Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6Sa/26/2017 z 14. 3. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave BA-6Sa/26/2017 1017200262 14. 03. 2024 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200262.4

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v sociálnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. E. X, XXX XX F. proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. C./XXXX/XXX z 18.01.2017, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Z administratívneho konania vyplýva, že Ministerstvo vnútra slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad odbor sociálneho zabezpečenia Pribinova 2, 812 72 Bratislava rozhodnutím č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 16.08.2016 podľa §81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona Č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“), rozhodla, že žalobca je neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v sume 43323,14 €, slovom: štyridsaťtritisíctristodvadsaťtri euro a štrnásť eurocentov, povinný vrátiť odboru sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „odbor“), a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Svoje rozhodnutie odôvodnilo tým, že z dávkového spisu menovaného vedeného odborom vyplýva, že služobný pomer policajta Federálneho policajného zboru skončil dňom 30.11.1991 na základe rozkazu riaditeľa Úradovne cudzineckej polície a pasovej služby Bratislava Úradu cudzineckej polície a pasovej služby Federálneho policajného zboru vo veciach personálnych č. 335 zo dňa 16.09.1991. Na základe podanej žiadosti zo dňa 24.10.1991 orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho ministerstva vnútra priznal menovanému, rozhodnutím č. p.: 2D-4094/SZ-92 zo dňa 15.01.1992, podľa § 98 ods. 1 a § 99 zákona č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 334/1991 Zb.“), od 01.12.1991 príspevok za službu (ďalej len „príspevok“). Pre nárok na príspevok a jeho výšku orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho ministerstva vnútra zhodnotil dobu trvania služobného pomeru podľa zákona č. 334/1991 Zb. od 01.10,1973 do 28.02.1974 -1, z. 151 dní - vojenská náhradná služba, od 01.03.1974 do 30.11.1991 - t. z. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru, celkom v rozsahu 18 rokov a 65 dní. Odbor písomnosťou č. p.; G./XXXX-XX zo dňa 05.05,2016 vyzval menovaného, aby sa v lehote do troch dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril k otázke, či mu bola aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, a či mu je táto dávka týmto útvarom v súčasnosti aj vyplácaná. Zároveň bol vyzvaný, aby v prípade, ak mu bola iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, predložil odboru fotokópiu posledného rozhodnutia o jej zvýšení. Menovaný

v stanovenej lehote podal na poštovú prepravu odpoveď, v ktorej uviedol cit.: „Na základe Vami požadovaného oznamujem, že do dnešného dňa mi nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 01.07.2002 stala výsluhovým dôchodkom. Z uvedeného dôvodu Vám nemôžem poskytnúť fotokópiu požadovaného rozhodnutia o priznaní takejto dávky, keďže takéto rozhodnutie mi nikdy nebolo doručené.“ Na základe skutočností uvádzaných menovaným v písomnom oznámení odbor písomnosťou č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 09.06.2016 požiadal ostatné útvary sociálneho zabezpečenia a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, ktoré sú vecne príslušné na výplatu dávok výsluhového zabezpečenia o zaslanie oznámenia, z ktorého bude bez akýchkoľvek pochybností preukázaný: vzniku služobného pomeru menovaného v inom služobnom úrade, dátum jeho skončenia a dátum priznania dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu je priznaná a vyplácaná iným útvarom sociálneho zabezpečenia. Odboru bolo dňa 15.06.2016 doručené oznámenie č. p.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, z obsahu ktorého vyplýva, že menovaný je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná a je mu aj v súčasnosti vyplácaná Úradom sociálneho zabezpečenia Slovenskej informačnej služby. Z doručeného oznámenia taktiež vyplýva, že menovanému bol priznaný podľa § 210 a § 211 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), od 29.10.1998 výsluhový príspevok, ktorý sa od 01.07.2002 stal výsluhovým dôchodkom podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku podľa zákona č. 73/1998 Z. z. bola menovanému zhodnotená doba trvania služobného pomeru: od 01.10.1973 do 28.02.1974-1, z. 151 dní-vojenská náhradná služba, od 01.03.1974 do 30.11.1991 - t. z. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru (doby zhodnotené menovanému aj na príspevok) a od 01.09.1996 do 28.10.1998 -1, z. 2 roky a 58 dní - služobný pomer príslušníka Slovenskej informačnej služby, celkom v rozsahu 20 rokov a 123 dní. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že menovaný vo svojej odpovedi na výzvu zaslanú odborom vedome uviedol nepravdivé skutočnosti. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Uvedená skutočnosť vyplývala aj z ustanovenia § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“), podľa ktorého pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom. ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Prijatím menovaného od 01.09.1996 do služobného pomeru v Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“) mu tak zanikol nárok na príspevok, ktorý mu bol priznaný od 01.12.1991, pri skončení predchádzajúceho služobného pomeru.Z dôvodu, že si menovaný, ako príjemca príspevku, pri prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu vznikol nárok na príspevok, nesplnil oznamovaciu povinnosť uvedenú v § 101 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., spôsobil, že mu bola dávka, odo dňa vzniku nového služobného pomeru, až do zastavenia jej výplaty, t. z. v období od 01.09.1996 do 30.04.2016, vyplácaná neoprávnene. Podľa uvedených ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. odbor listom č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 16.06.2016 začal v súlade s ustanovením § 105 ods. 14, v spojení s § 81 ods. 3 písm. a) č. 328/2002 Z. z. voči menovanému, konanie vo veci vrátenia vzniknutého preplatku na vyplatenej dávke za predmetné obdobie. Odbor uvedenou písomnosťou vyzval menovaného, aby sa v lehote do desať dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril k zisteným skutočnostiam a zároveň navrhol možné spôsoby vrátenia neprávom vyplatenej dávky za obdobie od 01.09.1996 do 30.04.2016 vcelkovej výške 64.941,80 €. Menovaný následne listom zo dňa 28.06.2016 žiadal o zaslanie kópie oznámenia č. p.: XX/XX-XX-X/XXXX a následne listom zo dňa 12.07.2016 požiadal o informáciu, či SIS odboru oznámila jeho nástup do služobného pomeru k tejto zložke v minulosti. Následne po zaslaní požadovaných dokladov menovaný v stanovenej lehote podal na poštovú prepravu vyjadrenie a námietky k neprávom vyplatenej dávke v sume 64.941.80 €, pričom k začatiu konania uviedol, že s ním nesúhlasí. Je potrebné zdôrazniť, že predmetom konania je určenie povinnosti menovanému vrátiť neoprávnene prijímanú dávku sociálneho zabezpečenia za obdobie, za ktoré je povinný dávku vrátiť. Po preskúmaní spisového materiálu, námietok menovaného, stanoviska SIS a právnych predpisov súvisiacich so skutkovým stavom v čase jeho vzniku, dospel odbor k nasledovným zisteniam. Menovanému vznikol prvý služobný pomer dňom 01.03.1974 podľa zákona č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národný bezpečnosti (ďalej len „zákon č. 100/1970 Zb.“). Dňom 27.08.1991 nadobudol účinnosť zákon č. 334/1991 Zb., ktorý upravoval, okrem služobného pomeru policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície, aj nároky súvisiace so skončením ich služobného pomeru. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že služobný pomer menovaného vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa stal služobným

pomerom podľa zákona č. 334/1991 Zb. a nároky súvisiace so skončením služobného pomeru boli tak posudzované podľa zákona č. 334/1991 Zb. Je preto nesporné a nespochybniteľné, že po skončení služobného pomeru príslušníka Federálneho policajného zboru bol menovanému, v súlade so zákonom č. 334/1991 Zb., priznaný príspevok za službu za dobu 18 rokov a 65 dní služobného pomeru, ktorá sa prelínala obdobím účinnosti dvoch zákonov o služobnom pomere, a to zákona č. 100/1970 Zb. a zákona č. 334/1991 Zb. a to služobného pomeru príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a služobného pomeru policajta Federálneho policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 128 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. a započítaval sa do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vznikajúcich po skončení služobného pomeru tzn., že doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa započítala do doby trvania služobného pomeru na vznik nárokov podľa zákona č. 334/1991 Zb.. Rovnaké pravidlo vyplývalo aj z jednotlivých ustanovení ďalších osobitných zákonov, upravujúcich nároky súvisiace so skončením ktoréhokoľvek služobného pomeru. V tejto súvislosti je taktiež potrebné zdôrazniť, že v roku 1991 bol prijatý aj zákon č. 410/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia. Tento zákon upravoval služobný pomer, práva a povinnosti z neho vyplývajúce, ako aj základné otázky hmotného zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky po skončení služobného pomeru. Opätovne je potrebné uviesť, že aj tento zákon vo svojom ustanovení § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. stanovil, že pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Z uvedených skutočností tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žiaden policajt pri opätovnom prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, nemôže popri poberaní služobného príjmu poberať aj dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná a bola mu vyplácaná po tom, ako skončil akýkoľvek služobný pomer, z ktorého mu po jeho skončení vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Menovaný vo svojom vyjadrení namieta, že podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z. z. bol viazaný mlčanlivosťou, a preto si nemohol splniť svoju povinnosť oznámiť vznik služobného pomeru k SIS. K uvedenej námietke je potrebné uviesť, že dňom 15.02.1993 bol prijatý zákon č. 46/1993 Z. 2., ktorým bola zriadená SIS. Tu je potrebné uviesť, že tento zákon však neupravoval a ani v súčasnosti neupravuje, služobný pomer príslušníka SIS, a ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru príslušníkov SIS. V čase vzniku služobného pomeru menovaného v SIS, upravoval služobný pomer príslušníkov SIS zákon č. 410/1991 Zb. Zákonom č. 46/1993 Z. z. bola zriadená SIS ako štátny orgán Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa SIS spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ďalej zákon vymedzuje úlohy, organizáciu a kontrolnú činnosť SIS, povinnosti a oprávnenia príslušníkov SIS, vedenie evidencií a spôsob riešenia škôd vzniknutých v súvislosti s výkonom činnosti SIS. Z uvedeného tak vyplýva, že zákon č. 46/1993 Z.z. ani žiaden vykonávací predpis k tomuto zákonu, nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS. Práve naopak. Upravuje spôsob, akým príslušník SIS preukazuje svoju príslušnosť k tejto zložke. Žiaden z právnych predpisov účinných v čase vzniku služobného pomeru menovaného k SIS a dokonca ani v čase jeho skončenia nedával príslušníkovi SIS také oprávnenie, ktoré by ho v mene utajenia jeho príslušnosti k SIS oprávňovalo získať neoprávnený majetkový prospech na úkor platiteľa príspevku. Dokonca mu žiaden zo zákonov upravujúcich činnosť SIS a jej príslušníkov v rokoch 1996 až 1998 nezakazoval preukazovať príslušnosť k SIS. Splnením si oznamovacej povinnosti, ktorá menovanému vyplývala z § 98 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb., ale aj z § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb. nieje možné považovať za takú skutočnosť, ktorou by došlo zo strany menovaného k porušeniu § 23 ods. 1 zákona č. 46/1993 Z. z. Vzhľadom k tomu, že vznik služobného pomeru k SIS nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by súvisela s činnosťou informačnej služby, žiadne okolnosti tak nebránili menovanému v splnení si oznamovacej povinnosti o vzniku služobného pomeru podľa zákona č. 410/1991 Zb., z ktorého mu po jeho skončení vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia tak, ako to vyplývalo z uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Je potrebné uviesť, že nároky vyplývajúce príslušníkovi SIS zo skončenia služobného pomeru boli v súlade s § 22 zákona Č. 46/1993 Zb. upravované zákonom č. 410/1991 Zb., a to až do prijatia zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby. Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zákon Č. 73/1998 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.04.1998. Zákon č. 73/1998 Z. z. odo dňa svojej účinnosti zrušil ustanovenie § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. a zákon č. 410/1991 Zb. Podľa § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Zboru väzenský a justičnej stráže Slovenskej republiky a

príslušníkov Železničnej polície (ďalej len „štátna služba“). Zároveň upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátny služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a príslušníkov Železničnej polície. Aj predmetný zákon vo svojom ustanovení § 213 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. stanovil, že nárok na priznaný príspevok a jeho výplatu zaniká dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru podľa tohto zákona alebo pri prijatí oprávneného do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok. Z uvedeného vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 410/1991 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z. z. To teda znamená, že právne dôsledky prijatia policajta, ktorého predchádzajúci služobný pomer skončil podľa zákona č. 334/1991 Zb., do služobného pomeru, ktorý vznikol podľa zákona č. 410/1991 Zb., alebo zákona č. 334/1991 Zb. sa vo vzťahu k zániku nároku na priznaný príspevok z predchádzajúceho služobného pomeru, posudzujú bez pochybností zhodne, a to tak, že pri vzniku služobného pomeru, ďalšieho v poradí, zaniká policajtovi nárok na príspevok priznaný z predchádzajúceho služobného pomeru, či už podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., ako to bolo v prípade menovaného, alebo § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., prípadne § 213 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že hoci bol menovaný prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS, jeho služobný pomer v SIS, ako aj jeho predchádzajúce služobné pomery príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a príslušníka Federálneho policajného zboru sú služobné pomery, zhodnotením ktorých má policajt nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzuje nárok na túto dávku v čase skončenia posledného zo služobných pomerov. Zákonodarca, práve ustanoveniami o zániku nároku na príspevok, resp. výsluhového príspevku, z dôvodu opätovného prijatia do služobného pomeru, z ktorého policajtovi vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia podľa osobitného predpisu, vo všetkých zákonoch, podľa ktorých sa priznávajú tieto dávky policajtom, resp. profesionálnym vojakom, hasičom prípadne colníkom zabezpečuje, aby nikto nepoberal dve a viac dávok výsluhového zabezpečenia za to isté obdobie trvania služobného pomeru, a to ani počas trvania niektorého zo služobných pomerov, a ani po skončení služobného pomeru. Tento princíp je zakotvený nielen v osobitných predpisoch o sociálnom zabezpečení policajtov, ale aj vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení. Prijatím menovaného do ďalšieho služobného pomeru, t. z. do služobného pomeru v SIS, mu bez akýchkoľvek pochybností zanikol nárok na príspevok priznaný pri skončení služobného pomeru vo Federálnom policajnom zbore k 01.12.1991. Dôsledkom neoznámenia vzniku služobného pomeru v rámci SIS bolo to, že menovaný si vyplatené sumy príspevku ponechával a užíval, ako by mal na ne nárok, čím získal neoprávnený majetkový prospech, a to bez právneho dôvodu, pričom vo svojom vyjadrení ani nepopiera, že vedel, že ide o sumy vyplatené neoprávnene. K posúdeniu miery zavinenia SIS na tom, že menovaný neoznámil platiteľovi príspevku vznik služobného pomeru príslušníka SIS, je potrebné zdôrazniť nasledovné. Zákony, príslušné vykonávacie predpisy a zoznamy utajovaných skutočností SIS, na ktoré sa menovaný odvoláva, teda zákon 215/2004 Z. z., nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z. neboli v čase skončenia jeho služobného pomeru k SIS v platnosti, tzn. v čase vzniku posudzovaného skutkového stavu, teda k 01.09.1996, kedy menovanému vznikol služobný pomer príslušníka SIS. V súvislosti s pokusom menovaného preniesť na SIS podstatnú, resp. celú časť zodpovednosti za to, že nemohol oznámiť platiteľovi príspevku svoju príslušnosť k SIS, je potrebné uviesť nasledovné. Tak, ako už bolo uvedené, menovaný mal a mohol oznámiť vznik služobného pomeru v SIS odboru, ktorý mu vyplácal príspevok, v čom mu nebránili žiadne skutočnosti. Túto oznamovaciu povinnosť menovaný mohol splniť aj po skončení služobného pomeru v SIS, pričom ju nesplnil a zatajil vznik služobného pomeru k SIS, ako aj priznanie dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná podľa zákona č. 73/1998 Z. z. Menovaný tak vedel o tom, že mu dávka nepatrí. Na túto skutočnosť bol upozornený. Predpoklad vedomosti mu vyplývala aj priamo zo zákona. Zároveň ho v súlade so svojimi internými postupmi na zánik nároku na príspevok upozornila priamo SIS pri nástupe do služobného pomeru príslušníka SIS. Menovanému SIS taktiež navrhla možný spôsob, ako vrátiť priznanú a vyplácanú dávku bez toho, aby bola oznámená jeho príslušnosť k SIS. Navrhovaný postup však menovaný odmietol. Zároveň však nepristúpil k oznámeniu zániku nároku na príspevok, čím výlučne vlastným konaním spôsobil, že mu bol príspevok počas trvania služobného pomeru v SIS, a aj po jeho skončení bezdôvodne vyplácaný. Menovaný tak uvedeným konaním spôsobil preplatok na dávke výsluhového zabezpečenia. Na obhájenie svojho konania, ktorým spôsobil, že neoznámil prijatie do služobného pomeru k SIS, a poberal tento príspevok viac ako 19 rokov neoprávnene po zániku právneho dôvodu na jeho výplatu, sa vo svojom podaní odvoláva na množstvo zákonov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Po ich dôkladnom preskúmaní je potrebné konštatovať, že námietky sa opierali o právne predpisy, či rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré vôbec nesúvisia skonaním menovaného. Z uvedeného

dôvodu sa preto menovaný nemôže domáhať práva na základe zákonov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré neboli platné v čase, keď menovanému vznikol služobný pomer k SIS. Poukazovanie na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k.: 6 Sž 73/97, nie je dôvodné a je potrebné zdôrazniť, že znášať nepriaznivý následok v tomto prípade znamenalo uloženie sankcie za konanie, ktoré jeden zákon zakazoval a druhý povoľoval, čo však nie je totožný skutkový stav s konaním menovaného. Zároveň konaním povinná nedošlo v prejednávanej veci k bezdôvodnému majetkovému prospechu, resp. k bezdôvodnému obohateniu sa na základe práva, ktoré zaniklo. Práve naopak, menovaný vedel, že poberá dávku neoprávnene, mal možnosť tento stav zmeniť zákonnou cestou, a napriek tomu, v rozpore s právom a morálkou, túto poberal a užíval viac ako 19 rokov, akoby mu patrila. K námietke menovaného, ktorá sa týka tzv. súbehu nárokov na príspevok s nárokom na príspevok podľa iných predpisov riešeného v § 100 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. je potrebné uviesť, že: Podľa § 100 ods. 1 zákona č. 334/1998 Zb. pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na príspevok za službu podľa iných predpisov patrí vyšší príspevok, ktorý mu podľa neho patril. V tejto súvislosti menovaný uvádza, že počas trvania služobného pomeru nemohlo dôjsť k súbehu nárokov na príspevok, pretože poberal iba jeden príspevok. Zároveň však opomenul tú skutočnosť, že po skončení služobného pomeru v SIS, bez akéhokoľvek právneho nároku nielenže naďalej poberal príspevok priznaný mu od 01.12.1991, ale zároveň poberal aj výsluhový príspevok, ktorý mu priznala SIS od 29.10.1998 podľa zákona č. 73/1998 Z. z., pričom pri jeho priznávaní mu zhodnotila aj dobu trvania služobného pomeru, ktorá mu bola zhodnotená aj na vznik nároku na príspevok. Priamo ustanovenie § 100 ods. l zákona č. 334/1991 7b., na ktoré poukazuje aj menovaný, jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vylučuje, aby niekto poberal dva príspevky, dve dávky výsluhového zabezpečenia. Hoci sa na predmetné ustanovenie vo veci poberania príspevku počas služobného pomeru v SIS menovaný odvoláva, neuvádza ho však už v súvislosti s poberaním dvoch príspevkov po skončení služobného pomeru k SIS. Je potrebné uviesť, že predmetné ustanovenie riešilo právny stav, kedy výška neskôr priznávaného príspevku by bola nižšia, ako výška skôr priznaného príspevku, na ktorý zanikol nárok prijatím do ďalšieho služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. V takomto prípade zákon chránil skôr priznaný nárok, ako nárok výhodnejší. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že na menovaného sa mohlo toto ustanovenie uplatniť iba v prípade, ak by suma výsluhového príspevku priznaného podľa zákona č. 73/1998 Zb. bola nižšia, ako suma príspevku priznaného podľa zákona č. 334/1991 2b., a to vo výške vyplatenej ku dňu predchádzajúceho dňu zániku nároku na túto dávku, teda ku dňu 31.08.1996. Po skončení služobného pomeru v SIS by mal menovaný nárok na ten príspevok, ktorý by bol vyšší, nie však na obidva príspevky, ako to prezentuje vo svojich vyjadreniach. K odvolávaniu sa menovaného na povinnosť SIS oznámiť platiteľovi dávky, že jeho príslušník je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia je potrebné uviesť, že zo žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. nevyplývala pre SIS povinnosť oznámiť odboru tú skutočnosť, že menovanému vznikol služobný pomer k SIS. Táto zákonná povinnosť, ako už bolo uvedené, vyplývala a bola uložená priamo menovanému, ktorý si ju nesplnil. S námietkou menovaného, v ktorej poukazuje na to, že výsluhový príspevok priznaný mu SIS sa za výsluhový dôchodok iba považuje, je potrebné uviesť, že z dôvodovej správy k zákonu č. 328/2002 Z. z. k ustanoveniam § 124 až § 130 vyplýva cit.: Ide o súbor ustanovení upravujúcich transformáciu doterajších dávok do nového systému takto: doterajší dlhodobo (do 60 rokov veku) poskytovaný výsluhový príspevok sa stáva výsluhovým dôchodkom. Z uvedeného je tak v dostatočnom rozsahu preukázané, že dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa dávky priznané a vyplácané policajtom do 30.06.2002 po 01.07.2002 stali výsluhovými dôchodkami a SÚ vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Podľa § 105 ods. 15 zákona Č. 328/2002 Z. z. právo na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene alebo v nesprávnej sume sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, keď útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, služobný úrad alebo služobný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa dávka sociálneho zabezpečenia vyplatila. Tieto lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku, počas výkonu rozhodnutia, alebo ak sa na úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky sociálneho zabezpečenia. Zákonné lehoty na vrátenie dávky poskytnutej neoprávnene v celkovej sume 43.323,14 €, slovom: štyridsaťtritisíctristodvadsaťtri euro a štrnásť eurocentov, sú v plnom rozsahu dodržané. Trojročná lehota začala plynúť dňom 15.06.2016, a to doručením oznámenia SIS č. p.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, kedy odbor zistil, že menovanému bola dávka výsluhového zabezpečenia vyplácaná neoprávnene. Vzhľadom na skutočnosť, že dávka bola vyplatená neoprávnene naposledy za mesiac apríl 2016, desaťročná objektívna lehota je tak zachovaná. Celková suma 43.323,14 € pozostáva z neoprávnene poukázaných súm od 01.05.2006 do 30.04.2016. Menovaný je povinný vrátiť dávku výsluhového zabezpečenia poskytnutú neoprávnene za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v celkovej sume 43.323,14 €, slovom: štyridsaťtritisíctristodvadsaťtri euro a štrnásť eurocentov na osobitný

účet číslo: G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, variabilný symbol XXXX, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný odvolanie podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) s poukázaním na § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z. z. zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania vedeného na prvostupňovom orgáne bolo rozhodovanie o povinnosti odvolateľa vrátiť odboru neoprávnene prijímanú dávku výsluhového zabezpečenia, za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016, v sume 43.323,14 € tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z. Predmetné konanie bolo ukončené vydaním napadnutého rozhodnutia. Z dávkového spisu odvolateľa vedeného odborom vyplýva, že jeho služobný pomer policajta Federálneho policajného zboru skončil dňom 30. 11. 1991 na základe rozkazu riaditeľa Úradovne cudzineckej polície a pasovej služby Bratislava Úradu cudzineckej polície a pasovej služby Federálneho policajného zboru vo veciach personálnych č. 335 zo dňa 16. 9. 1991. Na základe podanej žiadosti zo dňa 24. 10. 1991 orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho ministerstva vnútra priznal odvolateľovi rozhodnutím č. j. XX-XXXX/G. zo dňa 15. 1. 1992 podľa § 98 ods. 1 a § 99 zákona č. 334/1991 Zb. od 1. 12. 1991 príspevok za službu. Pre nárok na príspevok za službu a jeho výšku bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 334/1991 Zb. od 1. 10. 1973 do 28. 2. 1974-t. j. 151 dní - vojenská náhradná služba, od 1. 3. 1974 do 30. 11. 1991 - t. j. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru, celkom v rozsahu 18 rokov a 65 dní. Odbor písomnosťou č. G./XXXXXX zo dňa 5. 5. 2016 vyzval odvolateľa, aby sa v lehote do troch dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril k otázke, či mu bola aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia a či mu je táto dávka týmto útvarom v súčasnosti aj vyplácaná. Zároveň bol vyzvaný, aby v prípade, ak mu bola iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, predložil odboru fotokópiu posledného rozhodnutia o jej zvýšení. Odvolateľ v stanovenej lehote podal na poštovú prepravu podanie, v ktorom uviedol, cit.: „Na základe Vami požadovaného oznamujem, že do dnešného dňa mi nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 01,07,2002 stala výsluhovým dôchodkom. Z uvedeného dôvodu Vám nemôžem poskytnúť fotokópiu požadovaného rozhodnutia o priznaní takejto dávky, keďže takéto rozhodnutie mi nikdy nebolo doručené.“ Na základe skutočností uvádzaných odvolateľom v písomnom podaní odbor písomnosťou č. G./XXXX-XX H. dňa 9. 6. 2016 požiadal ostatné útvary sociálneho zabezpečenia (útvar sociálneho zabezpečenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, Národný bezpečnostný úrad SR, úrad sociálneho zabezpečenia SIS, útvar sociálneho zabezpečenia osobného úradu Finančného riaditeľstva SR) a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, ktoré sú vecne príslušné na výplatu dávok výsluhového zabezpečenia, o zaslanie oznámenia, z ktorého bude bez akýchkoľvek pochybností preukázaný: dátum vzniku služobného pomeru odvolateľa v inom služobnom úrade, dátum jeho skončenia a dátum priznania dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu je priznaná a vyplácaná iným útvarom sociálneho zabezpečenia. Odboru bolo následne dňa 15. 6. 2016 doručené oznámenie úradu sociálneho zabezpečenia SIS č. XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14. 6. 2016, z obsahu ktorého vyplýva, že odvolateľ je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná a je mu aj v súčasnosti vyplácaná úradom sociálneho zabezpečenia SIS. Z doručeného oznámenia taktiež vyplýva, že odvolateľovi bol priznaný podľa § 210 a § 211 zákona č. 73/1998 Z. z. od 29. 10. 1998 výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. 7. 2002 stal výsluhovým dôchodkom podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. od 1. 10. 1973 do 28. 2. 1974 - t j. 151 dní - vojenská náhradná služba, od 1. 3. 1974 do 30. 11. 1991 - t. j. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru (doby zhodnotené odvolateľovi aj na príspevok za službu), od 1. 9. 1996 do 28. 10. 1998 -1, j. 2 roky a 58 dni - služobný pomer príslušníka SIS, celkom v rozsahu 20 rokov a 123 dní. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že odvolateľ vo svojej odpovedi na výzvu zaslanú odborom vedome uviedol nepravdivé skutočnosti. Na základe takto zisteného skutočného stavu veci bolo vydané rozhodnutie č. G./XXXX-XX zo dňa 18. 7. 2016, ktorým bolo v súlade s § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. s poukázaním na § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. rozhodnuté o zániku nároku na príspevok za službu a jeho výplatu dňom 31.8. 1996, tzn. dňom predchádzajúcim dňu 1. 9. 1996, kedy bol odvolateľ prijatý do služobného pomeru k SIS. Následne odbor napadnutým rozhodnutím, vydaným podľa § 81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z., rozhodol o povinnosti odvolateľa vrátiť odboru neoprávnene prijímanú dávku výsluhového zabezpečenia, za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016, v celkovej sume 43.323,14 €.

Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala skutočnosť, že podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Uvedená skutočnosť vyplývala aj z ustanovenia § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., podľa ktorého pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Prijatím odvolateľa od 1. 9. 1996 do služobného pomeru v SIS mu tak zanikol nárok na príspevok za službu, ktorý mu bol priznaný od 1. 12. 1991 pri skončení predchádzajúceho služobného pomeru. Z dôvodu, že si odvolateľ ako príjemca príspevku za službu, pri prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu následne vznikol nárok na ďalší príspevok, nesplnil oznamovaciu povinnosť uvedenú v § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., spôsobil, že mu bola dávka odo dňa vzniku nového služobného pomeru až do zastavenia jej výplaty, tzn. v období od 1. 9. 1996 do 30. 4. 2016, vyplácaná neoprávnene. Za dodržania príslušných ustanovení správneho poriadku (§ 18, § 33 ods. 2) bolo preto odborom začaté voči odvolateľovi v súlade s ustanovením § 105 ods. 14, v spojení s § 81 ods. 3 písm. a) zákona č. 328/2002 Z. z. konanie vo veci vrátenia vzniknutého preplatku na vyplatenej dávke za predmetné obdobie. Konanie bolo začaté listom č. G./XXXX-XX zo dňa 16. 6. 2016, ktorým odbor vyzval odvolateľa, aby sa v lehote do 10 dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril k zisteným skutočnostiam a zároveň navrhol možné spôsoby vrátenia neprávom vyplatenej dávky za obdobie od 1.9. 1996 do 30. 4. 2016 v celkovej výške 64.941,80 €. Odvolateľ následne listom zo dňa 28. 6. 2016 žiadal o zaslanie kópie oznámenia SIS č. XX/XX-XX-X/ XXXX zo dňa 14. 6. 2016 a listom zo dňa 12. 7. 2016 požiadal o informáciu, či SIS odboru oznámila jeho nástup do služobného pomeru k tejto zložke v minulosti. Po zaslaní požadovaných podkladov odvolateľ podal v stanovenej lehote vyjadrenie a námietky k neprávom vyplatenej dávke v sume 64.941,80 € (tieto sú podrobne uvedené v napadnutom rozhodnutí), pričom k začatiu konania uviedol, že s ním nesúhlasí. Odvolateľ okrem iného poukázal na to, že ak mu nebola dávka priznaná podľa zákona č. 328/2002 Z. z., nemôže mu byť podľa tohto zákona ani odňatá, ani od neho vymáhaná. Tiež poukázal na jeho zákonný a trvalý záväzok mlčanlivosti, ktorý u neho vylučuje zodpovednosť za nesplnenie si oznamovacej povinnosti a nemôže mu byť na ujmu. Zdôraznil, že všetky zákonné povinnosti si plnil v zmysle zákona a na predchádzajúcu výzvu odboru zo dňa 5. 5. 2016 pravdivo uviedol, že od iného útvaru sociálneho zabezpečenia výsluhový dôchodok nepoberá. V tom čase bol zákonnou cestou nútený takto sa vyjadriť. Preto aj zodpovednosť za to, že by mal poberať dávku bez oprávnenia, z dôvodu nemožnosti oznámiť jej platcovi zánik nároku na ňu, preniesol s poukázaním na § 108 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. na SIS a navrhol, aby si MV SR neprávom vyplatené sumy vymáhala od SIS. Ďalej uviedol, že jeho výsluhový príspevok sa nestal výsluhovým dôchodkom, ale za výsluhový dôchodok sa iba považuje. Obhajoval oprávnenosť poberania príspevku za službu v období trvania služobného pomeru v SIS, lebo do služobného pomeru v SIS bol prijatý po prvýkrát a nie opätovne. Tvrdil, že výsluhový príspevok mu bol priznaný ako policajtovi Federálneho policajného zboru, čo nie je zhodný služobný pomer so služobným pomerom príslušníka SIS. Taktiež zdôraznil, že SIS boli známe všetky okolnosti o poberaní príspevku za službu jej príslušníkmi a napriek jeho upozorneniam tieto okolnosti neriešila. Dokonca požadovala, aby jej túto dávku odovzdával na jej účet a to v čase, kedy nárok na ňu nestrácal, k čomu ju nezmocňoval zákon, a preto odovzdávanie dávky na účet SIS odmietol. Odvolateľ poznamenal, že mu SIS po skončení služobného pomeru priznala výsluhový príspevok a odchodné podľa zákona č. 73/1998 Z. z., pričom z výšky priznaného odchodného mu bola odpočítaná suma odchodného priznaného a vyplateného za obdobie predchádzajúceho služobného pomeru vo Federálnom policajnom zbore. SIS teda nemôže spochybňovať, že jej neoznámil predchádzajúci služobný pomer, a preto opakovane odmieta tvrdenie, že si nesplnil niektorú povinnosť alebo zatajil rozhodné skutočnosti v rozpore so zákonom. Prvostupňový orgán sa s uvedenými námietkami odvolateľa nestotožnil a vyhodnotil ich ako nedôvodné. Poukázal na to, že odvolateľovi vznikol prvý služobný pomer dňom 1. 3. 1974 podľa zákona č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1970 Zb. Dňom 27. 8. 1991 nadobudol účinnosť zákon č. 334/1991 Zb., ktorý upravoval okrem služobného pomeru policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície aj nároky súvisiace so skončením ich služobného pomeru. V zmysle § 129 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. vo vzťahu k policajtom Federálneho policajného zboru a Zboru hradnej polície dňom účinnosti tohto zákona strácajú platnosť 1.) zákon č. 100/1970 Zb. v znení zákona č. 63/1983 Zb., zákona č. 74/1990 Zb., zákona č. 169/1990 Zb. a zákona č. 546/1990 Zb. a 2.) nariadenie ministra vnútra Československej socialistickej republiky č. 26/1983 o konaní vo veciach služobného pomeru príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (registrované v čiastke 12/1984 Zb.). Z uvedeného vyplýva, že služobný pomer odvolateľa vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa stal služobným pomerom podľa zákona č. 334/1991 Zb. a nároky súvisiace so skončením služobného

pomeru tak boli posudzované podľa zákona č. 334/1991 Zb. Je nesporné a nespochybniteľné, že po skončení služobného pomeru príslušníka Federálneho policajného zboru bol odvolateľovi v súlade so zákonom č. 334/1991 Zb. priznaný príspevok za službu za dobu 18 rokov a 65 dní služobného pomeru, ktorá sa prelínala obdobím účinnosti dvoch zákonov o služobnom pomere, a to zákona č. 100/1970 Zb. a zákona č. 334/1991 Zb., teda dvoch odlišných služobných pomerov, a to služobného pomeru príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a služobného pomeru policajta Federálneho policajného zboru. Z uvedeného je zrejmé, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 128 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. a započítaval sa do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vznikajúcich po skončení služobného pomeru, tzn. že doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa započítala do doby trvania služobného pomeru na vznik nárokov podľa zákona č. 334/1991 Zb. Rovnaké pravidlo vyplývalo aj z jednotlivých ustanovení ďalších osobitných zákonov, upravujúcich nároky súvisiace so skončením ktoréhokoľvek služobného pomeru. V roku 1991 bol prijatý aj zákon č. 410/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom jeho vyhlásenia. Tento zákon upravoval služobný pomer, práva a povinnosti z neho vyplývajúce, ako aj základné otázky hmotného zabezpečenia príslušníkov Policajného zboru SR po skončení služobného pomeru. V ustanovení § 119 ods. 2 tohto zákona sa uvádza, že pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. Podľa § 152 ods. 1 zákona č. 410/1991 Zb. policajtom sa do doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru započítavajú doby. ak boli započítané podľa doterajších predpisov. V zmysle § 156 zákona č. 410/1991 Zb. dňom účinnosti tohto zákona sa služobný pomer policajtov podľa doterajších predpisov považuje za služobný pomer podľa tohto zákona, ak nie je ďalej ustanovené inak. Z uvedených skutočností bezpochyby vyplýva, že žiaden policajt pri opätovnom prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, nemôže popri poberaní služobného príjmu poberať aj dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná a bola mu vyplácaná po tom, ako skončil akýkoľvek služobný pomer, z ktorého mu po jeho skončení vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. V súvislosti s námietkou odvolateľa, že podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z. z. bol viazaný mlčanlivosťou, a preto si nemohol splniť svoju povinnosť oznámiť vznik služobného pomeru k SIS, prvostupňový orgán poukázal na to, že dňom 15. 2. 1993 nadobudol platnosť zákon č. 46/1993 Z. z., ktorým bola zriadená SIS. Tento zákon neupravoval a ani v súčasnosti neupravuje služobný pomer príslušníka SIS a ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru príslušníkov SIS. Z ustanovenia § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. (účinného do 31.3. 1998) vyplývalo, že ak tento zákon neustanovuje inak, na služobný pomer príslušníkov sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 410/1991 Zb. s tým, že a) kde sa v osobitnom predpise hovorí o MV SR a o Policajnom zbore SR, rozumie sa tým SIS, b) kde sa v osobitnom predpise hovorí o ministrovi vnútra SR. rozumie sa tým riaditeľ SIS, c) kde sa v osobitnom predpise hovorí o príslušníkovi Policajného zboru SR a vojakovi z povolania, rozumie sa tým príslušník SIS. V čase vzniku služobného pomeru odvolateľa v SIS teda upravoval služobný pomer príslušníkov SIS zákon č. 410/1991 Zb. Zákonom č. 46/1993 Z. z. bola zriadená SIS ako štátny orgán SR, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Vo svojej činnosti sa SIS spravuje ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ďalej zákon vymedzuje úlohy, organizáciu a kontrolnú činnosť SIS, povinnosti a oprávnenia príslušníkov SIS, vedenie evidencií a spôsob riešenia škôd vzniknutých v súvislosti s výkonom činnosti SIS. Z uvedeného vyplýva, že zákon č. 46/1993 Z. z., ani žiaden vykonávací predpis k tomuto zákonu, nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS, práve naopak, upravuje spôsob, akým príslušník SIS preukazuje svoju príslušnosť k tejto zložke. Podľa § 8 zákona č. 46/1993 Z. z. príslušník preukazuje svoju príslušnosť k informačnej službe služobným preukazom s evidenčným číslom a ústnym vyhlásením: „Slovenskú informačná služba“. Žiaden z právnych predpisov účinných v čase vzniku služobného pomeru odvolateľa k SIS a dokonca ani v čase jeho skončenia nedával príslušníkovi SIS také oprávnenie, ktoré by ho v mene utajenia jeho príslušnosti k SIS oprávňovalo získať neoprávnený majetkový prospech na úkor platiteľa príspevku za službu. Dokonca mu žiaden zo zákonov upravujúcich činnosť SIS a jej príslušníkov v rokoch 1996 až 1998 nezakazoval preukazovať príslušnosť k SIS. Splnenie si oznamovacej povinnosti, ktorá odvolateľovi vyplývala z § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., ale aj z § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., nie je možné považovať za takú skutočnosť, ktorou by došlo zo strany odvolateľa k porušeniu § 23 ods. 1 zákona č. 46/1993 Z. z. Vzhľadom k tomu, že vznik služobného, pomeru k SIS nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by súvisela s činnosťou informačnej služby, žiadne okolnosti mu nebránili v splnení si oznamovacej povinnosti o vzniku služobného pomeru podľa zákona č. 410/1991 Zb., z ktorého mu po jeho skončení vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia tak, ako

to vyplývalo z uvedených ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov. Nároky vyplývajúce príslušníkovi SIS zo skončenia služobného pomeru boli v súlade s § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. upravené zákonom č. 410/1991 Zb., a to až do prijatia zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 4. 1998. Zákon č. 73/1998 Z. z. odo dňa svojej účinnosti zrušil ustanovenie § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. a zákon č. 410/1991 Zb. V zmysle § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov SIS, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a príslušníkov Železničnej polície. Zároveň upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov SIS, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a príslušníkov Železničnej polície. Aj pôvodné znenie zákona č. 73/1998 Z. z. vo svojom ustanovení § 213 ods. 1 stanovilo, že nárok na priznaný príspevok a jeho výplatu zaniká dňom. ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru podľa tohto zákona alebo pri prijatí oprávneného do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok. Podľa pôvodného znenia § 217 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. dobou trvania služobného pomeru, ktorá je rozhodujúca pre nárok na odchodné, úmrtné, príspevok a prídavok k dôchodku a pre výšku týchto dávok, sa rozumie doba trvania služobného pomeru s výnimkou dôb, ktoré sa nezapočítavajú do doby výsluhy rokov v hodnosti ustanovenej v 20 ods. 3 písm. a) až c), e) a f). Podľa pôvodného znenia § 217 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. do doby trvania služobného pomeru podľa odseku 1 sa započítava aj doba trvania služobného pomeru v ozbrojených silách, ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch a v Slovenskej informačnej službe, ktorá sa započítala podľa doterajších predpisov. Podľa pôvodného znenia § 217 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. pre nárok na príspevok podľa odseku 1 a na jeho výšku sa ako doba výkonu služby hodnotí aj doba výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe jej výkonu. Podľa pôvodného znenia § 269 zákona č. 73/1998 Z. z. policajtovi sa do doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru a doby odbornej praxe započítavajú doby služobných pomerov a doby započítateľnej praxe, ak sa započítali podľa doterajších predpisov. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 410/1991 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z. z. To teda znamená, že právne dôsledky prijatia policajta, ktorého predchádzajúci služobný pomer skončil podľa zákona č. 334/1991 Zb., do služobného pomeru, ktorý vznikol podľa zákona č. 410/1991 Zb. alebo zákona č. 334/1991 Zb., sa vo vzťahu k zániku nároku na priznaný príspevok z predchádzajúceho služobného pomeru posudzujú bez pochybností zhodne a to tak, že pri vzniku služobného pomeru, ďalšieho v poradí, zaniká policajtovi nárok na príspevok priznaný z predchádzajúceho služobného pomeru, či už podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., ako to bolo v prípade odvolateľa, alebo podľa § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., prípadne § 213 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Z uvedeného je zrejmé, že hoci bol odvolateľ prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS, jeho služobný pomer v SIS, ako aj jeho predchádzajúce služobné pomery príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a príslušníka Federálneho policajného zboru sú služobné pomery, zhodnotením ktorých má policajt nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzuje nárok na túto dávku v čase skončenia posledného zo služobných pomerov. Zákonodarca práve ustanoveniami o zániku nároku na príspevok za službu, resp. výsluhový príspevok, z dôvodu opätovného prijatia do služobného pomeru, z ktorého policajtovi vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia podľa osobitného predpisu, vo všetkých zákonoch, podľa ktorých sa priznávajú tieto dávky policajtom, resp. profesionálnym vojakom, hasičom, prípadne colníkom, zabezpečuje, aby nikto nepoberal dve a viac dávok výsluhového zabezpečenia za to isté obdobie trvania služobného pomeru, a to ani počas trvania niektorého zo služobných pomerov, a ani po skončení služobného pomeru. Tento princíp je zakotvený nielen v osobitných predpisoch o sociálnom zabezpečení policajtov, ale aj vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení. Prijatím odvolateľa do ďalšieho služobného pomeru, tzn. do služobného pomeru v SIS, mu nepopierateľné zanikol nárok na príspevok za službu priznaný pri skončení služobného pomeru vo Federálnom policajnom zbore k 1. 12. 1991. Dôsledkom neoznámenia vzniku služobného pomeru v rámci SIS bolo to, že odvolateľ si vyplatené sumy príspevku za službu ponechával a užíval, ako by mal na ne nárok, čím získal neoprávnený majetkový prospech, a to bez právneho dôvodu, pričom vo svojom vyjadrení ani nepopiera, že vedel, že ide o sumy vyplatené neoprávnene. K posúdeniu miery zavinenia SIS na tom, že odvolateľ neoznámil platiteľovi príspevku za službu (odboru) vznik služobného pomeru príslušníka SIS, prvostupňový orgán uviedol, že zákony, príslušné vykonávacie predpisy a zoznamy utajovaných skutočností SIS, na ktoré odvolateľ vo svojom vyjadrení poukazuje a odvoláva sa na ne, teda zákon č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nariadenie vlády SR č. 216/2004 Z. z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov, neboli v čase vzniku posudzovaného

skutkového stavu, teda k 1. 9. 1996, kedy odvolateľovi vznikol služobný pomer príslušníka SIS, ani v čase skončenia jeho služobného pomeru k SIS, v platnosti. V súvislosti s pokusom odvolateľa preniesť na SIS podstatnú, resp. celú časť zodpovednosti za to, že nemohol oznámiť platiteľovi príspevku za službu svoju príslušnosť k SIS, mal prvostupňový orgán za to, že odvolateľ mal a mohol oznámiť vznik služobného pomeru v SIS odboru, ktorý mu vyplácal príspevok za službu, v čom mu nebránili žiadne skutočnosti. Túto oznamovaciu povinnosť mohol odvolateľ splniť aj po skončení služobného pomeru v SIS, pričom ju nesplnil a zatajil vznik služobného pomeru k SIS, ako aj priznanie dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná podľa zákona č. 73/1998 Z. z. Odvolateľ vedel o tom, že mu príspevok za službu nepatrí. Na túto skutočnosť bol upozornený a predpoklad vedomosti mu vyplýval aj priamo zo zákona. Zároveň ho v súlade so svojimi internými postupmi na zánik nároku na príspevok za službu upozornila priamo SIS pri nástupe do služobného pomeru príslušníka SIS. Odvolateľovi SIS taktiež navrhla možný spôsob, ako vrátiť priznanú a vyplácanú dávku bez toho, aby bola oznámená jeho príslušnosť k SIS. Navrhovaný postup však odvolateľ odmietol. Súčasne ale nepristúpil k oznámeniu zániku nároku na príspevok, čím výlučne vlastným konaním spôsobil, že mu bol príspevok za službu počas trvania služobného pomeru v SIS, a aj po jeho skončení, bezdôvodne vyplácaný. Odvolateľ tak svojím konaním spôsobil preplatok na dávke výsluhového zabezpečenia. Na obhájenie svojho konania, ktorým spôsobil, že neoznámil prijatie do služobného pomeru k SIS a poberal príspevok za službu viac ako 19 rokov neoprávnene po zániku právneho dôvodu na jeho výplatu, sa odvolateľ vo svojom vyjadrení odvoláva na množstvo zákonov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Jeho argumentácia sa opiera o právne predpisy, či rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ktoré vôbec nesúvisia s jeho konaním. Z tohto dôvodu sa odvolateľ nemôže domáhať práva na základe zákonov a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré neboli platné v čase, keď odvolateľovi vznikol služobný pomer k SIS. Poukazovanie na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Sž 73/97, nie je dôvodné, pretože znášať nepriaznivý následok v uvedenom prípade znamenalo uloženie sankcie za konanie, ktoré jeden zákon zakazoval a druhý povoľoval, čo však nie je totožný skutkový stav s konaním odvolateľa. Zároveň konaním povinného nedošlo v prejednávanej veci k bezdôvodnému majetkovému prospechu, resp. k bezdôvodnému obohateniu sa na základe práva, ktoré zaniklo. Práve naopak, odvolateľ vedel, že poberá dávku neoprávnene, mal možnosť tento stav zmeniť zákonnou cestou a napriek tomu, v rozpore s právom a morálkou, túto poberal a užíval viac ako 19 rokov, akoby mu patrila. V súvislosti s námietkou odvolateľa týkajúcou sa tzv. súbehu nárokov na príspevok s nárokom na príspevok podľa iných predpisov riešeného v § 100 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb., poukázal prvostupňový orgán na znenie § 100 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb., podľa ktorého pri súbehu nároku no príspevok s nárokom na príspevok za službu podľa iných predpisov patrí vyšší príspevok. Odvolateľ uviedol, že počas trvania služobného pomeru nemohlo dôjsť k súbehu nárokov na príspevok, pretože poberal iba jeden príspevok. Zároveň však opomenul uviesť tú skutočnosť, že po skončení služobného pomeru v SIS, bez akéhokoľvek právneho nároku nielenže naďalej poberal príspevok za službu priznaný mu od 1. 12. 1991, ale súčasne poberal aj výsluhový príspevok, ktorý mu priznala SIS od 29. 10. 1998 podľa zákona č. 73/1998 Z. z., pričom pri jeho priznávaní mu zhodnotila aj dobu trvania služobného pomeru, ktorá mu bola zhodnotená aj na vznik nároku na príspevok za službu. Priamo ustanovenie § 100 ods. l zákona č. 334/1991 Zb., na ktoré poukazuje aj odvolateľ, jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností vylučuje, aby niekto poberal dva príspevky, dve dávky výsluhového zabezpečenia. Hoci sa na predmetné ustanovenie vo veci poberania príspevku za službu počas služobného pomeru v SIS odvolateľ odvoláva, neuvádza ho však už v súvislosti s poberaním dvoch príspevkov po skončení služobného pomeru k SIS. Predmetné ustanovenie riešilo právny stav. kedy výška neskôr priznaného príspevku by bola nižšia, ako výška skôr priznaného príspevku, na ktorý zanikol nárok prijatím do ďalšieho služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. V takomto prípade zákon chránil skôr priznaný nárok, ako nárok výhodnejší. Z uvedeného vyplýva, že na odvolateľa by sa mohlo toto ustanovenie aplikovať len v prípade, ak by suma výsluhového príspevku priznaného podľa zákona č. 73/1998 Z. z. bola nižšia ako suma príspevku za službu priznaného podľa zákona č. 334/1991 Zb., a to vo výške vyplatenej ku dňu predchádzajúcemu dňu zániku nároku na túto dávku, teda ku dňu 31.8. 1996. Po skončení služobného pomeru v SIS by mal odvolateľ nárok na ten príspevok, ktorý by bol vyšší, nie však na obidva príspevky. ako to prezentuje vo svojom vyjadrení. Poukazovanie odvolateľa na povinnosť SIS oznámiť platiteľovi dávky, že jej príslušník je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia, nemá žiadnu právnu relevanciu, pretože zo žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. nevyplývala pre SIS povinnosť oznámiť odboru tú skutočnosť, že odvolateľovi vznikol služobný pomer k SIS. Táto zákonná povinnosť výlučne vyplývala a bola uložená priamo odvolateľovi, ktorý si ju nesplnil. V súvislosti s námietkou odvolateľa, že výsluhový príspevok priznaný mu SIS, sa nestal výsluhovým dôchodkom, ale sa za výsluhový dôchodok iba považuje, prvostupňový orgán poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 328/2002 Z. z. k ustanoveniam § 124

až § 130, podľa ktorej, cit.: „Ide o súbor ustanovení upravujúcich transformáciu doterajších dávok do nového systému takto: doterajší dlhodobo (do 60 rokov veku) poskytovaný výsluhový príspevok sa stáva výsluhovom dôchodkom.“ Z uvedeného vyplýva, že dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa dávky priznané a vyplácané policajtom do 30. 6. 2002, stali po 1. 7. 2002 výsluhovými dôchodkami a sú vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Zákonné lehoty na vrátenie dávky poskytnutej neoprávnene v celkovej sume 43.323,14 €, vyplývajúce z ustanovenia § 105 ods. 15 zákona č. 328/2002 Z. z., boli v danom prípade v plnom rozsahu dodržané. Trojročná subjektívna lehota začala plynúť dňom 15. 6. 2016, a to doručením oznámenia SIS č. XX/XX-XX-X/ XXXX zo dňa 14. 6. 2016, kedy odbor zistil, že odvolateľovi bola dávka výsluhového zabezpečenia vyplácaná neoprávnene. Vzhľadom na skutočnosť, že dávka bola vyplatená neoprávnene naposledy za mesiac apríl 2016, desaťročná objektívna lehota bola taktiež zachovaná. Celková suma 43.323,14 € pozostáva z neoprávnene poukázaných súm od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016. Na základe takto zisteného skutočného stavu veci bolo vydané napadnuté rozhodnutie, podľa ktorého je odvolateľ povinný vrátiť odboru neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016 v celkovej sume 43.323,14 € na osobitný účet č. G. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, variabilný symbol XXXX, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia, vrátane konania predchádzajúceho jeho vydaniu, neboli v odvolacom konaní v postupe odboru zistené žiadne právne pochybenia ani logické nesprávnosti. Prvostupňový orgán pred vydaním napadnutého rozhodnutia presne a úplne zistil skutočný stav veci a za tým účelom si obstaral potrebné podklady. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v intenciách príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. O povinnosti odvolateľa vrátiť dávku výsluhového zabezpečenia poskytnutú neoprávnene bolo rozhodnuté správne a zákonným spôsobom. Po doručení napadnutého rozhodnutia odvolateľovi tento využil zákonnú možnosť a v stanovenej lehote podal proti nemu odvolanie. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že prvostupňový orgán porušil zákonný postup a vydal nezákonné, nejednoznačné a nepreskúmateľné, zmätočné, tendenčné rozhodnutie a navyše v predstihu. Zastáva názor, že ak rozhodnutie o odňatí príspevku za službu nenadobudlo právoplatnosť, nemal odbor až do nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia vydať napadnuté rozhodnutie. Má za to, že v predmetnej veci nie je možné aplikovať ustanovenia o správnom konaní. S uvedenými námietkami nie je možné súhlasiť. Predovšetkým je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti predpísané ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., je z neho jasný a zrozumiteľný výsledok konania, ktorým bola odvolateľovi uložená povinnosť vrátiť neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia. Konanie o odňatí nároku na príspevok za službu, ktoré bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. G.-X.XXX-XXX/ XXXX-XX H. dňa 18. 7. 2016, je samostatné konanie nezávislé na konaní o povinnosti vrátiť neprávom poberanú dávku výsluhového zabezpečenia. Predmetom konania, ktoré bolo ukončené uvedeným rozhodnutím, bolo iba rozhodnutie o zániku nároku na priznanú dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok za službu. Taktiež je potrebné uviesť, že v súlade s poučením uvedeným v predmetnom rozhodnutí, podanie odvolania proti nemu v súlade s § 84 ods. 8 zákona č. 328/2002 Z. z. nemá odkladný účinok. Z uvedeného vyplýva, že žiadne skutočnosti nebránili prvostupňovému orgánu uskutočniť konanie vo veci uloženia povinnosti, aby odvolateľ vrátil odboru neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016 v celkovej sume 43.323,14 €. Na doplnenie možno poznamenať, že rozhodnutie I. G./XXXX-XX H. dňa 18. 7. 2016 o zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu nadobudlo právoplatnosť dňa 14. 11. 2016. Stalo sa tak doručením rozhodnutia ministra vnútra SR I. C./XXXX/XXX. zo dňa 27. 10. 2016. ktorým v odvolacom konaní zamietol odvolanie proti tomuto rozhodnutiu a potvrdil predmetné prvostupňové rozhodnutie. Pokiaľ odvolateľ namieta, že na predmetné konanie nie je možné použiť všeobecne záväzný právny predpis, a to správny poriadok, je potrebné uviesť, že ide o právny predpis „lex generalis“, ktorý upravuje konanie aj v predmetnej veci, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že ani zákon č. 334/1991 Zb. a ani zákon č. 328/2002 Z. z. pôsobnosť správneho poriadku v žiadnom zo svojich ustanovení nevylúčili. Ako už bolo uvedené, správny poriadok je všeobecným predpisom upravujúcim konanie pred správnymi orgánmi, ktorého pôsobnosť nebola vylúčená ani v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o povinnosti odvolateľa vrátiť dávku výsluhového zabezpečenia, ktorú poberal v rozpore nielen so zákonom č. 334/1991 Zb. a zákonom č. 73/1998 Z. z., ale aj v rozpore so zákonom č. 328/2002 Z. z. Pravidlá procesného konania sa spravujú tými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú platné a účinné v čase, kedy sa konanie uskutočňuje. Odvolateľ poukazuje na nesúlad právnych predpisov použitých v rozhodnutí o odňatí príspevku za službu a v napadnutom rozhodnutí. Zastáva názor, že ak sa mu príspevok za službu vyplácal aj po prijatí zákona č. 328/2002 Z. z., tento sa podľa ustanovenia § 124 ods. 5 písm. b) zákona č. 328/2002 Z. z. nestáva výsluhovým dôchodkom, ale sa za výsluhový dôchodok len považuje, a to iba vtedy, ak nárok naň trvá ku dňu účinnosti tohto zákona, t. j. k I. 7. 2002. Namieta,

že ak mu bol príspevok za službu odňatý podľa zákona č. 334/1991 Zb., prečo mu je povinnosť vrátiť neprávom prijatú výsluhovú dávku určená podľa ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. Takýto postup považuje za retroaktívny a neprípustný. Z napadnutého rozhodnutia nie je podľa odvolateľa jasné, podľa ktorého zákona je vec posudzovaná. Taktiež vznáša námietku premlčania na vrátenie príspevku za službu podľa zákona č. 334/1991 Zb. a zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v lehote troch rokov v prípade, ak odbor preukáže svoje tvrdenia o nezákonnosti jeho konania. S uvedenými námietkami sa nemožno stotožniť. Ako už bolo uvedené, konanie o odňatí nároku na príspevok za službu, ktoré bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. G./XXXX-XX H. dňa 18. 7. 2016, je samostatné a nezávislé konanie na konaní o povinnosti vrátil neprávom poberanú a vyplácanú dávku výsluhového zabezpečenia. Podľa prechodného ustanovenia § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na skutočnosť, že hmotnoprávne podmienky vzniku nároku na príspevok za službu, ako aj jeho zániku boli upravené v ustanoveniach zákona č. 334/1991 Zb., v konaní o odňatí príspevku za službu bolo potrebné podľa týchto hmotnoprávnych podmienok aj postupovať a to tak, ako to vyplývalo z ustanovenia § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. Ustanovením § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. však nie sú dotknuté nároky, ktoré vznikli z dôvodu protiprávneho konania odvolateľa vo veci výplaty príspevku, ktorý sa dňom 1. 7. 2002 stal výsluhovým dôchodkom. Z uvedeného je tak v dostatočnom rozsahu preukázané, že dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa dávky priznané a vyplácané policajtom do 30. 6. 2002 po 1. 7. 2002 stali výsluhovými dôchodkami a sú vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Podľa teórie práva súčasťou spoločných, záverečných a prechodných ustanovení normatívneho aktu (zákona) sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú retroaktivitu alebo vymedzujú retroaktivitu, pričom ich pôsobnosť je trvalá. Ich úloha nie je v tom, aby dočasne upravili vzťahy založené za pôsobnosti skoršieho aktu a ukončené za pôsobnosti neskoršieho aktu, ale aby natrvalo vymedzili rozsah a charakter pôsobenia neskoršieho aktu do minulosti, ktorá Je v zásade doménou skoršieho aktu. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Princíp retroaktivity vychádza zo zásady, že kto konal s dôverou v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný. Teória práva rozoznáva pravú a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona, čo však nie je prípad odvolateľa. Naopak pri nepravej retroaktivite sa tieto skutočnosti uznávajú, nová právna úprava však mení alebo zavádza nové práva a povinnosti. Vzťah neskoršej a skoršej právnej úpravy, medze nepravej retroaktivity. vrátane noriem potvrdzujúcich relevanciu právnych skutočností podľa skoršieho práva, sú zakotvené v záverečných ustanoveniach neskoršieho aktu. Neskoršia právna norma pre právne vzťahy založené podľa skoršieho práva vytvára nový právny režim. Teória práva taktiež uvádza, že v prípade, ak neskorší akt, či jeho časť nahradzuje skorší akt alebo jeho časť, je potrebné, aby neskoršia norma stanovila, podľa akého práva sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho aktu, ale ktoré sa realizujú a finalizujú za platnosti a účinnosti neskoršieho aktu. Obsahom prechodných ustanovení je intertemporalita, čiže režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. V čase pôsobenia prechodných ustanovení sa v stanovenom rozsahu dočasne používajú skoršie právne normy, ktorých platnosť a účinnosť zanikla, a naopak dočasne sa nepoužívajú neskoršie normy, ktorých platnosť a účinnosť vznikla. Intertemporálne ustanovenia teda nanovo, na prechodný čas a na riešenie konkrétnych situácií „vracajú“ skoršiemu aktu, či jeho určitým ustanoveniam platnosť a účinnosť z hľadiska konkrétne vymedzene!, najmä vecnej a osobnej pôsobnosti, alebo naopak na prechodný čas „pozastavujú“ účinnosť neskoršieho aktu alebo jeho častí, najmä z hľadiska jeho vecnej a osobnej pôsobnosti. Intertemporálne ustanovenia aktu sú prechodné. Po splnení svojej tranzitómej funkcie sa stávajú obsolétne, nestrácajú však platnosť a účinnosť, iba ak nastane prípad, že všetky alebo niektoré z intertemporálnych ustanovení obsahujú aj terminované normy. Predmetom intertemporálnych ustanovení je teda úprava dočasného pôsobenia skoršieho aktu v budúcnosti, prípadne spolupôsobenia skoršieho aktu a neskoršieho aktu v prechodnom období, v ktorom sa finalizuje realizácia právnych vzťahov vzniknutých za časovej pôsobnosti skoršieho normatívneho aktu (J. Prusák, Teória práva, Učebné texty právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského Bratislava 2001). Prechodné ustanovenie § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. rieši len otázku posudzovania nároku na dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré vznikli do 30. 6. 2002, a o ktorých sa práve do tohto dňa právoplatne nerozhodlo. Žiadne z prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. nerieši aj otázku práva na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene tak, ako je to v predmetnej veci. Z uvedeného tak vyplýva, že zákon č. 328/2002 Z. z. ako neskoršia právna norma vo vzťahu ku skoršej právnej norme, a to k zákonu č. 334/1991 Zb., pre právne vzťahy k právu na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene, vytvoril

nový právny režim platný a účinný od 1. 7. 2002. S poukázaním na uvedené skutočnosti, námietka odvolateľa vo vzťahu k povinnosti vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia, ktorú poberal neoprávnene až do 30. 4. 2016, len za obdobie troch rokov, je tak nedôvodná. Právo na vrátenie dávky výsluhového zabezpečenia poskytnutej neoprávnene sa v danom prípade nepremlčalo, pretože tak subjektívna trojročná lehota, ako aj objektívna desaťročná lehota na jeho uplatnenie, boli zachované. Odvolateľ zastáva názor, že nárok na príspevok za službu mu zanikol až z dôvodu vzniku súbehu s výsluhovým príspevkom dňom skončenia služobného pomeru príslušníka SIS, tzn. od 29. 10. 1998. S predmetnou námietkou nemožno súhlasiť. Odvolateľovi vznikol prvý služobný pomer k 1.3. 1974 podľa zákona č. 100/1970 Zb. Dňom 27. 8. 1991 nadobudol účinnosť zákon č. 334/1991 Zb., ktorý upravoval, okrem služobného pomeru policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície, aj nároky súvisiace so skončením ich služobného pomeru. V zmysle § 129 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. vo vzťahu k policajtom Federálneho policajného zboru a Zboru hradnej polície dňom účinnosti tohto zákona strácajú platnosť 1. zákon č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti v znení zákona č. 63/1983 Zb.. zákona č. 74/1990 Zb.. zákona č. 169/1990 Zb. a zákona č. 546/1990 Zb.: 2. nariadenie ministra vnútra Československej socialistickej republiky č. 26/1983 o konaní vo veciach služobného pomeru príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (registrované v čiastke 12/1984 Zb.). Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že služobný pomer odvolateľa vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa stal služobným pomerom podľa zákona č. 334/1991 Zb. a nároky súvisiace so skončením služobného pomeru boli posudzované už podľa zákona č. 334/1991 Zb. Je preto nesporné a nespochybniteľné, že po skončení služobného pomeru príslušníka Federálneho policajného zboru bol odvolateľovi v súlade so zákonom č. 334/1991 Zb. priznaný príspevok za službu za dobu 18 rokov a 65 dní služobného pomeru, ktorá sa prelínala obdobím účinnosti dvoch zákonov o služobnom pomere, a to zákona č. 100/1970 Zb. a zákona č. 334/1991 Zb., teda dvoch odlišných služobných pomerov, a to služobného pomeru príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a služobného pomeru policajta Federálneho policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 128 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. a v prípade, ak predchádzajúci služobný pomer skončil podľa zákona č. 100/1970 Zb., pričom nároky z ďalšieho služobného pomeru boli posudzované už podľa zákona č. 334/1991 Zb., predchádzajúci služobný pomer, v minulosti už skončený, sa podľa § 125 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. započítaval do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru. V tejto súvislosti je taktiež potrebné zdôrazniť, že rovnaké pravidlo vyplývalo aj z jednotlivých ustanovení ďalších osobitných zákonov, upravujúcich nároky súvisiace so skončením ktoréhokoľvek služobného pomeru, či už to bol zákon č. 410/1991 Zb., prípadne zákon č. 73/1998 Z. z., alebo iné právne predpisy, ktoré upravovali nároky policajtov po skončení služobného pomeru. Zákon č. 410/1991 Zb., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 11. 1991, upravoval služobný pomer, najmä práva a povinnosti z neho vyplývajúce príslušníkom Policajného zboru SR, ako aj základné otázky hmotného zabezpečenia po skončení služobného pomeru, a to nielen príslušníkov Policajného zboru SR, ale ai príslušníkov SIS a ďalších ozbrojených zložiek a zborov, napr. príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR, alebo od roku 1993 príslušníkov Železničnej polície SR. Dňom 15. 2. 1993 vstúpil do platnosti zákon č. 46/1993 Z. z., ktorým bola zriadená SIS. Tento zákon upravuje len úlohy, organizáciu a kontrolu SIS, oprávnenia a povinnosti príslušníka SIS. Obdobným zákonom, akým je zákon č. 46/1993 Z. z., bol a je pre príslušníkov Policajného zboru zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, alebo pre príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže SR bol zákon č. 79/1992 Zb. o Zbore väzenskej a justičnej stráže SR v znení neskorších predpisov. Uvedené zákony však neupravovali vznik a zánik služobného pomeru, ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru. Osobitným predpisom sa na účely ustanovenia § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. rozumel zákon č. 410/1991 Zb. Z uvedeného teda bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že nároky vyplývajúce príslušníkovi SIS z dôvodu skončenia služobného pomeru boli v súlade s ustanovením § 22 zákona č. 46/1993 Z. z. upravované zákonom č. 410/1991 Zb., a to až do prijatia zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 4. 1998. Zákon č. 73/1998 Z. z. odo dňa svojej účinnosti zrušil ustanovenie § 22 zákona č. 46/1993 Z. z., ako aj zákon č. 410/1991 Zb. Podľa § 1 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a príslušníkov Železničnej polície (ďalej len „štátna služba“). Tento zákon upravuje aj právne vzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len ..príslušník informačnej služby“), príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a príslušníkov Železničnej polície (ďalej len „policajt“). Podľa pôvodného znenia § 213 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. nárok na priznaný príspevok a jeho výplatu

zaniká dňom^ ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru podľa tohto zákona alebo pri prijatí oprávneného do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok. V zmysle pôvodného znenia § 217 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. dobou trvania služobného pomeru, ktorá je rozhodujúca pre nárok na odchodné, úmrtné, príspevok a prídavok k dôchodku a pre výšku týchto dávok, sa rozumie doba trvania služobného pomeru s výnimkou dôb. ktoré sa nezapočítavajú do doby výsluhy rokov v hodnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 písm. a) až c), e) a f). Podľa pôvodného znenia § 217 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. do doby trvania služobného pomeru podľa odseku 1 sa započítava aj doba trvania služobného pomeru v ozbrojených silách^ ozbrojených bezpečnostných zboroch^ ozbrojených zboroch a v Slovenskej informačnej službe^ ktorá sa započítala podľa doterajších predpisov. V zmysle pôvodného znenia § 217 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. pre nárok na príspevok podľa odseku l a na jeho výšku sa ako doba výkonu služby hodnotí aj doba výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe jej výkonu. Podľa pôvodného znenia § 269 zákona č. 73/1998 Z. z. policajtovi sa do doby trvania služobného pomeru rozhodujúcej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru a doby odbornej praxe započítavajú doby služobných pomerov a doby započítateľnej praxe, ak sa započítali podľa doterajších predpisov. Z uvedeného tak vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 410/1991 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z. z. a v prípade, ak predchádzajúci služobný pomer skončil podľa predchádzajúcich predpisov upravujúcich služobný pomer, pričom nároky z ďalšieho služobného pomeru boli posudzované už podľa zákona č. 73/1998 Z. z., predchádzajúci služobný pomer, v minulosti už skončený, sa podľa § 270 zákona č. 73/1998 Z. z. započítava do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru. Na základe takto zistených skutočností považuje odvolací orgán za dostatočne preukázané, že príslušník, resp. policajt môže vykonávať v rovnakom čase iba jeden služobný pomer. Po skončení služobného pomeru vzniká oprávnenému, v prípade splnenia zákonných podmienok, nárok iba na jednu výsluhovú dávku a lei výplatu. V prípade vzniku nového služobného pomeru oprávnenému zaniká nárok na dávku priznanú po skončení predchádzajúceho služobného pomeru, a teda aj na jej výplatu. Počas služobného pomeru nikto nemá nárok na výplatu výsluhovej dávky priznanej po skončení predchádzajúceho služobného pomeru. Z uvedeného vyplýva, že služobný pomer odvolateľa ako príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a následne ako príslušníka Federálneho policajného zboru, ako aj jeho služobný pomer príslušníka SIS, sú služobné pomery, zhodnotením ktorých mal tento nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzoval nárok na túto dávku v čase skončenia posledného z vykonaných služobných pomerov. Odvolací orgán považuje za dostatočne preukázané, že nárok na akúkoľvek dávku výsluhového zabezpečenia, akým bol aj príspevok za službu, zaniká dňom predchádzajúcim dňu opätovného prijatia do akéhokoľvek služobného pomeru. To znamená, že nárok na príspevok za službu, ktorý bol odvolateľovi priznaný podľa zákona č. 334/1991 Zb., mu zanikol dňom prijatia do služobného pomeru príslušníka SIS, t. j. od 1. 9. 1996 a nie až po skončení tohto služobného pomeru k SIS, teda od 29. 10. 1998. Odvolateľ vyjadruje svoje presvedčenie, že povinnosť oznámiť odboru, ako platiteľovi dávky výsluhového zabezpečenia, vznik jeho služobného pomeru k SIS, patrí podľa §108 zákona č. 100/1988 Zb., a vždy aj patrila, iba do kompetencie SIS. Je presvedčený, že neoznámenie vzniku jeho služobného pomeru príslušníka k SIS je, a vždy bolo, utajovanou skutočnosťou, na ktorej oznámenie odboru on nemal oprávnenie. Až do oznámenia odboru o tom, že neoprávnene poberá príspevok za službu, bol v presvedčení, že príspevok mu bol vyplácaný oprávnene. Nesúhlasí s tvrdením odboru o tom, že mu žiaden zákon nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS. Tvrdí, že príslušnosť k SIS sa preukazuje iba v prípade služobnej činnosti, pričom preukaz príslušníka SIS neobsahuje žiaden osobný údaj jeho nositeľa, iba evidenčné číslo preukazu. Zároveň uvádza, že jeden zákon mu určoval povinnosť niečo oznámiť a druhý zákon mu to zakazoval, dokonca pod hrozbou trestného konania. Predmetné námietky odvolateľa nie je možné akceptovať a treba ich považovať za nedôvodné. K poukazovaniu odvolateľa na povinnosť SIS oznámiť platiteľovi dávky podľa § 108 zákona č. 100/1988 Zb., že jej príslušník je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia. Odvolací orgán uvádza, že v zmysle § 108 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. organizácie sú povinné viesť potrebné záznamy o skutočnostiach rozhodných pre nároky na dávky, ich výšku a výplatu a predkladať ich príslušným orgánom sociálneho zabezpečenia. Z uvedeného tak vyplýva, že SIS ako zamestnávateľ nemala povinnosť voči platiteľovi príspevku za službu, teda voči inému útvaru sociálneho zabezpečenia, oznamovať, ktorí príslušníci SIS si zároveň nesplnili oznamovaciu povinnosť voči platiteľovi dávky sociálneho zabezpečenia a poberajú túto dávku súbežne s výkonom svojho služobného pomeru príslušníka SIS, resp. aj po jeho skončení. Táto povinnosť, bez akýchkoľvek pochybností, prináležala iba poberateľovi dávky sociálneho zabezpečenia. V súvislosti s presvedčením odvolateľa o tom, že poberal dávku oprávnene, je potrebné

poukázať na znenie ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ak osobitný zákon neurčuje správnemu orgánu povinnosť oboznámiť dotknuté osoby o ich právach, resp. povinnostiach, platí, že od uverejnenia (vyhlásenia) zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu v Zbierke zákonov sa uverejnené (vyhlásené) stalo známe každému, koho sa to týka tak, ako to do 31. 12. 2015 vyplývalo z § 2 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov SR v znení neskorších predpisov a ako to od 1. 1. 2016 vyplýva z § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov SR a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Napriek tomu, že platiteľa príspevku za službu, ktorým bol útvar sociálneho zabezpečenia MV SR, osobitný zákon nezaviazal informovať odvolateľa o jeho povinnostiach vyplývajúcich mu zo zákona č. 334/1991 Zb., pre posilnenie právnej istoty a právneho vedomia poberateľa dávky, tento odvolateľa poučil o tom, za akých podmienok mu nárok na príspevok za službu zanikne, a aké má povinnosti voči platiteľovi tohto príspevku. Predmetné poučenie bolo prílohou rozhodnutia o priznaní príspevku za službu od 1. 12. 1991. V súvislosti s neoznámením prijatia odvolateľa do služobného pomeru príslušníka SIS je potrebné zdôrazniť, že odvolateľ nemal povinnosť voči platiteľovi dávky preukázať svoju príslušnosť k SIS, ale jeho povinnosťou, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., bolo oznámiť mu, že mu vznikol služobný pomer, z ktorého mu vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Tak, ako už bolo uvedené, podľa ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb. príjemca príspevku je povinný platiteľovi príspevku oznámiť do ôsmich dni zmeny skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok a jeho výplatu. Žiaden zo zákonov o služobnom pomere, či už zákon č. 100/1970 Zb., zákon č. 334/1991 Zb., zákon č. 410/1991 Zb., zákon č. 46/1993 Z. z., zákon č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov, zákon č. 73/1998 Z. z., ale ani iných zákonov o služobných pomeroch, napr. zákon č. 79/1992 Zb. o Zbore väzenskej a justičnej stráže SR v znení neskorších predpisov, zákon č. 57/1998 Z. z. o Železničnej polícii v znení neskorších predpisov, zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, v ustanoveniach o povinnosti príslušníka nevyžaduje oznámiť platiteľovi dávky výsluhového zabezpečenia, v rámci akej ozbrojenej zložky opätovne vznikol služobný pomer. Povinnosťou každého poberateľa dávky je, a vždy bolo, iba oznámiť platiteľovi dávky všetky skutočnosti vzťahujúce sa k vyplácanej dávke. Takouto skutočnosťou bolo a je aj prijatie do služobného pomeru, z ktorého poberateľovi dávky vzniká po jeho skončení nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Nie je preto akceptovateľné, aby si odvolateľ robil svojvoľný výklad k ustanoveniam o opätovnom vzniku služobného pomeru a jeho následkoch vo vzťahu k nároku na poberanú dávku výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná z predchádzajúceho služobného pomeru. Je potrebné zdôrazniť, že v čase vzniku skutku, prejedávaného v tomto konaní, sa činnosť SIS riadila hlavne zákonom č. 46/1993 Z. z., zákonom č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch v znení neskorších predpisov, zákonom č. 410/1991 Zb., zákonom č. 100/1996 Z. z. o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovej ochrane informácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení neskorších predpisov a vykonávacími predpismi k týmto zákonom. Žiaden z uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov nezakazoval preukazovať príslušnosť k SIS. Odvolateľ mal povinnosť oznámiť platiteľovi dávky, že mu nárok na túto dávku zanikol z dôvodu jeho prijatia do služobného pomeru. Túto povinnosť si nesplnil, pričom SIS takáto povinnosť nevyplývala zo žiadneho všeobecne záväzného právneho predpisu. Vzhľadom na všetky skutočnosti a s poukázaním aj na tvrdenia uvedené odvolateľom v podanom odvolaní, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že odvolateľ preukázateľne vedel o tom, že príspevok za službu poberá odo dňa jeho prijatia do SIS neoprávnene. Odvolateľ namieta, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisového materiálu. Uvedená námietka odvolateľa nie je namieste. Zo zadovážených dôkazov je dostatočne preukázané, že odvolateľovi bolo umožnené využitie všetkých jeho subjektívnych práv, ktoré mu vyplývali z predmetného konania. Z „Knihy denných návštev“, ktorá je vedená v rámci odboru, je dostatočne preukázané, že odvolateľ dňa 28. 6. 2016 v čase od 09.24 hod. do 10.30 hod. bol v priestoroch odboru. Z úradného záznamu č. G./XXXX-XX zo dňa 28. 6. 2016 spracovaného riaditeľom odboru vyplýva, že odvolateľovi bolo dňa 28. 6. 2016 umožnené, aby do dávkového spisu č. 4.094, ktorý je vedený k dávke výsluhového zabezpečenia, ktorá bola vyplácaná odvolateľovi, nahliadol, pričom odvolateľ uviedol, že z predmetného spisu požaduje zaslať iba písomné oznámenie, ktorým SIS oznámila skutočnosti vzťahujúce sa k vyplácanej dávke výsluhového zabezpečenia. Uvedenú skutočnosť taktiež potvrdzuje aj sám odvolateľ v písomnosti zo dňa 28. 6. 2016, ktorá bola odboru doručená dňa 4. 7. 2016, kde uvádza, cit.; „Kópiu požadovanej písomnosti požadujem doručiť v zmysle § 23 Správneho poriadku, po dohode s A. B. J., riaditeľom odboru. „ Z uvedených skutočností tak vyplýva, že tvrdenie odvolateľa o nemožnosti nahliadnuť do dávkového spisuje nedôvodné a v rozpore so zadováženými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v predloženom spise. Ostatné námietky odvolateľa,

ktoré nemajú s predmetom konania žiaden súvis, boli vyhodnotené ako irelevantné. V tejto súvislosti nie je podľa názoru odvolacieho orgánu potrebné, aby sa v odôvodnení rozhodnutia uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a z hľadiska právneho posúdenia veci bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich zo svojho subjektívneho pohľadu vníma ako relevantné. Odvolací orgán je však povinný zistiť dôsledne skutočný stav veci a nemôže sa teda obmedziť iba na to, čo tvrdia alebo navrhujú účastníci konania. V závere odvolania navrhuje odvolateľ napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie v súlade so zákonom. V súvislosti s uplatneným návrhom odvolateľa na zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na nové prvostupňové konanie, odvolací orgán s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti trvá na tom, že doterajšie zistenia obsiahnuté v priloženom spisovom materiáli dávajú dostatočný skutkový podklad pre záver o dôvodnosti uloženej povinnosti odvolateľa vrátiť odboru neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016 v sume 43.323,14 €. V odvolacom konaní neboli zistené žiadne skutočnosti ani dôvody, ktoré by poukazovali na nezákonnosť alebo nesprávnosť postupu prvostupňového orgánu v konaní o uložení tejto povinnosti, alebo na nezákonnosť alebo nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, a tým odôvodňovali postup navrhovaný odvolateľom. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona č. 328/2002 Z. z., a preto nie je dôvod na jeho zrušenie. Námietky odvolateľa uplatnené v podanom odvolaní sú z hľadiska zákonnosti napadnutého rozhodnutia neopodstatnené a nič nemenia na skutočnosti, že uloženie povinnosti odvolateľovi neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016 v sume 43.323,14 € vrátiť odboru do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, bolo realizované správne a zákonným spôsobom. Prijatím do služobného pomeru príslušníka SIS dňom 1. 9. 1996 odvolateľovi zanikol nárok na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu dňom 31. 8. 1996. Nesplnením si oznamovacej povinnosti o vzniku služobného pomeru v rámci SIS odvolateľ spôsobil, že mu táto dávka výsluhového zabezpečenia bola v období od 1.9. 1996 do 30. 4. 2016 vyplatená neoprávnene, a to v celkovej sume 64.941,80 €. Vzhľadom na skutočnosť, že právo na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene sa v zmysle ustanovenia § 105 ods. 15 zákona č. 328/2002 Z. z. premlčí najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa. za ktorý sa dávka sociálneho zabezpečenia vyplatila, bola odvolateľovi uložená povinnosť vrátiť neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia len za obdobie desiatich rokov od prijatia poslednej neoprávnene vyplatenej dávky (za mesiac apríl 2016), teda za obdobie od 1. 5. 2006 do 30. 4. 2016 v sume 43.323,14 €. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané na podklade riadne zisteného a správne posúdeného stavu veci v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z. Preskúmaním predmetnej veci v rámci odvolacieho konania nebolo zistené porušenie právnych predpisov. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané oprávneným orgánom, vychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci a obsahuje predpísané náležitosti. V odvolacom konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali jeho zmenu alebo zrušenie. Podané odvolanie treba považovať za nedôvodné. 3. Žalobca sa správnou žalobou doručenou správnemu súdu dňa 01.06..2023 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. C./XXXX/XXX zo dňa 18.1.2017 aj rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia č. G./XXXX-XX zo dňa 16.8.2016. Žalobu odôvodnil tým, že Odbor sociálneho zabezpečenia MV SR (ďalej len OSZ), ako orgán príslušný konať vo veciach sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov, rozhodnutím pod č. G./XXXX-XX zo dňa 16.08.2016, podľa § 81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 328/2002 Z.z.) rozhodol, že žalobca je povinný neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia priznanú podľa zákona č. 334/1991 Zb. o služobnom pomere policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície v platnom znení (ďalej len zákon č. 334/1991 Zb.) za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v sume 43.323,14 € vrátiť OSZ a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a žiadal aby odvolací orgán rozhodnutie zrušil a vec vrátil OSZ na nové prejednanie a rozhodnutie v zmysle ustanovení zákona č. 334/1991 Zb., na základe ktorého mu bol príspevok priznaný a vyplácaný. Poukázal na svoju zákonnú povinnosť mlčanlivosti, ktorou ho zaviazala Slovenská informačná služba (ďalej len SIS) v dôsledku čoho mu bolo zákonnou cestou znemožnené ohlásiť zmenu skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok doterajšiemu platcovi príspevku. Poukázal na povinnosti SIS, vyplývajúce jej z ustanovení § 108 a § 109 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, v platnom znení (ďalej len zákon č. 100/1988 Zb), čím sa OSZ riadne nezaoberal, napriek námietkam žalobcu vzneseným v priebehu konania. Žalobca navrhol aby bolo konanie a dokazovanie doplnené o ďalšie návrhy a dôkazy

ktoré vzniesol v odvolaní a vo vyjadrení zo dňa 19.07.2016, vznesené po začatí správneho konania, ktorými sa žalovaný nezaoberal. Žalobca v priebehu konania a v závere odvolania vzniesol námietku premlčania na vrátenie príspevku za službu podľa zákona č. 334/1991 Zb. Na základe podaného odvolania žalovaný ako odvolací orgán preskúmal prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutím pod č. C./ XXXX/XXX zo dňa 18.01.2017, ktoré bolo žalobcovi doručené 08.02.2017, rozhodol tak, že odvolanie žalobcu zamieta a rozhodnutie OSZ č. G./XXXX-XX zo dňa 16.08.2016 potvrdzuje. Rozhodnutie je žalovaným o.i. odôvodnené tým, že právoplatným rozhodnutím, ktorým rozhodol pod č. C./XXXX/XXX zo dňa 27.10.2016, žalobcovi zanikol nárok na príspevok za službu dňom 31.8.1996 t.j. dňom ktorý predchádzal dňu prijatia žalobcu do služobného pomeru k Slovenskej informačnej službe (ďalej len SIS), v dôsledku čoho dávku poberal neoprávnene. O zániku nároku na príspevok žalovaný rozhodol podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z.z. s „ poukázaním“ na ustanovenie § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. V ďalšom rozhodnutí (napádané touto žalobou), o povinnosti vrátiť neoprávnene prijatú dávku za službu žalovaný rozhodol, ale už v zmysle zákona č. 328/2002 Z.z. so zdôvodnením, že v čase konania a rozhodovania o vrátení dávky za službu je v platnosti zákon č. 328/2002 Z.z. v zmysle ktorého je povinný konať, pritom ale „opomenul“, že aj rozhodnutie o zániku nároku na príspevok vydal v čase účinnosti tohto zákona. S vyššie uvedeným rozhodnutím žalobca nesúhlasí, nakoľko je týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch. Rozhodnutie podľa jeho názoru vychádza z nesprávneho skutkového aj právneho posúdenia veci a je tiež nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, navyše zmätočné a predčasné. Žalovaný rozhodol v zmysle ustanovení zákona č. 328/2002 Z.z., teda zákona podľa ktorého nebol žalobcovi príspevok za službu nikdy priznaný. V čase kedy mu nárok na príspevok zanikol bol platný a účinný zákon č. 334/1991 Zb., a zákon č. 100/1988 Zb. podľa ktorých sa má vo veci konať a rozhodnúť. Žalovaný tak rozhodnutím, na základe neskoršej právnej normy, dodatočne a pozmeňujúco zasiahol do už právne uzavretých minulých práv a povinností žalobcu. Podľa právoplatného rozhodnutia žalovaného žalobcovi nárok na príspevok zanikol 31.8.1996. Žalobca poukazuje na to, že OSZ ako prvostupňový orgán o povinnosti vrátiť priznaný príspevok za službu rozhodol predčasne a to dňa 16.08.2016, teda v čase kedy žalobcovi nárok na príspevok trval. Rozhodnutie o zániku nároku na príspevok za službu sa stalo právoplatným až 14.11.2016, čoho dôkazom je odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia č. C./XXXX/XXX z 18.01.2017 o vracaní neoprávnene priznanej dávky (viď str.l6 ods. 4). Proti rozhodnutiu o zániku nároku na príspevok za službu vydaného pod č. C./XXXX z 27.10.2016 právoplatné dňom 14.11.2016, podal žalobca dňa 28.11.2016 na KS Bratislava správnu žalobu vedenú pod sp. zn. súdu 1 S/278/2016. Predmetom žaloby je to aby súd posúdil zákonnosť rozhodnutia žalovaného vo veci zániku nároku na príspevok a to najmä, či bolo OSZ ako prvostupňovým orgánom začaté konanie a podľa ktorého ustanovenia zákona žalobcovi zaniká nárok na priznaný príspevok, keďže žalobca v napadnutom rozhodnutí len nejednoznačne „poukázal“ na zánik nároku podľa ustanovenia § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. Navyše podľa názoru žalobcu mal rozhodnúť podľa ustanovenia § 100 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb., podľa ktorého pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na príspevok za službu podľa iných predpisov patrí vyšší. K súbehu nárokov na príspevok u žalobcu došlo dňom priznania nároku na príspevok po ukončení služobného pomeru k SIS a to dňom 29.10.1998, kedy došlo k súbehu dvoch príspevkov. Žalobca nepopiera, že po priznaní príspevku za službu v SIS mu nárok na príspevok za službu priznaný podľa zákona č. 334/1991 nezaniká. Toto sa mu však stalo známym až po oznámení začatia konania a to v konaní v ktorom OSZ rozhodoval o vracaní neoprávnene prijatých dávok. Do tej doby bol v dobrej viere, že príspevky poberá oprávnene a to na základe verbálnych vyjadrení a samotného postupu SIS v čase kedy u nej pracoval. Pre posúdenie dôvodov podania žaloby vo veci zániku nároku na príspevok sa žalobca cestou súdu domáha určenia kto a akým spôsobom zákon porušil a tým aj následného určenia kto znáša za toto porušenie zákona následky. Žalobca odmieta akékoľvek zavinenie a odmieta niesť zodpovednosť za prípadné porušenie zákonných povinností spôsobených SIS a OSZ. Žalovaný rozhodnutie o vracaní príspevku č. C./XXXX/XXX z 18.1.2017 v podstatnej časti odôvodňuje dôkazmi o ktorých rozhoduje a o ktorých doposiaľ nerozhodol iný senát KS v Bratislave. Pri posudzovaní povinnosti vrátiť neoprávnene prijatého príspevku sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobcu ak sa v konaní o zániku nároku na príspevok nepreukáže opak jeho tvrdenia. Pre žalobcu má rozhodnutie súdu aj morálny význam v tom, kto a akým spôsobom tento stav spôsobil a kto a akým spôsobom znáša následky za svoje konanie, resp. nečinnosť. Žalobca pre zachovanie lehoty na podanie správnej žaloby trvá na tom, že nárok na priznaný príspevok za službu mu nespochybniteľné vznikol a zanikal na základe zákona č. 334/1991 Zb., čo žalovaný nespochybnil, ale o zániku nároku podľa tohto zákona rozhodol neurčito, čím sa rozhodnutie stalo nepreskúmateľným. V ustanoveniach zákona č. 334/1991 Zb., sú dané zákonné podmienky zakladajúce nárok na priznanie, zmenu, zánik a vracanie neoprávnene prijatých dávok sociálneho zabezpečenia. Konanie a rozhodovanie o nárokoch plynúcich

zo zákona č. 334/1991 Zb., podlieha 9. časti tohto zákona, nie správnemu poriadku podľa ktorého žalovaný konal. Podľa právoplatného rozhodnutia žalovaného (napadnuté žalobou), nárok na príspevok za službu žalobcovi zanikol 31.8.1996 s „poukazom“ na ustanovenie § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., čo následne v samotnom odôvodnení toho istého rozhodnutia sám spochybnil odôvodnením, že žalobcov príspevok za službu sa dňom 1.7.2002 stal výsluhovým dôchodkom, podľa zákona č. 328/2002 Z.z. Ako sa príspevok, ktorý zanikol 31.8.1996 stal dňom 1.7.2002 výsluhovým dôchodkom bez rozhodnutia OSZ MV SR, žalovaný neodôvodnil. Žalovaný napriek tomu o povinnosti vrátiť neoprávnene prijatú dávku sociálneho zabezpečenia rozhodol podľa ustanovení zákona č. 328/2002 Z.z., teda zákona podľa ktorého žalovanému takáto dávka nebola nikdy priznaná, čím sa dostal do rozporu s vlastným rozhodnutím v ktorom už skôr rozhodol, že žalobcov nárok príspevok zanikol 31.8.1996. Pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona. Povinnosť vrátiť príspevok za službu, s odkazom na ustanovenie § 121 zákona č. 328/2002 Z.Z., sa tak posudzuje a rozhoduje sa o nej podľa zákonov platných a účinných v čase kedy žalobcovi nárok na príspevok zanikol. Podľa právoplatného rozhodnutia žalovaného nárok na príspevok a jeho výplatu žalobcovi zanikol dňom 31.8.1996, (podľa názoru žalobcu 29.10.1998), kedy právny dôvod plnenia nároku na príspevok, na základe právoplatného rozhodnutia žalovaného dodatočne odpadol. Tým je daná povinnosť žalovanému konať a rozhodnúť podľa ustanovení zákona č. 334/1991 Zb. a zákonov účinných v rozhodnom čase, nie podľa zákona č. 328/2002 Z.z., ako žalovaný konal a rozhodol. Z konania žalovaného je prinajmenšom preukázateľné, že sa takýmto spôsobom priamo vyhýba povinnosti konať a rozhodnúť v zmysle ustanovení zákona č. 334/1991 Zb., pričom neodôvodnene Ignoruje dôkazy najmä, že žalobca za daný stav nenesie žiadnu morálnu ani právnu zodpovednosť. Naopak konal, resp. zdržal sa konania v zmysle zákona, ako to uvádza v bode V. žaloby. Žalobca trvá na tom, že posledný príspevok vyplácaný v opakujúcich sa mesačných dávkach, po tom čo právny dôvod na výplatu dávok rozhodnutím žalovaného dodatočne 31.8.1996 odpadol, je dňom začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie opakujúcich sa dávok, teda dňom kedy si žalovaný mohol nárok uplatniť po prvý raz. Na základe toho sa Žalobca domáha a vznáša námietku premlčania nároku na vrátenie dávok v lehote 3 rokov od ich splatnosti. Žalobca nastúpil do služobného pomeru k SIS dňa 1.9.1996. V deň nástupu do tohto služobného pomeru podpísal zákonom predpísanú prísahu, prehlásenie o zachovaní utajenia prijatia a pôsobenia v SIS podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z.z. o SIS (ďalej len zákon č. 46/1993 Z.z) 3 doložil iné požadované doklady. Okrem iných doložil, rozkaz o ukončení predchádzajúceho služobného pomeru zakladajúce nárok na priznanie príspevku za službu a rozhodnutie o priznaní príspevku za službu podľa zákona č. 334/1991 Zb. Na základe toho SIS s odstupom času (s odstupom 20 rokov si žalobca presný dátum nepamätá) žalobcu vyzvala aby jej odvádzal príspevok za službu a to na jej účet. Zároveň ho pod hrozbou trestného stíhania a následkov porušenia prísahy vyzvala k tomu, aby svoj služobný pomer k SIS platcovi príspevku neoznámil. Žalobcovi k podpisu predložila jeden výtlačok dohody, ktorou sa po jej podpise žalobca zaväzuje odvádzať príspevok za službu, vyplácaný mu OSZ MV SR a to na jej účet. Toto ako nezákonné žalobca odmietol s poukázaním na v tom čase platné ustanovenie § 108 zákona č. 100/1988 Zb., podľa ktorého bola jedine SIS povinná oznámiť platcovi príspevku, okrem iného aj skutočnosti rozhodné pre trvanie nároku na jeho príspevok. Na otázku, ktorý zákona mu ukladá odvádzať jeho oprávnený príspevok na účet SIS, bolo žalobcovi (ale aj ostatným príslušníkom) verbálne deklarované, že SIS sa riadi vykonávacím predpisom a dohodou priamo s MV SR na základe toho, že bol opätovne prijatý do služobného pomeru podľa zákona č. 410/1991 Z.z. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru SR. Toto tvrdenie žalobca odmietol so zdôvodnením, že podľa uvedeného zákona pred prijatím k SIS nikdy neslúžila preto na neho nemožno hľadieť ako na opätovne prijatého. Nahliadnuť do predpisov potvrdzujúcich svoje stanovisko mu SIS neumožnila so zdôvodnením, že sa jedná o utajované skutočnosti. Zároveň mu SIS oznámila, že túto vec má s MV SR doriešenú. Po vyjadrení žalobcu a odmietnutí podpísania dohody ho SIS ani MV SR viac nekontaktovali čím ho utvrdili v dobrej viere, že nárok mu z dôvodu utajenia jeho príslušnosti k SIS nezanikol. Na výzvu žalovaného zo dňa 16.6.2016, aby navrhol riešenie a spôsob vracania príspevku, žalobca deklaroval svoje stanovisko v odpovedi zo dňa 19.7.2016. V ňom uviedol, nakoľko sa zo strany SIS jedná o zjavné porušenie povinností ustanovených v § 108 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., k čomu zneužívala jeho (ale aj ostatných príslušníkov SIS) zákonnú povinnosť mlčanlivosti, nech sa žalovaný so svojimi nárokmi obráti na SIS, ktorá sa takýmto spôsobom obohacovala na úkor poberateľov príspevku (niektorí príslušníci pod nátlakom odvádzali príspevky na účet SIS, napriek tomu ich OSZ od nich neskôr vymáhalo). Zároveň vyzval žalovaného aby konanie doplnil o vyjadrenie SIS, ktorá takýmto spôsobom konala aj s vedomím žalovaného. Žalovaný konanie o tento návrh nedoplnil a trvá na tom, že žalobca sa snaží svoju zodpovednosť preniesť na SIS. Z konania žalovaného jednoznačne vyplýva, že pred žalobcom zámerne

zatajil, že stanovisko od SIS si vyžiadal a napriek tomu ho s ním neoboznámil, v dávkovom spise nie je založené (dôkaz žalobcovho tvrdenia viď str. 13 ods. 1 napadnutého rozhodnutia č. C./XXXX/XXX z 18.1.2017). Keďže žalobca, ako účastník konania o vrátenie príspevku, nebol napriek jeho návrhu oboznámený so stanoviskom SIS, uvádzanom v napadnutom rozhodnutí, k tomuto sa môže vyjadriť po jeho oboznámení. K tomu žalobca žiada aby súd žalovaného vyzval predložiť stanovisko SIS žalobcovi, pretože toto stanovisko pred ním žalovaný zatajil a jeho návrhu na doplnenie dokazovania o vyjadrenie a doloženie služobného predpisu SIS, sa v konaní vyhol. Žalobca odmieta tvrdenie žalovaného, že úmyselne konal v rozpore so zákonom tým, že mu nástup k SIS a poberanie ďalšieho príspevku úmyselne zatajil. V deň nástupu k SIS žalobca podpísal prehlásenie o tom, že jeho služobný pomer v SIS je utajenou skutočnosťou. Zverejnením tejto utajovanej skutočnosti by sa žalobca vystavil následkom trestného stíhania a zároveň porušenia prísahy, čo sú dôvody na okamžité ukončenie služobného pomeru a straty náležitostí za doposiaľ odpracované roky s nárokom na príspevok. Touto povinnosťou ho zaviazala SIS, ktorú neoprávňoval žiaden zákon porušiť jej povinností uvedené v ustanovení v § 108 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb., osobitne v prípade, keď svojim príslušníkom sama znemožnila splneniu ich oznamovacej povinnosti. Takýmto spôsobom bol žalobca viazaný dvoma vzájomne sa vylučujúcimi a protichodnými zákonmi, čo mu nemôže spôsobiť ujmu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má žalobca za to, že žaloba je podaná dôvodne a včas. Žiada aby súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, taktiež rozhodnutie OSZ č. G./XXXX K., zo dňa 16.8.2016 a zrušil rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. C./XXXX/XXX H. dňa 18.1.2017 aj rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, odbor sociálneho zabezpečenia č. G./XXXX-XX zo dňa 16.8.2016. Žalovaný trvá na právoplatnosti svojho rozhodnutia aj napriek vznesenej námietke premlčania, uplatnenej v písomnom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 19.9.2016 a ostatným dôvodom uvedeným v predmetnom odvolaní, ako aj vo vyjadrení z 19.7.2016. 4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 05.05.2017 uviedol, že predmetom konania vedeného na prvostupňovom orgáne žalovaného bolo rozhodovanie podľa § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z. o povinnosti žalobcu vrátiť neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v celkovej sume 43.323,14 €. Z dávkového spisu žalobcu vedeného žalovaným vyplýva, že služobný pomer policajta Federálneho policajného zboru skončil žalobcovi dňom 30.11.1991 na základe rozkazu riaditeľa Úradovne cudzineckej polície a pasovej služby Bratislava Úradu cudzineckej polície a pasovej služby Federálneho policajného zboru vo veciach personálnych č. 335 zo dňa 16.09.1991. Na základe podanej žiadosti zo dňa 24.10.1991 orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho ministerstva vnútra priznal žalobcovi, rozhodnutím č. p.: XX-XXXX/G. zo dňa 15.01.1992, podľa § 98 ods. 1 a § 99 zákona č. 334/1991 Zb. od 01.12.1991, príspevok za službu (ďalej len „príspevok“), ako dávku výsluhového zabezpečenia. Pre nárok na príspevok a jeho výšku orgán sociálneho zabezpečenia Federálneho ministerstva vnútra zhodnotil žalobcovi dobu trvania služobného pomeru podľa zákona č. 334/1991 Zb. v rozsahu: od 01.10.1973 do 28.02.1974 -t. z. 151 dní - vojenská náhradná služba, od 01.03.1974 do 30.11.1991 -t. z. 17 rokov a279 dní- služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru, celkom doba trvania služobného pomeru 18 rokov a 65 dní. Žalovaný, písomnosťou č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 05.05.2016, vyzval žalobcu, aby sa v lehote do troch dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril k otázke, či mu bola aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, a či mu je táto dávka týmto útvarom v súčasnosti aj vyplácaná. Zároveň bol žalobca vyzvaný, aby v prípade, ak mu bola iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, predložil žalovanému fotokópiu posledného rozhodnutia o jej zvýšení. Žalobca v stanovenej lehote podal na poštovú prepravu podanie, v ktorom uviedol cit.: „Na základe Vami požadovaného oznamujem, že do dnešného dňa mi nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 01.07.2002 stala výsluhovým dôchodkom. Z uvedeného dôvodu Vám nemôžem poskytnúť fotokópiu požadovaného rozhodnutia o priznaní takejto dávky, keďže takéto rozhodnutie mi nikdy nebolo doručené.“ Na základe skutočností uvádzaných žalobcom v písomnom podaní, žalovaný, písomnosťou č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 09.06.2016, požiadal ostatné útvary sociálneho zabezpečenia a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, ktoré sú vecne príslušné na výplatu dávok výsluhového zabezpečenia, o zaslanie oznámenia, z ktorého bude bez akýchkoľvek pochybností preukázaný dátum vzniku služobného pomeru žalobcu v inom služobnom úrade, dátum jeho skončenia a dátum priznania dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu je priznaná a vyplácaná iným útvarom sociálneho zabezpečenia. Žalovanému bolo následne dňa 15.06.2016 doručené oznámenie č. p.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, z obsahu ktorého vyplýva, že žalobca je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola priznaná a je mu aj v súčasnosti vyplácaná Úradom sociálneho zabezpečenia Slovenskej informačnej

služby. Z doručeného oznámenia taktiež vyplýva, že žalobcovi bol priznaný podľa § 210 a § 211 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), od 29.10.1998 výsluhový príspevok, ako dávka výsluhového zabezpečenia, ktorý sa od 01.07.2002 stal výsluhovým dôchodkom podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Pre nárok na dávku výsluhového zabezpečenia a jeho výšku podľa zákona č. 73/1998 Z. z. bola žalobcovi zhodnotená doba trvania služobného pomeru: od 01.10.1973 do 28.02.1974-t. z. 151 dní-vojenská náhradná služba, od 01.03.1974 do 30.11.1991 - t. z. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru (doby zhodnotené žalobcovi aj na príspevok) a od 01.09.1996 do 28.10.1998-t. z. 2 roky a 58 dní - služobný pomer príslušníka Slovenskej informačnej služby, celkom v rozsahu 20 rokov a 123 dní. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že žalobca vo svojej odpovedi na výzvu zaslanú žalovaným vedome uviedol nepravdivé skutočnosti. Na základe takto zisteného skutkového stavu bolo vydané prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola v súlade s ustanovením § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z. žalobcovi uložená povinnosť vrátiť neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v celkovej sume 43.323,14 €, slovom: štyridsaťtritisíctristodvadsaťtri euro a štrnásť eurocentov na osobitný účet žalovaného, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia jeho právoplatnosti. Prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 12.09.2016. Žalobca využil zákonnú možnosť a v zákonnej 15 dňovej lehote proti nemu podal na pošte Bratislava 27 dňa 21.09.2017 riadny opravný prostriedok - odvolanie, ktoré bolo zamietnuté žalobou napadnutým rozhodnutím, ktoré mu bolo doručené dňa 08.02.2017. Žalobca v podanej žalobe namieta, že prvostupňový orgán žalovaného nepostupoval podľa zákona č. 334/1991 Zb. a vydal nezákonné, zmätočné a nepreskúmateľné rozhodnutie. Zastáva názor, že prvostupňový orgán mal postupovať podľa zákona č. 334/1991 Zb. Má za to, že konanie o zániku nároku na príspevok a o povinnosti vrátiť neoprávnene poberanú dávku podlieha ustanoveniam zákona č. 334/1991 Zb. a nepodlieha správnemu poriadku. Žalobca namieta, že nárok na vrátenie neoprávnene poukázanej dávky výsluhového zabezpečenia sa premlčuje v lehote 3 rokov od ich splatnosti. S uvedenými námietkami nie je možné súhlasiť. Predovšetkým je potrebné uviesť, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti predpísané ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., je z neho jasný a zrozumiteľný výsledok konania, ktorým bolo uloženie povinnosti žalobcovi vrátiť sumu neoprávnene poberaného príspevku, ktorý sa dňom 01.07.2002, nadobudnutie účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., stal výsluhovým dôchodkom, a to za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016. Konanie o odňatí nároku na príspevok, ktoré bolo ukončené vydaním rozhodnutia č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 18.07.2016, ktorého súdny prieskum je vedený na Krajskom súde v Bratislave pod č. k.: 1S 278/2016 je samostatné konanie nezávislé na konaní o povinnosti vrátiť neprávom poberanú dávku výsluhového zabezpečenia. Predmetom konania, ktoré bolo ukončené týmto rozhodnutím, bolo iba rozhodnuté o zániku nároku na priznanú dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok. Taktiež je potrebné uviesť, že v súlade s poučením uvedenom v predmetnom rozhodnutí, podanie odvolania proti nemu v súlade s § 84 ods. 8 zákona č. 328/2002 Z. z. nemalo odkladný účinok. Z uvedeného vyplýva, že žiadne skutočnosti tak nebránili prvostupňovému orgánu žalovaného uskutočniť konanie vo veci uloženia povinnosti, aby žalobca vrátil na osobitný účet žalovaného neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v celkovej sume 43.323,14 €. Pokiaľ žalobca namieta, že na predmetné konanie nie je možné použiť všeobecne záväzný právny predpis, a to zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, je potrebné uviesť, že ide o právny predpis „lex generalis“, ktorý upravuje konanie aj v predmetnej veci, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že ani zákon č. 334/1991 Zb. a ani zákon č. 328/2002 Z. z. pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevylúčili v žiadnom zo svojich ustanovení. Ako už bolo uvedené, zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov je všeobecným predpisom upravujúcim konanie pred správnymi orgánmi, ktorého pôsobnosť nebola vylúčená ani v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o povinnosti žalobcu vrátiť dávku výsluhového zabezpečenia, ktorú poberal v rozpore nielen so zákonom č. 334/1991 Zb., ďalej zákonom č. 73/1998 Z. z., ale aj v rozpore so zákonom č. 328/2002 Z. z. Pravidlá procesného konania sa spravujú tými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú platné a účinné v čase, kedy sa konanie uskutočňuje. Zákonné lehoty na vrátenie dávky poskytnutej neoprávnene v celkovej sume 43.323,14 €, slovom: štyridsaťtritisíctristodvadsaťtri euro a štrnásť eurocentov, sú v plnom rozsahu dodržané. Trojročná lehota začala plynúť dňom 15.06.2016, a to doručením oznámenia SIS č. p.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, kedy žalovaný zistil, že žalobcovi bola dávka výsluhového zabezpečenia vyplácaná neoprávnene. Vzhľadom na skutočnosť, že dávka bola vyplatená neoprávnene naposledy za mesiac apríl 2016, desaťročná objektívna lehota je tak zachovaná. Podľa prechodného ustanovenia § 121

zákona č. 328/2002 Z. z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Vzhľadom na skutočnosť, že hmotnoprávne podmienky vzniku nároku na príspevok, ako aj jeho zániku boli upravené v ustanoveniach zákona č. 334/1991 Zb., v konaní o odňatí príspevku bolo potrebné podľa týchto hmotnoprávnych podmienok aj postupovať a to tak, ako to vyplývalo z ustanovenia § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. Ustanovením § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. však nie sú dotknuté nároky, ktoré vznikli z dôvodu protiprávneho konania žalobcu vo veci výplaty príspevku, ktorý sa dňom 01.07.2002 stal výsluhovým dôchodkom. Podľa teórie práva súčasťou spoločných, záverečných a prechodných ustanovení normatívneho aktu (zákona) sú aj ustanovenia, ktoré deklarujú retroaktivitu alebo vymedzujú retroaktivitu, pričom ich pôsobnosť je trvalá. Ich úloha nie je v tom, aby dočasne upravili vzťahy založené za pôsobnosti skoršieho aktu a ukončené za pôsobnosti neskoršieho aktu, ale aby natrvalo vymedzili rozsah a charakter pôsobenia neskoršieho aktu do minulosti, ktorá je v zásade doménou skoršieho aktu. Retroaktivita je spätným pôsobením neskoršej právnej normy do minulosti. Princíp retroaktivity vychádza zo zásady, že kto konal s dôverou v určitý zákon, nemá byť vo svojej dôvere sklamaný. Teória práva rozoznáva pravú a nepravú retroaktivitu. Pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona, čo však nie je prípad žalobcu. Naopak pri nepravej retroaktivite sa tieto skutočnosti uznávajú, nová právna úprava však mení alebo zavádza nové práva a povinnosti. Vzťah neskoršej a skoršej právnej úpravy, medze nepravej retroaktivity, vrátane noriem potvrdzujúcich relevanciu právnych skutočností podľa skoršieho práva, sú zakotvené v záverečných ustanoveniach neskoršieho aktu. Neskoršia právna norma pre právne vzťahy založené podľa skoršieho práva vytvára nový právny režim. Teória práva taktiež uvádza, že v prípade, ak neskorší akt, či jeho časť nahradzuje skorší akt alebo jeho časť, je potrebné, aby neskoršia norma stanovila, podľa akého práva sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli za platnosti a účinnosti skoršieho aktu, ale ktoré sa realizujú a finalizujú za platnosti a účinnosti neskoršieho aktu. Obsahom prechodných ustanovení je intertemporalita, čiže režim prechodného spolupôsobenia skoršieho a neskoršieho práva. V čase pôsobenia prechodných ustanovení sa v stanovenom rozsahu dočasne používajú skoršie právne normy, ktorých platnosť a účinnosť zanikla, a naopak dočasne sa nepoužívajú neskoršie normy, ktorých platnosť a účinnosť vznikla. Intertemporálne ustanovenia teda nanovo, na prechodný čas a na riešenie konkrétnych situácií „vracajú“ skoršiemu aktu či jeho určitým ustanoveniam platnosť a účinnosť z hľadiska konkrétne vymedzenej najmä vecne a osobnej pôsobnosti, alebo naopak na prechodný čas „pozastavujú“ účinnosť neskoršieho aktu alebo jeho častí, najmä z hľadiska jeho vecnej a osobnej pôsobnosti. Intertemporálne ustanovenia aktu sú prechodné. Po splnení svojej tranzitórnej funkcie sa stávajú obsolétne, nestrácajú však platnosť a účinnosť, iba ak nastane prípad, že všetky alebo niektorá z intertemporálnych ustanovení obsahujú aj terminované normy. Predmetom intertemporálnych ustanovení je teda úprava dočasného pôsobenia skoršieho aktu v budúcnosti, prípadne spolupôsobenia skoršieho aktu a neskoršieho aktu v prechodnom období, v ktorom sa finalizuje realizácia právnych vzťahov vzniknutých za časovej pôsobnosti skoršieho normatívneho aktu (J. Prusák, Teória práva, Učebné texty právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského Bratislava 2001). Prechodné ustanovenie § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. rieši len otázku posudzovania nároku na dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré vznikli do 30.06.2002, a o ktorých sa práve do tohto dňa právoplatne nerozhodlo. Žiadne z prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. nerieši aj otázku práva na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene tak, ako je to v predmetnej veci. Z uvedeného tak vyplýva, že zákon č. 328/2002 Z. z. ako neskoršia právna norma vo vzťahu k skoršej právnej norme, a to k zákonu č. 334/1991 Zb., pre právne vzťahy k právu na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene vytvoril tak nový právny režim platný a účinný od 01.07.2002. S poukázaním na uvedené skutočnosti, námietka žalobcu vo vzťahu k povinnosti vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia, ktorú poberal neoprávnene až do 30.04.2016, len za obdobie troch rokov, je tak nedôvodná. Ako už bolo uvedené, žalobca bol opätovne prijatý do služobného pomeru dňom 01.09.1996, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustanovenie § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., podľa ktorého príjemca príspevku je povinný platiteľovi príspevku oznámiť do ôsmich dní zmeny skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok a jeho výplatu. Zo zadovážených podkladov však vyplýva, že žalobca si uvedenú zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplývala aj z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., pri opätovnom prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu vznikal nárok na príspevok, nesplnil a o prijatí do služobného pomeru dňom 01.09.1996 platiteľa príspevku, tzn. žalovaného, neinformoval. Opätovným prijatím do služobného pomeru dňom 01.09.1996, z ktorého vznikal nárok na príspevok, žalobcovi tak podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. dňom 31.08.1996

zanikol nárok na príspevok a jeho výplatu, ktorý mu bol priznaný od 01.12.1991. Námietka žalobcu, že konanie o zániku nároku na príspevok podlieha ustanoveniam zákona č. 331/1994 Zb. A nie zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“) s poukázaním na už uvedené skutočnosti, nie je dôvodná. Ako už bolo uvedené, podľa názoru žalovaného sa pravidlá procesného konania spravujú tými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú platné a účinné v čase, kedy sa konanie uskutočňuje. Je potrebné uviesť, že dňom 01.07.2002 nadobudol účinnosť zákon č. 328/2002 Z. z., pričom z dôvodovej správy k zákonu č. 328/2002 Z. z. vyplýva cit.: „Konštituuje sa sociálne zabezpečenie osôb, ktoré vykonávajú službu v Policajnom zbore, Slovenskej informačnej službe (ďalej len „SIS“), Národnom bezpečnostnom úrade, Zbore väzenskej a justičnej stráže, Železničnej polícii, v Colnom riaditeľstve Slovenskej republiky a v ozbrojených silách, predovšetkým tých, ktoré túto službu vykonávajú profesionálne. Sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov bude pozostávať z nemocenského zabezpečenia, z úrazového zabezpečenia, z výsluhového zabezpečenia a zo služieb.“ Nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. je tak komplexne riešená problematika sociálneho zabezpečenia občanov, ktorí vykonávali a vykonávajú štátnu službu v služobnom pomere. Taktiež z dôvodovej správy k zákonu č. 328/2002 Z. z. k prechodným ustanoveniam § 124 až § 130 vyplýva cit.: „Ide o súbor ustanovení upravujúcich transformáciu doterajších dávok do nového systému takto: doterajší dlhodobo (do 60 rokov veku) poskytovaný výsluhový príspevok sa stáva výsluhovým dôchodkom.“ Z uvedeného je tak v dostatočnom rozsahu preukázané, že dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa dávky priznané a vyplácané bývalým policajtom do 30.06.2002, po 01.07.2002 stali výsluhovými dôchodkami a sú vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Procesné pravidlá konania sa tak spravujú ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., najmä jeho § 84 ods. 1, podľa ktorého, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. K predmetnej námietke žalobcu je záverom potrebné uviesť, že ustanovenia § 107 ods. 2 a 3 zákona č. 334/1991 Zb. sú vo svojom znení obsahovo identické ako ustanovenia § 18 ods. 2 a 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1967 Zb.“). Žalobca namieta, že po tom, čo nastúpil k SIS podpísal zákonom predpísanú prísahu a prehlásenie o zachovaní utajenia prijatia a pôsobenia v SIS podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe. Uvádza, že žalovaný preukázateľne vedel, že sa na neho ako žalobcu vzťahuje, ako na bývalého príslušníka SIS, ustanovenie § 23 zákona č. 46/1993 Z. z., ktorým je viazaný k mlčanlivosti, okrem iného zverejniť svoj služobný pomer a príslušnosť k SIS, čo sa považuje za utajenú skutočnosť. Podľa § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 bola žalobcovi daná povinnosť platiteľovi príspevku oznámiť zmenu skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok, no zároveň bol podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z. z., a to pod hrozbou trestných a iných následkov a straty sociálneho zabezpečenia za 20 rokov služby, zaviazaný zdržať sa takéhoto oznámenia. S uvedenými námietkami žalobcu nie je možné súhlasiť. Ako už bolo uvedené, vzhľadom na to, že žalobca bol prijatý do služobného pomeru, z ktorého mu vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a to nárok na príspevok, pôvodný nárok na príspevok a jeho výplatu, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím č. p.: 2D-4094/SZ-92 zo dňa 15.01.1992, mu tak v súlade s ustanovením § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. dňom 31.08.1996 zanikol. Žalovaný uvádza, že nebolo žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb. oznamovať žalovanému vznik služobného pomeru ku konkrétnej ozbrojenej bezpečnostnej zložke, prípadne ozbrojených silám SR tak, ako sa to snaží žalobca prezentovať v podanej žalobe, tzn. že žalobca nebol povinný oznamovať aj ozbrojenú zložku, do ktorej bol prijatý. V súvislosti s odvolávaním sa žalobcu na zákonnosť jeho postupu na základe dodržiavania jeho záväzku mlčanlivosti podľa § 23 zákona č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“) je potrebné uviesť nasledovné. Zákonom č. 46/1993 Z. z. bola zriadená SIS ako štátny orgán Slovenskej republiky, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a bezpečnosti štátu v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Uvedený zákon však neupravoval vznik a zánik služobného pomeru, ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 46/1993 Z. z. príslušníci a každý, kto plní úlohy na základe tohto zákona, sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s činnosťou informačnej služby a ktoré v záujme fyzických alebo právnických osôb majú zostať utajené. Podľa § 8 zákona č. 46/1993 Z. z. príslušník preukazuje svoju príslušnosť k informačnej službe služobným preukazom s evidenčným číslom a ústnym vyhlásením: „Slovenská informačná služba“. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že zákon č. 46/1993 Zb., ani žiaden vykonávací predpis k tomuto zákonu, nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS. Práve naopak. Upravuje spôsob, akým príslušník SIS preukazuje svoju príslušnosť k tejto ozbrojenej bezpečnostnej zložke. V čase vzniku skutku, prejednávaného v tomto konaní, sa činnosť

SIS riadila hlavne zákonom č. 46/1993 Z. z., zákonom č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch, zákonom č. 410/1991 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru Slovenskej republiky (ďalej len „zákon č. 410/1991 Zb.“), zákonom č. 100/1996 Zb. o ochrane štátneho tajomstva, služobného tajomstva, o šifrovej ochrane informácií a o zmene a doplnení Trestného zákona v znení neskorších predpisov a vykonávacími predpismi k týmto zákonom. Žiaden všeobecne záväzný právny predpis však nedával príslušníkovi SIS také oprávnenie, ktoré by ho, v mene utajenia jeho príslušnosti k SIS, oprávňovalo získať neoprávnený majetkový prospech na úkor zamestnávateľa, resp. bývalého zamestnávateľa, prípadne neoprávnený prospech pri neoprávnenom poberaní dávky výsluhového zabezpečenia. Dokonca žiaden zo zákonov upravujúcich činnosť SIS a jej príslušníkov v rokoch 1996 až 1998 žalobcovi nezakazoval preukazovať príslušnosť k SIS. Je potrebné uviesť, že žiadne ustanovenie zákona č. 46/1993 Z. z. nezakazovalo žalobcovi, aby oznámil žalovanému vznik jeho služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Žiadne skutočnosti nebránili žalobcovi v čase vzniku jeho služobného pomeru k SIS a dokonca ani po skončení tohto služobného pomeru, v splnení si zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., oznámiť žalovanému vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia tak, ako si túto povinnosť splnili iní poberatelia tejto dávky výsluhového zabezpečenia, ktorým taktiež vznikol služobný pomer k SIS avšak túto povinnosť si voči žalovanému riadne splnili a s jej splnením neporušili žiadne skutočnosti vzťahujúce sa k ich činnosti vykonávanej počas služobného pomeru k SIS tak, ako sa v súčasnej dobe snaží prezentovať žalobca. Žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou z predmetného ustanovenia zákona č. 334/1991 Zb. bolo výslovne oznámiť len takú skutočnosť, ktorá mala vplyv pre trvanie nároku na dávku výsluhového zabezpečenia a jej výplatu, a to vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Žalovaný dáva do pozornosti podstatnú skutočnosť a to, že ani žalovaný a ani ostatné útvary sociálneho zabezpečenia nie sú oprávnené po tom, čo si poberateľ dávky výsluhového zabezpečenia splní oznamovaciu povinnosť a oznámi vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, zisťovať, ku ktorej ozbrojenej bezpečnostnej zložke, a to či už k Policajnému zboru, železničnej polícii, colníkom, Národnému bezpečnostnému úradu, prípade k ozbrojeným silám SR, akými je napr. armáda Slovenskej republiky, prípadne vojenské obranné spravodajstvo, tento služobný pomer vznikol. Z uvedeného tak vyplýva, že žiadne skutočnosti nebránili žalobcovi splniť si zákonnú povinnosť a oznámiť žalovanému vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia bez toho, aby súčasne oznámil aj zložku, ku ktorej služobný pomer vznikol tak, ako sa to snaží v súčasnosti prezentovať žalobca. Všetky predpisy upravujúce oblasť nárokov po skončení služobného pomeru, či už v ozbrojených bezpečnostných zložkách prípadne ozbrojených silách upravovali podmienky nároku na dávku výsluhového zabezpečenia, a to výslovne príspevok. Svoje tvrdenie o trvaní nároku na príspevok aj počas trvania služobného pomeru v SIS žalobca odôvodňuje aj tým, že sa pokúsil, v absolútnom rozpore s platnou právnou úpravou, rozlišovať služobný pomer príslušníka Federálneho policajného zboru a služobný pomer príslušníka SIS, akoby išlo o také služobné pomery, z ktorých vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia policajta z každého takéhoto služobného pomeru osobitne, pričom tieto môžu byt' vyplácané aj súbežne, alebo počas výkonu služobného pomeru. Po skončení služobného pomeru, vzniká oprávnenému, v prípade splnenia zákonných podmienok, nárok iba na jednu výsluhovú dávku a jej výplatu. V prípade vzniku nového služobného pomeru oprávnenému zaniká nárok na dávku priznanú po skončení predchádzajúceho služobného pomeru a teda aj na jej výplatu. Počas služobného pomeru nikto nemá nárok na výplatu výsluhovej dávky priznanej po skončení predchádzajúceho služobného pomeru. Dokonca aj sám žalobca v podanej žalobe na str. 5 uvádza, že SIS ho vyzvala, aby jej odvádzal príspevok na jej účet, čo on odmietol, dokonca odmietol aj podpísať dohodu, ktorá upravovala, za akých podmienok sa zaväzuje odvádzať príspevok na účet SIS. Z uvedeného je tak bez akýchkoľvek pochybnosti jednoznačne preukázané, že žalobca vedel o tom, že počas doby trvania služobného pomeru k SIS nemôže poberať vyplácaný príspevok žalovaným. Dokonca, ak žalobca uvádza v podanej žalobe, že bol povinný zachovávať mlčanlivosť vo vzťahu k existencii služobného pomeru k SIS, je potom namieste otázka práve na žalobcu, čo mu bránilo v tom, aby po skončení služobného pomeru k SIS oznámil žalovanému, že iným útvarom sociálneho zabezpečenia mu bola priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, keď aj po skončení služobného pomeru k SIS bolo jeho povinnosťou oznamovať akékoľvek skutočnosti majúce vplyv na výplatu dávky výsluhového zabezpečenia. Tvrdenie žalobcu, že odmieta tvrdenie o tom, že úmyselne konal v rozpore so zákonom tým, že nástup k SIS a poberanie ďalšieho príspevku žalovanému úmyselne zatajil, je potrebné považovať práve s poukázaním aj na vyššie uvedené skutočnosti za účelové a zavádzajúce. Práve sám žalobca už aj v podanej žalobe uvádza skutočnosti o tom, že

preukázateľne jednak vedel a bol SIS v čase vzniku služobného pomeru k SIS informovaný, že počas trvania služobného pomeru nemôže poberať aj príspevok priznaný a vyplácaný mu žalovaným. Žalobca sa v súčasnosti snaží preniesť nesplnenie svojej zákonnej oznamovacej povinnosti na SIS poukazovaním na ustanovenie § 108 ods. 1 a 2 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“). S uvedenou námietkou nie je možné súhlasiť. K odvolávaniu sa žalobcu na povinnosť SIS oznámiť platiteľovi dávky, že jeho príslušník je poberateľom dávky výsluhového zabezpečenia je potrebné uviesť, že zo žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. nevyplývala pre SIS povinnosť oznámiť žalovanému tú skutočnosť, že žalobcovi vznikol služobný pomer k SIS, z ktorého mu po jeho skončení môže vzniknúť nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Táto zákonná povinnosť, ako už bolo uvedené, vyplývala a bola uložená priamo žalobcovi, ktorý si ju nesplnil. Opätovne je potrebné uviesť, že nebolo žalobcovou povinnosťou vyplývajúcou z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb. oznamovať žalovanému vznik služobného pomeru, a to ku konkrétnej ozbrojenej bezpečnostnej zložke, prípadne ozbrojených silám SR tak, ako sa to snaží žalobca prezentovať aj v podanej žalobe. Žalovaný poukazuje na tú skutočnosť, že ak žalobca je názoru o tom, že SIS si nesplnila svoju povinnosť tak, ako sa snaží prezentovať v podanej žalobe, je potom namieste otázka práve na žalobcu, z akých dôvodov práve po skončení služobného pomeru k SIS, ak mu výplata príspevku bola naďalej žalovaným poukazovaná a suma príspevku mu bola pravidelne zvyšovaná-valorizovaná, neoznámil žalovanému, že iným útvarom sociálneho zabezpečenia mu bola priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, keď aj po skončení služobného pomeru k SIS bolo jeho povinnosťou oznamovať akékoľvek skutočnosti majúce vplyv na výplatu dávky výsluhového zabezpečenia. Z uvedeného tak vyplýva, že SIS, ako zamestnávateľ, nemala povinnosť voči platiteľovi príspevku, teda voči inému útvaru sociálneho zabezpečenia, oznamovať, ktorí príslušníci SIS si nesplnili oznamovaciu povinnosť voči platiteľovi dávky sociálneho zabezpečenia a poberajú túto dávku súbežne s výkonom svojho služobného pomeru príslušníka SIS, resp. aj po jeho skončení. Táto povinnosť, bez akýchkoľvek pochybností, prináležala iba poberateľovi dávky sociálneho zabezpečenia. Napriek tomu, že platiteľa príspevku, ktorým bol útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného, osobitný zákon nezaviazal informovať žalobcu o jeho povinnostiach vyplývajúcich mu zo zákona č. 334/1991 Zb., pre posilnenie právnej istoty a právneho vedomia poberateľa dávky, tento žalobcu poučil o tom, za akých podmienok mu nárok na príspevok zanikne, a aké má povinnosti voči platiteľovi tohto príspevku. Predmetné poučenie bolo prílohou rozhodnutia o priznaní príspevku od 01.12.1991. V súvislosti s neoznámením žalobcu jeho prijatie do služobného pomeru príslušníka SIS je potrebné zdôrazniť, že žalobca nemal povinnosť, voči platiteľovi dávky, preukázať svoju príslušnosť k SIS, ale jeho povinnosťou, ktorá mu vyplývala z ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., bolo oznámiť mu, že mu vznikol služobný pomer, z ktorého mu vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Žiaden zo zákonov, či už zákon č. 100/1970 Zb., zákon č. 334/1991 Zb., zákon č. 410/1991 Zb., zákon č. 46/1993 Z. z, zákon č. 171/1993 Z. z., zákon č. 73/1998 Z. z., zákon č. 79/1992 Zb. o Zbore väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky, zákon č. 57/1998 Zb. o Železničnej polícii, zákon č. 76/1959 Zb. o niektorých služobných pomeroch vojakov, nevyžadujú, v ustanoveniach o povinnosti príslušníka oznámiť platiteľovi dávky výsluhového zabezpečenia, v rámci akej ozbrojenej zložky opätovne vznikol služobný pomer. Povinnosťou každého poberateľa dávky je a vždy bolo, iba oznámiť platiteľovi dávky, všetky skutočnosti vzťahujúce sa k vyplácanej dávke. Takouto skutočnosťou bolo a je aj prijatie do služobného pomeru, z ktorého poberateľovi dávky vzniká po jeho skončení nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Žiaden z uvedených všeobecne záväzných právnych predpisov nezakazoval preukazovať príslušnosť k SIS. Žalobca mal povinnosť oznámiť platiteľovi dávky, že mu nárok na túto dávku zanikol z dôvodu jeho prijatia do služobného pomeru. Žiadne skutočnosti tak žalobcovi nebránili, a to ani po skončení služobného pomeru k SIS splniť si povinnosť a oznámiť žalovanému priznanie a poberanie dávky výsluhového zabezpečenia iným útvarom sociálneho zabezpečenia. Žalobca v podanej žalobe namieta, že žalovaný ho neoboznámil so stanoviskom SIS a je tak názoru, že predmetné stanovisko bolo pred ním zatajené a nemohol sa k nemu vyjadriť, čo opiera o str. 13 žalobou napadnutého rozhodnutia. S uvedenou námietkou žalobcu nie je možné súhlasiť. Ako vyplýva zo zadovážených dôkazov, žalovaný, písomnosťou evidovanou pod č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 05.05.2016, vyzval žalobcu, aby sa v lehote do troch dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril. Uvedenou výzvou tak žalovaný v súlade s ustanovením § 18 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. začal konanie vo veci posúdenia trvania nároku na priznaný príspevok žalobcu a jeho výplatu. Ak žalobca v podanej žalobe namieta, že mu nebolo umožnené sa vyjadriť, je potrebné uviesť, že práve žalobca k danej veci zaujal postoj, že vo svojom písomnom vyjadrení uviedol na výzvu nepravdivé skutočnosti, čím vedome klamal a zavádzal žalovaného. Nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že mu nebolo umožnené vyjadriť sa k danej veci, práve naopak, žalobca mal možnosť počas celého konania vedeného u žalovaného, či už na prvostupňovom orgáne prípadne na

druhostupňovom orgáne žalovaného možnosť uplatniť všetky subjektívne práva, ktoré mu vyplývajú z príslušných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. prípadne zákona č. 71/1967 Zb., čo aj využil. Zo zadovážených dôkazov je dostatočne preukázané, že žalobcovi bolo umožnené využitie všetkých jeho subjektívnych práv, ktoré mu vyplývali v predmetnom konaní. Z „Knihy denných návštev“, ktorá je vedená v rámci žalovaného je dostatočne preukázané, že žalobca dňa 28.06.2016 v čase od 09:29 hod do 10:30 hod. bol v priestoroch žalovaného. Z úradného záznamu zo dňa 28.06.2016 spracovaného riaditeľom odboru sociálneho zabezpečenia žalovaného vyplýva, že žalobcovi bolo dňa 28.06.2016 umožnené, aby do dávkového spisu č. 4094, ktorý je vedený k dávke výsluhového zabezpečenia, ktorá bola vyplácaná žalobcovi, nahliadol, pričom žalobca uviedol, že z predmetného spisu požaduje zaslať iba písomné oznámenie, ktorým SIS oznámila skutočnosti vzťahujúce sa k vyplácanej lávke výsluhového zabezpečenia. Uvedenú skutočnosť taktiež potvrdzuje aj sám žalobca v písomnosti zo dňa 28.06.2016, ktorá bola odboru doručená dňa 04.07.2016, kde uvádza cit.: „Kópiu požadovanej písomnosti požadujem doručiť v zmysle § 23 Správneho poriadku, po dohode s riaditeľom odboru.“ Z uvedených skutočností tak vyplýva, že tvrdenie žalobcu o nemožnosti nahliadnuť do dávkového spisu je nedôvodné a v rozpore so zadováženými dôkazmi, ktoré sa nachádzajú v predloženom spise. Žalovaný uvádza, že práve žalobca vo svojej odpovedi na zaslanú výzvu uviedol, že cit.: „do dnešného dňa mi nebola iným orgánom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka sociálneho zabezpečenia, ktorá sa od 01.07.2002 stala výsluhovým dôchodkom.“ Zo zadovážených dôkazov tak vyplýva, že konanie bolo začaté v súlade s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., a to po tom, čo bol žalobca vyzvaný, aby sa vyjadril ku skutočnostiam vzťahujúcim sa k priznanému a vyplácanému príspevku, ktorý sa od 01.07.2002 stal výsluhovým dôchodkom, pričom mu bolo umožnené vyjadriť sa v predmetnej veci. Taktiež je potrebné poukázať aj na to, že aplikáciou právnej normy treba dospieť k záveru, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. NS SR č.k. 6 Sžo 130/2009, č.k. 6 Sžo 255/2010, stanovisko č. 103/2011). Skutočnosť, že žalobca zaujal, po tom, čo mu bola doručená výzva, postoj o uvádzaní nepravdivých údajov, nie je dôvodom na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia, práve naopak, svedčí to o protiprávnom konaní žalobcu. Žalobca je názoru, že jeho prijatie do služobného pomeru k SIS, nie je možné považovať za opätovný vznik služobného pomeru vzhľadom na to, že v služobnom pomere k SIS bol prvýkrát, a preto je názoru, že mu nárok na výplatu príspevku po prijatí do služobného pomeru k SIS trval. S uvedenou námietkou nie je možné súhlasiť. Je potrebné uviesť, že v rámci bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej republiky pokiaľ išlo o ozbrojené bezpečnostné zložky existovali tri všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce služobný pomer, ako aj oblasť výsluhového zabezpečenia, a to: a. zákon č. 410/1991 Zb., ktorý upravoval služobný pomer a nároky z neho plynúce po skončení služobného pomeru u policajtov Policajného zboru v rámci Slovenskej republiky, kde v ustanovení § 119 a nasledujúcich upravoval podmienky vzniku a zániku na dávku výsluhového zabezpečenia, akou bol práve „príspevok za službu“. Podľa § 119 ods. 2 tohto zákona cit.: „Pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru.“ Služobný pomer príslušníkov SIS sa od 01.01.1993 riadil práve ustanoveniami zákona č. 410/1991 Zb. b. zákon č. 334/1991 Zb., ktorý upravoval služobný pomer a nároky z neho plynúce po skončení služobného pomeru u policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície, kde v ustanovení § 98 a nasledujúcich upravoval podmienky vzniku a zániku na dávku výsluhového zabezpečenia, akou bol práve „príspevok za službu“. Podľa § 98 ods. 2 tohto zákona cit.: „Pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru.“ c. zákon č. 186/1992 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Polície Českej republiky, ktorý upravoval služobný pomer a nároky z neho plynúce po skončení služobného pomeru u policajtov Policajného zboru v rámci Českej republiky, kde v ustanovení § 116 a nasledujúcich upravoval podmienky vzniku a zániku na dávku výsluhového zabezpečenia, akou bol práve „príspevok za službu“. Podľa § 116 ods. 3 tohto zákona cit.: „Pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru.“. V rámci ozbrojených bezpečnostných zborov sa týmito všeobecne záväznými právnymi predpismi riadili nielen policajti policajných zborov, a to či už išlo o políciu Slovenskej republiky, prípadne federálnu políciu alebo políciu Českej republiky, ale týmito predpismi sa riadili aj služobné pomery napr. zborov väzenskej a justičnej stráže, železničnej polície a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky aj príslušníci SIS. Z uvedeného tak bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, že predmetné všeobecne záväzné predpisy upravovali podmienky vzniku nároku dávku výsluhového zabezpečenia, a

to príspevok, ako aj podmienky jeho zániku identicky. Názor žalobcu, že ak nebol prijatý do toho istého služobného pomeru, z ktorého mu vznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok, tak mu predmetný nárok na túto dávku nemôže zaniknúť, nemá oporu v uvedených všeobecne záväzných právnych predpisoch. Na základe takto žalobcom prezentovaného právneho názoru by dochádzalo k absurdným situáciám napr., ak by policajt skončil služobný pomer v rámci Policajného zboru Slovenskej republiky a vznikol by mu nárok na príspevok a následne by bol prijatý do služobného pomeru policajta v Českej republike, tak po jeho skončení by mal nárok aj na príspevok podľa zákon č. 186/1992 Zb. tzn. poberal by už dva samostatné príspevky, a ak by bol po skončení služobného pomeru v rámci polície Českej republiky prijatý do služobného pomeru v rámci federálneho policajného zboru, tak by po jeho skončení mal nárok aj na príspevok podľa zákona č. 334/1991 Zb. tzn. poberal by už tri príspevky, a to nehovoriac o jednotlivých služobných pomeroch v rámci príslušných ozbrojených bezpečnostných zborov prípade ozbrojených síl, a to či už v rámci Slovenskej republiky prípadne Českej republiky za existencie samostatného štátu, a to Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. Z uvedeného je tak bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne preukázané, že predmetné všeobecne záväzné právne predpisy nevyžadovali opätovné prijatie iba v rámci tej ktorej ozbrojenej bezpečnostnej zložky. Takýmto svojvoľným výkladom žalobcu, podľa ktorého pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru, žalobca dospel k záveru, že nárok na priznaný príspevok za službu mu prijatím do služobného pomeru príslušníka SIS nezaniká, a to aj napriek tomu, že bol SIS vyzvaný na odvádzanie príspevku na účet SIS, ktorá následne prevádzala odvedené finančné prostriedky žalovanému. Žalobcovi vznikol prvý služobný pomer k 01.03.1974 podľa zákona č. 100/1970 Zb. o služobnom pomere príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti (ďalej len „zákon č. 100/1970 Zb.“). Dňom 27.08.1991 nadobudol účinnosť zákon č. 334/1991 Zb., ktorý upravoval, okrem služobného pomeru policajtov zaradených vo Federálnom policajnom zbore a v Zbore hradnej polície, aj nároky súvisiace so skončením ich služobného pomeru. Z uvedeného tak vyplýva, že služobný pomer žalobcu vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa stal dňom 27.08.1991 služobným pomerom podľa zákona č. 334/1991 Zb. a nároky súvisiace so skončením služobného pomeru boli posudzované podľa zákona č. 334/1991 Zb. Je preto nesporné a nespochybniteľné, že po skončení služobného pomeru príslušníka Federálneho policajného zboru bol žalobcovi, v súlade so zákonom č. 334/1991 Zb., priznaný príspevok za službu za dobu 18. skončených rokov služobného pomeru, ktorá sa prelínala obdobím účinnosti dvoch zákonov o služobných pomeroch, a to zákona č. 100/1970 Zb. a zákona č. 334/1991 Zb., teda dvoch odlišných služobných pomerov, a to služobného pomeru príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a služobného pomeru policajta Federálneho policajného zboru. Z uvedeného vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer vzniknutý podľa zákona č. 10(1/1970 Zb. sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 128 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb., a v prípade, ak predchádzajúci služobný pomer skončil podľa zákona č. 100/1970 Zb., pričom nároky z ďalšieho služobného pomeru boli posudzované už podľa zákona č. 334/1991 Zb., predchádzajúci služobný pomer, v minulosti už skončený, sa podľa § 125 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. započítaval do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru. Rovnaké pravidlo vyplývalo aj z jednotlivých ustanovení ďalších osobitných zákonov, upravujúcich nároky súvisiace so skončením ktoréhokoľvek služobného pomeru na ktoré bolo poukázané. Dňom 15.02.1993 bol prijatý zákon č. 46/1993 Z. z., ktorým bola zriadená SIS. Tento zákon však neupravoval, a ani v súčasnosti neupravuje, služobný pomer príslušníka SIS, a ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru príslušníkov SIS. Z uvedeného teda vyplýva, že nároky vyplývajúce príslušníkovi SIS zo skončenia služobného pomeru boli, v súlade s § 22 zákona č. 46/1993 Zb. upravované zákonom č. 410/1991 Zb., a to až do prijatia zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.04.1998. Zákon č. 73/1998 Z. z., odo dňa svojej účinnosti, zrušil ustanovenie § 22 zákona č. 46/1993 Z. z, a zákon č. 410/1991 Zb. Z uvedeného vyplýva, a to bez najmenších pochybností, že služobný pomer, vzniknutý podľa zákona č. 410/1991 Zb., sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z. z. a v prípade, ak predchádzajúci služobný pomer skončil podľa predchádzajúcich predpisov upravujúcich služobný pomer, pričom nároky z ďalšieho služobného pomeru boli posudzované až podľa zákona 73/1998 Z. z., predchádzajúci služobný pomer, v minulosti už skončený, sa podľa § 270 zákona č. 73/1998 Z. z. započítava do doby trvania služobného pomeru rozhodnej pre priznanie nárokov vyplývajúcich zo služobného pomeru. Právne dôsledky prijatia policajta, ktorého predchádzajúci pomer skončil podľa zákona č. 334/1991 Zb., do služobného pomeru, ktorý vznikol podľa zákona č. 410/1991 Zb., čo je prípad žalobcu, alebo zákona č. 334/1991 Zb., sa vo vzťahu k zániku nároku na priznaný príspevok za službu z predchádzajúceho služobného pomeru, posudzujú bez pochybností zhodne, a to tak, že pri vzniku služobného pomeru, ďalšieho v poradí, zaniká policajtovi nárok na príspevok za službu priznaný z predchádzajúceho

služobného pomeru, či už podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb., ako to bolo v prípade žalobcu, alebo § 119 ods. 2 zákona č. 410/1991 Zb., prípadne § 213 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Z uvedeného vyplýva, že hoci bol žalobca prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS, jeho služobný pomer v SIS, ako aj jeho predchádzajúce služobné pomery príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a príslušníka Federálneho policajného zboru, sú služobné pomery, zhodnotením ktorých mal žalobca nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzoval nárok na túto dávku v čase skončenia posledného z vykonaných služobných pomerov. Zákonodarca práve ustanoveniami o zániku nároku na príspevok, resp. výsluhového príspevku, či v neskoršom období výsluhového dôchodku, z dôvodu prijatia do služobného pomeru, z ktorého policajtovi vzniká nárok na dávku výsluhového zabezpečenia podľa osobitného predpisu, vo všetkých zákonoch, podľa ktorých sa priznávajú dávky výsluhového zabezpečenia policajtom, resp. vojakom, mal za cieľ zabezpečiť, aby nikto nepoberal dve dávky sociálneho zabezpečenia za to isté obdobie trvania služobného pomeru, a to ani počas trvania niektorého zo služobných pomerov a ani po skončení služobného pomeru. Tento princíp je zakotvený nielen v osobitných predpisoch o sociálnom zabezpečení policajtov, ale aj vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení. Z uvedeného tak podľa názoru žalovaného jednoznačne vyplýva, že prijatím žalobcu do ďalšieho služobného pomeru v poradí, t. z. do služobného pomeru v SIS, mu bez akýchkoľvek pochybností zanikol nárok na príspevok priznaný pri skončení služobného pomeru vo Federálnom policajnom zbore k 01.12.1991. Žalobca bez akéhokoľvek právneho nároku nielenže naďalej poberal príspevok priznaný mu od 01.12.1991, ale zároveň poberal aj výsluhový príspevok, ktorý mu priznala SIS od 29.10.1998 už podľa zákona č. 73/1998 Z. z., pričom na vznik nároku na danú dávku a jej výšku žalobcovi zhodnotila aj predchádzajúce doby služobných pomerov. Ako už bolo uvedené, žalobca ani po tom, čo mu bola SIS priznaná dávka výsluhového zabezpečenia po skončení služobného pomeru, túto skutočnosť žalovanému neoznámil a vedome tak poberal obidve dávky ospravedlňujúc svoje protiprávne konanie svojvoľným výkladom príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov s poukázaním na utajenie vzniku jeho služobného pomeru k SIS. Žalobca navrhuje žalobou napadnuté rozhodnutia zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné uviesť, že žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaný považuje za vydané v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z. a navrhuje žalobu v plnom rozsahu zamietnuť. S návrhom žalobcu na uskutočnenie neverejného pojednávania z dôvodu preukázania tvrdení a dôkazov, ktorých zverejnenie podlieha stupňu utajenia, nie je možné súhlasiť. K odvolávaniu sa žalobcu na nariadenie vlády SR č. 216/2004 je potrebné uviesť, že bolo prijaté s veľkým časovým odstupom, a to až po odchode žalobcu zo služobného pomeru v SIS. Ako už bolo uvedené, žiadne skutočnosti nebránili žalobcovi v čase vzniku jeho služobného pomeru k SIS a dokonca ani po skončení tohto služobného pomeru, v splnení si zákonnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., oznámiť žalovanému vznik služobného pomeru, z ktorého mu po jeho skončení vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia tak, ako si túto povinnosť splnili iní poberatelia tejto dávky výsluhového zabezpečenia, ktorým taktiež vznikol služobný pomer k SIS avšak túto povinnosť si voči žalovanému riadne splnili a s jej splnením neporušili žiadne skutočnosti vzťahujúce sa k ich činnosti vykonávanej počas služobného pomeru k SIS. 5. Žalobca v replike zo dňa 26.10.2017 uviedol, že v rozhodnutí o priznaní príspevku I./G. XX, na ktorý sa žalovaný odvoláva a ani v zákone č. 334/1991 Zb, sa o dávke výsluhového zabezpečenia neuvádza nič. S vyjadrením, že príspevok sa „stal“ výsluhovým dôchodkom po prijatí zákona č. 328/2002 Z.z., nemožno súhlasiť. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že príspevok za službu sa „stal“ výsluhovým dôchodkom podľa zákona č. 328/2002 Z.z. tak aj o zániku tohto nároku mal rozhodnúť podľa ustanovenia § 81 ods. 3 tohto zákona, podľa ktorého útvar sociálneho zabezpečenia dávky výsluhového zabezpečenia priznáva, zvyšuje, znižuje, vypláca, zastavuje a odníma. Žalovaný na rozdiel od toho o zániku nároku na „príspevok za službu“ rozhodol podľa zákona č. 334/1591 Zb., hoci v ďalšom konaní o vracaní dávky tvrdí, že tento príspevok za službu, na ktorý nárok zanikol pred prijatím zákona č. 328/2002 Z.z. sa „stal“ výsluhovým dôchodkom, čo označuje za dôvod prečo o jeho vracaní rozhodol podľa tohto zákona. Ak by sa príspevok za službu prijatím zákona č. 328/2002 Z.z. stal výsluhovým dôchodkom, žalovaný by musel vydať nové, výhodnejšie rozhodnutie, k čomu nedošlo. Podľa právoplatného rozhodnutia žalovaného skôr priznaný nárok na príspevok zanikol 6 rokov pred prijatím tohto zákona, takže nárok na tento príspevok už v čase jeho prijatia nemal. To potvrdzuje aj NS SR vo svojom stanovisku vo veciach správnych č. 7/2013 pod č. 110, v ktorom deklaruje, že príspevok za službu po prijatí zákona č. 3 28/2002 Z.z. zostáva príspevkom podľa zákona na základe ktorého bol priznaný (nie je rovnocenný s dávkou výsluhového zabezpečenia) a na účely trvania nároku sa za dávku výsluhového zabezpečenia sa iba považuje Toto stanovisko som od prezentoval v žalobe v ktorej súd posudzuje otázku zániku nároku na príspevok. O jednej a tej istej

dávke rozhodol podľa dvoch odlišných zákonov. O zániku nároku na príspevok za službu rozhodol, aj to len nejednoznačne a nepreskúmateľným spôsobom tak, že sa vyhol uviesť podľa ktorého konkrétneho ustanovenia zákona č. 334/1991 Zb. Z.z. o zániku nároku na príspevok za službu rozhodol, no následne o jeho vracaní rozhodol, ale už podľa zákona iného č. 328/2002 Z.z. Takto sa vyhol povinnosti podľa § 121 zákona č. 328/2002 Z.z podľa ktorého je povinný rozhodnúť podľa predchádzajúcich predpisov a to v úmysle vyhnúť sa námietke premlčania, uplatnenej podľa zákona č. 334/19891 Zb. O zániku nároku na príspevok žalovaný rozhodol podľa § 121 zákona č 328/2002 Z.z. s „poukázaním“ na § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. a následne o vrátení tej istej dávky rozhodol podľa § 81 ods. 3 písm. a) s „poukázaním“ na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z.z. O odnímaní a vracaní príspevku za službu priznávaného podľa predchádzajúcich predpisov sa tu neuvádza nič atak rozhodnutie podľa tohto ustanovenia nemá v zákone oporu. Podľa ods. 14) je žalovanému daná kompetencia rozhodnúť o vrátení dávok sociálneho zabezpečenia priznaných a vyplácaných podľa tohto zákona, ale nie príspevku za službu, ktorý bol priznaný, vyplácaný a zanikol podľa predchádzajúcich predpisov. Toto platí aj podľa ods. 15) keďže v tomto ustanovení sú uvedené len lehoty na rozhodnutie o vrátení dávok sociálneho zabezpečenia priznaných podľa tohto zákona, nie lehota na rozhodnutie o vracaní príspevku za službu priznanéno podľa predchádzajúceho zákona. Žalovaný do dnešného dňa nevydal rozhodnutie, podľa ktorého zanikol nárok na niektorú z dávok sociálneho zabezpečenia, medzi ktoré patria aj dávky výsluhového zabezpečenia priznávané podľa § 30 zákona č. 328/2002 Z.z. a tak rozhodol o vrátení dávky výsluhového zabezpečenia takej, na ktorú nárok nikdy nevznikol a o jej zániku nároku ani nerozhodol. Žalovaný sa v priebehu konania riadne nezaoberal, resp. vysporiadal sa len povrchne s mojimi návrhmi na doplnenie dokazovania. V rozhodnutí sa námietkou o nutnosti vyžiadania stanoviska SIS, ktorá k mlčanlivosti zaviazala a nástup do jej služobného pomeru žalovanému podľa § 108 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení neoznámila, hoci jej to zákon ukladá, sa žalovaný nezaoberal a odmietnutie vykonať navrhnutý dôkaz neodôvodnil. Žalovaný preukázateľne vedel , že v SIS pracujú poberatelia dávok, ktoré im boli priznané a ním vyplácané podľa predchádzajúcich zákonov. SIS účelovo znemožnila splniť si oznamovaciu povinnosť voči platcovi príspevku za službu danú podľa § 101 ods. 3 zákona č. 334/1391 Zb. poberanie príspevku za službu oznámil. SIS neskôr priznala odslúžené roky u žalobcu, vyplatila odchodné znížené o čiastku ktorá bola vyplatená žalovaným po ukončení predchádzajúceho služobného pomeru a priznala aj hodnosť z predchádzajúceho služobného pomeru u žalovaného. Hodnosť priznala už v deň nástupu do jej služobného pomeru Toto bez oznámenia a overenia si u žalovaného ani nemohla priznať. Z vyjadrení žalovaného je preukázané, že MV SR od začiatku zriadenia SIS vedelo o poberateľoch príspevkov slúžiacich v jej služobnom pomere a vedelo aj o postupe SIS na základe ktorého si dávala tieto príspevky, v rozpore so zákonom, odvádzať na svoj účet a tak sa obohacovať na úkor svojich príslušníkov. Preukázateľne vedel, že v SIS pracujú poberatelia príspevkov, ktoré im vyplácal a to už od vzniku SIS. Tejto povinnosti bol zbavený až zákonom č. 328/2002 Z.z., ale len u tých príslušníkov, ktorí sú prijatí do služobného pomeru k SIS a v čase účinnosti tohto zákona. Svoju zákonnú povinnosť si splnil a poberanie priznaného príspevku pred SIS nikdy nezatajil, práve naopak, sám a z vlastnej iniciatívy som, vzhľadom na mlčanlivosť, požiadal o možnosť skontaktovať sa s MV SR, ale bezúspešne. Inú možnosť a povinnosť vzhľadom na záväzok mlčanlivosti ani nemal. Ak postup SIS, na základe ktorého príslušníci príspevky odvádzali na jej účet žalovaný označuje za legálny, vedome tak potom aj sám porušil zákon tým, že od týchto príslušníkov napriek terajšiemu tvrdeniu, neskôr príspevky vymáhal, pričom ich mal podľa § 109 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., vymáhať od SIS. Žalovaný koná až po uplynutí premlčacej doby na vrátenie takto neoprávnene získaných dávok od príslušníkov, ktorí dávky odvádzali na účet SIS. Preto až v roku 2016 požiadal SIS oznámiť aj tých, ktorí jej odmietli príspevky odvádzať. Žalovaný pred vydaním rozhodnutia, do dnešného dňa zámerne neumožnil nahliadnuť do stanoviska SIS a zámerne nevykonal aj navrhnuté dôkazy ďalšie a odmietnutie ich vykonania riadne nezdôvodnil. Bol zaviazaný dvoma protichodnými zákonmi, jedným oznámiť zmenu skutočnosti o poberaní príspevku a druhým, podľa ktorého som nesmel túto zmenu pod hrozbou neprimeraných následkov oznámiť sa žalovaný nezaoberal. Poukázal aj na ustanovenie § 127 zákona č. 334/1991 Zb., podľa ktorého sa na služobný pomer použijú ustanovenia Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., medzi inými aj ustanovenie § 243 ods. 4. podľa ktorého, neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, pokiaľ neplatnosť nespôsobil výlučne sám. Za právny úkon sa podľa § 35 ods. 1 OZ považuje aj opomenutie vykonať predpísaný právny úkon. Prehlásenie o mlčanlivosti, ktoré v deň nástupu k SIS podpísal mu bránil takýto právny úkon vykonať. Navyše vo vykonaní tohto úkonu mu priamo a vedome zabránila SIS. Takto neplatnosť predpísaného úkonu nielenže nespôsobil výlučne sám, ale ho nespôsobil vôbec, čo mu nemôže byť na ujmu. K povinnosti vrátiť vyplatené príspevky za službu si má žalovaný uplatniť od SIS, ktorá tento stav, spolu s nim zapríčinila Priznaný príspevok poberal v dobrej viere, že naň nárok v záujme utajenia moje príslušnosti

o služobnom pomere má o čom ho presvedčil postup žalovaného a SIS Napriek oznámeniu o poberaní príspevku SIS mu bol tento príspevok naďalej vyplácaný. Správnosť svojho presvedčenia si nemal ako a akým spôsobom overiť. 6. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 09.09.2020 uviedol, že žalovaný ani s odstupom 4 rokov nedoložil dôkaz o tom, že podľa zákona č. 328/2002 Z. z. mu v minulosti priznal, vyplácal alebo odňal ktorúkoľvek dávku sociálneho zabezpečenia. Napriek tomu mu dňa 16.6.2016 doručil upovedomenie o začatí správneho konania vo veci vrátenia bližšie nešpecifikovanej dávky sociálneho zabezpečenia, priznávanej, vyplácanej a odnímanej podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Z výzvy ani z upovedomenia o začatí správneho konania nebolo možné zistiť vo veci ktorej z 19tich existujúcich dávok sociálneho zabezpečenia sa správne konanie začína a tak som pri takomto počte dávok nevedel a navyše vedieť som ani nemohol ku ktorej dávke sa mám vlastne vyjadriť. Nedá sa to zistiť ani z napadnutého rozhodnutia, pretože žalovaný rozhodol o vrátení ale len bližšie nešpecifikovanej dávky výsluhového zabezpečenia takej, ktorá tiež nebola nikdy priznaná, vyplácaná, ani odňatá. Dodáva, že do dnešného dňa nedoručil upovedomenie o začatí správneho konania vo veci v ktorej rozhodol. Podľa § 30 zákona č. 328/2002 Z. z. sa priznáva 8 druhov dávok výsluhového zabezpečenia. Žalovaný správne konanie začal a nepreskúmateľným spôsobom rozhodol tak, aby sa vyhol námietke ktorú mu vzniesol už v predchádzajúcom spore, vo veci zániku nároku na príspevok za službu, v ktorom mu obdobne ako aj teraz namietal, že rozhodol bez toho aby ho o začatí správneho konania upovedomil. Navyše a to platí v obidvoch prípadoch, zámerne ich ukončil tak, že z rozhodnutí sa nedá zistiť o ktorých dávkach vôbec rozhodol. Poučený z predchádzajúceho konania žalovaný dňa 16.06.2016 upovedomenie o začatí správneho konania už doručil, no s takým obsahom, z ktorého nebolo možné zistiť v akej vec správne konanie vôbec začína a následnej aj z rozhodnutia ktorým toto konanie ukončil sa nedá zistiť o ktorej dávke výsluhového zabezpečenia vôbec rozhodol. Takto vydané rozhodnutie označujem za nepreskúmateľné a nezákonné, minimálne z týchto dôvodov: O začiatku správneho konania vo veci vrátenia ktorejkoľvek dávky výsluhového zabezpečenia (aj to o ktorú dávku sa jedná dodnes neviem) nebol do dnešného dňa upovedomený. Navyše, takáto dávka mu nebola nikdy priznaná, vyplácaná ani odňatá.Z doručeného upovedomenia o začatí správneho konania a následne aj z rozhodnutia, ktorým bolo toto konanie ukončené sa nedá zistiť o ktorej dávke sociálneho zabezpečenia sa správne konanie vôbec začalo a to aj napriek tomu, že žiadna dávka sociálneho zabezpečenia mu nebola nikdy priznaná, vyplácaná ani odňatá. Žalovaný tak už od začiatku správneho konania a následne aj po jeho ukončení, zámerne a zavádzajúco zbavil možnosti predložiť mu dôkazy vylučujúce to, čo mu kladie za vinu a dokázať mu aj to, že žiadna dávka sociálneho ale aj výsluhového zabezpečenia mu v minulosti nebola nikdy priznaná, vyplácaná ani odňatá. Z upovedomenia o začatí správneho konania, ale aj z rozhodnutia sa navyše nedá zistiť to, ktorý zákon porušil a čo sa mu kladie za vinu. Je nelogické, aby sa zbavoval viny z porušenia zákonov ktoré ho nikdy a k ničomu nezaväzovali, navyše žiaden z nich ani neporušil. Toto označuje ako dôvody na zrušenie rozhodnutia ešte pred tým ako súd nariadi pojednávanie v samotnom merite veci. Dňa 16.06.2016 mu žalovaný doručil výzvu, aby mu v zmysle ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. vrátil bližšie nešpecifikovanú dávku sociálneho zabezpečenia a zároveň ho s odvolaním sa na tento zákon upovedomil o tom, že vo veci jej vrátenia začína správne konanie. Výzvu odôvodnil tým, že okrem uvedeného zákona porušil aj povinnosti vyplývajúce mu najmenej z troch ďalších zákonov, upravujúcich rozdielne služobné pomery policajtov a profesionálnych vojakov. S tým zásadne nesúhlasí hlavne preto, že žiadna dávka sociálneho zabezpečenia mi v minulosti nebola priznaná, vyplácaná ani odňatá a žiaden zákon neporušil. Opak tohto tvrdenia žalovaný do dnešného dňa nepreukázal. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 328/2U02 Z. z., sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov tvorí: a) nemocenské zabezpečenie, b) úrazové zabezpečenie c) výsluhové zabezpečenie, d) služby sociálneho zabezpečeniu. Posledný služobný pomer v policajnom zbore ukončil v roku 1991, teda v čase kedy sa uvedené dávky sociálneho zabezpečenia nepriznávali. V služobnom pomere SIS (nie v PZ SR), pôsobil v rokoch 1996 - 1998, čo tiež nezodpovedá času, kedy sa podľa zákona č. 328/2002 Z. z. takéto dávky priznávali, zákon je účinný až od 01.07.2002. Ak mu teda žiadna dávka sociálneho zabezpečenia nebola nikdy priznaná ani odňatá a z výzvy sa nedalo zistiť o ktorej dávke sa správne konanie vôbec začína, navyše nedalo sa zistiť ani to ktorý zo štyroch deklarovaných zákonov porušil, dňa 19.0.2016 žalovanému doručil výzvu s návrhom aby správne konanie, navyše ako predčasne začaté, zastavil. Na tom trvám dodnes, pretože podľa zákona č. 328/2002 Z. z. mu nebola a ani mi nemohla byť žiadna dávka sociálneho zabezpečenia priznaná, vyplácaná ani odňatá a preto nevidí dôvod aby mal takúto dávku vracať. Zvlášť vtákom prípade, kedy ani sám nevie a z upovedomenia o začatí správneho konania, ale ani z rozhodnutia sa nedá zistiť, ktorú dávku má vrátiť a k čomu sa mal vlastne možnosť aj vyjadriť. Toto tvrdenie dokazuje sám žalovaný aj tým, že rozhodol o vrátení len niektorej dávky výsluhového

zabezpečenia a vo výške takej, ktorá po odslúžení 19tich rokov (čo je jeho prípad), nezodpovedá žiadnej dávke priznanej podľa zákona č. 328/2002 Z. z. Ak by platilo jeho tvrdenie, že mu má vrátiť ktorúkoľvek dávku výsluhového zabezpečenia, potom by ho musel zaviazať k vráteniu sumy rovnajúcej sa výške zodpovedajúcej nároku na konkrétnu dávku vo výške vypočítanej podľa tohto zákona a nie inej. Dodnes nepredložil dôkaz o tom, že takú dávku a v takej výške ako ju požaduje vrátiť priznal a vyplácal. Žalovanému navrhol aj to, že ak návrhu na zastavenie konania nevyhovie a v správnom konaní bude pokračovať, nech dokazovanie rozšíri a doplní aj o ďalšie dôkazy ktoré neboli vo výzve zohľadnené, resp., sú uvedené nepravdivo. Predovšetkým mu navrhol vyžiadať si stanovisko SIS ktorá mu môže poskytnúť pravdivé odpovede na to čo sa uvádza vo výzve, ale aj k tomu čo mu neprávom dáva za vinu. Žalovaný sa návrhom bez akéhokoľvek zdôvodnenia vyhol a navrhnuté stanovisko SIS, hoci sa jedná o zásadný dôkaz, si účelovo a bez zdôvodnenia nevyžiadal. Naopak, rozhodol bez toho aby mu zamietnutie mojich návrhov oznámil a riadnym spôsobom svoje zamietavé stanovisko aj odôvodnil. Z toho dôvodu sa až zo záverečného rozhodnutia dozvedel, že správne konanie nezastavil, dokazovanie o navrhnuté dôkazy nedoplnil a v správnom konaní pokračoval no bez toho, aby ma pred vydaním rozhodnutia oboznámil o tom v akej konkrétnej veci správne konanie začal a či na moje návrhy a dôkazy pristúpil, alebo ich len bezdôvodne zamietol a odignoroval. Navyše rozhodol tak, že ani z rozhodnutia sa nedá zistiť to o vrátení ktorej dávky sociálneho zabezpečenia bolo správne konanie začaté a ku ktorej z 19tich priznávaných dávok sociálneho zabezpečenia podľa zákona č. 328/2002 Z. z. sa mal celý čas možnosť vyjadriť. Dodnes to nevie hlavne aj z toho dôvodu, že žiadna z nich mu nikdy nebola priznaná, vyplácaná, ani odňatá. Tomuto tvrdeniu sa žalovaný snažil vyhnúť aj v predchádzajúcom konaní, v ktorom rozhodoval o zániku nároku na príspevok za službu, o čom súd už právoplatne rozhodol a rozhodnutie žalovaného pre hrubé procesné pochybenie zrušil. Už vtom čase som žalovanému k jeho výzve z 5.5.2016 (súdu som ju doložil) pravdivo odpovedal, že dávku výsluhového zabezpečenia ku ktorej ma vyzval, obdobne ako ma vyzval aj v tomto prípade nepoberám. Bezvýsledne som mu namietal aj to, že rozhodol bez toho aby ma upovedomil o začatí správneho konania. Napriek tomu svoje pochybenie zopakoval aj v tomto prípade no s tým rozdielom, že teraz mu upovedomenie o začatí správneho konania doručil ale v takom znení z ktorého nemožno zistiť o čom sa vlastne správne konanie začalo. Aj k námietkam, predovšetkým k záväzku mlčanlivosti, ktorý až do začiatku správneho konania bránil slobodne sa vyjadriť, ale aj k povinnostiam jeho vlastným a povinnostiam SIS, na ktoré ho upozornil sa žalovaný vyjadril až v konečnom rozhodnutí len veľmi povrchne a v rozpore so zákonom. Žalovaný vedome prehliada aj to čo mu je a vzhľadom na jeho postavenie by malo byť známe, že neurčitá dávka sociálneho zabezpečenia vo veci ktorej správne konanie začal u následne aj neurčitá dávka výsluhového zabezpečenia o ktorej v závere tohto konania rozhodol, bez toho aby ho o zmene predmetu konania informoval a dal mu tak možnosť vyjadriť sa, mu neboli a nikdy ani nemohli byť priznané, pretože podmienky za ktorých sa priznávajú nikdy nesplnil. Žalovaný neakceptuje to, že výzva a upovedomenie o začatí správneho konania, ako právny úkon, sa podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) musia urobiť zákonom predpísaným spôsobom tak, že ich obsah musí byť okrem iných náležitostí určitý a zrozumiteľný, inak sú neplatné. Prehliada, že podľa § 37 ods. 2 OZ, právny úkon ktorého plnenie je z dôvodu neurčitosti a zrozumiteľnosti jeho obsahu nemožné, je neplatný. Z výzvy a upovedomenia o začatí správneho konania nemožno zistiť k čomu konkrétnemu bolo správne konanie začaté, k akej veci sa mal vôbec vyjadriť a k čomu sa navyše aj vzhľadom na záväzok mlčanlivosť vyjadriť mohol. Navyše sa nedá zistiť oni len to, ktorý zákon a čím ho porušil. Toto všetko sa nedá zistiť ani z rozhodnutia. Takýto právny úkon sa podľa ustálenej judikatúry za absolútne neplatný nevyhlasuje, ale sa naň od začiatku a z úradnej povinnosti hľadí tak, ako keby nebol urobený vôbec. Aj z tohto dôvodu trvá na tom, že o začiatku správneho konania vo veci o ktorej žalovaný rozhodol, do dnešného dňa nebol upovedomený a tak správne konanie nebolo začaté dodnes. Dodáva, že až po skončení správneho konania, počas ktorého ani nevedel v akej veci konanie prebieha, sa dozvedel aj to, že žalovaný ho navyše neukončil a nerozhodol ani len o tom o čom ho neurčito a nezrozumiteľne začal, ale bez toho aby ho o tom upovedomil zavádzajúcim a nepreskúmateľným spôsobom rozhodol o vrátení inej, už len neurčitej dávky výsluhového zabezpečenia ktorú mu taktiež nikdy nepriznal, nevyplácal, ani neodňal. Dôkaz o opaku tohto tvrdenia do dnešného dňa nepredložil aj keď ho na to viackrát upozornil. Bez toho aby ma po námietke z 19.07.2016 upovedomil o prípadnej zmene predmetu konania a tým pred vydaním rozhodnutia umožnil vyjadriť sa aj k tomu o čom nakoniec aj rozhodol, správne konanie ukončil nepreskúmateľným rozhodnutím o vrátení, ale už len niektorej z ôsmych dávok výsluhového zabezpečenia. Začiatok správneho konania mu vo veci o ktorej rozhodol mu neoznámil dodnes. Na posúdenie toho ako a akým spôsobom žalovaný konal a rozhodol musí uviesť aj to, že podľa jeho výzvy mal porušiť minimálne štyri, podľa rozhodnutia pravdepodobne až päť zákonov týkajúcich sa služobného pomeru policajtov a profesionálnych vojakov. Z tejto výzvy, ale ani z rozhodnutia sa však

nedá zistiť to, ktorý konkrétny zákon vôbec porušil, pretože k väčšine z nich, najmä k zákonu č. 328/2002 Z. z. ho neviaže žiadna povinnosť a navyše trvá na tom, že žiaden zákon ani neporušil. Žalovaný to nepopierateľné vie, no žiaden dôkaz preukazujúci zavinenie do dnešného dňa nepredložil. Preto aj návrh, aby si vyžiadal stanovisko SIS, ktorým sa jednoznačne preukáže či niektorý zákon aj v dôsledku mlčanlivosti porušil (k mlčanlivosti ho v zmysle zákona zaviazala SIS), si bez akéhokoľvek zdôvodnenia a len účelovo nevyžiadal. Ak k porušeniu niektorého zákona aj došlo, takýmto spôsobom sa sám žalovaný vyhýba zverejneniu toho, kto a akou mierou zákon porušil a kto a na koho úkor sa obohacoval, pretože v predchádzajúcich rokoch sa na porušovaní zákona rozhodujúcou mierou a v súčinnosti so SIS podieľal práve on sám. Takýmto tvrdením sa len pokúša svoju vinu preniesť na neho a preto si navrhnutý dôkaz od SIS ani nevyžiadal. Aj tvrdenie o tom, že žalovaný o služobnom pomere v SIS a jeho zavinením nevedel je zavádzajúce pretože na str. 13 rozhodnutia toto vlastné tvrdenie sam a nespochybniteľné vyvracia argumentujúc pravdivým stanoviskom takým, ktoré mu SIS, napriek môjmu návrhu neposkytla pretože si ho účelovo ani len nevyžiadal (k tomu som sa vyjadril na str. 6 vyjadrenia z 26.10.2017). Dokazuje to aj ustanovenie § 176a zákona č. 194/1994 Z. z. ktorým sa menil a dopĺňal v tom čase platný zákon č. 100/1988 Zb., z ktorého mu jednoznačne vyplývali povinnosti voči príslušníkom SIS (v tom čase som pracoval v SIS), podľa ktorého až do roku 1999 vykonával ich sociálne zabezpečenie práve on a v súčinnosti so SIS. Nakoniec to dokazuje aj ustanovenie § 108 tohto zákona, ktorý ukladal povinnosti nielen SIS ale aj jemu samému. Tomuto tvrdeniu sa vyhol tak, že zabránil aby som k tomu čo mu dáva za vinu, aj k tomu o čom rozhodol, nemohol v priebehu správneho konania vyjadriť. Toto je jeden z hlavných dôvodov pre ktoré žalovaný správne konanie vo veci o ktorej rozhodol zákonným spôsobom nezačal a nezačal ho ani v predchádzajúcom konaní, v ktorom rozhodoval o zániku nároku na príspevok za službu podľa zákona č. 334/1991 Zb. V predchádzajúcom konaní začiatok správneho konania neoznámil vôbec, hoci vedel, že v dôsledku mlčanlivosti sa vyjadriť môže až po začatí správneho konania (dôkaz o tom mu doložil). Aj to, že sa nejedná len o jeho náhodné pochybenie žalovaný dokazuje sám a tým, že k takémuto konaniu sa aj napriek môjmu opakovanému upozorneniu neuchýlil po prvý krát. Za dôkaz tohto tvrdenia označuje rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. 1S/278/2016-113 zo dňa 13. februára 2020 v ktorom súd jeho rozhodnutie zrušil a to ešte pred tým ako sa vôbec zaoberal meritom veci a to z toho dôvodu, že upovedomenie o začatí správneho konania mu žalovaný nedoručil vôbec, aj keď ho na to obdobne ako aj v tomto prípade upozorňoval. Určité a zrozumiteľné oznámenie o začatí správneho konania vo veci vrátenia niektorej dávky výsluhového zabezpečenia, čo je predmetom tohto konania, mu do dnešného dňa nedoručil. Dodáva, že do dnešného dňa ešte nedoručil ani len upovedomenie o začatí správneho konania vo veci odňatia konkrétnej dávky výsluhového zabezpečenia a napriek tomu žiada neurčitú dávku vrátiť. Z tohto titulu označuje rozhodnutie o vrátení dávky výsluhového zabezpečenia, okrem toho, že je z doteraz uvedených dôvodov nepreskúmateľné aj za vydané predčasne. Žalovaný v obidvoch prípadoch zneužil svoje postavenie a záväzok mlčanlivosti k tomu, aby som sa bez upovedomenia o začatí správneho konania, vo veci o ktorej rozhodol, vyjadriť nesmel a keďže o takom konaní jeho vinou ani nevedel, vyjadriť sa ani nemohol. Aj preto sa na upovedomenie o začatí správneho konania z hľadiska jeho určitosti a zrozumiteľnosti hľadí tak, ako keby mu nebolo doručené vôbec (§37 ods. 1, 2 OZ). Z toho dôvodu, že do dnešného dňa mu nebolo doručené upovedomenie o začiatku správneho konania vo veci vrátenia dávky výsluhového zabezpečenia, čím bol v priebehu správneho konania zbavený svojich zákonných práv, navrhuje, aby súd tomuto návrhu vyhovel a rozhodnutie žalovaného zrušil ešte pred tým ako sa bude zaoberať samotným meritom veci. 7. Na základe zák. č. 151/2022 Z. z. bol s účinnosťou od 01.06.2023 zriadený Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel výkon súdnictva z Krajského súdu v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je daná právomoc správnych súdov, vrátane prejednávanej veci, a podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil nasledovne: 8. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 9. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

10. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 11. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 12. Podľa § 84 ods. 1 zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 121 zák. č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov, o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. 14. Podľa § 105 ods. 14 zákona č. 328/2002 Z. z. neoprávnene prijaté sumy sa môžu zrážať z bežne vyplácanej alebo neskôr priznanej dávky sociálneho zabezpečenia, zo služobného platu policajta, služobného príjmu profesionálneho vojaka alebo zo mzdy iného poberateľa dávky sociálneho zabezpečenia; pritom primerane platia predpisy o výkone rozhodnutia zrážkami zo mzdy. O povinnosti vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia poskytnutú neoprávnene alebo v nesprávnej výške rozhoduje orgán, ktorý je príslušný rozhodovať o priznania znížení alebo odňatí dávky alebo jej časti. 15. Podľa § 105 ods. 15 zákona č. 328/2002 Z. z. právo na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene alebo v nesprávnej sume sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa, keď útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, služobný úrad alebo služobný orgán túto skutočnosť zistil, najneskôr uplynutím desiatich rokov odo dňa, za ktorý sa dávka sociálneho zabezpečenia vyplatila. Tieto lehoty neplynú počas konania o opravnom prostriedku, počas výkonu rozhodnutia, alebo ak sa no úhradu preplatku vykonávajú zrážky z dávky sociálneho zabezpečenia. 16. Podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. 17. Podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. pri opätovnom prijatí policajta do služobného pomeru, z ktorého vzniká nárok na príspevok, zaniká doterajší nárok na príspevok dňom, ktorý predchádza dňu opätovného prijatia do služobného pomeru. 18. Podľa § 101 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. príjemca príspevku je povinný platiteľovi príspevku oznámiť do ôsmich dní zmeny skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok a jeho výplatu. 19. Podľa § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb., príjemca príspevku je povinný platiteľovi príspevku oznámiť do ôsmich dní zmeny skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok a jeho výplatu. 20. Podľa § 121 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. nárok sa premlčí, ak sa neuplatnil v lehote v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie sa prihliadne, len ak sa ten, voči ktorému sa nárok uplatňuje, premlčania dovolá, v takom prípade nemožno premlčaný nárok tomu, kto ho uplatňuje, priznať. 21. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. nárok na náhradu za stratu na služobnom príjme z dôvodov služobného úrazu alebo povolania alebo za iné škody na zdraví, nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých a na príspevok sa nepremlčuje, nároky na jednotlivé plnenia z nich vyplývajúce sa však premlčujú v lehotách ustanovených v § 123 ods. 2 a 3. 22. Podľa § 122 ods. 1 zákona č. 334/1991 Zb. premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. 23. Podľa § 123 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. ak ide o opakujúce sa plnenia, je lehota na uplatnenie nároku na jednotlivé plnenia tri roky od ich splatnosti.

24. Podľa § 8 zákona č. 46/1993 Z. z. príslušník preukazuje svoju príslušnosť k informačnej službe služobným preukazom s evidenčným číslom a ústnym vyhlásením: „Slovenská informačná služba“. 25. Podľa § 23 ods. 1 zákona č. 46/1993 Z. z. príslušníci a každý, kto plní úlohy na základe tohto zákona, sú povinní zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedeli v súvislosti s činnosťou informačnej služby a ktoré v záujme fyzických alebo právnických osôb majú zostať utajené. 26. Podľa § 18 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), konanie sa začína na návrh účastníka konania alebo na podnet správneho orgánu. 27. Podľa § 18 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb., konanie je začaté dňom, keď podanie účastníka konania došlo správnemu orgánu príslušnému vo veci rozhodnúť. Pokiaľ sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dňom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon. 28. Podľa § 18 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb., o začatí konania správny orgán upovedomí všetkých známych účastníkov konania. 29. Podľa § 33 ods. 2 zákona o správnom konaní, správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. 30. Listom č. G./XXXX-XX z 16.06.2016 žalovaný vyzval žalobcu, aby mu písomne oznámil, či bola žalobcovi aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napr. výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto dávka je žalobcovi v súčasnosti aj vyplácaná. 31. Žalobca odpovedal listom zo dňa 19.07.2016, že od iného útvaru sociálneho zabezpečenia VD nepoberá. 32. Žalovaný listom č. G./XXXX-XX H. dňa 09.06.2016 požiadal ostatné útvary sociálneho zabezpečenia a Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia o oznámenie, z ktorého bude bez akýchkoľvek pochybností preukázaný: i. dátum vzniku služobného pomeru žalobcu v inom služobnom úrade, ii. dátum jeho skončenia a iii. dátum priznania dávky výsluhového zabezpečenia, ktorá je žalobcovi priznaná a vyplácaná iným útvarom sociálneho zabezpečenia. 33. Na uvedenú žiadosť odpovedala Slovenská informačná služba SR listom č. L.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, doručeným žalovanému dňa 15.06.2016, z ktorého vyplýva, že žalobcovi bol od 29. októbra 1998 priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 a §211 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“), ktorý sa od 1. júla 2002 podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov považuje za výsluhový dôchodok. Pre nárok na výsluhový príspevok a jeho výšku bola zhodnotená doba trvania služobného pomeru podľa zákona č. 73/1998 Z. z. i. od 01.10.1973 do 28.02.1974 - t. j. 151 dní - vojenská náhradná služba, ii. od 01.03.1974 do 30.11.1991 - t.j. 17 rokov a 279 dní - služobný pomer k Ministerstvu vnútra SR, iii. od 01.09.1996 do 28.10.1998- t.j. 2 roky a 58 dní - služobný pomer k Slovenskej informačnej službe, celkom v rozsahu 20 rokov a 123 dní. 34. Dňa 28.06.2016 sa žalobca dostavil na odbor sociálneho zabezpečenia sekcie personálnych a sociálnych činností osobného úradu Ministerstva vnútra SR vo veci vrátenia neprávom vyplatenej dávky výsluhového zabezpečenia, a to výsluhového dôchodku v celkovej sume 64.941,80 eura a bolo mu umožnené nahliadnuť do dávkového spisu č. 4.094 k dávke výsluhového zabezpečenia, ktorá mu bola vyplácaná z osobitného účtu Ministerstva vnútra SR. Uvedené vyplýva z úradného záznamu spísaného žalovaným dňa 28. júna 2016, č. G. - M./XXXX-XX.

35. Žalobca následne listom zo dňa 28. júna 2016 doručeným žalovanému dňa 4. júla 2016 požiadal o doručenie listiny z dávkového spisu, ktorá bola žalovanému doručená Slovenskou informačnou službou pod č. XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14. júna 2016, na základe ktorej žalovaný začal správne konanie vo veci neprávom vyplatenej dávky. 36. Následne Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím Č.p.: G./XXXX-XX z 18.08.2016 podľa § 81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 328/2002 Z. z.“) rozhodlo, že žalobca neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v sume 43.323,14 € je povinný vrátiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia (ďalej len prvostupňové rozhodnutie). 37. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobca si nesplnil povinnosť, ktorá mu vyplýva z ust. § 101 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. pri prijatí do služobného pomeru, z ktorého mu vznikol nárok na príspevok za službu a o prijatí do služobného pomeru dňom 01.09.1996 žalovaného neinformoval. 38. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. C./XXXX/XXX zo dňa 18.01.2017 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 39. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného správneho orgánu č. C./XXXX/XXX zo dňa 18.01.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, sekcie personálnych a sociálnych činností a osobného úradu, odboru sociálneho zabezpečenia, č. Č.p.: G./XXXX-XX z 18.08.2016, ktorým podľa § 81 ods. 3 písm. a) s poukázaním na § 105 ods. 14 a 15 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodlo, že žalobca neoprávnene prijatú dávku výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v sume 43.323,14 € je povinný vrátiť do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. 40. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 6 ods. 1 SSP, súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. 41. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (čl. 46 ods. 2 Ústavy SR). 42. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci podľa ust. § 10 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa ust. § 137 ods. 4 SSP (č.l. 175, č.l. 180, č.l. 183). 43. Žalobca v prvom rade v podanej žalobe namietal, že pred vydaním rozhodnutia nebolo zo strany žalovaného začaté konanie, čím mu bolo odňaté právo na obhajobu jeho práv, právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a v konaní uplatniť návrhy na dokazovanie. Tvrdil, že oznámenie o začatí konania mu odbor sociálneho zabezpečenia žalovaného riadne nedoručil. Podľa tvrdenia žalovaného, konanie voči žalobcovi vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu a jeho výplatu bolo začaté z podnetu žalovaného, a to doručením výzvy č. G./XXXX-XX z 16.06.2016. 44. V právnom štáte sa uplatňuje princíp, že postup v konaní a vydávanie rozhodnutí, ktorý je premietnutý do procesnoprávnej úpravy, sa riadi procesnými pravidlami účinnými v čase konania. V čase začatia administratívneho konania a vydania rozhodnutia žalovaného bol platný a účinný právny predpis zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov.

45. Na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ktorým je zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), čo vyplýva i z ustanovenia § 84 ods. 1 zákona o sociálnom zabezpečení policajtov. 46. Vychádzajúc z právnej úpravy správneho poriadku pod pojmom správne konanie treba rozumieť postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb, výsledkom ktorého je vydanie rozhodnutia. Účelom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého právach a povinností ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. So začatím konania správny poriadok spája práva a povinnosti tak pre správny orgán, ako aj pre účastníka konania. Ak sa správne konanie začalo, správny orgán je povinný konať a rozhodnúť, účastník konania a zúčastnená osoba majú procesné práva a povinnosti a plynie lehota na rozhodnutie. 47. Správne konanie ovládané zásadou oficiality sa považuje za začaté dňom, keď správny orgán príslušný vo veci konať a rozhodnúť urobil voči účastníkovi konania prvý úkon /§ 18 ods. 2 správneho poriadku/. Za takýto procesný úkon treba považovať doručenie prvej písomnosti účastníkovi konania, z ktorej vyplýva začatie konania. Správny poriadok výslovne neupravuje obsahové náležitosti tohto procesného úkonu, vychádzajúc však zo zásadných zásad správneho konania, z procesného úkonu správneho orgánu musí byť zrejmé, ktorý správny orgán urobil procesný úkon, voči komu a v akej veci. 48. Skutkové okolnosti v danej veci vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že žalovaný listom G./XXXX-XX z 16.06.2016 vo veci výplaty výsluhového dôchodku od iného útvaru sociálneho zabezpečenia vyzval žalobcu, aby mu písomne oznámil, či bola žalobcovi aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napr. výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto dávka je žalobcovi v súčasnosti aj vyplácaná. Žalobca odpovedal listom zo Žalobca odpovedal listom zo dňa 19.07.2016, že od iného útvaru sociálneho zabezpečenia VD nepoberá. Žalovaný tvrdil, že v súlade s ust. § 18 ods. 2 správneho poriadku uvedenou výzvou začal konanie vo veci posúdenia trvania nároku na priznaný príspevok žalobcu a jeho výplatu. 49. K žalobcom tvrdenému pochybeniu žalovaného v predmetnom správnom konaní, predchádzajúceho vydaniu preskúmavaného rozhodnutia Najvyšší správny súd SR v rozsudku sp.zn.7Sžsk/40/2020 zo dňa 27.10.2020 uviedol, že: „Správny orgán sa síce v administratívnom konaní dopustil pochybenia, keď žalobcovi v prvom procesnom úkone neoznámil začatie administratívneho konania vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu. Uvedené pochybenie kasačný súd vyhodnotil v kontexte skutkových okolností uvedených v bode 36 toho to rozhodnutia o priebehu administratívneho konania v danej veci ako formálne pochybenie správneho orgánu, majúc za to, že zopakovanie procesu len, aby sa odstránilo vyššie zmienené pochybenie správneho orgánu, treba považovať za príliš formálne, keďže táto procesná vada nemá vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a pre žalobcu by zopakovanie procesu neprivodilo vecne iné, výhodnejšie rozhodnutie. V danej súvislosti kasačný súd upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Sž 98-102/2002 zo dňa 17. decembra 2002, z ktorého cituje: ...“dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu podľa š 250i ods. 3 O. s. v. môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003).“ Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania. Taktiež zopakovanie procesu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. V odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ako i v žalobe žalobca namietal porušenie jeho procesných práv bez toho, aby bližšie špecifikoval ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Z obsahu spisu však bolo zrejmé, že žalobcovi, hoci mu nebolo oznámenie o začatí správneho konania správnym orgánom doručené, mal možnosť v rámci prebiehajúceho správneho konania uplatniť svoje procesné práva v rámci podaného odvolania voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, čo aj realizoval.“ (bod 37 citovaného rozsudku)

50. S poukazom na vyššie uvedený právny názor Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uvedený v rozsudku sp.zn. 7Sžsk/40/2020 zo dňa 27.10.2021, správny súd nepovažoval námietky žalobcu za dôvodné. 51. Správny súd neuznal za dôvodnú ani námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia žalovaným. 52. V čase začatia administratívneho konania a vydania rozhodnutia žalovaného bol platný a účinný právny predpis zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje sociálne zabezpečenie policajtov a profesionálnych vojakov. 53. Vychádzajúc z právnej úpravy správneho poriadku pod pojmom správne konanie treba rozumieť postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb, výsledkom ktorého je vydanie rozhodnutia. Účelom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb za takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodné pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého právach a povinností ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva. So začatím konania správny poriadok spája práva a povinnosti tak pre správny orgán, ako aj pre účastníka konania. Ak sa správne konanie začalo, správny orgán je povinný konať a rozhodnúť, účastník konania a zúčastnená osoba majú procesné práva a povinnosti a plynie lehota na rozhodnutie. 54. Správne konanie ovládané zásadou ofíciality sa považuje za začaté dňom, keď správny orgán príslušný vo veci konať a rozhodnúť urobil voči účastníkovi konania prvý úkon /§ 18 ods. 2 správneho poriadku/. Za takýto procesný úkon treba považovať doručenie prvej písomnosti účastníkovi konania, z ktorej vyplýva začatie konania. Správny poriadok výslovne neupravuje obsahové náležitosti tohto procesného úkonu, vychádzajúc však zo zásadných zásad správneho konania, z procesného úkonu správneho orgánu musí byť zrejmé, ktorý správny orgán urobil procesný úkon, voči komu a v akej veci. 55. Skutkové okolnosti v danej veci vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú, že žalovaný listom č. G./XXXX-XX z 16.06.2016 vo veci výplaty výsluhového dôchodku od iného útvaru sociálneho zabezpečenia vyzval žalobcu, aby mu písomne oznámil, či bola žalobcovi aj iným útvarom sociálneho zabezpečenia priznaná dávka výsluhového zabezpečenia, napr. výsluhový príspevok, ktorý sa od 1. júla 2002 stal výsluhovým dôchodkom a táto dávka je žalobcovi v súčasnosti aj vyplácaná. 56. Správny orgán sa síce v administratívnom konaní dopustil pochybenia, keď žalobcovi v prvom procesnom úkone neoznámil začatie administratívneho konania vo veci zániku nároku na priznaný príspevok za službu. Uvedené pochybenie kasačný súd vyhodnotil v kontexte skutkových okolností uvedených v bode 36 toho to rozhodnutia o priebehu administratívneho konania v danej veci ako formálne pochybenie správneho orgánu, majúc za to, že zopakovanie procesu len, aby sa odstránilo vyššie zmienené pochybenie správneho orgánu, treba považovať za príliš formálne, keďže táto procesná vada nemá vplyv na zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí a pre žalobcu by zopakovanie procesu neprivodilo vecne iné, výhodnejšie rozhodnutie. V danej súvislosti kasačný súd upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4 Sž 98-102/2002 zo dňa 17. decembra 2002, z ktorého cituje: ...“dôvodom k zrušeniu rozhodnutia správneho orgánu podľa ý 250i ods. 3 O. s. v. môže byť len taká vada, ktorá mohla mať vplyv na správnosť, zákonnosť rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003). „ Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania. Taktiež zopakovanie procesu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a rýchlosti konania. V odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu ako i v žalobe žalobca namietal porušenie jeho procesných práv bez toho, aby bližšie špecifikoval ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv. Z obsahu spisu však bolo zrejmé, že žalobcovi, hoci mu nebolo oznámenie o začatí správneho konania správnym orgánom doručené, mal

možnosť v rámci prebiehajúceho správneho konania uplatniť svoje procesné práva v rámci podaného odvolania voči rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, čo aj realizoval. 57. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti predpísané ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., ktorým bolo uloženie povinnosti žalobcovi vrátiť sumu neoprávnene poberaného príspevku, ktorý sa dňom 01.07.2002, nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., považuje za výsluhový dôchodok. Žalovaný bol zo zákona oprávnený rozhodnúť o vrátení neoprávnene prijatej dávky výsluhového zabezpečenia za obdobie od 01.05.2006 do 30.04.2016 v celkovej sume 43.323,14 €. Zákon č. 328/2002 Z. z. pôsobnosť zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov nevylúčili. Pravidlá procesného konania sa spravujú tými ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré sú platné a účinné v čase, kedy sa konanie uskutočňuje. Rovnako sú dodržané zákonné lehoty na vrátenie dávky poskytnutej v celkovej sume 43.323,14 €. Trojročná subjektívna lehota začala plynúť dňom 15.06.2016, a to doručením oznámenia SIS I. L.: XX/XX-XX-X/XXXX zo dňa 14.06.2016, kedy žalovaný zistil, že žalobcovi bola dávka výsluhového zabezpečenia vyplácaná neoprávnene, ktorá plynula v rámci objektívnej desaťročnej premlčacej lehoty. Vzhľadom na skutočnosť, že dávka bola vyplatená naposledy za mesiac apríl 2016, desaťročná objektívna lehota je tak zachovaná. Podľa prechodného ustanovenia § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. o dávkach sociálneho zabezpečenia, na ktoré vznikol nárok pred účinnosťou tohto zákona a o ktorých sa do tohto dňa právoplatne nerozhodlo, sa rozhodne podľa doterajších predpisov. Správny súd konštatuje, že o odňatí dávky sa rozhodovalo až za účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z., pričom nejde o dávku, na ktorú vznikol nárok, ale naopak o povinnosť vrátenia dávky, na ktorú nárok nevznikol, nová právna úprava konštituuje nové práva a povinnosti. Neskoršia právna norma pre právne vzťahy založené podľa skoršieho práva vytvára nový právny režim. Prechodné ustanovenie § 121 zákona č. 328/2002 Z. z. rieši len otázku posudzovania nároku na dávky sociálneho zabezpečenia, ktoré vznikli do 30.06.2002, a o ktorých sa práve do tohto dňa právoplatne nerozhodlo. Žiadne z prechodných ustanovení zákona č. 328/2002 Z. z. nerieši aj otázku práva na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene tak, ako je to v predmetnej veci. Z uvedeného tak vyplýva, že zákon č. 328/2002 Z. z. ako neskoršia právna norma vo vzťahu k skoršej právnej norme, a to k zákonu č. 334/1991 Zb., pre právne vzťahy k právu na vrátenie dávky sociálneho zabezpečenia poskytnutej neoprávnene vytvoril tak nový právny režim platný a účinný od 01.07.2002. S poukázaním na uvedené skutočnosti, námietka žalobcu vo vzťahu k povinnosti vrátiť dávku sociálneho zabezpečenia, ktorú poberal neoprávnene až do 30.04.2016, len za obdobie troch rokov, je tak nedôvodná. 58. Podľa ustanovenia § 101 ods. 3 zákona č. 334/1991 Zb. príjemca príspevku je povinný platiteľovi príspevku oznámiť do ôsmich dní zmeny skutočností rozhodných pre trvanie nároku na príspevok a jeho výplatu. Žalobca si uvedenú zákonnú povinnosť pri opätovnom prijatí do služobného pomeru, nesplnil a o prijatí do služobného pomeru dňom 01.09.1996 platiteľa príspevku, tzn. žalovaného, neinformoval. Opätovným prijatím do služobného pomeru dňom 01.09.1996, z ktorého vznikal nárok na príspevok, žalobcovi tak podľa § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. dňom 31.08.1996 zanikol nárok na príspevok a jeho výplatu, ktorý mu bol priznaný od 01.12.1991. Z dôvodovej správy k zákonu č. 328/2002 Z. z. k prechodným ustanoveniam § 124 až § 130 vyplýva cit.: „Ide o súbor ustanovení upravujúcich transformáciu doterajších dávok do nového systému takto: doterajší dlhodobo (do 60 rokov veku) poskytovaný výsluhový príspevok sa stáva výsluhovým dôchodkom.“ Dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. sa dávky priznané a vyplácané bývalým policajtom do 30.06.2002, po 01.07.2002 stali výsluhovými dôchodkami a sú vyplácané z osobitného systému sociálneho zabezpečenia. Procesné pravidlá konania sa tak spravujú ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z. z., najmä jeho § 84 ods. 1, podľa ktorého, na konanie o dávkach a službách sociálneho zabezpečenia sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 59. Vzhľadom na to, že žalobca bol prijatý do služobného pomeru, z ktorého mu vznikal nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a to nárok na príspevok, pôvodný nárok na príspevok a jeho výplatu, ktorý mu bol priznaný rozhodnutím č. p.: XX-XXXX/G. zo dňa 15.01.1992, mu tak v súlade s ustanovením § 98 ods. 2 zákona č. 334/1991 Zb. dňom 31.08.1996 zanikol. Možno súhlasiť so žalovaným, že nebolo žalobcovou zákonnou povinnosťou oznamovať žalovanému vznik služobného pomeru ku konkrétnej ozbrojenej bezpečnostnej zložke, prípadne ozbrojených silám SR. V prípade vzniku a zániku služobného pomeru nejde o skutočnosť, o ktorej je možné dozvedieť sa v súvislosti s činnosťou informačnej služby a ktoré v záujme fyzických alebo právnických osôb majú zostať utajené. Zákon č. 46/1993 Zb. nezakazuje preukázať príslušnosť k SIS. Žiadne ustanovenie zákona č. 46/1993 Z. z. nezakazovalo žalobcovi, aby

oznámil žalovanému vznik jeho služobného pomeru, dokonca ani po skončení tohto služobného pomeru, žalovaný nie je oprávnený po tom, čo si poberateľ dávky výsluhového zabezpečenia splní oznamovaciu povinnosť a oznámi vznik (akéhokoľvek) služobného pomeru, zisťovať, ku ktorej zložke tento služobný pomer vznikol. 60. Po skončení služobného pomeru, vzniká oprávnenému, v prípade splnenia zákonných podmienok, nárok iba na jednu výsluhovú dávku a jej výplatu. V prípade vzniku nového služobného pomeru oprávnenému zaniká nárok na dávku priznanú po skončení predchádzajúceho služobného pomeru a teda aj na jej výplatu. Počas služobného pomeru nikto nemá nárok na výplatu výsluhovej dávky priznanej po skončení predchádzajúceho služobného pomeru. 61. Zo žiadneho z ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. nevyplývala pre SIS povinnosť oznámiť žalovanému tú skutočnosť, že žalobcovi vznikol služobný pomer k SIS, z ktorého mu po jeho skončení môže vzniknúť nárok na dávku výsluhového zabezpečenia. Táto zákonná povinnosť, bola uložená priamo žalobcovi. Útvar sociálneho zabezpečenia žalovaného žalobcu poučil o tom, za akých podmienok mu nárok na príspevok zanikne, a aké má povinnosti voči platiteľovi tohto príspevku. Predmetné poučenie bolo prílohou rozhodnutia o priznaní príspevku od 01.12.1991. Žalobca mal povinnosť oznámiť platiteľovi dávky, že mu nárok na túto dávku zanikol z dôvodu jeho prijatia do služobného pomeru, a aj po skončení služobného pomeru k SIS. 62. Ak žalobca namieta, že žalovaný ho neoboznámil so stanoviskom SIS, žalovaný, písomnosťou evidovanou pod č. p.: G./XXXX-XX zo dňa 05.05.2016 vyzval žalobcu, aby sa v lehote do troch dní odo dňa doručenia výzvy vyjadril. Žalobcovi bolo dňa 28.06.2016 umožnené, aby do dávkového spisu č. 4094 nahliadol, žalobca v písomnosti zo dňa 28.06.2016, uvádza, že kópiu požadovanej písomnosti požaduje doručiť v zmysle § 23 Správneho poriadku. 63. Názor žalobcu, že ak nebol prijatý do toho istého služobného pomeru, z ktorého mu vznikol nárok na dávku výsluhového zabezpečenia, a to príspevok, tak mu predmetný nárok na túto dávku nemôže zaniknúť, nemá oporu v zákone, ktorý nevyžaduje opätovné prijatie iba v rámci danej ozbrojenej bezpečnostnej zložky. Služobný pomer žalobcu vzniknutý podľa zákona č. 100/1970 Zb. sa stal dňom 27.08.1991 služobným pomerom podľa zákona č. 334/1991 Zb. a nároky súvisiace so skončením služobného pomeru boli posudzované podľa zákona č. 334/1991 Zb. Dňom 15.02.1993 bol prijatý zákon č. 46/1993 Z. z., ktorým bola zriadená SIS. Tento zákon neupravuje služobný pomer príslušníka SIS, a ani nároky súvisiace so skončením služobného pomeru príslušníkov SIS. Nároky vyplývajúce príslušníkovi SIS zo skončenia služobného pomeru boli, v súlade s § 22 zákona č. 46/1993 Zb. upravované zákonom č. 410/1991 Zb., a to až do prijatia zákona č. 73/1998 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 01.04.1998. Zákon č. 73/1998 Z. z., odo dňa svojej účinnosti, zrušil ustanovenie § 22 zákona č. 46/1993 Z. z, a zákon č. 410/1991 Zb. 64. Z uvedeného vyplýva, že služobný pomer, vzniknutý podľa zákona č. 410/1991 Zb., sa automaticky stal služobným pomerom podľa § 272 zákona č. 73/1998 Z. z. a v prípade, ak predchádzajúci služobný pomer skončil podľa predchádzajúcich predpisov upravujúcich služobný pomer, pričom nároky z ďalšieho služobného pomeru boli posudzované až podľa zákona č. 73/1998 Z. z.. Hoci bol žalobca prijatý do služobného pomeru príslušníka SIS, jeho služobný pomer v SIS, ako aj jeho predchádzajúce služobné pomery príslušníka Zboru národnej bezpečnosti a príslušníka Federálneho policajného zboru, sú služobné pomery, zhodnotením ktorých mal žalobca nárok vždy len na jednu dávku výsluhového zabezpečenia, a to podľa toho osobitného zákona, podľa ktorého sa posudzoval nárok na túto dávku v čase skončenia posledného z vykonaných služobných pomerov. Zákonodarca práve ustanoveniami o zániku nároku na príspevok, resp. výsluhového príspevku, či v neskoršom období výsluhového dôchodku mal za cieľ zabezpečiť, aby nikto nepoberal dve dávky sociálneho zabezpečenia za to isté obdobie trvania služobného pomeru, a to ani počas trvania niektorého zo služobných pomerov a ani po skončení služobného pomeru. Tento princíp je zakotvený nielen v osobitných predpisoch o sociálnom zabezpečení policajtov, ale aj vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení. Prijatím žalobcu do ďalšieho služobného pomeru mu zanikol nárok na príspevok priznaný pri skončení služobného pomeru vo Federálnom policajnom zbore k 01.12.1991. 65. Na základe vyššie uvedených skutočností je potrebné uviesť, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú vydané v súlade so zákonom č. 328/2002 Z. z. a žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa ust. § 190 SSP.

66. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, žalobca nebol v konaní úspešný, a u úspešného žalovaného správny súd nezistil dôvod na priznanie náhrady trov konania podľa citovaného ustanovenia, žiadne trovy konania mu nevznikli a ani ich náhradu nežiadal, preto nemá právo na náhradu trov konania. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.