Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6Sa/67/2016 1016202544 07. 08. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:1016202544.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., právne zastúpený: Nechala and partners s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, Bratislava, IČO: 54 749 565, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta č. 8 - 10, Bratislava, o žalobe v sociálnych veciach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31. októbra 2016, takto rozhodol: I. Správny súd rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31. októbra 2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanej Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie. II.
Žalobcovi súd p r i z n á v a právo na náhradu trov konania voči žalovanej v celom rozsahu. odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím číslo XXX XXX XXXX X z 25. mája 2016 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 65 a § 82 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZSP“) priznala žalobcovi od 15. septembra 2012 starobný dôchodok v sume 489,60 eur mesačne. Súčasne ďalším výrokom skonštatovala, že starobný dôchodok priznáva podľa čl. 52 ods. 1 písm. a) a ods. 4 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 988/2009 (ďalej aj „nariadenie č. 883/2004“). 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca opravný prostriedok (podaný pôvodne na Krajskom súde v Bratislave dňa 13. júla 2016 a v dôsledku zmeny právnej úpravy postúpený žalovanej na ďalšie konanie), na základe ktorého generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne, ako orgán príslušný na rozhodovanie podľa § 215 ods. 4 ZSP, vydal podľa § 218 ods. 2 ZSP rozhodnutie č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2016 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým v celom rozsahu zamietol odvolanie žalobcu vo veci priznania starobného dôchodku a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí skonštatovala, že Krajský súd v Bratislave rozhodnutím sp. zn. 8Sd/95/2012 z 15. marca 2015 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX X z 15. októbra 2012 a vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom poukázala na právny názor vyjadrený v rozsudku krajského súdu, podľa ktorého v ďalšom konaní zohľadní žalobcovi trvanie dôchodkového poistenia v období od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992, či už započítaním tohto obdobia alebo poskytnutím kompenzácie vo forme tzv. vyrovnávacieho príplatku. Poukázala, že v prvostupňovom rozhodnutí je uvedené, že o nároku na vyrovnávací príplatok rozhodne osobitným rozhodnutím. Ďalej sa venovala otázke aplikovateľnosti právnych predpisov Európskej únie a Zmluvy medzi Českou
republikou a Slovenskou republikou o sociálnom zabezpečení (ďalej aj len „Zmluva“). Skonštatovala, že v dobe od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 žalobca získal celkovo dobu poistenia 9867 dní podľa právnych predpisov Českej republiky a pre výpočet dôchodkovej dávky 9446 dní obdobia dôchodkového poistenia. Za uvedené obdobie je príslušná poskytnúť dôchodkovú dávku Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe. Česká správa sociálneho zabezpečenia v Prahe predložila v prílohe listu z 30. novembra 2012 oficiálny formulár E205 CZ, ktorým potvrdila obdobie od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 ako obdobie získané podľa právnych predpisov Českej republiky a na základe uvedeného rozhodnutím z 5. februára 2013 priznala žalobcovi od 28. septembra 2012 starobný dôchodok v sume 8 505 Kč mesačne. Žalovaná preto uzavrela, že žalobcovi bola priznaná za obdobie dôchodkového zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 dôchodková dávka z Českej republiky, a preto ak by Sociálna poisťovňa zhodnotila opätovne spornú dobu, prišlo by k dvojitému zhodnoteniu tej istej doby, čo odporuje základným princípom koordinačných nariadení. II. Žaloba a jej dôvody 4. Proti rozhodnutiu žalovanej č. XXX XXX XXXX X z 31. októbra 2016, podal žalobca na Krajský súd v Bratislave včas správnu žalobu zo dňa 20. novembra 2016 a žiadal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovanej, a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že napadnuté rozhodnutie je identické s rozhodnutím žalovanej z 15. októbra 2012, a teda sa žalovaná neriadila právnym názorom vyslovený v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2016 sp. zn. 8Sd/95/2012. Vyjadril tiež nesúhlas s aplikáciou Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o sociálnom zabezpečení a žiadal zhodnotiť pre priznanie starobného dôchodku obdobie od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992. Podľa jeho názoru, nie je možné uvedené obdobie považovať za zamestnanie získané v cudzine. III. Vyjadrenia žalovanej a žalobcu 5. Žalovaná v písomnom vyjadrení z 25. júla 2018 navrhla, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. Zopakovala priebeh administratívneho konania predchádzajúci vydaniu rozhodnutí oboch stupňov, pričom z právneho názoru prezentovaného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Sd/95/2012 z 29. mája 2014 (správne má byť z 15. marca 2016 – pozn. správneho súdu) jej vyplynulo, že žalovaná mala alternatívne buď zohľadniť obdobie dôchodkového zabezpečenia od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992 alebo poskytnúť účastníkovi konania kompenzáciu vo formou vyrovnávacieho príplatku. Poukázala, že žalobca bol listom žalovanej z 23. februára 2016 informovaný, že o priznanie vyrovnávacieho príplatku je potrebné požiadať na tlačive určenom žalovanou. Vyjadrila tiež názor, že podľa prílohy II nariadenia č. 883/2004, naďalej zostáva v platnosti čl. 12, čl. 20 a čl. 33 Zmluvy. Žalobcovi bola priznaná za obdobie dôchodkového zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992 dôchodková dávka z Českej republiky, a preto ak by žalovaná zhodnotila opätovne spornú dobu, prišlo by k dvojitému zhodnoteniu tej istej doby, čo odporuje základným princípom koordinačných nariadení. 6. V replike na vyjadrenie žalovanej žalobca zotrval na dôvodoch žaloby a rozvinul svoje argumenty v reakcii na tvrdenia žalovanej prezentované vo vyjadrení žalovanej k správnej žalobe. Okrem iného uviedol, že jediný postup žalovanej, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako plne rešpektujúci pôvodný rozsudok, by bolo priznanie vyrovnávacieho príplatku odo dňa vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok (t.j. od 15. septembra 2012), prípadne priznanie vyššieho nároku na starobný dôchodok, ktorý by započítaval aj obdobie dôchodkového zabezpečenia od 15. septembra 1965 do 31. decembra 1992. 7. Žalovaná na výzvu súdu v súdom určenej lehote na repliku žalobcu nereagovala, pričom v priebehu konania doručila súdu svoje vyjadrenie z 26. januára 2021, v ktorého prílohe zaslala krajskému súdu novo vydané rozhodnutie žalovanej č. XXX XXX XXXX X X-E.. zo dňa 30. novembra 2020, ktorým bol žalobcovi priznaný vyrovnávací príplatok podľa § 69b ods. 1 ZSP od 1. januára 2016 v sume 211,70 eur mesačne. Súčasne priložila rozhodnutia č. XXX XXX XXXX X X-E.. až VII. o znížení sumy vyrovnávacieho príplatku od 12. apríla 2017 až 2020. 8. Žalobca sa na výzvu súdu vyjadril k vyjadreniu žalovanej z 26. januára 2021, pričom zotrval na podanej žalobe. Poukázal, že žalovaná žalobcovi priznala vyrovnávací príplatok od 1. januára 2016, a teda za obdobie od 15. septembra 2012 do 31. decembra 2015 nebol žalobcovi priznaný starobný dôchodok vo výške zodpovedajúcej reálnej dĺžke dôchodkového poistenia.
IV. Relevantná právna úprava 9. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 11. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci. 12. Podľa § 120 písm. a) až c) SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j), alebo rozhoduje podľa § 192 . 13. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. 14. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne. 15. Podľa § 203 ods. 1 SSP rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho súdu. 16. Podľa § 203 ods. 2 SSP pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. 17. Podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. 18. Podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy SR občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 19. Správny súd v Bratislave predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 15Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami bola náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa. 20. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), súc neviazaný rozsahom žaloby a dôvodmi žaloby fyzickej osoby v sociálnych veciach [§ 134 ods. 2 písm. d) SSP, § 203 ods. 1 a 2 SSP], za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 21. Správny súd posúdil obsah žaloby fyzickej osoby neformálne (§ 202 ods. 2 SSP) a v nadväznosti na jej dôvody a na požiadavky zákonnosti rozhodnutia vydaného orgánom verejnej správy, súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia zameral predovšetkým na posúdenie, či toto bolo vydané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, či vychádza zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a či je jeho výrok dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.
22. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o priznaní starobného dôchodku žalobcovi od 15. septembra 2012 v sume 489,60 eur mesačne. Týmito rozhodnutiami žalovaná realizovala rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sd/95/2012 z 15. marca 2016. 23. Spornou medzi účastníkmi konania je otázka nároku žalobcu na vyrovnanie rozdielu medzi vypočítaným starobným dôchodkom žalovanou v súčte so starobným dôchodkom z Českej republiky a výškou starobného dôchodku, ktorý by bol vypočítaný len podľa ZSP, ak by všetky doby poistenia boli hodnotené ako doby získané u zamestnávateľa so sídlom na území SR (a teda aj obdobie dôchodkového zabezpečenia od 1. septembra 1965 do 31. decembra 1992, za ktoré je poskytovaná dôchodková dávka z Českej republiky). 24. Správny súd predovšetkým poukazuje, že spornou právnou otázkou, ktorá má vplyv aj na posúdenie prípadu žalobcu sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach, a to sp. zn. 1So/44/2015 z 23. mája 2017, pričom najvyšší súd v uvedenom rozhodnutí odkazuje aj na svoje predošlé rozsudky sp. zn. 9 So/124/2013 z 25. februára 2015 a sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016. Ide preto o ustálenú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority, z ktorej správny súd v prejednávanom prípade vychádzal. 25. Z obsahu predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu vyplýva, že okolnosť, že dňom l. januára 1993 došlo k rozdeleniu ČSFR, nemôže byť účastníkovi konania ako občanovi bývalej ČSFR a teraz občanovi Slovenskej republiky na ujmu. Slovenská republika je právnym nástupcom ČSFR. Poistenie získané do 31. decembra 1992 za existencie spoločného štátu na území Českej republiky preto nemožno považovať len za dobu odpracovanú v cudzine na účely čl. 46 Nariadenia 1408/71 (v súčasnosti čl. 52 nariadenia 883/2004 – pozn. správneho súdu) a z toho dôvodu nie je možné s takými občanmi zaobchádzať inak ako s občanmi, ktorých zamestnávatelia mali za existencie spoločného štátu do 31. decembra 1992 sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup by bol v rozpore s čl. l2 a čl. 39 ods. 1 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. Na tom nič nemení okolnosť, že zo žiadneho právneho predpisu zatiaľ nevyplýva povinnosť odporkyne priznať a vyplácať takej osobe dorovnanie rozdielu medzi výškou dôchodku, na ktorý by mala nárok v Slovenskej republike ku dňu dovŕšenia dôchodkového veku a výškou dôchodku, na ktorý má k tomuto dňu nárok v Českej republike (aplikujúc na prejednávaný prípad, na tom nič nemení okolnosť, že v čase podania žiadosti žalobcu o starobný dôchodok nevyplývala taká povinnosť žalobkyne zo žiadneho predpisu - pozn. správneho súdu). 26. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 9So/124/2013 z 25. februára 2015 tiež poukázal na to, že Slovenská republika je jedným z dvoch nástupníckych štátov Českej a Slovenskej Federatívnej republiky ako jedného štátu, a teda v prípade zamestnania na území ČSFR u zamestnávateľa, ktorý mal sídlo na území ČSFR, nejde o klasické zamestnanie v cudzine (inom členskom štáte Európskej únie). Do 31. decembra 1992 sa doby zamestnania na území Českej republiky i na území Slovenskej republiky ako členských štátov československej federácie hodnotilo jednotne ako zamestnanie v tom istom štáte (naposledy podľa zákona č. l00/1988 Zb.). Z hľadiska čl. 39 ods. l Ústavy SR zamestnanie v Českej republike je možné považovať za zamestnanie v cudzine až po 31. decembri 1992, resp. po 30. apríli 2004 za zamestnanie v inom členskom štáte únie. Z toho pohľadu je potrebné nazerať aj na starobný dôchodok, priznaný podľa nariadenia a čl. 20 zmluvy o sociálnom zabezpečení tak, že v intenciách uplatnených ustanovení nariadenia a zmluvy ide iba o nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených dvoch nástupníckych štátov ČSFR. 27. V prípade, že takto určená základná výška dôchodkov ku dňu vzniku nároku na dôchodok v ich súčte po prepočítaní kurzu mien oboch štátov nedosahuje výšku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by sa pre výšku jeho starobného dôchodku započítali nielen všetky doby dôchodkového poistenia získané tak na území Slovenskej republiky ako aj na území Českej republiky (pred 1. januárom 1992), ale aj všetky priemerné príspevky od 1. januára 1984 do 31. decembra 1992 (resp. pri použití § 63 ods.7 ZSP aj pred 1. januárom 1984), potom tento dôchodok musí byť priznaný v sume, rovnajúcej sa rozdielu medzi výškou starobného dôchodku, priznaného Českou správou sociálneho zabezpečenia, a takou výškou dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by mu všetky doby poistenia a príspevky do 31. decembra 1992 bolo hodnotené podľa slovenských právnych predpisov.
28. Najvyšší súd tiež pripomenul, že okolnosť, že ZSP ani iný právny predpis taký postup doteraz priamo neupravujú (pozn. správneho súdu: v čase vydania tam preskúmavaných rozhodnutí právna úprava nepoznala vyrovnávací príplatok), je z hľadiska nároku navrhovateľa na primerané zabezpečenie v starobe nepodstatná; ak taká úprava chýba, resp. je neúplná, lebo zákonodarca pri tvorbe právneho predpisu opomenul možné dopady výpočtu dôchodkov podľa medzinárodnej zmluvy, resp. pokiaľ nereagoval na také dopady, potom pri posudzovaní dôchodkových nárokov navrhovateľa treba vychádzať priamo z čl. 12 a č1. 39 ods. l Ústavy Slovenskej republiky ako základného zákona Slovenskej republiky. 29. Ďalej z rozhodnutí najvyššieho súdu tiež vyplýva, že zákon o sociálnom poistení je všeobecným predpisom v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov v Slovenskej republike. Z jeho pôsobnosti sú čiastočne vyňatí iba policajti, profesionálni vojaci, hasiči a záchranári v rozsahu, upravenom zákonom č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dôchodkové poistenie, teda aj starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu v starobe a pre prípad úmrtia, vykonáva Sociálna poisťovňa (§ 120 ods.1 v spojení s § 2 písm. b/ bod 1. zákona o sociálnom poistení). Iný orgán, ktorý by vykonával všeobecné sociálne poistenie, v Slovenskej republike nie je. Práve z toho dôvodu je Sociálna poisťovňa v zmysle vyššie uvedeného povinná vypočítať starobný dôchodok poistencovi aj podľa ZSP samostatne a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. Taký postup je v súlade s ústavne konformným výkladom právnych predpisov upravujúcich sociálne poistenie v rámci a v súlade s Ústavou SR. V kontexte s vyššie uvedeným najvyšší súd tiež uviedol, že v čase rozdelenia ČSFR a v čase prijatia Zmluvy o sociálnom zabezpečení platila na území Slovenskej republiky i na území Českej republiky jednotná právna úprava - zákon č.100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, takže v prípade výpočtu dôchodkov v ich súčte z oboch republík v prvopočiatkoch sa nepredpokladalo, že by došlo k mínusovým rozdielom na strane slovenských občanov s bydliskom na území Slovenskej republiky. Výrazná zmena nastala v dôsledku zmien predpisov, upravujúcich sociálne zabezpečenie v Českej republike a sociálne poistenie v Slovenskej republike v neskoršom období. 30. V ďalšom konaní bude preto úlohou žalovanej o nároku žalobcu na starobný dôchodok a jeho výške znovu rozhodnúť a priznať mu ho v takej výške, aby súčet jeho starobných dôchodkov z Českej republiky a Slovenskej republiky po zohľadnení menového kurzu nebol nižší ako dôchodok poistenca, ktorý počas svojho produktívneho života získal rovnakú dobu poistenia a rovnaké príjmy len u zamestnávateľov, ktorí mali sídlo na území Slovenskej republiky. 31. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že po podaní žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku došlo medzičasom k zmene právnej úpravy, keď od 1. januára 2016 sú už prípustné nové zákonné nároky vo forme vyrovnávacieho príplatku, pričom žalobcovi aj bol tento príplatok od 1. januára 2016 priznaný (ako vyplýva z administratívneho spisu a aj žalovaná tieto rozhodnutia doložila do súdneho spisu). Uvedenú skutočnosť žalovaná zohľadní pri jej ďalšom rozhodovaní (keďže jej nové rozhodnutie bude vychádzať z riadne zisteného skutkového stavu veci). Žalobcovi však bude nevyhnutné dorovnať v zmysle vyššie uvedených právnych východísk starobný dôchodok už od 15. septembra 2012 (t.j. od vzniku nároku žalobcu na starobný dôchodok). 32. Ostatné námietky žalobcu nemajú právnu relevanciu, pričom je potrebné podotknúť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvádzaných rozhodnutiach nevylúčil aplikáciu koordinačného nariadenia a čl. 20 Zmluvy, s tým, že podľa týchto prameňov práva priznaný starobný dôchodok treba považovať ako nárok na základnú výšku starobného dôchodku v každom z uvedených nástupníckych štátov ČSFR. V rozsudku sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016 sa najvyšší súd priamo venoval aj obdobnej námietke, podľa ktorej sa v týchto prípadoch vôbec nemala zohľadniť úprava obsiahnutá v článku 20 Zmluvy z dôvodu nevýhodnosti, pričom k tomu uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil ani v tomto smere pochybenie odporkyne, lebo v zmysle čl. 7 ods. 2 písm. c) nariadenia č. 1408/71 (v prejednávanom prípade čl. 8 ods. 1 nariadenia č. 883/2004- pozn. správneho súdu) je práve čl. 20 Zmluvy takým ustanovením dohovoru o sociálnom zabezpečení, ktorý vyplýva z osobitných historických okolností, má obmedzený časový účinok, toto ustanovenie je uvedené v prílohe III nariadenia č. 1408/71 (v prejednávanom prípade v prílohe II nariadenia č. 883/2004- pozn. správneho súdu) a rieši otázku
zápočtu dôb zamestnania (poistenia) pre potreby určenia nároku na dávky sociálneho zabezpečenia (poistenia) v štáte, ktorý o dávke rozhoduje. Ustanovenie čl. 20 Zmluvy je preto potrebné aplikovať len do tej miery, že sa podľa neho určí príslušnosť štátu k dobám zabezpečenia, získaných pred dňom rozdelenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky. Tým, že sa doby zabezpečenia navrhovateľa získané od 1. decembra 1974 do 31. decembra 1992 považujú za doby zabezpečenia Českej republiky, bolo potrebné, aby odporkyňa rozhodla o nároku navrhovateľa na starobný dôchodok nielen podľa ustanovení zákona o sociálnom poistení, ale aj podľa nariadenia č. 1408/71 (v prejednávanom prípade podľa nariadenia č. 883/2004 - pozn. správneho súdu), lebo sa navrhovateľ zúčastňoval ku dňu vzniku poistnej udalosti na dôchodkovom poistení nielen v Slovenskej republike, ale aj v inom členskom štáte Európskej únie, konkrétne v Českej republike.“ S uvedeným právnym názorom sa správny súd plne stotožňuje a preto námietky o nemožnosti vzťahovať právne predpisy EÚ na prípad žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné. Správny súd tiež pre úplnosť uvádza, že nie je viazaný právnym názorom obsiahnutým v predchádzajúcom právoplatnom rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. marca 2016 sp. zn. 8Sd/95/2012 o to viac, keď je tento názor v rozpore s názormi prezentovanými v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Právny názor prezentovaný v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí krajského súdu, ktoré realizovala žalovaná, pritom nevychádza zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So/103/2014 z 30. septembra 2015, keďže najvyšší súd zrušil prvý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sd/95/2012 z 29. mája 2014 pre nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a teda najvyšší súd žiadne právne názory vo vzťahu k aplikácii európskeho práva a Zmluvy v tomto rozsudku nezaujal. 33. Ďalej správny súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu vo vzťahu k porušeniu povinnosti žalovanej tým, že v mene žalobcu uplatnila jeho dôchodkový nárok v Českej republike, lebo zo žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku z 3. októbra 2012 vyplýva, že žalobca prejavil vôľu priznať dôchodok aj z Českej republiky aj zo Slovenska. 34. Preto správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej z dôvodov podľa § 191 ods.1 písm. c) SSP pre nesprávne právne posúdenie veci zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v naznačenom smere. 35. Podľa § 191 ods. 6 vety prvej SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 36. Správny súd záverom konštatuje, že za daného stavu, ak v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave dňa 15. marca 2016 už boli vydané minimálne dva rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1So/66/2013 z 19. januára 2016 a sp. zn. 9So/124/2013 z 25. februára 2015), s opačným právnym záverom, ako uviedol vo svojom rozhodnutí Krajský súd v Bratislave z 15. marca 2016, ktorým bola viazaná žalovaná, taktiež v danom prípade krajský súd zaviazal žalovanú alternatívne buď na započítanie spornej doby trvania dôchodkového zabezpečenia alebo na poskytnutie kompenzácie vo forme tzv. vyrovnávacieho príspevku, pričom však krajský súd neuviedol k akému dátumu tak má žalovaná vykonať, nie je možné pristúpiť k rozhodovaniu o uložení pokuty pre nerešpektovanie právneho názoru súdu, ktorú navrhol v správnej žalobe žalobca. Žalovaná aj prvostupňový správny orgán v napadnutých rozhodnutiach uviedli, že o nároku na vyrovnávací príplatok bude rozhodnuté osobitným rozhodnutím (žalovaná priznala žalobcovi osobitným rozhodnutím z 30. novembra 2020 vyrovnávací príplatok od 1. januára 2016), a teda je zrejmé, že žalovaná aj prvostupňový správny orgán realizovali rozsudok krajského súdu. Správny súd nevzhliadol v súčasnosti dôvody, pre ktoré by mal rozhodovať o návrhu na uloženie pokuty, lebo síce opakovane ruší rozhodnutie žalovanej, avšak nie z tých istých dôvodov aké v predchádzajúcom rozsudku uviedol Krajský súd v Bratislave (rozsudok sp. zn. 8Sd/95/2012 z 15. marca 2016). 37. Právo na plnú náhradu trov konania správny súd priznal úspešnemu žalobcovi podľa § 167 ods.1 SSP, pričom o ich výške bude v zmysle ustanovenia § 175 ods. 2 citovaného zákona rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.
Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).