Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15Sa/14/2025 1018201000 09. 12. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:1018201000.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X, E., štátny občan SR, proti žalovanému: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Nám. generála Viesta č. 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Žiadosťou zo dňa 08. januára 2018 požiadal žalobca Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o priznanie výsluhového dôchodku. Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia rozhodnutím č. VÚSZ-17523BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 výsluhový dôchodok žalobcovi nepriznal, pretože mu nárok na výsluhový dôchodok nevznikol. 2. Proti predmetnému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote písomné odvolanie, v ktorom Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia vytýkal, že nerešpektoval čestné vyhlásenie dvoch svedkov o priebehu jeho služby, vojenskej príprave a vojenskom výcviku, že napriek jeho písomnému návrhu neustanovil súdneho znalca, ktorý by objasnil, aký druh služby konal, odkedy a v akej kategórii funkcií, že spochybňuje jeho dobrovoľný vstup do vojska v zmysle príslušných ustanovení branného zákona, že nepredložil oficiálny rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole z I. kategórie funkcií, že mu nezapočítal zvýhodneným zápočtom jeho službu, počas ktorej vykonával práce s nebezpečnými látkami a že sa účelovo nevyjadril k jeho upozorneniam, ktoré sa týkali zákazu detskej práce, zákazu povolávania mladistvých osôb do vojska a nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl. Ďalej poukázal na žiadosť o prijatie na štúdium, potvrdenie o prijatí na štúdium na vojenskú strednú odbornú školu, povolávací rozkaz, vysvedčenia, fotografie študentov so zbraňami a vojenskú knižku, ako aj na iné skutočnosti, napr. štúdium za stráženým ostnatým plotom, výkon 24-hodinovej dozornej služby, vojenský výcvik v poľných podmienkach, politické školenia, zákaz nosenia civilného odevu, držanie stálej bojovej pohotovosti v čase mieru, nočné poplachy, nosenie zbraní, poberanie služného vo výške 30 Kčs a povinnosť dodržiavať vojenské predpisy, ktoré podľa jeho názoru svedčia o tom, že už od prijatia na vojenskú strednú odbornú školu s ním bolo zaobchádzané ako s vojakom Československej ľudovej armády, a preto sa, podľa jeho názoru, musí doba odo dňa nástupu na vojenskú strednú odbornú školu hodnotiť v I. alebo II. kategórii funkcií. Ďalej uviedol, že pojem „služba“ je oveľa širší, než ako ho prezentuje Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia a niektoré orgány štátnej správy vrátane
Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Ministerstva obrany Českej republiky, Sociálna poisťovňa alebo sudcovia niektorých krajských súdov. Obsiahlou úvahou dospel k záveru, že aj štúdium žiakov v prvých ročníkoch na vojenskej strednej odbornej škole môže byť hodnotené v I. kategórii funkcií, a to už od 15. roku veku. Taktiež namietal, že rozkaz o jeho prepustení do zálohy je nelegitímny a požadoval, aby Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia predložil poverenie vydané ministrom národnej obrany ČSSR, ktoré oprávňovalo generálplukovníka F. D. G. na jeho prepustenie do zálohy. Poukázal na porušovanie zákona pri poberaní tzv. ,,služného“ ako finančného príjmu, ktorý by sa podľa jeho názoru mal považovať ako príjem na účely dôchodkového zabezpečenia, v dôsledku čoho by vojenským dôchodcom mohli byť zvýšené ich výsluhové dôchodky. 3. Napadnutým rozhodnutím č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 potvrdil. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že preskúmaním obsahu predloženého spisového materiálu viažuceho sa k predmetnej veci zistil, že žalobca bol od 05. septembra 1968 do 31. júla 1972 žiakom Vojenskej strednej odbornej školy strojníckej vo Vyššom delostreleckom učilišti B. a v priebehu tohto štúdia od 03. augusta 1970 do 31. júla 1972 vykonal základnú vojenskú službu. Od 01. augusta 1972 do 31. decembra 1980 bol v služobnom pomere vojaka z povolania v rôznych funkciách, a to: - od 01. augusta 1972 do 28. októbra 1975 správca skladu nedotknuteľných zásob - starší zbrojár, - od 29. októbra 1975 do 01. februára 1976 náčelník skupiny - technik pre PTRS, - od 02. februára 1976 do 26. septembra 1977 technik tankového práporu, - od 27. septembra 1977 do 24.októbra 1977 technik pre výzbroj a - od 25. októbra 1977 do 31. decembra 1980 správca skladu munície. 4. Ďalej uviedol, že dňom 31. decembra 1980 bol žalobca rozkazom veliteľa Východného vojenského okruhu (vo veciach kádrových) č. 125 z 09. septembra 1980 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania, pretože po splnení povinnosti k ďalšej službe požiadal o prepustenie s odôvodnením, že do československej ľudovej armády vstupoval podľa predpisov platných pred 01. januárom 1979. Služobný pomer žalobcu vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní. Poznamenal, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z povolania upravoval zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“) a zákon č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 121/1975 Zb.“). Konštatoval, že nakoľko ku dňu skončenia služobného pomeru žalobca dosiahol vek 28 rokov a jeho služobný pomer trval 10 skončených rokov, podmienky na priznanie príspevku za službu nesplnil. Ďalej konštatoval, že podmienky pre vznik nároku na plný starobný dôchodok žalobca v čase skončenia služobného pomeru nesplnil taktiež z dôvodu nedosiahnutia potrebného fyzického veku a požadovanej doby zamestnania, vrátane doby trvania vojenskej služby. 5. Dôvodil, že keďže nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje a jej výška sa stanovuje podľa právnych predpisov platných v čase vzniku nároku na jej priznanie v spojitosti so skutkovým stavom, tak posúdenie splnenia podmienok žalobcu pre vznik nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z. z. je podľa jeho názoru bezpredmetné, pretože služobný pomer žalobcu skončil 30. decembra 1980, t. j. pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Mal za to, že z tohto dôvodu je právne irelevantné posudzovať aj splnenie podmienok pre vznik nároku na výsluhový dôchodok žalobcu podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Uviedol, že výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia poskytovanej z osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo možné priznať vojakom z povolania, ktorých služobný pomer skončil najskôr dňom 01. mája 1998. 6. K námietkam žalobcu, ktoré sa týkajú započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej strednej odbornej škole do I. alebo II. kategórie funkcií, uviedol, že odvod žiakov vojenských stredných odborných škôl sa uskutočňoval spravidla v 1. polroku kalendárneho roku, v ktorom končilo štúdium 2. ročníka príslušnej školy. Tí, ktorí boli uznaní schopnými výkonu vojenskej služby, sa stávali vojakmi v základnej službe dňom nástupu na vojenské sústredenie pred zahájením štúdia 3. ročníka. Podľa údajov z osobného spisu sa žalobca stal vojakom v základnej službe dňom 03. augusta 1970. Pokiaľ žalobca namietal, že jeho vojenská služba začala skôr, a to dňom dobrovoľného prevzatia brannej povinnosti, ktorým je podľa jeho názoru deň nástupu do 1. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole, pretože dobrovoľne podpísal prihlášku na štúdium, tak k tomu uviedol, že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb. dobrovoľne
mohli prevziať brannú povinnosť len osoby, ktoré nepodliehali brannej povinnosti, avšak taktiež najskôr 01. januárom roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov. 7. K námietke žalobcu, ktorou namietal platnosť rozkazu o jeho prepustení a žiadal, aby Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia tento rozkaz dal do súladu s právnym poriadkom Slovenskej republiky uviedol, že do pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia patrí výlučne sociálne zabezpečenie vojakov, t. j. rozhodovanie vo veciach nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia, výsluhového zabezpečenia a vo veciach týkajúcich sa služieb sociálneho zabezpečenia. Zdôraznil, že v pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nie je posudzovanie, či rušenie personálnych rozkazov prepustených vojakov z povolania, a preto Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nemôže vo veci žiadnym spôsobom konať. 8. K námietke žalobcu o započítanie jeho doby služby zvýhodneným zápočtom uviedol, že do 31. decembra 1975 zvýhodnený zápočet pri bezprostrednej práci s nebezpečnými bojovými, trhavými látkami upravoval predpis Ministerstva národnej obrany evid. zn. Fin-6-1/1966 Sociálne zabezpečenie vojakov z povolania v znení neskorších doplnkov (ďalej len „predpis Fin-6-1/1966“), ktorý bol vydaný na základe zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Podľa prílohy č. 1 k predpisu Fin-6-1/1966 muselo ísť o činnosť vojaka z povolania najmä pri laboratórnych prácach, výrobe a pri pokusných prácach väčšieho rozsahu. Poukázal na to, že zvýhodnený zápočet sa vzťahoval výlučne na osoby, v ktorých pracovnej činnosti skutočne prevažovala práca (viac ako 50 % činnosti) a mala škodlivý vplyv na ich zdravie. Výkon týchto funkcií sa evidoval na evidenčných listoch. Prijatím zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení bol zákon č. 101/1964 Zb. zrušený. Na vykonanie zákona č. 121/1975 Zb. bol vydaný rozkaz ministra národnej obrany ČSSR č. 1 z 04. januára 1976 - Zmeny predpisov v československej ľudovej armáde v súvislosti s vydaním zákona č. 121/1975 Zb. (ďalej len „rozkaz MNO č. 1/1976“). Podľa prílohy č. 1 k rozkazu MNO č. 1/1976, na ktorú žalobca poukázal vo svojom odvolaní, do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti sa podľa písm. c) zaraďovala služba vojakov z povolania, ktorí po uvedenú dobu vykonávali funkcie zahŕňajúce bezprostredné práce s nebezpečnými bojovými trhavými, otravnými a rádioaktívnymi látkami a pôvodcami zvlášť nebezpečných nákaz, vymedzené vykonávacími predpismi, avšak muselo ísť výhradne o osoby, v ktorých pracovnej činnosti trvalo skutočne prevažovali (t. j. tvorili viac než 50 % ich činnosti) práce uvedeného charakteru a mali škodlivý vplyv na ich zdravie. Poznamenal, že aby žalobca spĺňal podmienky na zaradenie jeho služby do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva podľa predpisu Fin-6-1/1966 alebo rozkazu MNO č. 1/1976, musel by vykonávať funkcie, pri ktorých by viac ako 50% služobnej činnosti bezprostredne manipuloval s nebezpečnými látkami. Nakoľko sa v osobnom spise žalobcu nenachádza relevantný doklad o skutočnosti, že by žalobcom vykonávaná činnosť mala charakter funkcie špeciálnej povahy, resp. mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, mal za to, že funkcie vykonávané žalobcom (správca skladu nedotknuteľných zásob – starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a správca skladu munície) tieto podmienky nespĺňali. 9. K námietke žalobcu o jeho činnosti pyrotechnika uviedol, že k tejto problematike sa Ministerstvo obrany, Sekcia ľudských zdrojov vyjadrila listom č. SEĽUZ-44-12-2/2015-OdsP z 20. augusta 2015, v ktorom okrem iného uviedla, že podľa vtedajších predpisov (predpis Fin-6-1/1966 a rozkaz MNO č. 1/1976) musela byť splnená podmienka, aby v pracovnej činnosti vojaka z povolania skutočne prevažovala činnosť pyrotechnika, t. j. aby tvorila viac ako 50% jeho činnosti. Tieto činnosti síce žalobca vykonával najmä v rokoch 1979 a 1980, avšak trvale skutočne neprevažovali v jeho služobnej činnosti. Bol toho názoru, že iba vydanie „pyrotechnického preukazu“, resp. výkon funkcie pomocného pyrotechnika nezakladalo právo na zvýhodnený zápočet služobnej doby. 10. K námietke žalobcu o nerešpektovaní dvoch čestných vyhlásení o tom, že jeho štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole v čase od 01. septembra 1968 do 31. júla 1970 bolo vojenskou činnou službou (resp. ostatnou službou) zaradenou do I. kategórie funkcií, a preto je potrebné jeho nároky na sociálne zabezpečenie posudzovať od veku 15 rokov, uviedol, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vo svojom rozhodnutí ich neakceptovanie správne odôvodnil tým, že uvedené skutočnosti nie je možné preukazovať čestným vyhlásením. Podotkol, že tieto skutočnosti sú predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu, ktorý ich posudzuje v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi.
11. K námietke žalobcu o neustanovení súdneho znalca uviedol, že podľa zákona č. 71/1967 Zb. na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Uviedol, že skutočný stav veci, t. j. priebeh štúdia a vojenskej služby, má správny orgán za preukázaný z osobného spisu žalobcu. Túto skutočnosť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepotrebuje preukazovať znaleckým posudkom. Poukázal na to, že posúdenie skutkového stavu s právnym stavom vo vzájomných súvislostiach vrátane zhodnotenia doby služby žalobcu je vo výlučnej právomoci Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, resp. jeho (žalovaného), a preto nemôže byť predmetom znaleckého dokazovania. 12. K námietke žalobcu, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálny rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole z I. kategórie funkcií, uviedol, že problematiku štúdia žiakov na vojenských stredných školách upravoval čl. 15 predpisu Kádr-1-5/1967. Opätovne poukázal na to, že vojenská činná služba mohla začať najskôr vykonaním základnej služby, ktorú mohli žiaci vykonať najskôr v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku. Vychádzajúc z uvedeného podľa jeho názoru nevznikol dôvod vydávať zoznamy, ktoré by zvlášť upravovali nezaradenie štúdia na vojenskej strednej odbornej škole v 1. a 2. ročníku do I. alebo II. kategórie funkcií. Na základe uvedeného považoval námietky žalobcu za nedôvodné. 13. K námietkam žalobcu týkajúcim sa zákazu detskej práce, zákazu povolávania mladistvých osôb do vojska, nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl a poberaní služného, sa nevyjadril s odôvodnením, že nesúvisia s predmetom konania. II. Žaloba 14. Žalobou doručenou súdu dňa 06. júla 2018 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného (č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca v žalobe opakoval námietky, ktoré uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-Ba/2018 zo 6. apríla 2018, a to: ignorovanie čestných vyhlásení a vypočutie dvoch svedkov z prostredia vojenskej strednej odbornej školy raketového vojska a delostrelectva v Martine z rokov 1968-1972, spochybňovanie dobrovoľného vstupu do vojska podľa Branného zákona č. 92/1949 Zb., prideľovanie strelných zbraní a chladných zbraní do roku 1991 žiakom stredných škôl, nepredloženie oficiálneho rezortného zoznamu funkcií MNO ČSSR, ktorý by oprávňoval vylúčiť dobu jeho štúdia v 1. a 2. ročníku VSOŠ RVD z I. kategórie funkcií až do fyzického veku 15 rokov rovnako, ako mali vrstovníci banícki učni alebo fúkači skla v Lednických Rovniach. Ďalej uviedol, že žalovaný úmyselne zamlčal skutočnosť, že z titulu jeho funkcie náčelníka dielne pre kontrolu a opravy protitankových riadených striel, pyrotechnika a zároveň aj správcu muničného skladu sa na jeho osobu vzťahuje príloha č. 1 k rozkazu MNO ČSSR č. 1/1976. Namietal aj znenie poučenia v napadnutom rozhodnutí. III. Vyjadrenia účastníkov 15. V písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 25. júla 2018 žalovaný poukázal na prílohu 1 Nařízení náčelníka generálního štábu Čs. lidové armády 1. zástupce ministra národní obrany, číslo 11 z 02. augusta 1985 (ďalej len „Nariadenie č. 11“), ktorá obsahuje Smernicu pre spracovanie výkazu dôb a kategórii funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, pre zabezpečenie peňažnými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov a pre sociálne zabezpečenie (ďalej len „Smernica“) a rovnako poukázal aj na prílohu č. 1 a 3 k Smernici. Z uvedeného mal za preukázané, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ neboli vojakmi v činnej službe a počas štúdia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu. Žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ začali vykonávať základnú vojenskú službu až v 3. ročníku VSOŠ. Uviedol, že štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov VSOŠ vykazovalo v zmysle Smernice v I. a II. časti výkazu ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Bol toho názoru, že žiaci 1. a 2. ročníka VSOŠ počas štúdia nemohli byť vojakmi z povolania, nakoľko do služobného pomeru vojaka z povolania mohli byť prijatí až po vykonaní základnej služby, a preto toto nebolo dobou výkonu vojenskej činnej
služby. Poukázal na to, že doba výkonu základnej vojenskej služby zodpovedala § 5 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., v zmysle ktorého občan mohol byť vojakom najskôr od prvého dňa roka, v ktorom dosiahol vek 17 rokov. Z vyššie uvedeného je podľa jeho názoru zrejmé, že činnosť, ktorú žalobca vykonával pred nástupom na základnú vojenskú službu, nemohla byť výkonom vojenskej služby, aj keď mohla v rôznom rozsahu a intenzite vykazovať znaky vojenskej služby alebo zamestnania, ktoré odôvodňujú zaradenie do I. alebo II. pracovnej kategórie. Konštatoval, že v čase, keď bol žalobca žiakom 1. a 2. ročníka VSOŠ, v žiadnom prípade nevykonával vojenskú činnú službu v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., ani službu vojaka z povolania v zmysle § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ani službu v ostatných prípadoch podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., a preto nie je možné postavenie žiaka zamieňať za druh vykonávanej funkcie ako požiadavky zaradenia do I. alebo II. kategórie funkcií. Ďalej poukázal na Smernicu, v ktorej je uvedené, že žiaci VSOŠ vykonávali základnú službu v 3. a 4. ročníku. Keďže základná služba je podľa § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. vojenskou činnou službou, je možné dobu vojenskej služby žalobcu počítať najskôr odo dňa začatia školského roku, v ktorom nastúpil do 3. ročníka VSOŠ a začal výkon základnej služby. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že žiaci 1. a 2. ročníka nevykonávali základnú (náhradnú) vojenskú službu. Na účely dôchodkového zabezpečenia sa v súlade s platnou právnou úpravou a vykonávacími predpismi štúdium žiakov v 1. a 2. ročníku VSOŠ vykazovalo ako doba štúdia so zaradením do III. pracovnej kategórie. Vzhľadom na vyššie uvedené považoval za zrejmé, že zákon a Nariadenie č. 11 stanovovali formálne kritériá pre posudzovanie doby štúdia na VSOŠ a neobsahovali zmocnenie pre odchylné posúdenie tejto doby u jednotlivca, na základe jej obsahu či podobnosti so službou vykonávanou po dosiahnutí 18. roku veku v I. alebo II. kategórii funkcií, preto akékoľvek iné rozhodnutie správneho orgánu o započítaní tejto doby by bolo konaním v rozpore so spôsobom, ktorý pre jej posudzovanie ustanovuje zákon, a preto považoval akékoľvek žalobcove požiadavky prednesené v priebehu správneho ako aj súdneho konania za irelevantné. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca svoje tvrdenia o započítateľnosti doby štúdia v 1. a 2. ročníku na VSOŠ do doby činnej služby ničím nepodložil a teda ani nepreukázal (napr. relevantnými rozhodnutiami súdov, ktoré by sa týkali tejto problematiky). K opakovaným námietkam žalobcu týkajúcim sa tej skutočnosti, že sa údajne nezaoberal hodnotením obdobia štúdia žiakov 1. a 2. ročníka na VSOŠ na účely hodnotenia tejto doby štúdia ako doby výkonu vojenskej činnej služby tak, ako to požaduje žalobca, uviedol, že ich v plnom rozsahu neuznáva, nakoľko sa z jeho strany jedná o vyvrátené tvrdenia. V plnom rozsahu odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ako aj na odôvodnenie rozhodnutia č. VÚSZ-17523-BA/2018 z 6. apríla 2018. V súvislosti s námietkou žalobcu, že časť jeho služby (funkcia správca skladu nedotknuteľných zásob - starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a správca skladu munície) mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom, tak v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (str. 6 a 7), v ktorom jednoznačne dospel k záveru o nemožnosti aplikovať zvýhodnený zápočet na sporné obdobie výkonu služby žalobcu. Ďalej uviedol, že žalobca v žalobe na pomerne veľkom priestore predniesol svoje subjektívne domnienky a názory súvisiace s niektorými aspektmi, činnosťami a podmienkami štúdia žiakov na VSOŠ (napr. zákaz detskej práce a pod.), ktoré však z pohľadu konania vedeného pred príslušnými správnymi orgánmi, ako aj z pohľadu predmetného súdneho konania, považoval za irelevantné pre posudzovanie otázky (ne)zákonnosti napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedol, že nebol povinný v napadnutom rozhodnutí reagovať na všetky námietky žalobcu (miestami úvahového charakteru), ale jeho povinnosťou bolo posúdiť všetky tie, ktoré súviseli s predmetom konania a boli podstatné pre napadnuté rozhodnutie, čo podľa jeho názoru aj urobil. Žiadal, aby súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. 16. V písomnom vyjadrení zo dňa 25.09.2018 (replike) žalobca namietal, že žalovaný k vyjadreniu k žalobe priložil Nariadenie č. 11 z roku 1985, ktoré sa podľa jeho názoru nemôže vzťahovať na jeho osobu, pretože odišiel z armády 31. decembra 1980. Ďalej uviedol v zásade totožné argumenty ako v žalobe. 17. Žalovaný dupliku nepodal. IV. Rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave a kasačného súdu 18. Správny súd v Bratislave uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-110 z 02. apríla 2024 vyzval žalobcu na doplnenie žaloby a odstránenie jej neúplnosti tak, že označí tento druh žaloby, uvedie dôvody žaloby – opíše konkrétne skutkové skutočnosti, v čom žalobca vidí nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia, opíše konkrétne rozhodujúce skutočnosti, na ktorých je postavené tvrdenie žalobcu o nesprávnosti rozhodnutia, resp. postupu žalovaného – musia byť uvedené konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia a označí všetky dôkazy, ktorých sa žalobca dovoláva. 19. Dňa 15. apríla 2024 žalobca doručil správnemu súdu podanie označené ako „ŽALOBA PROTI NEČINNOSTI MO SR – doplnenie dôkazu Odpovede MO SR čís. j.: SEĽUZ-80-7/2024“, ktorého prílohou bola Odpoveď Ministerstva obrany SR čís. j.: SEĽUZ-80-7/2024 z 27. marca 2024. 20. Dňa 25. apríla 2024 bolo správnemu súdu doručené podanie žalobcu označené ako „VYJADRENIE ŽALOBCU K ZAMIETNUTIU ŽIADOSTI MO SR O VÝSLUHOVÝ DÔCHODOK“, v ktorom žalobca uviedol, že predmetom žaloby je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného (č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku). V rozsiahlom, 29-stranovom podaní, žalobca uviedol v zásade totožné argumenty, ako v jeho predošlých podaniach. Poukazoval aj na porušenia ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnoprávnych dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskej strednej odbornej škole. K podaniu žalobca pripojil kópie listinných dôkazov v počte 51. Žiadal nariadiť pojednávanie vo veci. Totožné argumenty žalobca uviedol aj vo svojom doplňujúcom vyjadrení zo dňa 28.11.2025. 21. Uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-255 z 13. júna 2024 správny súd vyzval žalobcu, aby doplnil a opravil, resp. zosúladil svoje podanie zo dňa 06. júla 2018 označené ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Ministerstva obrany Slovenskej republiky čís. j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28.06.2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku“, Doplnenie podania doručené súdu dňa 15. apríla 2024 označené ako „Žaloba proti nečinnosti MO SR.“, Doplnenie podania doručené súdu dňa 25. apríla 2024 označené ako „vyjadrenie žalobcu k zamietnutiu žiadosti MO SR o výsluhový dôchodok“ tak, že uvedie, čo týmto podaním sleduje a v prípade, ak žalobca svojím podaním mienil podať, správnu žalobu v sociálnych veciach uvedie, či žiada preskúmať rozhodnutie Ministerstva obrany Slovenskej republiky čís. j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018 vo veci nepriznania výsluhového dôchodku, ďalej označí tento druh žaloby, označí žalovaného, označí konanie alebo vec, v ktorej sa žalobca domáha nápravy, resp. číslo napadnutého rozhodnutia, uvedie deň vydania rozhodnutia a deň jeho doručenia alebo iného oznámenia žalobcovi, opíše rozhodujúce skutočnosti, označí dôkazy, ak sa ich žalobca dovoláva, uvedie žalobný návrh, teda ako žiada vo veci rozhodnúť; a pre prípad, že svojím podaním mienil podať žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 242 a nasl. SSP), ďalej označí tento druh žaloby, označí konanie alebo vec, v ktorej sa žalobca domáha odstránenia nečinnosti, uvedie žalobné body, uvedie jasný, presný a zrozumiteľný žalobný návrh, doručí súdu oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom. Žalobca na predmetné uznesenie nereagoval. 22. Správny súd uznesením č. k. BA-6Sa/58/2018-262 z 02. septembra 2024 podanie žalobcu označené ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Ministerstva obrany SR čís. j.: SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28.06.2018, vo veci nepriznania výsluhového dôchodku“ z 06. júla 2018 vrátane jeho doplnení z 15. apríla 2024 a 25. apríla 2024 odmietol z dôvodu, že žalobcove podanie vo veci samej z 06. júla 2018 vrátane jeho doplnení má také vady, pre ktoré nie je možné v konaní pokračovať, najmä z neho vôbec nie je zrejmé, aký typ žaloby vlastne žalobca mienil podať (či správnu žalobu v sociálnych veciach alebo žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy), a žalobca vady podania vo veci samej neodstránil v lehote určenej správnym súdom. 23. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej poukázal na uznesenie č. k. BA-6Sa/58/2018-110 zo dňa 02. apríla 2024, ktorým bol vyzvaný na odstránenie vád podania zo 06. júla 2018. Žalobca vyhodnotil túto výzvu za nespravodlivú. Žalobca uznal, že si je vedomý, že pre správny súd ide o zložitý prípad zneužívania mladistvého na zakázanú vojenskú prípravu a zakázaný ostrý výcvik, bezohľadné obmedzovanie slobody pohybu bez opory v zákone, či v civilizovanom svete všade zakázanú výchovu detských vojakov. Pýtal sa, či táto vojenská príprava a vojenský výcvik mladistvých formou bezprostredného výkonu vojenskej služby v 1. a 2. ročníku vojenskej strednej odbornej školy, ktorú musel reálne absolvovať, naozaj musela byť nevyhnutnou a neoddeliteľnou súčasťou drsnej prípravy na jeho budúce vojenské povolanie v regulárnych kasárňach ČSĽA a za daných vojenských podmienok. V uvedenej súvislosti poukázal na § 3 ods. 1 Nariadenia vlády ČSSR č. 117/1988 Zb. o zaraďovaní zamestnaní do I. a II. pracovnej kategórie na účely dôchodkového zabezpečenia. Žalobca kompetentným odporúčal, aby si prečítali bod 4 „Škol-2-6 Štatút VSOŠ“, kde je zadefinované, že
vojenské stredné odborné školy sú pevnou súčasťou armády. V súvislosti s výzvou správneho súdu zo dňa 02. apríla 2024 žalobca v kasačnej sťažnosti uviedol, že vo vyjadrení zo dňa 25. apríla 2024 aktualizoval svoje argumenty a podložil ich desiatkami dôkazov v rozsahu 29 strán, pričom slovo „nečinnosť“ je tam spomenuté iba jedenkrát v kontexte, že ide o nezákonnosť správneho orgánu, ktorý odmietal konať aj v prípadoch podania žiadosti podľa zákona č. 211/2000 Z. z.; ani navrhovaný petit nesúvisel s nečinnosťou. Správny súd tak mal vychádzať z posledného perfektného podania žalobcu z 25. apríla 2024. Preto tvrdil, že všetky vady boli odstránené týmto podaním. Správnemu súdu vytýkal nepochopenie jeho argumentácie. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 6Ssk/122/2024 z 27. augusta 2025 uznesenie Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6Sa/58/2018-262 zo dňa 02. septembra 2024 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd na základe dôvodov, ktoré žalobca uviedol na úvodných piatich stranách (z 24 strán) konštatoval, že dôvod, pre ktorý správny súd považoval podanie žalobcu doručené súdu dňa 06. júla 2018 za nezrozumiteľné alebo neúplné, vyhodnotil a posúdil nesprávne. Poukázal na to, že v prípade inštitútu neformálneho posudzovania správnej žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach je zníženie štandardu požiadaviek kladených na podanie fyzickej osoby kompenzované neformálnym prístupom pri posudzovaní podania správnym súdom, ktorého primárnou rolou je ustáliť, aké rozhodnutie alebo opatrenie, a ktorého orgánu verejnej správy je žalobou namietané (rozhodnutie NSS SR sp. zn. 6Ssk/25/2022). V. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 26. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 27. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 29. Podľa 202 ods. 2 SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. Ak je žalobcom právnická osoba, správna žaloba musí obsahovať všetky náležitosti uvedené v odseku 1 a § 182 ods. 1. 30. Podľa § 203 ods. 1 SSP, rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 31. Podľa § 203 ods. 2 SSP, pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 32. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu (ďalej len „zákon č. 76/1959 Zb.“), vojakmi z povolania sú práporčíci, dôstojníci a generáli, ktorí vykonávajú vojenskú službu ako svoje povolanie v služobnom pomere, do ktorého boli prijatí na vlastnú žiadosť po vykonaní základnej (náhradnej) služby.
33. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb., príspevok za službu (ďalej len „príspevok“) patrí vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až e), ktorí vykonávali službu v ozbrojených silách najmenej 20 rokov a pri prepustení dosiahli vek aspoň 40 rokov. Minister národnej obrany Československej socialistickej republiky a minister vnútra Československej socialistickej republiky môžu vojakom prepusteným podľa § 26 ods. 2 písm. f) alebo vojakom, ktorých služobný pomer zanikol odňatím vojenskej hodnosti alebo vyslovením jej straty, priznať príspevok, ak sú pre to dôvody hodné osobitného zreteľa. 34. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu, na plný starobný dôchodok má nárok vojak z povolania, ktorý bol zamestnaný najmenej 25 rokov a v dobe služby v ozbrojených silách (§ 13) dosiahol vek aspoň a) 55 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ozbrojených silách zaradenú do I. kategórie funkcií, b) 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ozbrojených silách zaradenú do II. kategórie funkcií. 35. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), dávky výsluhového zabezpečenia poskytované policajtovi a profesionálnemu vojakovi závisia od doby trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch, Hasičskom a záchrannom zbore, Horskej záchrannej službe, Národnom bezpečnostnom úrade, Slovenskej informačnej službe a ozbrojených silách a od sumy služobného platu, ktorý dosiahli v ustanovenom období pred vznikom nároku na dávku. 36. Podľa § 58 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z., dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej vojenskej služby, alebo prípravnej vojenskej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe jej výkonu. 37. Podľa § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z., dobou trvania služobného pomeru rozhodujúcou na vznik nároku na výsluhový príspevok, odchodné, úmrtné, výsluhový dôchodok a invalidný výsluhový dôchodok a pre výšku týchto dávok je doba trvania služobného pomeru v ozbrojených bezpečnostných zboroch, v ozbrojených zboroch a v ozbrojených silách Československej republiky, Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky pred 1. januárom 1993. 38. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb. Branný zákon v znení účinnom v rozhodnej dobe (ďalej len „zákon č. 92/1949 Zb.“), branná povinnosť vzniká 1. januárom roku, v ktorom občan dovŕši 17. rok, ak však bola prevzatá dobrovoľne (§ 6 ods. 1), dňom prevzatia. Trvá do 31. decembra roku, v ktorom občan dovŕši 60. rok. Osoby staršie majú brannú povinnosť, len ak konajú činnú službu v čase mimoriadnych opatrení (§ 46 ods. 4), alebo ak im bol na ich žiadosť čas trvania brannej povinnosti predĺžený (§ 22 ods. 3). 39. Podľa § 20 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb., služobnou povinnosťou je povinnosť vojenských osôb včas nastúpiť a vykonávať vojenskú činnú službu (odsek 2). 40. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., vojenská činná služba zahrnuje: a) základnú službu (§ 27), b) náhradnú službu (§ 28), c) ďalšiu službu (§ 37), d) službu vojakov z povolania (§ 25, ods. 1), e) službu vojakov vo výslužbe, povolaných prechodne na činnú službu (§ 25, ods. 3), f) vojenské cvičenia (§ 39) a g) mimoriadnu službu (§ 46, ods. 1, § 47, ods. 1, § 49, ods. 2). 41. Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 92/1949 Zb., vojaci, ktorí plnia niektorú z povinností, uvedených v odseku 2, sú vojakmi v činnej službe, ostatní vojaci sú vojakmi mimo činnej služby.
42. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb., služobná povinnosť vzniká dňom odvedenia. Týmto dňom sa odvedení zaraďujú do vojska a stávajú sa vojakmi. Až do dňa nastúpenia základnej (náhradnej) služby označujú sa vojaci výrazom „odvedenci“. 43. Podľa § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení platnom v rozhodnej dobe, služba vojakov z povolania (ďalej len „služba“) vykonávaná pred 1. januárom 2000 je zaradená na účely dôchodkového zabezpečenia podľa druhov vykonávaných funkcií do I. alebo II. kategórie. Služba vykonávaná po 31. decembri 1999 sa na účely dôchodkového zabezpečenia považuje za zamestnanie III. pracovnej kategórie. VI. Právne posúdenie veci správnym súdom 44. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 45. Predmetná vec bola pôvodne iniciovaná a následne prejednávaná Krajským súdom v Bratislave pod pridelenou spisovou značkou 6Sa/58/2018. Od 1. júna 2023 je na konanie v tejto veci príslušný Správny súd v Bratislave. Na Správnom súde v Bratislave bola vec pôvodne prejednávaná pod sp. zn. BA-6Sa/58/2018 – uvedená vec náhodným výberom napadla samosudcovi do oddelenia 15Sa, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou BA-6Sa/58/2018. Po vrátení veci Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky Správnemu súdu v Bratislave bola vec zapísaná pod novú sp. zn. 15Sa/14/2025. 46. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3 SSP v konaní o správnej žalobe v sociálnej veci preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 199 až § 205 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 202 ods. 2 SSP v spojení s § 203 ods. 2 SSP, podľa stavu veci v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa § 135 ods. 1 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol s nariadením pojednávania dňa 09.12.2025, na ktorom žalobca aj žalovaný zotrvali na všetkých svojich argumentoch už uvedených v priebehu konania (vo svojich podaniach). 47. Predmetom konania v danej veci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného č. SEĽUZ-438-2/2018-OdSP z 28. júna 2018, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a rozhodnutie Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 o nepriznaní výsluhového dôchodku žalobcovi potvrdil. 48. Žalobcove námietky v predmetnej veci sa týkali: započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej strednej odbornej škole do I. alebo II. kategórie funkcií; začiatku jeho vojenskej služby, a to dňom dobrovoľného prevzatia brannej pohotovosti – dňom nástupu do 1. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole; posúdenie platnosti rozkazu o jeho prepustení; započítania jeho doby služby zvýhodneným zápočtom; otázok činnosti pyrotechnika, nerešpektovania dvoch čestných vyhlásení o tom, že štúdium v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole v čase od 1. septembra 1968 do 31. júla 1970 bolo vojenskou činnou službou (resp. ostatnou službou) zaradenou do I. kategórie funkcií, a preto je potrebné nároky žiadateľa o výsluhový dôchodok na sociálne zabezpečenie posudzovať od veku 15 rokov, v neustanovení znalca a že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálny
rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole z I. kategórie funkcií. 49. Ďalšie námietky žalobcu, ktoré smerovali proti rozhodnutiu Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 sa týkali zákazu detskej práce, zákazu povolávania mladistvých osôb do vojska, nosenia zbraní žiakmi vojenských stredných škôl a poberania služného – správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že týmito ďalšími námietkami žalobcu sa zaoberať v predmetnej veci nebude, nakoľko nesúvisia s predmetom tohto konania. 50. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol od 5. septembra 1968 do 31. júla 1972 žiakom Vojenskej strednej odbornej školy strojníckej vo Vyššom delostreleckom učilišti B. a v priebehu tohto štúdia od 3. augusta 1970 do 31. júla 1972 vykonal základnú vojenskú službu. 51. Z obsahu administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca bol od 1. augusta 1972 do 31. decembra 1980 v služobnom pomere vojaka z povolania v rôznych funkciách, a to: - od 1.augusta 1972 do 28. októbra 1975 správca skladu nedotknuteľných zásob – starší zbrojár; - od 29. októbra 1975 do 1. februára 1976 náčelník skupiny – technik pre PTRS; - od 2. februára 1976 do 26. septembra 1977 technik tankového práporu; - od 27. septembra 1977 do 24. októbra 1977 technik pre výzbroj a - od 25. októbra 1977 do 31. decembra 1980 správca skladu munície. 52. Z obsahu administratívneho spisu taktiež vyplýva, že dňom 31. decembra 1980 bol žalobca rozkazom veliteľa Východného vojenského okruhu (vo veciach kádrových) č. 125 z 9. septembra 1980 prepustený zo služobného pomeru vojaka z povolania, pretože po splnení povinnosti k ďalšej službe požiadal o prepustenie s odôvodnením, že do československej ľudovej armády vstupoval podľa predpisov platných pred 1. januárom 1979. 53. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva napokon aj to, že služobný pomer žalobcu vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní; a že žalobca sa stal vojakom v základnej službe dňom 3. augusta 1970. 54. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má správny súd za preukázané, že služobný pomer žalobcu vrátane základnej služby trval 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že v čase skončenia služobného pomeru žalobcu sociálne zabezpečenie vojakov z povolania upravoval zákon č. 76/1959 Zb. a zákon č. 121/1975 Zb., pričom podľa § 33 ods. 1 zákona č. 76/1959 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu vojakom z povolania prepusteným zo služobného pomeru podľa § 26 ods. 1 alebo 2 písm. a) až e), ktorí vykonávali službu v ozbrojených silách najmenej 20 rokov a pri prepustení dosiahli vek aspoň 40 rokov, patrí príspevok za službu. Z uvedeného je podľa správneho súdu zrejmé, že keďže žalobca ku dňu skončenia služobného pomeru nedosiahol vek 28 rokov a jeho služobný pomer trval len 10 rokov, 4 mesiace a 29 dní, tak podmienky na priznanie príspevku za službu nesplnil. Ďalej správny súd konštatuje aj to, že podmienky pre vznik nároku na plný starobný dôchodok žalobca v čase skončenia služobného pomeru taktiež nesplnil, a to z toho dôvodu, že nedosiahol potrebný fyzický vek a požadovanú dobu zamestnania, vrátane doby trvania vojenskej služby (správny súd v tejto súvislosti odkazuje na § 122 ods. 1 zákona č. 121/1975 Zb. v znení účinnom ku dňu skončenia služobného pomeru žalobcu). Správny súd považuje za zrejmé aj to, že keďže nárok na dávku výsluhového zabezpečenia sa posudzuje a jej výška stanovuje podľa právnych predpisov platných v čase vzniku nároku na jej priznanie v spojitosti so skutkovým stavom, tak posúdenie splnenia podmienok pre priznanie nároku na výsluhový dôchodok podľa zákona č. 114/1998 Z. z. bolo v prípade žalobcu bezpredmetné, a to preto, lebo žalobcov služobný pomer skončil 30. decembra 1980, teda pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. Správny súd v tejto súvislosti upriamuje pozornosť na to, že výsluhový dôchodok ako dávku výsluhového zabezpečenia poskytovanej z osobitného systému sociálneho zabezpečenia bolo možné priznať vojakom z povolania, ktorých služobný pomer skončil najskôr dňom 1. mája 1998. 55. K námietke žalobcu, ktorá sa týka započítania 1. a 2. ročníka štúdia na vojenskej strednej odbornej škole do I. alebo II. kategórie funkcií, správny súd uvádza, že žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy neboli vojakmi v činnej službe a počas toho obdobia nevykonávali ani základnú (náhradnú) vojenskú službu - žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy začali vykonávať
základnú vojenskú službu až v 3. ročníku vojenskej strednej odbornej školy (respektíve ak boli uznaní schopnými výkonu vojenskej služby dňom nástupu na vojenské sústredenie pred zahájením štúdia 3. ročníka – podľa údajov z administratívneho spisu sa žalobca stal vojakom v základnej službe dňom 3. augusta 1970, teda približne mesiac pred začiatkom 3. ročníku). V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že pri štúdiu na vojenskej strednej odbornej škole v rokoch 1968-1972 sa v súlade s Prílohou č. 3 - Zásady pre vykazovanie doby základnej (náhradnej) služby poslucháčov (žiakov) vojenských škôl z radov občianskej mládeže Smernice náčelníka kádrovej správy ministerstva národnej obrany pre spracovanie výkazu dôb a kategórií funkcií (pracovných kategórií) rozhodných pre realizáciu kádrových opatrení, zabezpečenie peňažitými dávkami podľa zákona o niektorých služobných pomeroch vojakov pre sociálne zabezpečenie prvý a druhý ročník nezapočítava na výkon základnej služby, ktorý v zmysle zákona č. 92/1949 Zb. v účinnom znení v rozhodnom období spadá do tzv. vojenskej činnej služby rozhodujúcej pre vznik nároku a výšku dávky sociálneho zabezpečenia. Výkon základnej služby spadajúcej do vojenskej činnej služby sa v prípade žalobcu navštevujúceho Vojenskú strednú odbornú školu v Martine realizoval až v treťom a štvrtok ročníku (respektíve v žalobcovom prípade ako je uvedené vyššie pred zahájením štúdia 3. ročníka – podľa údajov z administratívneho spisu sa žalobca stal vojakom v základnej službe dňom 3. augusta 1970, teda približne mesiac pred začiatkom 3. ročníku). Pokiaľ žalobca namietal, že jeho vojenská služba začala skôr, a to dňom dobrovoľného prevzatia brannej povinnosti, ktorým je podľa jeho názoru deň nástupu do 1. ročníka na vojenskej strednej odbornej škole, pretože dobrovoľne podpísal prihlášku na štúdium, tak k tomu správny súd uvádza, že podľa § 6 ods. 1 zákona č. 92/1949 Zb. dobrovoľne mohli prevziať brannú povinnosť len osoby, ktoré nepodliehali brannej povinnosti, avšak taktiež najskôr 01. januárom roku, v ktorom dovŕšili 17 rokov. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že štúdium po skončení povinnej školskej dochádzky sa u žiakov vojenskej strednej odbornej školy vykazovalo ako doba občianskeho zamestnania zaradená do III. pracovnej kategórie. Z vyššie uvedeného je teda podľa správneho súdu zrejmé, že v čase, keď bol žalobca žiakom 1. a 2 ročníka vojenskej strednej odbornej školy, tak v žiadnom prípade nevykonával vojenskú činnú službu v zmysle § 20 ods. 2 zákona č. 92/1949 Zb., ani službu vojaka z povolania v zmysle § 130 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., ani službu v ostatných prípadoch podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., a preto nie je možné postavenie žiaka zamieňať za druh vykonávanej funkcie ako požiadavky zaradenia do I. alebo II. kategórie funkcií. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/36/2023 zo dňa 22.02.2024. 56. K námietke žalobcu, ktorou namietal platnosť rozkazu o jeho prepustení, správny súd uvádza, že do pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia patrí výlučne sociálne zabezpečenie vojakov, t. j. rozhodovanie vo veciach nemocenského zabezpečenia, úrazového zabezpečenia, výsluhového zabezpečenia a vo veciach týkajúcich sa služieb sociálneho zabezpečenia. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že v pôsobnosti Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia nie je posudzovanie, či rušenie personálnych rozkazov prepustených vojakov z povolania. Správny súd navyše zdôrazňuje, že žalobca bol predmetným rozkazom prepustený na vlastnú žiadosť. Predmetnú námietku považoval preto správny súd za irelevantnú pre súdny prieskum v danom prípade vymedzený napadnutým rozhodnutím. 57. K námietke žalobcu, podľa ktorej časť jeho služby mala byť započítaná zvýhodneným zápočtom, správny súd uvádza, že do 31. decembra 1975 zvýhodnený zápočet pri bezprostrednej práci s nebezpečnými bojovými, trhavými látkami upravoval predpis Fin-6-1/1966, ktorý bol vydaný na základe zákona č. 101/1964 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, pričom podľa prílohy č. 1 k predpisu Fin-6-1/1966 muselo ísť o činnosť vojaka z povolania najmä pri laboratórnych prácach, výrobe a pri pokusných prácach väčšieho rozsahu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zvýhodnený zápočet sa vzťahoval výlučne na osoby, v ktorých pracovnej činnosti skutočne prevažovala práca (viac ako 50% činnosti) a mala škodlivý vplyv na ich zdravie. Výkon týchto funkcií sa evidoval na evidenčných listoch. Prijatím zákona č. 121/1975 Zb. o sociálnom zabezpečení bol zákon č. 101/1964 Zb. zrušený. Na vykonanie zákona č. 121/1975 Zb. bol vydaný rozkaz MNO č. 1/1976, pričom podľa prílohy č. 1 k rozkazu MNO č. 1/1976, do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečnosti sa podľa písm. c) zaraďovala služba vojakov z povolania, ktorí po uvedenú dobu vykonávali funkcie zahŕňajúce bezprostredné práce s nebezpečnými bojovými trhavými, otravnými a rádioaktívnymi látkami a pôvodcami zvlášť nebezpečných nákaz, vymedzené vykonávacími predpismi, avšak muselo ísť výhradne o osoby, v ktorých pracovnej činnosti trvalo skutočne prevažovali (t. j. tvorili viac než 50% ich činnosti) práce uvedeného charakteru a mali škodlivý vplyv na ich zdravie. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že aby teda žalobca spĺňal podmienky na zaradenie jeho služby do okruhu funkcií špeciálnej povahy alebo mimoriadneho stupňa nebezpečenstva podľa predpisu
Fin-6-1/1966 alebo rozkazu MNO č. 1/1976, musel by vykonávať funkcie, pri ktorých by viac ako 50% služobnej činnosti bezprostredne manipuloval s nebezpečnými látkami. S prihliadnutím na vyššie uvedené a na to, že v osobnom spise žalobcu sa nenachádza relevantný doklad o skutočnosti, že by žalobcom vykonávaná činnosť mala charakter funkcie špeciálnej povahy, resp. mimoriadneho stupňa nebezpečenstva, má správny súd za to, že funkcie vykonávané žalobcom (správca skladu nedotknuteľných zásob – starší zbrojár, náčelník skupiny - technik pre PTRS a správca skladu munície) tieto podmienky nespĺňali. 58. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala jeho činnosti pyrotechnika, správny súd uvádza, že podľa vtedajších predpisov (predpis Fin-6-1/1966 a rozkaz MNO č. 1/1976) musela byť splnená podmienka, aby v pracovnej činnosti vojaka z povolania skutočne prevažovala činnosť pyrotechnika, t. j. aby tvorila viac ako 50% jeho činnosti. Správny súd z obsahu žalobcovho spisu síce zistil, že tieto činnosti žalobca vykonával najmä v rokoch 1979 a 1980, avšak trvale skutočne neprevažovali v jeho služobnej činnosti. Vzhľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že iba vydanie „pyrotechnického preukazu“, resp. výkon funkcie pomocného pyrotechnika nezakladalo žalobcovi právo na zvýhodnený zápočet služobnej doby. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžsk/11/2021 zo dňa 30.11.2022. 59. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala nerešpektovania dvoch čestných vyhlásení, správny súd uvádza, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia vo svojom rozhodnutí (č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018) ich neakceptovanie správne odôvodnil tým, že uvedené skutočnosti nie je možné preukazovať čestným vyhlásením. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že tieto skutočnosti sú predmetom rozhodovacej činnosti správneho orgánu, ktorý ich posudzuje v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. 60. K námietke žalobcu, ktorá sa týkala neustanovenia súdneho znalca do konania, správny súd uvádza, že sa stotožňuje s názorom žalovaného, že na ustanovenie súdneho znalca nebol v predmetnej veci žiaden dôvod, nakoľko skutočný stav veci, t. j. priebeh žalobcovho štúdia a vojenskej služby, mal správny orgán (ako aj správny súd) preukázaný z osobného spisu žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že posúdenie skutkového stavu s právnym stavom vo vzájomných súvislostiach vrátane zhodnotenia doby služby žalobcu je vo výlučnej právomoci Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia, respektíve žalovaného, a preto ani nemôže byť predmetom znaleckého dokazovania. 61. K námietke žalobcu, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia nepredložil oficiálny rezortný zoznam funkcií, ktorý by oprávňoval vylúčenie jeho štúdia v 1. a 2. ročníku na vojenskej strednej odbornej škole z I. kategórie funkcií, správny súd uvádza, že predmetnú problematiku štúdia žiakov na vojenských stredných školách upravoval čl. 15 predpisu Kádr-1-5/1967. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že vojenská činná služba mohla začať najskôr vykonaním základnej služby, ktorú mohli žiaci vykonať najskôr v roku, v ktorom dovŕšili 17. rok veku. Vzhľadom na uvedené je podľa správneho súdu zrejmé, že Vojenskému úradu sociálneho zabezpečenia nevznikol dôvod vydávať zoznamy, ktoré by zvlášť upravovali nezaradenie štúdia na vojenskej strednej odbornej škole v 1. a 2. ročníku do I. alebo II. kategórie funkcií. Aj túto námietku žalobcu teda správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 62. V súvislosti s žalobcom namietanou otázkou dokazovania, správny súd uvádza, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 119 SSP). Správny súd v predmetnej veci nepovažoval za účelné a potrebné doplniť dokazovanie nad rámec už vykonaného dokazovania správnymi orgánmi (správny súd teda nepovažoval za účelné a potrebné pre predmetnú vec vykonať žalobcom navrhované výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie). Podľa správneho súdu správne orgány zistili skutočný stav veci dostatočne. 63. K žalobcom namietaným porušeniam ustanovení Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnoprávnych dokumentov, ku ktorým malo dôjsť v čase jeho štúdia na vojenskej strednej odbornej škole, správny súd uvádza, že právne posúdenie týchto údajných porušení nespadá do kompetencie správneho súdnictva, a preto sa nimi nezaoberal a považoval ich pre posúdenie tejto veci za bezpredmetné.
64. K žalobcovým tvrdeniam ohľadne „služného“ správny súd z opatrnosti uvádza (aj keď to nesúvisí s predmetom tohto konania), že v súlade s predpisom „Peněžní náležitosti vojáků v činné službě“ č. H. z 01.07.1973, ktorý bol rozkazom ministra národnej obrany č. 1/1976 od 01.01.1976 premenovaný na MNO-18-6 (práv.) žiakom vojenských škôl a kurzov, ktorí nie sú vojakmi v činnej službe (napr. vojenských gymnázií, vojenských stredných odborných škôl) prináleží vreckové v sume 30 Kčs mesačne – teda nie služné ako žalobca uvádza ale vreckové. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že služné, ako dávka prináležiaca vojakom z povolania, podliehalo dani zo mzdy, no naproti tomu vreckové, ako dávka prináležiaca žiakom 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy, resp. 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia, nebolo predmetom dane zo mzdy, nakoľko žiaci 1. a 2. ročníka vojenskej strednej odbornej školy a 1. až 4. ročníka vojenského gymnázia neboli vojakmi v činnej službe. Vzhľadom na uvedené správny súd považoval žalobcovu námietku vo veci „služného“ za neopodstatnenú. 65. Záverom správny súd z opatrnosti uvádza aj to, že poučenie v napadnutom rozhodnutí obsahuje všetky zákonné náležitosti a je plne v súlade s § 47 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Námietka žalobcu ohľadne zmätočného a nedostatočného poučenia v napadnutom rozhodnutí je preto zjavne nedôvodná. 66. Na základe vyššie uvedeného mal správny súd za to, že žalovaný, ako aj Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, dostatočne zistili skutkový stav, vec správne právne posúdili a napadnuté rozhodnutie v spojení s rozhodnutím Vojenského úradu sociálneho zabezpečenia č. VÚSZ-17523-BA/2018 zo dňa 06. apríla 2018 aj riadne odôvodnili, a preto správny súd nezistil žiaden dôvod ich nezákonnosti. Správny súd teda dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 67. O náhrade trov konania (pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom) rozhodol správny súd podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Pokiaľ ide o trovy kasačného konania, vzhľadom na výsledok konania vo veci samej, v ktorom žalobca nebol úspešný, mu trovy kasačného konania neprináležia (tieto by mu patrili iba v prípade, ak by bol v konaní úspešný). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).