Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6Sa/110/2017 1017202142 28. 08. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:1017202142.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. A. B. C. A., so sídlom D. E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: G. H., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom I. XXXX/X, J., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/ XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX, o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi, takto rozhodol: I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa 25. apríla 2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZSP“) rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi spoločnosti A. A. B. C. A., so sídlom D. E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 1. novembra 2007. 2. V jeho odôvodnení odkázala na čl. 13 ods. 1, čl. 14 ods. 1 Nariadenia rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva (ďalej len „nariadenie“ alebo „základné nariadenie“), čl. 11 ods. 1, ods. 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004 v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „nariadenie č. 987/2009“). Z citovaných ustanovení základného nariadenia prvostupňovému orgánu vyplynulo, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR“) výnimku neudelilo. Ďalej prvostupňový orgán opísal priebeh kontroly a následného postupu riešenia sociálneho poistenia ďalšieho účastníka. Uviedol, že v informačnom systéme Sociálnej poisťovne je ďalší účastník uvedený
v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie november až december 2007, január až december 2008, január až december 2009, január až december 2010 a január až november 2011. Dospel však k záveru, že do systému sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky bol ďalší účastník v období od 1. novembra 2007 do 30. novembra 2011 prihlásený a odhlásený v rozpore s nariadením, lebo v uvedenom období mal výkon práce mimo územia Slovenskej republiky. V zmysle príslušných ustanovení zákona, zistených skutočností a predložených listinných dôkazov rozhodla preto pobočka o nevzniku povinného nemocenského, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka ako zamestnanca u zamestnávateľa, a to od 1. novembra 2007. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 4. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX zmenila napadnuté prvostupňové rozhodnutie vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „....nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti A. A. B. C. A., D. E. XX XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, odo dňa 1. novembra 2007....“ a doplnila text: „...nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi spoločnosti A. A. B. C. A., D. E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, odo dňa 1. novembra 2007 do 31. marca 2008...“. V ostatnom napadnuté rozhodnutie prvostupňové orgánu potvrdila. 5. V odôvodnení sa žalovaná venovala európskej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia reprezentovanú koordinačnými nariadeniami, ako aj skutočnostiam a postupu, ktoré predchádzali vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Ďalej dôvodila, že registračný list fyzickej osoby – prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Pobočka žalovanej na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne. Preto vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti odo dňa 1. novembra 2007 nevzniklo. Preverením námietok zamestnávateľa žalovaná nezistila dôvody na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Poukázala, že súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. Pobočka Bratislava preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec ZSP, ale v súlade s § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP. Ďalej uviedla, že pri výklade článku 14 (1) nariadenia č. 1408/71 a pri vysielaní zamestnancov je bezpodmienečne nutné rešpektovať právny názor Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadrený v rozhodnutí č. A2 z 12. júna 2009, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. Poukázala, že nevykonávanie podstatných činností na území Slovenskej republiky a taktiež napr. aj neplatenie poistného, môže byť ukazovateľom toho, že je narušená existencie väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo. Uvedené zistenie oprávňuje k záveru, že zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, t. j. nesplnil podmienky pre uplatnenie článku 14 (1) (a) nariadenia č. 1408/71, v dôsledku čoho sa na zamestnancov zamestnávateľa vzťahuje všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov. Ďalej uviedla, že ministerstvo môže aj nemusí udeliť výnimku z pravidiel pre určovanie uplatniteľnej legislatívy, pričom stanovisko ministerstva vo veci posúdenia žiadosti o udelenie výnimky je pre Sociálnu poisťovňu záväzné. Poukázala, že zamestnávateľ písomne požiadal ministerstvo o udelenie výnimky, avšak ministerstvo tejto žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12. marca 2014 nevyhovelo. Svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, zo dňa 5. novembra 2015, v rámci ktorej bolo požiadané o výnimku aj za zamestnancov, ktorých zamestnávateľ do svojej žiadosti zo dňa 12. marca 2014 nezahrnul. Skonštatovala preto, že vzhľadom na túto skutočnosť a kontrolné zistenie, že ďalší účastník (ako zamestnanec) od 1. novembra 2007 nevykonával činnosť na území Slovenskej republiky, Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, prvostupňovým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že ďalšiemu účastníkovi (ako zamestnancovi žalobcu) od 1. novembra 2007 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.
6. Žalovaná ďalej poukázala, že zamestnávateľ nepredložil k odvolaciemu konaniu dôkaz o tom, že príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nezistila nedostatky. Zamestnávateľ predložil len potvrdenie z belgickej inštitúcie LIMOSA vo francúzskom jazyku. Zamestnanci alebo samostatne zárobkovo činné osoby, ktorí získajú zákazku v Belgicku, ale nebudú zúčastnení v belgickom systéme sociálneho zabezpečenia, sú povinní prostredníctvom registračného certifikátu ohlásiť svoju činnosť belgickej inštitúcii LIMOSA. Uvedené potvrdenie nenahrádza potvrdenie o určení uplatniteľnej legislatívy. 7. Žalovaná potrebu zmeny výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia odôvodnila tým, že pokiaľ nie je formulár E 101 zrušený alebo vyhlásený za neplatný, skutočnosti v ňom uvedené sú záväzné, t. j. v danom prípade na pracovníkov sa vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde je podnik, ktorý ich zamestnáva, usadený. Formuláre E 101, potvrdzujúce určenie slovenskej uplatniteľnej legislatívy pre zamestnanca na obdobie od 1. apríla 2008 do 31. marca 2009 a od 1. apríla 2009 do 31. marca 2010 ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia zrušené neboli. Predmetom rozhodovania je obdobie odo dňa 1. novembra 2007, t. j. iné obdobie. Žalovaná preto dospela k záveru, že je potrebné spresniť obdobie, za ktoré zamestnancovi podľa skutkového a právneho stavu veci platného ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti na obdobie od 1. novembra 2007 do 31. marca 2008. II. Žaloba a jej dôvody 8. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 26. decembra 2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX ako aj prvostupňového rozhodnutia Sociálnej poisťovne - pobočky Bratislava č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/ XXXX zo dňa XX. XXXXXX XXXX a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na to, že v posudzovanom období od 1. novembra 2007 do 31. marca 2008 vyslal zamestnanca (ďalšieho účastníka) na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva, za účelom vykonávania práce pre žalobcu na tomto území. Následne opísal doterajší priebeh správneho konania. Napadnuté rozhodnutie žalovanej považoval za nezákonné, pretože vychádzalo: 1/ z nesprávneho právneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 9. K žalobnému bodu 1/ žalobca uviedol: Kontrola prvostupňového orgánu, začatá dňa 6. februára 2014, bola neskôr rozšírená na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 1. novembra 2007 do 31. marca 2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne pobočka Sociálna poisťovne Bratislava, vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, čo vyplýva aj z písomného záznamu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 6. marca 2014. 10. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením pobočky, nakoľko táto na skutkový stav uplatňovala v rozhodujúcom čase nariadenie č. 883/2004, v rozpore s jeho článkom 87 ods. 1 a článkom 91, a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 987/2009. Poukázal, že rozhodnutie Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 pojem „podstatné činnosti“ nevykladá a nedefinuje. Pojem „podstatné činnosti“ je použitý až v nariadení č. 987/2009, pričom definícia a výklad tohto pojmu, tak ako ho uvádza žalovaná v napadnutom rozhodnutí je uvedená až v rozhodnutí Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12. júna 2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A2 z 12. júna 2009“) Namietal, že v prípade, ak si Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava stanovila konkrétne kritéria, a to najmä nad rámec Rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000, na základe ktorých posudzovala výkon „podstatných činností“ žalobcom na území Slovenskej republiky, mala povinnosť vopred stanoviť tieto konkrétne kritéria, ktorých splnenie vyžadovala pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky, a o týchto mal mať žalobca možnosť sa vopred informovať. Zdôraznil, že výpočet konkrétnych kritérií prvýkrát uviedla až žalovaná v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, avšak nijakým spôsobom neodôvodnila formuláciu práve týchto kritérií, ani nijako neodôvodnila ich aplikáciu na žalobcu. Bol toho názoru, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava určila účelové kritéria s cieľom vytvoriť dojem, že žalobca nespĺňa kritériá pre vyslanie svojich
zamestnancov, hoci kritériá v zmysle uplatniteľnej legislatívy v plnom rozsahu spĺňal. Poukázal tiež, že žalovaná takmer v identických prípadoch vykladá podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou žalobcu. Napadnuté rozhodnutie a konanie žalovanej, jeho vydaniu predchádzajúce, má podľa jeho názoru vo vzťahu k žalobcovi ako aj k zamestnancovi diskriminačný charakter, čo je v príkrom rozpore s citovaným bodom 8. rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000, ako aj s princípmi vyjadrenými v úvode nariadenia č. 1408/71. Poukázal tiež na povinnosť Sociálnej poisťovne spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, v zmysle bodu 5, písm. d) rozhodnutia č. 181 z 13. decembra 2000, pričom namietal, že Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť uplatniteľnú legislatívu na vyslaných zamestnancov vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu. Bol tiež toho názoru, že boli splnené všetky predpoklady vyžadované osobitnými pravidlami nariadenia č. 1408/71 na uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca (ďalšieho účastníka), tieto sa aj mali aplikovať, a preto nebolo vôbec potrebné a žiaduce udeľovať výnimku v zmysle článku 17 nariadenia č. 1408/71. 11. Ďalej poukázal, že predpokladom vystavenia formulára E 101 je splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca. Tieto je Sociálna poisťovňa povinná skúmať ešte pred vystavením formulára E 101. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako príslušný orgán Slovenskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, posúdila uplatniteľnú legislatívu na zamestnanca a dňa 13. mája 2008 vydala potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve č. E 101/SK č. 704-120/2008-Z/V-2/BEa a dňa 9. septembra 2009 potvrdenie č. E 101/SK č. 704-109/2009-Z/V-3/BE, ktorými potvrdila, že v čase vyslania zamestnanca (ďalšieho účastníka) do iného členského štátu EÚ sa na neho naďalej vzťahuje legislatíva Slovenskej republiky. Napadnuté rozhodnutie považoval za rozporné s vydanými a platnými potvrdeniami E 101/SK, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Vo vzťahu k vydaniu potvrdení E 101/SK na obdobie vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ uviedol, že hoci zamestnanec (ďalší účastník) nemal vystavené potvrdenie o uplatnení legislatívy Slovenskej republiky pre posudzované obdobie svojho vyslania, bol toho názoru, že nevystavenie formulára E 101 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. Vystavenie formulára E 101 sa považuje len za formalitu. Bol tiež toho názoru, že boli splnené podmienky, aby potvrdenie E 101/SK bolo dodatočne vydané. 12. K žalobnému bodu 2/ žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 209 ods. 4 ZSP, pričom k tomu poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 So 226/04 z 19. októbra 2005. 13. K žalobnému bodu 3/, žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutie mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala žalovaná pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, absentuje však opísanie skutkového stavu, z ktorého žalovaná vyvodila závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu považoval za nepreskúmateľné, v rozpore s ustanovením § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, pretože rozsah zistení zachytených v napadnutom rozhodnutí by každopádne nepostačoval na subsumpciu pod akékoľvek kritéria stanovené žalovanou na určenie uplatniteľnej legislatívy na vyslaného zamestnanca. III. Vyjadrenie žalovanej, žalobcu a ďalšieho účastníka 14. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žalobcu navrhla, aby súd žalobu zamietol. Poukázala na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 1. mája 2004, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Ďalej uviedla právne východiská vyplývajúce z nariadenia č. 1408/71, ktoré sa uplatňovalo do 30. apríla 2010, z nariadenia č. 574/1972 (vykonávacie nariadenie), z rozhodnutia správnej komisie č. 181 z 13. decembra 2000, týkajúce sa výkladu článkov 14 (1), 14a (1) a 14b (1) a (2) nariadenia o legislatíve vzťahujúcej sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, ako aj z Kódexu dobrej praxe. Poukázala ďalej na to, že kritériá, ktoré musí zamestnávateľ spĺňať na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy nestanovila Sociálna poisťovňa účelne, ako tvrdí žalobca, ale vychádzajú z európskej legislatívy v oblasti sociálnej politiky,
ako aj z judikatúry Európskeho súdneho dvora, zohľadňujúc pripomienky členských štátov, ktoré boli sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovní. Posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca formulár E 101. Na území Slovenskej republiky je posudzovanie splnenia podmienok vyslania výlučne v kompetencii Sociálnej poisťovne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania ustanovené v nariadení a precizované v rozhodnutí č. 181, môžu na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca, v zmysle článku 17 nariadenia príslušné úrady dvoch alebo viacerých členských štátov spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 nariadenia a odchylne upraviť podmienky vyslania v niektorých prípadoch. Na území Slovenskej republiky je príslušné na udelenie výnimky v zmysle článku 17 nariadenia MPSVaR. Na udelenie výnimky nie je právny nárok. Ide výlučne o dispozíciu ministerstva, resp. o dispozíciu príslušnej inštitúcie iného členského štátu. 15. Žalovaná ďalej vo vyjadrení uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dňa 6. februára 2014, pri vykonávaní vonkajšej kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a kontroly plnenia povinností žalobcu, ako zamestnávateľa, uložených ZSP zistila, že žalobca zamestnáva zamestnancov, ktorých miesto výkonu činnosti je aj na území iného členského štátu Európskej únie bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V období, kedy zamestnanci vykonávali činnosť na území iného členského štátu Európskej únie (Belgického kráľovstva), ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej republiky napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101. Formulár E 101, ktorý potvrdzuje, že vyslaný zamestnanec v oblasti sociálneho zabezpečenia podlieha právnym predpisom vysielajúceho štátu, t. j. Slovenskej republiky, bol vystavený len 11 zamestnancom, a to na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré zamestnávateľ uviedol v žiadosti o vystavenie formulára E 101 v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy. Počas vonkajšej kontroly odvodu poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve, s výnimkou troch zamestnankýň, ktoré vykonávali administratívnu činnosť. Zamestnávateľ teda nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti na území Slovenskej republiky, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Z uvedeného dôvodu budú vystavené formuláre E 101 vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. Ďalej zdôraznila, že európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, ak sú splnené všetky podmienky vyslania, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 17 nariadenia. Sociálna poisťovňa v rámci kontroly odvodu poistného a plnenia povinností zamestnávateľa upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných nariadení Európskej únie a odporučila mu požiadať ministerstvo o udelenie výnimky podľa článku 17 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18. marca 2014 oznámilo žalobcovi, že žiadosti žalobcu o udelenie výnimky nemôže vyhovieť. Zároveň upozornilo žalobcu, že je potrebné prihlásiť dotknutých zamestnancov do poistenia tam, kde vykonávajú činnosť, t. j. v Belgickom kráľovstve. Ďalej poukázala, že žalobcovi ako zamestnávateľovi boli vystavené formuláre E101 na ďalšieho účastníka ako zamestnanca na obdobie od 1. apríla 2008 do 31. marca 2009 a od 1. júna 2009 do 31. marca 2010 v rozpore s koordinačnými nariadeniami EÚ a v období od 1. novembra 2008 do 31. marca 2008, od 1. apríla 2009 do 31. mája 2009 a od 1. apríla 2010 do 30. novembra 2011 žalobcovi nebol vystavený formulár E 101 na dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že sa na zamestnanca vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky, taktiež mu ministerstvom nebola udelená výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 17 nariadenia, a preto bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť ďalšieho účastníka do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike v období od 1. novembra 2007 bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. K procesným námietkam žalobcu poukázala na vecnú i formálnu správnosť rozhodnutí oboch stupňov orgánu verejnej správy. 16. Žalobca v replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú bližšie rozvinul. 17. Žalovaná sa k replike žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nevyjadrila. 18. Ďalší účastník sa k žalobe, k vyjadreniu k žalobe ani k replike nevyjadril. IV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci 19. Na základe zákona č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 1. júna 2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci, o ktorej rozhodol postupom podľa §
137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil nasledovne: 20. Správny súd preskúmal žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy, vrátane konania, ktoré im predchádzalo. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa § 190 SSP zamietol. 21. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 22. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/, ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 24. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby ďalšieho účastníka do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom a dátumom vzniku poistenia 1. novembra 2007 a následne odhlásil s dátumom zániku poistenia 30. novembra 2011. Pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu bola na základe poverenia zo dňa 21. januára 2014 a zo dňa 2. júna 2014 v sídle žalobcu vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie podľa zákona č. 461/2003 Z.z. a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa A. A. B. C. A., D. E. XX, F., G.: XX XXX XXX od 1. novembra 2007 do 31. marca 2014. Kontrolou bolo zistené, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ a nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom členského štátu EÚ. Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12. marca 2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/A1 pre zamestnancov, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 24 mesiacov a nesplnenia podmienok. MPSVaR (list č. XXXX/XX-X_K. XXXXX/XX z XX. XXXXX XXXX) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, z dôvodu, že nevykonáva žiadne podstatné činnosti na území SR, a je vedená v zozname dlžníkov zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne. MPSVaR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, čo je členský štát, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo však neuskutočnil. Prvostupňový orgán listom zo dňa 5. novembra 2015 požiadal MPSVaR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR oznámilo listom č. 21819/15-M_OMVEZ 55218/15 z 25. novembra 2015 prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne
zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva, od 1. mája 2010 podľa článku 16 nariadenia č. 883/2004. 25. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi (ďalšiemu účastníkovi) príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o formulár E101 na predmetné obdobie, t.j. na obdobie od 1. novembra 2007 do 31. marca 2008 (formulár E101 bol ďalšiemu účastníkovi vystavený až od 1. apríla 2008 do 31. marca 2009). Listom zo dňa 12. marca 2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 17 nariadenia (označený ako „Žiadosť o výnimku o udelení formulára E101/A1“) aj pre dotknutého zamestnanca, ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia). Žalobca ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 17 nariadenia č. 1408/71 (do 1. mája 2010), že zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (okrem 3 zamestnancov pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne (v zozname dlžníkov na web stránke Sociálnej poisťovne), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu registrácie zamestnávateľa. Zamestnávateľ bol Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava aj MPSVaR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a prihlásil zamestnanca/ zamestnancov v členskom štáte kde vykonáva/jú prácu, teda v Belgickom kráľovstve a to v záujme zamestnancov. 26. Správny súd konštatuje, že povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (ďalšieho účastníka) do registra poistencov podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s § 231 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZSP v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne Bratislava a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky vyslania v uvedenom období od 1. novembra 2007 do 31. marca 2008 podľa čl. 14 ods. 1 nariadenia a rozhodnutia správnej komisie č. 181 z 13. decembra 2000 a ani mu nebola udelená výnimka v zmysle článku 17 nariadenia MPSVaR, a preto podliehal ďalší účastník (zamestnanec žalobcu) právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonával prácu a to v Belgickom kráľovstve v zmysle čl. 13 ods. 2 písm. a/ nariadenia podľa tzv. všeobecného pravidla. 27. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie od 1. mája 2004 do 30. apríla 2010 sa uplatňuje nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971 (ďalej len „nariadenie“ alebo „základné nariadenie“) o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“) a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. 28. Podľa čl. 13 ods. 1 základného nariadenia, pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.(všeobecné pravidlo) 29. Podľa čl. 13 ods. 2 základného nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak: písm. a/ na osobu zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu; 30. Podľa čl. 14 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ základného nariadenia sa článok 13 ods. 2 písm. a/ použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania (písm. a/); ak trvanie práce, ktorá sa má vykonať, prekročí dĺžku pôvodne očakávaného trvania v dôsledku nepredvídaných okolností a prekročí 12 mesiacov, právne predpisy prvého členského štátu sa uplatňujú i naďalej až do ukončenia tejto práce za predpokladu, že príslušný orgán členského štátu, na území ktorého bola dotknutá osoba vyslaná, alebo úrad určený týmto orgánom s tým súhlasí; o takýto súhlas sa musí požiadať pred uplynutím pôvodnej 12 mesačnej doby. Takýto súhlas sa však nemôže udeliť na dobu dlhšiu ako 12 mesiacov (písm. b/). 31. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v prípadoch uvedených v čl. 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 písm. a/ nariadenia inštitúcia určená príslušným orgánom členského štátu, ktorého právne predpisy zostávajú uplatniteľné, vydá pracovníkovi na jeho vlastnú žiadosť alebo na žiadosť jeho zamestnávateľa, ak sú splnené vyžadované podmienky, osvedčenie, v ktorom uvedie, že až do uvedeného dátumu naďalej podlieha týmto právnym predpisom. 32. Podľa rozhodnutia Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie, migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000, rozhodujúcimi podmienkami pre uplatňovanie článku 14 (1) alebo 14 (b) (1) nariadenia č. 1408/71 sú : - 1. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce, právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi - 2. existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenska, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia na území SR pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území SR a v prijímajúcom členskom štáte, miesto náboru vyslaného zamestnanca, miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo vzťahujúce sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na druhej strane, obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte, počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte, registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania, vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov. Počas doby vyslania sa v štáte vykonávania zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). 33. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa preto predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce. 34. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné (významné) činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.
35. Čl. 17 základného nariadenia upravuje výnimky z čl. 13 až 16 v znení: dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z ustanovení článkov 13 až 16 v záujme určitých kategórii osôb alebo určitých osôb. 36. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 37. Predmetom súdneho prieskumu bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zmenila na odvolanie žalobcu (zamestnávateľa) prvostupňové rozhodnutie tak, že špecifikovala obdobie, počas ktorého nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi žalobcu, t.j. odo dňa 1. novembra 2007 do 31. marca 2008, a v ostatnom potvrdila prvostupňové rozhodnutie. Rozhodnutiami správnych orgánov oboch stupňov teda nebolo rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu, podľa slovenskej legislatívy. 38. K námietkam žalobcu vo vzťahu k (ne)určeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 17 základného nariadenia, resp. že by boli splnené podmienky základného nariadenia pre aplikovanie inštitútu vyslania, a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 13 ods. 2 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 17 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18. marca 2014). 39. Podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZSP, do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 40. Podľa § 172 ods. 5 ZSP, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále. 41. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo ako zamestnancovi žalobcu povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 13 ods. 2 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 14 a čl. 17 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle § 209 ZSP. Námietky žalobcu sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca (ďalšieho účastníka) platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 13 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 13 ods. 1 a 2 písm. a/ základného nariadenia. 42. Žiada sa tiež uviesť, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka (jeho zamestnanca), resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté.
43. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 44. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. 45. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžr/2/2014). 46. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 47. Správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 228/2011-9 zo dňa 2. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“ 48. Správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, umožňujúcom komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. 49. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgicka. Z ust. § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. 50. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred správnym súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej. 51. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky sú založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca. 52. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Vzhľadom k tomu, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody
pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol. 53. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 54. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že náhradu trov konania mu nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani ďalšiemu účastníkovi, ktorý v konaní tiež nebol úspešný a ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania iba ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 písm. c) SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).