Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/3/2021 1021200023 12. 12. 2025 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2025:1021200023.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Petry Šuttovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: LASER servis, spol. s r. o., so sídlom Lipová 3, 900 81 Šenkvice, IČO: 35 755 989, právne zastúpený: Advokátska kancelária GROŠAFT & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Puškinova 58, 900 01 Modra, IČO: 52 990 516, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 971 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101626873/2020 zo dňa 26.10.2020 a č. 101627115/2020 zo dňa 26.10.2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101626873/2020 zo dňa 26.10.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 101627115/2020 zo dňa 26.10.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Predmetom správneho súdneho prieskumu sú rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“) č. 101626873/2020 zo dňa 26.10.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 1“) a č. 101627115/2020 zo dňa 26.10.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie 2“). Napadnutým rozhodnutím 1 žalovaný na základe odvolania podaného LASER Servis, spol. s r. o. (ďalej len „daňový subjekt“ alebo „žalobca“), podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „DP“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“) č. 100299274/2020 zo dňa 29.01.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 1“). Napadnutým rozhodnutím 2 žalovaný na základe odvolania podaného daňovým subjektom podľa § 74 ods. 4 DP potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 100299495/2020 zo dňa 29.01.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie 2“) II. Priebeh administratívneho konania 2. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie obdobie september 2018, ktorá sa začala dňa 18.12.2018 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102515829/2018. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 102416361/2019 zo dňa 22.10.2019, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102419181/2019 zo dňa 22.10.2019 boli doručené daňovému subjektu dňa 08.11.2019.
3. Správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, ktorá sa začala dňa 16.01.2019 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 100032983/2019. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 102417350/2019 zo dňa 22.10.2019, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole č. 102419240/2019 zo dňa 22.10.2019 boli doručené daňovému subjektu dňa 08.11.2019. 4. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím 1 podľa § 68 ods. 5 a 6 DP určil daňovému subjektu rozdiel sumy nadmerného odpočtu 10.000 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2018, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 4.640,95 eur a vyrubil daň v sume 5.359,05 eur. Správca dane zistil, že za zdaňovacie obdobie september 2018 si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie DPH, okrem iného, od dodávateľa SARCO, s. r. o., IČO: 50 156 306 (ďalej len „SARCO“), ktorej konateľom bol v danom čase p. Roman Graca. Išlo o faktúru č. 1808256 s predmetom fakturácie: Prezentácia obchodného mena a loga spoločnosti v súvislosti s prezentáciou koncertu A. B., 22.11.2018, Zimný štadión Ondreja Nepelu Bratislava, a dňom dodania 31.08.2018. Zdaniteľný obchod sa uskutočnil na základe zmluvy o reklame zo dňa 30.01.2018. Z výpovede p. Gracu vyplynulo, že SARCO odkúpila nevýhradný reklamný priestor od daňového subjektu SILVI PRODUCTION, s. r. o., IČO: 45 877 289. Propagačný materiál zabezpečil SARCO od subdodávateľa spoločnosti Azaria service, s. r. o., IČO: 50 132 733. 5. Správca dane prvostupňovým rozhodnutím 2 podľa § 68 ods. 5 a 6 DP určil daňovému subjektu rozdiel sumy nadmerného odpočtu 10.000 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2018, nepriznal mu nadmerný odpočet v sume 4.118,92 eur a vyrubil daň v sume 5.881,01 eur. Správca dane zistil, že za zdaňovacie obdobie október 2018 si daňový subjekt uplatnil právo na odpočítanie DPH, okrem iného, od dodávateľa SARCO. Išlo o faktúru č. 1810332 s predmetom fakturácie: Prezentácia obchodného mena a loga spoločnosti v súvislosti s prezentáciou koncertu A. B., 22.11.2018, Zimný štadión Ondreja Nepelu Bratislava, a dňom dodania 18.10.2018. Zdaniteľný obchod sa uskutočnil na základe zmluvy o reklame zo dňa 30.01.2018. Z výpovede p. Gracu vyplynulo, že SARCO odkúpila nevýhradný reklamný priestor od daňového subjektu SILVI PRODUCTION, s. r. o., IČO: 45 877 289. Propagačný materiál zabezpečil SARCO od subdodávateľa spoločnosti Azaria service, s. r. o., IČO: 50 132 733. 6. Správca dane v oboch prvostupňových rozhodnutiach skonštatoval, že na základe vykonaného dokazovania vyplynulo, že služby fakturované daňovým subjektom sa týkali propagácie podujatia koncertu A. B. dňa 22.11.2018, kde vystupoval ako reklamný partner. Daňový subjekt tak bol sponzorom podujatia. Z obsahu predložených dôkazov vyplynulo, že predmetom služieb nebola propagácia daňového subjektu, ale informovanie o konaní koncertu. Na predložených dôkazoch je uvedený len názov - logo spoločnosti bez propagovania a bližšieho popisu ekonomickej činnosti daňového subjektu. Cieľom reklamy bola mediálna kampaň na účely propagovania koncertu. 7. Správca dane preto poukázal na čl. 9 bod 2 písm. e) Šiestej smernice, ktorý definuje pojem reklamné služby, ako aj na § 38 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon o vysielaní a retransmisii“) a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž/17/2014. Správca dane dospel k záveru, že v danom prípade nešlo o reklamu, ale o poskytnutie sponzorského príspevku platiteľom. Sponzorský príspevok nie je predmetom dane. Nebolo preto preukázané uskutočnenie fakturovaných obchodov tak, ako bolo uvedené na faktúrach. 8. Daňový subjekt podal voči prvostupňovým rozhodnutiam odvolania. Žalovaný v oboch napadnutých rozhodnutiach skonštatoval, že daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený osobou uvedenou na faktúre a zároveň, že prijaté zdaniteľné plnenie použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ DPH. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne, avšak daňový subjekt ich nesplnil. Podľa žalovaného je preukázané a nesporné, že obsahom, účelom a cieľom billboardov, reklamných spotov TV, rádio, reklamy v periodickej tlači a pod. bola informácia o konaní podujatia - koncertu A. B.. Ani v jednom prípade neboli reklamované žiadne služby a ani produkty daňového subjektu a ani žiadne informácie o predmete jeho činnosti. Na týchto billboardoch a pod. bolo uvedené len logo daňového subjektu s označením, že je jedným z hlavných reklamných partnerov. To nemožno považovať za reklamu daňového subjektu, ale išlo tu o propagáciu podujatia. Daňový subjekt
vystupoval ako podporovateľ daného podujatia, čo nasvedčuje tomu, že bol jeho sponzorom. Taktiež nepreukázal, že prijaté plnenia použil alebo použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ DPH. Daňové bremeno je pritom na daňovom subjekte. 9. Daňový subjekt bol medializovaný ako hlavný reklamný partner, pričom predmetom reklamy nebolo informovanie verejnosti o spoločnosti. 10. K čestnému vyhláseniu od pána C. D., v ktorom deklaruje, že spoločnosť SARCO prevzala od kontrolovaného daňového subjektu na rôznych nosičoch dát logo a iné podklady k reklamnej a propagačnej činnosti uviedol, že to nie je v rozpore so závermi správcu dane, kde nie je spochybnené, že by sa logo na niektorých materiáloch propagujúcich podujatie nenachádzalo. 11. Žalovaný tiež konštatoval, že pokiaľ daňový subjekt tvrdil v súvislosti s predložením celého systému vyhodnocovania účinkov reklamy, ktorý daňový subjekt pravidelne monitoruje, no správca dane ho prehliadol, tak žiadne takéto dôkazy daňový subjekt nepredložil. 12. K rozlišovaniu medzi sponzoringu a reklamou odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/42/2007. III. Správna žaloba 13. Proti napadnutému rozhodnutiu 1 a napadnutému rozhodnutiu 2 (ďalej spolu len „napadnuté rozhodnutia“) podal žalobca včas správnu žalobu a navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a súčasne žiadal aj priznať mu právo na náhradu trov konania. keďže napadnuté rozhodnutia sú na identickom skutkovom základe, týkajú sa tých istých účastníkov konania a sú obsahovo zhodné bez akýchkoľvek odlišností žiadal žalobca o ich spojenie na spoločné konanie. 14. Podľa žalobcu nie je zrejmé, ktoré dôkazy majú byť preukázaním sponzoringu. Účelom sponzoringu je propagácia poskytovateľa sponzorského príspevku, teda ich priamy vzťah, čo v danom prípade absentuje. Taktiež nie zrejmé, ktorý subjekt mal byť prijímateľom sponzorského príspevku, pretože žalobca zaplatil za službu svojmu dodávateľovi. Závery žalovaného sú iba v rovine všeobecného konštatovania, že nejde o reklamu, ale o sponzoring, a to bez logickej súvislosti na zistený skutkový stav veci a odkázal na zmluvu a faktúru, monitoring, DVD, odvysielanie v televíznych médiách, rozhlasových médiách, zverejnenie v denníkoch, týždenníkoch a mesačníkoch, zverejnenie na billboardoch, LED obrazovke. Tieto dôkazy neboli vykonané a ani hodnotené, keďže v daňovom spise a ani v protokole či v rozhodnutí nie je zmienka o akomkoľvek vykonávaní dôkazov. 15. Predmetom zmluvy o reklame bola výlučne prezentácia žalobcu na kultúrnom podujatí, čo bolo žalobcom v daňovom konaní nielen tvrdené, ale aj preukázané dôkazmi a svedkami. Záver, že má ísť o sponzoring, je preto nesprávny. Napadnuté rozhodnutia síce uvádzajú rozsah dôkazov, avšak závery z nich vyslovené sú v rozpore s nimi, pretože neboli hodnotené a ani vykonané. Len výpočet dôkazov nespĺňa požiadavku na racionálnu úvahu, ktorou by malo byť hodnotenie dôkazov. 16. Vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/57/2016 zo dňa 28.03.2018, kde podľa žalobcu rozhodnou skutočnosťou je zákonné a jasné vyjadrenie o pochybnostiach tvrdení daňového subjektu. Táto podmienka v danej veci absentuje, keďže žalovaný to, že ide o sponzoring, nevie riadnym spôsobom zdôvodniť. Je v rozpore so zákonom, aby žalovaný zdaniteľné plnenie, ktoré spĺňa všetky znaky reklamnej služby, túto službu vyhodnotil ako sponzoring, a to preto, lebo sa tak rozhodol a neodôvodnil, prečo plnenie nie je reklamnou službou. 17. Žalovaný nesprávne poukazuje na rozsudok sp. zn. 3Sžfk/42/2017, pretože ten nemožno aplikovať na daný skutkový stav. Rovnako tak pojem reklamné služby podľa čl. 9 bod 2 písm. e) Šiestej smernice neupravuje výklad pojmu reklamné služby, ale miesto zdaniteľného plnenia pri dodaní služby, čo vyplýva z rozsudku ESD vo veci C-530/09. Z neho vyplýva, že reklama predstavuje odovzdanie informačnej správy verejnosti nielen o kvalite výrobku a služby, ale odovzdanie akejkoľvek informačnej správy verejnosti.
18. Zo zákona o reklame vyplýva, že produktom je aj obchodné meno. Tento zákon aj určuje, čo reklamou nie je. Výkladom možno dospieť k tomu, že pokiaľ reklama nenapĺňa znaky klamlivej reklamy, je reklamou. Žalovaný pojem reklama vykladá v rozpore s jej definíciou, pokiaľ pod produktom rozumie výlučne tovar alebo službu. Pojem reklama je aj v zákone o vysielaní a retransmisii, ktorý však definuje tento pojem výlučne na účely spomínaného zákona, čo možno povedať aj o pojme sponzorstvo. Podporne však možno vychádzať zo zákona o športe, podľa ktorého sponzorovaný sponzorovi poskytuje právo spojiť sponzora so svojou osobou na účely odkazu na jeho produkt. Zmluva o reklame, ktorá bola žalovanému predložená, predstavuje bez pochýb právny vzťah medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou SARCO ako dodávateľom, ktorý vytvoril reklamu ako nehmotný statok zachytenú na hmotných nosičoch. 19. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že na odpočet dane musí v prvom rade dôjsť k dodaniu služby, pričom daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený. Uvedené je v rozpore s dôkazmi predloženými do konania. Navyše ďalšia časť rozhodnutia žalovaného konštatuje, že daňový subjekt nepreukázal, že prijaté plnenia kontrolovaný daňový subjekt použil alebo použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ dane z pridanej hodnoty. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný žiadnym spôsobom nespochybnil existenciu služby a z rozhodnutí nevyplýva, v čom žalovaný vzhliadol nenaplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočet dane vo vzťahu k predloženým dôkazom. 20. Napokon žalobca uvádza, že k tvrdeniu, podľa ktorého nie je zrejmé ako poskytnutá služba (reklama) je využiteľná na účely ekonomickej činnosti žalobcu, tzn. jej efekt vo vzťahu k potenciálnym zákazníkom, je vyžadovanie takéhoto preukázania pri uvedenej službe nemožné. Podstatou reklamy je jej využitie na účely svojich a aj budúcich zdaniteľných plnení. Poukázal preto na rozsudok sp. zn. 1Sžf/64/2016. IV. Ďalšie vyjadrenie účastníkov konania 21. Žalovaný sa k žalobe vyjadril v podaní zo dňa 23.02.2021 (ďalej len „vyjadrenie“), v ktorom navrhol žalobu zamietnuť a zároveň zotrval na svojej argumentácii uvedenej v rozhodnutiach. 22. Žalovaný poukázal na zmluvu o reklame uzatvorenú medzi realizátorom SARCO a objednávateľom, ktorým je žalobca a podľa ktorej je jej predmetom spolupráca zmluvných strán v oblasti reklamy a propagácie objednávateľa na účely zvýšenia prosperity a zisku na podujatí v exkluzívnom galakoncerte A. B. dňa 22.11.2018. K rozsahu prezentácie objednávateľa sa tam uvádza, že realizátor bude propagovať objednávateľa ako reklamného partnera podujatia a zaväzuje sa zabezpečiť pre objednávateľa podpornú mediálnu kampaň na podujatie. Žalobca nesplnil hmotnoprávnu podmienku podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže bol sponzorom predmetnej akcie a nešlo tu o dodanie reklamnej služby. Navyše žalobca nepreukázal, že prijaté plnenia použil alebo použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ DPH. 23. Žalovaný opätovne poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Sžfk/42/2017, ktorý rozlišuje sponzoring a reklamu nasledovne: „Pri samotnom definovaní pojmu reklama je možné vychádzať zo zákona č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý reklamu vymedzuje ako predvedenie, prezentáciu alebo iné oznámenie v každej podobe, súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt treba považovať tovar, služby, nehnuteľnosti, obchodné meno, ochranné známky, označenie pôvodu výrobkov a iné práva a záväzky súvisiace s podnikaním. (...) V prípade sponzoringu, je túto možné charakterizovať ako peňažnú alebo inú formu podpory, poskytnutú za dohodnutú protislužbu. Sponzoring je teda príspevok s protiplnením. Sponzorský príspevok je možné poukázať najčastejšie na základe zmluvy o reklame, kedy príjemca vykáže činnosti smerujúce k naplneniu marketingových cieľov sponzora. V danom prípade však sťažovateľ nepreukázal, že zo strany realizátorov propagovanej akcie došlo k propagácii činnosti a výrobkov sťažovateľa ako reklamného partnera podujatia. Nebolo preukázané, že jeho reklamné partnerstvo malo vplyv na jeho obchodnú činnosť v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.“ 24. Podľa žalovaného sa v rozhodnutiach necituje rozsudok C-530/09, avšak vychádzajú z rozsudku Európskeho súdneho dvora vo veci C-68/92. Zverejnenie loga žalobcu neobsahuje pre verejnosť
správu o existencii alebo kvalitách výrobkov alebo služieb žalobcu; verejnosti nebola poskytnutá žiadna relevantná informácia o existencii alebo kvalitách ním poskytovaných služieb. 25. Žalobcom uplatnený rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/64/2016 nemožno použiť, pretože správcom dane neboli spochybnené reklamné služby, ktoré mali povahu reklamných činností, avšak takéto skutočnosti v prípade žalobcu neboli preukázané, pretože žalobca bol sponzorom podujatia. 26. Na prípad nemožno aplikovať ustanovenia zákona o športe. 27. Z napadnutých rozhodnutí je zrejmé, že tie neboli založené na tom, že žalobcovi nebola poskytnutá žiadna služba, ale na tom, že služba, ktorá mu bola poskytnutá, nebola reklamou, hoci takto bola v predmetných faktúrach deklarovaná, tzn. nebolo preukázané poskytnutie takého materiálneho plnenia, ktoré bolo deklarované. 28. Námietka vo vzťahu k dôkaznému bremenu je nedôvodná. Sám žalobca nepreukázal a ani neodôvodnil vo svojich vyjadreniach, že služba, ktorú prijal, je službou reklamnou. 29. Žalovaný poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 24S/93/2018. 30. K vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril v podaní zo dňa 22.03.2021 (ďalej len „replika“). 31. Z vyjadrenia žalovaného nesporne vyplýva preukázanie dodania služby, a teda existencia zdaniteľného plnenia. Podstatnou otázkou v spore je právna otázka, a to či dodaná služba formou šírenia informácií o žalobcovi zverejnením jeho obchodného mena je reklamou alebo sponzoringom, čo je podstatné skúmať na posudzovanie hmotnoprávnych podmienok na účely odpočtu dane. Žalobcovi bola dodaná služba, čo z pohľadu zákona o DPH predstavuje zdaniteľné plnenie. Ak žalovaný tvrdí, že išlo o sponzoring, tak toto tvrdenie je rozporné, pretože ak bol sponzorom, nemôže byť propagátorom. Žalobca poukazuje na to, že synonymum slova propagátor je slovo reklama. Mediálna kampaň kultúrnych podujatí bola vykonávaná inou reklamnou agentúrou, ktorá predala časť reklamných práv dodávateľovi služby pre žalobcu, čo bolo preukázané samotným žalovaným. Dôkazom tu bolo aj vypočutie konateľky spoločnosti SILVIA PRODUCTIONS, ktorá ako organizátor kultúrnych podujatí predala práva na reklamný priestor dodávateľovi služieb žalobcu, ktorý jej za predaj reklamného priestoru zaplatil dojednanú sumu. 32. Podľa žalobcu musí správca dane jasne uviesť, čo sa má žiadanými dôkazmi preukázať a nestačí len všeobecná výzva na preukázanie svojich tvrdení. To, že nejde o reklamu, odôvodnil žalovaný výlučne vyslovením, že ani v jednom prípade neboli reklamované žiadne služby a produkty, a ani žiadne informácie o žalobcovi, ktorá by bola adresovaná odbornej alebo širokej verejnosti. Účelom sponzoringu je poskytnutie finančného príspevku sponzorovanej osobe, ktoré na seba viaže protiplnenie vo forme propagácie sponzora v rámci činnosti sponzora - určitého výkonu, napríklad športového, pričom bez protiplnenia ide o dar. Záver žalovaného, že v danom prípade ide o sponzoring, považuje žalobca za účelový. Zákon o DPH definuje dodanie služby ako každé plnenie, ktoré nie je tovarom, tzn. aj reklamné služby. Pri definovaní pojmu reklama je nevyhnutné vychádzať zo zákona o reklame. Rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci 68/92 neupravuje pojem reklama, ale výlučne miesto dodania služby. 33. Žalobca poukazoval na definície pojmu reklama z pohľadu práva Európskej únie, a to v Smernici 2006/114/ES, Smernici 2010/13/ES a Smernici 2001/83/ES. Rovnako tak poukázal na rozsudok vo veci C-657/11, ktorý sa týka pojmu reklama. 34. Žalovaným uvádzané rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/42/2017 nemožno aplikovať, pretože skutkový stav nie je identický s predmetom konania. 35. Žalovaný sa ďalej nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 36. Podľa § 24 ods. 1 DP daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 37. Podľa § 44 ods. 1 DP daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov zákonov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 38. Podľa § 46 ods. 5 DP ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 39. Podľa § 63 ods. 2 DP rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 40. Podľa § 63 ods. 5 DP rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 41. Podľa § 9 ods. 1 zákona o č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. 42. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 43. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 44. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. VI. Nariadenie pojednávania 45. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec, pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/3/2021 a 2S/17/2021, bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 9S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-2S/3/2021 a BA-2S/17/2021.
46. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 47. Správny súd v Bratislave podanú správnu žalobu prejednal a rozsudok verejne vyhlásil na nariadenom pojednávaní dňa 12.12.2025, pretože boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP, a to za účasti žalobcu (konatelia) a jeho právnej zástupkyne, ktorá sa vo svojom ústnom prednese pridržala svojich predchádzajúcich písomných vyjadrení. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 48. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia finančných orgánov o vyrubení rozdielu dane žalobcovi a o určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu, resp. o určení rozdielu na DPH. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či finančné orgány pri vydaní týchto rozhodnutí a v konaniach, ktoré predchádzali ich vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. 49. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu boli rozhodnutia finančných orgánov vo veci odpočítania dane, správny súd prvotne uvádza, že právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane, ktorú majú zaplatiť, dane splatnej alebo už zaplatenej na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému DPH. I keď právo zdaniteľných osôb na odpočítanie dane predstavuje základnú zásadu spoločného európskeho systému DPH, môže byť obmedzené, resp. odopreté, a to v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nepreukáže splnenie hmotnoprávnych podmienok (alebo formálnych podmienok) pre priznanie práva na odpočítanie dane alebo ak došlo k daňovému podvodu, či k zneužitiu práva. Ide o rôzne právne dôvody pre obmedzenie, resp. odopretie práva na odpočítanie dane, ktorých jednoznačné odlíšenie je dôležité najmä v súvislosti s rozsahom a predmetom dokazovania či inštitútom dôkazného bremena. 50. Z rozhodnutí finančných orgánov je zrejmé, že tie v preskúmavaných právnych veciach dospeli k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane. Správny súd preto venoval v medziach žalobných námietok osobitnú pozornosť prieskumu záveru finančných orgánov o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane zo strany žalobcu. 51. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane sa podľa zákona o DPH rozumejú: existencia zdaniteľného plnenia (i), jeho dodanie zdaniteľnou osobou (ii) a použitie dodaných tovarov a služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej činnosti (iii). Právo na odpočítanie dane pritom vzniká príjemcovi plnenia pri kumulatívnom splnení týchto podmienok. Ak čo i len jedna z vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane nie je splnená, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. 52. Zákonodarca prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou). Predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. To však neznamená, že dôkazné bremeno daňového subjektu je bezvýhradné, resp. neobmedzené. Dôkazná povinnosť, ktorú nesie daňový subjekt, nedosahuje povinnosť preukázania tvrdených skutočností s absolútnou istotou, ale postačí preukázať dostatočnú mieru pravdepodobnosti. Tá bude spravidla naplnená, ak bude možné z vykonaných dôkazov urobiť daný záver bez vážnych pochybností, pričom treba zohľadniť aj čas, ktorý uplynul od doby, kedy preukazované skutočnosti nastali. Z hľadiska teórie dôkazného práva nemožno od daňového subjektu požadovať predloženie takých dôkazov, ktorých predloženie je zo strany daňového subjektu objektívne nemožné. 53. Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH má dve povinnosti, a to (i) povinnosť tvrdiť a (ii) povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení práva na
odpočítanie DPH za splnenia zákonom stanovených podmienok a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie, čo predstavuje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane (vo všeobecnosti) je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje relevantnými dôkazmi. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Ak má správca dane pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené daňovým subjektom. Je tak zrejmé, že úlohou správcu dane pri verifikovaní opodstatnenosti uplatneného práva na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. To znamená, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. 54. Ak správca dane pri preverovaní písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej. Inými slovami, nepostačuje predložiť faktúru, či dodacie listy. Ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného plnenia, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov (§ 46 ods. 5 DP) a týmto naň prenáša dôkazné bremeno na účely rozptýlenia identifikovaných pochybností správcu dane. 55. Z hľadiska uvedených východísk bolo potrebné v medziach žalobných námietok posúdiť aj preskúmavané právne veci. 56. Z prvostupňových rozhodnutí správny súd zistil, že tieto sa zameriavajú v prevažujúcom rozsahu na stanovenie rozdielov medzi sponzoringom a reklamou, pričom správca dane opakovane vyjadruje stanovisko, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že plnenia žalobcu predstavovali sponzorský príspevok, čo je dôvodom na odmietnutie práva na odpočítanie dane. So závermi správcu dane sa žalovaný v napadnutých rozhodnutiach stotožnil. Podľa žalovaného mala forma prezentácie žalobcu len informatívny charakter s tým, že žalobca bol sponzorom predmetného podujatia. K propagovaniu činnosti žalobcu v rámci služieb poskytovaných žalobcovi spoločnosťou SARCO nedošlo. 57. Z rozhodnutí finančných orgánov je zrejmé, že tie v preskúmavaných právnych veciach považovali za rozhodujúce posúdenie charakteru služieb poskytovaných žalobcovi spoločnosťou SARCO s tým, že pokiaľ tieto služby mali charakter sponzoringu, žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených touto spoločnosťou nevzniklo. Takéto východisko postupu a úvah finančných orgánov však vyplývalo z nesprávnej interpretácie relevantnej právnej úpravy a nevyhnutne viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu preskúmavaných právnych vecí. 58. V zmysle aktuálnej správnej súdnej praxe: „odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru dodávateľom pre sťažovateľa ako reklamného partnera koncertného podujatia a prezentácia sťažovateľovho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných materiáloch a na samotných koncertoch, je na účely zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty ekonomickou činnosťou (podnikaním) dodávateľa, z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou, sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu dane z pridanej hodnoty môže ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku dodávateľom, ktorý konal v postavení zdaniteľnej osoby. Pre vznik práva na odpočítanie dane je rozhodujúce, či táto služba priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť všeobecných ekonomických nákladov podniku“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/31/2019 zo dňa 31.01.2022 publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky 2/2022 pod č. 17/2022).
59. V nadväznosti na aktuálnu správnu súdnu prax správny súd tiež pripomína, že zákon o DPH: „na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by povedzme služby spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu boli zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Legálne definície týchto pojmov neupravujú daňové predpisy, ale zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ‚zákon o reklame‘), resp. zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len ‚zákon o vysielaní a retransmisii‘). Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa (§ 2 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o reklame). Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla (§ 38 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii). Napriek tomu, že uvedené definície majú pre daňové účely len orientačnú funkciu, je z nich zrejmé, že sponzoring je rovnako ako reklama z pohľadu daňového subjektu investíciou, ktorej protihodnotou je aj poskytnutie služby vo forme verejnej prezentácie daňového subjektu alebo jeho produktu. Táto služba teda napĺňa aj znaky reklamy, hoci možno konštatovať, že popri reklamnej zložke je primárnym cieľom sponzorovania podpora sponzorovanej aktivity. Naproti tomu jasným ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu. Rozhodujúcou je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú sťažovateľovi poskytol platiteľ dane a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Teda či služba dodávateľa priamo a bezprostredne súvisí s ďalšími zdaniteľnými obchodmi sťažovateľa a či sa investícia do takejto prezentácie mohla premietnuť do všeobecných ekonomických nákladov sťažovateľa ... pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie. Na účely právneho posúdenia, či si daňový subjekt môže odpočítať DPH z prijatej reklamnej služby nie je rozhodujúce, či túto službu nazveme sponzoringom alebo reklamou. Zákon o DPH totiž explicitne zo svojho režimu služby spojené so sponzorským odkazom nevyníma. Pre posúdenie oprávnenosti odpočtu DPH daňovým subjektom nie je v samotnej podstate veci rozhodujúci charakter sťažovateľom zvolenej prezentácie loga, ale jej súvis s ďalšími dodávkami tovarov a služieb sťažovateľa alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Aby si sťažovateľ mohol oprávnene odpočítať DPH z takto deklarovanej reklamnej služby musí byť preukázané, že mala priamy a bezprostredný súvis s jednou alebo viacerými zdaniteľnými transakciami sťažovateľa na výstupe alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022). 60. Pri posúdení zákonnosti odpočítania dane zo služby prijatej od dodávateľa teda nie je rozhodujúce to, či táto služba predstavovala reklamu alebo sponzoring (pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie), ale jej súvis s ďalšími dodávkami tovarov a služieb žalobcu alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou. Závery žalovaného ohľadom rozlišovania reklamy a sponzoringu na účely zákona o DPH a faktického vylúčenia služieb sponzoringu z možnosti odpočítania dane podľa zákona o DPH preto predstavujú nesprávne právne posúdenie veci. Z pohľadu príslušných ustanovení zákona o DPH o vzniku daňovej povinnosti a práva na odpočítanie dane za prijaté zdaniteľné plnenia na vstupe nemožno z hľadiska ekonomickej činnosti a napĺňania účelu podnikania medzi týmito dvoma kategóriami a prezentovaním činnosti podnikateľského subjektu robiť rozdiel. 61. Finančné orgány sa teda mali zamerať na preukázanie dodania služieb žalobcovi zo strany spoločnosti SARCO v jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach, a v prípade preukázania ich dodania, bez ohľadu na ich formálne kategorizovanie ako reklamy alebo sponzoringu, mali skúmať, či tieto služby priamo a bezprostredne súviseli s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť jeho všeobecných ekonomických nákladov. V tomto smere správny súd z rozhodnutí finančných orgánov a administratívneho spisu zistil, že finančné orgány dodanie služieb žalobcovi zo strany spoločnosti SARCO nespochybnili, keď ich „iba“ odlišne kategorizovali. Ďalej však už potom neskúmali, či tieto služby priamo a bezprostredne súviseli s ďalšími zdaniteľnými obchodmi žalobcu alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou ako súčasť všeobecných ekonomických nákladov žalobcu. Finančné orgány totiž mali za to, že predmetné služby mali charakter sponzoringu, a že tak k reklame o činnosti žalobcu neprišlo, v dôsledku čoho tieto služby neboli
použité na dodávky tovarov a služieb. Takáto zjednodušená úvaha finančných orgánov (vychádzajúca z nesprávneho právneho posúdenia preskúmavaných právnych vecí) však nemohla obstáť. 62. Pokiaľ ide o samotné preukázanie dodania služieb žalobcovi zo strany spoločnosti SARCO správca dane v prvostupňových rozhodnutiach konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt bol v prípade uvedeného podujatia len medializovaný ako reklamný partner (napr. prvostupňové rozhodnutie 1, s. 9 a prvostupňové rozhodnutie 2, s. 9). Inými slovami, správca dane pripustil medializáciu žalobcu ako reklamného partnera uvedeného podujatia. Je tak zrejmé, že správca dane mal dodanie služieb žalobcovi zo strany spoločnosti SARCO za preukázané. Napokon samotný žalovaný v napadnutých rozhodnutiach nespochybnil samotné dodanie služieb zo strany spoločnosti SARCO, ale spochybnil označenie tejto služby ako reklamy pre žalobcu (obe napadnuté rozhodnutia, s. 11). 63. Pokiaľ ide o otázku, ktorá bola v preskúmavaných právnych veciach kľúčovou, t. j. otázku súvisu predmetných služieb dodaných žalobcovi spoločnosťou SARCO s ďalšími dodávkami tovarov a služieb žalobcu alebo s jeho celkovou hospodárskou činnosťou, správny súd pripomína, že existencia priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane je v zásade potrebná na to, aby sa priznalo zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe a tiež na určenie rozsahu takéhoto práva. Právo na odpočítanie dane sa rovnako priznáva zdaniteľnej osobe dokonca aj pri absencii priamej a bezprostrednej súvislosti medzi konkrétnou transakciou na vstupe a jednou alebo viacerými transakciami na výstupe zakladajúcimi právo na odpočítanie dane, ak náklady na predmetné služby tvoria súčasť celkových nákladov vynaložených zdaniteľnou osobou a sú ako také podstatnými prvkami tvoriacimi cenu tovarov alebo služieb, ktoré táto osoba poskytuje. Takéto náklady totiž priamo a bezprostredne súvisia s celkovou ekonomickou činnosťou zdaniteľnej osoby. V týchto intenciách vykladá relevantnú právnu úpravu ostatne aj Súdny dvor Európskej únie [napr. v rozsudku vo veci C-696/22 zo dňa 13.06.2024 (C SPRL), ods. 86 až 88]. Ak teda finančné orgány odopreli právo žalobcu na odpočítanie dane bez toho, aby sa riadne zaoberali otázkou súvisu predmetných služieb dodaných žalobcovi spoločnosťou SARCO s ďalšími dodávkami tovarov a služieb žalobcu alebo s jeho celkovou ekonomickou činnosťou, ich rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia predmetných vecí. 64. V nadväznosti na poukaz finančných orgánov na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd uvádza, že vzhľadom na právny názor prezentovaný v rozsudkoch Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžfk/31/2019 zo dňa 31.01.2022 a sp. zn. 10Sžfk/57/2019 zo dňa 28.02.2022 je potrebné považovať právny názor prezentovaný v predmetných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za prekonaný. 65. Na základe vyššie uvedeného, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, keďže napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia otázky splnenia zákonných podmienok pre vznik práva žalobcu na odpočítanie dane, a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP napadnuté rozhodnutia zrušil a veci vrátil žalovanému na ďalšie konania. 66. V ďalších konaniach bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s poukazom na jeho odôvodnenie bude jeho úlohou opätovne zvážiť, či je na základe zisteného skutkového stavu možné prijať záver o nesplnení podmienok na odpočítanie dane zo strany žalobcu, berúc do úvahy, že nie je možné a priori vylúčiť služby sponzoringu z možnosti odpočítania dane podľa zákona o DPH. Úlohou žalovaného teda bude znova posúdiť všetky aspekty hmotnoprávnych aj formálnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane u žalobcu a svoje rozhodnutia riadne odôvodniť. 67. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 68. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ SSP účinnom do 30. júna 2023) od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).