Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/70/2022 1022200384 26. 06. 2025 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2025:1022200384.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členov senátu JUDr. Davida Žáka a JUDr. Daniely Uhríkovej, v právnej veci HYDINA SLOVENSKO s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 23/640, 962 21 Lieskovec, IČO: 45 300 950, právne zastúpený KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava, IČO: 51 003 848, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022, takto rozhodol: I. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP zamieta. II. Správny súd žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017, ktorá začala dňa 01.10.2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 22.08.2019, doručeného daňovému subjektu dňa 27.08.2019. 2. O výsledku daňovej kontroly bol vyhotovený protokol č. 101724/2021 zo dňa 08.03.2021 (ďalej len „protokol z daňovej kontroly“), ktorého súčasťou bola aj výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Protokol z daňovej kontroly a výzva na vyjadrenie sa k nemu boli žalobcovi doručené, zároveň mu bola určená lehota na vyjadrenie s poučením podľa § 46 ods. 8 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“). Žalobca sa k protokolu z daňovej kontroly vyjadril písomne, uskutočnil osa aj ústnej pojednávanie k prerokovaniu pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom. 3. Správca dane rozhodnutím č. 101231501/2021 zo dňa 14.07.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubil rozdiel dane v sume XX.XXX,XX eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017, lebo si neoprávnene odpočítal dane z pridanej hodnoty v predmetnej sume. Správca dane rozhodnutie odôvodnil okrem iného tým, že daňový subjekt si v zdaňovacom období marec 2017 uplatnil: 3.1. odpočítanie dane z nákupu tovaru - chladenej hydiny (kurča chladené, štvrte voľné, kuracie srdcia, hydinové mäso a chladené hydinové výrobky) na základe faktúr od dodávateľa Mima Market s. r. o.,
Jaseňová 3220/20, Žilina, IČO 46 956 468 (ďalej len Mima Market s. r. o.) v celkovej výške X XXX,XX eura (základ dane XX XXX,XX eura). Správca dane zistil, že krajinou pôvodu tovaru dodaného daňovému subjektu v zmysle dodávateľských faktúr od Mima Market s. r. o. bola Poľská republika, preto zaslal viaceré žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej len „žiadosti o MVI“) do Poľskej republiky a rozhodnutím č. 101019778/2020 zo dňa 10.06.2020 bola daňová kontrola prerušená. Z odpovedí na žiadosti o MVI bolo zistené, že spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nakupovala v mesiaci marec 2017 chladené hydinové mäso od spoločnosti Mima Market s. r. o., ktoré bolo pôvodom z Poľska od spoločnosti CEDROB S.A. Tovar bol spoločnosťou CEDROB S.A. fakturovaný spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. a miesto vykladania tovaru bola uvedená adresa HYDINA SLOVENSKO s.r.o., Napájadlá 1, Košice, ktorá aj potvrdila prevzatie tovaru. Na dokladoch CMR nebola uvedená spoločnosť Mima Market s. r. o. a nikdy nebola reálnym príjemcom tovaru. Spoločnosti Mima Market s. r. o. a Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. boli do dodávateľského reťazca umelo včlenené, o čom platiteľ vedel, resp. mohol vedieť, došlo k podvodnému konaniu vo vzťahu k DPH a preto v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok v spojených veciach C-439/04 Axel Kittel a C-440/04 Recolta Recycling ) správca dane nepriznal kontrolovanému daňovému subjektu odpočítanie dane z faktúr vyhotovených daňovým subjektom Mima Market s. r. o. vo výške X XXX,XX eura. 3.2. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 170100001 vyhotovenej dodávateľom Corporation Work Service SK s.r.o., Cukrová 14, Bratislava (ďalej len „Corporation Work Service SK s.r.o.“) v sume XX XXX,XX eur (základ dane XXX XXX,XX eur) za služby na základe zmluvy zo dňa 23.02.2017 o poskytovaní kvalifikovanej pracovnej sily. Správca dane nepriznal žalobcovi ako daňovému subjektu odpočítanie dane v predmetnej výške z dôvodu nepreukázania, že prijal služby v takom rozsahu ako je fakturačne deklarované a konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon č. 222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. 3.3. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľských faktúr č. 101700045 a č. 101700044 od spoločnosti BVB plus, s.r.o., Svetlá pusta 460/8, Košice – Barca, IČO 46 705 708 (ďalej len „BVB plus, s.r.o.“) v sume XXX,XX eura (základ dane celkom X XXX,XX eura) za prenájom autobusov. Z listín predloženým žalobcom na výzvu správcu dane tento zistil, že doklady si navzájom odporujú, nepreukazujú uskutočnenie prijatých zdaniteľných obchodov od dodávateľa BVB plus, s.r.o. pre účely dodávok tovarov a služieb ako platiteľa, došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona písm. a) č. 222/2004 Z. z. 3.4. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 00092017 od spoločnosti SOLAX Power s.r.o., Budimír 283, 044 43 Budimír, IČO 46 471 707 (ďalej len „SOLAX Power s.r.o.“) za kuriérske služby na základe zmluvy o kuriérskych službách dňa 28.12.2016, ktorej základ dane je v sume XXX,XX eur ( základ dane XXX,XX eur, DPH 20 %). Správca dane neuznal odpočítanie dane z tejto faktúry od dodávateľa SOLAX Power s.r.o., pretože došlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. 3.5. odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúry č. 04/03/2017 vyhotovenej dodávateľom IS Solutions, s.r.o., Bellova 2/C, Bratislava – mestská časť Nové Mesto, IČO 36 371 169 (ďalej len „IS Solutions, s.r.o.“) v sume 1 000,00 eur (základ dane 5 000,00 eur) za poradenské a konzultačné služby na základe zmluvy. Správca dane nepriznal daňovému subjektu právo na odpočítanie dane z predmetnej faktúry od IS Solutions, s.r.o., pretože došlo k porušeniu § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. 4. O podanom odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) tak, že rozhodnutie potvrdil, lebo prvostupňové rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti, je riadne odôvodnené, správca dane dodržal všetky zásady daňového konania. Žalovaný zosumarizoval podané odvolanie, zosumarizoval predchádzajúce konanie pred správcom dane, prvostupňové rozhodnutie a následne uviedol svoje vlastné posúdenie veci. Uviedol, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí, pre lepšie objasnenie obchodného reťazca uviedol aj skutočnosti týkajúce sa iných zdaňovacích období. Žalovaný sa v rozhodnutí vyporiadal so všetkým podstatným odvolacími dôvodmi žalobcu. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danej veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pričom všetky zistené skutočnosti, spôsob ich zistenia a vyhodnotenie dôkazov boli podrobne uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, s ktorým sa žalovaný stotožnil. II. Žaloba 7. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101231501/2021 zo dňa 14.07.2021, žiada zrušiť obe rozhodnutia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie a priznať mu plnú náhradu trov konania. 8. Žalobca poukázal na právny základ žaloby, odkázal na Ústavu Slovenskej republiky, SSP, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), Daňový poriadok a Zákon o DPH, citoval vybrané ustanovenia dotknutých právnych predpisov. 9. Žalobca namieta nezákonnosť daňovej kontroly pre nedodržanie lehoty na jej výkon daňovej kontroly a tým aj nezákonnosť protokolu. Žalobca uviedol, že daňová kontrola začala dňa 01.10.2019, prerušená bola od 12.06.2020 do 01.12.2020 a skončená bola dňa 09.03.2021- Podľa neho nebola dodržaná lehota v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku v spojení s kapitolu II, oddiel 2, článok 10 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 z 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej ako „Nariadenie“). Odvoláva sa na viac eré rozsudku KS v Bratisalve, pr. 5S/206/2016, 5S/205/2016, KS v Trnave sp. zn. 14S/2/2016. 10. Žalobca namieta porušenie jeho procesných práv a nedostatočne zistený skutkový stav veci. Podľa jeho názoru nemôže správca dane považovať žiadosť o MVI za konkrétny vykonávaný dôkaz, ale jedná sa o informáciu o výsledkoch dokazovania vykonaného správcom dane. Z toho dôvodu bol správca dane povinný v rámci prejednávacej zásady uvedenej v § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť konkrétne vykonané dôkazy a umožniť kontrolovanému daňovému subjektu vyjadriť sa ku všetkým týmto konkrétnym vykonaným dôkazom, čo správca dane pri žiadostí o MVI porušil. Názor o nemožnosti použiť informácie získané v rámci MVI ako dôkazy v daňovom konaní odôvodnil tým, že majú informatívny charakter, ktorým sa preveruje skutkový stav veci, ktorý má byť následne potvrdený dokazovaním. Správca dane na potvrdenie informácií získaných pri žiadosti o MVI nevykonal žiadne dokazovanie, verifikovanie. Z odpovedí žiadosti o MVI vyplynuli závažné tvrdenia, ktoré správca dane prijal ako dokázané. Podľa žalobcu správca dane sám nebol účastníkom procesu získavania informácií. 11. Ďalej žalobca namieta, že správca dane vypočúval fyzické osoby a zástupcov obchodných partnerov bez prítomnosti zástupcu žalobcu a ani ho o takomto úkone neupovedomil. 12. Žalobca namieta to, že správca dane na viacerých miestach v rozhodnutí označuje spoločnosť Mima Market pojmami „nárazník“ alebo „účelová spoločnosť“ alebo „umelo včlenená spoločnosť“. Vadu rozhodnutia vidí žalobca v užívaní pojmov bez náležitého odôvodnenia. V prípade, ak správca dane tvrdil, že transakcie boli realizované za účelom dosiahnutia daňovej výhody, a to nároku na odpočítanie dane, tak žalobca uviedol, že uplatnenie si odpočítania dane nie je daňovou výhodou, ale ide o právo, ktoré si daňový subjekt uplatňuje za podmienky, že transakcie majú ekonomické opodstatnenie, teda dosiahnutie zisku, čo potvrdili reálne vykonané transakcie. Žalobca mal za to, že správca dane nepochopil ekonomickú podstatu a význam jednotlivých obchodných partnerov žalobcu, ale automaticky aplikoval teóriu o reťazových obchodoch s cieľom získania daňovej výhody. Z uvedeného mu vyplynulo, že zamestnanci správcu dane automaticky zaujato nazerali na žalobcu ako na subjekt, ktorého jedinou snahou bolo získať daňovú výhodu, a tak aj posudzovali a vyhodnocovali dôkazné prostriedky. Zamestnanci správcu dane nijakým spôsobom nevyhodnocovali a nebrali do úvahy dôkazné prostriedky, ktoré svedčali v prospech žalobcu, ale stále do úvahy brali len dôkazné prostriedky v neprospech žalobcu. Správca dane automaticky jednotlivé spoločnosti, ktoré vystupovali ako obchodní partneri žalobcu označil statusom a postavením nárazníkovej alebo podvodnej spoločnosti. Správca dane absolútne nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným partnerom žalobcu, nevykonal zisťovanie ohľadom majetkových pomerov v čase zdaňovacieho obdobia a nevenoval sa zisteniu personálnej základne. 13. Žalobca namietal absenciu dôvodu výkonu daňovej kontroly – absencia dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania bez možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Dôvod daňovej kontroly nemôže byť špecifikovaný len odkazom na znenie príslušného zákonného ustanovenia, ale je nevyhnutné, aby dôvod začatia daňovej kontroly bol špecifikovaný konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu, ktoré u správcu dane vzbudili alebo vzbudzujú potrebu vykonania daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže byť začatá a vykonávaná len na svojvôli daňového orgánu. Namieta porušenie zásady primeranosti.
14. Podľa názoru žalobcu proces zabezpečovania a vykonávania dôkazov správcom dane smeroval k tomu, aby sa prioritne preverila a preukázala jeho vedomá a priama účasť na konaní poznačenom podvodom. Žalobca uviedol, že orgány finančnej správy tvrdili, že žalobca sa s plným vedomím a priamo zúčastňoval na konaní poznačenom podvodom, t. j. na deklarovaných obchodný transakciách – dodávkach tovaru v mene spoločnosti pre žalobcu. Žalobca mal za to, že správca dane a žalovaný vo svojich rozhodnutiach zastupovali úlohy príslušných orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), pričom svojvoľne zaujali postavenie zákonného sudcu rozhodujúceho o vine a nevine žalobcu v časti naplnenia skutkovej podstaty hospodárskeho trestného činu – podvodu v oblasti správy daní. Finančné orgány tak na žalobcu nazerali ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu v oblasti daní a z toho dôvodu bolo na mieste vyslovenie pochybnosti o nestrannosti a nezaujatosti zo strany finančných orgánov. 15. Žalobca namietol nepreskúmateľné aplikovanie pojmu personálne prepojené osoby. Správa dane na viacerých miestach poukazuje na skutočnosť, že žalobca, spoločnosť HYDINA SK s.r.o., spoločnosť BEST MEAT s.r.o a spoločnosť Podtatranská hydina a.s. sú prepojené osoby cez osobu A. B. C., čím nadobúdajú status personálne prepojených osôb. Podľa žalobcu správca dane nijakým spôsobom neodôvodnil a nepreukázal objektívnym spôsobom, že spoločnosti boli personálne prepojenými osobami. V predmetných spoločnostiach, s výnimkou spoločnosti Podtatranská hydina a.s. v minulosti, cca do roka 2014 pôsobil A. B. C., avšak tento sa svojich funkcií vzdal, čím stratil akýkoľvek vplyv na riadenie predmetných spoločností. 16. Žalobca ďalej namieta neobstarania dostatočného množstva podkladov a námietku neúplného zistenia skutkového stavu pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal za to, že preukázal svoj nárok na odpočet DPH v príslušnom rozsahu, vyčerpávajúcim spôsobom preukázal splnenie podmienok pre uplatnenie práva na odpočítanie DPH, poukázal pri tom na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a rovnako rozporoval tvrdenia správcu dane, nárok na odpočítanie dane náležite odôvodnil, zdokladoval faktúrami a preukázal materiálnu stránku transakcie. Nárok žalobcu bol objektivizovaný aj odpoveďami v rámci žiadostí o MVI, ktoré nielenže potvrdili nárok žalobcu na odpočítanie dane, ale taktiež vyvrátili nad akúkoľvek pochybnosť postavenie spoločnosti TrueCom, s.r.o. ako nárazníkovej a umelo včlenenej spoločnosti. 17. Žalobca namietal aj neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu. Žalobca má za to, že predložil všetku potrebnú dokumentáciu preukazujúcu realizáciu zdaniteľného plnenia, ktorý bol predmetnom daňovej kontroly a zároveň predmetom spochybnenia zo strany správcu dane. Žalobca na účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH za príslušné obdobie a žalovaný v procese svojho rozhodovania dostatočne a komplexne neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania, ktoré boli v priamom rozpore s judikatúrou. Žalobca namietol aj účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané náležitosti. 18. Žalobca požiadal o prerušenie správneho súdneho konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP do právoplatného skončenia konania vedeného pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. 6Tp/9/2020, lebo výsledok tohto trestného konania a rozhodnutie o vine a treste prípade nevinne má vplyv na zákonnosť daňovej kontroly. V predmetnom trestnom konaní sa malo riešiť, že osoba A. B. C. sa stal obeťou trestného činu vydierania zo strany orgánov činných v trestnom konaní a orgánov finančnej správy, vydierať ho mali bývalí príslušníci Slovenskej informačnej služby s tým, že ak im nezaplatí 575 000 eur a následne 600 000 eur, bude čeliť trestnému stíhaniu za daňové trestné činy , budú voči firmách ako je HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a HYDINA SK s.r.o. vedené daňové kontroly alebo vyrubovacie konania. III. Vyjadrenie žalovaného 19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Obsah žalobných námietok je do značnej miery totožný s odvolaním žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, s nimi sa podrobne vyporiadal už vo svojom rozhodnutí. Vyjadril sa však k žalobným námietkam, ktoré
neboli obsiahnuté v odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. Správca dane náležite zistil skutkový stav, nevybočil zo základných zásad daňového konania a rešpektoval práva žalobcu. 20. Správca dane v konaní správne posúdil skutkový stav a získal dostatok dôkazov na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty vo výške XX XXX,XX eura za zdaňovacie obdobie marec 2017, lebo: 1) nebolo žalobcovi priznané právo na odpočítanie dane z faktúr vyhotovených spoločnosťou Mima Market s.r.o. na základe rozsudkov Súdneho dvora v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL; 2) nebolo preukázané skutočné prijatie služieb od dodávateľa Corporation Work Service SK s.r.o. tak, ako to bolo fakturačne deklarované a 3) pri uplatnení odpočítania dane na základe faktúr od dodávateľských spoločností BVB plus, s.r.o., SOLAX Power s.r.o. a IS Solutions, s.r.o. došlo k porušeniu § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. 21. Popiera tvrdenia žalobcu, že by správca dane nevykonal dokazovanie vo vzťahu k obchodným partnerom žalobcu (Mima Market s.r.o. a Mrazírny Štepánek CZ s.r.o). Bolo zistené, že spoločnosť Mima Market s. r. o. bola dňa 20.10.2017 zrušená a dňa 07.11.2017 vymazaná dobrovoľným výmazom v dôsledku zlúčenia, právnym nástupcom sa stala spoločnosť Alytus s.r.o., ktorá nespolupracuje, na adrese sídla nesídlila a posledný konateľ spoločnosti podľa jeho vyjadrení ani nevedel, že bol konateľom spoločnosti (odpoveď rumunskej daňovej správy č. 84247F/18/Hol na žiadosť MVI č. 130000012042/18). Z týchto dôvodov správca dane preveroval všetky skutočnosti uvedené na dodávateľských faktúrach od Mima Market s. r. o., deklarovaných dodávateľov v podaných daňových priznaniach spoločnosti Mima Market s. r. o. za zdaňovacie obdobia január až jún 2017. Nahlaidnutím do spisov z iných daňových kontrol spoločnosti HYDINA SK s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. nemala na území Českej republiky žiadne personálne ani materiálne zázemie pre predaj mäsa, predmetom zdaniteľných obchodov bolo dodanie toho istého tovaru v zistenom fakturačnom reťazci, a to CEDROB SPÓLKA AKCYJNA (PL) - Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. (CZ) - Mima Market s. r. o.(SK) - HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (SK), ktorý bol poznačený podvodom, o čom daňový subjekt vedel, resp. mohol vedieť. 22. Žalovaný nesúhlasí s tým, že by bola začatá bezdôvodne daňová kontrola odvolávajúc sa na § 44 ods. 1, § 46 ods. 1 Daňového poriadku. V oznámení č. 102012911/2019 zo dňa 22.08.2019 o začatí daňovej kontroly bolo uvedené: deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie. Pritom podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku je správca dane oprávnený začať daňovú kontrolu aj bez oznámenia o jej vykonaní, spísaním zápisnice o začatí daňovej kontroly. Žalovaný dal do pozornosti, že s účinnosťou od 01.01.2020 sa z § 46 ods. 3 Daňového poriadku vypustila povinnosť uvádzať v zápisnici o začatí daňovej kontroly dôvod jej začatia. Správca dane v rámci daňovej kontroly nerobil závery o vine daňového subjektu, zameral sa na kontrolu dodržiavania ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. , postupoval v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá vo viacerých rozhodnutiach deklaruje, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužívaniam je cieľom uznaným a podporovaným smernicou o DPH (Halifax, bod 71, C-80/11 Mahagében, bod 41 – odkaz na C-285/09 R. a ďalšie). Pri preukázaní že sa právo na odpočítanie dane uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, tak sa zamietne (Axel Kittel, Mahagében, C285/11 Bonik, C-78/12Evita-K, ...). Trestné konanie je odlišné od správneho konania. 23. Žalovaný nesúhlasí ani s námietkou o nepreskúmateľnej aplikácii pojmu personálne prepojené osoby. Správca dane v napadnutom rozhodnutí uviedol všetky získané informácie, vrátane informácií poskyntutých Prezídiom policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície, expozitúra Východ, Rastislavova 69, Košice listom č. PPZ-NKA_JFP4-38-001/2018- PZ zo dňa 16.01.2018. Na základe žiadosti o medzinárodnú právnu pomoc v procesnom postavení svedkov boli vypočutí zástupcovia poľskej spoločnosti CEDROB SPOLKA AKCIJNA PLOCKA 506-400 CIECHANOW, z výpovedí ktorých vyplynulo, že spolupráca so spoločnosťami Podtatranská hydina a.s., HYDINA SLOVENSKO s.r.o., HYDINA SK s.r.o. začala už cca v roku 2011 a zastupoval spoločnosti výlučne A. B. C., ktorý dohadoval obchodné podmienky, bol pre poľskú stranu garantom obchodu, tovar bol prepravovaný na Slovensko vždy len na dve miesta: do priestorov Podtatranskej hydiny a.s. v Kežmarku alebo do priestorov na ul. Napájadlá 1 v Košiciach. Obdobne obchod dohadoval A. B. C. aj v spoločnostiach Peter Štepánek s.r.o., Mrazírny Štepánek CZ s.r.o., Olomouc. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že dôvodom nepriznania žalobcovi odpočítanie dane z faktúr vystavených spol. Mima Market s.r.o. bolo, že deklarovanými obchodmi došlo k podvodnému konaniu naa PDH a žalobca bol súčasťou reťazca. 24. Žalobca nevyužil právo podať repliku voči vyjadreniu žalovaného. IV. Konanie na správnom súde
25. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Vec bola vedená pôvodne na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/70/2022 bola v súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S Správneho súdu v Bratislave, kde je vedená pod sp. zn. BA-1S/70/2022. V. Verejné vyhlásenie rozsudku 26. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 26. júna 2025 s tým, že oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote piatich dní pred jeho vyhlásením podľa § 137 ods. 4 SSP. Žalobca v žalobe nežiadal nariadenie pojednávania a žalovaný sa v prvom úkone urobenom voči správnemu súdu výslovne nevyjadril, že žiada na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. 27. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ESĽP) vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok D. E. proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler - Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý nie je súdom skutkovým, ale preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení Daňového poriadku a zákona č. 222/2004 Z. z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VI. Relevantná právna úprava 28. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 29. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 30. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 31. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 32. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá
je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 33. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 34. Podľa § 3 ods. 6 veta prvá Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. 35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 36. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 37. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 38. Podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole. 39. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 40. Podľa § 46 ods. 9 Daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom: a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu, d) zániku nároku na vrátenie dane podľa osobitného predpisu. 41. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH, predmetom dane je: a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska. 42. Podľa § 19 ods. 1,2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň
skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. (2) Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 43. Podľa § 49 ods. 1 Zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 44. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) Zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 45. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) Zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 46. Predmetom správneho súdneho prieskumu bolo v medziach žalobných bodov preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. 21254/2022 zo dňa 17.01.2022, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie, v zmysle ktorého vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane v sume 46.167,86 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2017 z dôvodov uvedených vyššie v ods. 3., 3.1. až 3.5. odôvodnenia tohto rozsudku. 47. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 48. Úlohou správneho súdu nie je zisťovať alebo ustaľovať skutkový stav či nanovo vyhodnocovať dôkazy vykonané v daňovom konaní. Jeho úlohou je najmä posúdiť, či správca dane, resp. žalovaný postupovali pri zisťovaní skutkového stavu zákonným spôsobom, podľa pravidiel logického uvažovania a či riadne popísali svoje hodnotiace úvahy. Podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. 49. Pri posudzovaní námietok žalobcu v správnej žalobe správny súd vychádzal z administratívneho spisu, ktorý mu bol predložený a zameral sa na skúmanie a zistenie toho, či vykonané dôkazy, z ktorých daňové orgány vychádzali, sú natoľko relevantné, že z nich možno logicky vyvodiť skutkový záver, ku ktorému dospeli daňové orgány a či vykonané dôkazy daňové orgány správne posúdili, a to jednotlivo ako i v ich vzájomnej súvislosti. Účelom daňovej kontroly je overiť pravdivosť a úplnosť podaného daňového priznania podľa účtovnej evidencie a prvotných dokladov daňovníka, aby daň bola odvedená do štátneho rozpočtu v správnej výške. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu. 50. Po preskúmaní žaloby správny súd v prvom rade konštatuje, že žalobca síce podal rozsiahlu žalobu, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý, všeobecný a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci (napríklad odkazy na dodávateľov, ktorí však neboli v predmetnom kontrolovanom zdaňovacom období kontrolovaní, alebo odkaz na Správny poriadok, ktorého aplikácia je s odkazom na § 163 Daňového poriadku vylúčená). Správny súd sa tak nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcimi v citácii veľkého množstva právnych predpisov (aj nesúvisiacich) alebo judikatúry, či všeobecných konštatovaní. Správna žaloba musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne,
pretože správnemu súdu neprináleží úloha namiesto žalobcu vyhľadávať možné porušenie zákona. Správny súd sa preto k jednotlivým žalobným námietkam vyjadrení v kontexte ich uplatnenia. 51. Vo vzťahu k námietke, v rámci ktorej žalobca namietol nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly, a tým pádom aj vadu protokolu a rozhodnutí, správny súd uvádza, že je nedôvodná. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu ako daňového subjektu za zdaňovacie obdobie marec 2017 bola začatá dňa 01.10.2019 v súlade s § 46 ods. 1 Daňového poriadku, prerušená bola od 12.06.2020 (rozhodnutím č. 101019778/2020 zo dňa 10.06.2020) do 02.12.2020 a ukončená dňa 09.03.2021 dňom doručenia protokolu, t.j. celkovo trvala 352 dní. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola bola vykonaná podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, v zmysle ktorého lehota na vykonanie daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia, a teda bola ukončená v zákonnej lehote. V predmetnom prípade bola po istý čas daňová kontrola prerušená, preto sa aplikoval § 61 ods. 5 Daňového poriadku, v zmysle ktorého počas doby prerušenia neplynie lehota na výkon daňovej kontroly. 52. Správny súd vyhodnotil ako všeobecnú námietku žalobcu o nemožnosti použiť získané informácie prostredníctvom MVI ako dôkazy v daňovom konaní. Táto námietka bola uplatnená všeobecne, bez individualizácie na konkrétny prípad (nie je zrejmé, aká informácia, získaná prostredníctvom MVI, bola voči žalobcovi využitá). Správny súd súčasne uvádza, že žiadny právny predpis, či už na úrovni európskej legislatívy, alebo vnútroštátnej správcovi dane nezakazuje, aby pri plnení svojej povinnosti viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a prihliadať pritom na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), využíval informácie získané na základe MVI. Takýto postup je naopak v súlade s uvedenými požiadavkami a celkom určite aj v súlade so zásadou vyjadrenou v § 3 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorej je správca dane povinný použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane (k tomu pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/47/2021 zo dňa 14.12.2022). Žalobná námietka tak bola nedôvodná. 53. K námietke ohľadom zmiznutého obchodníka, nárazníka a účelovo vloženej spoločnosti správny súd uvádza, že použitie týchto pojmov sa týkalo najmä priblíženia teoretických východísk s cieľom uviesť, čo je podstatou reťazových obchodov a čo je jednotným znakom tzv. „stratených obchodníkov“ a „nárazníkov“. Uvedené pojmy však uviedol správca dane najmä s cieľom poukázať na skutočnosti jemu známe z iných zdaňovacích období. Podľa správneho súdu takéto vymedzenie zo strany správcu dane nebolo však rozporné ani zmätočné. Zo záverov preskúmavaných rozhodnutí je zrejmé, že žalobca nepreukázal ani reálnosť dodania služby, t. j. splnenie hmotnoprávnych podmienok (k rovnakým záverom dospel aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2Sfk/44/2022 zo dňa 25.04.2024, ktorý sa týka rovnakých účastníkov konania). Zároveň správny súd konštatuje, že aj táto žalobná námietka bola zo strany žalobcu koncipovaná všeobecne, konštatovaním všeobecných pojmov, bez individualizácie na konkrétny prípad. 54. Správny súd neprisvedčil ani námietke o neuvedení dôvodu výkonu daňovej kontroly. Správny súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety Daňového poriadku je daňová kontrola spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu. Z ustanovení Daňového poriadku nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať daňovému subjektu dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. Začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami tak, ako to naznačoval žalobca, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení Daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa 31.05.2022). 55. Po preskúmaní administratívneho spisu správny súd súčasne uvádza, že daňová kontrola začala v zmysle § 46 ods.1 Daňového poriadku. Daňová kontrola u žalobcu začala dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole č. 102012911/2019 zo dňa 22.08.2019, ktoré obsahovalo všetky predpísané náležitosti, t. j. deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie a ktoré bolo žalobcovi ako daňovému subjektu doručené dňa 27.08.2019. Správny súd poznamenáva, že správca dane nie je povinný v oznámení uviesť dôvod jej začatia. Možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorý upravuje postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s § 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň (§ 68 ods. 4 Daňového poriadku).
56. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky alebo iných súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky, nemôžu byť aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdmi, nakoľko sú viazané odlišnými zákonmi. Pre možnú aplikovateľnosť rozhodnutia vydaného v inom štáte, ktorým by mohol žalobca teoreticky podporiť určitý výklad slovenskej (európskej) aplikovanej právnej normy, je nutné, aby žalobca vysvetlil jeho súvis s prejednávanou vecou, a to prinajmenšom poukazom na totožnosť (podobnosť) právnej úpravy oboch štátov, prípadne aspoň na ustanovenie právne záväzných aktov Európskej únie, ktoré mali byť danou cudzou právnou normou transponované, a na totožnosť (podobnosť) skutkového stavu oboch prípadov. Žalobca tak však neurobil. Správny súd preto na uvedený nález Ústavného súdu Českej republiky neprihliadol a námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 57. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku týkajúcu sa nemožnosti zastúpenia OČTK. Správny súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra Súdneho dvora Európskej únie na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie spolu s prevzatím ním používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo veciach odpočítania DPH. 58. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH, a teda nepreukázal opak. Zároveň zdôrazňuje, že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré zadefinoval Európsky súdny dvor v rozsudku C-255/02 - Halifax zo dňa 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75). Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86). 59. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 21.06.2012 v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid C-80/11 a C-142/11 Súdny dvor Európskej únie uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj zo dňa 27.10.2011 Tanoarch C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď pr. rozsudok zo dňa 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, ako aj Kittel a Recolta Recycling, ako aj zo dňa 29.03.2012, Véleclair, C-414/10). Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (viď v tomto zmysle rozsudky zo dňa 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt, ako aj zo dňa 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH,
a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor Európskej únie pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 60. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej pnie, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. 61. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne, pričom správca dane k uvedenému poukázal aj na personálne prepojené osoby. 62. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Správny súd zdôrazňuje, že každý subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. 63. K námietke o nepreskúmateľnosti napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správny súd má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy t. j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu k uvedenému správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH správca dane zistil. 64. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr za dodávku tovaru a služieb od spoločností: Mima Market s. r. o., Corporation Work Service SK s.r.o., BVB plus, s.r.o., SOLAX Power s.r.o., IS Solutions, s.r.o. a že jeho konaním došlo k porušeniu § 49 ods. 1 a §
49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Preto sa správny súd stotožnil s názorom správcu dane, že v danom prípade bol skutkový stav dostatočne zistený. Nepovažoval pritom za opodstatnené tvrdenie žalobcu, že žalovaný svojím postupom nerešpektoval jeho práva a že sa nevysporiadal s jeho námietkami, naopak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný sa vysporiadal s každou odvolacou námietkou žalobcu. 65. Správny súd má za to, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 66. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový stav vyhodnotili správne, t. j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t. j. dodanie tovaru tak, ako bolo deklarované na faktúrach, daňový úrad považoval fakturáciu bez ekonomického opodstatnenia, za faktúry, za ktorými nie sú žiadne reálne dodávky. Správca dane správne konštatoval porušenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na. § 51 ods. 2 Zákona o DPH v zmysle ktorých, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané. Žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, pretože mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. 67. Podľa názoru správneho súdu sa orgány verejnej správy vecou dôkladne zaoberali, správca dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne postupoval podľa Daňového poriadku, ktorý je takou procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať daň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), a ktorý určuje pravidlá postupu správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému subjektu. Správny súd nevzhliadol účelové spochybnenie predložených dokladov a ani prekročenie správnej úvahy. Napadnuté rozhodnutia zároveň obsahujú všetky náležitosti tak, ako to predpokladá Daňový poriadok. 68. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd uvádza, že k rovnakým záverom týkajúcich sa rovnakých účastníkov konania dospel už aj Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudkoch, pr.: sp. zn. 2Sfk/46/2023 zo dňa 30.10.2024 (kontrolované zdaňovacie obdobia 2016,2017), pričom kasačný súd vychádzal z obdobného skutkového a právneho stavu, aký bol v predmetnom súdnom konaní. 69. Rozhodnutia správnych orgánov tak žalovaného, ako aj správcu dane, vychádzajú z riadne zisteného skutkového stavu, sú jasné, zrozumiteľné a obsahujú všetky zákonné náležitosti. Žalovaný i správca dane v odôvodnení svojich rozhodnutí jasne a výstižne vysvetlili, z ktorých dôkazov vychádzali a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadili a ako právnu vec posúdili, a preto postupovali presne v intenciách § 63 ods. 3 a 5 a § 74 ods. 2 daňového poriadku. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného. Správny súd uzatvára, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ( aj prvostupňové rozhodnutie) sú vydané v súlade so zákonom o DPH v spojení s daňovým poriadkom, nemožno prisvedčiť žiadnej zo vznesených žalobných námietok. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že dokazovanie bolo vykonané náležite a v hodnotení dôkazov správcu dane ako aj žalovaného súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, preto žalobu ako nedôvodnú v súlade s § 190 SSP zamietol. 70. V závere správny súd dodáva, že nemá povinnosť zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami žalobcu, ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí. V tomto kontexte aj poukazuje na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je inter alia aj zárukou toho, že výkon
spravodlivosti nie je arbitrárny. Je predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Napokon je predpokladom kontroly výkonu spravodlivosti zo strany verejnosti. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď, plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžo/150/2009). 71. Podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. 72. Po posúdení žalobcom uvedeného odôvodnenia k jeho návrhu na prerušenie tohto konania podľa § 100 ods. 1 písm. a) SSP dospel súd k záveru, že v danom prípade nie je dôvod na prerušenie konania z tohto dôvodu. Trestné konanie vedené pred Špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. 6Tp/9/2020 nebráni tomu, aby tunajší súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré je výsledkom preskúmavania dodržiavania daňových predpisov. Správny súd v konaní v zásade preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia a zisťuje, či orgán verejnej správy postupoval v súlade s právnymi predpismi podľa skutkového stavu, ktorý mal zistený pred vydaním rozhodnutia. Pre rozhodnutie správneho súdu je totiž rozhodujúci stav v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. 73. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP, avšak vo veci úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si ani neuplatnil, ide o orgán štátnej správy, a preto mu súd náhradu trov konania nepriznal. 74. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.