Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/107/2020 1020200648 18. 11. 2025 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200648.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: Trenkwalder, a. s., so sídlom Mickiewiczova 9, 811 07 Bratislava, IČO: 35 861 169, právne zastúpený: Mgr. Vojtech Budaváry, advokát, so sídlom Šafárikovo nám. 7, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Špitálska 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2020/ 40373, UPS/US1/OK/BEZ/2020/11594 zo dňa 25.02.2020, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Listom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava (ďalej aj len „úrad“) zo dňa 25.10.2018 bol žalobca vyzvaný, aby v lehote 10 kalendárnych dní od jeho doručenia zabezpečil úradu (i.) aktuálny výpis z obchodného registra, (ii.) ročný výkaz o práci, (iii.) bankový výpis z roku 2016 obsahujúci platbu odvodu za neplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2015 a (iv.) osobné spisy zamestnancov, ktorých v roku 2015 započítal ako občanov so zdravotným postihnutím na plnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím (ak takých občanov žalobca zamestnával). Proti tomuto listu podal žalobca dňa 02.11.2018 námietky uvádzajúc, že v súčasnosti prebieha výkon kontroly úradom za kontrolované obdobie roka 2016, ktorý nebol doteraz ukončený. 2. Listom úradu zo dňa 29.11.2018 bol žalobca opakovane vyzvaný na predloženie požadovaných dokladov, na ktorý žalobca reagoval listom zo dňa 18.12.2018 a vzniesol námietku predpojatosti voči dvom pracovníčkam úradu. 3. Úrad oznámením zo dňa 11.01.2019 upovedomil žalobcu o zmene zloženia kontrolnej skupiny za účelom eliminácie pochybnosti o objektívnom postupe dotknutých zamestnankýň. 4. Listami zo dňa 15.01.2019 a 13.06.2019 bol žalobca vyzvaný, aby v lehote 10 kalendárnych dní predložil úradu (i.) aktuálne platný výpis z obchodného registra, (ii.) ročný výkaz o práci a (iii.) ak v roku 2015 plnil povinnosť zamestnávať občanov so zdravotným postihnutím zákazkou zadanou ďalšej chránenej dielni alebo chránenému pracovisku, kópie dokladov preukazujúcich započítanie.
Na predmetné výzvy žalobca reagoval listom zo dňa 21.02.2019 žiadajúc o stanovisko k námietke premlčania ako aj listom zo dňa 11.04.2019 požadujúc opätovné prehodnotenie námietky premlčania. 5. V ďalšom liste zo dňa 15.07.2019 žalobca opakovane vzniesol námietku premlčania povinností vyjadriac pochybnosť, či úrad vôbec môže vykonať kontrolu za rok 2015. Žalobcovi bola následne zaslaná výzva na predloženie požadovaných dokladov zo dňa 22.07.2019, na ktorú žalobca reagoval listom zo dňa 21.08.2019 opätovne poukazujúc na premlčanie povinností. 6. Úrad listom zo dňa 20.09.2019 oznámil žalobcovi začatie správneho konania vo veci uloženia poriadkovej pokuty podľa § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 10/1996 Z. z.“) za nesplnenie povinností a umožnil mu vyjadriť sa, prípadne doručiť úradu nové dôkazy a návrhy v lehote 10 kalendárnych dní od jeho doručenia. Svoj nesúhlas so začatím konania vyjadril žalobca listom zo dňa 18.10.2019. 7. Úrad rozhodnutím č. záznamu: 2019/346496, č. spisu: BA1/RK/KON/2019/36 zo dňa 04.11.2019 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. poriadkovú pokutu vo výške 650 eur za nesplnenie povinnosti určenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., ku ktorému došlo tým, že žalobca nedoručením dokumentov neposkytol úradu súčinnosť vo veci kontroly, ktorú začal dňa 24.10.2018 vykonávať na základe Poverenia č. 134/2018, so zameraním na dodržiavanie ustanovení § 63 až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 5/2004 Z. z.“), ktoré ustanovujú povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, za rok 2015. Žalobca v prípade neposkytnutia súčinnosti zmaril výkon kontroly do takej miery, že nie je možné vyhodnotiť žiadne kontrolné zistenia týkajúce sa jeho povinností pri zamestnávaní povinného podielu občanov so zdravotným postihnutím a nie je možné vypracovať výsledný materiál z kontroly. Uvedeným postupom žalobca neumožnil úradu zistiť objektívny stav dodržiavania zákona č. 5/2004 Z. z. 8. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a navrhol, aby žalovaný toto rozhodnutie zrušil namietajúc premlčanie a výšku uloženej sankcie. 9. Žalovaný rozhodnutím č. 2020/40373, UPS/US1/OK/BEZ/2020/11594 zo dňa 25.02.2020 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že neposkytnutie požadovanej súčinnosti, nepredloženie dokladov k výkonu kontroly, opakovane požadované orgánom kontroly od kontrolovaného zamestnávateľa (žalobcu), znemožnilo orgánu kontroly zistiť objektívny stav (ne)splnenia povinností zamestnávateľa, stanovených podľa § 63 až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z. v roku 2015 a zmarilo výkon kontroly v plnom rozsahu. Námietky žalobcu k nezákonnosti výkonu kontroly v dôsledku údajného márneho uplynutia lehoty na výkon kontroly, stanovený v predmete kontroly, označil žalovaný za subjektívny názor žalobcu, bez opory v dôkazoch, konštatujúc, že tieto nemajú vplyv na skutkovú a právnu podstatu nesplnenia povinnosti kontrolovaného zamestnávateľa podľa § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Úradom uloženú poriadkovú pokutu v maximálnej výške, stanovenej podľa § 16 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., vyhodnotil žalovaný ako dôvodnú a zákonnú. Porušenie zákona bolo žalobcovi dôkazne preukázané, žalovaný nezistil žiadny rozpor v postupe určenia uloženej výšky poriadkovej pokuty, ktorá nevybočila z ústavných a zákonných hľadísk. Neposkytnutím požadovaných dokladov bola kontrola zmarená, maximálna možná výška stanovená zákonom zodpovedá miere zavinenia. II. Žaloba 10. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol, aby správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. 11. Úrad začal voči žalobcovi výkon kontroly zameranej na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím podľa zákona č. 5/2004 Z. z., a to vo vzťahu ku kontrolovanému obdobiu kalendárneho roka 2015. Začatie výkonu kontroly mu bolo oznámené výzvou úradu na predloženie dokladov zo dňa 15.01.2019. Súčasťou výzvy bolo tiež oznámenie o zmene zloženia kontrolnej skupiny zo dňa
11.01.2019. Napriek vznesenej námietke premlčania, o ktorej úrad doposiaľ riadne nerozhodol, bola žalobcovi doručená výzva na preloženie dokladov č. 2 zo dňa 13.06.2019, výzva na predloženie dokladov č. 3 zo dňa 22.07.2019, na základe ktorých úrad pokračoval vo výkone kontroly, čo však žalobca považoval za nezákonný zásah do svojich subjektívnych práv. Výkonu kontroly bezprostredne predchádzala kontrola zameraná na zamestnávanie občanov so zdravotným postihnutím v (inom) kontrolovanom období kalendárneho roka 2016, ktorá bola ukončená protokolom zo dňa 25.10.2018. Voči protokolu však žalobca podal námietky z dôvodu závažných nedostatkov vo vykonávaní dokazovania. Dôvodnosť námietok žalobcu následne potvrdil žalovaný v rozhodnutiach zo dňa 12.03.2019, zo dňa 17.07.2019, zo dňa 25.10.2019 a tiež zo dňa 27.02.2020 ktorými zakaždým vyhovel odvolaniam žalobcu a zrušil všetky rozhodnutia úradu. Teda už pri výkone prvej kontroly (za rok 2016) došlo nielenže k preukázaniu viacerých porušení zákona zo strany úradu, ale zároveň právoplatným rozhodnutím zo dňa 27.02.2020 žalovaný viac nevrátil úradu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, čím došlo k definitívnemu potvrdeniu stavu, podľa ktorého nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť zaplatiť odvod za údajné neplnenie povinností zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím, a bola tým tiež potvrdená dôvodnosť námietok žalobcu, ktoré vzniesol už na začiatku. 12. V súvislosti s kontrolou žalobca počas osobných návštev úradu v dňoch 04.02.2019 a 18.02.2019 vzniesol námietku premlčania, pretože v prípade povinností žalobcu (zamestnávateľa) ohraničených kontrolným obdobím kalendárneho roka 2015 už uplynula premlčacia doba, a preto by tieto povinnosti nemali byť predmetom výkonu kontroly. Rovnako bol žalobca v tom období názoru, že vzhľadom na už predtým vykonanú kontrolu (za rok 2016) a jej závery nebol vôbec daný dôvod na výkon ďalšej následnej kontroly. Vzhľadom na odlišný právny názor žalobcu a úradu vedúca kontrolnej skupiny A. B. C. odporučila žalobcovi, aby písomne sformuloval námietku premlčania a uviedol k nej všetky nevyhnutné skutkové okolnosti a právnu kvalifikáciu a zaslal toto podanie žalovanému, čo žalobca urobil dňa 21.02.2019 zaslaním žiadosti o stanovisko k námietke premlčania, adresovanej žalovanému. 13. Pretože zákon č. 5/2004 Z. z. neupravuje osobitne premlčaciu dobu, použije sa všeobecná právna úprava, podľa ktorej je premlčacia doba trojročná. Na posúdenie, či je povinnosť premlčaná, je nevyhnutné najprv určiť začiatok a koniec premlčacej doby. V danom prípade premlčacia doba začala plynúť po skončení kalendárneho roka 2015, a to od 01.01.2016, pričom po troch rokoch uplynula dňa 01.01.2019. Keďže vedúca kontrolnej skupiny uskutočnila svoj prvý úkon (zaslanie výzvy na predloženie dokladov) až po uplynutí premlčacej doby dňa 15.01.2019, úrad by po posúdení podmienok výkonu kontroly a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčacia mal upustiť od výkonu kontroly a konanie zastaviť. Na žiadosť žalobcu odpovedal žalovaný oznámením zo dňa 08.04.2019, v ktorom argumentoval tým, že zákon č. 5/2004 Z. z. „neurčuje, že by táto povinnosť mohla podliehať kontrolnej činnosti len do určitého obdobia, resp., že by sa po uplynutí určitej doby na porušenie tejto povinnosti neprihliadalo...“. 14. Úrad následne na základe výzvy na preloženie dokladov č. 2 zo dňa 13.06.2019 a výzvy na predloženie dokladov č. 3 zo dňa 22.07.2019, pokračoval vo výkone nezákonnej kontroly za rok 2015 napriek vnesenej námietke premlčania. Úrad považoval stanovisko žalovaného zo dňa 08.04.2019 za úkon (rozhodnutie), ktorým malo dôjsť k vysporiadaniu sa s námietkou premlčania, hoci žalobca adresoval námietku premlčania prvotne úradu ako kontrolnému orgánu. Žalovaný v tomto prípade nebol orgánom príslušným vysporiadať sa s touto námietkou, akurát mohol podávať nezáväzné stanoviská. 15. Žalobcovi bolo následne zo strany úradu doručené oznámenie o začatí správneho konania o uložení poriadkovej pokuty. V ňom úrad argumentoval, že žalobca mu nemal poskytnúť súčinnosť predložením požadovaných dokladov, odvolával sa pri tom na svoje predošlé výzvy. Voči predmetnému oznámeniu zaslal žalobca vyjadrenie k začatiu konania dňa 18.10.2019, kde opätovne poukázal na nezákonný postup úradu, absenciu dôvodov na uloženie pokuty a na skutočnosť, že doposiaľ nebolo riadne rozhodnuté o námietke premlčania. Napriek uvedeným skutočnostiam úrad vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom sa bezpochyby priklonil k stanovisku žalovaného, vyplývajúcemu z oznámenia k námietke premlčania zo dňa 08.04.2019, a bez ďalšieho uvedenia skutkových okolností a právnej kvalifikácie sa námietkami žalobcu odmietol zaoberať. 16. Podľa názoru žalobcu bolo uloženie sankcie (aj jej výška) zo strany úradu svojvoľné a jej odôvodnenie nemalo vôbec žiadnu oporu v právnej úprave. Ďalej žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia majúc za to, že žalovaný svojím odôvodnením v podstate spochybnil inštitút
premlčania povinnosti účastníkov konania v administratívnom (správnom) konaní a takouto svojvoľnou interpretáciou ustanovení zákona zásadným spôsobom zasiahol do práv žalobcu. 17. Žalobca ďalej zdôraznil nezákonnosť vykonanej kontroly, ktorú úrad vzhľadom na právoplatné výsledky bezprostredne predchádzajúcej kontroly za rok 2016 (ktorá skončila bez akýchkoľvek nedostatkov) nemal vôbec ani začať a opätovne poukázal na premlčanie povinnosti kontrolného obdobia roka 2015. Žalobca reagoval na všetky písomné výzvy úradu, predkladal stanoviská a námietky, s ktorými sa však úrad ako aj žalovaný odmietli relevantne zaoberať. Preto počínanie žalobcu nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť ako neposkytnutie súčinnosti, a neboli teda splnené ani materiálne podmienky na uloženie poriadkovej pokuty. III. Vyjadrenie žalovaného 18. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 27.07.2020 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 19. Tvrdenie žalobcu, že kontrolu za obdobie roka 2015 začal úrad až dňa 15.01.2019, sa podľa žalovaného nezakladá na pravde. Kontrola za obdobie roka 2015 bola začatá poverením číslo 134/2018 zo dňa 24.10.2018 a začiatok kontroly bol žalobcovi oznámený listom č. 2018/329621 zo dňa 25.10.2018, označeným ako „Vyžiadanie súčinnosti a dokladov I.“. Listom zo dňa 15.01.2019 bola žalobcovi len oznámená zmena zloženia kontrolnej skupiny a opakovane bol vyzvaný na predloženie dokladov potrebných na vyhodnotenie kontrolných zistení a vypracovanie výsledného materiálu. Z uvedeného vyplýva, že začatie kontroly nie je možné datovať na 15.01.2019. 20. K názoru žalobcu o premlčaní žalovaný uviedol, že procesným právnym predpisom na výkon kontroly dodržiavania ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. je zákon č. 10/1996 Z. z. Uvedený zákon ani samotný zákon č. 5/2004 Z. z. žiadnym ustanovením neohraničujú dobu, do kedy môže povinnosť zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím podliehať kontrolnej činnosti. 21. Poukazovanie žalobcu na proces správneho konania vedeného na základe záverov inej, riadne ukončenej kontroly týkajúcej sa obdobia roka 2016, považoval žalovaný za nepoužiteľné. 22. Ďalej žalovaný poukázal na to, že nakoľko v zmysle § 12 písm. a) zákona č. 5/2004 Z. z. je riadiacim a koordinujúcim orgánom pre úrady práce, sociálnych vecí a rodiny v oblasti služieb zamestnanosti žalovaný, úrad navrhol žalobcovi, aby o stanovisko k premlčaniu povinností zamestnávateľa k plneniu predmetu kontroly požiadal žalovaného s tým, že kontrolná skupina sa bude riadiť týmto právnym názorom na predmetnú otázku. V zmysle uvedeného návrhu žalobca dal úradu na vedomie, že dňa 21.02.2019 požiadal žalovaného o stanovisko k námietke premlčania výkonu kontroly. Vzhľadom na skutočnosť, že obsah oznámenia k námietke premlčania, ktoré v danej veci vypracoval žalovaný, nedal žalobca úradu na vedomie, úrad si ho listom zo dňa 02.09.2019 od žalovaného vyžiadal a tento právny názor rešpektoval. 23. Úrad listami zo dňa 25.10.2018, 29.11.2018, 15.01.2019, 13.06.2019 a zo dňa 22.07.2019 vyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote od doručenia výzvy, jedným z navrhnutých spôsobov poskytol úradu súčinnosť a predložil dokumenty potrebné k vyhodnoteniu kontrolných zistení a k vypracovaniu výsledného materiálu. Vo výzvach bolo žalobcovi oznámené, že ak mu z vážnych dôvodov stanovená lehota na predloženie dokladov nevyhovuje, môže túto skutočnosť a náhradný termín ohlásiť na konkrétne telefónne číslo alebo písomne na adresu uvedenú v záhlaví výzvy. Žalobca bol taktiež upozornený na skutočnosť, že v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. je kontrolovaný subjekt povinný poskytnúť súčinnosť a že v prípade jej neposkytnutia začne úrad voči nemu správne konanie vo veci uloženia výkonu kontroly. 24. Opakované podávanie námietok a vyjadrení, bez predloženia dokumentov potrebných k hodnoteniu kontrolných zistení, k vypracovaniu výsledného materiálu a k ukončeniu zákonným spôsobom, nie je možné v zmysle zákona č. 10/1996 Z. z. považovať za poskytnutie súčinnosti pri kontrole. Žalobca v prípade neposkytnutia súčinnosti zmaril výkon kontroly do takej miery, že nebolo možné vyhodnotiť žiadne kontrolné zistenia týkajúce sa jeho povinností pri zamestnávaní povinného podielu občanov so zdravotným postihnutím a nebolo možné vypracovať výsledný materiál z kontroly. Uvedeným postupom
žalobca neumožnil úradu zistiť objektívny stav dodržiavania zákona č. 5/2004 Z. z., konkrétne, či v stanovenom rozsahu zamestnával zákonom určený počet občanov so zdravotným postihnutím, resp. či povinný počet občanov so zdravotným postihnutím plnil iným zákonným spôsobom. 25. Tvrdenie žalobcu, že prvý krok v rámci výkonu kontroly bol uskutočnený až dňa 15.01.2019, je zavádzajúce. Kontrola začala už dňa 24.10.2018. V tejto súvislosti žalovaný poznamenal, že predmetom súdneho sporu medzi žalobcom a žalovaným je dôvodnosť uloženej poriadkovej pokuty za marenie výkonu kontroly a žalovaný sa nebude vyjadrovať k ostatným súdnym sporom medzi žalobcom a úradom. 26. Žalovaný sa vysporiadal s predmetnou námietkou žalobcu o márnom uplynutí lehoty troch rokov a premlčaní povinnosti žalobcu predkladať príslušné doklady za rok 2015 orgánu kontroly napriek skutočnosti, že žalobcom napadnutá lehota uplynulých 3 rokov, ktorá mala byť skončenou premlčacou lehotou a mala znemožniť úradu zákonným spôsobom vykonať kontrolu za kontrolované obdobie roku 2015, neuplynula, nakoľko preukázateľne bola predmetná kontrola začatá až v novembri 2018. 27. Žalovaný trval na závere uvedenom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Námietky žalobcu k nezákonnosti výkonu kontroly v dôsledku údajného márneho uplynutia lehoty na jej výkon a povinnosti žalobcu predložiť orgánu kontroly doklady za rok 2015 po údajne uplynutých troch rokoch, sú subjektívnym názorom žalobcu – nemajú vplyv na skutkovú právnu podstatu nesplnenia povinnosti žalobcu, stanovenej podľa § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Neposkytnutie súčinnosti žalobcu pri výkone kontroly orgánu kontroly, neposkytnutie opakovane žiadaných dokladov a písomností za rok 2015, bolo žalobcovi preukázané a žalovaný nezistil žiadny rozpor v postupe určenia uloženej výšky poriadkovej pokuty, ktorá nevybočila z ústavných a zákonných hľadísk. Neposkytnutím požadovaných dokladov bola kontrola zmarená, maximálna možná výška pokuty stanovená zákonom zodpovedá miere zavinenia. 28. Žalovaný mal za to, že správne vyhodnotil skutkový stav a právnu stránku veci, čo vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správne orgány oboch stupňov vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci a zo správneho právneho posúdenia veci a pri vydávaní svojich rozhodnutí postupovali v súlade s platnými právnymi normami Slovenskej republiky, ktorými sú štátne orgány viazané a musia postupovať v medziach zákona. IV. Replika žalobcu 29. Žalobca v replike zo dňa 05.08.2019 opätovne navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 30. Tvrdenie žalovaného, že výkon kontroly za obe obdobia nemožno spájať, podľa názoru žalobcu neobstojí. Práve časová a príčinná súvislosti medzi vykonaním predchádzajúcej kontroly, voči záverom ktorej sa žalobca musel aktívne brániť, a bezprostredným začatím kontroly za iné kontrolné obdobie (roka 2015), pri posudzovaní tejto záležitosti treba vziať do úvahy. Žalobca bol od počiatku presvedčený, že ani v roku 2016 neporušil žiadnu povinnosť, čo sa aj neskôr potvrdilo rozhodnutiami žalovaného. Preto ani výkon následnej kontroly za rok 2015, nemohol byť opodstatnený, pričom je evidentné, že pôvodná vedúca kontrolnej skupiny sa chcela zamerať na konkrétne skutočnosti, ktoré mala k dispozícii z predbežných výsledkov kontroly za rok 2016. Zdá sa teda, že namiesto náhodného výberu kontrolného obdobia sa úrad zameral na konkrétne okolnosti, čo je však nezlučiteľné s nezávislým a zákonným výkonom kontroly. 31. K tvrdeniu žalovaného ohľadom námietky premlčania žalobca uviedol, že postup žalovaného bol nezákonný, pretože o tejto námietke mal rozhodnúť úrad. Aj podľa stanoviska Krajskej prokuratúry v Bratislave, na ktorú sa žalobca obrátil s podnetom, nebolo stanovisko žalovaného spôsobilé vyvolať žiadne účinky. Okrem toho obsahovalo argumentáciu, že na právo úradu vykonať kontrolu sa nevzťahujú žiadne obmedzenia a podľa ustanovení zákona č. 5/2004 Z. z. sa údajne ani nepremlčujú. Samozrejme, takúto argumentáciu žalovaného z hľadiska ústavnokonformného výkladu nemožno za žiadnych okolností obhájiť.
32. V neposlednom rade žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu, čo možno a nemožno považovať za neposkytnutie súčinnosti. Vo svojej postate neposkytnutie súčinnosti možno charakterizovať ako nečinnosť kontrolovaného subjektu, ktorý buď nekomunikuje s kontrolným orgánom, alebo iným spôsobom bráni vo výkone kontroly. Žalovaný ale vzťahuje údajné neposkytnutie súčinnosti na to, že žalobca nevyhovel predstavám úradu o splnení jeho požiadaviek pri výkone kontroly. Žalovaný však opomenul, že namietať právomoc alebo zákonnosť výkonu kontroly je právom žalobcu. V tomto kontexte nemožno konanie žalobcu vyhodnotiť ako neposkytnutie súčinnosti. Žalobca poskytol úplnú súčinnosť pri výkone kontroly za rok 2016, pričom sa dočkal len opakovaného porušenia svojich práv zo strany úradu a bol nenáležite a neprávom obviňovaný z porušenia povinností zamestnávateľa. 33. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku.
V. Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov 34. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) Správny súd v Bratislave začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/107/2020 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/107/2020. 35. Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Správny súd rozhodol o žalobe bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18.11.2025 (§ 137 ods. 4 SSP). 36. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 37. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30.06.2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30.06.2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 38. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., vedúci kontrolovaného subjektu je povinný orgánu kontroly poskytnúť požadovanú súčinnosť zodpovedajúcu oprávneniam pracovníkov kontroly podľa § 11 ods. 1. 39. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 10/1996 Z. z., pracovníci kontroly sú v súvislosti s výkonom kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu vyžadovať od kontrolovaného subjektu a jeho zamestnancov, aby im v určenej lehote poskytovali doklady, iné písomnosti, vyjadrenia a informácie (vrátane technických nosičov údajov) potrebné na výkon kontroly, originály dokladov; pri vyžiadaní dokladov a informácií obsahujúcich utajované skutočnosti alebo osobné údaje je potrebné dodržať postup ustanovený osobitnými predpismi. 40. Podľa § 11 ods. 1 písm. e) zákona č. 10/1996 Z. z., pracovníci kontroly sú v súvislosti s výkonom kontroly oprávnení v nevyhnutnom rozsahu vyžadovať súčinnosť kontrolovaného subjektu, jeho zamestnancov, ako aj ďalších štátnych orgánov potrebnú na vykonanie kontroly. Od právnických osôb a od fyzických osôb možno vyžadovať súčinnosť v nevyhnutnom rozsahu a s ich súhlasom; v súvislosti so zisťovaním správnosti postupov pri poskytovaní a využití prostriedkov Európskej únie vrátane prostriedkov štátneho rozpočtu poskytnutých na plnenie týchto úloh sú tieto osoby povinné
poskytnúť požadovanú súčinnosť. Súčinnosť nemožno vyžadovať, ak by tým bol ohrozený život alebo zdravie osôb alebo ak by bola porušená zákonom ustanovená povinnosť mlčanlivosti, pričom kontrolovaný subjekt nebol zbavený oprávneným orgánom povinnosti mlčanlivosti. 41. Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z., kontrolovanému subjektu, ktorý neplní povinnosti podľa tohto zákona a tým znemožňuje priebeh kontroly, marí výsledok kontroly alebo nápravu zistených nedostatkov, môže orgán kontroly uložiť poriadkovú pokutu do výšky 650 eur. Pri určovaní výšky poriadkovej pokuty orgán kontroly prihliada na mieru sťaženia výkonu kontroly alebo marenia výsledku kontroly. 42. Zákon č. 5/2004 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní služieb zamestnanosti (§ 1 uvedeného zákona). Z ustanovenia § 63 tohto zákona vyplývajú zamestnávateľovi v súvislosti so zamestnávaním zdravotne postihnutých občanov určité povinnosti. Orgánom oprávneným vykonávať kontrolu dodržiavania týchto povinností je s poukazom na § 13 zákona č. 5/2004 Z. z. príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. 43. V predmetnej veci ide o posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty žalobcovi vo výške 650 eur za nesplnenie povinnosti určenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z., ku ktorému podľa správnych orgánov došlo tým, že žalobca nedoručením požadovaných dokumentov neposkytol úradu súčinnosť vo veci kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení § 63 až 65a zákona č. 5/2004 Z. z., ktoré ustanovujú povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, a to za rok 2015. Žalobca namietal jednak (i) nezákonný postup úradu pri výkone kontroly spočívajúci v absencii dôvodov pre uloženie poriadkovej pokuty s ohľadom na ním vznesenú námietku premlčania, a jednak (ii) výšku uloženej poriadkovej pokuty. 44. Základným právnym odvetvím pre realizáciu výkonnej moci v štáte je v kontinentálnom právnom systéme správne právo, ktoré upravuje spoločenské vzťahy vznikajúce pri výkone verejnej správy, ako správy vecí verejných vo verejnom záujme. Porušením noriem správneho práva spravovanými subjektmi dochádza ku vzniku ich administratívnoprávnej zodpovednosti. 45. Administratívnoprávna zodpovednosť predstavuje druh zodpovednosti, ktorú uplatňujú správne orgány v oblasti verejnej správy, a to v prípade, ak dôjde v rámci administratívnoprávnych vzťahov k porušeniu noriem správneho práva. Pojem administratívnoprávnej zodpovednosti môžeme vymedziť abstraktne ako vzťah, v ktorom pôsobí hrozba sankciou administratívnoprávnej normy a jej konkrétne uplatnenie. Tento pojem obsahuje dva základné aspekty. Prvý aspekt predstavuje správanie subjektu, ktorému sa hrozí sankciou, avšak k jej uplatneniu nemusí dôjsť. Druhým aspektom je uplatnenie sankcie v konkrétnom rozsahu podľa miery spoločenského hodnotenia vo vzťahu k správaniu subjektu, ktorým porušil príslušné administratívnoprávne normy. 46. Správne trestanie tvorí jeden zo subsystémov správneho práva, pre ktorý je typický zodpovednostný právny vzťah v oblasti verejnej správy, t. j. administratívnoprávna zodpovednosť. Správne trestanie je postupom, v rámci ktorého správne orgány vyvodzujú administratívnoprávnu zodpovednosť voči spravovaným fyzickým osobám a právnickým osobám, ktoré sa dopustili protiprávneho konania porušením spoločenských vzťahov chránených správnym právom, t. j. spáchaním správneho deliktu. Súčasná právna teória rozdeľuje správne delikty na dve veľké skupiny, a to na priestupky a iné správne delikty, pričom správne poriadkové delikty sú zaradené do skupiny iných správnych deliktov. 47. Pod pojmom správny poriadkový delikt, ktorý má ako verejnoprávny delikt procesnoprávnu povahu, sa v rámci jeho pozitívneho vymedzenia rozumie nesplnenie procesnej povinnosti uloženej príslušným právnym predpisom zodpovednému subjektu v oblasti verejnej správy. Ide teda o protiprávne konanie alebo nečinnosť zodpovednej osoby, ktoré spočíva v nesplnení procesnej povinnosti uloženej príslušným právnym predpisom. Na rozdiel od ostatných iných správnych deliktov majú správne poriadkové delikty procesnoprávnu povahu. 48. Ustanovenie § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z., za porušenie ktorého bol žalobca sankcionovaný preskúmavanými rozhodnutiami, obsahuje vymedzenie skutkovej podstaty správneho poriadkového deliktu. Aby bolo možné určité konanie (resp. opomenutie konania) označiť ako správny delikt,
musí takéto konanie naplniť pojmové znaky správneho deliktu. Znakmi skutkovej podstaty správneho poriadkového deliktu sú objekt, objektívna stránka, subjekt a subjektívna stránka. Objektom správneho poriadkového deliktu v prejednávanom prípade je ochrana nerušeného priebehu kontrolného procesu, v rámci ktorého správny orgán vykonáva kontrolu. Objektívnu stránku správneho poriadkového deliktu predstavuje marenie, sťažovanie, či narúšanie postupu alebo priebehu konania v oblasti verejnej správy tým, že subjekt neplní svoje procesné povinnosti, resp. neposkytuje súčinnosť uloženú príslušným právnym predpisom. Subjektom (páchateľom) správneho poriadkového deliktu je spravidla fyzická osoba alebo právnická osoba napĺňajúca objektívnu stránku správneho poriadkového deliktu, v tomto prípade právnická osoba. Subjektívnu stránku predstavuje zavinenie. V prípade správnych poriadkových deliktov sa vždy nevyžaduje úmysel, a preto sa subjekt môže dopustiť správneho poriadkového deliktu aj z nedbanlivosti. Zavinenie sa tak pri správnych poriadkových deliktoch v zásade neskúma, a to aj preto, že tento druh správneho deliktu je prejednávaný na základe zásady oportunity. 49. Z administratívneho spisu mal správny súd za jednoznačne preukázané, že žalobca bol zo strany úradu celkovo päťkrát vyzvaný na predloženie dokladov a poskytnutie súčinnosti (a to výzvami zo dňa 25.10.2018, 29.11.2018, 15.01.2019, 13.06.2019 a zo dňa 22.07.2019) za účelom výkonu kontroly zameranej na dodržiavanie ustanovení § 63 až § 65a zákona č. 5/2004 Z. z., upravujúcich povinnosti zamestnávateľa pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím, za rok 2015. Žalobca síce na predmetné výzvy reagoval vyjadrujúc nesúhlas či už so zložením kontrolnej komisie, alebo opakovane vzniesol námietku premlčania, avšak danú reakciu nepochybne nemožno považovať za poskytnutie súčinnosti v zmysle § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. Žalobca ani jeden z požadovaných dokumentov úradu nepredložil. Z uvedeného dôvodu postupoval úrad v súlade s § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. a žalobcovi ako kontrolovanému subjektu uložil poriadkovú pokutu. Inak povedané, úrad mal zákonný dôvod pre uloženie poriadkovej pokuty žalobcovi, a teda nemožno súhlasiť so žalobcom, ktorý namietal absenciu dôvodu pre jej uloženie. 50. Pokiaľ teda ide o prvú kľúčovú námietku žalobcu, týkajúcu sa ním namietaného nezákonného postupu úradu pri výkone kontroly spočívajúceho v absencii dôvodov pre uloženie poriadkovej pokuty s ohľadom na ním vznesenú námietku premlčania, túto vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 51. V tejto súvislosti správny súd v prvom rade uvádza, že nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že už pri výkone prvej kontroly (za rok 2016) došlo nielenže k preukázaniu viacerých porušení zákona zo strany úradu, ale zároveň právoplatným rozhodnutím zo dňa 27.02.2020 žalovaný zrušil rozhodnutie úradu č. j. BA1/RSK/ZAM/2019/42078.2019/383124 zo dňa 03.12.2019 a vec viac nevrátil úradu na ďalšie konanie a rozhodnutie, čím došlo podľa názoru žalobcu k definitívnemu potvrdeniu stavu, podľa ktorého nebola žalobcovi uložená žiadna povinnosť zaplatiť odvod za údajné neplnenie povinností zamestnávať osoby so zdravotným postihnutím, a bola tým tiež potvrdená dôvodnosť jeho námietok. V uvedenom prípade totiž išlo o kontrolu za rok 2016 a nie za rok 2015. Tieto skutočnosti sú v prejednávanej veci bezpredmetné a nemajú žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V prípade uvádzanom žalobcom nešlo o uloženie poriadkovej pokuty, ale o uloženie povinnosti zaplatiť odvod za nesplnenie povinného podielu zamestnávania občanov so zdravotným postihnutím za rok 2016. 52. Je potrebné prisvedčiť žalovanému, že zákon č. 5/2004 Z. z. neurčuje, že by povinnosť zamestnávateľa preukázať úradu plnenie povinného podielu počtu občanov so zdravotným postihnutím na celkovom počte svojich zamestnancov za predchádzajúci kalendárny rok do 31. marca nasledujúceho kalendárneho roka podliehala kontrolnej činnosti len do určitého obdobia s tým, že po jej márnom uplynutí by sa na porušenie tejto povinnosti neprihliadalo. To znamená, že úradu nič nebránilo začať kontrolu. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani fakt, že konanie o správnej žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy, ktorou sa žalobca domáhal, aby žalovaný upustil od výkonu kontroly zamestnávania osôb so zdravotným postihnutím za kontrolné obdobie kalendárneho roka 2015 voči žalobcovi, bolo zastavené. Dôvodom v danom prípade bolo späťvzatie žaloby zo strany žalobcu. 53. Čo sa týka rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžso/28/2016 zo dňa 25.01.2018, ktorý doložil žalobca k podanej žalobe, správny súd uvádza, že závery uvedené v tomto rozsudku nemožno aplikovať na prejednávanú vec, nakoľko v ňom najvyšší súd preskúmaval rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredia a riešil námietku premlčania práva predpísať penále podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Uvedená právna norma
obsahuje presné zákonné ustanovenie § 147 ods. 1, v ktorom je vymedzené, kedy sa právo predpísať poistné premlčí. Takéto ustanovenie však v prejednávanej veci absentuje. 54. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1SVs/5/2022 zo dňa 27.09.2023 konštatoval, že „Podľa názoru veľkého senátu kasačného súdu je však správnejší starší právny názor a úpravu premlčania v súkromnom práve (vrátane odchýlok tejto úpravy, ktoré sa vzťahujú na rôzne skupiny subjektov, ako napr. spotrebitelia) nemožno bez ďalšieho aplikovať vo verejnoprávnych vzťahoch. Premlčanie totiž nie je inštitútom typickým len pre občianske (resp. širšie súkromné) právo, z ktorého by bol prenesený do verejného práva (porov. v tomto zmysle ešte rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Cz 119/58, judikát R 82/1958). Okrem toho pojem a účinky premlčania sú odlišne upravené aj v rôznych ustanoveniach právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávne vzťahy. Niektoré právne predpisy, ako napríklad § 85 Daňového poriadku (zákona č. 563/2009 Z. z.) v znení neskorších predpisov alebo § 60 Colného zákona (č. 199/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov, celkom zreteľne ustanovujú, že na premlčanie sa prihliadne iba na námietku dlžníka. Na druhej strane napríklad § 87 ods. 1 Trestného zákona výslovne ustanovuje, že trestnosť činu zaniká už okamihom uplynutia premlčacej doby, a preto jej uplynutie vedie podľa § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku spravidla k neprípustnosti trestného stíhania bez toho, aby sa obvinený musel tohto následku dovolávať. Už táto zásadne odlišná úprava v dvoch pododvetviach verejného práva svedčí proti tomu, aby sa pojem a účinky premlčania vo verejnom práve vymedzili analogickou aplikáciou ustanovení súkromného práva. Preto treba účinky premlčania vo verejnom práve riešiť predovšetkým na základe ustanovení tých právnych predpisov, ktoré upravujú verejnoprávny nárok, o ktorého premlčanie ide, prípadne podľa ďalších právnych predpisov, ktorých použitie právny poriadok pre tento prípad normuje. Až zovšeobecním získaným z týchto ustanovení možno dospieť k názoru, či sa premlčanie v danom prípade viac blíži úprave v súkromnom alebo inom (napr. trestnom) práve a či na základe toho možno použiť zásady jedného z nich, prípadne či sú splnené základné predpoklady analogiae legis alebo iuris, najmä existencia nezamýšľanej medzery v práve (porov. podrobne D., F. Metodologie nalezání práva. Úvod do právní argumentace. 2. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 222 a nasl.).“ 55. Vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanej veci ide nesporne o verejnoprávny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, nemožno v žiadnom prípade aplikovať všeobecnú premlčaciu lehotu ustanovenú súkromnoprávnou normou (Občianskym zákonníkom) tak, ako to požadoval žalobca. Zákonodarca v uvedenej právnej norme neustanovuje žiadnu lehotu, v rámci ktorej je potrebné začať kontrolu v predmetnej veci. Ak by zákonodarca mal takýto úmysel, t. j. stanoviť lehotu, v rámci ktorej je možné predmetnú kontrolu začať, tak by tak urobil, a to predovšetkým s ohľadom na samotný účel lehôt. Zmyslom právneho inštitútu lehôt je totiž zníženie neurčitosti pri uplatňovaní práv, resp. právomocí, časového obmedzenia stavu neistoty v právnych vzťahoch. 56. Poriadková pokuta predstavuje určitú administratívno-procesnú sankciu za poriadkový delikt, ktorým bolo protiprávne konanie žalobcu – jeho nečinnosť, ktorú ako kontrolovaný subjekt ani po opakovaných výzvach zo strany úradu neodstránil, požadované doklady nepredložil a naďalej sťažoval/ maril výkon kontroly. Svojvoľné odmietnutie splnenia procesnej povinnosti zo strany žalobcu ide na vrub toho účastníka konania, ktorý sa nemôže opakovane brániť nesplneniu procesnej povinnosti tým, že opakovane vznáša námietku premlčania. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí správne poznamenal, že opakované podávanie námietok a vyjadrení, bez preukázania dokumentov potrebných k vyhodnoteniu kontrolných zistení a k vypracovaniu výsledného materiálu, nie je možné v zmysle zákona č. 10/1996 Z. z. považovať za súčinnosť pri kontrole. V neposlednom rade správny súd uvádza, že na žalobcom opakovane vznesenú námietku premlčania správne orgány žalobcovi reagovali, pričom zákon neustanovuje predpísanú formu, akou to majú realizovať. 57. Po ustálení záveru o nesplnení povinnosti ustanovenej v § 12 ods. 2 zákona č. 10/1996 Z. z. žalobcom ako kontrolovaným subjektom ostalo správnemu súdu posúdiť druhú kľúčovú námietku žalobcu, ktorou bola namietaná zákonnosť uloženia pokuty a jej výšky. 58. V prípade správneho trestania správny súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Určenie výšky pokuty v rámci určeného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená v ľubovoľnej výške. Voľná úvaha aj pri takomto rozhodovaní je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť
porušenia predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti tak, aby uložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho pozitívneho správania sa dotknutej osoby. Nepreskúmateľné rozhodnutia zakladajú protiústavný stav a takýto postup správnych orgánov je nezlučiteľný so zásadou spravodlivého konania. Je preto potrebné, aby správny orgán nielen rozhodol, ale tiež vysvetlil, ako konkrétne sa v rámci svojej správnej úvahy vysporiadal s otázkou závažnosti správneho deliktu, okolnosťami, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, osobou, ktorá sa deliktu dopustila, následkami deliktu ako aj konkrétnymi okolnosťami, ktoré predchádzali spáchaniu deliktu. 59. Predpokladom pre uloženie pokuty podľa § 16 ods. 1 zákona č. 10/1996 Z. z. je nesplnenie povinnosti ustanovenej v tomto zákone a s tým spojené znemožnenie priebehu kontroly, marenie výsledku kontroly alebo nápravy zistených nedostatkov. Výška poriadkovej pokuty, ktorú môže orgán pokuty uložiť, je stanovená hornou hranicou 650 eur. Pri určovaní výšky poriadkovej pokuty orgán kontroly prihliada na mieru sťaženia výkonu kontroly alebo marenia výsledku kontroly. V prejednávanej veci bola žalobcovi uložená poriadková pokuta v maximálnej sume 650 eur. 60. V tejto súvislosti považoval správny súd za potrebné poznamenať, že zodpovednosť za nesplnenie povinnosti je v tomto prípade založená na objektívnom princípe, a teda sa posudzuje bez ohľadu na zavinenie. Fakticky ide o zodpovednosť za výsledok, nakoľko subjektívna stránka (zavinenie) nie je súčasťou skutkovej podstaty prejednávaného správneho poriadkového deliktu. Je to dané tým, že už len samotná skutočnosť, že určité konanie, správanie, je zákonodarcom formálne vyhlásené za správny poriadkový delikt, vyjadruje jeho spoločenskú nebezpečnosť a závažnosť. 61. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, správny súd mal za to, že úrad ako prvostupňový správny orgán sa pri rozhodovaní o nej vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré majú významný vplyv na rozhodovanie o výške uloženej poriadkovej pokuty a správnu úvahu použil v súlade so zákonom. V prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval, že pokutu uložil v maximálnej stanovenej výške 650 eur považujúc ju za primeranú a neohrozujúcu finančnú existenciu žalobcu. V rámci správnej úvahy prihliadol na skutočnosť, že žalobca svojím konaním spôsobil, že zistenia týkajúce sa splnenia jeho povinností pri zamestnávaní občanov so zdravotným postihnutím nemohli byť vyhodnotené a nemohol byť vypracovaný výsledný materiál z kontroly. Nesplnenie povinnosti žalobcu, t. j. nepredloženie požadovaných dokladov malo za následok nemožnosť vyhodnotenia skutočnosti, či žalobca v stanovenom rozsahu zamestnával zákonom určený počet občanov so zdravotným postihnutím resp. či povinný počet občanov so zdravotným postihnutím plnil iným zákonným spôsobom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí správne skonštatoval, že neposkytnutie požadovanej súčinnosti zmarilo výkon kontroly v plnom rozsahu. Bol preto zákonný dôvod na uloženej maximálnej výšky pokuty. 62. Na základe uvedeného dospel správny súd k záveru, že správne orgány svoju diskrečnú právomoc použili v rámci zákonného rámca, pričom svoje rozhodnutia dostatočným spôsobom zdôvodnili, a preto správna úvaha pri výške poriadkovej pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty) bola použitá v súlade so zákonom. Zároveň bol zachovaný aj primerane vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami (vrátane výšky pokuty) a sledovaným cieľom. 63. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 64. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 65. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP a § 145 ods. 2 písm. c/). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.