Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/225/2020 1020201443 21. 03. 2024 Mgr. Monika Hrašnová ECLI:SK:SpSBA:2024:1020201443.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Hrašnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. (spravodajkyňa) a JUDr. Ingridy Hudecovej, v právnej veci žalobkyne: A. B. C. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX E., zastúpenej: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA - JUDr. Eva Roskošová s.r.o., so sídlom Vietnamská 41, 821 04 Bratislava, IČO: 50 995 456, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1527/2011/152SKP/RK zo dňa 19.08.2020, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Rozhodnutím žalovaného č. 1527/2011/152SKP zo dňa 19.05.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol podľa § 25 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2005 Z. z. o správcoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o správcoch“) žalobkyni pozastavený výkon správcovskej činnosti, pretože Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky uznesením č. VII. 3Gv 76/19/1000-58 zo dňa 09.03.2020 vzniesol voči nej obvinenie pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) zákona č. 300/2000 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov. 2. Žalobkyňa podala voči prvostupňovému rozhodnutiu rozklad z 02.06.2020, ktorým sa domáhala jeho zrušenia s odôvodnením, že prvostupňové rozhodnutie uvádza nepravdivé skutkové tvrdenia, je arbitrárne, predčasné, žalovaný nezistil úplne skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, nevykonal potrebné dôkazy, nevytvoril žalobkyni reálnu možnosť na uplatnenie jej práv a pod. 3. Ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky ako vedúca žalovaného Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodovala o rozklade žalobkyne a rozhodnutím č. 1527/2011/152SKP/RK zo dňa 19.08.2020, právoplatným dňa 19.08.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ a spolu s prvostupňovým rozhodnutím aj ako „napadnuté rozhodnutia“) rozklad žalobkyne zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že mal preukázané, že voči žalobkyni sa vedenie predmetné trestné stíhanie, a to vo veci úmyselného trestného činu, preto podmienku podľa § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch považoval za splnenú. K ďalšej podmienke podľa § 25 ods. 5 zákona o správcoch, teda či okolnosti týkajúce sa vedenia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin spochybňujú, že správca bude vykonávať správcovskú činnosť riadne, čestne alebo svedomito,
žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že sa stotožňuje s názorom prvostupňového orgánu v tom, že trestný čin vedený proti žalobkyni pre trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu, najmä jeho povaha, závažnosť a okolnosti vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že žalobkyňa bude vykonávať správcovskú činnosť riadne, čestne alebo svedomito. Uviedol, že objektom predmetného trestného činu je ochrana verejného záujmu na nezávislosti súdnej moci, pričom správca pri výkone svojej činnosti úzko spolupracuje so súdom, preto by pri výkone jeho činnosti nemali vzniknúť pochybnosti o jeho riadnom, čestnom alebo svedomitom konaní. Skutok, ktorý sa kladie za vinu žalobkyni možno považovať za tak závažného charakteru, že ďalší výkon správcovskej činnosti počas trestného stíhania by bol v rozpore so záujmom štátu na riadnom, čestnom a svedomitom výkone činnosti správcu. Žalovaný mal za to, že tento verejný záujem možno považovať za prednejší než individuálny záujem žalobkyne na ďalšom výkone jej správcovskej činnosti. Žalovaný poznamenal, že rozhodnutie o pozastavení výkonu správcovskej činnosti nemá trestný charakter, jeho účelom nie je sankcionovať, ale je predbežným opatrením so zabezpečovacím a ochranným účinkom. 4. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s ďalšími odvolacími námietkami tak, že ohľadom námietky o nedostatočnom zistení skutkového stavu a nezabezpečení potrebných podkladov pre rozhodnutie mal za to, že prvostupňový orgán náležite zistil skutočnosti a podmienky na vydanie rozhodnutia, a to najmä zistil vznesenie obvinenia za úmyselný trestný čin, oboznámil sa s obsahom tohto uznesenia, skúmal okolnosti súvisiace so vznesením obvinenia a vysporiadal sa s tvrdeniami žalobkyne. Žalovaný sa stotožnil s tým, že prvostupňový orgán pri svojom rozhodovaní vychádzal v prvom rade z uznesenia o vznesení obvinenia, keďže ide o dôležitý podklad pri rozhodovaní o pozastavení výkonu správcovskej činnosti, pričom prvostupňový orgán zároveň pri svojej správnej úvahe zhodnotil aj okolnosti trestného stíhania vedeného proti žalobkyni, a ich dopad na ďalší výkon jej správcovskej činnosti. Podotkol, že ako správny orgán nemohol skúmať správnosť uznesenia o vznesení obvinenia, ktorým je v zmysle § 40 ods. 1 správneho poriadku viazaný. K doručovaniu prvostupňového rozhodnutia do schránky správcu žalovaný uviedol, že podľa § 17 ods. 1 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (zákon o e-Governmente, ďalej len „zákon o e-Governmente“) má povinnosť uplatňovať výkon verejnej moci elektronicky, a teda aj doručovať písomnosti elektronicky do elektronickej schránky. Správca je v zmysle § 3 ods. 8 zákona o správcoch povinný pri prijímaní elektronických podaní používať elektronickú schránku správcu, pričom táto sa na účely zákona o správcoch považuje za elektronickú schránku orgánu verejnej moci. 5. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že napadnuté rozhodnutia o pozastavení výkonu činností žalobkyni boli do registra správcov (správcov konkurznej podstaty) zapísané dňom 20.08.2020, a od tohto dňa mala pozastavený reálny výkon svojej činnosti ako správkyne. 6. Súd napokon z vyjadrenia žalobkyne z 11.03.2024 zistil, že dňa 04.03.2024 vydal žalovaný rozhodnutie č. S-MSSR-009945/2023 zo dňa 04.03.2024, ktorým rozhodol na základe § 25 ods. 7 zákona o správcoch o zrušení napadnutých rozhodnutí (ďalej len „zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024“), pretože pominul dôvod pozastavenia výkonu správcovskej činnosti. Uvedené zrušujúce rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovanému bolo dňa 14.12.2023 doručené podanie žalobkyne s uvedením, že dňa 13.12.2023 jej bolo doručené uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. VII/3 Gv 61/21/1000-94 zo dňa 08.12.2023, ktorým bolo trestné stíhanie voči žalobkyni zastavené, a teda pominul dôvod pozastavenia výkonu správcovskej činnosti. Z uvedeného dôvodu si žalovaný vyžiadal od Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zaslanie právoplatného uznesenia o zastavení trestného stíhania voči žalobkyni a po jeho doručení a následnom preskúmaní pristúpil bezodkladne k vydaniu tohto zrušujúceho rozhodnutia. Uvedené zrušujúce rozhodnutie nebolo ku dňu rozhodovania správneho súdu právoplatné, čo súd zisťoval aj dopytom u žalovaného, ktorý v odpovedi z 18.03.2024 uviedol, že zákonná lehota na podanie rozkladu uplynie dňa 25.03.2024. II. Správna žaloba 7. Žalobkyňa sa žalobou zo dňa 16.10.2020 podanou podľa § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinného do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“, v nadväznosti na § 493e SSP v aktuálnom znení), doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 16.10.2020, domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutých rozhodnutí. Namietala, že došlo k zásahu do jej práva na výkon
slobodného povolania a s tým spojeného práva vlastniť majetok (čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Ustanovenie § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch zakladá výlučne fakultatívny dôvod, pre ktorý možno rozhodnúť o pozastavení výkonu činnosti správcu, a preto je tento dôvod výlučne viazaný na správnu úvahu žalovaného, ktorá musí byť dostatočne odôvodnená, jej aplikácii musí predchádzať riadne a náležité zistenie skutkového stavu veci, vykonanie dokazovania, účastníkovi konania musí byť reálne daná možnosť na uplatnenie jeho práv, a toto rozhodnutie musí vychádzať z pravdivých skutkových tvrdení. Žalobkyňa považovala napadnuté rozhodnutia za predčasné, nezákonné, arbitrárne, formalistické, svojvoľné aj nepreskúmateľné, čo do správnej úvahy, ktorú správny orgán dostatočne neodôvodnil. Rovnako žalovaný neúplne zistil skutkový stav veci, nesprávne právne vec posúdil, žalobkyni neumožnil počas správneho konania reálny výkon jej práv ako účastníkovi správneho konania podľa správneho poriadku. 8. Žalobkyňa poukázala na to, že prvostupňový orgán odôvodnil prvostupňové rozhodnutie nepravdivým tvrdením, že žalobkyňa spáchanie skutkov nepoprela, aj na základe ktorého potom dospel k záveru o pochybnostiach, že žalobkyňa si bude svoje povinnosti správcu plniť riadne, čestne a svedomito. Žalobkyňa pritom výslovne poprela ešte dňa 11.03.2020 pri svojom výsluchu pred orgánom činným v trestnom konaní písanie rozsudkov podľa uznesenia o vznesení obvinenia, a aj pri svojom ďalšom výsluchu dňa 24.04.2020. Namietala tiež záver žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že je nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie navrhované žalobkyňou, či vykonávať iné úkony v správnom konaní, pretože tieto by iba predĺžili vydanie rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán nemal pri svojom rozhodovaní ani vedomosť o tom, v akom štádiu sa nachádza dokazovanie vykonávané v trestnom konaní, a či už nedošlo k rozplynutiu podozrenia uvedeného voči žalobkyni v uznesení o vznesení obvinenia. 9. Ďalej nesúhlasila s tým, že podľa žalovaného postačuje na pozastavenie výkonu činnosti, aby bolo voči nej vedené trestné konanie za úmyselný trestný čin, z ktorého skutkovej podstaty možno vyvodiť, že správca nebude výkon svojej činnosti vykonávať riadne, čestne a svedomito. Podľa žalobkyne je takýto postoj žalovaného neprípustný a žalovaný sa musí zamerať aj na zistenie iných okolností smerujúcich k tomu, či dôjde k obmedzeniu individuálnych ústavných práv žalobkyne. Žalobkyňa namietala, že je neprípustné, aby žalovaný obmedzil správnu úvahu výlučne na dve skutkové zistenia, teda na faktografické konštatovanie, že za a) voči žalobkyni je vedené trestné konanie za úmyselný trestný čin a za b) samotnú skutkovú podstatu tohto trestného činu. Ignorovanie správnej úvahy žalovaným, na ktorú bol povinný, malo za následok, že napadnuté rozhodnutia sú nepreskúmateľné, keďže sú vydané bez potreby úplného zistenia skutkového stavu a správna úvaha nie je riadne odôvodnená. 10. Žalobkyňa namietala, že žalovaný v rámci rozkladového konania vôbec nezohľadnil listiny, ktoré predložila za účelom oslabenia dôvodov, pre ktoré jej bolo vznesené obvinenie v trestnom konaní, pričom to skúmať mal. Samotné trestné stíhanie vedené voči žalobkyni ešte nespochybňuje, že si svoju činnosť bude vykonávať riadne, čestne a svedomito, pričom rovnako bol správny orgán povinný prihliadnuť na zásadu prezumpcie neviny. Žalobkyňa v správnom konaní predložila žalovanému listinné dôkazy, a to 3 odborné posudky - stanoviská jazykovej analýzy z odboru forenznej lingvistiky vedeckého ústavu sociálnej lingvistiky Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave v predmete určenie autorstva k rozsudkom, ktorých písanie sa jej kladie za vinu v uznesení o vznesení obvinenia, pričom zo záverov týchto odborných stanovísk nepochybne vyplynulo, že žalobkyňa nie je autorkou predmetných rozsudkov a tieto ani nevykazujú žiadne jedinečné znaky jej písomného prejavu. 11. Žalovaný nevykonal navrhované dokazovanie a ani jeho vykonanie neumožnil, preto boli podľa žalobkyne v správnom konaní porušené § 32 ods. 1, § 33 ods. 3 a 2, § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Správny orgán si teda nezabezpečil potrebné podklady na vydanie rozhodnutia a výlučne vychádzal iba z uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobkyni, čo považuje žalobkyňa za nezákonné. Ak by správny orgán bol riadne vykonal dokazovanie a zabezpečil si pre svoje rozhodnutie potrebné podklady i dôkazy, bol by mal vedomosť o tom, že ani doposiaľ vykonané dokazovanie, najmä výsluchom svedkov (hlavne sudcov, pričom aj samotná obvinená sudkyňa poprela, že by žalobkyňa do jej činnosti akokoľvek zasahovala, alebo že by pre ňu písala rozsudok) nepotvrdilo spáchanie skutkov tak, ako sú uvedené v uznesení o vznesení obvinenia, práve naopak, žalobkyňu exkulpovalo z uvedených obvinení.
12. Podľa žalobkyne nepostačovala výzva správneho orgánu v upovedomení o začatí správneho konania na uvedenie podstatných skutočností, označenie a predloženie návrhov všetkých dôkazov, ale správny orgán mal vykonať riadne dokazovanie, vyzvať žalobkyňu na predloženie návrhov dôkazov, nariadiť pojednávanie, čo neurobil, preto došlo k popretiu základných zásad správneho konania. 13. K žalovaným deklarovanej prednosti verejného záujmu pred individuálnym záujmom žalobkyne na výkone jej správcovskej činnosti žalobkyňa dodala, že podľa Ústavy Slovenskej republiky sú všetky práva rovnocenné. Uviedla, že vo verejnom záujme je možné obmedziť individuálne ústavné práva jednotlivca, akým právo na výkon povolania a práva vlastniť majetok nepochybne sú, tak, aby sa zabezpečil riadny výkon zákonom predpokladanej činnosti v prospech verejnosti, avšak o dôvodoch takéhoto obmedzenia nemôžu existovať pochybnosti a ohrozenie verejného záujmu musí byť reálne preukázané, najmä tým, ak by sa vznesenie obvinenia voči žalobkyni týkalo priamo výkonu jej činnosti správcu, čo sa v tomto prípade netýkalo. Žalovaný mal zohľadniť a nezohľadnil dôvodnosť trestného stíhania, či napríklad nejde o účelové a nedôvodné trestné stíhanie žalobkyne, prípadne nezákonné trestné stíhanie, ktorého nezákonnosť sa následne musí preniesť aj do nezákonnosti rozhodnutia žalovaného o pozastavení výkonu činnosti žalobkyne, so zodpovednosťou za následné odškodnenie žalobkyne pre porušenie jej subjektívnych práv. 14. Žalovaný bol podľa žalobkyne povinný prihliadnuť aj na jej doterajšiu činnosť, ktorú vykonávala od roku 2011, teda ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia viac ako 9 rokov, počas ktorej vždy konala riadne, čestne, svedomito a dodržiavala zákon. O uvedenom svedčí aj skutočnosť, že voči nej nebolo nikdy za 9 rokov vedené žiadne disciplinárne konanie, ani neboli voči nej podané sťažnosti. Žalobkyňa dodala, že je proti nej vedená štvavá mediálna kampaň, bez reálnych základov, je ako osoba perzekvovaná, nezákonne stíhaná, osočovaná a pod., čím sú jej základné práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, ochranu mena neustále a opakovane porušované. 15. K doručovaniu napadnutých rozhodnutí žalobkyňa uviedla, že tieto jej boli doručované ako správkyni do elektronickej schránky s fikciou doručenia, avšak rozhodnutia sa netýkajú činnosti správcu, ale osobného statusu správcu, a preto ich bol žalovaný povinný doručovať podľa § 24 správneho poriadku, a nie fikciou doručenia. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 16. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 22.03.2021 uviedol, že žalobnú argumentáciu považuje v celom rozsahu za neopodstatnenú, ktorá je výlučne rekapituláciou stanoviska žalobkyne prezentovaného v správnom konaní, a je celkom logickým prehĺbením nesúhlasu žalobkyne s dočasným pozastavením výkonu správcovskej činnosti. Napadnuté rozhodnutia sú plne v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky a žalovaný trval na ich správnosti. Mal za to, že sa v nich komplexne a vyčerpávajúco vysporiadal s naplnením hypotézy ustanovenia § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch, pričom rozhodnutia náležite a riadne odôvodnil. Žalovaný podotkol, že nie každé trestné konanie vedené voči správcovi musí mať za následok pozastavenie výkonu činnosti správcu, avšak v prípade žalobkyne - povaha a závažnosť úmyselného trestného činu, ktorého spáchanie sa jej kládlo za vinu a pre ktorý bolo voči nej vedené trestné konanie, boli natoľko závažné, že v danom prípade bolo potrebné rozhodnúť o pozastavení výkonu správcovskej činnosti. Aplikácia § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch s ohľadom na zistený skutkový stav, ako aj na žalovaným použitú správnu úvahu, bola jednoznačne správna a zákonná. Žalovaný považoval argumentáciu žalobkyne za absurdnú v tom smere, že by mal ako správny orgán zasiahnuť do vyšetrovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a mal posudzovať oprávnenosť vedenia trestného konania voči žalobkyni s ohľadom na jednotlivé dôkazy navrhované žalobkyňou ako obvinenou v predmetnom trestnom konaní. Takýto navrhovaný „interdisciplinárny“ postup žalovaného je absolútne neprípustný a žalovaný zo svojej pozície nemal žiadnu možnosť intervencie do žiadneho trestného konania formou, akú prezentovala žalobkyňa vo svojej žalobe. 17. Žalovaný ďalej k vykonanému dokazovaniu uviedol, že bolo vykonané riadne a v rozsahu potrebnom pre účely vydania rozhodnutia o pozastavení výkonu správcovskej činnosti žalobkyne, pričom toto nemožno v žiadnom prípade zamieňať s rozsahom dokazovania vyžadovaným pre potreby posúdenia otázky viny či neviny žalobkyne v trestnom konaní. Pre žalovaného bolo jediným kľúčovým a smerodajným zistením v tomto smere samotné vedenie trestného stíhania voči žalobkyni na základe
uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný uviedol, že správna úvaha a právne závery vyslovené v napadnutých rozhodnutiach boli riadne odôvodnené, spolu so správnou citáciou a výkladom právnych noriem v nich obsiahnutých, pričom nedošlo k odklonu od logických argumentov a relevantných právnych záverov. Žalovaný záverom navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť. 18. Žalobkyňa nevyužila možnosť vyjadriť sa replikou k vyjadreniu žalovaného v lehote stanovenej súdom. 19. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 6. júna 2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“). 20. Žalobkyňa zaslala správnemu súdu vyjadrenie zo dňa 11.03.2024, v ktorom oznámila súdu, že žalovaný tesne pred pojednávaním v predmetnej veci vydal zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024 z dôvodu, že pominul dôvod pozastavenia výkonu správcovskej činnosti (uvádzané v bode 6. vyššie), avšak toto rozhodnutie k danému dňu nebolo právoplatné. Žalobkyňa podotkla, že trestné konanie bolo voči nej zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2015 Z. z. trestného poriadku v znení neskorších predpisov, pretože bolo vykonaným dokazovaním v trestnom konaní nepochybne preukázané, že skutky nespáchala žalobkyňa. V tejto súvislosti dala žalobkyňa do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/27/2023 z 27.10.2022, podľa ktorého nemožno zastaviť správne súdne konanie z dôvodu, že pozastavenie výkonu činnosti žalobkyne bolo zrušené, pretože vydané rozhodnutia o pozastavení výkonu činnosti zasiahli do jej práv, a je potrebné posúdiť, či išlo o zásah zákonný alebo nezákonný. Z uvedeného podľa žalobkyne vyplýva, že zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024 nie je dôvodom na to, aby správny súd vo veci nemohol konať a na podklade podanej žaloby rozhodnúť, a to s poukazom na sekundárny účinok samotných napadnutých rozhodnutí, ktorým je nárok žalobkyne na náhradu škody voči žalovanému. IV. Relevantná právna úprava 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, „Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom“. 22. Podľa § 27 ods. 2 SSP, „Pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a).“ 23. Podľa § 119, prvá veta SSP, „Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 24. Podľa § 135 ods. 1 SSP, „Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.“ 25. Podľa § 190 SSP, „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 26. Podľa § 493e SSP v aktuálnom znení, „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 27. Podľa § 25 zákona o správcoch (v znení účinnom od 01.01.2019 do 30.04.2022): „(2) Ministerstvo môže pozastaviť výkon správcovskej činnosti správcovi-fyzickej osobe, ak
a) orgán činný v trestnom konaní proti nemu vedie trestné stíhanie za úmyselný trestný čin alebo trestný čin, ktorého skutková podstata súvisí s podnikaním, b) súd koná o pozbavení alebo obmedzení jeho spôsobilosti na právne úkony. (5) Pozastaviť výkon správcovskej činnosti z dôvodu uvedeného v odseku 2 alebo v odseku 4 možno, len ak okolnosti týkajúce sa dôvodu, pre ktorý sa výkon správcovskej činnosti má pozastaviť, spochybňujú, že správca bude vykonávať správcovskú činnosť riadne, čestne alebo svedomito. (7) O pozastavení výkonu správcovskej činnosti rozhodne ministerstvo bez zbytočného odkladu po tom, čo zistí niektorý z dôvodov uvedených v odseku 1 až 4. Ak ministerstvo zistí, že tieto dôvody pominuli, bez zbytočného odkladu pozastavenie výkonu správcovskej činnosti zruší.“ 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správcoch, „Správca je povinný vykonávať správcovskú činnosť čestne, zodpovedne a svedomito; správca je povinný dohliadať aj na čestnosť, zodpovednosť a svedomitosť konania svojich zamestnancov, ako aj osôb, ktoré poveril vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti.“ 29. Podľa § 3 ods. 8 zákona o správcoch, „Správca je povinný používať pri výkone správcovskej činnosti, najmä pri vedení správcovského spisu, programové a technické prostriedky schválené ministerstvom a pri prijímaní elektronických podaní elektronickú schránku správcu; elektronická schránka správcu sa na účely tohto zákona považuje za elektronickú schránku orgánu verejnej moci.“ 30. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, „Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.“ 31. Podľa § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku: „(1) Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke. (2) Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ 32. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ 33. Podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, „Zasahovanie do nezávislosti súdu: (1) Kto pôsobí na sudcu, aby nesplnil svoju povinnosť v konaní pred súdom, alebo kto koná v úmysle zmariť práva účastníkov súdneho konania alebo obvineného na zákonného sudcu, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až šesť rokov. (2) Odňatím slobody na dva roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 b) preto, aby inému zmaril alebo sťažil uplatnenie jeho základných práv a slobôd.“ 34. Podľa čl. 35 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky: „(1) Každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. (2) Zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní alebo činností.“ V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci súdom 35. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná (§ 6, § 7 SSP), bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP, § 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1
písm. a/ SSP) vec prejednal dňa 21.03.2024 na pojednávaní, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. 36. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 21.03.2024 zotrvala na dôvodoch a petite žaloby a uviedla, že sa pridržiava svojich podaní v tejto veci. Zdôraznila, že ak sa správny súd stotožní s tým, že samotné uznesenie o vznesení obvinenia je dôvodom na pozastavenie výkonu činnosti, keďže podľa § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch je to každý úmyselný trestný čin, takýto výklad by nebol správny, pretože každý úmyselný trestný čin by znamenal, že správca nie je schopný svedomito vykonávať svoju činnosť. Ako druhú skutočnosť dala do pozornosti, že samotné vznesenie obvinenia nesúviselo s výkonom správcovskej činnosti, čo odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutia si vzájomne protirečia v tom, či správny orgán vykonal/ nevykonal dokazovanie, urobil/ neurobil nejakú správnu úvahu. Z hľadiska celkového kontextu v nich chýba správna úvaha správneho orgánu a v podstate žiadne dokazovanie vykonané nebolo, pre žalovaného postačovalo vznesenie obvinenia. 37. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že trvá na svojich vyjadreniach z tohto súdneho konania. Doplnil, že čo sa týka náhrady škody, ak bolo trestné stíhanie právoplatne zastavené, už v tomto momente žalobkyňa disponuje titulom pre domáhanie sa náhrady škody, preto rozhodnutie súdu v tomto konaní nemá právnu relevanciu pre jej samotný nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a už z tohto titulu si môže uplatniť aj súvisiace nároky týkajúce sa pozastavenia výkonu jej správcovskej činnosti. Žalobkyňa reagovala, že podľa nej je na uplatňovanie škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. potrebná priama príčinná súvislosti alebo gradácia príčinnej súvislosti a výsledok tohto súdneho konania má vplyv na jej uplatňovanie náhrady škody. 38. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, a to v medziach žalobných bodov, pričom kľúčovou spornou otázkou bola správna úvaha žalovaného o naplnení predpokladov pre fakultatívne pozastavenie výkonu správcovskej činnosti žalobkyni, dostatočnosť jej odôvodnenia v napadnutom rozhodnutí a v neposlednom rade jej súlad so zákonom. 39. Správny súd sa ako s prvou musel vysporiadať s procesnou situáciou, ktorá v tomto súdnom konaní nastala, keď žalovaný zrušujúcim rozhodnutím z 04.03.2024 (z dôvodu právoplatne zastaveného trestného stíhania voči žalobkyni) zrušil napadnuté rozhodnutia o pozastavení výkonu správcovskej činnosti v čase tesne pred nariadeným súdnym pojednávaním. Súdu je známe všeobecné východisko zaužívané v správnom súdnictve, v zmysle ktorého nemožno zastaviť správne súdne konanie, a tak odoprieť prieskum napadnutého rozhodnutia len z dôvodu, že iným rozhodnutím správneho orgánu v danej veci bolo rozhodnuté v merite veci alebo konečným spôsobom ukončené správne konanie, keďže napadnuté rozhodnutia zasiahli do subjektívnych práv žalobcu a žalobca trvá na preskúmaní ich súladu so zákonom. Takže v danom prípade by to znamenalo, že nemožno zastaviť správne súdne konanie z dôvodu, že pozastavenie výkonu činnosti žalobkyne bolo zrušené, pretože napadnuté rozhodnutia o pozastavení výkonu činností zasiahli do jej práv a je potrebné posúdiť, či išlo o zákonný alebo nezákonný zásah, čo vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Svk/27/2023 z 27.10.2022, na ktoré poukázala žalobkyňa. V danom prípade sa však jednalo o inú situáciu, pretože zrušujúcim rozhodnutím z 04.03.2024 došlo priamo k zrušeniu napadnutých rozhodnutí, a nie k zrušeniu pozastavenia výkonu správcovskej činnosti, ako to predpokladá § 25 ods. 7 zákona o správcoch. Teda, ak by zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024 nadobudlo právne účinky, t. j. právoplatnosť a vykonateľnosť, fakticky by došlo k zrušeniu preskúmavaných rozhodnutí - zrušeniu predmetu prieskumu. Správny súd by v takom prípade nemal čo preskúmavať a bol by dôvodný (a jediný možný) postup podľa § 99 písm. g) SSP - zastavenie súdneho konania. Správny súd mal však v čase rozhodovania za preukázané, a pred vyhlásením rozsudku obomi stranami konania potvrdené, že zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024 nenadobudlo právne účinky, ergo nedošlo právoplatne k zrušeniu napadnutých rozhodnutí. Správny súd preto využil tento časový priestor, dokým nenadobudlo zrušujúce rozhodnutie z 04.03.2024 právoplatnosť, a predmet prieskumu ešte podrobil súdnemu prieskumu zákonnosti, aby neukrátil žalobkyňu o prístup k súdu ani o súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, a teda o jej právo na súdnu ochranu.
40. Správny súd pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu, ktorý mu predchádzal, vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným (§ 119 prvá veta SSP) a pre rozhodnutie vo veci samej považoval za rozhodujúci stav (skutkový a právny), ktorý tu bol v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). V tom čase bola známa skutočnosť, že bolo vydané aj účinné uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni pre trestný čin zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona. Súd pri svojom rozhodovaní nemohol prihliadať na skutočnosti, ktoré vyšli najavo až v rámci súdneho konania, ako napríklad, že došlo k zastaveniu trestného stíhania, ako aj na dôvody jeho zastavenia, pretože by tak postupoval v rozpore so Správnym súdnym poriadkom. Navyše, tieto nové skutočnosti vyvolávajú nové následky, a to či už v podobe zrušenia pozastavenia výkonu správcovskej činnosti alebo vzniku zodpovednosti štátu za nezákonne vedené trestné stíhanie a pod. 41. Žalobkyňa primárne namietala nedostatočné posúdenie splnenia podmienok na fakultatívne pozastavenie výkonu jej správcovskej činnosti, jeho nesúlad so zákonom, a s tým spojenú absenciu presvedčivej správnej úvahy žalovaného. Žalobkyňa zásadne odmietala možnosť, aby na pozastavenie výkonu správcovskej činnosti postačovali dve faktografické konštatovania, teda že bolo voči nej vedené trestné konanie za úmyselný trestný čin a samotný obsah skutkovej podstaty tohto trestného činu. Súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti, že v zmysle § 27 ods. 2 SSP v prípade rozhodnutia založeného na správnej úvahe správneho orgánu, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, nie vhodnosť, účelnosť ani hospodárnosť napadnutých rozhodnutí, pretože prieskum správneho súdu primárne neslúži na nahrádzanie rozhodovacej činnosti orgánov verejnej správy. Použitie správnej úvahy však nemôže byť nikdy arbitrárne, a preto musí byť náležite odôvodnené a súčasne musí byť v súlade so zásadami logického myslenia. 42. Zákon o správcoch v § 25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 5 ustanovuje podmienky, za ktorých môže byť toto rozhodnutie predbežného charakteru vydané a môže byť týmto spôsobom obmedzený výkon činnosti dotknutej osoby. Ako prvá podmienka sa predpokladá, že orgán činný v trestnom konaní vedie voči správcovi trestné stíhanie pre úmyselný trestný čin alebo trestný čin, ktorého skutková podstata súvisí s podnikaním, t. j. v tomto prípade úmyselný trestný čin. Ďalšia podmienka je ustanovená v odseku 5 citovaného ustanovenia ohľadom posúdenia okolností týkajúcich sa dôvodu, pre ktorý sa má výkon správcovskej činnosti pozastaviť, či tieto spochybňujú, že správca bude vykonávať správcovskú činnosť riadne čestne alebo svedomito. Žalovaný mal v napadnutom administratívnom konaní za splnenú podmienku vedenia trestného stíhania voči žalobkyni vo veci úmyselného trestného činu podľa § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch. K podmienke podľa § 25 ods. 5 zákona o správcoch žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že už samotná povaha, závažnosť a okolnosti trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu vyvolávajú dôvodné pochybnosti o tom, že žalobkyňa bude vykonávať správcovskú činnosť riadne čestne a svedomito. V tejto súvislosti poukázal na objekt predmetného trestného činu, závažný charakter skutku, ktorý sa kladie žalobkyni za vinu, prednosť verejného záujmu v tomto prípade pred individuálnym záujmom žalobkyne na ďalšom výkone správcovskej činnosti, z čoho v súhrne dovodil pochybnosť o ďalšom riadnom, čestnom alebo svedomitom výkone správcovskej činnosti žalobkyňou. 43. Súd sa stotožňuje so záverom žalovaného, že dané kritériá podľa zákona o správcoch a zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o konkurze“) sa hodnotia v prvom rade z pohľadu existencie takého uznesenia o vedení trestného stíhania pre úmyselný trestný čin. Čo sa týka samotnej skutkovej podstaty trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu, pokiaľ sa rozoberie, napríklad čo do objektu chráneného zákonom, ako to urobil žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ktorým je samozrejme ochrana nezávislosti súdnictva, výkonu spravodlivosti, táto sa realizuje aj bezprostredne pri výkone činnosti správcu. Súd v tejto súvislosti dodáva, že činnosť správcu vykonávaná podľa zákona o konkurze zahŕňa viacero osobitných konaní či špecifických súdnych konaní (napr. konkurzom vzniknuté incidenčné žaloby), kedy sa podľa predmetu tohto zákona uspokojujú pohľadávky konkurzných veriteľov a pod. Takže správca má významné postavenie a významne ovplyvňuje jednak priebeh aj výsledky celého konkurzného konania vo vzťahu k pomernému uspokojovaniu pohľadávok, aj k majetkovým právam a iným záujmom samotného úpadcu, a zároveň aj vystupuje v súdnom konaní týkajúcom sa konkurzu a vo vyvolaných súdnych konaniach, ktoré vzídu z vedeného konkurzného konania. Činnosť správcu je teda bezprostredne naviazaná na kontakt so súdom a realizáciu úkonov v konkrétnych súdnych konaniach, čím v podstate odôvodňoval napadnuté rozhodnutie aj žalovaný. Objekt chránený skutkovou
podstatou predmetného úmyselného trestného činu, pre ktorý bolo vznesené obvinenie voči žalobkyni, toto prepojenie a ohrozenie predpokladu výkonu správcovskej činnosti riadne, čestne a svedomito priamo obsahuje, a tak ako to s touto úvahou prepojil žalovaný, dáva vo výsledku logické prepojenie na vyhodnotenie splnenia podmienok, za ktorých bolo možné vydať rozhodnutie o pozastavení výkonu správcovskej činnosti. 44. Možno povedať, že v prípade daného trestného činu zasahovania do nezávislosti súdu ide o taký špecifický trestný čin, ktorý už z obsahu svojej skutkovej podstaty súvisí s činnosťou správcu. Nemožno preto prisvedčiť námietkam žalobkyne, že ani nešlo o vznesenie obvinenia na činnosť, ktorá by sa týkala priamo výkonu činnosti správcu, alebo že by akýkoľvek úmyselný trestný čin sám osebe zo svojej skutkovej podstaty a z jej znakov odôvodňoval možnosť pozastavenia výkonu činnosti správcu v zmysle § 25 zákona o správcoch. Naopak, napríklad zákonom chránené objekty skutkových podstát takých úmyselných trestných činov ako zanedbanie povinnej výživy, skrátenie dane a poistného, ohrozenie a poškodenie životného prostredia a priori nesúvisia (nemusia súvisieť) s činnosťou správcu v rámci konkurzného konania (pri ktorej výkone by nebol vysoký predpoklad ich narušenia), a preto by sa pri posudzovaní skutočnosti o vedení trestného stíhania voči správcovi pre podozrenie zo spáchania niektorého z príkladmo uvedených úmyselných trestných činov pre účely využitia fakultatívneho inštitútu pozastavenia výkonu správcovskej činnosti podľa § 25 ods. 2 písm. a) zákona o správcoch vyžadovalo posúdenie viacerých konkrétnych okolností vedeného trestného stíhania, pretože ani z obsahu uvedených skutkových podstát ani z objektu chráneného týmito skutkovými podstatami nevyplýva priama súvislosť s výkonom činnosti správcu. Keďže v predmetnom prípade ide o úmyselný trestný čin, ktorý poskytuje ochranu právam a právom chráneným záujmom, ktoré priamo súvisia s každodennou činnosťou správcu, súd má za to, že odôvodnenie naplnenia predpokladov na pozastavenie správcovskej činnosti žalobkyni v napadnutom rozhodnutí žalovaným je dostatočné, logické a nevybočujúce z medzí zákona, pričom rešpektuje účel použitého predbežného a fakultatívneho inštitútu, slúžiaceho na zabezpečenie riadneho výkonu správcovskej činnosti. 45. K namietanému zásahu do základného práva žalobkyne na výkon slobodného povolania a s tým spojeného práva vlastniť majetok (zakotvených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) súd dodáva, že čl. 35 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky upravuje rámcovo výnimky, kedy možno do ústavného práva na podnikanie a uskutočňovanie inej zárobkovej činnosti zasiahnuť obmedzením na základe zákona. V tomto prípade sa aplikoval zákon o správcoch a konkrétne na základe § 25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 5 bol žalobkyni pozastavený výkon správcovskej činnosti, čo je v zmysle uvedeného súladné aj s Ústavou Slovenskej republiky. Tieto zákonné ustanovenia určujú podmienky, za ktorých môže byť dané rozhodnutie predbežného charakteru vydané a môže byť týmto spôsobom obmedzený výkon činnosti dotknutej osoby. 46. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný vôbec nezohľadnil listiny, ktoré predložila na oslabenie dôvodov vzneseného obvinenia, napríklad tri odborné posudky, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že žalobkyňa nie je autorkou predmetných rozsudkov, ktorých vypracovanie sa jej kladie za vinu. Zároveň namietala, že žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie, ani na návrh ani z vlastného podnetu, teda si nezabezpečil podklady k rozhodovaniu, preto napríklad nemal ani informácie o výpovediach z trestného konania, z ktorých taktiež vyplývalo, že rozsudky nevypracovala žalobkyňa. Podľa žalobkyne samotné trestné stíhanie vedené voči žalobkyni ešte nespochybňuje, že si svoju činnosť bude vykonávať riadne, čestne a svedomito, pričom rovnako bol správny orgán povinný prihliadnuť na zásadu prezumpcie neviny. Pokiaľ ide o dôkazy, ktoré žalobkyňa predkladala, v súvislosti s rozkladom aj v rámci jej vyjadrenia, ako poukazy na zápisnice o výpovediach v trestnom konaní a znalecké posudky, či predkladanie dôkazov a tvrdení viažucich sa k jej nevinne vo vzťahu k vznesenému obvineniu, správny súd konštatuje, že to nie sú dôkazy a informácie, ktoré by mohol žalovaný v administratívnom konaní posudzovať pre účely pozastavenia výkonu správcovskej činnosti. Neprislúcha mu to z predmetu činnosti, ani z podmienok na pozastavenie výkonu činnosti, nepatrí to do jeho kompetencií. Sú to dôkazy, ktoré sú relevantné v rámci trestného konania. Nemožno preto vyčítať žalovanému, že si pred rozhodovaním nezabezpečil celý trestný spis (ktorý by mu ani nemusel byť/ resp. nebol poskytnutý), ani sa neoboznámil so všetkými dôkazmi vykonanými v trestnom konaní, pretože žalovaný nie je kompetentný na posudzovanie viny alebo neviny žalobkyne. Nemožno mu preto ani vyčítať, že sám na základe predložených dôkazov v trestnom konaní nedospel skôr k záveru o nevine žalobkyne ako orgány činné v trestnom konaní, a skôr nezrušil pozastavenie výkonu správcovskej činnosti. Na druhej strane, ak boli v trestnom konaní predložené také dôkazy, ktoré jednoznačne preukazovali nevinu žalobkyne, malo
(muselo) byť o tom v trestnom konaní rozhodnuté, na základe čoho by potom postupoval aj žalovaný, čo sa v praxi aj udialo. 47. Čo sa týka námietky žalobkyne, že žalovaný nezohľadnil dôvodnosť či účelovosť trestného stíhania, tu nemožno povedať, že by sa to dalo na prvý pohľad bezpečne vyhodnotiť. Navyše, v danom čase daná kauza predstavovala trestnú činnosť nevídaných rozmerov, preto sa prirodzene očakávali relevantné závery z trestných stíhaní, ktoré vo viacerých prípadoch končili odsudzujúcimi rozsudkami. 48. Žalobkyňa namietala porušenie § 32 ods. 1, § 33 ods. 3 a 2, § 47 ods. 3 správneho poriadku, a to že si správny orgán nezabezpečil potrebné podklady na vydanie rozhodnutia a výlučne vychádzal iba z uznesenia o vznesení obvinenia. Tiež, že v tejto súvislosti nepostačovala výzva v upovedomení o začatí konania na uvedenie podstatných skutočností, označenie a predloženie návrhov všetkých dôkazov, ale správny orgán mal ďalej riadne vykonať dokazovanie, pojednávanie, oboznamovanie atď., čo neurobil, preto došlo k popretiu základných zásad správneho konania. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalovaný v upovedomení o začatí konania z 24.03.2020 žalobkyňu jasne vyzval, aby v stanovenej lehote opísala všetky rozhodujúce skutočnosti, na základe ktorých stavia svoju obranu, ako aj označila do spisu všetky dôkazy, ktorými preukazuje svoje tvrdenia, prípadne navrhla vykonanie ďalších dôkazov. Zároveň žalobkyňu poučil, že ústne konanie bude nariadené len v prípade, ak správny orgán bude mať za to, že sa tým prispeje k objasneniu veci. V upovedomení o začatí konania uviedol svoje skutkové a právne východiská, ako aj dostatočne odôvodnený záver o potrebe začať toto správne konanie vo veci pozastavenia výkonu správcovskej činnosti žalobkyne. Žalovaný v podstate skoncentroval vykonanie svojich povinností vyplývajúcich mu z § 32 a § 33 správneho poriadku do upovedomenia o začatí konania. Z § 21 správneho poriadku nevyplýva žalovanému povinnosť robiť ústne pojednávanie, preto jeho nevykonaním neporušil zákon. Na druhej strane žalobkyňa v správnej žalobe ani nekonkretizovala, ktoré konkrétne dôkazy jej nebolo umožnené v správnom konaní vykonať, čo nimi sledovala, a k čomu by ich vykonanie v prípade rozhodovania podľa § 25 zákona o správcoch prispelo, preto sa správny súd nevedel v konkrétnostiach zaoberať sa touto námietkou. Podľa správneho súdu s odkazom na vyššie uvedené žalovaný nepostupoval v administratívnom konaní tak, že by porušoval konkrétne ustanovenia alebo zásady správneho poriadku. Zároveň správny súd dáva do pozornosti, najmä v súvislosti s namietanými procesnými pochybeniami, že správny súd nezrušuje napadnuté rozhodnutie a nevracia vec naspäť do administratívneho konania len pre formálne zopakovanie administratívneho konania, keď by to pre účastníka konania nepredstavovalo vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech ani nijako neprivodilo pre neho lepšie postavenie/ výsledok (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. R 103/2011). 49. Napokon žalobkyňa napádala, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje nepravdivé tvrdenie o tom, že nepoprela spáchanie skutkov, pričom z výpovedí trestnom konaní vyplýva presný opak. Na tomto mieste správny súd uvádza, že prvostupňový orgán mal toto na mysli zrejme vychádzajúc výlučne z vyjadrenia žalobkyne podaného v správnom konaní, ktoré spočívalo v jednom odseku uvedenom vo formulári podania všeobecnej agendy podaného cez elektronickú schránku, v ktorom sa neuvádzali žiadne skutočnosti k veci samej, žalobkyňa len odkázala na prílohy - podanie žalobkyne a návrh dôkazov žalobkyne z trestného konania. Žalobkyňa mala zrejme na mysli, že jej popretie spáchania skutku bolo uvádzané v predkladaných prílohách, ktoré boli vlastne vyjadrenie a návrh na vykonanie dôkazov z trestného konania. Každopádne nejde o skutočnosť, ktorá by ako jediná zakladala rozhodnutie učinené prvostupňovým orgánom, pričom druhostupňový orgán už bral do úvahy tvrdenie uvádzané žalobkyňou, že spáchanie skutku poprela, a teda zhojil túto nepresnosť v písaní prvostupňového orgánu. 50. Čo sa týka námietky o potrebe prihliadnutia na dovtedajšiu svedomitú a čestnú činnosť žalobkyne, toto v danom prípade rozhodovania o pozastavení výkonu správcovskej činnosti v dôsledku začatia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin nebolo možné zohľadniť v tom zmysle, aby to tzv. zakladalo nenaplnenie predpokladov pre pozastavenie výkonu činnosti žalobkyne. Žalovaný práveže posudzoval pre vydanie tzv. predbežného opatrenia, nie sankcionovania žalobkyne, či táto konkrétna skutočnosť, že je voči žalobkyni vedené trestné stíhanie a za aký konkrétny trestný čin, napĺňa alebo nenapĺňa predpoklady pre pozastavenie výkonu správcovskej činnosti v zmysle zákona o správcoch. Aj z § 25 ods. 5 zákona o správcoch vyplýva, že sa majú posúdiť okolnosti týkajúce sa dôvodu, pre ktorý sa má výkon správcovskej činnosti pozastaviť, rozumej okolnosti vedenia trestného stíhania voči žalobkyni.
51. Ďalej žalobkyňa namietala nesprávne doručovanie napadnutých rozhodnutí, keď uvádzala, že tieto jej mali byť doručované ako fyzickej osobe, a nie ako správkyni do elektronickej schránky s fikciou doručenia. Žalobkyni napadnuté rozhodnutia boli oznámené, tieto prevzala, účinne sa voči ním bránila, a to podaním včasného rozkladu a následne správnej žaloby, v tomto smere teda nebola žalobkyňa nijako konkrétne poškodená. Nakoľko žalobkyňa mala elektronickú schránku správcu a predmetné konanie sa týkalo jej statusu ako správcu, súd nevidí nezákonnosť postupu správneho orgánu v tom, že jej boli napadnuté rozhodnutia doručované do elektronickej schránky správcu v súlade s § 17 ods. 1 zákona o eGovernmente a § 3 ods. 8 zákona o správcoch. Žalobkyňa v podstate ani neuviedla, čo touto námietkou konkrétne sledovala. Správny súd dáva do pozornosti, že v zmysle konštantnej judikatúry súdov nemusí dávať odpovede na všetky námietky účastníkov konania, ale len na tie podstatné, pričom námietky vo vzťahu k doručovaniu a potrebe prihliadania na dovtedajšiu činnosť žalobkyne za podstatné nepovažuje. 52. Čo sa týka prípadnej náhrady škody, možno súhlasiť so žalovaným, že toho času už žalobkyňa disponuje titulom na to, aby si mohla v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. náhradu škody uplatňovať. Na základe tých skutkových okolností, ktoré tu boli v čase vydania napadnutého rozhodnutia, nemohol žalovaný pri ochrane verejného záujmu, ako garant (orgán štátnej správy vo výkone správcovskej činnosti) nad výkonom konkurzov, a ako príslušný orgán na konanie v týchto veciach vo vzťahu k správcom, konať inak. Preskúmavané rozhodnutia boli vydávané v nadväznosti a v priamej súvislosti s trestným stíhaním vedeným voči žalobkyni pre podozrenie zo spáchania zločinu zasahovania do nezávislosti súdu podľa § 342 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona, čo bude posudzovať príslušný súd v rámci vyhodnocovania a rozhodovania o prípadnej zodpovednosti štátu voči žalobkyni za trestné stíhanie, ktoré, ako sa ukázalo, bolo zastavené, pretože sa bezpochyby preukázalo, že žalobkyňa nespáchala trestný čin, ktorý jej bol kladený za vinu. 53. Po preskúmaní administratívneho spisu a obsahu napadnutých rozhodnutí správny súd dospel k záveru, že za skutkových okolností, ktoré tu boli v čase vydania napadnutého rozhodnutia, žalovaný zhodnotil relevantné skutočnosti v intenciách § 25 ods. 2 písm. a) v spojení s ods. 5 zákona o správcoch a dospel k správnemu záveru, že v tom čase boli splnené podmienky na pozastavenie výkonu správcovskej činnosti žalobkyne. Súd teda, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil pochybenia namietané žalobkyňou (ktoré by bolo možné subsumovať pod dôvody na zrušenie rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c/, d/, e/, g/ SSP) ako majúce za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, námietky žalobkyne vyhodnotil ako nedôvodné, a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 54. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať a iba výnimočne, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol. 55. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 4 SSP).
(§ 139 ods.
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.