Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-4Sa/76/2020 1020201246 28. 05. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201246.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., D., nar. XX. XXXX XXXX, bytom E. F. G. XX, H., právne zastúpeného: JUDr. Marián Ďurina, advokát, so sídlom Sibírska 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I./XXXX zo 6. júla 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odboru sociálneho zabezpečenia (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) číslo Č. p.: I./XXXX-XX z 30. marca 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), s poukázaním na § 84 ods. 1 a v súlade s § 81 ods. 3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), bolo konanie vo veci žiadosti žalobcu zo 16. marca 2020 o priznanie starobného dôchodku podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), zastavené. Uvedené rozhodnutie prvostupňový správny orgán odôvodnil tým, že právoplatným rozhodnutím orgánu sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. p.: I./X-XX zo dňa 13. júna 1996, bol žalobcovi podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb., priznaný starobný dôchodok od 1. júna 1996. Poukázal na nadobudnutie účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. od 1. júla 2002 a na jeho ustanovenie § 125 ods. 1, v zmysle ktorého sa starobný dôchodok žalobcu považuje od 1. júla 2002 za výsluhový dôchodok. Skutočnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok, po dovŕšení dôchodkového veku, podľa zákona č. 100/1988 Zb., už raz priznaný dňom 1. júna 1996, je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku, teda na starobný dôchodok, podľa toho istého alebo neskoršieho zákona o sociálnom poistení. Dospel preto k záveru, že keďže vo veci priznania starobného dôchodku žalobcu bolo právoplatne rozhodnuté a žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci, žalobcovi nemožno priznať ďalší starobný dôchodok a bolo potrebné konanie vo veci priznania starobného dôchodku zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku. Prvostupňový správny orgán posúdil aj návrhy a námietky žalobcu vo vzťahu k dobe započítanej pre nárok na starobný dôchodok a určenia jeho výšky, k uplatneniu príslušných ustanovení
o odstránení tvrdosti zákona, zohľadneniu tzv. zvýhodneného zápočtu a započítaniu doby poistenia získanej v Českej republike. 2. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. I./XXXX zo 6. júla 2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. V odôvodnení predmetného rozhodnutia žalovaný zopakoval priebeh administratívneho konania, ako aj poukázal na predchádzajúce rozhodnutia týkajúce sa žalobcovho starobného dôchodku a v spojení s na vec sa vzťahujúcou relevantnou právnou úpravou považoval prvostupňové rozhodnutie za správne a zákonné. Následne sa zaoberal jednotlivými námietkami žalobcu. Dal do pozornosti, že smernice, stanoviská a výnosy, na ktoré odkazoval žalobca, upravujú postup správneho orgánu pri posudzovaní vzniku nároku na príspevok za službu a jeho výšku, a to výhradne za dobu služobného pomeru. Žalobcovi však bol rozhodnutím č. p. I./X-XX zo dňa 13. júna 1996 podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb. priznaný starobný dôchodok od 1. júna 1996. Požiadavku žalobcu, aby mu pre starobný dôchodok bola zhodnotená doba služobného pomeru dvojnásobne, vyhodnotil žalovaný ako nedôvodnú, a to z toho dôvodu, že zákon č. 100/1988 Zb., podľa ktorého bol nárok odvolateľa na starobný dôchodok a jeho výšku posudzovaný, nepozná inštitút zvýhodneného zápočtu. Považoval tiež za irelevantné, ak žalobca poberal po dovŕšení dôchodkového veku po 31. decembri 2003 príspevok za poskytovanie starostlivosti odkázanej osobe v Českej republike, pretože tento príspevok nie je príjmom z podnikania ani mzdou zamestnanca, ktoré sú považované podľa § 61 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) za osobný vymeriavací základ, určený za dobu poistenia získanú v Slovenskej republike, z ktorého je možné vypočítať zvýšenie starobného dôchodku za príslušný kalendárny rok podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z., v súlade s § 261 ods. 3 písm. b) a § 2931 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. Pokiaľ žalobca žiadal pre nárok na starobný dôchodok a jeho výšku prijať ako hodnoverný dôkaz o preukázaní doby poistenia v J. I., čestné vyhlásenie dvoch autentických svedkov o tom, že v období od 1. augusta 1959 do 15. augusta 1960 bol zamestnancom uvedeného družstva, žalovaný k tomu uviedol, že musí uprednostniť doklad o preukázanej dobe, vydaný zamestnávateľom, pred predloženým čestným vyhlásením, pričom z potvrdenia o dobe zamestnania zo dňa 18. októbra 1991 jednoznačne vyplýva, že v J. I. žalobca pracoval iba od 1. augusta 1959 do 31. augusta 1959 a od 1. decembra 1959 do 15. augusta 1960. K evidenčnému listu dôchodkového zabezpečenia, vydaný Pražskou správou sociálneho zabezpečenia Českej republiky, z ktorého vyplýva, že v období od 1. apríla 1992 do 30. septembra 1992 bol žalobca zamestnancom Vysokej školy-Policajná akadémia v Prahe, žalovaný poznamenal, že vzhľadom na skutočnosť, že dodatočné preukázanie hodnoverným spôsobom (originálom alebo overenou fotokópiou potvrdenia vydaného príslušnou správou dôchodkového poistenia Českej republiky) môže mať vplyv na výšku starobného dôchodku odo dňa jeho priznania, bude sa opätovným posúdením výšky priznaného starobného dôchodku odvolateľa odbor zaoberať v samostatnom správnom konaní, a to z toho dôvodu, že predmetom prebiehajúceho konania je odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu o zastavení konania vo veci posúdenia vzniku nároku na druhý starobný dôchodok odvolateľa a nie odvolanie proti výške vyplácaného starobného dôchodku. Zároveň žalovaný zdôraznil, že akýmkoľvek dodatočným zhodnotením preukázanej doby dôchodkového poistenia maximálna suma starobného dôchodku, ktorú bolo možné žalobcovi v danom čase priznať, bola suma 5 650,-Sk mesačne. Rozhodnutím o priznaní starobného dôchodku, evidovaným pod č. p. I./X-XX zo dňa 13. júna 1996, bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok v maximálne možnej sume 5 650,-Sk mesačne. Zdôraznil, že rozhodnutím č. p. I./XXX zo dňa 13. júna 1996, podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb., bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok od 1. júna 1996. Pre nárok na starobný dôchodok mu bola zhodnotená doba poistenia vrátane dôb pred 18. rokom veku v rozsahu 39 rokov a 77 dní, z toho pre zvýšenie starobného dôchodku nad základnú výmeru bola zhodnotená doba poistenia od 18. roku veku v rozsahu 36 rokov a 70 dní. Dňom 1. júla 2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z. z. a s poukazom na jeho ustanovenie § 125 ods. 1 sa starobný dôchodok žalobcu považuje od 1. júla 2002 za výsluhový dôchodok. To, že sa starobný dôchodok žalobcu považuje za výsluhový dôchodok, však nemalo a nemá vplyv na výšku tohto dôchodku v čase jeho priznania, a ani na dobu, ktorá bola pre nárok na starobný dôchodok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, zhodnotená. 3. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že Sociálna poisťovňa, ústredie priznala v roku 2007 žalobcovi starobný dôchodok. Na základe neskorších zistení dospela k poznatku, že vo veci posudzovania nároku žalobcu na starobný dôchodok nie je vecne príslušná. Z uvedeného dôvodu žalobcovi starobný dôchodok dňom 2. mája 2016 odňala rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2016.
Správnosť uvedeného postupu Sociálnej poisťovne, ústredia bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Sd/62/2016-178 zo dňa 11.2.2020. Žalobca na základe postupu Sociálnej poisťovne, ústredia, ktorá mu starobný dôchodok najprv priznala a následne od 2. mája 2016 odňala, dospel k záveru, že odbor je ten, kto je povinný stratu na odňatom starobnom dôchodku nahradiť, a to tak, že za použitia ustanovení o odstraňovaní tvrdosti akéhokoľvek zákona mu má priznať druhý starobný dôchodok od 2. mája 2016. 4. Žalovaný dospel k záveru, že prvostupňový orgán mal jednoznačne preukázané, že žalobca už má priznaný starobný dôchodok. Skutočnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok, po dovŕšení dôchodkového veku, podľa zákona č. 100/1988 Zb. už raz priznaný dňom 1. júna 1996, je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku, teda na starobný dôchodok podľa toho istého alebo neskoršieho zákona o sociálnom poistení, k čomu odkázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/134/2010 zo dňa 24. novembra 2011. Vzhľadom na to, že vo veci priznania starobného dôchodku žalobcu bolo už právoplatne rozhodnuté, pričom žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci a žalobcovi nemožno priznať ďalší starobný dôchodok, bolo potrebné podľa názoru žalovaného konanie vo veci priznania starobného dôchodku zastaviť. II. Rozsah a dôvody žaloby 5. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 SSP na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. Bol toho názoru, že pre nárok na starobný dôchodok mu mala byť zhodnotená doba služobného pomeru dvojnásobne a to s poukazom na smernice, stanoviská, nariadenia, rozkazy a výnosy. Ďalej poukázal na rozhodnutie Sociálnej poisťovne v Bratislave, číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2016 vo veci odňatia už priznaného starobného dôchodku, ktoré je predmetom súdneho prieskumu a ktoré predchádza predmetnému súdnemu konaniu. Poznamenal, že žalovaný a Sociálna poisťovňa odmietli žalobcovi posúdiť nároky vyplývajúce z univerzálneho listinného dôkazu: „Potvrzení prokazujúci dobu poskytovaní péče“ z ÚP ČR č. j.: XXXX/XXXX/XXX zo dňa 29. mája 2019, podľa ktorého sa žalobca v čase od 2. marca 2015 do 14. januára 2020 osobne staral o odkázanú osobu. Taktiež namietal, že mu nebolo započítané reálne odpracované obdobie v J. I.. Podľa jeho názoru žalovaný nepostupoval v súlade so zákonom, v zmysle ktorého správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti zdôrazniac, že zásada voľného hodnotenia dôkazov v žiadnom prípade nemôže znamenať ľubovôľu zo strany žalovaného, ktorý je povinný uviesť v odôvodnení svojho rozhodnutia skutočnosti, ktoré boli v rozhodnom čase policajnej služby podkladom pre jeho postup, ďalej je povinný uviesť, ako zhodnotil žalobcove návrhy na dokazovanie, ako sa s nimi vysporiadal. Poukázal tiež na možnosti odstraňovania tvrdosti zákona podľa rôznych právnych úprav. Žiadal preto o spätné priznanie starobného dôchodku od 2. mája 2016, teda odo dňa, od ktorého mu ho Sociálna poisťovňa rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2016 odňala, a to napriek tomu, že podľa § 273 ods. 5 zákona. č. 461/2003 Z. z. mu ho predtým priznala. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu 6. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. Opísal genézu výsluhových a dôchodkových nárokov žalobcu ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal, že mu bola dňa 23. marca 2020 doručená žiadosť žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 16. marca 2016, ktorú podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Skutočnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. už raz priznaný dňom 1. júna 1996, je však takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku, teda na starobný dôchodok, podľa toho istého alebo neskoršieho zákona o sociálnom poistení (poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. k.: III. ÚS 17/2020-25 zo dňa 21. januára 2020). Vzhľadom na to, že vo veci priznania starobného dôchodku žalobcovi bolo už právoplatne rozhodnuté, pričom tento žiadosťou, doručenou žalovanému dňa 23. marca 2020, nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci a žalobcovi nemožno priznať ďalší starobný dôchodok, bolo konanie vo veci priznania starobného dôchodku zastavené podľa
§ 30 ods. 1 písm. i) zákona o správnom konaní, s poukázaním na § 84 ods. 1 a v súlade s § 81 ods. 3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. 7. V súvislosti s požiadavkou žalobcu, aby mu bol tzv. zvýhodnený zápočet hodnotený pre priznaný starobný dôchodok žalovaný uviedol, zákon č. 100/1988 Zb. nepozná ako dobu dôchodkového poistenia, inštitút zvýhodneného zápočtu. Nie je preto dôvodná požiadavka žalobcu, aby mu pre starobný dôchodok bola zhodnotená doba služobného pomeru dvojnásobne, a to z toho dôvodu, že spomenuté smernice, stanoviská a výnosy sa na posudzovanie nároku na starobný dôchodok a jeho výšku nevzťahujú. Spomenuté smernice, stanoviská a výnosy bolo možné aplikovať len na posudzovanie nároku na dávku výsluhového zabezpečenia podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon č. 410/1991 Zb., resp. zákon č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti. 8. Poukázal, že je tiež irelevantné, ak žalobca poberal po dovŕšení dôchodkového veku po 31. decembri 2003 príspevok za poskytovanie starostlivosti odkázanej osobe v Českej republike, pretože tento príspevok nie je príjmom z podnikania ani mzdou zamestnanca, ktoré sú považované podľa § 61 zákona č. 461/2003 Z. z. za osobný vymeriavací základ, určený za dobu poistenia získanú v Slovenskej republike, z ktorého je možné vypočítať zvýšenie starobného dôchodku za príslušný kalendárny rok podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z., v súlade s § 261 ods. 3 písm. b) a § 293l ods. 1 tohto zákona. Žalovaný tiež musel uprednostniť doklad o preukázanej dobe, vydaný zamestnávateľom, pred predloženým čestným prehlásením, pričom z potvrdenia o dobe zamestnania zo dňa 18. októbra 1991 jednoznačne vyplýva, že v J. I. žalobca pracoval, ako dôchodkovo poistený, iba od 1. augusta 1959 do 31. augusta 1959 a od 1. decembra 1959 do 15. augusta 1960. Nie je preto možné predložené čestné prehlásenie akceptovať, ako dostatočný dôkaz o preukázaní dôchodkového poistenia žalobcu v čase od 1. septembra 1959 do 30. novembra 1959. 9. K dodatočnému preukázaniu doby dôchodkového zabezpečenia evidenčným listom dôchodkového zabezpečenia, vydaný Pražskou správou dôchodkového zabezpečenia ČR, z ktorého vyplýva, že v období od 1. apríla 1992 do 30. septembra 1992 bol zamestnancom Vysokej školy – Policajná akadémia v Prahe, žalovaný uviedol, že touto skutočnosťou zaoberá v samostatnom správnom konaní, a to z toho dôvodu, že predmetom prebiehajúceho konania je žaloba proti prvostupňovému rozhodnutiu o zastavení konania vo veci posúdenia vzniku nároku na druhý starobný dôchodok žalobcu, a nie žaloba proti výške vyplácaného starobného dôchodku 10. Žalobca v replike z 26. januára 2021 zopakoval svoje argumenty a zotrval na zrušení napadnutého rozhodnutia a žiadal o spätné priznanie starobného dôchodku od 2. mája 2016, pretože týmto dňom mu ho Sociálna poisťovňa rozhodnutím číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2016 odňala, a to napriek tomu, že podľa § 273 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. mu ho predtým priznala. 11. Žalovaný v reakcii na repliku žalobcu svojou duplikou z 19. marca 2021 poukázal na správne konanie vedené žalovaným vo veci zvýšenia starobného dôchodku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, žalobcu, podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z., za dobu dôchodkového poistenia získanú po dovŕšení dôchodkového veku. V uvedenom konaní žalovaný opakovane preveril všetky doby dôchodkového poistenia žalobcu s cieľom správne posúdiť nielen celkovú dobu zhodnotenú žalobcovi pre nárok na tento dôchodok, ale aj pre jeho výšku. Priložil aj vyjadrenie žalobcu zo dňa 28.decembra 2020, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 31. decembra 2020, z ktorého majú vyplývať nové skutočnosti o dobe dôchodkového poistenia, započítanej pre nárok na starobný dôchodok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok žalobcu v takom zmysle, že k zmene započítanej dôchodkovej doby nedochádza. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 12. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 13. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 14. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 15. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192. 16. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 17. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 18. Podľa § 199 ods. 1 písm. h) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie príslušného útvaru sociálneho zabezpečenia. 19. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 20. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 21. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 22. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 23. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 16Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami bola dňa 31. októbra 2023 náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa. 24. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), na prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa zúčastnili účastníci konania a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 25. Na pojednávaní konanom dňa 7. mája 2025 právny zástupca žalobcu zotrval na žalobnom návrhu, odkázal na vyjadrenia a písomnosti založené v spise a predniesol svoje argumenty. Osobitne poukázal, že žalobca poberal po dobu 14 rokov do 16. marca 2016 starobný dôchodok zo Sociálnej poisťovne, ktorý mu bol odňatý. Proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne o odňatí starobného dôchodku podal žalobca opravný prostriedok, avšak svoj spor na Krajskom súde v Bratislave ako aj na Najvyššom súde Slovenskej republiky prehral. Keď nebolo možné tento starobný dôchodok poberať v civilnej oblasti, tak sa žalobca obrátil na žalovaného. Ďalej sa zaoberal spornými dobami dôchodkového poistenia. Žiadal
zrušiť administratívne rozhodnutia oboch stupňov a vec vrátiť na ďalšie konanie, a priznať žalobcovi právo na náhradu trov konania. Poverená zástupkyňa žalovaného zotrvala na svojich vyjadreniach vo veci. Žiadala žalobu zamietnuť. 26. Zo spisu, ktorého súčasťou bol administratívny spis žalovaného ako aj dávkový spis Sociálnej poisťovne týkajúci sa žalobcu, vyplýva, že žiadosťou zo 16. marca 2020 doručenou žalovanému 23. marca 2020 sa žalobca okrem iného domáhal spätného priznania starobného dôchodku od 2. mája 2016 z dôvodu, že týmto dňom mu ho Sociálna poisťovňa rozhodnutím číslo: XXX XXX XXXX X zo 16. marca 2016 odňala a to napriek tomu, že podľa § 273 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. mu ho predtým priznala. O uvedenej žiadosti bolo rozhodnuté napadnutým rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím tak, že konanie o tejto žiadosti o priznanie starobného dôchodku bolo zastavené. 27. Z administratívneho spisu žalovaného ďalej súd zistil, že listom žalovaného z 30. marca 2020 bol právny zástupca žalobcu upovedomený, že v súčasnosti prebieha na odbore konanie o zvýšení starobného dôchodku, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z. z. V danom konaní sa tiež riadne postupovalo, žalovaný vykonával šetrenie a dokazovanie ohľadom dôb dôchodkového poistenia získaných aj v Českej republike od roku 1956 do roku 1959 a od 2. marca 2015, čo vyplýva z listu žalovaného číslo: I./XXXX-XX zo 16. decembra 2020 adresovanom právnemu zástupcovi žalobcu. Z jeho obsahu je zrejmé, že dodatočne preukázaná doba dôchodkového poistenia získaná na území Českej republiky od 1. apríla 1992 do 30. septembra 1992 (t.j. 153 dní), by, s už započítanou dobou dôchodkového poistenia získanou v Českej republike (t.j. 360 dní), presiahla jeden rok (360 dní + 153 dní = 1 rok a 148 dní), čo znamená, že žalobcovi za dobu 1 rok a 148 dní, za zákonom stanovených podmienok, vzniká nárok na starobný dôchodok podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení Českej republiky. Vylúčením dôb získaných v Českej republike z dôb zhodnotených pre výšku starobného dôchodku, dôjde k zníženiu sumy priznaného starobného dôchodku, čo by malo za následok aj zníženie sumy v súčasnosti poberaného starobného dôchodku. Právny zástupca žalobcu na uvedené reagoval listom z 28. decembra 2020 (tento list tvoril aj prílohu dupliky žalovaného), že nesúhlasí s dodatočným započítaním doby dôchodkového poistenia získanej na území Českej republiky. Z uvedeného vyplýva, že hodnotenie dôb dôchodkového poistenia, sa riešilo v inom konaní žalovaného (o zvýšenie sumy starobného dôchodku), ako v ktorom došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a predmetom tohto súdneho konania môže byť len to, čo bolo predmetom pred správnym orgánom, a teda v danom prípade rozhodnutie o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku od 2. mája 2016. 28. Nebolo medzi účastníkmi sporné, že žalobcovi bol rozhodnutím č. p. I./X-XX zo dňa 13. júna 1996 podľa § 132 a § 133 zákona č. 100/1988 Zb. priznaný starobný dôchodok od 1. júna 1996. Na určenie sumy jeho starobného dôchodku boli zhodnotené preukázané doby zabezpečenia, a to doba štúdia od 23. mája 1959 do 31. júla 1959, civilné zamestnanie od 1. augusta 1959 do 31. augusta 1959, civilné zamestnanie od 1. decembra 1959 do 15. augusta 1960, základná vojenská služba od 16. augusta 1960 do 15. augusta 1962, výkon služby PZ od 16. augusta 1962 do 30. septembra 1991, evidovaný na ÚPSVaR od 1. októbra 1991 do 31. marca 1992, civilné zamestnanie od 1. novembra 1992 do 22. mája 1996 a doba po vzniku nároku na starobný dôchodok od 23. mája 1996 do 31. mája 1996. Nakoľko žalobca vykonával zamestnanie v služobnom pomere zaradenom do I. kategórie funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov a získal aspoň 25 rokov doby zamestnania, dôchodkový vek dosiahol dovŕšením 55 rokov veku dňa 23. mája 1996. Orgánom, ktorým bol starobný dôchodok navrhovateľovi priznaný je aj naďalej vyplácaný. Dňom 1. júla 2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z.z., ktorý v § 125 ods. 1 uviedol, že za určených podmienok sa starobné dôchodky považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona. Nie je tiež sporné, že žalobcovi bol starobný dôchodok priznaný podľa zákona č. 100/1988 Zb., tento starobný dôchodok mu naďalej patrí a za výsluhový dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z.z. sa iba považuje. Výsluhový dôchodok podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z.z. mu priznaný nebol, ani mu naň nevznikol nárok. Keďže žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok pred 1. januárom 2005 a starobný dôchodok mu aj bol od 1. júna 1996 priznaný, § 273 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. sa na neho nevzťahuje. 29. Skutočnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok, po dovŕšení dôchodkového veku, podľa zákona č. 100/1988 Zb. už raz priznaný dňom 1. júna 1996, je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku, teda na starobný dôchodok podľa toho istého
alebo neskoršieho zákona o sociálnom poistení. Uvedené vyplýva napr. z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/134/2010 zo dňa 24. novembra 2011. 30. Na uvedené nemá vplyv ani domnienka žalobcu o tom, že odbor mu mal pre nárok a výšku starobného dôchodku započítať dobu služobného pomeru dvojnásobne (tzv. inštitút zvýhodneného zápočtu), zhodnotiť aj dobu dôchodkového poistenia od 1. septembra 1959 do 30. novembra 1959 z dôvodu, že túto dobu preukázal čestným vyhlásením, prípadne zhodnotiť dobu dôchodkového poistenia získanú po dovŕšení dôchodkového veku v českom systéme sociálneho poistenia. V napadnutom rozhodnutí sa žalovaný venoval aj jednotlivým odvolacím námietkam žalobcu vo vzťahu k dobám služobného pomeru resp. dobám sociálneho poistenia, hoci tieto mohli mať potenciálne vplyv na výšku jeho starobného dôchodku, a nie na jeho druhé priznanie. 31. Doba služobného pomeru od 16. augusta 1960 do 15. augusta 1962 a od 16. 08 1962 do 30. septembra 1991 nie je novou skutočnosť, pretože táto bola žalobcovi zhodnotená už v právoplatnom rozhodnutí žalovaného č. p. I./X-XX zo dňa 13. júna 1996. Pokiaľ ju žalobca žiada zhodnotiť dvojnásobne, je potrebné súhlasiť s názorom žalovaného, že zákon č. 100/1988 Zb. nepozná inštitút zvýhodneného zápočtu, a predpisy na ktoré žalobca odkazoval upravujú postup správneho orgánu pri posudzovaní vzniku nároku na príspevok za službu a jeho výšku a to výhradne za dobu služobného pomeru. Podľa § 125 zákona č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v zbore hradnej polície, federálne ministerstvo vnútra ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom, v akom rozsahu sa pre priznanie príspevku za službu zvýhodnene započítava služba výkonného letca a výkon funkcií osobitnej povahy a osobitného stupňa nebezpečnosti. Sám žalobca neuviedol žiadne ustanovenie zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého by mu bolo možné uvedenú dobu zhodnotiť dvojnásobne pre nárok na starobný dôchodok, ale len odkazoval na predpisy, ktoré sa na jeho starobný dôchodok nedajú aplikovať. 32. Ako už bolo uvedené v bode 26 tohto rozsudku správneho súdu, započítaniu dôb dôchodkového poistenia získaných v Českej republike sa žalovaný venoval zvlášť v konaní o zvýšenie priznaného starobného dôchodku (čo vyplýva aj z listu žalovaného číslo I./XXXX-XX zo 16. decembra 2020 založeného v administratívnom spise). 33. Pre úplnosť sa žiada vo vzťahu k rozhodnutiam Sociálnej poisťovni, ústredie uviesť, že z pripojeného dávkového spisu vyplýva, že Sociálna poisťovňa ústredie priznala žalobcovi v roku 2007 starobný dôchodok. Na základe neskorších zistení dospela k poznatku, že vo veci posudzovania nároku žalobcu na starobný dôchodok nie je vecne príslušná. Z uvedeného dôvodu žalobcovi starobný dôchodok dňom 2. mája 2016 odňala rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X zo dňa 16. marca 2016. Správnosť uvedeného postupu Sociálnej poisťovne, ústredia bol potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5Sd/62/2016-178 zo dňa 11. februára 2020 a následne Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil uvedený rozsudok krajského súdu a to rozsudkom sp.zn. 7So/4/2020 z 12. marca 2021. 34. Najvyšší súd Slovenskej republiky v žalobcovej veci v rozsudku sp.zn. 7So/4/2020 z 12. marca 2021 rovnako konštatoval, že vznik nároku na starobný dôchodok a jeho výplatu podľa zákona č. 100/1988 Zb. súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., pričom takýto záver vyplýva z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR, a to napríklad aj z rozhodnutí, ktoré boli vydané v obdobných veciach sp. zn. 9So/41/2008 z 29. septembra 2008, 9So/129/2010 z 24. novembra2011, 9So/134/2010 z 24. novembra 2011 a 7So/24/2011 z 29. februára 2012, 1So/97/2014 z 19. januára 2016, 7So/38/2016 z 14. decembra 2017, od ktorých nemá odvolací súd dôvod sa odkloniť. Ďalej najvyšší súd tiež poukázal, že právomoc na posúdenie nároku na hodnotenie všetkých získaných období poistenia, pokiaľ sa navrhovateľ domnieva, že mu niektoré obdobia vo všeobecnom systéme neboli správne a úplne zhodnotené, prislúcha príslušnému útvaru sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, ktorý mu dôchodok priznal a naďalej vypláca. Správny súd k tomu uvádza, že to neznamená, že mu má byť znova priznaný starobný dôchodok od 2. mája 2016 tak, ako to požaduje žalobca, ale to, že všetky preukázane získané obdobia poistenia mu budú zhodnotené (a prípadne premietnuté do zmeny výšky dávky), pričom orgánom na toto zhodnotenie je práve útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného. 35. Žalobca na základe postupu Sociálnej poisťovne, ústredia, ktorá mu starobný dôchodok najprv priznala a následne od 2. mája 2016 odňala, dospel k záveru, že útvar žalovaného je ten, kto je povinný
stratu na odňatom starobnom dôchodku nahradiť, a za použitia ustanovení o odstraňovaní tvrdosti akéhokoľvek zákona mu má priznať druhý starobný dôchodok od 2. mája 2016. K tejto námietke správny súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/200/2016 z 28. februára 2018, vo vzťahu k príslušným ustanoveniam zákona č. 100/1988 Zb. o odstraňovaní tvrdosti zákona, v ktorom bolo konštatované, že tvrdosti, ktoré sa vyskytnú pri vykonávaní tohto zákona (zákona č. 100/1988 Zb.), môže odstrániť v rozsahu svojej pôsobnosti minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, resp. ministrom poverený orgán sociálneho zabezpečenia, ktorý rozhodnutie aj vydal (§ 176 podľa 100/1988 Zb.). Zo znenia § 176 zákona o sociálnom zabezpečení vyplýva podmienka, že subjekt, ktorý o odstránenie tvrdosti žiada, nemá podľa zákona právo na poskytnutie konkrétnej dávky, pretože nespĺňa (v celom rozsahu) podmienky pre jej poskytnutie. Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôraznil, že nejde o vynútiteľnosť pozitívneho rozhodnutia v prospech žiadateľa, ale len o jeho možnosť. Nárok na dávku teda nevyplýva zo zákona, ale z rozhodnutia príslušného orgánu sociálneho zabezpečenia, ktoré má pre poberanie dávky konštitutívny význam. Keďže nejde o zákonný nárok na dávku, nemožno sa jej dovolávať na súde. Navyše, v máji 2016 už žalovaný ani nemohol postupovať podľa zákona č. 100/1988 Z.z., ktorý bol zrušený zákonom č. 461/2003 Z.z. 36. Správny súd preto dospel k záveru, že pokiaľ vo veci priznania starobného dôchodku žalobcu bolo už raz právoplatne rozhodnuté, pričom žalobca nepreukázal žiadne skutočnosti, ktorými by sa podstatne zmenil skutkový stav veci (vo vzťahu k priznaniu starobného dôchodku žalobcovi), správne orgány oboch stupňov postupovali správne, pokiaľ konanie vo veci priznania starobného dôchodku žalobcovi zastavili. 37. Vzhľadom k vyššie uvedeným okolnostiam, skutkovým zisteniam a citovaným ustanoveniam zákonov, správny súd v postupe a v úvahách žalovaného, obsiahnutých v preskúmavanom administratívnom rozhodnutí a v jeho právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 38. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).