{"guid": "06d96025-d3e8-4ddb-86d0-3163c03b77bd:a67f3af8-9956-4616-afe9-078820675c42", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2", "spisova_znacka": "BA-2S/288/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/288/2020 z 23. 5. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 23. mája 2025, sp. zn. BA-2S/288/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2", "identifikacne_cislo": "1020201763", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Ina Šingliarová", "sudca_id": 978, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ina-singliarova-978", "datum_vydania": "2025-05-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2022/151", "nazov": "zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2022/151", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/151-2022"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2018/18", "nazov": "zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2018/18", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/18-2018"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a67f3af8-9956-4616-afe9-078820675c42", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-2S/288/2020\n1020201763\n23. 05. 2025\nJUDr. Ina Šingliarová\nECLI:SK:SpSBA:2025:1020201763.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov\nsenátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobkyne: A. B. C.,\nnar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zast.: HKV Law Firm, s.r.o., so sídlom Poštová 3, Bratislava,\nIČO: 36 611 301, proti žalovanému: Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, so\nsídlom Hraničná 12, Bratislava, IČO: 36 064 220, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného\nč. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15. októbra 2020, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave opatrenie žalovaného Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej\nrepubliky č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15.10.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nII. Žalobkyni\n\npriznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n\nI. Predmet správneho súdneho prieskumu\n1. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou (22.12.2020) domáhala preskúmania zákonnosti opatrenia\nžalovaného č. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15. októbra 2020, ktorým bola upovedomená o odložení\nnávrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov z dôvodu, že návrh je zjavne neopodstatnený.\nŽalovaný uviedol, že nemá kompetenciu rozhodovať o obsahu článkov a reportáží zverejnených\nmasovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel a ani skúmať, či takýmto zverejnením\nosobných údajov dotknutých osôb bolo zasiahnuté do práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutej\nosoby.\nII. Priebeh administratívneho konania\n2. Žalobkyňa doručila žalovanému návrh voči prevádzkovateľom F. A. G., F. C. E. D. H. X, I. J. K.\nA. L. G., XX D. M. N.´X O. H. X, I. (ďalej spoločne len „prevádzkovatelia“), v ktorom namietala,\nže prevádzkovatelia porušujú ochranu jej osobných údajov tým, že odmietajú vymazať odkazy na\nčlánky o žalobkyni. Žalobkyňa namietala, že prevádzkovatelia svojím konaním porušujú ochranu jej\nosobných údajov. K návrhu priložila kópie žiadostí o výmaz osobných údajov, ktoré boli zaslané obom\nprevádzkovateľom, spolu s ich odpoveďami. Poukázala na to, že nezastáva žiadnu verejnú funkciu,\na preto nie je povinná strpieť zvýšený tlak na jej súkromie v podobe sprístupňovania článkov o nej.\nPo zahladení odsúdenia sa tieto články stali neadekvátnymi, neprimeranými a ich ďalšie spracúvanie\nsa javí ako nezlučiteľné so zásadami minimalizácie údajov a minimalizácie uchovávania údajov.\nSprístupňovanie odkazov na spravodajských portáloch vo výsledkoch vyhľadávania po zadaní jej mena\na priezviska marí samotný účel zahladenia odsúdenia. Žalovaný odloženie návrhu na začatie konania\nodôvodnil tým, že tu dochádza k stretu práva na ochranu osobných údajov s právom na slobodu\n\nprejavu a právom na informácie, pričom obe predstavujú základné práva v demokratickej spoločnosti.\nPrevádzkovatelia poskytujú nástroje vyhľadávania už zverejneného obsahu na internete. Spravodajské\nportály spracúvajú osobné údaje dotknutých osôb pre potreby informovania verejnosti. Posudzovanie\nskutočnosti, či zverejnením osobných údajov dotknutých osôb masovokomunikačnými prostriedkami na\nžurnalistický účel došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti a súkromia dotknutých osôb nepatrí\ndo právomoci žalovaného, keďže daná vec patrí do právomoci civilného súdu. Google a Microsoft\nobsah článkov nevytvárajú, a preto sa dotknutá osoba má právo domáhať ochrany na súde prvotne voči\ntomu prevádzkovateľovi, ktorý uvedené články publikoval. Žalovaný tak vyhodnotil návrh žalobkyne ako\nneopodstatnený, pretože nemá kompetenciu rozhodovať o obsahu článkov a reportáží zverejnených\nmasovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel.\nIII. Žaloba\n3. Žalobkyňa sa včas podanou žalobou domáhala preskúmania zákonnosti opatrenia žalovaného\nč. 01353/2020-Os-4 zo dňa 15.10.2020, jeho zrušenia a vrátenia veci správnemu orgánu na ďalšie\nkonanie. Zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania.\n4. V podanej žalobe namietala, že dňa 18.12.2019 zverejnili médiá článok s názvom: „Inžinierka\nz Bratislavy dostala za nepriamu korupciu peňažný trest“, ktorým informuje verejnosť o uzatvorení\ndohody o vine a treste a odsúdení žalobkyne za trestný čin nepriamej korupcie (ďalej len „Článok“) na\ninternetovej adrese: https://bratislava.sme.sk/c/22286880/inzinierka-z-bratislavy-dostala-za-nepriamukorupciu-pokutu.html. Zverejnením Článku došlo k neoprávneným zásahom do jej práva na ochranu\nosobných údajov, pretože verejnosť bola informovaná o jej trestnej veci tak, že bolo zverejnené jej meno\na priezvisko, pričom zároveň bola uvedená aj spoločnosť G. N., J.. V dôsledku sprístupnenia osobných\núdajov žalobkyne v spojitosti s názvom spoločnosti G. N., a. s. došlo k jednoznačnej identifikácii\nžalobkyne zo strany čitateľov Článku.\n5. Právo verejnosti na informovanie o trestných činoch však neznamená, že médiá môžu odhaľovať\nidentitu obvinených alebo odsúdených, ktorí sú súkromnými osobami nepodieľajúcimi sa v nijakom\nsmere na výkone verejnej moci alebo na verejnom živote ako takom. Verejnosť má právo poznať identitu\npáchateľov v tom smere, že sa môže zúčastniť na trestných pojednávaniach. Následné zverejňovanie\nidentity páchateľa trestnej činnosti, ktorý je súkromnou osobou, nie je podľa jej názoru dovolené,\npretože takéto zverejňovanie výrazne zasahuje do osobnej sféry páchateľa, a preto odporuje právu na\nochranu osobných údajov (súkromia) podľa čl. 19 Ústavy SR. Rozsah práva na informácie je obmedzený\nsamotným čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ktorý stanovuje limity pri výkone tohto práva. Páchateľ trestného činu\nmôže byť za jeho spáchanie trestaný zo strany spoločnosti jedine a výlučne prostredníctvom uloženia\nspravodlivého a primeraného trestu, nie prostredníctvom doživotnej mediálnej a spoločenskej stigmy\n6. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nie je verejným činiteľom, pretože nezastáva a ani nikdy\nnezastávala žiadnu verejnú funkciu. Žalobkyňa nie je zároveň ani verejne známou osobou (celebrita,\nšportovec, herec a pod.). Z týchto dôvodov tvrdí, že požíva najvyššiu úroveň ochrany jej osobných\núdajov (súkromia), a preto zásah do jej súkromnej sféry prostredníctvom kontinuálneho zverejňovania\ninformácií o nej musí byť veľmi dobre zdôvodnený. Na zverejnenie neanonymizovaných informácii\no odsúdení súkromnej osoby nie je daný žiadny dôvod. Spravodajské portály síce mohli informovať\nverejnosť o jej trestnej veci, avšak iba tým spôsobom, že by anonymizovali jej osobné údaje. Totiž\njedine v tomto prípade by boli dodržané požiadavky vyplývajúce z práva na ochranu osobných údajov\n(súkromia) garantovaného čl. 19 Ústavy SR. V tejto súvislosti poukázala na fakt, že aj v prípade použitia\nspravodajskej licencie podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka musí spravodajca (médium) dbať na\nochranu oprávnených záujmov fyzickej osoby, t. j. musí dbať najmä na ochranu jej súkromia.\n7. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na fakt, že aj súdne rozhodnutia, ktoré sú verejnosti\nsprístupňované zo strany súdov na základe práva na informácie garantovaného čl. 26 Ústavy SR, sú\nanonymizované. Rozhodnutia sú anonymizované aj vtedy, ak sa trestná vec týkala verejného činiteľa\na výkonu jeho funkcie.\n8. Žalobkyňa poukázala na čl. 57 ods. 1 písm. f/, čl. 77 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady (EÚ) 2016/679 z 27. apríla 2016 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov\na o voľnom pohybe takýchto údajov, ktorým sa zrušuje smernica 95/46/ES (všeobecné nariadenie o\n\nochrane údajov), ďalej len nariadenie „GDPR“, § 99, § 100 ods. 1, ods. 5, 102 ods. 1, § 103 zákona č.\n18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z.“)\n9. Podľa žalobkyne žalovaný posudzuje oprávnenosť spracúvania osobných údajov spravodajskými\nportálmi podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. a vôbec neposudzuje oprávnenosť spracúvania\nosobných údajov spoločnosťami Google a Microsoft, voči ktorým smerovala sťažnosť. Žalovaný len\nstroho konštatoval, že Google a Microsoft len poskytujú nástroje na vyhľadávanie už zverejneného\nobsahu na internete a že samotný obsah článkov nevytvárajú. Na skutočnosť, že osobné údaje o\nžalobkyni boli zverejnené na žurnalistické účely by mal žalovaný prihliadať v súlade s Usmernením\ntýkajúcim sa implementácie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Google Spain SL a\nGoogle Inc. proti Agencia Espanola de Protección de Datos (AEPD) a K. P. F. (ďalej ako „Usmernenie“).\nZ Usmernenia vyplýva, že toto kritérium samo osebe neposkytuje dostatočný základ pre odmietnutie\nžiadosti, lebo v rozhodnutí sa jasne rozlišuje medzi právnym základom pre zverejnenie v médiách a\nprávnym základom pre vyhľadávače, pomocou ktorých sa usporadúvajú výsledky vyhľadávania podľa\nmena osoby. Google a Microsoft sú samostatnými prevádzkovateľmi, ktorí spracúvajú osobné údaje\ndotknutých osôb nezávisle od spravodajských portálov/médií na inom právnom základe, a preto je\nžalovaný povinný skúmať oprávnenosť takéhoto spracúvania.\n10. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že má právo domáhať sa ochrany na súde prvotne\nvoči tomu prevádzkovateľovi, ktorý uvedený Článok publikoval. Podľa bodu 5. Usmernenia dotknuté\nosoby nemajú povinnosť kontaktovať pôvodné webové sídlo, aby mohli uplatniť svoje práva voči\nprevádzkovateľom vyhľadávačov. Pre činnosť vyhľadávača, ktorý vystupuje ako prevádzkovateľ, platia\nprávne predpisy o ochrane údajov. V tomto duchu je potrebné vykladať aj právo žalobkyne domáhať sa\npráva na ochranu osobných údajov priamo voči prevádzkovateľom vyhľadávačov bez toho, aby najprv\nkonali voči spravodajským portálom.\n11. Žalovaný konštatoval, že posudzovanie skutočnosti, či zverejnením osobných údajov dotknutých\nosôb masovokomunikačnými prostriedkami na žurnalistický účel došlo k zásahu do práva na ochranu\nosobnosti a súkromia dotknutých osôb, nepatrí do jeho pôsobnosti, keďže daná vec patrí do pôsobnosti\nsúdu (§ 11 – 16 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru žalobkyne však okrem zásahu do práva na\nochranu osobnosti a súkromia dochádza primárne k porušovaniu ochrany jej osobných údajov, keďže\nprevádzkovatelia vyhľadávačov po zadaní jej mena a priezviska zobrazujú vo výsledkoch vyhľadávania\nodkazy na články, ktoré informujú o spáchaní trestného činu žalobkyňou, čím výrazným spôsobom\nneoprávnene zasahujú do jej práva na ochranu osobných údajov. Navyše, podľa názoru žalobkyne\nprevádzkovatelia vyhľadávačov nemôžu spracúvať osobné údaje na žurnalistické účely podľa § 78 ods.\n2 zákona č. 18/2018 Z. z. Nepriamo to potvrdzuje aj žalovaný, ktorý odvodzuje spracúvanie osobných\núdajov žalobkyne zo strany prevádzkovateľov s odkazom na právo spravodajských portálov spracúvať\nosobné údaje podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. a neposudzuje ich oprávnenosť spracúvať\nosobné údaje žalobkyne. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je podľa žalobkyne zrejmé, že\nžalovaný je príslušným orgánom na posúdenie, či prevádzkovatelia vyhľadávacích nástrojov spracúvajú\nosobné údaje žalobkyne v súlade s nariadením GDPR a zákona č. 18/2018 Z. z.\n12. Žalobkyňa je toho názoru, že žalovaný svojim prístupom k veci ignoroval povinnosti, ktoré mu\nako orgánu verejnej správy vyplývajú z Ústavy SR. Všetky orgány aplikujúce právo majú povinnosť\n(i) používať teleologický výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, (ii) používať ústavne\nkonformný výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem, (iii) a hlavne povinnosť aplikovať\nprávne normy tak, aby bola poskytnutá reálne ochrana základných práv a slobôd účastníkovi konania.\n13. Žalobkyňa uviedla, že prostredníctvom návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov\nsa snažila zamedziť ďalšiemu nezákonnému spracovávaniu jej osobných údajov, a teda ochrany\njej súkromia. Podľa čl. 19 Ústavy SR má každý právo na ochranu súkromia pred neoprávneným\nzasahovaním do súkromia.\n14. Žalobkyňa tvrdí, že informácia o právoplatnom odsúdení osoby dosahuje maximum svojho\ninformačného potenciálu v čase vydania odsudzujúceho rozsudku, resp. jeho právoplatnosti. Postupom\nčasu sa spoločenský význam informácie o právoplatnom odsúdení osoby znižuje až sa napokon\núplne vytratí vykonaním zahladenia odsúdenia a opätovným nadobudnutím bezúhonnosti odsúdenej\n\nosoby. Dôkazom tohto právneho záveru je existencia právnej regulácie sprístupňovania informácie o\nprávoplatnom odsúdení osoby prostredníctvom zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 330/2007 Z. z.“),\nz ktorého § 1 ods. 1 jednoznačne vyplýva, že zákonodarca sa prostredníctvom vytvorenia registra\ntrestov snaží vytvoriť výlučnú platformu zhromažďovania informácií o právoplatnom odsúdení osoby a jej\nsprístupňovania. Jednou z funkcií registra trestov (ale hlavnou z hľadiska odsúdeného) je preukazovanie,\nresp. osvedčovanie bezúhonnosti.\n15. Vzhľadom na skutočnosť, že informácia o právoplatnom odsúdení za spáchanie trestného\nčinu je informáciou, ktorá výrazne zasahuje do súkromia odsúdenej osoby, je jej sprístupňovanie\nobmedzené. Subjekty, ktoré sa môžu oboznamovať s týmto typom informácie, sú stanovené taxatívne.\nZ uvedeného reštriktívne stanoveného okruhu subjektov je evidentné, že zákonodarcovi záležalo\nna tom, aby informáciu o právoplatnom odsúdení dostali iba vybrané (štátne) subjekty, ktoré túto\ninformáciu potrebujú nevyhnutne pre výkon ich činnosti a odsúdené osoby. Z nastavenia zároveň\nvyplýva, že úmyslom zákonodarcu je chrániť informáciu o právoplatnom odsúdení, nesprístupňovať\nju nepovolaným osobám a nezverejňovať ju. Zrejmým cieľom zákonodarcu je ochrana súkromia\nodsúdeného pred spôsobovaním dlhodobých negatívnych následkov odsúdenia (spoločenská stigma,\nnemožnosť resocializácie; absencia resocializácie vedie k recidíve), ktoré nie sú v záujme odsúdeného\nani v záujme spoločnosti. Z tohto dôvodu sa záznam v registri trestov o právoplatnom odsúdení, ktorý\nspôsobuje negatívne následky odsúdenia, vedie iba po dobu určitú - iba do doby zahladenia odsúdenia\n- resp. z týchto dôvodov existuje trestnoprávny inštitút zahladenia trestu.\n16. Ak má byť naplnený zmysel a účel trestnoprávneho inštitútu zahladenia trestu a registra\ntrestov, je nevyhnutné, aby sa informácie o trestných veciach verejnosti poskytovali v prvom\nrade v anonymizovanej forme. V druhom rade treba trvať na tom, že kontinuálne zverejňovanie\ninformácie o odsúdení, pri ktorom zároveň možno identifikovať odsúdenú osobu, sťažuje/znemožňuje\njej resocializáciu - čo je jednoznačne najviac želaný cieľ trestnoprávnej represie - čoho následkom je\npravdepodobná neúčinnosť trestnej represie, pretože odsúdený je nútený vrátiť sa k páchaniu trestnej\nčinnosti (v tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na problematiku sociologickej teórie nálepkovania). Ak\nmá mať reálny právny zmysel existencia trestnoprávneho inštitútu zahladenia trestu a registra trestov\nvo vzťahu k ochrane súkromia odsúdeného a napĺňania účelu trestnoprávnej represie, treba trvať na\nreštriktívnom informovaní verejnosti. V opačnom prípade je existencia registra trestov úplne zbytočná\na dosiahnutie cieľa zákonodarcu spočívajúceho v ochrane informácie o právoplatnom odsúdení a jej\nnesprístupňovaní, je iba iluzórne.\n17. Neobmedzená možnosť zverejňovania informácie o právoplatnom odsúdení osoby absolútne neguje\nciele zákona č. 330/2007 Z. z. a možnosť odsúdenej osoby opätovne nadobudnúť reálnu spoločenskú\nbezúhonnosť. Preukázanie čistého výpisu z registra trestov je totiž iba iluzórnym preukázaním\nbezúhonnosti, ak má každý možnosť, jednoduchým zadaním mena a priezviska osoby do internetového\nvyhľadávača zistiť, že daná osoba bola niekedy v minulosti právoplatne odsúdená za konkrétny trestný\nčin. Za takejto situácie nemôže k žiadnej ochrane súkromia odsúdenej osoby dochádzať. Žalobkyňa\npoukázala na fakt, že v dôsledku zverejnenia a kontinuálneho zverejňovania neanonymizovanej verzie\nČlánku dochádza k výraznému neoprávnenému zásahu do jej práva na súkromie, a preto pre ochranu\njej oprávnených záujmov nepostačuje iba nariadenie vykonania anonymizácie Článku, ale je potrebné\nnariadiť odstránenie Článku. Jedine nariadením odstránenia Článku dôjde k vyrovnaniu neoprávnene\nspôsobenej ujmy na jej súkromí a nastoleniu vzájomne spravodlivej rovnováhy medzi porušeným právom\nžalobkyne na súkromie a obmedzovaným právom na informácie a ich šírenie.\n18. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené žalobkyňa tvrdí, že žalovaný prostredníctvom vydania opatrenia\nignoroval povinnosť\n- používať teleologický výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem,\n- používať ústavne konformný výklad pri interpretácii, resp. aplikácii právnych noriem,\n- povinnosť aplikovať právne normy tak, aby bola poskytnutá reálne ochrana základných práv a slobôd\núčastníkovi konania,\npretože neinterpretoval a neaplikoval relevantné právne normy tak, aby napĺňal zmysel a účel dotknutých\nprávnych noriem a aby poskytol ochranu osobných údajov, s čím je inherentne spojené poskytnutie\nochrany základného práva žalobkyne - práva na súkromie garantovaného čl. 19 Ústavy SR.\n\nIV. Vyjadrenie žalovaného\n19. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť a účastníkom konania náhradu\ntrov konania nepriznať. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že zákon\nč. 18/2018 Z. z. upravuje osobitne niektoré inštitúty týkajúce sa postupu prvostupňového orgánu\nv správnom konaní. V tomto prípade ide aj o inštitút odloženia návrhu, ktorý je upravený v § 100 ods. 5\nzákona č. 18/2018 Z. z. To, čo možno subsumovať pod pojem „zjavne neopodstatnený“, je na uvážení\nžalovaného, keďže ide o právne neurčitý pojem. Žalovaný dospel k záveru, že nie je v právomoci\nžalovaného posudzovať obsah predmetných odkazov a rozhodovať o tom, či právo žalobkyne na\nochranu súkromia a osobných údajov preváži nad právom verejnosti na informácie. V jeho právomoci\ntaktiež nie je ani posudzovanie, či uvedené odkazy a v nich obsiahnuté informácie sú spôsobilé prispieť\nk verejnej diskusii, čo je takisto jeden z aspektov, ktorý sa pri porovnávaní práv zvažuje.\n20. Správny orgán zaslal žalobkyni upovedomenie o odložení návrhu na začatie konania o ochrane\nosobných údajov, pričom toto upovedomenie nie je rozhodnutím a ani sa ním vec meritórne nekončí.\nVec sa odkladá úradným záznamom, ktorý nie je individuálnym správnym aktom a žalobkyňu k ničomu\nnezaväzuje.\n21. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa sa mala možnosť sťažovať sa na úradný postup podľa\nzákona č. 9/2010 Z. z. o sťažnostiach v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 9/2010 Z. z.).\nAk by to žalobkyňa urobila, vecou by sa zaoberal príslušný orgán žalovaného, ktorý prešetruje sťažnosti\na v prípade, ak by sťažnosť vyhodnotil ako opodstatnenú, mohol nariadiť prvostupňovému správnemu\norgánu, aby vo veci konal, vykonal dokazovanie a meritórne rozhodol.\n22. Žalovaný ďalej poukázal na procesný postup, pri ktorom je možné podať opravný prostriedok,\nak opatrenie, resp. úradný záznam neobsahuje poučenie o odvolaní, resp. podaní rozkladu a v tejto\nsúvislosti poukázal na § 7 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „SSP“).\nV. Replika žalobcu\n23. Žalobkyňa v podanej replike uviedla, že žalovaný nesprávne posudzoval oprávnenosť\nprevádzkovateľov vyhľadávačov spoločností Google a Microsoft pri spracúvaní osobných údajov podľa\n§ 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. Prevádzkovatelia vyhľadávačov podľa jej názoru nemôžu spracúvať\nosobné údaje na žurnalistické účely podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z., keďže im to nevyplýva\nz predmetu ich činnosti.\n24. Žalobkyňa poukázala na Usmernenie 5/2019 ku kritériám týkajúcich sa prípadov uplatňovania práva\nna zabudnutie vo vyhľadávačoch podľa všeobecného nariadenia o ochrane údajov (časť I) Verzia\n2.01, kde v bode 50. je uvedené, že aj Súdny dvor EÚ v rámci svojej rozhodovacej činnosti rozlišoval\nmedzi oprávnenosťou, ktorú môže mať pri šírení informácií editor webovej stránky, v porovnaní s\noprávnenosťou poskytovateľa vyhľadávača. Súdny dvor EÚ uznal, že činnosť editora webovej stránky\nsa môže vykonávať výlučne na žurnalistické účely, pričom v takom prípade by sa na editora webovej\nstránky mohli vzťahovať výnimky, ktoré členské štáty môžu mať zavedené pre takéto prípady na základe\nčlánku 9 smernice (v súčasnosti článok 85 ods. 2 nariadenia GDPR). V tejto súvislosti Európsky súd pre\nľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v rozsudku vo veci M.L. a W.W./Nemecko z 28. júna 2018 konštatoval,\nže vyváženie predmetných záujmov môže viesť k odlišným výsledkom v závislosti od konkrétnej žiadosti\n[pričom rozlišuje i) žiadosť o vymazanie podanú pôvodnému editorovi, ktorého činnosť je jadrom toho, čo\nmá za cieľ chrániť sloboda prejavu, od ii) žiadosti zamerané na vyhľadávač, ktorého prvoradým záujmom\nnie je zverejňovať pôvodné informácie o dotknutej osobe, ale najmä umožniť identifikáciu akýchkoľvek\ndostupných informácií o tejto osobe, a teda vytvoriť jej profil].\n25. Ďalej uviedla, že aj v samotnom Usmernení v časti E: Úloha orgánov pre ochranu osobných údajov\n(str. 12) je uvedené, že súčasťou rozhodnutia či sa konkrétny výsledok vyhľadávania má odstrániť\nzo zoznamu, je v podstate pravidelné vyhodnotenie toho, či je spracovávanie osobných údajov, ktoré\nvykonáva vyhľadávač, v súlade so zásadami ochrany osobných údajov. Pracovná skupina preto zastáva\nnázor, že sťažnosti, ktoré orgánom pre ochranu osobných údajov podali dotknuté osoby a ktoré sa týkajú\nzamietnutia alebo čiastočného zamietnutia vyhľadávačmi, sa majú posudzovať, pokiaľ to je možné, ako\n\nformálne nároky uvedené v článku 28 ods. 4 smernice. Preto by orgány pre ochranu osobných údajov\nmali s takýmito odvolaniami v súlade s ich vnútroštátnymi právnymi predpismi zaobchádzať rovnakým\nspôsobom, ako s inými nárokmi, sťažnosťami alebo žiadosťami o mediáciu.\n26. Žalobkyňa uplatnením práva na vymazanie voči Google a Microsoft a následne podaním návrhu\nžalovanému, sleduje odstránenie len tých výsledkov vo vyhľadávačoch, ktoré sú získané z vyhľadávania\nna základe mena a priezviska. Takýmto odstránením nedôjde k úplnému výmazu odkazu na článok\nz registrov vyhľadávača. To znamená, že pôvodné informácie budú stále dostupné prostredníctvom\niných hľadaných výrazov (s výnimkou mena a priezviska) alebo prostredníctvom priameho prístupu k\npôvodnému zdroju vydavateľa. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že právo na výmaz v zásade prevažuje\nnielen nad hospodárskym záujmom poskytovateľa vyhľadávača, ale aj nad záujmom verejnosti na\nprístupe k uvedenej informácii v rámci vyhľadávania týkajúceho sa mena tohto subjektu. Bez ohľadu\nna to zostane právo na informácie verejnosti z veľkého rozsahu zachované, keďže pôvodný článok\nzostane stále prístupný verejnosti a verejnosť bude mať možnosť vyhľadať článok vo vyhľadávačoch\nGoogle a Microsoft pomocou iných kľúčových slov s výnimkou mena a priezviska žalobkyne. Z tohto\npohľadu sa javí argument žalovaného o nedostatku právomoci rozhodovať o tom, či právo žalobkyne na\nochranu súkromia a osobných údajov preváži nad právom verejnosti na informácie ako neodôvodnený\npoukazujúc na minimálny zásah do práva verejnosti na informácie. Žalovaný rovnako neposudzoval\npostavenie žalobkyne vo verejnom živote, čo má tiež zásadný vplyv na právo verejnosti na informácie. V\nprípade žalobkyne, ktorá nezastáva žiadnu verejnú funkciu a zároveň ani nie je verejne známou osobou,\nje záujem verejnosti na takýchto informáciách neodôvodnený. V opačnom prípade by to znamenalo, že\nby žalovaný nemal právomoc rozhodovať o väčšine sťažností dotknutých osôb neúspešne uplatňujúcich\nprávo na vymazanie svojich osobných údajov na internete voči prevádzkovateľom vyhľadávačov.\nVzhľadom na povahu návrhu žalobkyňa legitímne očakáva aktívny prístup žalovaného pri uplatňovaní\njeho práva vyplývajúceho z článku 17 GDPR.\n27. Žalobkyňa poukázala na to, že na základe upovedomenia a odloženia návrhu sa jej odňala\nmožnosť riadne uplatňovať svoje právo na vymazanie podľa čl. 17 GDPR. Upovedomenie nemožno\npovažovať za rozhodnutie podľa § 102 zákona č. 18/2018 Z. z., keďže rozhodnutím môže žalovaný buď\nidentifikovať porušenie práv žalobkyne a prijať potrebné opatrenia, alebo môže konanie zastaviť, ak by\nsa nepreukázalo porušenie práv žalobkyne.\n28. Žalobkyňa nesúhlasila s postupom, ktorý navrhol žalovaný, a teda podať sťažnosť podľa zákona č.\n9/2010 Z. z. Sťažnosť nie je efektívny prostriedok nápravy, pretože sťažovateľovi neposkytuje efektívnu\nmožnosť nápravy. Podľa ustálenej súdnej praxe sú spôsobilým predmetom súdneho prieskumu aj\npovolenia, listy s charakterom rozhodnutia, opatrenia a pod.\nVI. Verejné vyhlásenie rozsudku\n29. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z.z.“) prešiel výkon\nsúdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je daná\nprávomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu\nv Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn.\n2S/288/2020 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/288/2020.\n30. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015\nZ.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm.\nb/ zákona č. 151/2022 Z.z. rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania rozsudkom, ktorý verejne\nvyhlásil dňa 23.05.2025, keďže boli splnené podmienky na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania\npodľa § 107 SSP.\n31. Okrem uvedeného správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo\nveci Varela Assalino proti Portugalsku zo dňa 25.4.2002, č. sťažnosti 64336/01, v zmysle ktorého ESĽP\nnedospel k záveru, že článok 6 Dohovoru vždy zahŕňa právo na verejné pojednávanie bez ohľadu na\npovahu otázky, ktorá má byť vyriešená; je legitímne, keď vnútroštátne orgány berú do úvahy požiadavky\nefektivity a hospodárnosti konania [rozsudok Jan-Ake Andersson proti Švédsku zo dňa 29.10.1991,\nséria A č. 212-B, s. 45, § 27; rozsudok Allan Jacobsson proti Švédsku (č. 2) zo dňa 19.2.1998,\n\nZbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I, s. 168, § 46; rozsudok Schuler-Zgraggen proti Švajčiarsku\nz 24.júna 1993, séria A č. 263, s. 19, § 58]. V konaní, v ktorom sa majú riešiť iba právne otázky,\npostačuje preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie a pre spor z nich vyplývajúci sa javia byť\nvýhodnejšie skôr písomné vyjadrenia ako ústne prednesy. V predmetnom konaní sa správny súd (ktorý\npreskúmava zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda jeho právnu stránku) na základe predloženého\nadministratívneho spisu zameral na skúmanie právnej otázky a správnosť aplikácie ustanovení zákona\nč. 18/2018 Z. z., preto aj v tomto konaní možno postupovať podľa záverov ESĽP vyjadrených vo vyššie\ncitovaných rozhodnutiach a vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.\nVII. Relevantné právne predpisy\n32. Podľa § 5 písm. o/ zákona č. 18/2018 Z. z. na účely tohto zákona sa rozumie prevádzkovateľom\nkaždý, kto sám alebo spoločne s inými vymedzí účel a prostriedky spracúvania osobných údajov a\nspracúva osobné údaje vo vlastnom mene; prevádzkovateľ alebo konkrétne požiadavky na jeho určenie\nmôžu byť ustanovené v osobitnom predpise alebo medzinárodnej zmluve, ktorou je Slovenská republika\nviazaná, ak takýto predpis alebo táto zmluva ustanovuje účel a prostriedky spracúvania osobných údajov.\n33. Podľa § 78 ods. 2 zákona č. 18/2018 Z. z. prevádzkovateľ môže spracúvať osobné údaje bez súhlasu\ndotknutej osoby aj vtedy, ak spracúvanie osobných údajov je nevyhnutné pre potreby informovania\nverejnosti masovokomunikačnými prostriedkami a ak osobné údaje spracúva prevádzkovateľ, ktorému\nto vyplýva z predmetu činnosti; to neplatí, ak spracúvaním osobných údajov na taký účel prevádzkovateľ\nporušuje právo dotknutej osoby na ochranu jej osobnosti alebo právo na ochranu súkromia alebo\ntaké spracúvanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby vylučuje osobitný predpis alebo\nmedzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná.\n34. Podľa § 99 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. účelom konania o ochrane osobných údajov (ďalej len\n„konanie“) je zistiť, či došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov alebo\ndošlo k porušeniu tohto zákona alebo osobitného predpisu v oblasti ochrany osobných údajov, a v\nprípade zistenia nedostatkov, ak je to dôvodné a účelné, uložiť opatrenia na nápravu, prípadne pokutu\nza porušenie tohto zákona alebo osobitného predpisu pre oblasť ochrany osobných údajov.\n35. Podľa § 99 ods. 3 zákona č. 18/2018 Z. z. účastníkom konania môže byť\na) dotknutá osoba, ktorá podala návrh na začatie konania podľa § 100,\nb) prevádzkovateľ,\nc) sprostredkovateľ,\nd) certifikačný subjekt,\ne) monitorujúci subjekt.\n36. Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. konanie sa začína na návrh dotknutej osoby alebo\nosoby, ktorá tvrdí, že je priamo dotknutá na svojich právach ustanovených týmto zákonom (ďalej len\n„navrhovateľ“), alebo bez návrhu.\n37. Podľa § 100 ods. 5 zákona č. 18/2018 Z. z. úrad návrh odloží, ak\na) návrh je zjavne neopodstatnený,\nb) vec, ktorej sa návrh týka, prejednáva súd alebo orgán činný v trestnom konaní,\nc) navrhovateľ neposkytol úradu na jeho žiadosť potrebnú súčinnosť, pričom bez jeho aktívnej účasti\nnemožno vec vybaviť; úrad navrhovateľa o možnosti odloženia návrhu upovedomí,\nd) od udalosti, ktorej sa návrh týka, uplynuli v deň jeho doručenia viac ako tri roky.\n38. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 18/2018 Z. z. ak úrad zistí porušenie práv dotknutej osoby alebo\nnesplnenie povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených týmto zákonom alebo osobitným\npredpisom pre oblasť ochrany osobných údajov účastníkom konania, rozhodnutím môže\na) uložiť opatrenia na nápravu a lehotu na vykonanie nariadeného opatrenia podľa odseku 3, ak je to\ndôvodné a účelné,\nb) zrušiť záväznosť schváleného kódexu správania pre prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa, ktorý\nsa zaviazal dodržiavať schválený kódex správania,\nc) odňať certifikát,\nd) nariadiť certifikačnému subjektu odňatie certifikátu,\n\ne) odňať osvedčenie o udelení akreditácie,\nf) uložiť pokutu podľa § 104.\nVIII. Posúdenie veci správnym súdom\n39. V prvom rade správny súd posudzoval právomoc súdu preskúmať upovedomenie žalovaného\no odložení návrhu na začatie konania o ochrane osobných údajov. Toto upovedomenie je možné podľa\n§ 3 ods. 1 písm. c/ SSP považovať za opatrenie orgánu verejnej správy. Pod opatreniami podľa §\n3 ods. 1 písm. c/ SSP sa rozumejú nielen navrhovateľom požadované opatrenia, ale i nevyhovujúce\nopatrenia, teda také, ktorými podanému návrhu nebolo vyhovené. Ide teda o všetky individuálne správne\nakty vydané v administratívnom konaní, ktoré nie sú pomenované ani považované za rozhodnutie.\nNevyhovujúce opatrenia by mali zároveň obsahovať aj odkaz na príslušné zákonné ustanovenie alebo\nstručné odôvodnenie, aby bolo možné zistiť, z akého dôvodu nebolo návrhu vyhovené. V prípade\nnevyhovujúceho opatrenia má aktívnu žalobnú legitimáciu navrhovateľ. Predmetné upovedomenie zo\ndňa 15.10.2020 podlieha súdnemu prieskumu podľa § 6 ods. 1 SSP a postup žalobkyne podľa zákona č.\n9/2010 Z. z., resp. podanie rozkladu v 3 mesačnej lehote, tak ako to uviedol žalovaný, by nemal právne\nopodstatnenie. Týmto postupom by len mohlo dôjsť k zmeškaniu lehoty na podanie všeobecnej správnej\nžaloby, ktorá aj v prípade opatrení trvá dva mesiace od oznámenia opatrenia.\n40. Konanie o ochrane osobných údajov sa môže začať na návrh dotknutej osoby, ako aj bez návrhu.\nÚčastníkom konania je aj dotknutá osoba, ktorá podala návrh na začatie konania podľa § 100 zákona\nč. 18/2018 Z. z. Odloženie podnetu môže mať v tomto prípade negatívny dopad na subjektívne práva\nžalobkyne, a preto sa môže domáhať ochrany svojho práva na správnom súde.\n41. Z meritórneho hľadiska sa správny orgán zaoberal tým, že v predmetnom prípade dochádza k stretu\npráva na ochranu osobných údajov s právom na slobodu prejavu a právom na informácie, pričom toto\nrozhodovanie nepatrí do jeho právomoci. Tomuto tvrdeniu možno prisvedčiť, ale správny orgán sa už\nnezaoberal otázkou, či došlo k zásahu do práva žalobkyne na ochranu osobných údajov prostredníctvom\nvyhľadávačov, pomocou ktorých je možné usporiadať výsledky vyhľadávania podľa mena osoby.\n42. Žalovaný mal pri rozhodovaní o podnete žalobkyne zohľadniť aj judikatúru Súdneho dvora Európskej\núnie, napr. rozsudok Súdneho dvora zo dňa 13.05.2014 vo veci C-131/12 Google Spain SL a Google Inc.\nproti Agencia Espanola de Protección de Datos (AEPD) a K. P. F.. Z uvedeného rozsudku vyplýva, že\nposkytovateľ vyhľadávača je prevádzkovateľom podľa článku 2 písm. d) smernice 95/46 (v súčasnosti\nnariadenia GDPR). Súdny dvor EÚ odmietol argument, že vyhľadávač nevykonáva kontrolu nad\nosobnými údajmi uverejnenými na webových stránkach tretích osôb, zdôrazňujúc, že takáto interpretácia\nby bola v rozpore s cieľom smernice zaručiť účinnú a úplnú ochranu dotknutých osôb. Súdny dvor EÚ tiež\npoukázal na to, že činnosť vyhľadávača má rozhodujúci vplyv na šírenie údajov a môže viesť k vytvoreniu\npodrobného profilu dotknutej osoby. V tomto rozsudku Súdny dvor EÚ potvrdil, že prevádzkovatelia\nvyhľadávačov spadajú pod právnu úpravu ochrany osobných údajov EÚ a sú zodpovední za spracovanie\núdajov, ktoré indexujú. To viedlo k uznaniu tzv. „práva byť zabudnutý“, ktoré umožňuje jednotlivcom\nžiadať odstránenie určitých zastaraných alebo irelevantných informácií z výsledkov vyhľadávania,\naj keď boli pôvodne legálne zverejnené. Z bodu 84 tohto rozsudku vyplýva, že jednotlivci nemajú\npovinnosť kontaktovať pôvodné webové sídlo, aby mohli uplatniť svoje práva voči prevádzkovateľom\nvyhľadávačov. Skutočnosť, že informácie zverejnil novinár, ktorého úlohou je informovať verejnosť, je\nčiniteľ, ktorý treba zvážiť. Toto kritérium však samo osebe neposkytuje dostatočný základ pre odmietnutie\nžiadosti, lebo v rozhodnutí sa jasne rozlišuje medzi právnym základom pre zverejnenie v médiách\na právnym základom pre vyhľadávače, pomocou ktorých sa usporadúvajú výsledky vyhľadávania podľa\nmena osoby.\n43. Vychádzajúc z uvedených záverov správny súd konštatoval dôvodnosť námietok žalobkyne, a preto\nzrušil napadnuté opatrenie žalovaného zo dňa 15.10.2020 podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, keďže\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil vec orgánu verejnej\nsprávy na ďalšie konanie.\n44. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v\nďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym\nnázorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo\n\nopatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom\nrozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu § 191 ods. 6 SSP. V ďalšom konaní bude povinnosťou\nsprávneho orgánu na základe zistených skutočností opätovne posúdiť prejednávanú vec. Bude sa\nzaoberať právom žalobkyne na ochranu osobných údajov z hľadiska zákona č. 18/2018 Z. z. vo vzťahu\nk vyhľadávačom ako prevádzkovateľom a nielen otázkou stretu práva na ochranu osobnosti s právom na\nslobodu prejavu a právom na informácie vo vzťahu k spravodajským portálom, ktoré spracúvajú osobné\núdaje na žurnalistický účel. Správny orgán pri svojom rozhodovaní zohľadní aj judikatúru Súdneho dvora\nEÚ, najmä rozsudok vo veci C-131/12 a svoje rozhodnutie, resp. procesný postup dostatočne odôvodní.\n45. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu\ntrov konania v plnom rozsahu voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne\nsprávny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré\nvydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).\n46. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0\n139 ods. 4 SSP).\n\n(§\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia,\nna Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia\nopravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa\nnevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho\nna kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm.\na/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum\nprávnej pomoci (písm. c/).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}