Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/266/2019 1019201627 09. 05. 2024 JUDr. Vladimíra Slobodová, LL.M ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201627.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vladimíry Slobodovej LL.M a členiek senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a Mgr. Jany Ondrejkovej v právnej veci žalobcu: S.M.S., spol. s r.o., so sídlom Pionierska 423, Dubnica nad Váhom, IČO: 31 610 811, zastúpený: Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/ A, Bratislava, IČO: 50 567 942 proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/a, Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Rzž-107/2019, č. 08680/2019-1050-32330 zo dňa 24. mája 2019, rozhodnutia ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 19306/2019-2061-54222 zo dňa 19. septembra 2019 a opatrenia - stanoviska Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 016259/2019-OKOZ-0076135 zo dňa 20. mája 2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 19306/2019-2061-54222 zo dňa 19. septembra 2019 a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. III. Ďalšiemu účastníkovi súd právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca bol držiteľom povolenia obchodovať s výrobkami obranného priemyslu číslo P008/2016-1050, číslo rozhodnutia Po10/2016-1050, zo dňa 21. marca 2016 (ďalej len „žalobca“). Žalobca doručil žalovanému dňa 07.12.2018 žiadosť, zaregistrovaná pod č. 15805/18, o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu - výrobky obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM 4,5,6) v množstve 1 512 ks + 1 služba a cene XX.XXX.XXX eur z územia Slovenskej republiky na územie Ugandy pre zahraničného užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy (ďalej len „žiadosť o udelenie vývoznej licencie“) podľa 20 písm. b) zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOVOP“). 2. Žalovaný pred rozhodnutím požiadal o vyjadrenie sa k žiadosti okrem iného aj Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ďalší účastník konania“ alebo „MZVaEZ“), ktorý bol povinný sa k žiadosti vyjadriť podľa § 17 ods. 1 ZOVOP. Žalovaný rozhodnutím č. R-P-235/2018, číslo: 25229/2018-1050-69687 zo dňa 21.12. 2018 prerušil konanie na dobu neurčitú na základe žiadosti ďalšieho účastníka konania, rovnako mu predĺžil lehotu na vyjadrenie
sa. Ďalší účastník konania oznámil žalovanému listom č.016259/2019-OKOZ-0076135 zo dňa 20. mája 2019 svoje stanovisko ( ďalej len „stanovisko“ alebo „stanovisko MZVaEZ“) s odôvodnením že: „zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením predmetnej licencie. Realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ 2008/944/SZBP, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu“ (ďalej len „Spoločná pozícia“). Záporné vyjadrenie je pre žalovaného záväzné v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP. 3. Žalovaný zamietol žiadosť žalovaného o udelenie vývoznej licencie z dôvodu: „zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky“ (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodnutím č. Rzž-107/2019, č. 08680/2019-1050-32330 zo dňa 24. mája 2019, proti ktorému podal žalobca rozklad. Žalobca doručil dňa 01. júla 2019 žalovanému žiadosť o nariadenie ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, dva krát vzniesol námietky o predpojatosti člena Stálej osobitnej komisie A. B. pre konanie o rozklade, lebo sa ako zamestnanec ďalšieho účastníka konania podieľal na vydaní stanoviska. Žalovaný dva krát zamietol námietku o predpojatosti. 4. Minister hospodárstva Slovenskej republiky rozhodnutím č. 19306/2019-2061-54222 zo dňa 19. septembra 2019 zamietol rozklad žalobcu v celom rozsahu potvrdiac prvostupňové rozhodnutie (ďalej len ako „druhostupňové rozhodnutie“). II. Žaloba 5. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou na Krajskom súde v Bratislave ( ako správnom súde) domáhal preskúmania zákonnosti stanoviska ďalšieho účastníka konania a zákonnosti prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia odvolávajúc sa na § 191 ods. 3 písm. a) a b) SSP. Žalobca žiada zrušiť stanovisko MZVaEZ podľa § 27 ods. 1 SSP aj obe rozhodnutia a priznať mu plnú náhradu trov konania. Žalobca považuje rozhodnutia a stanovisko MZVaEZ za nezákonné z dôvodov, že: 1) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov; ďalej len „SSP“); 2) je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§191 ods. 1 písm. d) SSP); 3) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§191 ods. 1 písm. f) SSP); 4) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§191 ods. 1 písm. g) SSP). 6. Žalobca k veci uviedol, že vykonáva zahraničnoobchodnú činnosť s výrobkami obranného priemyslu. Rozhodnutím č. 13982/2019-1050 zo dňa 20. februára 2019 mu žalovaný udelil licenciu č. D1902/0014 na dovoz časti výrobkov obranného priemyslu zo Srbska, ktoré mali byť následne vyvezené do Ugandy na základe licencie, ktorá bola predmetom žiadosti, dovozná licencia bola udelená na základe súhlasného stanoviska ďalšieho účastníka konania. Žalobca dňa 7. decembra 2018 podal žiadosť o udelenie vývoznej licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu (špecifikované bode 1 odôvodnenia tohto rozsudku), ďalší účastníka konania dal negatívne stanovisko k žiadosti z zahraničnopolitického dôvodu. Po vznesení rozkladu voči prvostupňovému rozhodnutiu žalovaný dva krát zamietol námietky žalobcu na predpojatosť člena Stálej osobitnej komisie pre konanie o rozklade, A. C. B., lebo sa ako riaditeľ Odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu podieľal na vydávaní stanoviska ďalšieho účastníka konania. Žalobca osobitnými podaniami doplnil žalovanému nové skutočnosti - konkrétne dňa 31. júla 2019 poukázal na to, že príslušný orgán Českej republiky dňa 22. júla 2019 povolil českému obchodníkovi vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy a podaním doručeným dňa 1. augusta 2019, že príslušný orgán Bulharskej republiky dňa 18. júla 2019 povolil bulharskému obchodníkovi vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy, doručil žalovanému aj kópie oboch licencií. 7. Žalobca namieta nesprávne právne posúdenie veci u prvostupňového rozhodnutia i stanoviska a že z § 42 ods. 3 ZOVOP ani zo žiadneho iného ustanovenia nevyplýva možnosť pre ďalšieho účastníka vydať neodôvodnené stanovisko. Záväzné stanovisko musí obsahovať také dôvody, aby bolo v ich rozsahu preskúmateľné (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 06. marca 2012). Žalobca namieta aj neodôvodnenie druhostupňového rozhodnutie, lebo sa v ňom rozkladová komisia nezaoberá potrebou odôvodnenia stanoviska a z ničoho nevyplýva, že by sa nevyžadovalo odôvodnenie stanoviska. Nesprávne posúdenie vidí v chybnom výklade § 42 ods. 3 ZOVOP, žalovaný nesprávne akceptoval neodôvodnené stanovisko a založil na ňom svoje rozhodnutie, čím dospel k nesprávnemu právnemu záveru. 8. Žalobca namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia z dôvodu absencie odôvodnenia negatívneho stanoviska, lebo v stanovisku sa uvádza, že realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ 2008/944/SZBP, ale absentujú dôvody, pre ktoré by tento rozpor mal byť daný a absentuje aj správna úvaha. Žalobca na žiadosť ďalšieho účastníka doložil podklady ešte
pred jeho písomným vyjadrením sa k jeho žiadosti, konkrétne doložil potvrdenie pravosti certifikátu konečného užívateľa, vo forme listu zo dňa 14. februára 2019 od Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy. Na žiadosť ďalšieho účastníka zorganizoval stretnutie zástupcov Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy a Veľvyslanectva SR v Nairobi a ugandská strana potvrdila, že tovar nebude reexportovaný. Právo na odôvodnenie je súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR; II. ÚS 410/06). Podľa žalobcu neexistujú preukázateľné dôvody domnievať sa, že existuje riziko rozporu s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ 2008/944/SZBP. Neexistujú závery štátnych orgánov ani predstaviteľov Slovenska aj iných krajín, že Uganda je ohrozením regionálneho mieru, bezpečnosti a stability. Odkaz len na kritériá Spoločnej pozície bez uvedenia skutkových okolností nepovažuje za dostatočné odôvodnenie stanoviska a zakladá jeho nepreskúmateľnosť (rozsudok KS v Nitre sp. zn. 11S/2/2014 zo dňa 3. septembra). 9. Žalobca namieta, že skutkový stav vzatý orgánom verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi vzťahujúcimi sa k druhostupňovému rozhodnutiu. Rozkladová komisia vyhodnotila ako zavádzajúci argument žalobcu, že do Ugandy exportujú výrobky obranného priemyslu viaceré členské štáty EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko) súc viazané rovnakými pravidlami ohľadom vývozu výrobkov obranného priemyslu ako Slovenská republika. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa minister vysporiadal k predloženým kópiám vývozných licencií z Českej republiky, Bulharska a Poľska tak, že sa vzťahujú na ľahkú vojenskú techniku, nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov a preto ich nemožno porovnávať s prípadom žalobcu. Toto tvrdenie žalobca napáda z dôvodu, že je to v rozpore s obsahom administratívneho spisu, lebo ním doložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou bola vydaná na tanky T- 55AM1, ktoré nie sú ľahkou vojenskou technikou. Týka sa to aj ním doloženej licencie vydanej českou licenčnou autoritou na kategóriu VM 4 (Bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti). Žalobca ďalej namieta, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by negatívne stanovisko ďalšieho účastníka vyplývalo z charakteristiky výrobkov. V administratívnom spise sa nenachádzajú dôkazy na preukázanie tvrdení z odôvodnenia druhostupňového rozhodnutia, že ďalší účastník postupoval pri vydaní stanoviska zohľadnil i zamietnutie vývozu vojenského materiálu identického charakteru z Českej republiky do Ugandy. Rovnako tam nie sú dôkazy ani k tvrdeniu, že aj Česká republika a Poľsko notifikovali z rovnako závažných dôvodov v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy. Žalobca poukazuje na to, že závery vychádzali zo zistení rozkladovej komisie, ale na druhej strane samotná rozkladová komisia uvádzala, že nie je oprávnená vykonávať nové dôkazy. K procesnému postupu rozkladovej komisie žalobca namietal, že nezobrala do úvahy ním predložené dôkazy o udelených licenciách členskými štátmi. V druhostupňovom rozhodnutí mu absentuje aj správna úvaha ministra. 10. Žalobca ďalej namieta, že konaním žalovaného a ďalšieho účastníka došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy v prvom aj v druhom stupni, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Ich procesný postup je v rozpore s princípom legitímneho očakávania (nález Ústavného súdu SR sp. zn.: PL. ÚS 16/06 zo dňa 24. júna 2009, Nález Ústavného súdu SR sp. zn.: PL ÚS 10/04 zo dňa 6. februára 2008). Žalobca spolupracuje s Ministerstvom obrany a záležitostí veteránov Ugandy už viac ako 15 rokov a Uganda nie je krajinou podliehajúcou embargu OSN ani embargu Európskej únie. Žalobca predložil vyjadrenie B. D. zo dňa 12. júna 2019, ktorý bol v roku 2016 poverený Európskou úniou viesť v Ugande volebnú pozorovaciu misiu a v roku 2018 uskutočnil z poverenia Európskej únie pracovnú misiu na overenie implementácie odporúčaní zo správy pozorovacej misie. Pán D. podpísal vyjadrenie ako poslanec Európskeho parlamentu. Za prejav svojvôle žalovaného považuje to, že vyjadrenie pána D. bolo v odôvodnení druhostupňového rozhodnutia označené za subjektívne. Porušenie princípu legitímneho očakávania spočíva podľa žalobcu v tom, že mu žalovaný udelil dovoznú licenciu na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska výslovne na účel exportu do Ugandy ku konečnému užívateľovi Ministerstvu obrany a záležitostí veteránov Ugandy, ale jeho žiadosť o udelenie vývoznej licencie bola zamietnutá prvostupňovým rozhodnutím. 11. Závažné porušenie ustanovení o konaní je podľa žalobcu aj v nerešpektovaní § 33 ods. ods. 2 Správneho poriadku, lebo obe rozhodnutia boli vydané bez predchádzajúcej výzvy na žalobcu vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhnúť ich doplnenie. Právo účastníka správneho konania na oboznámenie sa podkladmi rozhodnutia zahŕňa prístup k všetkým podkladom správneho rozhodnutia, ktoré správny orgán použil na rozhodnutie (rozhodnutie NS SR zo dňa 13. decembra 2017, sp. zn. 6Sžo/2/2016, publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR 1/2019). Nakoľko mu nebolo umožnené oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, je to dôvod na zrušenia rozhodnutí. Žalobca poukázal na to,
že podľa § 42 ods. 3 písm. b) ZOVOP sa na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 ZOVOP vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s výnimkami, medzi ktoré však nepatrí neumožnenie byť oboznámený s podkladmi pred rozhodnutím. Odvolávajúc sa na ustanovenie § 20 písm. c) ZOVOP doplnil, že ak by mal zachované právo na oboznámenie sa s podkladmi a so záporným stanoviskom ďalšieho účastníka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia, mohol vyhodnotiť riziko neudelenia licencie a využiť zákonnú možnosť späťvzatia žiadosti o vývoznú licenciu. Takto však stratil možnosť udelenia licencie až na dobu troch rokov, lebo bolo vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení vývoznej licencie a žalobca ani nepoznal skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu jeho žiadosti. 12. Závažné porušenie ustanovení o konaní je podľa žalobcu aj v tom, že na druhom stupni sa zúčastnil prejednávania veci vylúčený zamestnanec, lebo boli zamietnuté obe jeho námietky o predpojatosti člena rozkladovej komisie A. C. B., pritom menovaný sa už skôr podieľal v konaní v prvom stupni ako zamestnanec ďalšieho účastníka konania (riaditeľ odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu) na vydaní negatívneho stanoviska. Čiže žalovaný pripustil účasť A. B. v rozkladovej komisii, ktorý následne hlasoval o správnosti stanoviska, na ktorého vydaní sa podieľal. Doložil e- mailovú komunikáciu medzi A. B. a žalobcom na preukázanie, že medzi nimi prebehlo niekoľko osobných stretnutí pred vydaním stanoviska, A. C. B. určoval podmienky potrebné pre ďalšieho účastníka konania, tiež ho informoval o stave posudzovania žiadosti a predpokladanom čase vydania stanoviska. Účasť A. C. B. na príprave stanoviska mu vyplýva z článku 15 Organizačného poriadku Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 34/2017 zo dňa 31. mája 2017 (ďalej len ako „Organizačný poriadok“), že riaditeľ odboru riadi a zodpovedá za činnosť odboru a rozhoduje o veciach, ktoré patria do pôsobnosti ním riadeného odboru. Podľa článku 38 Prílohy č. 2 Organizačného poriadku, odbor odzbrojenia a boja proti terorizmu vedie agendu zahraničnej a európskej politiky SR v oblasti kontroly zbrojenia, odzbrojenia a nešírenia zbraní hromadného ničenia (jadrové, chemické a biologické) a ich nosičov a kontroly obchodovania s výrobkami obranného priemyslu a tovarmi dvojakého použitia. Z týchto všetkých dôvodov je žalobca presvedčený, že A. C. B. nemohol byť členom rozkladovej komisie a mal byť vylúčený z druhostupňového konania. 13. Žalobca ďalej namieta, že odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia nemá základné náležitosti podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, lebo neobsahuje vyjadrenie ministra, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov ani ako použil správnu úvahu a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu aj ohľadom toho, že nebol vyzvaný na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia. Druhostupňový správny orgán nevyhovel jeho žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania, síce rozkladová komisia A. C. B. vypočula a dala mu možnosť sa vyjadriť k stanovisku, čím došlo porušeniu zásady rovnosti strán. Vyjadrenie A. B. mu vyplynulo až z obsahu e mailovej komunikácie medzi tajomníčkou rozkladovej komisie a A. B., ktorý žiadal preložiť zasadnutia rozkladovej komisie, aby sa mohol osobne zúčastniť za čelom vysvetlenia. III. Vyjadrenie žalovaného 14. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. Žalovaný nesúhlasí s námietkou o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP) vzťahujúcej sa k prvostupňovému rozhodnutiu a stanovisku, lebo podriadil zistený skutkový stav pod správnu právnu normu. Ďalší účastník oznámil prvostupňovému správnemu orgánu v stanovisku č. 016259/2019OKOZ-0076135 zo dňa 20.05.2019, že nesúhlasí s udelením licencie zo zahraničnopolitického hľadiska pre rozpor realizácie obchodného prípadu s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície. Podľa žalovaného musí podnikateľský subjekt znášať podnikateľské riziko, lebo tu ide o špecifickú komoditu a obchod s rizikovou krajinou a ďalší účastník prihliadol na 4 a 7 kritérium z čl. 2 spoločnej pozície pri posudzovaní žiadostí o vývoznú licenciu. Žalovaný poukázal na to, že členské štáty zamietnu vývoznú licenciu pri existencii zjavného rizika, že zamýšľaný príjemca by vojenskú technológiu alebo materiál použil na agresiu. Podľa názoru žalovaného ďalší účastník zistil, že súhlasom by došlo k porušeniu zásad plynúcich z medzinárodných zmlúv a on bol povinný nesúhlasné stanovisko rešpektovať ( § 17 ods. 3 ZOVOP). Nesúhlasí s námietkou žalobcu, že sa druhostupňové rozhodnutie nezaoberá potrebou odôvodnenia stanoviska. Žalovaný popiera, že by žalobca nepoznal dôvody záporného stanoviska, lebo v priebehu druhostupňového správneho konania mu minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR reagujúc na jeho žiadosť prehodnotiť zamietavé stanovisko oznámil, že bol počas početných rokovaní na ministerstve osobne informovaný o zápornom stanovisku k žiadosti („z dôvodu poznatkov o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, uvedené závažné dôvody ohrozujú zahraničnopolitické záujmy a medzinárodnú kredibilitu Slovenskej republiky“).
15. Žalovaný nesúhlasí s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k stanovisku, lebo ďalší účastník odôvodnil svoje záporné stanovisko (zahraničnopolitickými dôvodmi a rozporom s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície) a žiaden právny predpis neustanovuje obsahové náležitosti stanoviska. Z týchto dôvodov žalovanému vyplynulo, že „existovalo zjavné riziko zamýšľaného príjemcu použiť vojenskú technológiu alebo materiál na agresiu proti inej krajine alebo na násilné uplatnenie územných požiadaviek a riziko, že sa v kupujúcej krajine zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, resp. že sa opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok“. Žalovaný tvrdí, že uvedené argumenty sú dostatočným zdôvodnením zamietavého stanoviska a on je povinný stanovisko rešpektovať. Záväzné stanovisko by podľa názoru žalovaného nemalo byť podrobnejšie špecifikované, nakoľko informácie by mohli byť predmetom ochrany utajovaných skutočností. V odôvodnení jeho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti stačilo uviesť len, že ide o zahraničnopolitický záujem SR. 16. Žalovaný považuje za nedôvodnú námietku žalobcu, že je skutkový stav vzatý orgánom verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia v rozpore s administratívnym spisom vzťahujúcim sa k druhostupňovému rozhodnutiu. Zo zasadnutia Stálej osobitnej komisie pre konanie o rozklade (ďalej aj ako „rozkladová komisia“) získal informácie uvedené v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí o tom, že Česká republika a Poľsko notifikovali v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EÚ o zamietnutých žiadostiach o udelenie licencií na vývoz do Ugandy z rovnako závažných dôvodov. Rovnako získal informáciu, že žiadosť žalobcu nepredstavuje skutkovo obdobný prípad ako v prípade licencií vydaných Českou republikou, Bulharskom a Poľskom. Zo zasadnutia rozkladovej komisie bola vyhotovená zápisnica č. 3/2019 zo dňa 13.09.2019, ktorá je v administratívnom spise. Nesúhlasí s námietkou, že by v druhostupňovom rozhodnutí nebolo uvedené, z čoho vychádzal záver, že ďalší účastník postupoval pri vydaní stanoviska v súlade so Spoločnou pozíciou a že ďalší účastník pri uplatňovaní Spoločnej pozície zohľadnil i zamietnutie vývozu vojenského materiálu identického charakteru z Českej republiky do Ugandy. Tieto skutočnosti mu vyplynuli z písomnej odpovede ministra zahraničných vecí SR zo dňa 15.08.2019 pre žalobcu, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia odkazoval a písomná odpoveď je aj založená v spise. Čiže má za to, že skutkový stav vychádza z administratívnych spisov. Má za to, že odôvodnil aj posúdenie stanoviska B. D. zo dňa 12.06.2019 za subjektívne. K námietke žalobcu o porušení princípu legitímnych očakávaní, lebo vo februári 2019 mu bola vydaná licencia na dovoz výrobkov obranného priemyslu určená na následný vývoz do Ugandy a očakával vydanie súvisiacej vývoznej licencie, žalovaný odkázal na odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia. Už v ňom uviedol, že ďalší účastník posudzoval licenciu výlučne ako dovoznú licenciu zo Srbska skúmajúc predloženú dokumentáciu len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. Žalovaný neporušil procesné práva žalobcu nevyzvaním ho vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia. Poukázal na to, že o dvoch námietkach zaujatosti vznesených proti A. C. B. rozhodol predseda rozkladovej komisie v druhostupňovom konaní zamietnutím námietok zaujatosti (rozhodnutím č. 19306/2019-2061-42560 zo dňa 16.07.2019 a rozhodnutím č. 19306/2019-2061-45112 zo dňa 29.07.2019) a rozhodol, že A. C. B. nie je vylúčený z prejednávania a hlasovania v rozkladovej komisii v konaniach o rozkladoch žalobcu, lebo nebol preukázaný jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a súčasne sa v tej istej veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. A. B. sa nezúčastnil na prejednávaní a rozhodovaní danej veci na správnom orgáne prvého stupňa ani nevydal záväzné stanovisko. Záporné stanovisko vydala E. D. F. ako generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci MZVaEZ SR. IV. Vyjadrenie ďalšieho účastníka k správnej žalobe 17. Ďalší účastník žiadal podaním doručeným súdu z 09.03.2020 žalobu zamietnuť ako nedôvodnú, nepriznať žalobcovi náhradu trov konania. V licenčnom konaní konanie realizuje vecnú pôsobnosť Ministerstvo hospodárstva SR a § 42 ods. 3 ZOVOP je vo vzťahu k správnemu poriadku lex specialis, preto žalovaný nemôže bližšie uvádzať dôvody o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 ZOVOP. Ustanovenie § 42 ods. 3 ZOVOP cez výnimku zužuje všeobecné požiadavky na obsahové náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Pripustil, že odôvodnenie jeho záporného stanoviska je stručné (presne uvedené v bode 2 odôvodnenia tohto rozsudku), ale podľa jeho názoru je možné z bodov 4. a 7. Spoločnej pozície vyvodiť konkrétne dôvody pre vydanie záporného vyjadrenia. Svoje záporné vyjadrenie odôvodnil poznatkami získanými v rámci výkonu vlastnej odbornej pôsobnosti.
Podľa ďalšieho účastníka je ochrana správnymi súdmi v predmetnej oblasti „značne limitovaná“, lebo zahraničnopolitické záujmy sú mimoprávnou kategóriou. Neposkytnutie písomnosti ostatným stranám za účelom možnosti vyjadriť sa k obsahu nie je v rozpore s právom garantovaným čl. 46 ods. 1 a 2 či čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, ak ide o zahraničnopolitický záujem Slovenskej republiky. Tvrdí, že svoje negatívne vyjadrenie založil na dôvodoch chránených zákonom č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a so žalobcom komunikoval pred vydaním negatívneho stanoviska. Akékoľvek jeho vecné zdôvodnenie záporného stanoviska by bolo v rozpore s účelom § 42 ods. 3 ZOVOP. K námietke žalobcu o nezdôvodnení použitia kritérií 4 a 7 spoločnej pozície odkázal na článok 1 spoločnej pozície, v zmysle ktorej každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu a konkrétne dôvody z kritérií č. 4 a 7 Spoločnej pozície tvoria utajovanú skutočnosť. Spoločná pozícia zaviedla oznamovací a konzultačný mechanizmus pre výmenu informácií pri zamietnutí vývozu zbraní, členské štáty pravidelne aktualizujú v informačnom systéme informácie o zamietnutých žiadostiach o udelenie licencií na vývoz. Informácie žalobcu o povolení vývozu výrobkov obranného priemyslu do Ugandy - kategória VM 4: bomby, torpéda, rakety, riadené strely, iné výbušné zariadenia a nálože, súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti Českou republikou dňa 22.07.2019 a udelení licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy bulharským orgánom dňa 18.07.2019 nepovažuje za relevantné vo vzťahu k prejednávanej veci, lebo nejde o totožné druhy výrobkov. Ďalší účastník na svoju obranu uviedol, že si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie záporného vyjadrenia a zistil skutočný stav za súčinnosti s inými štátnymi orgánmi. V. Replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného 18. Žalobca zotrval na tom, že je záväzné stanovisko má formu rozhodnutia (rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 6.3. 2012 ) odvolávajúc sa na obsah rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Dôvodom na absenciu odôvodnenia v stanovisku nemôžu byť utajované skutočnosti, lebo všetci jeho predstavitelia majú urobenú bezpečnostnú previerku. Absencia odôvodnenia stanoviska je v rozpore s princípmi dobrej verejnej správy, spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Uganda nepatrí medzi štáty, s ktorými je zakázané obchodovať s výrobkami obranného priemyslu. Žalovaný neuviedol ani jeden dôkazný prostriedok, že existuje v Ugande zjavné riziko, že zamýšľaný príjemca by vojenskú technológiu alebo materiál, ktoré sa majú vyviesť, použil proti inej krajine alebo na násilné uplatnenie územných požiadaviek, resp. že existuje riziko, že sa v Ugande zmení použitie alebo cieľ vojenskej technológie alebo materiálu. K týmto skutočnostiam sa dôkazy v administratívnom spise nenachádzajú. Žalobca nepopiera osobné stretnutia a rozsiahlu komunikáciu s ďalším účastníkom, ale práve z týchto stretnutí vyplýva, že žalobca splnil všetky požiadavky určené ďalším účastníkom, napr. potvrdenie pravosti certifikátu končeného užívateľa, zorganizovanie stretnutia zástupcov Ministerstva obrany a záležitostí veteránov Ugandy a Veľvyslanectva SR v Nairobi. Konkrétne požiadavky pritom boli od A. C. B. ako riaditeľa Odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu, ktorý bol na rokovaniach prítomný. Namieta však, že osobné stretnutia, emaily či rozhovory nenahradia zákonné náležitostí stanoviska. Pokiaľ ďalší účastník disponoval poznatkami o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, tak o tom neinformoval členské štáty EÚ alebo partnerské krajiny NATO, lebo niektoré iné členské štáty EÚ a NATO (Česká republika, Poľsko, Bulharsko) export výrobkov obranného priemyslu do Ugandy umožňovali. 19. Žalobca poukazuje na to, že v administratívnom spise je síce zápisnica č. 3/2019 zo dňa 13. septembra 2019 zo zasadnutia rozkladovej komisie (ďalej len „Zápisnica č. 3/2019“), ale v podstate ide o kópiu druhostupňového rozhodnutia. V administratívnom spise sa však nenachádza žiadny dôkazný prostriedok vykonaný ministrom hospodárstva ako správnym orgánom, ktorým by zaobstaral dôkazy, že Česká republika, Poľsko alebo Bulharsko oznámili členským krajinám, že zamietli vývozné licencie na vývoz do Ugandy. Na druhej strane mal druhostupňový správny orgán k dispozícii dôkazy, že členské krajiny ako Česká republika, Bulharsko a aj Poľsko v rovnakom období roku 2019 povolilo vývoz vojenského materiálu do Ugandy, v administratívnom spise sa nachádzajú licencie o vývoze. Vydanie dovoznej licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska s následným reexportom do Ugandy v rovnakom obchodnom prípade a následné negatívne Stanovisko a zamietnutie vývoznej licencie v rovnakej veci považuje za porušenie zásady legitímnych očakávaní. Žalovaný mu vydal za posledných 10 rokov 15 rozhodnutí o udelení vývoznej licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu do Ugandy a preto mu mala byť daná možnosť v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku vyjadriť sa
k podkladu rozhodnutia, lebo záporné stanovisko má pre neho následok nemožnosť žiadať žalovaného nasledujúce tri roky (§ 20 písm. c) ZOVOP) o vývoznú licenciu, resp. dovoznú licenciu na výrobky obranného priemyslu s reálnou možnosťou jej udelenia. Ak by ho vyzval žalobca na vyjadrenie sa pred vydaním rozhodnutia, mohol odvrátiť tieto negatívne dôsledky využijúc možnosť zobrať späť návrh na vydanie vývoznej licencie. Žalobca ďalej namietal odôvodnenie druhostupňového správneho orgánu aj sa žalovaný nevysporiadal s dôkazmi, že E. D. F. (ako generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci ) stanovisko sama nevypracovala, podklady pripravili podriadení zamestnanci z odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu na čele s riaditeľom A. C. B.. VI. Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniu ďalšieho účastníka 20. Žalobca zotrval na svojej žalobe v celom rozsahu. Stanovisko ďalšieho účastníka konania má formu rozhodnutia, lebo obsahuje konštitutívny a záväzný prvok pre iné subjekty, preto musí obsahovať odôvodnenie ( rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžp/3/2012 zo dňa 06.03.2012) aplikujúc správny poriadok ako lex generalis. Nesúhlasí, aby sa na odôvodnenie stanoviska použil § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, lebo ten sa vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Odôvodnenie stanoviska je založené na stručných a nepresných dôvodoch, len citácia zákonných ustanovení nie je dostatočným odôvodnením ( rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Sž 27/1999, rozhodnutie NSS ČR, Boh. A 2948/23). Ďalší účastník až v rámci argumentácie v súdnom konaní spomína utajované skutočnosti a zahranično-politické záujmy SR, ale pokiaľ existujú skutočnosti podliehajúce režimu zákona o utajovaných skutočnostiach ako podklad pre rozhodnutie, musí byť zabezpečená reálna preskúmateľnosť týchto rozhodnutí ( nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 308/2011). VII. Konanie na správnom súde 21. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „súd“, „správny súd“), na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-5S/266/2019. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti pridelená do senátu 3S správneho súdu. VIII. Pojednávanie 22. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie rozhodol vo veci na pojednávaní dňa 09.05.2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v neprítomnosti účastníkov konania. Právny zástupca žalobcu súdu podaním zo dňa 02.05.2024 oznámil, že na pojednávaní netrvá, o čom boli upovedomení aj ostatní účastníci konania, na pojednávanie sa nikto z účastníkov konania nedostavil. IX. Relevantná právna úprava 23. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov ( ďalej len „SSP“) v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 24. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
25. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 26. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, opatrením orgánu verejnej správy je správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté, 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa §27 ods. 1 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v konaní pred správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c). 29. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOVOP“), ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60 dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstva obrany, Slovenskú informačnú službu a Národný bezpečnostný úrad. 30. Podľa § 17 ods. 2 ZOVOP, orgány uvedené v odseku 1 a Slovenská informačná služba sú povinní sa k žiadosti vyjadriť do 30 dní odo dňa jej doručenia. 31. Podľa § 17 ods. 3 ZOVOP , vyjadrenia orgánov uvedených v odseku I majú pre ministerstvo hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter okrem záporného vyjadrenia ministerstva zahraničných vecí k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktoré je pre ministerstvo hospodárstva záväzné. 32. Podľa § 20 písm. b) ZOVOP, ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť o udelenie licencie, ak je to odôvodnené zahraničnopolitickými alebo bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky alebo je to v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná. 33. Podľa § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, na rozhodovanie o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť podľa § 11 a na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20, rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie globálnej transferovej licencie podľa § 25 ods. 6 a rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie individuálnej transferovej licencie podľa § 26 ods. 7 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s odchýlkou, že odôvodnenie rozhodnutia o tom, že sa žiadosť q udelenie vývoznej licencie zamieta, obsahuje iba skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky. 34. Podľa § 21 ods.1,3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov, (1) Správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. (3) Ústne pojednávanie je neverejné, pokiaľ osobitný zákon alebo správny orgán neustanovia inak. 35. Podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. 36. Podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku, z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu (§ 9) je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie. 37. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
38. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 39. Podľa § 191 ods. 1 SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. X. Právne posúdenie veci správnym súdom 40. Vecne a miestne príslušný správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy a orgánu verejnej správy nižšieho stupňa preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúceho vydaniu prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 41. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. Rzž-107/2019, č. 08680/2019-1050-32330 zo dňa 24. mája 2019, rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 19306/2019-2061-54222 zo dňa 19. septembra 2019 a stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. 016259/2019-OKOZ-0076135 zo dňa 20. mája 2019. Úlohou správneho súdu nie je podľa ustálenej súdnej judikatúry (napr. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II.ÚS 127/07-21 alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/5/2009, sp. zn. 8Sžo/547/2009) pri výkone správneho súdnictva nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že zamietol žalobcovi žiadosť o udelenie vývoznej licencie výrobkov obranného priemyslu a služby podľa prílohy (VM 4,5,6) v množstve 1 512 ks + 1 služba a cene XX.XXX.XXX eur zo Slovenskej republiky do Ugandy pre konkrétne určeného zahraničného užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy z dôvodu negatívneho stanoviska ďalšieho účastníka konania a druhostupňový správny orgán potvrdil rozkladom napadnuté prvostupňové rozhodnutie. 42. Správny súd sa postupne vyporiadal s podstatnými žalobnými námietkami žalobcu. Súd dal za pravdu žalobcovi v jeho žalobnej námietke, že druhostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§191 ods. 1 písm. d) SSP). Primárne vychádzal z návrhu žalobcu preskúmať v zmysle § 27 ods. 1 SSP aj zákonnosť stanoviska ďalšieho účastníka konania ako opatrenia orgánu verejnej správy ako skôr vydaného rozhodnutia majúceho charakter záväzného zákonného podkladového rozhodnutia pre prvostupňové rozhodnutie, lebo ho nebolo možné preskúmať správnym súdom samostatne podľa § 6 ods. 2 SSP. Záväzné stanovisko tu má osobitné postavenie, lebo podľa názoru súdu nie je samostatným rozhodnutím v správnom konaní, ale jeho obsah ( nesúhlas) je záväzným pre výrokovú časť rozhodnutia žalovaného. Vzhľadom na obsah námietok sa súd najprv vysporiadal s tým, či ďalší účastník postupoval pri odôvodňovaní svojho stanoviska správne podľa § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP ako zákona lex specialis. Súd vychádzal z paragrafového znenia § 42 citovaného zákona, z ktorého obsahu vyplýva obligatórne použitie správneho poriadku na konanie podľa ZOVOP, ak ZOVOP neustanovuje inak. Inak je to určené práve pri niektorých výnimkách v § 42 ods. 3 ZOVOP, na ktoré sa vzťahuje odôvodnenie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o dovoznú licenciu. Ustanovenie § 42 ods. 3 písm. c) citovaného zákona je výnimkou výslovne pre správny orgán, ktorý vydáva konkrétny druh rozhodnutia a to zamieta žiadosť o vývoznú licenciu, pritom ďalší účastník takýmto orgánom nie je. On vypracúva len podkladové rozhodnutie (stanovisko) majúce odporúčací charakter a pri nesúhlasnom stanovisku má účinky záväzku pre žalovaného zamietnuť žiadosť žalobcu. Z týchto dôvodov je súd toho názoru, že ďalší účastník konajúc na žiadosť žalovaného vyjadriť sa k žiadosti o vývoznú licenciu posudzovanú podľa ZOVOP bol povinný riadiť sa ustanoveniami § 47 ods.
3 Správneho poriadku pri odôvodňovaní rozhodnutia. Obsah záväznej časti jeho stanoviska musí spĺňať minimálne štandardy náležitostí odôvodnenia správneho rozhodnutia vrátane prípadných individuálnych aspektov prípadu ( pr. že konkrétne informácie spadajú pod režim utajovaných skutočností a sú k dispozícii na určitom mieste k nahliadnutiu). Samotné nesúhlasné stanovisko je odôvodnené dvomi dôvodmi, a to zahraničnopolitickým hľadiskom a že realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície. Takéto formulácie odôvodnenia súd považuje za príliš všeobecné, formálne a vágne bez konkrétneho zdôvodnenia oboch dôvodov stanoviska, absentujú tu podklady pre jeho vydanie, úvahy, z ktorých ďalší účastník vychádzal pri hodnotení podkladov a rovnako aj správna úvaha pri použití právnych predpisov. Absencia úvah sa týka hlavne druhého dôvodu a podporne súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR z 15.12.2010, č.j. 9 As 60/2010-125 („Zdejší soud považuje v této souvislosti za nezbytné rovněž zdůraznit, že pouhý odkaz na existující denial členského státu EU, který není ani ve stanovisku ani v jiné části správního spisu blíže obsahově specifikován, nepovažuje za dostačující...“). Správny súd si ustálil, že záväzné nesúhlasné stanovisko ďalšieho účastníka konania trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Len odkaz na kritériá č. 4 a 7 Spoločnej pozície nemožno považovať za dostačujúce odôvodnenie ( rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 17. januára 2019, sp. zn .9As/204/ 2018-45, bod 23) tak závažného opatrenia, ktoré má za následok povinnosť žalovaného zamietnuť žiadosť. 42.1. Súd ďalej vychádzal z toho, že prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie tvoria jeden celok. Ministerstvo hospodárstva SR ako prvostupňový správny orgán je pri svojom rozhodovaní o žiadosti zákonne viazaný negatívnym stanoviskom ďalšieho účastníka konania v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP. Žalobca v rozklade okrem iného napadol nedostatok odôvodnenia stanoviska ďalšieho účastníka, preto bolo povinnosťou druhostupňového odvolacieho orgánu (ministra) sa týmito námietkami zaoberať. Súd ďalej uvádza, že konanie o rozklade je prostriedkom na ochranu proti záväznému negatívnemu stanovisku. S ohľadom na závažnosť záväzného nesúhlasného stanoviska pre výrokovú časť rozhodnutia správneho orgánu nie je oprávnený správny orgán, ktorý rozhodnutie o žiadosti vydáva, sám záväzné stanovisko rušiť ani meniť. Nie je oprávnený sám podrobiť stanovisko vecnému prieskumu súc viazaný § 17 ods. 3 ZOVOP. Ale je oprávnený zaoberať sa jeho úplnosť, určitosťou a zrozumiteľnosťou, lebo žalobca namieta v rozklade nedostatok odôvodnenia stanoviska. Žalobca v rozklade namieta absenciu odôvodnenia stanoviska, preto bol druhostupňový správny orgán povinný sa touto námietkou dôkladne zaoberať a v súčinnosti s rozkladovou komisiou ako jeho poradným orgánom vyžiadať od ďalšieho účastníka potvrdenie alebo zmenu stanoviska. Rozkladová komisia tak neučinila, tým sama vystavila druhostupňový správny orgán riziku zrušenia druhostupňového rozhodnutia, aj keď prvostupňový správny orgán postupoval v súlade s § 17 ods. 3 ZOVOP. Súd ďalej uvádza, že rozhodnutie poradnej odvolacej (rozkladovej) komisie poňaté do jej zápisnice z rokovania o rozklade nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu v správnom súdnictve, keďže poradná komisia nevydáva záväzné rozhodnutie a druhostupňový správny rozklad rozhodujúci o rozklade nie je jej rozhodnutím viazaný (rozsudok NS SR zo dňa 18.04.2012, sp. zn.2 Sžo/31/2011). Pritom z obsahu zápisnice rozkladovej komisie a odôvodnenia druhostupňového správneho orgánu vyplýva, že v odôvodnení je väčšinou len skopírovaný text zo zápisnice, bez vlastnej riadnej správnej úvahy. 42.2. Súd dodáva, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje takú vadu, ktorá bráni správnemu súdu napadnuté rozhodnutie preskúmať. Zjednodušene povedané, nepreskúmateľné je také rozhodnutie, pokiaľ z neho nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, o čom bolo rozhodnuté či prečo bolo rozhodnuté práve tak. Nezrozumiteľnosť napadnutého rozhodnutia znamená aj nezrozumiteľnosť jazykovú či logickú, keď napríklad z rozhodnutia nie je zrejmé, či a aké dôkazy orgán verejnej správy vykonal. Za nedostatočne odôvodnené sa považuje rozhodnutie, ak z jeho obsahu nie je zrejmé, aké úvahy viedli orgán verejnej správy pri vyhodnotení dokazovania, pri právnom posúdení veci. Nedostatok dôvodov znamená jednak absolútny nedostatok odôvodnenia, ale i to, že rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré viedli orgán verejnej správy k rozhodnutiu. Nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je zásadne založená na nedostatku dôvodov skutkových, nie na čiastkových nedostatkoch odôvodnenia rozhodnutia. Musí pritom ísť o vady skutkových zistení, o ktoré boli opreté rozhodovacie dôvody. Pôjde najmä o rozhodovacie dôvody o skutočnostiach v konaní nezisťovaných, prípadne zistené v rozpore so zákonom, alebo prípady, keď nie je zrejmé, či vôbec nejaké dôkazy boli v konaní vykonané (Baricová.J., Fečík,M., Števček,M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Praha : C.H.Beck, 2018, s. 944). 42.3. Nakoľko je obsah záväzného nesúhlasného stanoviska záväzný pre výrokovú časť rozhodnutia správneho orgánu a trpí vadou riadneho odôvodnenia, tým pádom trpí vadou nepreskúmateľnosti aj
druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu, ktorého povinnosťou bolo pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia riadne odôvodniť, prečo považoval odôvodnenie stanoviska za dostačujúce. 42.4. K námietke žalobcu, že bolo porušené jeho právo nevyhovením jeho žiadosti na nariadenie ústneho pojednávania súd uvádza, že celé správne konanie spadá po režim správneho poriadku. Zákon neupravuje obligatórnu povinnosť správneho orgánu nariadiť vždy ústne pojednávania, ale len za splnenia podmienok uvedených v § 21 ods. 1 správneho priadku. Čiže pokiaľ aj žalovaný nenariadil ústne pojednávanie, nedošlo u neho k procesnému pochybeniu v tomto smere, ale pochybením už bolo, že v rozhodnutí nezdôvodnil riadne svoj postup, lebo v rámci rozkladu sa žalobca ústneho pojednávania dožadoval. Súd preto uzavrel, že žalovaný nedostatočne odôvodnil rozhodnutie. 42.5. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti súd zrušil druhostupňové rozhodnutie o rozklade z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť ( §191 ods. 1 písm. d) SSP), lebo vychádzalo z nepreskúmateľného záväzného stanoviska ďalšieho účastníka konania. Súd zrušil len druhostupňové rozhodnutie napriek návrhu žalobcu zrušiť aj prvostupňové rozhodnutie a stanovisko ďalšieho účastníka, lebo podľa názoru je možné v rámci rozkladového konania dosiahnuť nápravu. V rámci rozkladového konania bude nanovo posúdený obsah rozkladu proti prvostupňovému rozhodnutiu a nanovo vo veci rozhodne. 43. Súd vyhodnotil za dôvodnú námietku žalobcu, že skutkový stav vzatý orgánom verejnej správy druhého stupňa za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu a to z nasledovných dôvodov: V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia je konštatované, že žalobcov argument o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z členských štátov EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko) je zavádzajúcim. Ale už v odôvodnení absentuje odôvodnenie tohto tvrdenia a v administratívnom spise nie je založená žiadna listina, ktorá by toto tvrdenie potvrdzovala. Naopak v administratívnom spise sa nachádzajú kópie vývozných licencií doložené žalobcom preukazujúce, že niektoré iné krajiny majú vydanú vývoznú licenciu na výrobky obranného priemyslu do Ugandy, pritom z obsahu licencií je zrejmý aj druh týchto výrobkov , medzi ktoré patria aj z kategórie kategóriu VM 4 ( špecifikovaná v bode 9 odôvodnenia tohto rozsudku), na ktorých žiadal vývoznú licenciu aj žalobca. V odôvodnení druhostupňového rozhodnutia sa uvádza, že u vyššie uvádzaných krajín išlo výrobky ľahkej vojenskej techniky, nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. V administratívnom spise je vývozná licencia vydaná v Českej republike vydaná na tanky T- 55AM1, ale absentujú tu akékoľvek listiny preukazujúce tvrdenie, že ide o ľahkú vojenskú techniku resp. dôkazy preukazujúce, ktoré zbrane samo o sebe to bezpečnostné riziko či ohrozenie zahraničnopolitických záujmov predstavujú. Ďalej v administratívnom spise súdu chýba rozhodnutie resp. iná listina preukazujúca zamietnutie vývozu vojenského materiálu identického charakteru z Českej republiky do Ugandy, síce druhostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza, že na zamietnutý vývoz prihliadal. Tento argument sa týka aj chýbajúcich dôkazov k tvrdeniam druhostupňového správneho orgánu v odôvodnení, že: a) aj Česká republika a Poľsko notifikovali iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru; b) „z dôvodu poznatkov o osobách a entitách na ugandskej strane zapojených do ilegálneho presmerovania vojenského materiálu neželanému užívateľovi alebo na neželaný účel, uvedené závažné dôvody ohrozujú zahraničnopolitické záujmy a medzinárodnú kredibilitu Slovenskej republiky“. Súd si teda nemal ako tieto tvrdenia overiť. Žalovaný síce v odôvodnení odkazuje na obsah listu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí, ale súd je toho názoru, že len list adresovaný žalobcovi dokonca mimo administratívneho konania ( lebo samotný minister v liste uviedol, že žiadosť o prehodnotenie záporného stanoviska nemá oporu v správnom konaní a zákon mu nedáva možnosť stanovisko prehodnotiť) nemôže byť relevantným dôkazom na vydanie tak závažného nesúhlasného záväzného stanoviska, len na ktorom by druhostupňový správny orgán mal potvrdiť prvostupňové rozhodnutie. 43.1. Súdu v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje logické odôvodnenie, ako len z obsahu stanoviska zistil: „že existovalo zjavné riziko zamýšľaného príjemcu použiť vojenskú technológiu alebo materiál na agresiu proti inej krajine alebo na násilné uplatnenie územných požiadaviek a riziko, že sa v kupujúcej krajine zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, resp. že sa opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok“. Z obsahu textu stanoviska sa takéto tvrdenie nedá ani len pri najmenšej snahe vyabstrahovať. V konečnom dôsledku tieto tvrdenia nemajú materiálny podklad v administratívnom spise. 43.2. Z tohto vyplýva, že v administratívnom spise nie sú dostatočne relevantné podklady na podporu tvrdení uvádzaných v druhostupňovom rozhodnutí, preto nemohol správny súd preskúmať zákonnosť
druhostupňového rozhodnutia aj z tohto hľadiska a zrušil druhostupňové rozhodnutie aj podľa §191 ods. 1 písm. f) SSP. 44. Súd dal za pravdu žalobcovi aj v jeho žalobnom bode, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Pri posudzovaní žiadosti žalobcu o vydanie vývoznej licencie bolo treba aplikovať v správnom konaní ZOVOP ako lex specialis a správny poriadok ako lex generalis. Súd posudzujúc zákonnosť konania žalovaného dospel k záveru, že žalovaný ako správny orgán porušil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 33 ods. 2 správneho poriadku, keď nedal možnosť žalobcovi, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k stanovisku ďalšieho účastníka ako podkladu rozhodnutia, aj keď išlo o nesúhlasné stanovisko. Vyplynulo to aj z samotného vyjadrenia žalovaného. Ak sa mal žalobca k podkladu vyjadriť, mal mať podklad v písomnej forme k dispozícii. Aj keď medzi sporovými stranami nebolo sporné, že pred vydaním rozhodnutia prebiehala komunikácia žalobcu a ďalšieho účastníka, ale z administratívneho spisu nevyplynulo a nikto to ani netvrdil, že by sa do dispozície žalobcu dostalo písomné stanovisko pred vydaním prvostupňového rozhodnutia. Súd berie na vedomie argument žalovaného, že mali nesúhlasné stanovisko, ktoré ho zaväzovalo rozhodnúť o nevydaní vývoznej licencie, avšak pri zákonnej aplikácii správneho poriadku v administratívnom konaní je povinný nezabúdať na práva účastníkov konania, tým pádom aj na jeho povinnosť dodržať postup podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku. Túto vadu neodstránil ani druhostupňový správny orgán. 45. Súd dal za pravdu žalobcovi v námietke ohľadom A. C. B., ktorý je zamestnancom ďalšieho účastníka ako správneho orgánu iného stupňa a podieľal sa na príprave podkladov na vydanie stanoviska ďalším účastníkom z titulu svojho statusu riaditeľa odboru odzbrojenia a boja proti terorizmu. Pritom podklady boli pripravované v priebehu prvostupňového konania žalovaného. Súd mal preukázané, že A. C. B. sa zúčastnil druhostupňového rozkladového konania ako člen rozkladovej komisie. Za účelom posúdenia tejto žalobnej námietky súd vychádzal podporne z obsahu administratívneho spisu ako aj vyjadrení účastníkov. Z administratívneho spisu vyplýva, že obe žiadosti žalobcu ohľadom vznesenej námietky proti A. B. pre jeho predpojatosť k veci boli zamietnuté. Súd tu vychádzal z myšlienkového pochodu, že všeobecným záujmom je, aby bolo správne konanie objektívne a nestranné. Zamestnanec správneho orgánu je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci pred správnymi orgánmi, ak sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Zákon však určuje len podmienku iného stupňa, nedeklaruje typ ani model konania. Správny orgán rozhodujúci o žiadosti mal prijať všetky racionálne opatrenia, ktoré je možné od neho očakávať za účelom zabránenia tomu, aby v rámci rozhodovania o rozklade proti zamietajúcemu rozhodnutiu žalovaného neparticipoval zamestnanec, ktorý participoval pri zozbieravaní podkladov na vyhotovenie stanoviska ďalším účastníkom. Platí, že z prejednávania a rozhodovania veci je vylúčený aj člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie a to z tých istých dôvodov ako je to podľa § 9 správneho poriadku. V našom prípade ide o člena rozkladovej komisie, ktorá síce nie je správnym orgánom, ale jej činnosť a závery sú podkladom pre rozhodnutie žalovaného v súvislosti s preskúmavaním námietok žalobcu v rozklade. Vzhľadom na preukázané skutkové okolnosti spočívajúce v podieľaní sa A. B. z titulu svojej funkcie na príprave podkladov pre svojho zamestnávateľa ako ďalšieho účastníka, v rámci prvostupňového konania a fakt, že ako člen rozkladovej komisie rozhodoval o rozklade, je súd toho názoru, že A. C. B. mal byť vylúčený z členstva v rozkladovej komisii práve pre pomer veci. Žalobca namietal aj to, že s menovaným komunikoval aj osobne, že mu A. B. ukladal povinnosti pre splnenie rôznych podmienok a ďalší účastník to v súdnom konaní ani nepoprel, preto súd v tomto vidí dôvod pochybnosti o nepredpojatosti. Ďalší dôvod pochybnosti o nepredpojatosti vidí súd v tom, že v rámci ďalšieho účastníka boli predkladané podklady na danie súhlasu/ nesúhlasu na vydanie licencie, čiže len zoznam ním predložených podkladov mal vplyv na nedanie súhlasu. A následne ako člen rozkladovej komisie mal posudzovať rozklad. Súd tu vidí jeho predpojatosť aj v tom, že v zápisnici z zasadnutia rozkladovej komisie sa uvádzajú skutočnosti, ktoré nemajú oporu v administratívnom spise a teda nebyť A. B., nemali by sa o nich ostatní členovia komisie ako dozvedieť. Na druhej strane žalobcovi už nebol daný priestor dostaviť sa na zasadnutie rozkladovej komisie a vyjadriť sa k tomu, resp. apoň možnosť sa vyjadriť k záverom rozkladovej komisie uvedeným v jej zápisnici. Súd je toho názoru, že z dôvodu ponechania člena A. B. v rozkladovej komisii, síce vzhľadom na vyššie uvedené mal byť vylúčený, došlo aj z toho dôvodu k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Preto súd zrušil druhostupňové rozhodnutie žalovaného aj podľa §191 ods. 1 písm. g) SSP. 46. Správny súd na základe zistených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry dospel k záveru, že žalovaný v tomto štádiu konania nedisponuje dôkazmi na preukázanie oprávnenosti jeho rozhodnutia. Súd dospel k záveru, že žalovaný nedostatočne odôvodnil svoje druhostupňové rozhodnutie čím sa stalo nepreskúmateľné, závery rozhodnutia nekorešpondujú
s zisteniami obsiahnutými v administratívnom spise, tiež došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, druhostupňové rozhodnutie je z tohto dôvodu predčasné a trpí vadou nezákonnosti, čo vedie k jeho zrušeniu podľa § 191 ods. 1 písm. d), f), g) SSP a k vráteniu veci žalovanému na ďalšie konanie. Súd však nepostupoval v zmysle § 191 ods. 3 písm. a), b) SSP a nezrušil prvostupňové rozhodnutie ani stanovisko ďalšieho účastníka, zrušil len druhostupňové rozhodnutie žalovaného pre procesné vady a má za to, že druhostupňový správny orgán zjedná nápravu. Z dôvodu zrušenia rozhodnutia pre procesné vady súd neposudzoval už námietku žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci (§191 ods. 1 písm. c) SSP), lebo by to bolo predčasné. 47. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 48. Úlohou žalovaného ako druhostupňového orgánu verejnej správy bude primárne zostaviť novú rozkladovú komisiu, ktorej členom nebude A. C. B.. Následne sa riadne vyporiada so všetkými námietkami žalobcu obsiahnutými v rozklade voči prvostupňovému rozhodnutiu. Osobitne, majúc vedomosť o nesúhlasnom stanovisku ďalšieho účastníka, vyzve ho na doplnenie riadneho odôvodnenia a uvedenie buď konkrétnych skutočností, ktoré ho viedli k vydaniu nesúhlasu alebo k takému odôvodneniu, v ktorom uvedie miesto, na ktorom sú dôkazy k jeho dôvodom k dispozícii pre účastníkov konania k nahliadnutiu odvolajúc sa prípadne na zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov. Prípadne, ak to bude považovať za potrebné, požiada ďalšieho účastníka zapožičať mu jeho celý administratívny spis majúc však na vedomí, že nemá oprávnenie vecne preskúmavať stanovisko a preverovanie v ňom, či sa v ňom nachádzajú listiny preukazujúce nevydané vývozné licencie na vývoz tovaru do Ugandy z iných krajín EÚ. Správny súd už len v závere uvádza, že na obsah a náležitosti stanoviska ďalšieho účastníka sa nevzťahuje režim § 42 ods. 3 písm. b) zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu; pokiaľ by sa vzťahoval, bolo by to v predmetnom právnom predpise deklarované. Ak rozkladová komisia vyhotoví z prejednania rozkladu zápisnicu, žalovaný ju zašle žalobcovi na vyjadrenie. Následne minister hospodárstva v súčinnosti s rozkladovou komisiou vyhodnotí všetky skutočnosti aplikujúc správnu úvahu, vo veci opäť rozhodne a rozhodnutie riadne vecne odôvodní. Jasne a zrozumiteľne sa vyjadrí ku všetkým svojím záverom, presne uvedie aké myšlienkové pochody ho doviedli k jeho záverom a konečnému rozhodnutiu. 49. Podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov správny súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez zachádzania do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu účastníkov, s ktorou sa správny súd nevyporiadal v rámci tohto odôvodnenia, nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou a to aj z dôvodu, že súd zrušil napadnuté rozhodnutia pre procesné pochybenia žalovaného v zmysle § 191 ods. 1 písm. d), f), g) SSP a preto už nebolo potrebné vyporiadavať sa s ďalšími žalobnými námietkami žalobcu týkajúce sa hmotnoprávnej stránky veci. 50. O trovách konania rozhodol správny súd v zmysle § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. O náhrade trov konania ďalšieho účastníka správny súd rozhodol podľa § 169 SSP a právo na náhradu trov konania mu nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli. 51. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.