Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-15S/27/2020 4020200202 24. 09. 2025 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2025:4020200202.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: DREVOPROJEKT Komárno, s.r.o., so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 707 724, zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100409499/2020 zo dňa 12.02.2020, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Daňový úrad Nitra, pobočka Komárno oznámil žalobcovi výkon daňovej kontroly dane z príjmu právnickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) za zdaňovacie obdobie roka 2014 a roka 2015. 2. Správca dane rozhodnutím č. 102308786/2019 zo dňa 07.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 31.295,63 eur na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015. Správca dane konštatoval, že žalobca nepreukázal, že náklady vo výške 4.739,51 eur (zaúčtované na účte 562 – úroky – jednalo sa o náklady na úroky z pôžičiek) boli vynaložené v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov daňovníka – s uvedeným žalobca vyjadril súhlas. Ďalej sa správca dane zaoberal aj vývojom dlhodobého nehmotného majetku – technické riešenie pyrolyzačného zariadenia, pričom nedošlo k uznaniu daňových výdavkov spočívajúcich vo výdavkoch na vývoj dlhodobého majetku – technického riešenia pyrolyzačného zariadenia. 3. Správca dane ďalej uviedol, že žalobca nepreukázal, že uplatnené výdavky vo výške 29.975,96 eur (na podklade kúpy a následného predaja činčíl) sú daňovými výdavkami vynaloženými v zmysle § 2 ods. 1 zákona o dani z príjmov na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov.
4. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 27.11.2019, pričom namietol, že správca dane sa riadne nevysporiadal s vyjadreniami a argumentáciou žalobcu a z veľkej časti sa obmedzil len na opakované konštatovanie, ku ktorým sa žalobca v rámci svojich podaní vyjadril. 5. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie č. 100409499/2020 zo dňa 12.02.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný potvrdil správnosť záverov prvostupňového rozhodnutia. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 6. Žalobca podal na Krajský súd v Nitre všeobecnú správnu žalobu zo dňa 01.05.2020 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia, prvostupňového rozhodnutia a ich zrušenia. 7. Žalobca namietol absenciu zákonných náležitostí výrokovej časti napadnutého rozhodnutia. Vo výroku napadnutého rozhodnutia absentuje podstatná a zákonom obligatórne určená náležitosť, a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní. Žalobca mal za to, že výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje zákonom ustanovené náležitosti - § 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), výrok napadnutého rozhodnutia je zmätočný a v konečnom dôsledku je výrok napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia z dôvodu absencie náležitosti nezákonný a nepreskúmateľný. 8. Následne žalobca namietol závery orgánov finančnej správy ohľadom vývoja dlhodobého nehmotného majetku – technické riešenie pyrolyzačného zariadenia. Žalobca namietol závery o tom, že neboli žalobcovi uznané daňové výdavky spočívajúce vo výdavkoch na vývoj dlhodobého nehmotného majetku – technického riešenia pyrolyzačného zariadenia. Žalobca poukázal na to, že v rámci projektu vývoja univerzálnej pyrolyzačnej linky nebol obstarávaný dlhodobý hmotný majetok, ale vznikali mu výdavky súvisiace s vývojom technického riešenia pyrolyzačného zariadenia na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. KaHR-13SP-0801/0004/11, ktorej výsledkom malo byť zostavenie technického riešenia na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v procese pyrolýzy na úrovni úžitkového vzoru. Žalobca namietol, že z napadnutých rozhodnutí nie sú zrejmé úvahy, prečo neboli tieto výdavky uznané za daňové. 9. Podľa názoru žalobcu predmetné výdavky súviseli s vývojom dlhodobého nehmotného majetku, ktorým je technické riešenie na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v procese pyrolýzy na úrovni úžitkového vzoru. Žalobca mal za to, že výsledkom vývoja nebol hmotný majetok v podobe pyrolyzačného zariadenia, ale nehmotný majetok v podobe technického riešenia takéhoto pyrolyzačného zariadenia. Žalobca namietol, že žalovaný nerozlišuje medzi dlhodobým hmotným majetkom a dlhodobým nehmotným majetkom, nerozlišuje medzi spôsobom odpisovania medzi dlhodobým hmotným majetkom a dlhodobým nehmotným majetkom, ktorý je z pohľadu zákona o dani z príjmov rozdielny. Orgány finančnej správy neuviedli, či je pyrolyzér dlhodobým hmotným majetkom alebo či technické riešenie pyrolyzačnej linky je alebo nie je dlhodobým hmotným alebo nehmotným majetkom. 10. Žalobca mal za to, že preukázal využitie dlhodobého nehmotného majetku v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti. 11. Ďalej žalobca namietol závery orgánov finančnej správy ohľadom daňového výdavku súvisiaceho s predajom činčíl. Žalobca uviedol, že v zdaňovacom období 2014 nadobudol 90 ks činčíl, vrátane chovných klietok v hodnote 30.000,00 eur. Vzhľadom k tomu, že zvieratá mali znehodnotenú kožušinu, odberateľ činčíl bol ochotný ich kúpiť za sumu 24,04 eur. Správca dane vyhodnotil vypadávanie srsti činčíl za škodu v zmysle § 21 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov a priznal žalobcovi len daňový výdavok vo výške prijatej náhrady z predaja činčíl v sume 24,04 eur. Žalobca uviedol, že podľa uvedeného ustanovenia je škodou v zmysle § 26 ods. 6 zákona o účtovníctve len neodstrániteľné poškodenie majetku, pričom z administratívneho spisu a ani z vykonaných dôkazov nevyplýva záver správcu dane, že by sa jednalo o neodstrániteľné poškodenie majetku.
12. Žalobca namietol aj závery finančných orgánov ohľadom daňovej straty a namietol nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 13. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 08.12.2021, pričom zotrval na napadnutom rozhodnutí a po preštudovaní žaloby dospel k záveru, že táto neobsahuje také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. 14. K námietke žalobcu ohľadom absencie zákonných náležitostí výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že § 63 ods. 3 daňového poriadku stanovuje, čo musí rozhodnutie obsahovať a z dôvodu, že žalobca nebol v priebehu daňovej kontroly účastníkom úkonov súvisiacich so správou daní a nebol ani v postavení osoby v zmysle § 12 ods. 2 daňového poriadku, vo výroku napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia tak rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní ani byť uvedené nemohlo. Žalovaný považoval tieto námietky za nedôvodné. 15. Žalovaný k námietke žalobcu vo vzťahu k neuznaniu daňových výdavkov na vývoj dlhodobého hmotného majetku (technické riešenie pyrolyzačného zariadenia) uviedol, že úžitkový vzor, patent, know-how a podobne sú považované vzhľadom na to, že ich vstupná cena je vyššia ako 2.400,00 eur a doba použiteľnosti alebo prevádzkovo-technické funkcie sú dlhšie ako jeden rok, za dlhodobý majetok. Skutočnosť, že sa jednalo o dlhodobý hmotný alebo nehmotný majetok potvrdil aj žalobca tým, že si pyrolyzátor a aktivované náklady na vývoj zaradil na karty dlhodobého majetku. Žalovaný uviedol, že základnou a logickou úvahou správcu dane bola skutočnosť, že podľa vyjadrenia žalobcu sa zaoberal zdokonaľovaním, resp. technickým vylepšovaním zariadenia, vytváraním úžitkového vzoru, patentu alebo know-how, a keďže cena majetku bola vyššia ako 2.400,00 eur, žalobca mal cenu zariadenia, resp. cenu technického riešenia uplatňovať do daňových nákladov postupne, a to formou odpisov. Z rozhodnutí vyplynulo, aké ustanovenia zákona o dani z príjmov boli aplikované. 16. K námietke ohľadom daňového výdavku súvisiaceho s predajom činčíl žalovaný uviedol, že žalobca predložil správcovi dane účtovné doklady, ktorými deklaroval nákup a následný predaj činčíl. Žalobca však nepredložil správcovi dane žiadne dôkazy, ktoré by preukázali, že činčily, ktoré nakúpil za účelom ich chovu a následného obchodovania s ich kožušinou mali skutočne znehodnotenú kožušinu a ani dôkazy, ktoré by preukazovali skutočný chov činčíl, splnenie povinností vyplývajúcich z právnych predpisov vzťahujúcich sa k obchodovaniu so zvieratami. Z dôvodu preverovania správca dane zaslal dopyt na Štátnu veterinárnu a potravinovú správu Slovenskej republiky (ďalej len „ŠVPS“), pričom bolo zistené, že v deklarovanom období nebol vystavený certifikát a nebolo preukázané, že zo Slovenskej republiky do Maďarska bola zaslaná zásielka tak, ako to tvrdil žalobca. Z uvedeného nebolo preukázané tvrdenie žalobcu o predaji činčíl zahraničnému odberateľovi. K namietanému neuznaniu výdavkov na nákup žalovaný uviedol, že úbytky a straty na zásobách sa považujú za daňové náklady v prípade, ak daňový subjekt má vypracovanú ekonomicky odôvodnenú vnútropodnikovú smernicu, podľa ktorej musí postupovať počas celého obdobia jej platnosti. Žalobca však okrem dodávateľských faktúr a odberateľskej faktúry žiadnym iným spôsobom nepreukázal nákup, chov a predaj činčíl, čo bolo dôvodom neuznania strany v sume 29.975,96 eur za daňový náklad vynaložený v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. 17. K ďalším námietkam žalovaný uviedol, že tieto považuje za nesprávne a odkázal na napadnuté rozhodnutie. 18. K vyjadreniu žalovaného zaslal žalobca repliku zo dňa 20.01.2022, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 19. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané. IV. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov
20. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave. V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 4, účinného od 21.05.2024, bola vec náhodným výberom prerozdelená a pridelená senátu 7S a je vedená pod sp. zn. NR-15S/27/2020. 21. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ju zamietol. 22. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania (§ 107 ods. 1 písm. a/ SSP) a súd má zároveň za to, že sú splnené ďalšie procesné podmienky na prejednanie veci bez pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.09.2025 (§ 137 ods. 4 SSP). 23. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 24. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 25. Predmetom správneho súdneho prieskumu bol súdny prieskum zákonnosti rozhodnutí orgánov finančnej správy, ktorými orgány finančnej správy vyrubili žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015. Úlohou správneho súdu, viazaného rozsahom a dôvodmi žaloby, bolo preskúmať, či orgány finančnej správy postupovali v súlade so zákonom o dani z príjmov a daňovým poriadkom a či dokazovanie dostatočným spôsobom odôvodňuje závery prijaté finančnými orgánmi. K námietke ohľadom absencie zákonných náležitostí výrokovej časti napadnutého rozhodnutia 26. Žalobca namietol, že vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia absentuje podstatná a zákonom obligatórne určená náležitosť, a to rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, a preto tieto rozhodnutia trpia vadou nepreskúmateľnosti a nezákonnosti. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 27. Podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku, náklady ktoré vzniknú pri správe daní uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Daňový poriadok v § 12 ods. 4 zároveň uvádza, že o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že žalobca a ani žiaden iný subjekt si v zákonom stanovenej lehote náklady neuplatnili, a preto nebol dôvod, aby správca dane vôbec o nákladoch rozhodoval. 28. Okrem uvedeného správny súd uvádza, že žalobca v žalobe žiadnym spôsobom nešpecifikoval, o aké náklady sa jedná, v akej výške a na koho strane tieto náklady mali vzniknúť, a teda, či vôbec existovala potreba o nákladoch rozhodnúť. Rovnako správnemu súdu nebolo zrejmé, akým spôsobom sa mala absencia uvedeného výroku negatívne prejaviť v právnej sfére žalobcu. Žalobca tak nebol osobou uvedenou v § 12 ods. 2 daňového poriadku, a preto mu náhrada nákladov nepatrila. Rovnako ani nenastala situácia predpokladaná v § 12 ods. 5 daňového poriadku. Ak sa teda v celom daňovom konaní
o náhrade nákladov správy dane nerozhodovalo (a to z dôvodu, že tieto neboli uplatnené), neuvedenie tejto skutočnosti vo výroku nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia a ani prvostupňového rozhodnutia (obdobne rozhodol kasačný súd vo veci žalobcu /zdaňovacie obdobie roku 2014/ v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/13/2022 zo dňa 31.01.2024). K námietke ohľadom vývoja dlhodobého nehmotného majetku – technické riešenie pyrolyzačného zariadenia 29. Žalobca namietol závery správcu dane a žalovaného, ktorým neuznali žalobcovi daňové výdavky spočívajúce vo výdavkoch na vývoj dlhodobého nehmotného majetku – technického riešenia pyrolyzačného zariadenia. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správy súd ako nedôvodnú. Na podklade vlastnej činnosti správny súd zistil, že rovnakú žalobnú námietku u rovnakého žalobcu za iné zdaňovacie obdobie /zdaňovacie obdobie roku 2014/ už posudzoval aj kasačný súd, a to v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/13/2022 zo dňa 31.01.2024, pričom závery kasačného súdu prešli aj prieskumom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. II. ÚS 460/2024 zo dňa 24.09.2024 odmietol ústavnú sťažnosť žalobcu. Správny súd tak poukazuje na relevantné právne závery kasačného súdu: „44. Druhým sťažnostným bodom je zaradenie a uplatnenie výdavkov v súvislosti s technickým riešením pyrolyzačného zariadenia. 45. Nebolo sporným, že sťažovateľ od tretích osôb obstarával pyrolyzačné zariadenie s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese. Sťažovateľovi bol v tejto súvislosti v zmysle príslušnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (č. zmluvy KaHR-13SP-0801/004/11) Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou poskytnutý nenávratný finančný príspevok. Rovnako nebolo sporné, že zo zápisnice o miestnom zisťovaní z 25.04.2019 vyplynulo, že predmetné zariadenie nie je v prevádzke z dôvodu, že nebolo vydané cenové rozhodnutie. Inak je však funkčné a bolo otestované. 46. Pochybnosti správcu dane ohľadom postupu sťažovateľa v súvislosti s jednorazovým uplatnením si výdavkov na obstaranie pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese boli nasledovné: sťažovateľ (1) 15.01.2014 zaradil do svojho dlhodobého majetku „Pyrolyzér“ v hodnote 512 000,- € a (2) 11.02.2014 zaradil do svojho majetku „Aktivované náklady na vývoj“ v hodnote 1 084 000,- €. Majetok bol pôvodne zaradený pre daňové účely do odpisovej skupiny 2 s dobou odpisovania 6 rokov s rovnomerným spôsobom odpisovania. Doba účtovného odpisovania bola stanovená na 2 mesiace a zostatková cena majetku ku koncu roka 2014 bola vykázaná v hodnote 0,- €. Následne bolo predmetné zaradenie majetku v účtovnom období 2014 stornované a zaúčtované priamo do nákladov na nákladové účty 501 083, 518 051 a 518 079. Jednotlivé položky sťažovateľ následne opäť aktivoval v roku 2015 ako dlhodobý nehmotný majetok, a to bez vplyvu na základ dane. v zmysle príslušnej zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (č. zmluvy KaHR-13SP-0801/004/11) bol sťažovateľ obstaraný hmotný a nehmotný majetok povinný zaradiť do svojho majetku a ponechať ho vo svojom majetku minimálne 5 rokov po ukončení realizácie príslušných aktivít a projektu. sťažovateľ takto nepostupoval pri nadobudnutí majetku v súvislosti so zmluvou č. KaHR-21SP-0901/0083/29 (elektráreň na biomasu a iné). 47. V zmysle § 22 ods. 7 ZDP nehmotným majetkom je dlhodobý nehmotný majetok podľa osobitného predpisu, ktorého vstupná cena je vyššia ako 2 400,- € a použiteľnosť alebo prevádzkovo-technické funkcie sú dlhšie ako jeden rok. Sťažovateľ vo svojom žalobnom bode v tejto súvislosti argumentoval, že pri obstaraní pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese išlo o dlhodobý nehmotný majetok vytvorený vlastným vývojom alebo v priebehu jeho vývoja. Sám sťažovateľ preto pripustil, že svojou podstatou obstarané pyrolyzačné zariadenie s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese predstavovalo dlhodobý nehmotný majetok. Na uvedenú argumentáciu sťažovateľa v napadnutom rozsudku preto reflektoval i správny súd a rovnako je podstatná i pre kasačný súd. 48. Keďže sťažovateľ deklaroval, že v roku 2014 zaradil predmetný majetok do užívania (t.j. že boli zabezpečené všetky funkcie majetku potrebné na jeho využívanie), mal následne postupovať v zmysle § 22 až § 29 ZDP a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov formou odpisov na základe odpisového plánu nepriamo prostredníctvom účtovných odpisov.
49. Kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že podľa § 28 ods. 4 zákona o účtovníctve nehmotný majetok, ktorým sú náklady na vývoj, musí účtovná jednotka odpísať najneskôr do 5 rokov od jeho obstarania. Zároveň však sťažovateľ opomína, že podľa § 28 ods. 4 zákona o účtovníctve nehmotný majetok odpisuje účtovná jednotka počas predpokladanej doby používania zodpovedajúcej spotrebe budúcich ekonomických úžitkov z majetku. 50. Kasačný súd dodáva, že podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky. Zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke. 51. Dobu odpisovania dlhodobého nehmotného majetku je preto s ohľadom na vyššie uvedené zásady potrebné určiť podľa ich predpokladanej doby životnosti a ak sa životnosť spoľahlivo určiť nedá, dlhodobý nehmotný majetok je potrebné odpísať najneskôr do 5 rokov od jeho obstarania. Keďže však ide o majetok dlhodobý (jeho predpokladaná životnosť je viac ako jeden rok), jednorazové uplatnenie si nákladov by nezodpovedalo predpokladanej životnosti tohto majetku (ktorá je z jeho podstaty dlhšia ako jeden rok). 52. Pri odpisovaní dlhodobého nehmotného majetku je potrebné vychádzať z príslušného odpisového plánu, ktorý však musí vychádzať z predpokladanej doby používania predmetného majetku s prihliadnutím na jeho zastarávanie a obmedzenia v jeho používaní. Iba pokiaľ predpokladanú životnosť dlhodobého nehmotného majetku nemožno určiť alebo spoľahlivo odhadnúť, musí ich účtovná jednotka odpísať najneskôr do piatich rokov od jeho obstarania. Túto dobu si síce určuje účtovná jednotka sama, musí však dobu použiteľnosti primerane zohľadniť, a vzhľadom na definíciu dlhodobého nehmotného majetku táto predpokladaná doba používania dlhodobého nehmotného majetku presahuje jeden rok. Sťažovateľ kasačný súd nepresvedčil, že pri zohľadnení doby životnosti pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese postupoval uvedeným spôsobom. 53. V súvislosti s predpokladanou životnosťou pyrolyzačného zariadenia s technickým riešením na využívanie obnoviteľných energetických zdrojov v pyrolyzačnom procese nie je možné opomenúť ani skutočnosť, že podľa zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku (č. zmluvy KaHR-13SP-0801/004/11) bol sťažovateľ obstaraný hmotný a nehmotný majetok povinný zaradiť do svojho majetku a ponechať ho vo svojom majetku minimálne 5 rokov po ukončení realizácie príslušných aktivít a projektu. Túto pochybnosť správcu dane ohľadom dlhodobej predpokladanej životnosti uvedeného majetku, ku ktorej sa sťažovateľ zmluvne zaviazal, sťažovateľ žiadnym spôsobom nevyvrátil. 54. Pokiaľ teda sťažovateľ argumentoval, že podľa vnútropodnikovej smernice č. 01/2012 s názvom dlhodobý majetok, evidencia, oceňovanie a odpisovanie, aktivované náklady na vývoj, ako aj dlhodobý majetok, ktorý je výsledkom vývoja, sa odpíšu najskôr počas obdobia trvania vývoja a najneskôr do 5 rokov od obstarania a ich jednorazové odpísanie je v súlade s touto smernicou, kasačný súd sa s týmto názorom sťažovateľa z dôvodov uvedených vyššie (predpokladaná životnosť dlhodobého nehmotného majetku je dlhšia ako jeden rok) nestotožňuje. 55. K druhému sťažnostnému bodu preto i podľa kasačného súdu sťažovateľ nevyvrátil pochybnosti správcu dane ohľadom jednorazového uplatnenia si sporných výdavkov. Kasačný súd sa teda stotožňuje so záverom správneho súdu, že predmetný nadobudnutý majetok je dlhodobým nehmotným majetkom, nakoľko jeho hodnota je vyššia ako 2 400,- € a doba jeho použiteľnosti je dlhšia ako jeden rok, a že tento majetok nemohol byť odpísaný v deň jeho zaradenia v plnej výške, ale mal byť odpisovaný postupne počas jeho predpokladanej doby životnosti, ktorá presahuje jeden rok. Sťažovateľ mal preto postupovať v zmysle § 22 až § 29 zákona o dani z príjmov, a obstarávaciu cenu majetku mal uplatňovať do daňových nákladov formou odpisov. 56. Podľa § 22 ods. 8 zákona o dani z príjmov nehmotný majetok sa odpíše v súlade s účtovnými predpismi a dlhodobý nehmotný majetok najneskôr do 5 rokov podľa predpokladanej životnosti. Sťažovateľ tak nepostupoval, ale dlhodobý hmotný majetok do výdavkov vniesol jednorazovo. Tým však poprel podstatu predmetného majetku, t.j. že išlo o majetok dlhodobý, ktorého použiteľnosť presahuje jeden rok. 57. Sťažnostný bod je preto nedôvodný.“ K námietke ohľadom daňového výdavku súvisiaceho s predajom činčíl
30. Žalobca namietol závery správcu dane a žalovaného v tom, že vyhodnotili vypadávanie srsti činčíl v zmysle § 21 ods. 2 písm. e) zákona o dani z príjmov a priznali žalobcovi daňový výdavok len vo výške prijatej náhrady z predaja činčíl v sume 24,04 eur. Súčasne mal žalobca za to, že z vykonaného dokazovania nevyplýva, že predmetný tovar neexistoval a jeho nadobudnutie a predaj žalobcom sa neuskutočnil, a to napriek tomu, že správca dane uvedené nepriamo naznačoval. Správny súd uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 31. Správny súd poukazuje na to, že dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, teda vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy, ktoré ale nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. 32. Nepochybne správca dane nie je pri dokazovaní v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku viazaný iba návrhmi daňového subjektu, avšak je potrebné zdôrazniť, že je prvotne povinnosťou daňového subjektu preukazovať skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní a skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní. Na povinnosť uniesť vlastné dôkazné bremeno nemožno rezignovať jednoduchým odkazom na povinnosti správcu dane pri dokazovaní. Je zásadne vecou daňového subjektu, aby zvolil vhodné dôkazné prostriedky, ktorými sa má preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie dane, správca dane súladne s § 24 ods. 4 daňového poriadku nepredpisuje druh dôkazných prostriedkov. Bolo povinnosťou žalobcu dôkazy, ktorých vykonanie navrhuje, vymedziť dostatočne jasne a presne, aby následne bolo možné vyhodnotiť, či vykonanie navrhnutého dôkazu môže mať vplyv na zistenie skutočností nevyhnutných na účely správy daní a či sa tento dôkaz vykoná. 33. Vychádzajúc z administratívneho spisu je potrebné uviesť, že žalobca vo vzťahu k daňovému výdavku súvisiacemu s predajom činčíl svoje dôkazné bremeno neuniesol. Správca dane vyzýval žalobcu na doloženie dokladov ohľadom chovu činčíl, avšak tento relevantné doklady nepredložil. Naopak, správca dane dopytoval aj ŠVPS, ktorá mu odpoveďou zo dňa 29.058.2019 uviedla, že vo vzťahu k žalobcovi neevidovala žiadne ohlásenie činnosti alebo inú žiadosť a uviedla, že na obchodovanie sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, pričom ŠVPS poukázala na ustanovenia týkajúce sa zabezpečenia možnosti poskytovať požadované záruky vo vzťahu k zdravotnému stavu obchodovaných zvierat, k možným obmedzeniam v obchodovaní s danými zvieratami. 34. Správca dane výzvou zo dňa 06.06.2019 vyzval žalobcu na vyjadrenie sa k výkonu daňovej kontroly, pričom uviedol, že mal za to, že žalobca nepreukázal, že výdavky vo výške 29.975,96 eur sú daňovými výdavkami. Žalobca tak relevantným spôsobom nepreukázal znehodnotenie kože činčíl (a to ani v odpovedi na výzvu zo dňa 17.06.2019) – tu žalobca uviedol len to, že nakúpil 90 ks činčíl, menoval zamestnancov, ktorí sa o činčily starali a uviedol, že z dôvodu presunu činčíl do areálu Častá v Kolárove došlo k vypadávaniu srsti činčíl. Z uvedeného dôvodu tak žalobca predal činčily iba za fakturovanú cenu. Žiadne relevantné doklady však predložené neboli. 35. Na podklade uvedeného tak správny súd súhlasí so správcom dane, ktorý uviedol, že žalobca nepredložil žiadne doklady, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia, a neuniesol tak svoje dôkazné bremeno. Súčasne ani v žalobe žalobca nepredložil žiadne skutočnosti, ktoré by mohli relevantným spôsobom spochybniť závery správcu dane a žalovaného. K námietke žalobcu ohľadom daňovej straty 36. Žalobca uviedol, že z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že žalobcovi sa neuznáva daňový výdavok vo výške 1/4 daňovej straty za zdaňovacie obdobie roku 2014. Žalobca namietol, že uvedený záver nemá podklad vo vykonanom dokazovaní, pričom uviedol, že žalovaný a ani správca dane neuvádza dôvody neuznania daňovej straty. Uvedenú žalobnú námietku správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
37. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa k danému vyjadril na strane 10 a 11 napadnutého rozhodnutia, kde uviedol, že neuznanie daňovej straty odôvodnil v nadväznosti na príslušné právne predpisy (tu žalovaný poukázal na § 17 ods. 1 písm. b), § 30 ods. 1 a § 30 ods. 5 zákona o dani z príjmov). Správca dane a žalovaný tiež uviedli, že žalobca v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015 v časti III. Tabuľka D – Evidencia a odpočet straty uviedol celkovú výšku daňovej straty za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 v sume 430.149,65 eur a následne vyčíslil časť odpočítavanej straty v príslušnom zdaňovacom období roku 2015 vo výške 107.537,41 eur. Žalovaný sa tak v napadnutom vyjadrení vysporiadal s neuznaním daňovej straty, preto nemožno žalobnej námietke prisvedčiť. K námietke žalobcu ohľadom nezrozumiteľnosti, nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 38. Žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a to z dôvodu absencie vlastných logických úvah. Žalobca namietol, že z neho nie je zrejmé, aký vplyv mali skutkové zistenia na posúdenie vo veci, ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre posúdenie vo veci. Žalovaný podľa žalobcu neuvádza sporné otázky, nevysvetľuje aplikáciu jednotlivých ustanovení, vynecháva právne posúdenie veci a v napadnutom rozhodnutí absentujú presvedčivé a zrozumiteľné logické úvahy. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 39. Správny súd po prieskume uplatnenej žalobnej námietky konštatuje, že žalobca bez uvedenia konkrétnych námietok všeobecne napáda nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca len všeobecnými tvrdeniami uviedol, že žalovaný neuviedol, aký vplyv mali skutkové zistenia na posúdenie vo veci, ktoré dôkazy boli rozhodujúce pre posúdenie vo veci, neuviedol sporné otázky, nevysvetľuje aplikáciu jednotlivých ustanovení, vynecháva právne posúdenie veci a v napadnutom rozhodnutí absentujú presvedčivé a zrozumiteľné logické úvahy. Vzhľadom na všeobecnosť danej žalobnej námietky však správny súd nemôže objektívne túto žalobnú námietku posúdiť. 40. Správny súd poukazuje na to, že vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné, je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. A teda zmyslom a účelom uvedenia žalobných bodov v správnej žalobe je jednoznačné stanovenie rámca (obsahu) požadovaného súdneho prieskumu v lehote zákonom stanovenej na podanie správnej žaloby, t.j. aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom tvrdenej nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Obligatórnou náležitosťou správnej žaloby je teda povinnosť žalobcu tvrdiť, že rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne záväznému právnemu predpisu, a toto svoje tvrdenie aj právne odôvodniť. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona. Za žalobné body nemožno považovať ani prostý výpočet ustanovení zákona, ktoré údajne žalovaný porušil, ani ich parafrázu bez akejkoľvek špecifikácie (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/2/2020 zo dňa 29.09.2021). Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Azs/92/2005, ktorý bol prijatý aj judikatúrou kasačného súdu – napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/2/2020 zo dňa 29.09.2021). 41. Tým, že žalobca predmetnú žalobnú námietku vymedzil všeobecne, nebolo možné dané objektívne preskúmať. Nie je úlohou a ani povinnosťou správneho súdu vyhľadávať za žalobcu nedostatky v napadnutých rozhodnutiach.
42. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup správcu dane a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol 43. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. 44. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).