Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 18SaZ/3/2025 0725100650 05. 08. 2025 JUDr. Marek Michaláč ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100650.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 18Sa/3/2025 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Markom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Kazašskej republiky, posledný trvalý pobyt v krajine pôvodu: C. XX, t. č. na pobyte mimo Pobytového tábora Rohovce na adrese: Hraničná 36, Bratislava, Slovenská republika, kazašský cestovný doklad: D., v zast.: Slovenská humanitná rada, so sídlom: Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. E.: B./XXXXX zo dňa 25. marca 2025, takto rozhodol: 18Sa/3/2025 I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 18Sa/3/2025 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Žalovaným rozhodnutím č. E.: B./XXXX-X zo dňa 25. marca 2025 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad (ďalej aj ako „správny orgán prvého stupňa“) rozhodlo vo veci žalobcu tak, že žalobcovi: 1. neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. zákona o azyle (ďalej len ako „zákon o azyle); 2. neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; 3. neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; 4. neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods, 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 01.10.2024 žalobca A. B. A. pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z náboženských dôvodov, nakoľko je pravoslávneho vierovyznania a podľa jeho
názoru, pokiaľ občan Kazachstanu vyznáva inú vieru ako islam, v krajine nič nevybaví. Zároveň uviedol, že kvôli svojmu vierovyznaniu si nevedel nájsť prácu. 3. K dôvodom svojej žiadosti o azyl uviedol, že hoci sa Kazachstan nepovažuje za islamskú krajinu, ak chce Kazach, kazašskej národnosti, riadne žiť a mať normálnu prácu, musí byť moslimom. Ako príklad uviedol, že uchádzač o prácu predkladá doklad o svojom vzdelaní a pracovných skúsenostiach, pričom počas pracovného pohovoru sa ho pýtajú aj na jeho vierovyznanie. Ak nie je moslimom, má problém sa zamestnať, resp. ho do práce neprijmú. Prvýkrát sa s problémami v súvislosti s vierovyznaním stretol na vysokej škole. Kazašskú štátnu národnú univerzitu síce ukončil s Červeným diplomom, no Univerzitu F. G. ukončil len s modrým, a to len kvôli tomu, že sa nezúčastňoval rôznych moslimských náboženských stretnutí alebo prednášok o islamskej viere, ktoré sa na univerzite organizovali. Najlepšia známka, ktorú na Univerzite F. G. získal, bola známka B+. Ďalej uviedol, že občania Kazachstanu, kazašskej národnosti, pracujúci v štátnej službe, musia byť moslimami. K problémom ohľadom hľadania si zamestnania uviedol, že počas trvania svojho pracovného pomeru na okresnom úrade v Astane sa zaujímal o vyššiu pracovnú pozíciu, pričom mu holo povedané, že ak chce takúto pozíciu získať, musí byť moslimom, a ak sa mu takáto podmienka na získanie vyššej pracovnej pozície nepáči, môže zo zamestnania odísť. Napokon sa sám začiatkom roka 2016 rozhodol pracovný pomer na vlastnú žiadosť skončiť. Po skončení práce na okresnom úrade v Astane. ešte pred odchodom z krajiny, sa snažil nájsť si iné zamestnanie, a to na colnom úrade v Astane a na prokuratúre v Almaty. Na oboch týchto úradoch absolvoval ústne pohovory, kde sa ho pýtali na jeho vierovyznanie, pričom po tom, ako uviedol, že nie je moslim, do zamestnania ho neprijali a o dôvode neprijatia, že je to kvôli vierovyznaniu, ho priamo informovali. Neskôr sa snažil nájsť si zamestnanie v rôznych oblastiach súkromnej sféry, v stavebníctve, v importe a exporte obilnín, v audítorských spoločnostiach, pričom všade sa ho pýtali na jeho vierovyznanie. Napriek tomu, že v tom čase ešte nekonvertoval, on uvádzal, že je pravoslávnym kresťanom. Po tomto zistení mu vo väčšine firiem priamo povedali, že ho kvôli vierovyznaniu do zamestnania neprijímajú, v audítorských firmách mu dôvody neuviedli. Ďalej vo svojej výpovedi uviedol, že takisto pri podnikám majú Kazachovia kazašskej národnosti a iného, ako islamského vierovyznania, problémy. Ak nie sú moslimami, obchodní partneri s nimi nechcú uzatvárať zmluvy. V prípade návratu do Kazachstanu sa priameho prenasledovania z náboženských dôvodov neobáva, ale obáva sa toho, že tam bude mať nepohodlný život, že sa mu nepodarí uzatvoriť žiadne pracovné zmluvy, a že bude musieť odpovedať svojmu okoliu na otázky, prečo nechodí do mešity. Iné dôvody svojej žiadosti o azyl neuviedol. 4. Ohľadom neudelenia azylu žalovaný uviedol, že z pohovoru s menovaným je zrejmé, že problémy s ktorými sa v krajine pôvodu stretával súviseli s vierovyznaním, o ktoré sa v Kazachstane začal zaujímať, pričom tieto mali začať už počas štúdia na Univerzite F. G., kde podľa neho dostával horšie známky iba kvôli tomu, že sa nezúčastňoval rôznych moslimských náboženských stretnutí alebo prednášok ktoré sa na univerzite organizovali. Ďalej uviedol, že na univerzite sa na podporu islamu organizovali rôzne sedenia, ktorých sa jedenkrát do mesiaca musel zúčastniť aj on a každý piatok musel navštevovať mešitu. Pre posúdenie opodstatnenosti jeho obáv z pohľadu § 8 zákona o azyle si migračný úrad zabezpečil aktuálne a relevantné informácie o krajine jeho pôvodu, podľa ktorých kazašská právna úprava zakazuje vyučovanie náboženstva na verejných školách, vysokých školách alebo univerzitách, povolené je iba mimoškolské a iné doplnkové vyučovanie náboženstva, pokiaľ ho poskytuje registrovaná náboženská skupina. Vyhláška nariaďuje, aby školáci nosili školské uniformy, ktoré sú v súlade so sekulárnou povahou vzdelávania a zakazuje začlenenie akýchkoľvek prvkov, ktoré by mohli naznačovať náboženskú príslušnosť. Zákon zakazuje snahy prinútiť osobu ku konverzii na akékoľvek náboženstvo alebo vynútiť si účasť na aktivitách náboženskej skupiny alebo na náboženských obradoch. Zákon tiež zakazuje vydieranie, násilie alebo hrozbu násilia alebo používanie materiálnych hrozieb na vynútenie účasti na náboženských aktivitách. V októbri 2023 prezident Tokajev vyjadril podporu sekularizmu v krajine a zachovaniu „tradičných“ foriem kazašského náboženstva a poznamenal, že: „Myslím si, že by bolo správne, keby sa dieťa rozhodlo, keď vyrastie a vytvorí si vlastný svetonázor. Najdôležitejšie Je vychovať generáciu s otvoreným svetonázorom, jasným vedomím a vernými tradíciám. Obsah slova „sekularizmus" je veľmi hlboký. Keď hovoríme o svetonázore našich ľudí, sekularizmus môžeme charakterizovať ako pragmatizmus, oddanosť zdravému životnému štýlu, úctu k nášmu tradičnému náboženstvu a zachovanie národného povedomia,“ Z uvedeného je teda zrejmá sekulárna povaha vzdelávania v Kazachstane a preto, podľa mienky migračného úradu, sa zdá byť vysoko nepravdepodobné, že by menovaný mal kvôli neúčasti na sedeniach na podporu islamu akékoľvek problémy v súvislosti s jeho vysokoškolským štúdiom. Dosiahnutie zhoršeného študijného
prospechu nemožno podľa migračného úradu pripisovať jeho neúčasti na rôznych moslimských náboženských stretnutiach alebo prednáškach o islamskej viere. Je to len subjektívny pocit menovaného nepodporený objektívnymi informáciami o krajine jeho pôvodu, ktoré jednoznačne potvrdzujú sekulárnu povahu vzdelávania v Kazachstane. Nakoniec sám menovaný uviedol, že štúdium na Univerzite F. G. úspešne ukončil a získal akademický titul bakalár. 5. Ďalej menovaný uviedol, že kvôli tomu, že o sebe tvrdil, že je pravoslávny kresťan, mal problémy s prácou, čo sa prejavilo tak, že keď sa v okresnej rade mesta Astana, kde bol zamestnaný, uchádzal o vyššiu pozíciu, bolo mu povedané, že keď ju chce získať, musí byť moslimom. Preto si podal z vlastnej vôle žiadosť o skončenie pracovného pomeru a s prácou v okresnej rade skončil. Neskôr sa uchádzal o prácu na colnom úrade a na prokuratúre. Tam sa ho na pohovoroch mali pýtať na jeho vierovyznanie. Keď im povedal, že je pravoslávny kresťan, do zamestnania ho údajne neprijali. Uvedené však opäť nekorešponduje s dostupnými informáciami o Kazachstane, nakoľko z nich nijako nevyplýva, že by nemoslimskí občania Kazachstanu alebo tí, ktorí konvertovali z islamu mali mať akékoľvek problémy zamestnať sa. Ak by sa aj napriek tomu menovaný stretol s takým prístupom zodpovedného pracovníka voči jeho osobe, ako to počas pohovoru uviedol, jednalo by sa o individuálne zlyhanie konkrétnej osoby a nie o systémový problém. V takom prípade menovaný mal svoj problém riešiť namieste, napríklad podaním sťažnosti u nadriadeného pracovníka, prípadne podaním sťažnosti na vyššiu inštanciu. Ústava Kazachstanu, ako základný zákon štátu, definuje krajinu ako sekulárny štát a poskytuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu odmietnuť náboženskú príslušnosť a podľa ústavy má každá osoba právo nasledovať svoje náboženské alebo iné presvedčenie, zúčastňovať sa na náboženských aktivitách a šíriť svoje presvedčenie. V zmysle uvedeného sa javí ako nepravdivé a účelové tvrdenie menovaného, že všetci zamestnanci v štátnej službe musia byť moslimami. Napokon toto jeho tvrdenie nepotvrdzujú žiadne dostupné informácie o Kazachstane, ktoré si migračný úrad v rámci dokazovania zadovážil. 6. V súvislosti s konvertitmi s moslimským pôvodom Správa organizácie Open Doors, zverejnená v roku 2024, uvádza, že títo čelia tlaku zo strany rodiny a komunity a to tak, že v niektorých prípadoch boli proti nim prijaté opatrenia, ako zatváranie vo vnútri rodín konvertitov, ich vyhostenie z obcí alebo kázanie miestnych imámov proti nim. Menovaný sa však s nijakým takýmto konaním voči svojej osobe nestretol. Sám počas pohovoru uviedol, že k záujmu o pravoslávnu vieru ho priviedol matkin brat, ktorý mu dal čítať náboženskú literatúru a nasmeroval ho ku kresťanskej pravoslávnej cirkvi. Ďalej uviedol, že jeho otec, ktorý bol chorý a v roku XXXX zomrel, počas života, ako vyznávač islamu, svoju vieru nepraktizoval. Takisto jeho matka, hoci je moslimka, svoju vieru nepraktizuje a so svojou sestrou sa o viere nerozprával. Je teda zrejmé, že menovaný, ktorý sa počas svojho pobytu v Kazachstane zaujímal o pravoslávne kresťanstvo, nemal kvôli tomu v krajine svojho pôvodu žiadne problémy so svojou rodinou. Dokonca s kamarátmi navštevoval pravoslávny kostol, aj keď nepravidelne a mimo mesta Almaty, kde býval. V mieste svojho bydliska do kostola chodiť nechcel z dôvodu, že sa chcel vyhnúť nepríjemným otázkam od známych a ľudí z jeho okolia ohľadom jeho viery. 7. Podľa dostupných informácií z roku 2021 tvorili kresťania v Kazachstane 17,2 percenta populácie, ktorá sa identifikuje ako náboženská, pričom prevažná väčšina kresťanov sú pravoslávni. Kazašská ústava poskytuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu odmietnuť náboženskú príslušnosť. Tieto práva možno obmedziť len zákonmi a len v rozsahu nevyhnutnom na ochranu ústavného systému, verejného poriadku, ľudských práv a slobôd, zdravia a morálky obyvateľstva. Podľa ústavy má každá osoba právo nasledovať svoje náboženské alebo iné presvedčenie, zúčastňovať sa na náboženských aktivitách a šíriť svoje presvedčenie. Tieto práva môžu byť v praxi obmedzené na registrované náboženské skupiny, najmä tie, ktoré sú v kazašskej spoločnosti považované za „tradičné“. Pojem „tradičné skupiny“ nie je definovaný zákonom, ale zvyčajne sa vzťahuje na hanafijský sunnitský islam, ruské pravoslávne vierovyznanie, o ktoré sa menovaný v Kazachstane začal zaujímať a neskôr naň na Ukrajine konvertoval, grécky a rímsky katolicizmus, luteránstvo a judaizmus. 8. Migračný úrad zobral do úvahy, že podľa pozorovateľov a členov menšinových náboženských skupín, náboženské skupiny považované za „netradičné“, vrátane Svedkov Jehovových, baptistov, iných evanjelických protestantov a moslimov, ktorí sa rozhodli nosiť šatky alebo iný identifikačný odev, naďalej čelili väčšej spoločenskej kontrole a diskriminácii. Na druhej strane členovia niektorých registrovaných menšinových náboženských skupín uviedli, že Výbor pre náboženské záležitosti (CRA) sa aktívne zúčastňoval na diskusiách organizovaných mimovládnymi organizáciami o náboženskej slobode a
náboženskej tolerancii. Okrem toho, mimovládni experti na náboženské záležitosti uviedli, že niektoré regionálne kancelárie CRA organizovali multináboženské kluby a diskusné skupiny na uľahčenie pozitívnych vzťahov s predstaviteľmi miestnej viery. Viacerí predstavitelia menšinových náboženských skupín uviedli, že vďaka dosahu CRA sa zlepšila spolupráca s národnou vládou, ktorá dokázala vyriešiť menšie nezhody a nepochopenie právnej Štruktúry s minimálnymi negatívnymi dôsledkami pre Členov náboženskej komunity. Sloboda náboženského vyznania alebo viery je v zmysle Ústavy Kazachstanu obmedzená legislatívou zavedenou v septembri 2011, a to zákonom o náboženstve, z dôvodu hrozby militantného islamu, ktorý je v regióne Blízkeho východu stále prítomný. V súvislosti s týmto je potrebné uviesť, že aj slovenská právna úpravu reguluje postavenie cirkví zákonom Č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností, v zmysle ktorého štát uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované. 9. Migračný úrad v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/9/2011 z 08.03.2011.„ Pokiaľ žiadateľom tvrdené prenasledovanie z náboženských dôvodov nedosahuje takú intenzitu prenasledovania, ktorú by bolo možné vyhodnotiť ako závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne poručenie ľudských práv a slobôd alebo súbeh rôznych opatrení, ktoré postihuje žiadateľa podobným spôsobom, nemožno považovať Jeho dôvody za relevantné pre udelenie azylu z náboženských dôvodov. “ V prípade menovaného však žiadne také konanie, ktoré nesie znaky prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, a to ani z náboženských dôvodov, preukázané nebolo. Podľa Príručky Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov (UNHCR): „Perzekúcia z „náboženských dôvodov'1 môže mať rôzne formy, ako napr. zákaz príslušnosti k náboženskej komunite, zákaz vykonávať náboženské obrady v súkromí alebo na verejnosti, zákaz poskytovať alebo prijímať náboženskú výchovu, alebo tiež zavedenie závažných diskriminačných opatrení voči osobám iba preto, že praktizujú svoje náboženstvo alebo že prináležia ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu. Obvykle prostá príslušnosť ku konkrétnemu náboženskému spoločenstvu nepostačuje na preukázanie opodstatnenosti žiadosti o priznanie štatútu utečenca. Môžu však existovať zvláštne okolnosti, za ktorých samotná náboženská príslušnosť predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre udelenie štatusu utečenca.“ Na základe pohovoru s menovaným možno konštatovať, že voči jeho osobe nebolo v Kazachstane vyvíjané žiadne také konanie, ktoré by obmedzovalo alebo dokonca zakazovalo jeho záujem o kresťanské pravoslávne vierovyznanie. Podľa správy mimovládnej organizácie Open Doors z. roku 2024, najmenej problémov zo strany vlády má práve ruská pravoslávna cirkev (ROC), o učenie ktorej sa menovaný v Kazachstane zaujímal a nakoniec na Ukrajine konvertoval, aj preto, lebo kazašská vláda nemá záujem provokovať Rusko tým, že bude robiť problémy ROC. Kazašská ústava uznáva štátom podporovaný Moslimský výbor a ROC. Vzhľadom na vyššie uvedené informácie nič nenasvedčuje tomu, že by menovanému v prípade návratu do Kazachstanu hrozilo prenasledovanie kvôli jeho vierovyznaniu. 10. V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR: „azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie Je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred akýmkoľvek bezprávím, postihujúcim Jednotlivca alebo celej skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu Je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy Je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené" (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lOSžak/17/2019 zo dňa 15.11.2019). Nakoľko v priebehu konania nebolo azylovo relevantné prenasledovanie menovaného preukázané (v jeho prípade možno konštatovať, že nebolo vôbec preukázané), je v jeho prípade použitie inštitútu azylu neadekvátne. Tento záver, ku ktorému počas konania dospel migračný úrad potvrdil aj sám menovaný svojou výpoveďou, keď uviedol, že v prípade návratu do Kazachstanu sa priameho prenasledovania z náboženských dôvodov neobáva. Obáva sa iba toho, že by tam mal nepohodlný život, lebo by sa mu nedarilo uzatvoriť pracovné zmluvy, čo sú v zmysle § 8 zákona o azyle neopodstatnené obavy. 11. Na základe komplexného posúdenia žiadosti menovaného a všetkých relevantných informácií dospel migračný úrad k záveru, že v jeho prípade neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastavania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd
tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Preto migračný úrad v jeho prípade, podľa § 13 ods. 1 pism. a) zákona o azyle, nepristúpil k udeleniu azylu ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany. 12. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že Základnou podmienkou pre poskytnutie doplnkovej ochrany je objektívne preukázanie, že osoba, ktorá by mala byť vrátená do krajiny pôvodu, by mohla čeliť minimálne jednému z troch vyššie uvedených kritérií vážneho bezprávia. Pre objektívne posúdenie reálnej hrozby vážneho bezprávia v prípade návratu žiadateľa do krajiny pôvodu si migračný úrad zabezpečil aktuálne informácie o situácii v Kazachstane, so zameraním na mesto Almaty, odkiaľ menovaný pochádza. Po tom, ako 02.01.2021 prezident Kasym-Žomart Tokajev podpísal parlamentom schválený zákon o ratifikácii druhého dobrovoľného protokolu Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, bol trest smrti v Kazachstane zrušený. Tomuto formálnemu zrušeniu trestu smrti predchádzalo 17 ročné moratórium na popravy. Keďže teda inštitút trestu smrti v Kazachstane neexistuje, je zrejmé, že takýto trest, ani jeho výkon, menovanému v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu, ako jedna z foriem vážneho bezprávia, nehrozí. 13. Počas pobytu v krajine pôvodu menovaný nikdy necelil mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu. Nebol v minulosti väznený, zatknutý, zadržaný aní trestne stíhaný a nemal problémy s políciou, úradmi ani inými štátnymi orgánmi, či neštátnymi zložkami. Zároveň v Kazachstane nevykonával žiadnu takú činnosť, ktorá by v prípade jeho návratu viedla oficiálne kazašské orgány k takýmto neprimeraným opatreniam voči jeho osobe. Na základe uvedeného možno vylúčiť, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu menovanému hrozilo vážne bezprávie vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trest. 14. Čo sa týka tretej formy vážneho bezprávia, teda vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného, alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, možno skonštatovať, že menovanému ani táto forma vážneho bezprávia v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nehrozí. V Kazachstane totiž aktuálne neprebieha žiaden ozbrojený konflikt. 15. Na základe vyššie uvedených skutočností dospel migračný úrad k záveru, že menovaný by v prípade nedobrovoľného návratu do krajiny pôvodu nečelil žiadnej forme vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto ani nie je dôvod na poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. II. Žaloba a jej dôvody 16. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 25. marca 2025 vo výrokoch 1/ a 2/ podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalobu a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil podľa § 191 ods. 1 pism. c/ a f/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len ako „správny súdny poriadok“), a teda z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 17. Nesprávne právne posúdenie vecí vidí žalobca v tom, že žalovaný nevyhodnotil problémy žalobcu v domovskej krajine ako náboženskú perzekúciu, pričom tvrdenia žalobcu o jeho prenasledovaní v Kazachstane považuje len za jeho subjektívny pocit, nepodporený objektívnymi informáciami o krajine jeho pôvodu. Žalobca má za to, že žalovaný nesprávne právne posúdil existenciu rizík, spojených s jeho návratom do krajiny pôvodu. 18. Podľa informácií o krajine pôvodu žalobcu, ktoré si do konania zaobstaral žalovaný, sú kresťania v Kazachstane väčšinou ruskí pravoslávni. Podľa Ústavy je Kazachstan sekulárny štát, ale v praxi dochádza k používaniu zákona o náboženstve na obťažovanie a obmedzovanie menšinových náboženských skupín. Náboženská sloboda v krajine je neustále ohrozená. V roku 2011 bola prijatá legislatíva, ktorá umožňuje vláde významnú kontrolu nad náboženstvom, čo znamená pre kresťanov zvýšený dohľad, razie na zhromaždeniach, zatýkanie a väzenie. Kresťania v Kazachstane majú problémy pri zamestnaní a podnikaní. Obmedzovanie náboženských aktivít a združení nespĺňa
medzinárodné právne záväzky a normy. Kresťania z moslimského prostredia často čelia tlaku a fyzickému násiliu zo strany svojich komunít. Vláda naďalej svojvoľne uplatňuje príliš široký trestný zákonník, čo vedie k neprimerane prísnym trestom odňatia slobody za náboženské aktivity. Pričom domorodí kresťanskí konvertiti z moslimského prostredia trpia zo strany štátu, rodiny a komunity najtvrdším prenasledovaním. Kazachstan je pre konvertitov z islamu na kresťanstvo ťažkým miestom na život. 19. Z informácií o krajine pôvodu žalobcu súhrnne vyplýva, že v Kazachstane dochádza k diskriminácii a prenasledovaniu z dôvodu náboženského vyznania. Aj keď ústava zaručuje slobodu vierovyznania, činnosť neregistrovaných náboženských skupín je zakázaná a registrované skupiny podliehajú prísnemu vládnemu dohľadu. Zákon o náboženských aktivitách a náboženských združeniach z roku 2011 zakazuje šírenie náboženskej literatúry mimo miest bohoslužieb, vyžaduje štátny súhlas pre všetku náboženskú literatúru a zakazuje neregistrovanú misionársku činnosť. Začiatkom roku 2022 vstúpili do platnosti novely zákona, ktoré zaviedli ďalšie byrokratické obmedzenia na organizovanie náboženských stretnutí na neregistrovaných bohoslužobných miestach. Miestni predstavitelia pokračujú v obťažovaní skupín definovaných ako „netradičné", vrátane protestantských kresťanov, Jehovových svedkov a moslimov, ktorí sa nedržia vládou schválenej verzie islamu. V roku 2021 Pracovná skupina OSN pre svojvoľné zadržiavanie vyzvala na okamžité prepustenie deviatich moslimov, ktorí boli uväznení za účasť na online náboženskej diskusii. Všetci deviati zostali od septembra 2023 uväznení. Súdnictvo je fakticky podriadené výkonnej moci, pričom prezident nominuje alebo priamo vymenúva sudcov na základe odporúčania Najvyššej súdnej rady, ktorú sám vymenúva prezident. Sudcovia podliehajú politickému vplyvu a korupcia je problémom celého súdneho systému. 20. Žalovaný v napádanom rozhodnutí uvádza, že Ústava Kazachstanu definuje krajinu ako sekulárny štát a poskytuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu odmietnuť náboženskú príslušnosť a podľa ústavy má každá osoba právo nasledovať svoje náboženské alebo iné presvedčenie, zúčastňovať sa na náboženských aktivitách a šíriť svoje presvedčenie. Na základe uvedeného žalovaný považuje výpoveď žalobcu za účelovú a nepravdivú. Žalobca však zastáva názor, že informácie o krajine jeho pôvodu pripúšťajú možnosť jeho prenasledovania z náboženských dôvodov. Žalobca preto považuje napádané rozhodnutie za rozporné s obsahom administratívneho spisu. 21. K záveru žalovaného, že v prípade žalobcu nehrozí po jeho návrate do krajiny pôvodu hiozba vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudsKého alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu žalobca uvádza, že v zmysle informácií o krajine jeho pôvodu sú podmienky v kazašských väzniciach tvrdé a nespĺňajú medzinárodné zdravotné normy. Zariadenia sú preplnené a zastaralé. Neexistujú medzinárodní pozorovatelia dodržiavania práv vo väzniciach. Existujú správy o mučení zo strany väzniteľov. V zmysle vyššie spomenutého, môže dochádzať v súvislosti s uplatňovaním náboženskej slobody k zatýkaniu a väzneniu, ako aj k udeľovaniu neprimerane prísnych trestov odňatia slobody za náboženské aktivity, nakoľko vláda svojvoľne uplatňuje príliš široký trestný zákonník. Žalobca má preto za to, že nie je vylúčené, že by mohol byť po návrate do svojej domovskej krajiny vystavený z dôvodu jeho náboženského presvedčenia vážnemu bezpráviu vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. I. Vyjadrenie žalovaného 22. Vo vyjadrení žalovaný poukazuje, že na to, aby mohol byť žiadateľovi udelený azyl, ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z §8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov, práv a slobôd alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine. Menovaný z Kazachstanu udáva, že síce Kazachstan nepovažuje za islamistickú krajinu, avšak ak tam chce Kazach riadne žiť pracovať a mať rodinu, musí byť moslimom. Zároveň uvádza, že hlavným dôvodom jeho žiadosti o azyl je jeho nesúhlas s náboženstvom v Kazachstane. Žalovaný v pohovore pred migračným úradom uviedol, že prvotnú diskrimináciu začal pociťovať počas štúdia na univerzite F. G., kde mal dostávať horšie známky. Migračný úrad si preto zabezpečil informácie o krajine, ktoré sú založené v spise a kde je jasne uvedené, že školy, univerzity a vysoké školy, ktoré spadajú do verejného sektoru, majú zákaz vyučovať náboženstvo vyplývajúci z
kazašskej právnej úpravy. Taktiež tento zákon zakazuje snahu prinútiť osobu ku konverzii na akékoľvek náboženstvo alebo vynútiť účasť na aktivitách iných náboženstiev. Z uvedeného usudzujeme, že sa jedná o účelovú výpoveď žalobcu a že takéto správanie zo strany univerzity je vysoko nepravdepodobné. Následne žalobca uvádza problémy, ktoré mal mať pri hľadaní zamestnania a pri snahe zmeniť si zamestnanie, a to ako v štátnej sfére, tak aj v súkromnej. Táto iniciatíva sa mala vždy ukončiť na základe toho, že žalobcovi nebolo poskytnuté takéto pracovné miesto z dôvodu, že nie je moslim. Z informácií, ktoré sú založené v spise možno vyčítať, že takéto správanie je taktiež vysoko nepravdepodobné, keďže Kazachstan je sekulárny štát, čo vyplýva aj z jeho ústavy. Ako je uvedené aj v rozhodnutí, ak by sa niektorý z týchto zamestnancov znížil k takémuto aktu, tak to mal žalobca riešiť podaním sťažnosti príslušnému nadriadenému, prípadne sťažnosťou 23. orgánu, ktorý je na to určený. Máme za to, že takéto zlyhanie je čisto individuálne, a teda sa nejedná o systémový problém. Máme za to, že situáciám, ktorým žalobca údajne čelil počas štúdia na univerzite a následne v pracovnom živote, sú možno jeho individuálnymi skúsenosťami, tieto však nepredstavujú objektívnu hrozbu z prenasledovania z náboženských dôvodov. 24. Z tohto dôvodu žalovaný neaplikoval §8 zákona č. 480/2002 Z. z. zákona o azyle. Vzhľadom k tomu, že počas celého priebehu konania nebolo azylovo relevantné prenasledovanie menovaného preukázané, je v jeho prípade použitie inštitútu azylu neadekvátne. Tento záver potvrdzuje aj sám žalobca vo svojej výpovedi pred migračným úradom kde uviedol, že v prípade návratu do Kazachstanu sa priameho prenasledovania z náboženských dôvodov neobáva. Obáva sa iba toho, že by tam mal nepohodlný život. Máme za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s obsahom administratívneho spisu a má v ňom oporu. Z tohto dôvodu podľa názoru žalovaného nie je naplnený predpoklad § 191 ods.1 písm. c, f) č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku. II. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 2 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 26. Podľa § 8 písm. a/ a b/ zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 27. Podľa ust. § 2 písm. d/ zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 28. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10.
29. Podľa § 13 ods. 2 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ 30. a/ sa dopustil trestného činu proti mieru, vojnového trestného činu alebo trestného činu proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov, 31. b/ sa dopustil závažného nepolitického trestného činu mimo územia Slovenskej republiky predtým, ako požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany, alebo 32. c/ je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov. 33. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 19a ods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 35. Podľa § 19a ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že národnosť zahŕňa predovšetkým príslušnosť k určitej skupine určenej jej kultúrnymi, etnickými alebo jazykovými znakmi, spoločným zemepisným alebo politickým pôvodom alebo jej vzťahom k obyvateľstvu iného štátu, pričom sa tento pojem neobmedzuje na štátnu príslušnosť. 36. Podľa § 19a ods. 4 písm. d/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 37. Podľa § 19a ods. 4 písm. e/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Poznámka súdu : Odkaz pod 7a – Trestný zákon. 38. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 39. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. 40. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 41. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c).
III. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 42. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 43. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. E.: B./XXXX-X zo dňa 27.09.2023, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti bodu 1. a 2., v ktorom žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. 44. Správny súd v prvom rade poukazuje na základné východiská, ktoré sú štandardne v azylových konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu: Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04. 2013 - R 110/2013). 45. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014) a že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky (rozsudok Najvyššieho súdu 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácii a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). V mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. 46. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva preto dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/14/2016 zo dňa 27.07.2016). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 47. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16.06.2017). 48. Žalobca splnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu v Slovenskej republike zdôvodnil opodstatnenými obavami z prenasledovania v krajine pôvodu z náboženských dôvodov. Tvrdí, že je pravoslávnym kresťanom hoci podľa Ústavy je Kazachstan sekulárny štát, ale v praxi dochádza k používaniu zákona o náboženstve na obťažovanie a obmedzovanie menšinových náboženských skupín. V žalobe upresnil, že problémy, s ktorými sa stretával kvôli svojmu vierovyznaniu boli pri štúdiu alebo počas hľadania si zamestnania. Keď sa zaujímal o vyššiu pracovnú pozíciu na okresnej rade v meste Astana, povedali mu, že ak ju chce získať, musí byť moslimom, a tak sa rozhodol ukončiť svoj pracovný pomer a dokonca odísť z krajiny. Pri hľadaní práce sa ho vždy opýtali, akého je vierovyznania, dokonca mu v niektorých prípadoch priamo aj povedali, že ho nevezmú do zamestnania kvôli jeho náboženstvu. Žalobca uviedol, že ešte počas štúdia na prvej vysokej škole začal chodievať do pravoslávnej cirkvi a čítať náboženskú literatúru, zoznamoval sa s pravoslávnou vierou. Na druhej vysokej škole sa musel zúčastňovať sedení na podporu islamského náboženstva. Neskôr na ne prestal chodiť a do mešity nechodil vôbec. Keď chcel praktizovať svoju vieru v kostole, nemohol chodiť do toho centrálneho, ale chodil ďaleko za mesto, pretože by s ním inak robili pohovory. Žalobca sa dokonca presťahoval v rámci krajiny, avšak všade bola rovnaká situácia. 49. Z polytematickej správy zabezpečenej žalovaným v administratívnom konaní vyplýva zo správy Ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov MZV USA o náboženskej slobode z 26. júna 2024, že Podľa údajov zo sčítania ľudu v roku 2021 tvorili kresťania 17.2% obyvateľov. Ústava definuje krajinu ako sekulárny štát a poskytuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu odmietnuť náboženskú príslušnosť. Tieto práva možno obmedziť len zákonmi a len v rozsahu nevyhnutnom na ochranu ústavného systému, verejného poriadku, ľudských práv a slobôd, zdravia a morálky obyvateľstva. Podľa ústavy má každá osoba právo nasledovať svoje náboženské alebo iné presvedčenie, zúčastňovať sa na náboženských aktivitách a šíriť svoje presvedčenie. Tieto práva sú však v praxi obmedzené na registrované náboženské skupiny, najmä tie, ktoré sú v kazašskej spoločnosti považované za „tradičné“. „Tradičný“ nie je definovaný zákonom, ale zvyčajne sa vzťahuje na hanafíjský sunnitský islam, ruskú pravoslávnu cirkev, grécky a rímsky katolicizmus, luteránstvo a judaizmus. Zo správy je taktiež možné sledovať, že kresťania tvoria v Kazachstane podstatnú časť obyvateľstva, štát seba definuje ako sekulárny s tým, že sloboda vierovyznania je chránená. Táto správa síce uvádza, že členovia menšinových náboženských skupín, ktoré sú považované za „netradičné“, ktorí sa rozhodli nosiť šatky, alebo iný identifikačný odev podliehajú väčšej spoločenskej kontrole a diskriminácii, avšak žalobca je pravoslávnym kresťanom a táto cirkev je považovaná za tradičnú v Kazachstane. 50. Skutočnosti, že príslušníci pravoslávnej cirkvi nie sú zo strany štátu prenasledovaný nasvedčuje aj správa Open Doors z roku 2024, podľa ktorej: „Sloboda náboženského vyznania alebo viery je obmedzená legislatívou zavedenou v septembri 2011. kazašská vláda využíva hrozbu militantného islamu ako zámienku a udržiava spoločnosť pod prísnou kontrolou, vrátane zvýšeného dohľadu, razií na stretnutiach a zatýkania. Najmenej problémov zo strany vlády majú ruské pravoslávne cirkvi, ktoré sa zvyčajne nepokúšajú kontaktovať kazašské obyvateľstvo ... Ruská pravoslávna cirkev (ROC) má relatívnu slobodu, pretože nie je zapojená do evanjelizácie medzi Kazachmi, a preto sa nepovažuje za hrozbu, kazašská vláda tiež nemá záujem provokovať Rusko tým, že bude robiť problémy ROC.“ 51. Hoci je náboženská sloboda v Kazachstane obmedzená legislatívou zavedenou v septembri 2011 a Kazachstan vytvára veľa výziev pre veriacich, zo správ nachádzajúcich sa v polytematickej správe je zrejmé, že postihom a obmedzeniam sú vystavené najmä menšinové náboženské skupiny, pričom tie ktoré sú považované v Kazachstane za „tradičné“ ako je napr. Hanafijský sunitský islam, alebo práve pravoslávna cirkev (ku ktorej sa žalobca hlási) sú štátom obmedzované čo najmenej a nie je možné hovoriť o tom, že by ich členovia/veriaci boli prenasledovaný z dôvodu príslušnosti k tejto cirkvi. 52. Správa Open Doors z roku 2024 síce uvádza, že kresťania často čelia tlaku a občasnému fyzickému násiliu zo strany svojich komunít, avšak nejedná sa o štátom organizovaný alebo podporovaný tlak
alebo násilie voči kresťanom. Ďalej tá istá správa poukazuje, že štátom vedené protiteroristické snahy v krajine sa zameriavajú predovšetkým na radikálny islamský vplyv. Zároveň žalobca ani vo svojej žalobe neuvádza, že by čelil fyzickému násiliu vo svojej domovskej krajine či už zo strany štátnych zložiek, alebo obyvateľstva. Žalobca uvádza len zo, že počas štúdia na druhej vysokej škole sa musel zúčastňovať sedení na podporu islamského náboženstva, zároveň však uvádza, že na ne neskôr prestal chodiť úplne a neuvádza, že by z toho dôvodu bol akýmkoľvek spôsobom prenasledovaný, alebo diskriminovaný. Ďalej uvádza, že ak chcel praktizovať svoju vieru v kostole, nemohol chodiť do toho centrálneho (kostola), ale chodil ďaleko za mesto, pretože by s ním inak robili pohovory. Skutočnosť, že žalobca z vlastnej vôle navštevoval iný kostol než ten centrálny nepovažuje súd sa prenasledovanie, taktiež žalobca neuvádza, kto by s ním tieto „pohovory“ vykonal, či iní veriaci, iní obyvatelia mesta alebo bezpečnostné zložky štátu, alebo kto iný. Ďalej súd nevidí žiadne znaky prenasledovania, či už žalobcom tvrdené navštevovanie sedení na podporu islamského náboženstva počas jeho štúdia na druhej vysokej škole (o škole žalobca zároveň v administratívnom konaní taktiež uvádza, že ju úspešne ukončil) nepredstavuje dôvod na udelenie medzinárodnej ochrany podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle, zároveň žalobca vo svojej žalobe uviedol že na tieto sedenia aj dobrovoľne prestal chodiť pričom neuviedol, že by s týmto rozhodnutím boli spojené preňho akékoľvek nepriaznivé dôsledky. 53. Ďalej žalobca veľmi všeobecne uvádza, ťažkosti ktorým čelil kvôli svojej viere a to počas štúdia na škole alebo počas hľadania zamestnania. Čo sa týka možnej diskriminácie žalobcu počas jeho štúdia súd z obsahu žaloby ani vyjadrení žalobcu počas administratívneho konania nepozoruje žiadne možné ťažkosti žalobcu počas jeho štúdia spojené s jeho náboženským presvedčením, napokon pokiaľ by žalobca bol prenasledovaný v jeho domovskej krajine kvôli svojej viere a to aj počas štúdia na škole, zrejme by nemohol úspešne absolvovať dve vysoké školy (Kazašskú štátnu národnú univerzitu v meste Almaty, Fakultu medzinárodných vzťahov, katedru medzinárodného práva, kde získal magisterský titul, ako aj tureckú Univerzitu F. G. v meste Kaskelen kde študoval odbor management a marketing na fakulte ekonomiky a získal bakalársky titul). Žalobca ďalej uvádza, že keď sa zaujímal o vyššiu pracovnú pozíciu na okresnej rade v meste Astana, bol odmietnutý z dôvodu, že ak ju chce získať musí byť moslimom. V tomto smere tunajší súd poukazuje na to, že žalobca sa mal v prvom rade obrátiť na vnútroštátne orgány v domovskej krajine, ak sa stretol s takouto diskrimináciou počas svojej kariéry a to najmä vzhľadom na to, že Ústava Kazachstan definuje krajinu ako sekulárny štát a poskytuje slobodu náboženského vyznania a viery, ako aj slobodu odmietnuť náboženskú príslušnosť. Zároveň z obsahu administratívneho spisu a ani vo svojej žalobe žalobca neuvádza, že by túto situáciu mal záujem riešiť prostredníctvom štátnych orgánov Kazachstanu. Pričom žalobca neuviedol akékoľvek predchádzajúce negatívne skúsenosti s políciou, ktoré by odôvodňovali jeho nedôveru a zároveň podľa rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 29. marca 2004, č. k. 5 Azs 7/2004-37, „samotnú nedôveru občana v štátne inštitúcie, odôvodnenú tvrdením, že nie sú schopné ho ochrániť pred kriminálnymi živlami, nemožno kvalifikovať ako dôvod na udelenie azylu podľa § 12 zákona č. 325/1999 Z. z. o azyle.“ 54. Nakoniec sám žalobca uvádza, že vo svojej domovskej krajine pracoval v okresnej rade mesta Astana ako špecialista trhových záležitostí a podnikania, z čoho tunajší súd dedukuje, že žalobcovo vierovyznanie ho neobmedzovalo nájsť si prácu hoc aj vo verejnej správe Kazachstanu. V nadväznosti na vyššie uvedené má tunajší súd za to, že žalobca vo svojej domovskej krajine nečelil a ani nie je predpoklad, že by v budúcnosti čelil prenasledovaniu z náboženských dôvodov (nie je daný dôvod na postup podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle). 55. Ohľadom udelenia doplnkovej ochrany žalobcovi podľa § 13a zákona o azyle. 56. Žalobca udelenie doplnkovej ochrany odôvodňuje tým, že v zmysle informácií o krajine jeho pôvodu sú podmienky v kazašských väzniciach tvrdé a nespĺňajú medzinárodné zdravotné normy. Zariadenia sú preplnené a zastaralé. Neexistujú medzinárodní pozorovatelia dodržiavania práv vo väzniciach. Existujú správy o mučení zo strany väzniteľov. V zmysle vyššie spomenutého, môže dochádzať v súvislosti s uplatňovaním náboženskej slobody k zatýkaniu a väzneniu, ako aj k udeľovaniu neprimerane prísnych trestov odňatia slobody za náboženské aktivity, nakoľko vláda svojvoľne uplatňuje príliš široký trestný zákonník. Žalobca má preto za to, že nie je vylúčené, že by mohol byť po návrate do svojej domovskej krajiny vystavený z dôvodu jeho náboženského presvedčenia vážnemu bezpráviu vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu.
57. V tomto smere tunajší súd poukazuje v prvom rade na to, že nie je u žalobcu predpoklad, že by mal byť v jeho krajine pôvodu väznený. súd sa stotožnil so závermi žalovaného, že žalobcovi nebola poskytnutá doplnková ochrana v zmysle § 13a zákona o azyle. V prípade rozhodnutia o doplnkovej ochrane bolo potrebné vyvodiť rovnaké závery vo vzťahu k námietkam žalobcu, aké už boli vyvodené vyššie vo vzťahu k dôvodom neudelenia azylu. 58. Žalobcovi nehrozí v prípade návratu do krajiny pôvodu, že by bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia. Žalobca neuviedol a zo získaných informácií o krajine pôvodu nevyplynuli žiadne skutočnosti, na základe ktorých by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozila vážna ujma. Z informácií zhromaždených v administratívnom konaní o bezpečnostnej a politickej situácii v Kazachstane ďalej okrem iného vyplynulo, že Kazachstan sa v roku 2021 pripojil ku krajinám, ktoré zrušili trest smrti. 59. Žalovaný sa v správnom konaní logicky zaoberal otázkou, či žalobcovi ako žiadateľovi o medzinárodnú ochranu hrozí v prípade návratu do vlasti mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie. Táto právna úprava bola prevzatá z Európskeho dohovoru o ľudských právach (článok 3), a preto sa žalovaný pri výklade pojmov „neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie“ opieral o rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva. Z jeho judikatúry okrem iného vyplýva, že samotná možnosť zlého zaobchádzania nemá za následok porušenie článku 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Na to, aby sa trest považoval za ponižujúci a aby sa uplatnil článok 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach, musí poníženie a nedôstojnosť, ktoré ho sprevádzajú, dosiahnuť mimoriadnu úroveň, ktorej posúdenie závisí od súhrnu všetkých okolností prípadu. K takýmto záverom však v tomto prípade nebolo možné dospieť. Dodatočnú ochranu možno v prípade rizika mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania nájsť len vtedy, ak existuje skutočné a bezprostredné riziko takéhoto rizika. Nie tam, kde nemusí vôbec vzniknúť alebo môže vzniknúť len v prípade, že nastanú iné okolnosti, ktoré ešte nemožno predvídať. 60. V tomto prípade žiadateľ neuviedol ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že mal vo svojej domovskej krajine nejaké problémy, nieto ešte problémy so štátnymi orgánmi, a že by mu po návrate hrozilo mučenie alebo neľudské či ponižujúce zaobchádzanie alebo trest. 61. Na základe zhromaždených dôkazov, napr. Cestovného poradenstva sprostredkovaného Ministerstvom zahraničných vecí a obchodu (DFAT) Austrálskej vlády, ktoré bolo naposledy aktualizované 18. októbra 2024. označuje Kazachstan za relatívne bezpečnú krajinu na cestovanie. Z Informácii o krajine pôvodu žalobcu ďalej vyplýva, hoci kazašské právo zakazuje akúkoľvek formu mučenia, objavili sa správy o mučení a zlom zaobchádzaní so zadržanými osobami zo strany policajtov a väzenského personálu. 62. K záveru, že so žiadateľom mohlo byť zle zaobchádzané v zmysle článku 13a zákona o azyle, nemožno v konkrétnom prípade žiadateľa dospieť na základe zhromaždených informácií, pokiaľ nie sú podložené administratívnym spisom alebo okolnosťami opísanými žiadateľom o situácii v jeho krajine pôvodu a jeho motívoch odchodu z krajiny. 63. Závažné konanie štátnych orgánov alebo bezpečnostných zložiek voči sťažovateľovi zatiaľ nebolo zistené, a preto nie je možné vyvodiť takéto konanie v prípade jeho návratu do vlasti. V tejto súvislosti Najvyšší správny súd Českej republiky vo svojom rozsudku z 27. septembra 2006, sp. zn. 5 Azs 232/2005, uviedol, že „samotná skutočnosť, že v krajine pôvodu nie je dostatočne zabezpečená ochrana ľudských práv, automaticky nezaväzuje správny orgán, aby túto okolnosť považoval za prekážku vyhostenia“. 64. Pre posúdenie veci je kľúčová výpoveď samotného žiadateľa počas správneho konania, t. j. jeho opis jeho azylového príbehu. Sám žiadateľ vo svojej výpovedi uviedol, že v krajine pôvodu nemal žiadne konkrétne problémy so štátnymi orgánmi a bezpečnostnými zložkami, a už vôbec nie v takom rozsahu, aby došlo k mučeniu alebo neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Žiadateľ netvrdil ani nepredložil žiadne dôkazy o reálnej hrozbe vážneho bezprávia v prípade návratu do krajiny pôvodu. Na doplnenie tunajší súd ešte dodáva, že v Kazachstane neprebieha žiadny ozbrojený konflikt a bezpečnostná situácia je stabilná.
65. Ostatné výroky napadnutého rozhodnutia neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. b/, § 20 ods. 5 zákona o azyle a neposkytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b/ a § 20 ods. 5 zákona o azyle neboli žalobcom v jeho správnej žalobe napadnuté. 66. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 67. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: 18Sa/3/2025 Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).