Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/288/2020 1020201763 23. 05. 2025 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zast.: HKV Law Firm, s.r.o., so sídlom Poštová 3, Bratislava, IČO: 36 611 301, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, so sídlom Hraničná 12, Bratislava, IČO: 36 064 220, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15. októbra 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave opatrenie žalovaného Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15.10.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobkyni
priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie:
I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou (22.12.2020) domáhala preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15. októbra 2020, ktorým bola upovedomená o odložení návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov z dôvodu, že návrh je zjavne neopodstatnený. Žalovaný uviedol, že nemá kompetenciu rozhodovať o obsahu článkov a reportáží zverejnených masovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel a ani skúmať, či takýmto zverejnením osobných údajov dotknutých osôb bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutej osoby. II. Priebeh administratívneho konania 2. Žalobkyňa doručila žalovanému návrh voči prevádzkovateľom F. A. G., F. C. E. D. H. X, I. J. K. A. L. G., XX D. M. N.´X O. H. X, I. (ďalej spoločne len „prevádzkovatelia“), v ktorom namietala, že prevádzkovatelia porušujú ochranu jej osobných údajov tým, že odmietajú vymazať odkazy na články o žalobkyni. Žalobkyňa namietala, že prevádzkovatelia svojím konaním porušujú ochranu jej osobných údajov. K návrhu priložila kópie žiadostí o výmaz osobných údajov, ktoré boli zaslané obom prevádzkovateľom, spolu s ich odpoveďami. Poukázala na to, že nezastáva žiadnu verejnú funkciu, a preto nie je povinná strpieť zvýšený tlak na jej súkromie v podobe sprístupňovania článkov o nej. Po zahladení odsúdenia sa tieto články stali neadekvátnymi, neprimeranými a ich ďalšie spracúvanie sa javí ako nezlučiteľné so zásadami minimalizácie údajov a minimalizácie uchovávania údajov. Sprístupňovanie odkazov na spravodajských portáloch vo výsledkoch vyhľadávania po zadaní jej mena a priezviska marí samotný účel zahladenia odsúdenia. Žalovaný odloženie návrhu na začatie konania odôvodnil tým, že tu dochádza k stretu práva na ochranu osobných údajov s právom na slobodu
prejavu a právom na informácie, pričom obe predstavujú základné práva v demokratickej spoločnosti. Prevádzkovatelia poskytujú nástroje vyhľadávania už zverejneného obsahu na internete. Spravodajské portály spracúvajú osobné údaje dotknutých osôb pre potreby informovania verejnosti. Posudzovanie skutočnosti, či zverejnením osobných údajov dotknutých osôb masovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých osôb nepatrí do právomoci žalovaného, keďže daná vec patrí do právomoci civilného súdu. Google a Microsoft obsah článkov nevytvárajú, a preto sa dotknutá osoba má právo domáhať ochrany na súde prvotne voči tomu prevádzkovateľovi, ktorý uvedené články publikoval. Žalovaný tak vyhodnotil návrh žalobkyne ako neopodstatnený, pretože nemá kompetenciu rozhodovať o obsahu článkov a reportáží zverejnených masovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel. III. Žaloba 3. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou domáhala preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15.10.2020, jeho zrušenia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania. 4. V podanej žalobe namietala, že dňa 18.12.2019 zverejnili médiá článok s názvom: „Inžinierka z Bratislavy dostala za nepriamu korupciu peňažný trest“, ktorým informuje verejnosť o uzatvorení dohody o vine a treste a odsúdení žalobkyne za trestný čin nepriamej korupcie (ďalej len „Článok“) na internetovej adrese: https://bratislava.sme.sk/c/22286880/inzinierka-z-bratislavy-dostala-za-nepriamukorupciu-pokutu.html. Zverejnením Článku došlo k neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu osobných údajov, pretože verejnosť bola informovaná o jej trestnej veci tak, že bolo zverejnené jej meno a priezvisko, pričom zároveň bola uvedená aj spoločnosť G. N., J.. V dôsledku sprístupnenia osobných údajov žalobkyne v spojitosti s názvom spoločnosti G. N., a. s. došlo k jednoznačnej identifikácii žalobkyne zo strany čitateľov Článku. 5. Právo verejnosti na informovanie o trestných činoch však neznamená, že médiá môžu odhaľovať identitu obvinených alebo odsúdených, ktorí sú súkromnými osobami nepodieľajúcimi sa v nijakom smere na výkone verejnej moci alebo na verejnom živote ako takom. Verejnosť má právo poznať identitu páchateľov v tom smere, že sa môže zúčastniť na trestných pojednávaniach. Následné zverejňovanie identity páchateľa trestnej činnosti, ktorý je súkromnou osobou, nie je podľa jej názoru dovolené, pretože takéto zverejňovanie výrazne zasahuje do osobnej sféry páchateľa, a preto odporuje právu na ochranu osobných údajov (súkromia) podľa čl. 19 Ústavy SR. Rozsah práva na informácie je obmedzený samotným čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ktorý stanovuje limity pri výkone tohto práva. Páchateľ trestného činu môže byť za jeho spáchanie trestaný zo strany spoločnosti jedine a výlučne prostredníctvom uloženia spravodlivého a primeraného trestu, nie prostredníctvom doživotnej mediálnej a spoločenskej stigmy 6. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie je verejným činiteľom, pretože nezastáva a ani nikdy nezastávala žiadnu verejnú funkciu. Žalobkyňa nie je zároveň ani verejne známou osobou (celebrita, športovec, herec a pod.). Z týchto dôvodov tvrdí, že požíva najvyššiu úroveň ochrany jej osobných údajov (súkromia), a preto zásah do jej súkromnej sféry prostredníctvom kontinuálneho zverejňovania informácií o nej musí byť veľmi dobre zdôvodnený. Na zverejnenie neanonymizovaných informácii o odsúdení súkromnej osoby nie je daný žiadny dôvod. Spravodajské portály síce mohli informovať verejnosť o jej trestnej veci, avšak iba tým spôsobom, že by anonymizovali jej osobné údaje. Totiž jedine v tomto prípade by boli dodržané požiadavky vyplývajúce z práva na ochranu osobných údajov (súkromia) garantovaného čl. 19 Ústavy SR. V tejto súvislosti poukázala na fakt, že aj v prípade použitia spravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka musí spravodajca (médium) dbať na ochranu oprávnených záujmov fyzickej osoby, t. j. musí dbať najmä na ochranu jej súkromia. 7. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na fakt, že aj súdne rozhodnutia, ktoré sú verejnosti sprístupňované zo strany súdov na základe práva na informácie garantovaného čl. 26 Ústavy SR, sú anonymizované. Rozhodnutia sú anonymizované aj vtedy, ak sa trestná vec týkala verejného činiteľa a výkonu jeho funkcie. 8. Žalobkyňa poukázala na čl. 57 ods. 1 písm. f/, čl. 77 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov a o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o
ochrane údajov), ďalej len nariadenie „GDPR“, § 99, § 100 ods. 1, ods. 5, 102 ods. 1, § 103 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“) 9. Podľa žalobkyne žalovaný posudzuje oprávnenosť spracúvania osobných údajov spravodajskými portálmi podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. a vôbec neposudzuje oprávnenosť spracúvania osobných údajov spoločnosťami Google a Microsoft, voči ktorým smerovala sťažnosť. Žalovaný len stroho konštatoval, že Google a Microsoft len poskytujú nástroje na vyhľadávanie už zverejneného obsahu na internete a že samotný obsah článkov nevytvárajú. Na skutočnosť, že osobné údaje o žalobkyni boli zverejnené na žurnalistické účely by mal žalovaný prihliadať v súlade s Usmernením týkajúcim sa implementácie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Google Spain SL a Google Inc. proti Agencia Espanola de Protección de Datos (AEPD) a K. P. F. (ďalej ako „Usmernenie“). Z Usmernenia vyplýva, že toto kritérium samo osebe neposkytuje dostatočný základ pre odmietnutie žiadosti, lebo v rozhodnutí sa jasne rozlišuje medzi právnym základom pre zverejnenie v médiách a právnym základom pre vyhľadávače, pomocou ktorých sa usporadúvajú výsledky vyhľadávania podľa mena osoby. Google a Microsoft sú samostatnými prevádzkovateľmi, ktorí spracúvajú osobné údaje dotknutých osôb nezávisle od spravodajských portálov/médií na inom právnom základe, a preto je žalovaný povinný skúmať oprávnenosť takéhoto spracúvania. 10. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že má právo domáhať sa ochrany na súde prvotne voči tomu prevádzkovateľovi, ktorý uvedený Článok publikoval. Podľa bodu 5. Usmernenia dotknuté osoby nemajú povinnosť kontaktovať pôvodné webové sídlo, aby mohli uplatniť svoje práva voči prevádzkovateľom vyhľadávačov. Pre činnosť vyhľadávača, ktorý vystupuje ako prevádzkovateľ, platia právne predpisy o ochrane údajov. V tomto duchu je potrebné vykladať aj právo žalobkyne domáhať sa práva na ochranu osobných údajov priamo voči prevádzkovateľom vyhľadávačov bez toho, aby najprv konali voči spravodajským portálom. 11. Žalovaný konštatoval, že posudzovanie skutočnosti, či zverejnením osobných údajov dotknutých osôb masovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých osôb, nepatrí do jeho pôsobnosti, keďže daná vec patrí do pôsobnosti súdu (§ 11 – 16 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru žalobkyne však okrem zásahu do práva na ochranu osobnosti a súkromia dochádza primárne k porušovaniu ochrany jej osobných údajov, keďže prevádzkovatelia vyhľadávačov po zadaní jej mena a priezviska zobrazujú vo výsledkoch vyhľadávania odkazy na články, ktoré informujú o spáchaní trestného činu žalobkyňou, čím výrazným spôsobom neoprávnene zasahujú do jej práva na ochranu osobných údajov. Navyše, podľa názoru žalobkyne prevádzkovatelia vyhľadávačov nemôžu spracúvať osobné údaje na žurnalistické účely podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. Nepriamo to potvrdzuje aj žalovaný, ktorý odvodzuje spracúvanie osobných údajov žalobkyne zo strany prevádzkovateľov s odkazom na právo spravodajských portálov spracúvať osobné údaje podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. a neposudzuje ich oprávnenosť spracúvať osobné údaje žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa žalobkyne zrejmé, že žalovaný je príslušným orgánom na posúdenie, či prevádzkovatelia vyhľadávacích nástrojov spracúvajú osobné údaje žalobkyne v súlade s nariadením GDPR a zákona č. 18/2018 Z. z. 12. Žalobkyňa je toho názoru, že žalovaný svojim prístupom k veci ignoroval povinnosti, ktoré mu ako orgánu verejnej správy vyplývajú z Ústavy SR. Všetky orgány aplikujúce právo majú povinnosť (i) používať teleologický výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, (ii) používať ústavne konformný výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, (iii) a hlavne povinnosť aplikovať právne normy tak, aby bola poskytnutá reálne ochrana základných práv a slobôd účastníkovi konania. 13. Žalobkyňa uviedla, že prostredníctvom návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov sa snažila zamedziť ďalšiemu nezákonnému spracovávaniu jej osobných údajov, a teda ochrany jej súkromia. Podľa čl. 19 Ústavy SR má každý právo na ochranu súkromia pred neoprávneným zasahovaním do súkromia. 14. Žalobkyňa tvrdí, že informácia o právoplatnom odsúdení osoby dosahuje maximum svojho informačného potenciálu v čase vydania odsudzujúceho rozsudku, resp. jeho právoplatnosti. Postupom času sa spoločenský význam informácie o právoplatnom odsúdení osoby znižuje až sa napokon úplne vytratí vykonaním zahladenia odsúdenia a opätovným nadobudnutím bezúhonnosti odsúdenej
osoby. Dôkazom tohto právneho záveru je existencia právnej regulácie sprístupňovania informácie o právoplatnom odsúdení osoby prostredníctvom zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/2007 Z. z.“), z ktorého § 1 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že zákonodarca sa prostredníctvom vytvorenia registra trestov snaží vytvoriť výlučnú platformu zhromažďovania informácií o právoplatnom odsúdení osoby a jej sprístupňovania. Jednou z funkcií registra trestov (ale hlavnou z hľadiska odsúdeného) je preukazovanie, resp. osvedčovanie bezúhonnosti. 15. Vzhľadom na skutočnosť, že informácia o právoplatnom odsúdení za spáchanie trestného činu je informáciou, ktorá výrazne zasahuje do súkromia odsúdenej osoby, je jej sprístupňovanie obmedzené. Subjekty, ktoré sa môžu oboznamovať s týmto typom informácie, sú stanovené taxatívne. Z uvedeného reštriktívne stanoveného okruhu subjektov je evidentné, že zákonodarcovi záležalo na tom, aby informáciu o právoplatnom odsúdení dostali iba vybrané (štátne) subjekty, ktoré túto informáciu potrebujú nevyhnutne pre výkon ich činnosti a odsúdené osoby. Z nastavenia zároveň vyplýva, že úmyslom zákonodarcu je chrániť informáciu o právoplatnom odsúdení, nesprístupňovať ju nepovolaným osobám a nezverejňovať ju. Zrejmým cieľom zákonodarcu je ochrana súkromia odsúdeného pred spôsobovaním dlhodobých negatívnych následkov odsúdenia (spoločenská stigma, nemožnosť resocializácie; absencia resocializácie vedie k recidíve), ktoré nie sú v záujme odsúdeného ani v záujme spoločnosti. Z tohto dôvodu sa záznam v registri trestov o právoplatnom odsúdení, ktorý spôsobuje negatívne následky odsúdenia, vedie iba po dobu určitú - iba do doby zahladenia odsúdenia - resp. z týchto dôvodov existuje trestnoprávny inštitút zahladenia trestu. 16. Ak má byť naplnený zmysel a účel trestnoprávneho inštitútu zahladenia trestu a registra trestov, je nevyhnutné, aby sa informácie o trestných veciach verejnosti poskytovali v prvom rade v anonymizovanej forme. V druhom rade treba trvať na tom, že kontinuálne zverejňovanie informácie o odsúdení, pri ktorom zároveň možno identifikovať odsúdenú osobu, sťažuje/znemožňuje jej resocializáciu - čo je jednoznačne najviac želaný cieľ trestnoprávnej represie - čoho následkom je pravdepodobná neúčinnosť trestnej represie, pretože odsúdený je nútený vrátiť sa k páchaniu trestnej činnosti (v tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na problematiku sociologickej teórie nálepkovania). Ak má mať reálny právny zmysel existencia trestnoprávneho inštitútu zahladenia trestu a registra trestov vo vzťahu k ochrane súkromia odsúdeného a napĺňania účelu trestnoprávnej represie, treba trvať na reštriktívnom informovaní verejnosti. V opačnom prípade je existencia registra trestov úplne zbytočná a dosiahnutie cieľa zákonodarcu spočívajúceho v ochrane informácie o právoplatnom odsúdení a jej nesprístupňovaní, je iba iluzórne. 17. Neobmedzená možnosť zverejňovania informácie o právoplatnom odsúdení osoby absolútne neguje ciele zákona č. 330/2007 Z. z. a možnosť odsúdenej osoby opätovne nadobudnúť reálnu spoločenskú bezúhonnosť. Preukázanie čistého výpisu z registra trestov je totiž iba iluzórnym preukázaním bezúhonnosti, ak má každý možnosť, jednoduchým zadaním mena a priezviska osoby do internetového vyhľadávača zistiť, že daná osoba bola niekedy v minulosti právoplatne odsúdená za konkrétny trestný čin. Za takejto situácie nemôže k žiadnej ochrane súkromia odsúdenej osoby dochádzať. Žalobkyňa poukázala na fakt, že v dôsledku zverejnenia a kontinuálneho zverejňovania neanonymizovanej verzie Článku dochádza k výraznému neoprávnenému zásahu do jej práva na súkromie, a preto pre ochranu jej oprávnených záujmov nepostačuje iba nariadenie vykonania anonymizácie Článku, ale je potrebné nariadiť odstránenie Článku. Jedine nariadením odstránenia Článku dôjde k vyrovnaniu neoprávnene spôsobenej ujmy na jej súkromí a nastoleniu vzájomne spravodlivej rovnováhy medzi porušeným právom žalobkyne na súkromie a obmedzovaným právom na informácie a ich šírenie. 18. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené žalobkyňa tvrdí, že žalovaný prostredníctvom vydania opatrenia ignoroval povinnosť - používať teleologický výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, - používať ústavne konformný výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, - povinnosť aplikovať právne normy tak, aby bola poskytnutá reálne ochrana základných práv a slobôd účastníkovi konania, pretože neinterpretoval a neaplikoval relevantné právne normy tak, aby napĺňal zmysel a účel dotknutých právnych noriem a aby poskytol ochranu osobných údajov, s čím je inherentne spojené poskytnutie ochrany základného práva žalobkyne - práva na súkromie garantovaného čl. 19 Ústavy SR.
IV. Vyjadrenie žalovaného 19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznať. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že zákon č. 18/2018 Z. z. upravuje osobitne niektoré inštitúty týkajúce sa postupu prvostupňového orgánu v správnom konaní. V tomto prípade ide aj o inštitút odloženia návrhu, ktorý je upravený v § 100 ods. 5 zákona č. 18/2018 Z. z. To, čo možno subsumovať pod pojem „zjavne neopodstatnený“, je na uvážení žalovaného, keďže ide o právne neurčitý pojem. Žalovaný dospel k záveru, že nie je v právomoci žalovaného posudzovať obsah predmetných odkazov a rozhodovať o tom, či právo žalobkyne na ochranu súkromia a osobných údajov preváži nad právom verejnosti na informácie. V jeho právomoci taktiež nie je ani posudzovanie, či uvedené odkazy a v nich obsiahnuté informácie sú spôsobilé prispieť k verejnej diskusii, čo je takisto jeden z aspektov, ktorý sa pri porovnávaní práv zvažuje. 20. Správny orgán zaslal žalobkyni upovedomenie o odložení návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov, pričom toto upovedomenie nie je rozhodnutím a ani sa ním vec meritórne nekončí. Vec sa odkladá úradným záznamom, ktorý nie je individuálnym správnym aktom a žalobkyňu k ničomu nezaväzuje. 21. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa sa mala možnosť sťažovať sa na úradný postup podľa zákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 9/2010 Z. z.). Ak by to žalobkyňa urobila, vecou by sa zaoberal príslušný orgán žalovaného, ktorý prešetruje sťažnosti a v prípade, ak by sťažnosť vyhodnotil ako opodstatnenú, mohol nariadiť prvostupňovému správnemu orgánu, aby vo veci konal, vykonal dokazovanie a meritórne rozhodol. 22. Žalovaný ďalej poukázal na procesný postup, pri ktorom je možné podať opravný prostriedok, ak opatrenie, resp. úradný záznam neobsahuje poučenie o odvolaní, resp. podaní rozkladu a v tejto súvislosti poukázal na § 7 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). V. Replika žalobcu 23. Žalobkyňa v podanej replike uviedla, že žalovaný nesprávne posudzoval oprávnenosť prevádzkovateľov vyhľadávačov spoločností Google a Microsoft pri spracúvaní osobných údajov podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. Prevádzkovatelia vyhľadávačov podľa jej názoru nemôžu spracúvať osobné údaje na žurnalistické účely podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z., keďže im to nevyplýva z predmetu ich činnosti. 24. Žalobkyňa poukázala na Usmernenie 5/2019 ku kritériám týkajúcich sa prípadov uplatňovania práva na zabudnutie vo vyhľadávačoch podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov (časť I) Verzia 2.01, kde v bode 50. je uvedené, že aj Súdny dvor EÚ v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozlišoval medzi oprávnenosťou, ktorú môže mať pri šírení informácií editor webovej stránky, v porovnaní s oprávnenosťou poskytovateľa vyhľadávača. Súdny dvor EÚ uznal, že činnosť editora webovej stránky sa môže vykonávať výlučne na žurnalistické účely, pričom v takom prípade by sa na editora webovej stránky mohli vzťahovať výnimky, ktoré členské štáty môžu mať zavedené pre takéto prípady na základe článku 9 smernice (v súčasnosti článok 85 ods. 2 nariadenia GDPR). V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozsudku vo veci M.L. a W.W./Nemecko z 28. júna 2018 konštatoval, že vyváženie predmetných záujmov môže viesť k odlišným výsledkom v závislosti od konkrétnej žiadosti [pričom rozlišuje i) žiadosť o vymazanie podanú pôvodnému editorovi, ktorého činnosť je jadrom toho, čo má za cieľ chrániť sloboda prejavu, od ii) žiadosti zamerané na vyhľadávač, ktorého prvoradým záujmom nie je zverejňovať pôvodné informácie o dotknutej osobe, ale najmä umožniť identifikáciu akýchkoľvek dostupných informácií o tejto osobe, a teda vytvoriť jej profil]. 25. Ďalej uviedla, že aj v samotnom Usmernení v časti E: Úloha orgánov pre ochranu osobných údajov (str. 12) je uvedené, že súčasťou rozhodnutia či sa konkrétny výsledok vyhľadávania má odstrániť zo zoznamu, je v podstate pravidelné vyhodnotenie toho, či je spracovávanie osobných údajov, ktoré vykonáva vyhľadávač, v súlade so zásadami ochrany osobných údajov. Pracovná skupina preto zastáva názor, že sťažnosti, ktoré orgánom pre ochranu osobných údajov podali dotknuté osoby a ktoré sa týkajú zamietnutia alebo čiastočného zamietnutia vyhľadávačmi, sa majú posudzovať, pokiaľ to je možné, ako
formálne nároky uvedené v článku 28 ods. 4 smernice. Preto by orgány pre ochranu osobných údajov mali s takýmito odvolaniami v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi zaobchádzať rovnakým spôsobom, ako s inými nárokmi, sťažnosťami alebo žiadosťami o mediáciu. 26. Žalobkyňa uplatnením práva na vymazanie voči Google a Microsoft a následne podaním návrhu žalovanému, sleduje odstránenie len tých výsledkov vo vyhľadávačoch, ktoré sú získané z vyhľadávania na základe mena a priezviska. Takýmto odstránením nedôjde k úplnému výmazu odkazu na článok z registrov vyhľadávača. To znamená, že pôvodné informácie budú stále dostupné prostredníctvom iných hľadaných výrazov (s výnimkou mena a priezviska) alebo prostredníctvom priameho prístupu k pôvodnému zdroju vydavateľa. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že právo na výmaz v zásade prevažuje nielen nad hospodárskym záujmom poskytovateľa vyhľadávača, ale aj nad záujmom verejnosti na prístupe k uvedenej informácii v rámci vyhľadávania týkajúceho sa mena tohto subjektu. Bez ohľadu na to zostane právo na informácie verejnosti z veľkého rozsahu zachované, keďže pôvodný článok zostane stále prístupný verejnosti a verejnosť bude mať možnosť vyhľadať článok vo vyhľadávačoch Google a Microsoft pomocou iných kľúčových slov s výnimkou mena a priezviska žalobkyne. Z tohto pohľadu sa javí argument žalovaného o nedostatku právomoci rozhodovať o tom, či právo žalobkyne na ochranu súkromia a osobných údajov preváži nad právom verejnosti na informácie ako neodôvodnený poukazujúc na minimálny zásah do práva verejnosti na informácie. Žalovaný rovnako neposudzoval postavenie žalobkyne vo verejnom živote, čo má tiež zásadný vplyv na právo verejnosti na informácie. V prípade žalobkyne, ktorá nezastáva žiadnu verejnú funkciu a zároveň ani nie je verejne známou osobou, je záujem verejnosti na takýchto informáciách neodôvodnený. V opačnom prípade by to znamenalo, že by žalovaný nemal právomoc rozhodovať o väčšine sťažností dotknutých osôb neúspešne uplatňujúcich právo na vymazanie svojich osobných údajov na internete voči prevádzkovateľom vyhľadávačov. Vzhľadom na povahu návrhu žalobkyňa legitímne očakáva aktívny prístup žalovaného pri uplatňovaní jeho práva vyplývajúceho z článku 17 GDPR. 27. Žalobkyňa poukázala na to, že na základe upovedomenia a odloženia návrhu sa jej odňala možnosť riadne uplatňovať svoje právo na vymazanie podľa čl. 17 GDPR. Upovedomenie nemožno považovať za rozhodnutie podľa § 102 zákona č. 18/2018 Z. z., keďže rozhodnutím môže žalovaný buď identifikovať porušenie práv žalobkyne a prijať potrebné opatrenia, alebo môže konanie zastaviť, ak by sa nepreukázalo porušenie práv žalobkyne. 28. Žalobkyňa nesúhlasila s postupom, ktorý navrhol žalovaný, a teda podať sťažnosť podľa zákona č. 9/2010 Z. z. Sťažnosť nie je efektívny prostriedok nápravy, pretože sťažovateľovi neposkytuje efektívnu možnosť nápravy. Podľa ustálenej súdnej praxe sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu aj povolenia, listy s charakterom rozhodnutia, opatrenia a pod. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 29. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z.z.“) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/288/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/288/2020. 30. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 23.05.2025, keďže boli splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 107 SSP. 31. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP nedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na povahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky efektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991, séria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998,
Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku z 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky, postačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť výhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý preskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého administratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona č. 18/2018 Z. z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie citovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. VII. Relevantné právne predpisy 32. Podľa § 5 písm. o/ zákona č. 18/2018 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie prevádzkovateľom každý, kto sám alebo spoločne s inými vymedzí účel a prostriedky spracúvania osobných údajov a spracúva osobné údaje vo vlastnom mene; prevádzkovateľ alebo konkrétne požiadavky na jeho určenie môžu byť ustanovené v osobitnom predpise alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika viazaná, ak takýto predpis alebo táto zmluva ustanovuje účel a prostriedky spracúvania osobných údajov. 33. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje bez súhlasu dotknutej osoby aj vtedy, ak spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné pre potreby informovania verejnosti masovokomunikačnými prostriedkami a ak osobné údaje spracúva prevádzkovateľ, ktorému to vyplýva z predmetu činnosti; to neplatí, ak spracúvaním osobných údajov na taký účel prevádzkovateľ porušuje právo dotknutej osoby na ochranu jej osobnosti alebo právo na ochranu súkromia alebo také spracúvanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby vylučuje osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná. 34. Podľa § 99 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. účelom konania o ochrane osobných údajov (ďalej len „konanie“) je zistiť, či došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov alebo došlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného predpisu v oblasti ochrany osobných údajov, a v prípade zistenia nedostatkov, ak je to dôvodné a účelné, uložiť opatrenia na nápravu, prípadne pokutu za porušenie tohto zákona alebo osobitného predpisu pre oblasť ochrany osobných údajov. 35. Podľa § 99 ods. 3 zákona č. 18/2018 Z. z. účastníkom konania môže byť a) dotknutá osoba, ktorá podala návrh na začatie konania podľa § 100, b) prevádzkovateľ, c) sprostredkovateľ, d) certifikačný subjekt, e) monitorujúci subjekt. 36. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. konanie sa začína na návrh dotknutej osoby alebo osoby, ktorá tvrdí, že je priamo dotknutá na svojich právach ustanovených týmto zákonom (ďalej len „navrhovateľ“), alebo bez návrhu. 37. Podľa § 100 ods. 5 zákona č. 18/2018 Z. z. úrad návrh odloží, ak a) návrh je zjavne neopodstatnený, b) vec, ktorej sa návrh týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom konaní, c) navrhovateľ neposkytol úradu na jeho žiadosť potrebnú súčinnosť, pričom bez jeho aktívnej účasti nemožno vec vybaviť; úrad navrhovateľa o možnosti odloženia návrhu upovedomí, d) od udalosti, ktorej sa návrh týka, uplynuli v deň jeho doručenia viac ako tri roky. 38. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. ak úrad zistí porušenie práv dotknutej osoby alebo nesplnenie povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených týmto zákonom alebo osobitným predpisom pre oblasť ochrany osobných údajov účastníkom konania, rozhodnutím môže a) uložiť opatrenia na nápravu a lehotu na vykonanie nariadeného opatrenia podľa odseku 3, ak je to dôvodné a účelné, b) zrušiť záväznosť schváleného kódexu správania pre prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa, ktorý sa zaviazal dodržiavať schválený kódex správania, c) odňať certifikát, d) nariadiť certifikačnému subjektu odňatie certifikátu,
e) odňať osvedčenie o udelení akreditácie, f) uložiť pokutu podľa § 104. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 39. V prvom rade správny súd posudzoval právomoc súdu preskúmať upovedomenie žalovaného o odložení návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov. Toto upovedomenie je možné podľa § 3 ods. 1 písm. c/ SSP považovať za opatrenie orgánu verejnej správy. Pod opatreniami podľa § 3 ods. 1 písm. c/ SSP sa rozumejú nielen navrhovateľom požadované opatrenia, ale i nevyhovujúce opatrenia, teda také, ktorými podanému návrhu nebolo vyhovené. Ide teda o všetky individuálne správne akty vydané v administratívnom konaní, ktoré nie sú pomenované ani považované za rozhodnutie. Nevyhovujúce opatrenia by mali zároveň obsahovať aj odkaz na príslušné zákonné ustanovenie alebo stručné odôvodnenie, aby bolo možné zistiť, z akého dôvodu nebolo návrhu vyhovené. V prípade nevyhovujúceho opatrenia má aktívnu žalobnú legitimáciu navrhovateľ. Predmetné upovedomenie zo dňa 15.10.2020 podlieha súdnemu prieskumu podľa § 6 ods. 1 SSP a postup žalobkyne podľa zákona č. 9/2010 Z. z., resp. podanie rozkladu v 3 mesačnej lehote, tak ako to uviedol žalovaný, by nemal právne opodstatnenie. Týmto postupom by len mohlo dôjsť k zmeškaniu lehoty na podanie všeobecnej správnej žaloby, ktorá aj v prípade opatrení trvá dva mesiace od oznámenia opatrenia. 40. Konanie o ochrane osobných údajov sa môže začať na návrh dotknutej osoby, ako aj bez návrhu. Účastníkom konania je aj dotknutá osoba, ktorá podala návrh na začatie konania podľa § 100 zákona č. 18/2018 Z. z. Odloženie podnetu môže mať v tomto prípade negatívny dopad na subjektívne práva žalobkyne, a preto sa môže domáhať ochrany svojho práva na správnom súde. 41. Z meritórneho hľadiska sa správny orgán zaoberal tým, že v predmetnom prípade dochádza k stretu práva na ochranu osobných údajov s právom na slobodu prejavu a právom na informácie, pričom toto rozhodovanie nepatrí do jeho právomoci. Tomuto tvrdeniu možno prisvedčiť, ale správny orgán sa už nezaoberal otázkou, či došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobných údajov prostredníctvom vyhľadávačov, pomocou ktorých je možné usporiadať výsledky vyhľadávania podľa mena osoby. 42. Žalovaný mal pri rozhodovaní o podnete žalobkyne zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 13.05.2014 vo veci C-131/12 Google Spain SL a Google Inc. proti Agencia Espanola de Protección de Datos (AEPD) a K. P. F.. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že poskytovateľ vyhľadávača je prevádzkovateľom podľa článku 2 písm. d) smernice 95/46 (v súčasnosti nariadenia GDPR). Súdny dvor EÚ odmietol argument, že vyhľadávač nevykonáva kontrolu nad osobnými údajmi uverejnenými na webových stránkach tretích osôb, zdôrazňujúc, že takáto interpretácia by bola v rozpore s cieľom smernice zaručiť účinnú a úplnú ochranu dotknutých osôb. Súdny dvor EÚ tiež poukázal na to, že činnosť vyhľadávača má rozhodujúci vplyv na šírenie údajov a môže viesť k vytvoreniu podrobného profilu dotknutej osoby. V tomto rozsudku Súdny dvor EÚ potvrdil, že prevádzkovatelia vyhľadávačov spadajú pod právnu úpravu ochrany osobných údajov EÚ a sú zodpovední za spracovanie údajov, ktoré indexujú. To viedlo k uznaniu tzv. „práva byť zabudnutý“, ktoré umožňuje jednotlivcom žiadať odstránenie určitých zastaraných alebo irelevantných informácií z výsledkov vyhľadávania, aj keď boli pôvodne legálne zverejnené. Z bodu 84 tohto rozsudku vyplýva, že jednotlivci nemajú povinnosť kontaktovať pôvodné webové sídlo, aby mohli uplatniť svoje práva voči prevádzkovateľom vyhľadávačov. Skutočnosť, že informácie zverejnil novinár, ktorého úlohou je informovať verejnosť, je činiteľ, ktorý treba zvážiť. Toto kritérium však samo osebe neposkytuje dostatočný základ pre odmietnutie žiadosti, lebo v rozhodnutí sa jasne rozlišuje medzi právnym základom pre zverejnenie v médiách a právnym základom pre vyhľadávače, pomocou ktorých sa usporadúvajú výsledky vyhľadávania podľa mena osoby. 43. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd konštatoval dôvodnosť námietok žalobkyne, a preto zrušil napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 15.10.2020 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, keďže vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil vec orgánu verejnej správy na ďalšie konanie. 44. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu na základe zistených skutočností opätovne posúdiť prejednávanú vec. Bude sa zaoberať právom žalobkyne na ochranu osobných údajov z hľadiska zákona č. 18/2018 Z. z. vo vzťahu k vyhľadávačom ako prevádzkovateľom a nielen otázkou stretu práva na ochranu osobnosti s právom na slobodu prejavu a právom na informácie vo vzťahu k spravodajským portálom, ktoré spracúvajú osobné údaje na žurnalistický účel. Správny orgán pri svojom rozhodovaní zohľadní aj judikatúru Súdneho dvora EÚ, najmä rozsudok vo veci C-131/12 a svoje rozhodnutie, resp. procesný postup dostatočne odôvodní. 45. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 139 ods. 4 SSP).
(§
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).