Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave TT-43Sa/29/2022 1019201092 05. 06. 2024 JUDr. Zuzana Korčeková ECLI:SK:SpSBA:2024:1019201092.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. XXXX/X, C. D., zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 15/31, Trnava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 05.06.2019, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanej sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava ako prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: XXX-XXXXXX-XXXX/XXXX, NP 205-21797-2/2019/BAM zo dňa 09.01.2019 rozhodla podľa § 49 ods. 2 zák. č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o sociálnom poistení“), že žalobca nemá nárok na materské v období od 01.11.2018, ktoré si uplatnil od tohto dátumu predložením žiadosti o materské č. B 0784290, nakoľko maloletú E. A., nar. XX.XX.XXXX prevzal do svojej starostlivosti na základe predloženej dohody o prevzatí dieťaťa do starostlivosti, uzatvorenej s matkou dieťaťa, od 01.11.2018. 2. Prvostupňový správny orgán svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca reálne nezabezpečuje tú starostlivosť o dieťa, ktorú do prevzatia dieťaťa zabezpečovala jeho matka a súčasne nedošlo ani k výraznému zníženiu príjmu a úprave pracovného času z nového poistného vzťahu. V tejto súvislosti bolo v rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu konštatované, že žalobcovi bola na účely prevzatia starostlivosti o dieťa poskytnutá rodičovská dovolenka, no napriek tomu menovaný aj naďalej vykonáva pracovnú činnosť, z ktorej dosahuje príjem, a to v porovnateľnej sume ako z pracovnej činnosti zakladajúcej nemocenské poistenie, z ktorej si nárok na materské uplatnil a zároveň nedošlo ani k výraznej úprave pracovného času tak, aby mohol prevziať starostlivosť o dieťa. Tieto skutočnosti vyplývajú z informačného systému Sociálnej poisťovne, ako aj z predložených pracovných zmlúv so zamestnávateľom. 3. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom poukazoval na to, že splnil všetky zákonné podmienky na vznik nároku na materské podľa § 49 zákona o sociálnom poistení. Mal za to, že podmienku starostlivosti o maloleté dieťa splnil, čo vyplýva zo skutočností, ktoré uviedol vo svojej žiadosti a tiež to vyplýva aj z čestného prehlásenia, ktoré urobila v rámci odvolacieho správneho konania aj matka maloletého dieťaťa. Poukázal ďalej na to, že splnil aj ďalšiu podmienku, keď bol pred podaním návrhu o materské viac ako 270 dní nemocensky poistený. Ďalej uviedol, že požiadal o nemocenskú dávku na základe pracovného pomeru so zamestnávateľom Mondelez SR production, s.r.o., ktorý vznikol dňa 17.06.2011 a vzhľadom k tomu, že z tohto pracovného pomeru žalobca čerpal materské, ako nemocenskú dávku, nemôže v tomto pracovnom pomere vykonávať zárobkovú činnosť.
Žalobca dňa 31.10.2018 uzatvoril nový pracovný pomer so spoločnosťou ADECCO Slovakia, s.r.o., ktorý sa na základe § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení posudzuje samostatne a z tohto dôvodu nemožno dôvodiť, že výkonom zárobkovej činnosti v tomto pracovnom pomere nárok na výplatu materského ako nemocenskej dávky zaniká. V tejto súvislosti namietal nesprávny postup správnych orgánov, pretože pokiaľ Sociálna poisťovňa v rozhodnutí uvádza, že žalobca dosahuje porovnateľný príjem z nového pracovného pomeru, ako z pracovného pomeru u zamestnávateľa Mondelez SR production, s.r.o. a z tohto dôvodu nespĺňa žalobca podmienky § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, tak s takýmto záverom nie je možné súhlasiť, nakoľko v zmysle § 58 ods. 1 zákona o sociálnom poistení platí zásada samostatnosti nárokov z každého nemocenského poistenia. Pokiaľ ide o nový uzatvorený pracovný pomer, tak žalobca poukázal na to, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.10.2018 vykonáva zárobkovú činnosť v menšom rozsahu ako v pôvodnom pracovnom pomere. Pracovnú zmluvu pritom uzatvoril tak, aby mal možnosť si upraviť pracovný čas podľa potrieb starostlivosti o maloleté dieťa. Taktiež namietal, že Sociálna poisťovňa musí v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj podklady, na základe ktorých vo veci rozhodla. Poukázal na to, že v rozhodnutí správnych orgánov takéto podklady vôbec nie sú uvedené, pričom s poukazom na ust. § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení je Sociálna poisťovňa povinná uviesť aj akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov, aké informácie z pracovných zmlúv a aké informácie z informačného systému boli použité pre rozhodnutie o nároku na materské, pričom tieto skutočnosti sa v rozhodnutí nenachádzali. Taktiež je v rozhodnutí konštatované, že žalobca dosahuje príjem, a to v porovnateľnej sume ako z pracovnej činnosti, pričom v rozhodnutí vôbec nie je uvedené, aké sumy príjmu Sociálna poisťovňa posudzovala, a aký mal žalobca príjem z pracovného pomeru u zamestnávateľa Mondelez SR production, s.r.o. a aký v novom pracovnom pomere so spoločnosťou ADECCO Slovakia, s.r.o., pokiaľ Sociálna poisťovňa vyslovila záver, že žalobca dosahuje porovnateľný príjem. To isté platí aj pokiaľ ide o konštatovanie správnych orgánov, že u žalobcu nedošlo ani k výraznej úprave pracovného času tak, aby mohol žalobca prevziať starostlivosť o dieťa, pričom v rozhodnutí vôbec nie je uvedené, aký čas mesačne v priemere žalobca odpracoval na základe jednotlivých pracovných pomerov, keď vyslovila záver, že žalobca si neupravil pracovný čas tak, aby mohol zabezpečiť starostlivosť pre maloleté dieťa. 4. Žalovaná Sociálna poisťovňa, ústredie ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 05.06.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“) zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Bratislave číslo: 200- 006907-CA04/2019, NP 205-21797-2/2019/BAM zo dňa 09.01.2019. Svoje rozhodnutie žalovaná odôvodnila tým, že jednou z osobitných podmienok nároku na materské iného poistenca je podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu. V tejto súvislosti konštatovala, že podmienka prevzatia dieťaťa do starostlivosti a následného poskytovania starostlivosti tomuto dieťaťu ustanovená v § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je splnená vtedy, ak otec dieťaťa fakticky (nielen formálne) prevezme dieťa do svojej starostlivosti. Spravidla ide o situáciu, kedy otec dieťaťa prerušuje svoju pracovnú činnosť, aby sa mohol o dieťa starať, a aby sa matka dieťaťa mohla vrátiť do pracovného procesu. Taktiež môže ísť o situáciu, že otec dieťaťa aj po prevzatí dieťaťa do starostlivosti vykonáva inú pracovnú činnosť, avšak v menšom rozsahu z hľadiska pracovného času ako pracovnú činnosť v pracovnom pomere, z ktorého si uplatnil nárok na materské. V týchto prípadoch je zároveň naplnený účel nemocenského poistenia vyjadrený v ustanovení § 2 písm. a) zákona o sociálnom poistení, spočívajúci v zabezpečení fyzickej osoby pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosť v dôsledku tehotenstva a materstva, resp. poskytovania starostlivosti dieťaťu v prípade iného poistenca. Konštatovala, že účelom materského poskytovaného z nemocenského poistenia je kompenzovanie straty príjmu zo zárobkovej činnosti, ku ktorej došlo v dôsledku tehotenstva a materstva - v prípade matky dieťaťa, alebo v dôsledku prevzatia starostlivosti o dieťa do troch rokov jeho veku - v prípade iného poistenca, napr. otca dieťaťa. Účel zákona nie je naplnený, pokiaľ otec dieťaťa prevzal dieťa do starostlivosti len formálne, naďalej vykonáva prácu v rovnakom rozsahu z hľadiska pracovného času, pričom dosahuje porovnateľný príjem ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. V prípade žalobcu došlo v jednom časovom okamihu (01.11.2018) k nástupu na rodičovskú dovolenku z jedného pracovného pomeru a k vzniku nového pracovného pomeru u agentúry dočasného zamestnávania s miestom výkonu práce totožným ako miesto výkonu práce v zamestnaní, v ktorom čerpá rodičovskú dovolenku. Pracovný čas žalobcu je dohodnutý na 37,5 hodiny týždenne, čo znamená, že žalobca vykonáva prácu v plnom pracovnom úväzku. Práca je vykonávaná ako práca na zmeny. Podľa dohodnutých pracovných podmienok a najmä podľa povahy a charakteru práce - operátor výroby (obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom) je zrejmé, že práca je vykonávaná u zamestnávateľa (v tomto prípade užívateľského zamestnávateľa). Žalovaná konštatovala, že žalobca neprispôsobil pracovné
podmienky tak, aby mohol poskytovať starostlivosť dieťaťu vo väčšom rozsahu ako pred 01.11.2018, keď aj po 31.10.2018 vykonáva práce v minimálne 37,5 hodinovom týždennom úväzku, a to v priestoroch zamestnávateľa. Okrem toho matka dieťaťa bola od 22.12.2016 do 16.03.2019 prihlásená v Sociálnej poisťovni ako povinne dôchodkovo poistená osoba z dôvodu riadnej starostlivosti o dieťa do šiestich rokov jeho veku, pričom zo svojho zamestnania u zamestnávateľa Analym SK, s.r.o. čerpala v tomto období rodičovskú dovolenku. Odo dňa 17.03.2019 začala čerpať materskú dovolenku. V závere svojho rozhodnutia žalovaná uviedla, že táto pracovná situácia žalobcu s prihliadnutím najmä na určený rozsah pracovného času žalobcu po nástupe na rodičovskú dovolenku, ktorý je pritom, čo do rozsahu rovnaký ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku žalobcu, v ničom nepodporuje žalobcov nástup na rodičovskú dovolenku z dôvodu zvýšeného poskytovania starostlivosti o dieťa vo väčšom rozsahu ako pred jeho nástupom na rodičovskú dovolenku. V tejto súvislosti zdôraznila, že žalobca vykonáva prácu pre zamestnávateľa na pracovisku zamestnávateľa, na základe čoho je potrebné prirátať k času stráveného výkonom pracovnej činnosti aj čas strávený dochádzaním do práce z miesta bydliska (Biely Kostol - Bratislava, Nové Mesto - vzdialenosť približne 50 km) a späť, čo je približne 0:45 hod. a to 2 x denne. Na základe týchto skutočností žalovaná ako odvolací správny orgán vyhodnotila postup prvostupňového správneho orgánu vo veci posúdenia nároku na materské za správny, v súlade so zákonom a účelom ním sledovaným. II. Žaloba a žalobné dôvody 5. Proti druhostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu podal žalobca žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci správnymi orgánmi, nakoľko splnil všetky podmienky pre vznik nároku na nemocenskú dávku - materské. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 30 písm. a) zákona o sociálnom poistení, keď v zmysle § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je žalobca iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do svojej starostlivosti na základe dohody s matkou v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské, pričom súčasne bol nemocensky poistený viac ako 270 dní pred vznikom nároku na dávku materské. Podľa § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ, nakoľko u zamestnávateľa Mondelez SR production, s.r.o. čerpá žalobca materskú dovolenku a z nemocenského poistenia z tohto zamestnania žiada aj nemocenskú dávku - materské. Mal za to, že preukázal, že prevzal maloletú do svojej starostlivosti na základe uzavretej dohody s matkou a tiež predložil v rámci odvolacieho správneho konania čestné prehlásenie jeho ako aj matky dieťaťa o tom, že matka dieťaťa je v pokročilom štádiu tehotenstva a z tohto dôvodu je starostlivosť žalobcu o maloleté dieťa nevyhnutná. Namietal, že k tomuto dôkazu sa žalovaná nevyjadrila. Ďalej namietal, že správne orgány v predmetnej veci rozhodli na základe dôkazov, ktoré však neboli žalobcovi nikdy predložené a tento sa nemal možnosť k nim vyjadriť. Za tohto stavu sa preto nemohol efektívne brániť v správnom konaní, čím bola porušená povinnosť správnych orgánov v zmysle § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení: „organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na tento účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie“. Nesúhlasil s konštatovaním správnych orgánov, ktoré uviedli, že pokiaľ žalobca vykonáva pracovnú činnosť u iného zamestnávateľa, nemá žalobca možnosť mať maloleté dieťa v starostlivosti. Poukázal na to, že uvedené nevyplýva z vykonaných dôkazov, nakoľko samotná pracovná činnosť nebráni žalobcovi mať dieťa v starostlivosti a najmä za stavu, kedy je matka dieťaťa v pokročilom štádiu tehotenstva. Okrem toho správne orgány relevantným spôsobom nepreukázali, že by žalobca nevykonával starostlivosť o dieťa. Tiež poukázal aj na tú skutočnosť, že dosahuje reálne nižší príjem, ako dosahoval pred nástupom na materskú dovolenku, čo vyplýva aj z dôkazov, ktoré si správne orgány zaobstarali z úradnej moci. V závere svojej žaloby sa zaoberal výkladom pojmu starostlivosť na účel § 49 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pričom dospel k záveru, že takáto starostlivosť na základe tohto ustanovenia nie je starostlivosťou celodennou, osobnou ani riadnou, ale ide o starostlivosť s najmenším rozsahom jej poskytovania, dokonca menším rozsahom ako je rozsah riadnej starostlivosti. Uvedený záver vyplýva z použitia výkladovej metódy a maiory ad minus, od väčšieho k menšiemu, nakoľko starostlivosťou s najväčším rozsahom je starostlivosť osobná a celodenná, potom nasleduje starostlivosť osobitná, starostlivosť riadna a nakoniec pojem starostlivosť. III. Vyjadrenie žalovanej, replika žalobcu 6. K predmetnej žalobe sa písomne vyjadrila žalovaná dňa 02.11.2020, pričom žiadala žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Pri posudzovaní nároku na materské poukázala na to, že Sociálna poisťovňa neskúma striktne len splnenie zákonom stanovených podmienok vzniku nároku na túto dávku, prihliada aj na všetky okolnosti jednotlivého prípadu, súčasne dbá aj na sledovaný kompenzačný účel nemocenského poistenia, z ktorého sa dávka poskytuje. Uviedla, že materské je nemocenskou dávkou, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom poskytuje z nemocenského poistenia. Je to opakujúca
sa peňažná dávka, ktorá nahrádza mzdu alebo plat (resp. stratu príjmu) počas materskej dovolenky, resp. rodičovskej dovolenky v prípade otca dieťaťa. Účelom materského je hmotné zabezpečenie žien, prípadne v určitých prípadoch aj mužov, v čase, keď nemôžu pracovať. Znamená to, že nemožnosť vykonávať závislú prácu v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo v inom pracovnoprávnom vzťahu je základom pre vznik nároku na všetky dávky nemocenského poistenia (materského, nemocenského i ošetrovného). Ďalšou všeobecnou podmienkou nároku na nemocenskú dávku zamestnanca je podmienka absencie príjmu ustanovená v § 30 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Splnenie tejto podmienky sa posudzuje z toho nemocenského poistenia, z ktorého bol nárok na nemocenskú dávku zamestnanca uplatnený, preto v prípade žalobcu sa posúdilo z povinného nemocenského poistenia zamestnanca zamestnávateľa Mondelez SR production, s.r.o., ktoré vzniklo dňa 21.06.2011. Žalobca z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý vznikol dňa 21.06.2011, dňa 01.11.2018 začal čerpať rodičovskú dovolenku. Súčasne žalobca dňa 01.11.2018 uzatvoril s agentúrou dočasného zamestnávania novú pracovnú zmluvu, na základe ktorej začal vykonávať práce pre užívateľského zamestnávateľa, ktorým bol opäť jeho pôvodný zamestnávateľ. Pred nástupom na rodičovskú dovolenku ako i počas rodičovskej dovolenky žalobca vykonával v konečnom dôsledku prácu pre svojho zamestnávateľa Mondelez SR production, s.r.o., a to v porovnateľnom rozsahu ako pred nástupom na rodičovskú dovolenku. Týmto konaním žalobca dosiahol, že napriek dosahovaniu príjmu zo zamestnania podmienka absencie príjmu, z toho nemocenského poistenia, z ktorého požiadal o materské, bola splnená. Toto konanie žalobcu možno považovať za obchádzanie zákona. Formálnym nástupom žalobcu na rodičovskú dovolenku a rovnako formálnym prevzatím starostlivosti o dieťa žalobca stratu príjmu zo zárobkovej činnosti neutrpel, v dôsledku čoho tak v jeho prípade nedošlo ani k naplneniu zmieneného kompenzačného účelu nemocenského poistenia. Pokiaľ ide o starostlivosť o dieťa, tak v tejto súvislosti žalovaná uviedla, že pod pojmom starostlivosť má zákon na mysli starostlivosť o dieťa vykonávanú priamo osobou, uplatňujúcou si práve z dôvodu výkonu starostlivosti o dieťa s tým spojený nárok na materské. Znamená to, že prevzatím dieťaťa do svojej starostlivosti by mal priamo otec skutočne prebrať na seba starostlivosť o dieťa, ktorú do okamihu prevzatia (minimálne počas šiestich týždňov po pôrode) poskytovala dieťaťu spravidla matka. Takýto rozsah starostlivosti môže otec dieťaťu poskytnúť len v prípade, ak tomu prispôsobí svoje pracovné podmienky dojednané v súvislosti s ďalším výkonom práce, napr. primeranou úpravou pracovného času. Na účely preukázania prevzatia dieťaťa do svojej starostlivosti žalobca predložil rodičovskú dohodu, v ktorej čestne prehlásil, že počnúc dňom 01.11.2018 prevezme dieťa do svojej starostlivosti. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že samotná dohoda nie je spôsobilá preukázať skutočné prevzatie starostlivosti o dieťa otcom. Pokiaľ otec dieťaťa aj po jeho formálnom prevzatí do starostlivosti na základe dohody rodičov naďalej preukázateľne vykonáva aj keď inú zárobkovú činnosť, avšak v rovnakom časovom rozsahu ako pred jeho prevzatím do svojej starostlivosti, t. j. v čase keď sa o dieťa starala spravidla matka, nemožno uzavrieť, že ide o skutočné prevzatie dieťaťa do starostlivosti a skutočný výkon starostlivosti oň zo strany otca. Mala za to, že v prípade žalobcu priznanie nároku na materské by bolo v príkrom rozpore s účelom zákona o sociálnom poistení, a preto žalobca nesplnil podmienky ustanovené v § 49 ods. 1 a 2 písm. d) zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov účinnom do 31.12.2018. 7. Vo vyjadrení zo dňa 07.12.2020 žalobca uviedol, že tým, že žalovaná skúma skutočnosť, či má otec primeraný čas vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa, koná nad rozsah svojej zákonnej právomoci. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by žalobca na základe nového pracovného pomeru, uzavretého na dobu určitú, nevykonával starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré prevzal od jeho matky na základe dohody uzavretej s matkou dieťaťa. Skúmanie, či žalobca dosahuje príjem v obdobnej výške, ako u predchádzajúceho zamestnávateľa, je v rozpore s ustanovením § 58 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa nároky na dávku nemocenského poistenia (materské) posudzujú samostatne z každého nemocenského poistenia. Žalobca prevzal do svojej starostlivosti dieťa, riadne sa oň staral, čo preukázal aj čestným prehlásením matky dieťaťa. Pracovná zmluva, ktorú uzavrel žalobca so spoločnosťou ADECCO Slovakia, s.r.o. bola dohodnutá na hodinovú odmenu, pričom nebol v nej stanovený konkrétny pracovný čas, čiže žalobca si mohol upraviť svoje pracovné povinnosti podľa potreby dieťaťa tak, aby zabezpečoval jeho starostlivosť. IV. Rozhodnutie súdu 8. Krajský súd v Trnave rozsudkom zo dňa 19.04.2021, č. k. 43Sa/15/2020 – 56 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 05.06.2019 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu. Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 30.11.2022, sp. zn. 7Ssk/81/2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 19.04.2021 z dôvodu, že tento rozhodol na základe neprávneho právneho posúdenia veci a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalobca následne trval na podanej žalobe.
V. Relevantná právna úprava 9. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 11. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 12. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., sociálne poistenie podľa tohto zákona je nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. 13. Podľa § 30 zákona č. 461/2003 Z. z. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku, ak a) splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia alebo po jeho zániku v ochrannej lehote a b) nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1, okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky uvedeného v § 33 ods. 1, § 39 ods. 1, § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1. 14. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti a ktorý sa o toto dieťa stará, má nárok na materské odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku na materské. Osamelý iný poistenec, ktorý sa stará o dieťa prevzaté do svojej starostlivosti, má nárok na materské v období 31 týždňov od vzniku nároku na materské a iný poistenec, ktorý prevzal do starostlivosti dve alebo viac detí a aspoň o dve z nich sa stará, má nárok na materské 37 týždňov od vzniku nároku na materské. Iný poistenec má nárok na materské najdlhšie do dovŕšenia troch rokov veku dieťaťa, ak v posledných dvoch rokoch pred prevzatím dieťaťa do starostlivosti bol nemocensky poistený najmenej 270 dní. 15. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2018, iný poistenec, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, je otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské alebo rodičovský príspevok. 16. Podľa § 51 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z., ak sa poistenec prestal starať o dieťa z iného dôvodu, ako je jeho nepriaznivý zdravotný stav, nárok na materské zaniká dňom skončenia jeho starostlivosti o dieťa a opätovne vzniká odo dňa pokračovania v starostlivosti o toto dieťa. Obdobie, počas ktorého sa poistenec prestal starať o dieťa z iných dôvodov, sa započítava do celkového obdobia trvania nároku na materské. 17. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 571/2009 Z. z. rodičovský príspevok je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na zabezpečenie riadnej starostlivosti o dieťa. 18. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba podľa tohto zákona je rodič dieťaťa. 19. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 571/2009 Z. z. oprávnená osoba má nárok na rodičovský príspevok, ak a) zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa a b) má trvalý pobyt alebo prechodný pobyt na území Slovenskej republiky (ďalej len "pobyt") alebo je osobou podľa osobitného predpisu. 20. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 571/2009 Z. z. riadna starostlivosť o dieťa podľa tohto zákona je starostlivosť poskytovaná dieťaťu v záujme všestranného fyzického vývinu a psychického vývinu dieťaťa, najmä primeraná výživa dieťaťa, hygiena dieťaťa, výchova dieťaťa a dodržiavanie preventívnych prehliadok dieťaťa podľa osobitného predpisu.
21. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 571/2009 Z. z. podmienka riadnej starostlivosti o dieťa sa považuje za splnenú, ak oprávnená osoba zabezpečuje riadnu starostlivosť o dieťa osobne alebo inou plnoletou fyzickou osobou alebo právnickou osobou. 22. Podľa § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, v odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. VI. Konanie na správnom súde 23. Pôvodne bola žaloba podaná na Krajský súd v Trnave. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Trnave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti preskúmavaného rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby (§ 134 ods. 2 písm. d/ SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 05.06.2024, nakoľko žiaden z účastníkov nežiadal o nariadenie pojednávania. V súlade s § 137 ods. 4 SSP bolo oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania vyvesené na úradnej tabuli a zverejnené na webovej stránke súdu. 24. Predmetom prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovanej, ktorým žalobcovi nepriznala nárok na materské z povinného nemocenského poistenia, ktorý si uplatnil ako zamestnanec z poistného vzťahu u zamestnávateľa Mondelez SR Production s.r.o. od 01.11.2018. Kasačný súd v predmetnej veci zaujal nasledovný právny názor: „Podmienky, za ktorých si žalobca mohol uplatniť nárok na materské, sú vymedzené v § 30 a § 49 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2019. Podľa § 30 cit. zák. zamestnanec má nárok na nemocenskú dávku v zásade vtedy, ak splnil podmienky ustanovené na vznik nároku na nemocenskú dávku počas trvania nemocenského poistenia [písm. a)] a nemá príjem, ktorý sa považuje za vymeriavací základ podľa § 138 ods. 1 cit. zák., okrem príjmu, ktorý sa poskytuje z iného dôvodu, než za vykonanú prácu, za obdobie trvania dôvodu na poskytnutie nemocenskej dávky [písm. b)]. V zmysle § 49 ods. 1 cit. zák. má iný poistenec nárok na materské, ak prevzal dieťa do starostlivosti a ak sa o toto dieťa stará. Nárok má odo dňa prevzatia dieťaťa do starostlivosti v období 28 týždňov od vzniku nároku. Podľa § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. sa iným poistencom, ktorý prevzal dieťa do starostlivosti, rozumie otec dieťaťa po dohode s matkou dieťaťa, najskôr po uplynutí šiestich týždňov odo dňa pôrodu, a matka nepoberá materské na to isté dieťa alebo rodičovský príspevok. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca naďalej aj po prevzatí dieťaťa do svojej starostlivosti vykonával zárobkovú činnosť v pracovnom pomere u nového zamestnávateľa ADECCO Slovakia, s. r. o., v minimálne 37,5 hodinovom týždennom úväzku, kedy nečerpal rodičovskú dovolenku. Sporným však ostalo, či žalobca splnil podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti v zmysle § 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z., ktorá je primárnym predpokladom priznania materského inému poistencovi z nemocenského poistenia. Úlohou žalovanej a správneho súdu tak bolo posúdiť otázku, či žalobca „ako iná osoba“ splnil zákonnú podmienku prevzatia dieťaťa do starostlivosti, tak ako to predpokladá § 49 ods. 1 a § 49 ods. 2 písm. d) cit. zák. Pojem „starostlivosť“, resp. spojenie „prevziať dieťa do starostlivosti“ a „starať sa o dieťa“, ktoré zákonodarca v § 49 cit. zákona použil, je nutné vnímať ako súčasť zákonnej úpravy komplexne obsiahnutej v zákone č. 461/2003 Z. z. a v takomto zmysle ho aj systematicky a teleologicky interpretovať. Kasačný súd však nesúhlasí s konštatovaním správneho súdu, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí dostatočne nevysvetlila, prečo nepovažovala žalobcovu starostlivosť o dieťa za postačujúcu. Práve naopak, žalovaná tento pojem v preskúmavanom rozhodnutí vymedzila a zároveň tiež uviedla skutkové dôvody (pracovný čas a miesto výkonu práce), na základe ktorých mala za to, že žalobca nenaplnil podmienky zákona č. 461/2003 Z. z., čím reagovala na žalobcove námietky v odvolaní. V dôsledku toho nemožno prijať záver, že by takéto rozhodnutie bolo nepreskúmateľné podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Ustanovenie § 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. pojmovo vymedzuje nemocenské poistenie ako poistenie pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti a na zabezpečenie príjmu v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti, tehotenstva a materstva. Toto ustanovenie vymedzuje účel nemocenského poistenia, ktorým je jednak kompenzácia straty alebo zníženia príjmu v dôsledku vzniku určitej sociálnej udalosti a jednak zabezpečenie jeho príjmu počas takejto udalosti, a to formou nemocenskej dávky. Podľa
dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu (Národná rada Slovenskej republiky, III. volebné obdobie, tlač 283) sa týmto ustanovením novo „definuje sociálne poistenie ako poistenie nielen pre prípad straty alebo zníženia príjmu zo zárobkovej činnosti z dôvodu vzniku sociálnej udalosti, ale aj ako poistenie na zabezpečenie príjmu z dôvodu vzniku sociálnej udalosti bez výkonu zárobkovej činnosti...“ (zvýraznenie pridané). Inak povedané, účelom uvedenej formulácie bolo vyjadriť, že z nemocenského poistenia môžu čerpať nielen tí, ktorí predtým mali príjem a v dôsledku sociálnej udalosti sa im stratil alebo znížil, ale aj tí, ktorí ho nikdy nemali a nemôžu ho mať ani počas trvania sociálnej udalosti. Účelom materského (ako jednej z dávok nemocenského poistenia) je tak preklenúť časové obdobie, kedy poistenec v dôsledku starostlivosti o dieťa nie je schopný dosahovať príjmy zo zárobkovej činnosti (vôbec alebo len znížené). Preto by sa toto plnenie nemalo poskytovať ako „benefit“ k príjmu poistenca, ktorému nič nebráni aj naďalej v plnom rozsahu vykonávať zárobkovú činnosť bez akéhokoľvek ďalšieho obmedzenia. Jednou z osobitných podmienok vzniku nároku na materské iného poistenca podľa cit. § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z. je, že iný poistenec sa o dieťa stará. Správny súd skonštatoval správne, že presný obsah a rozsah starostlivosti, ktorú má iný poistenec poskytovať dieťaťu, ako podmienku vzniku nároku na materské zákon č. 461/2003 Z. z. explicitne nevymedzuje. Pri vymedzení tohto pojmu však možno vychádzať z toho, že materské nadviazalo na peňažnú pomoc v materstve (§ 6 a nasl. zákona č. 88/1968 Zb. o predĺžení materskej dovolenky a o dávkach v materstve). Tá bola pôvodne určená pre matky na obdobie približne šiestich mesiacov po pôrode a až do 31. decembra 2010 bola zásadne obmedzená ôsmimi mesiacmi veku dieťaťa (§ 49 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.). Z toho možno vyvodiť, že má ísť o takú starostlivosť, aká obvykle zodpovedá starostlivosti matky o dieťa v tomto veku, teda o starostlivosť osobnú. To pochopiteľne neznamená, že by sa rodič od dieťaťa nemohol ani na chvíľu pohnúť, ani na chvíľu ho nemohol opustiť a nepustiť k nemu nikoho iného. Aj matka dieťaťa si do pol roka po pôrode (často viac ako inokedy) potrebuje splniť základné fyziologické potreby, ale potrebuje aj oddych v širšom slova zmysle. Nie je vylúčené, že dieťa v tomto veku zostane chvíľu samo, prípadne pod dozorom iných ľudí (iní príbuzní, prípadne aj cudzí). Starostlivosť tak nie je možné vykladať ako 24-hodinovú výlučnú prítomnosť pri dieťati. V každom prípade však pojem takejto starostlivosti vylučuje ponechať dieťa bez dozoru a na starosť inej osobe pravidelne niekoľko hodín denne, napríklad počas toho ako je žalobca v zamestnaní. Avšak nevyhnutné je posudzovať každý prípad individuálne, najmä s prihliadnutím na pracovnú činnosť, ktorú vykonáva otec dieťaťa (obsluha výrobných zariadení a výrobnej linky, manipulácia s výrobným materiálom). Vzhľadom na prejednávanú vec, je teda nepravdepodobné, že žalobca by si akokoľvek dokázal prispôsobiť svoje pracovné povinnosti tak, aby ich mohol vykonávať napr. z domáceho prostredia a zároveň poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť. To, že starostlivosť v zmysle § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. znamená osobnú starostlivosť, dokazuje aj § 51 cit. zák., podľa ktorého zaniká nárok na materské, ak sa poistenec podľa lekárskeho posudku nemôže alebo nesmie starať o dieťa. Pokiaľ by pre vznik nároku na materské postačovalo iba formálne prevzatie starostlivosti na základe dohody rodičov dieťaťa, prípadne zabezpečenie starostlivosti inou osobou, toto ustanovenie by stratilo svoje opodstatnenie. Na podobnom princípe stojí aj § 48 ods. 4 cit. zák., podľa ktorého prevzatie dieťaťa do starostlivosti zdravotníckeho zariadenia má účinky starostlivosti. Ak by zabezpečenie starostlivosti o dieťa inou osobou (napríklad aj takýmto zariadením) stále zodpovedalo pojmu starostlivosť, nebola by táto úprava potrebná, lebo by normovala samozrejmosť. Rovnako by v takom prípade stratila význam dohoda o prevzatí starostlivosti o dieťa medzi matkou a inou osobou, pretože aj matka by sa mohla starať o dieťa „delegáciou starostlivosti“. Obdobným spôsobom bola takáto situácia normovaná aj v predchádzajúcej právnej úprave v ustanovení § 12 ods. 1 zákona č. 88/1968 Zb., ktorý dokonca výslovne uvádzal, že pokiaľ bolo dieťa prevzaté do starostlivosti dojčenského ústavu alebo iného lôžkového zariadenia liečebno - preventívnej starostlivosti a zamestnankyňa, ale zatiaľ nastúpila do práce, prerušilo sa takýmto nástupom poskytovanie peňažnej pomoci v materstve. Odo dňa keď zamestnankyňa prevzala dieťa z ústavu opäť do svojej starostlivosti a prestala preto pracovať, pokračovalo sa v poskytovaní peňažnej pomoci v materstve až do vyčerpania celkového nároku. Napokon sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa je podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine právom a povinnosťou oboch rodičov. Pojem starostlivosti podľa § 48 a 49 zákona č. 461/2003 Z. z. však musí byť odlišný od pojmu starostlivosť podľa § 28 zákona č. 36/2005 Z. z. Inak by totiž nemalo zmysel, aby otec dieťaťa musel „preberať dieťa do starostlivosti na základe dohody s matkou“ v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. d) cit. zák., keď právo a povinnosť starať sa o dieťa má už na základe cit. ustanovenia Zákona o rodine. Uvedené závery sú súčasťou stabilnej judikatúry tunajšieho súdu (porov. za všetky napríklad rozsudok sp. zn. 7 Sžsk 50/2020, uverejnený pod č. 5/2022 ZNSS). Kasačný súd sa nestotožňuje ani s názorom správneho súdu, že žalovaná vydala napadnuté rozhodnutie bez toho, aby žalobcu oboznámila s podkladmi, ktoré pri vydaní rozhodnutia použila. Z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia z 9. januára 2019 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní vychádzala z údajov z vlastného informačného systému a z predložených pracovných zmlúv žalobcu. Žalobca mohol uplatniť svoje procesné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie síce podal, no nijako v ňom nerozporoval skutkový stav v súvislosti so vznikom jeho nového pracovného pomeru od 1. novembra 2018 a s prispôsobením si pracovných povinností tak, aby mohol poskytovať dieťaťu predpokladanú starostlivosť. Žalobcovi tak bola daná primeraná možnosť, aby uplatňoval svoje právo vyjadriť sa k skutkovému stavu rozhodnutia a navrhovať vykonanie dôkazov. Zo všetkých uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, preskúmavané rozhodnutie žalovanej netrpí vadami podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP.“ 25. Právnym názorom kasačného súdu v predmetnej veci je správny súd viazaný. Keďže Najvyšší správy súd SR preskúmal napadnuté rozhodnutie a vyčerpávajúco sa zaoberal otázkou (ne)vzniku nároku žalobcu na materské, ako aj ostatnými vznesenými námietkami žalobcu, správny súd už nepovažuje za potrebné k nemu niečo dodávať. Žalobca po zrušení rozsudku Krajského súdu v Trnave neprezentoval v konaní žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by bol daný dôvod odkloniť sa od právneho názoru Najvyššieho správneho súdu SR (citovaného vyššie). 26. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav, vec správne právne posúdila a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnila, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 190 SSP (v spojení s § 199 ods. 3 SSP). 27. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanej voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).