Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/175/2018 z 30. 9. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave BA-1S/175/2018 1018201691 30. 09. 2025 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2025:1018201691.2

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek senátu JUDr. Barbory Vrbovej a Mgr. Simony Kočišovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Slovak Telekom, a. s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469 proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, 828 55 Bratislava, IČO: 42 355 818, za účasti: 1/ Orange Slovensko, a. s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, v zastúpení Advokátska kancelária Branislava Máčaja, s. r. o., so sídlom Vajnorska 21A, 831 03 Bratislava, IČO: 46 759 875, 2/ Slovanet, a. s., so sídlom Galvaniho 19, 821 04 Bratislava, IČO: 35 954 612, 3/ SWAN, a. s., so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 35 680 202, 4/ UPC BROADBAND SLOVAKIA, s. r. o., so sídlom Ševčenkova 36, 851 01 Bratislava, IČO: 35 971 967, 5/ BT Slovakia s. r. o., so sídlom Pribinova 10, 811 01 Bratislava, IČO: 35 787 082, 6/ Energotel, a. s., so sídlom Miletičova 7, 821 08 Bratislava, IČO: 35 785 217, 7/ ŽSR - Železničné telekomunikácie Bratislava, o.z. Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, 8/ Towercom, a.s., so sídlom Cesta na Kamzík 14, 831 01 Bratislava, IČO: 36 364 568, 9/ ANTIK Telecom s. r. o., so sídlom Čárskeho 10, 040 01 Košice, IČO: 36 191 400, v zastúpení ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman, spoločnosť s ručením obmedzeným, so sídlom Rázusova 1, Košice, IČO: 36 588 725, 10/ O2 Slovakia, s. r. o., so sídlom Pribinova 40, 811 09 Bratislava, IČO: 47 259 116, v zastúpení BBH advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Suché Mýto 1, 811 03 Bratislava, IČO: 36 713 066, 11/ Slovenský plynárenský priemysel, a. s., so sídlom Mlynské nivy 44/a, 825 11 Bratislava, IČO: 35 815 256, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 110/PÚ/2016 zo dňa 31.03.2016, takto rozhodol: I. Súd rozhodnutie predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 110/ PÚ/2016 zo dňa 31.03.2016 a rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 4286/OER/2015 zo dňa 18.12.2015 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania. III. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Žalobca listom zo dňa 17.12.2009 požiadal žalovaného o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinnosti univerzálnej služby podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (v znení účinnom v čase poskytovania služby, t. j. do 31.10.2011; ďalej aj ako „zák. č. 610/2003 Z. z.“ alebo „zákon“) za rok 2007 a 2008 spolu vo výške 37 671 889,9952 Eur.

2. O žiadosti žalobcu rozhodol Telekomunikačný úrad (ďalej ako „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 315/14/2011 zo dňa 16.06.2011 ktorým nepriznal žalobcovi kompenzáciu straty za poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008, pretože poskytovanie univerzálnej služby nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie. Uvedené rozhodnutie bolo na základe rozkladu žalobcu rozhodnutím predsedu Telekomunikačného úradu č. 40/01/2011 potvrdené a rozklad žalobcu bol zamietnutý. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 (ďalej ako „zrušujúce rozhodnutie“) zrušil rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky č. 40/01/2011 z 14.09.2011, ako aj rozhodnutie prvostupňového orgánu č. 315/14/2011 z 16.06.2011 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozhodnutí správnych orgánov zo strany najvyššieho súdu bolo nesprávne právne posúdenie veci v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu, ako aj z dôvodu nedostatku relevantného odôvodnenia a nedostatočného zohľadnenia vyjadrení žalobcu. 3. V ďalšom správnom konaní prvostupňový orgán (ďalej aj ako „úrad“) rozhodol rozhodnutím č.193/ OER/2013 z 29.05.2013 tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. nárok na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Na základe podaného rozkladu žalobcom, predseda úradu svojím rozhodnutím č. 59/PÚ/2015 z 02.03.2015, prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejedanie a rozhodnutie. Predseda úradu prisvedčil námietke žalobcu o nepravdivosti tvrdenia úradu o tom, že službu pripojenia bytových a nebytových zákazníkov do pevnej verejnej telefónnej siete poskytovali všetky podniky na telekomunikačnom trhu sú v rozpore s predchádzajúcimi tvrdeniami úradu uvedených v analýzach dotknutých relevantných trhov, ako aj vo Výročnej správe úradu z 2007. V odôvodnení rozhodnutia uvedené skutočnosti sa podľa predsedu úradu líšia od predchádzajúcich zistení úradu. 4. Ďalej vytkol úradu, že v rozhodnutí absentuje špecifické vyhodnotenie vplyvu poskytovania univerzálnej služby na veľkosť podielu na trhu. Úrad v odôvodnení rozhodnutia uviedol iba stanovisko k fakticky totožnej pripomienke predloženej žalobcom v procese predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia, čo nepovažoval za dostatočné. Úrad bol povinný sa v konaní zaoberať námietkou žalobcu ako návrhom na doplnenie dokazovania, pričom mal vykonať také úkony, ktoré sú spôsobilé preukázať konkrétny a kvantitatívne určený resp. určiteľný vplyv poskytovania US na hodnotu podielu na trhu. Pokiaľ úrad zvolil podiel na trhu ako legitímne kritérium rozhodujúce o neprimeranosti zaťaženia, ako aj rozhodnutí o veci samej, potom námietka účastníka potencionálne spochybňujúca skutkové zistenia týkajúce sa tohto kritéria, musí byť náležite vyhodnotená na základe doplnenia dokazovania. V tejto súvislosti zaviazal predseda úradu, úrad, aby v prípade realizácie uvedeného kritéria objektívne zistil vplyv poskytovania univerzálnej služby na kritérium podielu na trhu a na základe tohto zistenia určil, či poskytovanie univerzálnej služby môže podstatne vplývať na samotné kritérium. Taktiež mal za nesporné, že výsledkom poskytovania univerzálnej služby je strata, preto tvrdenie úradu v odôvodnení rozhodnutia o tom, že poskytovanie univerzálnej služby negeneruje iba náklady, ale aj výnosy považoval za nadbytočné. 5. Predseda úradu čiastočne uznal argumentáciu žalobcu, že úrad nerešpektuje právny názor najvyššieho súdu vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach týkajúcich sa nedostatkov v implementácii použitých kritérií a prijal závery vedúce k odstráneniu týchto nedostatkov v ďalšom prejedaní vo veci. 6. Predseda úradu považoval postup úradu spočívajúci vo vylúčení údajov z výpočtu čistých nákladov a súvisiacich trhových výhod týkajúcich sa programu ST Mini za správny a odôvodnený, ale vzhľadom na absenciu výslovného hodnotenia pripomienky týkajúcej sa výpočtu trhovej výhody Efekt životného cyklu, predloženej žalobcom ako účastníkom konania, nepovažoval skutočnosti uvedené v tejto časti napadnutého rozhodnutia za jednoznačne preukázané a nevzbudzujúce oprávnené pochybnosti. 7. V súvislosti s námietkou žalobcu o nezrozumiteľnosti výpočtu trhových výhod a čistých nákladov predseda úradu prisvedčil žalobcovi v tom, že odkaz na odporúčania poradcu ako aj špecifikácia všeobecných pravidiel a modelov použitých v procese rekonciliácie a samotného výpočtu nemožno považovať za dostatočné preukázanie spôsobu, ktorým bol zistený podklad rozhodnutia. Hoci odvodnenie vo všeobecnosti obsahuje zoznam vstupných údajov, stručný opis teoretických východísk a nákladových modelov a konečný výstup v podobe realizovaných výpočtov, avšak pre úplnosť podkladov a spôsobu ich zistenia je potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia obsahovalo identifikáciu a odôvodnenie jednotlivých realizovaných úkonov. Absencia identifikácie a odôvodnenia jednotlivých

úkonov smerujúcich k zisteniu skutočností tvoriacich podklad rozhodnutia predstavuje taký nedostatok napadnutého rozhodnutia, ktorý je dôvodom pre jeho zrušenie a vrátenie veci na nové konanie a rozhodnutie. V ďalšom konaní zaviazal úrad v prípade realizácie výpočtu hodnoty čistých nákladov a nehmotných výhod presne identifikovať a odôvodniť jednotlivé úkony smerujúce k zisteniu uvedených podkladov. Realizácia uvedených úkonov teda znamená také rozšírenie dokazovania, ktoré spočíva v konkretizácii jednotlivých krokov vedúcich k úprave vstupných hodnôt a ich prepočtu na úradom upravené hodnoty. 8. V súvislosti s posúdením neprimeraného zaťaženia predseda úradu uviedol, že poradenská spoločnosť v memorande vyslovila názor, že posúdenie neprimeranosti zaťaženia má prebiehať v rámci tzv. dvojfázového procesu, teda má sa primárne posúdiť potencionálna možnosť vzniku neprimeraného zaťaženia na strane podniku poskytujúceho univerzálnu službu, pričom na uvedené posúdenie by mali byť aplikované základné princípy viažuce sa na implementáciu univerzálnej služby (t. j. princípy objektivity, transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality, minimalizácie skresľovania trhu, rešpektovania verejného záujmu). Výber kritérií aplikovaných v tejto fáze posúdenia neprimeranosti zaťaženia má teda vo všeobecnosti smerovať k naplneniu uvedených princípov, avšak špecifické rozhodnutie o voľbe relevantných kritérií na posúdenie neprimeranosti zaťaženia ma byť ponechané úradu. V prípade naplnenia požiadaviek pre realizáciu tzv. druhej fázy je následne pre definitívne zistenie existencie neprimeraného zaťaženia potrebné vychádzať z výšky vypočítaných čistých nákladov a ich konkrétneho vplyvu na schopnosť podniku poskytujúceho univerzálnu službu tieto náklady znášať. V rámci tohto posúdenia je podstatné náležite zodpovedať otázku, či je prípustné od podniku poskytujúceho univerzálnu službu spravodlivo vyžadovať, aby zaťaženie kvantitatívne vyjadrené v hodnote čistých nákladov znášal samostatne, alebo je potrebné skutočnosť proces kompenzácie vzniknutej straty. Tento postup považuje predseda úradu za správny a predpokladá zabezpečenie konformity s požiadavkami príslušnej legislatívy a predchádzajúcich záväzných individuálnych rozhodnutí, pričom odklon od tohto postupu môže smerovať k praktickému vylúčeniu možnosti dosiahnutia cieľa smernice, ktorým je financovanie čistých nákladov uskutočnené s minimálnym účinkom na trh a podniky a kompatibilné s ustanoveniami článkov 87 a 88 zmluvy (recitál 18 smernice). Nezohľadnenie uvedeného postupu predstavuje taký nedostatok napadnutého rozhodnutia, ktorý je dôvodom pre jeho zrušenie a vrátenie veci na nové prejednanie a rozhodnutie. Úlohou úradu bude v ďalšom konaní aplikovať uvedený postup a na jeho základe rozhodnúť o existencii neprimeraného zaťaženia ako aj o nároku na úhradu vzniknutých čistých nákladov. 9. Predseda úradu vychádzajúc z Memoranda (názoru poradenskej spoločnosti) považoval za potrebné vypočítať čisté náklady za všetky elementy tvoriace US, ktoré môžu byť poskytované len stratovo. Ak vyhláška explicitne vymedzuje rozsah položiek vstupujúcich do výpočtu čistých nákladov len na určité prvky US a tým prakticky vylučuje možnosť prisúdiť ostatným službám stratový charakter, je nevyhnutné od jej aplikácie pri výpočte čistých nákladov upustiť, nakoľko neprimerane zužuje rozsah prvkov univerzálnej služby vstupujúcich do výpočtu čistých nákladov takým spôsobom, ktorý vedie k ohrozeniu alebo znemožneniu naplnenia predpokladu výslovne uvedeného v smernice. Uvedený predpoklad spočíva v potrebe realizovať eventuálnu kalkuláciu čistých nákladov vzťahujúcu sa a priori na všetky plnenia poskytované v rámci univerzálnej služby, pričom žiadna z položiek nesmie byť z uvedeného výpočtu vopred vylúčená. Povinnosťou úradu bude v ďalšom konaní zohľadniť každú položku súvisiacu s poskytovaním univerzálnej služby a zahrnúť do výpočtu čistých nákladov všetky elementy tvoriace univerzálnu službu, ktoré môžu byť poskytované len stratovo (čoho predpokladom je identifikácia tých častí univerzálnej služby, ktoré môžu byť poskytované len stratovo), resp. ktoré súvisia so špecifickými skupinami užívateľov, ktorými môže byť univerzálna služba poskytovaná len stratovo. Zároveň je potrebné odôvodniť na základe akých podkladov a úvah úrad k takému zisteniu dospel. Predseda úradu považoval za potrebné rozšíriť okruh účastníkov aj o tie subjekty, ktoré môžu byť potenciálne zaťažené povinnosťou prispievať na úhradu vzniknutých čistých nákladov. V ďalšom konaní by sa mal úrad vysporiadať aj so všetkými námietkami účastníka konania, vrátane námietky ohľadom formulácie kritéria na posúdenie neprimeraného zaťaženia a námietky ohľadom výhod spojených s programom ST Mini. 10. V ďalšom správnom konaní prvostupňový orgán rozhodol rozhodnutím č. 4286/OER/2015 z 18.12.2015 (ďalej len ako „preskúmavané prvostupňové rozhodnutie“) tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní

univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraných zaťažením. 11. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z nasledovných právnych aktov: - Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo dňa 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sieti a služieb (ďalej ako „smernica“), - Oznámenia Európskej komisie Rade, Európskemu parlamentu, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru a výboru regiónov o revízii rozsahu univerzálnej služby v súlade s článkom 15 Smernice 2002/22/ES, - Zákona č. 610/2003 Z. z. zo dňa 03.12.2003 o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov, - Vyhlášky Ministerstva dopravy, pôšt a telekomunikácii SR č. 501/2004 Z. z. o zriaďovaní a spravovaní osobitného účtu univerzálnej služby a o súvisiacich predpisoch, - Rozhodnutia úradu o rozklade č. 33/01/2006 zo dňa 04.04.2006 – určenie poskytovateľa univerzálnej služby (prvostupňové rozhodnutie úradu zo dňa 20.12.2005 č. 1710/12/2005), - Opatrenia úradu zo dňa 22.04.2004 č. 0-5/2004, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o kvalitatívnych ukazovateľoch a cieľových hodnotách vrátane podrobnosti o forme, rozsahu, obsahu a spôsobe zverejnenia informácií, - Rozsudku NS SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012, - Rozsudku NS SR sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012, - Rozhodnutia o rozklade č. 59/PÚ/2015 zo dňa 02.03.2015, ktorým predseda úradu zrušil rozhodnutie úradu č. 193/OER/2013 zo dňa 29.05.2013 vo veci úhrady čistých nákladov na univerzálnu službu za roky 2007 a 2008. 12. Podľa prvostupňového preskúmavaného rozhodnutia úrad posúdil, či boli povinnosti univerzálnej služby poskytované nákladovo efektívnym spôsobom a či boli vykonávané povinnosti pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Pri posudzovaní nákladovej efektivity a primeranosti zaťaženia vychádzal z nasledovných úkonov: - Overenie a kontrola podkladov predložených žalobcom, (Vymedzenie rozsahu služieb poskytovaných žalobcom), - Overenie a kontrola nákladovej efektivity (Rekonciliácia vstupných a výstupných dát nákladového modelu žalobcu /FAHC, LRIC/, Overenie hodnoty WACC, Kontrolný prepočet ekonomických odpisov), - Overenie a kontrola primeranosti zaťaženia, - Vyhodnotenie primeranosti zaťaženia, - Rozhodnutie o kompenzácii straty. 13. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol rozhodnutím predsedu úradu č. 110/PÚ/2016 z 31.03.2016 (ďalej ako „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) (ďalej len „zák. č. 71/1967 Zb.“) zamietnutý a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 4286/OER/2015 z 18.12.2015. Rozkladové námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Napadnuté rozhodnutie považuje za súladné so zákonom, vychádzajúce z dostatočne zisteného skutkového stavu, správne právne posúdené a dostatočne odôvodnené. Priebeh konania ako aj obsah administratívneho spisu vyhodnotil ako súladný so zákonom. II. Rozsah a dôvody správnej žaloby (Argumentácia žalobcu) 14. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou, pôvodne doručenou Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky dňa 07.06.2016 postúpenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 09.11.2016 a opätovne dňa 21.09.2018, domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 110/PÚ/2016 zo dňa 31.03.2016 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím úradu č. 4286/OER/2015 zo dňa 18.12.2015. Žalobou napadnuté rozhodnutia žiadal podľa § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/, e/ zákona č. 99/1963 Zb.

Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. 15. Žalobca mal za to, že žalovaný vec po právnej stránke nesprávne právne posúdil, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, a v konaní bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. 16. V súvislosti s námietkou neprávneho právneho posúdenia vytýkal žalovanému nerešpektovanie právneho názoru súdu, odvolacieho orgánu, nesprávne právne posúdenie podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov ako aj porušenie práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. 17. Žalobca ma za to, že v ďalšom správnom konaní po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu (sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.07.2012) a súvisiacom rozsudku najvyššieho súdu (sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012) sa žalovaný nielen že neriadil právnymi názormi najvyššieho súdu vyjadrenými v rozsudku ako aj súvisiacom rozsudku, ale postupoval priamo v rozpore s nimi. Takýto postup je podľa žalobcu sám o sebe dôvodom pre zrušenie nielen napadnutého rozhodnutia, ale aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobca uvádza konkrétne prípady, v ktorých sa žalovaný odklonil od záväzného právneho názoru najvyššieho súdu. 18. Podľa súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu mal žalovaný povinnosť a) vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov, aby bolo možné určiť, či poskytovanie univerzálnej služby predstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie, b) vybrať kritéria pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia žalobcu tak, aby voľba kritérií nebola svojvoľná a neodôvodnená, c) odôvodniť zvolenú a použitú metodiku pre posúdenie zaťaženia žalobcu tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť, d) spoľahlivým spôsobom ustáliť, resp. neustáliť neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby. Taktiež poukázal žalobca na závery zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu podľa ktorých a) kritéria na posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu vybral žalovaný nesprávne, zjednodušene a netransparentne a svojvoľne sa vyhol kalkulácii čistých nákladov na univerzálnu službu, b) pri kritériách podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok žalobcu na trhu žalovaný nevzal do úvahy náklady na zriadenie pripojenia a prístup k verejnej telefónnej službe, v čoho dôsledku nemohol relevantné posúdiť výdavky napr. na zriadeniu a údržbu verejných telefónnych automatov, c) 5% hranica významnosti nákladov na celkových nákladoch žalobcu nie je ničím podložená, a preto ju za objektívnu možno len ťažko považovať, d) eurokonformný výklad žalovaného sa neriadil judikovaným pravidlom, v zmysle, ktorého, sa od národného súdu vyžaduje interpretácia vnútroštátneho práva vo svetle znenia a účelu smernice, aby sa dosiahol (jej) výsledok, ale žalovaný postupoval v podstate opačne, e) žalovaný pri svojom rozhodnutí dôsledne nerešpektoval judikatúru Európskeho súdneho dvora k danej problematike a napriek tomu, že na ňu poukazuje, jeho interpretácia je príliš zjednodušená. 19. Najvyšší súd konštatoval v zrušujúcom rozsudku, že žalovaný je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v rozsudku a uložil mu a) opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, b) vybrané kritéria posúdenia neprimeraného zaťaženia žalobcu podrobne odôvodniť a prihliadnuť aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležite žalovaný vyhodnotí, c) vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, d) vychádzať dôsledne z právnej úpravy zakotvenej v ust. § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a čl. 13 smernice a príslušnej judikatúry Európskeho súdneho dvora, e) postupovať zákonným spôsobom podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby, f) svoje nové rozhodnutie dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodni tak, aby zodpovedalo procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom. Podľa súvisiaceho rozsudku mal žalobca povinnosť a) posúdiť nárok žalobcu podľa práva platného v dobe poskytovania univerzálnej služby, b) vypočítať čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby pred posúdením, či šlo o neprimerané zaťaženie, c) náležite odôvodniť zmenu metodiky posudzovania neprimeraného zaťaženia. 20. Žalobca ďalej poukázal na záväzný právny názor predsedu úradu v rozhodnutí o rozklade č. 59/ PÚ/2015 zo dňa 02.03.2015, ktorým zrušil rozhodnutie úradu č. 193/OER/2013 zo dňa 29.05.2013 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvody zrušenia a vrátenia veci späť do prvostupňového konania boli uvedené a) opodstatnenosť námietky žalobcu ohľadne odôvodnenia výberu relevantného trhu, b) opodstatnenosť námietky žalobcu ohľadne vplyvu povinnosti univerzálnej služby na kritérium podielu na trhu, c) čiastočná opodstatnenosť námietky žalobcu ohľadne nerešpektovania právneho názoru najvyššieho súdu, d) nesprávny výpočet trhových výhod a nezrozumiteľnosť výpočtu, nesprávne zahrnutie trhovej výhody služby ST mini, nezrozumiteľnosť výpočtu trhových výhod a čistých nákladov. Ďalšími dôvodmi pre vrátenie na prvý stupeň boli a) meniace sa postupy posudzovania kritéria

neprimeraného zaťaženia, b) chýbajúci podklad výpočtu a c) návrh na rozšírenie okruhu účastníkov o dotknuté podniky. 21. Žalobca poukazujúc na obsah napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia má za to, že žalovaný sa právnym názorom odvolacieho orgánu dôsledne neriadil a jeho závery celkom nepremietol do ďalšieho správneho konania a rozhodnutí v ňom vydaných. 22. Žalobca namieta, že vydaním napadnutého rozhodnutia a postupom, ktorý mu predchádzal, bola porušená zásada zákonnosti, v zmysle ktorej správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 23. Podmienky pre vznik práva na úhradu čistých nákladov na univerzálnu službu definoval v čase jej vykonávania § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. vo vtedajšom znení. Z jeho výkladu jednoznačne, podľa žalobcu vyplýva, že jedinou zákonnou podmienkou na vznik práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu bolo len to, aby výnosy z tejto služby boli nižšie ako náklady preukázateľné potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Posúdenie faktorov nákladovej efektívnosti, neprimeraného zaťaženia a vznik výhody na trhu mali mať dopad len na prípadnú korekciu výšky kompenzovanej straty a v žiadnom prípade nie na samotný vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu. Domnieva sa, že toto právo na úhradu nákladov mu prináleží priamo zo zákona a žalovaný mohol len upraviť výšku kompenzácie straty zohľadnením v zákone výslovne predpokladaných faktorov. Nepriznaním práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu žalobcovi došlo zo strany žalovaného k porušeniu princípu legality vyjadreného v čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 24. Žalobca namieta porušenie práva na rozhodnutie podľa relevantnej právnej úpravy. Žalobca v rozkladovej námietke argumentoval o nepoužiteľnosti kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení, pričom predseda úradu v rozhodnutí (str. 12) úradom zvolené kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení spoločnosti žalobcu na celkovom počte prípojok v pevnom umiestnení a výšku podielu stanovenú nad 80% považoval za použiteľnú a to práve poukazom na § 26 ods. 4 zák. č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení zák. č. 308/2000 Z. z. Upozornil na skutočnosť, že práve počas účinnosti uvedeného zákona o telekomunikáciách došlo zo zákona k ukončeniu monopolného postavenia poskytovateľa univerzálnej služby na trhu a tento fakt bol zohľadnený aj v ust. § 26 ods. 4 zákona o telekomunikáciách. Výšku podielu na trhu ako kritéria na posúdenie neprimeraného zaťaženia odvádza žalovaný od predchádzajúcej - v čase aplikácie už neplatnej právnej úpravy a teda fakticky uplatňuje právnu úpravu, ktorej platnosť a účinnosť sa skončila pred vznikom právnych vzťahov a nárokov z nich plynúcich. Podľa žalobcu však žalovaný uplatňuje nesprávny právny názor, že na podmienky vykonávania univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008 možno „analogicky“ uplatňovať a vykladať ich na základe právnej úpravy, ktorá bola účinná do 31.12.2003. Pôvodná právna úprava na ktorú poukazuje žalovaný, zohľadňovala podiel výkonov poskytovateľa verejnej telekomunikačnej služby, teda odkazovala na jednotkové množstvo poskytnutých služieb, čo je podstatne odlišný údaj od počtu prípojok a vypovedá o diametrálne odlišných parametroch (teda nie o počte účastníckych prípojok, ale o počte služieb poskytnutých účastníkom na týchto prípojkách). 25. Žalobca uvádza, že formulácia preukázateľnej straty a financovanie univerzálnej služby bola súčasťou snahy o preberanie princípov obsiahnutých v smernici Rady 90/388/EHS v znení smernice Rady 96/19/ES, v smernici Rady 97/33/ES a smernici Rady 98/10/ES v rámci aproximácie slovenského právneho poriadku s právom EÚ. Uvedené smernice však nestanovovali ako kritérium pre vyrovnanie preukázateľnej straty veľkosť trhového podielu len zakotvovali požiadavku, v zmysle ktorej tam, kde univerzálna služba mohla byť poskytovaná iba ako stratová, sa mohlo uvažovať o jej poskytovaní za existencie rôznych finančných schém. Tento model už zodpovedal princípom nového regulačného rámca pre oblasť elektronických komunikácií prijatého v roku 2002, keďže vychádzal z princípu posudzovania neprimeranej záťaže, ale nie na základe kritéria trhového podielu, ale posudzovala sa stratovosť poskytovania univerzálnej služby (ďalej aj ako “US“ ). Aj preto sa toto kritérium už nepremietlo do nového zákona o elektronických komunikáciách účinného od 01.01.2004. Žalobca zdôraznil, že najvyšší súd aj v súvisiacom rozsudku uviedol, že každý má právo, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, nárok na úhradu nákladov na univerzálnu službu sa posudzuje podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania univerzálnej služby. Tento záver potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax Ústavného súdu SR (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06, III. ÚS 203/08).

26. Ďalej žalobca nesúhlasí s argumentáciou predsedu úradu v rozhodnutí (str. 7) kde prisvedčuje postupu úradu, ktorý bol v prvostupňovom rozhodnutí odôvodnený povinnosťou žalovaného uplatňovať eurokonformný výklad v otázke jeho postupu, ktorý vychádzal z dvojfázovosti vyhodnocovania neprimeranosti zaťaženia, ktorý úrad použitím eurokonformného výkladu článkov 12 a 13 smernice 2002/22/ES aplikoval. Žalovaný sa od znenia zákona odkláňa na základe povinnosti vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom EÚ nepriamou aplikáciou smernice vo forme eurokonformného výkladu, s čím žalobca nesúhlasí. Uviedol, že princíp eurokonformného výkladu zákona platí, ale len tam, kde zákon tento výklad umožňuje. Tam kde je zákon dostatočne jasný používanie akejkoľvek argumentácie v prospech odklonenia sa od jeho dikcie je obchádzaním zákona. Žalobca pri vykonávaní univerzálnej služby konal roky v dobrej viere a spoliehal sa, že podmienky, za ktorých mu budú kompenzované čisté náklady na vykonávanie univerzálnej služby, ako povinnosti uloženej rozhodnutím správneho orgánu vo verejnom záujme, sú jasne definované v zákonnej právnej úprave. Účelová aplikácia ustanovení zákonnej úpravy týkajúcej sa univerzálnej služby znamená zásadné zníženie právnej istoty pre žalobcu, ako aj ostatné telekomunikačné podniky a ďalšie dotknuté subjekty. Prístup žalovaného považuje za neprípustná svojvôľu a je v príkrom rozpore s princípmi právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní, ktoré tvoria podstatu koncepcie moderného poňatia materiálneho právneho štátu. 27. Žalobca nepovažuje interpretáciu bod 36 rozhodnutia SD EÚ vo veci C-389/08 Base NV a i. proti Ministerraad predsedom žalovaného v rozhodnutí na (str. 9) za správnu. 28. Žalovaný v rozhodnutí uvádza, že pravidlá podľa ktorých treba vypočítať čisté náklady je národný regulačný orgán povinný aplikovať až potom, keď usúdi, že poskytovanie US môže pre jej poskytovateľov byť neprimeraným zaťažením. Podmienky, za ktorých by sa národné regulačné orgány mali domnievať vopred, že poskytovanie tejto služby môže predstavovať takéto zaťaženie, v žiadnom ustanovení smernice stanovené nie sú. Žalobca považuje takúto interpretáciu žalovaným za vytrhnutú z kontextu bodov 37, 40, 42 a 47 citovaného rozhodnutia SD a opomína ho vykladať v súvislosti s jeho zvyšnou časťou. Súdny dvor konkrétne v bode 37 rozhodnutia výslovne uviedol: „Z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 naopak vyplýva, že iba na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby, ktorý je upravený v článku 12 tejto smernice, môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik určený za poskytovateľa univerzálnej služby skutočne znáša nespravodlivé zaťaženie, a členské štáty potom musia na žiadosť tohto podniku rozhodnúť o prijatí pravidiel náhrady z dôvodu týchto nákladov.“ 29. Žalobca taktiež poukázal na rozhodnutie SD EÚ C-222/08 zaoberajúce sa výkladom čl. 12 smernice, kde o. i. uviedol, že „Členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou“. 30. Žalobca namieta, že zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov. K vyjadreniu žalovaného na str. 11 rozhodnutia žalobca poukazuje na to, že žalovaný má postupovať v súlade so zákonom, vziať do úvahy všetky dôkazy, či už svedčia v prospech nároku žalobcu alebo nie a rozhodnúť nestranne a nezaujate o predmete konania. Namiesto toho, aby žalovaný riadne podložil a odôvodnil svoje rozhodnutie, vyjadruje sa nenáležite o legitímnom spôsobe, ktorým sa žalobca bráni a presadzuje svoje práva a oprávnené záujmy v správnom konaní, predovšetkým sa však dožaduje práva, aby bolo o jeho veci rozhodnuté zákonným spôsobom podľa relevantných predpisov hmotného a procesného práva. Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca sa dobrovoľne prihlásil a zúčastnil výberu poskytovateľa US (str. 13 rozhodnutia) nie je relevantné. Hoci mal žalobca najlepšie predpoklady na poskytovanie US, musel na jej vykonávanie vynaložiť nemalé náklady. Prístup žalovaného v tom, že akákoľvek záťaž je vždy primeraná, pokiaľ je podnik schopný dosiahnuť zisk nepovažuje žalobca za správny. Takýto prístup totiž trestá šikovnosť žalobcu spočívajúcu v tom, že dokáže dosiahnuť kladný hospodársky výsledok aj pri strate z poskytovania US, a to aj na základe výnosov z iných svojich činností, ktoré s poskytovaním US nemajú nič spoločné, resp. výnosy z týchto činností nijakým spôsobom nie sú generované poskytovaním US.

31. Žalobca má ďalej zato, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav na to, aby mohol vec správne posúdiť. Najmä pochybil v tom, keď rozhodol, že vykonávanie US nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením bez toho, aby vypočítal čisté náklady vynaložené na jej vykonávanie, v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na US v dvoch podmienených fázach (1/ vyhodnotiť samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený a ak áno 2/ vypočítať čisté náklady vynaložené na vykonávanie US), použil nevhodné kritérium podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu, neprípustne podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na US podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80%, nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti, 32. V súvislosti s výpočtom čistých nákladov ako podmienky posúdenia neprimeranosti zaťaženia žalobca uviedol, že z dikcie ustanovenia § 53 zákona, ale najmä z čl. 12 a 13 smernice, ako aj z výkladu týchto článkov Európskym súdnym dvorom, jednoznačne vyplýva, že vysloviť záver o tom, či bolo vykonávanie univerzálnej služby po 01.04.2006 pre žalobcu neprimeraným zaťažením možno len po tom, ak národný regulačný orgán vykoná kalkuláciu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby. Tento záver vyslovil najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku, podľa ktorého len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie US podľa čl. 12 tejto smernice môžu národne regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním US je skutočne nespravodlivo zaťažený. Súd taktiež vyjadril názor (str. 23 rozsudku) v zmysle ktorého „je potrebné vykonať špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov predtým, ako tieto náklady bude možné kvalifikovať ako „nespravodlivé zaťaženie, čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je potrebná k tomu, aby úrad mohol konštatovať, že poskytovanie US pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo“. Obdobne tak to vyplýva aj so súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu, ktorý na str. 25 o. i. uviedol, že ...“národný regulačný úrad musí konštatovať neprimerané zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.“ 33. Žalovaný si pred rozhodnutím o práve žalobcu na úhradu nákladov na US nesplnil svoju povinnosť pred posúdením neprimeraného zaťaženia vypočítať čisté náklady na US, ktorá mu vyplýva jednak z § 53 zákona, ako aj z čl. 12 a 13 smernice a rovnako zo záväzného výkladu týchto článkov vykonaného SD EÚ, ktorý bol následne potvrdený najvyšším súdom v rozsudku ako aj v súvisiacom rozsudku. Uvedené pochybenie je o to závažnejšie, že je v priamom rozpore s právne záväzným názorom najvyššieho súdu, ktorý bol žalovaný v ďalšom správnom konaní povinný rešpektovať a ktorým sa žalovaný svojvoľne neriadil. 34. Žalobca mal taktiež za to, že žalovaný pochybil, keď v rozpore s povinnosťou vždy vypočítať čisté náklady rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov na US v dvoch podmienených fázach, predmetom ktorých malo byť: 1/ vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ vykonávaním US neprimerane zaťažený a ak áno, 2/ až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených na vykonávanie US. Žalobca sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného (str. 9,10 rozhodnutia) a jeho záver o dvojfázovosti postupu pri rozhodovaní o práve žalobcu na úhradu nákladov na US považuje za motivovaný výlučne snahou žalovaného vyhnúť sa výpočtu čistých nákladov na vykonávanie US. Tento postup je však v zjavnom rozpore so záväzným výkladom čl. 12 a 13 smernice vykonaným SD EÚ, ako aj záväzným právnym názorom najvyššieho súdu, v ktorom oba súdy dospeli k spoločnému záveru o povinnosti vždy vykonať výpočet čistých nákladov na vykonanie US pred tým, ako dôjde k posúdeniu neprimeraného zaťaženia, ktoré je podľa smernice (nie však podľa § 53 zákona) podmienkou priznania práva na úhradu nákladov na US. Pokiaľ sa žalovaný odmieta zaoberať nákladmi, odmieta tým zároveň základný dôkazný prostriedok, čím sa celé napadnuté rozhodnutie, ale najmä prvostupňové rozhodnutie stávajú spochybniteľným. Žalovaný nepostupoval ani v súlade s prílohou č. IV časť A smernice na ktorú sa odvoláva. 35. V súvislosti s kritériom podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení žalovaný pri overení a kontrole primeranosti zaťaženia a voľbe kritéria pre posúdenie neprimeranosti zaťaženia nepostupoval v súlade so zákonom, smernicou, jej záväzným výkladom, judikatúrou SD EÚ a ani záväzným právnym názorom najvyššieho súdu. V oboch napadnutých rozhodnutiach absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení, teda na relevantných trhoch č. 1. a č. 2. Z kritéria podielu na trhu nemožno vyvodiť závery žalovaného,

že financovanie US zo zisku nemôže zhoršiť konkurencieschopnosť žalobcu, resp. jeho postavenie na trhu. Takéto tvrdenie považuje žalobca za úplne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Uvedené kritérium nemá žiadnu výpovednú hodnotu, pretože hodnotí stav na trhu len na základe počtu prípojok, nehodnotí finančnú stránku na strane ziskovosti, resp. výnosov uvedených prípojok, ani po stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie US a ich vzájomného pomeru. V tejto súvislosti poukázal žalobca aj na stanovisko najvyššieho súdu na str. 24 rozhodnutia. Ďalšou skutočnosťou spochybňujúcou zvolené kritérium je definícia trhu, ktorá vychádza z rozhodnutia úradu zo dňa 20.01.2011, ktorá určuje zoznam relevantných trhov, vydaného niekoľko rokov po skončení obdobia, za ktoré a úhrada požaduje. Nárok na úhradu nákladov sa má posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v dobe poskytovania US. Posúdenie neprimeranosti zaťaženia je súčasťou posúdenia nároku a teda správna úvaha žalovaného v tejto veci musí byť vymedzená vtedy platnými právnymi predpismi a rozhodnutiami vydanými na ich základe. Žalovaný sa neriadil právnym názorom najvyššieho súdu a ani jeho pokynom „vybrané kritéria posúdenia neprimeraného zaťaženia žalobcu podrobne odôvodniť a prihliadnuť aj ku všetkým podkladom a námietkam predložených žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí“. Žalobca tieto námietky uplatnil opakovane aj v správnom konaní, žalovaný sa k nim vyjadril na str. 14 rozhodnutia, avšak nevysporiadal sa s námietkou žalobcu, že toto kritérium nevypovedá nič o finančnej stránke, a to tak na strane ziskovosti, resp. výnosov uvedených prípojok ako na stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie US a ich vzájomného pomeru. 36. Žalobca argumentáciu žalovaného v rozhodnutí o tom, že úrad v časti odôvodnenia výberu a použitia kritéria uvádza dôvody, prečo bol podiel na trhu počítaný práve na základe počtu prípojok a nie výšky nákladov na zriadenie prípojok považuje za rozporuplnú. Nemal za zrejmé, či sú náklady na zriadenie prípojok z pohľadu žalovaného spornou položkou aj v prípade žalobcu, z akého dôvodu žalovaný nepovažuje prípadné náklady na aktiváciu za relevantné a prečo ich považuje za prakticky neoddeliteľné položky od nákladov, ktoré by žalovaný bol ochotný akceptovať. 37. Podľa názoru žalobcu ak kritérium podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení na relevantnom trhu č. 1 (prístup k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov) neprekročí 80% z celkového počtu prípojok na tomto trhu neobstojí z dôvodu, že žalobca nepožaduje úhradu čistých nákladov za služby pripojenia k verejnej telefónnej službe na pevnom mieste. Veľká časť služieb, za ktoré úhradu požaduje vôbec nesúvisí so službami poskytovanými na relevantnom trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov. Výhrady k tomuto kritériu vyjadril aj najvyšší súd na str. 24 zrušujúceho rozsudku. 38. Ďalšou skutočnosťou ktorá spochybňuje zvolené kritérium je, že definícia trhu vychádza z rozhodnutia žalovaného z 20.01.2011, ktorý určuje relevantný zoznam trhov, vydaného podľa neskôr platných a účinných právnych predpisov. Nárok na úhradu nákladov sa má posudzovať podľa právnej úpravy účinnej v dobe jej poskytovania; posúdenie neprimeranosti zaťaženia je súčasťou posúdenia nároku a teda i správna úvaha žalovaného v tejto veci musí byť vymedzená vtedy platnými právnymi predpismi. Žalobca dosahoval vysoký podiel na tomto trhu aj kvôli US, pretože poskytoval špeciálne volacie programy a bol povinný zriadiť pripojenie k sieti a prístup k službe aj za takých okolností, za ktorých iné podniky túto povinnosť nemali. (odhadom by bol podiel žalobcu, ak by neposkytoval US nižší o 8-10%). Porovnateľná prax iných európskych regulátorov dokazuje, že toto kritérium nie je objektívne. Žalobca nesúhlasí s názorom žalovaného, že pokiaľ neprivedie poskytovanie US podnikateľa do straty, resp. pokiaľ nestratí konkurencieschopnosť, bude jej vykonávanie z pohľadu žalovaného vždy primeranou záťažou bez ohľadu na výšku čistých nákladov na jej vykonávanie, nech by boli akékoľvek. V tej súvislosti poukázal žalobca na nedávne rozhodnutie SD EÚ vo veci C-508/14 bod 3 podľa ktorého „články 12 a 13 smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby bol do čistých nákladov na poskytovanie US zahrnutý aj „priemerný zisk“ poskytovateľa tejto služby, ktorý tvorí miera rentability vlastného kapitálu, ktorú by vyžadoval podnik porovnateľný s poskytovateľom US zvažujúci, či s ohľadom na úroveň rizika bude poskytovať službu všeobecného hospodárskeho záujmu počas celého trvania obdobia poverenia“. 39. Žalobca uviedol, že kritérium podielu na trhu nemôže byť rozhodujúcim pre vyhodnotenie neprimeraného zaťaženia (žalovaný používa jediné kritérium - podiel bytových účastníckych prípojok na relevantnom trhu č. 1 a podiel nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení na relevantnom trhu č. 2 (č. l. 161 adm. spisu). Takto zvolené kritérium hodnotí stav na trhu len na základe počtu prípojok

a nehovorí nič o podstatnej finančnej stránke, na strane ziskovosti, resp. výnosov uvedených prípojok, ani po stránke nákladov vynakladaných na zabezpečenie US a ich vzájomného pomeru. Akékoľvek tvrdenia alebo závery by boli na základe uvedeného kritéria úplne neodôvodnené a nepreskúmateľné. Žalobca považuje kritérium podielu počtu prípojok na trhu za účelovo zvolené, nemá totiž žiadnu výpovednú hodnotu. 40. Pokiaľ by také kritérium obstálo za predpokladu, že by ho žalovaný náležite odôvodnil a bolo by ho možné považovať za zákonné (s čím žalobca nesúhlasí), aj v takom prípade je nutné považovať stanovenú podmienku podielu nižšieho ako 80% na relevantnom trhu pre vznik neprimeraného zaťaženia za nesprávnu, neobjektívnu, netransparentnú a svojvoľne určenú. 41. Žalovaný argumentuje vysokým trhovým podielom žalobcu v rokoch 2007 a 2008, otvorene konštatuje, že pre posudzovanie neprimeranosti zaťaženia neexistuje metóda zakotvená v právnych predpisoch. Žalovaný trvaním na posúdení neprimeraného zaťaženia a nevyužitím možnosti kalkulovať čisté náklady US zvolil najvoľnejšiu správnu úvahu. Účelovo aplikuje vyhlášku č. 501/2004 Z. z. keď zužuje výpočet čistých nákladov iba na položky súvisiace so službami poskytovanými len špecifickým skupinám užívateľov a službou VTA (verejné telefónne automaty), a to na rozdiel od zákona ako aj smernice, ktorý pod US rozumejú všetky uložené povinnosti. Napokon aj predseda úradu vo svojom rozhodnutí o rozklade č. 59/PÚ/2015 sa stotožnil s argumentáciou žalobcu a jej potrebe ju neaplikovať. 42. Takýto postup žalovaného je v rozpore s princípom proporcionality (počet prípojok nerovná sa výnosnosť a ziskovosť, pričom práve ziskovosť je závažným aspektom pri posudzovaní neprimeranosti zaťaženia), nediskriminácie (zaťaženosť a miera zaťaženosti nemôže byť vyhodnotená bez porovnania výnosnosti a ziskovosti žalobcu a iných súťažiteľov a tiež miery vynaložených nákladov na US), objektivity (žalovaný sa nezaoberal skutočným dopadom vykonávania US na žalobcu v daných rokoch) a transparentnosti (uvedené kritérium je spôsob ako sa vyhnúť analýze neprimeranosti zaťaženia a fakticky celý proces netransparentne ukončiť). Taktiež schopnosť žalobcu dočasne financovať poskytovanie US nemôže byť postačujúca na určenie jej primeranosti. Ak je poskytovateľ US schopný dosahovať priemerný zisk a tento zisk dosahujú aj jeho konkurenti, on však namiesto investícii a rozvoja, marketingových a iných komerčných aktivít financuje US (ako štátom uloženú službu vo verejnom záujme), ťažko možno hovoriť o primeranosti, napriek tomu, že krátkodobo financovať poskytovanie US dokáže. Žalobca nesúhlasil so žalovaným v tom, že ziskovosť je primerane ovplyvnená trhovým podielom, pretože poskytovanie US nie je podnikateľská činnosť, ale povinnosť uložená vo verejnom záujme a poskytovanie nelukratívnych, či stratových produktov zvyšuje podiel na trhu a generuje stratu. US sa poskytuje primárne bytovým zákazníkom nie nebytovým zákazníkom. Z toho dôvodu je stanovené kumulatívne splnenie podielu na relevantnom trhu 1 a 2 pod 80% ako kritérium rozporné a nesprávne. Vylúčenie kritéria nákladov na zriadenie pripojenia bytových a nebytových zákazníkov, ako aj nákladov na VTA je pre žalobcu zarážajúca, nezrozumiteľná najmä preto, že vylúčil tak integrálny komponent straty ako sú práve náklady na zriadenie služieb a údržbu zariadení. K uvedenému sa vyjadril aj navýši súd v zrušujúcom rozhodnutí str. 24., ktorý vytkol úradu, že bez posúdenia nákladov na zriadenie pripojenia a prístup k VTS nemohol relevantne posúdiť výdavky. Konštatovanie žalovaného v tom zmysle, že náklady na zriadenie a údržbu VTA sa zahŕňajú do nákladov na US a tieto sa pri úradom zvolenom kritériu nepoužijú je úplne nepodložené, jednak preto, že sú v rozpore s citovaným znením časti rozsudku najvyššieho súdu a jednak preto, že žalovanému nič nebránilo zahrnúť tieto podstatné položky do osobitných kategórii nákladov na vykonávanie US v rámci ďalšieho kritéria pre posudzovanie neprimeraného zaťaženia. 43. K overeniu a kontrole nákladovej efektivity žalobca uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia nie je zrejmé (a nie je v administratívnom spise transparentne doložené) ako žalovaný overoval a kontroloval podklady predložené žalobcom, ani ako žalovaný kontroloval nákladovú efektivitu. Tvrdenie žalovaného, že odmeny za poskytovanie stratovej služby nie je možno alokovať na služby US nezodpovedá realite, nakoľko aj poskytovanie stratových služieb, konkrétne US, je nutné pracovníkov odmeňovať a nemožno očakávať, že budú vykonávať pracovné činnosti bezodplatne. Preto žalobca namieta aj vylúčenie týchto vstupov z výpočtu nákladov na vykonávanie US. Ďalej namietal aj časť metodiky týkajúcu sa rozdelenia na „priame a nepriame náklady“ Nepriame náklady nie sú vyhradené priamo na službu, ale týkajú sa služieb podľa určitého kľúča (výnosy, počty pripojení a pod.), t. j. náklady sa nealokujú podľa ziskovosti. Náklady na odmeny musia byť zahrnuté do výkonov US, lebo s ňou priamo súvisia. Žalovaný v reakcii na námietky žalobcu v odôvodnení uviedol, že podrobný postup kontroly nákladovej efektivity

je uvedený v spisovom materiáli, avšak podľa názoru žalobcu tento odkaz na obsah administratívneho spisu nezbavuje žalovaného riadne svoje rozhodnutie odôvodniť. Žalobca nesúhlasil s použitím vzorca na výpočet WACC po zdanení úradom (str. 19 až 23 rozhodnutia), pretože v súčasnosti sa používa na trhu fixnej originácie WACC pred zdanením. Použitie neaktuálneho vzorca nie je žalovaným nijako odôvodnené a je neopodstatnené. Je navyše aj v rozpore s metodikou, ktorú si dal žalovaný vypracovať od zmluvného poradcu a ktorá je založená v administratívnom spise pod por. č. 27 a ktorá v bode 8 odporúča používať WACC pred zdanením. Odôvodnenie žalovaného k tejto námietke podľa žalobcu neobstojí z dôvodu, že ak požiadavka uvedená v Odporúčaní komisie (2009/396/ES) bola formulovaná tak, aby pri výpočte WACC sa vychádzalo zo vzorca pred zdanením, potom len samotná predošlá chybná prax žalovaného neodôvodňuje nesprávny postup, aby vo výpočtoch za roky 2007 a 2008 predchádzajúce vydaniu odporúčania komisie sa aj po vydaní tohto odporúčania naďalej uplatňovala nesprávna metodika výpočtu WACC po zdanení. Skutočnosť, že žalovaný do 06.09.2010 postupoval v rozpore s Odporúčaním komisie ešte podľa žalobcu neodôvodňuje uplatňovanie nesprávnej metodiky v konaniach vedených po tomto dátume, hoci aj za obdobie pred týmto dátumom. Ak si žalovaný osvojil Odporúčanie komisie (ktoré je nezáväzné), mal tomu prispôsobiť svoju ďalšiu prax aj vtedy, ak v období po 06.09.2010 posudzuje nároky za obdobie predchádzajúce tomuto dátumu. 44. Posledná námietka žalobcu týkajúca sa nedostatočne zisteného skutkového stavu sa dotýka nezohľadnenia použiteľnej rozhodovacej praxe iných európskych regulátorov. Žalobca vytýka žalovanému, že na jednej strane pripúšťa metódu vzorových praktík a na druhej strane sa a priori odmieta zaoberať akoukoľvek praxou v iných členských štátov EÚ bez toho, aby akýmkoľvek spôsobom vyhodnotil a vysvetlil nevhodnosť, resp. nepoužiteľnosť primeranej reakcie určitého kritéria uplatňovaného v rámci EÚ v podmienkach SR. Použiteľnosť existujúcej rozhodovacej praxe iných európskych regulátorov potvrdil aj najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí, keď uviedol, že „uvedená výška hranice sa javí byť i v rozpore s praxou v krajinách Európskej únie.“ 45. V súvislosti s namietanou nepreskúmateľnosťou rozhodnutia pre nezrozumietľnosť a nedostatok dôvodov, žalobca poukázal na to, že žalovaný sa v ďalšom správnom konaní nasledujúcom po zrušení jeho pôvodných rozhodnutí od predtým uplatňovaného postupu prakticky vôbec neodklonil. V napadnutom rozhodnutí, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí absentuje dostatočné a presvedčivé odôvodnenie voľby kritéria (podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení spoločnosti ST na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení, teda na relevantných trhoch č. 1 a č. 2). Na povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia už najvyšší súd žalovaného v súvisiacom rozsudku výslovne upozornil (str. 15 a 16.) 46. Napadnuté rozhodnutie má podľa žalobcu aj ďalšie vady, ktoré spôsobujú jeho celkovú nesprávnosť spočívajúcu najmä v jeho nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. Nenariadením ústneho pojednávania došlo k porušeniu procesného práva žalobcu vyjadriť sa, čo vedie k tomu, že rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Taktiež bola podľa žalobcu porušená zásada aktívnej súčinnosti účastníka konania a správneho orgánu. Žalobca počas správneho konania niekoľkokrát žiadal doplniť do spisu metodický podklad výpočtu a samotný výpočet, z ktorého by bol schopný účastník správneho konania posúdiť správnosť výpočtu a jeho podkladov, a taktiež stanovisko k aplikácii právnych predpisov a hodnoteniu neprimeraného zaťaženia. Žalovaný túto požiadavku vyhodnotil ako neopodstatnenú s čím žalobca nesúhlasí. Má za to, že v prípade, ak sa do spisu zakladajú podklady slúžiace na rozhodnutie bez jeho vedomia, vykonávajú sa dôkazy a uskutočňujú procesné úkony, o ktorých nie je účastník upovedomený, takéto zdôvodnenie žalovaného neobstojí. V tej súvislosti dal žalobca do pozornosti ustanovenie čl. I ods. 1 rezolúcie (77) 31 Výboru ministrov o ochrane jednotlivca vo vzťahu k aktom správnych orgánov, ktoré vymedzuje právo dotknutej osoby byť vypočutá. 47. Záverom žalobca dodal, že napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal, mu bol spôsobený zásah do jeho práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Mal za to, že žalovaný svojim nezákonným postupom a rozhodnutím narušil jeho legitímne majetkové očakávania, že mu bude za vykonávanie univerzálnej služby poskytnutá náhrada čistých nákladov, a to za splnenia podmienok, ktoré predvídal vzhľadom na zákonnú dikciu, na ktorej záväznosť pre rozhodovanie žalovaného sa plne spoliehal a ktorej rešpektovanie zo strany žalovaného žalobca legitímne očakával. Taktiež došlo k zásahu do práva žalobcu vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku, keď žalovaný svojim nezákonným postupom a rozhodnutím narušil jeho legitímne očakávania že mu bude

za vykonávanie US poskytnutá náhrada čistých nákladov, a to za splnenia podmienok, ktoré predvídal vzhľadom na zákonnú dikciu, na ktorej záväznosť pre rozhodovanie žalovaného sa plne spoliehal a ktorej rešpektovanie zo strany žalovaného žalobca legitímne očakával. 48. Tým že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie v zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu ako aj všeobecných súdov porušil právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Postupom žalobcu došlo aj k nečinnosti žalovaného, čím bola porušená zásada rýchlosti a hospodárnosti konania.

III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, vyjadrenia ďalších účastníkov konania 49. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 31.01.2017 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Súhlasil s konštatovaním žalobcu, že z rozsudku najvyššieho súdu vyplývali pre konanie žalovaného povinnosti a) opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie US, b) vybrať kritéria podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie, tak aby sa vzťahovali len k žiadateľovi, nie celej skupine Slovak Telekom, a. s., c) vybrané kritéria podrobne odôvodniť, d) prihliadnuť ku všetkým podkladom a námietkam predložených žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, e) vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, f) dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a 13 smernice a príslušnej judikatúry súdneho dvora, g) nové rozhodnutie dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodniť. Na rozdiel od žalobcu žalovaný zastáva právny názor, že vyššie uvedené povinnosti uložené najvyšším súdom boli v nadväzujúcom správnom konaní plne rešpektované. 50. Ako kritérium pre posúdenie možnosti existencie neprimeraného zaťaženia vybral kritérium podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení, čo aj náležite v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia na str. 26 až 30 podrobne uviedol. Zároveň sa vysporiadal aj s pripomienkami žalobcu (str. 34 až 43 rozhodnutia). Následne sa s pripomienkami žalobcu zaoberal aj predseda úradu v rozhodnutí o rozklade (str. 4 až 20). Žalovaný zastáva názor, že rozhodnutia sú dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodnené a že zodpovedajú § 47 zákona č. 71/1967 Zb. Žalovaný sa vysporiadal s právnym posúdením vec, kde presne uviedol a odôvodnil, ktoré právne normy považoval za relevantné pre posúdenie žiadosti žalobcu. Vysporiadal sa aj so skutkovými okolnosťami, keď v odôvodnení uviedol postup, akým k zisteniu skutočností relevantných pre vydanie rozhodnutia dospel a vysporiadal sa aj s námietkami a vyjadreniami, nie len žalobcu, ale aj ďalších účastníkov. 51. Vo vzťahu k právnemu názoru najvyššieho súdu uvedenému v rozhodnutí žalovaný uviedol, že úrad bol pred posúdením, či skutočne ide o neprimerané zaťaženie pripravený vypočítať čisté náklady na poskytovanie US. K ich výpočtu v zmysle eurokonformného výkladu príslušných ustanovení zákona nepristúpil, nakoľko v zmysle čl. 12 smernice je takýto výpočet prísne podmienený identifikáciou aspoň možnosti neprimeraného zaťaženia žalobcu. V konaní dospel úrad na základe zvoleného kritéria k záveru, že žalobca nebol a ani nemohol byť poskytovaním US v rozhodnom období neprimerane zaťažený. 52. Úrad v súlade s názorom najvyššieho súdu vychádzal z právnej úpravy zakotvenej v § 53 zákona a túto interpretoval eurokonformne. Žalovaný nesúhlasí so žalobcom v tom, že by najvyšší súd zaviazal žalovaného k postupu podľa záverov súvisiaceho rozsudku, nepoprel však skutkovú a právnu previazanosť meritórnej stránky správnych konaní za roky 2007-2008 a za roky 2005-2006. 53. Námietku žalobcu o nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho orgánu žalovaný považuje za neopodstatnenú. Uvádza, že v otázke výberu relevantného trhu predseda úradu nekonštatoval nevhodnosť resp. nesprávnosť výberu relevantného trhu aj keď túto námietku žalobcu uznal za opodstatnenú, nebol to dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Úrad pochybenie v zmysle námietky žalobcu odstránil, čím záver predsedu úradu z rozhodnutia o rozklade premietol do prvostupňového rozhodnutia v novom konaní (str. 26-30 rozhodnutia). Úrad sa taktiež zaoberal skutočnosťou, akou vplýva podiel počtu prípojok zriadených pre účely US (t. j. počet prípojok so stratovým volacím programom)

na celkový podiel počtu prípojok zriadených žalobcom na maloobchodnom trhu prístupu bytových účastníckych prípojok a túto skutočnosť aj riadne vyhodnotil (str. 14 rozhodnutia). Úrad mal ďalej za to, že právne záväzný názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku rešpektoval. V súvislosti s nesprávnym výpočtom trhových výhod a nezrozumiteľnosť výpočtu trhových výhod a čistých nákladov predseda úradu podmienil realizáciu výpočtu hodnoty čistých nákladov a nehmotných výhod uskutočnením dvojfázového procesu posúdenia neprimeranosti zaťaženia. Úrad tento dvojfázový proces dodržal (str. 23 až 26 rozhodnutia). 54. Žalovaný nepovažuje za opodstatnenú ani námietku žalobcu o nesprávnom právnom posúdení. Ním prezentovaný výklad v žalobe považuje za rozporný so znením smernice, s cieľmi v nej uvedenými a rovnako aj ustálenou judikatúrou SD EÚ. Žalovaný poukazuje na ciele smernice o US. Zo znenia čl. 12 a 13 v žiadnom prípade nevyplýva, že podniky (poskytujúce US) majú právo na automatickú kompenzáciu čistých nákladov. Práve naopak SD EÚ vo svojom rozsudku C-389/08 (bod 41) explicitne uvádza, že identifikácia nespravodlivého zaťaženia je nevyhnutným predpokladom na to, aby došlo k zavedeniu kompenzačného mechanizmu. Rovnako aj v rozhodnutí vo veci C-222/08 (bod 48). Keďže je účelom kompenzácie nákladov vzniknutých pri poskytovaní US predchádzať deformácii hospodárskej súťaže, je neprípustné, aby boli články interpretované spôsobom, ktorý by viedol k deformácii hospodárskej súťaže a to napríklad poskytovaním kompenzácie všetkých čistých nákladov podnikom, ktoré majú monopolné postavenie na trhu elektronických komunikácií. Automatická kompenzácia podniku s veľkým trhovým podielom - a to hlavne v prípade, že by sa na ňu skladali ostatné podniky na trhu elektronických komunikácií v zmysle čl. 3 bodu 1b) smernice by totiž iba posilňovala pozíciu trhového monopolu, oslabovala jeho konkurentov a tým pádom deformovala hospodársku súťaž. Aby sa tomu predchádzalo dáva čl. 12, 13 a § 53 zákona národným regulačným orgánom právomoc voľnej úvahy. 55. Na európskej úrovni čl. 12 smernice podmieňuje kalkuláciu čistých nákladov teoretickou úvahou či môže byť podnik neprimerane zaťažený poskytovaním US. Čl. 13 smernice podmieňuje zavedenie mechanizmu na kompenzáciu faktickou úvahou, či po výpočte čistých nákladov je podnik naozaj neprimerane zaťažený. 56. Ak by úrad, ako navrhuje žalobca, priznal automatickú kompenzáciu čistých nákladov vynaložených na poskytovanie US, riskoval by tým deformáciu účinnej hospodárskej súťaže na slovenskom trhu elektronických komunikácií. Automatické priznanie kompenzácie čistých nákladov nie je podľa žalovaného nutné, keďže samotný § 53 zákona dáva úradu možnosť voľnej úvahy v rámci jeho kompetencie rozhodnúť o výške tejto kompenzácie. 57. Žalovaný sa taktiež nestotožňuje s tvrdením žalobcu v tom, že z § 53 zákona jednoznačne vyplýva, že jedinou zákonnou podmienkou na vznik práva na úhradu nákladov na US bolo len to, aby výnosy z tejto služby boli nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US. Posúdenie nákladovej efektívnosti, neprimeraného zaťaženia a vznik výhody na trhu mali mať dopad len na prípadnú korekciu výšky kompenzovanej straty, nie na samotný vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na US. Toto právo prináleží žalobcovi priamo zo zákona a žalovaný len mohol upraviť výšku kompenzácie straty zohľadnením v zákone výslovne predpokladaných faktorov. Uvedené tvrdenie žalobcu, je podľa žalovaného, v rozpore s názormi najvyššieho súdu na str. 21 a 22 rozsudku. Vo veci posudzovania nároku na úhradu čistých nákladov na poskytovanie US bol prvostupňový orgán povinný posudzovať neprimerané zaťaženie žalobcu za celé obdobie rokov 2007 a 2008. Sám najvyšší súd uznal podmienenosť vzniku práva na úhradu čistých nákladov na US posúdením neprimeraného zaťaženia podniku, ktorý túto službu poskytuje. 58. V súvislosti s namietnutým porušením práva na rozhodnutie podľa relevantnej právnej úpravy žalovaný uvádza, že poukázaním na predchádzajúcu právnu úpravu a v nej stanovený podiel nižší ako 80% žalovaný neuplatňuje právnu úpravu, ktorej platnosť sa skončila, ale iba odôvodňuje použitie kritéria a jeho vyhodnotenie, pričom sa odvoláva aj na správy Orgánu európskych regulátorov pre elektronické komunikácie (BEREC) (ďalej len „BEREC“). Správa už priamo v prieskume uvádza použitie 80% hranice trhového podielu ako jedného z najpoužívanejších. 59. Žalovaný k otázke eurokonformného výkladu vtedy platného národného práva zastáva názor, že takýto výklad nie je možné kvalifikovať ako porušenie zásady ochrany legitímnych očakávaní,

keďže eurokonformný výklad predstavuje právne relevantnú metódu výkladu nejasných ustanovení národného práva. Podľa žalovaného je predpokladom pre aplikáciu ustanovení o výpočte čistých nákladov za poskytovanie US kladné posúdenie možnosti, že poskytovanie US môže predstavovať pre jej poskytovateľa neprimerané zaťaženie. Logicky až vo fáze 2 sa pristupuje k samotnému výpočtu čistých nákladov na poskytovanie US na základe ktorého môže konštatovať, že poskytovanie US je skutočne nespravodlivým zaťažením a rozhodnúť o podmienkach odškodnenia tak, ako to vyplýva z rozhodnutia vo veci C- 222/08. 60. K namietanému rozporu skutkového stavu s obsahom spisov žalovaný nehodnotí, či uznáva, že žalobca bol v tom čase jediným možným poskytovateľom US, ale hodnotí jeho celkové postavenie na trhu, ktoré dosahoval aj napriek tomu, že bol poskytovateľom US. Na podklade toho, že žalobca bol spoločnosťou s významným vplyvom na relevantnom trhu žalovaný na základe vyhodnotenia kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok odôvodnene dospel k záveru, že ak si žalobca napriek poskytovaniu US dokázala udržať postavenie významného podniku poskytovanie US nezhoršilo jeho konkurencieschopnosť, čo znamená že postavenie na trhu a preto náklady na US v rokoch 2007 a 2008 nepredstavovali pre neho neprimerané zaťaženie. Len samotné vykázanie straty v súvislosti s poskytovaním US nie je relevantné s pohľadu priznania nároku na kompenzáciu tejto straty. Na priznanie tejto kompenzácie je nevyhnutnou požiadavkou identifikácia, že takáto strata môže spôsobiť resp. spôsobuje neprimerané zaťaženie. 61. Žalovaný k námietke žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave v otázke výpočtu čistých nákladov, ako podmienky riadneho posúdenia neprimeranosti zaťaženia a dvojfázovosti posúdenia neprimeraného zaťaženia, nesúhlasil s názorom žalobcu o a priori povinnosti vypočítať čisté náklady. Svoj názor dôsledne v rozhodnutí (str. 23-27) odôvodnil. Žalovaný sa pri výklade vnútroštátneho práva riadil svojou povinnosťou vykladať vnútroštátne právo s prihliadnutím na znenie a účel relevantnej smernice tak, aby sa dosiahol smernicou stanovený cieľ. Pri vyvažovaní dvoch základných cieľov smernice a to podpory verejného záujmu na strane jednej a účinnej hospodárskej súťaže má žalovaný za to, že dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia poskytovateľa US vyplýva zo smernice. V prvej fáze je potrebné vyhodnotiť možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. Až v prípade kladnej odpovede je úrad povinný vypočítať čisté náklady na US a na základe nich rozhodnúť, či k neprimeranému zaťaženiu skutočne prišlo. Prvostupňový orgán v súlade s uvedeným procesom posudzovania neprimeraného zaťaženia najskôr (t. j. ešte pred výpočtom čistých nákladov) skúmal, či pre žalobcu mohlo poskytovanie US predstavovať neprimerané zaťaženie. Na vyhodnotenie tejto otázky použil úrad kritérium podielu na trhu. K jeho vhodnosti výberu sa úrad vyjadril v odôvodnení rozhodnutia. Úrad dospel k záveru, že poskytovanie US nemohlo pre žalobcu predstavovať neprimerané zaťaženie. Nebola tak splnená základná a jediná právna podmienka, ktorá je pre úrad rozhodná pre ďalší postup spočívajúci v povinnosti vypočítať čisté náklady. Takáto dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia má, podľa žalovaného, oporu aj v judikatúre SD EÚ vo veci C-389/08 v bode 36, C-222/08 v bode 43 a 44. Teda až keď úrad dospeje k záveru, že poskytovanie US môže byť pre konkrétny podnik neprimeraným zaťažením je úrad povinný vypočítať čisté náklady. Žalovaný je odkazom na zrušujúci rozsudok najvyššieho súdu presvedčený, že i najvyšší súd potvrdzuje dvojfázovosť procesu vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia. Smernica obsahuje aj možnosť nevyhovenia žiadosti o úhradu čistých nákladov na US, a to bez potreby výpočtu čistých nákladov na US a to na základe čl. 12 smernice v situácii, ak národný regulátor už v rámci vyhodnotenia fázy 1 usúdi, že poskytovanie US nemôže predstavovať pre poskytovateľa US neprimerané zaťaženie. Žalovaný upozornil, že kontext všetkých citovaných vyjadrení najvyššieho súdu a súdneho dvora je odlišný od kontextu, v ktorom rozhodol úrad. Citované autority sa vyjadrovali výlučne k nutnosti výpočtu čistých nákladov pre účely vyhodnotenia fázy 2, t. j. vyhodnotenia, či poskytovanie US pre podnik skutočne predstavuje neprimerané zaťaženie. Úrad dôsledne dodržal svoju povinnosť vychádzať z právnej úpravy uvedenej v § 53 zákona a v čl. 12 a 13 smernice. Pre úplnosť poukázal na skutočnosť, že obdobný názor majú aj ďalší dva ďalší účastníci konania v 6. a 9. rade. 62. Argumentáciu žalobcu spochybňujúcu zvolené kritérium podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení a to v súvislosti s definíciou trhu vychádzajúcou z rozhodnutia Telekomunikačného úradu SR zo dňa 20.01.2011, ktorým sa určil zoznam relevantných trhov považuje žalovaný za zavádzajúcu. Prvostupňový orgán sa výslovne odvoláva na rozhodnutie úradu z 28.01.2004, ktorým sa určuje zoznam relevantných trhov uverejnený vo vestníku úradu č. 1 zo dňa 05.02.2004. Žalovaný uvádza, že úrad pri voľbe kritéria pre posúdenie neprimeraného zaťaženia

počas fázy 1, ktorej cieľom je vyhodnotenie, či žalobca mohol byť poskytovaním US neprimerane zaťažený, vychádzal okrem iného aj zo správy BEREC, na základe ktorej sa rozhodol pre ukazovateľ, ktorý zohľadňuje trhový podiel na maloobchodnom trhu prístupu k verejnej telefónnej sieti v pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov, aby zistil aké postavenie mal žalobca na tomto trhu v čase poskytovania univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008. Úrad vyčíslil podiel na trhu žalobcu aj so započítaním prípojok zriadených za účelom poskytovania US. Vyhodnotením kritéria dospel k záveru, že žalobca má také postavenie na trhu, že poskytovanie US nemohlo zhoršiť jeho konkurencieschopnosť tzn. postavenie na trhu, a náklady na US nepredstavovali pre neho neprimerané zaťaženie. 63. Čo sa týka podmienky podielu na trhu verejnej telefónnej služby nižšieho ako 80% žalovaný konštatuje, že námietky žalobcu sú totožné s tými v rozklade s ktorými sa už vysporiadal. Nesúhlasil s tým, že kritérium podielu na trhu vypočítané na základe počtu prípojok nemôže byť rozhodujúcim kritériom, pretože nehovorí nič o finančnej stránke. Úrad sa snažil predísť námietke o neefektívnych prípojkách, zaoberal sa skutočnosťou ako vplýva podiel počtu prípojok zriadených žalobcom na maloobchodnom trhu prístupu bytových účastníckych prípojok (str. 27 rozhodnutia). Žalobca namieta, že analýza maloobchodných trhov č. 1 a č. 2 z 27.06.2012, ako zdroj údajov na vyhodnotenie neprimeranosti zaťaženia neexistovala v čase poskytovania služby. Žalovaný však túto využil ako podklad pre rozhodnutie z dôvodu, že si nemohol zabezpečiť podklady pre konanie v čase vykonávania US, keďže nevedel predpokladať podanie žiadosti žalobcu na úhradu zistených čistých nákladov, preto vychádzal z jemu známej skutočnosti. Navyše sa žalovaný k námietke vyjadril v rozhodnutí (str. 13). Žalovaný sa taktiež v rozhodnutí vysporiadal s pripomienkami ohľadne princípov efektívnosti, objektívnosti, transparentnosti, nediskriminácie, primeranosti a odôvodnenosti (str. 39 až 40 rozhodnutia). Kritérium podielu na trhu, ktoré použil úrad, nezohľadňuje iba izolovanú situáciu vo vnútri dotknutého podniku, ale odráža jeho postavenie vo vzájomnom postavení vo vzťahu k iným subjektom v prostredí hospodárskej súťaže. 64. K overeniu a kontrole nákladovej efektivity žalovaný uvádza, že naň neprihliadal z dôvodu, že sa využíva pri vyčíslení čistých nákladov. Čo sa týka namietnutého použitia neaktuálneho vzorca WACC žalovaný tým, že nepristúpil k fáze 2 a výpočtu čistých nákladov hodnoty WACC zistené ekonomickým poradcom nebolo potrebné prepočítať na hodnotu pred zdanením v zmysle vyhlášky. Ani námietku dvojitého zaťaženia žalobcu žalovaný odkazom na § 53 zákona neakceptoval, pretože úrad síce rozhoduje o kompenzácii straty, ale zákon nestanovuje povinnosť vždy kompenzáciu straty priznať. 65. V súvislosti s namietaným nezohľadnením použiteľnej rozhodovacej praxe iných európskych regulátorov žalovaný konštatuje, že sa praxou iných operátorov v konaní osobitne nezaoberal, avšak zohľadnil správu BEREC týkajúcu sa prístupov jednotlivých operátorov k vyhodnocovaniu neprimeraného zaťaženia, pričom BEREC predstavuje platformu pre výmenu informácií a skúsenosti národných regulátorov pri aplikácii regulácie elektronických komunikácií. 66. S námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov žalovaný nesúhlasí. Podľa jeho názoru je rozhodnutie dostatočne odôvodnené. Citácie zo súvisiaceho rozsudku najvyššieho súdu sa na konanie nevzťahuje, pretože sa týka námietky zmeny metodiky postupu, ktorá viedla k iným záverom. Závery rozhodnutí v preskúmavanej veci sú totožné. 67. V súvislosti s ďalšími namietanými vadami s vplyvom na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, tieto vyhodnotil žalovaný ako nedôvodné. Zotrval na názore, že nebolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Taktiež odmietol, že by porušil zásadu aktívnej súčinnosti účastníka konania a správneho orgánu. 68. Žalobca v replike z 20.02.2017 k vyjadreniu žalovaného zotrval na názore, že žalovaný sa pri rozhodovaní o práve žalobcu na úhradu nákladov na US neriadil právnym názorom najvyššieho súdu a postupoval dokonca v priamom rozpore s ním, čo samo osebe zakladá dôvod pre nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 6 SSP. 69. Žalovaný sa neriadil ani právnym názorom odvolacieho orgánu, ktorý bol pre neho v zmysle § 59 ods. 3 správneho poriadku záväzný. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, najmä v dôsledku nesprávnej a účelovej aplikácie právnej úpravy ako aj výkladom založeným na právnej norme, ktorá v čase vzniku práva žalobcu na úhradu nákladov na US nebola platná ani účinná (§ 191 ods. 1 písm. a) a c) SSP). Zistenie skutkového stavu z ktorého vychádzalo

napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu, keďže závery žalovaného nie sú podložené dôkazmi, ktoré by vyplývali z obsahu administratívneho spisu (§ 191 ods. 1 písm. f) SSP). Zistený skutkový stav nepovažuje žalobca za dostatočný na posúdenie veci predovšetkým preto, že žalovaný nevykonal riadne výpočet čistých nákladov na univerzálnu službu, aj keď tak bol povinný urobiť (§ 191 ods. 1 písm. e) SSP). Napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené a presvedčivé, osobitne z neho nie je zrejmé zdôvodnenie voľby kritériá a ani samotné dôvody, na základe, ktorého dospel žalovaný k záveru, že žalobca nebol pri poskytovaní univerzálnej služby v období rokov 2007 a 2008 vystavený neprimeranému zaťaženiu. Rovnako aj napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov týkajúcich sa rozhodujúcich skutočností, najmä vo vzťahu k zdôvodneniu toho, ako dospel žalovaný k záverom o neexistencii neprimeraného zaťaženia a prečo nie je zo strany žalovaného v tejto súvislosti potrebné riadne vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu za uvedené obdobie (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP). Žalovaný v správnom konaní pri vydaní napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia vybočuje tiež z hraníc správnej úvahy. V konaní žalovaného boli zistené také vady, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, a to hlavne porušením práva žalobcu vyjadriť sa v správnom konaní nenariadením ústneho pojednávania a porušením zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgán (§ 191 ods. 1 písm. g) SSP). Napadnutým rozhodnutím a postupom, ktorý mu predchádzal bolo porušené právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva žalobcu na prejednanie veci v primeranej lehote. Taktiež došlo k zásahu do práva žalobcu vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku. Taktiež bolo porušené právo žalobcu na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. 70. Žalobca odsúdil nenáležité vyjadrovanie žalovaného o spôsobe, akým si žalobca bráni a presadzuje svoje práva a oprávnené záujmy v správnom konaní. Vyjadrenia a postoje žalovaného v priebehu konania vzbudzujú u žalobcu vážne pochybnosti o napĺňaní jednej zo základných povinností štátnych zamestnancov žalovaného konať a rozhodovať nestranne a zdržať sa pri výkone práce vo verejnom záujme všetkého, čo by mohlo ohroziť dôveru v nestrannosť a objektívnosť konania a rozhodovania. 71. Žalobca ďalej vychádzajúc z článku 17 smernice ako aj bodu 26 preambuly zdôraznil, že ochrana hospodárskej súťaže nesúvisí primárne z kompenzáciu nákladov na univerzálnu službu, ale s reguláciou cien, za ktoré poskytujú služby podniky s významným vplyvom na trhu. V zmysle § 54 ods. 1 zákona je zrejmé, že najvyšší príspevok na úhradu nákladov na univerzálnu službu by znášal sám žalobca a ostatné podniky by boli povinné uhradiť na tento osobitný účet len marginálne časť nákladov. Navyše po zlúčení žalobcu so spoločnosťou T-Mobile Slovensko a. s. sa podiel žalobcu na týchto príspevkoch ešte zvýšil. 72. Žalobca nespochybňuje správnosť výkladu článku 12 a 13 smernice podaného súdnym dvorom ako aj najvyšším súdom. Za rozhodujúcu otázku považuje, či § 53 zákona riadne prebral článok 12 a 13 smernice. V prípade ak by to tak nebolo, nebolo by možné zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy domáhať sa proti žalobcovi (na jeho úkor) priameho ani nepriameho účinku smernice. Záver o tom, že článok 12 a 13 smernice neboli do § 53 zákona správne transponované prisvedčuje znenie ustanovenia § 53 ods. 1 účinného od 01.04.2006 do 31.10.2011. Vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu zákon do 31.10.2011 nepodmieňoval existenciou neprimeraného zaťaženia. Až odo dňa účinnosti zákona č. 351/2011 bolo nové ustanovenie § 53 preformulované a zákonodarca zo zákona podmienil vznik nároku na kompenzáciu nákladov znášaním neprimeraného zaťaženia a to od 01.11.2011, teda až po období rokov 2007 a 2008, ktoré je predmetom posúdenia na základe podanej správnej žaloby. Žalovaný mal teda rozhodnúť o výške kompenzácie a nie o priznaní kompenzácie ako to tvrdí žalovaný, lebo samotná kompenzácia prináležala, podľa vtedajšej právnej úpravy žalobcovi vždy, ak boli jeho výnosy z univerzálnej služby nižšie, ako náklady vynaložené na jej poskytovanie. Uviedol, že najvyšší súd sa vo svojom rozhodnutí osobitne nezaoberal správnosťou transpozície článku 12 a 13 smernice do § 53 pôvodného zákona. 73. V súvislosti s limitmi eurokonformného výkladu má žalobca za to, že v tomto prípade neboli splnené podmienky, aby sa ostatní účastníci správneho konania mohli domáhať priameho účinku smernice univerzálnej služby, keďže nie sú aktívne legitimovaní sa priameho účinku smernice domáhať (štát im neupiera konkrétne oprávnenie, ktoré im vyplýva priamo z nesprávne transponovanej smernice) a priamym účinkom smernice by sa negatívne zasiahlo do postavenia žalobcu vo forme upretie práva na kompenzáciu, respektíve sprísnenia podmienok pre vznik práva na kompenzáciu nákladov vynaložených na univerzálnu službu.

74. Žalobca v ďalšom argumentoval nemožnosťou podriadenia právnej úpravy so silou zákona podzákonnému vykonávacieho právneho predpisu. Poukázal na to, že v období od 15.09.2004 do 31.10.2011 bol pojem neprimerané zaťaženie spájaný so zriaďovaním osobitného účtu univerzálnej služby vo vyhláške ako podzákonnom vykonávacom predpise. Pokiaľ zákonná úprava vymedzovala podmienky, za ktorých vzniká poskytovateľovi univerzálnej služby právo na náhradu nákladov na univerzálnu službu, nie je možné toto právo žalobcu dodatočne obmedziť podzákonnou právnou úpravou, ktorá zavedie ďalšiu podmienku a to posúdenie neprimeraného zaťaženia. Systematické zaradenie splnomocňujúceho ustanovenia § 54 zákona vyjadruje úmysel zákonodarcu upraviť len podrobnosti týkajúce sa procesu zriaďovania a správy osobitného účtu univerzálnej služby. 75. Žalobca v súvislosti s dvojfázovosťou posúdenia neprimeraného zaťaženia vo vzťahu k žalovaným konštatovanej opore jeho názoru v relevantnej judikatúre súdneho dvora konštatuje, že práve z relevantnej judikatúry citujúc vec C - 389/08 bod 36 a 37 vyplýva presne opačný záver. Obdobne tak rozsudok vo veci C 222/08 zaoberajúci sa výkladom článku 12 smernice v bodoch 44, 46, 47 a 52. Žalobca záver o dvojfázovosti postupu pri rozhodovaní o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu vníma ako snahu žalovaného vyhnúť sa výpočtu čistých nákladov na vykonávanie univerzálnej služby. Tento postup je v zjavnom rozpore so záväzným výkladom článku 12 a 13 smernice vykonaným súdnym dvorom ako aj záväzným právnym názorom najvyššieho súdu, v ktorom oba súdy dospeli k spoločnému záveru a povinnosti vždy vykonať výpočet čistých nákladov na vykonanie univerzálnej služby pred tým ako dôjde k posúdeniu neprimeranosti zaťaženia, ktoré je podľa smernice (nie však podľa § 53 zákona) podmienkou priznania práva na úhradu nákladov na univerzálnu službu. 76. Žalobca zotrváva na tom, že žalovaný sa doposiaľ žiadnym spôsobom nevyrovnal so zásadnými námietkami žalobcu k voľbe kritériá podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení, najmä skutočnosti, že zvolené kritérium nevypovedá nič o finančnej stránke, nie je požadovaná úhrada čistých nákladov za služby pripojenia k verejnej telefónnej služby na pevnom mieste, vysoký podiel na tomto trhu dosahoval žalobca aj kvôli univerzálnej službe a v konečnom dôsledku nezohľadnil porovnateľnú prax iných európskych regulátorov. 77. K tvrdeniu žalovaného o tom, že tým, že vychádzal zo správy BEREC v podstate zohľadnil prax iných regulátorov žalobca uvádza, že možné kritériá uvádzané v správe BEREC sú poňaté omnoho širšie ako len podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok na pevnom umiestnení. Správa BEREC hovorí o podiele na trhu podľa tržieb a nie o podiele podľa počtu prípojok. Dokonca sa v správe BEREC predpokladá zohľadnenie zastupiteľnosti fixnej a mobilnej verejnej telefónnej služby (tu žalovaný opakovane odmieta zohľadniť). Navyše ide len o 2 kritériá z možných kritérií, ktoré správa BEREC uvádza ako príklady faktorov, ktoré sa pri posudzovaní nespravodlivej záťaže Európskej únii zohľadňujú. 78. Žalobca sa záverom svojej repliky domáha zo strany správneho súdu vyslovenia záväzného právneho názoru v zmysle, ktorého podľa § 53 zákona v znení účinnom od 01.04.2006 do 31.10.2011 žalobcovi vzniká právo na úhradu nákladov na univerzálnu službu v prípade, ak jeho výnosy z tejto služby boli nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na jej poskytovanie. Vznik práva podniku na kompenzáciu straty vzniknutej v dôsledku poskytovania univerzálnej služby nie je podmienený záverom, že jej poskytovanie bolo pre podnik neprimeraným zaťažením. Napokon záver o tom, či bolo poskytovanie univerzálnej služby pre podnik neprimeraným zaťažením môže byť vyslovený len na základe vykonaného výpočtu čistých nákladov vynaložených podnikom na poskytovanie univerzálnej služby. 79. Ďalší účastník konania spoločnosť Marlink s. r. o., IČO: 31 373 500, vo svojom vyjadrení k žalobe z 21.12.2022 nesúhlasila s priznaním postavenia ďalšieho účastníka v konaní a žiadala, aby súd uvedenú skutočnosť zohľadnil. 80. Ďalší účastník v 10. rade spoločnosť O2 Slovakia, s. r. o. vo svojom vyjadrení k žalobe z 29.12.2022 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalobou napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné. Stotožňuje sa s právnym názorom žalovaného, že žalobca nemá nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v roku 2007 a 2008, nakoľko jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným

zaťažením. Žalobcov navrhovaný výklad § 53 zákona je podľa ďalšieho účastníka účelový. Rovnako tak žalobca nesprávne interpretuje rozhodnutia súdneho dvora EÚ. 81. Ďalší účastník v 9. rade spoločnosť ANTIK Telecom s. r. o. vo svojom vyjadrení k žalobe z 21.03.2023 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať plnú náhradu trov konania. Temer totožné vyjadrenie doručila spoločnosť aj dňa 23.01.2024. 82. Rozhodnutie žalovaného považuje za vecne správne, vychádzajúce zo spoľahlivo a dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý má oporu a je v súlade s administratívnymi spismi. Je založené na správnom právnom posúdení veci, obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti a je presvedčivo jasne a zrozumiteľne odôvodnené. Ďalší účastník v 9. rade súhlasí s právnym názorom žalovaného o dvojfázovosti rozhodovania o podanej žiadosti poskytovateľa univerzálnej služby keď prvá fáza vyžaduje posúdenie, či pre daného poskytovateľa predstavuje poskytovanie univerzálnej služby neprimeranú záťaž a až po kladnom závere o existencii neprimeranej záťaže na strane poskytovateľa univerzálnej služby možno pristúpiť k druhej fáze v rámci, ktorej sa vypočíta presná výška čistých nákladov vynaložených za poskytovanie univerzálnej služby. Skonštatoval, že síce najvyšší súd v zrušujúcom rozsudku uložil žalovanému vykonať kalkuláciu čistých nákladov, avšak až po tom, ako úrad na základe vybraných kritérií posúdi, či by k neprimeranému zaťaženiu žalobcu vôbec mohlo dôjsť. Nestotožnil sa s názorom žalobcu, že eurokonformný výklad ustanovení zákona predstavuje účelové a neprípustné obchádzanie zákona, čo je v rozpore s princípmi právnej istoty a ochranou legitímnych očakávaní. Výklad dotknutých ustanovení zákona žalovaným, ktoré vyložil v súlade a v kontexte znenia smernice s prihliadnutím k existujúcej judikatúre SD EÚ považuje za zákonný. 83. Ďalší účastník v 9. rade sa dovoláva priameho účinku (čl.12 a čl. 13) smernice v dôsledku čoho je žalovaný bez nutnosti preukazovať a odôvodňovať nepriamy účinok smernice čl. 12 smernice priamo viazaný. Pripustil, že znenie § 53 zákona uvedenú dvojfázovosť priamo neimplementovala, čo však nevylučuje že zákon pripúšťa viacero možností, aký procesný postup pri tomto posudzovaní zvoliť. Bolo preto povinnosťou žalovaného z týchto možností zvoliť takú, ktorá je v súlade so znením smernice a rešpektuje jej cieľ a účel. V súvislosti s namietaním nedostatočným zistením skutkového stavu žalobcom ďalší účastník v 9 rade považuje výber kritériá (podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení) za správny a vyhodnotenie existencie neprimeranosti zaťaženia na základe tohto kritéria za dostatočné a súladné s princípom proporcionality, nediskriminácie, objektivity a transparentnosti. Žalobca mal dominantné a monopolné postavenie na predmetnom trhu s takmer 100 % podielom žalobcu so zanedbateľnými podielmi ostatných poskytovateľov. Prenesenie týchto nákladov na menšinových poskytovateľov by znamenalo neprimeranú záťaž pre menšinových poskytovateľov, ktorí nemohli v rozhodnom období čerpať výhody z monopolné postavenie aké má spoločnosť žalobcu, avšak mali by znášať náklady tejto spoločnosti, ktorá sa navyše dobrovoľne prihlásila ako záujemca o poskytovanie univerzálnej služby. 84. Ďalší účastník v 1 rade spoločnosť Orange Slovensko, a. s. navrhol žalobu zamietnuť a žalobcu zaviazať na náhradu trov konania. Podľa jeho názoru úrad dôsledne vychádzal pri rozhodovaní z právnej úpravy zakotvenej v § 53 zákona a článku 12 a článok 13 smernice a zákonným spôsobom postupoval, keď spoľahlivým spôsobom ustálil, že žalobca pri poskytovaní univerzálnej služby nie je neprimerane zaťažený. Má za to, že žalovaný postupoval v intenciách zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom ku kalkulácií čistých nákladov dochádza len a výlučne v prípade, že národný regulačný orgán na základe ním stanoveného kritéria usúdi, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie. Následne teda až po tom ako národný regulačný orgán na základe ním zvolených kritérií dospeje k záveru, že poskytovanie univerzálnej služby môže pre poskytujúci podnik predstavovať neprimerané zaťaženie, pristúpi k samotnej kalkulácii čistých nákladov a posúdeniu či vykalkulovaná suma čistých nákladov skutočne predstavuje pre podnik neprimerané zaťaženie. Námietku žalobcu o nerešpektovaní právneho názoru odvolacieho orgánu považuje ďalší účastník v 1 rade za nedôvodnú, plne sa stotožnil s vyjadrením žalovaného k tejto námietke. Taktiež súhlasil s vyjadrením žalovaného k námietke nesprávneho právneho posúdenia podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov. V súvislosti so zvoleným kritériom podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení na celkovom počte účastníckych prípojok v pevnom umiestnení uviedol, že ide o štandardné kritérium, ktoré národné regulačné autority dlhodobo používajú na posudzovanie postavenia podniku na relevantnom trhu z pohľadu existencie takzvanej efektívnej súťaže na relevantnom trhu. Zároveň mu nie je zrejmé akým spôsobom by použitie tohto kritéria mohlo porušiť právo žalobcu na rozhodovanie

podľa relevantnej právnej úpravy. Čo sa týka výšky podielu 80 % tak toto predstavuje jedno z najpoužívanejších kritérií pre posúdenie, či ma podnik na relevantnom trhu významné postavenie. Dosiahnutie hranice 80 % podielu podniku na trhu celkom jednoznačne (aj bez ďalšieho) indikuje, že takýto podnik na relevantnom trhu nie je vystavený efektívnej súťaži. 85. Ďalší účastník v 1 rade súvislosti so žalobcom načrtnutými limitmi eurokonformného výkladu uviedol, že každý zákon je potrebné interpretovať vykladať a výklad v prípade harmonizovaný právnej úpravy musí byť eurokonformný. Eurokonformný výklad je limitovaný tým, že ho nemožno smernici priznať tam, kde vnútroštátne právo nový eurokonformný výklad celkom neumožňuje. Nepriamy účinok smerníc prichádza v zásade do úvahy až po uplynutí transpozičnej lehoty za podmienky, že transponovaný právny text je obsahovo nepodmienený a dostatočne určitý. Porovnaním príslušného znenia smernice so znením zákona platného a účinného v období, za ktoré žalobca žiada úhradu čistých nákladov univerzálnej služby je zrejmé, že tento eurokonformný výklad príslušného ustanovenia zákona nijakým spôsobom nevylučuje dvojfázovosť vyhodnocovania neprimeraného zaťaženia. Napokon aj najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí uvádza, že úrad je povinný dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v § 53 zákona a článku 12 a 13 smernice a príslušnej judikatúry súdneho dvora. Pokiaľ by došiel k záveru, že znenie zákona takýto eurokonformný výklad neumožňuje nepochybne by takýto procesný pokyn úradu nedával. V ostatnom sa ďalší účastník stotožňuje s vyjadrením úradu. 86. Čo sa týka námietky žalobcu o rozpore zisteného skutkového stavu s obsahom spisov tak túto považuje za veľmi všeobecnú a nie je mu zrejmé v akých podkladoch obsiahnutých v spisovej dokumentácii je vlastne rozpor a v čom spočíva. Opäť sa stotožnil s vyjadrením žalovaného k uvedenej námietke. Zároveň poukázal na skutočnosť, že žalovaný na podklade žalobcom vykazovanej sume čistých nákladov za roky 2007 a deti 2008 dospel k prvej fáze posudzovania žiadosti žalobcu o úhradu čistých nákladov univerzálnej služby k záveru, že to nemôže pre neho predstavovať neprimerané zaťaženie a rozhodol tak, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradu čistých nákladov a preto vlastne nepristúpil ani k druhej fáze a to samotnej kalkulácii čistých nákladov a následnému posúdeniu otázky, či úradom vykalkulované čisté náklady predstavujú žalobcu skutočne neprimeranú záťaž alebo nie. Odhliadnuc od právneho aspektu tejto otázky poukázal aj na čisto logicky rozmer vtom, že pokiaľ žalovaný na podklade žalobcom predložených čistých nákladov univerzálnej služby uplatnených v žiadosti nemohli predstavovať pre žalobcu neprimerané zaťaženie výsledkom kalkulácie čistých nákladov úradom by bola nevyhnutne len redukcia žalobcom uplatnenej sumy. V tej súvislosti uviedol, že úrad už v prvostupňovom rozhodnutí z 29.05.2013 vykalkuloval sumu čistých nákladov podstatne nižšiu ako si uplatňoval žalobca, pričom tak výraznú odchýlku medzi požadovanou sumou žalobcom a úradom vykalkulovanou sumou nie je vysvetliteľná prípadnou rôznou metodikou, či vstupnými parametrami nákladového modelu (napr. WACC), ktoré použil žalobca a ktoré použil úrad. 87. Čo sa týka výberu kritériá pre posúdenie primeranosti zaťaženia tvrdenia žalobcu jednoznačne ako neopodstatnené v plnom rozsahu odmieta. Uviedol, že podiel na trhu je podľa rozhodnutia súdneho dvora vo veci C-389/08 relevantným kritériom. Súhlasil so žalovaným v tom, že korelačná závislosť medzi podielom na trhu a ziskovosťou je veľmi tesná, a je teda oprávnený predpokladať, že ziskovosť je primerane určená trhovým podielom. Má zato, že je výlučne vecou národného regulačného orgánu (pri dodržaní princípu objektivity, transparentnosti, nediskriminácie a proporcionality), ktoré kritérium považuje vzhľadom na špecifiká trhu za najvhodnejšie na posúdenie existencie primeraného zaťaženia. Počet užívateľov meraný pri službách pevnej siete počtom účastníckych prípojok je jedným zo základných kritérií používaných národnými regulačnými autoritami pre posúdenie postavenia podniku na relevantnom trhu (veľkosť podniku vo vzťahu k relevantnému trhu) a zároveň veľkosť podielu poskytovateľa univerzálnej služby na príslušnom relevantnom trhu je vhodným (a používaným) kritériom pri posudzovaní otázky existencie neprimeraného zaťaženia súvislosti so zistenými čistými nákladmi univerzálnej služby. 88. Nesúhlasil s názorom žalobcu že dosiahnutie hranice 80 % podielu podniku na trhu je nesprávne, neobjektívne, netransparentné. Použitie 80% hranice predstavuje jedno z najpoužívanejších kritérií pre posúdenie, či ma podnik na relevantnom trhu významné postavenie. Dosiahnutie tejto hranice celkom jednoznačne, aj bez ďalšieho indikuje, že takýto podnik na relevantnom trhu nie je vystavený efektívnej súťaži, čo znamená, že jeho ekonomický vplyv mu v podstatnom rozsahu dovoľuje správať sa nezávisle od konkurentov a užívateľov (pozri § 16 ods. 3 zákona). Námietku žalobcu o účelovej aplikácii vyhlášky nepovažuje za dôvodnú, nakoľko nemá žiadny súvis s percentuálnou hranicou

80%, ktorú namieta žalobca. Konkurencieschopnosť žalobcu vo vzťahu k jeho konkurentom na trhu fixných služieb nebola nijakým spôsobom negatívne ovplyvnená napriek poklesu počtu prípojok na trhu v absolútnych číslach podiel žalobcu na trhu paradoxne vzrástol. Skutočnosť, že žalobca skončil s poskytovaním univerzálnej služby, respektíve ich jednotlivých komponentov len a výlučne z dôvodu, že s poskytovaním tejto služby nedosahoval zisk, nie je až tak významná vzhľadom na to, že zisk a existencia ne/primeraného zaťaženia pri vykázaných čistých nákladoch univerzálnej služby sú dve zásadne odlišné veci. Skonštatoval, že žalobca účelovo zamieňa dve veci ziskovosť, resp. stratovosť samotnej univerzálnej služby, so ziskovosťou, resp. stratovosťou pôsobenia žalobcu na fixnom trhu (vrátane univerzálnej služby) ako takom, čo sú dve rôzne veci. Univerzálna služba z povahy veci (nejde o komerčnú službu, ide o službu poskytovanú z dôvodu verejného záujmu), bude ako celok spravidla vždy stratová (otázka je výška straty a to vzhľadom na rozsah poskytovanej univerzálnej služby a ďalších faktoroch ako je napr. hustota počet obyvateľstva štátu, jeho geografické pomery a podobne). 89. Záverom ďalší účastník v 1. rade v súvislosti s kritériom použitým úradom v žalobou napadnutom rozhodnutí, resp. akýmkoľvek kritériom, ktorý by úrad použil poukázal na to, že žalobca mal v rokoch 2007 a 2008 aj napriek formálno-právne liberalizovanému trhu na trhu elektronických komunikačných služieb poskytovaných prostredníctvom pevných sietí reálne monopolné postavenie. Dodal, že žalobca doteraz ako nepoužiteľné, resp. nevhodné odmietol každé zo štandardne používaných kritérií pre vyhodnotenie existencie neprimeraného zaťaženia, ktoré úrad doteraz použil. IV. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava 90. Správny súd v Bratislave bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 151/2022 Z. z.“) a svoju činnosť začal od 1. júna 2023. 91. V zmysle ust. § 3 ods. 3 písm. b/ zák. č. 151/2022 Z. z. výkon súdnictva prešiel od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. 92. Žaloba bola podaná dňa 07.06.2016 za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu, zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov, pôvodne na Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý žalobu dňa 09.11.2016 a opätovne dňa 21.09.2018 postúpil Krajskému súdu v Bratislave ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie a rozhodnutie. 93. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. 94. Podľa § 491 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z. z. v znení účinnom do 30.06.2023 Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 95. Podľa ust. § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 96. Najvyšší súd Slovenskej republiky svojim rozhodnutím sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 rozhodnutie predsedu Telekomunikačného úradu SR č. 40/01/2011 zo 14.09.2011, ako aj rozhodnutie úradu č. 315/14/2011 z 16.06.2011 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní zaviazal žalovaného opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie US; kritéria, podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie žalobcu vyberie tak, aby sa vzťahovali len k žiadateľovi a nie k celej skupine Slovak Telekom, a. s., vybrané kritéria podrobne odôvodní a prihliadne aj ku všetkým podkladom a námietkam predložených žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, vykoná kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, pričom je povinný dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a čl. 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a ďalej bude zákonným spôsobovať postupovať podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby. Svoje nové rozhodnutie Úrad taktiež dostatočne podrobne a zrozumiteľne odôvodní tak, aby zodpovedalo procesnoprávnym i hmotnoprávnym predpisom.

97. Úrad v ďalšom správnom konaní vydal rozhodnutie č. 193/OER/2013 z 29.05.2013, ktorým rozhodol tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. nárok na náhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní US v rokoch 2007 a 2008, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. 98. Predseda úradu na základe rozkladu žalobcu prvostupňové rozhodnutie úradu svojim rozhodnutím č. 59/PÚ/2015 z 02.03.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní zaviazal úrad objektívne zistiť vplyv poskytovania US na kritérium podielu na trhu a na základe toho zistenia určiť, či poskytovanie US môže podstatne vplývať na samotné kritérium. Taktiež zaviazal úrad v prípade realizácie výpočtu hodnoty čistých nákladov a nehmotných výhod presne identifikovať a odôvodniť jednotlivé úkony smerujúce k zisteniu uvedených podkladov, teda vykonať dokazovanie, ktoré spočíva v konkretizácii jednotlivých krokov vedúcich k úprave vstupných hodnôt a ich prepočtu na úradom upravené hodnoty. Ďalej zaviazal úrad v konaní aplikovať dvojfázový proces posudzovania neprimeranosti zaťaženia a na jeho základe rozhodnúť o existencii neprimeraného zaťaženia ako aj o nároku na úhradu čistých nákladov. Považoval za potrebné vypočítať čisté náklady za všetky elementy tvoriace US, ktoré môžu byť poskytované len stratovo. Je potrebné realizovať eventuálnu kalkuláciu čistých nákladov vzťahujúcu sa a priori na všetky plnenia poskytované v rámci US bez vylúčenia žiadnej z položiek. Úrad v ďalšom konaní zohľadní každú položku súvisiacu s poskytovaním US a zahrnie do výpočtu čistých nákladov všetky elementy tvoriace US, ktoré môžu byť poskytované len stratovo a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodní. 99. Správny súd ako vecne príslušný postupujúc podľa SSP v znení účinnom do 30.06.2023 po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia správneho orgánu, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) a dospel k záveru o dôvodnosti žaloby. 100. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. podnik poskytujúci univerzálnu službu má právo na úhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby, ak jeho výnosy z tejto služby sú nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie univerzálnej služby. Žiadosť o úhradu čistých nákladov s podkladmi môže podnik podať úradu do dvoch rokov od uplynutia finančného roka, v ktorom vznikli. Uplynutím tejto lehoty právo na úhradu zaniká. 101. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 28.12.2007 úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady môže overiť odborne spôsobilá a od zainteresovaných strán nezávislá osoba poverená úradom. 102. Podľa § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom od 29.12.2007 úrad na základe žiadosti podniku, ktorá obsahuje podklady na výpočet čistých nákladov, posúdi, či podnik zabezpečuje povinnosti vyplývajúce z poskytovania univerzálnej služby nákladovo efektívnym spôsobom a jej poskytovanie je pre podnik neprimeraným zaťažením. Podklady na výpočet čistých nákladov môže úrad sám alebo prostredníctvom ním poverenej odborne spôsobilej a nezávislej osoby overovať a kontrolovať a nahliadať do účtovných kníh a záznamov; výsledky overenia podkladov úrad zverejní. 103. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom k 28.12.2007 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. 104. Podľa § 53 ods. 3 zákona č. 610/2003 Z. z. v znení účinnom od 29.12.2007 úrad vypočíta čisté náklady, pričom zohľadní akúkoľvek vznikajúcu výhodu na trhu, ktorú príslušný podnik získa poskytovaním povinností univerzálnej služby a rozhodne o výške kompenzácie straty. Na určenie čistých nákladov sa môže využiť aj postup určenia podnikov na poskytovanie povinností univerzálnej služby podľa § 50 ods. 4. Vypočítané čisté náklady úrad zverejní. 105. Zákonom č. 610/2003 Z. z. bola prevzatá okrem ďalších aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2002/22/EC zo 07.03.2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov súvisiacich s elektronickými komunikačnými sieťami a službami (smernica univerzálnej služby), Ú.v. ES č. L 108 z 24.04.2002, s. 51 106. Podľa článku 12 smernice univerzálnej služby (Kalkulácia nákladov záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak národné regulačné orgány usúdia, že poskytovanie univerzálnej služby podľa článkov 3 až 10

môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie podnikov určených na poskytovanie univerzálnej služby, budú kalkulovať čisté náklady za jej poskytovanie. Na tento účel národné regulačné orgány: a) vykalkulujú čisté náklady na plnenie záväzku univerzálnej služby, berúc do úvahy každú trhovú výhodu, ktorá vyplynie pre podnik určený na poskytovanie univerzálnej služby, v súlade s prílohou IV, časť A; alebo b) použijú čisté náklady za poskytovanie univerzálnej služby identifikovanej mechanizmom určovania v súlade s článkom 8 ods. 2 Bod 2/ čiastky a/ alebo ďalšie informácie slúžiace ako základňa pre kalkuláciu čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podľa odseku 1 písm. a/ kontroluje alebo overuje národný regulačný orgán alebo orgán nezávislý na príslušných stranách a schvaľuje národný regulačný orgán. Výsledky kalkulácie nákladov a závery auditu sú verejne dostupné. 107. Podľa článku 13 smernice univerzálnej služby (Financovanie záväzkov univerzálnej služby) bod 1/ ak na základe kalkulácie čistých nákladov uvedených v článku 12 národný regulačný orgán zistí, že podnik znáša neprimerane zaťaženie, členské štáty na žiadosť určeného podniku rozhodnú o: a/ zavedení mechanizmu, ktorým sa podniku za transparentných podmienok uhradia stanovené čisté náklady z verejných fondov; a/ alebo b/ rozdelení čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby medzi poskytovateľov elektronických komunikačných sietí a služieb. 108. Podľa článku 13 Ak sú čisté náklady rozdelené podľa odseku 1 písm. b), členské štáty vytvoria rozdeľovací mechanizmus spravovaný národným regulačným orgánom alebo orgánom nezávislým na užívateľoch, ktorý je pod dohľadom národného regulačného orgánu. Financovať sa môžu len čisté náklady stanovené v súlade s článkom 12, ktoré sa týkajú povinností uvedených v článkoch 3 až 10. 109. Recitál smernice bod (18) uvádza, že cieľom smernice je vytvoriť mechanizmus financovania čistých nákladov, keď sa preukáže, že povinnosť poskytovať US môže byť splnená len so stratou alebo s čistými nákladmi, ktoré ležia mimo normálnych obchodných noriem. Je dôležité zabezpečiť, aby boli čisté náklady povinností univerzálnej služby primerane kalkulované a aby akékoľvek financovanie bolo uskutočnené s minimálnym účinkom na trh a podniky a aby bolo kompatibilné s ustanoveniami článkov 87 a 88 zmluvy; bod (19) každá kalkulácia čistých nákladov univerzálnej služby by mala patrične zohľadniť náklady a výnosy, ako aj nehmotný prospech vyplývajúci z poskytovania univerzálnej služby, no nemala by brániť všeobecnému cieľu, ktorý má zabezpečiť, aby cenové štruktúry odrážali náklady. Všetky čisté náklady univerzálnej služby by sa mali kalkulovať na základe transparentných postupov; bod (20) zohľadnenie nehmotného prospechu znamená, že odhad nepriameho prospechu v peňažných pojmoch, ktorý podnik odvodí zo svojho postavenia ako poskytovateľa univerzálnej služby, by sa mal odpočítať od priamych čistých nákladov univerzálnej služby, aby sa stanovilo celkové nákladové zaťaženie; účelom kalkulácie čistých nákladov je stanoviť celkové nákladové zaťaženie. 110. Výkladom čl. 12 a čl. 13 smernice univerzálnej služby sa podrobne zaoberal Súdny dvor Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“) vo svojich rozhodnutiach, a to v rozsudku vo veci č. C-389/08 (Base NV a i. proti Ministerraad, za účasti Belgacom NV) zo 06.10.2010, v rozsudku vo veci C-222/08 (Európska komisia proti Belgickému kráľovstvu) zo 06.10.2010 (z uvedených rozhodnutí vychádzal aj najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí), v rozsudku vo veci C-508/14 (Český telekomunikační úřad proti T-mobile Czech Republic a.s., Vodafone Czech Republic a.s. za účasti O2 Czech Republic a.s., UPC Česká republika s.r.o.) zo 06.10.2015, v rozsudku vo veci C-494/21 (Eircom Limited proti Commission for Communications Regulation, za účasti Vodafone Ireland Limited, Three Ireland (Huchison) Limited, Three Ireland Services (Hutchison) Limited) zo 10.11.2022 ako aj rozsudku vo veci C-273/23 (Autoritá per le Garanzie nelle Comunicazioni, a iné, proti Telecom Italia SpA a iné, za účasti Fastweb SpA a iné). 111. SD EÚ opakovane pripomína, že účelom smernice je vytvoriť harmonizovaný regulačný rámec, ktorý v odvetví elektronických komunikácií zaručí poskytovanie US, t. j. vymedzeného minimálneho súboru služieb všetkým koncovým užívateľom za prijateľnú cenu. Podľa článku 1 ods. 1 tejto smernice je jedným z jej cieľov zaručiť prístupnosť kvalitných verejných služieb v celej Únii prostredníctvom účinnej hospodárskej súťaže a možnosti výberu (rozsudok zo 6. októbra 2010, Base a i., C-389/08, EU:C:2010:584, bod 32, ako aj citovaná judikatúra). Podľa článku 3 ods. 2 smernice univerzálnej služby členské štáty stanovia najefektívnejší a najprimeranejší prístup k zabezpečeniu implementácie univerzálnej služby, pričom budú rešpektovať princípy objektivity, transparentnosti, nediskriminácie

a proporcionality a budú sa snažiť o minimalizáciu skresľovania trhu a súčasne chrániť verejný záujem (rozsudok zo 6. októbra 2010, Base a i., C-389/08, EU:C:2010:584, bod 33, ako aj citovaná judikatúra). Ako uvádza odôvodnenie 4 smernice univerzálnej služby, zabezpečenie univerzálnej služby môže zahŕňať poskytovanie niektorých služieb niektorým koncovým užívateľom za ceny, ktoré sa odchyľujú od cien vyplývajúcich z obvyklých trhových podmienok. Preto normotvorca Únie stanovil, ako vyplýva z odôvodnenia 18 tejto smernice, že členské štáty by v prípade potreby mali vytvoriť mechanizmy financovania čistých nákladov na záväzky univerzálnej služby v prípadoch, keď sa preukáže, že tieto záväzky možno plniť len so stratou alebo s čistými nákladmi, ktoré sa nachádzajú mimo obvyklých obchodných noriem (rozsudok zo 6. októbra 2010, Base a i., C-389/08, EU:C:2010:584, bod 34, ako aj citovaná judikatúra). 112. Správny súd dáva do pozornosti stručnú genézu v rozhodovaní správnych súdov vo veciach náhrad univerzálnej služby, v rámci ktorej možno konštatovať, že v Slovenskej republike poskytoval žalobca univerzálnu službu v období od roku 2005 do roku 2012, za tieto obdobia si postupne podanými žiadosťami uplatnil od žalovaného úhradu čistých nákladov na US, pričom ani v jednom z uvedených období (roky 2005-2006, 2007-2008, 2009-2010, 2011-2012) nebola žalobcovi žalovaným kompenzácia nákladov na US ani čiastočne priznaná. Žalobca inicioval súdny prieskum voči rozhodnutiam vydaných žalovaným za roky 2005 a 2006, 2007 a 2008, ako aj 2009 a 2010. Rozhodnutia žalovaného boli Najvyšším súdom SR zrušené (rozsudok sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012, 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 a 6Sž/24/2012 z 27.11.2013) a veci boli vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V pokračujúcich správnych konaniach však žalovaný úhradu nákladov na univerzálnu službu znova žalobcovi ani čiastočne nepriznal. Žalobca opätovne inicioval súdny prieskum proti každému z rozhodnutí vydaných žalovaným v novom konaní, ktoré boli okrem obdobia rokov 2007-2008 rozsudkami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/362/2016 z 01.10.2020 (obdobie 2005-2006) aprobované Najvyšším správnym súdom sp. zn. 4Svk/18/2021 z 26.04.2023, sp. zn. 1S/199/2016 z 21.04.2022 (obdobie 2009-2010) aprobované Najvyšším správnym súdom sp. zn. 5Svk/41/2022 z 25.04.2024. 113. Za obdobie 2011 a 2012 Krajský súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 6S/318/2016 z 24.09.2020 rozhodnutia žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 5Sžk/8/2021 z 25.04.2024 vyhovel kasačnej sťažnosti a rozhodnutie krajského súdu z procesných dôvodov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie Správnemu súdu v Bratislave. V. Právne posúdenie správnym súdom 114. Predmetom prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. 59/PÚ/2015, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie úradu č. 4286/OER/2015, ktorým žalobcovi nevznikol podľa § 53 zák. č. 610/2003 Z. z. nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2007 a 2008, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. 115. V konaní o žiadosti žalobcu na úhradu čistých nákladov za poskytovanie US za roky 2007 a 2008 vyslovil najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011 z 19.07.2012 právne záväzný názor, z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný v prvostupňovom preskúmavanom rozhodnutí neurobil. 116. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že bol pred posúdením, či skutočne ide o neprimerané zaťaženie pripravený vypočítať čisté náklady na poskytovanie US, k ich výpočtu v zmysle eurokonformného výkladu príslušných ustanovení zákona nepristúpil, pretože mal za to, že v zmysle čl. 12 smernice je takýto výpočet prísne podmienený identifikáciou aspoň možnosti neprimeraného zaťaženia žalobcu. 117. Uvedený názor je však v rozpore s právnym názorom, ktorý vyslovil najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí. Ten s odkazom na rozhodnutie súdneho dvora vo veci C-2228/08 uviedol, že špeciálnu kalkuláciu čistých nákladov je potrebné vykonať pred tým, ako tieto náklady bude možné kvalifikovať ako nespravodlivé zaťaženie, čo a contrario znamená, že špeciálna kalkulácia čistých nákladov je

potrebná aj k tomu, aby úrad mohol konštatovať, že poskytovanie US pre žalobcu neprimerané zaťaženie nepredstavovalo. 118. Z obsahu prvostupňového rozhodnutia úradu ako aj z vyjadrenia žalovaného k žalobe jednoznačne vyplýva, že úrad túto kalkuláciu čistých nákladov v preskúmavanom prvostupňovom rozhodnutí nevykonal. V tomto ohľade správny súd prisvedčil žalobnej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci v dôsledku nerešpektovania právne záväzného názoru najvyššieho súdu. 119. Zároveň tým, že úrad, podľa jeho vlastného vyjadrenia, v novom rozhodnutí nepristúpil ku kalkulácii čistých nákladov, konal nielen v rozpore s právne záväzným názorom najvyššieho súdu, ale priamo aj v rozpore s uloženou povinnosťou predsedom úradu v rozhodnutí č. 59/PÚ/2015 z 02.03.2015. Úrad v rámci konania o žiadosti žalobcu v prebiehajúcom správnom konaní ku kalkulácii čistých nákladov v rozhodnutí č. 193/OER/2013 z 29.05.2013 pristúpil (bod 3. Výpočet trhových výhod, straty z US a čistých nákladov US str. 11 rozhodnutia, následne bod 3.2 Výpočet trhových výhod a čistých nákladov US po overení a kontrole úradom str. 16 rozhodnutia, samotný výpočet je na strane 18-21 rozhodnutia). Vyššie zmienené rozhodnutie však bolo rozhodnutím žalovaného č. 59/PÚ/2015 zrušené a predseda úradu okrem iného v otázke potreby realizácie eventuálnej kalkulácie čistých nákladov vzťahujúcich sa a priori na všetky plnenia poskytované v rámci US (žiadna z položiek nesmie byť z uvedeného výpočtu vopred vylúčená), zaviazal úrad povinnosťou v ďalšom konaní zohľadniť každú položku súvisiacu s poskytovaním US a zahrnúť do výpočtu čistých nákladov všetky elementy tvoriace US, ktoré môžu byť poskytované len stratovo, resp. ktoré súvisia so špecifickými skupinami užívateľov, ktorými môže byť US poskytovaná len stratovo. Z uvedeného dôvodu považuje správny súd za dôvodnú aj námietku žalobcu ohľadne nerešpektovania právneho záväzného názoru predsedu úradu, vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí č. 59/PÚ/2015. Súd má jedinú výhradu k názoru predsedu úradu vyjadrenú v citovanom zrušujúcom rozhodnutí týkajúcu sa posúdenia potencionálnej možnosti vzniku neprimeraného zaťaženia žalobcu, čo je samotná podstata námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave a v dôsledku toho nesprávnom právnom posúdení veci žalovaným, k čomu sa súd vyjadrí nižšie v ďalších bodoch. 120. Správny súd sa nestotožnil s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení podmienok pre vznik práva na úhradu nákladov. Žalobca za jedinú zákonnú podmienku na vznik páva na úhradu nákladov na US považoval len výnosy (hrubý príjem) z tejto služby, ktoré boli nižšie ako náklady preukázateľne potrebné na poskytovanie US, pričom posúdenie faktorov nákladovej efektívnosti, neprimeraného zaťaženia a vznik výhody na trhu mali mať dopad len na prípadnú korekciu výšky kompenzovanej straty, v žiadnom prípade nie na samotný vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na US. Toto právo totiž prináleží žalobcovi priamo zo zákona a žalovaný mohol upraviť len výšku kompenzácie straty zohľadnením v zákone výslovne predpokladaných faktorov. 121. Správny súd poukazuje na to, že už najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí vo vzťahu k námietke žalobcu o nesprávnom podmienení priznania nároku na úhradu čistých nákladov vynaložených žalobcom z vlastných zdrojov na poskytovanie US vo verejnom záujme existenciou neprimeraného zaťaženia zdôraznil, že v zmysle ust. § 53 ods. 1 a 2 zákona, článkov 12 a 13 smernice a rozsudku SD EÚ vo veci C-222/08 neprimerané zaťaženie predstavuje podmienku pre vznik nároku na úhradu nákladov na poskytovanie US, ktorá skutočnosť bola deklarovaná i v rozsudku SD EÚ vo veci C-389/08 tak, že „z odôvodnenia čl. 21 smernice 2002/22 v tomto ohľade vyplýva, že zákonodarca Spoločenstva zamýšľal naviazať mechanizmy náhrady čistých nákladov, ktoré môžu podniku vzniknúť na základe poskytovania univerzálnej služby, s existenciou nadmerného zaťaženia pre tento podnik. Zákonodarca Spoločenstva, ktorý sa domnieval, že čisté náklady na univerzálnu službu nepredstavujú nevyhnutne nadmerné zaťaženie pre všetky dotknuté podniky, chcel v tejto súvislosti vylúčiť, aby akékoľvek čisté náklady na univerzálnu službu automaticky viedli k vzniku práva na náhradu.“. Preto túto námietku žalobcu najvyšší súd nemohol uznať za relevantnú. 122. Z uvedeného vyplýva, že pre vznik nároku na úhradu nákladov na poskytovanie US nepostačuje len skutočnosť, že výnosy sú nižšie než náklady. Čisté náklady musia predstavovať nadmerné zaťaženie pre tohto poskytovateľa US. Posudzovanie nákladovej efektívnosti a vznik výhody na trhu sú integrálnou súčasťou výpočtu čistých nákladov a korigujú samotný výpočet čistých nákladov. Posúdenie neprimeranosti zaťaženia je však nevyhnutnou súčasťou určenia samotného nároku na úhradu čistých nákladov US. Ak je záťaž uznaná za neprimeranú, nárok na kompenzáciu je opodstatnený. Samotná

existencia čistých nákladov nárok na kompenzáciu nezakladá, no bez ich výpočtu nie je možné ani posúdiť nespravodlivosť zaťaženia, ani konštatovať, že poskytovanie US neprimeranú záťaž nepredstavuje. 123. V tejto súvislosti žalobca poukazoval aj na vývoj regulačného rámca pre elektronické komunikácie, ktorý podľa jeho názoru podporuje jeho výklad o podmienkach vzniku nároku na úhradu nákladov. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na princípy nového regulačného rámca pre oblasť elektronických komunikácií prijatého v roku 2002, ktorý podľa neho vychádzal z princípu posudzovania neprimeranej záťaže na základe stratovosti poskytovania US a nie podľa trhového podielu, správny súd konštatuje, že pri rozhodovaní o žiadosti poskytovateľa US na náhradu nákladov sa pri posudzovaní neprimeranosti záťaže zohľadňuje schopnosť podniku znášať tieto náklady s dôrazom na hospodársku súťaž, nie len samotná stratovosť, ako sa žalobca domnieva. Skutočnosť, že poskytovanie US je stratové, nie je rozhodujúca, pretože podnik ju môže uniesť, ak má dostatočne silné trhové postavenie. 124. Z recitálu smernice bodu (18) vyplýva, že nie každá (podnikateľská) strata poskytovateľa US je dôvodom na kompenzáciu. Musí ísť o stratu mimo obvyklých obchodných noriem, ktorá vznikla v dôsledku povinnosti poskytovať US (napr. povinnosť prevádzkovať stratové linky v odľahlých oblastiach, poskytovať služby zdravotne postihnutým, alebo udržiavať verejné automaty). Nákladové zaťaženie poskytovateľa US možno zistiť len na základe kalkulácie čistých nákladov zohľadňujúc náklady, výnosy aj nehmotný prospech z poskytovania US. Ak povinnosť poskytovať US predstavuje neprimerané zaťaženie, je primerané povoliť vytvorenie mechanizmu efektívnej náhrady čistých nákladov. 125. V rámci námietky o nesprávnom právnom posúdení žalobca vytýkal žalovanému, že sa odchýlil od znenia zákona prostredníctvom nepriamej aplikácie smernice formou eurokonformného výkladu, s čím nesúhlasí. Tvrdil, že ak je zákon dostatočné jasný, použitie akejkoľvek argumentácie smerujúcej k odklonu od jeho dikcie je obchádzaním zákona. Taktiež považoval postup žalovaného, vychádzajúci z dvojfázovosti vyhodnocovania neprimeranosti zaťaženia za nesprávny. 126. Žalobca svoju argumentáciu ďalej rozvíjal v námietke napádajúcej nedostatočné zistenie skutkového stavu tvrdením, že žalovaný rozhodol o neprimeranosti zaťaženia bez toho, aby vypočítal čisté náklady vynaložené na vykonávanie US, čím porušil povinnosť tieto náklady vždy vypočítať. Tvrdil, že žalovaný rozhodol o práve žalobcu na úhradu nákladov v dvoch fázach – najprv posúdil samotnú možnosť, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený, a až potom by prípadne vypočítal čisté náklady. 127. So žalobcom správny súd nesúhlasí v časti týkajúcej sa eurokonformného výkladu, no stotožňuje sa s ním v tom, že postup žalovaného, založený na dvojfázovom vyhodnocovaní neprimeraného zaťaženia, nebol správny. 128. K otázke eurokonformného výkladu správny súd uvádza, že vnútroštátne právo sa má vykladať v súlade s právom únie, tzv. eurokonformne, čo vyplýva z nadradenosti právneho poriadku EÚ (nepriamy účinok európskeho práva), avšak uplatnenie zásady nepriameho účinku nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem. Tým, že bola smernica transponovaná do zák. č. 610/2003 Z. z., je možné uplatniť výkladové pravidlo v súlade s právom EÚ za predpokladu, že vnútroštátne ustanovenie pripúšťa viacero výkladov, resp. je nejasné. V takom prípade sú vnútroštátne orgány povinné vykladať vnútroštátne ustanovenie v súlade účelom a obsahom smernice. 129. Správny súd sa ďalej zaoberal vyjadrením ďalšieho účastníka konania v 9. rade, ktorý sa dovolával priameho účinku článkov 12 a 13 smernice, v dôsledku čoho by žalovaný, bez nutnosti preukazovať nepriamy účinok smernice, bol článkom 12 priamo viazaný. 130. Správny súd uvádza, že SD EÚ vo veci C-508/14 konštatoval, že články 12 a 13 smernice majú priamy účinok a jednotlivci sa na tieto môžu priamo odvolávať pred vnútroštátnym súdom na účely napadnutia rozhodnutia regulačného úradu. Zo stanoviska ďalšieho účastníka v 9. rade vyplýva, že sa stotožňuje s rozhodnutím žalovaného a jeho právnym posúdením vrátane eurokonformného výkladu. 131. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ (rozsudky C-41/74 Van Duyn, C-152/84 Marshall) sa smernice môžu priamo uplatniť iba v prospech jednotlivca voči štátu (vertikálny priamy účinok), nie naopak. Vnútroštátny orgán je viazaný povinnosťou vykladať a aplikovať § 53 ods. 2 zákona eurokonformne, a ak tak neurobil, ide o nesprávnu aplikáciu vnútroštátneho práva, ktorú nemožno napraviť prostredníctvom

priameho účinku smernice v prospech štátu alebo iného účastníka. Súd preto nemohol akceptovať dovolanie sa priameho účinku článku 12 smernice ďalším účastníkom v 9. rade na podporu správnosti postupu regulačného orgánu, ktorý nesprávne vyložil vnútroštátne právo. Navyše, výklad článku 12 smernice, aký uplatnil žalovaný, by neviedol k iným záverom. 132. Súd súhlasí so žalovaným, že bolo potrebné vychádzať z § 53 zákona a interpretovať ho eurokonformne, avšak interpretácia, ktorú žalovaný zvolil, je nesprávna. Postup žalovaného, založený na dvojfázovom vyhodnocovaní neprimeranosti zaťaženia, je nielen nesprávny, ale aj v rozpore so záväzným výkladom článkov 12 a 13 smernice SD EÚ a názorom najvyššieho súdu, podľa ktorého je potrebné najskôr vypočítať čisté náklady na poskytovanie US a až následne posudzovať neprimeranosť zaťaženia. 133. Správny súd súhlasí so žalobcom, že žalovaný nesprávne interpretoval rozsudok SD EÚ vo veci C-389/08, keď aplikoval pravidlá na výpočet čistých nákladov až potom, ako predbežne posúdil, či môže byť poskytovateľ neprimerane zaťažený. 134. Z citovaného rozhodnutia SD EÚ vyplýva, na čo už žalovaný nebral ohľad, „že iba na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie US, ktorý je upravený v čl. 12, môžu národne regulačné orgány konštatovať, že podnik určený za poskytovateľa US skutočne znáša nespravodlivé zaťaženie a členské štáty musia na žiadosť podniku rozhodnúť o prijatí pravidiel náhrady z dôvodu týchto nákladov“. (bod 37) Ďalej SD EÚ v rozhodnutí uviedol, že „členské štáty nemôžu konštatovať, že poskytovanie US skutočne predstavuje nespravodlivé zaťaženie, za ktoré možno poskytnúť náhradu, bez toho, aby pred tým vypočítali čisté náklady, ktoré toto poskytovanie predstavuje pre každý z podnikov, ktorý má túto službu poskytovať, a posúdili, či tieto náklady predstavujú pre uvedený podnik nadmerné zaťaženie, lebo inak by porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22. Nemôžu tiež prijať systém náhrad, v rámci ktorého by náhrada nebola úmerná uvedeným čistým nákladom“ (bod 45) 135. Z uvedeného rozhodnutia teda vyplýva, že bez výpočtu čistých nákladov nemožno konštatovať, že poskytovanie US predstavuje nespravodlivé zaťaženie. Naopak, bez tohto výpočtu nemožno ani tvrdiť, že podnik takúto záťaž nenesie, pretože články 12 a 13 smernice vyžadujú výpočet čistých nákladov ako východisko akéhokoľvek záveru. 136. V jednom z novších rozsudkov vo veci C-494/21 súdny dvor nadväzuje na úvahy vyjadrené v rozsudku C-389/08 a spresňuje pojem „nespravodlivé zaťaženie“, ktorého existenciu musí národný regulačný orgán konštatovať pred poskytnutím akejkoľvek náhrady. Je ním zaťaženie, ktoré je pre každý z dotknutých podnikov nadmerné, pokiaľ ide o jeho schopnosť znášať ho s ohľadom na súhrn vlastností podniku, najmä na úroveň jeho vybavenia, jeho ekonomickú a finančnú situáciu, ako aj jeho podiel na trhu. (bližšie pozri bod 39) 137. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ďalšie rozhodnutie SD EÚ vo veci C-508/14, kde SD EÚ uviedol, že „podľa článkov 12 a 13 smernice je na určenie výšky náhrady, ktorá prípadne prináleží podniku určenému na poskytovanie US, potrebné po prvé vypočítať čisté náklady na povinnosť poskytovať US, ktoré znáša podnik určený na jej poskytovanie, a ďalej, pokiaľ vnútroštátny regulačný orgán zistí, že podnik znáša nespravodlivú záťaž, tento orgán rozhodne o zavedení mechanizmu náhrady zistených čistých nákladov takémuto podniku alebo o rozdelení čistých nákladov na záväzky US medzi podniky poskytujúce siete a poskytujúce služby elektronických komunikácií. Podľa prílohy IV časti A druhého odseku smernice 2002/22 sa čisté náklady US vypočítajú ako rozdiel medzi čistými nákladmi určeného podniku, keď poskytuje US a keď ju neposkytuje.“ (bod 33) 138. Napokon aj v rozhodnutí vo veci C-273/23 SD EÚ sa konštatuje, že aj „v kontexte smernice 2002/22 je zavedenie mechanizmu financovania čistých nákladov záväzkov univerzálnej služby podmienené dvojitou podmienkou, a to, že tieto náklady musia byť vypočítané a že na základe tohto výpočtu sa zistí, že zaťaženie, ktoré poskytovanie tejto služby predstavuje pre určený podnik, má nespravodlivú alebo neprimeranú povahu.“ (bod 63) 139. Podľa názoru správneho súdu z výkladu článkov 12 a 13 smernice SD EÚ nevyplýva tvrdenie žalovaného, že článok 12 podmieňuje kalkuláciu čistých nákladov akousi teoretickou úvahou (predbežným posúdením, tzv. screeningom), či môže byť podnik neprimerane zaťažený, a že článok 13 podmieňuje zavedenie kompenzačného mechanizmu faktickým zistením po výpočte.

140. Ak by sme hoci len hypoteticky pripustili, že by bolo možné akceptovať postup žalovaného spočívajúci v predbežnom posúdení potenciálneho neprimeraného zaťaženia, takýto postup by mohol mať len orientačný charakter a v žiadnom prípade by nemohol nahradiť zákonom a smernicou vyžadovaný výpočet čistých nákladov ako jediný objektívny základ pre rozhodnutie o nároku na úhradu. Inak povedané, aj keby bolo možné akceptovať predbežné posúdenie potenciálneho neprimeraného zaťaženia ako určitý metodický nástroj, takéto posúdenie nemôže byť podkladom pre záver, že poskytovateľ univerzálnej služby nie je neprimerane zaťažený. Bez výpočtu čistých nákladov totiž absentuje faktický základ pre takéto konštatovanie, screening má len orientačný charakter a nespĺňa požiadavky transparentnosti a preskúmateľnosti rozhodnutia. 141. Zo smernice naozaj vyplýva dvojfázový postup, čo potvrdil aj SD EÚ v citovaných rozhodnutiach. Rozdiel však spočíva v tom, že v prvej fáze (článok 12) sa počítajú čisté náklady a hodnotí nespravodlivé zaťaženie, a v druhej fáze (článok 13), ak je záťaž neprimeraná, sa aktivuje mechanizmus kompenzácie. Napríklad rozsudok SD EÚ vo veci C-222/08 potvrdzuje, že zavedenie mechanizmu financovania US podľa článku 13 ods. 2 smernice je možné len vtedy, ak sa predtým uskutoční riadne posúdenie existencie nespravodlivého zaťaženia. Toto posúdenie sa vykonáva prostredníctvom výpočtu čistých nákladov podľa článku 12, pričom sa porovnávajú náklady poskytovateľa s príjmami, ktoré by mal v podmienkach efektívnej hospodárskej súťaže bez povinnosti US. Len ak výsledok výpočtu preukáže skutočné nespravodlivé zaťaženie, možno pristúpiť k zavedeniu kompenzačného mechanizmu. Výpočet čistých nákladov a rozhodnutie o kompenzácii teda predstavujú dva odlišné, no nadväzujúce kroky. 142. V rámci prvej fázy – kalkulácie nákladov záväzkov univerzálnej služby – smernica poskytuje základný rámec, pričom je vecou vnútroštátnej úpravy, akým spôsobom členský štát pristúpi ku kalkulácii nákladov záväzkov US, rešpektujúc recitály smernice. Smernica neurčuje konkrétnu metodiku, avšak náklady sa majú vypočítať nákladovo efektívne a na základe objektívnych a transparentných kritérií. 143. Správny súd nesúhlasí so žalovaným, že ustanovenie § 53 ods. 2 a 3 zákona je nejednoznačné v otázke, či je neprimerané zaťaženie potrebné posudzovať na základe vypočítaných čistých nákladov. Práve naopak – z dôvodovej správy k novele č. 117/2006 Z. z., ktorá menila § 53 ods. 2 zákona č. 610/2003 Z. z., vyplýva, že účelom tejto úpravy bolo spresniť transpozíciu článku 12 smernice tak, aby verne kopírovala jej mechanizmus (výpočet čistých nákladov – posúdenie neprimeraného zaťaženia – kompenzácia). 144. Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona jednoznačne (a v súlade s článkom 12 smernice) ukladá úradu povinnosť na základe dokladov predložených poskytovateľom US vypočítať čisté náklady a posúdiť, či podnik poskytuje US nákladovo efektívne a či jej poskytovanie predstavuje neprimerané zaťaženie. Úrad teda nevykonáva len predbežné posúdenie možného zaťaženia, ale po výpočte čistých nákladov hodnotí, či tieto predstavujú pre podnik neprimeranú záťaž. Cieľom tohto hodnotenia je rozhodnúť, či sa má spustiť kompenzačný mechanizmus podľa článku 13 smernice, čo predstavuje druhú fázu procesu – financovanie záväzkov univerzálnej služby. 145. Je zaujímavé sledovať zmenu prístupu žalovaného, ktorý v rámci toho istého správneho konania čisté náklady za poskytovanie US za roky 2007 – 2008 už vypočítal (v rozhodnutí č. 193/OER/2013 z 29.05.2013), no po zrušení tohto rozhodnutia predsedom úradu už nepovažoval kalkuláciu za potrebnú, keďže v rámci predbežného posúdenia (teoretickej úvahy) nezistil neprimeranosť zaťaženia žalobcu. Takýto postup nie je objektívny ani transparentný a je v rozporne s cieľom smernice. 146. Žalobca vytýkal žalovanému nedostatočne zistený skutkový stav v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v nesprávnom výklade článkov 12 a 13 smernice a § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. Správny súd sa s touto argumentáciou v plnom rozsahu stotožnil. Bez toho, aby úrad vyčíslil čisté náklady, nemal dostatočne zistený skutkový stav pre posúdenie neprimeranosti zaťaženia žalobcu ako poskytovateľa US. 147. Ako už najvyšší súd konštatoval v zrušujúcom rozhodnutí, z ustanovenia § 72 ods. 1 v spojení s ods. 2 zákona vyplýva, že sa predpokladá aplikácia správneho poriadku, ak to zákon nevylučuje. Keďže § 72 ods. 2 nevylučuje aplikáciu správneho poriadku na konanie podľa § 53, žalovaný bol povinný postupovať podľa jeho ustanovení. To znamená, že povinnosťou žalovaného pri rozhodovaní podľa § 53 zákona je postupovať podľa jednotlivých ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad správneho konania (§ 3 správneho poriadku). Správny orgán je viazaný

zásadou zákonnosti (§ 3 ods. 1 správneho poriadku), v intenciách ktorej je povinný v konaní a pri rozhodovaní zachovať procesné predpisy ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy v konkrétnej veci. Taktiež je viazaný zásadou materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4 správneho poriadku), ktorá vyjadruje požiadavku, aby správny orgán úplne a presne zistil skutkový stav a zaobstaral si potrebné podklady pre rozhodnutie. 148. Vzhľadom na dôvodnosť námietok žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave ako aj o nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré samy osebe vedú k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, správny súd sa s ďalšími námietkami žalobcu už podrobne nezaoberal. Napriek tomu, obdobne ako krajský súd v rozsudku sp. zn. 6S/362/2016 z 01.10.2020 v bode (112) uvádza, že viaceré námietky (napr. porušenia práva žalobcu na vyjadrenie sa na ústnom pojednávaní, porušenie zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania a správneho orgánu, porušenie práva žalobcu vlastniť majetok a porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu) treba vyhodnotiť ako zjavne nedôvodné. Súd však dodáva, že hoci ústne pojednávanie nie je v tejto veci obligatórne, jeho nariadenie by v tak komplikovanej veci mohlo byť prínosné (žalovaný už raz tejto požiadavke vyhovel). 149. Záverom správny súd pristúpil k posúdeniu ďalšej námietky žalobcu, ktorá sa týkala spôsobu, akým žalovaný zohľadnil, resp. nezohľadnil rozhodovaciu prax iných európskych regulačných orgánov. Podľa názoru súdu by nebolo na škodu presvedčivosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výberu kritérií hodnotenia prihliadať na prax iných regulátorov, pôsobiacich v rámci EÚ (najmä keď žalobca poukazuje na konkrétneho regulátora), nielen na vybrané prístupy jednotlivých operátorov k vyhodnocovaniu neprimeraného zaťaženia v správe BEREC, pretože sú jednak viazaní zásadou lojálnej spolupráce (čl. 4 ods. 3 Zmluvy o EÚ), rámcovou smernicou 2002/21/ES o spoločnom regulačnom rámci pre elektronické komunikačné siete a služby (rámcová smernica) (Ú. v. ES L 108, 24.4.2002, s. 33), čl. 7 a 7a ako aj formálnou sieťou spolupráce regulátorov BEREC (Orgán pre európskych regulátorov pre elektronické komunikácie). Pokiaľ žalovaný aj napriek návrhom žalobcu nezohľadní rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov, je potrebné túto skutočnosť aj dostatočne presvedčivo odôvodniť. 150. V súvislosti s námietkou nesprávne zvoleného kritéria podielu bytových a nebytových účastníckych prípojok pri posudzovaní neprimeraného zaťaženia pred výpočtom čistých nákladov súd uvádza, že toto kritérium samo osebe nie je dostatočné. Posudzovanie neprimeranosti zaťaženia pred samotným výpočtom je predčasné a nepresné, obzvlášť, ak nie sú špecifikované, okrem iných, aj čisté náklady na stratové služby spojené s poskytovaním univerzálnej služby. Takýto postup žalovaného bol nesprávny. Až samotný výpočet čistých nákladov predstavuje objektívny základ na posúdenie záťaže poskytovateľa US. Posudzovať neprimeranosť len podľa jedného kritéria, bez preskúmania ekonomickej a finančnej situácie poskytovateľa a trhových podielov konkurentov, nie je objektívne. 151. V tejto súvislosti dáva súd žalovanému do pozornosti, že SD EÚ vo veci C-389/08 uviedol, že nie akýkoľvek deficit zistený na základe výpočtu čistých nákladov predstavuje neprimerané zaťaženie pre každého operátora. Vyhodnotenie tejto nadmernosti zaťaženia predpokladá konkrétne preskúmať čisté náklady, ktoré predstavuje toto poskytovanie pre dotknutého operátora, zároveň súhrn vlastností operátora, ako je úroveň jeho vybavenia, jeho ekonomická a finančná situácia ako aj jeho podiel na trhu. Taktiež uviedol, že je úlohou národného regulačného orgánu, aby všeobecne a neosobne stanovil kritériá umožňujúce určiť hranicu, pri ktorej prekročení možno s ohľadom na vlastnosti podniku (úroveň jeho vybavenia, ekonomickú a finančnú situáciu ako aj podiel na trhu) považovať zaťaženie za nadmerné. K týmto prvkom sa v zmysle rozhodnutia SD EÚ vo veci C-494/21 pripája aj potreba zohľadnenia trhových podielov konkurentov. Z toho vyplýva, že posúdenie stavu hospodárskej súťaže na dotknutom trhu je neoddeliteľnou súčasťou podmienok uplatnenia článkov 12 a 13 smernice (pozri rozhodnutie C-220/07 neuverejnený, bod 46-47 ako aj C-327/15, bod 49). 152. Napokon už aj najvyšší súd v zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že výber kritéria je síce ponechaný na úvahe národného regulačného orgánu, avšak úrad má povinnosť zvoliť také metódy a kritériá, ktoré sú v súlade s účelom zákona č. 610/2003 Z. z. ako aj smernice univerzálnej služby a v rozhodnutí vo veci samej náležite odôvodniť, z akých dôvodov a na základe čoho použil pre posúdenie zaťaženia podniku (žalobcu) zvolenú metodiku tak, aby jeho postup bol transparentný a zrozumiteľný nielen pre odbornú, ale aj laickú verejnosť.

153. Keďže kontrola nákladovej efektivity je jednou z fáz výpočtu čistých nákladov, ktoré žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí nevyčíslil, je rozhodnutie v tejto časti nepreskúmateľné. V novom konaní sa preto musí žalovaný vysporiadať s uvedenými námietkami žalobcu. Pri skúmaní nákladovej efektivity sa majú preverovať účtovné položky podľa prílohy IV smernice, pričom kalkulácia sa má zakladať na nákladoch vzťahujúcich sa k: i) prvkom identifikovanej služby, ktorá sa môže poskytovať so stratou alebo za nákladových podmienok, ktoré spadajú mimo rámca bežných hospodárskych noriem. Táto kategória môže zahŕňať prvky služby, ako je prístup k núdzovým telefónnym službám, zabezpečenie určitých verejných mincových a kartových telefónov, poskytovanie určitých služieb alebo vybavenia pre ľudí so zdravotným postihnutím, atď. ii) špecifickým koncovým užívateľom alebo skupinám koncových užívateľov, ktoré, berúc do úvahy náklady na zabezpečenie špecifikovanej siete a služby, vytvorené príjmy a akékoľvek geografické spriemerovanie cien uložených členským štátom, môžu byť obsluhované len so stratou alebo za nákladových podmienok, ktoré spadajú mimo rámca bežných hospodárskych noriem. Táto kategória zahŕňa tých koncových užívateľov alebo skupiny koncových užívateľov, ktorých by neobsluhoval obchodný podnik, ktorý nemá povinnosť poskytovať univerzálnu službu. Kalkulácia čistých nákladov špecifických aspektov záväzkov univerzálnej služby sa vykonáva oddelene, a tak, aby sa vyhlo dvojitému zaúčtovaniu ktorýchkoľvek priamych alebo nepriamych výnosov a nákladov. Celkové čisté náklady záväzkov univerzálnej služby pre každý podnik sa vypočítajú ako suma čistých nákladov vyplývajúcich zo špecifických komponentov záväzkov univerzálnej služby, berúc do úvahy akýkoľvek nehmotný prínos. Národný regulačný orgán je zodpovedný za overenie čistých nákladov. 154. Na základe vyššie uvedeného súd argumentáciu ďalších účastníkov konania vyhodnotil ako nedôvodnú. 155. Správny súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preskúmavané rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím úradu podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/ SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 156. V ďalšom konaní bude povinnosťou žalovaného, viazaného právnym názorom správneho súdu / §191 ods. 6 SSP/, vec náležite v naznačenom smere prejednať a svoje rozhodnutie v zmysle vyjadreného názoru súdu v súlade so zákonom odôvodniť, vysporiadať sa so všetkými námietkami žalobcu, vychádzajúc pritom z riadne zisteného a popísaného skutkového stavu. 157. O náhrade trov v konaní úspešného žalobcu rozhodol súd podľa § 167 ods.1 SSP s tým, že podľa § 175 ods. 2 SSP o výške tejto náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 158. O náhrade trov konania ďalších účastníkov konania v 1/ až 11/ rade, rozhodol správny súd s poukazom na ust. § 169 SSP tak, že im ich náhradu nepriznal, pretože im žiadne v súvislosti s plnením povinnosti uloženej súdom nevznikli. 159. Senát správneho súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.