Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/42/2020 1020200232 25. 03. 2025 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200232.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. - C., právne zastúpený: REKEN & PARTNERS Law Firm s.r.o., so sídlom Tichá 45, 811 02 Bratislava, IČO: 36 783 188, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-57/2019 zo dňa 06.12.2019, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca podaním zo dňa 27.04.2015, adresovaným Riaditeľstvu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava (ďalej len „RHCP Bratislava“), požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru (ďalej len „služobný pomer“) podľa § 191 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru“). Riaditeľ RHCP Bratislava so žiadosťou žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru súhlasil a personálnym rozkazom č. 158 zo dňa 27.04.2015 (ďalej len „personálny rozkaz č. 158“) ho uvoľnil zo služobného pomeru dňom 30.04.2015. 2. Proti personálnemu rozkazu č. 158 podal žalobca odvolanie, v ktorom uviedol, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru zo dňa 27.04.2015 (ďalej len „žiadosť o uvoľnenie“) podal pod enormným tlakom okolností, pod psychickým nátlakom, ktorý bol neustále dlhodobo vyvíjaný diskriminačným konaním vo vzťahu k nemu zo strany nadriadených. Svoju žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru zo dňa 27.04.2015 považoval žalobca za neplatný právny úkon v zmysle § 250 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. 3. Prílohou odvolania žalobcu bolo jeho podanie zo dňa 12.05.2015, ktorým oznámil riaditeľovi RHCP Bratislava, že berie späť svoju žiadosť o uvoľnenie, a ktorým zároveň požiadal o oznámenie termínu nástupu do výkonu služby. 4. O odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. KM-OLVS-62/2015/OPK zo dňa 10.08.2015 tak, že odvolanie zamietol a personálny rozkaz č. 158 potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia
žalovaný konštatoval, že žalobca pred vydaním personálneho rozkazu č. 158 nepožiadal príslušného nadriadeného o späťvzatie žiadosti o uvoľnenie, ako mu to umožňoval § 191 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Konanie o uvoľnení sa pritom bez ďalšieho opatrenia končilo splnením dvoch podmienok. Prvou podmienkou bolo, že policajt písomne oznámil, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru berie späť, a to skôr, ako o nej bolo rozhodnuté. Druhou podmienkou bolo, že nadriadený musel so späťvzatím predmetnej žiadosti súhlasiť. V prípade žalobcu ani jedna z týchto podmienok nebola splnená. Zo znenia § 191 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru bolo zrejmé, že späťvzatie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nebolo jednostranným právnym úkonom, ale úkonom dvojstranným, t.j. úkonom, ktorý vyžadoval súhlas nadriadeného s takýmto späťvzatím. Personálny rozkaz č. 158 bol riadne vyhlásený a služobný pomer žalobcu skončil dňa 30.04.2015. 5. Proti rozhodnutiu žalovaného č. KM-OLVS-62/2015/OPK zo dňa 10.08.2015 podal žalobca žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 5S/251/2015 zo dňa 08.11.2016 (ďalej len „zrušujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave“) tak, že toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Bratislave konštatoval, že pokiaľ o žiadosti o uvoľnenie nebolo právoplatne rozhodnuté, žiadateľ ňou mohol disponovať a zobrať ju späť aj v štádiu odvolacieho konania. Konštitutívne účinky rozhodnutia o takejto žiadosti totiž nastávali až jeho právoplatnosťou. Z uvedeného bolo potom zrejmé, že žalovaný sa musel so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie vysporiadať. S touto interpretáciou relevantnej právnej úpravy sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky a preto rozsudkom sp. zn. 8Sžk/8/2017 zo dňa 28.03.2019 kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol. 6. Po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-57/2019 zo dňa 06.12.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie zamietol a personálny rozkaz č. 158 potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul priebeh administratívneho konania, citoval relevantné ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru a v stručnosti sa vyjadril k charakteru uvoľnenia policajta zo služobného pomeru. Ďalej žalovaný konštatoval, že žalobca podal proti personálnemu rozkazu č. 158 odvolanie, pričom prílohou odvolania bolo aj oznámenie o späťvzatí žiadosti o uvoľnenie v zmysle § 191 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. K tomuto oznámeniu zaujal riaditeľ RHCP Bratislava stanovisko, v ktorom uviedol, že so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie nesúhlasí. Túto skutočnosť riaditeľ RHCP Bratislava oznámil žalobcovi. Zdôvodnenie svojho nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie riaditeľ RHCP Bratislava podrobne uviedol v písomnosti č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019. Napokon žalovaný sumarizujúc svoje zistenia a právne úvahy uviedol, že preskúmaním predmetnej právnej veci v rámci odvolacieho konania nebolo zistené porušenie právnych predpisov, a že personálny rozkaz č. 158 bol vydaný na základe zisteného správne posúdeného stavu veci za súčasného dodržania príslušných ustanovení relevantného zákona. V odvolacom konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo zrušenie personálneho rozkazu č. 158. II. Žaloba 7. Žalobca sa žalobou zo dňa 10.02.2020 domáhal preskúmania zákonnosti personálneho rozkazu č. 158 a zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj ich zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a tiež priznania práva na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 8. Napadnuté rozhodnutie ako aj personálny rozkaz č. 158 vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom boli aj nepreskúmateľné pre ich nezrozumiteľnosť ako aj pre nedostatok dôvodov. Zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné pre posúdenie veci. Skutkový stav, ktorý žalovaný vzal za základ napadnutého rozhodnutia, navyše bol v rozpore s administratívnym spisom. V konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté rozhodnutie ako aj personálny rozkaz č. 158 boli teda nezákonnými a nepreskúmateľnými rozhodnutiami. 9. Primárnym dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že napriek viazanosti právnym názorom, ktorý vyslovil Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušujúcom rozsudku, a v zmysle ktorého mal žalovaný preskúmateľne zdôvodniť, čo do správnej úvahy, nemožnosť akceptácie späťvzatia žiadosti o uvoľnenie, toto žalovaný nespravil. Žalobca opakovane vyzýval žalovaného na
postup v súlade s právnym názorom správneho súdu. Žalobca takisto žiadal žalovaného o zdôvodnenie nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. Žalovaný však doručil žalobcovi len oznámenie o nesúhlase, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia. Samotná písomnosť, ktorá podľa žalovaného mala odôvodňovať nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, bola vyhotovená v odlišný deň (neskôr) ako nesúhlas, pričom táto písomnosť bola určená výlučne pre žalovaného. Aj keď sa žalobca z obsahu spisu mal podľa žalovaného dozvedieť, čo bolo dôvodom nesúhlasu so späťvzatím jeho žiadosti o uvoľnenie, takéto zdôvodnenie žalobcovi do dnešného dňa nebolo doručené, čím nebola splnená povinnosť uložená žalovanému správnym súdom. Žalobca v nadväznosti na uvedené poukázal na analogické použitie ustanovení trestného práva, ktoré spája doručenie písomnosti (napr. uznesenia o vznesení obvinenia) s jeho výlučným doručením žalobcovi. Samotné oboznámenie sa s takouto písomnosťou zo spisu nezakladalo účinky doručenia tejto písomnosti. Obsah uvedenej písomnosti navyše absolútne nevysvetľoval dôvody nesúhlasu so späťvzatím, pričom tvrdenia v nej uvedené boli nepreukázané, svojvoľné a nepravdivé. 10. Pre žalobcu bolo až zarážajúce tvrdenie žalovaného, že žalobca nepreukázal konanie pod tlakom, ktoré ho viedlo k podaniu žiadosti o uvoľnenie a to napriek tomu, že žalobcom tvrdené a podložené skutočnosti nechal žalovaný bez povšimnutia. Žalovaný ani neuviedol, ako mal žalobca túto skutočnosť preukázať, t.j. neuviedol, čo mu chýbalo k tomu, aby to mohol považovať za preukázané. 11. Zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru v § 191 ods. 4 výslovne počíta s možnosťou späťvzatia žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. Táto norma zároveň dáva možnosť nadriadenému policajtovi, aby s uvedeným späťvzatím súhlasil alebo nesúhlasil. Z ustálenej súdnej praxe však vyplýva, že ak je orgánu verejnej správy umožnené rozhodnúť v prospech alebo v neprospech žiadateľa, môže tak spraviť (najmä v prípade, ak rozhoduje v neprospech žiadateľa) len na základe objektívnych dôvodov a skutočností, ktoré budú vyplývať zo spisu, t.j. závery a tvrdenia orgánu verejnej správy musia byť odôvodnené a preukázané. V tejto súvislosti žalobca pripomenul, že Krajský súd v Bratislave v zrušujúcom rozsudku uložil žalovanému zdôvodniť nemožnosť akceptácie späťvzatia jeho žiadosti o uvoľnenie. Žalovaný však nekonal v súlade s týmto pokynom Krajského súdu v Bratislave, keďže tvrdenia uvedené v napadnutom rozhodnutí ako aj v písomnosti údajne odôvodňujúcej nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie boli subjektívne a bez opory v dôkazoch vykonaných v administratívnom konaní. Predmetné tvrdenia boli navyše aj nepravdivé. Napokon žalovaný opomenul vykonanie dôkazov v prospech žalobcu. 12. Ďalším dôvodom nezákonnosti napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca vzniesol námietku zaujatosti voči konaniu riaditeľa prvostupňového orgánu verejnej správy, o ktorej ale žalovaný nerozhodol a túto námietku ani nevzal do úvahy. Zo správnej súdnej praxe pritom vyplýva záver, že v prípade vznesenia námietky zaujatosti voči osobe konajúcej v postavení oprávneného orgánu je povinnosťou oprávneného orgánu, t.j. žalovaného, sa s takouto námietkou pred vydaním rozhodnutia zaoberať a rozhodnúť o nej zákonným spôsobom. 13. Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia vyplývala z jeho abstraktnosti. Žalovaný vo svojom odôvodnení vôbec nijako nereflektoval na prevažnú časť odvolacích bodov, konkretizovaných v odvolaní proti personálnemu rozkazu č. 158, či skutočností uvádzaných vo vyjadreniach žalobcu, resp. jeho zástupcu. 14. Žalobca bol v služobnom pomere od 01.10.1997. Počas trvania služobného pomeru vykonával v období od 01.10.1997 do 30.09.2004 funkciu staršieho referenta oddelenia letiskovej kontroly Policajného zboru, v období od 01.10.2004 do 31.01.2012 funkciu zástupcu riaditeľa cudzineckej polície PZ RHCP Bratislava, v období od 01.02.2012 do 31.07.2014 funkciu riaditeľa OHK PZ Bratislava Ružinov – letisko. Počas týchto období bola žalobcovi za svedomité a iniciatívne plnenie služobných úloh viackrát udelená odmena a zvýšený osobný príplatok. Žalobca bol trikrát mimoriadne povýšený (do hodnosti kapitán, major a podplukovník) a bolo mu udelené vyznamenanie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky – Medaila za službu v Policajnom zbore III. stupňa. Od 01.08.2014 do 30.04.2015 vykonával funkciu referenta oddelenia služobnej kynológie RHCP Bratislava. 15. Počas pôsobenia vo funkcii riaditeľa OHK PZ Bratislava Ružinov – letisko žalobca pravidelne zabezpečoval a odborne garantoval prijatia rôznych zahraničných delegácií a zahraničných expertov. Taktiež pravidelne zastupoval Slovenskú republiku ako aj samotný Policajný zbor v zahraničí
na odborných stretnutiach, seminároch a konferenciách. Žalobca na sebe neustále pracoval a svoje odborné znalosti a zručnosti zdokonaľoval zúčastňovaním sa rôznych vzdelávacích aktivít organizovaných Stredoeurópskou Policajnou akadémiou. Jeho doterajšie profesionálne a vysoko odborné skúsenosti ocenila aj Akadémia Policajného zboru, kde bol určený za garanta odbornej praxe študentov Akadémie Policajného zboru, ktorú vykonávali na oddelení hraničnej kontroly Policajného zboru RHCP Bratislava. Žalobca taktiež vykonával a zabezpečoval prezentáciu služobných činností OHK PZ pre zahraničných študentov policajných vzdelávacích aktivít. Napokon žalobca bol určený aj na zabezpečenie a vykonanie odborných prednášok v oblasti činností OHK PZ pri ochrane civilného letectva. 16. Žalobca počas celej doby pôsobenia v Policajnom zbore nikdy neporušil služobnú prísahu, vždy sa správal ako čestný, svedomitý a disciplinovaný príslušník Policajného zboru a vždy sa snažil v plnej miere o zvyšovanie dôveryhodnosti Policajného zboru v očiach verejnosti. Nikdy nebol disciplinárne riešený. 17. O výsledkoch práce žalobcu vypovedali služobné hodnotenia príslušníka Policajného zboru ako aj záznamy o hodnotení policajta za I. polrok 2013, II. polrok 2013 a I. polrok 2014. Pracovné výsledky žalobcu boli preukázateľné konkrétnymi, nevyvrátiteľnými listinnými dôkazmi. Bolo možné konštatovať, že žalobca bol skúseným a v odbornej praxi uznávaným riadiacim pracovníkom s dlhoročnou praxou v oblasti hraničnej a cudzineckej polície. 18. Žalobca v žalobe v stručnosti zhrnul skutočnosti predchádzajúce jeho žiadosti o uvoľnenie. V tejto súvislosti uviedol, že jeho ustanovenie do funkcie referent psovod nebolo vykonané v súlade so zákonom, resp. že bolo vykonané v rozpore s platnou právnou úpravou, pričom žalovaný nezákonným spôsobom porušil práva a právom chránené záujmy žalobcu a hrubým diskriminačným spôsobom zasiahol do jeho štátnej služby, rodinného a súkromného života a rovnako do jeho ekonomického postavenia. Uvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú dlhodobé, cielené a pretrvávajúce diskriminačné konanie voči osobe žalobcu s jednoznačným cieľom poškodiť jeho osobu a dobré meno v profesionálnych a odborných kruhoch. Toto cielené nezákonné konanie voči žalobcovi malo za následok vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu a nutnosť vyhľadania odbornej psychologickej pomoci. 19. Rovnako jednoznačné diskriminačné útoky voči žalobcovi mali za následok zhoršenie jeho finančnej situácie, čo malo vážny vplyv na zabezpečovanie každodenných životných potrieb tak jeho ako aj jeho maloletej nezaopatrenej dcéry žijúcej s ním v spoločnej domácnosti. Samotné nezákonné preradenie z riadiacej funkcie, ktorú žalobca vykonával desať rokov, na funkciu radového policajta bolo vážnym a diskriminačným zásahom do jeho zákonom chránených práv. 20. Prevedenie policajta v postavení nadriadeného na nižšiu funkciu v policajnej hierarchii bolo nepochybne vážnym zásahom do jeho štátnej služby. V skutočnosti došlo k prevedeniu žalobcu na inú menej zodpovednú funkciu, a to bez toho, že by služobný úrad žalobcovi čokoľvek vytkol. Žalobca s hodnosťou podplukovníka sa dostal do platovej triedy, pre ktorú bolo stanovené ako kvalifikačný predpoklad úplné stredoškolské vzdelanie. Aj keď nikto nemá v Policajnom zbore garantovanú riadiacu funkciu, pokiaľ nie sú príslušníkovi Policajného zboru vytknuté konkrétne pochybenia, nemalo by dochádzať k jeho degradovaniu. Orgány verejnej správy sa jednoznačne mali vysporiadať s tým, z akého skutočného dôvodu bol žalobca odvolaný z dovtedajšej funkcie a prečo žalobcu nebolo možné previesť na funkciu, ktorá by zodpovedala jeho vzdelaniu a praxi. 21. Žiadosť o uvoľnenie žalobca podal pod enormným tlakom okolností, pod psychickým nátlakom, ktorý bol neustále dlhodobo vyvíjaný diskriminačným konaním voči jeho osobe zo strany nadriadených. Predmetná žiadosť preto bola neplatným právnym úkonom podľa § 250 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru z dôvodu, že tento právny úkon nebol urobený slobodne. III. Vyjadrenie žalovaného 22. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.06.2020 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú.
23. Späťvzatie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nebolo podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru právne nárokovateľné a vždy záviselo od subjektívneho posúdenia príslušným nadriadeným. Žalobca sa nemohol automaticky domáhať toho, aby späťvzatiu jeho žiadosti o uvoľnenie bolo vyhovené, akonáhle písomne oznámi, že túto žiadosť berie späť skôr, ako bolo o nej rozhodnuté. Späťvzatie žiadosti o uvoľnenie bolo podmienené súhlasom príslušného nadriadeného s ustanovujúcou personálnou pôsobnosťou. 24. Žalobca bol o nesúhlase so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie informovaný v obsahu registratúrneho záznamu č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-005 zo dňa 01.10.2019. Príslušný nadriadený postupoval pri posúdení späťvzatia žiadosti o uvoľnenie v súlade s platným právom podľa vlastnej úvahy, pričom svoje individuálne posúdenie v tomto smere aj jasne a dostatočným spôsobom zdôvodnil. Zároveň jednoznačne deklaroval, že so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie nesúhlasí. Postup riaditeľa RHCP Bratislava ako nadriadeného s ustanovujúcou personálnou pôsobnosťou bol plne v medziach zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, teda nepriečil sa zákonu ani ho nijako neobchádzal. 25. Uvoľnenie zo služobného pomeru podľa § 191 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru je jediným spôsobom, ktorým policajt prejavuje svoju vôľu nepokračovať ďalej v služobnom pomere. Na takýto prejav vôle zákon vyžaduje pod hrozbou absolútnej neplatnosti právneho úkonu písomnú formu predmetnej žiadosti a jej doručenie príslušnému nadriadenému. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru možno charakterizovať ako jednostranný adresovaný prejav vôle policajta skončiť služobný pomer, a to bez ohľadu na vôľu zamestnávateľa (služobného úradu). Právne účinky žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nastávajú dokonca aj vtedy, ak ju nadriadený odmietne z nejakého dôvodu prijať. Pokiaľ si policajt svoj úmysel ukončiť služobný pomer rozmyslí až po doručení žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, dáva mu zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru možnosť túto skutočnosť oznámiť v písomnej forme príslušnému nadriadenému. Tu je však policajt odkázaný na subjektívne rozhodnutie nadriadeného, ktorému zákon poskytuje len fakultatívnu možnosť a nie povinnosť so späťvzatím predmetnej žiadosti súhlasiť. Pokiaľ nadriadený súhlasí so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, zákon vyžaduje písomnú formu takéhoto súhlasu. V prípade nesúhlasu zo strany nadriadeného sa zákon uspokojuje len s oznámením tejto skutočnosti policajtovi. V záujme zachovania právnej istoty oboch strán sa však aj v tomto prípade odporúča písomná forma. 26. Od 01.05.2015 bol riaditeľom RHCP Bratislava plk. F. A. A., ktorý bol jediný oprávnený vysloviť súhlas alebo nesúhlas so späťvzatím žiadosti žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru. Výhrady žalobcu k osobe F. F. A. A. rovnako ako námietka o údajnej zaujatosti F. F. A. A. nemali právnu relevanciu. Tieto výhrady ako aj námietku o údajnej zaujatosti F. F. A. A. bolo možné označiť za neopodstatnené a neodôvodnené. Predmetné výhrady a predmetná námietka boli vyjadrením subjektívneho vnútorného presvedčenia žalobcu, ktoré ale nezodpovedalo objektívnej realite a skutočnému stavu veci. 27. Poukazovanie žalobcu na skutočnosti týkajúce sa jeho odvolania z funkcie riaditeľa OHK PZ Bratislava Ružinov – letisko a jeho prevedenie na funkciu radového policajta bolo v konaní o uvoľnení zo služobného pomeru nedôvodné. Prevedenie žalobcu podľa § 35 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru z funkcie riaditeľa OHK PZ Bratislava Ružinov – letisko na inú funkciu nesúviselo so žalobou napadnutým rozhodnutím a ani s personálnym rozkazom č. 158. Išlo o iné konanie a rozhodovanie v inej veci, keďže konanie o prevedení policajta na inú funkciu a konanie o uvoľnení policajta zo služobného pomeru boli z hľadiska konania dve samostatné, navzájom nezávislé konania. 28. Podmienky neplatnosti právneho úkonu tak, ako ich definuje právna teória, neboli v prípade žalobcu naplnené. Preto nemohol byť použitý v predmetnej právnej veci § 250 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. 29. Žalobca svoje tvrdenia o enormnom tlaku okolností, o psychickom nátlaku, ktorý bol neustále dlhodobo vyvíjaný diskriminačným konaním voči jeho osobe zo strany nadriadených, a o neplatnosti právneho úkonu (žiadosti o uvoľnenie) nijako nekonkretizoval. Uviedol iba subjektívne tvrdenia, ktoré nezodpovedali zistenému skutočnému stavu veci, a ktoré neboli podložené relevantnými faktami. Žalobca v priebehu konania o uvoľnení zo služobného pomeru neuviedol taký dôkaz, ktorým by objektívne a hodnoverne preukázal, že podaná žiadosť o uvoľnenie nebola slobodným a vážnym prejavom jeho vôle. Postup pri domáhaní sa právnej ochrany vo veciach súvisiacich s porušením zásady
rovnakého zaobchádzania bol upravený v § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. 30. K žiadnemu prejudikovaniu postupu príslušného nadriadeného vo vzťahu k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie zo strany žalovaného nedošlo. Žalovaný v liste č. SPOU-PO6-2019/003807-002 zo dňa 13.09.2019 adresovanom žalobcovi uviedol, že po odstránení nedostatkov vytknutých v zrušujúcom rozsudku Krajského súdu v Bratislave a prerokovaní veci v poradnej komisii bude vo veci vydané nové druhostupňové rozhodnutie. Vyššie uvedeným listom bol žalobca oboznámený so skutočnosťou, že vo veci začalo nové odvolacie konanie, pričom žalobca bol zároveň poučený o zákonných právach, ktoré si mohol v rámci tohto nového konania uplatniť. Žalovaný ďalším listom č. SPOU-PO6-2019/003807-001 zo dňa 13.09.2019 v novom odvolacom konaní požiadal príslušného nadriadeného o písomné vyjadrenie, či súhlasí alebo nesúhlasí so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. Bez ohľadu na odpoveď príslušného nadriadeného bolo žalovanému ako odvolaciemu orgánu už od začiatku zrejmé, že vo veci bude musieť byť vydané nové druhostupňové rozhodnutie. 31. Predmetom konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, nebola odborná spôsobilosť žalobcu na ďalší výkon štátnej služby, prípadne na ďalší výkon konkrétnej funkcie. Odborné vedomosti a praktické skúsenosti žalobcu nadobudnuté počas trvania jeho služobného pomeru neboli podstatné a rozhodujúce z hľadiska konania o jeho uvoľnenie zo služobného pomeru. IV. Replika 32. Žalobca v replike zo dňa 29.07.2020 konštatoval, že z vyjadrenia žalovaného k žalobe nevyplývali žiadne nové skutočnosti. Žalobca preto nepovažoval za účelné vyjadrovať sa k vyjadreniu žalovaného po vecnej stránke. 33. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe opakoval tvrdenia uvádzané v napadnutom rozhodnutí, ktoré boli ale v rozpore s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaným v predchádzajúcom súdnom konaní ako aj v rozpore s právnou teóriou a ustálenou rozhodovacou praxou. Z uvedeného dôvodu sa žalobca v plnom rozsahu pridržiaval svojich vyjadrení uvedených v správnej žalobe, ktoré z dôvodu hospodárnosti nepovažoval za potrebné opakovať. 34. Bolo potrebné zdôrazniť, že žalobca bol v služobnom pomere príslušníka Policajného zboru, ktorý vznikol k štátu. Jednotliví nadriadení v rozsahu ustanovenom ministrom vnútra Slovenskej republiky konali v mene štátu a rozhodovali vo veciach služobného pomeru podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. Ich konanie a rozhodovanie preto muselo byť zákonné a nemohlo byť prejavom svojvôle, teda muselo byť primerane odôvodnené. 35. Bolo zarážajúce, že závažné pochybenia na strane žalovaného, resp. prvostupňového orgánu žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zľahčoval, považoval ich za nesúvisiace s konaním, neobjektívne a nepreukázané, a to napriek skutočnostiam, že žalobca všetky svoje tvrdenia preukázal tak pred žalovaným ako aj v konaniach pred Krajským súdom v Bratislave, resp. Správnym súdom v Bratislave. 36. Žalobca považoval za nutné poukázať na právoplatnosť rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/277/2014 zo dňa 14.11.2019, ktorý potvrdil, že preradenie žalobcu do funkcie referent psovod, ktoré predchádzalo rozhodnutiu prvostupňového orgánu, bolo možné považovať za degradáciu sankčného charakteru, ktorú tento súd posúdil ako nezákonnú. Krajský súd v Bratislave v uvedenom rozsudku poukázal na okolnosti vedúce k degradácii postavenia žalobcu u žalovaného, na tlak, ktorý takéto konanie nadriadených na žalobcu predstavovalo ako aj na opomenutie doterajšej kariéry, skúsenosti a v neposlednej miere hodnotenia žalobcu u žalovaného, ktoré žalovaný nebral do úvahy v danom konaní, čo nasvedčovalo tomu, že ich nebral do úvahy ani v tomto konaní. 37. Žalovaný možnosť podať dupliku nevyužil. V. Konanie na správnom súde
38. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“) Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) začal svoju činnosť 01.06.2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na správny súd vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6S/42/2020 bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-6S/42/2020. 39. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke správneho súdu dňa 19.03.2025 (§ 137 ods. 4 SSP) a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2025 postupom podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP.
VI. Relevantné právne predpisy 40. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 41. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 42. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 43. Podľa § 2a ods. 3 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, občan pri vstupe do štátnej služby alebo po jej skončení alebo policajt, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, môže sa obrátiť na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej osobitným zákonom. 44. Podľa § 191 ods. 1 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, policajt musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť písomná a doručená nadriadenému, inak je neplatná. 45. Podľa § 191 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ak policajt písomne oznámi, že žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru berie späť, skôr ako je o nej rozhodnuté, a príslušný nadriadený so späťvzatím tejto žiadosti súhlasí, konanie o uvoľnení sa tým bez ďalšieho opatrenia končí. 46. Podľa § 191 ods. 5 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, súhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru potvrdí nadriadený svojím podpisom na tejto žiadosti. 47. Podľa § 191 ods. 6 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ak príslušný nadriadený so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nesúhlasí, bezodkladne to oznámi policajtovi.
48. Podľa § 191 ods. 7 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, služobný pomer podľa odseku 1 sa skončí uplynutím dvoch kalendárnych mesiacov, ak sa policajt a nadriadený nedohodnú inak. Lehota pre skončenie služobného pomeru začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru nadriadenému. 49. Podľa § 191 ods. 8 zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, rozhodnutie o skončení služobného pomeru uvoľnením oznámi nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru. 50. Podľa § 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia. 51. Podľa § 250 ods. 1 písm. c) zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, neplatný je právny úkon, ktorý nebol urobený slobodne, vážne, určite alebo zrozumiteľne. VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 52. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bol personálny rozkaz č. 158, ktorým bol žalobca uvoľnený zo služobného pomeru, v spojení s napadnutým rozhodnutím, ktorým bolo odvolanie žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 zamietnuté a ktorým bol tento personálny rozkaz potvrdený. Úlohou správneho súdu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy pri vydaní predmetných rozhodnutí a v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky. 53. Správny súd s prihliadnutím k rozsahu a charakteru žalobných námietok prvotne uvádza, že rozhodnutie orgánu verejnej správy sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 122/2003, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023, ods. 33.). Vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022, ods. 43). Správne súdnictvo totiž v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/35/2022 zo dňa 31.01.2023, ods. 23) a v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 245/2016, zo dňa 19.04.2016,). Inými slovami, úlohou správnych súdov nie je zabezpečovať účastníkom administratívneho konania vždy a po všetkých stránkach bezvadné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami orgánov verejnej správy a pred takými vadami administratívneho konania, ktoré by vo svojom dôsledku mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníkov administratívneho konania. 54. Vychádzajúc z vyššie uvedených zásad pristúpil správny súd k posúdeniu žalobných námietok, pričom v prvom rade posudzoval žalobnú námietku, že žiadosť o uvoľnenie bola neplatným právnym úkonom, pretože žalobca tento právny úkon neurobil slobodne. Žalobné námietky týkajúce sa späťvzatia žiadosti o uvoľnenie totiž mohli mať pri rozhodovaní správneho súdu relevanciu v zásade len vtedy,
ak bola predmetná žiadosť platným právnym úkonom, keď vziať späť možno len platný právny úkon. Neplatný právny úkon nevyvoláva žiadne právne následky a tak ho ani nemožno vziať späť. 55. V nadväznosti na žalobnú námietku, že žiadosť o uvoľnenie bola neplatným právnym úkonom, pretože tento právny úkon nebol urobený slobodne, správny súd uvádza, že právny úkon je platný, pokiaľ vôľa konajúcej osoby, ktorú navonok prejavila, bola vážna a zároveň aj slobodná. Vôľa pritom nie je slobodná, ak je výsledkom priameho telesného násilia (fyzického donútenia), kedy sa v právnom úkone neprejavuje vôľa konajúcej osoby, ale vôľa inej osoby, ktorá svoju vôľu násilím vnútila konajúcej osobe. O slobodnú vôľu nejde ani v prípade, kedy bola utvorená pod vplyvom psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky), pretože vôľa ani v tomto prípade nie je prejavom priania konajúcej osoby, ale konajúca osoba je prinútená k svojmu prejavu vôle vzbudením dôvodnej bázne (dôvodného strachu). Od právneho úkonu urobeného pod vplyvom psychického donútenia je potrebné odlišovať právny úkon urobený pod vplyvom tiesne. Ten, kto koná pod vplyvom tiesne, síce neutvára svoju vôľu celkom slobodne, pretože jeho vôľa sa utvorila pod vplyvom takého sociálneho (hospodárskeho) alebo psychického pôsobenia, bez ktorého by taký právny úkon neurobil, ale nekoná neslobodne, pretože jeho vôľa nie je ovplyvňovaná fyzickým násilím alebo psychickým donútením (nátlakom). 56. Slobodu vôle, ako to už bolo uvedené, vylučuje predovšetkým priame telesné násilie alebo psychické donútenie (nátlak). V prípade psychického donútenia (nátlaku) je vôľa konajúcej osoby deformovaná pod vplyvom bezprávnej vyhrážky, a teda nie je prejavom priania konajúcej osoby, ale jej dôvodnej obavy (dôvodného strachu). Psychický nátlak však nemožno považovať vždy za neprípustný. O bezprávnu vyhrážku ako formu neprípustného psychického nátlaku ide vtedy, ak osoba vykonávajúca psychický nátlak hrozí niečím, čo nie je oprávnená urobiť alebo hrozí tým, čo by síce bola oprávnená urobiť, avšak prostredníctvom hrozby si vynucuje niečo, k čomu predmetné oprávnenie nesmie byť použité. 57. Priame telesné násilie alebo psychické donútenie (nátlak) nastáva vždy v dôsledku pôsobenia inej osoby na vôľu konajúcej osoby. Telesné násilie alebo psychické donútenie (nátlak) pritom musí mať základ v objektívne existujúcom a pôsobiacom stave. Nebude teda stačiť, ak si ich existenciu konajúca osoba iba predstavuje, ale pre ich existenciu nie je objektívny dôvod. 58. Správny súd posudzoval formovanie vôle žalobcu pri podaní žiadosti o uvoľnenie vychádzajúc z vyššie uvedených zásad a dospel pritom k záveru, že žalobca tento právny úkon neurobil pod vplyvom priamej bezprávnej vyhrážky, t.j. pod vplyvom psychického donútenia (nátlaku), ale eventuálne pod ťarchou okolností, ktoré žalobca uvádzal v súvislosti s podaním žiadosti o uvoľnenie (odvolanie z funkcie riaditeľa OHK PZ Bratislava Ružinov – letisko, ustanovenie do funkcie referent, špecifikácia psovod, nevyhovenie viacerým žiadostiam o prevedenie). Tieto okolnosti ale nevylučovali vôľu žalobcu a ani ich nemožno hodnotiť ako priame protiprávne násilie (psychické donútenie, resp. nátlak), ktoré by vo svojom dôsledku zakladalo neplatnosť právneho úkonu pre nedostatok slobody vôle žalobcu. Z argumentácie žalobcu ostatne ani nie je zrejmé, aké nebezpečenstvo mu malo pravdepodobne hroziť, pokiaľ by žiadosť o uvoľnenie nepodal. Jediným výsledkom nepodania žiadosti o uvoľnenie by bolo jeho zotrvanie v služobnom pomere, čo iste nemožno považovať za okolnosť spôsobilú založiť u neho dôvodnú obavu, ktorá by ho proti jeho vôli primäla robiť úkony smerujúce k uvoľneniu zo služobného pomeru. 59. Okolnosti, ktoré žalobca uvádzal v súvislosti s podaním žiadosti o uvoľnenie, by mohli predstavovať „iba“ pohnútky, ktoré ho viedli k podaniu tejto žiadosti. Tieto pohnútky boli ale z hľadiska právneho posúdenia veci bezvýznamné. Aj keď sú fyzické osoby a právnické osoby pri svojom konaní vedené určitými pohnútkami, je potrebné konštatovať, že pri posudzovaní platnosti právneho úkonu pohnútky zásadne nemajú právnu relevanciu, pretože v opačnom prípade by dôvera v uskutočnené prejavy vôle bola výrazne oslabená, až prakticky znemožnená. 60. Pokiaľ žalobca poukazoval na tlak na svoju osobu, je treba upozorniť, že v každodennom a aj v pracovnom živote sa robia pod tlakom okolností, a to aj nepríjemných a ťažkých, mnohé rozhodnutia majúce povahu právnych úkonov. Z toho však nemožno odvodzovať záver o neplatnosti úkonov urobených pod tlakom takýchto okolností. Okolnosti, ktoré vedú k uskutočneniu určitého rozhodnutia, sú bežnou súčasťou rozhodovacieho procesu, vrátane následnej realizácie konkrétneho rozhodnutia (ako výberu a uskutočnenia jednej z mnohých alternatív), a ako také môžu zakladať dôvod neplatnosti právneho úkonu len celkom výnimočne. O takýto výnimočný prípad ale v preskúmavanej právnej veci nejde.
61. Na vyššie uvedených záveroch nemohli nič zmeniť vyjadrenia žalobcu o jeho diskriminácii. V nadväznosti na tieto vyjadrenia žalobcu správny súd poukazuje na oprávnenie policajta, ktorý sa domnieva, že jeho právo alebo právom chránený záujem bol dotknutý nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, obrátiť sa na súd a domáhať sa právnej ochrany ustanovenej zákonom č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplní niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“). Žalobca sa teda mohol domáhať ochrany svojich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s namietanou diskrimináciou uplatnením postupu v zmysle antidiskriminačného zákona. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že žalobca ani neobjasnil, ako jeho namietaná diskriminácia obmedzovala slobodu jeho vôle pri podaní žiadosti o uvoľnenie. 62. Pokiaľ ide o rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/277/2014 zo dňa 14.11.2019, na ktorý poukázal žalobca, správny súd uvádza, že tento sa týkal rozhodnutí príslušných orgánov verejnej správy vydaných v inom administratívnom konaní, ktorého účastníkom bol žalobca. Týmto rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia príslušných orgánov verejnej správy vo veci prevedenia žalobcu do funkcie referent, špecifikácia psovod, a to z dôvodu, že predmetné rozhodnutia boli nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostatočné pre riadne posúdenie veci. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S/277/2014 zo dňa 14.11.2019 nevyplývajú žiadne okolnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že žiadosť o uvoľnenie bola neplatným právnym úkonom z dôvodu, že tento právny úkon nebol urobený slobodne. 63. Pre úplnosť správny súd dodáva, že žalobca okolnosti priameho telesného násilia (fyzického donútenia) ako dôvod absencie slobody vôle netvrdil, a preto správny súd z tohto hľadiska možnosť absencie slobody vôle žalobcu pri podaní žiadosti o uvoľnenie ani neskúmal. 64. Sumarizujúc vyššie uvedené úvahy správny súd uzatvára, že námietka žalobcu týkajúca sa neplatnosti žiadosti o uvoľnenie nebola dôvodná. Po ustálení tohto záveru správny súd pristúpil k posúdeniu žalobných námietok týkajúcich sa späťvzatia žiadosti o uvoľnenie. 65. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa späťvzatia žiadosti o uvoľnenie správny súd pripomína, že policajt, ktorý požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, môže zobrať svoju žiadosť späť, pokiaľ tak urobí skôr, ako je o nej rozhodnuté. To znamená, že svoju žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru môže policajt zobrať späť dokonca aj v štádiu konania o riadnom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o jeho uvoľnení zo služobného pomeru, vydanému na základe predmetnej žiadosti. Ak policajt zoberie späť svoju žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru včas, príslušný nadriadený sa musí s podaním, ktorým tak urobil, riadne vysporiadať. Platí pritom, že kým žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru je spojená s nárokom na vyhovenie tejto žiadosti, zatiaľ vybavenie späťvzatia takejto žiadosti závisí od posúdenia príslušného nadriadeného a teda od jeho správnej úvahy. 66. V preskúmavanej právnej veci žalobca zobral svoju žiadosť o uvoľnenie späť v štádiu konania o riadnom opravnom prostriedku proti personálnemu rozkazu č. 158, a teda včas. Povinnosťou príslušného nadriadeného preto bolo riadne sa vysporiadať so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. 67. Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo žaloby je zrejmé, že príslušný nadriadený so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie nesúhlasil. Táto skutočnosť bola žalobcovi oznámená listom RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-005 zo dňa 01.10.2019. Žalobca skutočnosť, že mu bol nesúhlas príslušného nadriadeného so späťvzatím jeho žiadosti o uvoľnenie oznámený, ani nijako nerozporoval. Naopak, žalobca potvrdil, že mu oznámený bol. 68. Z obsahu administratívneho spisu ako aj zo žaloby je tiež zrejmé, že príslušný nadriadený neoznámil svoj nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie bezodkladne, ale až so značným časovým odstupom. Aj keď je príslušný nadriadený v zmysle zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru povinný oznámiť bezodkladne, porušenie tejto povinnosti nemá bez ďalšieho automaticky za následok nezákonnosť rozhodnutia, ktorým nebolo vyhovené riadnemu opravnému prostriedku podanému proti rozhodnutiu o uvoľnení zo služobného pomeru. Zákonodarca totiž s porušením povinnosti príslušného nadriadeného oznámiť nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru bezodkladne explicitne nespája žiadne
právne následky. Samotná skutočnosť, že príslušný nadriadený žalobcovi neoznámil svoj nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie bezodkladne, tak nezakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. 69. Z hľadiska zákonnosti napadnutého rozhodnutia v kontexte časového odstupu medzi späťvzatím žiadosti o uvoľnenie a oznámením nesúhlasu príslušného nadriadeného bolo podstatné to, či príslušný nadriadený nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie žalobcovi oznámil skôr, ako bolo vydané napadnuté rozhodnutie, keďže stanovisko príslušného nadriadeného k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie malo zásadné dôsledky pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158. Pokiaľ by totiž príslušný nadriadený so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie súhlasil, muselo by to nevyhnutne viesť k vyhoveniu predmetnému odvolaniu žalobcu. V preskúmavanej právnej veci bol nesúhlas príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie nesporne žalobcovi oznámený skôr, ako bolo rozhodnuté o jeho odvolaní proti personálnemu rozkazu č. 158. Ak žalovaný rozhodol o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 až po zaujatí stanoviska príslušného nadriadeného k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie, postupoval v súlade s relevantnou právnou úpravou. 70. V nadväznosti na námietky žalobcu, že príslušný nadriadený doručil žalobcovi „iba“ oznámenie, že so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie nesúhlasí, pričom ale neuviedol dôvody nesúhlasu, a že písomnosť príslušného nadriadeného obsahujúca dôvody jeho nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie bola vyhotovená deň po vyhotovení písomnosti, ktorou príslušný nadriadený oznámil žalobcovi nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, správny súd opätovne pripomína, že správne súdnictvo vychádza z materiálneho chápania právneho štátu, a že vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach žalobcu. Inými slovami, uvedené námietky žalobcu by mohli viesť k záveru o dôvodnosti žaloby len vtedy, ak by vytýkaný postup príslušného nadriadeného predstavoval ujmu na jeho subjektívnych právach. Správny súd preto posudzoval dopad vytýkaného postupu príslušného nadriadeného na subjektívne práva žalobcu. V predmetnej právnej veci je z obsahu administratívneho spisu a tiež z obsahu žaloby zrejmé, že žalobca (presnejšie jeho právny zástupca) sa oboznámil s písomnosťou príslušného nadriadeného obsahujúcou dôvody jeho nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie (t.j. s listom RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019) pri nahliadnutí do administratívneho spisu. Žalobca (presnejšie jeho právny zástupca) sa potom k obsahu uvedenej písomnosti aj vyjadril podaním zo dňa 30.10.2019. Je tak zrejmé, že žalobca mal možnosť vyjadriť sa k dôvodom nesúhlasu príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, a že túto možnosť aj riadne využil. Skutočnosť, že žalovaný, resp. príslušný nadriadený neadresoval žalobcovi predmetnú písomnosť obsahujúcu dôvody nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, a že príslušný nadriadený vyhotovil túto písomnosť až po vyhotovení písomnosti, ktorou žalobcovi oznámil svoj nesúhlas, preto nezakladala dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. 71. Pokiaľ žalobca v súvislosti s písomnosťou príslušného nadriadeného obsahujúcou dôvody jeho nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie (t.j. v súvislosti s listom RHCP Bratislava č. PPZ-HCPBA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019) poukázal na analogické použitie ustanovení trestného práva, ktoré spájajú doručenie písomnosti s jeho výlučným doručením adresátovi, správny súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané vo veci trestného charakteru. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané vo veci žiadosti žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru. Poukaz na analogické použitie ustanovení trestného práva preto nebol náležitý. Navyše, ako to už bolo uvedené, žalobca (presnejšie jeho právny zástupca) sa oboznámil s predmetnou písomnosťou a aj sa k nej vyjadril. 72. Dôvody nesúhlasu príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie boli uvedené v liste RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019. Príslušný nadriadený v tomto liste konštatoval, že žalobca o uvoľnenie zo služobného pomeru požiadal sám (i), že podanie žiadosti o uvoľnenie nemožno považovať za neplatný právny úkon (ii), že príslušný nadriadený pristúpil na dohodu o uvoľnení zo služobného pomeru v skoršom termíne (iii), a že žalobca uvoľnenie zo služobného pomeru dlhodobo plánoval a vopred pripravoval (iv). V tejto súvislosti príslušný nadriadený (okrem iného) uviedol, že žalobca požiadal dňa 12.03.2015 o vydanie posudku o služobnej činnosti, ktorý sa viaže k skončeniu služobného pomeru, že dňa 30.03.2015 predložil šesť žiadostí o určenie dovolenky, pričom žiadal o čerpanie zostatkovej dovolenky za rok 2014 a celej pomernej časti dovolenky za rok 2015 ku dňu 30.04.2015, a že bezprostredne nadriadeného už od mesiaca november 2014 sám, bez
podnetov nadriadeného, informoval, že si v najbližšom období pravdepodobne v mesiaci február 2015 podá žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru. Príslušný nadriadený ďalej uviedol, že žalobca proti personálnemu rozkazu, ktorým mu bola pri prvom skončení služobného pomeru po splnení podmienok pre vznik nároku na výsluhový dôchodok udelená odmena vo výške 700,00 eur, odvolanie nepodal. Aj preto bolo podľa príslušného nadriadeného možné predpokladať, že žalobca sledoval iný účel, ako bolo vrátenie sa do služobného pomeru. Tieto dôvody potom žalovaný citoval aj v napadnutom rozhodnutí (str. 4 a 5). Žalovaný, resp. príslušný nadriadený teda odôvodnili, prečo nebolo možné vyhovieť späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie. Z listu RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019, ktorého podstatný obsah bol prevzatý do napadnutého rozhodnutia, je zrejmé, že príslušný nadriadený nesúhlasil so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, pretože mal za to, že žiadosť o uvoľnenie bola podaná na základe dlhšieho plánovania, a pretože mal pochybnosť o tom, či žalobca späťvzatím žiadosti o uvoľnenie skutočne sledoval cieľ vrátiť sa do služobného pomeru. 73. K dôvodom nesúhlasu príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie správny súd uvádza, že žalobca skutočne sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru. S konštatovaním príslušného nadriadeného, že žalobca nepreukázal, že žiadosť o uvoľnenie nebola právnym úkonom urobeným slobodne, sa správny súd z už vyššie uvedených dôvodov stotožňuje. Príslušný nadriadený tiež dôvodne poukázal na to, že v prípade žalobcu bolo pristúpené k dohode ohľadom uvoľnenia zo služobného pomeru v skoršom termíne, ako to ustanovoval zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. V personálnom rozkaze č. 158 je totiž uvedené, že žalobca sa s nadriadeným dohodol na uvoľnení zo služobného pomeru už dňom 30.04.2015. K dôvodom nesúhlasu príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie správny súd ďalej uvádza, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca skutočne dňa 12.03.2015 požiadal o vydanie posudku o služobnej činnosti, o čom svedčí jeho žiadosť z uvedeného dňa, a že skutočne dňa 30.03.2015 predložil svojmu bezprostredne nadriadenému šesť žiadostí o určenie dovolenky, o čom svedčia jeho žiadosti z uvedeného dňa. Z obsahu administratívneho spisu taktiež vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa RHCP Bratislava č. 159 zo dňa 27.04.2015 (ďalej len „personálny rozkaz č. 159“) bola žalobcovi udelená odmena vo výške 700,00 eur, a to za dlhodobé dosahovanie veľmi dobrých výsledkov vo výkone štátnej služby pri prvom skončení služobného pomeru po splnení nároku na výsluhový dôchodok, pričom žalobca nepoprel, že voči tomuto personálnemu rozkazu vydanému v nadväznosti na skončenie služobného pomeru nepodal opravný prostriedok. Z uvedeného je zrejmé, že podstatná časť okolností, ktorými príslušný nadriadený odôvodňoval nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, má oporu v administratívnom spise. Predmetné okolnosti majúce oporu v administratívnom spise boli príslušným nadriadeným formulované zrozumiteľne a nemožno ich považovať za také, ktoré by vo svojom súhrne nepredstavovali dostatočný základ pre vyslovenie nesúhlasu so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. 74. K dôvodom nesúhlasu príslušného nadriadeného so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie správny súd dodáva, že príslušným nadriadeným uvádzané okolnosti, že žalobca v mesiaci január 2015 si opakovane od bezprostredne nadriadeného vedúceho oddelenia služobnej kynológie pýtal tlačivo T MV SR 18-039, a že priebežne od mesiaca november 2014 sám bez podnetov vedúceho tohto informoval, že v najbližšej dobe, pravdepodobne v mesiaci február 2015, podá žiadosť o uvoľnenie, majú základ v písomnosti RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA4-2015/006836-001 zo dňa 21.05.2015, v ktorej sa tieto okolnosti uvádzajú. Keďže táto písomnosť (informácia) mala byť spísaná až potom, ako žalobca vzal žiadosť o uvoľnenie späť, nemožno úplne vylúčiť určité pochybnosti vo vzťahu k nej. Tieto prípadné pochybnosti ale nemôžu nič zmeniť na (už konštatovanom) závere správneho súdu, že podstatná časť okolností, ktorými príslušný nadriadený odôvodňoval nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, má oporu v administratívnom spise. 75. Pokiaľ žalobca namietal, že príslušný nadriadený pri posúdení späťvzatia žiadosti o uvoľnenie nevzal do úvahy pracovné skúsenosti, vzdelanie a ochotu žalobcu pokračovať v služobnom pomere a ani nedostatok uchádzačov o prácu u žalovaného, správny súd pripomína, že zo zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nevyplýva, že by príslušný nadriadený mal v rámci svojej správnej úvahy posudzovať späťvzatie žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru z týchto hľadísk. Predmetná námietka preto nebola dôvodná. Pre úplnosť správny súd dodáva, že z uvedeného dôvodu ani nebolo povinnosťou žalovaného viesť dokazovanie za účelom posúdenia pracovných skúseností, či vzdelania žalobcu ako ani za účelom preverenia (ne)dostatku uchádzačov o prácu u žalovaného. Ak potom žalobca spájal námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu aj s nevykonaním dôkazov za účelom posúdenia okolností týkajúcich sa jeho pracovných skúseností, či vzdelania alebo (ne)dostatku
uchádzačov o prácu u žalovaného, správny súd uvádza, že táto námietka nebola dôvodná, keď tieto okolnosti z už uvedených dôvodov nemali vo vzťahu k rozhodovaniu žalovaného relevanciu. 76. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že príslušný nadriadený nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie preskúmateľne odôvodnil, a to v liste RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019, pričom žalovaný potom tieto dôvody uviedol v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný (a tiež príslušný nadriadený) tak splnil povinnosť uloženú Krajským súdom v Bratislave v jeho zrušujúcom rozsudku. Z obsahu administratívneho spisu je celkom zrejmé, že v preskúmavanej právnej veci nejde o prípad, kedy by príslušný nadriadený iba konštatoval nesúhlas a neuviedol žiadny dôvod, resp. žiadnu okolnosť, ktorá ho viedla k vysloveniu predmetného nesúhlasu, ani o prípad, kedy by príslušným nadriadeným uvádzané dôvody, resp. okolnosti, ktoré ho viedli k vysloveniu predmetného nesúhlasu, nemali vôbec oporu v administratívnom spise. Správny súd napokon dodáva, že aj žalobca (presnejšie jeho právny zástupca) sa v podaní zo dňa 30.10.2019 vyjadroval (síce v stručnosti, ale predsa) k okolnostiam uvádzaným príslušným nadriadeným v liste RHCP Bratislava č. PPZ-HCPBA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019. 77. Sumarizujúc vyššie uvedené úvahy správny súd uzatvára, že správna úvaha príslušného nadriadeného, ktorej výsledkom bol jeho nesúhlas so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie, nebola svojvoľná. Pokiaľ ide o samotnú správnu úvahu príslušného nadriadeného, správny súd pripomína, že zákonodarca nestanovil žiadne hľadiská, ktoré by mal príslušný nadriadený zohľadniť pri zaujatí stanoviska k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, čím mu poskytol širokú mieru voľnosti. Správnu úvahu príslušného nadriadeného pri zaujatí stanoviska k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru by tak mohol správny súd reprobovať len vo výnimočných prípadoch, ak by napríklad bola založená na okolnostiach spočívajúcich v diskriminácii z dôvodu príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine. V preskúmavanej právnej veci ale správna úvaha príslušného nadriadeného nebola založená na takých okolnostiach, ktoré by bolo potrebné reprobovať. 78. Pokiaľ ide o osobu príslušného nadriadeného oprávneného zaujať stanovisko k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie, správny súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva, že už v mesiaci máj 2015, v ktorom žalobca vzal svoju žiadosť o uvoľnenie späť, bol riaditeľom RHCP Bratislava F. F. A. A. (v tej dobe presnejšie C. A. A.). Aj keby sa teda stanovisko k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie zaujímalo bezodkladne po jeho podaní, je zrejmé, že príslušným nadriadeným žalobcu by bol F. F. A. A. (v tej dobe presnejšie C. A. A.). Ten napokon ako príslušný nadriadený zaujal stanovisko k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie v októbri 2019. 79. Pokiaľ ide o namietanú zaujatosť príslušného nadriadeného (t.j. F. F. A. A.), správny súd v prvom rade uvádza, že zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru s inštitútom námietky zaujatosti neráta, a že na konanie podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) okrem výkonu rozhodnutia. V konaniach podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru teda nemožno použiť ustanovenia správneho poriadku o vylúčení zamestnancov správneho orgánu (orgánu verejnej správy). Akokoľvek ale zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru neráta s inštitútom námietky zaujatosti, pokiaľ je táto námietka v konaní podľa tohto zákona vznesená, je potrebné, aby sa s ňou príslušný orgán verejnej správy vysporiadal. 80. V nadväznosti na inštitút námietky zaujatosti v kontexte administratívneho konania správy súd pripomína, že námietka zaujatosti je právnym prostriedkom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť vylúčenie zamestnanca správneho orgánu (orgánu verejnej správy), u ktorého možno mať pochybnosť o jeho nepredpojatosti, z prejednávania a rozhodovania veci. Na základe námietky zaujatosti môže byť zamestnanec správneho orgánu (orgánu verejnej správy) z prejednávania a rozhodovania veci pochopiteľne vylúčený len vo vzťahu k ešte ním nerealizovaným úkonom, resp. rozhodnutiam. Vo vzťahu k už realizovaným úkonom, resp. rozhodnutiam zamestnanca správneho orgánu (orgánu verejnej správy) námietka zaujatosti nie je spôsobilým právnym prostriedkom na dosiahnutie nápravy. Nápravu vo vzťahu k už realizovaným úkonom, resp. rozhodnutiam zamestnanca správneho orgánu (orgánu verejnej správy) možno dosiahnuť len cestou opravného prostriedku. 81. Aj keď v konaniach podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru nemožno použiť ustanovenia správneho poriadku o vylúčení zamestnancov správneho orgánu (orgánu verejnej správy),
správny súd považuje za príhodné poukázať na stanovisko prezentované v odbornej literatúre vo vzťahu k právnej úprave uplatnenia námietky zaujatosti podľa právnej úpravy ustanovenej v správnom poriadku, v zmysle ktorého „zákon nevylučuje možnosť uplatniť námietku zaujatosti až v rámci odvolania. Druhostupňový správny orgán však už nemá možnosť vylúčiť zamestnanca prvostupňového správneho orgánu. V rámci druhostupňového konania sa iba posudzuje, či táto skutočnosť mohla mať vplyv na napadnuté rozhodnutie. Ak sa takáto skutočnosť preukáže, druhostupňový správny orgán rozhodnutie zruší a vec vráti prvostupňovému správnemu orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie“ (F., F., G., A., B., A., C., A., C., D.: Správny poriadok. Praha: C. G. H., 2022, s. 106). Z citovaného stanoviska vyplýva, že pokiaľ je námietka zaujatosti voči zamestnancovi prvostupňového správneho orgánu (orgánu verejnej správny) vznesená až v priebehu odvolacieho konania, o námietke zaujatosti sa už nevydáva osobitné rozhodnutie, ale to, či vo veci rozhodol zaujatý zamestnanec prvostupňového správneho orgánu (orgánu verejnej správy), sa posudzuje v rámci rozhodovania o odvolaní. Správny súd nevzhliadol žiadny rozumný dôvod, aby v odbornej literatúre prezentované stanovisko neaplikoval aj vo vzťahu k námietke zaujatosti vznesenej v konaní podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru. 82. Správny súd uvedomujúc si, že rozhodnutia súdnych orgánov iných štátov nie sú pre súdne orgány Slovenskej republiky nijako záväzné, a že v nich prezentované závery môžu byť v závislosti od skutkových a právnych okolností konkrétnych právnych vecí „iba“ zdrojom inšpirácie pre súdne orgány Slovenskej republiky, pripomína, že k stanovisku v zásade zhodnému s vyššie citovaným stanoviskom prezentovaným v slovenskej odbornej literatúre dospel pri interpretácii § 10 správneho poriadku aj český Najvyšší správny súd, keď konštatoval, že „o námietke zaujatosti pracovníkov správneho orgánu prvého stupňa uplatnenej až v odvolaní už síce nemalo význam rozhodovať samostatným uznesením, v rozhodnutí o odvolaní však bolo nutné posúdiť, či napadnuté prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané vylúčenými pracovníkmi, a pokiaľ by tomu tak bolo, či sa nejednalo o vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia“ (rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1As/19/2010 zo dňa 30.01.2013, ods. 31). 83. Vyššie uvedené závery ohľadne námietky zaujatosti vznesenej v konaní podľa zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru je podľa správneho súdu potrebné primerane aplikovať aj na preskúmavanú právnu vec. V preskúmavanej právnej veci totiž ide o prípad, kedy žalobca namietol zaujatosť F. F. A. A. ako svojho príslušného nadriadeného až v podaní zo dňa 30.10.2019, t.j. v čase, keď už F. F. A. A. zaujal stanovisko k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie, pričom toto stanovisko malo zásadný význam pre rozhodovanie žalovaného o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158. V danom prípade preto bolo potrebné namietanú zaujatosť F. F. A. A. posúdiť v rámci rozhodovania o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 a nie vydávať osobitné rozhodnutie o námietke zaujatosti. 84. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný namietanú zaujatosť F. F. A. A. v rámci rozhodovania o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 posudzoval. Miera detailu, akou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s namietanou zaujatosťou F. F. A. A., pritom bola determinovaná mierou konkretizácie okolností, ktorými žalobca odôvodňoval jeho zaujatosť. 85. V konkrétnostiach žalovaný k namietanej zaujatosti F. F. A. A. uviedol, že ten vo veci uvoľnenia žalobcu zo služobného pomeru nerozhodoval. V administratívnom konaní sa F. F. A. A. vyjadril k podanému odvolaniu proti personálnemu rozkazu č. 158 prostredníctvom svojho stanoviska zo dňa 05.06.2015 a následne dňa 0.10.2019 k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie, čo mu vyplývalo z titulu jeho funkcie riaditeľa RHCP Bratislava. O odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 nerozhodoval jeho príslušný nadriadený (t.j. F. F. A. A.), ale plk. A. I. J., riaditeľ úradu hraničnej a cudzineckej polície Prezídia Policajného zboru, ktorého zaujatosť žalobca nenamietal. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 skutočne rozhodoval A. I. J. a nie F. F. A. A.. Nemožno však opomenúť, že stanovisko k späťvzatiu žiadosti o uvoľnenie zaujal F. F. A. A., a že teda ten vo veci žiadosti o uvoľnenie konal. Bolo preto potrebné, aby žalovaný namietanú zaujatosť F. F. A. A. v rámci rozhodovania o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu č. 158 posúdil, čo aj urobil. 86. Žalovaný v súvislosti s namietanou zaujatosťou F. F. A. A. v napadnutom rozhodnutí uviedol, že námietka o jeho údajnej zaujatosti nemá právnu relevanciu a možno ju označiť za neopodstatnenú a nedôvodnú. Táto námietka, ako konštatoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí, bola vyjadrením subjektívnych pocitov a vnútorného presvedčenia žalobcu, ktoré nezodpovedalo objektívnej realite a skutočnému stavu veci (str. 20 napadnutého rozhodnutia).
87. Žalovaný sa ďalej vyjadril k žalobcom namietanej klamlivosti vyjadrení F. F. A. A. v liste RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019, ktorou žalobca odôvodňoval jeho zaujatosť. V tomto smere žalovaný dôvodne konštatoval, že F. F. A. A. tvrdenie o tom, že žalobca si mal pýtať pre seba tlačivo žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, a že mal informovať nadriadeného o úmysle podať si v najbližšej dobe, a to pravdepodobne v mesiaci február 2015, žiadosť o uvoľnenie, prevzal z písomnosti RHCP Bratislava č. PPZ-HCP-BA4-2015/006836-001 zo dňa 21.05.2015. Správny súd v súvislosti s namietanou klamlivosťou vyjadrení F. F. A. A. v liste RHCP Bratislava č. PPZ-HCPBA1-2019/000836-006 zo dňa 02.10.2019 a čerpaním dovolenky zo strany žalobcu dodáva, že žalobca síce vo vyjadrení zo dňa 30.10.2019 uvádzal, že dovolenku čerpal z dôvodu starostlivosti o rodinného príslušníka (nezaopatrené dieťa), avšak toto nijako nepreukázal. 88. Pokiaľ žalobca odôvodňoval zaujatosť F. F. A. A. tým, že ten nikdy nebol jeho nadriadeným, ale naopak vždy jeho podriadeným (i), že ten bol do funkcie príslušného nadriadeného ustanovený až po uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru (ii) a že nebol momentálne objektívne schopný vyhodnotiť po odbornej stránke služobnú činnosť žalobcu (iii), žalovaný dôvodne konštatoval, že F. F. A. A. po žiadnej stránke, teda ani po odbornej či kvalitatívnej, nehodnotil služobnú činnosť žalobcu. Napokon tvrdenie žalobcu, že F. F. A. A. nebol objektívne schopný vyhodnotiť po odbornej stránke jeho služobnú činnosť, skutočne predstavovalo len vyjadrenie subjektívnych pocitov a vnútorného presvedčenia žalobcu. Za vyjadrenie subjektívnych pocitov a vnútorného presvedčenia žalobcu možno považovať aj odôvodnenie zaujatosti F. F. A. A. tým, že žalobca mu viackrát vytkol nedostatky v plnení služobných úloh. Žalobca v tomto smere namietanú zaujatosť F. F. A. A. ani nijako nekonkretizoval uvedením okolností, za ktorých došlo k vytknutiu nedostatkov v plnení služobných úloh, a času, kedy došlo k vytknutiu nedostatkov v plnení služobných úloh, ako ani uvedením konkrétnych negatívnych dôsledkov vytknutia nedostatkov v plnení služobných úloh pre F. F. A. A., pričom ani netvrdil, že by F. F. A. A. vzniesol námietky voči vytknutiu nedostatkov v plnení služobných úloh, t.j. že by mal výhrady voči postupu žalobcu voči jeho osobe. 89. V nadväznosti na rozsudky, na ktoré žalobca poukázal v súvislosti s námietkou zaujatosti voči príslušnému nadriadenému (t.j. plk. F. A. A.), správny súd uvádza, že rozsudky Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15S/24/2015 zo dňa 09.10.2018 a sp. zn. 15S/27/2015 zo dňa 09.10.2018 sa týkali námietky zaujatosti vznesenej v daňovom konaní, pričom vylúčenie zamestnanca príslušného orgánu z daňového konania upravuje zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Tieto rozsudky preto v preskúmavanej právnej veci neboli relevantné. V nadväznosti na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23Sa/8/2017 zo dňa 12.02.2018 (a v konečnom dôsledku taktiež v nadväznosti na vyššie uvedené rozsudky Krajského súdu v Nitre) správny súd uvádza, že právnym názorom prezentovaným v rozhodnutí iného súdu tej istej inštancie nie je viazaný, a z dôvodov, ktoré už uviedol, zastáva názor, že pokiaľ je námietka zaujatosti voči zamestnancovi prvostupňového správneho orgánu (orgánu verejnej správny) vznesená až v priebehu odvolacieho konania, o námietke zaujatosti sa už nevydáva osobitné rozhodnutie, ale to, či vo veci rozhodol zaujatý zamestnanec prvostupňového správneho orgánu (orgánu verejnej správy), sa posudzuje v rámci rozhodovania o odvolaní. 90. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel správny súd k záveru, že žalobné námietky týkajúce sa namietanej zaujatosti príslušného nadriadeného (t.j. F. F. A. A.) neboli dôvodné. 91. Námietka žalobcu, že žalovaný prejudikoval rozhodnutie príslušného nadriadeného konštatovaním uvádzaným v jeho liste č. SPOU-PO6-2019/003807-002 zo dňa 13.09.2019, že po odstránení nedostatkov, na ktoré poukazujú súdy v predmetných rozsudkoch, bude následne táto vec prerokovaná v poradnej komisii ministra vnútra, po čom bude vydané nové druhostupňové rozhodnutie, nebola dôvodná. Predmetná písomnosť bola adresovaná žalobcovi a jej podstatou bolo informovanie žalobcu o tom, že žalovaný opätovne koná v predmetnej právnej veci, a že žalobca má možnosť vyjadriť sa v termíne do 04.10.2019. O textácii, ktorú žalovanému vytýka žalobca, možno dôvodne predpokladať, že predstavuje „štandardnú“ súčasť písomností žalovaného obdobného charakteru, pričom táto časť informuje adresáta odvolacieho konania, že o odvolaní bude opätovne rozhodnuté, a že bude vydané nové druhostupňové rozhodnutie. Žalovaný síce mohol a mal venovať viac pozornosti obsahu listu č. SPOU-PO6-2019/003807-002 zo dňa 13.09.2019, avšak vytýkaná textácia uvádzaná v tomto liste nepredstavuje takú vadu v postupe žalovaného, ktorá by odôvodňovala zrušenie
napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na list žalovaného č. SPOUPO6-2019/003807-001 zo dňa 13.09.2019 adresovaný RHCP Bratislava, ktorým žalovaný požiadal príslušného nadriadeného o vyjadrenie, či súhlasil a či súhlasí so späťvzatím žiadosti o uvoľnenie. Z tohto listu žalovaného vôbec nijako nevyplýva žiadne prejudikovanie rozhodnutia príslušného nadriadeného vo veci späťvzatia žiadosti o uvoľnenie. 92. Námietka žalobcu, že orgány verejnej správy sa jednoznačne mali vysporiadať s tým, z akého skutočného dôvodu bol žalobca odvolaný z dovtedajšej funkcie a prečo žalobcu nebolo možné previesť na funkciu, ktorá by zodpovedala jeho vzdelaniu a praxi, nebola v preskúmavanej právnej veci dôvodná. Predmetnom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní nebolo rozhodnutie o odvolaní žalobcu z dovtedajšej funkcie. Eventuálne rozhodnutie o odvolaní žalobcu z jeho funkcie bolo za podmienok stanovených zákonom samostatne spôsobilým predmetom správneho súdneho prieskumu. 93. Dôvodné neboli ani námietky žalobcu týkajúce sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí zhrnul priebeh predmetného administratívneho konania, citoval relevantné ustanovenia zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, resp. relevantné právne normy a následne rozsiahlo uviedol svoje právne úvahy a tiež to, ako sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu. Pokiaľ žalobca v rámci námietok proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia poukázal na to, že za náležité odôvodnenie nemožno považovať také, ktoré je len reprodukciou znenia zákona, na základe ktorého sa rozhoduje, správny súd poukazuje na to, že citácia relevantných právnych noriem predstavuje len nepatrnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Podstatnú časť napadnutého rozhodnutia tvoria právne úvahy žalovaného a vysporiadanie sa s námietkami žalobcu. 94. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 95. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 96. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.