Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-4Sa/55/2019 1019201058 15. 01. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:1019201058.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/X, XXX XX B., právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX z XX. XXXX XXXX, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava číslo XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo X. XXXXXXX XXXX bol žalobcovi, ako inému poistencovi, podľa § 30, § 49 ods.1, § 49 ods.2 písm. d), § 53 a § 55 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“, príp. „zákon o sociálnom poistení“) priznaný nárok na materské za obdobie od 16. októbra 2018, za obdobie, počas ktorého je splnená podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti, najdlhšie do uplynutia 28 týždňov od vzniku nároku na materské za predpokladu, ak sú splnené aj ostatné podmienky nároku na materské. 2. Následne Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vydala rozhodnutie č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX, ktorým podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi od 22. októbra 2018 zanikol nárok na materské. Nárok na materské nemá žalobca v období, kedy neposkytuje dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky. Rozhodnutie o zániku nároku na materské pobočka žalovanej odôvodila tým, že účelom nemocenského poistenia je okrem iného poskytnúť poistencom finančnú kompenzáciu pre prípad straty príjmu v dôsledku materstva, resp. starostlivosti o dieťa. Podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti je splnená iba v prípade, ak otec prevzal od matky starostlivosť, ktorú do prevzatia zabezpečovala dieťaťu matka. V prípade, ak sa preukáže, že otec dieťaťa po tom, čo prevzal dieťa do svojej starostlivosti, opätovne začal vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá mu znemožňuje poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa, otec dieťaťa nespĺňa jednu z podmienok nároku iného poistenca na materské (podmienku prevzatia starostlivosti o dieťa). Šetrením pobočka žalovanej zistila, že od 22. októbra 2018 žalobca uzavrel nový pracovný pomer ako zamestnanec zamestnávateľa D. E. F. F., F., pričom z uvedeného zamestnania dosahuje príjem. Na základe týchto skutočností prvostupňový orgán dospel k záveru, že žalobca prestal v období od 22.10.2018 poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa.
3. Žalobca napadol rozhodnutie pobočky žalovanej vo veci zániku nároku na materské odvolaním, v ktorom namietal nesprávne právne posúdenie veci správnym orgánom prvého stupňa, spočívajúce v nesprávnej aplikácii noriem upravujúcich nárok na materské na zistený skutkový stav. Žalobca mal za to, že dôvody rozhodnutia prvého stupňa nemajú oporu v ustanoveniach § 49 ZSP, upravujúcich nárok na materské iných poistencov, pretože z týchto nevyplýva požiadavka zákona, aby otec dieťaťa nevykonával pracovnú činnosť, a to ani explicitne ani na základe výkladu neurčitého pojmu starostlivosť o dieťa. V tejto súvislosti žalobca dôvodil, že tento pojem je potrebné pre účely uznania nároku na materské vykladať v súlade s jeho definíciou obsiahnutou v zákone č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodičovskom príspevku“), dodajúc, že povinnosť osobnej starostlivosti bola z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku vypustená s účinnosťou od 1. januára 2011, pričom z dôvodovej správy k novele vyplýva, že jej účelom bolo umožniť rodičom, aby aj v období poberania rodičovského príspevku (mutatis mutandis platí aj pre poberanie materského) mohli prispieť k zlepšeniu príjmovej situácie rodiny vykonávaním pracovnej činnosti. Žalobca dal do pozornosti, že Sociálna poisťovňa bežne rozhoduje o priznaní rodičovského príspevku aj keď rodičia vykonávajú pracovnú / zárobkovú činnosť, čo je v rozpore so zákazom diskriminácie v sociálnom zabezpečení v oblasti prístupu a poskytovania sociálneho poistenia. 4. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXX XXXX potvrdila prvostupňové rozhodnutie vo veci zániku nároku na materské a odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia žalovanej vyplýva, že táto mala preukázané, že žalobca u zamestnávateľa D. E. F., pobočka poisťovne z iného členského štátu, pred nástupom na rodičovskú dovolenku vykonával prácu naposledy 15. októbra 2018. Od 16. októbra 2018 mu bola poskytnutá rodičovská dovolenka na prehĺbenie starostlivosti o dieťa podľa § 166 ods. 2 Zákonníka práce, v tento deň prevzal do starostlivosti dieťa G. B.. Krátko na to, dňa 22. októbra 2018 vznikol žalobcovi nový pracovný pomer u zamestnávateľa D. E. F. F., F. a od tohto dňa opätovne vykonával prácu na plný pracovný úväzok, dosahoval porovnateľný príjem, pričom pracovný pomer bol uzatvorený na dobu určitú do 30. marca 2019 a v skutočnosti skončil dňa 31. marca 2019 (ako vyplynulo z informácií od zamestnávateľa). Po skončení tohto pracovného pomeru navrhovateľ znova dosahoval príjem u zamestnávateľa D. E. F., pobočka poisťovne z iného členského štátu. Matka dieťaťa sa nevrátila do pracovného procesu, čerpala u svojho zamestnávateľa od 29. apríla 2018 rodičovskú dovolenku, súčasne bola evidovaná ako povinne dôchodkovo poistená osoba z dôvodu riadnej starostlivosti o dieťa (tzv. poistenec štátu). Žalovaná vyhodnotila aj v spise založenú pracovnú zmluvu medzi žalobcom a zamestnávateľom D. E. F. F., F., z ktorej jej vyplynul dohodnutý ustanovený týždenný pracovný čas podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce, t. j. v maximálnom časovom rozsahu, ako aj vyhodnotila prehľad platieb, z ktorých jej vyplynulo, že pred 16. októbrom 2018 dosahoval žalobca porovnateľný príjem ako u zamestnávateľa D. E. F. F., F.. Žalovaná považovala žalobcom deklarovanú starostlivosť o dieťa v období od 22. októbra 2018 za nereálnu. Z okolností predmetného prípadu preto žalovanej vyplynulo, že žalobca od 22. októbra 2018 nespĺňa jednu z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca, a to podmienku poskytovania starostlivosti dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a od 1. apríla 2019 ani podmienku absencie príjmu ustanovenú v § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Z uvedených dôvodov žalovaná dospela k záveru, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nárok na materské od 22. októbra 2018 zanikol. II. Rozsah a dôvody žaloby 5. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca včas správnu žalobu v sociálnych veciach podľa § 199 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej a navrhol, aby správny súd napadnuté rozhodnutie žalovanej, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 6. Žalobca zrekapituloval skutkové okolnosti predchádzajúce vydaniu napádaných administratívnych rozhodnutí a namietal ich nezákonnosť z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. S poukazom na všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky (§ 30 zákona o sociálnom poistení) a osobitné podmienky nároku na materské iného poistenca (§ 49 zákona o sociálnom poistení) uviedol, že pri posudzovaní príjmu sa prihliada iba na príjem z toho nemocenského poistenia, z ktorého si zamestnanec
uplatnil nárok na materské. Ak by zamestnanec počas obdobia trvania dôvodu na poskytovanie materského poberal príjem vyplývajúci z existencie nemocenského poistenia, z ktorého si uplatnil nárok na materské a uvedený príjem by sa považoval za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, za uvedené obdobie by zamestnanec nespĺňal všeobecné podmienky nároku na materské. Ak by sa však tento zamestnanec počas poberania materského zamestnal u iného zamestnávateľa, alebo ak by so svojím pôvodným zamestnávateľom uzavrel novú pracovnú zmluvu zakladajúcu ďalšie povinné nemocenské poistenie zamestnanca, existujúci nárok na materské predmetnému zamestnancovi by táto skutočnosť neovplyvnila, a to ani v prípade, ak by v čase poberania materského mal z uvedených pracovnoprávnych vzťahov príjem, ktorý by bolo možné považovať za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Poukázal, že nárok na materské si uplatnil z poisteného vzťahu zamestnanca zamestnávateľa D. E. F., pobočka poisťovne z iného členského štátu. K osobitným podmienkam nároku na materské iného poistenca uviedol, že jedinou spornou osobitnou podmienkou nároku na materské iného poistenca v predmetnom prípade je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. Za účelom preukázania splnenia osobitných podmienok nároku na materské vrátane spornej podmienky prevzatia dieťaťa do starostlivosti žalobcom mal žalovaný v rámci spisovej dokumentácie k dispozícii Dohodu otca s matkou dieťaťa o prevzatí ich dieťaťa do starostlivosti otca uzatvorenú medzi žalobcom a matkou dieťaťa, podľa ktorej žalobca prebral do svojej starostlivosti od 16.10.2018 dieťa G. B.. Bol toho názoru, že z § 49 nevyplýva, aby iný poistenec nemohol vykonávať pracovnú činnosť. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo samotného výkladu neurčitého, resp. sporného pojmu „starostlivosť o dieťa“, nakoľko predmetný pojem nemá vlastnú legálnu definíciu na účely sociálneho poistenia. Poukázal, že tento pojem je osobitne definovaný v zákone o rodičovskom príspevku v § 3 ods. 3. Pre účely priznania nároku na materské je nutné pojem starostlivosť o dieťa obsiahnutý v § 49 zákona o sociálnom poistení vykladať v súlade s jeho definíciou podľa zákona o rodičovskom príspevku, nakoľko v zmysle princípu terminológie jednoty je nutné rovnaké pojmy používať v rovnakom význame naprieč celým právnym poriadkom. Poukázal, že riadnu starostlivosť je pritom možné poskytovať dieťaťu osobne, pomocou inej plnoletej fyzickej osoby, ba dokonca aj pomocou právnickej osoby. 7. Podľa názoru žalobcu teda žiadny právny predpis nezakazuje otcovi dieťaťa po dobu poberania materského vykonávať závislú prácu. Otec dieťaťa síce nesmie mať príjem z nemocenského poistenia, z ktorého sa posudzoval nárok na materské, avšak zákon o sociálnom poistení a ani žiadny iný právny predpis nezakazuje mať osobe príjem z iného nemocenského poistenia. Ak aj dôjde ku uzatvoreniu nového pracovnoprávneho vzťahu u nového alebo aj pôvodného zamestnávateľa, poistenec si stále môže uplatniť nárok na materské a nový pracovnoprávny vzťah nemá vplyv na vznik tohto nároku, pretože poistenec nemá príjem z nemocenského poistenia, z ktorého si uplatnil nárok na materské. Zároveň zo samotného ust. § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku nevyplýva, že by sa vyžadovala nepretržitá 24-hodinová starostlivosť o dieťa rodičom, ktorý poberá materské. 8. Poukázal tiež na diskriminačný rozmer postupu žalovanej. Podľa jeho názoru, postupom žalovaného došlo k menej priaznivému zaobchádzaniu s osobami, ktoré požiadali o materské dávky v období od 1. októbra 2018 v porovnaní s osobami, ktoré túto žiadosť podali pred týmto dátumom. III. Vyjadrenie žalovanej a žalobcu 9. Žalovaná vo vyjadrení k podanej žalobe navrhla, aby správny súd žalobu zamietol. Považovala napadnuté rozhodnutie za zákonné, vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, príslušnými ustanoveniami zákona o sociálnom poistení a v súlade s účelom ním sledovaným. Zotrvala na názore, že žalobcovi od 22. októbra 2018 podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nárok na materské zanikol z dôvodu, že od tohto dňa prestal spĺňať podmienku poskytovania starostlivosti dieťaťu ustanovenú v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. 10. Opísala priebeh administratívneho konania, zistený skutkový stav a podklady z ktorých vychádzala. S poukazom na účel nemocenského poistenia vyjadrenom v § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení uviedla, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom o sociálnom poistení poskytuje z nemocenského poistenia. Je to opakujúca sa peňažná dávka, ktorá nahrádza mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu) počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Účelom materského je hmotné zabezpečenie žien, prípadne v určitých prípadoch aj mužov, v čase, keď nemôžu pracovať, t. j. keď spoločnosť uznáva, že nemajú pracovať pre pokročilé
tehotenstvo a po pôrode v súvislosti so starostlivosťou o novonarodené dieťa, a z toho dôvodu nemajú príjem. Aj z tohto účelu nemocenského poistenia podľa názoru žalovanej jednoznačne vyplýva, že sa vyžaduje skutočná starostlivosť o dieťa, ktorá nepochybne vedie ku strate príjmu zo zárobkovej činnosti a výkon pracovnej činnosti na plný úväzok je priamo s tým v rozpore. Ďalej poukázala na všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky v prípade zamestnanca v § 30 zákona o sociálnom poistení, na osobitné podmienky nároku na materské iného poistenca upravené v § 49 zákona o sociálnom poistení ako aj na ďalšie súvisiace ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ako napr. § 51 ods. 1 a ods. 2, § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z. z. 11. Žalovaná preto dospela k záveru, že v prípade žalobcu išlo od 22. októbra 2018 len o formálne naplnenie podmienok zákona o sociálnom poistení. Považovala konanie žalobcu za vykazujúce znaky, ktoré svedčia o obchádzaní zákona o sociálnom poistení, s cieľom poberať nemocenskú dávku za súčasného dosahovania príjmu zo zárobkovej činnosti. Poukázala tiež okrem iného na skutočnosť, že výkon inej zárobkovej činnosti v zásade nie je prekážkou vzniku, resp. trvania nároku na materské iného poistenca, pokiaľ dôjde k úprave pracovných podmienok tak, aby bolo možné dieťaťu poskytovať adekvátnu starostlivosť. Pracovná zaťaženosť v pracovnom pomere na plný úväzok však objektívne vylučuje súčasné poskytovanie starostlivosti dieťaťu priamo žalobcom, ako to požaduje zákon o sociálnom poistení. Podľa jej názoru, nie je tiež dôvod analogickej aplikácie ustanovení zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku. Doplnila tiež, že znaky zneužívania systému sociálneho poistenia organizačné zložky Sociálnej poisťovne sledujú v každom prípade uplatneného nároku na nemocenskú dávku, bez ohľadu na to, či žiadateľom o dávku je žena alebo muž. 12. Na podporu svojej argumentácie žalovaná citovala z rozsudkov správnych súdov vydávaných v obdobných veciach. 13. Žalobca v replike opätovne poukázal na definovanie sporného pojmu starostlivosť o dieťa v zákone o rodičovskom príspevku. Považoval preto za nesprávny názor žalovanej, že musí ísť o osobnú starostlivosť, pretože riadna starostlivosť o dieťa nie je podmienená skutočnosťou, že oprávnená osoba, ktorá poberá rodičovský príspevok, nesmie pracovať. Žalovaná mala podľa jeho názoru rešpektovať a priznať nárok na materské aj otcovi, ktorý po dohode s matkou dieťaťa prevezme dieťa do starostlivosti a v tomto čase bude na inú pracovnú zmluvu pracovať. Poukázal, že problém pri splnení podmienky starostlivosti o dieťa nastáva predovšetkým vtedy, keď otec popri poberaní materského pracuje. V tejto súvislosti nie sú písomne jasne zadefinované kritériá žalovanej pri posudzovaní splnenia podmienok starostlivosti o dieťa. Žalovaná tiež nedostatočne zistila skutkový stav veci, lebo dostatočným spôsobom nepreverila, do akej miery došlo k prevzatiu starostlivosti o dieťa žalobcom od matky dieťaťa. Opätovne tiež poukázal na zákaz diskriminácie. Ďalej tiež namietal, že ustanovenie § 49 zákona o sociálnom poistení vôbec nerieši podmienku, že otec dieťaťa nemôže počas poberania materského pracovať a dosahovať rovnaký príjem z tohto pracovného pomeru. Keďže § 49 zákona o sociálnom poistení je jediným ustanovením na ktorý prvostupňový správny orgán pri svojom rozhodovaní poukázal, považuje žalobca rozhodnutia oboch stupňov za nezákonné. Požiadal tiež o prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. IV. Relevantná právna úprava 14. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 15. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 16. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 17. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
18. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 19. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 20. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 21. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 22. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 23. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 24. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 25. Podľa § 30 zákona o sociálnom poistení zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 26. Podľa § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 27. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok. 28. Podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 29. Podľa § 184 ods. 5 zákona o sociálnom poistení žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou. Fyzická osoba uvedená v odseku 1 je povinná preukázať skutočnosti rozhodujúce na nárok na dávku a nárok na jej výplatu spôsobom určeným Sociálnou poisťovňou. Písomné oznámenie o zaradení poistenca do evidencie uchádzačov o zamestnanie sa považuje za žiadosť o dávku v nezamestnanosti. 30. Podľa § 227 ods. 3 prvej vety zákona o sociálnom poistení poistenec je povinný príslušnej organizačnej zložke Sociálnej poisťovne preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik nároku na dávku, trvanie nároku na dávku, zánik nároku na dávku, nároku na jej výplatu a jej sumu. 31. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. 32. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
33. Podľa § 195 ods. 3 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania. 34. Podľa § 209 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie organizačnej zložky Sociálnej poisťovne sa vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 35. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. 36. Podľa § 1 ods. 2 zákona o rodičovskom príspevku rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. 37. Podľa § 3 ods. 1 zákona o rodičovskom príspevku oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len „pobyt“) alebo je osobou podľa osobitného predpisu. 38. Podľa § 3 ods. 3 zákona o rodičovskom príspevku riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu. 39. Podľa § 3 ods. 4 zákona o rodičovskom príspevku podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. 40. Podľa § 3 ods. 5 zákona o rodičovskom príspevku, ak sa riadne stará o to isté dieťa viac oprávnených osôb, nárok na rodičovský príspevok má len jedna oprávnená osoba určená podľa ich dohody. To platí rovnako, ak súd zverí maloleté dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov podľa osobitného predpisu alebo súd schváli dohodu rodičov podľa osobitného predpisu. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 41. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP), na prejednanie veci nariadil podľa § 107 ods. 1 písm. a) SSP pojednávanie, ktorého sa zúčastnili účastníci konania a dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 42. Na pojednávaní konanom dňa 15. januára 2025 právny zástupca žalobcu zotrval na žalobnom návrhu a predniesol svoje argumenty. Osobitne poukázal, že žalobca bol zamestnaný u iného zamestnávateľa, ako u ktorého mu z nemocenského poistenia vznikol nárok na materské. Sociálna poisťovňa mala podľa jeho názoru skúmať, ako zabezpečoval žalobca starostlivosť o dieťa. Zdôraznil, že sa v októbri 2018 zmenila rozhodovacia prax Sociálnej poisťovne vo vzťahu k rozhodovaniu o materskom pre otcov. Zároveň, už netrval na zaslaní čitateľnej verzie prílohy k vyjadreniu žalovanej, ani na návrhu na vypočutie zamestnanca žalovanej, ako aj netrval na návrhu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 SSP. Poverená zástupkyňa žalovanej zotrvala na svojich vyjadreniach vo veci a s poukazom na judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky navrhla žalobu zamietnuť. 43. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo rozhodnutie žalovanej, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím pobočky žalovanej bolo rozhodnuté o zániku nároku žalobcu na materské od 22. októbra 2018.
44. Sporným v danom prípade zostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá je predpokladom pre priznanie nároku na materské z nemocenského poistenia. Z uvedeného dôvodu správny súd zameral svoju pozornosť na túto spornú otázku. 45. Predmetnou problematikou sa už zaoberal aj kasačný súd vo svojich viacerých rozhodnutiach, pričom k právnej otázke nároku otca na materské kasačný súd prijal aj zjednocujúce stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2022, ročník I., pod č. 5/2022 v znení právnych viet: I. Na účely vzniku nároku na materské je potrebné pojem „starať sa o dieťa“ podľa § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vykladať autonómne a nemožno ho obsahovo stotožňovať s pojmom „riadnej starostlivosti“ podľa zákona č. 571/2009 Z. z. o rodičovskom príspevku a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2011. II. Kým zákon č. 461/2003 Z. z. na účely vzniku nároku na materské podľa § 49 predpokladá zo strany poistenca osobnú starostlivosť o dieťa, zákon č. 571/2009 Z. z. na účely vzniku nároku na rodičovský príspevok považuje podmienku riadnej starostlivosti o dieťa za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou (§ 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z. z.). 46. Právne vety boli prijaté z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžsk 50/2020 z 27. októbra 2021, v ktorom najvyšší správny súd tiež konštatoval nasledovné: „..........29. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu zameral svoju pozornosť zásadnej námietke sťažovateľa, ktorou namietal, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods.1, písm. g/ SSP, keď v preskúmavanej veci nesprávne a v rozpore s ustanovením § 49 ods.1 zákona o sociálnom poistení v jeho prípade posudzoval a vyhodnotil (ne)splnenie zákonných podmienok priznaného nároku na materské...... 31.Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu kasačný súd úvodom poukazuje na to, že jednou so zákonom upravených foriem nemocenských dávok je aj materské (§ 48 až § 53 v spojení s § 2 písm. a/ a § 30 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky zamestnanca, prípadne § 31 upravujúceho všeobecné podmienky nároku na nemocenské dávky povinne nemocensky poistenej samostatne zárobkovo činnej osoby a dobrovoľne nemocensky poistenej osoby). Materské je teda nemocenskou dávkou, ktoré sa za splnenia zákonom stanovených podmienok poskytuje z nemocenského poistenia, pričom sa jedná o opakujúcu sa peňažnú dávku, poskytovanú za dni a nahrádzajúcu mzdu alebo plat počas materskej dovolenky, respektíve rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Táto nemocenská dávka všeobecne plní účel hmotného zabezpečenia v dôsledku materstva, respektíve u iného poistenca v dôsledku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, a to v prípade straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z tohto dôvodu (§ 2 písm. a/ zákona č. 461/2003 Z.z.). Účelom materského je preklenúť časové obdobie, kedy v dôsledku vzniku konkrétnej sociálnej udalosti (pôrod a následná starostlivosť o dieťa) poistenci nemôžu pracovať vôbec alebo len obmedzene, čo viedlo k strate alebo zníženiu príjmu zo zárobkovej činnosti......... 34.Z citovanej právnej úpravy ( § 49 ods.1,2, § 51 ods.1,2 zákona č. 461/2003 Z.z.) vyplýva vôľa zákonodarcu upraviť osobitné podmienky na vznik nároku na materské iného poistenca (predovšetkým otca), ktoré sú konkrétne upravené v § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., v zmysle ktorého iný poistenec má nárok na materské, ak tento prevzal dieťa do osobnej starostlivosti a o toto dieťa sa stará (v predmetnej veci žalobca mal prevziať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou), vek dieťaťa (materské sa vypláca najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa), pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti musel byť nemocensky poistený najmenej 270 dní, uplynutie 6 týždňov odo dňa pôrodu. Vzhľadom na to, že k prevzatiu dieťaťa do starostlivosti došlo na základe dohody s matkou, musí byť splnená i ďalšia podmienka, a to, že matka nesmie poberať materské alebo rodičovský príspevok. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 51 zákona o sociálnom poistení súčasne upravuje podmienky zániku nároku na materské. 35. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovanej, v predmetnej veci splnenie podmienky priznania nároku na materské
žalobcovi sporné nebolo; sporným však zostalo splnenie osobitnej podmienky plynúcej z § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a to, či žalobca na základe dohody s matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/ uvedeného zákona aj reálne vykonával starostlivosť o maloleté dieťa. V tomto smere najvyšší správny súd zastáva zhodný názor ako súd správny, že starostlivosť o dieťa musí byť založená na reálnom základe, t.j. iný poistenec sa musí o dieťa osobne starať, pričom táto skutočnosť vyplýva jednak zo samotnej dikcie § 49 ods. 1 veta prvá zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého iný poistenec na základe dohody s matkou „prevezme“ dieťa do starostlivosti, a ktorý sa o toto dieťa stará, čo treba vykladať tak, že iný poistenec čo do starostlivosti o dieťa zaujme miesto po matke (nahradí ju) a jednak z § 51 zákona č. 461/2003 Z.z., ktoré rieši prerušenie starostlivosti o dieťa a s ním spojený zánik nároku na materské v prípade, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa pre svoj nepriaznivý zdravotný stav, prípadne z iných dôvodov. Ak by postačovala iba formálna starostlivosť o dieťa na základe dohody rodičov dieťaťa, respektíve starostlivosť zabezpečovaná inou osobou, ustanovenie § 51 zákona č. 461/2003 Z.z. by stratilo svoje opodstatnenie. Pokiaľ v tomto smere žalobca odkazoval na definíciu starostlivosti o dieťa plynúcu z § 3 ods. 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. v znení účinnom od 01. januára 2011, v zmysle ktorého sa podmienka riadnej starostlivosti o dieťa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba „zabezpečuje“ riadnu starostlivosť o dieťa osobne, alebo inou plnoletou fyzickou, alebo právnickou osobou, najvyšší správny súd konštatuje, že zákon č. 461/2003 Z.z. v ustanovení § 49 ods. 1 používa pojem „prevziať“ starostlivosť s dodatkom „a ktorý sa o toto dieťa stará“ a nie pojem „zabezpečiť“ starostlivosť, čo je nutné rozlišovať, keďže pojem „zabezpečiť“ je pojmom obsahovo širším, a teda môže zahŕňať aj starostlivosť o dieťa aj prostredníctvom iných osôb než sú samotní rodičia dieťaťa (porovnaj znenie § 3 ods. 1 písm. a/, 3 a 4 zákona č. 571/2009 Z.z. účinné do 31. decembra 2010) Najvyšší správny súd rovnako ako správny súd upriamuje pozornosť na to, že materské ako nemocenská dávka vyplácaná na základe nemocenského poistenia sa spravuje inými pravidlami než rodičovský príspevok majúci charakter štátnej sociálnej dávky. Systém sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike je totiž založený na troch pilieroch, ktorými sú poisťovací systém, systém štátnej sociálnej podpory a systém sociálnej pomoci. Poisťovací systém je príspevkovým systémom viažucim sa na výkon ekonomickej činnosti umožňujúcej fyzickej osobe byť poistencom, a teda aj plniť si povinnosti súvisiace s odvodovými povinnosťami pre prípad vzniku sociálnej udalosti, v dôsledku ktorej dochádza k strate výkonu zárobkovej činnosti. Účastník poistného vzťahu teda nárok na dávku za predpokladu, že si platí poistné, prípadne za neho platí poistné štát (napríklad poistné na starobné poistenie, nemocenské poistenie). V tomto systéme sa uplatňuje predovšetkým princíp zásluhovosti. Systém štátnej sociálnej podpory (pod ktorý možno zaradiť aj rodičovský príspevok) je systém, v rámci ktorého, ak nastane určitá a štátom uznaná sociálna situácia sa poskytnú štátne dávky. Na rozdiel od poisťovacieho systému sa nevyžaduje plnenie odvodovej povinnosti, nárok na tento typ dávky nie je podmienený účasťou na sociálno-poisťovacích právnych vzťahoch a ani príjmovými pomermi oprávnených osôb; platí zásada rovnakého zabezpečenia pre všetkých. Len pre úplnosť, najvyšší správny súd poukazuje na to, že tretí pilier tvorí systém sociálnej pomoci vychádzajúci predovšetkým z príjmových pomerov, ide o tzv. testované dávky poskytované tým osobám, ktoré to vzhľadom na svoju sociálnu a ekonomickú situáciu reálne potrebujú. Účel tohto systému spočíva v sociálnej pomoci a to tak, aby príjemcu tejto pomoci a jeho spoločenské prostredie čo možno najviac podnecovali k aktívnemu riešeniu nepriaznivej tak sociálnej ako aj materiálnej situácie. V tomto type systému sa uplatňuje princíp subsidiarity, čo znamená, že sociálna pomoc sa poskytne iba tomu, kto si nevie pomôcť sám alebo nedostáva potrebnú pomoc z inej strany. Zároveň dotvára systém náhradných zdrojov a je založená na preukázaní nielen jej opodstatnenosti (potrebnosti), ale zároveň aj na preukázaní chýbajúcej schopnosti zabezpečiť sa vlastným pričinením. Sociálna pomoc je financovaná zo štátneho rozpočtu pre osoby so zdravotným postihnutím a osoby v hmotnej núdzi na základe životného minima, ktoré je upravené v zákone č. 601/2003 Z.z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov.“ 47. Uvedené právne východiská predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, z ktorej následne vychádzali aj ďalšie rozhodnutia kasačného súdu (pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Ssk/172/2022 z 27. júna 2023 týkajúceho sa obdobného prípadu ako je aj prípad žalobcu). 48. Aj v prejednávanom prípade skutkové okolnosti potvrdzujú, že žalobca (otec dieťaťa) si žiadosťou podanou u Sociálnej poisťovni pobočka Bratislava žiadal o priznanie materského na dieťa G. B., z dôvodu, že na základe rodičovskej dohody odo dňa 16. októbra 2018 preberá dieťa do starostlivosti a jeho zamestnávateľom mu bola poskytnutá materská /rodičovská/ dovolenka. Matka uvedeného dieťaťa podľa potvrdenia o poberaní rodičovského príspevku Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava z 15. októbra 2018 poberala rodičovský príspevok pri starostlivosti o dieťa do 31. októbra 2018 (a to z dôvodu uplatnenia si nároku na materské druhou oprávnenou osobou od 16. októbra 2018). Sociálna poisťovňa pobočka Bratislava rozhodnutím zo X. XXXXXXX XXXX č. XXX-XXXXXXXXXX/XXXX žalobcovi priznala nárok na materské od 16. októbra 2018 a rozhodnutím č. XXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX rozhodla tak, že žalobcovi podľa § 51 ods. 2 zákona o sociálnom poistení od 22. októbra 2018 zanikol nárok na materské. O odvolaní žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXX XXXX, podľa § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení tak, že zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila uvedené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava (č. XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX). Vychádzajúc zo zistenia, že žalobca od 22. októbra 2018 začal vykonávať zárobkovú činnosť u zamestnávateľa D. E. F. F., F., v nezmenenom časovom rozsahu (podľa § 85 ods. 5 Zákonníka práce, t.j. v maximálnom časovom rozsahu) a s porovnateľným príjmom ako pred uplatnením nároku na materské, možno uzavrieť, že žalobca prestal poskytovať dieťaťu starostlivosť prevzatú od matky dieťaťa, o toto dieťa sa nestaral osobne, a preto sa v danom prípade uzavretá dohoda medzi ním ako iným poistencom a matkou podľa § 49 ods. 2 písm. d/ zákona č. 461/2003 Z.z. javí za dohodu výslovne formálnu. 49. Správny súd preto dospel k záveru, že žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán v danej veci postupovali v súlade so zákonom, pre rozhodnutie si zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých riadne zistili skutkový stav a zistené skutočnosti správne právne posúdili tak, že žalobcovi zanikol nárok na uplatnenú nemocenskú dávku - materské. Možno tiež konštatovať, že žalobca si po priznaní nároku na materské nevytvoril z pohľadu pracovných podmienok taký časový priestor, aby mohol oprávnene tvrdiť, že poskytuje riadnu, faktickú a osobnú starostlivosť o maloleté dieťa, a teda že by riadne vykonával starostlivosť o maloleté dieťa, ktorá bola dovtedy poskytovaná zo strany matky dieťaťa. Samotná skutočnosť, že otec dieťaťa (žalobca) prakticky bezodkladne po deklarovaní prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti, a za tým účelom po nastúpení rodičovskej dovolenky, sa zamestnal v novom pracovnom pomere za porovnateľných pracovných podmienok, resp. s rovnakou úpravou pracovného času, naznačuje sledovanie iného zámeru žalobcom, ako je vytvorenie podmienok pre poskytovanie starostlivosti maloletému dieťaťu. Nič na tom nemení skutočnosť, že starostlivosť o deti bola zabezpečená zo strany iných členov rodiny. 50. Vo vzťahu k námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutočného stavu veci žalovanou správny súd dodáva, že v danom prípade, ktorého podstatné okolnosti sú tvorené reálnym výkonom práce žalobcu na plný pracovný úväzok (čo vyplýva z listinných dôkazov, ktoré žalobkyňa správne vyhodnotila), nemožno prenášať dôkazné bremeno na orgány sociálneho poistenia. Naopak, v zmysle § 184 ods. 5 a § 227 ods. 3 zákona o sociálnom poistení dôkazné bremeno na preukázanie skutočností o vzniku a trvaní uplatňovaného nároku na predmetnú nemocenskú dávku zaťažuje žalobcu. Tento však vierohodne nepreukázal, že v sledovanom období vykonával prácu tak, aby boli súčasne zachované podmienky na poskytovanie starostlivosti dieťaťu namiesto matky. 51. Pokiaľ ide o povinnosť zanechania pracovnej činnosti iným poistencom, uplatňujúcim si dávku materské, správny súd dodáva, že právna úprava materského nevylučuje poskytnutie tejto dávky otcovi dieťaťa vykonávajúcemu zárobkovú činnosť. Primárnou podmienkou jej poskytovania však je prevzatie dieťaťa do starostlivosti tohto rodiča, ktorá podmienka nie je naplnená len jej formálnym deklarovaním v rodičovskej dohode, ale vytvorením reálnych podmienok poskytovania starostlivosti o dieťa. Z uvedeného dôvodu je potrebné v každom prípade osobitne posudzovať reálnu možnosť faktického poskytovania starostlivosti otcom dieťaťa, ktoré od matky prevzal do svojej starostlivosti. 52. Pokiaľ zákon spája poskytovanie materského s čerpaním rodičovskej dovolenky otca, logicky ho spája s obmedzením pracovných aktivít tohto rodiča, korešpondujúcim so všeobecným účelom nemocenského poistenia (§ 2 písm. a/ zákona o sociálnom poistení). 53. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí dostatočne a vo vzájomných súvislostiach vyhodnotila skutočný stav veci (§ 209 ods. 1 ZSP) z pohľadu straty príjmu zo závislej činnosti po prevzatí dieťaťa do osobnej starostlivosti žalobcom, ako aj z pohľadu jeho pracovnej vyťaženosti prihliadnutím na dohodnutý pracovný čas, miesto výkonu práce a neexistenciu významnej straty príjmu oproti predchádzajúcemu zamestnaniu, z ktorého si pred uzavretím dohody s matkou dieťaťa žalobca uplatnil nárok na materské. Zistené skutkové okolnosti žalovaná správne vyhodnotila a aplikovala na zistený skutkový stav správne
ustanovenia upravujúce podmienky trvania nároku na materské, s použitím teleologického výkladu zákona, vychádzajúceho z jeho účelu a zmyslu jednotlivých jeho inštitútov. 54. Za nedôvodnú považoval súd aj námietku žalobcu týkajúcu sa diskriminačného postupu Sociálnej poisťovne, vyplývajúceho podľa žalobcu zo všeobecne známeho rozhodovania o priznaní materského matkám vykonávajúcim pracovnú činnosť či otcom detí v skoršom období, nakoľko súdu takýto postup z rozhodovacej činnosti nie je známy a žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie preukazujúce jeho tvrdenie o diskriminácii na základe pohlavia alebo inej skutočnosti predpokladanej ustanovením § 2 ods. 1 zákona č. 365/2004 Z. z. (antidiskriminačný zákon) nepredložil ani neoznačil. Dôvodom rozhodnutia o zániku žalobcu nároku na materské (nie na rodičovský príspevok) v danom prípade nie je samotný výkon pracovnej činnosti, ale jej rozsah a individuálne okolnosti prípadu. 55. V tejto súvislosti dáva správny súd tiež do pozornosti, že nemožno pre účely diskriminácie rodičov dieťaťa z dôvodu ich pohlavia pri priznávaní nároku na materské vychádzať z nerovnakej aplikácie podmienok na priznanie nemocenskej dávky materské, pretože nárok matky dieťaťa na túto dávku sa posudzuje podľa § 48 zákona o sociálnom poistení, teda za iných podmienok, ako sú upravené pre účely materského iného poistenca podľa § 49 citovaného zákona, medzi ktorých matka dieťaťa ako iný poistenec, z pochopiteľných dôvodov a z fyziologicky, emočne a pod. odlišného poslania vo vzťahu k narodenému dieťaťu, nie je zaradená. 56. Samotný odklon od predchádzajúcej rozhodovacej praxe správnych orgánov nenapĺňa znaky diskriminácie a nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Zvlášť pokiaľ žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu. Takýto postup správneho orgánu, že sa odkloní od existujúcej rozhodovacej praxe a v nových rozhodnutiach zaujme opačný právny názor, než aký zaujal v obdobných právnych veciach v skôr vydaných rozhodnutiach, nemožno vylúčiť aj vzhľadom k tak činorodému legislatívnemu procesu, aký prebieha v období posledných rokov. Tento odklon súvisí s vyvíjajúcimi sa právnymi názormi aj na strane správnych orgánov, ktoré sú tiež nútené prispôsobovať svoju rozhodovaciu prax rýchlo sa meniacim pomerom. Pokiaľ správny orgán v nových rozhodnutiach náležitým spôsobom odôvodní zmenu tohto právneho názoru, takéto rozhodnutie je v súlade s princípmi právneho štátu, najmä so zásadou právnej istoty a rovnosti účastníkov konania. V predmetnej veci žalovaná dostatočným spôsobom odôvodnila svoje rozhodnutie, keď individuálne uviedla, prečo v prejednávanej veci nedošlo k naplneniu zákonnej podmienky osobnej starostlivosti o maloleté dieťa zo strany žalobcu ako iného poistenca. Z hľadiska posúdenia dodržania zásady rovnakého zaobchádzania je teda pri rozhodovaní o nároku žalobcu významnejšou okolnosť, či žalovaná v období po zmene svojho prístupu k posudzovaniu materského vo veciach s obdobným skutkovým a právnym stavom rozhodovala rovnako ako v prípade žalobcu (pozri k tomu napr. bod 27 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/36/2021 z 25. októbra 2022, bod 33 rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Ssk/8/2022 z 26. apríla 2023) 57. Vzhľadom k vyššie uvádzaným okolnostiam, skutkovým zisteniam a citovaným ustanoveniam zákonov, správny súd v postupe a v úvahách žalovanej, obsiahnutých v preskúmavanom administratívnom rozhodnutí a v jej právnom posúdení veci nezistil nedostatky namietané žalobcom, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 58. O trovách konania rozhodol súd s ohľadom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy uplatniteľné podľa § 168 SSP nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu nemá odkladný účinok (§ 446 ods. 1 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP) Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).