Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 13Saz/6/2023 0723100696 08. 08. 2025 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2025:0723100696.11
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX. XXXXXX XXXX, ukrajinskej štátnej príslušnosti, cestovný doklad číslo: D. s platnosťou do 14. septembra 2033, adresa posledného trvalého pobytu na Ukrajine: E. C. F. XX C., na základe povolenia na pobyt na území Slovenskej republiky č. G. na adrese v H., I. XXXX/XX, právne zastúpeného: CREDIS Law s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 2, IČO: 35 955 341, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom v Bratislave, Pivonková 6, o správnej žalobe vo veci azylu, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: J./XXXXX, z 24. júla 2023 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, č. ČAS: J./XXXX-X, z 24. júla 2023 vo výroku 2., ktorým žalovaný neposkytol doplnkovú ochranu žalobcovi: A. B. C., nar. XX. XXXXXX XXXX, cestovný doklad číslo: D. s platnosťou do 14. septembra 2033, a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a . III. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania na správnom súde v rozsahu 50 %. IV. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalobca žiadosťou z 9. februára 2023 požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z dôvodu politicky motivovaného trestného stíhania zo strany ukrajinských štátnych orgánov, diskriminačného prístupu a porušovania ľudských práv a taktiež z humanitných dôvodov. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobcu bol s ním 2. marca 2023 vykonaný vstupný pohovor, v ktorom žalobca doplnil svoje dôvody žiadosti o udelenie azylu. Žalovaný následne rozhodnutím č. ČAS: J./XXXX-X, z 24. júla 2023 v prvom výroku neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) a zároveň druhým výrokom uvedeného rozhodnutia neposkytol žalobcovi doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 2 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 2. Výrok o neudelení azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný odôvodnil tým, že aby mohol byť danej osobe priznaný azyl, ako najvyššia forma medzinárodnej ochrany, musí byť objektívne preukázané, že dôvody prenasledovania vychádzajú z § 8 zákona o azyle, teda z obáv z prenasledovania
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania alebo uplatňovania politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine resp. z uplatňovania politických práv a slobôd. K žalobcovmu prvému dôvodu jeho žiadosti o azyl (prebiehajúci ozbrojený konflikt a aktuálna nepriaznivá všeobecná situácia) uviedol, že samotný konflikt a nepriaznivá všeobecná situácia v krajine nezakladá relevantný dôvod pre udelenie azylu. Poukázal, že žalobca sa konfliktu nijako nezúčastnil a neuviedol žiadne iné azylovo relevantné konkrétne problémy s ním spojené. 3. K ďalšiemu dôvodu žalobcovej žiadosti týkajúceho sa žalobcovho trestného stíhania na Ukrajine žalovaný uviedol, že na Ukrajine je podozrivý zo páchania závažnej trestnej činnosti, na základe čoho bol ukrajinskými orgánmi vyžiadaný na účely trestného konania. Opustenie jeho krajiny pôvodu s tým, že sa dlhodobo zdržiaval na území Slovenska vyhodnotil ako vedomú snahu vyhnúť sa trestnému stíhaniu. Obdobne vyhodnotil ako účelové aj konanie žalobcu v otázke samotného podania jeho žiadosti o azyl na Slovensku s poukazom na § 501 písm. b) Trestného poriadku, keď vydanie osoby do cudziny je neprípustné, ak ide o osobu, ktorá požiadala v SR o udelenie azylu, alebo jej bol udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana. Rovnako bol žalovaný toho názoru, že samotná žiadosť žalobcu o medzinárodnú ochranu na území SR mala byť prostriedkom na vyhnutie sa vydávacej väzbe. Potvrdzovať to má podľa žalovaného fakt, že o azyl žalobca požiadal až potom, keď Krajský súd v Bratislave v uznesení sp. zn. lNtc/32/2022 z 10. decembra 2022, ktorým vzal menovaného do väzby, skonštatoval, že jeho obavy z politického prenasledovania resp. vojnového konfliktu nie sú predmetom rozhodovania o väzbe, ale majú byť predmetom azylového konania. 4. Žalovaný vyhodnotil aj samotné dôvody žiadosti žalobcu za účelové a vykonštruované s cieľom dosiahnuť úspech v konaní o azyle, a tým dospieť k hlavnému cieľu - vyhnutiu sa vydaniu do krajiny pôvodu na trestné stíhanie a výkonu trestu odňatia slobody. Poukázal, že obava zo zlých podmienok vo väzbe, resp. z prebiehajúceho vojenského konfliktu na Ukrajine je legitímna, ide však o dôvody, ktoré sú irelevantné z hľadiska udelenia azylu ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany. Skonštatoval, že v celom kontexte prípadu považuje dôvody žalobcu za vykonštruované, pričom v podobe, ako ich menovaný odôvodnil a prezentoval, nie sú spôsobilé preukázať opodstatnenosť jeho žiadosti z hľadiska nároku na azyl z niektorých z dôvodov uvedených v § 8 zákona o azyle, konkrétne v jeho prípade z dôvodu zastávania určitých politických názorov. 5. Žalovaný poukázal tiež na skutočnosť, že trestné činy, z ktorých je žalobca obvinený, mal spáchať ešte pred príchodom na Slovensko a obvinený je z nich minimálne od 1. augusta 2018, kedy bol Interpolom umiestnený na zoznam hľadaných osôb. Odvtedy na Ukrajine prebehla zmena politických garnitúr a jeho obvinenie stále trvá. Ďalej poukázal, že všetky trestné činy, z ktorých je obvinený, nie sú politickej, ale majetkovej a korupčnej povahy. Ak sa cíti žalobca nevinný zo spáchania trestných činov, ktoré sa mu kladú za vinu a v prípade ktorých ešte prebieha trestné stíhanie, mal a má možnosť preukázať to pred príslušnými orgánmi Ukrajiny. Z kontextu jeho žiadosti vyplýva, že na Ukrajine má možnosť domôcť sa spravodlivosti. Ako sám uviedol v roku 2012 čelil prvému trestnému stíhaniu. Žalovaný tiež zdôraznil, že neexistujú žiadne správy o tom, že by na Ukrajine dochádzalo k trestnému stíhaniu politicky aktívnych osôb z vykonštruovaných dôvodov a teda, že by im bola umelo podsúvaná iná trestná činnosť. Nie je teda rozumné predpokladať, že ak neexistuje ani jedna obdobná správa, tak v prípade menovaného by išlo o taký prípad, ktorý by bol výnimkou. 6. Žalovaný nemal v prípade žalobcu preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by žalobca v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. Žalovaný dospel k názoru, že situácia žalobcu nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany Slovenskej republiky cudziemu štátnemu príslušníkovi, adekvátna. 7. Keďže žalobca vo vyhlásení cudzinca uviedol, že žiada o udelenie humanitného azylu, žalovaný sa v odôvodnení rozhodnutia k tomu vyjadril, že počas celého azylového konania žiadne humanitné dôvody neprezentoval a ani migračný úrad žiadne humanitné dôvody v prípade žalobcu nezistil. Posudzovanie možnosti poskytnúť azyl z humanitných dôvodov v prípade žalobcu je irelevantné.
8. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že čo sa týka uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu, toto v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu možno vylúčiť, nakoľko Ukrajina nemá trest smrti vo svojej legislatíve zavedený. K otázke mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, žalovaný skonštatoval, že podmienky vo väzniciach a zadržiavacích centrách boli naďalej zlé, nespĺňali medzinárodné normy a niekedy vážne ohrozovali život a zdravie väzňov. Pretrvávajúcimi problémami boli fyzické týranie, nedostatočná lekárska starostlivosť a zlá výživa, zlé hygienické podmienky a nedostatok svetla. Toto by sa mohlo dať charakterizovať ako forma neľudského zaobchádzania, ktoré je relevantné na poskytnutie doplnkovej ochrany, a to aj v prípade žalobcu. 9. Ďalej opísal situáciu na Ukrajine v súvislosti s vojnovým konfliktom a s poukazom na rozsudok Európskeho súdneho dvora C-456/07 vyjadril názor, že v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a to vo forme individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Zároveň však mal žalovaný preukázané, že žalobca spáchal obzvlášť závažný zločin. 10. Poukázal aj na čl. 17 ods. 1 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13.12. 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany, podľa ktorého, štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z oprávnenia na doplnkovú ochranu, ak existujú vážne dôvody domnievať sa, že sa dopustili závažného trestného činu. 11. Kategorizáciu skutkov, ktoré mal žalobca spáchať na Ukrajine žalovaný vyvodzoval z rozhodnutí Okresného súdu Bratislava č.k. 8 Tp/52/2021-2-V-OSBAI zo 6. augusta 2021, Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 479/2022, Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Ntc/32/2022 zo 7. marca 2023 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp.zn. 2Tost/7/2023 z 18. apríla 2023. Žalovaný preto považoval za nespochybniteľné, že žalobca je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu pred príchodom na územie SR. 12. Posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 10 zákona o azyle, resp. posúdenie podmienok pre poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13b zákona o azyle považoval žalovaný v prípade žalobcu za irelevantné, a to vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 5 zákona o azyle. 13. Žalovaný tiež poukázal, že článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa v súvislosti s vyhostením osôb nemôže vykladať v spojitosti s rozhodovaním o azyle, resp. o doplnkovej ochrane. Ak by osobe hrozilo, že by v krajine návratu mohla čeliť reálnej hrozbe mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, tak tieto hrozby sú u osôb vylúčených z medzinárodnej ochrany posudzované v rámci konaní, ktoré zakladajú samotné vyhostenie osoby. Pri vyhostení je potrebné dodržať článok 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu. Toto ustanovenie je na rozdiel od možnosti získania medzinárodnej ochrany absolútne a nemožno z jeho aplikácie osobu vylúčiť. 14. Žalovaný záverom skonštatoval, že pokiaľ ide o poskytnutie doplnkovej ochrany, tak žalobca by vo všeobecnosti spĺňal podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, avšak samotná existencia trestného konania, v ktorom je dôvodne podozrivý zo spáchania obzvlášť závažného zločinu na území Ukrajiny, toto poskytnutie doplnkovej ochrany vylučuje. Azylové konanie nemá za cieľ pokrývať a ani nepokrýva všetky možné a dostupné porušenia ľudských práv. Azyl a doplnková ochrana sú inštitúty, ktorých poskytovanie sa riadi zákonnými pravidlami a pokrývajú iba časť porušovaných ľudských práv. Nie je možné prostredníctvom azylového konania riešiť prípustnosť, resp. neprípustnosť trestného konania a vydania osoby na trestné stíhanie do iného štátu. Na toto slúži výlučne extradičné konanie, ktoré v súčasnosti prebieha paralelne s azylovým konaním a prostredníctvom ktorého bude potrebné uvedené dôvody, ktoré predkladal právny zástupca, vyhodnotiť a vo veci rozhodnúť. Dodal tiež, že žalobca má na území SR stále platný trvalý pobyt a vyhostenie z územia SR mimo extradičného konania mu nehrozí. Z toho dôvodu neexistuje v súčasnosti žiadny relevantný dôvod ochrany žalobcu, nakoľko by sa aj
tak reálne jednalo iba o stav, kedy by poskytnutie medzinárodnej ochrany, či už vo forme azylu alebo doplnkovej ochrany, žalobcu chránilo voči extradičnému konaniu, ktoré vykonávajú iné orgány SR, čo v žiadnom prípade nie je cieľom a ani obsahom konceptu medzinárodnej ochrany ako celku. II. Správna žaloba 15. Správnou žalobou z 15. augusta 2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. Z obsahu žaloby vyplýva, že namietal nezákonnosť oboch výrokov rozhodnutia žalovaného [o neudelení azylu podľa § 13 ods.1 písm. a) zákona o azyle, ako aj o neposkytnutí doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle]. 16. V žalobe zopakoval priebeh administratívneho konania vo veci jeho žiadosti o udelenie azylu a doplnkovej ochrany ako aj konania pred Krajským súdom v Bratislave vo veci jeho vzatia do vydávacej väzby a vo veci jeho prepustenia z vydávacej väzby. Vo vzťahu k dôvodom neudeleniu azylu žalobca namietal, že závery žalovaného boli prijaté v rozpore so skutkovým stavom veci, na ktorý žalobca rozsiahle poukazoval vo svojich podaniach a preukazoval osobitnými prílohami. Poukázal, že z obsahu skutkového stavu veci jednoznačne vyplýva jeho opodstatnená obava z prenasledovania štátnymi orgánmi Ukrajiny, ktorá je zrejmá nielen v tom, že najskôr jeho trestné stíhanie odmietli už v roku 2014, ale aj v účelovom opätovnom zahájení trestného stíhania spôsobom, ktorý vykazoval objektívne znaky diskriminácie a porušovania jeho základných práv, najmä práva na spravodlivý proces a na obhajobu. Takéto konanie štátnych orgánov Ukrajiny považoval za jeho prenasledovanie z politických dôvodov v príčinnej súvislosti so skutočnosťou, že žalobca je bratom významného politika Ukrajiny, B. C., ktorý je skutočným cieľom ukrajinských štátnych orgánov, a to spôsobom, že napriek vedomosti ukrajinských štátnych orgánov o jeho vysťahovaní sa už v roku 2014 na územie Slovenskej republiky (kde mu už v roku 2015 bol udelený pobyt), nekomunikovali s ním, nedoručovali mu žiadne zásielky na Slovensko, nijako nereagovali na jeho žiadosti, ako aj žiadosti jeho obhajcov na jeho vypočutie prostriedkami medzinárodnej právnej pomoci, nedoručili mu oznámenia o podozrení zo spáchania trestnej činnosti, na podklade ktorých ukrajinská Generálna prokuratúra požiadala o jeho vydanie na E., napriek vedomosti o jeho pobyte, vyhlasovali pátranie po jeho osobe aj prostredníctvom Interpolu s cieľom jeho bezdôvodného väzobného stíhania. Poukázal, že celé prípravné trestné konanie prebehlo v jeho neprítomnosti a v súčasnosti, kedy prebieha trestné konanie pred súdom, sa opätovne nedokáže kontaktovať s trestným súdom, ktorý nijako nereaguje na jeho žiadosť na jeho vypočutie a účasť na hlavných pojednávaniach prostredníctvom videokonferencie. Ďalej v žalobe opísal konkrétne úkony v rámci trestného konania či už štátnych orgánov Ukrajiny, ako aj vlastné úkony, z obsahu ktorých má podľa jeho názoru vyplývať, že je štátnymi orgánmi Ukrajiny prenasledovaný z politických dôvodov. Bol toho názoru, že ukrajinská strana zásadným spôsobom porušila jeho práva garantované v čl. 6 ods. 3 písm. a), b), c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a napriek tomu, žalovaný v takomto postupe ukrajinských štátnych orgánov nevidel žiadne prenasledovanie. Považoval tiež závery žalovaného o tom, že na Ukrajine neprebiehajú umelo vykonštruované súdne procesy za rozporné so samotným obsahom administratívneho spisu. Preto ak dospel žalovaný k záveru, že v prípade žalobcu nejde o politicky motivované diskriminačné trestné stíhanie, takýto záver je v príkrom rozpore s dôkaznou situáciou. 17. Vo vzťahu k humanitárnym dôvodom pre poskytnutie azylu, žalobca namietal, že z obsahu rozhodnutia nevyplýva žiadna správna úvaha k možnosti udelenia azylu z humanitárnych dôvodov, a preto v tejto časti považoval rozhodnutie žalovaného za arbitrárne a svojvoľné. 18. Vo vzťahu k časti týkajúcej sa neudelenia doplnkovej ochrany žalobca vyjadril nesúhlas s aplikáciou vylučujúcej klauzuly upravenej v § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle žalovaným, ktorý považoval za preukázané, že žalobca spáchal obzvlášť závažný zločin, a preto nemožno poskytnúť žalobcovi doplnkovú ochranu. Namietal, že žalovaný vychádzal z rozhodnutí súdov pri rozhodovaní o vzatí žalobcu do vydávacej väzby a o prepustení žalobcu z vydávacej väzby, pričom mal sám žalovaný správnym spôsobom interpretovať nielen príslušné normy Trestného zákona, vymedzujúce kategóriu obzvlášť závažného zločinu, ale túto aj aplikovať na príslušné skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu. Bol toho názoru, že nie je podozrivý zo spáchania žiadnej trestnej činnosti, ktorá by mala povahu obzvlášť závažného zločinu s poukazom na trestné činy z ktorých je podozrivý a trestné sadzby podľa
ukrajinského trestného zákona, pričom ani v jednom prípade dolná hranica nepredstavuje desať rokov aby bolo možné tieto trestné činy kvalifikovať ako obzvlášť závažné. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu 19. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 26. septembra 2023 uviedol, že považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol súdu, aby správnu žalobu proti napadnutému rozhodnutiu zamietol. 20. Poukázal, že správny orgán, pri vydaní rozhodnutia vychádzal z výpovede žalobcu zo dňa 2. marca 2023, predložených dôkazných prostriedkov žalobcu a všeobecne dostupných informácií o žalobcovej krajine pôvodu zadovážených odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce žalovaného, nakoľko bolo nevyhnutné posúdiť skutočnosti, ktoré žalobca uviedol, či tieto mohli v jeho prípade spĺňať kritériá definície prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, čo však nebolo v žiadnom prípade preukázané v jeho veci, že by sa stal sám obeťou prenasledovania, tak ako to má na mysli zákon o azyle. Svoju argumentáciu podoprel rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23. septembra 2014. Bol toho názoru, že žalobca síce krajinu pôvodu opustil, avšak bez toho, že by bol v krajine pôvodu prenasledovaný tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. V prípade žalobcu absentuje objektívny prvok, t. j. zdôvodnenie strachu z prenasledovania z dôvodov uvedených v Ženevskom dohovore z roku 1951 o právnom postavení utečencov, ktorými sú rasa, náboženstvo, národnosť, príslušnosť k určitej sociálnej skupine alebo politický názor, pričom existencia tohto prvku je z hľadiska udelenia azylu podstatná, čo sa však v žalobcovom prípade nepreukázalo. V danom prípade nemožno hovoriť ani, že by žalobca čelil nejakej forme prenasledovania zo strany štátnych, resp. neštátnych subjektov tak, ako to upravuje zákon o azyle. Taktiež počas jeho pobytu v krajine pôvodu neprišiel k žiadnej ujme. Ohľadom prípadného ohrozenia žalobcovej bezpečnosti z dôvodu konfliktu na Ukrajine, poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR, konkrétne na jeho rozsudok sp. zn. 10Sžak/17/2019 zo dňa 15. novembra 2019. Samotný vojnový stav, ak jeho existencia nie je spojená s inými problémami osoby, nie je dôvodom na udelenie azylu. V súvislosti s trestným stíhaním žalobcu v krajine pôvodu žalovaný popísal konanie, ktoré predchádzalo podaniu žiadosti o udelenie azylu, z čoho žalovaný vyvodzoval, že táto bola podaná účelovo s poukazom na § 501 písm. b) Trestného poriadku. 21. Vo vzťahu k neudeleniu doplnkovej ochrany žalovaný poukázal, že nevylúčil reálnu hrozbu vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby, z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle. Podľa žalovaného teda žalobca spĺňal podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, avšak v danej veci aplikoval vylučujúcu klauzulu vyplývajúcu z ustanovenia § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle, lebo bolo v jeho prípade preukázané, že spáchal obzvlášť závažný zločin. Ku kategorizácii skutkov, ktoré mal žalobca spáchať na Ukrajine žalovaný odkázal na príkaz Okresného súdu Bratislava I č. k. 8Tp/52/2021-2-V-OSBAI zo dňa 6. augusta 2021, na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 479/2022, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Ntc/32/2022 zo dňa 7. marca 2023, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/7/2023 zo dňa 18. apríla 2023. 22. K otázke udelenia azylu z humanitných dôvodov podľa § 9 zákona o azyle žalovaný uviedol, že na udelenie azylu z humanitných dôvodov podľa zákona o azyle žalobca nemá právny nárok. To, či migračný úrad udelí, resp. neudelí azyl z tohto dôvodu, závisí iba od uváženia správneho orgánu. K tomu dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/9/2020 zo dňa 27. októbra 2020. 23. Žalobca na obsah vyjadrenia žalovaného reagoval replikou zo 16. októbra 2023, v ktorej zotrval na podanej žalobe ako aj na žalobnom návrhu. Poukázal na právne názory vyjadrené v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tost/26/2023 zo dňa 12. septembra 2023, z ktorého vyplýva, že nie je prípustné pri rozhodovaní o nahradení vydávacej väzby na trestný čin, ktorý mala vyžiadaná osoba spáchať, nahliadať prostredníctvom právnej kvalifikácie podľa práva Slovenskej republiky. Ďalej skonštatoval, že obsah vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe žalobcu je len sumarizácia dôvodov, pre ktoré neposkytol medzinárodnú právnu ochranu a ktoré sú uvedené v rozhodnutí žalovaného. Zopakoval, že práve v dôsledku aktívneho politického pôsobenia brata žalobcu, ako aj samotného žalobcu, po páde prezidenta K., došlo k zahájeniu trestného stíhania žalobcu a jeho
brata v dvoch paralelne vedených trestných konaniach. Jedno z nich bolo v roku 2014 odmietnuté, ďalšie pokračovalo celkom zjavne diskriminačným spôsobom, ktoré sa prejavilo v porušovaní základných práv a slobôd garantovaných čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tak, ako to žalobca vymedzil v správnej žalobe. Vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o tom, že by podanie žiadosti o udelenie azylu malo byť účelovým konaním. S odkazom na uznesenie najvyššieho súdu dôvodil, že o účelové konanie by išlo v prípade, ak by takúto žiadosť žalobca podal ihneď po vstupe na územie Slovenskej republiky. Zotrval na názore, že žalovaný v súvislosti s neposkytnutím doplnkovej ochrany nesprávne uviedol, že v prípade žalobcu bola splnená vylučovacia klauzula podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Taktiež zopakoval svoju námietku ohľadom absencie správnej úvahy vo vzťahu k neposkytnutia azylu z humanitných dôvodov. 24. Žalovaný v duplike z 2. novembra 2023 zotrval na svojich vyjadreniach, pričom považuje rozhodnutie za zákonné. Zároveň oznámil súdu, že bol žalobcom podaný podnet na preskúmanie napadnutého rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 ods. 1 zákona č. 71/1967 zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správny súd vychádzal 25. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až l). 26. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. 27. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 28. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 29. Podľa § 206 ods. 5 SSP správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. 30. Podľa § 206 ods. 6 ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 31. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v §13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 32. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle vážnym bezprávím je 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.
33. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 34. Podľa § 9 zákona o azyle ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní nezistia dôvody podľa § 8, § 10, § 13a a 13b. 35. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v 8 alebo 10. 36. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 37. Podľs § 13c ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak a) nespĺňa podmienky podľa § 13a alebo b) nespĺňa podmienky podľa § 13b. 38. Podľa § 13c ods. 2 zákona o azyle ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ a) sa dopustil trestného činu proti mieru, trestného činu vojnového alebo trestného činu proti ľudskosti podľa medzinárodných dokumentov, 2) b) spáchal obzvlášť závažný zločin, 7a) [poznámka 7a) odkazuje na Trestný zákon] c) je vinný za činy, ktoré sú v rozpore s cieľmi a zásadami Organizácie Spojených národov,2) d) predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky alebo e) predstavuje nebezpečenstvo pre spoločnosť. 39. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak sa rozhodne o neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl. 40. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 41. Podľa §19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 42. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. V. Konanie na správnom súde a posúdenie veci správnym súdom 43. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§206 ods.
3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 135 ods. 2 písm. a) a § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je čiastočne dôvodná. O žalobe rozhodol na nariadenom pojednávaní dňa 8. augusta 2025. 44. Správny súd predovšetkým dáva do pozornosti, že predmetná správna žaloba pôvodne napadla náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 13Sa, pričom v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami dňa 31. októbra 2023 došlo k zmene zákonného sudcu, keď predmetná vec bola náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa. Konanie o predmetnej správnej žalobe žalobcu bolo tiež dvakrát obligatórne prerušené podľa § 100 ods.1 písm. e) SSP uzneseniami tunajšieho súdu č.k. 13SaZ/6/2023-142 z 13. novembra 2023 a č.k. 13SaZ/6/2023-344 z 2. júla 2024 v dôsledku začatých správnych konaní o mimoriadnych opravných prostriedkov proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného, a to najskôr o podnete žalobcu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného mimo odvolacieho konania podľa § 65 a nasl. správneho poriadku a následne aj v dôsledku podania návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 62 a nasl. správneho poriadku, pričom žalobca uvedené mimoriadné opravné prostriedky v správnom konaní vyčerpal bezúspešne. 45. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu v celom rozsahu zotrval na podanej žalobe. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Tost/26/2023 z 12. septembra 2023, z ktorého má vyplývať, že na trestný čin, ktorý mal žalobca spáchať, nie je prípustné nahliadať prostredníctvom právnej kvalifikácie podľa Slovenskej republiky a podľa ukrajinského trestného zákona je obvinený z takej trestnej činnosti, pre ktorú zákon ukladá trest, ktorého dolná hranica nedosahuje najmenej 10 rokov. Vylučovacia klauzula podľa §13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle preto nemala byť voči žalobcovi uplatnená. Považoval tiež samotné trestné konanie žalobcu politicky motivované a preto aj nadkvalifikované. K trestnému stíhaniu žalobcu na pojednávaní ďalej uviedol, že toto je ukončené, bola uzatvorená dohoda o vine a treste, výsledkom ktorej bola pokuta. 46. Žalobca na pojednávaní poukázal, že všetky skutočnosti sú v spise. Jeho trestná vec na Ukrajine bol politický a procesný teror, pričom mal byť prostriedkom nátlaku na jeho brata. Výsledkom vznesených vážnych obvinení voči nemu bola na súde len pokuta. Zdôraznil, že do roku 2018 sa celý čas snažil skontaktovať s vyšetrovateľom, ale ani jedenkrát neurobili výsluch. V roku 2018 bolo vyhlásené pátranie napriek tomu, že vedeli, kde sa nachádza. Až keď bola vec postúpená na súde, až vtedy sa mohol brániť, a vtedy bola aj znížená kvalifikácia trestných činov. Preto zastáva názor, že ho týmto spôsobom chceli dostať na E.. V roku 2021 mal prehliadku, pri ktorej mu bolo povedané, že nemajú záujem niečo nájsť, ale dostať ho na Ukrajinu. Migračný úrad bol na to upozornený. Vydávacie konanie bolo ukončené, ale ak by ho vydali na E., tak by sa už nemohol vrátiť na Slovensko. 47. Na otázky poverenej zástupkyne žalovaného žalobca odpovedal, že nebol poslancom v parlamente, na rozdiel od jeho brata, ale na Ukrajine sa nedá byť politicky neaktívny. Trestné činy voči nemu (žalobcovi) síce neboli politické, ale motív trestného stíhania bol politický. Brat je aj teraz politicky aktívny v regionálnej politike. Žalobca tiež odpovedal, že v rokoch 2018-2019 bol aj brat prenasledovaný. Na otázku súdu ohľadom možného prenasledovania brata žalobcu v súčasnosti, žalobca nevedel o žiadnom takom prenasledovaní, avšak nevylúčil také v budúcnosti, resp. nevylúčil aj v súčasnosti, že by bolo niečo vedené, len ešte o tom nemá vedomosť. 48. Poverená zástupkyňa žalovaného na pojednávaní zotrvala na stanovisku, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a zákonné a navrhla správnu žalobu zamietnuť. 49. Predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného č. ČAS: J./XXXX-X, z 24. júla 2023 o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany žalobcovi. 50. K samotnému súdnemu prieskumu vo veciach azylu, dáva správny súd do pozornosti, že vzhľadom na to, že pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia podľa § 135 ods. 2 písm. a) a § 206 ods. 4 SSP, správny súd prihliadol na všetky nové skutočnosti, ako aj na podstatné zmeny okolnosti veci (v súvislosti s aplikáciou § 206 ods. 5 SSP), ktoré v prejednávanom prípade vyvstali.
51. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny pôvodu. 52. Obdobne podľa Ženevského dohovoru z roku 1951 v znení Protokolu 1967 je utečencom „osoba, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, a ktorá nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu krajiny pôvodu.“ Zákon o azyle v § 8 písm. a) teda v plnej miere reflektuje na vymedzenie utečenca podľa Ženevského dohovoru z roku 1951. 53. Prenasledovaním sa v zmysle § 2 písm. d) bodu 2 a bodu 4 zákona o azyle rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom (bod 2.), v neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste (bod 4.). 54. Inštitút azylu je teda aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. októbra 2010, sp. zn. 1 Sža 78/2010). 55. Vo vzťahu k prenasledovaniu ako jedného z imanentných znakov pre naplnenie definície utečenca, žalobca vyvodzoval svoje prenasledovanie (v dôsledku uplatňovania politických práv a slobôd) z jeho trestnoprávneho postihu diskriminačným konaním ukrajinských orgánov činných v trestnom konaní, spôsobom vážne porušujúcim jeho základné ľudské práva. Zo spisu však vyplynulo, že žalobca mal k dispozícií adekvátne prostriedky súdnej ochrany (napr. ako sám žalobca v bode 30 správnej žaloby uviedol, že na základe rozhodnutia Najvyššieho protikorupčného súdu č. 991/6179/21 zo dňa 14. septembra 2021 a č. 991/6177/21 zo dňa 14. septembra 2021, ukrajinský súd konštatoval, že príslušníci NABU a SAP sú povinní sprístupniť vyšetrovacie spisy ukrajinskému právnemu zástupcovi žalobcu), taktiež aj na pojednávaní žalobca uviedol, že až keď sa jeho trestná vec dostala na súd, až vtedy sa mohol brániť a vtedy bola aj znížená kvalifikácia trestných činov. Preto možno poukazujúc na §19a ods. 7 zákona o azyle skonštatovať, že aj keby sa hypoteticky konanie ukrajinských orgánov činných v trestnom konaní dalo chápať ako diskriminačné (čo namietal žalobca), ochrana pred prenasledovaním je a aj bola v krajine pôvodu žalobcu poskytnutá, a to z dôvodu účinného súdneho systému, ktorý nie je len dočasný a žalobca ako žiadateľ mal prístup k takej ochrane. Nemožno tiež opomenúť skutočnosť, že Ukrajina je členom Rady Európy a preto podlieha aj jurisdikcii Európskeho súdu pre ľudské práva, pred ktorým by sa rovnako tak žalobca mohol domáhať ochrany, ak by došlo k porušeniam jeho práv postupmi a rozhodnutiami ukrajinských štátnych orgánov. 56. Správnemu súdu v danom prípade preto neprináleží preskúmavať postupy ukrajinských orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli účinne preskúmané ukrajinskými súdmi, vo vzťahu ku ktorým nemal v konečnom dôsledku žalobca žiadne výhrady, naopak, sám žalobca potvrdil, že súdy mu túto ochranu poskytli. V neposlednom rade je správny súd tiež toho názoru, že keby bolo umelo vykonštruované trestné stíhanie žalobcu ukrajinskými štátnymi orgánmi pre politické aktivity jeho brata, z čoho žalobca vyvodzoval politické dôvody prenasledovania, žalobca by následne nemal dôvod uzatvoriť dohodu o vine a treste s ukrajinskou prokuratúrou, ktorá bola následne schválená Najvyšším protikorupčným súdom Ukrajiny. Uvedená skutočnosť len podporuje správnosť záverov žalovaného, že trestné stíhanie nebolo politicky motivované, ale bolo opodstatnené.
57. Len pre úplnosť správny súd konštatuje, že pokiaľ mal byť žalobca podľa jeho vyjadrenia prostriedkom nátlaku na jeho brata, ktorý bol politicky aktívny a aj v súčasnosti je (v regionálnej politike na Ukrajine), ako vyplynulo na pojednávaní, v súčasnosti nevie o žiadnom takom prenasledovaní svojho brata zo strany ukrajinských štátnych orgánov, a to napriek jeho politickej angažovanosti v regionálnej politike. Preto aj správnemu súdu sa javí, že žalobca sa podanou žiadosťou a azyl bránil pred vydaním ukrajinským štátnym orgánom na trestné konanie (ktoré sa nakoniec ukázalo ako opodstatnené, a to uzatvorením dohody o vine a treste), avšak nie pred prenasledovaním z politických dôvodov, keďže politicky aktívny na Ukrajine bol a aj stále je žalobcov brat a voči nemu v súčasnosti žiadne trestné stíhanie, ktoré by bolo možné definovať ako prenasledovanie a o ktorom by mal vedomosť, nie je vedené. 58. Vo vzťahu k možnosti udelenia azylu z humanitných dôvodov, sa žiada uviesť, že ide o možnosť žalovaného taký azyl udeliť a nie je naň právny nárok. V zmysle ustálenej judikatúry je zrejmé, že vlastné rozhodnutie udeliť či neudeliť azyl z humanitárnych dôvodov podľa § 9 zákona o azyle je vecou voľnej správnej úvahy žalovaného, avšak pokiaľ v priebehu administratívneho konania boli žalobcom takéto dôvody tvrdené, v odôvodnení rozhodnutia by musel žalovaný zaujať k nim stanovisko a teda náležite odôvodniť, prečo azyl z humanitných dôvodov neudelil (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1SžoKS 124/2005 zo dňa 23. januára 2007, ako aj rozsudok NS SR sp. zn. 10 Sža/9/2011 zo 16. marca 2011). Pokiaľ žalovaný napriek neexistencii objektívnych dôvodov pre udelenie azylu (v zmysle § 8 zákona o azyle) nezistil vzhľadom na chýbajúce predchádzajúce tvrdenie žalobcu o ich existencii žiadnu subjektívnu okolnosť, ktorá by zakladala sama o sebe dôvod pre udelenie azylu z humanitných dôvodov, a z tohto dôvodu úvahu k takejto okolnosti žalovaný ani nerozviedol, nepochybil (pozri rozsudok NSSR 1Sža/19/2009 z 21. júla 2009). 59. Žalobca v prejednávanom prípade počas celého azylového konania žiadne dôvody vo vzťahu k žiadosti o udelenie humanitného azylu neuviedol, pričom v žalobe vyčítal žalovanému, že za tieto dôvody mal z predložených dôkazov považovať práve vojnový konflikt na Ukrajine a zlú situáciu s ochranou základných ľudských práv. Správny súd s poukazom na uvedenú ustálenú judikatúru v tomto ohľade nezistil pochybenie žalovaného, keď v odôvodnení len skonštatoval, že žalobca žiadne humanitné dôvody neprezentoval (teda žalovaný ani nemal k akým tvrdeniam svoju správnu úvahu rozvinúť). V danom prípade potom následne stačilo, keď žalovaný len uviedol, že žiadne humanitné dôvody u žalobcu nezistil. Je však potrebné dať do pozornosti, že aj keby boli dané humanitné dôvody, ide o právo žalovaného ako štátneho orgánu rozhodnúť, či taký azyl udelí a táto jeho správna úvaha následne podlieha súdnemu prieskumu vo veľmi obmedzenom rozsahu. 60. Vo vzťahu k doplnkovej ochrane sa žiada uviesť, že jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu a možnosť legálneho pobytu na území Slovenskej republiky tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyl) požadovať ich vycestovanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. októbra 2010, sp. zn. 1 Sža 77/2010). 61. Z rozhodnutia ako aj z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že žalobca by vo všeobecnosti spĺňal podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a to vo forme individuálneho ohrozenia života a nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho konfliktu. Táto okolnosť nebola ani medzi účastníkmi konania sporná. Žalovaný však následne žalobcu vylúčil z poskytnutia doplnkovej ochrany a to aplikovaním vylučovacej klauzuly podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle v spojení s odkazom na Trestný zákon, lebo mal preukázané, že žalobca spáchal obzvlášť závažný zločin. 62. Len okrajovo sa žiada doplniť, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí venoval aj otázke mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, keď v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že podmienky vo väzniciach a zadržiavacích centrách boli naďalej zlé, nespĺňali medzinárodné normy a niekedy vážne ohrozovali život a zdravie väzňov. Pretrvávajúcimi problémami boli fyzické týranie, nedostatočná lekárska starostlivosť a zlá výživa, zlé hygienické podmienky a nedostatok svetla. Toto by sa podľa žalovaného mohlo dať charakterizovať ako forma neľudského zaobchádzania, ktoré je relevantné na poskytnutie doplnkovej ochrany, a to aj v prípade žalobcu, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v čase rozhodovania správneho súdu bolo trestné konanie vo vzťahu
k žalobcovi na Ukrajine ukončené a nebol mu uložený trest odňatia slobody, táto forma vážneho bezprávia stratila v žalobcovom prípade opodstatnenie. 63. Sporným v danom prípade preto zostal výklad a aplikácia vylučovacej klauzuly podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle v spojení s odkazom na Trestný zákon. Žalovaný aplikoval uvedenú právnu normu tak, že trestné činy, z ktorých bol žalobca obvinený na Ukrajine, posúdil podľa slovenského Trestného zákona, a teda použil trestnú sadzbu, ktorú za uvedené trestné činy ustanovuje slovenský Trestný zákon a z toho vychádzal následne pri zadefinovaní, že ide o obzvlášť závažné zločiny. 64. Správny súd k tomu poukazuje, že do zákona o azyle bola transponovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (tzv. kvalifikačná smernica), pričom v článku 17 uvedenej smernice sú upravené výluky z oprávnenia na doplnkovú ochranu a konkrétne článok 17 ods. 1 písm. b) je práve ekvivalentom § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle. 65. Výklad článku 17 ods. 1 písm. b) poskytol Súdny dvor EÚ v rozsudku z 13. septembra 2018 vo veci C-369/17, z ktorého vyplýva nasledovné: „Článok 17 ods. 1 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, na základe ktorej sa žiadateľ o doplnkovú ochranu považuje za osobu, ktorá „sa dopustila závažného trestného činu“ v zmysle tohto ustanovenia, ktorú možno vylúčiť z oprávnenia na túto ochranu len na základe trestu uloženého za daný trestný čin podľa práva tohto členského štátu. Príslušnému orgánu alebo súdu rozhodujúcemu o žiadosti o doplnkovú ochranu prislúcha posúdiť závažnosť dotknutého trestného činu tak, že v plnom rozsahu preskúma všetky okolnosti týkajúce sa dotknutého individuálneho prípadu.“ 66. V odôvodnení uvedeného rozsudku Súdny dvor EÚ správnosť svojho výkladu podporil aj Správou Európskeho podporného úradu pre azyl („EASO“) z januára 2016, nazvaná „Vylúčenie: články 12 a 17 smernice Kvalifikácia (2011/95/ES)“, ktorá v bode 3.2.2 týkajúcom sa článku 17 ods. 1 písm. b) smernice 2011/95 odporúča, aby sa závažnosť trestného činu, v dôsledku ktorej možno vylúčiť osobu z doplnkovej ochrany, posudzovala s prihliadnutím na viaceré kritériá, ako sú najmä povaha dotknutého činu, spôsobené škody, forma konania uplatnená na začatie stíhania, povaha uloženého trestu a zohľadnenie otázky, či väčšina právnych systémov tiež kvalifikuje dotknutý čin ako závažný trestný čin. EASO v tejto súvislosti odkazuje na niektoré rozhodnutia, ktoré prijali najvyššie súdy členských štátov (pozri bod 56 citovaného rozsudku vo veci C-369/17). 67. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ žalovaný aplikoval vylučovaciu klauzulu podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle len s prihliadnutím na trest, ktorý žalobcovi za predmetné trestné činy hrozil podľa slovenského Trestného zákona, a na základe čoho potom považoval trestné činy žalobcu za obzvlášť závažné, založil svoje rozhodnutie na výklade rozpornom s rozsudkom Súdneho dvora EÚ z 13. septembra 2018 vo veci C-369/17, a teda nie je ho možné považovať za eurokonformný. 68. Ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi správny súd vzhliadol v tom, že od vydania napadnutého rozhodnutia sa podstatne zmenili okolnosti veci (§ 206 ods. 5 SSP). A to jednak sa podstatne zmenili trestné sadzby v Trestnom zákone, podľa ktorých malo dôjsť k definovaniu predmetných trestných činov ako obzvlášť závažných (došlo k ich zníženiu), ako aj v súčasnosti je trestné konanie žalobcu na Ukrajine ukončené uzatvorením dohody o vine a treste s ukrajinskými štátnymi orgánmi s tým, že výsledkom tohto trestného konania bola uložená pokuta. 69. Vzhľadom k uvedenému, zistiac čiastočnú dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie v časti neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi podľa § 191 ods. 1 písm. c), e), a § 206 ods. 5 v spojení s § 220 SSP pre nesprávne právne posúdenie, nedostatočne zistenie skutkového stavu a pre podstatnú zmenu okolnosti veci, zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaný opätovne posúdil možnosť poskytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi, pričom predmetnú výluku z tejto ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle bude potrebné
vykladať a aplikovať eurokonformne (s prihliadnutím na vyššie citovaný rozsudok Súdneho dvora EÚ), ako aj bude potrebné vysporiadať sa a prihliadnuť na načrtnutú podstatnú zmenu okolností veci, (zmenu relevantných trestných sadzieb v Trestnom zákone, ako aj uzatvorenie dohody o vine a treste žalobcu s ukrajinskými štátnymi orgánmi, ktorej výsledkom bola len pokuta). 70. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 71. Správnou žalobou boli napadnuté v podstate dve výroky správneho orgánu. Keďže vo vzťahu k prvému napadnutému výroku rozhodnutia bol žalobca neúspešný, správny súd považuje za správne znížiť mieru rozsahu nároku na náhradu trov konania voči žalovanému na polovicu tak, ako je uvedené vo výroku III. tohto rozhodnutia, v súlade s § 167 ods. 1 SSP, lebo mal úspech len sčasti. 72. O náhrade trov konania žalovaného, rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní sčasti úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.