Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17Sas/34/2024 2020200020 20. 11. 2025 Mgr. Juraj Marko ECLI:SK:SpSBA:2025:2020200020.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave, sudcom Mgr. Jurajom Markom, v právnej veci žalobcu: A. B. C., narodený: XX.XX.XXXX, trvale bytom: D. XXX/X, XXX XX A. E., zastúpený advokátom: JUDr. Lucia Zvolenská, so sídlom advokátskej kancelárie: Kollárova 17, Trnava, IČO: 51 570 441, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.11.2019 spolu s prvostupňovým rozhodnutím Sociálnej poisťovne – pobočky Trnava č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 13.09.2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave správnu žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, ako prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo XXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 13. septembra rozhodla podľa § 49 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“), že žalobca nemá nárok na materské, ktoré si uplatnil od 2. augusta 2019. 2. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca vykonával zárobkovú činnosť s rovnakým plným pracovným úväzkom ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky, nečerpal rodičovskú dovolenku, a dĺžka jeho pracovného času v týždni bola nezmenená (38 hodín). Z uvedeného malo vyplývať, že žalobca aj po deklarovanom prevzatí dieťaťa do starostlivosti (dňa 02.08.2019) naďalej, ako potvrdzuje jeho zamestnávateľ, vykonával prácu v plnom služobnom pomere, s 38 hodinovým týždenným pracovným časom. Splnenie podmienok nároku iného poistenca na materské sa pritom v zmysle § 49 ods. 1 prvej vety zákona o sociálnom poistení posudzuje ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti, teda v tomto prípade ku dňu 2. augusta 2019, kedy žalobca podľa potvrdenia zamestnávateľa vykonával služby v nezmenenom časovom rozsahu, ako pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti. Žalobca síce predložil pobočke vyjadrenie, v ktorom poukázal na to, že si služby v služobnom pomere od augusta 2019 upravil tak, aby mohol dcére poskytovať starostlivosť, pričom služby si naplánoval od skorých ranných hodín, zo skutkových okolností však tiež vyplynulo, že matka dieťaťa sa ku dňu 02.08.2019 nevrátila do pracovného procesu. Matka dieťaťa mala od 26.09.2018 poskytovať starostlivosť ako povinne dôchodkovo poistená osoba a bola stále vedená v registri Sociálnej poisťovni ako občan so starostlivosťou o dieťa do 6 rokov. Vzhľadom na zistené skutočnosti u žalobcu teda nemalo dôjsť od 02.08.2019 k reálnemu prevzatiu dieťaťa do starostlivosti, nakoľko si ku dňu požiadania o materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť,
že poskytuje starostlivosť o dieťa v širšom rozsahu ako pred jeho faktickým prevzatím do starostlivosti, a že prevzal časť starostlivosti o dieťa, ktorú dovtedy poskytovala matka dieťaťa. Takýto záver mal vyplývať z dikcie ustanovení § 49 ods. 2 písm. a), b) a d) zákona o sociálnom poistení podľa ktorých okrem iného vyplýva, že otec dieťaťa je považovaný za iného poistenca len v prípade, ak matka dieťaťa zomrela, matke dieťaťa v starostlivosti o dieťa bráni jej nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu alebo ak otec dieťaťa po vzájomnej dohode s matkou dieťaťa prevezme dieťa do starostlivosti po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Žalobcovi, ako otcovi dieťaťa, teda nebol uznaný status iného poistenca, keďže malo byť preukázané, že napriek uzavretej dohode s matkou dieťaťa neprevzal starostlivosť o dieťa, zákonná podmienka starostlivosti teda nemala byť v tomto prípade splnená, preto Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, nárok na materské žalobcovi nepriznala. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca dňa 24.09.2019 odvolanie, v ktorom poukazoval na to, že splnil všetky zákonné podmienky na vznik nároku na materské podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a namietal, že prvostupňové rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené a prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav. 4. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie, ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 18.11.2019, zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 13. septembra 2019. 5. Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo má dokazovať aj ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona by podľa žalovanej nemalo logiku a bolo by nadbytočné. Pokiaľ sa o dieťa stará matka dieťaťa, resp. iná fyzická osoba a otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno podľa žalovanej takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna (formálna). Z uvedeného dôvodu nie je otec dieťaťa vykonávajúci naďalej zárobkovú činnosť s rovnakým, resp. v minimálnej miere zmeneným pracovným úväzkom, ak matka dieťaťa naďalej poskytuje starostlivosť o ich dieťa, považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti. 6. Žalovaná tiež vychádzala z predložených dôkazov, ako aj z údajov evidovaných v informačných systémoch Sociálnej poisťovne, podľa ktorých dobrovoľné nemocenské poistenie, ktoré žalobcovi vzniklo odo dňa 1. septembra 2018 má stále trvať. V rozhodujúcom čase mal byť žalobca zároveň sociálne zabezpečený na základe zákona č. 328/2002 Z. z., ktorý v zmysle jeho § 1 upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov. Na základe výzvy prvostupňového správneho orgánu bolo v prvostupňovom konaní doručené potvrdenie MV SR, Centra podpory TT zo dňa 5. septembra 2019 o tom, že žalobca odo dňa 2. augusta 2019 nečerpá rodičovskú dovolenku, a základný čas služby má v týždni rozvrhnutý nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca s dĺžkou základného času služby v týždni stanovenou na 38 hodín. Z prílohy tohto potvrdenia, ktorú tvorila mesačná dochádzka žalobcu za mesiace máj 2019, jún 2019 a júl 2019, malo navyše vyplývať, že žalobca odo dňa údajného prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t.j. odo dňa 2. augusta 2019, v mesiaci august 2019 pracoval denne cca 8-10 hodín. Žalobca odo dňa 2. augusta 2019 teda podľa záverov žalovanej nemal pracovné podmienky prispôsobené tak, aby sa mohol zároveň starať o dieťa, a teda aj po 02.08.2019 vykonával službu ako príslušník PZ SR za rovnakých podmienok, za ktorých ju vykonával pred údajným prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti, pričom na rodičovskú dovolenku zo služobného pomeru nenastúpil a ani o ňu nepožiadal. Žalovaná v tejto súvislosti uviedla, že vzhľadom na to, že žalobca aj po jeho formálnom prevzatí dieťaťa do starostlivosti na základe Dohody o prevzatí dieťaťa je naďalej rovnako pracovne vyťažený ako pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti, nemožno konštatovať, že dieťa fakticky prevzal do svojej starostlivosti a o toto dieťa sa skutočne stará.
7. Žalovaná v ďalšom odkázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV.ÚS 71/2013, IV.ÚS 92/2012, I.ÚS 351/2010, m.m.l. ÚS 306/2010, v zmysle ktorých k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu právneho predpisu a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale podľa zmyslu a účelu právneho predpisu. Účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je podľa žalovanej kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku tehotenstva a materstva - v prípade matky dieťaťa, alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku - v prípade iného poistenca, napr. otca dieťaťa. Účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, naďalej vykonáva prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. II. Žaloba a žalobné dôvody 8. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dňa 12.01.2020, doručenej Krajskému súdu v Trnave dňa 15.01.2020, žalobu, v ktorej namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového rozhodnutia, pretože obe rozhodnutia podľa neho vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu, ktoré ich vydaniu predchádzalo, bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 9. Pokiaľ ide o nesprávne právne posúdenie, žalobca namietal, že podľa ust. § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení platí, že iný poistenec ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Žalobca uviedol, že slovné spojenie prevzal dieťa do starostlivosti žalovaná v napadnutom rozhodnutí a pred ňou aj prvostupňový správny orgán, vyložila cez prizmu domnelého rozdielneho významu slova starostlivosť a slovného spojenia riadna starostlivosť, ktorý je použitý v zákone o rodičovskom príspevku. Podľa neho je tento príspevok štátnou sociálnou dávkou s tým, že na účely zákona o rodičovskom príspevku sa riadnou starostlivosťou rozumie aj starostlivosť zabezpečená inou osobou. Podľa slov žalovanej nie je rodičovský príspevok nemocenskou dávkou, ale štátnou sociálnou dávkou. Štát ňou prispieva oprávnenej osobe za zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa a rodičom sa pritom nevytvárajú žiadne obmedzenia pri uplatnení nároku na túto dávku. Rodič môže vykonávať zárobkovú činnosť akoukoľvek formou, pričom výška príjmu z tejto činnosti nemá vplyv na nárok na rodičovský príspevok, ani na jeho výšku. 10. Žalobca ďalej poukázal, že zákonodarca význam slova starostlivosť v zákone o sociálnom poistení explicitne nevymedzuje. Žalovaná si mala preto podľa žalobcu pomáhať pri jeho ozrejmení tak, že ho vymedzuje proti významu slovného spojenia riadna starostlivosť. V tejto súvislosti však vyvodzuje podľa žalobcu nesprávny záver, že slovo starostlivosť má špecifickejší a užší význam ako slovné spojenie riadna starostlivosť. Žalovaná mala totiž slovo starostlivosť svojvoľne vykladať ako akúsi špecifickú faktickú, resp. osobnú starostlivosť bez toho, aby na to mala oporu v zákone a tiež bez toho, aby konkrétne vysvetlila, čo pod týmto pojmom má v skutočnosti na mysli. Zákon o sociálnom poistení neobsahuje definíciu pojmu starostlivosť, zákonodarca nevymedzuje ani činnosti, ktoré sa pod týmto pojmom rozumejú, ani ich rozsah. Žalobca sa domnieva, že ak by zákonodarca v tejto súvislosti chcel zakotviť taký druh starostlivosti, vymedzil by ho explicitne. V zákone o sociálnom poistení tak jednoducho neurobil. A ak tak pritom svojvoľne robí žalovaná, nielenže porušuje zákon, ale aj ústavne zakotvený princíp legality postupu štátnych orgánov. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8Sa/6/2019 zo dňa 25.7.2019. 11. Žalobca takisto namietal aj interpretačný záver žalovanej o účele materského, ktorý je podľa neho nesprávny, keď v súvislosti s materským žalovaná uvádza, že materská má kompenzačný význam a má nahrádzať príjem resp. jeho podstatnú časť aj na strane iného poistenca. Z tohto domnelého účelu mala žalovaná následne vyvodiť absurdný záver, že účel materského nie je naplnený, pokiaľ dobrovoľne nemocensky poistený otec prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, teda že naďalej vykonáva prácu v takmer rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Argumentácia žalovanej podľa žalobcu vychádza z nepochopenia zmyslu ustanovenia § 2 písm. a) v spojení s § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
12. Žalobca tiež poukázal na skutočnosť, že žalovaná pred dátumom 01.10.2018 priznávala materské na základe toho, či určitá osoba naplnila podmienky predpísané relevantnou právnou úpravou bez ďalšieho skúmania toho, či osoba dokázala reálne zabezpečiť starostlivosť o dieťa, čo predstavuje jeden zo základných predpokladov priznania nároku na materské. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že žalovaná flagrantne porušovala zákon a bezdôvodne aplikovala na jeho prípad v rozpore s princípom právnej istoty „rovnaký meter“, hoci tu k obchádzaniu zákona o sociálnom poistení nedochádza. Práve naopak, žalobca mal splniť všetky zákonné podmienky na priznanie nároku na materské a ten mu v rozpore so zákonom priznaný nebol. 13. Žalobca ďalej poukázal na ustanovene § 49 zákona o sociálnom poistení, v ktorom sú vyslovene ustanovené podmienky na to, aby iný poistenec mohol byť poberateľom materského príspevku. Čo sa týka otázky riadnej starostlivosti, podľa jeho názoru je takúto starostlivosť možné poskytovať dieťaťu osobne, pomocou inou plnoletej fyzickej osoby, ba dokonca aj pomocou právnickej osoby. Z uvedeného teda nemá vyplývať nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. Starostlivosť je možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb ako sú napríklad starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. 14. Žalobca ďalej poukazuje aj na diskriminačný rozmer postupu žalovanej. Je podľa neho všeobecne známe, že v prípade rozhodovania o priznaní rodičovského príspevku matkám Sociálna poisťovňa bežne rozhoduje o poskytnutí príspevku aj keď vykonávajú pracovnú činnosť. Pokiaľ teda žalovaná lipne na zanechaní pracovnej činnosti na strane otcov, ide podľa neho o diskrimináciu na základe pohlavia, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. 15. Žalobca v súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nedostatok dôvodov poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. apríla 2008, sp. zn. 2Sžo/81/2007, a v tejto súvislosti uvádza, že žalovaná vo svojom odôvodnení nevymedzuje ani nijak nevysvetľuje ako by prevzatie dieťaťa do starostlivosti podľa dohody medzi otcom a matkou dieťaťa malo vyzerať, resp. čo by malo byť s týmto úkonom spojené. Hoci žalobca tvrdil a podľa jeho názoru aj preukázal pred prvostupňovým orgánom, že podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti splnil, prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaná sa s jeho námietkami mali vysporiadať len formálne, bez náležitého odôvodnenia. 16. V súvislosti s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu žalobca uvádza, že pred prvostupňovým orgánom ako aj pred žalovanou opakovane tvrdil, aj zdokladoval, že svoje dieťa na základe dohody s manželkou prevzal do starostlivosti reálne, fakticky sa o svoju dcéru stará. Žalobca v tejto súvislosti vyvinul maximálnu aktivitu, aby bol prvostupňovému orgánu, ako aj žalovanej pri zisťovaní skutočného stavu veci, nápomocný. Žalobca v tejto súvislosti úspešný nebol z toho dôvodu, že prvostupňový orgán mal svoju povinnosť zistiť skutočný stav veci úplne odignorovať. Malo sa tak stať kvôli tomu, že žalovaná ešte pred rozhodnutím vo veci žalobcu nastolila takú výkladovú líniu, v ktorej ten, ktorý vykonáva prácu, resp. je v služobnom pomere, napriek tomu, že je poistený nemocensky dobrovoľne a nie povinne, automaticky nespĺňa podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti bez ohľadu na skutočný stav veci, teda bez ohľadu na to, či dieťa reálne do starostlivosti prevzal. Žalobca na záver uviedol, že bol riadne dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, pri ktorej nie je zákonom dané oprávnenie žalovanej podmieňovať nárok na materské absenciou vykonávania pracovnej, resp. služobnej činnosti žalobcu, pričom žalobca mal preukázať splnenie všetkých podmienok na priznanie nároku na materské v súlade so zákonom, predovšetkým prevzatie dcéry do starostlivosti. Napadnutými rozhodnutiami mu aj napriek tomu nárok na materské priznaný nebol, pričom tieto mali vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení, majú byť nepreskúmateľné tak pre nezrozumiteľnosť, ako aj pre nedostatok dôvodov a majú vychádzať z nedostatočne zisteného skutočného stavu veci. Žalobca preto žiada obe rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. III. Konanie pred správnym súdom
17. K predmetnej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná dňa 18.02.2020, v ktorom uviedla, že pokiaľ otec dieťaťa naďalej vykonáva zárobkovú činnosť v plnom pracovnom rozsahu, na základe ktorej podlieha zákonu o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a dieťaťu je starostlivosť poskytovaná inou fyzickou alebo právnickou osobou, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. Dohoda rodičov dieťaťa o prevzatí dieťaťa do starostlivosti otca je v takomto prípade fiktívna a otec dieťaťa nie je považovaný za iného poistenca, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti. Pri posudzovaní nároku na materské Sociálna poisťovňa neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, a súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Žalobca si ku dňu uplatnenia nároku na materské nemal podľa žalovanej vytvoriť z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje starostlivosť o dieťa v širšom rozsahu ako pred jeho faktickým prevzatím do starostlivosti, a že prevzal časť starostlivosti o dieťa, ktorú dovtedy poskytovala matka dieťaťa. Žalobca ku dňu 2. augusta 2019 podľa žalovanej fakticky neprevzal dieťa do starostlivosti, urobil tak len formálne, uzatvorením dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti s matkou dieťaťa. Reálne tak nemal splniť podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov účinnom od 1. januára 2019. 18. K žalobcovej námietke, že „Z uvedeného teda neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti...“ žalovaná zdôraznila, že výkon inej zárobkovej činnosti skutočne nie je prekážkou vzniku nároku iného poistenca na materské, pokiaľ je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti zachovaná a popri výkone práce z inej činnosti, t. j. ak sú pracovné podmienky jej výkonu upravené tak, aby za ich súčasného plnenia bolo možné poskytnúť dieťaťu skutočnú starostlivosť, nakoľko tá je dôvodom poskytovania materského inému poistencovi. 19. K žalobnej námietke týkajúcej sa diskriminačného postupu Sociálnej poisťovne pri otcoch, ktorí musia zanechať pracovnú činnosť v porovnaní s rozhodovaním o priznaní rodičovského príspevku matkám, ktoré vykonávajú pracovnú činnosť, žalovaná uviedla, že Sociálna poisťovňa, ako už bolo viackrát spomenuté, nerozhoduje o rodičovskom príspevku, nakoľko sa jedná o štátnu sociálnu dávku, ktorej podmienky nároku a následnej výplaty sú stanovené v zákone o rodičovskom príspevku. Rozhodovanie o rodičovskom príspevku patrí do pôsobnosti príslušného úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý o nej rozhoduje v zmysle zákona č.571/2009 Z. z. 20. Domnienka žalobcu, že splnil podmienky nároku na materské, nakoľko riadne prevzal dieťa do svojej starostlivosti, je teda podľa žalovanej mylná. Žalovaná dala do pozornosti žalobcovu mesačnú dochádzku za mesiace máj 2019 až august 2019, z ktorej jasne vyplýva, že žalobca odo dňa údajného prevzatia dieťaťa do starostlivosti, t. j. odo dňa 02.08.2019 vykonával prácu s pracovným denným časom cca 8-10 hodín, pričom s takto rozvrhnutým časom nebol schopný zabezpečiť potrebnú starostlivosť dieťaťu. 21. Ak žalobca dáva do popredia rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžs 81/2007 zo dňa 16. apríla 2008, žalovaná uviedla, že v zmysle tohto rozsudku aj konala. Žalovaná v odôvodnení rozhodnutia podľa jej názoru uviedla z akých podkladov pri vyhotovení rozhodnutia žalovanej vychádzala a čo ju viedlo k nepriznaniu nároku na materské žalobcovi odo dňa 2. augusta 2019. Žalovaná má za to, že dostatočne zistila skutkový stav veci, vychádzala z vierohodných podložených dôkazov. Naopak, podľa žalovanej, žalobca nepredložil žiadny dôkaz, ktorým by vyvrátil jej tvrdenia. 22. Záverom žalovaná poukázala aj na stanovisko Generálnej prokuratúry SR zo dňa 21. marca 2019, v zmysle ktorého je súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas, v zásadnom rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Ako sa v ňom ďalej uvádza, je nesporné že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. 23. K vyjadreniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dňa 04.06.2020. V replike žalobca uviedol, že v danom prípade si uplatňuje materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, nakoľko žalovaná na predmetnú skutočnosť vôbec neprihliadla, ani sa žiadnym spôsobom s ňou nevysporiadala. Žalobca poukázal na to, že splnil všetky podmienky na
poskytnutie materského, pričom zdôraznil, že za dobu poistenia minimálne 270 dní poistenia musel odviesť do Sociálnej poisťovne značné množstvo finančných prostriedkov, ktoré je nutné považovať za zníženie príjmu, a to práve v dôsledku uplatnenia si materského z dobrovoľného nemocenského poistenia. K stanovisku Generálnej prokuratúry SR, na ktoré poukázala žalovaná, žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019 zo dňa 03.02.2020, z ktorého vyplýva, že doposiaľ nie je v zákone jasne zadefinované na aké kritériá Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia podmienok starostlivosti o dieťa prihliada. Otázne je však, či aj to či je v kompetencii Sociálnej poisťovne takéto pravidlá určovať, pokiaľ nie sú určené v zákone, teda či neprekračuje Sociálna poisťovňa rámec zákona. Ďalej poukázal žalobca aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020, z ktorého vyplýva, že zákon o sociálnom poistení, ktorý upravuje materské, nič také ako počet hodín pracovnej činnosti popri materskom, práce z domu, samostatnú pracovnú činnosť ani nič obdobné neupravuje. Platí však obmedzenie, že ak otec - zamestnanec chce poberať materské, nesmie pracovať na základe pracovnej zmluvy alebo dohody z ktorej sa odvíja materské. Krajský súd ďalej v tomto rozsudku poukázal, že pokiaľ má otec dieťaťa, ktorý požiadal o materské uzatvorenú s matkou dieťaťa dohodu o prevzatí dieťaťa do starostlivosti a Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie, ktorým zamieta nárok otca o materské zdôvodňuje tým, že nebolo preukázané, že otec dieťaťa dieťa do starostlivosti prevzal, musí Sociálna poisťovňa vykonať všetky potrebné šetrenia v súvislosti s vyriešením otázky, v akom rozsahu poskytovala matka dieťaťa starostlivosť pred uzatvorením tejto dohody a či otec dieťaťa poskytuje starostlivosť o dieťa v rovnakom rozsahu ako matka. V opačnom prípade dochádza k nerovnakému zaobchádzaniu osôb rôzneho pohlavia, a teda je porušený princíp rovnosti. 24. Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila. 25. Krajský súd v Trnave svojim rozsudkom zo dňa 12.04.2021, sp. zn. 43Sa/2/2020 vyhovel správnej žalobe a zrušil rozhodnutie žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Skonštatoval, že zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2019 neobsahoval definíciu pojmu starostlivosť o dieťa, ani nepodmieňoval priznanie materského inému poistencovi výslovnou zmenou rozsahu jeho pracovnej činnosti, ani stratou alebo znížením príjmu. Preto mala žalovaná podľa súdu v prípade nepriznania uplatneného nároku žiadateľovi zrozumiteľne vysvetliť dôvody jeho neúspechu, najmä z akého dôvodu deklarovanú starostlivosť otca nepovažovala za dostatočnú a naopak, aká starostlivosť by podľa nej na účely materského už postačujúca bola. To žalovaná podľa súdu v napadnutom rozhodnutí neurobila a tiež sa dostatočne nevysporiadala s ďalšími podstatnými námietkami žalobcu. Záverom súd dodal, že postup žalovanej nevykazuje znaky diskriminácie na základe pohlavia a nie je ani v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. 26. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáhala zrušenia uvedeného rozsudku Krajského súdu v Trnave zo dňa 12.04.2021, sp. zn. 43Sa/2/2020 a vrátenia veci na ďalšie konanie. Pridržala sa argumentov vo svojich predchádzajúcich podaniach a uviedla, že formulácia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nepripúšťa iný výklad ako taký, že zákonodarca mal na mysli osobnú starostlivosť o dieťa. Uzatvorenej dohode o prevzatí dieťaťa otcom nezodpovedalo skutočnému správanie rodičov a táto dohoda bola podľa nej uzatvorená len preto, aby sa formálne naplnila podmienka právnej úpravy. Pracovná vyťaženosť žalobcu mala vylučovať súčasné poskytovanie starostlivosti o dieťa, keďže bola zachovaná takmer v rovnakom rozsahu než pred deklarovaným prevzatím. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní svoje rodičovské povinnosti, ešte sama o sebe podľa žalovanej nezakladá nárok na materské, pretože takáto povinnosť mu vyplýva z ustanovenia § 28 ods. 1 písm. a) Zákona o rodine. Žalovaná sa nestotožnila so záverom Krajského súdu v Trnave a podľa nej napadnuté rozhodnutie spĺňa náležitosti odôvodnenia podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. 27. V rámci rozhodovania o kasačnej sťažnosti žalovanej Najvyšší správny súd SR skonštatoval, že úlohou žalovanej a Krajského súdu v Trnave v tejto veci bolo posúdiť otázku, či žalobca „ako iná osoba“ splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení. Najvyšší správny súd SR v ďalšom uviedol, že pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 tohto zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone o sociálnom poistení a v takomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Najvyšší správny súd SR však nesúhlasil s konštatovaním Krajského súdu v Trnave, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysvetlila, prečo nepovažovala žalobcovu starostlivosť
o dieťa za postačujúcu. Práve naopak, žalovaná podľa Najvyššieho správneho súdu SR tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí jasne vymedzila, a zároveň uviedla skutkové dôvody (pracovný čas a miesto výkonu práce), na základe ktorých mala za to, že žalobca nenaplnil podmienky zákona o sociálnom poistení, čím reagovala na žalobcove námietky v odvolaní. Námietka žalobcu, že si materské uplatňoval z dobrovoľného nemocenského poistenia, nemala byť podľa Najvyššieho správneho súdu SR tiež je relevantná. Najvyšší správny súd SR sa nestotožnil ani s názorom Krajského súdu v Trnave, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobcu oboznámila s podkladmi, ktoré pri vydaní rozhodnutia použila. Vzhľadom na uvedené, Najvyšší správny súd SR dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej netrpí vadami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Pokiaľ teda Krajský súd v Trnave toto rozhodnutie z týchto dôvodov zrušil, Najvyšší správny súd SR skonštatoval, že sám vec nesprávne právne posúdil a kasačnú sťažnosť žalovanej tak v zmysle uplatneného sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP posúdil ako dôvodnú. Najvyšší správny súd SR teda podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Trnave na ďalšie konanie aby o správnej žalobe rozhodol znova, viazaný právnym názorom vysloveným v rozsudku sp. zn. 7 Ssk 51/2021 zo dňa 30.11.2022 (§ 469 SSP). 28. Po doručení vyššie uvedeného rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR, Správny súd v Bratislave vyzval žalobcu aby sa vyjadril, či žiada v tejto veci nariadiť ďalšie pojednávanie. Na základe tejto výzvy zo dňa 18.09.2024 žalobca uviedol, že súhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Žalobca sa zároveň nad rámec výzvy správneho súdu vyjadril, že napriek zrušujúcemu rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR je v tejto veci potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že jemu, ako policajtovi, v dôsledku ustanovenia § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, nemôže byť priznaný nárok na materské zo systému povinného nemocenského zabezpečenia. Práve v dôsledku tejto skutočnosti a vtedajšej rozhodovacej praxe Sociálnej poisťovne sa žalobca rozhodol prihlásiť na dobrovoľné nemocenské poistenie, s cieľom získať nárok na materské ako dobrovoľne poistená osoba podľa zákona o sociálnom poistení. Žalobca uvádza, že ak by mal vedomosť o neskoršom výklade ustanovenia § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý je v tomto prípade rozhodujúci pre získanie nároku na materské, a ktorý prezentoval aj Najvyšší správny súd SR vo vyššie uvedenom zrušujúcom rozhodnutí, tak by sa na dobrovoľné nemocenské poistenie neprihlasoval. Žalobca tiež v tomto vyjadrení poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 21/2023-26 zo dňa 20. decembra 2023 ktorým ústavný súd prijal na ďalšie konanie návrh Verejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy SR o súlade § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov s Ústavou SR. Žalobca sa tým podľa jeho vlastného vyjadrenia snaží preukázať, že výklad splnenia podmienky na priznanie materského podľa zákona o sociálnom poistení, ktorý zaujala v napadnutom rozhodnutí žalovaná, a ktorý si osvojil aj Najvyšší správny súd SR, je pre žalobcu ako policajta nesplniteľný, ibaže by ukončil svoj služobný pomer príslušníka policajného zboru, čo však považuje za mimoriadne diskriminačné a nespravodlivé. 29. Žalovaná svoje právo vyjadriť sa k uvedenému vyjadreniu žalobcu zo dňa 30.10.2024, na základe výzvy súdu zo dňa 06.11.2024, nevyužila. IV. Relevantné právne predpisy 30. Podľa § 4 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to: z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. 31. Podľa § 134 ods. 2 písm. d) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. 32. Podľa § 6 písm. c) SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
33. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 34. Podľa § 168 SSP, žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 35. Podľa § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 36. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 37. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 38. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok. 39. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 40. Podľa § 10 ods. 10 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení policajtov“), policajtka, policajt, profesionálna vojačka alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, má nárok na materské odo dňa rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak a) z dôvodu osobnej starostlivosti o dieťa nevykonáva štátnu službu, z ktorej je nemocensky zabezpečený, a b) v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do osobnej starostlivosti bol nemocensky zabezpečený podľa tohto zákona alebo nemocensky poistený podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení najmenej 270 kalendárnych dní, alebo v tejto dobe sa policajtke, policajtovi, profesionálnej vojačke alebo profesionálnemu vojakovi poskytla rodičovská dovolenka podľa osobitných predpisov. 41. Podľa § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov, policajt alebo profesionálny vojak, ktorý prevzal dieťa do osobnej starostlivosti, je a) otec dieťaťa, ak matka dieťaťa zomrela, b) otec dieťaťa, ak sa podľa lekárskeho posudku matka o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok s výnimkou, keď dieťa bolo zverené matke rozhodnutím súdu, c) manžel matky dieťaťa, ak sa matka podľa lekárskeho posudku o dieťa nemôže starať alebo nesmie starať pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, ktorý trvá najmenej jeden mesiac, a ak matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok, d) policajt alebo profesionálny vojak, ak sa osobne stará o dieťa na základe rozhodnutia príslušného orgánu o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča.
V. Právne posúdenie správneho súdu 42. Správny súd na úvod konštatuje, že žaloba bola pôvodne podaná na Krajský súd v Trnave. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel z Krajského súdu v Trnave výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. 43. Správny súd v Bratislave, teda ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ustanovenia § 10 a § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti druhostupňového rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR, vysloveného v tejto veci v rozsudku sp. zn. 7Ssk 51/2021 zo dňa 30.11.2022 (§ 469 SSP), bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 44. Predmetom prieskumu v tejto veci bolo druhostupňové a prvostupňové rozhodnutie žalovanej, ktorých zákonnosť v podanej správnej žalobe žalobca spochybnil tým, že mali podľa neho vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci, mali byť nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu, ktoré ich vydaniu predchádzalo, malo byť nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 45. Vzhľadom na zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia Krajského súdu v Trnave v tejto veci Najvyšším správnym súdom SR, ako súdom kasačným, ktorého právnymi názormi vyjadrenými v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 7Ssk 51/2021 zo dňa 30.11.2022 je správny súd podľa ustanovenia § 469 SSP viazaný, správny súd v ďalšom odôvodnení tohto rozhodnutia odkazuje práve na závery Najvyššieho správneho súdu SR uvedené v už spomínanom rozsudku sp. zn. 7Ssk 51/2021 zo dňa 30.11.2022. 46. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z dobrovoľného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil od 2. augusta 2019. Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, sú vymedzené v § 31 ods. 1 a § 49 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 31 ods. 1 dobrovoľne nemocensky poistená osoba má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnila podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a zaplatila poistné na nemocenské poistenie najneskôr v posledný deň kalendárneho mesiaca, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zákona má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará. Nárok má v zásade odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku [§ 49 ods. 1 písm. a)]. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, ak matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával zárobkovú činnosť ako príslušník Policajného zboru Slovenskej republiky s rovnakým pracovným úväzkom s dĺžkou služby 38 hodín v týždni, rozvrhnutou nerovnomerne počas celého kalendárneho mesiaca, kedy nečerpal rodičovskú dovolenku. Sporným však ostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je primárnym predpokladom priznania materského inému poistencovi z nemocenského poistenia. 47. Úlohou žalovanej a správneho súdu tak bolo posúdiť otázku, či žalobca „ako iná osoba“ splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 cit. zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone o sociálnom poistení a v takomto zmysle ho aj systematicky
a teleologicky interpretovať. Žalovaná podľa názoru správneho súdu tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí vymedzila a zároveň tiež uviedla skutkové dôvody (pracovný čas a miesto výkonu práce), na základe ktorých mala za to, že žalobca nenaplnil podmienky zákona o sociálnom poistení, čím reagovala na žalobcove námietky v odvolaní. 48. V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by takéto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, tak ako to tvrdí žalobca. 49. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Toto ustanovenie vymedzuje účel nemocenského poistenia, ktorým je jednak kompenzácia straty alebo zníženia príjmu v dôsledku vzniku určitej sociálnej udalosti a jednak zabezpečenie jeho príjmu počas takejto udalosti, a to formou nemocenskej dávky. Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) sa týmto ustanovením novo „definuje sociálne poistenie ako poistenie nielen pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, ale aj ako poistenie na zabezpečenie príjmu z dôvodu vzniku sociálnej udalosti bez výkonu zárobkovej činnosti...“ (zvýraznenie pridané). Účelom uvedenej formulácie v § 2 písm. a) cit. zákona tak bolo vyjadriť, že z nemocenského poistenia môžu čerpať nielen tí, ktorí predtým mali príjem a v dôsledku sociálnej udalosti sa im stratil alebo znížil, ale aj tí, ktorí ho nikdy nemali a nemôžu ho mať ani počas trvania sociálnej udalosti (napr. dobrovoľne nemocensky poistené osoby). Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je tak preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať ako „benefit“ k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia. 50. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona o sociálnom poistení je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Správny súd skonštatoval správne, že presný obsah a rozsah starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu, ako podmienku vzniku nároku na materské zákon o sociálnom poistení explicitne nevymedzuje. Pri vymedzení tohto pojmu však možno vychádzať z toho, že materské nadviazalo na peňažnú pomoc v materstve (§ 6 a nasl. zákona č. 88/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky a o dávkach v materstve). Tá bola pôvodne určená pre matky na obdobie približne šiestich mesiacov po pôrode a až do 31. decembra 2010 bola zásadne obmedzená ôsmimi mesiacmi veku dieťaťa (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení). Z toho možno vyvodiť, že má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného. Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas výkonu služby príslušníka Policajného zboru. Je však nevyhnutné posudzovať každý prípad individuálne, najmä s prihliadnutím na pracovnú činnosť, ktorú vykonáva otec dieťaťa. Vzhľadom na prejednávanú vec, že žalobca by si akokoľvek dokázal prispôsobiť svoje pracovné povinnosti tak, aby ich mohol vykonávať napr. z domáceho prostredia a zároveň poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť. 51. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona o sociálnom poistení znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa. Pokiaľ by pre vznik nároku na materské postačovalo iba formálne prevzatie starostlivosti na základe dohody rodičov dieťaťa, prípadne zabezpečenie starostlivosti inou osobou, toto ustanovenie by stratilo svoje opodstatnenie. Na podobnom princípe stojí aj § 48 ods. 4 cit. zák., podľa ktorého prevzatie dieťaťa do starostlivosti zdravotníckeho zariadenia má účinky starostlivosti. Ak by zabezpečenie starostlivosti o dieťa inou osobou (napríklad aj v takomto zariadení) stále zodpovedalo pojmu starostlivosť, nebola by táto úprava potrebná, lebo by normovala samozrejmosť. Rovnako by v takom prípade stratila význam dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa medzi matkou a inou osobou, pretože aj matka by sa mohla starať o dieťa „delegáciou starostlivosti“. Obdobným spôsobom bola takáto situácia normovaná aj v predchádzajúcej právnej úprave v ustanovení
§ 12 ods. 1 zákona č. 88/1968 Zb., ktorý dokonca výslovne uvádzal, že pokiaľ bolo dieťa prevzaté do starostlivosti dojčenského ústavu alebo iného lôžkového zariadenia liečebno-preventívnej starostlivosti a zamestnankyňa, ale zatiaľ nastúpila do práce, prerušilo sa takýmto nástupom poskytovanie peňažnej pomoci v materstve. Odo dňa keď zamestnankyňa prevzala dieťa z ústavu opäť do svojej starostlivosti a prestala preto pracovať, pokračovalo sa v poskytovaní peňažnej pomoci v materstve až do vyčerpania celkového nároku. Napokon sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem starostlivosti podľa § 48 a 49 zákona o sociálnom poistení však musí byť odlišný od pojmu starostlivosť podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. Inak by totiž nemalo zmysel, aby otec dieťaťa musel „preberať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou“ v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) cit. zák., keď právo a povinnosť starať sa o dieťa má už na základe cit. ustanovenia Zákona o rodine. 52. Námietka žalobcu, že si materské uplatňoval z dobrovoľného nemocenského poistenia, tiež nie je relevantná. Podľa § 109 ods. 1 zákona o sociálnom poistení vzniká totiž nárok na (okrem iného) nemocenskú dávku odo dňa splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom. Z vyššie citovaných § 31 a § 49 cit. zák. nevyplýva, že by nárok na materské vznikal dobrovoľne poistenej fyzickej osobe už samotnou skutočnosťou, že bola dobrovoľne nemocensky poistená. Dobrovoľné nemocenské poistenie vyjadruje len právny titul účasti na nemocenskom poistení, aj takáto osoba však má (rovnako ako povinne poistená osoba) nárok na dávky až vtedy, ak splní podmienky ustanovené zákonom. Ako však vyložila žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí a správny súd v tomto rozsudku, žalobca jednu z podmienok nároku na materské nesplnil, preto mu naň nevznikol nárok. Uvedené závery sú súčasťou stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. za všetky napríklad rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/2020, uverejnený pod č. 5/2022 ZNSS). Požiadavka, aby poistenec dieťa do starostlivosti prevzal a staral sa oň, je výslovne ustanovená v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a preto nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu. 53. Správny súd sa nestotožňuje ani s námietkou, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobcu oboznámila s podkladmi, ktoré pri vydaní rozhodnutia použila. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 13. septembra 2019 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z podkladov predložených žalobcom, ako aj správ jeho služobného orgánu o rozvrhnutí pracovného času. Žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie síce podal, nijako v ňom nenamietal nesprávnosť týchto podkladov, ale naopak, vyslovene na ne odkazoval pri odôvodnení svojho názoru, že si rozvrhnutie služieb prispôsobil starostlivosti o maloletú. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. 54. Čo sa týka poukazu žalobcu na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 21/2023-26 zo dňa 20. decembra 2023 ktorým ústavný súd prijal na ďalšie konanie návrh Verejného ochrancu práv na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 130 ods. 1 písm. g) Ústavy SR o súlade § 10 ods. 11 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov s Ústavou SR, správny súd uvádza, že toto konanie nie je v tejto veci relevantné, nakoľko v tu posudzovanej veci išlo o priznanie nároku na materské podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení, nie podľa zákona o sociálnom zabezpečení policajtov. Zákon o sociálnom zabezpečení policajtov v predmetnom ustanovení § 10 ods. 11 navyše rovnako ako zákon o sociálnom poistení uvádza ako základnú podmienku jeho aplikácie prevzatie dieťaťa do osobnej starostlivosti, takže výklad tohto pojmu uvedenom v tomto rozhodnutí platí rovnako pre zákon o sociálnom poistení, ako aj pre zákon o sociálnom zabezpečení policajtov, čo správny súd nepovažuje za nespravodlivé ani diskriminačné. 55. Na základe uvedených skutočností teda správny súd nezistil žiadny relevantný dôvod, pre ktoré by malo byť rozhodnutie žalovaného orgánu zrušené, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 199 SSP zamietol. 56. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania podľa ustanovenia § 168 SSP nepriznal, keďže nevzhliadol na strane žalovaného dôvodne vynaložené trovy konania, ktorých nahradenie by bolo z pohľadu žalovaného možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Žalobcovi, vzhľadom na jeho neúspech vo veci, podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) právo na priznanie náhrady trov konania nevzniklo.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť. O kasačnej sťažnosti rozhodne Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozsudku (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na Správnom súde v Bratislave (§ 444 ods. 1 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).