Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/234/2019 1019201624 04. 12. 2024 JUDr. Lucia Tóth ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201624.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša, v právnej veci žalobcu: S.M.S., spol. s r.o., Pionierska 423, Dubnica nad Váhom, IČO: 31 610 811, právne zastúpený: Advokátska kancelária SEMANČÍN & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava, IČO: 50 567 942, proti žalovanému: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/A, 821 09 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, so sídlom Hlboká cesta 2, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 19304/2019-2061-54253 zo dňa 19.09.2019 a opatrenia – stanoviska ďalšieho účastníka konania č. XXXXXX/XXXX-XXXX-XXXXXXX zo dňa 20.05.2019, takto rozhodol: I. Správny súd z r u š u j e rozhodnutie ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 19304/2019-2061-54253 zo dňa 19.09.2019, rozhodnutie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky č. Rzž-108/2019, č. 08678/2019-1050-32334 zo dňa 24.05.2019 a stanovisko Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky č. XXXXXX/XXXX-XXXX-XXXXXXX zo dňa 20.05.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca doručil žalovanému dňa 07.12.2018 žiadosť o udelenie dovoznej licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu (ďalej len „žiadosť o dovoz“) podľa prílohy (VM 6) v množstve XX A. B. C. X XXX XXX D. z územia Českej republiky na územie Slovenskej republiky pre zahraničného užívateľa Ministerstvo obrany a záležitostí veteránov Ugandy (ďalej len „MO Ugandy“) podľa § 16 zákona č. 392/2011 Z. z. o obchodovaní s výrobkami obranného priemyslu v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „ZOVOP“). 2. Žiadosť bola previazaná so žiadosťou žalobcu z toho istého dňa o udelenie vývoznej licencie na vývoz výrobkov obranného priemyslu (ďalej len „žiadosť o vývoz“) a služby podľa prílohy (VM 4, 5, 6) v množstve X XXX A. + X E. spolu v cene XX XXX XXX eur z územia Slovenskej republiky na územie Ugandy pre zahraničného užívateľa MO Ugandy.
3. Ďalší účastník konania – Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „MZV“) stanoviskom č. XXXXXX/XXXX – F. zo dňa 20.05.2019 (ďalej len „napadnuté stanovisko“) oznámilo, že zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením licencie, ktorá bola predmetom žiadosti o vývoz a uviedol, že realizácia predmetného obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície Rady EÚ 2008/944/SZBP z 08.12.2008, ktorou sa vymedzujú spoločné pravidlá upravujúce kontrolu vývozu vojenskej technológie a materiálu (ďalej len „Spoločná pozícia EÚ“). 4. Žalovaný rozhodnutím č. Rzž-108/2019, č. 8678/2019-1050-32334 zo dňa 24.05.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) zamietol žiadosť žalobcu o dovoz dôvodiac jej priamou viazanosťou na žiadosť o vývoz do Ugandy, ktorá bola z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky rozhodnutím č. Rzž-107/2019, č. 08680/2019-32330 zo dňa 27.05.2019 zamietnutá (ďalej len „previazané rozhodnutie“). 5. Minister hospodárstva rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil rozhodnutím č. 19304/2019 – 2061 – 54253 zo dňa 19.09.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). II. Podstatné argumenty žalobcu 6. Žalobca sa včas podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave domáhal preskúmania zákonnosti prvostupňového rozhodnutia, napadnutého rozhodnutia ako aj napadnutého stanoviska, pričom navrhoval ich zrušenie, vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania. 7. Žalobca namietal, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dovoz bolo vydané na základe napadnutého stanoviska, ktoré neobsahovalo žiadne odôvodnenie. Z § 42 ods. 3 ZOVOP jednoznačne vyplýva, že odôvodnenie v rozsahu, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, s poukazom na skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, môže uviesť len žalovaný v rozhodnutí o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z predmetného ustanovenia, ani zo žiadneho iného ustanovenia, nevyplýva možnosť pre ďalšieho účastníka vydať neodôvodnené stanovisko. Ďalší účastník vydal neodôvodnené stanovisko, ktoré má formu rozhodnutia, keďže obsahuje konštitutívny a záväzný prvok pre iné subjekty, a teda musí obsahovať odôvodnenie aplikujúc zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „Správny poriadok“) ako lex generalis. Na odôvodnenie stanoviska nemožno použiť § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, ktorý sa vzťahuje len na rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie licencie. Z obsahu napadnutého stanoviska nie je možné zistiť ako ďalší účastník postupoval a dôvody jeho rozhodnutia. Dôvodom na absenciu odôvodnenia v stanovisku nemôžu byť utajované skutočnosti, lebo všetci predstavitelia žalobcu majú bezpečnostnú previerku. Ani následné osobné stretnutia, emaily či rozhovory nemôžu nahradiť zákonné náležitosti napadnutého stanoviska. Žalobca aj v rozklade namietal neodôvodnenosť stanoviska, pričom minister sa v tomto smere vôbec s jeho argumentáciou nevysporiadal. Žalovaný pochybil, keď napadnuté stanovisko akceptoval a založil na ňom svoje rozhodnutie. 8. Žalobca mal tiež za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi. Do Ugandy exportujú výrobky obranného priemyslu viaceré členské štáty EÚ, OBSE, NATO a ďalších medzinárodných organizácií (Česká republika, Bulharsko, Poľsko), pričom sú viazané rovnakými pravidlami upravujúcimi vývoz výrobkov obranného priemyslu ako Slovenská republika. Žalobca v konaní predložil kópie vývozných licencií vydaných Českou republikou, Bulharskom a Poľskom, pričom žalovaný dospel k záveru, že tieto nemožno porovnávať s predmetným prípadom, keďže sa vzťahujú na ľahkú vojenskú techniku, a teda nepredstavujú bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou bola vydaná na tanky G.- XXXXX, ktoré nemožno považovať za „ľahkú vojenskú techniku“. Takisto žalobcom predložená licencia vydaná českou licenčnou autoritou na kategóriu VM 4 (H., G., I., I. E., J. K. L. B. M., súvisiace zariadenia a príslušenstvo, ako aj ich špeciálne konštruované súčasti). Výrobky obranného priemyslu, pre ktoré žiadal žalobca vydanie vývoznej licencie predstavujú o. i. aj kategóriu výrobkov obranného priemyslu VM 4. Naviac z administratívneho spisu nevyplýva, že by napadnuté stanovisko vyplývalo práve z charakteristiky výrobkov, ktorých sa vývozná licencia týkala a rovnako tak v administratívnom spise neexistuje dôkaz o tom, že by
ľahká vojenská technika vyvezená do Ugandy nepredstavovala bezpečnostné riziko a ohrozenie zahraničnopolitických záujmov. Nebolo tak zrejmé, na základe akých podkladov rozkladová komisia dospela k uvedenému záveru. Význam Ugandy ako stabilného partnera v regióne vyzdvihol aj bývalý poslanec Európskeho parlamentu D. A., vo svojom vyjadrení zo dňa 12.06.2019, o ktoré ho žalobca požiadal ako nezávislého odborníka na zahraničnú politiku, pričom žalovaný na uvedené vyjadrenie neprihliadal ako na subjektívne, hoci bolo založené na osobných skúsenostiach. Žalobca zdôraznil povinnosť správnych orgánov náležite zistiť skutočný stav veci, pričom činnosť, ktorú v Ugande p. A. vykonával a z ktorej svoje skúsenosti získal, bola preukázateľne verejnou činnosťou pri plnení úloh vo verejnom záujme, na ktoré bol poverený Európskou úniou. Jeho názor na postavenie a situáciu v Ugande bolo teda jednoznačne vyjadrením jeho objektívnych zistení. 9. Záver o tom, že udelenie licencie by bolo v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ, považoval žalobca za nesprávny. Neexistujú preukázateľné dôvody domnievať sa, že existuje riziko rozporu s kritériami Spoločnej pozície, ani relevantné závery štátnych orgánov, predstaviteľov ani medzinárodných organizácií, ktoré by konštatovali, že N. je ohrozením regionálnej mieru, bezpečnosti a stability alebo že hrozí, že sa zmení použitie alebo užívateľ vojenskej technológie alebo materiálu, alebo že sa technológia alebo materiál opätovne vyvezú za nežiaducich podmienok. Otázka reexportu bola jednoznačne vyriešená potvrdením pravosti certifikátu konečného užívateľa. V súvislosti s uistením, že nedôjde k reexportu sa uskutočnilo aj stretnutie v Nairobi, kde bola táto skutočnosť opäť bezvýhradne potvrdená. S poukazom na tieto dôkazy je nepochybné, že skutkový stav odporuje odvolávke na kritérium č. 7 Spoločnej pozície EÚ. 10. Vo vzťahu ku kritériu č. 4 Spoločnej pozície EÚ žalobca poukázal na situáciu v Ugande a postavenie tejto krajiny, najmä na spoluprácu s EÚ a pôsobenie v mierových misiách, ktoré nemôžu zakladať dôvod na vydanie negatívneho stanoviska z dôvodu, že by zamýšľaný príjemca vojenskú technológiu alebo materiál použil na agresiu proti inej krajine. Dôkazy, potvrdenia zo strany Ugandy ako aj vyjadrenia zástupcov MO Ugandy a predstaviteľov Ugandy na spoločných stretnutiach jednoznačne potvrdili možnosť vývozu do Ugandy aj podľa článku 5 Spoločnej pozície EÚ. 11. Rovnako závery rozkladovej komisie o tom, že Česká republika a Poľsko notifikovali v obdobných prípadoch vývozu výrobkov obranného priemyslu identického charakteru iné členské štáty EU o zamietnutých žiadostiach o udelení licencie na vývoz do Ugandy z rovnako závažných dôvodov, nemajú oporu v spise. Nebolo tak zrejmé, akým spôsobom dospela rozkladová komisia k uvedenému zisteniu. Rozkladová komisia bez akéhokoľvek dôkazu považovala za relevantné, že aj Česká republika či Poľsko zamietli vývozné licencie do Ugandy, ale nezobrala do úvahy predložené dôkazy o licenciách udelených týmito členskými štátmi. Naviac správna úvaha ministra pri posudzovaní uvedených tvrdení a dôkazov nie je známa, keďže sa v napadnutom rozhodnutí nenachádza. Konaním žalovaného ako aj ďalšieho účastníka došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, v prvom aj v druhom stupni, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 12. Žalobca zdôraznil, že bol porušený princíp jeho legitímneho očakávania, keďže žalovaný mu dňa 20.02.2019 udelil dovoznú licenciu na dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska na účel exportu do Ugandy. Tieto výrobky obranného priemyslu mali byť súčasťou dodávky, ktorá sa mala vyviesť do Ugandy na základe vývoznej licencie, ktorá bola zamietnutá previazaným rozhodnutím. Vo februári 2019 vydal ďalší účastník súhlasné stanovisko na dovoz výrobkov obranného priemyslu, ktoré sa mali vyviesť do Ugandy konečnému užívateľovi MO Ugandy, pričom na základe udelenia tejto licencie žalobca zintenzívnil a začal vykonávať rozsiahlejšie aktivity v súvislosti s predajom výrobkov obranného priemyslu do Ugandy, avšak licencia na vývoz tých istých výrobkov udelená nebola. V žiadosti o dovoznú licenciu bol jasne označený účel dovozu zo Srbska, a to reexport a aj konečný užívateľ v Ugande a taktiež skutočnosť, že ide o súčasť žiadosti o vývoznú licenciu z decembra 2018. Záver rozkladovej komisie, že žiadosť o dovoznú licenciu neobsahovala doklady vzťahujúce sa k plánovanému a presne určenému vývozu, považoval žalobca za účelové a nezodpovedajúce obsahu administratívneho spisu. 13. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy videl žalobca aj v tom, že prvostupňové rozhodnutie aj napadnuté rozhodnutie boli vydané bez toho, aby bol žalobca pred ich vydaním vyzvaný na vyjadrenie sa k ich podkladom i k spôsobu ich zistenia, prípadne aby mal možnosť navrhnúť ich doplnenie. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 3 písm. b) ZOVOP sa na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20 vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s taxatívne
vymedzenými výnimkami. Medzi tieto výnimky nepatrí možnosť neumožniť využiť zákonné právo na oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia. 14. Žalobca tiež poukázal na § 20 písm. c) ZOVOP, v zmysle ktorého sa žiadosť o udelenie licencie zamietne, ak neuplynuli tri roky od vydania rozhodnutia o neudelení dovoznej licencie alebo vývoznej licencie a nezmenili sa skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti. Pokiaľ by mal žalobca zachované právo na oboznámenie sa s podkladmi a prvostupňový orgán by mu dal možnosť ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia sa oboznámiť so napadnutým stanoviskom, mohol by vyhodnotiť riziko neudelenia licencie z neho vyplývajúce a využiť zákonnú možnosť späťvzatia žiadosti o vývoznú licenciu. Žalobca tak v dôsledku nezákonného postupu správnych orgánov stratil možnosť udelenia licencie až na dobu troch rokov, pretože nielen že bolo vydané právoplatné rozhodnutie o neudelení vývoznej licencie, ale žalobca ani nepozná skutočnosti, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti, a teda ani nevie, kedy a či sa už zmenili, aby mohol požiadať o vydanie licencie. Za neprijateľný žalobca považoval záver rozkladovej komisie, že prvostupňový správny orgán neporušil procesné práva účastníka konania, pretože akékoľvek prípadné vyjadrenie účastníka konania by v danom prípade nemalo žiadnu relevanciu. Uvedeným rozkladová komisia poprela zmysel a význam uvedeného inštitútu a arbitrárne odňala žalobcovi právo na obhajobu. 15. Za závažné porušenie ustanovení o konaní považoval žalobca skutočnosť, že na druhom stupni sa zúčastnil prejedávania veci O. H. D., ktorý sa už skôr zúčastnil na konaní ako zamestnanec ďalšieho účastníka pri vydávaní napadnutého stanoviska, ktoré bolo jediným dôvodom zamietnutia žiadostí o udelenie licencie na prvom stupni správneho konania, čo predstavuje jednoznačný konflikt záujmov. Účasťou zamestnanca, ktorý sa podieľal na vydaní negatívneho stanoviska v rozkladovej komisii, tento zamestnanec ďalšieho účastníka v podstate hlasoval o správnosti napadnutého stanoviska, na ktorého vydaní sa podieľal, čo bolo v priamom rozpore s účelom rozkladového konania ako opravného prostriedku. Žalobca mal za to, že bolo potrebné analogicky aplikovať § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z ktorého je zrejmé, že z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Člen rozkladovej komisie mal byť vylúčený, ak sa zúčastňoval na konaní nielen v rámci vydania meritórneho rozhodnutia, voči ktorému smeruje rozklad, ale aj na vydaní subsumujúceho správneho aktu – napadnutého stanoviska, z ktorého meritórne rozhodnutie vychádza. Len takýmto spôsobom bolo totiž možné dosiahnuť účel inštitútu obligatórneho vylúčenia podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku. V princípe došlo k tomu, že člen rozkladovej komisie posudzoval svoje vlastné vyjadrenie (na príprave ktorého sa osobne podieľal on, jeho podriadený ako aj jeho nadriadená), ktoré bolo ako súčasť meritórneho rozhodnutia preskúmavané v rozkladovom konaní. O. D. sa podieľal na vydávaní napadnutého stanoviska, a preto nemohol byť členom rozkladovej komisie a z druhostupňového konania mal byť vylúčený. 16. Žalobca pokladal napadnuté rozhodnutie za rozporné s § 47 ods. 3 Správneho poriadku, keď v jeho odôvodnení prevažoval opis zistení a vyjadrení rozkladovej komisie, ktorá je len poradným orgánom ministra, vlastné odôvodnenie ministra je obsahovo všeobecné a nespĺňa zákonné náležitosti; neobsahuje vyjadrenie ministra, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov ani ako použil správnu úvahu, ani to, ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Napadnuté rozhodnutie sa tak javí ako rozhodnutie rozkladovej komisie. Žalobca tiež zdôraznil, že žalovaný nevyhovel žiadosti o nariadenie ústneho pojednávania, pričom p. D. rozkladová komisia vypočula a dala mu možnosť sa vyjadriť k napadnutému stanovisku, ktorým postupom došlo k porušeniu zásady rovnosti strán a k zvýhodneniu ďalšieho účastníka. III. Vyjadrenie žalovaného 17. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pričom poukázal, že v napadnutom stanovisku ďalší účastník oznámil, že zo zahraničnopolitického hľadiska nesúhlasí s udelením vývoznej licencie, pretože realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ. Keďže ďalší účastník predložil záporné vyjadrenie k udeleniu vývoznej licencie a previazaným rozhodnutím bola zamietnutá žiadosť z dôvodu zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky, žalovaný zamietol aj žiadosť žalobcu o udelenie dovoznej licencie z dôvodu jej priamej viazanosti na žiadosť o vývoz. Posúdenie žiadosti zo strany ďalšieho účastníka predstavuje zvrchované právo a predovšetkým zodpovednosť štátnej autority kontrolovať a regulovať medzinárodný obchod so
zbraňami. Žalovaný napadnuté stanovisko rešpektoval, keďže záporné vyjadrenie ďalšieho účastníka k žiadosti o udelenie dovoznej licencie má pre žalovaného v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci charakter. Žalobca bol o dôvodoch záporného stanoviska osobne informovaný počas početných rokovaní na MZV. Z napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že napadnuté stanovisko bolo poskytnuté procesne správne podľa § 17 ods. 1 a 2 ZOVOP a žalovaný nemal právomoc skúmať jeho obsah a uvádzané dôvody. 18. Pokiaľ žalobca namietal absenciu odôvodnenia napadnutého stanoviska, žalovaný mal za to, že toto bolo dostatočne odôvodnené zahraničnopolitickými dôvodmi a rozporom s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ, ktoré argumenty sú dostatočným zdôvodnením zamietavého stanoviska. Žalovaný mal zákonom stanovenú povinnosť ho v plnom rozsahu rešpektovať a nemohol sa od neho odkloniť. V nadväznosti naň zaslal ďalší účastník žalovanému i nesúhlas k žiadosti o dovoznú licenciu. Zároveň poukázal, že žiaden právny predpis neustanovuje obsahové náležitosti záväzného stanoviska, resp. rozsah odôvodnenia. Naviac záväzné stanovisko by ani nemalo byť podrobnejšie špecifikované, keďže takéto informácie by mohli byť predmetom ochrany utajovaných skutočností. Napadnuté rozhodnutie je jednoznačné a žalovaný sa v ňom dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade. 19. Skutkový stav, ktorý vzal za základ napadnutého rozhodnutia, plne vychádza z administratívnych spisov a má v nich oporu. Na žalobcom predložené stanovisko bývalého poslanca Európskeho parlamentu D. A. zo dňa 12.06.2019 o bezpečnostnej situácii v Ugande nemohol v konaní prihliadať, pretože je subjektívne, založené na osobných pocitoch a skúsenostiach. V licenčnom konaní majú pre žalovaného v zmysle § 17 ods. 3 ZOVOP odporúčajúci charakter vyjadrenia MZV, ministerstva vnútra, ministerstva obrany, Slovenskej informačnej služby a Národného bezpečnostného úradu a záporné vyjadrenie MZV k žiadosti o udelenie vývoznej licencie bolo pre žalovaného záväzné. 20. Podľa žalovaného princíp legitímneho očakávania nemožno uplatňovať vo vzťahu k objektívne rozdielnym prípadom. Porušením precedenčnej zásady by bolo, ak by žalovaný o totožných žiadostiach o udelenie licencií rozhodol odlišne (t. j. v jednom prípade by licenciu udelil a v inom prípade by jej udelenie zamietol). V tomto smere žalovaný poukázal na čl. 1 ods. 1 Spoločnej pozície EÚ, v zmysle ktorého každý členský štát posudzuje podané žiadosti o vývoznú licenciu od prípadu k prípadu podľa kritérií uvedených v článku 2. V súvislosti s udelením licencie na dovoz výrobkov obranného priemyslu určených na následný vývoz do Ugandy vo februári 2019 žalovaný uviedol, že ďalší účastník túto licenciu posudzoval výlučne ako dovoznú licenciu zo Srbska, pričom vyhodnocoval zahraničnopolitické aspekty a skúmal predloženú dokumentáciu len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. Nemožno vždy nemennosť legitímne očakávať tam, kde je orgánu daná diskrečná právomoc. 21. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový správny orgán ho opomenul vyzvať na vyjadrenie sa k podkladu rozhodnutia, žalovaný uviedol, že neboli porušené jeho procesné práva, pretože akékoľvek prípadné vyjadrenie by v rámci licenčného konania nemalo žiadnu relevanciu; v predmetnom konaní bolo rozhodujúce napadnuté stanovisko k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktorá bezprostredne súvisela s posudzovanou dovoznou licenciou z Českej republiky. Namietané konanie žalovaného nebolo takým procesným pochybením, ktoré by mohlo mať vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Žalobca ako podnikateľ musí znášať určité podnikateľské riziko spojené s tým, že obchoduje so špeciálnou komoditou a s rizikovou krajinou, pričom okrem vlastných obchodných záujmov musí rešpektovať záujem štátu na zabezpečení ochrany obchodovania s výrobkami obranného priemyslu a s tým súvisiacu osobitnú opatrnosť a starostlivé preverovanie každej podanej žiadosti. 22. O dvoch námietkach zaujatosti vznesených žalobcom proti O. D. bolo rozhodnuté tak, že O. D. nie je vylúčený z prejednávania a hlasovania v rozkladovej komisii v konaniach o rozkladoch žalobcu, pretože nebol preukázaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom a súčasne sa v tej istej veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. O. D. sa nezúčastnil na prejednávaní a rozhodovaní danej veci na správnom orgáne prvého stupňa ani nevydal napadnuté stanovisko, toto vydala J. P., generálna riaditeľka sekcie medzinárodných organizácií, rozvojovej spolupráce a humanitárnej pomoci MZV. Nebola tak narušená zásada dvojinštančnosti správneho konania. Rovnako nebol preukázaný vzťah osobného či majetkového záujmu O. D. k prejednávanej veci a účastníkom konania alebo ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektivitu. Námietky zaujatosti boli formulované všeobecne bez uvedenia konkrétnych dôvodov, ktoré by nasvedčovali existenciu
pomeru O. D. k veci alebo k účastníkom konania. V licenčnom konaní bol správnym orgánom žalovaný a nie ďalší účastník, pričom rozkladová komisia je iba odborným poradným orgánom ministra, ktorý nemá rozhodovaciu právomoc. IV. Vyjadrenie ďalšieho účastníka 23. Ďalší účastník konania navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, s tým, že sa stotožnil s vyjadrením žalovaného k podanej žalobe. 24. V konaní o posudzovaní žiadosti o udelenie licencie na obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu mal ďalší účastník zákonom presne ustanovený rozsah a spôsob a v jeho medziach aj konal. Akékoľvek ďalšie úkony, napríklad vecné zdôvodnenie napadnutého stanoviska, by bolo v rozpore nielen s účelom ustanovenia § 42 ods. 3 ZOVOP, ale išlo by o svojvôľu pri jeho vydávaní, čo by sa priečilo požiadavke právnej istoty. Neexistenciu kvalitatívnych a formálnych požiadaviek v ZOVOP pre vydanie negatívneho stanoviska, je možné posúdiť v kontexte účelu a zmyslu ústavnej normy zakotvenej v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Kvalitatívna (materiálna) požiadavka je, aby úvaha ďalšieho účastníka bola obmedzená iba vecnou logikou pri posudzovaní existencie konkrétnych zahraničnopolitických záujmov Slovenskej republiky, pričom zákonodarca ustanovil materiálny korektív výlučne vecnou úvahou o tomto záujme, bez požiadavky na uvedenie dôvodov. To, že žalobca nevedel z napadnutého stanoviska vyvodiť dôvody neznamená, že tieto dôvody neexistovali a úvaha ďalšieho účastníka pri vydaní napadnutého stanoviska bola arbitrárna. Formálne požiadavky implicitne znamenajú dodržanie hmotnoprávnych a procesnoprávnych ustanovení v postupe, pri posudzovaní a v predkladaní napadnutého stanoviska, čo dodržané bolo. V. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 25. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. BA-2S/234/2019. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku. 26. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal napadnuté a prvostupňové rozhodnutie a napadnuté stanovisko, vrátane ich vydaniu predchádzajúcemu postupu v administratívnom konaní, a to výlučne v rozsahu žalobných bodov a dospel k záveru o potrebe ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 27. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 28. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP“), každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 29. Správny súd v Bratislave vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 04.12.2024 (§137 ods. 4 SSP).
30. Podľa § 3 ods. 1 písm. c) SSP, opatrením orgánu verejnej správy je správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté. 31. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 32. Podľa § 27 ods. 1 SSP, pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy správny súd na návrh žalobcu posúdi i zákonnosť skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať správnym súdom podľa § 6 ods. 2. Ak orgán verejnej správy, ktorý vydal skoršie rozhodnutie alebo opatrenie, nie je v konaní pred správnym súdom žalovaným, má postavenie účastníka konania podľa § 32 ods. 3 písm. c). 33. Podľa § 17 ods. 1 ZOVOP, ministerstvo hospodárstva rozhodne o žiadosti na udelenie licencie do 60 dní od doručenia žiadosti o udelenie licencie; o vyjadrenie k žiadosti ministerstvo hospodárstva požiada ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany, Slovenskú informačnú službu a Národný bezpečnostný úrad. 34. Podľa § 17 ods. 3 ZOVOP, vyjadrenia orgánov uvedených v odseku 1 majú pre ministerstvo hospodárstva pri rozhodovaní o udelenie dovoznej licencie a vývoznej licencie odporúčajúci charakter okrem záporného vyjadrenia ministerstva zahraničných vecí k žiadosti o udelenie vývoznej licencie, ktoré je pre ministerstvo hospodárstva záväzné. 35. Podľa § 20 písm. b) ZOVOP, ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť o udelenie licencie, ak je to odôvodnené zahraničnopolitickými alebo bezpečnostnými záujmami Slovenskej republiky alebo je to v rozpore s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná. 36. Podľa § 42 ods. 3 písm. a) ZOVOP, na rozhodovanie o zamietnutí žiadosti o vydanie povolenia na obchodovanie a povolenia na sprostredkovateľskú činnosť podľa § 11 a na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o licenciu podľa § 20, rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie globálnej transferovej licencie podľa § 25 ods. 6 a rozhodnutie o zamietnutie žiadosti o vydanie individuálnej transferovej licencie podľa § 26 ods. 7 sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní s odchýlkou, že odôvodnenie rozhodnutia o tom, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, obsahuje iba skutočnosť, že ide o zahraničnopolitické alebo bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky. 37. Podľa § 3 ods. 2 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu. 38. Podľa § 3 ods. 4, 5 Správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 39. Podľa § 3 ods. 7 Správneho poriadku, ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.
40. Podľa § 21 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. 41. Podľa § 9 ods. 2 Správneho poriadku, z prejednávania a rozhodovania pred správnymi orgánmi je vylúčený aj ten, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. 42. Podľa § 13 ods. 1 Správneho poriadku, z tých istých dôvodov ako zamestnanec správneho orgánu (§ 9) je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený i člen komisie, ktorá uskutočňuje konanie. 43. Podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 45. Správny súd sa prvotne zaoberal namietanou nezákonnosťou napadnutého stanoviska pre jeho neodôvodnenosť. Napadnuté stanovisko nie je samostatne preskúmateľným predmetom súdneho prieskumu, a preto jeho zákonnosť a postup predchádzajúci jeho vydaniu správny súd preskúmal postupom podľa § 27 ods. 1 SSP ako podkladové opatrenie a dospel k záveru, že napadnuté stanovisko ďalšieho účastníka konania je potrebné zrušiť pre nedostatok dôvodov ako nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 3 písm. b) SSP. Správny súd vychádzal zo skutočnosti, že v napadnutom stanovisku ďalší účastník konania nesúhlasil s udelením vývoznej licencie zo zahraničnopolitického hľadiska, vzhľadom na gramatické znenie § 20 ods. b) ZOVOP (ministerstvo hospodárstva zamietne žiadosť..., ak je to odôvodnené zahraničnopolitickými.. záujmami Slovenskej republiky), žalovaný nemal vo veci možnosť využitím správnej úvahy odkloniť sa od obsahu napadnutého stanoviska, teda vydať požadovanú dovoznú licenciu, a preto bolo pre neho fakticky záväzné. 46. Pokiaľ žalovaný a ďalší účastník v administratívnom konaní ako aj v tomto súdnom konaní uvádzali ďalšie dôvody, ktoré viedli k vydaniu stanoviska resp. sa odvolávali na potrebu ochrany utajovaných skutočností, tieto argumenty neobstoja, keďže z obsahu stanoviska uvedené tvrdenia žiadnym spôsobom nevyplývajú. 47. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zdôraznil, že dôvod nesúhlasného stanoviska bol žalobcovi oznámený na pracovných stretnutiach, avšak správnemu súdu nebola zrejmá príčina absencie týchto dôvodov v samotnom obsahu stanoviska. Vo svetle uvedeného sa tak argument o potrebe ochrany utajovaných skutočností javí ako nepodložený, naviac súčasťou prvostupňového administratívneho spisu je potvrdenie o priemyselnej bezpečnosti č. E./XXXX – C. zo dňa 31.08.2016 s platnosťou do 31.08.2021 o spôsobilosti žalobcu oboznamovať sa s utajovanou skutočnosťou stupňa „Dôverné“. 48. Z § 42 ZOVOP vyplýva obligatórne použitie Správneho poriadku na konanie podľa uvedeného zákona, pričom výnimka z aplikácie Správneho poriadku podľa § 42 ods. 3 písm. c) ZOVOP sa vzťahuje len na odôvodnenie rozhodnutia o tom, že sa žiadosť o udelenie vývoznej licencie zamieta, a teda pre obsah napadnutého stanoviska (ako podkladového opatrenia) nebola vylúčená aplikabilita Správneho poriadku. Pokiaľ ďalší účastník odvodzoval absenciu výslovnej zákonnej požiadavky pre odôvodnenie napadnutého stanoviska kontextom a účelom čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, správny súd tento argument vyhodnotil ako nesprávny. Správny poriadok je generálnym procesným predpisom, ktorý sa použije na každé konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. V prejednávanej veci je osobitným predpisom ZOVOP, ktorý upravuje výnimky z aplikácie Správneho poriadku, postup pri vydávaní napadnutého stanoviska nespadá do okruhu právnych vzťahov, na ktoré dopadá uvedená výnimka. Na základe uvedeného tak bol nesprávny záver,
že pre vydávanie napadnutého stanoviska neexistuje zákonná požiadavka pre jeho odôvodnenie, keďže táto povinnosť vyplýva práve z § 47 ods. 3 v spojení s § 3 ods. 3, 4 ,7 Správneho poriadku. 49. Obsah záväznej časti jeho stanoviska musí spĺňať minimálne štandardy náležitostí odôvodnenia správneho rozhodnutia vrátane prípadných individuálnych aspektov prípadu. Napadnuté stanovisko bolo odôvodnené tak, že realizácia obchodného prípadu by bola v rozpore s kritériami č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ. Takto vymedzené negatívne stanovisko správny súd vyhodnotil nedostatočné, keď absentujú úvahy, z ktorých ďalší účastník vychádzal pri hodnotení podkladov tvoriacich utajované informácie (tieto samotné neboli obsahom predloženého spisu, s ktorými sa správny súd oboznámil v utajovanom režime; rovnako žalobca k nim prístup v žiadnom štádiu konania nemal) ako aj správna úvaha pri použití právnych predpisov. V súvislosti s týmto záverom konajúci súd podporne odkazuje na rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu, č.j. 9 As 60/2010-125 zo dňa 15.12.2010, ktorý rovnako dospel k záveru, že jednoduchý odkaz na existujúce zamietnutie členského státu EÚ, ktoré nie je v stanovisku ani v inej časti správneho spisu bližšie obsahovo špecifikovaný, sa nepovažuje za dostačujúci. Rovnako len odkaz na kritériá č. 4 a 7 Spoločnej pozície EÚ nemožno považovať za dostačujúce odôvodnenie tak závažného opatrenia, ktoré má za následok povinnosť žalovaného zamietnuť žiadosť (rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu č. j. 9As/204/2018-45 zo dňa 17.01.2019, bod 23). Pokiaľ ďalší účastník namietal, že vecné zdôvodnenie napadnutého stanoviska, by bolo v rozpore s účelom ustanovenia § 42 ods. 3 ZOVOP, uvedený argument nemá oporu v texte právneho predpisu, keď výnimka z povinného odôvodňovania rozhodnutí sa vzťahuje až na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vývoznú licenciu; len z absencie nutného odôvodnenia takéhoto rozhodnutia nemožno vyvodiť možnosť vydať stanovisko, ktoré taktiež nebude obsahovať relevantné dôvody. 50. Správny súd tak dospel k záveru, že napadnuté stanovisko ďalšieho účastníka konania trpí vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov a postupom podľa § 191 ods. 3 písm. b) ho zrušil. 51. Vo vzťahu k napadnutému ako aj prvostupňovému rozhodnutiu správny súd dospel k záveru, že je potrebné ich zrušiť postupom podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP – teda ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Naviac napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie tvoria jeden celok, pre ktorý bolo zrušené stanovisko záväzným podkladom, a tieto bez neho nemôžu obstáť. 52. Vadou v konaní, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že vo veci sa na rozhodovaní v druhom stupni podieľal zamestnanec, u ktorého existovali zákonné dôvody pre vylúčenie, keďže sa podieľal na príprave napadnutého stanoviska a následne bol aj členom rozkladovej komisie. 53. Správny súd nespochybňuje, že s námietkami zaujatosti vznesenými žalobcom proti O. D. sa žalovaný procesne vysporiadal v priebehu administratívneho konania. Tieto procesné rozhodnutia však nie sú spôsobilým predmetom samostatného súdneho prieskumu. Právo na to, aby vo veci konal nepredpojatý (nezaujatý a nestranný) zamestnanec orgánu verejnej správy či člen konajúceho správneho orgánu má procesný charakter. Z povahy veci súčasne vyplýva, že samotným rozhodnutím o nevylúčení podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku nemôžu byť dotknuté subjektívne práva účastníka správneho konania, pretože tieto sú v danom prípade spojené až s vydaním meritórneho alebo konečného rozhodnutia. Ak sa preukáže, že vo veci bolo rozhodnuté osobou predpojatou či zaujatou, táto skutočnosť môže mať dopad na zákonnosť vo veci vydaného rozhodnutia. V medziach správneho súdnictva sa daná skutočnosť preskúmava (až) v rámci prieskumu zákonnosti meritórneho, resp. konečného rozhodnutia vo veci (bližšie body 12, 13 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžrk/5/2021 zo dňa 13.07.2022). 54. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že O. D. sa zúčastnil druhostupňového konania ako člen rozkladovej komisie. Rozhodnutím č. 19306/2019-2061-42560 zo dňa 16.07.2019 bola námietka zaujatosti žalobcu zo dňa 27.06.2019 zamietnutá, a to po vyjadrení O. D., že napadnuté stanovisko bolo prijaté v osobitnom postupe, ktorého nebol súčasťou; predseda rozkladovej komisie tak dospel k záveru, že nebolo preukázané, že v zmysle § 13 ods. 1 Správneho poriadku má O. D. pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom alebo sa v tejto veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa.
55. K časovo druhej námietke zaujatosti zo dňa 22.07.2019 žalobca predložil mailovú komunikáciu s O. D., z ktorej vyplývalo, že medzi žalobcom a O. D. pred vydaním napadnutého stanoviska prebiehala komunikácia ohľadne posudzovania žiadosti o vývoz, rovnako sa uskutočnilo aj niekoľko osobných stretnutí predchádzajúcich vydaniu napadnutého stanoviska. Rozhodnutím č.19306/2019-2016-45112 zo dňa 29.07.2019 bola aj druhá námietka žalobcu zamietnutá, pričom predseda komisie dospel k záveru, že O. D. sa v tejto veci nezúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa, skutočnosti uvádzané v námietke nenasvedčujú predpojatosti, keďže predložená komunikácia bola neutrálna a vo všeobecnej rovine. 56. Skutočnosť, že O. D. sa podieľal na tvorbe a príprave napadnutého stanoviska je vzhľadom na obsah administratívneho spisu nesporná, pričom správny súd poukazuje na § 9 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý upravuje dôvody pre vylúčenie člena komisie u toho, kto sa v tej istej veci zúčastnil na konaní ako zamestnanec správneho orgánu iného stupňa. Okolnosť, že O. D. nebol zamestnancom žalovaného, ale ďalšieho účastníka konania je v tejto súvislosti bez právneho významu, keď bol bezpochyby účastný v konaní pred orgánom prvého stupňa. Žalovaný respektíve predseda rozkladovej komisie mal prijať všetky racionálne opatrenia, ktoré je možné od neho očakávať za účelom zabránenia tomu, aby členom rozkladovej komisie bol zamestnanec, ktorý sa podieľal pri príprave podkladov na vyhotovenie napadnutého (zamietajúceho) stanoviska, ktorého obsah bol pre žalovaného záväzný. 57. Na základe uvedeného bol u O. D. zákonný dôvod pre vylúčenie podľa § 9 ods. 2 v spojení s § 13 ods. 1 Správneho poriadku, pričom nebol podstatný spôsob jeho komunikácie so žalobcom, ale výlučne tá skutočnosť, že sa zúčastnil konania na prvom stupni a mal tak už skôr vedomosť o veci, ktorá bola predmetom konania o rozklade, a to práve v súvislosti s prípravou podkladov pre ďalšieho účastníka v rámci prvostupňového konania. 58. Rovnako ako dôvodnú posúdil správny súd námietku o porušení procesných práv žalobcu, ktorý nedostal možnosť sa vyjadriť k podkladom prvostupňového rozhodnutia, pričom druhostupňový orgán túto vadu nijako nezhojil, keď len uviedol, že akékoľvek vyjadrenie žalobcu by nemalo žiadnu relevanciu. V zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku bol žalovaný povinný dať žalobcovi možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie; nie je vecou žalovaného vyhodnocovať relevanciu využitia zákonného práva zo strany žalobcu. Bolo na žalobcovi, aby uvážil, či právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku využije a žalovaný bol povinný využitie daného oprávnenia umožniť. Uvedeným postupom žalovaný zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia, pričom ani v konaní o rozklade táto vada nebola zhojená, keďže žalobcovi nebol daný priestor zúčastniť sa zasadnutia rozkladovej komisie, prípadne sa pred vydaním napadnutého rozhodnutia vyjadriť k záverom rozkladovej komisie. 59. Správny súd nespochybňuje, že Správny poriadok neupravuje obligatórnu povinnosť správneho orgánu nariadiť vždy ústne pojednávanie. Ústne pojednávanie nariadi správny orgán vtedy, ak to vyžaduje povaha veci (najmä sa prispeje k objasneniu veci), pričom v rámci konania o rozklade žalobca namietal porušenie jeho procesných práv v prvostupňovom konaní a súčasne predložil viaceré podklady preukazujúce vývoz výrobkov do Ugandy zo susedných členských štátov ako aj udelenú licenciu pre dovoz zo Srbska za účelom vývozu do Ugandy. Keď za takéhoto skutkového stavu rozkladová komisia v napadnutom rozhodnutí len uviedla, že nenastala potreba vec objasniť na ústnom pojednávaní, tento záver považoval správny súd za nepreskúmateľný pre absenciu riadneho a náležitého zdôvodnenia zvoleného postupu. 60. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov aj ako celok, keď jeho obsah v zásade tvorí len prepis zo zasadnutia rozkladovej komisie, pričom vlastná úvaha ministra predstavuje len všeobecné zdôraznenie správnosti postupu prvostupňového orgánu a vyhodnotenie námietok žalobcu uvedených v rozklade ako nerelevantných, pričom takéto odôvodnenie nezodpovedá zásade zákonnosti ovládajúcej administratívne konanie ani zásadám dobrej verejnej správy. Bolo povinnosťou druhostupňového odvolacieho orgánu (ministra) sa zaoberať námietkami žalobcu vznesenými v rozklade. V napadnutom rozhodnutí síce bolo uvedené, že rozkladová komisia má iba poradný hlas a správnym orgánom je minister, avšak práve správna úvaha ministra úplne absentuje. Správny súd poukazuje, že rozhodnutie poradnej odvolacej (rozkladovej) komisie poňaté
do jej zápisnice z rokovania o rozklade nemôže byť predmetom prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu v správnom súdnictve, keďže poradná komisia nevydáva záväzné rozhodnutie a druhostupňový správny rozklad rozhodujúci o rozklade nie je jej rozhodnutím viazaný (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.2 Sžo/31/2011 zo dňa 18.04.2012,). 61. Pokiaľ žalobca predložil licencie o exporte výrobkov obranného priemyslu do Ugandy z Českej republiky, Bulharska, Poľska, nie je zrejmé, na základe akých podkladov žalovaný dospel k záveru o tom, že tieto licencie sa vzťahujú na iný typ vojenského materiálu, keď v administratívnom spise sa nachádzajú kópie vývozných licencií preukazujúce vydanie vývozných licencií na výrobky obranného priemyslu do Ugandy aj pre výrobky z kategórie VM 4, na dovoz ktorých žiadal licenciu aj žalobca. 62. Rovnako za nepodložený považoval správny súd záver o rešpektovaní princípu legitímnych očakávaní vo vzťahu k skôr udelenej licencii pre dovoz výrobkov obranného priemyslu zo Srbska, keď žalovaný uviedol, že táto licencia bola posudzovaná len vo vzťahu k dovozu zo Srbska. 63. Predmetom preskúmania v tomto súdnom konaní je taktiež žiadosť o udelenie dovoznej licencie z Českej republiky, pričom každá udelená licencia (či už dovozná alebo vývozná) obsahuje v súlade s § 17 ods. 5 písm. e) aj označenie konečného užívateľa výrobkov obranného priemyslu. Žalobcom predložená licencia č. Q. z 20.02.2019 na dovoz tovaru zo Srbska ako konečného užívateľa rovnako uvádza MO Ugandy. Žalovaný vo výroku prvostupňového rozhodnutia ako dôvod zamietnutia dovoznej licencie uviedol, že previazaným rozhodnutím bola žiadosť o udelenie vývoznej licencie do Ugandy zamietnutá, a preto z dôvodu priamej viazanosti žiadosti o dovoz na žiadosť o vývoz, zamietol žiadosť o udelenie dovoznej licencie. V tu prejednávanej veci tak správny súd identifikoval obdobnú situáciu ako v prípade udelenia dovoznej licencie zo Srbska za účelom vývozu do Ugandy, avšak závery o previazanosti žiadosti o dovoz na žiadosť o vývoz neboli aplikované, pričom rozdielny prístup žalovaný bližšie nezdôvodnil. 64. Správny súd na základe uvedených dôvodov zrušil napadnuté stanovisko, prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie. Po vrátení veci bude žalovaný, viazaný právnym názorom súdu vysloveným v tomto rozsudku podľa § 191 ods. 6 SSP, povinný vzhľadom na plynutie času opätovne posúdiť žiadosť žalobcu o vydanie dovoznej licencie a vo veci znovu rozhodne, rešpektujúc procesné práva žalobcu, pričom svoje rozhodnutie je povinný riadne a náležite odôvodniť. 65. Žalobca bol v konaní pred správnym súdom úspešný, preto mu správny súd priznal náhradu dôvodne vynaložených trov konania v plnom rozsahu podľa § 167 ods. 1 SSP. Ďalšiemu účastníkovi správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 169 SSP, keďže mu v konaní nebola uložená taká povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu trovy vznikli. 66. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia (§ 439 ods. 1 v spojení s § 443 ods. 1 a § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).