaného boli v súlade so zákonom.\nZ tohto dôvodu súd žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 190 SSP. Správny súd nezistil žiadne\nokolnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že v konaní správnych orgánov alebo v ich rozhodnutiach došlo\nk porušeniu práv či oprávnených záujmov žalobkyne.\n45. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo\nna náhradu trov konania pred správnym súdom, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo\nmožné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu.\n46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0\nods. 4 SSP).\n\n(§ 139\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439\nods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. c) SSP).\nO kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (§ 438 ods. 2\nSSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote\n30 dní od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 493 SSP).\nPodľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania\npodľa § 57 uviesť\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len \"sťažnostné body\"),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\n(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nPodľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej\nsťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom.\n(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak\na) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na\nkasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),\nc) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "10aab356-54e8-4a43-a040-458687192a3e:eeeb133a-ac44-408e-b1ee-13c10ae90ec0", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2020:7017200479.1", "spisova_znacka": "2Asan/19/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/19/2018 z 29. 1. 2020", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2020-01-29", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2020:7017200479.1"}], "citovane_v": []}