Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/244/2022 1022201652 04. 11. 2025 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1022201652.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: 1/ JUDr. Jozef Jaroščák, ml., advokát, so sídlom Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov, IČO: 35 370 556, 2/ A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX E., právne zastúpený: JUDr. Jozef Jaroščák, ml., advokát, so sídlom Radničné námestie 33, 085 01 Bardejov, IČO: 35 370 556, proti žalovanému: Slovenská advokátska komora, so sídlom Kolárska 4, 813 42 Bratislava, IČO: 30 795 141, právne zastúpený: JUDr. Eva Bušová, advokátka, so sídlom advokátskej kancelárie Tobrucká 6, 811 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti uznesenia žalovaného č. 67/12/2022 zo dňa 10.10.2022, takto rozhodol: I. Správny súd uznesenie žalovaného č. 67/12/2022 zo dňa 10.10.2022 v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
z r u š u j e a vec
II. Správny súd žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 08.09.2022 bol žalovanému doručený návrh žalobcu v 1. rade (ďalej len „žalobca 1/“) na zápis žalobcu v 2. rade (ďalej len „žalobca 2/“) do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného žalovaným (ďalej len „zoznam advokátskych koncipientov“). Prílohou tohto návrhu boli (okrem iného) osvedčená fotokópia Diplomu č. 02962/B/2009 zo dňa 20.06.2009 vydaného Bankovním institutom, Vysokou školou Praha o získaní vysokoškolského vzdelania štúdiom bakalárskeho študijného programu „Bankovnictví“, v študijnom odbore „Právní administrativa v podnikatelské sféře“, osvedčená fotokópia Diplomu č. H 000500 zo dňa 31.05.2012 vydaného Vysokou školou v Sládkovičove, Fakultou práva A. A. o absolvovaní vysokoškolského štúdia druhého stupňa v študijnom programe „právo“, vyjadrenie žalobcu 1/ zo dňa 09.09.2022 o vzdelaní žalobcu 2/ (ďalej len „vyjadrenie o vzdelaní žalobcu 2/“) a fotokópia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 53/2015 zo dňa 16.12.2015. 2. Žalovaný uznesením č. 67/12/2022 zo dňa 10.10.2022 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) rozhodol tak, že žalobcu 2/ nezapísal do zoznamu advokátskych koncipientov. Žalovaný v odôvodnení napadnutého uznesenia v stručnosti zhrnul priebeh administratívneho konania a svoje skutkové zistenia. Následne žalovaný uviedol, že v zmysle platnej právnej úpravy nebolo možné v prípade žalobcu 2/ konštatovať ku dňu rozhodovania o zápise do zoznamu advokátskych koncipientov, že absolvoval zákonom požadované vysokoškolské vzdelanie na prvom stupni v odbore právo. Žalovaný mal za to, že bolo jeho povinnosťou ako správneho orgánu sui generis v rozsahu svojej pôsobnosti aplikovať platné právo
s prihliadnutím na jeho účel a vôľu zákonodarcu. Nebolo možné výkladom právnej normy nahrádzať jej účel a vôľu zákonodarcu, pokiaľ to zo znenia právnej normy nevyplývalo. Právna úprava ustanovená v § 62 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“) bola právnou úpravou kogentnou a určovala zákonné požiadavky pre úspešný zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, resp. pre pozitívne rozhodnutie žalovaného o zápise do zoznamu advokátskych koncipientov. Žalovaný bol povinný zapísať toho, kto splnil zákonom stanovené podmienky a naopak bol povinný odoprieť zapísať toho, kto nesplnil čo i len jednu z podmienok uvedených v § 62 ods. 3 zákona o advokácii. Žalovaný sa nestotožnil s názorom o neprimerane prísnej aplikácii práva (a tvrdosti zákona), keďže žalobca 2/, ak by zostal po svojom prvozápise v zozname advokátskych koncipientov zapísaný (aj po zmene zákona o advokácii), tak by uvedená zmena relevantnej právnej úpravy na neho nemala žiaden vplyv. Zákon o advokácii neumožňoval žalovanému uplatnenie akejkoľvek diskrečnej právomoci, ktorá by mu umožnila v medziach relevantnej právnej úpravy prijať také rozhodnutie, ktoré by považoval za vhodnejšie s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Kvalifikačnú podmienku stanovenú zákonom o advokácii nebolo možné nahradiť praxou, resp. reálnym výkonom určitého povolania. II. Žaloba 3. Žalobcovia sa žalobou zo dňa 29.11.2022 domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého uznesenia a jeho zrušenia, vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 4. Podstatnou skutočnosťou bolo, že žalobca 2/ v minulosti už bol zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov, t. j. v minulosti spĺňal vzdelanostné ako aj osobnostné predpoklady pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Plynutím času pre žalobcu 2/ nedošlo k žiadnej zmene (napr. odobratiu titulu, odsúdeniu za trestný čin), ktorá by ho diskvalifikovala z možnosti byť zapísaný za advokátskeho koncipienta a to s ohľadom na zákonné kritériá, ktoré platili v čase jeho prvého zápisu za advokátskeho koncipienta do zoznamu advokátskych koncipientov. Podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2014 v prípade zápisu do zoznamu advokátskych koncipientov postačovalo predložiť diplom o ukončení právnického štúdia v druhom stupni, t. j. za advokátskeho koncipienta mohla byť zapísaná osoba, ktorá síce nezískala v prvom stupni vzdelanie v odbore právo, ale takéto vzdelanie získala aspoň v druhom stupni. 5. Žalobca 2/ ukončil vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v odbore právo dňom 31.05.2012 a dňom 22.08.2012 bol žalovaným zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov. Žalobca 2/ získal vzdelanie v druhom stupni v odbore právo pred 18.10.2012, t.j. pred prijatím zákona č. 335/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o advokácii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela zákona o advokácii“). Z dôvodu neprípustnosti pravej retroaktivity sa na žalobcu 2/ nemohlo vzťahovať znenie súčasne platného a účinného ustanovenia § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii. 6. Bolo nesporné, že novela zákona o advokácii neobsahovala prechodné ustanovenia vo vzťahu k „retroaktivite“, t.j. k osobám, ktoré nezískali vzdelanie v odbore právo kontinuálne v prvom a druhom stupni tak, ako tomu bolo v prípade žalobcu 2/. Vecou posúdenia ústavno-právnej súladnosti sporných ustanovení novely zákona o advokácii sa už zaoberalo plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to na základe návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Rvp 3488/2015, t.j. návrhu v zmysle § 125 Ústavy Slovenskej republiky na posúdenie súladnosti zákona s Ústavou Slovenskej republiky. Obsahovo totožná právna vec už bola riešená plénom Ústavného súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 53/2015, z ktorého vyplývalo, že v predmetnom prípade z dôvodu neprípustnosti pravej retroaktivity mal byť žalobca 2/ zapísaný za advokátskeho koncipienta, keďže opak by znamenal ústavno-právne nekonformný zásah do ústavných práv žalobcu 2/, a to najmä do práva na voľbu povolania podľa čl. 35 Ústavy Slovenskej republiky. Aj v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky bolo nesporné, že pravá retroaktivita bola neprípustná (napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 10/04, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 6/04, PL. ÚS 28/00, PL. ÚS 37/99, PL. ÚS 38/99, PL. ÚS 28/00).
7. Ústavný súd Slovenskej republiky síce návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. Rvp 3488/2015 odmietol, avšak zároveň dospel k právnym záverom, ktoré potvrdzujú argumentáciu žalobcov, že z dôvodu neprípustnosti pravej retroaktivity mal byť žalobca 2/ zapísaný za advokátskeho koncipienta, a to napriek platnému a účinnému zneniu § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 53/2015 zo dňa 16.12.2015 konštatoval, že nepochybuje o tom, že napadnuté ustanovenie obmedzuje možnosť výkonu advokácie, t.j. ustanovuje podmienku, resp. predpoklad pre zápis do zoznamu advokátov, bez ktorého fyzická osoba nemôže nadobudnúť oprávnenie vykonávať advokáciu, a že teda napadnuté obmedzenie obmedzuje prístup k určitej profesionálnej realizácii osôb, ktorá spadá pod ochranu čl. 19 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako aj čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, t.j. má vplyv alebo zasahuje do realizácie práv vyplývajúcich z uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ďalej Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že aj napriek tomu, že v platnej legislatíve nie je zákonodarcom osobitne upravené právne postavenie advokátskych koncipientov, ktorí boli zapísaní v zozname advokátskych koncipientov už pred prijatím novely zákona o advokácii a nespĺňajú podmienku uvedenú v napadnutom ustanovení, súčasná práva úprava v spojení so štandardnými metódami právneho výkladu a rozsiahlou judikatúrou umožňuje taký výklad a aplikovateľnosť právnych predpisov, ktorý zabezpečí ústavne konformnú ochranu právneho postavenia týchto advokátskych koncipientov reštriktívnym výkladom napadnutého ustanovenia, ktorý na prípady advokátskych koncipientov zapísaných v zozname advokátskych koncipientov v čase prijatia novely zákona o advokácii nie je možné aplikovať s ohľadom na ochranu nimi nadobudnutých legitímnych očakávaní, t.j. s ohľadom na rešpektovanie základných zásad právneho štátu, predovšetkým princípu právnej istoty. Žalovaný napriek tomu, že sa pred vydaním napadnutého uznesenia oboznámil s uvedenými skutočnosťami, tak úplne nepochopiteľne odmietol zapísať žalobcu 2/ do zoznamu advokátskych koncipientov, pričom svoje uznesenie riadne neodôvodnil. 8. Argumentácia žalovaného bola veľmi stručná a v podstate bola uvedená len na poslednej strane napadnutého uznesenia. Žalovaný tvrdil, že bol povinný odoprieť zápis koncipienta, ak uchádzač nesplnil čo i len jednu z podmienok uvedených v § 62 zákona o advokácii. Žalovaný sa však vôbec nevyjadril k otázke neprípustnosti pravej retroaktivity. 9. Žalovaný ďalej úplne nepochopiteľne argumentoval tým, že žalobca 2/ mal zostať zapísaný v zozname advokátskych koncipientov. Tejto argumentácii žalovaného chýbala vecná aj právna logika a v podstate bola bezpredmetná, a to preto, že žiadosť o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov mohol podať výlučne len advokát, a to okrem iného v prípade, že koncipient bol u advokáta zamestnaný v trvalom pracovnom pomere. V prípade, ak došlo k zániku pracovno-právneho vzťahu medzi koncipientom a advokátom, táto skutočnosť znamenala, že koncipient ex lege nemohol byť ďalej zapísaný v zozname advokátskych koncipientov. Žalobca 2/ bol po prvom zápise do zoznamu advokátskych koncipientov vymazaný z tohto zoznamu výlučne preto, že jeho vtedajší zamestnávateľ s ním z dôvodov výlučne na strane tohto zamestnávateľa bol nútený ukončiť pracovno-právny vzťah. Žalobca 2/ nemal možnosť ovplyvniť túto skutočnosť. 10. Pre žalobcov bolo prekvapujúce, že žalovaný ako jediná organizácia zastupujúca všetkých advokátov nevedel v praxi aplikovať právo a právne závery súdov. Z dôvodu neprípustnosti pravej retroaktivity nebolo sporné, že či má alebo nemá byť žalobca 2/ zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov, keďže samozrejme žalobca 2/ mal byť zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov. 11. Rozhodnutie správneho orgánu muselo v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a správny orgán bol povinný svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. V tomto smere žalobcovia poukázali na stanovisko prezentované v odbornej literatúre ako aj na stanoviská prezentované v súdnej praxi. 12. Napadnuté uznesenie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, bolo nezákonné a ústavno-právne nekonformné a arbitrárne. Ako celok bolo napadnuté uznesenie zmätočné a nepreskúmateľné. Preto boli dané dôvody na zrušenie napadnutého uznesenia. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe
13. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 09.02.2023 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 14. Žalovaný v napadnutom uznesení podrobne popísal, z akých zákonom predpísaných podkladov pri svojom rozhodovaní vychádzal, pričom dostatočným spôsobom zdôvodnil, prečo žalobcu 2/ nezapísal do zoznamu advokátskych koncipientov. Napadnuté uznesenie bolo vydané v súlade so zákonom o advokácii. Žalovaný preto odkázal na obsah napadnutého uznesenia. IV. Replika žalobcov 15. Žalobcovia v replike zo dňa 16.02.2023 konštatovali, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol len to, že trvá na správnosti napadnutého uznesenia. Žalovaný sa pritom vôbec nevyjadril k otázke neprípustnosti priamej retroaktivity a k právnym záverom uvedeným v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 53/2015 zo dňa 16.12.2015, ktoré boli citované v žalobe, a ktoré v celom rozsahu vyvracali argumentáciu žalovaného uvedenú v napadnutom uznesení. Žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe vôbec nevysporiadal so žalobnou argumentáciou a ani na ňu žiadnym spôsobom nereagoval. Zo strany žalobcov tak de facto nebolo ani k čomu sa ďalej vyjadrovať. Vyjadrenie žalovaného k žalobe bolo bezobsažné a predstavovalo iba pro forma vyjadrenie. Žalobcovia naďalej a v celom rozsahu zotrvali na podanej žalobe a na skutočnostiach v nej uvedených. 16. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcov nevyužil. V. Konanie na správnom súde 17. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/244/2022 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-1S/244/2022. 18. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 04.11.2025. VI. Relevantné právne predpisy 19. Podľa § 11 ods. 1 zákona o advokácii, proti rozhodnutiu komory o nezapísaní fyzickej osoby do zoznamu advokátov, o vyčiarknutí advokáta zo zoznamu advokátov podľa § 7 ods. 1 písm. b), d), f) až i) a odsekov 2 a 3 a o pozastavení výkonu advokácie podľa § 8 nie je prípustný opravný prostriedok a toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť a vykonateľnosť jeho doručením. 20. Podľa § 11 ods. 3 zákona o advokácii, ustanovenia odsekov 1 a 2 platia rovnako aj pre usadených euroadvokátov, medzinárodných advokátov, zahraničných advokátov, spoločnosti s ručením obmedzeným, verejné obchodné spoločnosti, združenia, komanditné spoločnosti, organizačné zložky zahraničných združení a pre advokátskych koncipientov. 21. Podľa § 11 ods. 4 zákona o advokácii, rozhodnutie podľa odsekov 1 a 2 vydáva predsedníctvo komory a musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,
b) označenie fyzickej osoby, o ktorej nezapísaní, pozastavení výkonu advokácie alebo vyčiarknutí zo zoznamu advokátov sa rozhodovalo, s uvedením jej mena, priezviska a dátumu narodenia, c) výrok, d) odôvodnenie, e) miesto vydania rozhodnutia, f) dátum vydania rozhodnutia, g) podpis štatutárneho orgánu komory, h) poučenie o opravnom prostriedku a o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom. 22. Podľa § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii, Komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, usadeného euroadvokáta alebo organizačnej zložky zahraničného združenia, ktorí sú zapísaní v príslušnom zozname vedenom komorou najmenej tri roky do 15 dní toho, kto získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; od absolventa zahraničnej vysokej školy môže predsedníctvo komory požadovať, aby preukázal pred skúšobným senátom komory, že je schopný aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky; ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v odbore právo; podrobnosti o preukazovaní schopnosti aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky určí predpis komory. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 23. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo uznesenie žalovaného vo veci návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto uznesenia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. 24. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky pristúpil v prvom rade k posúdeniu preskúmateľnosti napadnutého uznesenia, keďže len preskúmateľné rozhodnutie, resp. opatrenie orgánu verejnej správy je spravidla spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti a vád administratívneho konania. Skôr, ako by správny súd pristúpil k vlastnému posúdeniu preskúmateľnosti napadnutého uznesenia, pripomína, že rozhodnutie, resp. opatrenie orgánu verejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak, ak je rozhodnutie, resp. opatrenie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je rozhodnutím, resp. opatrením nepreskúmateľným. Rozhodnutie, resp. opatrenie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti. 25. Pri posudzovaní preskúmateľnosti rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy nemožno opomenúť, že eventuálne nedostatky jeho odôvodnenia nie je možné zhojiť doplnením dôvodov, či zrozumiteľnejším formulovaním dôvodov predmetného individuálneho správneho aktu v správnom súdnom konaní. Pre správny súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v rozhodnutí, resp. opatrení orgánu verejnej správy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/24/2023 zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami, písomné vyjadrenie orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní nenahrádza odôvodnenie jeho rozhodnutia, resp. opatrenia vo veci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy teda nie je možné
konvalidovať vyjadreniami orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017). 26. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v intenciách žalobných námietok posúdiť preskúmateľnosť napadnutého uznesenia majúc pritom na pamäti, že žalobné námietky smerovali k nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia predovšetkým pre nedostatok dôvodov. 27. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že jeho súčasťou je (okrem iného) vyjadrenie o vzdelaní žalobcu 2/, v ktorom žaloba 1/ namietal, že na žalobcu 2/ sa z dôvodu neprípustnosti pravej retroaktivity nemôže vzťahovať právna úprava ustanovená v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znení platnom a účinnom v čase spísania tohto vyjadrenia. V tomto smere žalobca 1/ poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Inými slovami, v priebehu administratívneho konania bola zo strany žalobcu 1/ v konečnom dôsledku predostretá otázka retroaktivity právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znení platnom a účinnom v čase posudzovania návrhu žalobcu 1/ na zápis žalobcu 2/ do zoznamu advokátskych koncipientov (ďalej len „predmetný návrh na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov“) alebo teda otázka retroaktivity zmeny právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii vykonanej novelou zákona o advokácii (ďalej len „retroaktivita novely zákona o advokácii“). Zodpovedanie tejto otázky pritom nepochybne malo zásadný význam pri posudzovaní predmetného návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Bolo preto povinnosťou žalovaného riadne a náležite vysporiadať sa s touto otázkou v rozhodnutí o predmetnom návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, t.j. v napadnutom uznesení. 28. Z uznesenia žalovaného správny súd zistil, že žalovaný mal za to, že v preskúmavanej právnej veci je potrebné aplikovať znenie § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii platné a účinné v čase posudzovania predmetného návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov [ďalej len „platné a účinné znenie § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii“], t.j. znenie, podľa ktorého (okrem iného) platí, že ak žiadateľ získal vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získal vzdelanie v odbore právo. Uvedené vyplýva z poukazu žalovaného na túto právnu úpravu v podobe jej citácie a zvýraznenia v napadnutom uznesení ako aj a predovšetkým z jeho konštatovania v napadnutom uznesení, že „nie je možné v prípade A. B. C. konštatovať ku dňu rozhodovania o zápise, že absolvoval zákonom požadované vysokoškolské vzdelanie na prvom stupni v odbore právo.“ 29. Správny súd v nadväznosti na záver žalovaného, že v preskúmavanej právnej veci je potrebné aplikovať platné a účinné znenie § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii, pripomína, že pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Orgán verejnej moci, ktorého postavenie v preskúmavanej právnej veci má aj žalovaný, a síce v podobe orgánu verejnej správy, však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca musí sa od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Samozrejme sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Je potom zrejmé, že orgán verejnej moci sa pri výklade relevantnej právnej normy aplikovanej na ním rozhodovaný prípad nemôže obmedziť na uplatnenie metódy jazykového výkladu v situácii, kedy účastník konania v konečnom dôsledku namieta, že uplatnenie „len“ tejto metódy výkladu právnych noriem bez prihliadnutia k ostatným metódam výkladu právnych noriem by viedlo k záverom rozporným s požiadavkou ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov. O takýto prípad pritom išlo aj v preskúmavanej právnej veci. Žalovaný preto mal venovať zvýšenú pozornosť objasneniu svojich úvah pri interpretácii ním aplikovanej relevantnej právnej úpravy. 30. Pokiaľ ide o úvahy žalovaného pri výklade relevantnej právnej úpravy ním aplikovanej vo veci predmetného návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, žalovaný v napadnutom uznesení konštatoval, že je jeho povinnosťou aplikovať platné právo s prihliadnutím na účel a vôľu zákonodarcu, a že nie je možné výkladom právnej normy nahrádzať účel a vôľu zákonodarcu, ak to zo znenia právnej normy nevyplýva. Žalovaný ale vo väzbe na uvedené v napadnutom uznesení vôbec neozrejmil účel a vôľu zákonodarcu vo vzťahu k právnej úprave ustanovenej v § 62 ods. 1 písm.
b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení. Správny súd tak nemohol pristúpiť k posúdeniu správnosti identifikácie účelu právnej úpravy aplikovanej na preskúmavanú právnu vec zo strany žalovaného. Inými slovami, správny súd nemohol pristúpiť k posúdeniu toho, či žalovaný správne identifikoval účel právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení, a potom pochopiteľne ani k posúdeniu toho, či túto právnu normu žalovaný správne vyložil vo väzbe na jej účel. Napadnuté uznesenie tak bolo v uvedenom smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 31. Správny súd z administratívneho spisu v nadväznosti na namietanú retroaktivitu právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení, resp. v nadväznosti na namietanú retroaktivitu novely zákona o advokácii zistil, že žalobca 2/ v minulosti bol zapísaný do zoznamu advokátskych koncipientov. Žalobca teda podľa žalovaného v minulosti spĺňal podmienky pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Keď potom žalovaný v nadväznosti na návrh žalobcu 1/ opätovne rozhodoval o zápise žalobcu 2/ do zoznamu advokátskych koncipientov, ktorý bol z tohto zoznamu medzičasom vyčiarknutý, dospel k záveru, že [vzhľadom na novelizované znenie § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii platné a účinné v čase opätovného rozhodovania o zápise žalobcu 2/ do zoznamu advokátskych koncipientov] žalobca 2/ nespĺňa podmienky pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Táto okolnosť len zvýrazňovala povinnosť žalovaného náležite sa vysporiadať s otázkou namietanej retroaktivity právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení a teda s intertemporálnym rozmerom tejto právnej úpravy. 32. Správny súd v nadväznosti na povinnosť žalovaného vysporiadať s otázkou namietanej retroaktivity právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení a teda s intertemporálnym rozmerom tejto právnej úpravy z napadnutého uznesenia zistil, že v ňom úvahy žalovaného, prečo v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci nevzhliadol existenciu intertemporálne relevantného sklamania dôvery v právo, absentujú. Takisto v napadnutom uznesení absentujú úvahy žalovaného vo vzťahu k testu intertemporálnej proporcionality, v rámci ktorého sa posudzujú ciele, ktoré zákonodarca zmenou právnej úpravy sledoval, a prostriedkov, ktoré k dosiahnutiu predmetných cieľov zvolil, so „sklamanou dôverou v právo“ (porovnaj napr. KOUKAL, P.: Předvídatelnost, retroaktivita a zpětné působení práva. Právník, 2016, č. 3, s . 259 - 260). Napokon žalovaný sa v napadnutom uznesení explicitne nevyjadril ani k otázke, či vo vzťahu k zmene právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii vykonanej novelou zákona o advokácii možno v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci vôbec uvažovať o jej retroaktivite. Vzhľadom na výrok napadnutého uznesenia síce možno usudzovať, že žalovaný na túto otázku odpovedal záporne alebo ak na ňu aj odpovedal kladne, že dospel k záveru, v zmysle ktorého ide o prípad prípustnej retroaktivity. Z napadnutého uznesenia však nie sú zrejmé úvahy, ktoré žalovaného viedli k takémuto implicitnému záveru. Napadnuté uznesenie tak bolo v uvedenom smere nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 33. Pri posudzovaní preskúmateľnosti napadnutého uznesenia z hľadiska dostatočnosti jeho odôvodnenia pozornosti správneho súdu neuniklo konštatovanie žalovaného, že právna úprava ustanovená v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení je kogentným ustanovením zákona o advokácii, a že zákon o advokácii neumožňuje žalovanému uplatnenie akejkoľvek diskrečnej právomoci, ktorá by mu umožnila v medziach zákonnej úpravy prijať také rozhodnutie, ktoré by považoval za vhodnejšie s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Tieto konštatovania žalovaného však nedávajú odpoveď na otázku, prečo žalovaný v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci nevzhliadol existenciu intertemporálne relevantného sklamania dôvery v právo a ani neobjasňujú úvahy žalovaného vo vzťahu k testu intertemporálnej proporcionality. Predmetné konštatovania predstavujú vo svojej podstate žalovaným prezentovaný výklad právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení. Skôr ako by ale žalovaný pristúpil k výkladu právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení a k jeho aplikovaniu na preskúmavanú právnu vec, mal sa v napadnutom uznesení náležite vysporiadať s otázkou, či v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci je vôbec možné aplikovať právnu úpravu ustanovenú v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znení platnom a účinnom v čase posudzovania predmetného návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, a to v nadväznosti na jej namietanú retroaktivitu, resp. v nadväznosti na namietanú retroaktivitu novely zákona o advokácii. Takto ale žalovaný v napadnutom uznesení nepostupoval.
34. Pre úplnosť správny súd uvádza, že odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo nedostatočné aj v časti, v ktorej žalovaný konštatoval, že sa nestotožnil s názorom o neprimerane prísnej aplikácii práva a tvrdosti zákona o advokácii, pretože ak by žalobca 2/ zostal po svojom prvozápise do zoznamu advokátskych koncipientov zapísaný v tomto zozname, tak by na neho uvedená zmena zákona o advokácii nemala žiadny vplyv. Aj úvaha žalovaného v tomto smere by mohla byť relevantná až po ustálení záveru, či v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci je vôbec možné aplikovať právnu úpravu ustanovenú v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v znení platnom a účinnom v čase posudzovania predmetného návrhu na zápis do zoznamu advokátskych koncipientov. Dôvodným pritom bol aj poukaz žalobcov na právnu úpravu ustanovenú v § 63 ods. 1 zákona o advokácii, v zmysle ktorej, ak sa pracovný pomer advokátskeho koncipienta uzatvorený s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou alebo spoločnosťou s ručením obmedzeným podľa § 62 ods. 1 písm. d) zákona o advokácii skončil, žalovaný ho vyčiarkne zo zoznamu advokátskych koncipientov ku dňu skončenia pracovného pomeru. Z § 63 ods. 2 zákona o advokácii potom vyplývajú aj ďalšie dôvody vyčiarknutia advokátskeho koncipienta zo zoznamu advokátskych koncipientov. Keďže zákon o advokácii ustanovuje viacero okolností zakladajúcich dôvod na vyčiarknutie advokátskeho koncipienta zo zoznamu advokátskych koncipientov, samotnú okolnosť, že žalobca 2/ bol vyčiarknutý zo zoznamu advokátskych koncipientov, ešte nemožno bez ďalšieho automaticky považovať za dôvod, ktorý by vylučoval záver o tvrdosti právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení vo vzťahu k žalobcovi 2/. Záver, aký prezentoval žalovaný, by bolo možné aprobovať v nadväznosti na konkrétne okolnosti, ktoré viedli k vyčiarknutiu konkrétneho advokátskeho koncipienta zo zoznamu advokátskych koncipientov, pričom žalovaný by samozrejme musel svoje úvahy náležite odôvodniť. Takto ale žalovaný v napadnutom uznesení nepostupoval. 35. Sumarizujúc uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov tak, ako to dôvodne namietali žalobcovia. 36. Keďže pre správny súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v preskúmavanom rozhodnutí, resp. opatrení orgánu verejnej správy, správny súd nemohol pri posudzovaní zákonnosti napadnutého uznesenia z hľadiska jeho preskúmateľnosti prihliadať na eventuálne následné vyjadrenie alebo teda vyjadrenia žalovaného, ktorých materiálny obsah nebol premietnutý do samotného napadnutého uznesenia. Správny súd tak nemohol prihliadnuť ani na písomnosti predložené žalovaným, presnejšieho jeho právnym zástupcom, na pojednávaní dňa 04.11.2025, a to žiadosť žalovaného o odborné usmernenie zo dňa 29.09.2025 adresovanú Ministerstvu školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky a mailovú odpoveď na uvedenú žiadosť zo dňa 09.10.2025, keďže neboli a vzhľadom na dátum ich vyhotovenia ani nemohli byť premietnuté do obsahu napadnutého uznesenia. Predmetné písomnosti by navyše mohli mať relevanciu len v nadväznosti na riadne vysporiadanie sa žalovaného s námietkami žalobcov týkajúcimi sa retroaktivity právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení a aj to len vtedy, ak by bolo možné pri interpretácii relevantnej právnej úpravy lege artis dospieť k záveru, že predmetnú žiadosť o zápis do zoznamu advokátskych koncipientov je potrebné posudzovať v zmysle právnej úpravy, podľa ktorej jednou z podmienok pre zápis určitej osoby do zoznamu advokátskych koncipientov je to, že ak táto osoba získala vysokoškolské vzdelanie najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby v oboch stupňoch získala vzdelanie v odbore právo. 37. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Správny súd pre úplnosť dodáva, že otázkou existencie žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP sa už nezaoberal, keďže ich hodnotenie by bolo s ohľadom na vytýkané vady napadnutého uznesenia v podobe jeho nepreskúmateľnosti v tomto konaní predčasné. 38. Úlohou žalovaného v ďalšom konaní bude opätovne rozhodnúť o návrhu žalobcu 1/ na zápis žalobcu 2/ do zoznamu advokátskych koncipientov. Žalovaný pritom bude viazaný právnym názorom správneho súdu vysloveným v tomto rozsudku, a teda žalovaný sa bude musieť riadne vysporiadať s namietanou retroaktivitou právnej úpravy ustanovenej v § 62 ods. 1 písm. b) zákona o advokácii v platnom a účinnom znení vo vzťahu k žalobcovi 2/.
39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 40. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.