Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/235/2019 1019201630 06. 06. 2025 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201630.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: S.M.S., spol. s r. o., so sídlom Pionierska 423, Dubnica nad Váhom, IČO: 31 610 811, zastúpený: Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Bottova 2A, Bratislava, IČO: 50 567 942, proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské Nivy 44/A, Bratislava, za účasti: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19. septembra 2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19. septembra 2019 a rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24. mája 2019 zrušuje a vec vracia prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. II. Žalobcovi
priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
III. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho poriadku 1. Žalobca sa včas podanou žalobou (29.11.2019) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19.09.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24.05.2019. Prvostupňovým rozhodnutím bola z dôvodov zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky zamietnutá žiadosť žalobcu zo dňa 31.01.2019 o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu – výrobky obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks + 1 súprava v cene X.XXX.XXX,- € z územia Slovenskej republiky na územie Ugandy pre zahraničného užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy. II. Priebeh administratívneho konania 2. Žalobca bol držiteľom povolenia obchodovať s výrobkami obranného priemyslu číslo P008/2016-1050, číslo rozhodnutia Po10/2016-1050, zo dňa 21. marca 2016. Žalobca doručil žalovanému dňa 31.01.2019 žiadosť, zaregistrovanú pod č. 559/19, o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu výrobky obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks + 1 súprava a cene X.XXX.XXX € z územia Slovenskej republiky na územie Ugandy pre zahraničného užívateľa Ministerstvo
obrany a záležitostí veteránov Ugandy (ďalej len „žiadosť o udelenie vývoznej licencie“) podľa 20 písm. b) zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOVOP“). 3. Žalovaný pred rozhodnutím požiadal o vyjadrenie sa k žiadosti, okrem iného, aj Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej aj „MZVaEZ“), ktoré bolo povinné sa k žiadosti vyjadriť podľa § 17 ods. 1 ZOVOP. Žalovaný rozhodnutím č. R-P-64/2019, č. 12073/2019-1050-17538 zo dňa 14.03.2019 prerušil konanie na dobu neurčitú na základe žiadosti ďalšieho účastníka konania, rovnako mu predĺžil lehotu na vyjadrenie sa. Ďalší účastník konania oznámil žalovanému listom č. 042717/2019-OKOZ-0076133 zo dňa 20.05.2019 svoje stanovisko (ďalej len „stanovisko“ alebo „stanovisko MZVaEZ“) s odôvodnením že: „zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením predmetnej licencie. Realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ 2008/944/SZBP, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu“ (ďalej len „Spoločná pozícia“). Záporné vyjadrenie je pre žalovaného záväzné podľa § 17 ods. 3 ZOVOP. 4. Žalovaný zamietol žiadosť žalovaného o udelenie vývoznej licencie z dôvodu: „zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky“ prvostupňovým rozhodnutím č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24. mája 2019, proti ktorému podal žalobca rozklad. Žalobca doručil dňa 01.07.2019 žalovanému žiadosť o nariadenie ústneho pojednávania podľa § 21 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), dvakrát vzniesol námietky o predpojatosti člena Stálej osobitnej komisie A. B. pre konanie o rozklade, lebo sa ako zamestnanec ďalšieho účastníka konania podieľal na vydaní stanoviska. Žalovaný dvakrát zamietol námietku o predpojatosti. 5. Minister hospodárstva rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 19303/2019-2061- 54284 zo dňa 19.09.2019. III. Žaloba 6. V podanej žalobe žalobca navrhol, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 19303/2019-2061-54284 zo dňa 19.09.2019, ako aj prvostupňové rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-110/2019, č. 12073/2019-1050-32345 zo dňa 24.05.2019 a podľa § 191 ods. 3 písm. a/, b/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a v spojení s § 27 ods. 1 SSP aj stanovisko MZVaEZ. V žalobe namietal, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dovoz bolo vydané na základe napadnutého stanoviska, ktoré neobsahovalo žiadne odôvodnenie. Z § 42 ods. 3 ZOVOP jednoznačne vyplýva, že odôvodnenie v rozsahu, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, s poukazom na skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, môže uviesť len žalovaný v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z predmetného ustanovenia, ani zo žiadneho iného ustanovenia, nevyplýva možnosť pre ďalšieho účastníka vydať neodôvodnené stanovisko. Na odôvodnenie stanoviska nemožno použiť § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP, ktorý sa vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z obsahu napadnutého stanoviska nie je možné zistiť ako ďalší účastník postupoval a dôvody jeho rozhodnutia. Žalobca aj v rozklade namietal neodôvodnenosť stanoviska, pričom minister sa v tomto smere vôbec s jeho argumentáciou nevysporiadal. Žalovaný pochybil, keď napadnuté stanovisko akceptoval a založil na ňom svoje rozhodnutie. 7. Žalobca mal tiež za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. Do Ugandy exportujú výrobky obranného priemyslu viaceré členské štáty EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko), pričom sú viazané rovnakými pravidlami upravujúcimi vývoz výrobkov obranného priemyslu ako Slovenská republika. Žalobca v konaní predložil kópie vývozných licencií vydaných Českou republikou, Bulharskom a Poľskom, pričom žalovaný dospel k záveru, že tieto nemožno porovnávať s predmetným prípadom, keďže sa vzťahujú na ľahkú vojenskú techniku, a teda nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou bola vydaná na tanky T- 55AM1, ktoré nemožno považovať za „ľahkú vojenskú techniku“. Takisto žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou
na kategóriu VM 4 (Bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti). Výrobky obranného priemyslu, pre ktoré žiadal žalobca vydanie vývoznej licencie, predstavujú o. i. aj kategóriu výrobkov obranného priemyslu VM 4. Navyše z administratívneho spisu nevyplýva, že by napadnuté stanovisko vyplývalo práve z charakteristiky výrobkov, ktorých sa vývozná licencia týkala a rovnako tak v administratívnom spise neexistuje dôkaz o tom, že by ľahká vojenská technika vyvezená do Ugandy nepredstavovala bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Nebolo tak zrejmé, na základe akých podkladov rozkladová komisia dospela k uvedenému záveru. Význam Ugandy ako stabilného partnera v regióne vyzdvihol aj bývalý poslanec Európskeho parlamentu B. C. vo svojom vyjadrení zo dňa 12.06.2019, o ktoré ho žalobca požiadal ako nezávislého odborníka na zahraničnú politiku, pričom žalovaný na uvedené vyjadrenie neprihliadal ako na subjektívne, hoci bolo založené na osobných skúsenostiach. Žalobca zdôraznil povinnosť správnych orgánov náležite zistiť skutočný stav veci, pričom činnosť, ktorú v Ugande p. C. vykonával a z ktorej svoje skúsenosti získal, bola preukázateľne verejnou činnosťou pri plnení úloh vo verejnom záujme, na ktoré bol poverený Európskou úniou. Jeho názor na postavenie a situáciu v Ugande bolo teda jednoznačne vyjadrením jeho objektívnych zistení. 8. Záver o tom, že udelenie licencie by bolo v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ, považoval žalobca za nesprávny. Neexistujú preukázateľné dôvody domnievať sa, že existuje riziko rozporu s kritériami Spoločnej pozície, ani relevantné závery štátnych orgánov, alebo medzinárodných organizácií, ktoré by konštatovali, že Uganda je ohrozením regionálneho mieru, bezpečnosti a stability alebo že hrozí, že sa zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, alebo že sa technológia alebo materiál opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok. Otázka reexportu bola jednoznačne vyriešená potvrdením pravosti certifikátu konečného užívateľa. V súvislosti s uistením, že nedôjde k reexportu sa uskutočnilo aj stretnutie v Nairobi, kde bola táto skutočnosť opäť bezvýhradne potvrdená. S poukazom na tieto dôkazy je nepochybné, že skutkový stav odporuje odvolávke na kritérium č. 7 Spoločnej pozície EÚ. 9. Vo vzťahu ku kritériu č. 4 Spoločnej pozície EÚ žalobca poukázal na situáciu v Ugande a postavenie tejto krajiny, najmä na spoluprácu s EÚ a pôsobenie v mierových misiách, ktoré nemôžu zakladať dôvod na vydanie negatívneho stanoviska z dôvodu, že by zamýšľaný príjemca vojenskú technológiu alebo materiál použil na agresiu proti inej krajine. Dôkazy, potvrdenia zo strany Ugandy, ako aj vyjadrenia zástupcov Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy a predstaviteľov Ugandy na spoločných stretnutiach jednoznačne potvrdili možnosť vývozu do Ugandy aj podľa článku 5 Spoločnej pozície EÚ. 10. Rovnako závery rozkladovej komisie o tom, že Česká republika a Poľsko notifikovali v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy z rovnako závažných dôvodov, nemajú oporu v spise. Nebolo tak zrejmé, akým spôsobom dospela rozkladová komisia k uvedenému zisteniu. Rozkladová komisia bez akéhokoľvek dôkazu považovala za relevantné, že aj Česká republika či Poľsko zamietli vývozné licencie do Ugandy, ale nezobrala do úvahy predložené dôkazy o licenciách udelených týmito členskými štátmi. Navyše správna úvaha ministra pri posudzovaní uvedených tvrdení a dôkazov nie je známa, keďže sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Konaním žalovaného, ako aj ďalšieho účastníka došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v prvom aj v druhom stupni, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 11. Žalobca zdôraznil, že bol porušený princíp jeho legitímneho očakávania, keďže žalovaný mu dňa 20.02.2019 udelil dovoznú licenciu na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska na účel exportu do Ugandy. Tieto výrobky obranného priemyslu mali byť súčasťou dodávky, ktorá sa mala vyviesť do Ugandy na základe vývoznej licencie, ktorá bola zamietnutá previazaným rozhodnutím. Vo februári 2019 vydal ďalší účastník súhlasné stanovisko na dovoz výrobkov obranného priemyslu, ktoré sa mali vyviesť do Ugandy, konečnému užívateľovi Ministerstvu obrany a záležitostí veteránov Ugandy, pričom na základe udelenia tejto licencie žalobca zintenzívnil a začal vykonávať rozsiahlejšie aktivity v súvislosti s predajom výrobkov obranného priemyslu do Ugandy, avšak licencia na vývoz tých istých výrobkov udelená nebola. V žiadosti o dovoznú licenciu bol jasne označený účel dovozu zo Srbska, a to reexport a aj konečný užívateľ v Ugande a taktiež skutočnosť, že ide o súčasť žiadosti o vývoznú licenciu z decembra 2018. Záver rozkladovej komisie, že žiadosť o dovoznú licenciu neobsahovala doklady vzťahujúce sa k plánovanému a presne určenému vývozu, považoval žalobca za účelové a nezodpovedajúce obsahu administratívneho spisu.
12. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy videl žalobca aj v tom, že prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie boli vydané bez toho, aby bol žalobca pred ich vydaním vyzvaný na vyjadrenie sa k ich podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne aby mal možnosť navrhnúť ich doplnenie. Podľa § 42 ods. 3 písm. b/ ZOVOP sa na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s taxatívne vymedzenými výnimkami. Medzi tieto výnimky nepatrí možnosť neumožniť využiť zákonné právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia. 13. Žalobca tiež poukázal na § 20 písm. c/ ZOVOP, podľa ktorého sa žiadosť o udelenie licencie zamietne, ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia o neudelení dovoznej licencie alebo vývoznej licencie a nezmenili sa skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti. Pokiaľ by mal žalobca zachované právo na oboznámenie sa s podkladmi a prvostupňový orgán by mu dal možnosť ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia sa oboznámiť s napadnutým stanoviskom, mohol by vyhodnotiť riziko neudelenia licencie z neho vyplývajúce a využiť zákonnú možnosť späťvzatia žiadosti o vývoznú licenciu. Žalobca tak v dôsledku nezákonného postupu správnych orgánov stratil možnosť udelenia licencie až na dobu troch rokov, pretože nielen že bolo vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení vývoznej licencie, ale žalobca ani nepozná skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti, a teda ani nevie, kedy a či sa už zmenili, aby mohol požiadať o vydanie licencie. Za neprijateľný žalobca považoval záver rozkladovej komisie, že prvostupňový správny orgán neporušil procesné práva účastníka konania, pretože akékoľvek prípadné vyjadrenie účastníka konania by v danom prípade nemalo žiadnu relevanciu. Uvedeným konštatovaním rozkladová komisia poprela zmysel a význam uvedeného inštitútu a arbitrárne odňala žalobcovi právo na obhajobu. 14. Za závažné porušenie ustanovení o konaní považoval žalobca skutočnosť, že na druhom stupni sa zúčastnil prejedávania veci A. D. B., ktorý sa už skôr zúčastnil na konaní ako zamestnanec ďalšieho účastníka pri vydávaní napadnutého stanoviska, ktoré bolo jediným dôvodom zamietnutia žiadostí o udelenie licencie na prvom stupni správneho konania, čo predstavuje jednoznačný konflikt záujmov. Účasťou zamestnanca, ktorý sa podieľal na vydaní negatívneho stanoviska v rozkladovej komisii, tento zamestnanec ďalšieho účastníka v podstate hlasoval o správnosti napadnutého stanoviska, na ktorého vydaní sa podieľal, čo bolo v priamom rozpore s účelom rozkladového konania ako opravného prostriedku. Žalobca mal za to, že bolo potrebné analogicky aplikovať § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z ktorého je zrejmé, že z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Člen rozkladovej komisie mal byť vylúčený, ak sa zúčastňoval na konaní nielen v rámci vydania meritórneho rozhodnutia, voči ktorému smeruje rozklad, ale aj na vydaní subsumujúceho správneho aktu - napadnutého stanoviska, z ktorého meritórne rozhodnutie vychádza. Len takýmto spôsobom bolo totiž možné dosiahnuť účel inštitútu obligatórneho vylúčenia podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku. V princípe došlo k tomu, že člen rozkladovej komisie posudzoval svoje vlastné vyjadrenie (na príprave ktorého sa osobne podieľal on, jeho podriadený, ako aj jeho nadriadená), ktoré bolo ako súčasť meritórneho rozhodnutia preskúmavané v rozkladovom konaní. A. B. sa podieľal na vydávaní napadnutého stanoviska, a preto nemohol byť členom rozkladovej komisie a z druhostupňového konania mal byť vylúčený. 15. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutie za rozporné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď v jeho odôvodnení prevažoval opis zistení a vyjadrení rozkladovej komisie, ktorá je len poradným orgánom ministra, vlastné odôvodnenie ministra je obsahovo všeobecné a nespĺňa zákonné náležitosti; neobsahuje vyjadrenie ministra, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov ani ako použil správnu úvahu, ani to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Napadnuté rozhodnutie sa tak javí ako rozhodnutie rozkladovej komisie. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný nevyhovel žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania, pričom p. B. rozkladová komisia vypočula a dala mu možnosť sa vyjadriť k napadnutému stanovisku, ktorým postupom došlo k porušeniu zásady rovnosti strán a k zvýhodneniu ďalšieho účastníka. IV. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že v napadnutom stanovisku ďalší účastník oznámil, že zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením vývoznej licencie, pretože realizácia obchodného
prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ. Keďže ďalší účastník predložil záporné vyjadrenie k udeleniu vývoznej licencie a previazaným rozhodnutím bola zamietnutá žiadosť z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky, žalovaný zamietol aj žiadosť žalobcu o udelenie dovoznej licencie z dôvodu jej priamej viazanosti na žiadosť o vývoz. Posúdenie žiadosti zo strany ďalšieho účastníka predstavuje zvrchované právo a predovšetkým zodpovednosť štátnej autority kontrolovať a regulovať medzinárodný obchod so zbraňami. Žalovaný napadnuté stanovisko rešpektoval, keďže záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka k žiadosti o udelenie dovoznej licencie má pre žalovaného podľa § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci charakter. Žalobca bol o dôvodoch záporného stanoviska osobne informovaný počas početných rokovaní u ďalšieho účastníka. Z napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že napadnuté stanovisko bolo poskytnuté procesne správne podľa § 17 ods. 1 a 2 ZOVOP a žalovaný nemal právomoc skúmať jeho obsah a uvádzané dôvody. 17. Pokiaľ žalobca namietal absenciu odôvodnenia napadnutého stanoviska, žalovaný mal za to, že toto bolo dostatočne odôvodnené zahraničnopolitickými dôvodmi a rozporom s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ, ktoré argumenty sú dostatočným zdôvodnením zamietavého stanoviska. Žalovaný mal zákonom stanovenú povinnosť ho v plnom rozsahu rešpektovať a nemohol sa od neho odkloniť. V nadväznosti naň zaslal ďalší účastník žalovanému i nesúhlas k žiadosti o dovoznú licenciu. Zároveň poukázal, že žiaden právny predpis neustanovuje obsahové náležitosti záväzného stanoviska, resp. rozsah odôvodnenia. Navyše záväzné stanovisko by ani nemalo byť podrobnejšie špecifikované, keďže takéto informácie by mohli byť predmetom ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie je jednoznačné a žalovaný sa v ňom dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade. 18. Skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia, plne vychádza z administratívnych spisov a má v nich oporu. Na žalobcom predložené stanovisko bývalého poslanca Európskeho parlamentu B. C. zo dňa 12.06.2019 o bezpečnostnej situácii v Ugande nemohol v konaní prihliadať, pretože je subjektívne, založené na osobných pocitoch a skúsenostiach. V licenčnom konaní je žalovaný povinný podľa § 17 ods. 3 ZOVOP prihliadať na záväzné stanovisko ďalšieho účastníka. 19. Podľa žalovaného princíp legitímneho očakávania nemožno uplatňovať vo vzťahu k objektívne rozdielnym prípadom. Porušením precedenčnej zásady by bolo, ak by žalovaný o totožných žiadostiach o udelenie licencií rozhodol odlišne (t. j. v jednom prípade by licenciu udelil a v inom prípade by jej udelenie zamietol). V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 1 Spoločnej pozície EÚ, podľa ktorého každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu podľa kritérií uvedených v článku 2. V súvislosti s udelením licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu určených na následný vývoz do Ugandy vo februári 2019 žalovaný uviedol, že ďalší účastník túto licenciu posudzoval výlučne ako dovoznú licenciu zo Srbska, pričom vyhodnocoval zahraničnopolitické aspekty a skúmal predloženú dokumentáciu len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je orgánu daná diskrečná právomoc. 20. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán ho opomenul vyzvať na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia, žalovaný uviedol, že neboli porušené jeho procesné práva, pretože akékoľvek prípadné vyjadrenie by v rámci licenčného konania nemalo žiadnu relevanciu. V predmetnom konaní bolo rozhodujúce záporné stanovisko ďalšieho účastníka, ktoré je zo zákona záväzné. Namietané konanie žalovaného nebolo takým procesným pochybením, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Žalobca ako podnikateľ musí znášať určité podnikateľské riziko spojené s tým, že obchoduje so špeciálnou komoditou a s rizikovou krajinou, pričom okrem vlastných obchodných záujmov musí rešpektovať záujem štátu na zabezpečení ochrany obchodovania s výrobkami obranného priemyslu a s tým súvisiacu osobitnú opatrnosť a starostlivé preverovanie každej podanej žiadosti. 21. O dvoch námietkach zaujatosti vznesených žalobcom proti A. B. bolo rozhodnuté tak, že A. B. nie je vylúčený z prejednávania a hlasovania v rozkladovej komisii v konaniach o rozkladoch žalobcu, pretože nebol preukázaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a súčasne sa v tej istej veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. A. B. sa nezúčastnil na prejednávaní a rozhodovaní danej veci na správnom orgáne prvého stupňa ani nevydal napadnuté stanovisko, toto vydala E. F., generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci MZV. Nebola tak narušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Rovnako nebol preukázaný vzťah osobného či majetkového záujmu A. B. k prejednávanej veci
a účastníkom konania alebo ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektivitu. Námietky zaujatosti boli formulované všeobecne bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré by nasvedčovali existenciu pomeru A. B. k veci alebo k účastníkom konania. V licenčnom konaní bol správnym orgánom žalovaný a nie ďalší účastník, pričom rozkladová komisia je iba odborným poradným orgánom ministra, ktorý nemá rozhodovaciu právomoc. V. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 22. Ďalší účastník konania navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Ďalší účastník žiadal podaním doručeným súdu z 09.03.2020 žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. V licenčnom konaní konanie realizuje Ministerstvo hospodárstva SR a § 42 ods. 3 ZOVOP je vo vzťahu k správnemu poriadku lex specialis, preto žalovaný nemôže bližšie uvádzať dôvody o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 ZOVOP. Ustanovenie § 42 ods. 3 ZOVOP cez výnimku zužuje všeobecné požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Pripustil, že odôvodnenie jeho záporného stanoviska je stručné (presne uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozsudku), ale podľa jeho názoru je možné z bodov 4. a 7. Spoločnej pozície vyvodiť konkrétne dôvody pre vydanie záporného vyjadrenia. Svoje záporné vyjadrenie odôvodnil poznatkami získanými v rámci výkonu vlastnej odbornej pôsobnosti. Podľa ďalšieho účastníka je ochrana správnymi súdmi v predmetnej oblasti „značne limitovaná“, lebo zahraničnopolitické záujmy sú mimoprávnou kategóriou. Neposkytnutie písomnosti ostatným stranám na účely možnosti vyjadriť sa k obsahu nie je v rozpore s právom garantovaným čl. 46 ods. 1 a 2 či čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ak ide o zahraničnopolitický záujem Slovenskej republiky. Tvrdí, že svoje negatívne vyjadrenie založil na dôvodoch chránených zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a so žalobcom komunikoval pred vydaním negatívneho stanoviska. Akékoľvek jeho vecné zdôvodnenie záporného stanoviska by bolo v rozpore s účelom § 42 ods. 3 ZOVOP. K námietke žalobcu o nezdôvodnení použitia kritérií 4 a 7 Spoločnej pozície odkázal na článok 1 spoločnej pozície, podľa ktorej každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu a konkrétne dôvody z kritérií č. 4 a 7 Spoločnej pozície tvoria utajovanú skutočnosť. Spoločná pozícia zaviedla oznamovací a konzultačný mechanizmus pre výmenu informácií pri zamietnutí vývozu zbraní, členské štáty pravidelne aktualizujú v informačnom systéme informácie o zamietnutých žiadostiach o udelenie licencií na vývoz. Informácie žalobcu o povolení vývozu výrobkov obranného priemyslu do Ugandy - kategória VM 4: bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti Českou republikou dňa 22.07.2019 a udelení licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy bulharským orgánom dňa 18.07.2019 nepovažuje za relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, lebo nejde o totožné druhy výrobkov. Ďalší účastník na svoju obranu uviedol, že si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie záporného vyjadrenia a zistil skutočný stav za súčinnosti s inými štátnymi orgánmi. 23. Ďalší účastník sa stotožnil s vyjadrením žalovaného v plnom rozsahu. Žalovaný a ďalší účastník majú v konaní o posudzovaní žiadosti o udelenie licencie na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu zákonom presne ustanovený rozsah a spôsob a v jeho medziach i v prejednávanej veci konali. Akékoľvek ďalšie úkony, napríklad aj vecné zdôvodnenie záporného vyjadrenia ďalším účastníkom by bolo v rozpore nielen s účelom § 42 ods. 3 ZOVOP, ale išlo by o svojvôľu pri vydávaní záporného vyjadrenia idúcu nad rámec zákona. VI. Replika žalobcu a vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu ďalšieho účastníka 24. Žalobca zotrval na tom, že záväzné stanovisko má formu rozhodnutia (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 6.3.2012) odvolávajúc sa na obsah rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dôvodom na absenciu odôvodnenia v stanovisku nemôžu byť utajované skutočnosti, lebo všetci jeho predstavitelia majú urobenú bezpečnostnú previerku. Absencia odôvodnenia stanoviska je v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy, spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Uganda nepatrí medzi štáty, s ktorými je zakázané obchodovať s výrobkami obranného priemyslu. Žalovaný neuviedol ani jeden dôkazný prostriedok, že existuje v Ugande zjavné riziko, že zamýšľaný príjemca by vojenskú technológiu alebo materiál, ktoré sa majú vyviesť, použil proti inej krajine alebo na násilné uplatnenie územných požiadaviek, resp. že existuje riziko, že sa v Ugande zmení použitie alebo cieľ vojenskej technológie alebo materiálu. K týmto skutočnostiam sa dôkazy v administratívnom spise
nenachádzajú. Žalobca nepopiera osobné stretnutia a rozsiahlu komunikáciu s ďalším účastníkom, ale práve z týchto stretnutí vyplýva, že žalobca splnil všetky požiadavky určené ďalším účastníkom, napr. potvrdenie pravosti certifikátu konečného užívateľa, zorganizovanie stretnutia zástupcov Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy a Veľvyslanectva SR v Nairobi. Konkrétne požiadavky pritom boli od A. D. B. ako riaditeľa Odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu, ktorý bol na rokovaniach prítomný. Namieta však, že osobné stretnutia, emaily či rozhovory nenahradia zákonné náležitosti stanoviska. Pokiaľ ďalší účastník disponoval poznatkami o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, tak o tom neinformoval členské štáty EÚ alebo partnerské krajiny NATO, lebo niektoré iné členské štáty EÚ a NATO (Česká republika, Poľsko, Bulharsko) export výrobkov obranného priemyslu do Ugandy umožňovali. 25. Žalobca poukazuje na to, že v administratívnom spise je síce zápisnica č. 3/2019 zo dňa 13. 09.2019 zo zasadnutia rozkladovej komisie (ďalej len „Zápisnica č. 3/2019“), ale v podstate ide o kópiu druhostupňového rozhodnutia. V administratívnom spise sa však nenachádza žiadny dôkazný prostriedok vykonaný ministrom hospodárstva ako správnym orgánom, ktorým by zaobstaral dôkazy, že Česká republika, Poľsko alebo Bulharsko oznámili členským krajinám, že zamietli vývozné licencie na vývoz do Ugandy. Na druhej strane mal druhostupňový správny orgán k dispozícii dôkazy, že členské krajiny ako Česká republika, Bulharsko a aj Poľsko v rovnakom období roku 2019 povolilo vývoz vojenského materiálu do Ugandy, v administratívnom spise sa nachádzajú licencie o vývoze. Vydanie dovoznej licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska s následným reexportom do Ugandy v rovnakom obchodnom prípade a následné negatívne stanovisko a zamietnutie vývoznej licencie v rovnakej veci považuje za porušenie zásady legitímnych očakávaní. Žalovaný mu vydal za posledných 10 rokov 15 rozhodnutí o udelení vývoznej licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy, a preto mu mala byť daná možnosť v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia, lebo záporné stanovisko má pre neho následok nemožnosť žiadať žalovaného nasledujúce tri roky (§ 20 písm. c/ ZOVOP) o vývoznú licenciu, resp. dovoznú licenciu na výrobky obranného priemyslu s reálnou možnosťou jej udelenia. Ak by ho vyzval žalobca na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, mohol odvrátiť tieto negatívne dôsledky využijúc možnosť zobrať späť návrh na vydanie vývoznej licencie. Žalobca ďalej namietal odôvodnenie druhostupňového správneho orgánu, v ktorom sa žalovaný nevysporiadal s dôkazmi, že E. C. F. (ako generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci) stanovisko sama nevypracovala, podklady pripravili podriadení zamestnanci z odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu na čele s riaditeľom A. D. B.. 26. Žalobca zotrval na svojej žalobe v celom rozsahu. Stanovisko ďalšieho účastníka konania má formu rozhodnutia, lebo obsahuje konštitutívny a záväzný prvok pre iné subjekty, preto musí obsahovať odôvodnenie (rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 06.03.2012) aplikujúc Správny poriadok ako lex generalis. Nesúhlasí, aby sa na odôvodnenie stanoviska použil § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP, lebo ten sa vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Odôvodnenie stanoviska je založené na stručných a nepresných dôvodoch, len citácia zákonných ustanovení nie je dostatočným odôvodnením (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž/27/1999, rozhodnutie NSS ČR, Boh. A 2948/23). Ďalší účastník až v rámci argumentácie v súdnom konaní spomína utajované skutočnosti a zahraničnopolitické záujmy SR, ale pokiaľ existujú skutočnosti podliehajúce režimu zákona o utajovaných skutočnostiach ako podklad pre rozhodnutie, musí byť zabezpečená reálna preskúmateľnosť týchto rozhodnutí (nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 308/2011). VII. Duplika žalovaného, vyjadrenie ďalšieho účastníka konania a vyjadrenie žalobcu 27. Žalovaný v podanej duplike zotrval na svojom vyjadrení k podanej žalobe. 28. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení zo dňa 31.10.2020 opätovne poukázal na § 17 ods. 1 až 3 ZOVOP s tým, že zákonodarca neustanovil žiadne formálne ani kvalitatívne požiadavky na vyjadrenia štátnych orgánov uvedených v § 17 ods. 1 ZOVOP. Záporné stanovisko vydané v predmetnom licenčnom konaní obsahuje odôvodnenie, že „realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 spoločnej pozície Rady 2008/944/SZBP, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu.“ Z obsahu kritérií bodov 4. a 7. uvedeného právneho aktu EÚ je možné vyvodiť konkrétne dôvody pre vydanie záporného vyjadrenia. ZOVOP neustanovuje
pre vyjadrenia určených orgánov žiadne formálne ani kvalitatívne požiadavky. Žalovaný nemôže bližšie uvádzať dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žiadosti o licenciu, ale obmedzí sa iba na konštatovanie, že ide o zahraničnopolitické záujmy Slovenska. Dôvod tejto úpravy je snaha zabrániť zverejneniu zistených skutočností a využitých pracovných postupov, z ktorých sa dospelo k poznatkom, podľa ktorých by udelenie licencie bolo v rozpore so zahraničnopolitickými záujmami Slovenskej republiky. Ak existuje takéto zúženie požiadaviek na obsahové náležitosti rozhodnutia vydaného žalovaným, nemôže nastať situácia, že sa táto výnimka nevzťahuje na záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka vydaného podľa § 17 ods. 3 ZOVOP. Ak by sa pripustil výklad žalobcu, že záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka má byť riadne odôvodnené a následne by pre písomné rozhodnutie správneho orgánu, ktoré sa opiera o záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka, malo mať odôvodnenie založené iba na konštatácii zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky, ustanovená výnimka by stratila svoj zákonný účel a zmysel. 29. Žalobca k vyjadreniam žalovaného a ďalšieho účastníka uviedol, že v postupe žalovaného ako aj ďalšieho účastníka konania došlo k závažným neoprávneným zásahom do jeho práv a právom chránených záujmov. Porušenia sú hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru. Prvostupňové, ako aj druhostupňové administratívne rozhodnutie spolu so stanoviskom ďalšieho účastníka konania sú postihnuté vadami, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. VIII. Pojednávanie 30. Podľa § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 398/2022 Z.z. (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) prešiel výkon súdnictva od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z uvedeného dôvodu je spis Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/235/2019 vedený na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-2S/235/2019. 31. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 SSP v spojení s § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní dňa 06.06.2025 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil postupom podľa § 137 ods. 3 prvá veta SSP v prítomnosti žalovaného. IX. Relevantné právne predpisy 32. Podľa § 17 ods. 1 ZOVOP ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60 dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu a Národný bezpečnostný úrad. 33. Podľa § 17 ods. 2 ZOVOP orgány uvedené v odseku 1 a Slovenská informačná služba sú povinní sa k žiadosti ministerstva hospodárstva vyjadriť do 30 dní odo dňa jej doručenia. 34. Podľa § 17 ods. 3 ZOVOP vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter okrem záporného vyjadrenia ministerstva zahraničných vecí k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktoré je pre ministerstvo hospodárstva záväzné. 35. Podľa § 20 písm. b/ ZOVOP ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť o udelenie licencie, ak je to odôvodnené zahraničnopolitickými alebo bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky alebo je to v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná. 36. Podľa § 42 ods. 3 písm. a/ ZOVOP na rozhodovanie o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť podľa § 11 a na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o licenciu podľa § 20, rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie globálnej transferovej licencie podľa § 25 ods. 6 a rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie individuálnej transferovej licencie podľa § 26 ods. 7 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s týmito odchýlkami: odôvodnenie rozhodnutia o tom, že sa zamieta žiadosť o vydanie povolenia na obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť, obsahuje iba skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky.
37. Podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. 38. Podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu (§ 9) je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie. 39. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. 40. Podľa § 21 ods. 3 Správneho poriadku ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak. 41. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 42. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. X. Posúdenie veci správnym súdom 43. Vecne a miestne príslušný správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho vydaniu prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 44. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že zamietol žalobcovu žiadosť o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM6) v množstve 12 ks + 1 súprava a cene X.XXX.XXX,- € zo Slovenskej republiky do Ugandy pre zahraničného užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy z dôvodu negatívneho stanoviska ďalšieho účastníka konania a druhostupňový správny orgán potvrdil rozkladom napadnuté prvostupňové rozhodnutie. 45. Vadou v konaní, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že vo veci sa na rozhodovaní v druhom stupni podieľal zamestnanec, u ktorého existovali zákonné dôvody pre vylúčenie, keďže sa podieľal na príprave napadnutého stanoviska a následne bol aj členom rozkladovej komisie. 46. Správny súd nespochybňuje, že s námietkami zaujatosti vznesenými žalobcom proti A. B. sa žalovaný procesne vysporiadal v priebehu administratívneho konania. Tieto procesné rozhodnutia však nie sú spôsobilým predmetom samostatného súdneho prieskumu. Právo na to, aby vo veci konal nepredpojatý (nezaujatý a nestranný) zamestnanec orgánu verejnej správy či člen konajúceho správneho orgánu má procesný charakter. Z povahy veci súčasne vyplýva, že samotným rozhodnutím o nevylúčení podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku nemôžu byť dotknuté subjektívne práva účastníka správneho konania, pretože tieto sú v danom prípade spojené až s vydaním meritórneho alebo konečného rozhodnutia. Ak sa preukáže, že vo veci bolo rozhodnuté osobou predpojatou či zaujatou, táto skutočnosť môže mať dopad na zákonnosť vo veci vydaného rozhodnutia. V medziach správneho súdnictva sa daná skutočnosť preskúmava (až) v rámci prieskumu zákonnosti meritórneho, resp. konečného rozhodnutia vo veci (bližšie body 12, 13 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžrk/5/2021 zo dňa 13.07.2022).
47. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že A. B. sa zúčastnil druhostupňového konania ako člen rozkladovej komisie. Námietka zaujatosti žalobcu bola zamietnutá, a to po vyjadrení A. B., že napadnuté stanovisko bolo prijaté v osobitnom postupe, ktorého nebol súčasťou; predseda rozkladovej komisie tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku má A. B. pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom alebo sa v tejto veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. 48. Skutočnosť, že A. B. sa podieľal na tvorbe a príprave napadnutého stanoviska je vzhľadom na obsah administratívneho spisu nesporná, pričom správny súd poukazuje na § 9 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý upravuje dôvody pre vylúčenie člena komisie u toho, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Okolnosť, že A. B. nebol zamestnancom žalovaného, ale ďalšieho účastníka konania je v tejto súvislosti bez právneho významu, keď bol bezpochyby účastný v konaní pred orgánom prvého stupňa. Žalovaný, respektíve predseda rozkladovej komisie, mal prijať všetky racionálne opatrenia, ktoré je možné od neho očakávať za účelom zabránenia tomu, aby členom rozkladovej komisie bol zamestnanec, ktorý sa podieľal pri príprave podkladov na vyhotovenie napadnutého (zamietajúceho) stanoviska, ktorého obsah bol pre žalovaného záväzný. 49. Na základe uvedeného bol u A. B. zákonný dôvod pre vylúčenie podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho poriadku, pričom nebol podstatný spôsob jeho komunikácie so žalobcom, ale výlučne tá skutočnosť, že sa zúčastnil konania na prvom stupni a mal tak už skôr vedomosť o veci, ktorá bola predmetom konania o rozklade, a to práve v súvislosti s prípravou podkladov pre ďalšieho účastníka v rámci prvostupňového konania. 50. Vláda Slovenskej republiky 6. novembra 2002 schválila uznesenie č. 1211/2002 k návrhu zásad vlády SR na zriaďovanie a činnosť osobitných (rozkladových) komisií. Tieto zásady sa vzťahujú na všetky ústredné orgány štátnej správy (ministerstvá aj ostatné ústredné orgány štátnej správy). S ohľadom na zabezpečenie nestrannosti je nevyhnutné podčiarknuť práve tú časť uznesenia, podľa ktorej nesmie byť členom komisie tá osoba, ktorá vykonáva svoj zamestnanecký pomer na útvare ústredného orgánu, ktorého prvostupňové rozhodnutia komisia prejednáva. (Horvat, M.: Osobitosti rozkladu ako riadneho opravného prostriedku, In: Kolegiální orgány ve veřejné správě, Zborník z medzinárodnej konferencie, 2013, s. 46). 51. Rovnako ako dôvodnú posúdil správny súd námietku o porušení procesných práv žalobcu, ktorý nedostal možnosť sa vyjadriť k podkladom prvostupňového rozhodnutia, pričom druhostupňový orgán túto vadu nijako nezhojil, keď len uviedol, že akékoľvek vyjadrenie žalobcu by nemalo žiadnu relevanciu. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol žalovaný povinný dať žalobcovi možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie; nie je vecou žalovaného vyhodnocovať relevanciu využitia zákonného práva zo strany žalobcu. Bolo na žalobcovi, aby uvážil, či právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku využije a žalovaný bol povinný využitie daného oprávnenia umožniť. Uvedeným postupom žalovaný zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pričom ani v konaní o rozklade táto vada nebola zhojená, keďže žalobcovi nebol daný priestor vyjadriť sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia. 52. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj ako celok, keď jeho obsah v zásade tvorí len prepis zo zasadnutia rozkladovej komisie, pričom vlastná úvaha ministra predstavuje len všeobecné zdôraznenie správnosti postupu prvostupňového orgánu a vyhodnotenie námietok žalobcu uvedených v rozklade ako nerelevantných, pričom takéto odôvodnenie nezodpovedá zásade zákonnosti ovládajúcej administratívne konanie ani zásadám dobrej verejnej správy. Bolo povinnosťou druhostupňového odvolacieho orgánu (ministra) sa zaoberať námietkami žalobcu vznesenými v rozklade. V napadnutom rozhodnutí síce bolo uvedené, že rozkladová komisia má iba poradný hlas a správnym orgánom je minister, avšak práve správna úvaha ministra úplne absentuje. Správny súd poukazuje, že rozhodnutie poradnej odvolacej (rozkladovej) komisie poňaté do jej zápisnice z rokovania o rozklade nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu v správnom súdnictve, keďže poradná komisia nevydáva záväzné rozhodnutie a druhostupňový správny rozklad rozhodujúci o rozklade nie je jej rozhodnutím viazaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/31/2011 zo dňa 18.04.2012).
53. Pokiaľ žalobca predložil licencie o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z Českej republiky, Bulharska, Poľska, nie je zrejmé, na základe akých podkladov žalovaný dospel k záveru o tom, že tieto licencie sa vzťahujú na iný typ vojenského materiálu. Rovnako za nepodložený považoval správny súd záver o rešpektovaní princípu legitímnych očakávaní vo vzťahu k skôr udelenej licencii pre dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska, keď žalovaný uviedol, že táto licencia bola posudzovaná len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. 54. Vo vzťahu k odôvodneniu stanoviska ďalšieho účastníka konania správny súd dospel k záveru, že ZOVOP neustanovuje jeho konkrétne obsahové náležitosti. Ust. § 42 ods. 3 ZOVOP ustanovuje výnimku na odôvodnenie rozhodnutia, že takéto rozhodnutie obsahuje iba skutočnosť, že ide o obranné, zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky. Ak by malo byť odôvodnené stanovisko ďalšieho účastníka konania, nemala by takáto zákonná výnimka žiadny zmysel. Pojem zahraničnopolitické záujmy sú mimoprávnou kategóriou a v pôsobnosti ďalšieho účastníka je práve posúdenie zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky. 55. Súd vyhodnotil za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav vzatý orgánom verejnej správy druhého stupňa za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a to z nasledovných dôvodov: V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia je konštatované, že žalobcov argument o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z členských štátov EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko) je zavádzajúcim, ale už v odôvodnení absentuje odôvodnenie tohto tvrdenia a v administratívnom spise nie je založená žiadna listina, ktorá by toto tvrdenie potvrdzovala. Naopak, v administratívnom spise sa nachádzajú kópie vývozných licencií doložené žalobcom preukazujúce, že niektoré iné krajiny majú vydanú vývoznú licenciu na výrobky obranného priemyslu do Ugandy, pričom z obsahu licencií je zrejmý aj druh týchto výrobkov. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa uvádza, že u vyššie uvádzaných krajín išlo výrobky ľahkej vojenskej techniky, že nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. V administratívnom spise je vývozná licencia vydaná v Českej republike vydaná na tanky T- 55AM1, ale absentujú tu akékoľvek listiny preukazujúce tvrdenie, že ide o ľahkú vojenskú techniku, resp. dôkazy preukazujúce, ktoré zbrane samo o sebe toto bezpečnostné riziko či ohrozenie zahraničnopolitických záujmov predstavujú. Ďalej v administratívnom spise súdu chýba rozhodnutie, resp. iná listina preukazujúca zamietnutie vývozu vojenského materiálu identického charakteru z Českej republiky do Ugandy, hoci druhostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že na zamietnutý vývoz prihliadal. Tento argument sa týka aj chýbajúcich dôkazov k tvrdeniam druhostupňového správneho orgánu v odôvodnení, že: a) aj Česká republika a Poľsko notifikovali iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru; b) „z dôvodu poznatkov o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, uvedené závažné dôvody ohrozujú zahraničnopolitické záujmy a medzinárodnú kredibilitu Slovenskej republiky“. Súd si teda nemal ako tieto tvrdenia overiť. Žalovaný síce v odôvodnení odkazuje na obsah listu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale súd je toho názoru, že len list adresovaný žalobcovi dokonca mimo administratívneho konania (lebo samotný minister v liste uviedol, že žiadosť o prehodnotenie záporného stanoviska nemá oporu v správnom konaní a zákon mu nedáva možnosť stanovisko prehodnotiť) nemôže byť relevantným dôkazom na vydanie tak závažného nesúhlasného záväzného stanoviska, na ktorom by druhostupňový správny orgán mal potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. 56. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP). Žalovaný v ďalšom konaní opätovne posúdi žiadosť žalobcu o vydanie dovoznej licencie a vo veci znovu rozhodne, rešpektujúc procesné práva žalobcu, pričom svoje rozhodnutie je povinný riadne a náležite odôvodniť. Žalovaný je povinný zostaviť rozkladovú komisiu, ktorej členom nebude A. D. B. a ani iný zamestnanec, ktorý sa podieľal na príprave stanoviska ďalšieho účastníka.
57. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. 58. Ďalšiemu účastníkovi správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal podľa § 169 SSP, keďže mu v konaní nebola uložená taká povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy vznikli. 59. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).