Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Saz/11/2024 0724101556 21. 10. 2024 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101556.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, číslo dokladu totožnosti C. D. E.: F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe vo veci prepustenia zo zaistenia vykonaného na základe rozhodnutia žalovaného č. G./XXXX-XX zo dňa 4. septembra 2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave nariaďuje, aby bol A. B., narodený XX. XXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, číslo dokladu totožnosti C. D. E.: F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustený zo zaistenia. II. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči žalovanému. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie rozhodnutia o zaistení 1. Rozhodnutím zo 4. septembra 2024 č. G./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) žalovaný zaistil žalobcu podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu žalobcu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), keďže mal za to, že existuje riziko jeho úteku. Žalovaný zároveň rozhodol o umiestnení žalobcu v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZpC“) na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 4. novembra 2024. 2. Žalovaný založil rozhodnutie o zaistení na zisteniach, podľa ktorých sa žalobca dňa 3. septembra 2024 ocitol na oddelení Obecnej polície Zohor a tvrdil, že nevie, kde sa nachádza a že pochádza z Iránu. Žalobca predložil cestovný pas Iránskej islamskej republiky č. F. platný od 29. júla 2022 do 29. júla 2027, znejúci na meno A. B., narodený XX. XXXXXX XXXX. Žalobca bol následne v záujme hodnoverného preukázania jeho totožnosti predvedený dňa 3. septembra 2024 o 23.40 hod na útvar Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava. 3. Vykonanými lustráciami v informačnom systéme Policajného zboru Eurodac bolo zistené, že žalobca je odo dňa 12. júla 2024 žiadateľom o udelenie azylu v Rakúskej republike. V nadväznosti na toto zistenie začal žalovaný dňa 4. septembra 2024 konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c)
zákona o pobyte cudzincov. V ten istý deň oznámil štátnemu orgánu Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia. 4. Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. H./XXXX-XX zo 4. septembra 2024 žalobca uviedol, že z Iránu odišiel v roku 2009 legálne na jeho cestovný doklad do Turecka, do Istanbulu, kde zotrval niekoľko mesiacov. Odtiaľ sa prostredníctvom prevádzača dostal do Rakúska kde mu bol udelený azyl. Tu si našiel priateľku s ktorou sa v roku 2018 zosobášil a v roku 2019 sa im narodil syn. Krátko po jeho narodení sa pohádali, čo vyústilo do podania trestného oznámenia zo strany manželky, ktorá so synom od neho odišla. Žalobca sa však so synom chce stretávať a konanie príslušných orgánov nerešpektuje. V roku 2023 ho z Rakúska vyhostili. Ani vyhostenie nerešpektoval a ukrýval sa medzi bezdomovcami vo Viedni a jej okolí. Pred niekoľkými týždňami ho okradli a vzali mu osobné veci vrátane cestovného dokladu jeho syna. Pre zlú situáciu medzi bezdomovcami sa rozhodol opustiť Viedeň a odišiel vlakom do Budapešti. Ani tu nebola situácia dobrá a preto odcestoval vlakom na Slovensko, kde sa rozhodol zostať, aj preto, že je blízko Viedne a mohol by sa stretávať so synom. 5. Žalovaný, poukazujúc na záznam žalobcu v systéme Eurodac ako aj na skutočnosť, že nezotrval v krajine v ktorej o azyl požiadal, usúdil, že za predpokladu prepustenia žalobcu na slobodu hrozí jeho útek. Žalovaný prihliadol aj na to, že žalobca cestoval viacerými krajinami Európskej únie, kde sa nachádzal neoprávnene a taktiež na vyhlásenie žalobcu, že v prípade jeho prepustenia by opustil územie Slovenskej republiky a teda by tu dobrovoľne nezotrval. Žalobca nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami a na území Slovenskej republiky nemá príbuzných. 6. Vo vzťahu k určeniu lehoty zaistenia vychádzal žalovaný z čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia a konštatoval, že v prípade výkladu uvedeného ustanovenia sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí a to buď akceptovanie dožiadania o prevzatie späť alebo koniec odkladného účinku odvolania alebo preskúmania podľa čl. 27 ods. 3 Dublinského nariadenia. V podmienkach slovenskej právnej úpravy možno podať voči rozhodnutiu dublinského strediska o odovzdaní do iného členského štátu iba správnu žalobu, ktorej možno na návrh priznať odkladný účinok. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že v prípade podania správnej žaloby nastáva skutočnosť podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia a odovzdanie možno vykonať najneskôr v lehote 6 týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia migračného úradu, pričom z takto stanovenej lehoty žalovaný vychádzal. V čase rozhodovania o zaistení žalobcu žalovaný nedisponoval informáciou, kedy bude rozhodnutie o odovzdaní žalobcu vydané a preto nemhol určiť presný dátum jeho vykonateľnosti a teda ani maximálnu lehotu zaistenia. Žalovaný preto vychádzal z osobitných lehôt upravených v Dublinskom nariadení ako aj z 20 dňovej lehoty na podanie správnej žaloby podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Na tomto základe bola lehota zaistenia určená do 4. novembra 2024. 7. Žalovaný skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenie žalobcu s negatívnym výsledkom. Žalobca nedisponuje finančnou zábezpekou, platným cestovným dokladom ani iným dokladom totožnosti a v dôsledku uvedeného nemohol žalovaný hodnoverne preukázať jeho totožnosť. V zmysle vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 499/2011 o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky je to 56,- na osobu denne. Zároveň, pokiaľ by žalobcu prepustil, ten by sa zdržiaval na neznámom mieste a žalovaný by mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom zabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov, v dôsledku čoho by naďalej páchal protispoločenskú činnosť ktorou je zdržiavanie sa na území Slovenskej republiky bez potrebného oprávnenia. II. Správna žaloba 8. Žalobca prostredníctvom žalovaného podal dňa 8. októbra 2024 správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), domáhajúc sa jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia, pretože žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, rozhodnutie o zaistení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 9. Žalobca namietol závery žalovaného, že by mal v prípade jeho prepustenia utiecť alebo sa skrývať a úvahy, ako k tomu dospel nezdôvodnil. Jediným dôvodom bolo správanie sa žalobcu v minulosti, kedy odišiel z Rakúska pre nepriaznivú životnú situáciu. Manželka mu zakázala stretávať sa so synom, okradli ho a neuvážene sa rozhodol odcestovať do Maďarska. Na územie Slovenskej republiky prišiel z dôvodu, že by bol bližšie synovi a situáciu s jeho zverením manželke a zákazu stretávania sa s ním chce riešiť. Žalobca chce zotrvať na území Slovenskej republiky. 10. Žalobca je zároveň toho názoru, že pri určovaní lehoty zaistenia nebolo prihliadnuté na osobitosti jeho prípadu a tá bola určená bez dostatočného odôvodnenia. III. Vyjadrenie žalovaného
11. Ku správnej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý ju navrhol ako nedôvodnú zamietnuť, pretože riadne zistil skutkový stav a rozhodnutie o zaistení dostatočne odôvodnil. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že žalovaný riziko úteku riadne nezdôvodnil uviedol, že žalobca sa snaží zbaviť zodpovednosti za svoje konanie, ktorým porušuje právne predpisy Slovenskej republiky, pričom zabudol uviesť, že bolo naňho podané trestné oznámenie, že má zákaz stretávať sa so svojim synom a že bol z Rakúska administratívne vyhostený, pričom v Maďarsku a aj na Slovensku sa zdržiaval neoprávnene bez akýchkoľvek povolení na pobyt. Zdôraznil, že žalobca požiadal o azyl v Rakúsku, kde mal zotrvať až do momentu rozhodnutia o jeho žiadosti avšak z Rakúska odišiel a cestoval cez viaceré krajiny Európskej únie s vedomím, že sa v nich nachádza neoprávnene. Tým je osvedčená existencia značného rizika jeho úteku. 12. Vo vzťahu k iným miernejším donucovacím opatreniam žalovaný uviedol, že nepristúpil k ich uloženiu, pretože sa domnieval, že by žalobca nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatív zaistenia. Poukázal na vyjadrenie žalobcu zo 4. septembra 2024 kde uviedol, že v súčasnosti žije ako bezdomovec a ak by bol prepustený, zostal by žiť na ulici. Žalobca síce uviedol, že má finančnú hotovosť, ale pri osobnej prehliadke žiadna nebola nájdená. Nebola tým splnená podmienka na aplikáciu ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov. 13. K ustanovenej lehote zaistenia žalobcu do 4. novembra 2024 uviedol, že postupoval podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov ako aj podľa čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia, pričom žiadosť o prevzatie alebo prijatie späť bola podaná dňa 4. septembra 2024, dňa 9. septembra 2024 bola žiadosť Dublinským strediskom zaslaná Rakúsku, ktoré dňa 11. septembra 2024 bola žalovanému doručená akceptujúca odpoveď. Dňa 13. septembra 2024 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie o odovzdaní, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 17. septembra 2024. Podľa § 221 ods. 2 SSP môže žalobca podať voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu v lehote 20 dní od jeho doručenia. V zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia môže byť osoba zaistená šesť týždňov od vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní. Odkladný účinok odvolania uplynie dňa 7. októbra 2024 a následne môže byť žalobca zaistený až do 18. novembra 2024. IV. Skutkové a právne závery správneho súdu 14. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade rozhodnutia o zaistení, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 21. októbra 2024 bez prítomnosti účastníkov konania, za dodržania podmienok podľa § 114 SSP. Účastníci konania súhlasili s prejednaním veci bez ich prítomnosti a vopred svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnili. 15. Hneď úvodom správny súd považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 SSP domáha prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotného rozhodnutia o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré jeho zaistenie nenapĺňa stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia]. 16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 4. augusta 2023 sp. zn. 2Sak/9/2023, ktorý bol zverejnený aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2024 pod č. 69/2023 konštatoval, že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia (podanej podľa § 221 ods. 2 SSP) správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. 17. Ak teda žalobca mienil podať správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorej by bolo možné priznať úspech, jeho námietky sa mali zamerať na tvrdenie nezákonnosti trvania zaistenia a to z dôvodu, že žalovaný nevykonáva úkony smerujúce k zabezpečeniu prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, resp., že neexistuje (alebo žalovaný primárne neosvedčil) značné riziko jeho úteku. 18. Žalobca sa však v žalobe obmedzil práve na argumentáciu smerujúcu voči zákonnosti rozhodnutia o zaistení, pričom aj tie námietky, ktoré v žalobe obsiahol, sú iba rozsiahle citácie zákonných ustanovení a judikatúry a všeobecné konštatovania o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení a jeho nevyhovujúcom odôvodnení, ktoré bez ďalšieho poskytnutia konkrétnych skutočností týkajúcich sa žalobcu nemôžu byť relevantné.
19. Námietky smerujúce voči rozhodnutiu o zaistení by boli v celom rozsahu a riadne posúdené správnym súdom iba za predpokladu, že by boli obsiahnuté v správnej žalobe podanej podľa ustanovenia § 221 ods. 1 SSP. Zákonodarca zámerne odlišuje typy správnych žalôb vo veci zaistenia cudzincov a hoci výsledný efekt môže byť pre žalobcu v oboch prípadoch totožný (prepustenie zo zaistenia), námietky, ktorými tak môže dosiahnuť, sa pre oba druhy žalôb podstatne líšia. 20. Hoci nebolo možné priznať žiadnej z námietok prezentovaných žalobcom v znení, ako ich naformuloval, relevanciu a posúdiť ju ako dôvodnú, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veciach zaistenia má posudzovať neformálne a nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody, ako na tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Neformálny prístup sa prejavuje napríklad v tom, že pri preskúmavaní vecnej stránky správnej žaloby možno logicky vychádzať z toho, že žalobca s trvaním jeho zaistenia nesúhlasí, a to aj vtedy, ak by takýto záver nebol explicitne vyjadrený v žalobe, resp. by táto neobsahovala náležité odôvodnenie. Správny súd síce nie je povinný tieto dôvody vyhľadávať namiesto žalobcu, ale musí prihliadnuť na také, ktoré už vyplývajú z judikatúry. 21. Keďže v správnej žalobe absentujú akékoľvek námietky týkajúce sa nezákonnosti trvania zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, správny súd musel vychádzať iba z úvah žalovaného vyjadrených v odôvodnení rozhodnutia zaistení resp. z jeho vyjadrenia ku správnej žalobe a administratívneho spisu, či tieto predstavujú dostatočné podklady pre konštatovanie naplnenia účelu zaistenia, resp. či prípadné trvanie nezákonnosti ďalšieho zaistenia žalobcu nemôže mať pôvod už v samotnom rozhodnutí zaistení. Ako vyplýva z rozhodovacej praxe kasačného súdu „Skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia správna žaloba zamietnutá bez posúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. V opačnom prípade by bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP iba iluzórnym prostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej slobody. ... Pre rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Sazk/13/2020). 22. Správny súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení disponoval cestovným dokladom znejúcim na meno žalobcu vydaným dňa 29. júla 2022, č.: F., ktorý je platný. V administratívnom spise sa nachádza úradný záznam o predvedení cudzinca č. XXXXXX z 3. septembra 2024 o 23.40, z ktorého vyplýva, že žalobcovi boli odobraté, o. i., jedna rakúska platobná karta, 2 x rakúska zdravotná karta, finančná hotovosť 3x50 eur, 1x20 eur, 1x10 eur, 1x5 eur, 1x2 eur, 3x1 eur, 1x50 centov, 1x10 centov, 2 x 1 Líra, 1 x ť Lír, 1 x 25 Lír, 1 x 25 Kurus, 2 x cestovný pas, 3 x rodný list a 1 x karta žiadateľa o azyl. Obdobné skutočnosti vyplývajú aj z Úradného záznamu o vykonaní prehliadky cudzinca z 3. septembra 2024 o 23.50. V administratívnom spise je založená lustrácia zo systému Eurodac z ktorej vyplýva, že žalobca je žiadateľom o udelenie azylu v Rakúsku. V spise sa nachádza aj záznam o pátraní po doklade, pase ID č. I. vydaný žalobcovi dňa 6. júla 2022, ktorý bol vyhlásený za neplatný (jedná sa o iný doklad ako uvedený v úvode predmetného odseku a pravdepodobne ide o doklad, ktorý bol žalobcovi odcudzený, ako uviedol vo svojom vyjadrení) Do zápisnice o podaní vyjadrenia č. H./XXXX-XX žalobca uviedol, že sa rozhodol zostať na Slovensku a dúfa v stretnutie so synom. Ďalej vyhlásil, že má so sebou nejakú finančnú hotovosť, disponuje cestovným dokladom a v prípade prepustenia by zostal na ulici. Zároveň vyhlásil, že jeho cieľovou krajinou je Slovensko. V administratívnom spise sa nachádza aj stručný prehľad úkonov v konaní o odovzdaní žalobcu do Rakúska, ktoré je vedené pod č. G./XXXX-XX. 23. Vychádzajúc z údajov zistených z administratívneho spisu správny súd konštatuje, že konanie o odovzdaní žalobcu do Rakúska, ktoré má rozhodnúť o jeho žiadosti o azyl, napreduje a preto trvanie účelu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov považuje v tomto rozsahu ku dňu rozhodovania správneho súdu za osvedčený. 24. Rovnaké závery však nemohol správny súd zaujať vo vzťahu k existencii značného rizika úteku. 25. Určité definičné znaky rizika úteku obsahuje ustanovenie § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého „Rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona, ak vyjadril úmysel neopustiť územie Slovenskej republiky alebo členských štátov alebo je tento úmysel zjavný z jeho konania, v minulosti sa vyhol prevozu podľa osobitného predpisu85) alebo sa pokúsil o
útek, alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Riziko úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa posudzuje individuálne podľa okolností každého jednotlivého prípadu“. Jedná sa o demonštratívny výpočet prvkov správania sa cudzinca, ktoré môžu ale automaticky nemusia indikovať existenciu rizika úteku. Rozhodovacia prax kasačného súdu na túto definíciu nadväzuje a konkretizuje, že existencia „rizika úteku“ predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov, t. j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. Pri posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu v SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/kritériá. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie. Často kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku“. Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu, pričom dôležitým faktorom môže byť práve správanie zaistenej osoby v čase od vstupu na územie niektorého z členských štátov Európskej únie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/16/2016 z 11. augusta 2016). 26. Hrozba úteku v prípade zaisťovaného cudzinca nemôže byť len domnelá ale dokonca značná, čo by sa malo prejaviť v rozsahu zabezpečených informácií a nadväzujúcom zdôvodnení a kvalite úvah žalovaného, na základe ktorých dospel k presvedčeniu, že u žalobcu dôvodne možno predpokladať jeho útek alebo skrývanie sa. Na margo uvedeného preto musí individuálne a dôsledne vyhodnotiť všetky indície, na základe ktorých možno predpokladať, že by cudzinec ušiel, ale aj indície, z ktorých vyplýva, že by so žalovaným spolupracoval a na určenom mieste zotrval a vyčkal na zavŕšenie procesu jeho odovzdania do zodpovedného členského štátu. V prípade pochybností je potrebné vychádzať z predpokladu, že cudzinec nemá v úmysle utiecť. 27. Nedostatočné je zdôvodnenie žalovaného, ktorý hrozbu úteku vidí najmä (resp. výlučne) v doterajšom správaní žalobcu, ktorý odišiel z Rakúska, kde predtým požiadal o azyl. Toto odôvodnenie by mohlo byť relevantné v prípade cudzincov, ktorí Slovenskom prechádzajú iba ako tranzitnou krajinou a ich cieľovou krajinou je iná krajina, spravidla západnej Európy, do ktorej by pokračovali v prípade ich prepustenia. Odovzdaním cudzinca do zodpovedného členského štátu (spravidla juhovýchodnej Európy) by totiž bola zmarená ich doterajšia snaha. V predmetnom prípade však žalobca vyhlásil, že jeho cieľovou krajinou je Slovenská republika a chce tu zotrvať, hoci ako bezdomovec. Tieto jeho vyhlásenia nekorešpondujú so závermi žalovaného ktorý tvrdí, že by žalobca v prípade jeho prepustenia ušiel. Správny súd si je vedomý vyhlásenia žalobcu, že by sa v prípade jeho prepustenia zdržiaval na území Slovenskej republiky ako bezdomovec na ulici, čím by mohol sťažiť žalovanému realizáciu jeho odovzdania do Rakúskej republiky, avšak tento zámer žalobcu nenapĺňa pojmové znaky úteku alebo skrývania sa, ako predpokladá zákon o pobyte cudzincov resp. čl. 2 písm. n) v spojení s čl. 28 ods. 2 Dublinského nariadenia. Žalovaný síce vo vyjadrení ku správnej žalobe dodáva aj ďalšie dôvody, z ktorých usudzuje existenciu značnej hrozby úteku žalobcu (trestné oznámenie podané manželkou, zákaz stretávania sa so synom, vyhostenie z územia Rakúskej republiky), avšak ani správnemu súdu nie je bez ďalšieho vysvetlenia zrejmé, ako môžu udalosti, ktoré nastali v inej krajine a ktorých následky žalobca pociťoval práve počas pobytu v tejto krajine, odôvodniť hrozbu úteku aj zo Slovenskej republiky, kde podľa vlastných vyjadrení chce zotrvať. Na druhej strane, žalobca so žalovaným spolupracoval, preukázal sa platnými dokladmi ktorými disponoval a z ktorých bolo možné overiť jeho identitu (táto skutočnosť je taktiež rozporná s konštatovaniami žalovaného, podľa ktorého identitu žalobcu nebolo možné overiť). 28. Zmätočne pôsobia aj závery žalovaného v rozhodnutí o zaistení ako aj vo vyjadrení ku správnej žalobe ohľadom hotovosti, ktorou žalobca nedisponuje resp. ktorá sa u žalobcu nemala nájsť, avšak opak vyplýva z Úradného záznamu o predvedení cudzinca z 3. septembra 2024 o 23.40 hod a aj z Úradného záznamu o osobnej prehliadke z 3. septembra 2024 o 23.50, podľa ktorých mala byť žalobcovi odobratá finančná hotovosť a dokonca jedna rakúska platobná karta. Už iba z uvedených dôvodov možno mať dôvodné pochybnosti o trvaní účelu zaistenia na stanovený účel ako aj o neexistencii alternatív zaistenia, ktoré možno nariadiť aj v priebehu zaistenia cudzinca. Žalovaný na zistené skutočnosti nijako nereflektoval, ani sa nepokúsil zistiť zostatky na odobratej platobnej karte v záujme náležitého a skutočného zistenia finančnej situácie žalobcu. Závery žalovaného že žalobca nedisponuje prostriedkami na pokrytie nákladov spojených s pobytom na území Slovenskej republiky sú preto predčasné.
29. Obiter dictum považuje správny súd za potrebné vyjadriť sa ku lehote zaistenia, ktorú žalovaný určil v rozhodnutí o zaistení a následne aproboval vo vyjadrení ku správnej žalobe s odkazom na čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04. mája 2017 konštatoval, že „V zmysle vyššie citovaných ustanovení Dublinského nariadenia členský štát zaisťujúci žiadateľa o azyl musí predložiť "žiadosť o prijatie späť alebo o prevzatie zodpovednosti" do jedného mesiaca, na ktorú musí odpovedať dožiadaný členský štát do dvoch týždňov; po uplynutí tejto lehoty je možné žiadosť považovať za konkludentne prijatú. Samotný transfer je potom nutné vykonať v maximálnej lehote šiestich týždňov odo dňa prijatia žiadosti. Takto Dublinské nariadenie definuje maximálnu prípustnú dobu zaistenia. Je teda zrejmé, že okrem prípadov podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, ktorý má odkladný účinok, zaistenie v konaní podľa Dublinského nariadenia nemôže trvať dlhšie ako súhrn vyššie uvedených lehôt.“ 30. Z uvedeného záveru je zrejmé, že Dublinské nariadenie neviaže začiatok plynutia 6 týždňovej lehoty zaistenia na vykonateľnosť rozhodnutia o odovzdaní. Z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie možnosti podať odvolanie alebo opravný prostriedok, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo akúsi „tretiu udalosť“, od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Pre začiatok plynutia lehoty zaistenia sú rozhodujúce iba dve udalosti. V prvom rade sa lehota zaistenia počíta od konkludentného alebo výslovného súhlasu dožiadaného členského štátu s prijatím cudzinca na účely konania a rozhodovania o jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu. V druhom rade, a výlučne iba za predpokladu, že by sa cudzinec rozhodol podať voči rozhodnutiu o odovzdaní správnu žalobu (ako to predpokladá aj čl. 27 ods. 3 citovaného nariadenia), ktorej správny súd na návrh priznal odkladný účinok, lehota zaistenia na účel podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov sa priamoúmerne predlžuje v závislosti od konania o nej. Lehota sa počíta od zániku odkladného účinku správnej žaloby. Iba a jedine v tomto prípade možno akceptovať zaistenie cudzinca na dobu presahujúcu 6 týždňovú lehotu, inak počítanú od akceptácie dožiadaného členského štátu. Pokiaľ však cudzinec prieskum zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní neiniciuje, správny orgán nemôže počas 20 dňovej lehoty na podanie žaloby takpovediac nečinne vyčkávať, kým podľa jeho názoru rozhodnutie nadobudne vykonateľnosť [pričom správny súd zistil, že žalovaný posudzuje nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní v rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)]. Práve naopak, súhlasom dožiadaného členského štátu by mal bezprostredne začať vykonávať aktívne kroky smerujúce k jeho odovzdaniu. Pokiaľ sa žalovaný rozhodne vyčkať, márne mu uplynie 20 dní z lehoty zaistenia, čo následne nemožno pričítať na ťarchu cudzincovi v podobe o to dlhšieho zaistenia. Tento záver platí aj v prípade, ak by sa cudzinec rozhodol podať posledný deň lehoty správnu žalobu voči rozhodnutiu o odovzdaní spolu s návrhom na priznanie odkladného účinku a prípadný transfer, ktorý mal byť realizovaný v dohľadnej dobe, by bol zmarený. 31. Z administratívneho spisu ako aj z vyjadrení žalovaného správny súd zistil, že 11. septembra 2024 bola žalovanému zaslaná akceptujúca odpoveď z Rakúska o prevzatie žalobcu späť na účely konania o jeho žiadosti o udelenie azylu. Dublinské stredisko vydalo dňa 13. septembra 2024 rozhodnutie o odovzdaní žalobcu na územie Rakúskej republiky. Rozhodnutie o odovzdaní bolo žalobcovi doručené dňa 17. septembra 2024, kedy zároveň nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť. Správny súd z vlastnej činnosti nezistil, že by žalobca inicioval súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia o odovzdaní. Túto skutočnosť netvrdil, žalobca ani žalovaný a nevyplýva z pripojeného administratívneho spisu. 32. Z uvedených zistení vyplýva, že lehota 6 týždňov zaistenia začala plynúť dňa 11. septembra 2024 a v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia uplynie dňa 23. októbra 2024, avšak žalobca by bol podľa rozhodnutia o zaistení zaistený ďalšie takmer dva týždne, eventuálne viac, pokiaľ by žalovaný pristúpil k predĺženiu zaistenia (keďže podľa jeho názoru ho bolo možné zaistiť až do 18. novembra 2024). K podaniu žaloby voči rozhodnutiu o odovzdaní nedošlo (čo už v čase vyhlásenia predmetného rozsudku bolo zrejmé, keďže po prevzatí rozhodnutia o odovzdaní žalobcom dňa 17. septembra 2024, mu lehota na podanie správnej žaloby uplynula dňa 7. októbra 2024) a teda nebola splnená podmienka na predlžovanie doby zaistenia, ktorú inak ustanovuje Dublinské nariadenie. Lehota určená žalovaným na zaistenie až do 4. novembra 2024 teda maximálne povolenú lehotu zaistenia prekračuje. 33. S ohľadom na uvedené dospel správny súd k záveru, že ku dňu jeho rozhodovania nemožno konštatovať naplnenie účelu zaistenia žalobcu v dôsledku nedostatočne preukázanej existencie značného rizika úteku žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. c) v spojení s § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, pričom tento atribút nevyplýva ani z predloženého administratívneho spisu. Správny súd preto rozhodol podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP o bezodkladnom prepustení žalobcu zo zaistenia z ÚPZpC.
34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd postupom podľa § 175 ods. 1 SSP a s poukazom na výsledok konania podľa § 167 SSP tak, že žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, priznal právo na ich náhradu v plnom rozsahu. 35. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.