Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/19/2019 1019200193 12. 12. 2024 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200193.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členov senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a Mgr. Miroslavy Fodor v právnej veci žalobcu: MARKÍZA – SLOVAKIA, spol. s r.o., so sídlom Bratislavská 1/a, Bratislava, IČO: 31 444 873, právne zastúpeného Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906 464, proti žalovanému: Rada pre mediálne služby, so sídlom Palisády 36, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/38/2018 zo dňa 19. decembra 2018, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Právny predchodca žalovaného Rada pre vysielanie a retransmisiu voči žalobcovi začal správne konanie č. 919/SKO/2018 vo veci možného porušenia § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z.“) v súvislosti s tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 29. apríla 2018 o cca 19:12:37 hod., teda v čase medzi 06:00 hod. a 22:00 hod., reklamu na alkoholický nápoj Black Fox. 2. Výsledkom správneho konania č. 919/SKO/2018 bolo rozhodnutie č. RP/38/2018 zo dňa 19. decembra 2018, ktorým právny predchodca žalovaného rozhodol, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 29. apríla 2018 o cca 19:12:37 hod., teda v čase medzi 06:00 hod. a 22:00 hod., reklamu na alkoholický nápoj Black Fox, za čo právny predchodca žalovaného žalobcovi uložil podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. vo výške 10.000,- eur. 3. V odôvodnení rozhodnutia právny predchodca žalovaného uviedol, že na základe všetkých dostupných informácií sa v prípade predmetného nápoja jedná jednoznačne o alkoholický nápoj obsahujúci 35 objemových percent alkoholu. Reklama na tento alkoholický nápoj teda mohla byť vysielaná iba medzi 22:00 hod. a 6:00 hod. Ďalej konštatoval, že žalobca nepopieral spáchanie správneho deliktu, spočívajúceho v porušení povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom vzniknutý stav ľutuje a uvádza, že k nemu došlo nedopatrením. Zdôraznil však, že zákon č. 308/2000 Z. z. vychádza z objektívnej zodpovednosti za správny delikt. Podstatné
je iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Tomu, že sa v tomto prípade nielenže nedokazuje zavinenie, ale ani sa nerozlišuje medzi zavinením úmyselným alebo nedbanlivostným, svedčí aj skutočnosť, že ani jeden z cit. zákonov (zákon č. 308/2000 Z.z., zákon č. 219/1996 Z.z. o ochrane pred zneužívaním alkoholických nápojov a o zriaďovaní a prevádzke protialkoholických záchytných izieb (ďalej len „zákon č. 219/1996“)) neobsahuje tzv. liberačné dôvody, ktoré by umožnili zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt. 4. Taktiež poukázal na skutočnosť, že žalobca bol za porušenie povinnosti podľa § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti a to rozhodnutím č. RL/24/2015, ktorým bola žalobcovi uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorého sa dopustil tým, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 30. marca 2015 o cca 19:52:42 hod. a dňa 02. apríla 2015 o cca 7:22:32 hod., teda v čase medzi 06:00 hod. a 20:00 hod., reklamu na alkoholický nápoj Cider Kingswood, ktorý je ovocným vínom, a že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 15. apríla 2015 o cca 19:52:11 hod., teda v čase medzi 06:00 hod. a 20:00 hod., reklamu na alkoholický nápoj Strongbow, ktorý je vínom. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07. decembra 2015. 5. Pri určovaní výšky pokuty zobral právny predchodca žalovaného do úvahy: - závažnosť správneho deliktu – závažnosť sankcionovaného správneho deliktu spočíva v tom, že bola odvysielaná reklama na alkoholický nápoj mimo zákonom stanovenej časovej opony. Na reklamu na alkoholický nápoj mimo piva a vína kladie zákon č. 308/2000 Z. z. najprísnejšie podmienky z hľadiska jej časového zaradenia. Časová opona pre reklamu na alkoholické nápoje kopíruje časovú oponu pre zložky programovej služby nevhodné a neprístupné pre maloletých do 18 rokov. Podľa zákona č. 219/1996 Z. z. je zakázané predávať alebo podávať alkoholické nápoje alebo inak umožňovať ich požívanie osobám mladším ako 18 rokov. Alkoholické nápoje sú teda považované za produkty, ktoré sú škodlivé pre maloletých, a to aj z dôvodu, že ich nadmerné požívanie môže viesť k zdravotným problémom, závislosti, príp. až smrti. Maloletí môžu prichádzať do kontaktu s alkoholickými nápojmi vo svojom živote napríklad v obchodoch, avšak takýto kontakt je obvykle neutrálny a nepôsobí na nich propagujúco. Reklamy na alkoholické nápoje majú za cieľ „predať“ produkt, ktorý propagujú, a teda sú spracované pútavo. Na maloletých tak pôsobia oveľa silnejšie a môžu v nich vyvolať pocit, že si určitý alkoholický nápoj musia kúpiť, resp. iným spôsobom zaobstarať. Cieľom obmedzenia zaraďovania reklamy na alkoholické nápoje v rámci vysielania je práve zabrániť tomuto negatívnemu vplyvu na maloletých. Na základe okolností prípadu a nižšie uvádzaných kritérií dospela Rada k záveru, že závažnosť predmetného správneho deliktu nie je nízka, nakoľko došlo k odvysielaniu reklamy na alkoholický nápoj v čase o cca 19:12:37 hod., čiže takmer tri hodiny pred časovou oponou, po ktorej je možné takúto reklamu vysielať. Zároveň však závažnosť predmetného správneho deliktu nie je taká vysoká, aby musela byť pokuta uložená v strednej, príp. na hornej hranici zákonom stanoveného rozsahu určeného pre porušenie predmetnej povinnosti; - miera zavinenia - účastník konania je za porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Je tiež potrebné upozorniť na skutočnosť, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, že žalobca bol za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti. Žalobca mal a mohol teda vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z. Ďalej uviedol, že účastník konania bol v čase spáchania správneho deliktu oboznámený s výkladom Rady ohľadne aplikácie citovaného ustanovenia zákona vo vysielaní a mal teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie zákonným požiadavkám; - rozsah a dosah vysielania - žalobca je na základe licencie č. TD/17 celoplošným vysielateľom podľa zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní, ktorá skutočnosť vyjadruje právo držiteľa licencie vysielať televíznu programovú službu niektorým zo štandardov digitálneho televízneho príjmu najviac na celom území Slovenskej republiky okrem vysielania v paralelných frekvenčných vyhradeniach; - trvanie a následky porušenia povinnosti - v prípade porušenia povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o trváci správny delikt, nakoľko k jeho spáchaniu došlo vo vyššie uvedenom dni a čase. Následkom porušenia povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je vystavenie recipienta, obzvlášť maloletého, reklamnému tlaku na alkoholický nápoj mimo zákonnom povoleného časového obdobia; - spôsob porušenia povinnosti - je predmetom výroku a odôvodnenia tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti a zákonom ustanovený rozsah pre uloženie sankcie, z ktorého právny predchodca žalovaného vychádzal (od 3.319,- eur do 165.969,- eur), je sankcia vo výške 10.000,- eur plne odôvodnená a zodpovedá závažnosti prejednávanej veci. II. Žaloba 6. Správnou žalobou zo dňa 07. februára 2019 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. RP/38/2018 zo dňa 19. decembra 2018 z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. V prípade, ak by správny súd napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného, čo do základu považoval za správne a zákonné, žiadal v zmysle § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „SSP“) primerané zníženie sankcie vo výške 10.000,- eur na sumu 3.319,- eur. 7. Namietal, že právny predchodca žalovaného síce v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca bol v súvislosti s porušením ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. v minulosti sankcionovaný rozhodnutím č. RL/24/2015, ale neuvádza, že sa jednalo o prvé porušenie žalobcu. Ako obvykle, v prípade prvého porušenia, uložila Rada žalobcovi sankciu – upozornenie na porušenie zákona. Uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím bola žalobcovi uložená sankcia – pokuta vo výške 10.000,- eur, a to za druhé porušenie predmetného ustanovenia v doterajšej činnosti žalobcu, pričom zákonom ustanovený rozsah pre uloženie pokuty za porušenie predmetného ustanovenia zákona je od 3.319,eur do 165.969,- eur. Právnemu predchodcovi žalovaného vyčítal, že v napadnutom rozhodnutí žiadnym spôsobom nezohľadnil skutočnosť, že žalobcovi doteraz nebola za porušenie predmetného ustanovenia uložená žiadna pokuta, ako aj, že od predchádzajúceho porušenia uplynula doba viac ako 3 roky a nezohľadnil ani svoju doterajšiu prax v súvislosti s ukladaním pokút v prípadoch druhého porušenia povinností ustanovených zákonom, kedy v zásade ukladá pokuty na najnižšej hranici zákonom ustanoveného rozsahu. 8. Vadu nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia žalobca namietal najmä vo vzťahu k uloženej sankcii. Žalobca považoval odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za vágne, nemajúce podklad v skutkovom stave veci, pričom žalovaný nedostatočne, alebo nesprávne vyhodnotil podmienky a kritériá na ukladanie pokuty. Rozhodnutie tak nie je presvedčivo odôvodnené, v odôvodnení absentujú dôvody rozhodnutia a závery právneho predchodcu žalovaného sú v nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. 9. Rovnako tak tvrdil, že predchádzajúce rozhodnutia Rady v obdobných prípadoch boli v prípade prvého porušenia realizované formou uloženia sankcie podľa 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. – upozornenie na porušenie zákona. Rada bez akejkoľvek odchýlky dlhodobo využívala prax ukladania sankcie – pokuty na spodnej hranici zákonom ustanoveného rozsahu t.j. v predmetnom prípade 3.319 eur. V posudzovanom prípade žalobcu neboli dané žiadne skutkové a ani právne okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť náhlu a radikálnu zmenu rozhodovacej praxe právneho predchodcu žalovaného. Z uvedeného dôvodu je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie ako i postup právneho predchodcu žalovaného priamo v rozpore s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), vymedzujúcim jednu zo základných zásad správneho konania. Pre uloženie sankcie v uvedenej výške nebol s ohľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax právneho predchodcu žalovaného daný žiaden zákonný dôvod. Postup a argumentácia právneho predchodcu žalovaného pri ukladaní pokuty je podľa žalobcu v rozpore so zásadou proporcionality a primeranosti ukladania správnych sankcií. Uviedol, že v zmysle prístupu právneho predchodcu žalovaného, by tak vysielateľ po niekoľkoročnej existencii a pár pochybeniach už donekonečna mal dostávať len pokuty v hornej (maximálnej) výške bez ohľadu na skutočnosť, či sa jedná o druhé alebo tretie porušenie a bez ohľadu na to, aká doba uplynula od posledného porušenia. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/1/2016 zo dňa 27. septembra 2018. Napokon dodal, že postup Rady pri ukladaní sankcií za obdobné skutky je nepredvídateľný, a čo do postupnosti a výšky jednotlivých ukladaných sankcií nelogický, pričom sa pri ňom bez zákonného zdôvodnenia navrhuje výška sankcie pocitovo, v závislosti, kto je účastníkom správneho konania. III. Vyjadrenie právneho predchodcu žalovaného
10. Právny predchodca žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 26. marca 2019 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že žalobca vo svojej správnej žalobe nespochybňuje zistený skutkový stav ani nenamieta jeho posúdenie Radou. Vo svojej správnej žalobe poukazuje iba na neodôvodnenú výšku pokuty, ktorá bola podľa neho neprimerane vysoká. Zdôraznil, že Rada pri svojom rozhodovaní vždy dbá na to, aby nedochádzalo k neodôvodneným rozdielom v rozhodovaní, a aby bol dodržaný princíp právnej istoty vysielateľov. Pokiaľ dôjde k zmene rozhodovacej praxe, táto je vždy riadne odôvodnená a odrazí sa aj na výške uloženej sankcie. Ďalej dal do pozornosti, že Rada v napadnutom rozhodnutí cituje ustanovenie § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., z ktorého vyplýva, že Rada pri opakovanom porušení povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. uloží pokutu. Ide o kogentné ustanovenie zákona, ktoré nepripúšťa voľnosť uváženia pri rozhodovaní o druhu sankcie za porušenie tejto povinnosti. Následne uviedol, že žalobca už bol v minulosti sankcionovaný za porušenie predmetnej povinnosti a to rozhodnutím č. RL/24/2015. Zdôraznil, že pokiaľ zákon prikazuje Rade pri opakovanom porušení určitej povinnosti uložiť pokutu, je zrejmé, že uvedené rozhodnutie o uložení sankcie (upozornenia na porušenie zákona) musí byť jediným právoplatným rozhodnutím, ktorým Rada vysielateľa za porušenie predmetnej povinnosti v minulosti sankcionovala. Okrem toho, žalobcovi je z rozhodovacej praxe Rady známe, že Rada vo svojich rozhodnutiach v časti odôvodňujúcej uloženie sankcie vždy uvádza všetky právoplatné rozhodnutia, ktorými vysielateľa za porušenie konkrétnej povinnosti už sankcionovala. Z uvedených dôvodov nepovažoval túto námietku žalobcu za relevantnú. 11. Vo vzťahu k žalobnej námietke, spočívajúcej v tvrdení, že právny predchodca žalovaného nedostatočne odôvodnil uloženú výšku sankcie aj s ohľadom na to, že Rada bežne ukladá pri druhom porušení určitej povinnosti pokutu na spodnej hranici zákonom stanoveného rozsahu, čoho dôsledkom je nezrozumiteľnosť rozhodnutia, uviedol, že ani túto nie je možné pokladať za opodstatnenú. Akcentoval, že v napadnutom rozhodnutí na stranách 5 až 7 sú podrobne uvedené dôvody, pre ktoré sa právny predchodca žalovaného rozhodol uložiť sankciu vo výške 10.000,- eur, pričom vychádzal zo zákonom ustanovených kritérií pre ukladanie pokút - rozsah a dosah vysielania žalobcu, mieru jeho zavinenia, trvanie a následky porušenia povinnosti, závažnosť správneho deliktu. Poukázal najmä na časť odôvodnenia, v ktorej sa zaoberal závažnosťou správneho deliktu, ktorá tvorí podstatnú časť odôvodnenia uloženej pokuty. Právny predchodca žalovaného tiež poukázal na obzvlášť škodlivé účinky reklamy na alkoholické nápoje na maloletých, keďže práve ochrana maloletých je cieľom predmetného ustanovenia. Časová opona na vysielanie reklamy na alkoholické nápoje (okrem vína a piva) kopíruje časovú oponu na vysielanie zložiek programovej služby nevhodnej a neprístupnej pre maloletých do 18 rokov. Rovnaká časová opona je stanovená aj v prípade § 32 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý ustanovuje, že vysielateľ je povinný zabezpečiť, aby sa v čase od 6:00 hod. do 22:00 hod. nevysielali reklamy a telenákup na erotické služby, erotický tovar a erotické audiotextové služby. Preto pokladal za zrejmé, že zákonodarca dal osobitný dôraz na to, aby maloletí neboli vystavovaní určitým pre nich škodlivým tovarom a službám. Z uvedeného dôvodu sa táto skutočnosť zákonite musí odraziť aj na výške uloženej sankcie. Jednotlivé ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. sledujú rôzne ciele, ktoré Rada zohľadňuje vo svojom rozhodovaní. Je pochopiteľné, že v prípade porušenia zákazu vysielania reklamy na alkoholické nápoje mimo vyhradeného času alebo porušenia zákazu vysielania politickej reklamy v čase, keď to zákon neumožňuje, bude Rada postupovať pri ukladaní sankcie prísnejšie. Napokon dodal, že nie je pravdou, že Rada vždy uloží prvú pokutu na spodnej hranici zákonom ustanoveného rozsahu. Ako príklad možno uviesť rozhodnutie Rady č. RP/004/2012, ktorým Rada žalobcovi uložila pokutu 100.000,- eur za porušenie povinnosti ustanovenej v § 32 ods. 9 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorá zakazuje vysielanie politickej reklamy, pokiaľ osobitný predpis neustanoví inak. Aj v tomto prípade išlo o prvú pokutu za toto porušenie, avšak Rada vzhľadom na závažnosť správneho deliktu pristúpila k uloženiu vyššej sankcie. 12. Rovnako tak uviedol, že zákon č. 308/2000 Z. z. ustanovuje rozsah pre uloženie sankcie za porušenie predmetnej povinnosti od 3.319,- eur do 165.969,- eur. Uložená sankcia teda celkom zjavne nevybočuje zo zákonom ustanoveného rámca, pričom nedosahuje ani 1/16 hornej hranice pre uloženie sankcie za porušenie predmetnej povinnosti. Skutočnosť, že vysielateľ očakáva sankciu na dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu, ešte nemôže mať za následok neodôvodnenosť uloženej pokuty a nezrozumiteľnosť rozhodnutia. Atribút legitímnych očakávaní nemožno stotožňovať s právom vysielateľa na konkrétnu výšku uloženej pokuty. Vysielateľ môže legitímne očakávať, že uložená pokuta bude v rámci zákonom stanoveného rozsahu, čo v tomto prípade jednoznačne bolo naplnené. Zároveň môže očakávať, že prvá pokuta nebude dosahovať hornú hranicu, ale bude sa skôr približovať spodnej hranici.
Rada však pri ukladaní pokút musí zobrať do úvahy podstatu spáchaného správneho deliktu a obzvlášť jeho závažnosť, čo aj urobila a svoje úvahy riadne zdôvodnila. V tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Sž/25/2012. 13. Ďalej sa vyjadril, že napadnuté rozhodnutie je riadne odôvodnené, vychádza z riadne zisteného skutočného stavu veci, pričom Rada presne identifikovala dôvody a podklady, na základe ktorých dospela k záveru, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. Rovnako aj uložená sankcia je riadne a podrobne odôvodnená na stranách 5 až 7 napadnutého rozhodnutia, pričom Rada dala vysielateľovi jasnú, zrozumiteľnú a logickú odpoveď na základné otázky nastolené v prejednávanej veci. Žalobca bol poučený, akého správania sa má v budúcnosti vyvarovať, aby neporušil povinnosť ustanovenú zákonom č. 308/2000 Z. z. a tiež, v čom spočíva závažnosť tohto konkrétneho správneho deliktu. 14. Čo sa týka rozhodnutia č. RP/22/2015 (správne má ísť o rozhodnutiu č. RP/66/2015), na ktoré poukazuje žalobca, uviedol, že v danom prípade nešlo o totožnú situáciu ako v prejednávanej veci, nakoľko vysielateľ MAC TV s.r.o. bol sankcionovaný v súvislosti s odvysielaním reklamy na víno mimo vyhradeného času. Už skutočnosť, že reklama na víno sa môže vysielať už od 20:00 hod. nasvedčuje tomu, že zákonodarca nepovažuje víno za taký škodlivý produkt ako bežné alkoholické nápoje. Rada v danom prípade zároveň prihliadla aj na skutočnosť, že vysielateľ MAC TV s.r.o. bol za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný ešte v roku 2004 a išlo zároveň o prvý prípad, v ktorom Rada posudzovala reklamu na produkt cider ako špeciálnu kategóriu ovocného vína. Všetky tieto okolnosti sa premietli aj do uloženej sankcie. Rada teda nepostupuje paušálne, ako by asi podľa žalobcu mala, ale vždy berie do úvahy okolnosti jednotlivých prípadov. 15. Žalobca právo podať repliku nevyužil. IV. Konanie na správnom súde 16. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-1S/19/2019. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená do senátu 8S správneho súdu. V. Pojednávanie 17. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP rozhodol na pojednávaní dňa 12. decembra 2024 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu a povereného zástupcu žalovaného. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 18. Právny zástupca žalobcu pred súdom uviedol, že trvá na podanej žalobe. Ďalej uviedol, že žalobca sa v priebehu administratívneho konania za porušenie zákonom ustanovenej povinnosti ospravedlnil, chybu si priznal a požiadal o uloženie pokuty na spodnej hranici zákonom ustanoveného rozsahu, keďže išlo o druhé pochybenie. Namietal tiež, že žalovaný nezohľadnil typ programu, počas ktorého bola reklama odvysielaná, nakoľko išlo o televízne noviny, čo nie je program primárne určený pre maloletého diváka. Tiež uviedol, že podľa zákona č. 264/2022 Z.z. o mediálnych službách je časová opona vysielania reklamy na alkohol o 20 hod. 19. Poverený zástupca žalovaného pred súdom uviedol, že sa pridržiava predloženého písomného vyjadrenia. Uviedol, že Rada pri ukladaní pokuty zohľadnila skutočnosť, že spoločenská závažnosť sankcionovaného pochybenia je výrazne vyššia, pričom pokuta bola uložená na dolnej hranici zákonom ustanoveného rozsahu. Dodal, že časová opona 22 hod. je pre všetky komunikáty, ktoré nie sú určené
pre maloletých. Taktiež uviedol, že hoci program Televízne noviny nie je primárne určený pre maloletých, uvedené nevylučuje, že program je sledovaný aj maloletými. VI. Relevantné právne predpisy 20. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01. júla 2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 22. Podľa § 6 ods. 2 písm. b/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 23. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., vysielanie reklamy a telenákupu na alkoholické nápoje okrem piva a vína v čase od 6.00 h do 22.00 h sa zakazuje. Vysielanie reklamy a telenákupu na víno v čase od 6.00 h do 20.00 h sa zakazuje. 24. Podľa § 64 ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: pokutu. 25. Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/]. 26. Podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmito zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 27. Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 eur do 165 969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49 790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy a telenákupu. VII. Závery správneho súdu 28. Správny súd v prvom rade uvádza, že zákonom č. 264/2022 Z.z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) bol s účinnosťou od 01. augusta 2022 zrušený zákon č. 308/2000 Z.z. a regulátorom v oblasti vysielania a retransmisie sa stala Rada pre mediálne služby ako právny nástupca Rady pre vysielanie a retransmisiu (§ 236 zákona č. 264/2022 Z.z.). Správny súd preto konal s Radou pre mediálne služby ako žalovaným v predmetnej právnej veci. 29. Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP), preto správny súd na vec aplikoval zákon č. 308/2000 Z.z. 30. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe správnych žalôb zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou
napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 31. Súd musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní, resp. iný procesný zákon. 32. Na tomto mieste je vhodné uviesť, že súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Uvedené platí aj pre správny orgán. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. 33. Účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu (v danom prípade správneho deliktu), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi uložiť. Orgány prejednávajúce správne delikty sú povinné čo najúplnejšie zistiť podklady pre rozhodnutie tak, aby neboli žiadne dôvodné pochybnosti o prejednávanej veci, pričom pochybnosti o spáchanom skutku sa v deliktuálnom konaní vykladajú v prospech obvineného. Objasniť správny delikt znamená okrem iného spoľahlivo zistiť a ustáliť všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty správneho deliktu. 34. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, úlohou správnych orgánov je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu. 35. Z pripojeného administratívneho spisu, z dôkazov, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného vyplynulo, že skutok vyplynuvší z vykonaných dôkazov bol totožný so skutkom, ako bol opísaný v napadnutom rozhodnutí. Zároveň je nutné konštatovať, že správny súd nemal žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové ani právne závery správneho orgánu. V danom prípade sa jedná o správny delikt s objektívnou zodpovednosťou, kedy páchateľ správneho deliktu bez ohľadu na jeho zavinenie, úmysel alebo nedbanlivosť je zodpovedný za správny delikt, ktorý mu je preukázaný, čo skutkový stav v danom prípade bezosporu preukázaný bol. Právny predchodca žalovaného vo svojom rozhodnutí zhrnul pochybenia žalobcu a vysvetlil, na základe akých skutočností k svojmu záveru dospel. Porušenie zákona č. 308/2000 Z.z., ktoré je správnym deliktom, a ktoré bolo uvedené vo výroku právneho predchodcu žalovaného žalobca v správnej žalobe nesporoval. Žalobca sa sám vo svojom vyjadrení v správnom konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia priznal k spáchaniu správneho deliktu, za ktorý ho Rada napadnutým rozhodnutím sankcionovala, uvedené zopakoval aj na pojednávaní pred správnym súdom. 36. Medzi účastníkmi súdneho konania nebolo sporným, či sa žalobca dopustil správneho deliktu kladeného mu za vinu, žalobca však namietal výšku uloženej sankcie, pričom v tejto časti pokladal preskúmavané rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené. 37. Na úvod považuje správny súd za potrebné ozrejmiť, že ukladanie pokút za správne delikty, a teda i rozhodovanie o ich výške, sa realizuje vo sfére voľného správneho uváženia (diskrečné právo orgánu verejnej správy). Správna úvaha, resp. voľná úvaha orgánu verejnej správy vyjadruje určitý stupeň voľnosti rozhodovania orgánu verejnej správy, ktoré mu umožňuje v medziach zákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci. Ide teda o právomoc (na účely Odporúčania R (80) 2 Výboru ministrov o vykonávaní právomoci voľnej úvahy správnymi orgánmi prijatého Výborom ministrov dňa 11. marca 1980 na 316. zasadaní zástupcov ministrov, možno hovoriť aj o právomoci voľnej úvahy - discretionary power), na základe ktorej má orgán verejnej správy istý stupeň slobody pri prijímaní rozhodnutia, pričom si môže vybrať z viacerých právne prijateľných rozhodnutí jedno, ktoré pokladá za najvhodnejšie. Podrobiť správne uváženie
súdnemu prieskumu je možné iba vtedy, ak orgán verejnej správy buď prekročil zákonom stanovené medze tohto uváženia, alebo voľné uváženie zneužil. Riadne zdôvodnenie ukladanej sankcie v prípade správneho trestania je základným predpokladom pre preskúmateľnosť úvahy, ktorou bol orgán verejnej správy pri svojom rozhodovaní vedený. Zohľadnenie všetkých hľadísk, ktoré je možné v konkrétnej veci považovať za relevantné, potom určuje mieru zákonnosti stanoveného postihu. Orgán verejnej správy je povinný pri ukladaní sankcie presne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo odôvodniť, k akým skutočnostiam pri stanovení výšky sankcie prihliadol. Výška uloženej pokuty teda musí byť v každom rozhodnutí dostatočne odôvodnená a musí byť odrazom konkrétnych okolností individuálneho prípadu. Kritériá pre určenie konečnej výšky pokuty sú v danom prípade stanovené výpočtom skutočností, ku ktorým je správny orgán povinný prihliadnuť (§ 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.). Výška pokuty má byť predovšetkým vzhľadom na okolnosti daného prípadu primeraná, určená v rozpätí smerujúcom k spravodlivosti a adekvátnosti, avšak, aby sankcia splnila svoj význam (účel) musí dosahovať výšku odradzujúcu porušovateľa od protiprávneho konania. Ukladanie sankcií má nielen preventívny, ale aj represívny význam. Pri ukladaní pokút je potrebné prihliadať na individuálnu prevenciu, ako aj generálnu prevenciu. V danom prípade protispoločenské konanie sa dotýka zásahu do práv maloletého diváka, najmä vo vzťahu k ohrozeniu jeho fyzického, psychického a mravného vývoja, v čom spočíva nebezpečnosť skutku pre spoločnosť. 38. Správny súd poznamenáva, že ako jednu z hlavných úloh právnemu predchodcovi žalovaného Rade pre vysielanie a retransmisiu zákonodarca zveril práve dohľad nad dodržiavaním povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z. a podľa osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie ustanovených právnych povinností. Takto rámcovo vymedzený sankčný inštitút predstavuje jeden zo základných atribútov dozorného orgánu, prostredníctvom ktorého sa uplatňuje jeho donucovací, ale aj preventívny charakter. 39. Výška pokút podľa § 67 zákona č. 308/2000 Z.z. je ustanovená primerane nebezpečnosti konania a významu chráneného spoločenského záujmu. 40. Právny predchodca žalovaného v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že v konaní o uložení pokuty postupoval v súlade s § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., a teda prihliadal najmä na závažnosť veci, spôsob porušenia povinnosti, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, či došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, prípadne k uloženiu sankcie samoregulačným orgánom pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. Závažnosť správneho deliktu v súvislosti s porušením povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. podľa právneho predchodcu žalovaného spočívala v tom, že bola odvysielaná reklama na alkoholický nápoj mimo zákonom stanovenej časovej opony, pričom tiež dal do pozornosti, že na reklamu na alkoholický nápoj mimo piva a vína kladie zákon č. 308/2000 Z. z. najprísnejšie podmienky z hľadiska jej časového zaradenia. Časová opona pre reklamu na alkoholické nápoje kopíruje časovú oponu pre zložky programovej služby nevhodné a neprístupné pre maloletých do 18 rokov. Zdôraznil tiež, že v zmysle zákona č. 219/1996 Z. z. je zakázané predávať alebo podávať alkoholické nápoje alebo inak umožňovať ich požívanie osobám mladším ako 18 rokov, teda alkoholické nápoje sú považované za produkty, ktoré sú škodlivé pre maloletých, a to aj z dôvodu, že ich nadmerné požívanie môže viesť k zdravotným problémom, závislosti, príp. až smrti. Neopomenul ani skutočnosť, že maloletí môžu prichádzať do kontaktu s alkoholickými nápojmi vo svojom živote napríklad v obchodoch, avšak takýto kontakt je obvykle neutrálny a nepôsobí na nich propagujúco. Avšak reklamy na alkoholické nápoje majú za cieľ „predať“ produkt, ktorý propagujú, a teda sú spracované pútavo. Z tohto dôvodu na maloletých pôsobia oveľa silnejšie a môžu v nich vyvolať pocit, že si určitý alkoholický nápoj musia kúpiť, resp. iným spôsobom zaobstarať. Cieľom obmedzenia zaraďovania reklamy na alkoholické nápoje v rámci vysielania je práve zabrániť tomuto negatívnemu vplyvu na maloletých. Preto dospel k záveru, že závažnosť predmetného správneho deliktu nie je nízka, nakoľko došlo k odvysielaniu reklamy na alkoholický nápoj v čase o cca 19:12:37 hod., čiže takmer tri hodiny pred časovou oponou, po ktorej je možné takúto reklamu vysielať. Zároveň však závažnosť predmetného správneho deliktu nie je taká vysoká, aby musela byť pokuta uložená v strednej, príp. na hornej hranici zákonom stanoveného rozsahu určeného pre porušenie predmetnej povinnosti. 41. Vo vzťahu k vyhodnoteniu miery zavinenia právny predchodca žalovaného uviedol, že v danom prípade je žalobca za porušenie predmetného ustanovenia zodpovedný bez ohľadu na zavinenie (objektívna zodpovednosť za správny delikt), podstatné je len to, či k porušeniu zákona objektívne došlo alebo nie. Tiež upozornil na skutočnosť, že žalobca bol za porušenie povinnosti ustanovenej
v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaný už v minulosti. Žalobca mal a mohol teda vedieť, že svojím konaním môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom č. 308/2000 Z. z. Ďalej uviedol, že žalobca bol v čase spáchania správneho deliktu oboznámený s výkladom Rady ohľadne aplikácie citovaného ustanovenia zákona vo vysielaní a mal teda možnosť prispôsobiť svoje vysielanie zákonným požiadavkám. Ohľadom posúdenia rozsahu a dosahu vysielania dal do pozornosti, že žalobca je na základe licencie č. TD/17 celoplošným vysielateľom podľa zákona č. 220/2007 Z. z. o digitálnom vysielaní, ktorá skutočnosť vyjadruje právo držiteľa licencie vysielať televíznu programovú službu niektorým zo štandardov digitálneho televízneho príjmu najviac na celom území Slovenskej republiky okrem vysielania v paralelných frekvenčných vyhradeniach. Uloženie pokuty odôvodnil aj s prihliadnutím na trvanie a následky porušenia povinnosti, teda že v prípade porušenia uvedenej povinnosti zákona č. 308/2000 Z. z. nejde o trváci správny delikt, nakoľko k jeho spáchaniu došlo vo vyššie uvedenom dni a čase. Konštatoval, že následkom porušenia povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. je vystavenie recipienta, obzvlášť maloletého, reklamnému tlaku na alkoholický nápoj mimo zákonnom povoleného časového obdobia. Spôsob, akým žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa právneho predchodcu žalovaného spočíval v tom, že na televíznej programovej službe TV MARKÍZA odvysielal dňa 29. apríla 2018 o cca 19:12:37 hod., teda v čase medzi 06:00 hod. a 22:00 hod., reklamu na alkoholický nápoj Black Fox. Rovnako tak vyslovil, že zo skutkového stavu, ako aj z informácií, ktorými disponuje Rada, jednoznačne a preukázateľne nevyplýva, že pri naplnení skutkovej podstaty tohto správneho deliktu došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia, a teda uvedená skutočnosť v konečnom dôsledku nemala vplyv na určenie výšky pokuty. Vzal do úvahy najmä fakt, že k samotnému porušeniu povinnosti došlo, ako aj fakt, že sa jednalo o opakované porušenie tejto povinnosti, jej závažnosť, trvanie, mieru zavinenia a rozsah a dosah vysielania žalobcu. Napokon dodal, že Rada pri určovaní výšky pokuty nemohla prihliadnuť na sankciu uloženú samoregulačným orgánom, nakoľko samoregulačný orgán pôsobiaci pre túto oblasť neexistuje. Preto vzhľadom na všetky vyššie uvedené okolnosti a zákonom stanovený rozsah pre uloženie sankcie, z ktorého vychádzal (od 3.319,- eur do 165.969,- eur), dospel k záveru o potrebe uloženia sankcie vo výške 10.000,- eur, ktorá na základe vyššie uvedeného zodpovedá závažnosti prejednávanej veci. 42. S ohľadom na uvedené správny súd konštatuje, že správny orgán diskrečnú právomoc použil v rámci zákonného rámca, z tohto rámca nijakým spôsobom nevybočil, inštitút správnej úvahy nezneužil, pričom právny predchodca žalovaného tiež svoje rozhodnutie dostatočným spôsobom zdôvodnil, a preto správna úvaha pri výške a druhu pokuty (aj vzhľadom na represívno-výchovnú funkciu tejto pokuty) bola použitá v súlade so zákonom. Preventívna úloha postihu nespočíva iba v účinku voči žalobcovi (individuálne pôsobenie). Postih musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iných nositeľov rovnakých zákonných povinností (generálne pôsobenie). Tento účinok potom môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu. V prípade, ak ide o finančný postih, musí byť tento citeľný v majetkovej sfére delikventa, a teda musí v sebe obsahovať aj zložku represívnu. V opačnom prípade by totiž postih delikventa postrádal akýkoľvek zmysel (viď napr. rozsudok Mestského súdu v Prahe zo 16. novembra 2004, č.j. 10 Ca 250/2003-48). 43. Preto je potrebné prisvedčiť správnosti postupu právneho predchodcu žalovaného, ktorý pri ukladaní pokuty a určení jej výšky postupoval podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a prihliadal najmä na závažnosť veci, spôsob porušenia povinnosti, mieru zavinenia, rozsah a dosah vysielania, trvanie a následky porušenia povinnosti, či došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia a prípadné uloženie sankcie samoregulačným orgánom. Podľa názoru správneho súdu právny predchodca žalovaného pri ukladaní predmetnej pokuty zohľadnil všetky zákonom ustanovené kritériá, ktoré má na mysli ustanovenie § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. pre určovanie výšky pokuty. Taktiež vzal do úvahy skutočnosť, že účel predmetného zákonného ustanovenia, teda poskytnutie zvýšenej ochrany maloletému divákovi, nebol z dôvodov porušenia povinnosti splnený. 44. V zmysle ustálenej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKS/64/2006, sp. zn. 5Sžo/204/2010) je nevyhnutné, aby správny orgán odôvodnil nielen dôvod, pre ktorý ukladá sankciu, ale aj výšku uloženej pokuty. Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale v rámci správneho uváženia, ktoré správny orgán náležitým spôsobom odôvodní. 45. Vzhľadom na uvedené považuje správny súd výšku uloženej pokuty za adekvátnu a dostatočne odôvodnenú, a to v súlade s § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súd nezistil žiaden dôvod zasiahnuť
do diskrečnej právomoci správneho orgánu vo vzťahu k uloženej pokute, táto bola uložená v zákonnej výške, riadne odôvodnená. 46. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci, podľa názoru správneho súdu, nebola pokuta uložená v zjavne neprimeranej výške vo vzťahu k spáchanému správnemu deliktu. Vo sfére žalobcu má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú ako aj represívnu a postihovať za protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná v majetkovej sfére páchateľa deliktu. V danom prípade v zmysle § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.z. správny orgán mohol uložiť pokutu od 3.319,- eur až do výšky 165.969,- eur. Uložená pokuta 10.000,- eur je uložená blízko dolnej hranici, je podrobne odôvodnená, nevybočuje z medzí a hľadísk určených zákonom a správny orgán podrobne odôvodnil svoj postup v rámci správnej úvahy. Aj správny súd považuje pokutu v sume 10.000,- eur vzhľadom na všetky okolnosti prípadu za primeranú, pričom táto plní úlohu výchovnú, ako aj represívnu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní taktiež preventívnu úlohu, najmä vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu (bližšie pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Sžo/57/2013 vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1S/284/2011). 47. Vychádzajúc z uvedeného správny súd pokladá za potrebné prisvedčiť správnosti záverov právneho predchodcu žalovaného, ktorý konštatoval, že cieľom obmedzenia zaraďovania reklamy na alkoholické nápoje v rámci vysielania je práve zabrániť negatívnemu vplyvu na maloletých, preto na základe okolností prípadu, ako aj vyhodnotenia zákonom ustanovených kritérií dospel k záveru, že závažnosť predmetného správneho deliktu nie je nízka. Ohľadom uvedeného správny súd zdôrazňuje, že v prípade, ak individuálny objekt spočíva v ochrane fyzického a psychického zdravia občanov, s osobitným dôrazom na maloleté osoby, je nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že reklama na alkoholické nápoje je citlivou problematikou a nedodržanie zákonného obmedzenia pre túto reklamu môže mať závažný dopad na maloleté osoby. Je síce pravdou, že reklama na alkoholické nápoje (rovnako ako predaj alkoholu samotného) nie je všeobecne zakázaná, je však potrebné rešpektovať, že táto je zákonom regulovaná, pričom práve jednou z hlavných úloh právneho predchodcu žalovaného je dohľad nad dodržiavaním povinností podľa zákona č. 308/2000 Z.z. Potreba dôsledného dodržiavania ustanovených zákonných obmedzení vychádza práve zo skutočnosti, že hranica medzi uvážlivou a patologickou konzumáciou alkoholu je viac než tenká a je v záujme spoločnosti chrániť deti a mladistvých pred nabádaním ku konzumácii alkoholu. Reklama totiž vo svojej podstate môže formovať postoje maloletého diváka k alkoholu, ktorý môže vyznieť v prospech pitia alkoholického nápoja. 48. Rovnako tak správny súd dáva do pozornosti, že z dikcie prvej vety ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že vysielanie reklamy na alkoholické nápoje okrem piva a vína v čase od 6.00 hod. do 22.00 hod. sa zakazuje, teda z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo chrániť maloletého diváka počas celého tohto časového obdobia, a vo vzťahu k vysielaným programom akéhokoľvek druhu, bez ohľadu na skutočnosť, či ide o program určený priamo maloletému divákovi alebo program, u ktorého je nižší predpoklad, že bude sledovaný práve maloletými. Napokon k uvedenému správny súd dodáva, že žalobca je celoplošným vysielateľom a preto nie je možné vylúčiť vnímanie reklamy a jej negatívny dopad aj na maloletých. Taktiež nemožno opomenúť skutočnosť, že nie všetci maloletí vyrastajú v rodinnom a sociálnom prostredí, ktorého príslušníci by im vysvetlili vlastnú podstatu reklamy. 49. Napokon správny súd dodáva, že nemohol prihliadnuť ani na žalobnú námietku, napádajúcu porušenie precedenčnej zásady rozhodnutím právneho predchodcu žalovaného, ktorej porušenie žalobca vzhliadol v odlišnom prístupe správneho orgánu pri určení výšky uloženej pokuty, keď poukazoval na doterajšiu prax Rady uložiť za porušenie povinnosti ustanovenej zákonom č. 308/2000 Z.z. vo vzťahu k účastníkovi konania prvú pokutu na samej dolnej hranici zákonom ustanoveného rozsahu. K uvedenému správny súd dodáva, že zásada materiálnej rovnosti (precedenčná zásada) podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku predstavuje jednu zo zásad správneho konania. Z tohto ustanovenia vyplývajú obsahové náležitosti zásady materiálnej rovnosti, keď správne orgány sú povinné dbať, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Precedenčná zásada je reakciou na princípy dobrej verejnej správy a ich aplikáciu v praxi, ktoré sa v činnosti správnych orgánov prejavujú rešpektovaním kontinuity práva a rozhodovania. Táto
zásada vyplýva z ustálenej praxe Súdneho dvora Európskej únie, kde platí, že rovnaké prípady, za rovnakých podmienok, je potrebné posudzovať rovnako. Podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rámci rozhodovacej činnosti správnych orgánov nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom ide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter. Precedenčnú zásadu je možné označiť aj ako zásadu legitímnych očakávaní. Vzhľadom na uvedené správny súd konštatuje, že z obsahu pripojeného spisu a odôvodnenia rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného nevyplýva ako preukázané vyššie uvedené tvrdenie žalobcu. Námietka žalobcu uplatnená ako porušenie precedenčnej zásady je navyše pokiaľ ide o konkretizáciu rovnakého alebo porovnateľného prípadu tvrdeného žalobcom nedostatočne určitá, keďže žalobca žiadne konkrétne rozhodnutie alebo rozhodnutia právneho predchodcu žalovaného, preukazujúce jeho tvrdenia o jeho nerovnakom rozhodovaní v obdobných prípadoch, nepredložil ani neoznačil, čo neumožňuje správnemu súdu k takto koncipovanej námietke zaujať konkrétnejšie vecné stanovisko. 50. Za neopodstatnený podkladá správny súd aj poukaz žalobcu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/1/2016. Hoci sa v predmetnom rozhodnutí Najvyšší súd SR zaoberal posudzovaním uloženej pokuty za spáchaný správny delikt porušenia povinnosti podľa § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z., závery vyslovené v predmetnom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nie je možné vzťahovať na prejednávanú vec, nakoľko právna vec riešená v rozhodnutí sp. zn. 8Sž/1/2016 sa týka skutkovo odlišnej situácie. V danom prípade Rada posudzovala reklamu na produkt, spadajúci do kategórie vína, vo vzťahu ku ktorému je príslušná právna úprava odlišná, čo sa stanovenia časového úseku zákazu vysielania týka. V predmetnej veci bol tiež vysielateľ za porušenie povinnosti podľa § 33 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. sankcionovaný po uplynutí obdobia 11 rokov. 51. Správny súd neprisvedčil ani námietke, že podľa zákona č. 264/2022 Z.z. o mediálnych službách je časová opona vysielania reklamy na alkohol o 20 hod., nakoľko v prejednávanej veci bola reklama na alkoholický nápoj odvysielaná pred týmto časom. 52. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu o zníženie pokuty uloženej právnym predchodcom žalovaného správny súd konštatuje, že s ohľadom na vyššie uvedené závery, ani ak by žalobca žiadal o uplatnenie sankčnej moderácie podľa § 198 SSP, nebol by dôvod takejto žiadosti vyhovieť. Najmä však správny súd dáva do pozornosti, že žalobca o uvedené žiadal v zmysle § 192 SSP, ktorý zakotvuje úpravu inštitútu peňažnej moderácie. V prípade ak by sa žalobca chcel vo vzťahu k uloženej pokute za spáchaný správny delikt úspešne domáhať jej zníženia, je nevyhnutné žiadať o uplatnenie inštitútu sankčnej moderácie podľa § 198 SSP, spočívajúcej v tom, že v rámci správnou žalobou napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy výrok o vine za spáchaný priestupok, iný správny delikt alebo iné podobné protiprávne konanie zostane nezmenený, ale správny súd zmení v prospech žalobcu výrok o sankcii. Žalobca však výslovne poukázal na ustanovenie § 192 SSP, teda inštitút peňažnej moderácie, podstatou ktorého je rozhodovanie správneho súdu o znížení peňažného plnenia alebo peňažnej náhrady škody. Z toho vyplýva, že správny súd takto môže rozhodnúť, len ak predmetom prieskumu je rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré sa týkalo stanovenia povinnosti uhradiť peňažné plnenie alebo peňažnú náhradu škody. Pri peňažnom plnení teda nesmie ísť o plnenie majúce povahu sankcie v rámci správneho trestania (§ 194 ods. 1 SSP), vo vzťahu ku ktorému je daný osobitný režim preskúmavania zákonnosti (§ 194 až 198 SSP). 53. Správna žaloba preto podľa názoru súdu neobsahuje žiadne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť alebo vyvrátiť závery právneho predchodcu žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí. 54. Správny súd na základe uvedeného dospel k záveru, že právny predchodca žalovaného postupoval v sankčnom konaní v súlade so zákonom č. 308/2000 Z.z. a zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), správne zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil (§ 47 správneho poriadku). Na základe uvedených skutočností, citovaných právnych predpisov a judikatúry správny súd žalobu žalobcu zamietol podľa § 190 SSP ako nedôvodnú. 55. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, podľa ktorého možno spravodlivo požadovať od žalobcu, aby mu nahradil trovy konania.
56. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 ods. 4 SSP).
(§ 139
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť do 30 dní od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c/ a d/; c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci.