Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-4Sa/37/2017 1017200702 31. 07. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200702.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 2 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. A. B. C. A., so sídlom D. E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX proti žalovanej: Sociálna poisťovňa ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka: G. F., nar. XX. XXXXXXX XXXX, bytom H. F. XXXX/X, XXX XX, G., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/ XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi, takto rozhodol: 2 I. Súd žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 2
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Rozhodnutím č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa XX. XXXX XXXX (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“ alebo „prvostupňový orgán“) podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZSP“) rozhodla, že ďalšiemu účastníkovi ako zamestnancovi spoločnosti A. A. B. C. A., so sídlom D. E. XX, XXX XX F., IČO: XX XXX XXX, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti odo dňa 10. marca 2012. 2. V jeho odôvodnení odkázala na čl. 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“ alebo „nariadenie č. 883/2004“) zo dňa 29. apríla 2004 v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009 a nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“ alebo „nariadenie
č. 987/2009“). Z citovaných ustanovení základného nariadenia prvostupňovému orgánu vyplynulo, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR“) výnimku neudelilo. Ďalej prvostupňový orgán opísal priebeh kontroly a následného postupu riešenia sociálneho poistenia ďalšieho účastníka. Uviedol, že v informačnom systéme Sociálnej poisťovne je ďalší účastník uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie marec 2012 až december 2012 a január 2013. Dospel však k záveru, že do systému sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky bol ďalší účastník v období od 10. marca 2012 do 2. januára 2013 prihlásený a odhlásený v rozpore s nariadením, lebo v uvedenom období mal výkon práce mimo územia Slovenskej republiky. V zmysle príslušných ustanovení zákona, zistených skutočností a predložených listinných dôkazov rozhodla preto pobočka o nevzniku povinného nemocenského, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšieho účastníka ako zamestnanca u zamestnávateľa, a to odo dňa 10. marca 2012. 3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 4. Žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie pobočky Bratislava. V odôvodnení sa žalovaná venovala európskej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia reprezentovanú koordinačnými nariadeniami, ako aj postupu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozhodnutia. Ďalej dôvodila, že registračný list fyzickej osoby – prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Pobočka žalovanej na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne. Preto vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi žalobcu ako zamestnávateľa povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti odo dňa 10. marca 2012 nevzniklo. Preverením námietok zamestnávateľa žalovaná nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia. Poukázala, že súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. D. F. preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec ZSP, ale v súlade s § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP. Ďalej uviedla, že pri výklade článku 12 (1) nariadenia č. 883/2004 a pri vysielaní zamestnancov je bezpodmienečne nutné rešpektovať právny názor Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadrený v rozhodnutí č. A2 z 12. júna 2009, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t. j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. Zamestnávateľ na území Slovenskej republiky nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má tiež podstatný vplyv na uplatnenie 12 (1) nariadenia č. 883/2004. 5. Žalovaná ďalej poukázala, že zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil dôkaz o tom, že príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nezistila nedostatky. Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú na vykonávaní kontrol. Nedostatky zistené u neho Sociálnou poisťovňou sú podložené listinnými dôkazmi. Výkon kontroly aj po ukončení činnosti zamestnávateľa (dodatok k povereniu č. XXXXX-X/XXXX-XXX, zo dňa 2. júna 2014) umožnil Sociálnej poisťovni preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vyslania zamestnancov. Formulár PD A1 žalovaná na základe žiadosti zamestnávateľa a zamestnanca môže vystaviť aj so spätnou platnosťou. Pokiaľ však Sociálna poisťovňa má vedomosť o tom, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, formulár PD A1 nemôže vystaviť a žiadosť o jeho vystavenie musí zamietnuť. Dodatočné vystavenie formulára PD A1SK by bolo odôvodnené len vtedy, ak by Ministerstvo udelilo výnimku z pravidiel uplatniteľnej legislatívy. Ministerstvo, ako vecne príslušná inštitúcia na území Slovenskej republiky, na základe žiadosti zamestnávateľa mohlo aj nemuselo udeliť výnimku. Bez udelenia tejto výnimky určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia nie je možné posúdiť inak, ako podľa miesta výkonu práce zamestnancov. MPSVaR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12. marca 2014 nevyhovelo
a svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, zo dňa 5. novembra 2015. Vzhľadom na túto skutočnosť Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že zamestnancovi od 10. marca 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo. II. Žaloba a jej dôvody 6. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 5. mája 2017 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa XX. XXXXXXXX XXXX ako aj prvostupňového rozhodnutia pobočky Bratislava č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XXXX zo dňa XX. XXXX XXXX a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobca poukázal na to, že zamestnanca zamestnával v období od 10. marca 2012 do 2. januára 2013 a za účelom vykonávania práce ho v tomto období, v trvaní 10 mesiacov, vyslal na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva a popísal priebeh administratívneho konania. Napadnuté rozhodnutie žalovanej považoval za nezákonné, pretože vychádzalo: 1/ z nesprávneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. 7. K žalobnému bodu 1/ žalobca uviedol: Kontrola prvostupňového orgánu, začatá dňa 6. februára 2014, bola neskôr rozšírená na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 1. novembra 2007 do 31. marca 2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne pobočka Sociálna poisťovne Bratislava, vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, čo vyplýva aj z písomného záznamu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 6. marca 2014. 8. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením pobočky, nakoľko táto na skutkový stav uplatňovala v rozhodujúcom čase len nariadenie č. 883/2004, v rozpore s jeho článkom 87 ods. 1 a článkom 91, a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 987/2009. Poukázal, že rozhodnutie Správnej komisie európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie a migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12. júna 2009 podstatné činnosti nedefinuje a nevykladá tak široko ako žalovaná v napadnutom rozhodnutí, a preto niektoré kritériá, ktoré uvádza žalovaná v napadnutom rozhodnutí, sú podľa jeho názoru, stanovené nad rámec požiadaviek nariadenia č. 883/2004, ako aj rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009. Bol toho názoru, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava určila účelové kritéria s cieľom vytvoriť dojem, že žalobca nespĺňa kritériá pre vyslanie svojich zamestnancov, hoci kritériá v zmysle uplatniteľnej legislatívy v plnom rozsahu spĺňal. Ďalej tiež namietal, že napadnuté rozhodnutie a konanie žalovanej, jeho vydaniu predchádzajúce, má vo vzťahu k žalobcovi ako aj k zamestnancovi diskriminačný charakter, čo je v príkrom rozpore s bodmi 8. a 9 nariadenia č. 883/2004, a bodom 6. rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009. Podľa jeho názoru MPSVaR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel stanovených v článkoch 11 až 15 nariadenia č. 883/2004. Poukázal, že zamestnanec bol vyslaný do Belgického kráľovstva, čo je jeden z členských štátov EÚ, na obdobie 10 mesiacov, teda neprekročil predpokladanú dĺžku vyslania v trvaní 24 mesiacov. Účelom vyslania zamestnanca bolo vykonávať prácu pre žalobcu a zamestnanec nešiel nahradiť iného pracovníka, ktorý ukončil dobu svojho vyslania. Bol preto toho názoru, že v tomto prípade boli splnené všetky predpoklady vyžadované osobitnými pravidlami nariadenia č. 883/2004 na uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca, tieto sa aj mali aplikovať, a preto nebolo vôbec potrebné a žiaduce udeľovať výnimku v zmysle článku 16 nariadenia č. 883/2004. Sociálna poisťovňa bola povinná dôsledne sa zaoberať podmienkami pre uplatnenie článku 12 nariadenia č. 883/2004 a v prípade pochybností spolupracovať s príslušným orgánom Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia, ktorá povinnosť jej vyplývala nielen z článku 76 nariadenia č. 883/2004, ale aj z bodu 5 písm. d) rozhodnutia správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. A2 z 12. júna 2009. 9. Vo vzťahu k vydaniu potvrdenia E 101 / PD A1 na obdobie vyslania zamestnanca do iného členského štátu EÚ uviedol, že hoci zamestnanec nemal vystavené potvrdenie o uplatnení legislatívy Slovenskej republiky pre obdobie svojho vyslania, nevystavenie formulára E 101 / PD A1 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. Vystavenie formulára E 101/ PD A1 sa považuje len za formalitu a k tomu citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“)
sp. zn. 7Sžso/18/2013 z 31. apríla 2014. Možnosťou dodatočného vydania formuláru E 101 / PD A1 sa nezaoberala. 10. K žalobnému bodu 2/ žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 209 ods. 4 ZSP, pričom k tomu poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4 So 226/04, z 19. októbra 2005. 11. K žalobnému bodu 3/, žalobca konštatoval, že napadnuté rozhodnutie mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala žalovaná pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava, absentuje však opísanie skutkového stavu, z ktorého žalovaná vyvodila závery uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie z tohto dôvodu považoval za nepreskúmateľné, v rozpore s ustanovením § 209 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, pretože rozsah zistení zachytených v napadnutom rozhodnutí by každopádne nepostačoval na subsumpciu pod akékoľvek kritéria stanovené žalovanou na určenie uplatniteľnej legislatívy na vyslaného zamestnanca. III. Vyjadrenie žalovanej, žalobcu a ďalšieho účastníka 12. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe žalobcu navrhla, aby súd žalobu zamietol. Poukázala na uplatňovanie koordinačných nariadení v oblasti sociálneho zabezpečenia po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie od 1. mája 2004, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Ďalej uviedla právne východiská vyplývajúce z nariadenia č. 883/2004 (v znení nariadenia č. 988/2009), z nariadenia č. 987/2009, z rozhodnutia správnej komisie č. A2 z 12. júna 2009, ako aj z praktickej príručky s názvom „Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku“. Poukázala ďalej na to, že kritériá, ktoré musí zamestnávateľ spĺňať na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy nestanovila Sociálna poisťovňa účelne, ale vychádzajú z európskej legislatívy v oblasti sociálnej politiky, ako aj z judikatúry Európskeho súdneho dvora, zohľadňujúc pripomienky členských štátov, ktoré boli sformulované na základe skúseností získaných na vnútroštátnej úrovni. Posudzovanie splnenia podmienok vyslania patrí len do kompetencie vysielajúceho štátu, ktorý je po splnení podmienok vyslania oprávnený vystaviť na žiadosť zamestnávateľa, resp. zamestnanca prenosný dokument PD A1. Na území Slovenskej republiky je posudzovanie splnenia podmienok vyslania výlučne v kompetencii Sociálnej poisťovne. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania ustanovené v nariadení a precizované v rozhodnutí A2, môžu v zmysle článku 16 nariadenia príslušné orgány dvoch alebo viac členských štátov spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 nariadenia v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Na území Slovenskej republiky je príslušné na udelenie výnimky v zmysle článku 16 nariadenia MPSVaR. Na udelenie výnimky nie je právny nárok. Ide výlučne o dispozíciu ministerstva, resp. o dispozíciu príslušnej inštitúcie iného členského štátu. 13. Žalovaná ďalej vo vyjadrení uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, dňa 6. februára 2014, pri vykonávaní vonkajšej kontroly odvodu poistného na sociálne poistenie a kontroly plnenia povinností žalobcu, ako zamestnávateľa, uložených ZSP zistila, že žalobca zamestnáva zamestnancov, ktorých miesto výkonu činnosti je aj na území iného členského štátu Európskej únie bez určenia uplatniteľnej legislatívy. V období, kedy zamestnanci vykonávali činnosť na území iného členského štátu Európskej únie (Belgického kráľovstva), ich zamestnávateľ prihlásil do sociálneho systému Slovenskej republiky napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1. Formulár E 101, ktorý potvrdzuje, že vyslaný zamestnanec v oblasti sociálneho zabezpečenia podlieha právnym predpisom vysielajúceho štátu, t. j. Slovenskej republiky, bol vystavený len 11 zamestnancom, a to na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré zamestnávateľ uviedol v žiadosti o vystavenie formulára E 101 v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy. Počas vonkajšej kontroly odvodu poistného a plnenia povinností žalobcu sa však preukázalo, že všetci zamestnanci žalobcu vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve, s výnimkou troch zamestnankýň, ktoré vykonávali administratívnu činnosť. Zamestnávateľ teda nevykonával významné (podstatné) ekonomické činnosti na území Slovenskej republiky, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy. Z uvedeného dôvodu budú vystavené formuláre E 101 vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. Ďalej zdôraznila, že európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, ak sú splnené všetky podmienky vyslania, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 16
nariadenia. Sociálna poisťovňa v rámci kontroly odvodu poistného a plnenia povinností zamestnávateľa upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných nariadení Európskej únie a odporučila mu požiadať ministerstvo o udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia. Ministerstvo listom zo dňa 18. marca 2014 oznámilo žalobcovi, že žiadosti žalobcu o udelenie výnimky nemôže vyhovieť. Zároveň upozornilo žalobcu, že je potrebné prihlásiť dotknutých zamestnancov do poistenia tam, kde vykonávajú činnosť, t. j. v Belgickom kráľovstve. Keďže zamestnávateľovi nebol vystavený prenosný dokument PD A1 na dotknutého zamestnanca, ktorý by preukazoval, že na zamestnanca sa vzťahuje naďalej legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky a taktiež mu ministerstvom nebola udelená výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 12 (1) nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca (ďalšieho účastíka) do poistenia v Belgickom kráľovstve. Prihlásenie tohto zamestnanca na sociálne poistenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. K procesným námietkam žalobcu poukázala na vecnú i formálnu správnosť rozhodnutí oboch stupňov orgánu verejnej správy. 14. Ďalší účastník sa k žalobe ako aj k vyjadreniu k žalobe vyjadril, pričom požiadal o riadne prešetrenie danej veci. 15. Žalobca v replike zotrval na svojej argumentácii, ktorú bližšie rozvinul. 16. Žalovaná ako aj ďalší účastník sa k replike žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nevyjadrili. IV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci 17. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 1. júna 2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci, o ktorej rozhodol postupom podľa § 137 ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) a podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil nasledovne: 18. Správny súd preskúmal žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy, vrátane konania, ktoré im predchádzalo. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa § 190 SSP zamietol. 19. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 20. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. 21. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/, ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 22. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby ďalšieho účastníka (ďalej iba „zamestnanec“), do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom a dátumom vzniku poistenia 10. marca 2012 a následne odhlásil s dátumom zániku poistenia 2. januára 2013. Pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu bola na základe poverenia zo dňa 21. januára 2014 a zo dňa 2. júna 2014 v sídle žalobcu vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné
dôchodkové sporenie podľa zákona č. 461/2003 Z. z. a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa A. A. B. C. A., D. E. XX, F., IČO: XX XXX XXX od 1. novembra 2007 do 31. marca 2014. Kontrolou bolo zistené, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ. Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12. marca 2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/A1 pre zamestnancov, podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 24 mesiacov. MPSVaR (list č. XXXX/XX-X_I.,XXXXX/XX J. XX. XXXXX XXXX) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, pre nesplnenie podmienok vyslania zamestnancov, z dôvodu, že nevykonáva žiadne podstatné činnosti na území SR a je vedený v zozname dlžníkov zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne. MPSVaR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, čo je členský štát, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo rozhodne odmietol. Prvostupňový orgán listom zo dňa 5. novembra 2015 požiadal MPSVaR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR oznámilo listom č. XXXXX/XX-X_I. J. K. XX. XXXXXXXX XXXX prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), od 1. mája 2010 podľa článku 16 nariadenia č. 883/2004. 23. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o vystavenie prenosného dokumentu PD A1. Listom zo dňa 12. marca 2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 nariadenia č. 883/2004 aj pre dotknutého zamestnanca, ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia č. 883/2004). Žalobca ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia č. 883/2004 a čl. 17 nariadenia č. 1408/71 že, zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (3 zamestnanci pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne (v zozname dlžníkov na web stránke Sociálnej poisťovne), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu registrácie zamestnávateľa. Zamestnávateľ bol Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava aj MPSVaR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a prihlásil zamestnanca/ zamestnancov v členskom štáte kde vykonáva/jú prácu v Belgickom kráľovstve a to v záujme zamestnancov. 24. Správny súd konštatuje, že povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca (ďalšieho účastníka) do registra poistencov od 10. marca 2012 podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s § 231 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 ZSP v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne Bratislava a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky na udelenie výnimky a v uvedenom období od 10. marca 2012 podliehal zamestnanec právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu,
v ktorom vykonával prácu a to v Belgickom kráľovstve v zmysle čl. 11 ods. 3 písm. a/ nariadenia č. 883/2004 v znení nariadenia č. 988/2009. 25. Od 1. mája 2010 sa uplatňuje aj vykonávacie nariadenie č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. 26. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. 27. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. (všeobecné pravidlo). 28. Podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu. 29. V čl. 14 ods. 2 vykonávacie nariadenie, k spresneniu čl.12 základného nariadenia uvádza: Na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností. 30. Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia konajúc v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 71 ods. 2 nariadenia č. 883/2004, rozhodnutím č. A2 z 12. júna 2009 týkajúcim sa výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, rozhodla takto: 31. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahujú na pracovníka, ktorý podlieha právnym predpisom členského štátu (vysielajúceho štátu) na základe toho, že vykonáva činnosť pre zamestnávateľa v rámci zamestnania a ktorý bol týmto zamestnávateľom vyslaný do iného členského štátu (štátu zamestnania), aby tam pre tohto zamestnávateľa vykonával prácu. 32. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal. 33. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa preto predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce. 34. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa
mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo. 35. Podľa ustanovení odseku 1 tohto rozhodnutia sa článok 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 naďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov, ak sa pracovník vyslaný podnikom vo vysielajúcom štáte do podniku v štáte zamestnania vyšle aj do jedného alebo viacerých ďalších podnikov v tom istom štáte zamestnania, pokiaľ však pracovník naďalej vykonáva svoju prácu pre podnik, ktorý ho vyslal. To môže byť najmä vtedy, ak podnik vyslal pracovníka do členského štátu, aby tam následne alebo súčasne vykonával prácu v dvoch alebo viacerých podnikoch, ktoré sa nachádzajú v tom istom členskom štáte. Hlavným a rozhodujúcim prvkom je to, že práca sa naďalej vykonáva v prospech vysielajúceho podniku. 36. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa neuplatňujú alebo prestávajú platiť najmä vtedy: a/ ak podnik, do ktorého bol pracovník vyslaný, ho dá k dispozícii inému podniku v členskom štáte, v ktorom sa podnik nachádza; b/ ak pracovník vyslaný do členského štátu je daný k dispozícii podniku, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte c/ ak bol pracovník prijatý do zamestnania v členskom štáte, aby ho vyslal podnik, ktorý sa nachádza v druhom členskom štáte, do podniku v treťom členskom štáte. 37. V zmysle odseku 5 písm. a/ a písm. b/ uvedeného rozhodnutia Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právnym predpisom naďalej podlieha dotknutá osoba podľa článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004, v prípadoch stanovených týmto rozhodnutím, riadne informuje zamestnávateľa a dotknutého pracovníka o podmienkach, za ktorých môže vyslaný pracovník naďalej podliehať jeho právnym predpisom. Zamestnávateľ je teda informovaný o možnosti kontrol počas celého obdobia vyslania, aby sa zistilo, či sa toto obdobie skončilo. Takéto kontroly sa môžu týkať najmä platby príspevkov a zachovania priameho vzťahu. Vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia vyslania, najmä: - ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo, - ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b/ tohto rozhodnutia, - ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku. 38. Podľa čl. 16 základného nariadenia, upravujúceho výnimky z čl. 11 až 15, dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. 39. V čl. 18, vykonávacie nariadenie k postupu uplatňovania čl.16 základného nariadenia uvádza: Zamestnávateľ alebo dotknutá osoba predkladajú žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia podľa možnosti vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť. 40. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska. 41. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad. 42. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu (zamestnávateľa) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo od 10. marca 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu.
43. K námietkam žalobcu vo vzťahu k určeniu resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 12 ods. 1 resp. čl. 16 základného nariadenia, pre nesplnenie podmienok základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009, zamestnávateľom (žalobcom) pri vysielaní na výkon práce zamestnancov vrátane zamestnanca (ďalšieho účastníka) do iného členského štátu (Belgické kráľovstvo) a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 16 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18. marca 2014). 44. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté. 45. Podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 ZSP, do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. 46. Podľa § 172 ods. 5 ZSP, predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1) v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, 1) pokuty a penále.1) 47. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že ďalšiemu účastníkovi nevzniklo ako zamestnancovi žalobcu odo dňa 10. marca 2012 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 12 ods. 1, čl. 16 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle § 209 ZSP. Námietky žalobcu sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca (ďalšieho účastníka) platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 11 ods. 1 a 3 písm. a/ základného nariadenia. 48. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 49. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu. 50. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžr/2/2014) 51. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu,
pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu. 52. Na tomto mieste správny súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV.ÚS 228/2011-9 zo dňa 02.06.2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.“ 53. Správne súdnictvo teda nie je založené na princípe verejnej žaloby, umožňujúcom komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné. 54. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgicka. Z § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie. 55. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred správnym súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej. 56. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočí va ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky sú založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca. 57. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Vzhľadom k tomu, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 58. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 59. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že náhradu trov konania mu nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani zúčastnenej osobe ktorá v konaní tiež nebola úspešná a ani žalovanému v zmysle § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu. Poučenie: 2
Proti tomuto rozhodnutiu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania iba ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 písm. c) SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).