Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 19Saz/3/2024 0724101450 13. 12. 2024 JUDr. Viktória Kurucová ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. B. C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine pôvodu: E., A. F. E., G. E., D., toho času s poskytnutou doplnkovou ochranou a s povolením na pobyt č. C. s platnosťou do 15.07.2031 na adrese: C. XXXX/XXX, H., zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany proti rozhodnutiu žalovaného I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu, I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany žalobcovi: A. B. C., cestovný pas D. B. C. č. G., a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Rozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“). 2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobcovi bola rozhodnutím žalovaného I.: A./ G. zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na území SR na dobu jedného roka a keďže u žalobcu aj po uplynutí tejto doby pretrvávali podmienky uvedené v § 13a zákona o azyle, doplnková ochrana bola žalobcovi opakovane predlžovaná, ostatne rozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX. V rámci posudzovania žiadosti žalobcu o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany zo dňa 01.03.2024 si žalovaný vyžiadal aj stanovisko od Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. Zo stanoviska Vojenského spravodajstva č. p. J./XXXXXXX doručeného žalovanému dňa 03.04.2024 vyplýva, že v prípade žalobcu bolo naplnené znenie § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. V reakcii na uvedené stanovisko žalovaný dňa 12.04.2024 požiadal Vojenské spravodajstvo o zaslanie stanoviska v takej podobe, aby bolo v súlade s nálezom Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 15/2020-63. Dňa 07.05.2024 bola žalovanému doručená odpoveď od Vojenského spravodajstva, v ktorej bolo uvedené, že žalobca je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Následne bol so žalobcom vykonaný dňa 04.06.2024 doplňujúci pohovor, počas ktorého bol konfrontovaný
s uvedenou skutočnosťou. Žalobca uviedol, že si nie je vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom ohrozenia bezpečnosti SR. Rovnako bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu, ktorý pred vydaním napadnutého rozhodnutia zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom namietal, že malo byť zabezpečené podrobnejšie stanovisko Vojenského spravodajstva, ktoré by žiadateľovi umožnilo oboznámiť sa bližšie s informáciami, na základe ktorých bol daný nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany a z uvedenia „aktivity na úseku ohrozovania strategických záujmov Slovenskej republiky“ nie je žalobcovi zrejmé, prečo predstavuje pre SR nebezpečenstvo. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením právneho zástupcu žalobcu a mal za to, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa so základnými dôvodmi vyjadrenia Vojenského spravodajstva. Žalovaný preto dospel k záveru, že v prípade žalobcu existujú opodstatnené dôvody, na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je možné, aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana. II. Správna žaloba 3. Správnou žalobou zo dňa 23.09.2024, doručenou správnemu súdu dňa 23.09.2024, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX v celom rozsahu. Žalobca mal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. a), c) a e) SSP). 4. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný sa dopúšťa rovnakého konania, akého sa dopustil už v minulosti pri vydávaní predchádzajúcich rozhodnutí vo veci žalobcu o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany v roku 2011 a 2019, ktoré boli súdom následne zrušené a nerešpektoval ani nález ústavného súdu, na ktorý sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva. Poukázal na to, že sa síce javí, že žalovaný rešpektuje nález ústavného súdu a ustanovenie § 19a ods. 10 zákona o azyle používa v jeho skrátenej podobe s tým, že samotné stanovisko spravodajských služieb už neobsahuje výslovný súhlas alebo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcu, ale v odpovedi na žiadosť žalovaného o odtajnenie zhrnutia stanoviska k osobe žalobcu Vojenské spravodajstvo potvrdilo, že v ňom vyslovilo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcovi. Po doručení odpovede žalovaný oznámil obsah zhrnutia žalobcovi a následne vydal napadnuté rozhodnutie rovnakým spôsobom ako to bolo pred vyslovením nesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) a časti § 19a ods. 10 zákona o azyle s ústavou – len na základe nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva, bez ďalšieho skúmania informácií uvedených v stanovisku. Žalovaný teda v napádanom rozhodnutí nerešpektuje nález ústavného súdu a zmenené znenie zákona o azyle a postupuje stále v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá oporu v zákone a bola ústavným súdom vyhodnotená ako neústavná. 5. Napadnuté rozhodnutie vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže žalobca bol oboznámený len s veľmi nešpecifickou podstatou resp. základným dôvodom stanoviska Vojenského spravodajstva, a preto sa nemohol brániť iným spôsobom iba podaním správnej žaloby. Žalobca v doplňujúcom pohovore uviedol, že si nie je vedomý akejkoľvek aktivity, ktorá by mohla ohroziť bezpečnosť SR, no túto skutočnosť nevie dokázať, keďže nevie nič presnejšie o tom, voči čomu sa má brániť. Poukázal na to, že ústavný súd pri teste proporcionality skúmal, či prostriedky stanovené v napadnutých zákonných opatreniach predstavujú najmenej obmedzujúce opatrenie t. j. nevyhnutný nástroj na dosiahnutie legitímneho cieľa. Nesprístupnenie dôkazu druhej strane vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces, a preto je podľa ústavného súdu v konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – práva na spravodlivý proces a záujmom na utajení informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Keďže žalobcovi nebol sprístupnený dôkaz – stanovisko Vojenského spravodajstva, súd musí preskúmať rozhodovací proces a zabezpečiť, aby sa v najvyššej možnej miere uplatnili požiadavky na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní. 6. Žalobca poukázal na to, že jeho právny zástupca nie je advokát, ale zamestnanec mimovládnej organizácie podľa ustanovenia § 50 ods. 2 SSP, a preto postup podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona o ochrane utajovaných skutočností neprichádza do úvahy. Uviedol, že ústavný súd v náleze, PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažoval za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa v konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí a ani možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie, keďže podľa ústavného súdu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných práv dotknutých osôb. Ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, týkajúce sa práva na kontradiktórne konanie a možnosť rešpektovať v konaní určité procedurálne obmedzenia za účelom predchádzania úniku informácií týkajúcich sa národnej bezpečnosti. Žalobca namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca dostal priestor sa k stanovisku
Vojenského spravodajstva vyjadriť, ale žiadne bližšie informácie mu neboli poskytnuté. Ak by v zmysle právneho názoru ústavného súdu boli žalobcovi poskytnuté informácie aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu, žalobca by mohol so znalosťou aspoň základných dôvodov nesúhlasu posúdiť a rozhodnúť sa, či je pre neho užitočné obrátiť sa na správny súd. Žalobca mal dostať priestor oboznámiť sa s podstatou dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany, a to spôsobom, ktorý zohľadní nevyhnutne dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií. 7. Žalobca ďalej namietal postup žalovaného spočívajúci v bezvýhradnej akceptácii negatívneho stanoviska s jedným pridaným krokom - požiadaním o odtajnenie stanoviska a následne, bez ohľadu na poskytnuté odôvodnenie, žalovaný zamietne žiadosť o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany žiadateľa, odvolávajúc sa na § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Žalovaný poskytol žalobcovi len jeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké strategické záujmy, o aký úsek ohrozenia bezpečnosti a aký typ aktivít ide. 8. Žalobca poukázal na to, že trvanie nebezpečenstva v krajine pôvodu žalobcu nebolo žalovaným spochybnené, keďže samotný žalovaný v napadnutím rozhodnutí potvrdil, že po komplexnom vyhodnotení prípadu žalobcu dospel k záveru, že v provincii E. dosahuje neselektívne násilie vysokú úroveň. Na druhej strane v administratívnom spise sú len správy týkajúce sa provincie G. D. E. a nie je jasné, prečo žalovaný neskúmal situáciu v regióne E., keďže jeho príbuzní žijú v tomto regióne a v prípade nutnosti by sa žalobca vracal do tohto regiónu. 9. Žalobca sa nemôže spoľahnúť ani na výhodnejšiu formu pobytu, ktorá mu bola udelená – dlhodobý pobyt podľa § 51 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, keďže podľa § 56 písm. f) tohto zákona policajný útvar zruší dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému nebola predĺžená doplnková ochrana, ak dlhodobý pobyt získal na základe poskytnutej doplnkovej ochrany. Stratou pobytu žalobca stráca aj možnosť pravidelného vycestovania do Nórska za svojou rodinou a je sťažené aj riešenie zlúčenia rodiny s jeho manželkou a maloletými deťmi. Postup žalovaného teda bráni žalobcovi usporiadať si osobné pomery, a preto ide podľa žalobcu aj o postup v rozpore s právom na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a s najlepším záujmom maloletého dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa, poukazujúc na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. 10. Žalobca namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, keďže žalovaný nespochybnil nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu žalobcu a jediným podkladom pre negatívne rozhodnutia žalovaného bolo vyjadrenie Vojenského spravodajstva podliehajúce utajeniu, a preto nesprístupnené žalobcovi. Žalobca však na základe poskytnutej informácie nemal ako overiť, či skutočnosti uvedené v stanovisku Vojenského spravodajstva sú správne, objektívne, úplné a získané zákonným spôsobom. Žalobca poukázal na názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v rozsudku, sp. zn. 4Saz/9/2019 zo dňa 09.10.2019 vo veci žalobcu, týkajúci sa povinnosti podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012. 11. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že okrem troch prípadov vydania negatívneho stanoviska, vydali spravodajské služby spravidla pozitívne stanoviská k jeho osobe a voči žalobcovi nie je vedené žiadne trestné alebo iné relevantné konanie. Nerozumie preto, z akého dôvodu neboli informácie o ňom postúpené príslušným orgánom a tieto orgány ho nekontaktovali. Nerozumie tiež, z akého dôvodu v roku 2011 a 2018 bol Slovenskou informačnou službou považovaný za nebezpečnú osobu, ale aktuálne Slovenská informačná služba zaslala pozitívne stanovisko a druhý spravodajský orgán, ktorý v minulosti nič voči nemu nenamietal, ho zrazu považuje za nebezpečného. 12. Žalobca trval na to, že by mal byť v prvom rade konfrontovaný s bližšími informáciami o jeho osobe a nastolil otázku, či by nemohlo ísť o chybu, zámenu osôb alebo ohováranie zo strany iných osôb. Keďže sa žalobca nedopustil žiadneho trestného činu ani voči nemu nebolo vedené žiadne trestné konanie, nemalo by sa zasahovať do jeho pokojného života na Slovensku ani do možnosti navštevovať rodinu žijúcu v Nórsku, ako ani do jeho nároku na ochranu pred vážnym bezprávím, ktorému by bol vystavený v prípade návratu do D.. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Vo vyjadrení zo dňa 07.10.2024 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol. 14. K námietke žalobcu, že žalovaný nerešpektoval nález Ústavného súdu SR a novelizované ustanovenia zákona o azyle a postupoval v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá oporu v zákone, žalovaný uviedol, že v súvislosti s odpoveďou Vojenského spravodajstva je potrebné sa zamerať na celkový obsah dokumentu, ktorý predstavuje zhrnutie základných dôvodov stanoviska Vojenského spravodajstva doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, ktoré podlieha utajeniu a nie
je súčasťou administratívneho spisu. So žalobcom bol vykonaný doplňujúci pohovor, v ktorom bol konfrontovaný a oboznámený so základnými dôvodmi stanoviska a dostal priestor sa k ním vyjadriť. Žalovaný na základe stanoviska Vojenského spravodajstva zo dňa 03.04.2024 a odpovede Vojenského spravodajstva nadobudol dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, a preto mu nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany. Žalovaný je presvedčený, že tak on, ako aj Vojenské spravodajstvo postupovali v konaní v súlade so zákonom o azyle a žalovaný skúmal, či existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože stanovisko spravodajských služieb nemôže byť podľa súčasného právneho stavu pre žalovaného záväzné. Žalovaný postupoval v súlade s nálezom Ústavného súdu SR, sp. zn. Pl. ÚS 15/2020, ako aj s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-159/21, a preto túto námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú. 15. Čo sa týka námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu pre posúdenie veci žalovaný uviedol, že predchádzajúci rozsudok vo veci žalobcu vydaný Krajským súdom v Bratislave, sp. zn. 9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012, nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, pretože súčasný právny stav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania rozsudku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že jeho právny zástupca nie je osobou oprávnenou oboznamovať sa s utajenými skutočnosťami, žalovaný uviedol, že podľa jeho informácií Slovenská humanitárna rada má k dispozícii spolupracujúcich advokátov, ktorých môže poveriť na právne zastupovanie klienta, a teda využiť postup podľa § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach, k čomu v prípade žalobcu nedošlo. 16. Podľa názoru žalovaného mal žalobca možnosť oboznámiť sa so stanoviskom Vojenského spravodajstva aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu, a teda vykonaný dôkaz mu nebol en bloc nesprístupnený. Podľa názoru žalovaného bolo v prípade žalobcu zabezpečenie vyváženie limitov ochrany jeho základných práv a slobôd a verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnostných záujmoch štátu. 17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorej za právne posúdenie je potrebné považovať činnosť správneho orgánu, spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným zistením skutkového stavu veci, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný prípad alebo jej interpretáciu, prípadne aplikáciu na zistený skutkový stav, s poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017. IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 18. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 04.11.2024 uviedol, že napriek tvrdeniu o dostatočnosti stanoviska Vojenského spravodajstva, žalovaný vo viacerých bodoch nepovažoval toto stanovisko za dostatočné a súladné so zákonom, keďže v žiadosti o zaslanie informácií k žalobcovi uviedol, že zaslané stanovisko nebolo v súlade so zákonom o azyle. Poukázal na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva nemôže obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, čo zdôraznil aj žalovaný v žiadosti adresovanej Vojenskému spravodajstvu. Poukázal na to, že samotný žalovaný spomenul možnosť žalobcu oboznámiť sa s obsahom stanoviska aspoň v nevyhnutnom rozsahu, pričom táto možnosť by mala zahŕňať ako dotknutého žiadateľa, tak aj ministerstvo, ktoré o udelení doplnkovej ochrany rozhoduje v azylovom konaní. Z informácie poskytnutej Vojenským spravodajstvom, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo, pretože je dôvodne podozrivý z ohrozovania bezpečnosti Slovenskej republiky, však žalobcovi nie je jasné, z akého dôvodu je dôvodne podozrivý. Žalobca uviedol, že Ústavný súd SR opakovane hovorí o nutnosti poskytnutia základných dôvodov v množnom čísle a aj žalovaný nazval v napadnutom rozhodnutí poskytnuté informácie „základnými dôvodmi“, ide len o jeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké ohrozenie bezpečnosti ide. Žalobca sa domnieva, že zo strany Vojenského spravodajstva išlo v stanovisku len o strohý nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. Žalobcovi nie je zrejmé, či žalovaný skutočne mohol informácia k osobe žalobcu vyhodnotiť a na ich základe nadobudnúť dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. 19. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9SaZ/6/2012 zo dňa 04.04.2012, o ktorom žalovaný tvrdí, že ho nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, nakoľko súčasný právny stav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania uvedeného rozsudku žalobca uviedol, že aj on v žalobe poukázal na to, že ide o zjavne staršie rozhodnutie, vydané predtým ako boli ustanovenia
§ 13c ods. 4 písm. d) v spojitosti s § 19a ods. 10 prijaté do zákona o azyle. Žalobcov argument je však napriek tomu relevantný - práve po zrušení účinnosti a následne platnosti týchto ustanovení vďaka nálezu Ústavného súdu SR je možné argumentovať, že stanoviská spravodajských služieb stratili svoju predchádzajúcu zákonnú silu, na základe ktorej mohol žalovaný vydať rozhodnutie s jednoduchým odvolaním sa na už neplatné ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Napriek už súčasnej neaktuálnosti rozhodnutia príslušný súd vtedy správne prízvukoval, že zodpovednosť za riadne a zákonom predpokladané prejednanie vecí v konaniach podľa zákona o azyle, podobne ako za rozhodnutia vydané v týchto konaniach, nesie výlučne žalovaný, a preto iba na základe dôkazov a informácii, ktoré sú mu známe, môže vydať rozhodnutie v daných veciach. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa nevyjadril k aktuálnejšiemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Saz/9/2019 zo dňa 09.10.2019. Žalobca uviedol, že musí už po tretíkrát riešiť tú istú vec proti žalovanému a že v troch prípadoch mu bola doplnková ochrana predĺžená bez akéhokoľvek namietania zo strany spravodajských služieb alebo žalovaného. 20. Žalobca ďalej uviedol, že nerozumie tvrdeniu žalovaného, že Vojenské spravodajstvo neposkytlo v jeho prípade nesúhlasné stanovisko, keďže samotný žalovaný potvrdil vo svojej žiadosti o zaslanie informácií k žiadateľovi o predĺženie doplnkovej ochrany I. A./XXXX z XX.XX.XXXX, ktorá je súčasťou administratívneho spisu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko. 21. K tvrdeniu žalovaného, že právny zástupca mohol využiť služby spolupracujúcich advokátov za účelom oboznámenia sa s utajovanou skutočnosťou žalobca uviedol, že Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažuje za dostatočnú ani možnosť sudu oboznámiť sa v konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí, ako ani možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. Podľa ústavného sudu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných práv dotknutých osôb. Tvrdenie, že vzhľadom na § 35 ods. 3 zákona o utajovaných skutočnostiach mal žalobca možnosť (aj keď nebol ani len zastupovaný advokátom) oboznámiť sa so stanoviskom Vojenského spravodajstva, a teda jeho základné procesné práva boli dodržané, je nepravdivé. Poukázal na to, že Slovenská humanitná rada ako mimovládna organizácia ho môže zastupovať v správnych žalobách vo veciach azylu v zmysle § 50 ods. 2 SSP aj prostredníctvom povereného zamestnanca, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. To, či má alebo nemá k dispozícii spolupracujúcich advokátov, nie je relevantné a rozhodne to nemôže oslabiť základné procesné práva žalobcu, najmä keď ani ústavný súd nepovažuje za dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných práv možnosť advokáta jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. 22. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že jedine správne zistený skutkový stav vytvára predpoklad pre uplatnenie dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože k nesprávnemu právnemu posúdeniu prichádza aj vtedy, ak je skutkový stav zistený nedostatočne. Je presvedčený, že žalovaný nesprávne nasledoval zistenia Ústavného súdu SR, čím nerešpektoval nález Ústavného súdu SR, ani nové znenie zákona o azyle, keďže len stanovisko spravodajského orgánu nie je postačujúce, ale je potrebné zabezpečiť dostatočné množstvo informácií, ktoré žalovanému umožnia rozhodnúť o žiadosti. 23. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.11.2024 uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených vo vyjadrení k správnej žalobe a navrhuje, aby súd žalobu zamietol. V. Konanie na správnom súde 24. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 25. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“ 26. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov.“ 27. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“ 28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“
29. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 30. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.“ 31. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 220 SSP). Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca výslovne uviedol, že nežiada o nariadenie pojednávania a žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu v lehote viac ako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.12.2024 (§ 137 ods. 4 SSP). VI. Aplikovaná právna úprava 32. Podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.“ 33. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie doplnkovej ochrany.“ 34. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 35. Podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a.“ 36. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“ 37. Podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“ 38. Podľa ustanovenia § 19b zákona o azyle „Ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).“ 39. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny a nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, nemá odkladný účinok.“ 40. Podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle „Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.“ 41. Podľa ustanovenia § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“
42. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Správneho poriadku „Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.“ 43. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ 44. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ 45. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“ VII. Právne posúdenie veci správnym súdom 46. V správnej žalobe žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, pričom namietal, že napadnuté rozhodnutie (i) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, (ii) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a (iii) zistenie skutkového stavu nebolo dostačujúce na riadne posúdenie veci. 47. Žalobca v prvom rade namietal, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie na základe neúčinného právneho predpisu. Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené, že žalovaný nepredlžuje žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Správny súd uvádza, že dňa 20.07.2018 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o azyle. Tento zákon vo svojom bode 8 doplnil zákon o azyle o ustanovenie § 13c ods. 4, ktorý pod písmenom d) uvádzal: “Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“ Na základe novely zákona o azyle, vykonanej zákonom č. 124/2022 Z. z., uvedené zákonné ustanovenie znelo: „Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 10 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“ Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4 písm. d) a § 19a ods. 10 v časti „obsahujúcej súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy) aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 10Sžak/9/2020 zo dňa 30.11.2023). 48. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný žiadosťou zo dňa 08.03.2024 požiadal podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle Vojenské spravodajstvo o vyjadrenie k žiadateľovi (žalobcovi) v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR. Z úradného záznamu zo dňa 08.04.2024 vyplýva, že stanovisko poskytnuté Vojenským spravodajstvom obsahuje informáciu podliehajúcu utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a preto je uvedené stanovisko evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností (a nie je súčasťou administratívneho spisu). Zároveň sa na žiadosti žalovaného adresovanej Vojenskému spravodajstvu zo dňa 08.03.2024, vrátenej žalovanému pod č. J./XXXX-XX, nachádza pečiatka Ministerstva obrany, Vojenského spravodajstva, v rámci ktorej je uvedené „nesúhlasím s poskytnutím medzinárodnej ochrany
na území SR“ s dátumom 26.03.2024, podpisom a poznámkou „Informácia vám bola odstúpená pod č. J./ XXXX-XXX“. Obsah následne podanej žiadosti žalovaného, adresovanej Vojenskému spravodajstvu, zo dňa 30.04.2024 rovnako svedčí o tom, že obsahom stanoviska bolo okrem iného nesúhlasné stanovisko Vojenského spravodajstva s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi. 49. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaný vo veci rozhodol podľa neúčinného právneho predpisu. Žalobca formálne postupoval podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia. Javí sa však, že Vojenské spravodajstvo naďalej poskytuje stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle formou uvedenia súhlasu alebo nesúhlasu s poskytnutím medzinárodnej ochrany a žalovaný následne uvedené stanovisko vyhodnocuje spôsobom, ktorý zodpovedá právnej úprave, o ktorej ústavný súd rozhodol, že nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. 50. Žalovaný tvrdí, že postupoval v súlade so zákonom a skúmal, či existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, keďže stanovisko spravodajskej služby pre neho nie je záväzné. Z administratívneho spisu a obsahu napadnutého rozhodnutia sa však javí, že pri rozhodovaní vychádzal len zo stanoviska Vojenského spravodajstva č. J./XXXX-XXX, doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, obsahujúceho aj nesúhlas s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, pričom nie je zrejmé, či a akým spôsobom žalovaný aj inak skúmal, či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pre účely prijatia záveru o naplnení podmienky pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle (spočívajúcej v existencii dôvodného podozrenia o bezpečnostnom riziku v osobe žalobcu pre Slovenskú republiku) však neobstojí strohé konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že po komplexnom vyhodnotení prípadu menovaného dospel k záveru, že v jeho osobe existujú opodstatnené dôvody, na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je možné, aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana. Nie je totiž zrejmé, čo mal žalovaný na mysli pod komplexným vyhodnotením prípadu, najmä ktoré skutočnosti boli okrem stanoviska Vojenského spravodajstva podkladom pre napadnuté rozhodnutie a akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov vykonaných v správnom konaní. 51. Správny súd považuje za nesporné, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým na obsahu stanoviska Vojenského spravodajstva, ktorého obsah však s ohľadom na stupeň utajenia v napadnutom rozhodnutí nijako nešpecifikuje. Ďalej správny súd považuje za nesporné, že žalobca ako účastník administratívneho konanie nemal možnosť pred vydaním ani po vydaní napadnutého rozhodnutia možnosť oboznámiť sa s obsahom stanoviska Vojenského spravodajstva. Pri posúdení tejto situácie v kontexte procesných práv účastníka správneho konania správny súd vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe ako dôvodné. Vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu nemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a zabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako účastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na právne závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023. 52. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach pobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa
verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“ 53. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Hoci je pre správne konanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na spravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy medzinárodnej ochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez osobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie. 54. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv. 55. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 04.06.2024 bol na migračnom úrade vykonaný doplňujúci pohovor so žalobcom, počas ktorého bol oboznámený s odpoveďou Vojenského spravodajstva, č. J./XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej je uvedené, že na základe žiadosti žalovaného o odtajnenie zhrnutia nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcovi Vojenské spravodajstvo oznamuje, že menovaný (pozn. žalobca) je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Na otázku, či sa môže vyjadriť k informácii doručenej žalovanému z Vojenského spravodajstva, obsahujúcej nesúhlasné stanovisko k poskytnutiu doplnkovej ochrany, uviedol, že si nie je vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom ohrozenia záujmov Slovenska. Už aj v predchádzajúcich konaniach o predĺženie doplnkovej ochrany prišla na neho takáto informácia, ale k predĺženiu doplnkovej ochrany došlo. Ide pre neho o stresujúcu situáciu čakať každé dva roky, ako jeho žiadosť dopadne. Je si vedomý len problémov v roku 2008, všetko sa však už nachádza v predchádzajúcich spisoch, bolo to vyjasnené a nechce sa už k tomu vracať. Na konci pohovoru bol žalobca poučený podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a upovedomený o tom, že v ten deň má možnosť oboznámiť sa s kompletným spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia. Žalobca túto možnosť v celom rozsahu nevyužil, požiadal iba o kópiu písomnosti z Vojenského spravodajstva a zápisnice z doplňujúceho pohovoru.
56. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 Správneho poriadku priamo ukladá správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade mohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z. z. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta (v momente realizácie doplňujúceho pohovoru dňa 04.06.2024 ešte žalobca nebol v správnom konaní nikým zastúpený). Avšak bez ohľadu na to, či by bola podaná a akým spôsobom by bola vybavená žiadosť o umožnenie jednorazovo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad a jediný dôvod pre nepredĺženie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 57. Na základe obsahu administratívneho spisu nie je možné konštatovať, že bola naplnená požiadavka oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“ 58. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými dôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie nedostatočné. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany. Správny súd poukazuje na ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Tu správny súd kladie dôraz najmä na časť „uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie“, keďže sa tým nemá na mysli iba formálne označenie podkladov pre rozhodnutie, ale aj opis skutkového
stavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie dôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné správny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže účinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami. 59. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom je Vojenské spravodajstvo a v nadväznosti na prípadné tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Dôvodom pre tento záver je najmä absencia odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle správnym orgánom, ako aj nedostatok dôkazov potrebných na prijatie záveru podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP). 60. Žalobca poukazoval aj na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. Správny súd považuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces je súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím správny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým osobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok. 61. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia)
a tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správneho orgánu konajúceho o žiadosti žalobcu. 62. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny súd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bolo Vojenské spravodajstvo a nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v ďalšom konaní po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky napadnutého rozhodnutia odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom. 63. Inak povedané, správny orgán v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu (nie, že ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť Slovenskej republiky, ako uvádza v napadnutom rozhodnutí žalovaný na str. 3, pričom toto skutkové tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Žalovaný svoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia, vôbec nevysporiadal s možným porušením práva žalobcu na rešpektovanie rodinného života (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci žalobca v priebehu administratívneho konania poukazoval aj na to, že negatívne rozhodnutie o jeho žiadosti bude mať dopad aj na jeho možnosť kontaktu s rodinou – manželkou a dvoma maloletými deťmi v útlom veku. Správny súd tu odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023, v ktorom ústavný súd uvádza „Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične zdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j. proporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody (PL. ÚS 3/00).“ 64. Správny súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného posúdenia pomerov v krajine pôvodu žalobcu, keďže uvedená skutočnosť sa nejavila v konaní ako sporná a nebola základom pre rozhodnutie o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcu. Samotný žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z informácií, ktoré si v konaní zabezpečil o krajine pôvodu žalobcu vyplýva, že v provincii E., odkiaľ menovaný pochádza, dosahuje neselektívne násilie vysokú úroveň. 65. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 66. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 67. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. 68. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§ 443 ods. 1 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).