Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/98/2020 z 23. 1. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave BA-1S/98/2020 1020200545 23. 01. 2025 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200545.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa), v právnej veci žalobcu: Slovenské elektrárne a.s., so sídlom Pribinova 40, Bratislava, IČO: 35 829 052, právne zastúpeného Barger Prekop s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, IČO: 36 869 724, proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104200255/2016 zo dňa 31. októbra 2016, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Súd z a m i e t a návrh žalobcu na prerušenie konania. II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 28. júla 2016 bolo žalovanému (v tom čase označenému ako Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty) doručené písomné oznámenie žalobcu o zmene základu odvodu - § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z.z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o osobitnom odvode“), v ktorom zdôraznil, že mal predĺženú lehotu na podanie daňového priznania do 30. septembra 2016, pričom základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa Medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo platné v Európskej únii (ďalej tiež „EÚ“) - International Financial Reporting Standards (ďalej „IFRS“, resp. „IAS/IFRS“). 2. Dňa 30. septembra 2016 žalobca predložil žalovanému účtovnú závierku za rok 2015. 3. Dňa 21. októbra 2016 žalobca doručil žalovanému oznámenie významných skutočností vplývajúcich na zúčtovanie odvodu podľa zákona o osobitnom odvode za odvodové obdobia od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 (ďalej len „oznámenie o skutočnostiach“) pričom žalobca najmä uviedol, že základom odvodu je výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa IFRS, z ktorého má byť určená výška odvodu. Spĺňa podmienky pre aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pre vyčíslenie základu odvodu. Nie je splnená hypotéza § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, preto toto ustanovenie nemôže byť aplikovateľné. V zmysle výkladového pravidla „in dubio mittius“ je potrebné pri zúčtovaní odvodov vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia. Po prehodnotení niektorých rezerv (boli vytvorené

pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode) došlo k ich rozpusteniu v sume okolo 400 miliónov eur s tým, že toto účtovné zvýšenie sa do výsledku hospodárenia nezahŕňa. V tomto prípade zdôraznil zákaz retroaktivity na činnosti pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Uviedol, že rozpustenie rezerv nepredstavuje dosahovanie výnosov žalobcu a nedošlo k zníženiu základu odvodu žalobcu počas účinnosti zákona o osobitnom odvode. Odkázal na rozlišujúce ustanovenie § 17 ods. 23 a § 20 zákona o osobitnom odvode pre rezervy, ktorých tvorba sa nepovažuje za daňový výdavok, a rezervami, ktoré daňovým výdavkom sú. Minimálne v časti výnosov plynúcich z dodávky elektriny nemôže žalovaný aplikovať zákon o osobitnom odvode, nakoľko odporuje Smernici Európskeho parlamentu a Rady č. 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica č. 2003/54/ES (ďalej len „Tretia elektroenergetická smernica“). Prijať opatrenia rozporné s cieľom plného otvorenia trhu s elektrinou je možné pod podmienkou, že tieto opatrenia musia spĺňať prísne kritéria s odkazom napríklad na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) zo dňa 20. apríla 2010 sp.zn. C-265/08 vo veci Federutility a spol. Zákon o osobitnom odvode bráni plnému otvoreniu trhu s elektrinou, a tak vyššie uvedené kritériá podľa neho nespĺňa, je diskriminačný, čo sa týka zaťaženia odvodom dodávok aj do zahraničia. 4. Dňa 28.10.2016 žalovaný uskutočnil ústne pojednávanie vo veci nazretia do daňového spisu žalobcu v súvislosti s vykonaním ročného zúčtovania odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode. 5. Napadnutým rozhodnutím 104200255/2016 zo dňa 31. októbra 2016 žalovaný ako prvostupňový finančný orgán a správca odvodu konajúci v zmysle dotknutých ustanovení zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) určil žalobcovi podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode nedoplatok 11.298.797,52 eur zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia v účtovnom období od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015 (ďalej tiež „nedoplatok“, resp. „odvodové obdobie“). Súčasne uložil žalobcovi povinnosť nedoplatok zaplatiť do 15 dní. 6. Prostredníctvom údajov z účtovnej závierky načrtol výpočet nedoplatku pre jednotlivé základy odvodu podľa § 5 ods. 1 a § 4 ods. 2 zákona o osobitnom odvode, ďalej výšku odvodu za rok 2015 (22.833.546,00 eur) vymedzenú v zmysle § 7 citovaného zákona so zohľadnením výšky odvodu doteraz uhradeného žalobcom. Na argumenty uvedené v časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „relevantný výsledok hospodárenia“ a v časti označenej ďalej žalobcom ako „rozpustenie rezerv“ reagoval najmä s poukazom na dôvodovú správu k zákonu o osobitnom odvode tak, že základom odvodu je suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na riadku č. 100 daňového priznania k dani z príjmov žalobcu. Toto spresnil tým, že regulovaná osoba pri vyčíslení základu odvodu podľa § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode vychádza z údaju výsledku hospodárenia uvedeného v daňovom priznaní právnickej osoby: v tabuľke G2 - výsledok pre sústavu podvojného účtovníctva alebo v tabuľke G3 - úprava výsledku hospodárenia vykázaného v individuálnej účtovnej závierke podľa IFRS, tzv. prevodovým mostíkom. 7. Súčasne poukázal na argumentáciu žalobcu uvedenú v oznámení o skutočnostiach, že zákon o osobitnom odvode neobsahuje výslovne mechanizmy, ktoré by na účely zúčtovania odvodu „očistili“ výsledok hospodárenia o čisto účtovne navýšené sumy, ako je napríklad rozpustenie rezerv vytvorených v predchádzajúcich účtovných obdobiach. K tejto argumentácii uviedol, že výsledok hospodárenia vychádza z účtovníctva žalobcu ako účtovnej jednotky. Účtovná jednotka zaúčtuje v príslušnom účtovnom období správne, úplne a preukázateľne všetky účtovné záznamy podľa § 8 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej tiež „zákon o účtovníctve“). Neúčtovne sa upravuje len základ dane v súlade s príslušnými ustanoveniami daňového poriadku. Zdôraznil, že upraviť základ odvodu o položky, t. j. znížiť základ odvodu vypočítaného podľa § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode o sumu rozpustenej a nepoužitej rezervy vytvorenej v predchádzajúcich účtovných obdobiach alebo považovať za základ odvodu výsledok hospodárenia vykázaný podľa IFRS, t.j. uplatniť na vyčíslenie základu odvodu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode, ktoré citovaný zákon neupravuje a ani neobsahuje, a ktoré navrhuje žalobca, by bolo v rozpore s dodržiavaním zákona o osobitnom odvode a zásadou zákonnosti pri správe daní a v rozpore s prameňmi práva Slovenskej republiky a prameňmi práva EÚ. 8. Ďalej k časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „rozpor so smernicami EÚ“ a k časti označenej žalobcom ako „Nezákonnosť zákona o osobitnom odvode“ najmä s poukazom na možný

rozpor zákona o osobitnom odvode s právom EÚ (konkrétne s Treťou elekroenergetickou smernicou), zaujal negatívne stanovisko. S poukazom na ustanovenie § 4 ods. 3 písm. c) zákona č. 333/2011 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní, poplatkov a colníctva v znení neskorších predpisov a na § 6 ods. 6 zákona č. 479/2009 Z.z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov žalovaný zdôraznil, že o nesúlade zákona s právom EÚ, konkrétne so smernicou EÚ alebo právom Slovenskej republiky nie je oprávnený konať a rozhodovať daňový úrad, finančné riaditeľstvo ani ministerstvo ako predkladateľ uvedeného zákona o osobitnom odvode, ale orgány na to v rámci svojich kompetencií oprávnené podľa osobitných predpisov. 9. Vo vzťahu k časti oznámenia o skutočnostiach označenej žalobcom ako „záver“ a k jeho argumentácii spochybňujúcej súlad zákona o osobitnom odvode s Ústavou Slovenskej republiky a s právom EÚ poukázal na vyjadrenie zákonodarcu, že zákon o osobitnom odvode je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, inými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, s právom EÚ a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Vyjadril sa tiež k otázke úplnosti daňového spisu, ktorú vzniesol zamestnanec žalobcu počas nahliadania do uvedeného spisu. Zdôraznil, že predložil žalobcovi všetky dokumenty a dôkazy, ktorými v čase nahliadania do daňového spisu disponoval. Keďže mu žalobca počas nahliadania oznámil, že sa vyjadrí v čo najkratšom čase, najneskôr do 04. novembra 2016, tak toto vyjadrenie z hľadiska termínu jeho predloženia vyhodnotil v tom duchu, že nemá vplyv na rozhodnutie o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobie roku 2015. II. Správna žaloba a jej doplnenie 10. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č. 104200255/2016 zo dňa 31. októbra 2016. Dané rozhodnutie považoval za nezákonné. Tvrdil, že žalovaný sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o nevyhnutnosti použitia IFRS výsledku hospodárenia pri zúčtovaní odvodov a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti označil nedostatočné a nezrozumiteľné. Konštatoval, že žalovaný odmietol vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a v nadväznosti na jeho argumenty len stručne uviedol, že postupoval podľa zásady zákonnosti v zmysle čl. 3 ods. 1 daňového poriadku, avšak nijako sa nezaoberal samotným znením § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode, len odkázal na dôvodovú správu k citovanému zákonu, podľa ktorej má byť základom odvodu suma výsledku hospodárenia pred zdanením uvedená na r. 100 daňového priznania k dani z príjmov právnickej osoby. Namietal, že žalovaný sa nezaoberal jazykovým a logickým výkladom § 5 ods. 3 a 4 zákona o osobitnom odvode ani nevysvetlil, prečo je takýto výklad nedostatočný, resp. prečo je potrebné sa od neho odchýliť a prihliadnuť len na dôvodovú správu. 11. Žalovanému ďalej vytkol, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou o protiústavnosti zahrnutia hodnoty, o ktorú si zvýšil svoj výsledok hospodárenia v dôsledku rozpustenia časti rezerv, do základu odvodu, vec v tejto časti rovnako nesprávne právne posúdil a jeho odôvodnenie je nedostatočné. Žalovaný sa podľa jeho názoru nevyrovnal ani s jeho argumentáciou, že aplikácia zákona o osobitnom odvode na neho je v rozpore s právom EÚ. Napadnuté rozhodnutie považoval za nezákonné aj z toho dôvodu, že žalovaný nezohľadnil ním uvedené skutočnosti a návrhy, a zistenie skutkového stavu žalovaným je nedostatočné na posúdenie veci. Namietal tiež to, že žalovaný mu odňal možnosť uplatniť si v konaní procesné práva, čo predstavuje zásah do práva na spravodlivý proces. 12. Vyjadril sa, že v priebehu konania bol aktívny a správcu dane upozornil na skutočnosti, ktoré majú podľa jeho názoru vplyv na správne vykonanie zúčtovania odvodov a konečné rozhodnutie vo veci a predložil relevantné dôkazy. Žalovaného tiež požiadal, aby umožnil jeho zástupcom nazrieť do spisu a vyjadriť sa k výsledkom dokazovania (a to aj k vysporiadaniu sa žalovaného s ním uvedenými skutočnosťami a argumentmi) a zisteným záverom ešte pred vydaním rozhodnutia. Tvrdil, že žalovaný mu umožnil nazrieť do spisu dňa 28. októbra 2016, keď spis ešte neobsahoval žiadne závery žalovaného k ním uvedeným skutočnostiam a argumentom, pričom žiadne úkony z vykonaného dokazovania a zisťovania skutkového stavu mu žalovaný neprezradil ani na ústnom pojednávaní, ani iným spôsobom. Žalovaný mu teda neposkytol žiadne informácie, z ktorých by mohol zistiť, k akým záverom žalovaný v konaní dospel, a ku ktorým by sa v avizovanom vyjadrení mohol náležite vyjadriť, a hneď v nasledujúci pracovný deň po nahliadnutí do spisu vydal napadnuté rozhodnutie, čím mu mal zmariť právo účinne

realizovať svoje práva v konaní (t. j. rozumne a dostatočne uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných práv). 13. V doplnení žaloby zo dňa 23. decembra 2016 žalobca namietal, že sa nikdy nestal regulovanou osobou v zmysle zákona o osobitnom odvode, nakoľko podmienka, v zmysle ktorej povinnosť platiť odvod vzniká tým držiteľom oprávnenia na regulovanú činnosť vydaných úradom, u ktorých pomer výnosov z takejto regulovanej činnosti za účtovné obdobie dosiahol aspoň 50 % celkových výnosov tohto účtovného obdobia, nebola nikdy splnená. Uviedol, že jeho výnosy z takejto regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov 2011 až 2015 pomer aspoň 50 % jeho celkových výnosov, keď tieto pomery dosahovali v jednotlivých rokoch úroveň 49,38 %, 42,99 %, 42,17 %, 48,48 %, resp. 40,13 %. Zároveň tvrdil, že výnosy, ktoré dosahoval v rokoch 2011 až 2015 z dodávok elektriny v zahraničí (konkrétne v Nemecku, Poľsku, Českej republike a Maďarsku), nie sú výnosmi z regulovanej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o osobitnom odvode. 14. Žalovaný mal podľa jeho mienky pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode zakotvujúce, že „ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem upravený podľa osobitného predpisu, pričom v tejto súvislosti odkazuje na úpravy podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov o dani v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), t. j. na prevodový mostík, resp. na paralelne vedené účtovníctvo podľa SAS). Mal za to, že spĺňa podmienky na aplikáciu § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode pri určovaní základu jeho odvodu, nakoľko je účtovnou jednotkou podľa zákona o účtovníctve a súčasne vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa § 17a ods. 2 zákona o účtovníctve, t. j. podľa IFRS. Inými slovami, nie je splnená hypotéza § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode, preto tento nemôže byť aplikovaný. 15. Odkázal tiež na ustanovenie § 13 zákona o osobitnom odvode, podľa ktorého bolo potrebné posúdiť, či ako držiteľ oprávnenia na regulovanú činnosť bude platiteľom odvodu, Predmetné ustanovenie dotknutým osobám ukladá povinnosť platiť odvod z výsledku ich hospodárenia, avšak nehovorí nič o tom, že by nemalo ísť o výsledok hospodárenia podľa IFRS. V tejto súvislosti oslovil Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktoré v listoch adresovaných spoločnosti výslovne potvrdilo, že na účely § 13 zákona o osobitnom odvode má vychádzať z výsledku hospodárenia „relevantného účtovného obdobia tak, ako ho regulovaná osoba vykázala v účtovnej závierke“, t. j. z IFRS výsledku hospodárenia. Bol toho názoru, že neexistuje žiaden zákonný podklad ani rozumný dôvod, prečo by mal na účely § 13 zákona o osobitnom odvode vychádzať z IFRS výsledku hospodárenia a potom na účely § 8 ods. 3 a § 5 zákona o osobitnom odvode podľa SAS výsledku hospodárenia. Ďalej namietal, že žalovaný do základu odvodu započítal sumu zodpovedajúcu celkovej hodnote, o ktorú sa „čisto účtovne“ (umelo) zvýšil výsledok jeho hospodárenia v dôsledku rozpustenia časti rezerv vo výške 410.404.000 eur (a podľa SAS o sumu 409.541.152 eur), čím žalovaný postupoval v rozpore s ústavným princípom zákazu retroaktivity a zákazu diskriminácie. Podotkol, že žalovaný nielenže nezohľadnil uvedené v IFRS režime, ani v ním aplikovanom režime SAS výsledku hospodárenia. 16. Určenie základu odvodu, výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodu je podľa jeho mienky v rozpore s právom EÚ, ktorým rozporom sa žalovaný odmietol vecne zaoberať, v dôsledku čoho vec nesprávne právne posúdil a zároveň napadnuté rozhodnutie v tejto časti zaťažil nepreskúmateľnosťou. Konkrétne namietal rozpor s Treťou elektroenergetickou smernicou, transponovanou prostredníctvom zákona o energetike a zákona o regulácii s účinnosťou od 01. septembra 2012, keďže zákon o osobitnom odvode je vo svojej podstate zásahom štátu do tvorby ceny elektriny a do konkurencie medzi dodávateľmi elektriny z jednotlivých členských štátov na Slovensku a v zahraničí. Zároveň požiadal správny súd o podanie ústavnej sťažnosti na posúdenie súladu dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode s Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, Chartou základných práv Európskej únie a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj o predloženie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu ustanovení Tretej elektroenergetickej smernice Súdnemu dvoru. III. Vyjadrenie žalovaného

17. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 14. marca 2016, v ktorom ju žiadal zamietnuť. Trval na tom, že žalobca má podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o osobitnom odvode postavenie regulovanej osoby, ktorá na základe splnenia podmienok má aj povinnosť podľa § 4 zákona o osobitnom odvode platiť osobitný odvod za príslušné odvodové obdobie počnúc odvodovým obdobím mesiac september 2012. Tvrdil, že pri zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia roku 2015 postupoval v súlade so zákonom o osobitnom odvode, zásadami správy daní upravenými daňovým poriadkom a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Z obsahu oznámenia žalobcu o skutočnostiach mu podľa jeho mienky nevyplynula povinnosť vykonať dokazovanie. Vyjadril sa, že k dátumu nazerania do spisu žalobcom dňa 28. októbra 2016 tento obsahoval všetky listiny, ktoré boli dovtedy vybavené. Žalobcom navrhovaný postup na určenie základu odvodu podľa jeho názoru nie je v súlade s § 5 ods. 3 ani s § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode. Zdôraznil, že určenie základu odvodu ako výsledku hospodárenia vykázaného podľa IFRS bez jeho úpravy prevodovým mostíkom zákon o osobitnom odvode neupravuje a takýto postup by bol v rozpore s citovaným zákonom, Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a prameňmi práva EÚ. Nemal žiadne pochybnosti pri uplatnení § 5 ods. 1, 3 alebo 4 zákona o osobitnom odvode na určenie základu odvodu regulovanej osoby, ktorá vykazuje výsledok hospodárenia pred zdanením podľa IFRS, ktorého zákonnosť a ústavnosť doteraz nebola spochybnená. Podotkol, že vykazovanie výsledku hospodárenia podľa IFRS žalobca ani nespochybnil. Zároveň mal za to, že zákon o osobitnom odvode nie je opatrením v rozpore Treťou elektroenergetickou smernicou. 18. Vo vyjadrení k doplneniu žaloby zo dňa 31. januára 2017 žalovaný zaujal stanovisko k jednotlivej doplňujúcej argumentácii žalobcu. Považoval ju za zavádzajúcu, keďže samotný žalobca vo svojich oznámeniach potvrdzoval, že sa stal regulovanou osobu v zmysle zákona osobitnom odvode. Nemal pritom dôvod preverovať údaje, ktoré uviedla regulovaná osoba v oznámení podanom podľa § 13 zákona osobitnom odvode, a pričom citovaný zákon mu túto povinnosť ani neustanovuje. K navýšeniu základu odvodu v dôsledku rozpustenia časti rezerv uviedol, že rezerva predstavuje záväzok s neurčitým časovým vymedzením alebo výškou, ktorý v budúcnosti zníži účtovnej jednotke jej ekonomické úžitky s tým, že pri účtovaní rezerv účtovná jednotka postupuje podľa IAS 37, ktorý vyžaduje pri stanovení výšky rezerv zobrať do úvahy riziká a neistoty, a tiež budúce udalosti (zmeny v zákonoch a technologické zmeny); rezervy majú byť revidované ku koncu každého vykazovaného obdobia a upravené tak, aby odzrkadľovali aktuálny najlepší odhad. Prízvukoval, že poznámky k individuálnej účtovnej závierke za rok 2015 nepreukazujú dostatočne a ani popisným spôsobom hodnoverne nezdôvodňujú, ako vznikol rozdiel. Vo vzťahu k tvrdenému rozporu s právom EÚ zdôraznil, že osobitný odvod má charakter priamej platby, ktorej zavedenie je výlučne v kompetencii členského štátu, a preto nemožno aplikovať na tento prípad Tretiu elektroenergetickú smernicu, ktorej základným cieľom je zabezpečiť otvorenie trhu s elektrinou v Európskej únii. Záverom konštatoval, že nie je dôvod na prerušenie predmetného konania. IV. Replika žalobcu 19. Žalobca sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril v replike zo dňa 03. februára 2017, v ktorej zopakoval svoje predchádzajúce argumenty. K protiústavnosti zahrnutia hodnoty, o ktorú sa zvýšil výsledok jeho hospodárenia v dôsledku rozpustenia časti rezerv, do základu odvodu uviedol, že svoje nesúhlasné argumenty prezentoval už v oznámení o skutočnostiach, pričom prvotné vykázanie rezerv ovplyvnilo hospodársky výsledok ešte pred účinnosťou zákona o osobitnom odvode. Mal za to, že žalovaný je povinný dôkladne sa vysporiadať s uvedenou argumentáciou pri výklade dotknutého zákonného ustanovenia, inak svoje rozhodnutie nesprávne právne odôvodnil. V. Konanie na správnom súde 20. O žalobcom podanej správnej žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S/254/2016-106 zo dňa 09. februára 2017 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného č. 104200255/2016 zo dňa 31.10.2016 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, zamietol návrh na prerušenie konania a žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/43/2017 zo dňa 25. februára 2020 (ďalej len „zrušujúci rozsudok“) tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/254/2016-106 zo dňa 09. februára 2017 a vec

mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti a potrebe posúdiť, či zistené skutočnosti vo veci samej a s tým súvisiace právne názory vyslovené kasačným súdom nesmerujú k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť. 21. Žalobca následne predložil vyjadrenie zo dňa 29. mája 2020, v ktorom reagoval na argumentáciu kasačného súdu. Mal za to, že právne názory kasačného súdu vychádzajú z nesprávneho skutkového základu veci a nie sú riadne odôvodnené. Za nesprávne označil tvrdenie kasačného súdu, že používa prevodový mostík, keď ako subjekt vedúci účtovníctvo podľa IFRS štandardov vedie pre účely zistenia základu dane z príjmov paralelné účtovníctvo podľa SAS. Podotkol, že pokiaľ by použil úpravu IFRS výsledku hospodárenia prevodovým mostíkom, tento výsledok by bol očistený o sporné rozpustenie rezerv. Zotrval na stanovisku, že v zmysle zásady in dubio mitius je potrebné vychádzať pri určení základu odvodu z výsledku jeho hospodárenia podľa IFRS. Vyjadril sa, že k rozpusteniu časti už vykázanej rezervy pristúpil v dôsledku zmeny predpokladaného roku uvedenia hlbinného úložiska vyhoretého jadrového paliva a rádioaktívnych odpadov do prevádzky z roku 2037 na rok 2065. Podľa jeho názoru neobstojí predpoklad kasačného súdu, že žalovaný nemusel skúmať, či je regulovanou osobou. Namietal tiež, že kasačný súd sa riadne nezaoberal jeho argumentáciou, prečo sa do základu odvodu nemôžu započítavať výnosy z predaja elektriny v zahraničí. 22. Trval na svojom stanovisku, že ak odvod nie je daňou (ani poplatkom), ale inou sui generis verejnou dávkou, je v rozpore s čl. 59 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj s čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 2 až 4 v spojení s čl. 20 ods. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s im zodpovedajúcimi ustanoveniami Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pre prípad, že by správny súd nemohol uvedené rozpory odstrániť ústavne konformným výkladom, navrhol, aby prerušil konanie a podal na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov vo vzťahu k zákonu o osobitnom odvode v znení účinnom do 30. decembra 2016 ako celku, alternatívne k jeho § 3 ods. 1 písm. b), § 3 ods. 3 a 4, § 4 ods. 1, 3 a 7, § 5 ods. 1 až 4 a § 13 ods. 1. 23. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/98/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 6. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 2S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 21. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v Bratislave. VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 24. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré mu prechádzalo, a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 25. Správny súd rozhodol o správnej žalobe bez nariadenia pojednávania dňa 23. januára 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 v spojení s § 137 ods. 4 SSP. Účastníci konania o nariadenie pojednávania vo veci nežiadali. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli dňa 12. decembra 2024 oznámené na úradnej tabuli správneho súdu a súčasne zadané na zverejnenie na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. VII. Relevantné právne predpisy 26. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

27. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 29. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 30. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o osobitnom odvode v znení účinnom do 30. decembra 2016 regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá má oprávnenie na výkon činnosti v oblasti energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu. 31. Podľa § 3 ods. 1 písm. b) zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovanou osobou je osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa písmena a) za účtovné obdobie, v ktorom získala oprávnenie na výkon činnosti podľa písmena a), dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia. 32. Podľa § 3 ods. 2 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod podľa § 4 ods. 1, písomné oznámenie, v ktorom uvedie a) oblasť podľa odseku 1 písm. a), v ktorej získala oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť podľa odseku 1 písm. a), c) odhad predpokladaného výsledku hospodárenia podľa § 4 ods. 3, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 33. Podľa § 3 ods. 4 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení platí, že ak sa osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby stala regulovanou osobou, neprestane byť regulovanou osobou ani ak jej výnosy z činnosti v oblasti podľa odseku 1 písm. a) za účtovné obdobie, v ktorom má oprávnenie na výkon činnosti podľa odseku 1 písm. a), nedosiahnu 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia. 34. Podľa § 5 ods. 1 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení základom odvodu je výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba má oprávnenie na výkon činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a); tento základ odvodu sa použije pri výpočte odvodu na účel zúčtovania odvodov podľa § 9 k tým odvodovým obdobiam, ktoré patria do účtovného obdobia, za ktoré bol vykázaný. 35. Podľa § 5 ods. 2 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení základom odvodu je pri výpočte odvodu na účel platenia odvodu výsledok hospodárenia uvedený v oznámení podľa § 3 ods. 2, § 8 ods. 3, § 13 ods. 2 alebo 5. 36. Podľa § 5 ods. 3 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravených osobitným predpisom13. (zákon o účtovníctve) 37. Podľa § 5 ods. 4 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení platí, že ak regulovaná osoba nevykazuje výsledok hospodárenia podľa odseku 3, na účely odsekov 1 a 2 sa použije výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem14 (§ 17a zákona o účtovníctve) upravený podľa osobitného predpisu15 (§ 17 ods. 1 písm. c) zákona o dani z príjmov).

38. Podľa § 7 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení odvod sa vypočíta ako súčin sadzby odvodu a sumy základu odvodu, ktorá prevyšuje sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. 39. Podľa § 8 ods. 1 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovaná osoba je povinná na základe písomného oznámenia podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5, podľa odseku 3 alebo na základe rozhodnutia podľa odseku 4 zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je povinná platiť odvod. 40. Podľa § 8 ods. 4 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení platí, že ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5 alebo podľa odseku 3 nie je vypočítaná podľa tohto zákona, správca odvodu vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku odvodu. Regulovaná osoba je povinná platiť odvod na základe rozhodnutia podľa prvej vety, počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom jej bolo rozhodnutie doručené. 41. Podľa § 8 ods. 6 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení proti rozhodnutiu o určení odvodu podľa odseku 4 alebo zúčtovaniu odvodov podľa § 9 môže regulovaná osoba podať do ôsmich dní odo dňa doručenia rozhodnutia námietku písomne alebo ústne do zápisnice u správcu odvodu. Námietka môže smerovať len proti základu odvodu, výške odvodu alebo výške zúčtovania odvodov. Podanie námietky nemá odkladný účinok. Správca odvodu môže do 15 dní rozhodnúť o námietke, ak jej v plnom rozsahu vyhovie, inak v tejto lehote postúpi námietku na rozhodnutie Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“), o čom bez zbytočného odkladu upovedomí regulovanú osobu. 42. Podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka podľa odseku 1, rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov. 43. Podľa § 12 ods. 5 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení odvod, preplatok zo zúčtovania odvodov a nedoplatok zo zúčtovania odvodov sa zahŕňa do základu dane z príjmov podľa osobitného predpisu21 (§ 17 ods. 1 písm. b) a c) zákona o dani z príjmov). 44. Podľa § 13 ods. 1 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a) a ktorej pomer výnosov z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia, sa považuje za regulovanú osobu podľa tohto zákona. Takej regulovanej osobe vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej výsledok hospodárenia za účtovné obdobie pred účinnosťou tohto zákona dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. Za účtovné obdobie podľa predchádzajúcich viet sa považuje účtovné obdobie bezprostredne predchádzajúce účinnosti tohto zákona, za ktoré vznikla povinnosť zostaviť riadnu účtovnú závierku a predložiť ju spolu s daňovým priznaním v lehote, ktorá uplynula pred účinnosťou tohto zákona. 45. Podľa § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť odvod podľa odseku 1, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a), c) sumu výsledku hospodárenia za účtovné obdobie podľa odseku 1, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 46. Podľa § 13 ods. 3 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení za regulovanú osobu podľa tohto zákona sa považuje aj osoba alebo organizačná zložka zahraničnej osoby, ktorá a) k 1. septembru 2012 má oprávnenie na výkon činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. a), b) nevykázala výsledok hospodárenia pred účinnosťou tohto zákona a c) predpokladá, že jej výnosy z činnosti v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a) za účtovné obdobie, ktoré začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahnu aspoň 50% celkových výnosov tohto účtovného obdobia.

47. Podľa § 13 ods. 4 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovanej osobe podľa odseku 3 vzniká povinnosť platiť odvod, počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, ak jej odhad podľa odseku 5 písm. c) za účtovné obdobie, ktoré začalo bezprostredne pred účinnosťou tohto zákona, dosiahol aspoň sumu základu odvodu podľa § 4 ods. 2. 48. Podľa § 13 ods. 5 zákona o osobitnom odvode v citovanom znení regulovaná osoba, ktorej vznikne povinnosť platiť odvod podľa odseku 4, je povinná doručiť písomné oznámenie správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, ktorým je september 2012, v ktorom uvedie a) oblasť podľa § 3 ods. 1 písm. a), v ktorej má oprávnenie na výkon činnosti, b) dátum, od ktorého je oprávnená vykonávať činnosť v oblasti podľa § 3 ods. 1 písm. a), c) sumu odhadu predpokladaného výsledku hospodárenia, d) výšku odvodu, ktorú je povinná platiť. 49. Podľa § 8 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne, zrozumiteľne a spôsobom zaručujúcim trvalosť účtovných záznamov. 50. Podľa § 17 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o účtovníctve účtovná závierka je štruktúrovaná prezentácia skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva, poskytovaná osobám, ktoré tieto informácie využívajú (ďalej len „používatelia“). Účtovná jednotka zostavuje účtovnú závierku v prípadoch ustanovených týmto zákonom v štruktúre, ktorá nadväzuje na sústavu účtovníctva používanú v účtovnej jednotke. 51. Podľa § 17 ods. 9 prvej vety zákona o účtovníctve informácie v účtovnej závierke musia byť pre používateľa užitočné, posudzujú sa z hľadiska ich významnosti a musia byť zrozumiteľné, porovnateľné a spoľahlivé. 52. Podľa § 17a ods. 6 zákona o účtovníctve v znení účinnom do 31. augusta 2022 na účtovné jednotky podľa odsekov 1 a 2 sa vzťahuje tento zákon, ak osobitné predpisy22a (Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 z 19. júla 2002 o uplatňovaní medzinárodných účtovných noriem v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 297/2008 z 11. marca 2008, Nariadenie Komisie (ES) č. 1126/2008 z 3. novembra 2008, ktorým sa v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1606/2002 prijímajú určité medzinárodné účtovné štandardy v platnom znení) neustanovujú inak; to platí aj pre účtovné jednotky podľa odseku 3, ak sa rozhodnú zostavovať individuálnu účtovnú závierku podľa osobitných predpisov22a. 53. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva1 (zákon o účtovníctve) z výsledku hospodárenia. 54. Podľa § 17 ods. 1 písm. c) zákona o dani z príjmov pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka, ktorý na základe povinnosti podľa osobitného predpisu1 (zákon o účtovníctve) vykazuje výsledok hospodárenia v individuálnej účtovnej závierke77a (§ 17a zákona o účtovníctve) podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo, z tohto výsledku hospodárenia, upraveného spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, alebo z výsledku hospodárenia, ktorý by vyčíslil, ak by účtoval v sústave podvojného účtovníctva1 (zákon o účtovníctve), pričom na účely zistenia tohto výsledku hospodárenia je povinný viesť evidenciu v rozsahu a spôsobom ustanoveným pre sústavu podvojného účtovníctva1 (zákon o účtovníctve) a uchovávať ju podľa osobitného predpisu77b) (§ 35 a § 36 zákona o účtovníctve); ak pri zisťovaní základu dane daňovník uplatnil postup, pri ktorom sa vychádza z výsledku hospodárenia vykázanom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo upravenom spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise vydanom ministerstvom, takto uplatnený postup je daňovník povinný uplatňovať aj v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach. 55. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve1) daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa §

6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak. 56. Podľa § 1 ods. 1 Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/011053/2006-72 z 15. februára 2006 (pod č. 12/2006 F.s.), ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (tiež „prevodový mostík“ alebo „postupy úpravy IFRS“) týmto opatrením sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného podľa osobitného predpisu v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo v znení neskorších predpisov (ďalej len „štandardy“) pri zisťovaní základu dane z príjmov v súlade s § 17 ods. 2 zákona. 57. Podľa § 1 ods. 2 postupov úpravy IFRS príslušnými postupmi účtovania sa na účely tohto opatrenia rozumejú postupy účtovania, podľa ktorých by daňovníci postupovali, ak by nepostupovali podľa štandardov, okrem daňovníka, ktorý je poisťovňou, pobočkou zahraničnej poisťovne, zaisťovňou, pobočkou zahraničnej zaisťovne, Slovenskou kanceláriou poisťovateľov, pre ktorého sa príslušnými postupmi účtovania rozumejú postupy účtovania ustanovené opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky z 3. decembra 2002 č. 22212/2002-92, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre poisťovne, pobočky zahraničných poisťovní, zaisťovne, pobočky zahraničných zaisťovní a Slovenskú kanceláriu poisťovateľov (oznámenie č. 693/2002 Z. z.) v znení opatrenia z 8. decembra 2004 č. MF/10551/2004-74 (oznámenie č. 710/2004 Z. z.). 58. Podľa § 19 ods. 1 Opatrenia MF SR č. 23 054/2002-92 (č. 4/2003 F.s.), ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a rámcovej účtovej osnove pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva v znení neskorších predpisov (ďalej len „postupy účtovania“) rezerva sa tvorí na základe zásady opatrnosti na riziká a straty. Rezerva je záväzok predstavujúci existujúcu povinnosť účtovnej jednotky, ktorá vznikla z minulých udalostí, je pravdepodobné, že v budúcnosti zníži ekonomické úžitky účtovnej jednotky, pričom ak nie je známa presná výška tohto záväzku, ocení sa odhadom v sume dostatočnej na splnenie existujúcej povinnosti ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka pri zohľadnení rizík a neistôt. Záväzok s určitým časovým vymedzením a určitou výškou sa neúčtuje na účte rezerv, ale na príslušnom účte záväzku. 59. Podľa § 19 ods. 2 postupov účtovania spôsob tvorby a používania rezerv sa uvádza vo vnútornom predpise účtovnej jednotky, pričom rezerva sa môže použiť len na účel, na ktorý bola vytvorená. Pri tvorbe rezerv podľa odseku 8 písm. s) sa môžu použiť poistno - matematické metódy a hodnota týchto rezerv sa upravuje na ich hodnotu v čase účtovania a vykazovania. 60. Podľa § 19 ods. 4 postupov účtovania zostatky rezerv sa prevádzajú do nasledujúceho účtovného obdobia. 61. Podľa § 19 ods. 6 postupov účtovania rezervy sú predmetom dokladovej inventúry a pri inventarizácii sa posudzuje ich výška a odôvodnenosť. Ku dňu, ku ktorému sa zostavuje účtovná závierka, sa z dôvodu upravujúcich závierkových účtovných prípadov účtuje tvorba rezervy, alebo sa upraví jej výška. 62. Podľa § 19 ods. 7 postupov účtovania rezervy sa vzťahujú na povinnosti vyplývajúce zo všeobecne záväzných právnych predpisov, z uzavretých zmlúv, z dobrovoľného rozhodnutia účtovnej jednotky splniť si povinnosť voči tretím stranám, napríklad ak na základe konania účtovnej jednotky v minulosti, zverejnenia pravidiel alebo oznámenia o uznaní zodpovednosti účtovnej jednotky tretia strana očakáva, že takáto povinnosť bude splnená. Rezervy sa vytvárajú na a) náklady súvisiace s odstránením znečistenia životného prostredia, b) reklamácie a záručné opravy, c) odstránenie odpadov a obalov, d) rekultiváciu pozemkov, e) demoláciu budov, f) odstupné, g) nevyčerpané dovolenky, vrátane sociálneho poistenia,

h) odmeny členom dozornej rady a iných orgánov spoločnosti, i) nevyfakturované dodávky a služby, j) členské príspevky do zväzov, spolkov, komôr a podobne, ktoré sa týkajú vykazovaného účtovného obdobia, k) bonusy, skontá, rabaty a podobne, ktoré sa týkajú výrobkov, tovaru a služieb predaných pred ukončením vykazovaného účtovného obdobia, l) náklady na zostavenie, overenie, zverejnenie účtovnej závierky a výročnej správy týkajúcej sa vykazovaného účtovného obdobia, m) náklady na zostavenie daňového priznania za vykazované účtovné obdobie, n) pokuty a penále, o) finančné povinnosti vyplývajúce z ručenia a záruk, p) povinnosť spätného odkúpenia obalov, q) prebiehajúce a hroziace súdne spory, r) vyplácanie prémií a odmien, s) vyplácanie odchodného, vyplácanie plnení pre zamestnancov pri životných jubileách alebo pracovných jubileách a iných plnení pre zamestnancov (zamestnanecké požitky), t) provízie obchodným zástupcom, u) na stratové zmluvy a nevýhodné zmluvy, ktorými sú zmluvy, pri ktorých náklady nevyhnutné na splnenie zmluvných povinností prevyšujú ekonomický úžitok, ktorý sa zo zmluvy očakáva, v) náklady na uvedenie prenajatého majetku do predchádzajúceho stavu podľa § 41, w) vypustené emisie do ovzdušia, x) a iné riziká a straty súvisiace s činnosťou účtovnej jednotky. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 63. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného o určení nedoplatku 11.298.797,52 eur zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia v účtovnom období od 01. januára 2015 do 31. decembra 2015. Žalobca v podanej správnej žalobe a jej doplnení namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Konkrétne tvrdil, že sa nikdy nestal regulovanou osobou podľa zákona o osobitnom odvode. Bol toho názoru, že žalovaný mal pri určení výšky odvodu a výšky zúčtovania odvodov ako základ odvodu použiť IFRS výsledok hospodárenia spoločnosti. Žalovanému ďalej vytkol, že do základu odvodu mu započítal sumu, o ktorú sa „čisto účtovne“ zvýšil výsledok jeho hospodárenia v dôsledku rozpustenia časti rezerv. Namietal tiež protiústavnosť dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode, ako aj ich rozpor s právom EÚ, a to s Treťou elektroenergetickou smernicou. Správny súd po preskúmaní správnej žaloby, napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj obsahu administratívneho spisu, a po zohľadnení právneho názoru kasačného súdu obsiahnutého v zrušujúcom rozhodnutí dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie nevykazuje také vady, ktoré by zakladali dôvod na jeho zrušenie. 64. V prvom rade sa správny súd považuje za potrebné vyjadriť k žalobcom namietanému rozporu dotknutých ustanovení zákona o osobitnom odvode s Treťou elektroenergetickou smernicou. Správny súd sa s danou námietkou nestotožnil predovšetkým s poukazom na odpoveď Súdneho dvora na prejudiciálnu otázku položenú kasačným súdom obsiahnutú v rozsudku sp.zn. C-376/18 zo dňa 12. decembra 2019 (ďalej tiež „rozsudok Súdneho dvora“) nasledovne: „Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES, a najmä jej článok 3 ods. 1 až 3 a 10, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.“ 65. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nasledovnú argumentáciu kasačného súdu v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia:

66. „76. Najmä vo vzťahu k pôsobeniu zásady zákazu diskriminácie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou všeobecných zásad práva EÚ, Súdny dvor zdôraznil, že túto zásadu musí rešpektovať vnútroštátna právna úprava, ktorá patrí do pôsobnosti práva EÚ alebo ho vykonáva. Súčasne zdôraznil, že cieľom zák. č. 235/2012 nie je určiť pravidlá dodávky elektriny ani stanoviť podmienky organizácie a fungovania trhu s elektrinou či definovať práva spotrebiteľov v tejto oblasti a ani objasniť povinnosti v oblasti hospodárskej súťaže, ale upraviť podmienky pre osobitný odvod ako všeobecné daňové opatrenie. 67. 77. Na toto všeobecné daňové opatrenie kasačný súd musí nazerať ako na príjem štátnych finančných aktív (viď § 13 zákon č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov) nakoľko v zmysle § 12 ods. 3 zákona o osobitnom odvode sú uhradené odvody štátnymi finančnými aktívami, ktoré sa vedú na samostatnom mimorozpočtovom účte. V tomto duchu sa kasačný súd nemusí odchýliť od názoru Súdneho dvora, ktorý zaradil osobitný odvod do kategórie priamych daní, ktoré však predstavujú štátno-rozpočtový príjem. 68. 78. Práve charakter všeobecného daňového opatrenia je u osobitného odvodu potvrdený tým, že v súlade s dôvodovou správou k zák. č. 235/2012 sledovaným cieľom prijatia zákona je zamedzenia zhoršovania deficitu verejných financií a boja proti hospodárskej kríze, ďalej uplatnenie úpravy na podniky pôsobiace v oblasti regulovaných činností, teda nielen na podniky v odvetví energetiky, ale aj v početných ďalších odvetviach hospodárstva, a po záverom to, že sa neuplatňuje na samotnú dodávku elektriny, ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu. 69. 80. Nadväzujúc na vyššie citovaný rozsudok (rozsudok sp.zn. C-105/18 až C-113/18 zo dňa 07. novembra 2019 vo veci účastníkov UNESA a spol.) Súdny dvor po porovnaní cieľov tak Tretej elektroenergetickej smernice s cieľom sledovaným zákonodarcom pri prijímaní zák. č. 235/2012 Z.z. zotrval na svojom právnom názore, že nakoľko Tretia elektroenergetická smernica nesleduje cieľ aproximácie daňových predpisov členských štátov, potom jej ustanovenia, a najmä jej čl. 3 ods. 1 až 3 a 10 sa nemôže uplatňovať na vnútroštátnu právnu úpravu zakotvenú v zák. č. 235/2012 Z.z., t.j. ktorou sa zavádza osobitný odvod z výnosov podnikov, ktorých sa týka táto smernica.“ 70. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že sa nikdy nemal stať regulovanou osobou. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že po nadobudnutí účinnosti zákona o osobitnom odvode dňa 01. septembra 2012 bol v jeho § 13 ustanovený postup pre osoby oprávnené na výkon niektorej z činností v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona o osobitnom odvode za účelom ustálenia, či daná osoba je alebo nie je regulovanou osobou. K postupu podľa § 12 zákona o osobitnom odvode sa kasačný súd vyjadril nasledovne: 71. „90. Tiež je nepochybné, že zákonodarca môže ukladať povinností jednotlivcom predovšetkým zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 1 písm. a/ ústavy Slovenskej republiky). Z legislatívnej konštrukcie vyššie citovaných ustanovení § 13 ods. 1 alebo 3 zák. č. 235/2012 Z.z. pre kasačný súd vyplýva, že každý, kto spĺňa podmienky vrátane vyhodnotenia kvalifikačnej podmienky splnenia budúceho predpokladu tam uvedeného (t.j. odhad percentuálneho podielu výnosov z činnosti, ktorý je oprávnený vykonať iba žalobca ako osoba disponujúca v tom čase relevantnými údajmi), toho zákonodarca považuje za regulovanú osobu podľa citovaného zákona. Účinky tohto postavenia nastávajú priamo zo zákona a citovaný zákon na vznik tohto postavenia nevyžaduje aktívnu činnosť sťažovateľa ako správcu odvodu. Následne je regulovaná osoba v zmysle § 13 ods. 1, resp. 4 zák. č. 235/2012 Z.z. zaťažená povinnosťou - platiť odvod , počnúc odvodovým obdobím, ktorým je september 2012, a - ako aj doručiť písomné oznámenie s obsahom vymedzeným zákonom. 72. 92. Až v tomto okamihu sa uplatňuje dozorné oprávnenie správcu odvodu, ktorý má preskúmať písomné oznámenie, a v prípade, ak zistí, že takáto osoba nespĺňa podmienky na zaradenie do skupiny regulovaných osôb, toto jej dá na vedomie. Ani kasačný súd nemá pochybnosti po oboznámení sa so spisom sťažovateľa, že by žalobca nemal spĺňať podmienky zakotvené v zákone. Predovšetkým ide o subjekt s právnou subjektivitou, ktorý nepopiera držbu oprávnenia na výkon činnosti v oblasti energetiky na základe povolenia vydaného Úradom pre reguláciu sieťových odvetví podľa osobitného predpisu. Ako je už uvedené, toto žalobca konkludentne deklaroval počnúc prvým odvodovým obdobím, ktorým bol september 2012.“

73. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalobca postupoval vyššie naznačeným spôsobom, keď žalovanému zaslal písomné oznámenie zo dňa 19. septembra 2012 obsahujúce náležitosti podľa § 13 ods. 2 písm. a) až d) zákona o osobitnom odvode. Svoje postavenie regulovanej osoby pritom nespochybnil ani vo svojom ďalšom písomnom oznámení zo dňa 10. októbra 2012 v znení opravného písomného oznámenia zo dňa 30. októbra 2012. Z predloženého administratívneho spisu pritom nevyplýva, že by sa žalobca relevantne bránil proti svojmu postaveniu regulovanej osoby v čase pred doručením doplnenia žaloby. Navyše v súlade s ustanovením § 3 ods. 4 zákona o osobitnom odvode platí, že raz založené postavenie regulovanej osoby sa nestráca do budúcnosti ani v prípade, ak jej výnosy z dotknutej činnosti nedosiahnu zákonom stanovenú hodnotu. 74. Žalobca okrem toho nepredložil žiadne dokumenty, ktoré by preukazovali jeho tvrdenie, že jeho výnosy z regulovanej činnosti nedosiahli ani v jednom z dotknutých rokov 2011 až 2015 pomer aspoň 50 % jeho celkových výnosov. Zároveň žalobca nijakým spôsobom nepodložil svoj argument, že jeho výnosy z dodávok elektriny v zahraničí nie sú výnosmi z regulovanej činnosti podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona o osobitnom odvode. Bolo pritom na zodpovednosti žalobcu posúdiť, či spĺňa definíciu regulovanej osoby, a teda či bol povinný v zmysle § 13 ods. 2 zákona o osobitnom odvode doručiť správcovi odvodu písomné oznámenie s predpísanými údajmi. 75. Správny súd sa napokon nestotožnil ani s výhradami žalobcu týkajúcimi sa určenia výšky základu odvodu zo stranu žalobcu a s tým súvisiaceho zahrnutia rozpustenia rezerv do základu odvodu. Pokiaľ ide o žalobcom namietanú úpravu výsledku jeho hospodárenia vykázaného podľa IFRS tzv. prevodovým mostíkom, žalobca podľa názoru správneho súdu neuviedol žiadne relevantné dôvody spôsobilé spochybniť postup žalovaného v tomto smere. Považuje pritom za potrebné poukázať na nasledovnú argumentáciu kasačného súdu: 76. „105. Pri posúdení dotknutých záverov správneho súdu vychádzal kasačný súd z nasledujúcej argumentácie. Ustanovenie § 5 ods. 1 zák. č. 235/2012 Z.z. vymedzuje výsledok hospodárenia regulovanej osoby ako veličinu pre základ odvodu, pričom v nasledujúcich odsekoch 3 a 4 upravuje ako výpočtový základ - výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa postupov účtovania upravený zák. č. 431/2002 Z.z. (text uvedený v odseku 3) alebo - výsledok hospodárenia pred zdanením vykázaný podľa medzinárodných účtovných noriem (text uvedený v odseku 4), avšak upravený postupom podľa § 17 ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z. 77. 106. Pre kasačný súd je nepochybné, že vyššie citované ustanovenie § 17 ods. 1 písm. c) zák. č. 595/2003 Z.z. ukladá subjektu, ktorý vykazuje výsledok hospodárenia podľa IFRS (viď aj odkaz č. 77a/ výslovne uvedený v citovanom texte zákona), povinnosť uvedený výsledok hospodárenia upraviť spôsobom ustanoveným vo všeobecne záväznom právnom predpise, ktorým je pre preskúmavanú vec Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky č. MF/011053/2006-72 z 15. februára 2006 (pod č. 12/2006 F.s.), ktorým sa ustanovuje spôsob úpravy výsledku hospodárenia vykázaného daňovníkom v individuálnej účtovnej závierke podľa medzinárodných štandardov pre finančné výkazníctvo (tiež „prevodový mostík“ alebo „postupy úpravy IFRS“). Práve týmto subjektom je aj žalobca. 78. 107. Záver o nutnosti použiť hore uvedenú úpravu IFRS sa premietol aj do textu, ktorý bol uvedený vládou Slovenskej republiky ako predkladateľom v osobitnej časti dôvodovej správy k návrhu § 5 zákona o osobitnom odvode nasledovne: „Navrhuje sa, aby základom odvodu bol výsledok hospodárenia vykázaný za to účtovné obdobie, v ktorom regulovaná osoba vykonáva činnosti podľa tohto návrhu zákona; na tento účel sa použije výsledok hospodárenia vykázaný podľa slovenských právnych predpisov alebo medzinárodných účtovných noriem. Tento výsledok hospodárenia sa uvádza na riadku 100 daňového priznania k dani z príjmov právnických osôb. Navrhujú sa aj alternatívy základu odvodu.“. 79. 108. Kasačný súd iba potvrdzuje právne-teoretické východiská, že v zmysle doktrinálnych názorov (Drgonec, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. Bratislava : C. H. Beck, 2015. s. 131 až 133) sa text dôvodovej správy stáva návodom na uchopenie vôle zákonodarcu pri teleologickom výklade právnych noriem. Takisto upozorňuje, že v riadku č. 100 II. časti tlačiva Daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby sa nachádza tento objasňujúci text: „Výsledok hospodárenia pred zdanením [§ 17 ods. 1 (zisk + strata -)] alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami (III. časť - r. 3 tabuľky F alebo r. 1 tabuľky C1

alebo r. 1 tabuľky C1 alebo r. 1 tabuľky C2 alebo r. 3 tabuľky G2) alebo upravený výsledok hospodárenia (III. časť - r. 4 tabuľky G3)“. 80. Vo vzťahu k žalobcom namietanému rozporu zahrnutia rozpustenia rezerv do základu odvodu je potrebné uviesť, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca výsledok hospodárenia pred zdanením vykazuje podľa medzinárodných účtovných noriem. Sporným bol medzi nimi postup týkajúci sa retroaktívneho zahrnutia alebo nezahrnutia rezerv z minulých období (výška deklarovaná žalobcom je 410.404.000 eur, resp. 409.541.152 eur) do výpočtového základu odvodu. Ani túto námietku však správny súd nemohol vyhodnotiť ako dôvodnú, a to s poukazom na nasledovný právny názor kasačného súdu: 81. „112. Pre kasačný súd z dotknutých ustanovení Postupov účtovania vyplýva, že každá účtovná jednotka v súlade so zásadou opatrnosti má povinnosť vyhodnotiť budúce (predpokladané) riziká a straty, ktoré sa týkajú jej majetku a záväzkov, a ktoré sú jej známe v danom účtovnom období. Postupy účtovania v § 19 definujú rezervy ako záväzky spojené s povinnosťami z minulých období s neistým časovým vymedzením alebo výškou, ktoré v budúcnosti jej zníži ekonomické úžitky. 82. 113. Právne predpisy ponechávajú voľnosť účtovnej jednotke pri tvorbe rezerv, ktorých rozsah je demonštratívne vymedzený v § 19 ods. 7 Postupov účtovania pod písmenami a) až x). Žalobca pri opise dotknutých rezerv používal nejasný pojem „viac druhov rezerv“ ako aj ich rozpustenie odôvodnil všeobecne tým, že došlo k prehodnoteniu výšky rezerv. Takýto postup kasačný súd nespochybňuje, nakoľko ide o výkon oprávnení účtovnej jednotky v zmysle § 19 ods. 6 Postupov účtovania. 83. 114. Čo sa týka hore uvedených argumentov o porušení princípov postupom sťažovateľa, žalobca opisuje, ako pristúpil k vyššie uvedenému čiastočnému rozpusteniu rezerv v rámci účtovného obdobia roka 2015, avšak išlo o rezervy, ktoré žalobca vytvoril v účtovníctve ešte pred 01.09.2012, a teda pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 235/2012 Z.z. Tým nadobudol žalobca pocit, že po splnení všetkých s tým súvisiacich povinností, na neho sťažovateľ uvalil na zvýšenie výsledku hospodárenia z titulu rozpustenia rezerv ďalšie, úplné nové verejné dávky, ktoré žalobca v čase tvorby rezerv a zdaňovania nemohol rozumne očakávať (nakoľko v tom čase v právnom poriadku neexistovali). 84. 115. Avšak základným poslaním správneho súdnictva v zmysle § 2 ods. 1 S.s.p. je prostredníctvom správneho súdu poskytovať ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. Žalobca však pri tvorbe a následnom rozhodnutí postupoval v medziach uváženia, ktoré mu zákonodarca zveril prostredníctvom zák. č. 431/2002 Z.z. a vykonávajúcich predpisov. Preto správny súd nemohol ako aj ani nepreskúmaval vzťah sťažovateľa k dôvodom tvorby, resp. dôvodom rozpustenia rezervy, nakoľko ide o účtovnú operáciu. Navyše otázku, prečo však pristúpil k rozpusteniu dotknutých rezerv, samotný žalobca neuviedol a ani neobjasnil. 85. 116. Naopak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správne zdôraznil (vyjadrenie k bodom 126-127 str. 8 kasačnej sťažnosti), že správny súd sa zaoberal len okrajovo problematikou rozpustenia rezerv vytvorených žalobcom v minulých účtovných obdobiach. Aj podľa kasačného súdu nie je možné súhlasiť s argumentom žalobcu, že rozpustenie rezerv je možné označiť ako čisto „účtovné“ zvýšenie výsledku hospodárenia. Žalobca ako každá účtovná jednotka je povinná viesť účtovníctvo správne, úplne a preukázateľne, čo sa v zmysle § 17 ods. 9 zák. č. 431/2002 Z.z. prejavuje aj v údajoch uvedených v účtovnej závierke.“ 86. Vychádzajúc z uvedeného je správny súd toho názoru, že žalovaný svoje rozhodnutie založil na náležite zistenom skutkovom stave a vec po právnej stránke správne vyhodnotil, aplikoval príslušné zákonné ustanovenia, rozhodnutie dostatočne odôvodnil a v priebehu konania nedošlo z jeho strany k žiadnym podstatným procesným pochybeniam majúcim vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. 87. Správny súd súčasne nepovažoval za dôvodný ani návrh žalobcu na prerušenie konania a podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov vo vzťahu k dotknutým ustanoveniam zákona o osobitnom odvode na Ústavný súd Slovenskej republiky, keďže nemal pochybnosti o súlade predmetných ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky. Podľa názoru správneho súdu osobitný odvod z podnikania v regulovaných odvetviach v zmysle zákona o osobitnom odvode v znení relevantnom pre prejednávanú vec má charakter priamej daňovej platby, a teda nejde o žalobcom tvrdenú verejnú

dávku sui generis. Z dôvodovej správy k citovanému zákonu pritom vyplýva, že uvedený návrh bol predkladaný Národnej rade Slovenskej republiky ako jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy, zamedzenie zhoršenia deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovenom Európskou Komisiou tak, aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach. Preto správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. 88. S poukazom na uvedené správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby a rozsudkom podľa § 190 SSP ju zamietol. 89. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 a ods. 3 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania. 90. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 139 ods. 4 SSP).

(§

Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.