{"guid": "1f87d52a-39d1-4e7f-914f-be7de1f41940:4cf6c2e6-283e-4072-a1e2-612af9227087", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1", "spisova_znacka": "TT-47Sa/18/2022", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. TT-47Sa/18/2022 z 23. 10. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 23. októbra 2025, sp. zn. TT-47Sa/18/2022, ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1", "identifikacne_cislo": "2022200209", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Michaela Stankociová", "sudca_id": 1018, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-michaela-stankociova-1018", "datum_vydania": "2025-10-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Dôchodky"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-1", "nazov": "§ 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-2", "nazov": "§ 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-4", "nazov": "§ 4 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-4.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "nazov": "§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-493e", "nazov": "§ 493e SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-493e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-493e"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-137.odsek-4", "nazov": "§ 137 ods. 4 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-137.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-137"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190.odsek-3", "nazov": "§ 190 ods. 3 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "nazov": "§ 168 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-168", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-168"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-4", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-493e", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-137", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-168"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4cf6c2e6-283e-4072-a1e2-612af9227087", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nTT-47Sa/18/2022\n2022200209\n23. 10. 2025\nJUDr. Michaela Stankociová\nECLI:SK:SpSBA:2025:2022200209.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci\nžalobkyne: A. B., narodená XX. XXXX XXXX, bytom C. D. XXXX/X, E., zastúpená advokátskou\nkanceláriou AK PRINC & PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 26, Trnava, IČO: 47 237 554, proti\nžalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o správnej žalobe\nv sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 25.\nmája 2022, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.\nII. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia\n1. V poradí už druhým rozhodnutím č. XXXXX-XX/XXXX-XX z 25. mája 2022 (ďalej len „napadnuté\nrozhodnutie“) zamietla žalovaná v celom rozsahu odvolanie žalobkyne voči prvostupňovému\nrozhodnutiu pobočky žalovanej Trnava š. XXXXX-X/XXXX-XX zo 17. januára 2018 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“) vo veci vzniku nemocenského poistenia a povinného dôchodkového\npoistenia dňa 1. júla 2011 na území Slovenskej republiky podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.\nz. o sociálnom poistení v znení účinnom od 1. januára 2011 do 31. decembra 2013 (ďalej len „zákon\nč. 461/2003 Z. z.“) a čl. 13 ods. 3 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.\napríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“), a toto\nrozhodnutie potvrdila.\n2. Žalovaná úvodom zrekapitulovala genézu vývoja administratívneho konania ako aj súdneho konania\nktoré prebehlo na Krajskom súde v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pred vydaním napadnutého\nrozhodnutia.\n3. Žalobkyňa podala v zákonom ustanovenej lehote voči prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie,\nv ktorom uviedla, že 12. januára 2009 si založila v rakúskej republike živnosť, a tým sa automaticky na ňu\nvo vzťahoch sociálneho poistenia začala uplatňovať rakúska legislatíva. Poistné na sociálne poistenie\nplatila pravidelne, každoročne podáva daňové priznanie na Daňovom úrade v Trnave, ktorého preloženú\na overenú kópiu predkladala aj F. G. spolu s ostatnými dokladmi – kópiami úhrad odvodov do H. I. J.\nG. (H.). Bez vyššie uvedeného by žalobkyňa nemohla legálne pracovať ako opatrovateľka s rakúskou\nživnosťou na území Rakúskej republiky. Keďže sa zdravotný stav žalobkyne zhoršil, bola s účinnosťou\nod 1. januára 2015 uznaná za invalidnú z dôvodu poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť\no 45 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Vzhľadom na to žalobkyňa ukončila podnikateľskú\nčinnosť v Rakúskej republike.\n\n4. Žalobkyňa bola toho názoru, že v prípade nesprávneho určenia uplatniteľnej legislatívy vo vzťahoch\nsociálneho zabezpečenia by ju Rakúska republika vyzvala na nápravu avšak o tom nemá vedomosť.\n5. Žalobkyňa v odvolaní uviedla, že v období prevádzkovania živnosti v Rakúskej republike pracovala\naj na území Slovenskej republiky na základe dohody o pracovnej činnosti na Exekútorskom úrade K. L.\nM., so sídlom F. X, E., a to od marca 2004. Dňa 18. mája 2017 žalobkyňa túto prácu ukončila a prihlásila\nsa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Trnave, ako uchádzač o zamestnanie. Dňa 30. decembra\n2017 bola z evidencie uchádzačov o zamestnanie z dôvodu založenia živnosti vyradená.\n6. Žalobkyňa ďalej uviedla, že od 1. decembra 2017, teda od doby, ako sa bola osobne informovať\nna pobočke žalovanej o registrovaní sa ako samostatne zárobkovo činná iná osoba na území\nSlovenskej republiky, jej začali problémy týkajúce sa určenia v slovenskej legislatívy v období uvedenom\nv prvostupňovom rozhodnutí.\n7. Žalovaná o podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodla prvýkrát dňa 6. júla 2018\nrozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX tak, že ho potvrdila ako vecne správne a v súlade s príslušnou\nprávnou úpravou. Voči uvedenému rozhodnutiu podala žalobkyňa na krajskom súde správnu žalobu,\nktorú tento rozsudkom sp. zn. 44Sa/19/2018-83 z 2. decembra 2019 zamietol. Žalobkyňa podala\nvoči rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nvyhovel, a rozsudkom sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022 zmenil rozsudok krajského súdu tak,\nže druhostupňové rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo 6. júla 2018 zrušil a vec jej vrátil\nna ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rámci právneho posúdenia vyslovil,\nže žalovaná ani jej pobočka sa v rozhodnutiach vôbec nezaoberali právnym postavením žalobkyne\nako zamestnanca v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, hoci svoje rozhodnutia na aplikácii\nuvedeného článku založili. Podľa názoru kasačného súdu, na to, aby žalobkyňa v právnych vzťahoch\nsociálneho zabezpečenia podliehala právnym predpisom Slovenskej republiky v zmysle uvedeného\nčlánku, musí byť jednoznačne preukázaný súbeh činnosti ako zamestnanca a ako samostatne\nzárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch a nepostačuje len poukázať na vystavené\npotvrdenie o právnych predpisoch sociálneho zabezpečenia, ktoré sa vzťahujú na držiteľa (formulár PD\nA1). Zároveň bolo potrebné zdôvodniť, prečo žalovaná považovala žalobkyňu za zamestnanca na účely\nsociálneho poistenia a ako na ňu aplikovala definíciu zamestnanca uvedenú v § 4 ods.1 zákona č.\n461/2003 Z. z. v znení ku 1. júlu 2011, keďže žalobkyňa v období od 20. septembra 2005 do 18. mája\n2017 vykonávala činnosť na základe dohôd o pracovnej činnosti.\n8. Žalovaná po opätovnom preskúmaní prvostupňového rozhodnutia, vychádzajúc z právneho názoru\nkasačného súdu dospela k záveru, že toto je vecne správne a vydané v súlade so zákonom č. 461/2003\nZ. z.. Žalovaná uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho\nzabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.\nTakým je aj základné nariadenie a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.\nseptembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorých základnou úlohou je\nurčiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na fyzické\nosoby počas výkonu činností v rámci spoločenstva. Tieto pravidlá majú za úlohu zabezpečiť, aby sa\nna fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp., aby nedošlo\nk situácii, že sa na túto osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V situáciách,\nkedy fyzické osoby zvyčajne vykonávajú svoju činnosť na území dvoch alebo viacerých členských štátov,\nteda, ak ide o súbeh poistení, uplatňujú sa na určenie príslušnosti k právnym predpisom takzvané\nosobitné pravidlá upravené v čl. 13 základného nariadenia. Podľa odseku 3 uvedeného článku, osoba,\nktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná\nosoba v odlišných členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva\nčinnosť ako zamestnanec.\n9. Žalovaná skutkovo ozrejmila, že 20. februára 2013 pobočka žalovanej prijala od žalobkyne vyplnené\ntlačivo označené ako „žiadosť o určenie uplatniteľnej legislatívy u osoby, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch EÚ v zmysle článku 13 (3) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004“.\n\nV tejto žiadosti žalobkyňa uviedla, že od 20. septembra 2005 vykonáva na území Slovenskej republiky\nčinnosť na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru u zamestnávateľa, ktorým\nje exekútorský úrad a od 1. januára 2009 vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť na území Rakúskej\nrepubliky. Šetrením bolo zistené, že žalobkyňa na území Rakúskej republiky bola oprávnená na výkon\nsamostatnej zárobkovej činnosti od 12. januára 2009, pričom toto oprávnenie zaniklo 31. marca 2016.\nVykonaným šetrením bolo zistené, že žalobkyňa bola od 12. januára 2009 oprávnená na výkon\nsamostatnej zárobkovej činnosti na území Rakúska, pričom toto oprávnenie jej zaniklo dňa 31. marca\n2016. Zároveň bolo zistené, že v období od 20. septembra 2005 do 13. marca 2006, od 14. marca 2006\ndo 13. marca 2007, od 14. marca 2007 do 07. februára 2008, od 08. februára 2008 do 31. decembra\n2012, od 1. januára 2013 do 30. júna 2015 a od 1. júla 2015 do 18. mája 2017 bola registrovaná\nv registri poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne na základe\ndohôd o pracovnej činnosti ako zamestnanec zamestnávateľa K. L. M., IČO: XX XXX XXX, so sídlom\nF. X, E..\n10. Vychádzajúc z ustanovenia § 4 ods. 3 a ods. 4, § 16 a § 18 zákona č. 461/2003 Z. z. (v znení zákona\nč. 543/2010 Z. z.), a zistenia, že žalobkyňa na území Slovenskej republiky vykonávala v období od 20.\nseptembra 2005 do 18. mája 2017 činnosť na základe dohôd o pracovnej činnosti, ktorá je v zmysle\nustanovenia § 223 Zákonníka práce jedným z typov dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru, žalovaná dospela k záveru, že na účely úrazového poistenia a garančného poistenia má\nžalobkyňa právne postavenie zamestnanca k 1. júlu 2011. žalovaná zdôraznila, že podľa čl. 1 písm.\na) základného nariadenia sa činnosťou ako zamestnanec rozumie každá činnosť alebo rovnocenná\nsituácia, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia\nčlenského štátu, v ktorom takáto činnosť a alebo rovnocenná situácia existuje. Inými slovami bolo v rámci\nodvolacieho konania preukázané, že žalobkyňa ako fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohôd\no pracovnej činnosti mala právne postavenie zamestnanca na území Slovenskej republiky na účely\núrazového poistenia a garančného poistenia podľa § 4 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a súčasne\nvykonávala samostatnú zárobkovú činnosť na území Rakúskej republiky.\n11. S ohľadom na uvedené vystavila žalovaná dňa 13. mája 2013 formulár PD A1, ktorým podľa\nčl. 13 ods. 3 základného nariadenia určila žalobkyni v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia\nako uplatniteľné právne predpisy v období od 1. mája 2010 do 31. marca 2015 právne predpisy\nSlovenskej republiky, resp. slovenskú legislatívu. Keďže príslušná inštitúcia sociálneho zabezpečenia\nRakúskej republiky toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia\ndefinitívnym.\n12. Žalovaná následne uviedla, že podľa čl. 13 ods. 5 základného nariadenia sa žalobkyňa považuje\nza osobu, ktorá vykonáva všetky svoje činnosti ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobkovo\nčinná osoba a ktorá získava celý svoj príjem v danom členskom štáte. Z údajov Daňového riaditeľstva\nSlovenskej republiky bolo zistené, že žalobkyňa mala príjmy zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok\n2010 v sume 10.440,- eur, a teda vyššie, ako zákonom ustanovená suma 3.948,72 eur. Žalobkyňa\nako samostatne zárobkovo činná osoba teda splnila zákonom ustanovené podmienky pre vznik\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia dňa 1. júla 2011 na území\nSlovenskej republiky, keďže s poukazom na formulár PD A1 jej bola v období od 1. mája 2010 do 31.\nmarca 2015 určená slovenská legislatíva v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia a v súlade\ns čl. 13 základného nariadenia mala právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely\nsociálneho poistenia a zároveň jej príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti za rok 2010 presiahol\nzákonom ustanovenú hranicu príjmu.\nII. Správna žaloba\n13. Voči napadnutému rozhodnutiu podala žalobkyňa správnu žalobu z dôvodu Nesprávneho\nprávneho posúdenia, pretože žalovaná nesprávne pochopila právny názor Najvyššieho správneho súdu\nSlovenskej republiky uvedený v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022. Kasačný súd\nzdôraznil že na to, aby žalobkyňa v právnych vzťahoch sociálneho zabezpečenia podliehala právnym\npredpisom Slovenskej republiky v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, musí byť jednoznačne\npreukázaný súbeh činnosti žalobkyne v konaní ako zamestnanca a ako samostatne zárobkovo činnej\nosoby v odlišných členských štátoch a nepostačuje len poukázať na vystavený formulár PD A1.\n\n14. Žalobkyňa bola toho názoru, že žalovaná nesprávne vyvodila jej status ako zamestnanca na účely\nzákona č. 461/2003 Z. z. z ustanovení § 4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona, pretože tieto ustanovenia\nhovoria o povinnosti zamestnávateľa vo vzťahu k Sociálnej poisťovni a teda nehovoria o tom, čo je\npovažované za „činnosť ako zamestnanec“. Uvedený záver prijala žalovaná napriek tomu, že v § 4\nods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. v jeho znení od 1. januára 2011, je jasne uvedené, koho možno\npovažovať za zamestnanca na účely nemocenského, dôchodkového a poistenia v nezamestnanosti.\nPráve z posledných zmienených ustanovení, ktoré upravujú čo možno rozumieť pod „činnosťou ako\nzamestnanec“ mala žalovaná pri posudzovaní jej prípadného statusu ako zamestnanca vychádzať.\nZároveň bola žalovaná povinná prihliadnuť na tú časť ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003\nZ. z. upravujúce výnimky, a teda, že za zamestnanca sa na účely nemocenského, dôchodkového\na poistenia v nezamestnanosti nepovažuje fyzická osoba v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach\nvykonávaných mimo pracovného pomeru.\n15. Žalobkyňa nesúhlasí, že sa na ňu vzťahuje ustanovenie § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.\nz. z dôvodu, že v zmysle čl. 13 ods. 3 základného nariadenia ako samostatne zárobkovo činná\nosoba podlieha právnym predpisom Slovenskej republiky. Ako už konštatoval kasačný súd, na riadne\nodôvodnenie statusu zamestnanca žalobkyne v rozhodnom období nepostačuje ani formulár PD A1.\n16. Žalobkyňa bola toho názoru, že žalovaná ani v tomto napadnutom rozhodnutí nepreukázala\npostavenie žalobkyne ako zamestnanca respektíve, že vykonávala činnosť ako zamestnanec v zmysle\nprávnych predpisov Slovenskej republiky v rozhodnom období, ďalej nepreukázala, že by mala iný\npracovný pomer na území Slovenskej republiky, a teda nebol preukázaný súbeh činnosti žalobkyne\nako zamestnanca a ako samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch. Žalobkyňa\nzdôraznila názor kasačného súdu, že rozhodujúcim kritériom pri získanie statusu zamestnanca podľa § 4\nodseku 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nie je, či dosahuje pravidelný mesačný príjem a keďže ho žalobkyňa\ndosahovala, status zamestnanca má.\n17. Žalobkyňa následne opätovne zrekapitulovala skutkový stav týkajúci sa výkonu samostatnej\nzárobkovej činnosti v Rakúsku, ktorá tvorila absolútnu väčšinu pracovnej činnosti žalobkyne a\ndosahovania príjmu, ako aj práce na exekútorskom úrade u K. L. M. v období od 20. septembra 2005 do\n18. mája 2017 výlučne na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Žalobkyňa\nuviedla, že riadne odvádzala odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie v Rakúskej republike\nv období rokov 2009 až 2016.\n18. Žalobkyňa teda uzavrela, že v spornom období ju nebolo možné považovať za zamestnanca podľa §\n4 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. Z. a teda sa na ňu nevzťahuje ustanovenie čl. 13 ods. 3 základného\nnariadenia, pretože ju bolo možné považovať výlučne za osobu vykonávajúcu samostatnú zárobkovú\nčinnosť v Rakúskej republike a teda spadala do systému sociálneho poistenia v Rakúsku. Formulár PD\nA1 nemožno považovať za definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov, pretože má, o. i. iba\ndeklaratórny charakter.\nIII. Vyjadrenie žalovanej a replika žalobkyne\n19. Na výzvu krajského súdu sa ku žalobe vyjadrila žalovaná, ktorá po rekapitulácii skutkového stavu\na odkaze na relevantné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia ako aj vnútroštátnu právnu\núpravu uviedla, že žalobkyňa mylne odkazuje pri určovaní jej možného statusu ako zamestnanca iba na\n§ 4 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré pojednávajú iba o právnom postavení zamestnanca na\núčely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti. Ustanovenie §\n4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona však upravujú prípady, kedy sa fyzická osoba považuje za zamestnanca\nna účely úrazového a garančného poistenia. S odkazom na § 2 zákona č. 461/2003 Z. z. zdôraznila, že\nsociálne poistenie je tvorené niekoľkými druhmi poistenia pričom ustanovenie § 4 zákona č. 461/2003\nZ. z. označené ako „zamestnanec“ je potrebné vnímať ako celok.\n20. Žalovaná preto s odkazom na § 4 ods. 3 a § 16 zákona č. 461/2003 Z. z. ustálila, že žalobkyňa,\nzamestnaná u K. L. M. na základe dohody o pracovnej činnosti, čo jej zamestnávateľovi založilo povinné\núrazové poistenie, sa považuje za zamestnanca na účely úrazového poistenia. Rovnaké závery zaujala\naj vo vzťahu ku vzniku garančného poistenia podľa § 4 ods. 4 uvedeného zákona.\n\n21. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná sa neriadila názorom vysloveným Najvyšším správnym\nsúdom Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžsk/36/2020, a nevysporiadal sa s otázkou postavenia\nžalobkyne v rozhodnom období, žalovaná s týmto názorom žalobkyne nesúhlasí, pretože žalovaná\ndostatočným spôsobom ozrejmila, prečo bolo na žalobkyňu potrebné nazerať ako na zamestnanca\nna účely sociálneho poistenia, čím bola odstránená vada nepreskúmateľnosti pôvodného rozhodnutia\nžalovanej, ktorú jej vytkol aj sám kasačný súd. Žalovaná na tomto mieste poukázala na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/42/2019 z 26. augusta 2020, v ktorom konštatoval,\nže nemožno považovať za porušenie práv žalobcu, pokiaľ rozhodnutie orgánu verejnej správy nie\nje odôvodnené podľa jeho predstáv, pokiaľ je toto rozhodnutie založené na správnych logických\na odborných úsudkoch a argumentoch a sú vydané v súlade so zákonom. V zrušujúcom rozsudku\nsp. zn. 7Sžsk/36/2020 kasačný súd pritom nevyslovil myšlienku, že by žalobkyňa nemala na účely\nsociálneho poistenia právne postavenie zamestnanca, ale toto posúdenie ponechal na žalovanú, ktorá\nmala v novom rozhodnutí vo veci dôslednejšie ozrejmiť túto spornú otázku.\n22. Pokiaľ žalobkyňa namieta, že žalovaná odvodzovala jej status ako zamestnanca od dosahovania\npravidelného mesačného príjmu, takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, pretože žalovaná v žiadnom\nsvojom rozhodnutí, respektíve vyjadreniach predložených súdu v pôvodnom súdnom konaní, takéto\ntvrdenie nevyslovila. Takéto konštatovanie vyriekol Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn.\n44Sa/19/2018-83 z 2. decembra 2019, s ktorým sa však kasačný súd nestotožnil.\n23. Na tomto základe žalovaná dospela k jednoznačnému záveru, že žalobkyňa bola v spornom období\nfyzickou osobou, ktorá súčasne vykonávala činnosti v dvoch členských štátoch a bolo potrebné na ňu\naplikovať príslušné ustanovenia základného a vykonávacieho nariadenia a na základe pravidiel v nich\nupravených určiť právne predpisy, ktorého členského štátu sa majú na žalobkyňu uplatňovať.\n24. Žalovaná následne opätovne ozrejmila postup pri vystavení formulára PD A1, pričom zdôraznila,\nže skutočnosť, že žalobkyňa sama predložila pobočke žalovanej žiadosť o určenie uplatniteľnej\nlegislatívy preukázala už aj v pôvodnom konaní a to predložením tejto žiadosti. Žalovaná preto odmieta\nvyjadrenia, že by túto skutočnosť žiadnym dôkazom nepreukázala. V nadväznosti na podanú žiadosť\nžalovaná dňa 13. mája 2013 vystavila žalobkyni zmienený formulár, t. j. potvrdenie o právnych\npredpisoch sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, ktoré sa vzťahujú na držiteľa a to v období\nod 1. mája 2010 do 31. marca 2015. Keďže sa toto určenie zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho\nnariadenia považovala len za predbežné, bolo potrebné, aby žalovaná o predbežnom určenie\nuplatniteľných právnych predpisov informovala príslušnú inštitúciu Rakúskej republiky. Formulár PD\nA1 bol preto zaslaný príslušnej inštitúcii sociálneho zabezpečenia Rakúskej republiky, avšak žalovaná\nnedisponuje doručenkou, preukazujúcou jeho doručenie. Žalovaná neeviduje žiadne podanie, ktorým\nby daná inštitúcia takéto určenie slovenskej legislatívy namietala. Vychádzajúc z čl. 16 ods. 3\nvykonávacieho nariadenia, sa predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov stalo uplynutím\ndvoch mesiacov definitívnym. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, bol formulár PD A1\nzaslaný žalobkyni na kontaktnú adresu, ktorú si uviedla v žiadosti o určenie uplatniteľnej legislatívy.\nNa margo tvrdenia, že predmetný formulár nebol nikdy doručený žalovaná uviedla, že tá si ho neprevzala\nv odbernej lehote. V súvislosti s formulárom PD A1žalovaná uviedla, že ten má len deklaratórny\ncharakter, to znamená že len deklaruje skutočnosti, ktoré nastali priamo zo zákona a z nariadení.\n25. Pokiaľ žalobkyňa správnej žalobe poukazuje na čl. 14 ods. 5 až 9 vykonávacieho nariadenia,\nžalovaná je toho názoru, že uvedené pravidlá nemožno na situáciu žalobkyne aplikovať. Čo sa týka\nnámietky žalobkyne, že jej príjem z činnosti na základe dohôd o pracovnej činnosti bol minimálny\nv porovnaní s príjmom, ktorý dosahovala z podnikania v rakúskej republike, žalovaná uviedla, že táto\nskutočnosť je právne bezvýznamná. Rozhodujúcim kritériom pre určenie uplatniteľnej legislatívy zmysle\nčl. 13 ods. 3 základného nariadenia je samotný výkon činnosti zamestnanca.\n26. Z dôvodu, že sa na žalobkyňu v období od 01. mája 2010 do 31. marca 2015 vzťahovala slovenská\nlegislatíva a zároveň, že žalobkyňa za rok 2010 dosiahla príjem zo samostatnej zárobkovej činnosti vo\nvýške 10.440,- eur, t. j. vo výške, ktorá presiahla zákonom ustanovenú hranicu príjmu, bola žalovaná\npovinná na žalobkyňu aplikovať § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z..\n\n27. Záverom žalovaná ozrejmila, že prvostupňové rozhodnutie sa týka iba vzniku povinného\nnemocenského a povinného dôchodkového poistenia dňa 01. júla 2011 pričom uvedené rozhodnutie sa\nnetýkalo prípadného trvania alebo zániku poistenia, ako sa mylne žalobkyňa domnieva.\n28. V replike k vyjadreniu žalovanej žalobkyňa v zásade zotrvala na celej argumentácii obsiahnutej\npodanej správnej žalobe. Žalobkyňa zopakovala, že spornou otázkou je skutočnosť, či sa žalobkyňa\npovažuje za osobu, na ktorú sa vzťahujú predpisy o určenie uplatniteľných predpisov zmysle základného\nnariadenia pričom žalobkyňa zotrvala na právnom názore, že sa na jej prípad neuplatňuje a nevzťahuje\nčl. 13 uvedeného nariadenia.\n29. Žalobkyňa opätovne skutkovo dôvodila, že na území Slovenskej republiky pracovala len na základe\ndohody o pracovnej činnosti ktorá je považovaná za dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru. Ako už žalobkyňa skôr uviedla, išlo o zanedbateľnú činnosť, z hľadiska času a hospodárskej\nnávratnosti išlo o bezvýznamnú činnosť. Priemerný mesačný príjem žalobkyne predstavoval cca\n20,- eur mesačne a počet odpracovaných hodín bol v priemere 10. Súčasne žalobkyňa vykonávala\nčinnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba na území Rakúskej republiky, kde jej priemerný\nmesačný príjem predstavoval cca 850,- až 1000,- eur, pričom počet odpracovaných hodín bol pomerne\nväčší ako na území Slovenskej republiky. Napríklad aj uvedené kritérium, t. j. či výkon činnosti ako\nzamestnanec nebolo zanedbateľnou činnosťou, mala žalovaná zhodnotiť.\n30. Žalobkyňa taktiež zopakovala, že žalovaná nepredložila dôkaz o tom, že by došlo k predbežnému\nurčenie uplatniteľných predpisov zmysle čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ani o tom, že by sa\ntakéto určenie stalo definitívnym. K takémuto určeniu ani nemohlo dôjsť, keďže činnosť žalobkyne bola\npodľa dohôd o pracovnej činnosti činnosťou zanedbateľnou, a teda aplikácia článku 13 základného\nnariadenia neprichádza do úvahy. Žalobkyňa zotrvala aj na tvrdení, že pobočku žalovanej o určenie\nuplatniteľnej legislatívy dňa 20. februára 2013 nepožiadala. V tejto súvislosti poukázala na záver\nkasačného súdu, podľa ktorého musí byť jednoznačne preukázaný súbeh činnosti žalobkyne v konaní\nako zamestnanca a ako za samostatne zárobkovo činnej osoby v odlišných členských štátoch\na nepostačuje len poukázať na vystavený formulár PD A1.\n31. Podľa názoru žalobkyne z napadnutého rozhodnutia nevyplýva dôvod odklonu od výkladu\npojmu „činnosť ako zamestnanec“ či „podstatná časť činnosti“, či zdôvodnenie aplikácie čl. 13\nzákladného nariadenia na tento konkrétny prípad. Z rozhodnutia taktiež nevyplýva posúdení\nkritériá, či išlo alebo nešlo o zanedbateľnú činnosť na území Slovenskej republiky, výšku odmeny\na odpracovaného času. Žalobkyňa uzavrela, že podľa jej názoru na ňu treba prihliadať ako na osobu\nvykonávajúcu činnosť len v jednom členskom štáte a to v Rakúskej republike na základe živnostenského\noprávnenia. Práve táto činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba bola podstatnou činnosťou\nvykonávanou v prevažnej väčšine, popri zanedbateľnej pracovnej činnosti vykonávanej na území\nSlovenskej republiky.\nIV.\n\nRelevantná právna úprava\n\nPodľa čl. 1 písm. a) základného nariadenia, \"činnosť ako zamestnanec\" znamená každú činnosť alebo\nrovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho\nzabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.\nPodľa článku 13 ods. 3 základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade\ns odsekom 1.\nPodľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného\nnariadenia osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých\nčlenských štátoch“, je predovšetkým osoba, ktorá:\na) udržiava činnosť v jednom členskom štáte a zároveň vykonáva inú činnosť v jednom alebo vo\nviacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na dĺžku trvania alebo povahu tejto inej činnosti;\n\nb) nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo\nviacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.\nPodľa čl. 14 ods. 6 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 základného\nnariadenia je osobou, ktorá „zvyčajne vykonáva činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch\nalebo vo viacerých členských štátoch“, predovšetkým osoba, ktorá zároveň alebo striedavo vykonáva\njednu alebo viacero samostatných činností ako samostatne zárobkovo činná osoba v dvoch alebo vo\nviacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na charakter týchto činností.\nPodľa čl. 14 ods. 7 vykonávacieho nariadenia, na účely odlíšenia činností podľa odsekov 5 a 6 od\nsituácií opísaných v článku 12 ods. 1 a 2 základného nariadenia je rozhodujúce trvanie činnosti v jednom\nalebo viacerých členských štátoch (či má stálu povahu, alebo či je činnosťou ad hoc alebo dočasnou\nčinnosťou). Na tieto účely sa vykoná celkové posúdenie všetkých podstatných skutočností vrátane najmä\nmiesta vykonávania práce podľa pracovnej zmluvy v prípade zamestnanej osoby.\nPodľa čl. 14 ods. 8 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 a 2 základného\nnariadenia formulácia „podstatná časť činnosti, ktorú osoba vykonáva ako zamestnanec alebo ako\nsamostatne zárobkovo činná osoba“ v členskom štáte znamená, že sa kvantitatívne podstatná časť\nvšetkých činností zamestnanca alebo samostatne zárobkovo činnej osoby vykonáva v tomto členskom\nštáte, pričom to nemusí byť nevyhnutne väčšia časť týchto činností.\nNa určenie toho, či sa podstatná časť činností vykonáva v členskom štáte, sa zohľadňujú tieto orientačné\nkritériá:\na) v prípade zamestnania pracovný čas a/alebo odmena a\nb) v prípade samostatnej zárobkovej činnosti obrat, pracovný čas, počet poskytovaných služieb a/alebo\npríjem.\nV rámci celkového posúdenia podiel nižší ako 25 %, pokiaľ ide o uvedené kritériá, znamená, že sa\npodstatná časť činností nevykonáva v príslušnom členskom štáte.\nPodľa čl. 14 ods. 9 vykonávacieho nariadenia, na účely uplatňovania článku 13 ods. 2 písm. b)\nzákladného nariadenia sa „centrum záujmu“ činností samostatne zárobkovo činnej osoby určí pri\nzohľadnení všetkých aspektov pracovných činností tejto osoby, konkrétne miesta, ktoré je stálym\na trvalým miestom podnikateľskej činnosti osoby, zvyčajnej povahy alebo dĺžky trvania vykonávaných\nčinností, počtu poskytovaných služieb a zámeru dotknutej osoby, ako naň poukazujú všetky tieto\nokolnosti.\nPodľa čl. 14 ods. 10 vykonávacieho nariadenia, na určenie uplatniteľných právnych predpisov\npodľa odsekov 8 a 9 dotknuté inštitúcie zohľadňujú predpokladanú situáciu počas nasledujúcich 12\nkalendárnych mesiacov.\nPodľa § 1 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., tento zákon vymedzuje sociálne poistenie, upravuje\nrozsah sociálneho poistenia, právne vzťahy pri vykonávaní sociálneho poistenia, organizáciu sociálneho\npoistenia, financovanie sociálneho poistenia, dozor štátu nad vykonávaním sociálneho poistenia,\nkonanie vo veciach sociálneho poistenia a konanie vo veciach vymáhania pohľadávok.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely nemocenského poistenia,\ndôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je fyzická osoba v právnom vzťahu, ktorý jej\nzakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 a 3, okrem fyzickej\nosoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a žiaka\nstrednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej) praxe.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely dôchodkového poistenia je aj fyzická\nosoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na nepravidelný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a) a ods.\n2 a 3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo\n\npracovného pomeru, žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období\nodbornej (výrobnej) praxe a člena volebnej komisie.\nPodľa § 4 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely úrazového poistenia je fyzická osoba\nv právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi úrazové poistenie.\nPodľa § 4 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z., zamestnanec na účely garančného poistenia je fyzická osoba\nv právnom vzťahu zakladajúcom zamestnávateľovi garančné poistenie.\nPodľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po\nkalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa\nosobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou\nbol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného.\nV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom\n32. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení\nsprávnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol\nzriadený aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že\nsprávne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona zároveň\nuvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských\nsúdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov,\na to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd\nv Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna\n2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov.\n33. Predmetná vec bola na podklade podanej žaloby pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná\nkrajským súdom pod pridelenou spisovou značkou 47Sa/18/2022. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto\nveci príslušný Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“). Vec bola náhodným výberom pridelená\nsamosudcovi do oddelenia 16Sa, ktorý o nej koná pod pôvodnou spisovou značkou s predponou\nBA-47Sa/18/2022.\nPodľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom ku dňu rozhodovania\nsprávneho súdu, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v\nznení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n34. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) v konaní o\nsprávnej žalobe sociálnych veciach, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými\nbodmi [§ 134 ods. 2 písm. d), § 203 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 2 SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie\nžalovanej ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom\nsúdneho spisu a administratívneho spisu žalovanej, a vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase\nprávoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 493e v spojení s § 135 ods. 1 SSP) dospel k záveru, že\nsprávna žaloba nie je dôvodná.\n35. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 23. októbra 2025, nakoľko boli splnené\npodmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania\nnepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Oznámenie\no mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu.\n36. Predmetom prieskumu zákonnosti zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovanej vo veci vzniku\npovinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2011 na území Slovenskej\nrepubliky, ako dôsledok zistenia žalovanej, že žalobkyňa ako fyzická osoba vykonávajúca činnosť ako\nzamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,\npodlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, ktorým\nbola v spornom období Slovenská republika.\n\n37. Správny súd úvodom konštatuje, že skutkový stav medzi účastníkmi konania sporný nebol čo do\nzáveru, že žalobkyňa v Rakúskej republike vykonávala činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba\nna základe živnostenského listu vydaného Magistrátom mesta Viedeň dňa 12. januára 2009. Túto\nčinnosť vykonávala do 31. marca 2016. Taktiež nebolo sporným, že žalobkyňa v období od septembra\n2005 do máj 2017, kedy sa dohodla na ukončení pracovnej činnosti, pracovala u zamestnávateľa K. L.\nM., na základe postupne a opätovne uzatváraných dohôd o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka\npráce. V spornom období teda žalobkyňa vykonávala obe činnosti paralelne.\n38. V zmysle rozsudku kasačného súdu sp. zn. 7Sžsk/36/2020 z 23. februára 2022, ktorým bolo zrušené\npredchádzajúce rozhodnutie žalovanej zo 6. júla 2018 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie, bolo\nkľúčovým zodpovedanie otázky, či bolo žalobkyňu v spornom období možné v dôsledku uzatváraných\ndohôd o pracovnej činnosti podľa § 228a Zákonníka práce považovať (aj) za zamestnanca na účely\nzákona č. 461/2003 Z. z. alebo tento status nemala. Od zodpovedania nastolenej otázky sa následne\nodvíjala potreba aplikácie čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, upravujúceho pravidlá pre určenie\nuplatniteľných právnych predpisov konkrétneho členského štátu v oblasti sociálneho zabezpečenia.\nŽalovaná totiž dospela k názoru o potrebe aplikovať zmienené ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného\nnariadenia, pretože žalobkyni v období od 1. júla 2011 vzniklo na území Slovenskej republiky povinné\nnemocenské a povinné dôchodkové poistenie ako osobe vykonávajúcej činnosť ako zamestnanej osobe\na súčasne ako samostatne zárobkovo činnej osobe v odlišných členských štátoch.\n39. Správny súd pripomína, závery kasačného súdu, podľa ktorého pre riadne odôvodnenie statusu\nžalobkyne ako zamestnanca nebolo smerodajným vystavenie formulára PD A1 Tento formulár bol\nvydaný podľa článku 19 vykonávacieho nariadenia a predstavuje osvedčenie o tom, že konkrétne právne\npredpisy sú uplatniteľné pre dotknutú osobu, pričom má deklaratórny charakter. Nejde však o dôkaz\no tom, že by došlo k predbežnému určeniu uplatniteľných právnych predpisov v zmysle článku 16 ods.\n2 vykonávacieho nariadenia, ani o tom, že by sa toto určenie stalo definitívnym v zmysle článku 16 ods.\n3 tohto nariadenia.\n40. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia podlieha osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako\nzamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch,\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Pre riadny výklad\ncitovaného ustanovenia je smerodajná definícia „činnosť ako zamestnanec“, ktorá je obsiahnutá v čl. 1\npísm. a) základného nariadenia a rozumie sa ňou každá činnosť alebo rovnocenná situácia, ktorá sa\nza takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu, v\nktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.\n41. Z formulácie citovaného ustanovenia je zrejmé, že koncipuje činnosti alebo situácie, v ktorých\nmožno osobu považovať za zamestnanca (osobu vykonávajúcu činnosť ako zamestnanec) na účely\nprávnych predpisov daného členského štátu pomerne široko. Uvedená definícia totiž odkazuje na oblasť\nsociálneho zabezpečenia ako takú a teda sa nevyžaduje, aby bola osoba považovaná za zamestnanca,\nresp. aby vykonávala činnosti ako zamestnanec, na účely konkrétneho druhu poistenia, napríklad\nstarobného, invalidného, poistenia v nezamestnanosti, úrazového, či nemocenského resp. kumulácie\nakýchkoľvek uvedených. Podľa čl. 3 základného nariadenia vymedzujúceho jeho vecnú pôsobnosť,\nsa nariadenie vzťahuje na právne predpisy týkajúce sa sociálneho zabezpečenia napríklad v častiach\nnemocenských dávok, dávok v materstve a rovnocenných dávok v otcovstve, dávok v invalidite, starobe,\nnezamestnanosti, pozostalostných dávok ako aj dávok v súvislosti s pracovnými úrazmi a chorobami\nz povolania, pod ktoré zaraďujeme práve dávky vyplácané z úrazového poistenia v zmysle vnútroštátnej\nprávnej úpravy zákona č. 461/2003 Z. z..\n42. Definícia zamestnanca na účely zákona č. 461/2003 Z. z. je obsiahnutá v § 4, ktorý rozlišuje celkovo\nštyri situácie, v ktorých možno v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov na fyzickú osobu takto\nnahliadať, pričom odlišnosti medzi uvedenými možno badať v rozsahu práv a povinností, ktoré za danej\nsituácie fyzickej osobe zo zákona č. 461/2003 Z. z. prislúchajú.\n43. Inými slovami, a s konkretizáciou na prejednávanú vec, pokiaľ bolo možné považovať žalobkyňu\nza zamestnanca podľa ustanovenia § 4 zákona č. 461/2003 Z. z. a teda na účely akéhokoľvek,\nčo i len jedného druhu poistenia tam uvedeného, bolo o nej možno zároveň hovoriť ako o osobe\nvykonávajúcej činnosť zamestnanca na účely základného nariadenia a následne aj na účely určenia\n\nuplatniteľnej legislatívy podľa čl. 13 ods. 3. Ustanovenie § 4 zákona č 461/2003 Z. z. ako celok totiž\nvymedzuje, za akých okolností možno fyzickú osobu považovať za zamestnanca, a preto nie je náležité\nvychádzať iba z ods. 1 uvedeného ustanovenia, hoci toto upravuje práve prípady, kedy fyzickej osobe\nvzniká nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie (a poistenie v nezamestnanosti), o vzniku ktorých\nrozhodla aj žalovaná napadnutým rozhodnutím. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z.\nnevyplýva, že by medzi jednotlivými druhmi poistení existovala akákoľvek hierarchia, že by niektoré\ndruhy poistení boli menejcenné, alebo by na ne nemalo byť pri posudzovaní určitých otázok prihliadané\nvôbec.\n44. Irelevantná je v očiach súdu aj argumentácia žalobkyne, že § 4 ods. 3 a 4 zákona č. 461/2003\nZ. z. nie je možné aplikovať pri vymedzení osoby zamestnanca, pretože tie koncipujú status fyzickej\nosoby odvíjajúc sa od povinností zamestnávateľa. Základné nariadenie totiž nerieši, akým spôsobom\nvnútroštátne predpisy pristúpia ku vymedzeniu osoby vykonávajúcej „činnosť ako zamestnanec“, či už\nnegatívne, pozitívne alebo akýmkoľvek iným spôsobom, napríklad aj odvíjajúc sa od vzniku povinností\niného subjektu. Podstatným je iba to, že vnútroštátna právna úprava takú osobu za zamestnanca\npovažuje.\n45. Na uvedenom nič nemení ani negatívne vymedzenie zamestnanca uvedené v druhej časti § 4 ods. 1\nzákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého za zamestnanca nemožno považovať fyzickú osobu v právnom\nvzťahu na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Táto negatívna definícia\nvymedzuje iba toľko, že osoba vykonávajúca práce mimo pracovného pomeru nie je zamestnancom na\núčely nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, no naďalej je\npovažovaná v zmysle ods. 3 tohto ustanovenia za zamestnanca na účely úrazového poistenia.\n46. Pokiaľ žalobkyňa odkazuje na potrebu prihliadať na ustanovenie článku 14 ods. 5 vykonávacieho\nnariadenia, správny súd je (podobne ako krajský súd) toho názoru, že sa toto viaže k aplikácii čl. 13\nzákladného nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam, pri aplikácii ktorých je potrebné v záujme\nustálenia uplatniteľnej legislatívy vyhodnocovať, či sa jedná o podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti\nvykonávanú v tom ktorom členskom štáte. Takými sú prípady, kedy fyzická osoba vykonáva ten istý druh\nčinnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Pokiaľ však fyzická osoba vykonáva činnosť ako\nzamestnanec a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba, priorizuje sa v každom prípade činnosť,\nktorú možno považovať za „činnosť ako zamestnanec“. Podľa názoru správneho súdu ustanovenie\nčl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia, vzhľadom aj na systematizáciu článku 14 a znenie ods. 5a\na predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa neviaže k článku 13 ods. 3 prvá\nčasť pred slovkom alebo, ale iba k článku 13 ods. 1 a ods. 2 základného nariadenia, ktoré však\nnie je možné na status žalobkyne aplikovať. Posudzovanie podstatnej činnosti, teda, či vykonávaná\nčinnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14 vykonávacieho nariadenia, nie je potrebné\na v zásade ani možné, pokiaľ žalobkyňa vykonávala rôzne druhy činností a teda činnosť ako samostatne\nzárobkovo činná osoba v jednom členskom štáte a paralelne vykonáva zamestnanie na území iného\nčlenského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom členskom štáte. Iba v prípade, ak by žalobkyňa\nsúčasne vykonávala činnosť zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch, potom na otázku\nurčenia uplatniteľných právnych predpisov, ktorým by táto osoba podliehala, by bolo potrebné aplikovať\nustanovenie čl. 13 ods. 1 vo väzbe na čl. 13 ods. 3 časť vety za slovom alebo, aby sa skúmal podstatný\ncharakter týchto činností. To však nebol prípad žalobkyne.\n47. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaná postupovala správne,\npokiaľ konštatovala, že žalobkyňa, hoci vykonávajúca prácu na základe o dohôd o pracovnej činnosti\npodľa § 228a Zákonníka práce, sa na účely vnútroštátnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č.\n461/2003 Z. z. považovala v spornom období za zamestnanca a síce len v rozsahu úrazového a\ngarančného poistenia podľa § 4 ods. 3 a 4 uvedeného zákona a teda podlieha v zmysle čl. 13\nods. 3 základného nariadenia slovenským právnym predpisom v oblasti sociálneho zabezpečenia.\nV napadnutom rozhodnuté pritom odstránila vady vytýkané kasačným súdom čo do nepreskúmateľnosti\nzáverov o jej statuse ako zamestnanca v pôvodnom rozhodnutí, keďže v novom rozhodnutí sú tieto\núvahy zrozumiteľne vyjadrené spolu s odkazom na relevantnú právnu úpravu.\n48. Správny súd, vyhodnocujúc nedôvodnosť námietok žalobkyne vo vzťahu k nesprávnemu ustáleniu jej\nstatusu ako zamestnanca v spornom období a nesprávnej aplikácii ustanovenia čl. 13 ods. 3 základného\n\nnariadenia, správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol postupom podľa § 190 SSP v spojení s § 199 ods.\n3 SSP.\n49. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni podľa\n§ 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanej podľa\n§ 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky\nv lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na\nSprávnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu\nod doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy rozsudku.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podania (§ 57 SSP) uviesť označenie\nnapadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie\nrozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa\npodáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno\nmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým (sťažnostnými bodmi), že Správny súd v Bratislave v konaní\nalebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom.\nV konaní o kasačnej sťažnosti nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môžu zvoliť advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej\npomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "94d537f6-ae82-471f-8b34-030ef69f18ce:aa101e5d-63b8-4925-aacf-78f04e419905", "ecli": null, "spisova_znacka": "44Sa/19/2018", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 44Sa/19/2018 z 2. 12. 2019", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2019-12-02", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/94d537f6-ae82-471f-8b34-030ef69f18ce:aa101e5d-63b8-4925-aacf-78f04e419905"}], "citovane_v": []}