Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/172/2021 1021201121 18. 11. 2025 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1021201121.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/X, XXX XX E., právne zastúpená: JUDr. Jozef Göbl, advokát, so sídlom Pytliacka 15, 040 11 Košice, IČO: 35 571 918, proti žalovanému: Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky, so sídlom Dobrovičova 12, 812 66 Bratislava, za účasti: 1/ Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik, so sídlom Parková 13, 951 93 Topoľčianky, IČO: 31 447 708, právne zastúpený: JUDr. Eva Mihóková, advokátka, so sídlom 1. Mája 22, 953 01 Zlaté Moravce, IČO: 31 148 336, 2/ F. G., bytom XXX XX H. XX, 3/ G. B., bytom I. XX, XXX XX J., 4/ K. J., bytom L. A. XX, XXX XX J., 5/ A. M., bytom J. X, XXX XX J., 6/ C. C., bytom XXX XX E. XXX, 7/ N. C., bytom XXX XX O. XXX, 8/ J. D., bytom XXX X X O. XXX, 9/ G. M. P., bytom XXX XX Q. XX, 10/ A. P., bytom D. XX, XXX XX J., 11/ JUDr. Silvia Lévayová, bytom J. XX, XXX XX J., 12/ R. D., bytom B. XX, XXX XX J., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021 zo dňa 28.04.2021, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
zo dňa 28.04.2021
II. Správny súd žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. III. Správny súd ďalším účastníkom konania právo na náhradu trov konania epriznáva.
n
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik podaním zo dňa 10.12.2014 požiadal žalovaného o vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde“) o tom, či stavba mlyna v Ďurkove a jeho strojového technologického zariadenia (ďalej len „stavba mlyna v Ďurkove“) nie je alebo je nehnuteľnosťou, na ktorú sa vzťahuje zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde (ďalej len „žiadosť o vydanie rozhodnutia“). Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik v žiadosti o vydanie rozhodnutia poukázal na reštitučný spor vedený na Okresnom súde Košice – okolie, pričom ďalej konštatoval, že znenie § 1 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vylučovalo poskytnutie finančných náhrad za stavbu mlyna v Ďurkove v zmysle uvedeného zákona s tým, že tieto náhrady poskytoval štát podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.
2. V nadväznosti na žiadosť o vydanie rozhodnutia žalovaný listom č. 1196/2015-430 zo dňa 10.03.2015 oznámil Národnému žrebčínu „Topoľčianky“, štátnemu podniku ako aj S. C., G. B., K. J., T. C., žalobkyni, N. C., G. M. P., A. P., M. E. U., R. D., N. V., M. V. a D. E. začatie správneho konania v predmetnej právnej veci (ďalej len „oznámenie o začatí správneho konania“). Žalovaný zároveň vyzval účastníkov predmetného správneho konania, aby sa v prípade, že to považujú za potrebné, v lehote 15 dní odo dňa doručenia oznámenia o začatí tohto konania vyjadrili k žiadosti o vydanie rozhodnutia s tým, že podklady, z ktorých bude vychádzať pri svojom rozhodovaní, sú medzitýmny rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 21.02.2000, odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 21.02.2000, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12Co/264/00 zo dňa 04.08.2000, rozsudok Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 20.12.2011, odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice – okolie sp. zn. 11C/958/92 zo dňa 20.12.2011, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Co/163/2012 zo dňa 05.04.2013 a stanovisko žalovaného č. 3972/1993 – 410 k žiadosti o vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 4 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde zo dňa 03.06.1993. 3. K oznámeniu o začatí správneho konania sa (okrem iného) vyjadrili žalobkyňa a S. C. podaním zo dňa 09.04.2015, v ktorom uviedli, že stavba mlyna v Ďurkove už neexistuje. Ďalej konštatovali, že v prípade stavby mlyna v Ďurkove išlo o hospodárske stavby so zariadením, patriace do poľnohospodárskej usadlosti. Išlo o budovy s ich súčasťami a zariadením, bez ktorého by nemohli byť užívané v poľnohospodárskej výrobe. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 1196/2015-430 Šim. zo dňa 16.06.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde tak, že „na nehnuteľnosť – v súčasnosti už neexistujúcu stavbu: „G. V. O.“ (pozemnoknižná zápisnica č. XXX, k. ú. O., na pozemnoknižnej parcele č. XXX) sa nevzťahuje zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov.“ V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný konštatoval, že stavba mlyna sa síce spomínala v darovacej zmluve zo dňa 20.11.1935, avšak keďže neprebehla intabulácia do pozemkovej knihy, v žiadnej pozemnoknižnej vložke nebol o tejto nehnuteľnosti záznam. Nebolo preukázané, že k stavbe mlyna v Ďurkove patrili pozemky alebo iné stavby slúžiace poľnohospodárskej výrobe, ktoré by spolu vytvárali funkčný celok. Účastníci predmetného správneho konania vo svojom vyjadrení zo dňa 15.04.2015 uviedli, že išlo o hospodárske stavby so zariadením, patriace do poľnohospodárskej usadlosti, maštale, stodoly, hospodársku budovu s umiestnením mlyna, zariadenia na spracovanie ľanu, šrotovník, slúžiace pre poľnohospodársku výrobu, včítane píly – gátra na spracovanie vlastného dreva, avšak pre podporu svojho tvrdenia nepredložili žiadne dôkazy. Aj vo vyjadrení zo dňa 04.05.2015 účastníci predmetného správneho konania namietali, že predmetný mlyn sa nachádzal na pozemku, ktorý tvoril poľnohospodársku usadlosť, že išlo o súvislý celok napojený na poľnohospodárske pozemky, avšak relevantné dôkazy v tomto smere nepredložili. Zo zhromaždeného dôkazného materiálu sa nepodarilo zistiť, že stavba mlyna v Ďurkove bola zaradená do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. b) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa žalovaného stavbu mlyna v Ďurkove nebolo možné považovať za nehnuteľnosť slúžiacu poľnohospodárskej výrobe, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, keďže činnosti uskutočňované v súvislosti s mletím obilia, ktoré sa vykonávali v mlynoch, bolo potrebné považovať za činnosti zaradené do oblasti potravinárstva, nie do oblasti poľnohospodárstva. Na podporu tohto stanoviska žalovaný uviedol, že mlyny boli do odboru potravinárskeho zaradené aj v zákone č. 115/1948 Zb. o znárodnení ďalších priemyselných a iných výrobných podnikov a závodov v odbore potravinárskom a o úprave niektorých pomerov znárodnených a národných podnikov tohto odboru. Pokiaľ išlo o zariadenie mlyna, to zjavne nespĺňalo predpoklady stanovené pre tzv. mŕtvy inventár, a teda ho nebolo možné považovať za iný poľnohospodársky majetok podľa § 20 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. d) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. K namietanému nedostatku svojej právomoci rozhodovať vo veci žiadosti o vydanie rozhodnutia žalovaný uviedol, že § 17 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde síce mal označenie „pozemkový fond“, to však neznamenalo, že by žalovaný ako ústredný orgán štátnej správy mohol rozhodovať len o existujúcich nehnuteľnostiach vo vlastníctve štátu, ktoré mal spravovať pozemkový fond. Už zo samotnej dikcie § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde totiž vyplývalo, že malo ísť o rozhodovanie, ak bola z nejakého dôvodu založená pochybnosť,
že išlo o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahoval zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V tejto súvislosti bolo potrebné poukázať na skutočnosť, že zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vo viacerých ustanoveniach počítal s možnosťou, že nehnuteľnosti už v čase účinnosti predmetného zákona z nejakého dôvodu neexistovali. Bolo tak zjavné, že zákonodarca nevylúčil, že by nemohli byť pochybnosti o tom, či sa zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vzťahoval aj na neexistujúce poľnohospodárske nehnuteľnosti. 5. O rozklade K. J. a spoločnom rozklade žalobkyne a S. C. proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2985/2015-420 zo dňa 09.12.2015 (ďalej len „pôvodné rozhodnutie o rozkladoch“) tak, že tieto rozklady zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 6. O správnej žalobe žalobkyne, S. C. a C. C. proti pôvodnému rozhodnutiu o rozkladoch rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 1S/26/2016 zo dňa 19.11.2020 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že toto rozhodnutie postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Bratislave konštatoval, že žalovaný v ďalšom konaní opätovne rozhodne tak, že svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodní s tým, že v odôvodnení by mal uviesť právne predpisy, na základe ktorých rozhodol, ako aj dôkazy, ktoré zistil v správnom konaní, a ktoré budú podkladom pre rozhodnutie, a tiež to, ako ich vyhodnotil a posúdil, pričom by mal tiež uviesť, na základe akej správnej úvahy dospel k záveru, ktorý formuloval vo výroku svojho rozhodnutia. 7. O rozklade K. J. a spoločnom rozklade žalobkyne a S. C. proti prvostupňovému rozhodnutiu po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol žalovaný rozhodnutím č. sp. 7125/2021-420, č. z. 8829/2021 zo dňa 28.04.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že tieto rozklady zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaný v nadväznosti na Krajským súdom v Bratislave vytýkané pochybenie spočívajúce v tom, že v rámci svojho rozhodovania nezisťoval právnych nástupcov T. C., a že nekonal s jeho právnym nástupcom a ani mu nedoručil svoje pôvodné rozhodnutie o rozkladoch, konštatoval, že prvostupňový správny orgán sa o úmrtí T. C. dozvedel dňa 19.05.2015 po vrátení príslušnej poštovej zásielky. Ako dôvod neprevzatia listovej zásielky bola uvedená skutočnosť, že adresát zomrel. Oznámenie o začatí správneho konania však bolo prevzaté dňa 13.03.2015. Na skutočnosť, že účastník konania zomrel, poukázali v rozklade aj žalobkyňa a S. C.. V rozklade však neuviedli žiadnych právnych nástupcov po zomrelom T. C.. Žalovaný právnych nástupcov T. C. zisťoval od M. B. E. ako advokáta, ktorý v konaní o rozkladoch proti prvostupňovému rozhodnutiu zastupoval žalobkyňu a S. C., avšak bez vyjadrenia sa a odpovede k predmetnej žiadosti. Žalovaný preto okruh účastníkov konania ustálil zo súdneho konania a zo zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave, z ktorého vyplynulo, že právnym nástupcom po zomrelom T. C. bol C. C., ktorému mali byť následne doručované písomnosti týkajúce sa predmetného správneho konania. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný v nadväznosti na Krajským súdom v Bratislave vytýkanú nepreskúmateľnosť pôvodného rozhodnutia o rozkladoch konštatoval, že pokiaľ ide o námietky a názor Krajského súdu v Bratislave, podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o žiadosti o vydanie rozhodnutia správne a súladne so zásadami správneho konania. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že prvostupňový správny orgán vychádzal najmä z vyjadrení účastníkov konania, darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1935, z odbornej literatúry a príslušných právnych predpisov. Na základe týchto podkladov preto prvostupňový správny orgán nezistil, že stavba mlyna v Ďurkove patrila do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, a teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom sa nepreukázalo ani to, že stavba mlyna v Ďurkove bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej výrobe, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Podľa názoru žalovaného závery prezentované prvostupňovým správnym orgánom v danej veci zodpovedali zásadám správneho uváženia a boli v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde v spojení so zákonom č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov. II.
Žaloba 8. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 09.07.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 10.07.2021, domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného“), vrátenia veci na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 9. S rozhodnutím žalovaného žalobkyňa nesúhlasila, pretože bolo nezákonné a pretože ním bola ukrátená na svojich základných právach ako účastníčka správneho konania. V prípade napadnutého rozhodnutia išlo o opätovné rozhodnutie žalovaného bez dostatočného zistenia skutkového stavu a bez zákonného a objektívneho zhodnotenia vykonaných dôkazov. Pre nedostatok právne významných dôvodov bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a zároveň toto rozhodnutie ani nerešpektovalo podstatný a záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v zrušujúcom rozsudku. Napadnutým rozsudkom preto bolo porušené právo žalobkyne podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. 10. Žalovaný sa dopustil procesného pochybenia, keď opakovane konal s nespôsobilým účastníkom predmetného správneho konania a rozhodol proti mŕtvemu S. C., ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Právnymi nástupcami S. C. boli F. G. a J. C.. J. C. však zomrela dňa XX.XX.XXXX a jej právnym nástupcom sa stala F. G.. O tejto skutočnosti žalovaný zrejme nevedel. Nevedel o nej ani právny zástupca pôvodného účastníka predmetného správneho konania S. C., keďže mu to nikto neoznámil. O uvedenej skutočnosti sa právny zástupca pôvodného účastníka predmetného správneho konania S. C. dozvedel až z uznesenia Okresného súdu Košice – okolie č.k. 11C/958/1992-747 zo dňa 24.05.2021, a preto uvedenú skutočnosť ani nemohol žalovanému oznámiť v nadväznosti na jeho výzvu týkajúcu sa okruhu účastníkov predmetného správneho konania. To však nič nemenilo na skutočnosti, že smrťou S. C. zanikla jeho procesná spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania aj správneho konania a zaniklo aj jeho splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi. V konečnom dôsledku teda žalovaný konal s procesne nespôsobilým (mŕtvym) účastníkom predmetného správneho konania. S právnym nástupcom S. C. žalovaný nekonal. Išlo o neodstrániteľnú procesnú vadu správneho konania a napadnutého rozhodnutia. Postupom žalovaného v zásade došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Uvedené pochybenie žalovaného predstavovalo samostatný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. 11. Žalovaný sa dopustil procesného pochybenia aj tým, že nezisťoval, či konal so spôsobilými účastníkmi predmetného správneho konania. Žalovaný tak konal a rozhodol proti mŕtvemu účastníkovi tohto správneho konania, a to T. C.. Ani prvostupňový správny orgán ani orgán rozhodujúci o rozkladoch nekonali s právnymi nástupcami T. C.. Takýto nezákonný procesný postup nielen prvostupňového správneho orgánu ale aj orgánu rozhodujúceho o rozkladoch mal za následok nezákonnosť oboch rozhodnutí. Túto vadu nebolo možné odstrániť inak ako zrušením prvostupňového rozhodnutia žalovaným a vrátením veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uvedené pochybenie žalovaného predstavovalo porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. 12. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí a v postupe po zrušení pôvodného rozhodnutia o rozkladoch absolútne neakceptoval záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave vyslovený v zrušujúcom rozsudku, hoci bol týmto právnym názorom v ďalšom konaní viazaný. Išlo pritom najmä o právny názor a záver Krajského súdu v Bratislave o nepreskúmateľnosti a tým aj nezákonnosti pôvodného rozhodnutia o rozkladoch pre nedostatok odôvodnenia, na ktorom nedostatku sa absolútne nič nezmenilo ani pri opakovanom rozhodovaní žalovaného. V tejto súvislosti žalobkyňa uviedla, že odôvodnenie rozhodnutia muselo korešpondovať s výrokom rozhodnutia správneho orgánu, čo ale v danom prípade splnené nebolo. Vlastný výrok rozhodnutia správneho orgánu nepresvedčí o správnosti rozhodnutia, ak nie je riadne odôvodnený. Z odôvodnenia pôvodného rozhodnutia o rozkladoch podľa Krajského súdu v Bratislave nebola zrejmá správna úvaha žalovaného, ktorá ho viedla k vydaniu tohto rozhodnutia. Podľa Krajského súdu v Bratislave žalovaný v pôvodnom rozhodnutí o rozkladoch nerešpektoval zásadu zrozumiteľnosti ako podstatnú náležitosť odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu. Súčasne bolo možné konštatovať, že aj prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky jeho preskúmateľnosti z tých istých dôvodov ako pôvodné rozhodnutie o rozkladoch. Napadnuté rozhodnutie vytýkané vady pôvodného rozhodnutia o rozkladoch a prvostupňového rozhodnutia absolútne neodstraňovalo a
záväzný právny názor Krajského súdu v Bratislave nerešpektovalo. Žalovaný sa dokonca ani necítil byť viazaný záväzným právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorá skutočnosť vyplývala z jeho konštatovania v napadnutom rozhodnutí, že totiž pokiaľ išlo o predmetné námietky a názor Krajského súdu v Bratislave, podľa názoru žalovaného prvostupňový správny orgán postupoval v predmetnom správnom konaní správne a v súlade so zásadami správneho konania. Bez najmenších pochybností preto aj napadnuté rozhodnutie bolo pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné a tým aj nezákonné, a to vrátane prvostupňového rozhodnutia. 13. Napriek záväznému právnemu názoru Krajského súdu v Bratislave prezentovanému v zrušujúcom rozsudku žalobkyňa zotrvala na stanovisku, že v predmetnej právnej veci nebola daná právomoc ani vecná príslušnosť žalovaného na vydanie rozhodnutia podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Právomoc ani vecnú príslušnosť nebolo možné založiť vlastným, rozširujúcim výkladom právneho predpisu, keďže tak právomoc ako aj vecná príslušnosť musela jednoznačne vyplývať zo zákona. Analógia v tomto smere nebola prípustná. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 14. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 27.09.2021 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 15. Napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v rozpore so zrušujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave. Naopak, žalovaný sa pri vydaní napadnutého rozhodnutia riadil právnymi názormi, ktoré vyslovil Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku. 16. Žalovaný využil v priebehu správneho konania všetky dostupné a legálne zdroje skutočného zistenia skutkového stavu na vydanie rozhodnutia, ktoré následne náležite aj odôvodnil. Žalovaný pritom preukázateľne odstránil všetky vady, ktorými trpelo jeho pôvodné rozhodnutie o rozkladoch. 17. Úlohou žalovaného bolo odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch, resp. presvedčivo zdôvodniť, ktorý dôkaz bol pre posúdenie veci smerodajný a určujúci. Bolo v plnej kompetencii žalovaného rozhodnúť o zadovážení a získaní dôkazných prostriedkov na zistenie skutkového stavu veci ako aj o zaobstaraní podkladov pre svoje rozhodnutie. Na druhej strane bolo dôkazné bremeno práve na účastníkovi predmetného správneho konania a ten bol povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré mu boli známe. Vykonanie navrhnutých dôkazov však prislúchalo žalovanému. Pokiaľ žalobkyňa v čase rozhodovania žalovaného disponovala relevantnými dôkazmi, mala ich riadne a včas v priebehu predmetného správneho konania preukázať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na stanovisko prezentované v správnej súdnej praxi, že totiž rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré ale nemôžu privodiť vecné iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania. 18. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia bolo zrejmé, že žalovaný vychádzal najmä z vyjadrení účastníkov konania, darovacej zmluvy zo dňa 20.11.1935, z odbornej literatúry a príslušných právnych predpisov ako aj ďalších vyššie uvádzaných dôkazov vykonaných prvostupňovým správnym orgánom. Na základe týchto podkladov žalovaný nezistil zákonom dané dôvody, na základe ktorých by rozhodol tak, že stavba mlyna v Ďurkove patrila do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa, prípadne na bývanie pomocníkov, a teda že predmetná nehnuteľnosť bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. V konaní pred prvostupňovým správnym orgánom sa nepreukázalo ani to, že stavba mlyna v Ďurkove bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej výrobe, ako to predpokladal § 1 ods. 1 písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Uvedené skutkové závery prvostupňového správneho orgánu nevyvrátil v konečnom dôsledku ani Krajský súd v Bratislave, keďže zrušujúcim rozsudkom prvostupňové rozhodnutie nezrušil. 19. Žalobkyňa síce namietala porušenie zásady zákonnosti, materiálnej pravdy a voľného hodnotenia dôkazov, neuviedla však žiadne tvrdenia s prepojením na porušenie konkrétnych ustanovení zákona, ktoré mal žalovaný porušiť. Žalobkyňa neuviedla ani to, ktoré konkrétne dôkazy neboli žalovaným vykonané. Zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) dával správnemu orgánu možnosť rozhodnúť o tom, že určitý dôkaz nebolo
potrebné vykonať. Žalovaný mal za to, že túto ani inú zásadu neporušil, keďže dostatočne zistil skutočný stav veci a tento zrozumiteľne v logických súvislostiach uviedol a zapracoval do svojho rozhodnutia. Z napadnutého rozhodnutia bolo možné logicky vyvodiť záver, ku ktorému žalovaný ako správny orgán dospel. IV. Replika žalobkyne 20. Žalobkyňa v replike zo dňa 28.10.2021 zotrvala na stanovisku, že žaloba bola dôvodná. 21. Vyjadrenie žalovaného k žalobe, hoci bolo obsiahle, nebolo spôsobilé odstrániť vadu nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Tvrdenia žalovaného o preskúmateľnosti a dostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia boli úplne vyvrátené samotným obsahom odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. S námietkami žalobkyne uvádzanými v rozklade sa mal vysporiadať žalovaný priamo vo svojom rozhodnutí. Žalovaný pritom ani vo vyjadrení k žalobe nereagoval na najdôležitejšie námietky žalobkyne (a aj iných účastníkov predmetného správneho konania), ktoré boli obsiahnuté aj v správnej žalobe. 22. Žalobkyňa nenamietala zásadu voľného hodnotenia dôkazov. Žalobkyňa namietala, že neboli vykonané žiadne navrhované dôkazy, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie. Z vyjadrenia žalovaného a ani z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, z akých konkrétnych, podstatných a právne relevantných dôkazov žalovaný vychádzal. Citovanie a vlastný výklad právnych predpisov nepredstavovali dokazovanie ani hodnotenie dôkazov. Žalobkyňa aj S. C. uvádzané dôkazy navrhovali, no žalovaný na to absolútne nebral zreteľ. Napadnuté rozhodnutie bolo ešte podstatne menej preskúmateľné a menej zákonným spôsobom odôvodnené ako pôvodné rozhodnutie o rozkladoch zrušené Krajským súdom v Bratislave. 23. Tvrdenie žalovaného, že sa zaoberal a riadne vysporiadal s námietkami žalobkyne, bolo nepravdivé. Hlavné námietky žalobkyne a S. C. neboli nikdy posudzované ani hodnotené, a to ani vo vyjadrení žalovaného k žalobe. V tejto súvislosti bolo možné poukázať na to, že v prípade stavby mlyna v Ďurkove nikdy nešlo o priemyselný podnik (mlyn) patriaci do potravinárskeho priemyslu tak, ako to tvrdil žalovaný. Terajšie zatriedenie výlučne priemyselných mlynov bolo úplne bez právneho významu. 24. Žalovaný konal s účastníkom predmetného správneho konania, ktorý zomrel. Išlo o S. C.. Ten smrťou stratil procesnú spôsobilosť a jeho smrťou zaniklo aj splnomocnenie udelené právnemu zástupcovi. Žalovaný v predmetnom správnom konaní nekonal s právnym nástupcom S. C.. Na veci nič nemenilo to, či žalovaný v čase svojho rozhodovania vedel o smrti S. C.. Takisto bolo bez právneho významu to, či o smrti S. C. vedel jeho právny zástupca. S názorom, že smrťou S. C. nedošlo k zániku splnomocnenia udeleného jeho právnemu zástupcovi, nebolo možné súhlasiť. 25. K vyjadreniu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku zo dňa 20.09.2021 žalobkyňa uviedla, že toto vyjadrenie sa nezaoberalo takmer ani jednou žalobnou námietkou. Nebolo preto možné na takéto vyjadrenie vecne inak reagovať. V. Duplika žalovaného 26. Žalovaný v duplike zo dňa 15.11.2021 zotrval na stanovisku, že žaloba nebola dôvodná. 27. Všetky vady konania, na ktoré žalobkyňa poukazovala, žalovaný odstránil v rámci nového správneho konania, ktorého výsledkom bolo vydanie napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa v tomto rozhodnutí vysporiadal so všetkými namietanými skutočnosťami, na ktoré žalobkyňa poukazovala. 28. Zrušením napadnutého rozhodnutia by sa v danom prípade len zopakoval proces, výsledkom ktorého by vzhľadom na skutkovú stránku veci nebolo vecne iné rozhodnutie, či rozhodnutie výhodnejšie pre účastníka príslušného správneho konania. Zrušením napadnutého rozhodnutia by sa iba zbytočne predĺžil už aj tak dlhotrvajúci reštitučný spor vedený na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 11C/598/1992, trvajúci od roku 1992.
29. Účastník správneho konania nebol oprávnený rozhodnúť o spôsobe rozhodnutia žalovaného, t.j. o druhu a obsahu rozhodnutia, ktoré mal žalovaný vydať. Ani súd preskúmavajúci napadnuté rozhodnutie nepreberal na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, t.j. nebol správnym orgánom, ktorý by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti alebo nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody nepovažoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci správny orgán. V opačnom prípade by takýto postup zasahoval do ústavného princípu trojdelenia moci. 30. Žalobkyňa mala nielen navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie pravdivosti svojich tvrdení mala povinnosť dôkazy žalovanému aj predkladať. Nesplnenie tejto povinnosti zo strany žalobkyne považoval žalovaný za neunesenie jej dôkaznej povinnosti ovplyvňujúcej výsledok konania. Z obsahu predloženého administratívneho spisu pritom nevyplývalo, že by žalovaný nevykonal právne relevantné dôkazy v záujme náležitého ozrejmenia skutkového stavu veci. VI. Vyjadrenia ďalších účastníkov konania 31. Národný žrebčín „Topoľčianky“, štátny podnik vo vyjadrení dňa 20.09.2021 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že sa stotožňuje v celom rozsahu s obsahom a výrokmi napadnutého rozhodnutia. Žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení v správnej žalobe nepredložila žiadne právne relevantné skutočnosti, ktoré by presvedčivým spôsobom preukazovali zmenu jej postoja k charakteru nehnuteľností, ktorých náhrady sa domáhala v súdnom spore vedenom na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 11C/958/1992. Žalobkyňa naopak popierala svoje doterajšie dôkazy a tvrdenia, čím znehodnocovala celú prácu súdov a nedôvodne predlžovala súdny spor, ktorý sa začal v roku 1992. Nehnuteľnosti, ktorých náhrady sa žalobkyňa domáhala, nemali charakter nehnuteľností podľa § 1 ods. 1 písm. b) a písm. c) zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, pričom na vyplatenie náhrady z uvedeného titulu ani nebol právny nárok. Takisto nebol právny nárok na vyplatenie akejkoľvek náhrady za odobraté technologické a strojové vybavenie slúžiace mlynárskej výrobe, keďže zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde takúto náhradu nepoznal. 32. N. C. vo vyjadrení zo dňa 27.10.2021 konštatoval, že so závermi vyplývajúcimi z vyjadrenia Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku nesúhlasí, a že sa stotožňuje s tvrdeniami uvedenými v žalobe. Krajský súd v Bratislave už v minulosti zrušil pôvodné rozhodnutie o rozkladoch a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Odôvodnenie zrušujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave bolo správne, objektívne a N. C. sa s ním v celom rozsahu stotožnil, pričom si zároveň osvojil aj tvrdenia žalobkyne. 33. Ďalší účastníci konania M. V., N. V. a D. E. podaniami zo dňa 22.09.2021 oznámili, že sa vzdávajú účastníctva v predmetnom správnom súdnom konaní. Správny súd s nimi preto už ďalej nekonal ako s účastníkmi predmetného správneho súdneho konania. VII. Konanie na správnom súde 34. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/172/2021 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S správneho súdu a je vedená na tomto súde pod sp. zn. BA-2S/172/2021. 35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 18.11.2025. VIII.
Relevantné právne predpisy 36. Podľa § 1 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, zákon sa vzťahuje na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá tvorí lesný pôdny fond, (ďalej len „pôda“), b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný poľnohospodársky majetok uvedený v § 20. 37. Podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, pri pochybnostiach o tom, či ide o nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahuje tento zákon, rozhodujú príslušné ústredné orgány štátnej správy republiky. 38. Podľa § 20 ods. 1 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby má pôvodný vlastník živého a mŕtveho inventára, ako aj zásob právo na ich náhradu, pokiaľ ich vniesol do poľnohospodárskeho družstva alebo mu boli odňaté v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Ak pôvodný vlastník zomrel alebo ak bol vyhlásený za mŕtveho, má právo požadovať náhradu na zabezpečenie prevádzky poľnohospodárskej alebo lesnej výroby ďalšia oprávnená osoba uvedená v § 4 ods. 2. 39. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 40. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. IX. Právne posúdenie veci správnym súdom 41. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného o tom, či sa na konkrétnu nehnuteľnosť špecifikovanú v žiadosti o vydanie rozhodnutia, t.j. na stavbu mlyna v Ďurkove, vzťahuje zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. 42. Správny súd v nadväznosti na žalobné námietky pristúpil v prvom rade k posúdeniu preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, keďže len preskúmateľné rozhodnutie orgánu verejnej správy je spravidla spôsobilé byť predmetom ďalšieho hodnotenia z hľadiska jeho tvrdenej nezákonnosti a vád administratívneho konania. Skôr, ako by správny súd pristúpil k vlastnému posúdeniu preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, pripomína, že rozhodnutie orgánu verejnej správy je preskúmateľné, ak je zrozumiteľné a ak obsahuje dostatok dôvodov. Naopak, ak je rozhodnutie orgánu verejnej správy nezrozumiteľné alebo neobsahuje dostatok dôvodov, je rozhodnutím nepreskúmateľným. Rozhodnutie orgánu verejnej správy je teda nepreskúmateľné buď pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov s tým, že nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť spravidla predchádza nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov, pretože nezrozumiteľnosť neumožňuje určiť ani to, o čom a ako orgán verejnej správy rozhodol. O nezrozumiteľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy pritom spravidla pôjde vtedy, ak je rozpor medzi výrokom a odôvodnením, ak nemožno rozpoznať, ako vôbec orgán verejnej správy vo veci rozhodol, t.j. v prípade nezrozumiteľnosti prejavu vôle orgánu verejnej správy, alebo ak je výrok zmätočný z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti.
43. Pri posudzovaní preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy nemožno opomenúť, že eventuálne nedostatky jeho odôvodnenia nie je možné zhojiť zrozumiteľnejším formulovaním dôvodov, či doplnením dôvodov rozhodnutia orgánu verejnej správy v správnom súdnom konaní. Pre správny súd posudzujúci zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je právne relevantná len argumentácia uvedená v rozhodnutí orgánu verejnej správy (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Svk/24/2023 zo dňa 14.12.2023, ods. 32). Inými slovami, písomné vyjadrenie orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní nenahrádza odôvodnenie jeho rozhodnutia vo veci (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžk/9/2017 zo dňa 30.05.2018, ods. 32). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy teda nie je možné konvalidovať vyjadreniami orgánu verejnej správy ako žalovaného v správnom súdnom konaní (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa 22.05.2017). 44. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v intenciách žalobných námietok posúdiť preskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia majúc pritom na zreteli, že žalobné námietky smerovali k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, a že už pôvodné rozhodnutie o rozkladoch bolo zrušené Krajským súdom v Bratislave, pričom dôvodom zrušenia pôvodného rozhodnutia o rozkladoch bola jeho nepreskúmateľnosť. 45. Správny súd z napadnutého rozhodnutia zistil, že v jeho bode I. žalovaný v stručnosti zhrnul priebeh správneho konania, v ktorom bolo vydané toto rozhodnutie, a že v jeho bode II. žalovaný v zásade opätovne sumarizoval priebeh správneho konania, v ktorom bolo vydané toto rozhodnutie s tým, že venoval väčšiu pozornosť obsahu prvostupňového rozhodnutia a obsahu podaných rozkladov. Správny súd z napadnutého rozhodnutia ďalej zistil, že v jeho bode III. žalovaný reagoval na „výhrady“ Krajského súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, a to na „výhradu“, že žalovaný ako druhostupňový správny orgán nezisťoval právnych nástupcov T. C., ako aj na „výhradu“, že pôvodné rozhodnutie o rozkladoch bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a že žalovaný v odôvodnení pôvodného rozhodnutia o rozkladoch a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia síce poukazoval na zhromaždený dôkazný materiál, avšak žiaden dôkazný materiál neuvádzal, pričom neuvádzal ani to, aké vykonal dokazovanie s tým, že súčasťou administratívneho spisu ani nebol žiadny dôkazný materiál. Správny súd teda z napadnutého rozhodnutia zistil, že vlastná argumentácia žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktorou reaguje na podané rozklady ako aj na „výhrady“ Krajského súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, je v zásade obsiahnutá v jeho bode III, a preto sa pri posudzovaní preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým práve na obsah jeho bodu III. 46. Správny súd z bodu III. napadnutého rozhodnutia zistil, že žalovaný v ňom k meritu veci uviedol nasledovné: „Pokiaľ ide o tieto námietky a názor krajského súdu, podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína Topoľčianky správne a v súlade so zásadami správneho konania. Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania pokladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že ministerstvo vychádzalo najmä z vyjadrení účastníkov konania, darovacej zmluvy z 20. novembra 1935, z odbornej literatúry a príslušných právnych predpisov. Na základe týchto podkladov preto ministerstvo nezistilo, že nehnuteľnosť patrí do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa
prípadne na bývanie pomocníkov, teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti tak, ako to predpokladá § 1 ods. 1 písm. b) č. 229/1991 Zb. V konaní pred prvostupňovým orgánom sa nepreukázalo ani to, že stavba mlyna bola stavbou slúžiacou poľnohospodárskej výrobe, ako to predpokladá § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 229/1991 Zb. Podľa názoru ministerstva pôdohospodárstva závery prezentované prvostupňovým správnym orgánom v danej veci zodpovedajú zásadám správneho uváženia a sú v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb. v spojení so zákonom č. 330/1991 Zb. S poukazom na vyššie uvedené, minister pôdohospodárstva, ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, ktorý podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. rozhoduje o rozklade na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie, rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia o rozklade.“ 47. Z citovanej relevantnej časti napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nad rámec všeobecných úvah o podkladoch pre rozhodnutie a o odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy (použiteľných prakticky v akomkoľvek rozhodnutí orgánu verejnej správy) uviedol v podstate iba jeden stručný odsek, a to odsek začínajúci slovami „z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé ... “, ktorý ale neobjasňuje vlastné úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktoré ho viedli k záveru o zákonnosti prvostupňového rozhodnutia. V predmetnom odseku totiž žalovaný uviedol „iba“ vo všeobecnej rovine to, z akých podkladov vychádzal pri prvostupňovom rozhodnutí, a to, že na základe týchto podkladov nezistil, že stavba mlyna v Ďurkove patrí do súboru pôdy, stavieb na poľnohospodársku prvovýrobu, stavieb na uskladnenie, stavieb na bývanie majiteľa prípadne na bývanie pomocníkov, teda že bola súčasťou pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti. Následne ešte žalovaný uviedol, že v konaní pred prvostupňovým správnym orgánom sa nepreukázalo ani to, že by stavba mlyna v Ďurkove slúžila poľnohospodárskej výrobe. Predmetný odsek tak vo svojej podstate predstavuje iba stručnú sumarizáciu podkladov pre vydanie prvostupňového rozhodnutia a záverov prvostupňového rozhodnutia a neobsahuje žiadnu vlastnú úvahu žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu. Žalovaný totiž v nadväznosti na uvedenú sumarizáciu dodal len toľko, že závery prezentované v prvostupňovom rozhodnutí zodpovedajú zásadám správneho uváženia a sú v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami relevantných právnych predpisov. Žalovaný teda žiadne svoje úvahy za účelom dostatočného odôvodnenia svojho rozhodnutia o podaných rozkladoch v kontexte „výhrad“ Krajského súdu v Bratislave prezentovaných v zrušujúcom rozsudku v konečnom dôsledku v napadnutom rozhodnutí neuviedol. Žalovaný sa v zásade „iba“ stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému už ale Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku výslovne uviedol, že „aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie vykazuje nedostatky preskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodov totožných uvedených vyššie.“ Nedostatky preskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia žalovaný doplnením vlastnej správnej úvahy v napadnutom rozhodnutí nijako neodstraňoval, a to napriek tomu, že si týchto nedostatkov musel byť vedomý, keďže v napadnutom rozhodnutí uviedol, že „krajský súd konštatoval, že aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvej inštancie vykazuje nedostatky preskúmateľnosti“ (str. 2 napadnutého rozhodnutia). Správny súd preto dospel k záveru, že námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia je dôvodná. 48. V nadväznosti na zmienku žalovaného uvádzanú v napadnutom rozhodnutí, že totiž podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku správne a v súlade so zásadami správneho konania, správny súd poukazuje na závery Krajského súdu v Bratislave prezentované v zrušujúcom rozsudku, v zmysle ktorých aj prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti z dôvodov totožných s dôvodmi vytýkanými pôvodnému rozhodnutiu o rozkladoch. Inými slovami, podľa záverov Krajského súdu v Bratislave prezentovaných v zrušujúcom rozsudku bolo prvostupňové rozhodnutie v konečnom dôsledku nepreskúmateľné. Keďže prvostupňové rozhodnutie bolo nepreskúmateľné z dôvodov uvedených v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave alebo teda, keďže prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti uvedené v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave, nebolo možné konštatovať, že prvostupňový správny orgán postupoval pri vydaní prvostupňového rozhodnutia správne a v súlade so zásadami správneho konania. Z tohto dôvodu ani nebolo možné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia založiť len na odkaze na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia. Pripustenie možnosti založenia odôvodnenia napadnutého rozhodnutia len na odkaze na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia by bolo popretím záväzného právneho
názoru, ktorý Krajský súd v Bratislave prezentoval v zrušujúcom rozsudku, a v konečnom dôsledku aj porušením princípu právnej istoty. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že význam princípu právnej istoty vo vzťahu k povinnosti rešpektovať záväzný právny názor správneho súdu zo strany správneho orgánu sa v českej správnej súdnej praxi premietol do záveru, že ak žalovaný správny orgán nevyužil možnosť brojiť kasačnou sťažnosťou proti záväznému právnemu názoru obsiahnutému v prvom zrušujúcom rozsudku správneho súdu bez toho, aby mu v tom niečo bránilo, nemôže tak urobiť až v kasačnej sťažnosti smerujúcej proti ďalšiemu zrušujúcemu rozsudku správneho súdu (porovnaj napr. Kühn, Z., Kocourek, T. a kol.: Soudní řád správní. Komentář. Praha: Wolters Kluwer ČR, 2019, str. 655). 49. V nadväznosti na zmienku žalovaného uvádzanú v napadnutom rozhodnutí, že totiž podľa jeho názoru prvostupňový správny orgán postupoval v konaní o návrhu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku správne a v súlade so zásadami správneho konania, správny súd vo všeobecnej rovine konštatuje, že nie je úlohou správneho orgánu polemizovať s právnym názorom správneho súdu ani ho spochybňovať, ale je jeho povinnosťou ho rešpektovať. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa správny orgán s právnym názorom správneho súdu stotožnil. Správny orgán je však povinný riadiť sa právnym názorom správneho súdu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž/7/2013 zo dňa 27.06.2013). Správnemu súdu je zrejmé, že správny orgán sa síce za určitých okolností môže od právneho názoru správneho súdu odchýliť, ak sa napríklad v dôsledku ďalšieho dokazovania skutkový stav zmení do tej miery, že správnym súdom vyslovený právny názor sa stane neaplikovateľný, žalovaný však na žiadne takéto okolnosti v napadnutom rozhodnutí nepoukázal a takéto okolnosti nezistil ani správny súd. 50. Žalovaný síce vo vyjadrení k žalobe konštatoval, že preukázateľne odstránil všetky vady, ktorými trpelo pôvodné rozhodnutie o rozkladoch, avšak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentujú vlastné úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu, ktorými by reagoval právne relevantným spôsobom na závery Krajského súdu v Bratislave, že totiž aj prvostupňové rozhodnutie vykazovalo nedostatky preskúmateľnosti. Na takéto úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný vo svojich podaniach predložených správnemu súdu v priebehu tohto správneho súdneho konania nepoukázal a takéto úvahy žalovaného ako druhostupňového správneho orgánu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia neidentifikoval ani správny súd. 51. Pokiaľ ide o samotné prvostupňové rozhodnutie, žalovaný má pravdu, keď vo vyjadrený k žalobe uvádza, že toto rozhodnutie nebolo zrušené Krajským súdom v Bratislave v rámci prieskumu zákonnosti pôvodného rozhodnutia o rozkladoch. Krajský súd v Bratislave skutočne zrušil „iba“ pôvodné rozhodnutie o rozkladoch. Žalovaný však z tohto zistenia vyvodzuje nesprávne závery. Samotná skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave nezrušil prvostupňové rozhodnutie, neznamená, že toto rozhodnutie netrpelo žiadnymi vadami. Z § 191 ods. 3 SSP je zrejmé, že správne súdy môžu pristúpiť k zrušeniu aj prvostupňového rozhodnutia, a to „v závislosti od okolností“, a že teda správne súdy môžu pristúpiť k zrušeniu aj prvostupňového rozhodnutia s prihliadnutím k skutkovým a právnym okolnostiam konkrétnej právnej veci. V preskúmavanej právnej veci Krajský súd v Bratislave zrušil pôvodné rozhodnutie o rozkladoch z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Pri takejto dôvodne namietanej vade preskúmavaného rozhodnutia nemusí byť nevyhnutne potrebné rušenie aj prvostupňového rozhodnutia. Prípadné nedostatky odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia totiž môže odstrániť aj správny orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku vo svojom rozhodnutí. 52. Pre úplnosť správny súd poznamenáva, že podľa napadnutého rozhodnutia podkladom prvostupňového rozhodnutia bola (okrem iného) darovacia zmluva zo dňa 20.11.1935. Táto darovacia zmluva ale nie je súčasťou administratívneho spisu. Správny súd si uvedomuje, že darovacia zmluva zo dňa 20.11.1935 sa spomína v písomnostiach, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, avšak, ako to už bolo uvedené, táto zmluva nie je súčasťou administratívneho spisu. Nie je potom zrejmé, v akom zmysle bola darovacia zmluva zo dňa 20.11.1935 podkladom prvostupňového rozhodnutia. 53. V súvislosti so žalobnými námietkami týkajúcimi sa zisťovania skutkového stavu a teda aj podkladov rozhodnutia žalovaného pozornosti správneho súdu neunikla zmienka žalovaného o listine zo dňa 16.04.1969, ktorou „MNV v Ďurkove“ povolil zbúranie mlyna (ďalej len „listina zo dňa 16.04.1969“) v jeho písomnosti č. 1196/2015-430 zo dňa 05.09.2015 označenej ako „Vec: Predloženie rozkladu spolu so spisovým materiálom“. V samotnom napadnutom rozhodnutí sa žalovaný k obsahu listiny zo dňa
16.04.1969, ktorá ostatne ani nie je súčasťou administratívnou spisu, už nijako výslovne nevyjadruje, a teda úvahy žalovaného vo vzťahu k tejto listine a jej obsahu sú nepreskúmateľné. Žalovaný pritom nepochybne mal vzhľadom na predmet správneho konania venovať v napadnutom rozhodnutí zvýšenú pozornosť popisu skutkových zistení týkajúcich sa stavby mlyna v Ďurkove a jej charakteru. 54. Pokiaľ ide o pomerne rozsiahle vyjadrenie žalovaného k žalobe, správny súd pripomína, že nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je možné konvalidovať vyjadreniami žalovaného v správnom súdnom konaní. Správny súd preto pri posudzovaní preskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia mohol vychádzať len z jeho odôvodnenia. 55. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného, že zrušením napadnutého rozhodnutia by sa v danom prípade len zopakoval proces, výsledkom ktorého by vzhľadom na skutkovú stránku veci nebolo vecne iné rozhodnutie, správny súd uvádza, že toto konštatovanie žalovaného je v súčasnom štádiu veci predčasné. Správny súd vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov nemohol pristúpiť k posúdeniu zákonnosti výroku napadnutého rozhodnutia, a teda ani k posúdeniu toho, či je výrok napadnutého rozhodnutia vecne správny. Napokon je potrebné zdôrazniť, že úlohou orgánov verejnej správy nie je len vecne správne rozhodnúť, ale ich úlohou je svoje rozhodnutia zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu aj odôvodniť. 56. Pokiaľ ide o žalobné námietky, v rámci ktorých žalobkyňa poukázala na úmrtie účastníkov predmetného správneho konania v jeho priebehu, správny súd pripomína, že všeobecnou správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP), pričom žalobcom môže byť fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch (§ 178 ods. 1 SSP). Žalobkyňa v žalobe netvrdila, že je právnym nástupcom niektorého z účastníkov predmetného správneho konania, ktorý v priebehu tohto správneho konania zomrel. Žalobkyňa v žalobe ani neozrejmila, v čom spočíval zásah do jej verejných subjektívnych práv postupom žalovaného, ktorý opakovane konal s nespôsobilým účastníkom predmetného správneho konania a rozhodol proti mŕtvemu. Správny súd sa preto bližšie predmetnými žalobnými námietkami nezaoberal. Napriek tomu správny súd považuje za potrebné poznamenať, že žalovaný musí samozrejme v ďalšom konaní venovať náležitú pozornosť ustáleniu okruhu účastníkov predmetného správneho konania. 57. Pre úplnosť správny súd poznamenáva, že jeho pozornosti neunikla skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave sa v zrušujúcom rozsudku zaoberal námietkou úmrtia účastníka predmetného správneho konania. Správny súd ale v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že jedným zo žalobcov v správnom súdnom konaní, v ktorom bol vydaný zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, bol C. C. ako právny nástupca účastníka predmetného správneho konania, ktorý v priebehu tohto správneho konania zomrel, a to T. C.. Bolo preto potrebné, aby sa Krajský súd v Bratislave pri svojom rozhodovaní zaoberal námietkou úmrtia účastníka predmetného správneho konania, čo aj v zrušujúcom rozsudku urobil. 58. Pokiaľ ide o žalobnú námietku nedostatku právomoci žalovaného na rozhodovanie podľa § 17 ods. 5 zákona o úprave vlastníckych vzťahov k pôde vo vzťahu k stavbe mlyna v Ďurkove, túto správny súd nepovažoval za dôvodnú. Vo vzťahu k tejto žalobnej námietke sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave prezentovaným v zrušujúcom rozsudku, na ktorý v plnom rozsahu odkazuje. Zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde, ako to konštatoval už Krajský súd v Bratislave, počítal so skutočnosťou, že nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 tohto zákona už mohli zaniknúť, keď napríklad v § 14 ods. 1 ustanovuje, že oprávnenej osobe patrí náhrada za obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby, ktoré podľa tohto zákona nemožno vydať alebo ktoré zanikli alebo boli prevedené na osobu, ktorá nie je povinná ich vydať. 59. K vyjadreniu Národného žrebčína „Topoľčianky“, štátneho podniku zo dňa 20.09.2021 správny súd uvádza, že toto vyjadrenie sa týka predovšetkým vecnej stránky rozhodovania žalovaného, a teda právneho posúdenia veci. K preskúmaniu rozhodnutia žalovaného z hľadiska správnosti právneho posúdenia veci však správny súd nemohol pristúpiť vzhľadom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov.
60. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto ho postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zrušenie prvostupňového rozhodnutia správny súd v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci nepovažoval za potrebné, keďže žalovaný môže prípadné vady prvostupňového konania a prvostupňového rozhodnutia odstrániť v rámci ďalšieho konania a rozhodovania o rozkladoch. 61. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom správneho súdu vyjadreným v tomto rozsudku. Úlohou žalovaného bude opätovne rozhodnúť o podaných rozkladoch. Pri odôvodnení svojho rozhodnutia bude úlohou žalovaného dbať na jeho náležité odôvodnenie pamätajúc na to, že nedostatky odôvodnenia jeho rozhodnutia nebude možné v prípadnom následnom správnom súdnom konaní cez vyjadrenia k žalobe dopĺňať a konvalidovať. 62. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
63. O trovách konania ďalších účastníkov konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že im právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže im neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by im vznikli trovy a ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by im mal priznať právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na správnu súdnu prax (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025). 64. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.