Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Saz/12/2024 0724101804 06. 03. 2025 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101804.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXX XXXX, štátny príslušník C. D. E., bez cestovného dokladu, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: mesto F., C. D. E., toho času Pobytový tábor Rohovce, zastúpený Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. G./XXXX-X z 8. novembra 2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. ČDK: G./XXXX-X z 8. novembra 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu postupom podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) dôvodiac, že na konanie o udelenie azylu je príslušná Rumunská republika (ďalej len „Rumunsko“). Zároveň uviedol, že v súlade s čl. 29 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie„), sa odovzdanie žalobcu uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 2. Žalovaný úvodom napadnutého rozhodnutia skutkovo dôvodil, že dňa 9. augusta 2024 bola vyslaná policajná hliadka do mesta Svit za účelom kontroly bulharského kamiónu, ktorého vodič našiel v priestore návesu štyri osoby, medzi ktorými bol aj žalobca. Keďže svoju totožnosť nevedel hodnoverne preukázať, bola o tejto udalosti vyrozumená Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, ktorá následne začala voči žalobcovi konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zhoda nebola zistená ani preverením daktyloskopických odtlačkov prstov žalobcu. Dňa 10. augusta 2024 v rámci podania vysvetlenia v konaní vo veci administratívneho vyhostenia žalobca uviedol, že z C. D. E. (z krajiny pôvodu) odišiel v roku 2020 na H., kde hral futbal na akadémii. Z Ukrajiny následne odišiel začiatkom roka 2024 do Rumunska, kde žil približne 6 mesiacov v utečeneckom tábore a pracoval na stavbách. Dňa 11. augusta 2024 žalobca požiadal o udelenie azylu z ekonomických dôvodov, v dôsledku čoho bolo konanie vo veci administratívneho vyhostenia prerušené. 3. V nadväznosti na vyjadrenia žalobcu, že sa pred príchodom na územie Slovenskej republiky zdržiaval v Rumunsku, bolo dňa 23. augusta 2024 rumunskému partnerskému úradu zaslané dožiadanie o informácie ohľadom pobytu žalobcu. V odpovedi z 13. septembra 2024 rumunský partnerský úrad
oznámil, že žalobca v Rumunsku dňa 24. apríla 2024 požiadal o poskytnutie medzinárodnej ochrany. Táto mu bola finálne zamietnutá dňa 26. júna 2024. 4. Žalovaný vykonal dňa 27. augusta 2024 so žalobcom vstupný pohovor, v ktorom žalobca uviedol, že v marci 2020 vycestoval z C. D. E. cez Turecko na Ukrajinu, legálne, na svoje ukrajinské víza. Na Ukrajine žil na základe povolenia na pobyt viac ako 3 roky, odkiaľ následne vycestoval nelegálne pomocou prevádzača do Rumunska, kde sa zdržiaval približne 7 mesiacov a pracoval na stavbách. Začiatkom augusta roku 2024 vycestoval z Rumunska pomocou prevádzača cez Maďarsko do Slovenskej republiky, kde požiadal o udelenie azylu. Žalobca vo vstupnom pohovore zmenil dôvody svojej žiadosti z ekonomických na politické, a to pre obavu o svoj život pred príslušníkmi politickej strany FPI, ktorí sa mu vyhrážali smrťou. 5. Žalovaný konštatoval, že s ohľadom na zistenia oznámené rumunským partnerským úradom, bolo dňa 25. septembra 2024 zaslané rumunskému partnerskému úradu dožiadanie o prijatie žalobcu späť. Dňa 7. októbra 2024 Rumunsko písomne akceptovalo prijatie žalobcu ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu späť podľa čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia, a zároveň v súlade s článkom 4 Vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 118/2014 z 30. januára 2014, ktorým sa mení nariadenie (ES) č. 1560/2003, ktoré ustanovuje podrobné pravidlá na uplatňovanie nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 ustanovujúceho kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov, čím súhlasilo s jeho odovzdaním na svoje územie. Žalovaný konštatoval, že žiadosť žalobcu bola zamietnutá a ten podal novú žiadosť o poskytnutie medzinárodnej ochrany. 6. Dňa 23. októbra 2024 bola právna zástupkyňa žalobcu oboznámená so spisovým materiálom žalobcu, v nadväznosti na čo žalovanému doručila stanovisko pred vydaním rozhodnutia. V stanovisku sa uvádza, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z politických dôvodov. Na vstupnom pohovore opísal genézu jeho odchodu z C. D. E. až po príchod na územie Slovenskej republiky, kde požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany. V stanovisku sa ďalej uvádza, že žalobca sa už pri vstupnom pohovore vyjadril, že v Rumunsku sa k nemu nesprávali dobre a preto vyjadruje svoj nesúhlas s jeho odovzdaním a žiada o zotrvaní na území Slovenskej republiky. V kontexte uvedeného preto žalobca požiadal žalovaného, aby Slovenská republika prevzala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. 7. V nadväznosti na stanovisko, v ktorom žalobca poukazoval na zlé správanie sa k nemu v Rumunsku v tábore pre utečencov, žalovaný uviedol, že toto vyhlásenie žalobca urobil iba v rámci konania o jeho administratívnom vyhostení, zatiaľ čo pri vstupnom pohovore vykonanom dňa 27. augusta 2024 migračným úradom v azylovom konaní takéto skutočnosti, ktoré by naznačovali, že mal v Rumunsku zlé skúsenosti alebo, že by voči nemu zo strany rumunských orgánu nebolo zaobchádzané správne, neuviedol. Bez ohľadu na uvedené žalovaný konštatoval, že Rumunsko je členským štátom Európskej únie, ktorý je viazaný povinnosťou dodržiavať okrem iného Chartu základných práv Európskej únie a Ženevský dohovor o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, preto medzi Slovenskou republikou a Rumunskom ako aj ostatnými členskými štátmi funguje vzťah vzájomnej dôvery a Slovenská republika po pravidelnom aktuálnom overovaní informácií týkajúcich sa azylového konania v Rumunsku, nemá dôvod domnievať sa, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov, existujú v Rumunsku systémové chyby, na základe, ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, z dôvodu, ktorých by odovzdanie žalobcu do Rumunska nebolo možné. 8. V súvislosti so žiadosťou žalobcu o prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu žalovaný konštatoval, že účelom čl. 17 Dublinského nariadenia (s poukazom na recitál) je najmä umožnenie zlúčenia rodinných príslušníkov, príbuzných alebo iných osôb blízkych rodine. Podľa informácií, ktorými disponuje žalovaný však žalobca nemá na území Slovenskej republiky žiadne blízke osoby a ani akékoľvek iné väzby, ktoré by potenciálne mohli smerovať k uplatneniu citovaného článku. Navyše, uplatnenie článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia je len právom, ale nie povinnosťou členského štátu, pričom nie je daná ani povinnosť odôvodňovať, prečo orgán verejnej správy nepristúpil k prevzatiu zodpovednosti za posúdenie aktuálnej žiadosti o medzinárodnú ochranu. 9. Žalovaný, vychádzajúc z verejne dostupných zdrojov nachádzajúcich sa na webovom sídle Azylovej informačnej databázy (AIDA) (https://asylumineurope.org/reports/country/romania/) zistil informácie k azylovej procedúre a k prijímacím podmienkam žiadateľov (predovšetkým týkajúce sa ubytovania, stravovania, hygieny, zdravotnej starostlivosti, dodržiavania práv žiadateľov o azyl) v Rumunsku. Žalovaný taktiež zdôraznil, že Rumunsko dodržiavať európske normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktoré stanovuje smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013 a procedurálna smernica 2013/32/EÚ a kvalifikačná smernica 2011/95/EÚ. Žalovanému nie sú známe ani informácie, že by osoby žiadateľov čelili v Rumunsku problémov v prístupe k azylovému
konaniu alebo neštandardným prijímacím podmienkam po ich transfere z iných členských štátov. Žalovanému nie je známe žiadne aktuálne rozhodnutie alebo odporúčanie pre členské štáty Európskej únie, ktoré by jednoznačne deklarovalo systematické nedostatky v konaní vo veciach medzinárodnej ochrany a prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v Rumunsku dosahujúce riziko neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania v zmysle Listiny základných práv Európskej únie. Na základe týchto zistení konštatoval, že neexistujú dôvody domnievať sa, že v Rumunsku by žalobcovi hrozilo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie a porušovanie článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. II. Správna žaloba 10. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d)] a pretože skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za jeho základ je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu [§ 191 ods. 1 písm. f)], navrhujúc napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 11. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalobca uviedol, že žalovaný nevyargumentoval, prečo jeho žiadosti o prevzatie zodpovednosti Slovenskou republikou na posúdenie žiadosti o udelenie azylu nevyhovel. Žalovaný len na strane 4 napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že uplatnenie čl. 17 odseku 1 Dublinského nariadenia je len právom, nie povinnosťou členského štátu; nič to však nevypovedá o tom, prečo nie je ochotný aplikovať v jeho prípade doložky suverenity. Žalobca sa pritom vyjadril o zlom zaobchádzaní v Rumunsku a preto ho mal žalovaný dôsledne k jeho námietkam vypočuť. Žalobca rešpektuje, že žiaden právny predpis neustanovuje povinnosť Slovenskej republiky prevziať zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl, no napriek tomu bude mať napádané rozhodnutie negatívny vplyv na jeho osobnú sféru, pretože nerešpektuje článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 12. Žalobca bol zároveň toho názoru, že skutkový stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, pretože žalovaný nesprávne vyhodnotil informácie o prijímajúcom štáte. Následne poukázal na informácie dohľadané prostredníctvom verejne dostupných zdrojov (chatGPT) týkajúce sa azylového procesu a podmienok prijímania žiadateľov o poskytnutie medzinárodnej ochrany v Rumunsku. Z týchto vyplynulo, že azylový proces zahŕňa individuálne vypočutie a posúdenie dôvodov, pre ktoré osoba žiada o udelenie azylu. Žiadateľ má prístup k právnej pomoci, ubytovaniu, strave a prístup k základným zdravotníckym službám počas procesu posudzovania jeho žiadosti. Ak je rozhodnutie negatívne, existuje možnosť odvolania sa. Rumunsko tiež poskytuje žiadateľom o azyl určitú formu sociálnych dávok. Rumunsko čelí tlaku na svoje azylové a migračné systémy, najmä v súvislosti s väčšími migračnými vlnami z Blízkeho východu, Ázie a Afriky. Žalobca ďalej poukázal na zlé podmienky v azylových centrách v dôsledku preplnenosti a nedostatku zdrojov, nedostatočnej starostlivosti a hygiene, dlhých čakacích dôb a nejasností v procese, nedostatku právnej pomoci, zlému zaobchádzaniu a diskriminácii, rasovej diskriminácii a xenofóbii, nedostatočnej integrácii a sociálnej podpore, sociálnej izolácie a rýchlym návratom a deportáciám. III. Vyjadrenia žalobcu a žalovaného 13. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný ktorý ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. 14. Vo vzťahu k námietke nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že ju považuje za neopodstatnenú. Žalovaný zopakoval, že z dikcie článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia vyplýva, že ide o výsostné právo Slovenskej republiky rozhodnúť, že posúdi žiadosť žalobcu o udelenie azylu, aj keď jej podľa kritérií stanovených v uvedenom nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Žalovaný si dovolil poukázať na zavádzajúce tvrdenie žalobcu, na ktoré upozornil aj v napadnutom rozhodnutí, že žalobca už pri svojom vstupnom pohovore vyjadril, že v Rumunsku sa k nemu nesprávali dobre. V skutočnosti túto informáciu uviedol iba v zápisnici vo veci administratívneho vyhostenia, teda deň pred podaním žiadosti o udelenie azylu. Počas vstupného pohovoru žiadnu takúto informáciu neuviedol, navyše na otázku žalovaného, či existujú iné skutočnosti a dôkazy, o ktorých sa domnieva, že môžu podporiť dôvody jeho žiadosti o udelenie azylu, odpovedal, že nie. Vo vzťahu k rozsudku sp. zn. 1Sža/102/2010, na, ktorý žalobca poukazuje, žalovaný uviedol, že nie je aplikovateľný na jeho prípad. Uvedený rozsudok totižto predpokladá odôvodnenie žiadosti o dobrovoľné prevzatie zodpovednosti a predloženie dôkazov, na podklade, ktorých aplikáciu článku 17 ods. 1 Dublinského nariadenia žiada uplatniť, čo sa v prípade žalobcu nestalo. Žalovaný je toho názoru, že veľmi strohé konštatovanie, že v Rumunsku sa k nemu nesprávali dobre, nie je postačujúce na aplikáciu uvedeného rozsudku na prípad žalobcu.
15. Vo vzťahu k druhej námietke, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom a nemá v ňom oporu, žalovaný poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, ktorá hovorí, že informácie o krajine pôvodu použité vo veci medzinárodnej ochrany musia byť v maximálnej možnej miere relevantné, dôveryhodné a vyvážené, aktuálne a overené z rôznych zdrojov, transparentné a dostupné. Žalobcom uvedené informácie o krajine pôvodu takéto kritéria nespĺňajú, pretože nie je uvedený konkrétny zdroj, z ktorého čerpal. Navyše, ak by žalovaný informácie uvedené žalobcom bral do úvahy, z týchto nemožno vyvodiť skutočnosti, ktoré by mohli v prípade žalobcu viesť k porušeniu článku 3 Dohovoru ochrane ľudských práv a základných slobôd. 16. Záverom žalovaný poznamenal, že žalobca bol dňa 24. decembra 2024 vyradený z evidencie pobytového tábora v Rohovciach, pretože z neho dňa 17. decembra 2024 svojvoľne odišiel. V súčasnosti žalovanému nie je jeho pobyt známy. Aj táto skutočnosť nasvedčuje tomu, že žalobca nemá reálny záujem o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. 17. V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že na podanej žalobe zotrváva, vyjadrenie žalovaného považuje za irelevantné v celom rozsahu, a napadnuté rozhodnutie navrhuje zrušiť. Podľa jeho názoru akékoľvek vyjadrenie nesúhlasu s poslaním do inej krajiny a kedykoľvek v priebehu azylového konania, hoci aj prostredníctvom zvoleného zástupcu, zakladá povinnosť žalovaného zdôvodniť neaplikovanie doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 18. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozsudku správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 19. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 6. marca 2025, keďže boli splnené podmienky podľa §137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 20. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle, nakoľko v jeho prípade je na konanie o udelenie azylu príslušná Rumunská republika. Zároveň žalovaný rozhodol, že v súlade s čl. 29 ods. 1 Dublinského nariadenia, sa odovzdanie žalobcu uskutoční najneskôr do 6 mesiacov od prevzatia zodpovednosti iným členským štátom alebo rozhodnutia o odvolaní alebo revízii, ak rozhodnutie pripúšťa odkladný účinok. 21. Správny súd z predloženého administratívneho spisu žalovaného zistil, že žalobca bol dňa 10. augusta 2024 vypočutý v konaní vo veci administratívneho vyhostenia, kde do zápisnice č. D./XXXXXX okrem iného uviedol, že z Ukrajiny, kde sa zdržiaval legálne, odišiel do Rumunska, kde sa následne zdržiaval v tábore pre utečencov a pracoval na stavbách, no keďže sa ku nemu správali zle, rozhodol sa odísť. Dňa 11. augusta 2024 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z ekonomických dôvodov. Dňa 27. augusta vykonal žalovaný so žalobcom vstupný pohovor, v ktorom zmenil dôvody svojej žiadosti o azyl na politické; okolnosti zlého zaobchádzania v Rumunsku nezmienil. V administratívnom spise sa nachádza odpoveď Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, zo 16. septembra 2024 z ktorej vyplýva, že žalobca požiadal v Rumunsku o medzinárodnú ochranu, ktorá mu bola dňa 26. júna 2024 finálne zamietnutá. Rumunskému partnerskému úradu, bolo dňa 25. septembra 2024 zaslané dožiadanie o prijatie žalobcu späť podľa čl. 18 ods. 1 písm. d) Dublinského nariadenia. Dňa 7. októbra 2024 Rumunsko písomne akceptovalo prijatie žalobcu späť ako žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Dňa 23. októbra 2024 sa žalobca prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne oboznámil so administratívnym spisom a podkladmi rozhdonutia. Dňa 8. novembra 2024 doručil žalobca prostredníctvom zvolenej právnej zástupkyne žalovanému stanovisko, v ktorom požiadal, aby Slovenská republika prevzala zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu, keďže nesúhlasí so svojim odovzdaním do Rumunska, kde sa ku nemu správali zle. 22. Podstatou žalobných bodov uplatnených žalobcom v podanej správnej žalobe je nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pretože sa v ňom žalovaný nevysporiadal s možnosťou uplatniť tzv. doložku suverenity podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia a z dôvodu, že skutkový stav, ktorý vzal
žalovaný ako základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom, pretože skutočný stav azylového systému v Rumunsku je odlišný, ako uvádza. 23. Správny súd úvodom konštatuje, že zamietnutie žiadosti o udelenie azylu ako neprípustnej podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o azyle je rozhodnutím svojím charakterom procesnej povahy, pričom príslušný správny orgán nepristúpi k preskúmaniu dôvodov podanej žiadosti v nadväznosti na zistenia, že podľa Dublinského nariadenia je na konanie o udelenie azylu príslušný iný členský štát Európskej únie. Takémuto rozhodnutiu predchádza tzv. dublinské konanie, ktorého úlohou je zistiť, ktorý členský štát je príslušný na posúdenie žiadosti o azyl. Tak tomu bolo aj v predmetnom prípade, keď žalovaný podľa kritérií Dublinského nariadenia a v súčinnosti s príslušným rumunským úradom zabezpečil dňa 7. októbra 2024 písomnú akceptáciu Rumunska s prijatím žalobcu späť za účelom posúdenia jeho žiadosti o udelenie azylu. 24. Vo vzťahu k prvej námietke žalobcu, že žalovaný vôbec nezdôvodnil neuplatnenie tzv. doložky suverenity podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia, ktorá umožňuje členskému štátu posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, aj keď mu podľa kritérií stanovených v Dublinskom nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie, a to s ohľadom na vyhlásenie žalobcu, že sa ku nemu v Rumunsku správali zle, túto považuje správny súd za nedôvodnú. 25. Správny súd konštatuje, že odhliadnuc od skutočnosti, že toto vágne vyhlásenie žalobca poskytol v rámci podania vysvetlenia v konaní vo veci administratívneho vyhostenia a nie v rámci vstupného pohovoru vykonaného v konaní vo veci azylu, opätovne ho zmienil aspoň prostredníctvom právnej zástupkyne v rámci stanoviska zaslaného žalovanému pred vydaním napadnutého rozhdonutia a teda na takúto žiadosť mal žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prihliadať (§ 19a zákona o azyle). Na druhej strane však správny súd zdôrazňuje, že vágne zdôvodnenie žiadosti je nevýpovedné, pričom pokiaľ žalobca namieta, že mal byť zo strany žalovaného vypočutý, žalobca mal možnosť už v samotnom stanovisku ozrejmiť jeho obavy z návratu do Rumunska a rovnako tak v podanej správnej žalobe, čo však neučinil. Zotrval iba na pôvodnom vyhlásení, že sa k nemu v Rumunsku nesprávali dobre, čo však nenaznačuje, že správanie bližšie neuvedených subjektov dosahovalo intenzity neľudského alebo ponižujúceho správania. V tomto smere indikuje správanie žalobcu účelovosti vznesenej námietky. 26. Podľa čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia odchylne od článku 3 ods. 1 môže každý členský štát rozhodnúť, že posúdi žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú mu podal štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, dokonca aj keď mu podľa kritérií stanovených v tomto nariadení neprislúcha zodpovednosť za takéto posúdenie. Členský štát, ktorý sa rozhodne posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu podľa tohto odseku, sa stane zodpovedným členským štátom a prevezme záväzky súvisiace s takouto zodpovednosťou. 27. Správny súd uvádza, že aplikácia čl. 17 Dublinského nariadenia zo strany orgánu verejnej správy je fakultatívna, nie je právny nárok a je teda na úvahe orgánu verejnej správy, ako rozhodne, teda, či pristúpi k posúdeniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorá mu je predložená, hoci podľa kritérií na určenie zodpovedného členského štátu definovaných v tomto nariadení nie je povinný vykonať toto posúdenie. Zo samotného znenia čl. 17 ods. 1 Dublinského nariadenia vyplýva absencia akýchkoľvek podmienok pre jeho aplikáciu. 28. Pokiaľ žalobca tvrdil, že v jeho prípade existujú dôvody, ktoré mal žalovaný posúdiť vo vzťahu k možnej aplikácii ustanovenia čl. 17 ods. 1 a svoje závery riadne odôvodniť, čo však neučinil, správny súd konštatuje, že nie je povinnosťou orgánu verejnej správy záver o nevyužití oprávnenia podľa čl. 17 výslovne odôvodniť. Na druhej strane, vyjadrenie suverenity štátu v tejto podobe neznamená oprávnenie ne/prijímať takéto rozhodnutia podľa ľubovôle, ale, v závislosti od individuálnych okolností konkrétneho prípadu, priestor pre hľadanie rozumných riešení. Orgán verejnej správy je pri použití voľnej úvahy povinný rozhodovať tak, aby bola zachovaná právna istota a predvídateľnosť jeho postupu v súlade so zákonom a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Správny orgán postupujúc v súlade so zásadou individuálneho posudzovania žiadosti o udelenie medzinárodnej ochrany sa v rámci ústavných mantinelov môže pohybovať relatívne voľne v medziach správneho uváženia a pokiaľ sa v konaní vyskytne prvok, spochybňujúci vhodnosť odovzdania žiadateľa do inej členskej krajiny na účely posúdenia jeho žiadosti, musí sa s touto skutočnosťou vysporiadať a vysvetliť dôvody, ktoré ho viedli k prijatému záveru o nedôvodnosti aplikácie čl. 17 Dublinského nariadenia v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia. V opačnom prípade, t. j. ak nevyjdú takéto okolnosti najavo, absencia takejto úvahy nemá za následok nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov (1Sžak/3/2018 z 27. marca 2018). 29. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že žalovaný sa s vyššie nastolenou otázkou vhodnosti odovzdania žalobcu do Rumunska zaoberal a to priamoúmerne k ním tvrdeným skutočnostiam. Odôvodnenie, prečo žalovaný nepristúpil k aplikácii zmieneného ustanovenia je teda
závislé od žalobcových tvrdení. Jeho námietky, že ho žalovaný mal dodatočne na bližšie okolnosti dopytovať taktiež neobstoja, pretože ako už bolo uvedené skôr, žalobca tieto skutočnosti vo vstupnom pohovore nezmienil. Napokon, bližšie okolnosti nerozvinul ani následne, keď mal možnosť, napríklad v správnej žalobe, a zotrval len na vágnom vyhlásení, že sa ku nemu v Rumunsku nesprávali dobre. Nemožno potom vyčítať žalovanému, že svoje úvahy rozsiahlejšie nezdôvodnil. Žalovaný na základe jeho vyhlásení správne dospel k záveru, že prevzatie zodpovednosti za posúdenie jeho žiadosti o azyl zo strany Slovenskej republiky nie je v danom prípade relevantné. 30. Čo sa týka námietky ustálenia skutkového stavu nevyplývajúceho zo spisového materiálu, aj tu musel správny súd konštatovať jej nedôvodnosť a to bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca pravdepodobne zamenil žalobné dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. e) a f) SSP. Žalobca totiž zabezpečené informácie o Rumunskej republike, jej azylovom systéme a podmienkach, ktorým sú žiadatelia o medzinárodnú ochranu vystavení, rozporuje s odkazom na neurčité verejne dostupné zdroje (ktoré zozbieral chatGPT), ktoré na jednej strane, paradoxne, podporujú závery žalovaného o azylovom systéme Rumunska a na druhej strane sú nedostatky formulované veľmi všeobecne, bez určenia oblastí alebo obdobia, kedy k týmto nedostatkom malo dochádzať. Z formulácie pritom vyplýva, že ide o informácie týkajúce sa dávnejšej minulosti. 31. Naopak, žalovaný ako podklad napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k podmienkam azylového systému v Rumunsku použil verejne dostupné informácie na stránke https://asylumineurope.org/reports/ country/romania/ vo vzťahu k ubytovaniu, zdravotnej starostlivosti a ďalším súvisiacim podmienkam, v ktorých sa žalobca v prípade jeho odovzdania ocitne. Brožúra „Country report – Romania, 2023 update“ je založená aj v administratívnom spise. Správny súd zdôrazňuje, že tieto reporty vychádzajú zo štatistík a ďalších informácií poskytnutých Všeobecnou imigračnou inšpekciou (IGI), hraničnou políciou, rumunskými súdmi, Inštitúciou ombudsmana, Národnou agentúrou pre zamestnanosť, Medzinárodnou organizáciou pre migráciu (Rumunsko), UNHCR Rumunsko, rumunskými mimovládnymi organizáciami (JRS Rumunsko, Save the Children, Rumunská národná rada pre utečencov, AIDROM). Každý jeden okruh informácií obsahuje konkrétne odkazy na zdroje, z ktorých autori čerpali a sú preto jednoducho dohľadateľné a overiteľné. Ako také poskytujú relevantný a výpovedný podklad napadnutého rozhodnutia, ktorý nemôže byť spochybnený neurčitými a preparafrázovanými údajmi predloženými žalobcom zo všeobecne určených zdrojov. 32. Správny súd napokon ani na základe jeho vlastných zistení nedetegoval dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, pre ktoré by ho bolo potrebné zrušiť. Žalovaný vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu dodržal ustanovený procesný postup vyplývajúci z Dublinského nariadenia, pričom svoje úvahy hoci stručne no zrozumiteľne zachytil v jeho odôvodnení. Na základe uvedeného správny súd správnu žalobu pre jej nedôvodnosť postupom podľa ustanovenia § 219 SSP zamietol. 33. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.