Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-47Sa/18/2022 2022200209 23. 10. 2025 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobkyne: A. B., narodená XX. XXXX XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E., zastúpená advokátskou kanceláriou AK PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 26, Trnava, IČO: 47 237 554, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 25. mája 2022, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. V poradí už druhým rozhodnutím č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 25. mája 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietla žalovaná v celom rozsahu odvolanie žalobkyne voči prvostupňovému rozhodnutiu pobočky žalovanej Trnava š. XXXXX-X/XXXX-XX zo 17. januára 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vo veci vzniku nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňa 1. júla 2011 na území Slovenskej republiky podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) a čl. 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), a toto rozhodnutie potvrdila. 2. Žalovaná úvodom zrekapitulovala genézu vývoja administratívneho konania ako aj súdneho konania ktoré prebehlo na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pred vydaním napadnutého rozhodnutia. 3. Žalobkyňa podala v zákonom ustanovenej lehote voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom uviedla, že 12. januára 2009 si založila v rakúskej republike živnosť, a tým sa automaticky na ňu vo vzťahoch sociálneho poistenia začala uplatňovať rakúska legislatíva. Poistné na sociálne poistenie platila pravidelne, každoročne podáva daňové priznanie na Daňovom úrade v Trnave, ktorého preloženú a overenú kópiu predkladala aj F. G. spolu s ostatnými dokladmi – kópiami úhrad odvodov do H. I. J. G. (H.). Bez vyššie uvedeného by žalobkyňa nemohla legálne pracovať ako opatrovateľka s rakúskou živnosťou na území Rakúskej republiky. Keďže sa zdravotný stav žalobkyne zhoršil, bola s účinnosťou od 1. januára 2015 uznaná za invalidnú z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Vzhľadom na to žalobkyňa ukončila podnikateľskú činnosť v Rakúskej republike.
4. Žalobkyňa bola toho názoru, že v prípade nesprávneho určenia uplatniteľnej legislatívy vo vzťahoch sociálneho zabezpečenia by ju Rakúska republika vyzvala na nápravu avšak o tom nemá vedomosť. 5. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že v období prevádzkovania živnosti v Rakúskej republike pracovala aj na území Slovenskej republiky na základe dohody o pracovnej činnosti na Exekútorskom úrade K. L. M., so sídlom F. X, E., a to od marca 2004. Dňa 18. mája 2017 žalobkyňa túto prácu ukončila a prihlásila sa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, ako uchádzač o zamestnanie. Dňa 30. decembra 2017 bola z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu založenia živnosti vyradená. 6. Žalobkyňa ďalej uviedla, že od 1. decembra 2017, teda od doby, ako sa bola osobne informovať na pobočke žalovanej o registrovaní sa ako samostatne zárobkovo činná iná osoba na území Slovenskej republiky, jej začali problémy týkajúce sa určenia v slovenskej legislatívy v období uvedenom v prvostupňovom rozhodnutí. 7. Žalovaná o podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla prvýkrát dňa 6. júla 2018 rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX tak, že ho potvrdila ako vecne správne a v súlade s príslušnou právnou úpravou. Voči uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa na krajskom súde správnu žalobu, ktorú tento rozsudkom sp. zn. 44Sa/19/2018-83 z 2. decembra 2019 zamietol. Žalobkyňa podala voči rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vyhovel, a rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022 zmenil rozsudok krajského súdu tak, že druhostupňové rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo 6. júla 2018 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rámci právneho posúdenia vyslovil, že žalovaná ani jej pobočka sa v rozhodnutiach vôbec nezaoberali právnym postavením žalobkyne ako zamestnanca v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, hoci svoje rozhodnutia na aplikácii uvedeného článku založili. Podľa názoru kasačného súdu, na to, aby žalobkyňa v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky v zmysle uvedeného článku, musí byť jednoznačne preukázaný súbeh činnosti ako zamestnanca a ako samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch a nepostačuje len poukázať na vystavené potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa (formulár PD A1). Zároveň bolo potrebné zdôvodniť, prečo žalovaná považovala žalobkyňu za zamestnanca na účely sociálneho poistenia a ako na ňu aplikovala definíciu zamestnanca uvedenú v § 4 ods.1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení ku 1. júlu 2011, keďže žalobkyňa v období od 20. septembra 2005 do 18. mája 2017 vykonávala činnosť na základe dohôd o pracovnej činnosti. 8. Žalovaná po opätovnom preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, vychádzajúc z právneho názoru kasačného súdu dospela k záveru, že toto je vecne správne a vydané v súlade so zákonom č. 461/2003 Z. z.. Žalovaná uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Takým je aj základné nariadenie a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorých základnou úlohou je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické osoby počas výkonu činností v rámci spoločenstva. Tieto pravidlá majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp., aby nedošlo k situácii, že sa na túto osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách, kedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov, teda, ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom takzvané osobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. Podľa odseku 3 uvedeného článku, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. 9. Žalovaná skutkovo ozrejmila, že 20. februára 2013 pobočka žalovanej prijala od žalobkyne vyplnené tlačivo označené ako „žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy u osoby, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch EÚ v zmysle článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004“.
V tejto žiadosti žalobkyňa uviedla, že od 20. septembra 2005 vykonáva na území Slovenskej republiky činnosť na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru u zamestnávateľa, ktorým je exekútorský úrad a od 1. januára 2009 vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území Rakúskej republiky. Šetrením bolo zistené, že žalobkyňa na území Rakúskej republiky bola oprávnená na výkon samostatnej zárobkovej činnosti od 12. januára 2009, pričom toto oprávnenie zaniklo 31. marca 2016. Vykonaným šetrením bolo zistené, že žalobkyňa bola od 12. januára 2009 oprávnená na výkon samostatnej zárobkovej činnosti na území Rakúska, pričom toto oprávnenie jej zaniklo dňa 31. marca 2016. Zároveň bolo zistené, že v období od 20. septembra 2005 do 13. marca 2006, od 14. marca 2006 do 13. marca 2007, od 14. marca 2007 do 07. februára 2008, od 08. februára 2008 do 31. decembra 2012, od 1. januára 2013 do 30. júna 2015 a od 1. júla 2015 do 18. mája 2017 bola registrovaná v registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne na základe dohôd o pracovnej činnosti ako zamestnanec zamestnávateľa K. L. M., IČO: XX XXX XXX, so sídlom F. X, E.. 10. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 3 a ods. 4, § 16 a § 18 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona č. 543/2010 Z. z.), a zistenia, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala v období od 20. septembra 2005 do 18. mája 2017 činnosť na základe dohôd o pracovnej činnosti, ktorá je v zmysle ustanovenia § 223 Zákonníka práce jedným z typov dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, žalovaná dospela k záveru, že na účely úrazového poistenia a garančného poistenia má žalobkyňa právne postavenie zamestnanca k 1. júlu 2011. žalovaná zdôraznila, že podľa čl. 1 písm. a) základného nariadenia sa činnosťou ako zamestnanec rozumie každá činnosť alebo rovnocenná situácia, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť a alebo rovnocenná situácia existuje. Inými slovami bolo v rámci odvolacieho konania preukázané, že žalobkyňa ako fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohôd o pracovnej činnosti mala právne postavenie zamestnanca na území Slovenskej republiky na účely úrazového poistenia a garančného poistenia podľa § 4 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a súčasne vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť na území Rakúskej republiky. 11. S ohľadom na uvedené vystavila žalovaná dňa 13. mája 2013 formulár PD A1, ktorým podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia určila žalobkyni v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia ako uplatniteľné právne predpisy v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 právne predpisy Slovenskej republiky, resp. slovenskú legislatívu. Keďže príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia Rakúskej republiky toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia definitívnym. 12. Žalovaná následne uviedla, že podľa čl. 13 ods. 5 základného nariadenia sa žalobkyňa považuje za osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v danom členskom štáte. Z údajov Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobkyňa mala príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2010 v sume 10.440,- eur, a teda vyššie, ako zákonom ustanovená suma 3.948,72 eur. Žalobkyňa ako samostatne zárobkovo činná osoba teda splnila zákonom ustanovené podmienky pre vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňa 1. júla 2011 na území Slovenskej republiky, keďže s poukazom na formulár PD A1 jej bola v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 určená slovenská legislatíva v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia a v súlade s čl. 13 základného nariadenia mala právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia a zároveň jej príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2010 presiahol zákonom ustanovenú hranicu príjmu. II. Správna žaloba 13. Voči napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu z dôvodu Nesprávneho právneho posúdenia, pretože žalovaná nesprávne pochopila právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022. Kasačný súd zdôraznil že na to, aby žalobkyňa v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, musí byť jednoznačne preukázaný súbeh činnosti žalobkyne v konaní ako zamestnanca a ako samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch a nepostačuje len poukázať na vystavený formulár PD A1.
14. Žalobkyňa bola toho názoru, že žalovaná nesprávne vyvodila jej status ako zamestnanca na účely zákona č. 461/2003 Z. z. z ustanovení § 4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona, pretože tieto ustanovenia hovoria o povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k Sociálnej poisťovni a teda nehovoria o tom, čo je považované za „činnosť ako zamestnanec“. Uvedený záver prijala žalovaná napriek tomu, že v § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v jeho znení od 1. januára 2011, je jasne uvedené, koho možno považovať za zamestnanca na účely nemocenského, dôchodkového a poistenia v nezamestnanosti. Práve z posledných zmienených ustanovení, ktoré upravujú čo možno rozumieť pod „činnosťou ako zamestnanec“ mala žalovaná pri posudzovaní jej prípadného statusu ako zamestnanca vychádzať. Zároveň bola žalovaná povinná prihliadnuť na tú časť ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. upravujúce výnimky, a teda, že za zamestnanca sa na účely nemocenského, dôchodkového a poistenia v nezamestnanosti nepovažuje fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. 15. Žalobkyňa nesúhlasí, že sa na ňu vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. z dôvodu, že v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako samostatne zárobkovo činná osoba podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky. Ako už konštatoval kasačný súd, na riadne odôvodnenie statusu zamestnanca žalobkyne v rozhodnom období nepostačuje ani formulár PD A1. 16. Žalobkyňa bola toho názoru, že žalovaná ani v tomto napadnutom rozhodnutí nepreukázala postavenie žalobkyne ako zamestnanca respektíve, že vykonávala činnosť ako zamestnanec v zmysle právnych predpisov Slovenskej republiky v rozhodnom období, ďalej nepreukázala, že by mala iný pracovný pomer na území Slovenskej republiky, a teda nebol preukázaný súbeh činnosti žalobkyne ako zamestnanca a ako samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch. Žalobkyňa zdôraznila názor kasačného súdu, že rozhodujúcim kritériom pri získanie statusu zamestnanca podľa § 4 odseku 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je, či dosahuje pravidelný mesačný príjem a keďže ho žalobkyňa dosahovala, status zamestnanca má. 17. Žalobkyňa následne opätovne zrekapitulovala skutkový stav týkajúci sa výkonu samostatnej zárobkovej činnosti v Rakúsku, ktorá tvorila absolútnu väčšinu pracovnej činnosti žalobkyne a dosahovania príjmu, ako aj práce na exekútorskom úrade u K. L. M. v období od 20. septembra 2005 do 18. mája 2017 výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Žalobkyňa uviedla, že riadne odvádzala odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie v Rakúskej republike v období rokov 2009 až 2016. 18. Žalobkyňa teda uzavrela, že v spornom období ju nebolo možné považovať za zamestnanca podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. Z. a teda sa na ňu nevzťahuje ustanovenie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože ju bolo možné považovať výlučne za osobu vykonávajúcu samostatnú zárobkovú činnosť v Rakúskej republike a teda spadala do systému sociálneho poistenia v Rakúsku. Formulár PD A1 nemožno považovať za definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov, pretože má, o. i. iba deklaratórny charakter. III. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobkyne 19. Na výzvu krajského súdu sa ku žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá po rekapitulácii skutkového stavu a odkaze na relevantné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia ako aj vnútroštátnu právnu úpravu uviedla, že žalobkyňa mylne odkazuje pri určovaní jej možného statusu ako zamestnanca iba na § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré pojednávajú iba o právnom postavení zamestnanca na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti. Ustanovenie § 4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona však upravujú prípady, kedy sa fyzická osoba považuje za zamestnanca na účely úrazového a garančného poistenia. S odkazom na § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zdôraznila, že sociálne poistenie je tvorené niekoľkými druhmi poistenia pričom ustanovenie § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. označené ako „zamestnanec“ je potrebné vnímať ako celok. 20. Žalovaná preto s odkazom na § 4 ods. 3 a § 16 zákona č. 461/2003 Z. z. ustálila, že žalobkyňa, zamestnaná u K. L. M. na základe dohody o pracovnej činnosti, čo jej zamestnávateľovi založilo povinné úrazové poistenie, sa považuje za zamestnanca na účely úrazového poistenia. Rovnaké závery zaujala aj vo vzťahu ku vzniku garančného poistenia podľa § 4 ods. 4 uvedeného zákona.
21. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná sa neriadila názorom vysloveným Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/36/2020, a nevysporiadal sa s otázkou postavenia žalobkyne v rozhodnom období, žalovaná s týmto názorom žalobkyne nesúhlasí, pretože žalovaná dostatočným spôsobom ozrejmila, prečo bolo na žalobkyňu potrebné nazerať ako na zamestnanca na účely sociálneho poistenia, čím bola odstránená vada nepreskúmateľnosti pôvodného rozhodnutia žalovanej, ktorú jej vytkol aj sám kasačný súd. Žalovaná na tomto mieste poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/42/2019 z 26. augusta 2020, v ktorom konštatoval, že nemožno považovať za porušenie práv žalobcu, pokiaľ rozhodnutie orgánu verejnej správy nie je odôvodnené podľa jeho predstáv, pokiaľ je toto rozhodnutie založené na správnych logických a odborných úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom. V zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7Sžsk/36/2020 kasačný súd pritom nevyslovil myšlienku, že by žalobkyňa nemala na účely sociálneho poistenia právne postavenie zamestnanca, ale toto posúdenie ponechal na žalovanú, ktorá mala v novom rozhodnutí vo veci dôslednejšie ozrejmiť túto spornú otázku. 22. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná odvodzovala jej status ako zamestnanca od dosahovania pravidelného mesačného príjmu, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože žalovaná v žiadnom svojom rozhodnutí, respektíve vyjadreniach predložených súdu v pôvodnom súdnom konaní, takéto tvrdenie nevyslovila. Takéto konštatovanie vyriekol Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 44Sa/19/2018-83 z 2. decembra 2019, s ktorým sa však kasačný súd nestotožnil. 23. Na tomto základe žalovaná dospela k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa bola v spornom období fyzickou osobou, ktorá súčasne vykonávala činnosti v dvoch členských štátoch a bolo potrebné na ňu aplikovať príslušné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a na základe pravidiel v nich upravených určiť právne predpisy, ktorého členského štátu sa majú na žalobkyňu uplatňovať. 24. Žalovaná následne opätovne ozrejmila postup pri vystavení formulára PD A1, pričom zdôraznila, že skutočnosť, že žalobkyňa sama predložila pobočke žalovanej žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy preukázala už aj v pôvodnom konaní a to predložením tejto žiadosti. Žalovaná preto odmieta vyjadrenia, že by túto skutočnosť žiadnym dôkazom nepreukázala. V nadväznosti na podanú žiadosť žalovaná dňa 13. mája 2013 vystavila žalobkyni zmienený formulár, t. j. potvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, ktoré sa vzťahujú na držiteľa a to v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015. Keďže sa toto určenie zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia považovala len za predbežné, bolo potrebné, aby žalovaná o predbežnom určenie uplatniteľných právnych predpisov informovala príslušnú inštitúciu Rakúskej republiky. Formulár PD A1 bol preto zaslaný príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Rakúskej republiky, avšak žalovaná nedisponuje doručenkou, preukazujúcou jeho doručenie. Žalovaná neeviduje žiadne podanie, ktorým by daná inštitúcia takéto určenie slovenskej legislatívy namietala. Vychádzajúc z čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia, sa predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo uplynutím dvoch mesiacov definitívnym. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, bol formulár PD A1 zaslaný žalobkyni na kontaktnú adresu, ktorú si uviedla v žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy. Na margo tvrdenia, že predmetný formulár nebol nikdy doručený žalovaná uviedla, že tá si ho neprevzala v odbernej lehote. V súvislosti s formulárom PD A1žalovaná uviedla, že ten má len deklaratórny charakter, to znamená že len deklaruje skutočnosti, ktoré nastali priamo zo zákona a z nariadení. 25. Pokiaľ žalobkyňa správnej žalobe poukazuje na čl. 14 ods. 5 až 9 vykonávacieho nariadenia, žalovaná je toho názoru, že uvedené pravidlá nemožno na situáciu žalobkyne aplikovať. Čo sa týka námietky žalobkyne, že jej príjem z činnosti na základe dohôd o pracovnej činnosti bol minimálny v porovnaní s príjmom, ktorý dosahovala z podnikania v rakúskej republike, žalovaná uviedla, že táto skutočnosť je právne bezvýznamná. Rozhodujúcim kritériom pre určenie uplatniteľnej legislatívy zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia je samotný výkon činnosti zamestnanca. 26. Z dôvodu, že sa na žalobkyňu v období od 01. mája 2010 do 31. marca 2015 vzťahovala slovenská legislatíva a zároveň, že žalobkyňa za rok 2010 dosiahla príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti vo výške 10.440,- eur, t. j. vo výške, ktorá presiahla zákonom ustanovenú hranicu príjmu, bola žalovaná povinná na žalobkyňu aplikovať § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z..
27. Záverom žalovaná ozrejmila, že prvostupňové rozhodnutie sa týka iba vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia dňa 01. júla 2011 pričom uvedené rozhodnutie sa netýkalo prípadného trvania alebo zániku poistenia, ako sa mylne žalobkyňa domnieva. 28. V replike k vyjadreniu žalovanej žalobkyňa v zásade zotrvala na celej argumentácii obsiahnutej podanej správnej žalobe. Žalobkyňa zopakovala, že spornou otázkou je skutočnosť, či sa žalobkyňa považuje za osobu, na ktorú sa vzťahujú predpisy o určenie uplatniteľných predpisov zmysle základného nariadenia pričom žalobkyňa zotrvala na právnom názore, že sa na jej prípad neuplatňuje a nevzťahuje čl. 13 uvedeného nariadenia. 29. Žalobkyňa opätovne skutkovo dôvodila, že na území Slovenskej republiky pracovala len na základe dohody o pracovnej činnosti ktorá je považovaná za dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ako už žalobkyňa skôr uviedla, išlo o zanedbateľnú činnosť, z hľadiska času a hospodárskej návratnosti išlo o bezvýznamnú činnosť. Priemerný mesačný príjem žalobkyne predstavoval cca 20,- eur mesačne a počet odpracovaných hodín bol v priemere 10. Súčasne žalobkyňa vykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na území Rakúskej republiky, kde jej priemerný mesačný príjem predstavoval cca 850,- až 1000,- eur, pričom počet odpracovaných hodín bol pomerne väčší ako na území Slovenskej republiky. Napríklad aj uvedené kritérium, t. j. či výkon činnosti ako zamestnanec nebolo zanedbateľnou činnosťou, mala žalovaná zhodnotiť. 30. Žalobkyňa taktiež zopakovala, že žalovaná nepredložila dôkaz o tom, že by došlo k predbežnému určenie uplatniteľných predpisov zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ani o tom, že by sa takéto určenie stalo definitívnym. K takémuto určeniu ani nemohlo dôjsť, keďže činnosť žalobkyne bola podľa dohôd o pracovnej činnosti činnosťou zanedbateľnou, a teda aplikácia článku 13 základného nariadenia neprichádza do úvahy. Žalobkyňa zotrvala aj na tvrdení, že pobočku žalovanej o určenie uplatniteľnej legislatívy dňa 20. februára 2013 nepožiadala. V tejto súvislosti poukázala na záver kasačného súdu, podľa ktorého musí byť jednoznačne preukázaný súbeh činnosti žalobkyne v konaní ako zamestnanca a ako za samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch a nepostačuje len poukázať na vystavený formulár PD A1. 31. Podľa názoru žalobkyne z napadnutého rozhodnutia nevyplýva dôvod odklonu od výkladu pojmu „činnosť ako zamestnanec“ či „podstatná časť činnosti“, či zdôvodnenie aplikácie čl. 13 základného nariadenia na tento konkrétny prípad. Z rozhodnutia taktiež nevyplýva posúdení kritériá, či išlo alebo nešlo o zanedbateľnú činnosť na území Slovenskej republiky, výšku odmeny a odpracovaného času. Žalobkyňa uzavrela, že podľa jej názoru na ňu treba prihliadať ako na osobu vykonávajúcu činnosť len v jednom členskom štáte a to v Rakúskej republike na základe živnostenského oprávnenia. Práve táto činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba bola podstatnou činnosťou vykonávanou v prevažnej väčšine, popri zanedbateľnej pracovnej činnosti vykonávanej na území Slovenskej republiky. IV.
Relevantná právna úprava
Podľa čl. 1 písm. a) základného nariadenia, "činnosť ako zamestnanec" znamená každú činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. Podľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá: a) udržiava činnosť v jednom členskom štáte a zároveň vykonáva inú činnosť v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na dĺžku trvania alebo povahu tejto inej činnosti;
b) nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania. Podľa čl. 14 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 základného nariadenia je osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch“, predovšetkým osoba, ktorá zároveň alebo striedavo vykonáva jednu alebo viacero samostatných činností ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na charakter týchto činností. Podľa čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia, na účely odlíšenia činností podľa odsekov 5 a 6 od situácií opísaných v článku 12 ods. 1 a 2 základného nariadenia je rozhodujúce trvanie činnosti v jednom alebo viacerých členských štátoch (či má stálu povahu, alebo či je činnosťou ad hoc alebo dočasnou činnosťou). Na tieto účely sa vykoná celkové posúdenie všetkých podstatných skutočností vrátane najmä miesta vykonávania práce podľa pracovnej zmluvy v prípade zamestnanej osoby. Podľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia formulácia „podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo činná osoba“ v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť všetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom štáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností. Na určenie toho, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte, sa zohľadňujú tieto orientačné kritériá: a) v prípade zamestnania pracovný čas a/alebo odmena a b) v prípade samostatnej zárobkovej činnosti obrat, pracovný čas, počet poskytovaných služieb a/alebo príjem. V rámci celkového posúdenia podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o uvedené kritériá, znamená, že sa podstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte. Podľa čl. 14 ods. 9 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 písm. b) základného nariadenia sa „centrum záujmu“ činností samostatne zárobkovo činnej osoby určí pri zohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym a trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy alebo dĺžky trvania vykonávaných činností, počtu poskytovaných služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto okolnosti. Podľa čl. 14 ods. 10 vykonávacieho nariadenia, na určenie uplatniteľných právnych predpisov podľa odsekov 8 a 9 dotknuté inštitúcie zohľadňujú predpokladanú situáciu počas nasledujúcich 12 kalendárnych mesiacov. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., tento zákon vymedzuje sociálne poistenie, upravuje rozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho poistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia, konanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely dôchodkového poistenia je aj fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na nepravidelný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo
pracovného pomeru, žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe a člena volebnej komisie. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely úrazového poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi úrazové poistenie. Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely garančného poistenia je fyzická osoba v právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 32. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 33. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná krajským súdom pod pridelenou spisovou značkou 47Sa/18/2022. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným výberom pridelená samosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou s predponou BA-47Sa/18/2022. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania správneho súdu, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 34. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o správnej žalobe sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 35. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23. októbra 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 36. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci vzniku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2011 na území Slovenskej republiky, ako dôsledok zistenia žalovanej, že žalobkyňa ako fyzická osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, ktorým bola v spornom období Slovenská republika.
37. Správny súd úvodom konštatuje, že skutkový stav medzi účastníkmi konania sporný nebol čo do záveru, že žalobkyňa v Rakúskej republike vykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na základe živnostenského listu vydaného Magistrátom mesta Viedeň dňa 12. januára 2009. Túto činnosť vykonávala do 31. marca 2016. Taktiež nebolo sporným, že žalobkyňa v období od septembra 2005 do máj 2017, kedy sa dohodla na ukončení pracovnej činnosti, pracovala u zamestnávateľa K. L. M., na základe postupne a opätovne uzatváraných dohôd o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka práce. V spornom období teda žalobkyňa vykonávala obe činnosti paralelne. 38. V zmysle rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022, ktorým bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie žalovanej zo 6. júla 2018 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie, bolo kľúčovým zodpovedanie otázky, či bolo žalobkyňu v spornom období možné v dôsledku uzatváraných dohôd o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka práce považovať (aj) za zamestnanca na účely zákona č. 461/2003 Z. z. alebo tento status nemala. Od zodpovedania nastolenej otázky sa následne odvíjala potreba aplikácie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, upravujúceho pravidlá pre určenie uplatniteľných právnych predpisov konkrétneho členského štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia. Žalovaná totiž dospela k názoru o potrebe aplikovať zmienené ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, pretože žalobkyni v období od 1. júla 2011 vzniklo na území Slovenskej republiky povinné nemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako osobe vykonávajúcej činnosť ako zamestnanej osobe a súčasne ako samostatne zárobkovo činnej osobe v odlišných členských štátoch. 39. Správny súd pripomína, závery kasačného súdu, podľa ktorého pre riadne odôvodnenie statusu žalobkyne ako zamestnanca nebolo smerodajným vystavenie formulára PD A1 Tento formulár bol vydaný podľa článku 19 vykonávacieho nariadenia a predstavuje osvedčenie o tom, že konkrétne právne predpisy sú uplatniteľné pre dotknutú osobu, pričom má deklaratórny charakter. Nejde však o dôkaz o tom, že by došlo k predbežnému určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ani o tom, že by sa toto určenie stalo definitívnym v zmysle článku 16 ods. 3 tohto nariadenia. 40. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia podlieha osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Pre riadny výklad citovaného ustanovenia je smerodajná definícia „činnosť ako zamestnanec“, ktorá je obsiahnutá v čl. 1 písm. a) základného nariadenia a rozumie sa ňou každá činnosť alebo rovnocenná situácia, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje. 41. Z formulácie citovaného ustanovenia je zrejmé, že koncipuje činnosti alebo situácie, v ktorých možno osobu považovať za zamestnanca (osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec) na účely právnych predpisov daného členského štátu pomerne široko. Uvedená definícia totiž odkazuje na oblasť sociálneho zabezpečenia ako takú a teda sa nevyžaduje, aby bola osoba považovaná za zamestnanca, resp. aby vykonávala činnosti ako zamestnanec, na účely konkrétneho druhu poistenia, napríklad starobného, invalidného, poistenia v nezamestnanosti, úrazového, či nemocenského resp. kumulácie akýchkoľvek uvedených. Podľa čl. 3 základného nariadenia vymedzujúceho jeho vecnú pôsobnosť, sa nariadenie vzťahuje na právne predpisy týkajúce sa sociálneho zabezpečenia napríklad v častiach nemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, dávok v invalidite, starobe, nezamestnanosti, pozostalostných dávok ako aj dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami z povolania, pod ktoré zaraďujeme práve dávky vyplácané z úrazového poistenia v zmysle vnútroštátnej právnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z.. 42. Definícia zamestnanca na účely zákona č. 461/2003 Z. z. je obsiahnutá v § 4, ktorý rozlišuje celkovo štyri situácie, v ktorých možno v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov na fyzickú osobu takto nahliadať, pričom odlišnosti medzi uvedenými možno badať v rozsahu práv a povinností, ktoré za danej situácie fyzickej osobe zo zákona č. 461/2003 Z. z. prislúchajú. 43. Inými slovami, a s konkretizáciou na prejednávanú vec, pokiaľ bolo možné považovať žalobkyňu za zamestnanca podľa ustanovenia § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a teda na účely akéhokoľvek, čo i len jedného druhu poistenia tam uvedeného, bolo o nej možno zároveň hovoriť ako o osobe vykonávajúcej činnosť zamestnanca na účely základného nariadenia a následne aj na účely určenia
uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 13 ods. 3. Ustanovenie § 4 zákona č 461/2003 Z. z. ako celok totiž vymedzuje, za akých okolností možno fyzickú osobu považovať za zamestnanca, a preto nie je náležité vychádzať iba z ods. 1 uvedeného ustanovenia, hoci toto upravuje práve prípady, kedy fyzickej osobe vzniká nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie (a poistenie v nezamestnanosti), o vzniku ktorých rozhodla aj žalovaná napadnutým rozhodnutím. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by medzi jednotlivými druhmi poistení existovala akákoľvek hierarchia, že by niektoré druhy poistení boli menejcenné, alebo by na ne nemalo byť pri posudzovaní určitých otázok prihliadané vôbec. 44. Irelevantná je v očiach súdu aj argumentácia žalobkyne, že § 4 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je možné aplikovať pri vymedzení osoby zamestnanca, pretože tie koncipujú status fyzickej osoby odvíjajúc sa od povinností zamestnávateľa. Základné nariadenie totiž nerieši, akým spôsobom vnútroštátne predpisy pristúpia ku vymedzeniu osoby vykonávajúcej „činnosť ako zamestnanec“, či už negatívne, pozitívne alebo akýmkoľvek iným spôsobom, napríklad aj odvíjajúc sa od vzniku povinností iného subjektu. Podstatným je iba to, že vnútroštátna právna úprava takú osobu za zamestnanca považuje. 45. Na uvedenom nič nemení ani negatívne vymedzenie zamestnanca uvedené v druhej časti § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého za zamestnanca nemožno považovať fyzickú osobu v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Táto negatívna definícia vymedzuje iba toľko, že osoba vykonávajúca práce mimo pracovného pomeru nie je zamestnancom na účely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, no naďalej je považovaná v zmysle ods. 3 tohto ustanovenia za zamestnanca na účely úrazového poistenia. 46. Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na potrebu prihliadať na ustanovenie článku 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, správny súd je (podobne ako krajský súd) toho názoru, že sa toto viaže k aplikácii čl. 13 základného nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam, pri aplikácii ktorých je potrebné v záujme ustálenia uplatniteľnej legislatívy vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte. Takými sú prípady, kedy fyzická osoba vykonáva ten istý druh činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Pokiaľ však fyzická osoba vykonáva činnosť ako zamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba, priorizuje sa v každom prípade činnosť, ktorú možno považovať za „činnosť ako zamestnanec“. Podľa názoru správneho súdu ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia, vzhľadom aj na systematizáciu článku 14 a znenie ods. 5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k článku 13 ods. 3 prvá časť pred slovkom alebo, ale iba k článku 13 ods. 1 a ods. 2 základného nariadenia, ktoré však nie je možné na status žalobkyne aplikovať. Posudzovanie podstatnej činnosti, teda, či vykonávaná činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14 vykonávacieho nariadenia, nie je potrebné a v zásade ani možné, pokiaľ žalobkyňa vykonávala rôzne druhy činností a teda činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v jednom členskom štáte a paralelne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom členskom štáte. Iba v prípade, ak by žalobkyňa súčasne vykonávala činnosť zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch, potom na otázku určenia uplatniteľných právnych predpisov, ktorým by táto osoba podliehala, by bolo potrebné aplikovať ustanovenie čl. 13 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 časť vety za slovom alebo, aby sa skúmal podstatný charakter týchto činností. To však nebol prípad žalobkyne. 47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaná postupovala správne, pokiaľ konštatovala, že žalobkyňa, hoci vykonávajúca prácu na základe o dohôd o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka práce, sa na účely vnútroštátnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. považovala v spornom období za zamestnanca a síce len v rozsahu úrazového a garančného poistenia podľa § 4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona a teda podlieha v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia slovenským právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia. V napadnutom rozhodnuté pritom odstránila vady vytýkané kasačným súdom čo do nepreskúmateľnosti záverov o jej statuse ako zamestnanca v pôvodnom rozhodnutí, keďže v novom rozhodnutí sú tieto úvahy zrozumiteľne vyjadrené spolu s odkazom na relevantnú právnu úpravu. 48. Správny súd, vyhodnocujúc nedôvodnosť námietok žalobkyne vo vzťahu k nesprávnemu ustáleniu jej statusu ako zamestnanca v spornom období a nesprávnej aplikácii ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného
nariadenia, správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods. 3 SSP. 49. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.