Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 1S/112/2023 1023200949 20. 08. 2025 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2025:1023200949.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: JUDr. Rastislav Kravár, bytom: Hviezdoslavova 274/9, 965 01 Žiar nad Hronom, dátum narodenia: XX.XX.XXXX, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave, so sídlom Špitálska 14, 812 28 Bratislava, v konaní o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 03.08.2023, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Žalobca žiadosťou o sprístupnenie informácie zo dňa 04.06.2023 (ďalej len „žiadosť“) požiadal adresáta: „Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, OR PZ Bratislava III“ o sprístupnenie nasledujúcich informácií: - informáciu o tom, v akom štádiu sa nachádza trestné oznámenie žiadateľa (žalobcu) zo dňa 25.01.2023 vo veci podozrenia z prečinu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný zákon“), - informáciu o tom, v akom štádiu sa nachádza trestné oznámenia žiadateľa (žalobcu) zo dňa 25.01.2023 vo veci podozrenia z prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 trestného zákona, - v prípade, ak poverený príslušník PZ, npor. Mgr. Tomáš Sobota odmietol trestné oznámenia žiadateľa (žalobcu) zo dňa 25.01.2023 ako nedôvodné, aj vo veci podozrenia zo spáchania prečinu zneužitia právomoci verejným činiteľom podľa § 326 trestného zákona, ako aj vo veci podozrenia z prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 trestného zákona, informáciu o tom, akým úkonom a v ktorej časti takéhoto úkonu sa nachádza právna argumentácia k zamietnutiu podozrenia z prečinu veci podozrenia zo spáchania prečinu zneužitia právomoci verejným činiteľom podľa § 326 trestného zákona a vo veci podozrenia z prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 trestného zákona. 2. Na podklade podanej žiadosti vydalo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave III, Obvodné oddelenie Policajného zboru Bratislava Nové Mesto – východ odpoveď na žiadosť č. ČVS: ORP-200/NMV-B3-2023 zo dňa 07.06.2023 (ďalej len „odpoveď“), pričom na základe žiadosti boli uvedené nasledujúce odpovede na otázky:
- na otázku č. 1 a 2 povinná osoba uviedla, že celý obsah žalobcom podaného trestného oznámenia bol kvalifikovaný ako podozrenie zo spáchania prečinu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 trestného zákona, pretože v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný poriadok“) je podanie posudzované vždy podľa obsahu, z čoho vyplýva, že trestné oznámenie oznamovateľa nie je posudzované podľa toho, ako ho sám klasifikuje oznamovateľ, ale podľa toho, aké skutočnosti vyplývajú zo samotného obsahu daného trestného oznámenia. Žalobcom klasifikované trestné činy boli vzhľadom na obsah subsumované pod podozrenie zo spáchania trestného činu marenie úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 trestného zákona. Povinná osoba uviedla, že uznesenie vydané v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) trestného poriadku zo dňa 26.05.2023 sa týkalo celého obsahu žalobcom podaného trestného oznámenia, pričom v ňom bolo konštatované, že „Okresný úrad Bratislava, respektíve pracovník Okresného úradu Bratislava sa ako Správny orgán nedopustil žiadneho porušenia zákona, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného činu, ktoré znaky sú uvedené v Trestnom zákone.“; - na otázku č. 3 povinná osoba uviedla, že orgány činné v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) sú zo zákona povinné vykonávať subsumpciu skutku samostatne, nezávisle, nestranne, a to na základe posúdenia v čase relevantných skutočností, ktoré po právnej úvahe, ktorá je odôvodniteľná, možno priradiť pod určitú skutkovú podstatu trestného činu. Oznamovateľ má právo, aby o jeho podnete rozhodol OČTK na základe jeho odbornej a právnej úvahy, ktorú možno chápať ako posúdenie zákonne získaných dôkazných prostriedkov na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v súhrne. Ďalej povinná osoba upozornila aj na skutočnosti, ktoré žalobca žiadal a ktoré boli nepriamo uvedené aj v uznesení zo dňa 26.05.2023, a to mimo iného predovšetkým vo výroku uznesenia na prvej strane „ ... trestné oznámenie oznamovateľa JUDr. Rastislava Kravára, narodeného XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XXX/X, XXX XX B. C. A., z ktorého obsahu vyplýva podozrenie zo spáchania prečinu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona ...“, v odôvodnení na druhej strane uznesenia „ ... Obsah trestného oznámenia oznamovateľa bolo vyšetrovateľom odboru kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II vyhodnotený ako podozrenie zo spáchania prečinu marenia úlohy verejným činiteľom podľa § 327 ods. 1 Trestného zákona ...“ alebo v odôvodnení na piatej strane uznesenia „ ... v zmysle vyššie uvedeného som toho názoru, že Okresný úrad Bratislava, respektíve pracovník Okresného úradu Bratislava sa ako Správny orgán nedopustil žiadneho porušenia zákona, ktoré by napĺňalo skutkovú podstatu akéhokoľvek trestného činu, ktorého znaky sú uvedené v Trestnom zákone ...“. 3. Žalobca podal voči odpovedi odvolanie zo dňa 19.06.2023 (ďalej len „odvolanie“), pretože mal za to, že odpoveď je potrebné v súlade s ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) považovať za rozhodnutie vo veci, ktorým neboli žalobcovi sprístupnené informácie v požadovanom rozsahu. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu 4. Žalobca podal na Správny súd v Bratislave správnu žalobu zo dňa 06.08.2023 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia zo dňa 03.08.2023 (ďalej len „fiktívne rozhodnutie“), v spojení s odpoveďou a tieto navrhuje zrušiť. 5. Žalobca mal za to, že fiktívne rozhodnutie a odpoveď je potrebné podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií považovať za správne rozhodnutia, ktorými nebolo vyhovené žiadosti žalobcu. Žalobca uviedol, že pre posúdenie otázky, či v prejednávanej veci sa jedná o rozhodnutia alebo nie, je predovšetkým potrebné vychádzať z obsahu písomností a nie z označenia alebo formy. V prejednávanej veci sa jednalo o žiadosť, ktorá bola vybavená negatívne, a to aj napriek tomu, že žalobca bol odkázaný všeobecnými formuláciami na bližšie nešpecifikovaný text, kde by sa mala požadovaná informácia nachádzať. Obdobne vybavil žalovaný aj odvolanie, keď podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca mal za to, že čo do obsahu odpovede ide o negatívne rozhodnutie tak, ako to predpokladá § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií a v druhom stupni došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia.
6. Po zhrnutí skutkového stavu (vrátane úkonov žalobcu od 25.01.2023, kedy žalobca podal trestné oznámenie) žalobca uviedol, že po podrobnom preštudovaní odpovede dospel k záveru, že povinná osoba neposkytla žalobcovi žiadnu z požadovaných informácií, ktorá by spĺňala podmienky poskytovania informácií podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“). 7. Žalobca ďalej poukázal na aplikáciu trestného poriadku a trestného zákona vo vzťahu k podaniam urobenými občanmi. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný v odôvodnení uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia síce popisuje skutkový dej, avšak uspokojuje sa len s výpoveďou povereného zamestnanca Okresného úradu, keď právny význam listinným dôkazov predložených alebo spisovou značkou riade označených žalobcom pre prejednávanú vec vôbec nevyhodnotil a ani ich pre účely zistenia skutočného stavu veci v rozpore s § 2 ods. 10 trestného poriadku do spisu ex offo zrejme vôbec nezabezpečil. Žalobca poukázal na to, že uznesenie žalovaného, ktorým odmietol trestné oznámenie žalobcu neobsahuje ani vo výrokovej časti a ani v odôvodnení žiadnu právnu argumentáciu k zamietnutiu trestného oznámenia, týkajúceho sa podozrenia z prečinu zneužitia právomoci verejným činiteľom podľa § 326 trestného zákona a ani vo veci podozrenia z prečinu neoznámenia trestného činu podľa § 340 ods. 1 trestného zákona a v súvislosti s týmto trestným činom ani z trestného činu subvenčného podvodu podľa § 225 trestného zákona. Žalobca uviedol, že informácie nepožadoval samoúčelne, pretože nesúlad výrokovej časti uznesenia o odmietnutí trestného oznámenia zo dňa 26.05.2023, s jeho odôvodnením, spôsobuje zmätočnosť samotného uznesenia a pre žalobcu neposkytuje žiadnu relevantnú informáciu o výsledku trestného konania. Pokiaľ z uznesenia mal vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi žalovaného na strane druhej, tak ani v prípade, že žalovaný – povinná osoba podanému trestnému oznámeniu žalobcu nevenovala dostatočnú pozornosť, nemôže ísť táto skutočnosť na ťarchu žalobcu. 8. Žalobca mal za to, že žalovaný podanú žiadosť vybavil negatívne, a to tak, že požadované informácie žalobcovi v podstate nesprístupnil a na včas podanie odvolanie v stanovenej lehote nereagoval. Žalovaný v konaní nevenoval žiadnu pozornosť tej skutočnosti, či § 18 ods. 2 a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií majú kogentný charakter alebo fakultatívny. Žalovaný bol povinný sprístupniť informácie, ktorými disponuje a v prípade, že nimi nedisponuje, toto žalobcovi explicitne vo forme rozhodnutia oznámiť. III. Vyjadrenie žalovaného Ďalšie podania účastníkov konania 9. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 22.12.2023, pričom taktiež zosumarizoval skutkový stav od podania žalobcu – trestného oznámenia, ktoré bolo príslušnému OČTK doručené dňa 02.03.2023 až po uznesenie príslušnej okresnej prokuratúry zo dňa 29.06.2023, ktorým bola sťažnosť žalobcovi voči uzneseniu o odmietnutí veci zamietnutá. 10. K žiadosti žalovaný uviedol, že žalobca požadoval informácie, ktoré mu boli ako procesnej strane oznamovateľa v plnom rozsahu poskytnuté formou vydaného uznesenia o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) trestného poriadku (uznesením, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 03.06.2023). Žalovaný konštatoval, že poverený príslušník PZ SR žiadosť posúdil a vyhodnotil ako žiadosť o informácie procesnej strany v trestnom konaní, pričom postupoval v zmysle osobitného právneho predpisu, a to trestného poriadku. Poverený príslušník PZ SR v odpovedi uviedol odpovede na všetky otázky žalobcu. Žalobca podľa žalovaného v žalobe subjektívne vyhodnocuje, že odpoveď považuje za negatívne rozhodnutie v zmysle zákona o slobode informácii, čo je potrebné vyhodnotiť za chybnú subjektívnu informáciu, pretože žalobca bol od podania trestného oznámenia do momentu právoplatného rozhodnutia procesnou stranou trestného konania s priznanými právami a povinnosťami podľa trestného zákona a trestného poriadku. Žalobca sa podľa žalovaného mylne domáha inštitútov vyvodených zo zákona o slobode informácií na domnelý postup povinnej osoby, keďže jeho žiadosť bola vyhodnotená ako žiadosť o informácie procesnej strany, resp. oprávnenej osoby v rámci vedeného trestného konania a nie je možné na odpoveď nazerať ako na písomné rozhodnutie povinnej osoby o neposkytnutí informácie, voči ktorej je možné podať opravný prostriedok na základe zákona o slobode informácií. Postavenie účastníka trestného konania a postavenie žiadateľa o informáciu je rozdielne a žiadateľ má podľa zákona o slobode informácií právo na užší okruh informácií ako účastník trestného konania.
11. Žalovaný má za to, že OČTK v trestnom konaní sú oprávnené posúdiť a vyhodnotiť prijaté podanie a zvoliť aplikáciu právneho predpisu k ich ďalšiemu zákonnému postupu. Žalovaný uviedol, že poskytovanie informácií o trestnom konaní striktne upravuje trestný poriadok. 12. Ďalej žalovaný namietol pasívnu vecnú legitimáciu, pretože Krajské riaditeľstvo PZ v Bratislave nie je odvolacím orgánom, ale malo nim byť Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 13. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaslal repliku zo dňa 01.02.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 14. Ďalšie písomné podania zo strany účastníkov konania neboli podané. IV. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 15. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté fiktívne rozhodnutie a odpoveď, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ju zamietol. 16. Správny súd prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, pretože ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 20.08.2025 (§ 137 ods. 4 SSP). 17. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 18. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Právo na prístup k informáciám sa nevzťahuje na informácie, ktoré nie sú k dispozícii, najmä na vytváranie výkladových stanovísk, rozborov, analýz, referátov, odborných stanovísk, politických stanovísk, prognóz a výkladov právnych predpisov a na vytváranie názorov. 19. Podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií, informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. 20. Podľa § 4 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadateľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá požiada o sprístupnenie informácie. 21. Úlohou správneho súdu bolo, na podklade uplatnených žalobných bodov preskúmať postup žalovaného vo vzťahu k žiadosti žalobcu, pričom s odkazom na viazanosť rozsahom a dôvodmi žaloby sa správny súd zameral na vyhodnotenie, či žalovaný postupoval v súlade so zákonom o slobode informácií a či došlo k poskytnutiu žalobcom požadovaných informácií alebo k odmietnutiu sprístupnenia požadovaných informácií, a teda k tzv. fiktívnemu rozhodnutiu tak, ako to tvrdí žalobca. 22. Na úvod je potrebné uviesť, že správny súd svoj správny súdny prieskum zameral výlučne na zodpovedanie relevantných skutočností, týkajúcich sa fiktívneho rozhodnutia a odpovede, pričom sa nezaoberal (a ani sa nemohol) skutočnosťami, na ktoré žalobca v žalobe poukazoval a ktoré sa týkali uznesenia o odmietnutí jeho trestného oznámenia a vyhodnotenia ním podaného trestného oznámenia. Správny súd nie je OČTK a ani trestným súdom a do jeho právomoci nepatrí vyhodnotenie správnosti / nesprávnosti posúdenia ním podaného trestného oznámenia. Všeobecné východiská práva na informácie a k tzv. fiktívnemu rozhodnutiu 23. Správny súd prvotne poukazuje na to, že právo na informácie predstavuje jeden zo základných pilierov demokratického a právneho štátu. Ústavné právo vyhľadávať, prijímať a šíriť informácie, prostredníctvom ktorého je možné výkon verejnej moci podrobiť verejnej kontrole, je právom patriacim každému jednotlivcovi. Orgány verejnej moci a ďalšie zákonom o slobode informácií vymedzené subjekty
(ďalej len „povinná osoba“) majú povinnosť sprístupňovať informácie za podmienok a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon o slobode informácií. Pokiaľ je povinnej osobe doručená žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, v súlade so zásadou dobrej správy je jej povinnosťou primárne vyvinúť úsilie, aby požadovanú informáciu našla a žiadateľovi ju poskytla (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/44/2015 zo dňa 25.01.2017). Je úlohou povinnej osoby, ktorej bolo zákonom zverené informovanie verejnosti v čo najširšej možnej miere, aby k tomuto účelu dokázala využiť všetky procesné nástroje, ktoré má k dispozícii. Povinná osoba, ktorá je orgánom verejnej moci, teda má byť profesionálom znalým práva, ktorý bude žiadateľa procesom sprístupňovania informácií sprevádzať tak, aby mu bolo v maximálnej miere vyhovené. Zjednodušene povedané, povinná osoba má hľadať spôsoby čo najširšieho vyhovenia podanej žiadosti o sprístupnenie informácií a nie dôvody, ako takejto žiadosti nevyhovieť. 24. Z dôvodu, že žalobca napadol tzv. fiktívne rozhodnutie, správny súd považuje za potrebné poukázať aj na základné právne východiská tzv. fiktívnych rozhodnutí. Správny súd uvádza, že § 18 zákona o slobode informácií upravuje tri spôsoby vybavenia žiadosti o informácie: (i) sprístupnenie informácie a vydanie rozhodnutia zápisom v spise, (ii) vydanie písomného negatívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie alebo (iii) vydanie tzv. fiktívneho negatívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácie v prípade, že povinná osoba v lehote informáciu neposkytne, nesprístupní alebo nevydá rozhodnutie. 25. Zákon o slobode informácií teda obsahuje špecifickú úpravu vydávania rozhodnutí a zavádza tzv. fiktívne rozhodnutie ako účinný nástroj pre nečinnosť povinnej osoby. V zmysle rozhodovacej činnosti kasačného súdu nastáva fikcia rozhodnutia až vtedy, keď je povinná osoba v zákonnej lehote absolútne nečinná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sži/5/2011 zo dňa 16.11.2012, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/21/2013 zo dňa 21.11.2013: „fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a je nástrojom proti nečinnosti povinnej osoby.“ Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sži/8/2012 zo dňa 15.08.2012: „faktické vybavenie žiadosti, či už formou poskytnutia informácie, alebo formou odmietnutia, má vždy prednosť pred konštatovaním existencie fiktívneho rozhodnutia.“ 26. Správny súd uvádza, že v praxi povinných osôb vznikajú rôzne variácie vybavenia žiadostí o poskytnutie informácie, ktoré je náročné jednoznačne podriadiť pod jeden z vyššie uvedených troch spôsobov predpokladaných § 18 zákona o slobode informácií. Problematickými bývajú najmä situácie, kedy povinné osoby vybavia žiadosti rôznymi neformálnymi listami a oznámeniami bez súčasného sprístupnenia informácií a bez súčasného vydania písomného rozhodnutia, ktoré by obsahovalo všetky nevyhnutné formálne a obsahové náležitosti podľa príslušných ustanovení zákona o slobode informácií a zákona č. 71/1967 o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) (vrátane výroku, odôvodnenia a poučenia o opravnom prostriedku). Zvláštnu kategóriu problematických spôsobov vybavenia žiadostí o informácie tvoria situácie, akou je aj prejednávaný prípad, kedy žiadateľ od povinnej osoby požadoval sprístupnenie informácií a bola mu doručená odpoveď, pričom žalobca mal za to, že došlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia. Následne podal žalobca voči odpovedi odvolania, na ktoré povinná osoba žiadnym spôsobom nereagovala. K poskytovaniu informácií z trestného konania 27. Z dôvodu, že žalobca žiadosťou požadoval informácie z trestných konaní, správny súd považuje za vhodné poukázať aj na základné východiská poskytovania informácií z trestného konania. 28. Správny súd odkazuje na už ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ktorý dospel k záveru, že z pozitívno-právnej úpravy explicitne nevyplýva subsidiarita zákona o slobode informácií vo vzťahu k osobitným právnym režimom poskytovania informácií, resp. že by zákon o slobode informácií mal vo vzťahu k takejto osobitnej právnej úprave postavenie lex generalis. S odkazom na uvedené vzniká stav tzv. konkurencie, resp. stav existencie paralelných právnych nástrojov s rovnakým, príp. obdobným účinkom. V dôsledku existencie osobitného právneho predpisu (napríklad trestného poriadku), ktorý rieši poskytovanie informácií tak nemôže dôjsť k nesprístupneniu informácie žiadateľovi podľa zákona o slobode informácií, a preto k obmedzeniu jeho slobodného prístupu k informáciám podľa zákona o slobode informácií nedochádza (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/23/2022 zo dňa 03.08.2022).
29. Pre úplnosť považuje správny súd v tejto veci za relevantné poukázať aj na ďalšie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 4Sžik/3/2020 zo dňa 14.12.2021, v ktorom sa kasačný súd zaoberal otázkou sprístupnenia informácií zo spisu, resp. z konania, v ktorom mala žalobkyňa (sťažovateľka) v danom konaní osobitné postavenie účastníka konania, čo jej umožňovalo účinne sa domôcť relevantných informácií aj nahliadnutím do spisu postupom podľa § 69 trestného poriadku, resp. § 55 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Skutkové a právne okolnosti veci sp. zn. 4Sžik/3/2020 a súdenej veci však nie sú identické. Kľúčový diferenciačný znak, pre ktorý správny súd rozhodujúci v tejto veci nemohol uplatniť právne závery vyslovené v rozhodnutí sp. zn. 4Sžik/3/2020 spočíva v tom, že žalobkyňa (sťažovateľka) v zmienenej veci výslovne žiadala príslušný orgán o vyhotovenie fotokópií celého vyšetrovacieho, ako aj tzv. dozorového spisu prokurátora (vrátane žiadosti o originálne úradné potvrdenie, že sa vyhotovili a zasielajú nielen fotokópie kompletného vyšetrovacieho spisu, ale tiež kompletne súvisiaceho dozorového spisu), a teda obsahom jej žiadosti nebolo priamo poskytnutie konkrétnej informácie alebo rozhodnutia - ako to predpokladá zákon o slobode informácií, ale realizácia jej práv podľa osobitných právnych predpisov. Na strane druhej, žalobca v súdenej veci explicitne žiadal o informácie podľa zákona o slobode informácií, pričom vychádzajúc z rozhodovacej praxe kasačného súdu jeho právo žiadať o informácie týmto spôsobom nemôže byť negované jeho osobitným procesným postavením v trestnom konaní. 30. Súčasne je potrebné uviesť, že je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší a s ohľadom na skutočnosť, že sa jedná o návrhové konanie, sa tento režim na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie. Je nesprávny postup orgánov verejnej správy, ak napriek výslovnej žiadosti žiadateľa o poskytnutie informácie v režime zákona o slobode informácií, túto preklasifikovali na žiadosť o nazretie do spisu alebo ako vybavenie žiadostí v režime trestného poriadku. Okrem toho, že orgán verejnej správy nemôže nahrádzať vôľu žiadateľa v tom smere, že za neho rozhodne, ktorá právna úprava z viacerých možností mu prináleží, tak ani žiadne ustanovenie zákona o slobode informácií neustanovuje vylúčenie povinnosti povinnej osoby poskytnúť informácie postupom podľa zákona o slobode informácií osobám, ktoré by tieto informácie mohli získať aj aplikáciou iného právneho nástroja. Tomu analogicky zákon o slobode informácií neurčuje, že by takéto osoby (napr. s osobitným procesným statusom v konaní, z ktorého sa informácie dožadujú), nemali právo na získavanie týchto informácií aj prostredníctvom zákona o slobode informácií. Nie je preto daný dôvod na právne diskvalifikovanie účastníka konania z možnosti domáhať sa poskytnutia informácie aj postupom podľa zákona o slobode informácií, hoci by požadovanú informáciu mohol žiadateľ získať aj iným zákonným postupom. Na strane druhej, pokiaľ si však účastník konania sám zvolí režim zákona o slobode informácií, musí byť zároveň uzrozumený s tým, že bez ohľadu na jeho osobitné postavenie v konaní (ktoré existuje súbežne s jeho postavením ako žiadateľa o poskytnutie informácie podľa zákona o slobode informácií), sa na neho budú vzťahovať obmedzenia poskytnutia informácií podľa zákona o slobode informácií (k tomu pozri uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Svk/23/2022 zo dňa 03.08.2022). K žiadosti žalobcu a k žalobným bodom 31. Ako to už správny súd uviedol vyššie, účelom sprístupňovania informácií v režime zákona o slobode informácií je umožnenie verejnosti získavať vedomosti o skutočnostiach a faktoch, s ktorými disponujú povinné osoby. Ako vyplýva z administratívneho spisu, žalovaný na žiadosť žalobcu a na všetky jeho 3 dopyty odpovedal, a to odpoveďou, a preto bola žiadosť žalobcu podľa správneho súdu vybavená postupom podľa § 18 ods. 1 zákona o slobode informácií. 32. Po preskúmaní odpovede má správny súd za to, že povinná osoba sprístupnila žalobcovi požadované informácie – v rámci odpovede povinná osoba zodpovedala na všetky 3 dopyty žalobcu (odpovede sú uvedené v bode 3 tohto rozsudku). Správny súd sa nestotožnil so žalobcom v tom, že by došlo k odmietnutiu sprístupniť požadované informácie – podľa názoru správneho súdu došlo k poskytnutiu informácií zo strany povinnej osoby, pričom z odpovede vyplýva, že sa povinná osoba venovala jednotlivo každému okruhu požadovaných informácií. Správny súd súčasne uvádza, že aj žalobné body žalobcu boli v tomto smere veľmi všeobecné a nekonkrétne – žalobca sa obmedzil výlučne na konštatovanie, že povinná osoba neposkytla žalobcovi požadované informácie tak, aby spĺňali podmienky podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, pričom z uvedeného nebolo konkrétnym spôsobom
správnemu súdu zrejmé, v čom nemalo dôjsť k vybaveniu žiadosti žalobcu a k vydaniu negatívneho rozhodnutia o nesprístupnení informácií. 33. Tu je potrebné uviesť, že za nesprístupnenie informácie (alebo za vydanie fiktívneho rozhodnutia) nemožno považovať skutočnosť, ak sprístupnená informácia nespadá presne do predstáv a očakávaní žalobcu. V tejto súvislosti správny súd odkazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 184/03 zo dňa 01.10.2003, ktorý judikoval, že obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo žiadateľa o informácie dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní, a skutočnosť, že sa žiadateľ informácie nestotožňuje s obsahom zverejnenej informácie, bez ďalšieho nepredstavuje porušenie ustanovení zákona o slobode informácií a ani porušenie práva žalobcu na prijímanie informácií v zmysle čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (obdobne uvedené judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. II. ÚS 514/2010 zo dňa 07.12.2010 alebo Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžik/4/2010 zo dňa 14.12.2021). 34. Po tom, ako správny súd podrobil správnemu súdnemu prieskumu odpoveď, musí konštatovať, že povinná osoba zodpovedala na položené okruhy, pričom nevydala rozhodnutie, ktorým by odmietla poskytnúť informáciu a ani nedošlo k vydaniu fiktívneho rozhodnutia. Voči odpovedi tak nebolo možné podať opravný prostriedok, keďže podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií možno odvolanie podať proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie. Keďže v danej veci k odmietnutiu informácií nedošlo, nebol prípustný opravný prostriedok, a preto nemohlo dôjsť ani k fiktívnemu rozhodnutiu. 35. Správny súd uvádza, že po správnych orgánoch nemožno vo všeobecnosti požadovať, aby automaticky, bez akejkoľvek žiadosti, žiadateľom o informácie poskytovali všetky informácie / všetky prílohy požadovaných dokumentov. Takýto záver by totiž v praktickom živote mohol viesť k zahlteniu subjektov poskytujúcich informácie, pretože tieto subjekty by poskytli veľké množstvo informácií. Žiadateľovi o informácie by sa tak mohlo dostať informácií, ktoré ho nezaujímajú a ktoré ani nepožadoval. Ako omnoho schodnejšie sa správnemu súdu javí postup, kedy žiadateľ o informácie na základe informácií už poskytnutých zistí, že ho zaujímajú aj ďalšie informácie, o ktorých predtým nevedel a novou žiadosťou o poskytnutie informácií si požiada o nové informácie. Takýto postup by bol podľa správneho súdu vhodný a správny, a to aj v prejednávanej veci (k tomu obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8As/34/2005 zo dňa 28.03.2006 alebo sp. zn. 4As/45/2010 zo dňa 28.02.2011). 36. V danej veci tak správny súd dospel k záveru, že žalobcovi nemožno prisvedčiť, že by mu zo strany povinnej osoby neboli poskytnuté informácie v tom rozsahu, ako ich požadoval. Povinná osoba žalobcovi fakticky úplne vyhovela, požadované informácie poskytla. Pokiaľ teda neboli žalobcovi poskytnuté informácie nad rámec toho, čo bolo žalobcom požadované, nič mu nebránilo požiadať povinnú osobu o poskytnutie doplňujúcich informácií. Je tak treba zohľadniť to, že správny orgán (povinná osoba) sa pri poskytovaní informácií a v súlade s právnymi predpismi musí vysporiadať s obsahom žiadosti o informácie a na túto reagovať. Povinnej osobe nie sú známe žiadne ďalšie okolnosti, pohnútky, dôvody alebo príčiny, ktoré viedli žiadateľa o informácie k podaniu žiadosti, nie je mu známa situácia žiadateľa, pokiaľ sám žiadateľ o informácie tieto skutočnosti v žiadosti neuvedie. Povinné osoby nie sú schopné poznať alebo odhaľovať zámery a úmysly žiadateľa a nezostáva im nič iné, než vychádzať výlučne z obsahu žiadosti a nemôžu si čokoľvek domýšľať alebo poskytovať informácie nad jej rámec. 37. V prípade, ak tak žalobca nebol spokojný s odpoveďou povinnej osoby, mohol adresovať novú žiadosť s tým, že by uviedol, ktoré konkrétne ďalšie informácie od povinnej osoby požaduje. K ďalším relevantným okolnostiam a závery 38. Správny súd však musí vytknúť konaniu povinnej osoby a žalovanému pochybenie. Aj napriek tomu, že správny súd ustálil, že na žiadosť žalobcu povinná osoba odpovedala a požadované informácie mu poskytla, žalobca podal voči odpovedi odvolanie, pričom žalovaný nepostupoval podľa § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktorý v druhej vete spomenutého rozhodnutia uvádza, že odvolací orgán upovedomí žiadateľa o dátume, keď mu bolo odvolanie doručené. Žalovaný tak mal žalobcovi ozrejmiť, že jeho odvolanie eviduje a uviesť mu, že voči odpovedi nebolo možné podať odvolanie, keďže nedošlo
k odmietnutiu sprístupnenia požadovanej informácie. Uvedené pochybenie však nemá za následok dôvodnosť žaloby, keďže ako to ustálil správny súd vyššie, k sprístupneniu informácií došlo, odvolanie nebolo možné podať, a teda žalobca nebol oprávnený ani podať opravný prostriedok. 39. Správny súd zároveň uvádza, že vyjadrenie žalovaného k žalobe nesúhlasí s odpoveďou. Zatiaľ čo povinná osoba v odpovedi priamo odkazovala na žalobcom podanú žiadosť o sprístupnenie informácií, žalovaný vo vyjadrení k žalobe zmenil rétoriku a uviedol, že sa nejednalo o odpoveď na žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, ale jednalo sa o žiadosť o informácie procesnej strany v trestnom konaní. Ako to však uviedol správny súd už vyššie, orgán verejnej správy nemôže nahrádzať vôľu žiadateľa v tom smere, že za neho rozhodne, ktorá právna úprava z viacerých možností mu prináleží, a vybrať si pre povinnú osobu tú najvhodnejšiu. V tomto tak bola argumentácia žalovaného v súdnom konaní zjavne nesprávna. Aj napriek uvedenému bol však správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, pričom preskúmaval fiktívne rozhodnutie a odpoveď, ktorá, ako vyplynulo z obsahu, bola reakciou na žiadosť žalobcu, ktorú podal na podklade zákona o slobodnom prístupe k informáciám. 40. Na podklade uvedeného tak správny súd vyvodil, že v predmetnom prípade nedošlo k vydaniu tzv. fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií a ani k odmietnutiu poskytnutia informácií. 41. S poukazom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju s poukazom na ustanovenie § 190 SSP zamietol. 42. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli. 43. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).