Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-4Sa/109/2020 1020201580 23. 04. 2025 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201580.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. C. XXXX/XX, D. E., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2020, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej len „pobočka“) na základe žiadosti žalobcu o materské č. B 1127603, doručenej dňa 04.11.2019, v súvislosti s prevzatím dieťaťa B. B., nar. XX.XX.XXXX, do starostlivosti odo dňa 29.10.2019, ktorou si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec z ochrannej lehoty plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s., vydala rozhodnutie č. XXX-XXXXXX-XXXX/ XXXX zo dňa 08.11.2019, ktorým podľa § 49, § 53 a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) priznala žalobcovi nárok na materské od 29.10.2019. 2. Následne pobočka vydala Oznámenie o začatí konania vo veci zániku nároku na materské č. NP 205-28595-2/2020 BAM zo dňa 07.02.2020 (ďalej len „oznámenie“), v ktorom žalobcu informovala o tom, na základe čoho možno predpokladať, že aj napriek podpísanej dohode s matkou dieťaťa – F. B., žalobca odo dňa 01.01.2020 (nový pracovný pomer) reálne nezabezpečuje starostlivosť o dieťa, ktorú do prevzatia dieťaťa zabezpečovala matka dieťaťa – F. B.. Súčasne s vydaním oznámenia vydala pobočka rozhodnutie o predbežnom opatrení č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 07.02.2020 (ďalej len „rozhodnutie o predbežnom opatrení“), ktorým podľa § 200 ods. 1 a § 112 ods. 4 a 6 zákona o sociálnom poistení rozhodla o predbežnom zastavení výplaty materského žalobcu v období od 01.01.2020. Proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení podal žalobca odvolanie, ktoré bolo rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 27.04.2020 zamietnuté. 3. Po prešetrení poskytnutia starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu pobočka vydala rozhodnutie č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 04.06.2020, ktorým podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení žalobcovi od 01.01.2020 zanikol nárok na materské. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedol, že rozhodnutie trpí skutkovými a právnymi vadami, ktoré ho robia nesprávnym a nepreskúmateľným, preto ho považuje za nezákonné. Ďalej poznamenal, že v čestnom vyhlásení zo dňa 07.01.2020 uviedol, že odo dňa 01.01.2020 v čase od 6.00 hod. do 15.00 hod., t. j. počas jeho prítomnosti na pracovisku, dohliada na bezpečnosť a stravovanie dieťaťa jeho stará mama. Poukázal na definíciu riadnej starostlivosti zo zákona č.
571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“), ktorá počíta s tým, že okrem osobne poskytovanej riadnej starostlivosti je možné starostlivosť o dieťa zabezpečiť inou plnoletou fyzickou alebo právnickou osobou. Postup Sociálnej poisťovne pri priznaní nárokov otcom považoval za diskriminačný v porovnaní s priznaním nároku na rodičovský príspevok matkám. 4. Rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, ústredie odvolanie žalobcu zamietla v celom rozsahu a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 04.06.2020 potvrdila. V odôvodnení uviedla, že žalobca si uplatnil nárok na materské a jeho výplatu ako iný poistenec – otec dieťaťa, a to z poistného vzťahu zamestnanca. Poznamenala, že všeobecnými podmienkami nároku na nemocenské dávky zamestnanca upravenými v § 30 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov sú podmienka existencie nemocenského poistenia, resp. plynutia ochrannej lehoty, v deň vzniku dôvodu na poskytnutie dávky (v prípade materského inému poistencovi v deň prevzatia dieťaťa do starostlivosti) a podmienka absencie príjmu v období starostlivosti o dieťa. Osobitné podmienky nároku na materské iného poistenca upravuje § 49 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uviedla, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Na splnenie podmienky nároku na materské musí ísť o faktické prevzatie dieťaťa do starostlivosti, čo dokazuje aj ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení, ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec prestal o dieťa starať. Žalovaná mala za to, že ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, resp. starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, takéto ustanovenie § 51 zákona o sociálnom poistení by nemalo logiku a bolo by nadbytočné. Podotkla, že pokiaľ otec naďalej vykonáva zárobkovú činnosť, nemožno takúto situáciu považovať za prevzatie dieťaťa do starostlivosti otca. 5. Žalovaná uviedla, že z údajov evidovaných v informačných systémoch Sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobcovi odo dňa 01.02.2017 vznikol pracovný pomer so zamestnávateľom Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s., a s ním aj súvisiace povinné nemocenské poistenie zamestnanca tohto zamestnávateľa, ktoré trvalo do dňa 28.10.2019. Z ďalších dôkazov (žiadosť, dohoda rodičov) vyplývalo, že dňom 29.10.2019 sa žalobca zaviazal prevziať dieťa do svojej starostlivosti, na základe čoho si z ochrannej lehoty, plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa a. s., uplatnil nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa. Vychádzajúc z uvedeného, ku dňu prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca nevykonával žiadnu pracovnú činnosť (ktorá by bola zaznamenaná v informačnom systéme Sociálnej poisťovne). Žalobca si tak vytvoril podmienky na to, aby mohol skutočne prevziať starostlivosť o dieťa a túto starostlivosť mu fakticky poskytovať. Žalovaná uviedla, že v dôsledku tejto skutočnosti bolo možné konštatovať, že žalobca skutočne prevzal dieťa do svojej starostlivosti, ako sa zaviazal v dohode rodičov a o toto dieťa sa naozaj staral. Ďalej uviedla, že dňom 01.01.2020 však, ako vyplýva z pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2019, ako aj z informačného systému Sociálnej poisťovne, žalobcovi vznikol nový pracovný pomer so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., v dôsledku čoho došlo k podstatnej zmene okolností, za ktorých by bol žalobcovi priznaný nárok na materské. Z pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2019 vyplývalo miesto výkonu práce v sídle tohto zamestnávateľa. Zamestnávateľ Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o. v liste zo dňa 03.01.2020 potvrdil týždenný pracovný čas 37,5 hodiny, t. j. plný úväzok. Žalovaná mala za to, že takáto pracovná zaťaženosť objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom, ako to požaduje zákon. Pokiaľ žalobca popri rodičovskej dovolenke, poskytnutej práve na to, aby sa mohol o dieťa starať, začne vykonávať ďalšiu zárobkovú činnosť na plný úväzok v rozsahu cca 7,5 hodín denne (pokiaľ ide o pracovné dni) v sídle zamestnávateľa Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., nemožno podľa názoru žalovanej konštatovať, že aj za jej vykonávania sa naďalej skutočne o dieťa stará. Konštatovala, že žalobca tak dňom 01.01.2020 prestal spĺňať podmienku skutočného poskytovania starostlivosti dieťaťu. Žalovaná ďalej odkázala na dokument „Čestné vyhlásenie“ žalobcu zo dňa 07.01.2020 nachádzajúci sa v spisovej dokumentácii, z ktorého jasne vyplýva, že počas prítomnosti žalobcu na pracovisku zabezpečuje bezpečnosť a stravovanie dieťaťu stará mama dieťaťa. Uvedené potvrdil žalobca aj v odvolaní, v ktorom ešte doplnil, že sa jedná o pracovný čas cca od 6.00 hod. do 15.00 hod. Žalovaná bola toho názoru, že žalobcom uvedené skutočnosti svedčia v jeho neprospech, nakoľko bolo preukázané, že počas aktívnej časti dňa poskytuje starostlivosť dieťaťu starý rodič dieťaťa a nie žalobca. Vychádzajúc z uvedeného žalovaná dospela k záveru, že pobočka rozhodla správne, keď rozhodnutím zo dňa 04.06.2020 rozhodla o zániku nároku žalobcu na materské odo dňa 01.01.2020, nakoľko ako bolo preukázané, odo dňa 01.01.2020 vznikom ďalšieho pracovného pomeru za podmienok vylučujúcich súbežné poskytovanie
starostlivosti dieťaťu, došlo k skončeniu poskytovania starostlivosti dieťaťu zo strany žalobcu a s takouto skutočnosťou zákon o sociálnom poistení v ustanovení § 51 ods. 2 spája zánik nároku na materské. 6. V súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu majúcimi základ v jeho požiadavke vykladať zákonný pojem starostlivosť ako riadnu starostlivosť v zmysle zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“), žalovaná považovala za potrebné zdôrazniť, že zákon o rodičovskom príspevku sa na materské nevzťahuje, je totiž špeciálnym právnym predpisom upravujúcim poskytovanie rodičovského príspevku. Dodala, že zákon o rodičovskom príspevku síce v zmysle svojho § 3 ods. 4 skutočne umožňuje zabezpečiť poskytovanie starostlivosti o dieťa aj pomocou inej fyzickej či právnickej osoby, avšak na účely dávky rodičovského príspevku, nie materského. Žalovaná podotkla, že tieto dávky si nemožno zamieňať, resp. vzťahovať podmienky jednej dávky na druhú. Materské má svoju konkrétnu právnu úpravu, tzv. lex specialis, ktorou je zákon o sociálnom poistení, používajúci pojem starostlivosť. Ten má rovnakú právnu silu ako zákon o rodičovskom príspevku, ktorý je špeciálnym právnym predpisom vo vzťahu k rodičovskému príspevku. Medzi týmito právnymi predpismi neexistuje vzťah generálneho predpisu voči špeciálnemu predpisu umožňujúci vzájomné prelínanie týchto úprav. Vzhľadom na tieto skutočnosti nie je podľa žalovanej daný právny základ pre aplikáciu ustanovení zákona o rodičovskom príspevku, resp. iného špeciálneho predpisu, na materské, a teda ani na „rozširovanie“ významu zákonom zavedeného pojmu starostlivosť na riadnu starostlivosť. Žalovaná ďalej poznamenala, že povinnosť sústavne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je rodičovskou povinnosťou, ktorú majú obaja rodičia dieťaťa, tak matka ako aj otec dieťaťa. Samotná skutočnosť, že žalobca si plní vo vzťahu k svojmu dieťaťu rodičovské povinnosti, sama o sebe nezakladá nárok žalobcu na materské. 7. Žalobca v odvolaní záverom označil postup Sociálnej poisťovne voči otcom za diskriminačný. Tu žalovaná považovala za potrebné opakovane zdôrazniť, že Sociálna poisťovňa nerozhoduje o rodičovskom príspevku ako sa domnieva žalobca v odvolaní. Rozhodovanie o ňom a jeho poskytovanie spadá do kompetencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Materské a rodičovský príspevok sú rozdielne dávky, s rozdielnou legislatívou úpravou, a najmä s rôznymi podmienkami vzniku nároku na ne, nemožno ich porovnávať. 8. Na záver žalovaná uviedla, že pri posudzovaní nároku na materské Sociálna poisťovňa neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, a súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Poukázala na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 71/2013, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. I. ÚS 306/2010. Rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 16.09.2020. file_0.jpg file_1.wmf II. Žaloba 9. Správnou žalobou zo dňa 11.11.2020, doručenou súdu dňa 11.11.2020, sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 07.09.2020 ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX, G. XXX-XXXXX-X/ XXXX-XXX H. B. XX.XX.XXXX. Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie obsahuje tvrdenia vychádzajúce z nesprávne zisteného a nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu, ktorý žalovaná následne aj nesprávne právne posúdila, resp. pri jeho posudzovaní prekročila svoju právomoc priznanú jej všeobecne záväznými právnymi predpismi SR. Uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaná odňala žalobcovi nárok na materské od 01.01.2020 výlučne z dôvodu údajného zániku reálneho zabezpečovania starostlivosti o dieťa po tomto dátume z dôvodu uzatvorenia nového pracovného pomeru žalobcu. Mal za to, že žalovaná považovala všetky ostatné podmienky nároku na materské za splnené aj po 01.01.2020, resp. na ich prípadnom nesplnení nebol založený výrok napadnutého rozhodnutia. Žalovaná podľa napadnutého rozhodnutia označila podmienky podľa § 49 zákona o sociálnom poistení za podmienky osobitné, ktoré v prípade žalobcu za splnené nepovažovala, a to pre údajnú absenciu skutočného prevzatia starostlivosti o dieťa žalobcom po dni 01.01.2020. Žalovaná tvrdila, že v prípade žalobcu nie je naplnená požiadavka pojmu „prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará“. Žalobca s uvedeným nesúhlasil a uviedol, že žalovaná nedostatočne
zistila skutkový stav veci, pretože u predchádzajúceho zamestnávateľa žalobcu rozsah pracovného času žalobcu nepreverovala. Ďalej uviedol, že s uvedeným tvrdením tiež nemožno súhlasiť ani z dôvodu, že nevychádza zo skutočne zisteného skutkového stavu. Poznamenal, že odo dňa 29.10.2019 (deň prevzatia dieťaťa do starostlivosti) do 31.12.2019 (deň, ku ktorému ešte žalovaná žalobcovi nárok na materské priznala) žalobca nebol zárobkovo činný a dieťaťu poskytoval starostlivosť osobne v jeho bezprostrednej blízkosti 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Čestným vyhlásením zo dňa 07.01.2020 žalobca žalovanej deklaroval, že od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku (v pracovné dni v čase cca od 6.00 hod do 15.00 hod.) dohliada na bezpečnosť a stravovanie jeho syna jeho stará mama. Namietal, že žalovaná taktiež vôbec nezisťovala rozsah starostlivosti poskytovanej matkou do 29.10.2019, ale opäť vychádzala len z predpokladov. Tvrdil, že z teleologického výkladu § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení bolo účelom zákonodarcu poskytovať materské aj otcovi dieťaťa v prípade, že sa stará o maloleté dieťa do troch rokov namiesto matky. Kvalitu starostlivosti priamo nemôže ovplyvniť samotná skutočnosť, že u otca nedošlo k zmene pracovných podmienok alebo počtu odpracovaných hodín. Žalobca bol toho názoru, že zákon o sociálnom poistení nešpecifikuje, že pre splnenie podmienky starostlivosti o dieťa musí ísť o starostlivosť osobnú. Je preto podľa jeho názoru sporné, či starostlivosť o dieťa musí byť jednoznačne zabezpečená prostredníctvom celodennej osobnej starostlivosti. Tak isto platí, že posudzovanie podmienky starostlivosti o dieťa musí byť rovnaké u otcov i matiek poberajúcich materské. Žalobca zastával názor, že posudzovanie podmienky prevzatia starostlivosti o dieťa individuálne od prípadu k prípadu, ako to deklarovala žalovaná, vytvára u účastníkov vzťahu nemocenského poistenia právnu neistotu a poskytuje nekontrolovateľný priestor pre svojvôľu žalovanej. Konštatoval, že vychádzajúc z ustanovenia § 51 zákona o sociálnom poistení žalovaná prijala arbitrárny záver, že žalobca sa od 01.01.2020 automaticky prestal starať o dieťa, pričom pri svojich úvahách de lege ferenda akoby opomínala, že pod pojmom „starať sa o dieťa“ nie je zakaždým len fyzická prítomnosť osoby priamo pri dieťati, ale aj zabezpečovanie jeho (a celkovo aj rodinných potrieb) mimo domova. 10. Žalobca teda považoval napadnuté rozhodnutie za nezákonné z týchto dôvodov: zákonné podmienky, podľa ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské od 29.10.2019 boli po celé relevantné obdobie splnené. Tvrdil, že podľa zákona o sociálnom poistení neboli dané zákonné podmienky pre zánik nároku na materské od 01.01.2020. Namietal, že aplikácia § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení je nesprávna, keďže dieťa žalobcu je v jeho starostlivosti od 29.10.2019 až dodnes, teda žalobca sa o syna od 01.01.2020 starať neprestal. Poukázal na čestné vyhlásenie zo dňa 07.01.2020, ktorým deklaroval, že od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku (v pracovné dni cca od 6.00 hod. do 15.00 hod.) dohliada na bezpečnosť a stravovanie jeho syna jeho stará mama, čo však podľa názoru žalobcu nemožno označiť ako „prestať sa starať o dieťa“ – deň má predsa 24 hodín (nie len 9 hodín) a týždeň má predsa 7 dní (pracovných dní je v týždni 5). Ďalej uviedol, že si je vedomý rozdielu medzi materským a rodičovským príspevkom, teda že ide o dve rozdielne dávky, avšak žalovaná sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadala s princípom terminologickej jednoty, keďže pojem „starostlivosť o dieťa“ nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia v zákone o sociálnom poistení, pričom tento pojem je už definovaný v § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku. Poukázal na ust. § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku, z ktorého podľa jeho názoru neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. Poznamenal, že starostlivosť je možné zabezpečovať aj prostredníctvom iných osôb, ako sú napríklad starí rodičia dieťaťa, druhý rodič dieťaťa, pestúnka, jasle, škôlka a iné. O tom, že povinnosť osobnej starostlivosti a zanechania pracovnej činnosti nie je možné vyžadovať na účely priznávania, resp. ponechania nároku na materské svedčí podľa žalobcu aj fakt, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 01.01.2011. Do tohto dátumu sa za riadnu starostlivosť o dieťa považovala len starostlivosť poskytovaná osobne a len vo výnimočných prípadoch mohla byť zabezpečená inými osobami. Od 01.01.2011 sa však môže starostlivosť v každom jednom prípade poskytovať aj prostredníctvom inej osoby. Z dôvodovej správy k novele, ktorou došlo k tejto zmene, plynie že jej účelom bolo práve umožniť rodičom aj v období poberania rodičovského príspevku (mutatis mutandis platí aj pre poberanie materského) prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca konštatoval, že starostlivosť o dieťa na účely materského je teda možné poskytovať dieťaťu aj pomocou inej plnoletej fyzickej osoby (napr. starí rodičia), z čoho neplynie nevyhnutná povinnosť zanechania pracovnej činnosti za účelom zabezpečovania starostlivosti o dieťa osobne. Ďalej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nemá vecnú oporu v § 49 zákona o sociálnom poistení, ktorý upravuje nárok na materské iných poistencov, v zmysle ktorého môže otec dieťaťa poberať materské (okrem iného) pri súčasnom splnení týchto podmienok: prevzatie starostlivosti
o dieťa a staranie sa oň, dohoda s matkou dieťaťa, uplynutie aspoň 6 týždňov od pôrodu a matka nepoberá materské ani rodičovský príspevok. Zastával názor, že z uvedených podmienok nevyplýva požiadavka, aby ako otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne, ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. Tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie nemá právny základ v aktuálne účinnom zákone o sociálnom poistení, žalovaná nepostupuje de lege lata, ale uberá sa de lege ferenda. 11. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za porušujúce princíp právnej istoty, kedy podľa názoru žalobcu žalovaná v snahe presadiť si svoje záujmy poukazovala na niekoľkoročné nálezy Ústavného súdu SR, ktoré boli prekonané neskoršími nálezmi. Žalovanej vytýkal, že zámerne prehliadala aj súdnu prax, ktorá už v niekoľkých prípadoch potvrdila žalobcov právny názor vyjadrený v správnej žalobe, a poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019 zo dňa 03.02.2020 a sp. zn. 44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020. 12. Ďalej žalobca poukázal na diskriminačný rozmer postupu žalovanej. Uviedol, že v prípade materského otcov skúma (hoci len formálne) podmienky pre jeho priznanie, resp. ponechanie, pričom v prípade matiek čerpajúcich nárok na materské neskúma, či sa o dieťa po určitý časový úsek nestará namiesto matky iná fyzická osoba, starí rodičia, príbuzní – napr. keby matka pravidelne vycestúvala za prácou do zahraničia, resp. by vykonávala podnikateľskú činnosť v zahraničí. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že pokiaľ v danom prípade je umožnené zo strany žalovanej vykladať starostlivosť o dieťa zo strany matky, ktorá má nárok na materské tak, že táto matka môže počas materskej pracovať, resp. toto dieťa môže umiestňovať na časť dňa do predškolského zariadenia, resp. o toto dieťa sa môže starať iná osoba, musí byť princíp rovnosti dodržaný aj pri otcoch, inak by išlo o diskrimináciu pohlaví s výkladom tejto otázky. 13. Žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nereflektuje žalovanou uvádzaný individuálny prístup, kedy v prípade zániku nároku na materské z dôvodu údajného obmedzenia osobnej starostlivosti o dieťa žalobcom počas jeho prítomnosti na pracovisku výlučne v pracovné dni v čase cca od 6.00 hod. do 15.00 hod., odňala žalobcovi nárok na materské za celé obdobie po dni 01.01.2020. Poukázal na to, že v prípade priznaného nároku na materské sa toto vypláca ako súčin vypočítanej dennej dávky materského a počtu kalendárnych dní v mesiaci. Podľa tvrdení žalovanej žalobca osobne nezabezpečoval osobnú starostlivosť o dieťa výlučne počas jeho prítomnosti na pracovisku, pričom osobná starostlivosť o dieťa po ostatné dni daného kalendárneho mesiaca nie je sporná. Žalobcovi vznikol nárok na materské dňa 29.10.2019 a po zohľadnení obdobia podľa prvej vety § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení (28 týždňov) by uplynutím doby materského zanikol dňa 13.05.2020. Zastával názor, že aj v prípade osvojenia si postoja žalovanej ohľadne zániku osobnej starostlivosti žalobcu o dieťa po dni 01.01.2020 počas dní jeho prítomnosti na pracovisku, mal žalobca nárok na materské po ostatné kalendárne dni toho-ktorého mesiaca, kedy tak, ako tomu bolo do 31.12.2019, poskytoval dieťaťu starostlivosť osobne. Za obdobie od 01.01.2020 do 13.05.2020 išlo spolu o 53 dní, za ktoré mala žalovaná vyplatiť žalobcovi sumu materského spolu 2 493,44 eur. Mal za to, že uvedenému by korešpondoval žalovanou deklarovaný individuálny prístup. III. Vyjadrenie žalovanej 14. Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 14.12.2020 uviedla, že na vznik nároku na materské je potrebné splnenie všeobecných podmienok vymedzených v ustanovení § 30 zákona o sociálnom poistení, a zároveň osobitných podmienok stanovených v § 49 zákona o sociálnom poistení. Jednou z nich je nielen prevzatie dieťaťa do starostlivosti na základe dohody s matkou, ale aj poskytovanie starostlivosti dieťaťu. V súvislosti s predmetnou podmienkou žalovaná zdôraznila jednoznačný úmysel zákonodarcu „odškodňovať“ len skutočné, nielen formálne prevzatie starostlivosti o dieťa a skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo osobou uplatňujúcou si práve z dôvodu jej poskytovania s tým spojený nárok na materské. Uviedla, že takáto požiadavka vyplýva nielen z § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ktorý s ukončením, resp. porušením starostlivosti o dieťa z iných než zdravotných dôvodov, spája zánik nároku na materské, a to už dňom ukončenia starostlivosti o dieťa, ale nepriamo aj z § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení podmieňujúceho vznik nároku na materské stratou príjmu zo zamestnania zakladajúceho poistný vzťah, z ktorého si žiadateľ uplatňuje nárok na materské v období starostlivosti o dieťa. Cieľom takejto požiadavky je „oslobodenie“ od výkonu zamestnania, a tým vytvorenie priestoru na skutočné poskytovanie starostlivosti dieťaťu (nie zabezpečenie jej poskytovania) a takéto poskytovanie starostlivosti napokon kompenzovať v podobe materského. Žalovaná ďalej poznamenala, že požiadavka poskytovania starostlivosti dieťaťu priamo osobou, ktorá si na jej základe
uplatňuje nárok na materské, v neposlednom rade vyplýva aj z kompenzačného účelu nemocenského poistenia, z ktorého sa poskytuje materské. Predpokladom jeho naplnenia je strata príjmu spôsobená tým, že daná osoba nepracuje vôbec, resp. v obmedzenom rozsahu umožňujúcom starostlivosť o dieťa, a to z dôvodu, aby mohla dieťaťu poskytnúť starostlivosť. Žalovaná konštatovala, že podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobca splnil. Ku dňu prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti totiž nemal uzatvorený žiaden pracovný pomer (na rodičovskú dovolenku išiel z ochrannej lehoty plynúcej po zániku jeho povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s.). To znamená, že žalobca sa nielenže formálne zaviazal prevziať dieťa do svojej starostlivosti, ale nástupom na rodičovskú dovolenku si vytvoril priestor na to, aby mohol svoj záväzok realizovať, t. j. prevziať starostlivosť o dieťa a od daného dňa sa oň naozaj starať, ako to požaduje zákon o sociálnom poistení. Žalovaná uviedla, že nakoľko žalobca podmienku prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti ku dňu 29.10.2019 splnil, nárok na materské mu bol priznaný, a síce právoplatným rozhodnutím zo dňa 08.11.2019. Sporným sa stalo až ďalšie pretrvávanie poskytovania starostlivosti dieťaťu. Dôvodom bola skutočnosť, že žalobcovi dňa 01.01.2020 vznikol nový pracovný pomer so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o., v dôsledku čoho došlo k podstatnej zmene okolností, za ktorých bol žalobcovi priznaný nárok na materské. Žalovaná poukázala na to, že z pracovnej zmluvy zo dňa 18.12.2019 vyplýva miesto výkonu práce v sídle tohto zamestnávateľa. Zamestnávateľ Onkologický ústav sv. Alžbety s. r. o. v liste zo dňa 03.01.2020 potvrdil týždenný pracovný čas 37,5 hodiny, t. j. plný úväzok. Podľa predloženej dochádzky za obdobie odo dňa 01.01.2020 do dňa 30.04.2020 žalobca v predmetných mesiacoch odpracoval denne cca 7,5 hod. Zároveň žalovaná dala do pozornosti čestné vyhlásenie žalobcu zo dňa 07.01.2020, z ktorého podľa jej názoru jasne vyplýva, že počas prítomnosti žalobcu na pracovisku (cca od 6.00 hod. do 15.00 hod.) zabezpečuje bezpečnosť a stravovanie dieťaťa stará mama dieťaťa. Žalovaná mala za to, že takéto pracovné podmienky neumožňujú súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu. Zastávala názor, že dňom 01.01.2020, kedy žalobcovi vznikol nový pracovný pomer, v ktorom pracuje za podmienok vylučujúcich súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu, už žalobca neposkytuje dieťaťu starostlivosť, ktorá by odôvodňovala trvanie jeho nároku na materské, v dôsledku čoho nárok na materské podľa § 51 ods. 2 zanikol. 15. V súvislosti so žalobcom prezentovanými rozsudkami Krajského súdu v Trnave sp. zn. 44Sa/5/2019 zo dňa 03.02.2020 a sp. zn. 44Sa/8/2019 zo dňa 03.02.2020 žalovaná namietala, že predmetné rozsudky nepovažuje za dostatočný dôkaz, nakoľko žalovaná disponuje rozsudkami, v ktorých sa správne súdy stotožnili s názorom Sociálnej poisťovne prezentovaným vo veci posúdenia nároku na materské, napríklad rozsudky Krajského súdu v Trenčíne č. k. 18Sa/25/2019-72 zo dňa 09.10.2019 a č. k. 18Sa/26/2019-44 zo dňa 14.11.2019, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 30Sa/5/2019-51 zo dňa 26.09.2019 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 19Sa/8/2019 zo dňa 19.02.2020 atď. 16. Záverom žalovaná poukázala na stanovisko Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 21.03.2019, v zmysle ktorého je súčasné poberanie materského a príjmu vyplácaného zamestnávateľom v nezmenenej výške za nezmenený pracovný čas v zásadnom rozpore s účelom nemocenského poistenia a považuje sa za obchádzanie zákona. Poznamenala, že ako sa v ňom ďalej uvádza, je nesporné, že v takýchto prípadoch ide o snahu žiadateľov o materské dosiahnuť neoprávnený finančný prospech uplatnením si nároku na materské. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť. IV. Replika žalobcu 17. Vo vyjadrení zo dňa 11.02.2021 žalobca zdôraznil, že žalovaná od vstupu do platnosti súčasných podmienok pre vznik nároku na materské otcov ako aj iných poistencov od 01.01.2011 schválila stovky žiadostí otcov, ktorí počas poberania materského pracovali v inom zamestnaní a od septembra 2018 bez zmeny zákona o sociálnom poistení zmenila svoje rozhodovacie kritériá, ktoré nenachádzajú oporu v zákone o sociálnom poistení a úplne tým zmenila závery svojich rozhodnutí. Žalovanej vytýkal, že postupuje značne diskriminačne, v rozpore s Ústavou SR, nepredvídateľne a v rozpore s právnou istotou účastníkov. Uviedol, že ako hlavný dôvod odňatia materskej žalobcovi žalovaná uvádza údajné odpadnutie podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti a poskytovania starostlivosti žalobcom od vzniku jeho nového pracovného pomeru od 01.01.2020. Poznamenal, že prevzatie starostlivosti a ani jeho následné vymedzenie však nie je explicitne definované v zákone o sociálnom poistení a dokladuje sa len rodičovskou dohodou k výplate materského inému poistencovi, ktoré tlačivo poskytla žalobcovi samotná žalovaná a je dohodou uzavretou medzi rodičmi dieťaťa, ktorá dostatočne preukazuje, že matka zverila dieťa do starostlivosti otca. Poukázal na to, že žalovaná v súvislosti s nepriznaním materského
argumentuje, že žalobca sa priznal, že počas aktívnej časti dňa sa od 01.01.2020 nestaral o dieťa sám. Podotkol, že samozrejme, že sa počas toho ako pracoval nestaral o dieťa sám, so starostlivosťou mu vypomáhala jeho matka, stará mama dieťaťa. Tvrdil, že to pokladá za normálne, a rovnako aj keď je žena na materskej, tak jej v rámci svojich možností vypomáha s dieťaťom manžel. 18. Žalobca ďalej tvrdil, že žalovaná kategoricky odmieta aplikáciu výkladu pojmu „starostlivosť o dieťa“ definovaný v § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku so zdôvodnením, že ona nie je vyplácateľom dávky podľa daného predpisu, a preto sa daný pojem na materskú vyplácanú podľa zákona o sociálnom poistení nevzťahuje. Žalobca s týmto tvrdením nesúhlasil, pretože poukázal na zákon č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov ako alma mater tvorby právnych predpisov. Konštatoval, že neobstojí tvrdenie žalovanej, že len z dôvodu, že nie je vyplácateľom rodičovského príspevku nie je možné použiť výklad pojmu „starostlivosť o dieťa“ aj na konanie o materskom podľa zákona o sociálnom poistení. 19. Žalobca mal za to, že v súčasnej dobe právna úprava umožňuje zosúladenie rodinného, osobného a pracovného života rodičov detí v útlom veku, čo patrí medzi hlavné ciele Európskej únie v oblasti vytvorenia podmienok pre zvyšovanie zamestnanosti mladých rodičov s ich rodičovskými povinnosťami. Právna úprava v plnej miere akceptuje výlučnú zodpovednosť rodiča za poskytovanie starostlivosti o dieťa. Rodič sa môže rozhodnúť starať sa o svoje dieťa osobne a nevykonávať žiadnu zárobkovú činnosť, alebo sa môže rozhodnúť vykonávať zárobkovú činnosť a starostlivosť o dieťa zabezpečiť v čase svojej neprítomnosti inou právnickou alebo fyzickou osobou. Výber fyzickej alebo právnickej osoby, resp. zariadenia je iba v kompetencii rodiča. Žalobca mal ďalej za to, že starostlivosť o dieťa u inej osoby a vykonávanie zárobkovej činnosti je v súlade s účelom dávky nahradiť stratu, respektíve zníženie príjmu za predpokladu starostlivosti o dieťa, a to aj s poukazom na smernicu č. 2010/18/EÚ, ktorou sa zrušuje smernica č. 94/34/ES. Vzhľadom k uvedenému nebol podľa názoru žalobcu dôvod, pre ktorý bol žalobcovi za deklarovaného skutkového stavu odňatý od 01.01.2020 nárok na materské. Záverom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/35/2019 zo dňa 07.10.2020. 20. Žalovaná sa k replike žalobcu nevyjadrila. V. Konanie pred súdom 21. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Bratislave. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. 22. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10, § 13 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd vec prejednal na pojednávaní dňa 23.04.2025 za účasti žalobcu. Žalovaná sa na pojednávanie nedostavila, hoci bola riadne predvolaná, svoju neúčasť ospravedlnila a súhlasila, aby súd konal v jej neprítomnosti. Preto súd vec prejednal v neprítomnosti žalovanej (§ 114 SSP). 23. Žalobca na pojednávaní uviedol, že rozhodnutia žalovanej trpia takými vadami, že sporným zostáva vysvetlenie pojmu starostlivosti o dieťa. Treba vychádzať z právneho stavu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Žalovaná zmenila rozhodovaciu prax bez zmeny právnej úpravy. Žalovaná nevysvetlila resp. nevysporiadala sa s tým, prečo odmieta na účely kategórie starostlivosti o dieťa vychádzať z definície, ktorú berie do úvahy zákon o rodičovskom príspevku. Zákon č. 461/2003 Z. z. na viacerých miestach odkazuje na zákon o rodičovskom príspevku a aj priamo na pojem riadnej starostlivosti o dieťa. Aj keď je pravdou, že v časti, ktorá upravuje materské sa odkaz na zákon o rodičovskom príspevku neuvádza. Mal za to, že žalovaná sa mala pridržiavať výkladu pojmu riadnej starostlivosti tak, ako je tomu v zákone o rodičovskom príspevku teda v tom smere, že starostlivosť môže byť zabezpečená aj inou osobou. Ďalej žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím NSS SR, na ktoré odkázal aj tunajší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. TT- 43Sa/29/2022 zo dňa 05.06.2024, a to z dôvodu, že NSS SR v ňom pri výklade pojmu starostlivosť o dieťa vychádzal zo zákona č. 88/1968 Zb., ktorý už
neplatí. Skutkový stav nie je medzi stranami sporný. Sporný je výklad pojmu starostlivosť o dieťa. Sú mu známe prípady, že otcom, ktorí sú SZČO alebo pracujú v zahraničí je priznávané materské. VI. Právne posúdenie 24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 26. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 27. Podľa § 202 ods. 2 veta prvá SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 28. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 29. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 30. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení, zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 31. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 32. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. 33. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 34. Podľa § 52 ods. 1 2 zákona o sociálnom poistení, materské sa poskytuje za dni. 35. Podľa § 1 ods. 2 zákona o rodičovskom príspevku rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa.
36. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rodičovskom príspevku oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len „pobyt“) alebo je osobou podľa osobitného predpisu. 37. Podľa § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. 38. Podľa § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. 39. Podľa § 3 ods. 5 zákona o rodičovskom príspevku, ak sa riadne stará o to isté dieťa viac oprávnených osôb, nárok na rodičovský príspevok má len jedna oprávnená osoba určená podľa ich dohody. To platí rovnako, ak súd zverí maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov podľa osobitného predpisu alebo súd schváli dohodu rodičov podľa osobitného predpisu. 40. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté o zániku nároku žalobcu na materské od 01.01.2020. Sporným v danom prípade zostalo predovšetkým, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je predpokladom pre priznanie nároku na materské z nemocenského poistenia. Z uvedeného dôvodu správny súd zameral svoju pozornosť najmä na túto spornú otázku. 41. Predmetnou problematikou sa už zaoberal aj kasačný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach, pričom k právnej otázke nároku otca na materské kasačný súd prijal aj zjednocujúce stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022, ročník I., pod č. 5/2022 v znení právnych viet: I. Na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2011. II. Kým zákon č. 461/2003 Z. z. na účely vzniku nároku na materské podľa § 49 predpokladá zo strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou (§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z.). 42. Právne vety boli prijaté z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžsk 50/2020 z 27.10.2021, v ktorom najvyšší správny súd tiež konštatoval nasledovné: 31.Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu kasačný súd úvodom poukazuje na to, že jednou so zákonom upravených foriem nemocenských dávok je aj materské (§ 48 až § 53 v spojení s § 2 písm. a/ a § 30 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca, prípadne § 31 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby). Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z. z.). Účelom materského je preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti
(pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti (...) 34. Z citovanej právnej úpravy (§ 49 ods.1,2, § 51 ods.1,2 zákona č. 461/2003 Z. z.) vyplýva vôľa zákonodarcu upraviť osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca), ktoré sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do osobnej starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 51 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje podmienky zániku nároku na materské. 35. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej, v predmetnej veci splnenie podmienky priznania nároku na materské žalobcovi sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/ uvedeného zákona aj reálne vykonával starostlivosť o maloleté dieťa. V tomto smere najvyšší správny súd zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t .j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z. z., podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona č. 461/2003 Z. z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z .z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd konštatuje, že zákon č. 461/2003 Z. z. v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z. účinné do 31. decembra 2010) Najvyšší správny súd rovnako ako správny súd upriamuje pozornosť na to, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd poukazuje na to, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo
znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“ 43. Uvedené právne východiská predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, z ktorej následne vychádzali aj ďalšie rozhodnutia kasačného súdu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/172/2022 z 27.06.2023 týkajúceho sa obdobného prípadu ako je aj prípad žalobcu). Zároveň tieto právne závery nie sú v rozpore s ust. § 3 ods. 3 zák. č. 400/2015 Z. z. („Právny predpis musí byť terminologicky jednotný. Na označenie rovnakých právnych inštitútov sa používajú rovnaké právne pojmy v rovnakom význame. Jeden právny pojem s vymedzeným významom sa v tomto význame používa jednotne v celom právnom poriadku. Ak je význam právneho pojmu vymedzený v jednom právnom predpise, nemôže iný právny predpis pre ten istý právny pojem vytvárať iný význam; to neplatí, ak právny pojem v tomto význame nemožno použiť v inom právnom predpise. Rovnako je neprípustné, aby právny predpis inak vymedzil význam rovnakého právneho pojmu len pre jeho časť.“), na ktorý poukázal žalobca, keďže práve najvyšší správny súd vo vyššie citovanom rozhodnutí vyložil, že v zák. č. 461/2003 Z. z. a zák. č. 571/2009 Z. z. sú použité dva rôzne pojmy, s rôznym obsahom resp. významom. 44. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovi bol priznaný nárok na materské od 29.10.2019. Dňa 18.12.2019 uzatvoril so zamestnávateľom Onkologický ústav sv. Alžbety, s.r.o. pracovnú zmluvu, na základe ktorej nastúpil dňa 01.01.2020 do práce, s miestom výkonu práce v sídle zamestnávateľa. Z potvrdenia Onkologického ústavu sv. Alžbety, s.r.o. zo dňa 03.01.2020 vyplýva, že žalobca má týždenný pracovný čas v rozsahu 37,5 hodiny. Podľa čestného vyhlásenia žalobcu zo dňa 07.01.2020, od 01.01.2020 počas jeho prítomnosti na pracovisku dohladia na bezpečnosť a stravovanie jeho syna, jeho stará mama (žalobca uviedol, že to je v pracovné dni v čase od 6.00 hod. do 15.00 hod.). Na základe týchto skutočností žalovaná rozhodla o zániku nároku žalobcu na materské od 01.01.2020, ktoré rozhodnutie je predmetom preskúmania v tomto konaní. Z uvedeného je zrejmé, že potom, čo žalobca ukončil ku dňu 28.10.2019 pracovný pomer u predchádzajúceho zamestnávateľa (Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s.), na základe dohody s matkou dieťaťa prevzal dňa 29.10.2019 do starostlivosti svojho syna a bol mu od tohto istého dňa priznaný nárok na materské, došlo u žalobcu k podstatnej zmene spočívajúcej v tom, že od 01.01.2020 sa znovu zamestnal a to na plný pracovný úväzok. Prácu pritom vykonával v sídle zamestnávateľa (teda nie napr. v domácom prostredí), v dôsledku čoho sa o syna žalobcu v pracovné dni cca 9 hodín denne starala jeho stará mama. Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného. Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas toho ako je žalobca v zamestnaní (viď obdobe rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 7Ssk/81/2021). A práve u žalobcu ide o takýto prípad. Správny súd preto dospel k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán v danej veci postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých riadne zistili skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské. 45. Pokiaľ žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím NSS SR, na ktoré odkázal aj tunajší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. TT- 43Sa/29/2022 zo dňa 05.06.2024, a to z dôvodu, že NSS SR v ňom
pri výklade pojmu starostlivosť o dieťa vychádzal zo zákona č. 88/1968 Zb., k tomu súd uvádza, že sa jedná o rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 7Ssk/81/2021. Žalobca však nijako bližšie nezdôvodnil svoj nesúhlas a správny súd nemá dôvod spochybňovať rozhodnutie najvyššieho správneho súdu, keď tento síce poukázal aj na právnu úpravu obsiahnutú v zák. č. 88/1968 Zb., avšak rozhodne pri výklade pojmu starostlivosť o dieťa nevychádzal iba z tohto zákona. 46. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu Sociálnej poisťovne, vyplývajúceho podľa žalobcu zo všeobecne známeho rozhodovania o priznaní materského matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť, nakoľko súdu takýto postup z rozhodovacej činnosti nie je známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o diskriminácii nepredložil ani neoznačil (to rovnako platí aj o tvrdení žalobcu, že „sú mu známe prípady, že otcom, ktorí sú SZČO alebo pracujú v zahraničí, je priznávané materské“). Dôvodom rozhodnutia o zániku nároku žalobcu na materské (nie na rodičovský príspevok) v danom prípade nie je samotný výkon pracovnej činnosti, ale jej rozsah a individuálne okolnosti prípadu. V tejto súvislosti dáva správny súd tiež do pozornosti, že nemožno pre účely diskriminácie rodičov dieťaťa z dôvodu ich pohlavia pri priznávaní nároku na materské vychádzať z nerovnakej aplikácie podmienok na priznanie nemocenskej dávky materské, pretože nárok matky dieťaťa na túto dávku sa posudzuje podľa § 48 zákona o sociálnom poistení, teda za iných podmienok, ako sú upravené pre účely materského iného poistenca podľa § 49 citovaného zákona, medzi ktorých matka dieťaťa ako iný poistenec, z pochopiteľných dôvodov a z fyziologicky, emočne a pod. odlišného poslania vo vzťahu k narodenému dieťaťu, nie je zaradená. 47. Samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe správnych orgánov nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zvlášť pokiaľ žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. Takýto postup správneho orgánu, že sa odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký zaujal v obdobných právnych veciach v skôr vydaných rozhodnutiach, nemožno vylúčiť aj vzhľadom k tak činorodému legislatívnemu procesu, aký prebieha v období posledných rokov. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré sú tiež nútené prispôsobovať svoju rozhodovaciu prax rýchlo sa meniacim pomerom. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo strany žalobcu ako iného poistenca. Z hľadiska posúdenia dodržania zásady rovnakého zaobchádzania je teda pri rozhodovaní o nároku žalobcu významnejšou okolnosť, či žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu (pozri k tomu napr. bod 27 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/36/2021 z 25.10.2022). 48. Vo vzťahu k námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu veci žalovanou správny súd dodáva, že v danom prípade, ktorého podstatné okolnosti sú tvorené reálnym výkonom práce žalobcu na plný pracovný úväzok (čo vyplýva z listinných dôkazov, ktoré žalobkyňa správne vyhodnotila), nemožno prenášať dôkazné bremeno na orgány sociálneho poistenia. Naopak, v zmysle § 184 ods. 5 a § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o vzniku a trvaní uplatňovaného nároku na predmetnú nemocenskú dávku zaťažuje žalobcu. Tento však vierohodne nepreukázal, že v sledovanom období vykonával prácu tak, aby boli súčasne zachované podmienky na poskytovanie starostlivosti dieťaťu namiesto matky. 49. Žalobca tiež zastával názor, že aj v prípade osvojenia si postoja žalovanej ohľadne zániku osobnej starostlivosti žalobcu o dieťa po dni 01.01.2020 počas dní jeho prítomnosti na pracovisku, mal žalobca nárok na materské po ostatné kalendárne dni toho-ktorého mesiaca, kedy tak, ako tomu bolo do 31.12.2019, poskytoval dieťaťu starostlivosť osobne, teda spolu za 53 dní, za ktoré mu mala žalovaná vyplatiť sumu materského spolu 2 493,44 eur. K tomu súd uvádza, že obdobné prípady, ako ten žalobcov, už boli predmetom početných žalôb na správnych súdoch a teda aj predmetom rozhodovania správnych súdov, vrátane najvyššieho správneho súdu (niektoré rozhodnutia boli aj citované vyššie), pričom v žiadanom z týchto prípadov nedospel najvyšší správny súd k takémuto právnemu názoru. Jedná sa pritom o žaloby fyzických osôb v sociálnych veciach, kde súdy nie sú viazané žalobným bodmi,
a ani kasačný súd nie je viazaný sťažnostnými bodmi, čo v praxi znamená, že súd napadnuté rozhodnutie preskúmava vo väčšom rozsahu a aj z iných dôvodov, ako je namietané v žalobe (príp. kasačnej sťažnosti). Z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho správneho súdu vyplýva, že v obdobných prípadoch, ako je ten žalobcov, nie je splnená podmienka, že iný poistenec sa o dieťa stará (§ 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a to bez ohľadu na to, či niekoľko dní v týždni pracuje, a niekoľko dní (spravidla cez víkend, či štátny sviatok) nepracuje, a teda že mu z tohto dôvodu nárok na materské nevznikne, alebo zanikne. 50. Pokiaľ žalobca poukazoval na niektoré rozsudky Krajského súdu v Trnave resp. Košiciach, k tomu súd uvádza, že nejde o ustálenú rozhodovaciu prax, a naviac všetky rozsudky, na ktoré žalobca poukazoval, sú z obdobia pred prijatím vyššie citovaného zjednocujúceho stanoviska Najvyššieho správneho súdu SR uverejneného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022, ročník I., pod č. 5/2022. 51. Vzhľadom k vyššie uvádzaným okolnostiam, skutkovým zisteniam a citovaným ustanoveniam zákonov, správny súd v postupe a v úvahách žalovanej, obsiahnutých v preskúmavanom administratívnom rozhodnutí a v jej právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 52. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Bratislave v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).