Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/155/2020 1020200918 29. 10. 2024 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2024:1020200918.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI, s. r. o., so sídlom Nám. M. Benku 15, 811 07 Bratislava, IČO: 36 860 522, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPOU-PO-PK-40/2020 zo dňa 29.04.2020, takto rozhodol: I. Správny súd návrh na prerušenie konania zo dňa 30.09.2024 z a m i e t a. II. Správny súd žalobu z a m i e t a. III. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Dňa 26.11.2019 bola Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra Slovenskej republiky doručená informácia Úradu inšpekčnej služby, útvaru inšpekcie, odboru inšpekčnej služby Západ o vznesení obvinenia proti príslušníkom Policajného zboru: žalobcovi v skutku 1 za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona a nadporučíkovi F. G. H. v skutku 2 za prečin podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona, lebo na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že (skutok 1) žalobca sa v dňoch od 03.03.2019 do 09.03.2019 zúčastnil s kolegom nadporučíkom F. G. H. zahraničnej služobnej cesty v Rakúskej republike, kde bol spolu s kolegom ubytovaný na jednej dvojposteľovej izbe č. 401 v hoteli Traumhotel Alpina Gerloizillertal Superior, Gerlos 298, Rakúska republika, pričom počas pobytu žalobca dňa 08.03.2019 požiadal pracovníčku predmetného hotela o vydanie informatívneho účtu za ubytovanie na svoje meno „H. B. C.“, ktorý mu bol v uvedený deň aj vydaný a bol mu vystavený informatívny účet bez čísla dokladu za ubytovanie v izbe č. 402 za dni ubytovania od 03.03.2019 do 08.03.2019 na sumu 2 004,60 eur. Toho istého dňa bola žalobcovi ako obvinenému a jeho kolegovi vystavená aj jednotná faktúra č. 8786 na meno „H. F. H. G.“ za ubytovanie žalobcu a jeho kolegu na jednej izbe č. 401 v celkovej sume za ubytovanie vo výške 2 013,60 eur, pričom po návrate zo služobnej cesty dňa 05.04.2019 žalobca v úmysle podvodným spôsobom získať majetkový prospech predložil na zúčtovanie vopred vybranej zálohy vo výške 3 000 eur do pokladne odboru účtovníctva Sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR informatívny účet bez čísla faktúry a bez príjmového pokladničného dokladu za ubytovanie, vystavený na sumu 2 004,60 eur, hoci podľa reálne vystavenej faktúry (účtu) č. 8786 mal za ubytovanie zaplatiť len 1 006,80 eur. Žalobca zatajil skutočnosť, že v hoteli Traumhotel Alpina Gerloizillertal Superior bol ubytovaný aj s kolegom spoločne na jednej izbe č. 401, za čo mu bola vystavená jednotná faktúra č. 8786, ktorá bola zaplatená v hotovosti na
mieste a predložením vyššie uvedeného informatívneho účtu deklaroval v pokladni odboru účtovníctva Sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, že bol aj s kolegom ubytovaný každý na samostatnej izbe, čím tak svojím konaním spôsobil žalovanému škodu vo výške 997,80 eur. 2. Žalovaný listom č. OUC-ODO-864-001/2019 zo dňa 28.11.2019 upovedomil žalobcu o začatí konania vo veci prepustenia zo služobného pomeru a vyzval ho, aby sa v lehote troch pracovných dní k predmetnému upovedomeniu vyjadril. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 05.12.2019 uviedol, že s obsahom začatého konania v plnom rozsahu nesúhlasí. 3. Generálny tajomník služobného úradu Ministerstva vnútra SR (ďalej aj len „prvostupňový orgán“) personálnym rozkazom č. 1 zo dňa 07.01.2020 (ďalej aj len „personálny rozkaz“) prepustil žalobcu podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) zo služobného pomeru v štátnej službe príslušníka Policajného zboru, služobne zaradeného do funkcie starší referent oddelenia prepravy členov vlády odboru dopravnej ochrany úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR. Služobný pomer skončil dňom doručenia rozhodnutia v zmysle § 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. Svoje rozhodnutie prvostupňový orgán odôvodnil tým, že žalobca svojím konaním porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď spoločne s kolegom Hotovým v úmysle získať neoprávnenú výhodu pre seba a iného predložil na svoje meno na vyúčtovanie nepravú – informatívnu faktúru vo výške 2 004,60 eur, na ktorú nemal žiadny právny nárok. V skutočnosti mal predložiť na vyúčtovanie ubytovania sumu vo výške 1 006,80 eur. Žalobca svojím protiprávnym konaním zadovážil sebe neoprávnený majetkový prospech, čím spôsobil žalovanému škodu vo výške 997,80 eur. Svoje sily a schopnosti teda nevynaložil na ochranu majetkových práv iného, ale sám do nich zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. O jeho zvlášť hrubej nedisciplinovanosti svedčí aj skutočnosť, že svojím konaním porušil aj základnú povinnosť policajta uvedenú v § 48 ods. 3 písm. a), g) a h) zákona č. 73/1998 Z. z., pretože sa v čase výkonu štátnej služby nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. 4. Žalobca podal proti personálnemu rozkazu odvolanie, v ktorom navrhol, aby žalovaný zrušil personálny rozkaz považujúc ho za nedôvodný, resp. predčasný. Namietal, že uznesením prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 27.12.2019 bol výrok uznesenia vyšetrovateľa v časti vznesenia obvinenia zrušený z dôvodu, že obvinenie bolo vznesené bez náležitého zistenia skutkového stavu, ktorý by mal základ v zákonne vykonanom dokazovaní. Po zrušení uznesenia o vznesení obvinenia tak podľa názoru žalobcu neexistuje žiadne rozhodnutie o tom, že mal naplniť dikciu § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. Zároveň namietal, že od hotela Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior neobdržal žiaden pokladničný doklad, preto ho ani nemohol odovzdať. 5. Žalovaný rozhodnutím č. SPOU-PO-PK-40/2020 zo dňa 29.04.2020 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil personálny rozkaz konštatujúc, že z obsahu zadováženého spisového materiálu je nepochybne preukázané, že žalobca sa dopustil konania zakladajúceho dôvod na postup v súlade s § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. V personálnom rozkaze je uvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, teda zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti s tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, bolo preukázané dôkazmi vykonanými a zadováženými v súlade s právnymi predpismi. II. Žaloba 6. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia – personálneho rozkazu a navrhol, aby ich správny súd zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 7. V prvom rade namietal, že ku skutku špecifikovanému v preskúmavaných rozhodnutiach nemohlo dôjsť dňa 05.04.2019, keďže v tento deň bol celý deň (od 07:00 hod. do 22:30 hod.) u ministerky zdravotníctva a v tento deň žiadne doklady zo zahraničnej pracovnej cesty nikomu nepredkladal.
Doklady predložil v celku (aj za kolegu Hotového) dňa 25.03.2019 na sekretariáte odbore dopravnej ochrany Úradu pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR (nie na Košickej 47, kde ani jeden z nás nebol v súvislosti s touto služobnou cestou). Po odovzdaní podkladov už ďalšie dokumenty vypracované v tejto súvislosti (podklady o „zúčtovaní”) nemali k dispozícii a prvýkrát videli spis až dňa 19.12.2019. V rámci odôvodnenia sa žalovaný vyjadril, že je podstatné to, že faktúra bola žalobcom predložená do pokladne I. I. C. F., z odboru služobnej prípravy a styčných dôstojníkov na zúčtovanie preddavku. Zahraničná služobná cesta, ktorej sa žalobca zúčastnil, tak bola riadnym spôsobom vyúčtovaná a I. F. následne všetky predložené doklady (faktúra a účtenky) predostrela na zúčtovanie odboru účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, teda pôsobila ako sprostredkovateľ, keďže táto náplň činnosti jej vyplýva z funkcie, ktorú vykonáva. Za vinu sa žalobcovi podľa jeho názoru kladie, že priamo on odovzdal doklady na odbor účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR, pričom s touto skutočnosťou sa doposiaľ nikto nevysporiadal. 8. Žalobca považoval za rovnako dôležité poukázať na to, že skutok sa primárne zakladá na predložení dvoch faktúr, žalovaným označených ako „informatívnych”, ktoré mali byť údajne vystavené len na žiadosť žalobcu a jeho kolegu a nemali zodpovedať realite, teda údajne nereflektovali skutočne poskytnuté služby zo strany hotela (t. j. ubytovanie v dvoch samostatných izbách). Faktúry, ktoré im boli vystavené zo strany hotela, obaja podľa tvrdenia žalobcu uhradili v hotovosti priamo na mieste na recepcii. Žiaden príjmový pokladničný doklad im však vystavený nebol. Naviac, žalobcovi nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti sú tieto dve faktúry označované zo strany žalovaného ako „informatívne”, keďže zo samotnej faktúry, ktorá sa v spise nachádza, takéto označenie nevyplýva a nevyplýva to ani zo žiadneho iného dokumentu z administratívneho spisu. 9. Faktúru, ktorá je zo strany žalovaného označená ako „pravá”, s prideleným číslom 8786 a QR kódom, žalobca s kolegom nikdy zo strany hotela neobdržali. Danú faktúru po prvýkrát žalobca videl až dňa 19.12.2019 v obsahu spisu o disciplinárnom konaní. QR kód sa pritom nenachádza priamo na faktúre, ale na nasledujúcej strane faktúry (čo vzbudzuje pochybnosti, keďže spravidla sú tieto QR kódy umiestňované na prvú stranu faktúry). Počas služobnej cesty boli obaja povinní každý jeden doklad či faktúru vlastnoručne podpísať. Na žiadnej z faktúr, ktoré sa nachádzajú v spise, sa nenachádza podpis žalobcu ani jeho kolegu. V tejto súvislosti žalobca tiež uviedol, že s odstupom času si už nespomína presne na podrobný obsah faktúry, ktorá bola predložená na odbor účtovníctva, bez akejkoľvek pochybnosti však vie uviesť, že faktúru, ktorá mu bola hotelom vystavená a ktorú priamo po jej vystavení uhradil, vlastnoručne podpísal. 10. Naviac, na dokladoch z čerpacích staníc (nákup pohonných hmôt), ktoré žalobca predkladal, sa nachádza jeho podpis. Z nepochopiteľných dôvodov však boli tieto výdavky na pohonné hmoty pripísané kolegovi G. H., hoci ich žalobca predkladal za seba a nachádza sa na nich jeho podpis. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že v celom spise sa nenachádza jeho podpis (a to buď absentuje, alebo je sfalšovaný). Nenachádza sa na plnomocenstve, ktoré mal údajne vystaviť I. I. F., ani na vyúčtovaní zahraničnej pracovnej cesty, ani na pokladničných dokladoch č. 39048 (na základe ktorého mal obdržať 3 000 eur ako preddavok na služobnú cestu) a č. 39798 (na základe ktorého mal vrátiť do pokladne 714,15 eur). 11. Podstatným dôkazom, ktorý má preukazovať údajné porušenie povinnosti žalobcu, je komunikácia policajnej pridelenkyne s hotelom Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior, v ktorom bol žalobca ubytovaný s kolegom G. H.. V prvom rade, žalobcovi nebolo zrejmé, na akom právnom základe policajná pridelenkyňa v cudzom štáte žiadala informácie o ubytovaných hosťoch, o to viac, keď tam boli ubytovaní ako súkromné osoby (teda na osobný cestovný pas, resp. občiansky preukaz). Úlohou policajného pridelenca nepochybne je prijímať žiadosti útvarov Ministerstva vnútra SR či útvarov Policajného zboru SR, tieto má však povinnosť predložiť príslušným orgánom krajiny vyslania (čl. 13 ods. 2 písm. e) Nariadenia ministra vnútra o policajných pridelencoch a policajných styčných dôstojníkoch č. 55 zo dňa 24.11.2003). Žalobcovi nebolo zrejmé, koho vlastne policajná pridelenkyňa oslovila, či táto osoba je oprávnená konať v mene hotela. V spise sa nachádza len odpoveď osoby, zrejme oslovenej policajnou pridelenkyňou a jej následný dotaz (formuláciu dotazu možno nepochybne považovať za sugestívnu) a odpoveď. 12. V rámci dožiadania zaslal Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR policajnej pridelenkyni štyri otázky ohľadom l/ cenníka izieb, 2/ osoby objednávajúcej
ubytovanie, 3/ možnosť zmeny ubytovania do spoločnej izby a 4/ poplatok za takúto zmenu a cenu, ktorú hotelu uhradili žalobca s kolegom. V prvom rade, v spise sa nenachádza mail alebo list, ktorým policajná pridelenkyňa hotel oslovila. Ďalej je potrebné poukázať na to, že odpoveď hotela absolútne nekorešponduje s otázkami, na ktoré žiadal Úrad pre ochranu ústavných činiteľov a diplomatických misií Ministerstva vnútra SR odpoveď. 13. V súvislosti so samotným dožiadaním vyvstala ďalšia pochybnosť. Toto dožiadanie bolo zasielané v rámci pôvodne vedeného disciplinárneho konania (ktoré bolo voči žalobcovi i kolegovi Hotovému vedené z dôvodu neuposlúchnutia rozkazu, keďže sa napriek údajnému príkazu ubytovať sa na jednej izbe mali ubytovať na dvoch). Napriek tomu sa v samotnom dožiadaní uvádza, že ide aj o podozrenie zo spáchanie trestného činu sprenevery. Je otázne, že pokiaľ mal konajúci policajt podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného činu, z akého dôvodu túto skutočnosť neuviedol priamo príslušným orgánom činným v trestnom konaní, ale priamo v podstate „vyšetroval” vec. Hoci žalovaný argumentoval tým, že „správne konanie sa na rozdiel od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou úpravou dokazovania“, neznamená to, že dokazovanie v správnom konaní môže byť arbitrárne, nezákonné a nepreskúmateľné, ako to bolo v tomto prípade. Naviac, v rámci konania o služobnom pomere má oprávnený orgán postupovať pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, čo však v tomto konaní dodržané nebolo. 14. V neposlednom rade žalobca poukázal aj na nedodržanie zákonných lehôt. V zmysle § 243 ods. 2 zák. č. 73/1998 Z. z. je odvolací orgán povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania a ak tak urobiť nemôže, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. Táto lehota bola zo strany žalovaného porušená o 47 dní bez toho, aby si žalovaný splnil svoju zákonnú povinnosť, teda bez vyrozumenia o nemožnosti dodržať lehotu. file_0.jpg file_1.wmf
15. Záverom žalobca dodal, že si je plne vedomý svojej služobnej prísahy ako aj svojich služobných povinností. Doposiaľ všetky jemu pridelené úlohy plnil riadne, zodpovedne a včas, dôsledne dodržiaval služobnú disciplínu. Protiprávneho skutku, pre ktorý bol prepustený zo služobného pomeru, sa podľa jeho vyjadrenia nikdy nedopustil a jeho spáchanie mu nebolo ani zákonným spôsobom preukázané. III. Vyjadrenie žalovaného 16. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 22.10.2020 navrhol, aby správny súd žalobu zamietol ako nedôvodnú. 17. Uviedol, že zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca nebol čestným disciplinovaným príslušníkom Policajného zboru, keď spoločne s kolegom F. G. H. v úmysle získať neoprávnenú výhodu pre seba a iného predložil na svoje meno na vyúčtovanie nepravú - informatívnu faktúru vo výške 2004,60 eur, na ktorú nemal žiadny právny nárok. V skutočnosti mal predložiť na vyúčtovanie ubytovania sumu vo výške 1006,80 eur. Svojím protiprávnym konaním zadovážil sebe neoprávnený majetkový prospech, čím spôsobil žalovanému škodu vo výške 997,80 eur. 18. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti spáchania skutku v uvedenom čase žalovaný uviedol, že fakt, že žalobca bol dňa 05.04.2019 zaradený vo funkcii u ministerky zdravotníctva, nevylučuje skutočnosť, že sa dopustil skutku, ktorý je predmetom personálneho konania. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy príslušného nadriadeného, ktorý posudzuje, či sa má určitá skutočnosť považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo je potrebné si obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Dôkazy boli v konaní hodnotené podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, teda presne tak, ako to má na mysli ustanovenie § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. Žalobcovi bola poskytnutá fotokópia celého spisového materiálu, s ktorou sa oboznámil dňa 19.12.2019, pričom
vo svojom vyjadrení zo dňa 23.12.2019 autenticitu faktúr, dokladov, ako ani skutočnosť, že k spáchaniu daného skutku z jeho strany nemohlo dôjsť, nenamietal. Žalobca nespochybnil obsah ním predložených dokumentov, ale iba samotné miesto, na ktorom malo dôjsť k ich predloženiu. Uvedená skutočnosť nemohla mať podstatný vplyv na konanie vo veci jeho prepustenia zo služobného pomeru. 19. Pre zákonnosť personálneho rozkazu je irelevantné, či sa skutok stal 25.03.2019 alebo 05.04.2019. Protiprávne konanie žalobcu nespočíva v čase a mieste konania, ale v samotnom podvodnom konaní a nezákonnom obohatení sa spôsobom, že žalobca informatívnu faktúru za ubytovanie vo výške 2004,60 eur, ktorá mu bola vydaná na základe jeho požiadania, predložil namiesto pravej faktúry č. 8786 na sumu 2169,40 eur na zaúčtovanie preddavku zahraničnej služobnej cesty, ktorej sa zúčastnil. 20. K námietke žalobcu týkajúcej sa pozície QR kódu, ktorý sa nachádzal až na ďalšej samostatnej strane faktúry, žalovaný uviedol, že faktúra bola vytlačená na dva samostatné listy papiera, a preto sa nachádza na druhej strane. Sám žalobca vo svojej žalobe uviedol, že: „... spravidla sú tieto QR kódy umiestňované na prvú stranu faktúry“, čím na základe slovného výkladu dospel žalovaný k záveru, že žalobca si je vedomý, že tomu tak nie je vo všetkých prípadoch. Obdobnú námietku žalobca uplatnil v odvolacom konaní a s touto námietkou sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal. Existenciu faktúry č. 8786 preukazuje skutočnosť, že bola hotelom Traumhotel Alpina Gerlosizillertal Superior, Gerlos 298, Rakúska republika poskytnutá na základe dožiadania nadriadeného, prostredníctvom policajnej pridelenkyne vo Viedni. Z poskytnutého dožiadania taktiež vyplýva, že žalobca bol spoločne s F. G. H. ubytovaný v dvojposteľovej izbe č. 401, čo potvrdzuje v prílohe priložená faktúra s QR kódom č. 8786 na sumu 2169,40 eur, zaplatená v hotovosti. Zo správy ďalej vyplýva, že žalobca ako aj F. G. H. požiadali na recepcii uvedeného hotela o vydanie dvoch informačných účtov, z ktorých jeden bol na meno žalobcu a druhý na meno F. G. H.. Dôvod ich konania zamestnancom hotela nebol známy. Uvedené skutočnosti preukazujú, že faktúry, ktoré žalobca vydával za pravé, majú iba informatívnu povahu. Tvrdenie žalobcu, že faktúru č. 8786 nikdy nevidel, považoval žalovaný za účelové. 21. K neprítomnosti podpisov žalobcu na predložených faktúrach žalovaný konštatoval, že žalobcovi bola poskytnutá fotokópia spisového materiálu dňa 19.12.2019, pričom vo svojom vyjadrení zo dňa 23.12.2019 autenticitu faktúr, dokladov, ako ani skutočnosť, že k spáchaniu daného skutku z jeho strany nemohlo dôjsť, nenamietal. Vzhľadom na tvrdenie žalobcu považoval žalovaný za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca si nesplnil svoju povinnosť, ktorú uviedol vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania, a to: „Poukazujem tiež na skutočnosť, že v počas služobnej cesty sme povinní každý jeden doklad či faktúru vlastnoručne podpísať.“ Faktúry, ktoré žalobca predložil na zaúčtovanie, nepodpísal. Uvedené tvrdenie žalobcu je len obrana a snaha vyviniť sa, ktorá však nemá legálny základ v zákone, nakoľko s týmto tvrdením prišiel žalobca až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o jeho prepustení zo služobného pomeru. 22. Argumentácia žalobcu, že boli v hoteli ubytovaní ako súkromné osoby, by obstála v prípade, keby si toto ubytovanie hradili sami, zo svojich súkromných prostriedkov a nie z finančných prostriedkov poskytnutých na uskutočnenie služobnej cesty, ktoré im boli pred uskutočnením služobnej cesty poskytnuté formou zálohy. V konaní bolo dokazovanie vykonané riadne zákonným spôsobom v intenciách § 238 zákona č. 73/1998 Z. z., nadriadený sa vysporiadal so všetkými dôkazmi jednotlivo i v ich súhrne, postupoval v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov a rovnako sa vysporiadal so všetkými tvrdeniami uvádzanými žalobcom. 23. Pokiaľ išlo o nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie o odvolaní žalobcu proti personálnemu rozkazu, žalovaný konštatoval, že predmetné odvolanie bolo doručené prvostupňovému orgánu dňa 31.01.2020. Tento orgán následne v rámci 30 dňovej poriadkovej lehoty predložil podané odvolanie spolu so svojím stanoviskom a spisovým materiálom žalovanému, ktorému bolo doručené dňa 27.02.2020 a 60 dňová lehota na rozhodnutie tak odvolaciemu orgánu začala plynúť dňa 28.02.2020. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané 47 dní po uplynutí poriadkovej lehoty zakotvenej v § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. Aj v prípade, že by nebola dodržaná lehota na vydanie rozhodnutia, návrhom na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania napadnutého rozhodnutia, na zákonnosť postupu odvolacieho orgánu a samotného napadnutého rozhodnutia by to nemalo žiaden vplyv. Lehota zakotvená v § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. má poriadkový charakter a jej nedodržaním nemôže byť na svojich právach účastník konania ukrátený.
24. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia nemá za dôsledok nezákonnosť rozhodnutia, lehota určená zákonom v ustanovení § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. je lehotou procesnou, ktorá má poriadkový charakter, jej nedodržanie nespôsobuje nezákonnosť samotného rozhodnutia a jej prípadné nedodržanie nemá vplyv ani na právnu pozíciu účastníka konania. 25. Nadriadený v personálnom konaní zadovážil dostatočné množstvo dôkazov, ktoré vyhodnotil v súlade s § 238 zákona č. 73/1998 Z. z. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy príslušného nadriadeného, ktorý posudzuje, či určitá skutočnosť sa má považovať za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo je potrebné vykonať ďalšie dôkazy, alebo je potrebné si obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Správne uváženie pri ustálení skutkového stavu spočíva v hodnotení dôkazov, pri ktorom správny orgán má právo, ale i povinnosť prikloniť sa k jednému z viacerých tvrdení a iné odmietnuť, to všetko za použitia zásad logického myslenia. Dôkazy boli v konaní hodnotené podľa vlastnej úvahy správneho orgánu, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a personálny rozkaz v protiklade s tvrdením žalobcu bol striktne vydaný súlade s § 241 zákona č. 73/1998 Z. z. IV. Replika žalobcu 26. Žalobca v replike zo dňa 25.11.2020 opätovne navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutia a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 27. Skutok, ktorý sa žalobcovi kladie za vinu, musí podľa neho byť nielen spoľahlivo zistený, ale rovnako tak musí byť definovaný spôsobom, ktorý neumožňuje jeho zamenenie s iným skutkom. To znamená, že skutok musí byť určitý čo do miesta, času, spôsobu. Aj napriek temer dvojročnému časovému odstupu od údajného spáchania skutku však nebolo zo strany žalovaného žiadnym spôsobom spoľahlivo dokázané, kto, kedy a ako uviedol koho a čím do omylu. Zrejmá je len enormná snaha o potrestanie, ktorej vyústením je nielen fakt, že žalobca je po 10 ročnej (kvalitnej a bezproblémovej) službe v Policajnom zbore SR bezdôvodne a na základe zavrhnutiahodných krokov zo strany žalovaného bez práce a aj bez príjmu, ale znáša popritom aj ťarchu v podobe trestného stíhania. 28. Žalobca naďalej trval na tom, že predložil na kontrolu podpísanú faktúru vystavenú hotelom po ukončení ubytovania. Pred odchodom z hotela osobne a sám odovzdal jeho kľúč od spoločnej izby, pričom recepčná mu vyhotovila faktúru, na ktorej si skontroloval osobné údaje, a uhradil sumu, ktorá bola uvedená na faktúre. Túto faktúru podpísal, následne mu recepčná vložila faktúru do obálky, ktorú mu odovzdala. Žalobca odišiel do auta, kde ho už čakal kolega F. H., ktorý mu odovzdal jeho obálku s podpísanou faktúrou. Obe faktúry spolu s ďalšími dokladmi následne odovzdal. Doposiaľ sa v celom konaní nikto nevysporiadal so skutočnosťou, kde sa nachádza žalobcom podpísaná originálna faktúra. Žalovaný neustále argumentuje v konaní s listinami, o ktorých existencii sa žalobca prvýkrát dozvedel pri oboznámení sa s obsahom spisu, ku ktorému došlo dňa 19.12.2019, ale listiny, ktoré obdržal z hotela, a ktoré majú byť súčasťou spisu, nielen že nehľadá, ale ani nespomína a účelovo tvrdí, že si v tomto prípade svoju povinnosť podpísať odovzdanú faktúru nesplnil. 29. „Informatívnu“ faktúru nikdy žalobca na vyúčtovanie neodovzdal. Zároveň odmietol dopustenie sa akéhokoľvek protiprávneho konania, ktoré sa mu kladie za vinu. Nebol osobne prítomný na zúčtovaní a rovnako tak nebol zavolaný na kontrolu zúčtovania. Dokumenty o zúčtovaní nie sú opatrené jeho vlastnoručnými podpismi, čo pochopiteľne vzbudzuje závažné podozrenie, že sú sfalšované. Na faktúre, ktorá mu bola vystavená v hoteli, sa nenachádzalo slovíčko „informatívna“ a takúto faktúru žalobca nikdy neobdržal. Faktúra bola akceptovaná a jej údajnú informatívnosť si nikto nevšimol. Pani F. vo svojom výsluchu uviedla, že ak by boli faktúry nedôveryhodné, tak im ich zo sekcie ekonomiky vrátia, avšak to sa nestalo. Pokiaľ teda ani osoby – zamestnanci žalovaného, ktorí sa dennodenne zaoberajú účtovníctvom a pracujú s faktúrami, nezistili problém, nemohol takýto problém zistiť ani žalobca. Ako pri každej inej zahraničnej pracovnej ceste odovzdal všetky doklady (vlastnoručne podpísané), ktoré mu boli vystavené, a to v origináli. 30. Naďalej spochybňoval priebeh samotného dožiadania. Žiadne dokazovanie (ani v personálnom konaní) nemôže byť bezbrehé, svojvoľné a účelové. Vo vyjadrení žalovaného nie je uvedené číslo
dožiadania, ktoré by sa týkalo jeho veci. Predmetnému disciplinárnemu konaniu predchádzalo iné disciplinárne konanie, ktorého predmetom malo byť údajné neuposlúchnutie pokynu nadriadených o hospodárnosti. Toto konanie však bolo založené na výpovediach nadriadených, v ktorých sa opakovali vyjadrenia ako „nepamätám si kedy“, „nepamätám si obsah“, „nepamätám si, kde“ „nepamätám si komu, ale viem, že jednému z nich“ a podľa názoru žalobcu nebolo preukázané vydanie pokynu nadriadenými. Na uvedené disciplinárne konanie bezprostredne nadviazalo ďalšie disciplinárne konanie, ktoré už „úspešne” vyústilo do prepustenia žalobcu zo služobného pomeru. 31. K nedodržaniu zákonnej lehoty na rozhodnutie o odvolaní proti personálnemu rozkazu žalobca uviedol, že aj v tomto prípade si žalovaný vytvoril vlastné právne konštrukcie, ktoré sú v rozpore so zákonom. Žalovaný tvrdil, že pokiaľ prvostupňový orgán nevyužije zákonom zverenú možnosť rozhodnúť o odvolaní sám, postúpi odvolanie odvolaciemu orgánu a až následným doručením odvolania spolu so stanoviskom prvostupňového orgánu a spisovým materiálom môže tomuto orgánu začať plynúť zákonná lehota. Zákon č. 73/1998 Z. z. však v § 234 ods. 2 jednoznačne hovorí o momente začatia plynutia lehoty ako o dni podania odvolania, nie o dni, kedy bolo odvolanie postúpené odvolaciemu orgánu. Z uvedeného je zrejmé, že lehota na vydanie rozhodnutia o odvolaní nebola dodržaná (a nebola dodržaná ani povinnosť písomne policajta informovať o nedodržaní lehoty na rozhodnutie) a rovnako o skutočnosti, že žalovaný interpretoval relevantný právny predpis spôsobom, ktorý mu aktuálne vyhovoval, čo tiež svedčí o účelovom konaní. 32. Žalovaný nevyužil právo podať dupliku. V. Návrh žalobcu na prerušenie konania 33. Žalobca v návrhu zo dňa 30.09.2024 navrhol, aby správny súd prerušil súdne konanie vedené na správnom súde pod sp. zn. 1S/155/2020 v zmysle § 100 ods. 1 písm. a) SSP až do právoplatného skončenia trestnej veci obžalovaného (žalobcu). 34. Uviedol, že na Mestskom súde Bratislava I prebieha v trestnej veci obžalovaného (žalobcu) súdne konanie vedené pod sp. zn. 6T/106/2022, v ktorom bol žalobca rozsudkom zo dňa 22.06.2023 neprávoplatne uznaný vinným zo spáchania prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Proti uvedenému rozsudku podal žalobca odvolanie a vec je momentálne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1To/20/2024, avšak ku dnešnému dňu nie je o nej právoplatne rozhodnuté. S poukazom na § 100 ods. 1 písm. a) a § 131 SSP je správny súd viazaný rozhodnutím príslušným orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, je konanie potrebné prerušiť do času, kým nebude právoplatne rozhodnuté vo veci, v ktorej je žalobca obžalovaný. VI. Konanie na správnom súde a posúdenie podstatných právnych argumentov 35. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 151/2022 Z. z.“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej aj len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/155/2020 bola v súlade s platným a účinným rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 6S Správneho súdu v Bratislave a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-1S/155/2020. 36. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 29.10.2024 za účasti právneho zástupcu žalobcu, ktorý zároveň ospravedlnil neúčasť žalobcu na pojednávaní.
37. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 29.10.2024 zotrval na podanej žalobe, ako aj na podanom návrhu na prerušenie konania. Krátkou cestou preložil správnemu súdu podanie s názvom: „Odborné vyjadrenie“ zo dňa 12.04.2023, v ktorom je uvedené, že pán F. C. sa pokúsil štandardnými nástrojmi prečítať QR kód na faktúre č. 8786, avšak neúspešne a neúspešne skončili aj ďalšie snahy o prečítanie QR kódu. Súčasne z daného odborného vyjadrenia možno vyvodiť, že doklad (faktúra) bol vystavený v čase, ktorý je uložený v QR kóde. 38. Podľa § 493e SSP, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 39. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 40. Podľa § 189 ods. 1 písm. c) zákona č. 73/1998 Z. z., služobný pomer sa končí prepustením. 41. Podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. 42. Podľa § 194 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť písomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je neplatné; pri prepustení z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. b) a c) sa v odôvodnení rozhodnutia o prepustení uvedú len závery rozhodnutia lekárskej komisie alebo závery posudku služobného klinického psychológa. 43. Podľa § 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z., ak bol policajt prepustený z dôvodov uvedených v § 192 ods. 1 písm. c) až g), možno skončiť služobný pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení. 44. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 45. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. 46. Podľa § 234 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., odvolací orgán je povinný rozhodnúť o odvolaní bezodkladne, spravidla do 60 dní odo dňa podania odvolania, a to po predchádzajúcom prerokovaní v poradnej komisii, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak nemôže odvolací orgán rozhodnúť o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania, je povinný o tom policajta písomne vyrozumieť. 47. Správny súd v prvom rade uvádza, že zákonná definícia dôvodu prepustenia podľa § 192 ods. § 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z. vyžaduje kumulatívne naplnenie oboch domnienok, a to, porušenie služobnej povinnosti alebo služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/175/2015 zo dňa 14.12.2016). Odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k prepusteniu príslušníka Policajného zboru musí smerovať ku konkrétnym okolnostiam zisteným v jednotlivom prípade. 48. V režime zákona č. 73/1998 Z. z. sám zákonodarca ponechal na správnom orgáne, aby posúdil, či konkrétne konanie policajta je takej intenzity, že napĺňa pojmový znak „porušenia služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom alebo služobnej disciplíny“. Možno teda hovoriť o správnej úvahe, respektíve voľnej úvahe správneho orgánu vyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu,
ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. V zákone č. 73/1998 Z. z. zákonodarca explicitne nedefinuje, čo pokladá za zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, z ktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v každom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Zákon č. 73/1998 Z. z. síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o prepustení policajta zo služobného pomeru pre zvlášť hrubé porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať oporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových zistení. V prípade prepustenia zo služobného pomeru je tak posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti predmetom správneho uváženia správnych orgánov. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. Na vstup do tohto tolerančného pásma by mal žalobca jednoznačne vyvrátiť právne východiská žalovaného správneho orgánu - argumentačne jednoznačne preukázať vybočenie z medzí a hľadísk ustanovených zákonom (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžk/45/2020 zo dňa 26.08.2022). 49. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov nepochybili a vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu si zaobstarali všetky potrebné dôkazy. Zároveň je potrebné uviesť, že žalobca v konaní žiadnym spôsobom nevyvrátil právne a skutkové východiská žalovaného – žalobca sa v samotnom správnom konaní obmedzil na konštatovania, že s návrhom nesúhlasí, avšak na podporu svojej argumentácie nepredložil žiadne skutočnosti, ktoré by právne relevantne vyvrátili závery žalovaného. 50. K námietke žalobcu, že k skutku nemohlo dôjsť dňa 05.04.2019, keďže v daný dátum bol žalobca celý deň (od 07:00 hod. do 22:30 hod.) u ministerky zdravotníctva a v tento deň žiadne doklady zo zahraničnej pracovnej cesty nikomu nepredkladal, správny súd uvádza, že z personálneho rozkazu ako aj z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol prepustený na tom základe, že v úmysle získať neoprávnený prospech predložil na zaúčtovanie do pokladne odboru účtovníctva sekcie ekonomiky nepravú (informatívnu faktúru) za ubytovanie. Tu správny súd vychádzajúc z administratívneho spisu poukazuje na to, že v administratívnom spise sa nachádza správa zo zahraničnej služobnej cesty zo dňa 25.03.2019, ktorú žalobca predložil a spracoval vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty v dňoch 03.03.2019 do 09.03.2019, pričom táto správa bola predložená za žalobcu aj za kolegu Hotového. V správe je uvedené, že zahraničnej pracovnej cesty sa zúčastnili policajti odboru dopravnej ochrany: osobný vodič – por. A. B. C. a sprievodný vodič B. F. G. H.. Dátum 05.04.2019 sa nachádza na tejto správe v časti schválenia tohto vyúčtovania zahraničnej pracovnej cesty. Žalovaný tak do napadnutých rozhodnutí zapracoval dátum 05.04.2019, teda dátum, v ktorom bolo vyúčtovanie schválené, pričom však správa bola vypracovaná k 25.03.2019. Dátum 05.04.2019 tak nebol samoúčelný, má svoje opodstatnenie a aj keď možno konštatovať, že pre odstránenie pochybností mohol žalovaný uviesť dátum 25.03.2019 a nie 05.04.2019, nejedná sa o vadu, ktorá by spôsobila nezákonnosť napadnutých rozhodnutí. Danú žalobnú námietku tak správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. 51. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu, ktorou namietal, (i) že nebolo zrejmé, na základe čoho sú faktúry označované ako informatívne a žalovaným sa uvedenou námietkou nevysporiadal, (ii) na žiadnej faktúre sa nenachádza jeho podpis a (iii) v celom spise sa nenachádza jeho podpis (a to buď absentuje, alebo je sfalšovaný). 52. Po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí správny súd uvádza, že správne orgány oboch stupňov sa dostatočným spôsobom zaoberali aj „informatívnou“ faktúrou. V prvom rade správny súd uvádza, že do času vydania personálneho rozkazu žalobca žiadnu relevantnú námietku nevzniesol, pretože ním produkované dôkazy sa obmedzili výlučne na konštatovanie o nesúhlase vedeného konania. V napadnutom rozhodnutí sa s danou námietkou žalovaný dostatočne vysporiadal, a to napríklad na strane 4 a 5 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, kde žalovaný poukázal na tzv. informatívnu faktúru. Žalovaný dostatočným spôsobom vysvetlil, na podklade čoho boli faktúry považované za informatívne.
53. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že na žiadnej faktúre sa nenachádza jeho podpis, správny súd poukazuje na to, že absencia podpisu žiadnym spôsobom nespôsobuje nezákonnosť konania a podpis možno považovať za formálnu skutočnosť. Podstatným je, že na základe vykonaného dokazovania dospel žalovaný k skutku tak, ako bol uvedený v napadnutých rozhodnutiach. V prípade, ak žalobca namietol, že v celom spise sa nenachádza jeho podpis, a tento je buď sfalšovaný, alebo absentuje, správnemu súdu nie je zrejmé, aký následok nezákonnosti by mal byť týmto tvrdením preukázaný. Žalobca namietol, že sa jeho podpis nenachádza ani na plnomocenstve, ktoré mal údajne vystaviť I. I. F., ani na vyúčtovaní zahraničnej pracovnej cesty, ani na pokladničnom doklade č. 39048 (na základe ktorého mal obdržať preddavok na služobnú cestu) a č. 39798 (na základe ktorého mal vrátiť do pokladne 714,15 eur), avšak tu správny súd uvádza, že konanie týkajúce sa získania preddavku nie je predmetom tohto konania a zároveň žalobca nikdy nenamietol získanie tohto preddavku. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že jeho podpis mal byť sfalšovaný, žalobca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, a preto je táto námietka len v sfére hypotéz. 54. Žalobca tiež namietal, že si orgány verejnej správy zaobstarali dôkazy prostredníctvom komunikácie policajnej pridelenkyne s hotelom. Žalobcovi nebolo zrejmé, na akom právnom základe policajná pridelenkyňa požadovala uvedené informácie, a to v prípade, ak boli v hoteli ubytovaní ako súkromné osoby. Zároveň namietal, že v spise sa nenachádza list alebo mail, ktorým policajná pridelenkyňa hotel oslovila. V súvislosti s uvedenými námietkami žalobcu správny súd poznamenáva, že administratívne (správne) konanie je podstatne neformálnejšie ako trestné konanie a riadi sa inými právnymi predpismi, a teda aj v rámci dokazovania môže správnym orgánom na rozdiel od orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov v trestnom konaní, postačovať iný okruh dôkazov na vyvodenie administratívnej než trestnoprávnej zodpovednosti. Sankciu za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nie je možné stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. Zákonné predpoklady prepustenia musia byť splnené v čase rozhodovania o prepustení a nie sú závislé od výsledku prípadného trestného konania, keďže porušenie služobnej prísahy, resp. služobnej povinnosti nemusí nutne dosahovať intenzitu trestného činu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/14/2021 zo dňa 17.02.2023). Žalovaný tak v konaní nepochybil, ak požiadal o dôkazy aj prostredníctvom policajnej pridelenkyne. Súčasne správny súd uvádza, že žalobca mylne zastával názor, že „policajná pridelenkyňa žiadala informácie o ubytovaných hosťoch, o to viac, keď tak boli ubytovaní ako súkromné osoby.“ Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca spolu s kolegom Hotovým boli v rozhodnom čase na služobnej ceste, neboli v zahraničí ako súkromné osoby a na túto služobnú cestu im boli poskytnuté peňažné prostriedky zo strany žalovaného – náklady si žalobca s kolegom neuhrádzali ako súkromné osoby. Žalobca spolu s kolegom boli na zahraničnej služobnej ceste ako príslušníci PZ a nie ako súkromné osoby, a preto nemožno konštatovať zásah do ich práv ako súkromných osôb. 55. Čo sa týka komunikácie policajnej pridelenkyne s hotelom, tu správny súd uvádza, že v administratívnom spise sa nachádza: (i) dožiadanie zo dňa 27.06.2019, ktorým žalovaný požiadal Úrad policajného pridelenca vo Viedni o získanie stanoviska a dokumentov k objasneniu konania voči žalobcovi, (ii) e-mailová komunikácia medzi I. J. (v mene Úradu policajného pridelenca) s hotelom, a to v dátumoch od 14.07.2019 do 17.07.2019, (iii) zaslanie odpovede zo dňa 17.07.2019, ktorou Úrad policajného pridelenca oznámil žalovanému stanovisko hotela v znení: „Potvrdzujeme, že pán F. H. G. bol našim hosťom od 03. 03 do 08. 03.2019. Išlo o ubytovanie v dvojposteľovej izbe – č. 401. Ubytovaný bol spoločne s pánom B. C.. Obaja páni požiadali dámy na recepcii o vystavenie dvoch informačných účtov – jeden na meno K. G. H. a druhý na meno C.. Nie je nám známe, z akého dôvodu to žiadali. Posielame aj účet č. 8786 s QR kódom vo výške 2.169,40 eur, ktorý bol zaplatený v hotovosti.“ V administratívnom spise sa tak nachádzajú doklady preukazujúce komunikáciu medzi Úradom policajného pridelenca a hotelom, a preto je námietka žalobcu, že sa v spise nenachádza mail alebo list, nedôvodná. Správny súd zároveň uvádza, že žalovaný požiadal o súčinnosť Úradu policajného pridelenca aj za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci. Súčasne neobstojí ani ďalšia námietka žalobcu, že odpoveď hotela nekorešponduje s otázkami – podľa správneho súdu bolo na hoteli, akým spôsobom odpovie – čo je však podstatné, hotel predostrel žalovanému všetky relevantné skutočnosti a tieto hodnoverne podložil. 56. K námietke žalobcu, prečo v prípade, ak mal konajúci policajt podozrenie, že došlo k spáchaniu trestného činu, neuviedol dané skutočnosti orgánom činným v trestnom konaní, ale vec vyšetroval sám, správny súd uvádza, že je potrebné odlišovať trestné konanie a konanie vo veci služobného
pomeru. Služobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V personálnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nemusia svojou formou postačovať pre účely trestného konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/18/2013 zo dňa 16.04.2014 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/22/2021 zo dňa 02.02.2022). 57. Po preskúmaní administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že orgán verejnej správy, za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci, s prihliadnutím aj na neformálnosť konania, postupoval v súlade so zákonom č. 73/1998 Z. z. a žalobca v rámci konania nevyprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by relevantne spochybnil závery žalovaného. 58. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku nedodržania zákonných lehôt. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že odvolanie žalobcu bolo doručené dňa 23.01.2020, pričom napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 29.04.2020. Možno súhlasiť so žalobcom, že neboli dodržané lehoty na rozhodnutie podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., avšak tu je potrebné poukázať na to, že sa jedná o procesnú lehotu, ktorej nedodržanie nemá za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalovaný o podanom odvolaní nerozhodol v lehote 60 dní od podania opravného prostriedku podľa § 243 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., uvedené konanie bez ďalšieho nemohlo mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pretože samotné uplynutie poriadkovej lehoty na možnú nezákonnosť rozhodnutia nestačí. Formálne zopakovanie odvolacieho konania vo veci prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ výlučne za účelom vydania rozhodnutia o odvolaní do 60 dní odo dňa podania odvolania by v tomto prípade, t. j. v prípade zhojenia procesného postupu žalovaného nepredstavovalo pre žalobcu reálnu možnosť priaznivejšieho rozhodnutia. V správnom súdnictve sa napadnuté rozhodnutie nezrušuje len z dôvodu, aby sa zopakoval proces a odstránili sa formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. 59. Zákonná úprava služobného pomeru príslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany než je to u zamestnancov v pracovnom pomere a kladie na nich vyššie nároky a požiadavky na čestnosť a rešpektovanie zákona (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/18/2014 zo dňa 30.04.2015). Z vyššie uvedených dôvodov, ako aj z odôvodnenia správnej úvahy zo strany správnych orgánov vo vzťahu k naplneniu dôvodov pre prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, považoval správny súd záver žalovaného o spáchaní vytýkaného skutku žalobcom tak, ako je uvedené v napadnutých rozhodnutiach, za dôvodný a s poukazom na to za rovnako dôvodný aj záver o naplnení predpokladov na jeho prepustenie zo služobného pomeru príslušníka PZ z dôvodu porušenia služobnej prísahy zvlášť hrubým spôsobom v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z., v dôsledku čoho by jeho ponechanie v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. 60. K odbornému vyjadreniu, ako aj k ďalším tvrdeniam, uvedeným žalobcom na pojednávaní, správny súd uvádza, že ani tieto nemali vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z obsahu odborného stanoviska, predloženého žalobcom na pojednávaní, nie je zrejmý záver o tom, že sa žalobca nedopustil konania tak, ako to bolo vyhodnotené v napadnutých rozhodnutiach. Z predloženého odborného stanoviska možno vyvodiť len nemožnosť prečítania QR kódu, bez akejkoľvek relevancie ku konaniu žalobcu. Následne tvrdenia žalobcu o spáchaní trestného činu zo strany pracovníčky hotela taktiež vyhodnotil správny súd ako nedôvodné a všeobecné a argumentáciu žalobcu o jeho nepozornosti za bezpredmetnú. Ako totižto vyplýva z administratívneho spisu, žalobca tento administratívny spis mal k dispozícii, vedel o skutku, ktorý sa mu kládol za vinu a v prípade, ak sa jednalo len o „nepozornosť“, mal dostatočný časový priestor na nápravu tejto nepozornosti, čo však žalobca nevykonal. 61. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná. Nad rozsah žalobných bodov správny súd posudzoval, či v konaní pred orgánom verejnej správy nedošlo k niektorej z vád vymedzených v § 195 písm. a) až e) SSP, pričom správny súd konštatuje, že nezistil ani niektorú z týchto vád, ktoré by odôvodňovali postupovať v zmysle § 196 SSP a následne by mohli viesť k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia. Z týchto dôvodov správny súd nevyhovel žalobe a túto podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú. 62. Správny súd preskúmal aj návrh žalobcu na prerušenie konania a dospel k záveru o jeho nedôvodnosti, a preto ho zamietol. Tu správny súd uvádza, že konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru príslušníka PZ je samostatným konaním a postih za porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti nemožno stotožňovať s trestnoprávnou zodpovednosťou. V tejto súvislosti správny súd odkazuje na ustálené závery kasačného súdu (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/18/2013 zo dňa 16.04.2014 alebo rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/22/2021 zo dňa 02.02.2022 a iné), ktorý opakovane uviedol, že konanie o služobnom pomere a trestné konanie sú dve samostatné konania, pričom pre konanie vo veci prepustenia zo služobného pomeru nie je rozhodujúci výsledok trestného konania v tom zmysle, či žalobca bude uznaný vinným zo spáchania skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. V konaní o prepustení zo služobného pomeru je postačujúce preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie príslušného policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Tiež je potrebné uviesť, že služobný orgán je v zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. kompetentný v personálnych veciach konať samostatne a nemá povinnosť prerušiť konanie za účelom vyčkania na výsledok trestného konania. Disciplinárna zodpovednosť je oveľa širšia ako zodpovednosť trestnoprávna. Administratívne konanie sa od trestného konania odlišuje okrem iného aj väčšou neformálnosťou procesu a podstatne voľnejšou procesnou úpravou dokazovania. V personálnom konaní možno použiť ako dôkazy aj dôkazné prostriedky, ktoré nemusia svojou formou postačovať pre účely trestného konania. 63. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 64. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 65. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.