{"guid": "50944058-84e4-4f1c-8872-83d3e8155de9:433d08e9-7afc-4ca4-ac97-e334d296e919", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1", "spisova_znacka": "19Saz/3/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 19Saz/3/2024 z 13. 12. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 13. decembra 2024, sp. zn. 19Saz/3/2024, ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1", "identifikacne_cislo": "0724101450", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Stanislav Galovič", "sudca_id": 168, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-stanislav-galovic-168", "datum_vydania": "2024-12-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. d) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. g) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "nazov": "§ 191 ods. 6 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "nazov": "§ 167 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-167.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-167"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-167"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/433d08e9-7afc-4ca4-ac97-e334d296e919", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n19Saz/3/2024\n0724101450\n13. 12. 2024\nJUDr. Viktória Kurucová\nECLI:SK:SpSBA:2024:0724101450.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu:\nA. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: D. B. C., posledné miesto trvalého pobytu v krajine\npôvodu: E., A. F. E., G. E., D., toho času s poskytnutou doplnkovou ochranou a s povolením na pobyt\nč. C. s platnosťou do 15.07.2031 na adrese: C. XXXX/XXX, H., zastúpeného: Slovenská humanitná\nrada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra\nSlovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci\nžiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany proti rozhodnutiu žalovaného I.: A./XXXX-X zo\ndňa XX.XX.XXXX, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave zrušuje rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky,\nMigračného úradu, I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým žalovaný nepredĺžil poskytovanie\ndoplnkovej ochrany žalobcovi: A. B. C., cestovný pas D. B. C. č. G., a vec vracia žalovanému na ďalšie\nkonanie.\nII. Správny súd v Bratislave žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania.\nodôvodnenie:\nI. Administratívne konanie\n1. Rozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný\nžalobcovi nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa §\n13c ods. 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“).\n2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobcovi bola rozhodnutím žalovaného I.: A./\nG. zo dňa XX.XX.XXXX podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytnutá doplnková ochrana na\núzemí SR na dobu jedného roka a keďže u žalobcu aj po uplynutí tejto doby pretrvávali podmienky\nuvedené v § 13a zákona o azyle, doplnková ochrana bola žalobcovi opakovane predlžovaná, ostatne\nrozhodnutím I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX. V rámci posudzovania žiadosti žalobcu o predĺženie\nposkytovania doplnkovej ochrany zo dňa 01.03.2024 si žalovaný vyžiadal aj stanovisko od Slovenskej\ninformačnej služby a Vojenského spravodajstva. Zo stanoviska Vojenského spravodajstva č. p. J./XXXXXXX doručeného žalovanému dňa 03.04.2024 vyplýva, že v prípade žalobcu bolo naplnené znenie\n§ 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. V reakcii na uvedené stanovisko žalovaný dňa 12.04.2024\npožiadal Vojenské spravodajstvo o zaslanie stanoviska v takej podobe, aby bolo v súlade s nálezom\nÚstavného súdu SR č. PL. ÚS 15/2020-63. Dňa 07.05.2024 bola žalovanému doručená odpoveď od\nVojenského spravodajstva, v ktorej bolo uvedené, že žalobca je dôvodne podozrivý z vykonávania\naktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky. Následne\nbol so žalobcom vykonaný dňa 04.06.2024 doplňujúci pohovor, počas ktorého bol konfrontovaný\n\ns uvedenou skutočnosťou. Žalobca uviedol, že si nie je vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom\nohrozenia bezpečnosti SR. Rovnako bol oboznámený aj právny zástupca žalobcu, ktorý pred vydaním\nnapadnutého rozhodnutia zaslal žalovanému stanovisko, v ktorom namietal, že malo byť zabezpečené\npodrobnejšie stanovisko Vojenského spravodajstva, ktoré by žiadateľovi umožnilo oboznámiť sa bližšie\ns informáciami, na základe ktorých bol daný nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany a z uvedenia\n„aktivity na úseku ohrozovania strategických záujmov Slovenskej republiky“ nie je žalobcovi zrejmé,\nprečo predstavuje pre SR nebezpečenstvo. Žalovaný nesúhlasil s vyjadrením právneho zástupcu\nžalobcu a mal za to, že žalobca mal možnosť oboznámiť sa so základnými dôvodmi vyjadrenia\nVojenského spravodajstva. Žalovaný preto dospel k záveru, že v prípade žalobcu existujú opodstatnené\ndôvody, na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je\nmožné, aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana.\nII. Správna žaloba\n3. Správnou žalobou zo dňa 23.09.2024, doručenou správnemu súdu dňa 23.09.2024, sa žalobca\ndomáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného I.: A./XXXX-X zo dňa XX.XX.XXXX v celom rozsahu. Žalobca\nmal za to, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, vychádza\nz nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne\nposúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. a), c) a e) SSP).\n4. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že žalovaný sa dopúšťa rovnakého konania, akého sa dopustil už\nv minulosti pri vydávaní predchádzajúcich rozhodnutí vo veci žalobcu o nepredĺžení poskytovania\ndoplnkovej ochrany v roku 2011 a 2019, ktoré boli súdom následne zrušené a nerešpektoval ani nález\nústavného súdu, na ktorý sa v napadnutom rozhodnutí odvoláva. Poukázal na to, že sa síce javí,\nže žalovaný rešpektuje nález ústavného súdu a ustanovenie § 19a ods. 10 zákona o azyle používa\nv jeho skrátenej podobe s tým, že samotné stanovisko spravodajských služieb už neobsahuje výslovný\nsúhlas alebo nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcu, ale v odpovedi na žiadosť žalovaného\no odtajnenie zhrnutia stanoviska k osobe žalobcu Vojenské spravodajstvo potvrdilo, že v ňom vyslovilo\nnesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany žalobcovi. Po doručení odpovede žalovaný oznámil obsah\nzhrnutia žalobcovi a následne vydal napadnuté rozhodnutie rovnakým spôsobom ako to bolo pred\nvyslovením nesúladu ustanovenia § 13c ods. 4 písm. d) a časti § 19a ods. 10 zákona o azyle s ústavou –\nlen na základe nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva, bez ďalšieho skúmania informácií\nuvedených v stanovisku. Žalovaný teda v napádanom rozhodnutí nerešpektuje nález ústavného súdu\na zmenené znenie zákona o azyle a postupuje stále v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá\noporu v zákone a bola ústavným súdom vyhodnotená ako neústavná.\n5. Napadnuté rozhodnutie vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže\nžalobca bol oboznámený len s veľmi nešpecifickou podstatou resp. základným dôvodom stanoviska\nVojenského spravodajstva, a preto sa nemohol brániť iným spôsobom iba podaním správnej žaloby.\nŽalobca v doplňujúcom pohovore uviedol, že si nie je vedomý akejkoľvek aktivity, ktorá by mohla ohroziť\nbezpečnosť SR, no túto skutočnosť nevie dokázať, keďže nevie nič presnejšie o tom, voči čomu sa\nmá brániť. Poukázal na to, že ústavný súd pri teste proporcionality skúmal, či prostriedky stanovené\nv napadnutých zákonných opatreniach predstavujú najmenej obmedzujúce opatrenie t. j. nevyhnutný\nnástroj na dosiahnutie legitímneho cieľa. Nesprístupnenie dôkazu druhej strane vždy ohrozuje právo\nna spravodlivý súdny proces, a preto je podľa ústavného súdu v konaniach, ktorých súčasťou sú\naj utajované skutočnosti, nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom\nprotichodnými záujmami – práva na spravodlivý proces a záujmom na utajení informácií potrebných\nna ochranu verejného záujmu. Keďže žalobcovi nebol sprístupnený dôkaz – stanovisko Vojenského\nspravodajstva, súd musí preskúmať rozhodovací proces a zabezpečiť, aby sa v najvyššej možnej miere\nuplatnili požiadavky na kontradiktórne konanie a rovnosť zbraní.\n6. Žalobca poukázal na to, že jeho právny zástupca nie je advokát, ale zamestnanec mimovládnej\norganizácie podľa ustanovenia § 50 ods. 2 SSP, a preto postup podľa ustanovenia § 35 ods. 3 zákona\no ochrane utajovaných skutočností neprichádza do úvahy. Uviedol, že ústavný súd v náleze, PL. ÚS\n8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažoval za dostatočnú ani možnosť súdu oboznámiť sa v konaní\ns utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí a ani možnosť\nadvokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí, jednorazovo\nsa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie, keďže podľa ústavného\nsúdu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných procesných\npráv dotknutých osôb. Ďalej poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného\nsúdu, týkajúce sa práva na kontradiktórne konanie a možnosť rešpektovať v konaní určité procedurálne\nobmedzenia za účelom predchádzania úniku informácií týkajúcich sa národnej bezpečnosti. Žalobca\nnamietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobca dostal priestor sa k stanovisku\n\nVojenského spravodajstva vyjadriť, ale žiadne bližšie informácie mu neboli poskytnuté. Ak by v zmysle\nprávneho názoru ústavného súdu boli žalobcovi poskytnuté informácie aspoň v nevyhnutne potrebnom\nrozsahu, žalobca by mohol so znalosťou aspoň základných dôvodov nesúhlasu posúdiť a rozhodnúť sa,\nči je pre neho užitočné obrátiť sa na správny súd. Žalobca mal dostať priestor oboznámiť sa s podstatou\ndôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej\nochrany, a to spôsobom, ktorý zohľadní nevyhnutne dôverný charakter spravodajských a operatívnych\ninformácií.\n7. Žalobca ďalej namietal postup žalovaného spočívajúci v bezvýhradnej akceptácii negatívneho\nstanoviska s jedným pridaným krokom - požiadaním o odtajnenie stanoviska a následne, bez ohľadu\nna poskytnuté odôvodnenie, žalovaný zamietne žiadosť o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany\nžiadateľa, odvolávajúc sa na § 13c ods. 2 písm. b) zákona o azyle. Žalovaný poskytol žalobcovi len\njeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké strategické záujmy, o aký úsek ohrozenia\nbezpečnosti a aký typ aktivít ide.\n8. Žalobca poukázal na to, že trvanie nebezpečenstva v krajine pôvodu žalobcu nebolo žalovaným\nspochybnené, keďže samotný žalovaný v napadnutím rozhodnutí potvrdil, že po komplexnom\nvyhodnotení prípadu žalobcu dospel k záveru, že v provincii E. dosahuje neselektívne násilie vysokú\núroveň. Na druhej strane v administratívnom spise sú len správy týkajúce sa provincie G. D. E. a nie\nje jasné, prečo žalovaný neskúmal situáciu v regióne E., keďže jeho príbuzní žijú v tomto regióne\na v prípade nutnosti by sa žalobca vracal do tohto regiónu.\n9. Žalobca sa nemôže spoľahnúť ani na výhodnejšiu formu pobytu, ktorá mu bola udelená – dlhodobý\npobyt podľa § 51 a nasl. zákona o pobyte cudzincov, keďže podľa § 56 písm. f) tohto zákona\npolicajný útvar zruší dlhodobý pobyt štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorému nebola predĺžená\ndoplnková ochrana, ak dlhodobý pobyt získal na základe poskytnutej doplnkovej ochrany. Stratou pobytu\nžalobca stráca aj možnosť pravidelného vycestovania do Nórska za svojou rodinou a je sťažené aj\nriešenie zlúčenia rodiny s jeho manželkou a maloletými deťmi. Postup žalovaného teda bráni žalobcovi\nusporiadať si osobné pomery, a preto ide podľa žalobcu aj o postup v rozpore s právom na rešpektovanie\nrodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru a s najlepším záujmom maloletého dieťaťa\npodľa Dohovoru o právach dieťaťa, poukazujúc na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva a Súdneho dvora Európskej únie a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n10. Žalobca namietal aj nedostatočné zistenie skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, keďže\nžalovaný nespochybnil nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu žalobcu a jediným podkladom pre\nnegatívne rozhodnutia žalovaného bolo vyjadrenie Vojenského spravodajstva podliehajúce utajeniu,\na preto nesprístupnené žalobcovi. Žalobca však na základe poskytnutej informácie nemal ako overiť, či\nskutočnosti uvedené v stanovisku Vojenského spravodajstva sú správne, objektívne, úplné a získané\nzákonným spôsobom. Žalobca poukázal na názor Krajského súdu v Bratislave vyjadrený v rozsudku, sp.\nzn. 4Saz/9/2019 zo dňa 09.10.2019 vo veci žalobcu, týkajúci sa povinnosti podľa § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku, a rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012.\n11. Žalobca poukázal aj na skutočnosť, že okrem troch prípadov vydania negatívneho stanoviska,\nvydali spravodajské služby spravidla pozitívne stanoviská k jeho osobe a voči žalobcovi nie je vedené\nžiadne trestné alebo iné relevantné konanie. Nerozumie preto, z akého dôvodu neboli informácie o ňom\npostúpené príslušným orgánom a tieto orgány ho nekontaktovali. Nerozumie tiež, z akého dôvodu v roku\n2011 a 2018 bol Slovenskou informačnou službou považovaný za nebezpečnú osobu, ale aktuálne\nSlovenská informačná služba zaslala pozitívne stanovisko a druhý spravodajský orgán, ktorý v minulosti\nnič voči nemu nenamietal, ho zrazu považuje za nebezpečného.\n12. Žalobca trval na to, že by mal byť v prvom rade konfrontovaný s bližšími informáciami o jeho osobe\na nastolil otázku, či by nemohlo ísť o chybu, zámenu osôb alebo ohováranie zo strany iných osôb. Keďže\nsa žalobca nedopustil žiadneho trestného činu ani voči nemu nebolo vedené žiadne trestné konanie,\nnemalo by sa zasahovať do jeho pokojného života na Slovensku ani do možnosti navštevovať rodinu\nžijúcu v Nórsku, ako ani do jeho nároku na ochranu pred vážnym bezprávím, ktorému by bol vystavený\nv prípade návratu do D..\nIII. Vyjadrenie žalovaného\n13. Vo vyjadrení zo dňa 07.10.2024 žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne\nsprávne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol.\n14. K námietke žalobcu, že žalovaný nerešpektoval nález Ústavného súdu SR a novelizované\nustanovenia zákona o azyle a postupoval v súlade so zaužívanou praxou, ktorá už nemá oporu\nv zákone, žalovaný uviedol, že v súvislosti s odpoveďou Vojenského spravodajstva je potrebné sa\nzamerať na celkový obsah dokumentu, ktorý predstavuje zhrnutie základných dôvodov stanoviska\nVojenského spravodajstva doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, ktoré podlieha utajeniu a nie\n\nje súčasťou administratívneho spisu. So žalobcom bol vykonaný doplňujúci pohovor, v ktorom bol\nkonfrontovaný a oboznámený so základnými dôvodmi stanoviska a dostal priestor sa k ním vyjadriť.\nŽalovaný na základe stanoviska Vojenského spravodajstva zo dňa 03.04.2024 a odpovede Vojenského\nspravodajstva nadobudol dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky, a preto mu nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany. Žalovaný je presvedčený,\nže tak on, ako aj Vojenské spravodajstvo postupovali v konaní v súlade so zákonom o azyle a žalovaný\nskúmal, či existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky, pretože stanovisko spravodajských služieb nemôže byť podľa súčasného\nprávneho stavu pre žalovaného záväzné. Žalovaný postupoval v súlade s nálezom Ústavného súdu SR,\nsp. zn. Pl. ÚS 15/2020, ako aj s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-159/21, a preto\ntúto námietku žalobcu považuje za neopodstatnenú.\n15. Čo sa týka námietky nedostatočného zistenia skutkového stavu pre posúdenie veci žalovaný\nuviedol, že predchádzajúci rozsudok vo veci žalobcu vydaný Krajským súdom v Bratislave, sp. zn.\n9Saz/6/2012 zo dňa 04.04.2012, nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, pretože súčasný právny\nstav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania rozsudku. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením\nžalobcu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko. Pokiaľ žalobca poukazoval na\nto, že jeho právny zástupca nie je osobou oprávnenou oboznamovať sa s utajenými skutočnosťami,\nžalovaný uviedol, že podľa jeho informácií Slovenská humanitárna rada má k dispozícii spolupracujúcich\nadvokátov, ktorých môže poveriť na právne zastupovanie klienta, a teda využiť postup podľa § 35 ods.\n3 zákona o utajovaných skutočnostiach, k čomu v prípade žalobcu nedošlo.\n16. Podľa názoru žalovaného mal žalobca možnosť oboznámiť sa so stanoviskom Vojenského\nspravodajstva aspoň v nevyhnutne potrebnom rozsahu, a teda vykonaný dôkaz mu nebol en bloc\nnesprístupnený. Podľa názoru žalovaného bolo v prípade žalobcu zabezpečenie vyváženie limitov\nochrany jeho základných práv a slobôd a verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnostných záujmoch\nštátu.\n17. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci žalovaný poukázal na ustálenú judikatúru\nNajvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR, podľa ktorej za právne posúdenie je\npotrebné považovať činnosť správneho orgánu, spočívajúcu v podradení zisteného skutkového stavu\npríslušnej právnej norme, ktorá vedie k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho\nvzťahu. Nesprávnosť právneho posúdenia veci nemožno vymedziť nesprávnym či nedostatočným\nzistením skutkového stavu veci, ale len argumentáciou spochybňujúcou použitie právnej normy na daný\nprípad alebo jej interpretáciu, prípadne aplikáciu na zistený skutkový stav, s poukázaním na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/10/2017 zo dňa 27.06.2017.\nIV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania\n18. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zo dňa 04.11.2024 uviedol, že napriek tvrdeniu\no dostatočnosti stanoviska Vojenského spravodajstva, žalovaný vo viacerých bodoch nepovažoval toto\nstanovisko za dostatočné a súladné so zákonom, keďže v žiadosti o zaslanie informácií k žalobcovi\nuviedol, že zaslané stanovisko nebolo v súlade so zákonom o azyle. Poukázal na nález Ústavného súdu\nSR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že stanovisko Slovenskej informačnej\nslužby a Vojenského spravodajstva nemôže obsahovať len strohý súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany, čo zdôraznil aj žalovaný v žiadosti adresovanej Vojenskému spravodajstvu.\nPoukázal na to, že samotný žalovaný spomenul možnosť žalobcu oboznámiť sa s obsahom stanoviska\naspoň v nevyhnutnom rozsahu, pričom táto možnosť by mala zahŕňať ako dotknutého žiadateľa, tak aj\nministerstvo, ktoré o udelení doplnkovej ochrany rozhoduje v azylovom konaní. Z informácie poskytnutej\nVojenským spravodajstvom, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo, pretože je dôvodne podozrivý\nz ohrozovania bezpečnosti Slovenskej republiky, však žalobcovi nie je jasné, z akého dôvodu je dôvodne\npodozrivý. Žalobca uviedol, že Ústavný súd SR opakovane hovorí o nutnosti poskytnutia základných\ndôvodov v množnom čísle a aj žalovaný nazval v napadnutom rozhodnutí poskytnuté informácie\n„základnými dôvodmi“, ide len o jeden strohý dôvod, na základe ktorého žalobca nevie, o aké ohrozenie\nbezpečnosti ide. Žalobca sa domnieva, že zo strany Vojenského spravodajstva išlo v stanovisku len\no strohý nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany. Žalobcovi nie je zrejmé, či žalovaný skutočne mohol\ninformácia k osobe žalobcu vyhodnotiť a na ich základe nadobudnúť dôvodné podozrenie, že žalobca\npredstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.\n19. Vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 9SaZ/6/2012 zo dňa 04.04.2012,\no ktorom žalovaný tvrdí, že ho nie je možné aplikovať v prejednávanej veci, nakoľko súčasný právny\nstav nekorešponduje s právnym stavom v čase vydania uvedeného rozsudku žalobca uviedol, že aj\non v žalobe poukázal na to, že ide o zjavne staršie rozhodnutie, vydané predtým ako boli ustanovenia\n\n§ 13c ods. 4 písm. d) v spojitosti s § 19a ods. 10 prijaté do zákona o azyle. Žalobcov argument\nje však napriek tomu relevantný - práve po zrušení účinnosti a následne platnosti týchto ustanovení\nvďaka nálezu Ústavného súdu SR je možné argumentovať, že stanoviská spravodajských služieb\nstratili svoju predchádzajúcu zákonnú silu, na základe ktorej mohol žalovaný vydať rozhodnutie s\njednoduchým odvolaním sa na už neplatné ustanovenie § 13c ods. 4 písm. d) zákona o azyle. Napriek\nuž súčasnej neaktuálnosti rozhodnutia príslušný súd vtedy správne prízvukoval, že zodpovednosť za\nriadne a zákonom predpokladané prejednanie vecí v konaniach podľa zákona o azyle, podobne ako\nza rozhodnutia vydané v týchto konaniach, nesie výlučne žalovaný, a preto iba na základe dôkazov a\ninformácii, ktoré sú mu známe, môže vydať rozhodnutie v daných veciach. Žalobca poukázal na to, že\nžalovaný sa nevyjadril k aktuálnejšiemu rozsudku Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4Saz/9/2019 zo\ndňa 09.10.2019. Žalobca uviedol, že musí už po tretíkrát riešiť tú istú vec proti žalovanému a že v troch\nprípadoch mu bola doplnková ochrana predĺžená bez akéhokoľvek namietania zo strany spravodajských\nslužieb alebo žalovaného.\n20. Žalobca ďalej uviedol, že nerozumie tvrdeniu žalovaného, že Vojenské spravodajstvo neposkytlo\nv jeho prípade nesúhlasné stanovisko, keďže samotný žalovaný potvrdil vo svojej žiadosti o zaslanie\ninformácií k žiadateľovi o predĺženie doplnkovej ochrany I. A./XXXX z XX.XX.XXXX, ktorá je súčasťou\nadministratívneho spisu, že Vojenské spravodajstvo poskytlo nesúhlasné stanovisko.\n21. K tvrdeniu žalovaného, že právny zástupca mohol využiť služby spolupracujúcich advokátov za\núčelom oboznámenia sa s utajovanou skutočnosťou žalobca uviedol, že Ústavný súd SR v náleze,\nsp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12.12.2019 nepovažuje za dostatočnú ani možnosť sudu oboznámiť sa\nv konaní s utajovanou skutočnosťou v rámci súdneho prieskumu administratívnoprávnych rozhodnutí,\nako ani možnosť advokáta na základe súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť\npatrí, jednorazovo sa oboznámiť s utajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie. Podľa\nústavného sudu nejde o dostatočnú procesnú záruku efektívneho uplatňovania a ochrany základných\nprocesných práv dotknutých osôb. Tvrdenie, že vzhľadom na § 35 ods. 3 zákona o utajovaných\nskutočnostiach mal žalobca možnosť (aj keď nebol ani len zastupovaný advokátom) oboznámiť sa\nso stanoviskom Vojenského spravodajstva, a teda jeho základné procesné práva boli dodržané, je\nnepravdivé. Poukázal na to, že Slovenská humanitná rada ako mimovládna organizácia ho môže\nzastupovať v správnych žalobách vo veciach azylu v zmysle § 50 ods. 2 SSP aj prostredníctvom\npovereného zamestnanca, ktorý má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. To, či má alebo\nnemá k dispozícii spolupracujúcich advokátov, nie je relevantné a rozhodne to nemôže oslabiť základné\nprocesné práva žalobcu, najmä keď ani ústavný súd nepovažuje za dostatočnú procesnú záruku\nefektívneho uplatňovania a ochrany základných práv možnosť advokáta jednorazovo sa oboznámiť s\nutajovanou skutočnosťou v rozsahu potrebnom na konanie.\n22. Žalobca nesúhlasil s názorom žalovaného, že jedine správne zistený skutkový stav vytvára\npredpoklad pre uplatnenie dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože k nesprávnemu\nprávnemu posúdeniu prichádza aj vtedy, ak je skutkový stav zistený nedostatočne. Je presvedčený, že\nžalovaný nesprávne nasledoval zistenia Ústavného súdu SR, čím nerešpektoval nález Ústavného súdu\nSR, ani nové znenie zákona o azyle, keďže len stanovisko spravodajského orgánu nie je postačujúce,\nale je potrebné zabezpečiť dostatočné množstvo informácií, ktoré žalovanému umožnia rozhodnúť\no žiadosti.\n23. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 15.11.2024 uviedol, že zotrváva na svojich tvrdeniach uvedených vo\nvyjadrení k správnej žalobe a navrhuje, aby súd žalobu zamietol.\nV. Konanie na správnom súde\n24. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo\nveciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“\n25. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi\nžaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“\n26. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely\ntohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt\ncudzincov.“\n27. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom\nrozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“\n28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia\nalebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“\n\n29. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie\no správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o\nvšeobecnej správnej žalobe.“\n30. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší\nnapadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a\ndeň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného\npasu alebo iného dokladu totožnosti.“\n31. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§\n10 a § 13 ods. 3 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu\nžalovaného dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná a rozhodnutie žalovaného je potrebné\nv napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 220 SSP). Správny súd rozhodol vo veci bez\nnariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP), keďže žalobca výslovne uviedol, že nežiada o nariadenie\npojednávania a žalovaný sa k nariadeniu pojednávania nevyjadril. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli správneho súdu a na internetovej stránke správneho súdu v lehote viac\nako 5 dní pred jeho vyhlásením a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.12.2024 (§ 137 ods. 4 SSP).\nVI. Aplikovaná právna úprava\n32. Podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou\nochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.“\n33. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle\nkonanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie\no zrušenie doplnkovej ochrany.“\n34. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak\nsú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe\nvážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“\n35. Podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu\nžiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a.“\n36. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú\nochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej\nrepubliky.“\n37. Podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie\nazylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského\nspravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko.\nSlovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety\nposudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu,\nktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva;\nministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do\nevidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na\núčely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“\n38. Podľa ustanovenia § 19b zákona o azyle „Ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane\npoužijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm.\nb) až d).“\n39. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o\nodňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany nemožno podať rozklad.\nPodanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu\npodľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods.\n2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny a nepredĺžení\ndoplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola\ndoplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, nemá odkladný účinok.“\n40. Podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle „Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny\nporiadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou\nosobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.“\n41. Podľa ustanovenia § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v\núzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka\na dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu\nrozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,\nktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť\nprávnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“\n\n42. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Správneho poriadku „Účastník konania a zúčastnená osoba má právo\nnavrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej\nohliadke.“\n43. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom\nkonania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho\npodkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“\n44. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán\nuvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako\nsa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“\n45. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie „Každý, koho práva a slobody zaručené právom\nÚnie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy\npred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote\nprejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa,\nobhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné\nprostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“\nVII. Právne posúdenie veci správnym súdom\n46. V správnej žalobe žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie\nkonanie, pričom namietal, že napadnuté rozhodnutie (i) bolo vydané na základe neúčinného právneho\npredpisu, (ii) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a (iii) zistenie skutkového stavu nebolo\ndostačujúce na riadne posúdenie veci.\n47. Žalobca v prvom rade namietal, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie na základe neúčinného\nprávneho predpisu. Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené, že žalovaný nepredlžuje žalobcovi\nposkytovanie doplnkovej ochrany na území SR podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm.\nd) zákona o azyle. Správny súd uvádza, že dňa 20.07.2018 nadobudol účinnosť zákon č. 198/2018\nZ. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o azyle. Tento zákon vo svojom bode 8 doplnil zákon o azyle\no ustanovenie § 13c ods. 4, ktorý pod písmenom d) uvádzal: “Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne\ndoplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej\nochrany.“ Na základe novely zákona o azyle, vykonanej zákonom č. 124/2022 Z. z., uvedené zákonné\nustanovenie znelo: „Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa §\n19a ods. 10 obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“ Ústavný súd Slovenskej republiky\nnálezom PL. ÚS 15/2020-63 dňa 15.03.2023 rozhodol, že ustanovenia § 13 ods. 5 písm. c), § 13c ods. 4\npísm. d) a § 19a ods. 10 v časti „obsahujúcej súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím\ndoplnkovej ochrany“ zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych\npredpisov okamžité právne účinky - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých\nústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,\ns ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa\n„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu,\nktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia\nrozhodnutia ústavného súdu do súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1\npísm. b) a c) ústavy) aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s\nnariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných\norgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho\npredpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej\npasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov (rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu SR, sp. zn. 10Sžak/9/2020 zo dňa 30.11.2023).\n48. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný žiadosťou zo dňa 08.03.2024 požiadal podľa\nustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle Vojenské spravodajstvo o vyjadrenie k žiadateľovi\n(žalobcovi) v konaní o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR. Z úradného\nzáznamu zo dňa 08.04.2024 vyplýva, že stanovisko poskytnuté Vojenským spravodajstvom obsahuje\ninformáciu podliehajúcu utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, a preto je uvedené\nstanovisko evidované u žalovaného v osobitnej evidencii utajovaných skutočností (a nie je súčasťou\nadministratívneho spisu). Zároveň sa na žiadosti žalovaného adresovanej Vojenskému spravodajstvu\nzo dňa 08.03.2024, vrátenej žalovanému pod č. J./XXXX-XX, nachádza pečiatka Ministerstva obrany,\nVojenského spravodajstva, v rámci ktorej je uvedené „nesúhlasím s poskytnutím medzinárodnej ochrany\n\nna území SR“ s dátumom 26.03.2024, podpisom a poznámkou „Informácia vám bola odstúpená pod č. J./\nXXXX-XXX“. Obsah následne podanej žiadosti žalovaného, adresovanej Vojenskému spravodajstvu, zo\ndňa 30.04.2024 rovnako svedčí o tom, že obsahom stanoviska bolo okrem iného nesúhlasné stanovisko\nVojenského spravodajstva s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi.\n49. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že žalovaný vo veci rozhodol podľa neúčinného\nprávneho predpisu. Žalobca formálne postupoval podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu vydania\nnapadnutého rozhodnutia. Javí sa však, že Vojenské spravodajstvo naďalej poskytuje stanovisko podľa\n§ 19a ods. 10 zákona o azyle formou uvedenia súhlasu alebo nesúhlasu s poskytnutím medzinárodnej\nochrany a žalovaný následne uvedené stanovisko vyhodnocuje spôsobom, ktorý zodpovedá právnej\núprave, o ktorej ústavný súd rozhodol, že nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4\nÚstavy Slovenskej republiky.\n50. Žalovaný tvrdí, že postupoval v súlade so zákonom a skúmal, či existuje dôvodné podozrenie,\nže žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, keďže stanovisko\nspravodajskej služby pre neho nie je záväzné. Z administratívneho spisu a obsahu napadnutého\nrozhodnutia sa však javí, že pri rozhodovaní vychádzal len zo stanoviska Vojenského spravodajstva\nč. J./XXXX-XXX, doručeného žalovanému dňa 03.04.2024, obsahujúceho aj nesúhlas s predĺžením\nposkytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, pričom nie je zrejmé, či a akým spôsobom žalovaný aj\ninak skúmal, či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pre účely\nprijatia záveru o naplnení podmienky pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR\nz dôvodu podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle (spočívajúcej v existencii\ndôvodného podozrenia o bezpečnostnom riziku v osobe žalobcu pre Slovenskú republiku) však neobstojí\nstrohé konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že po komplexnom\nvyhodnotení prípadu menovaného dospel k záveru, že v jeho osobe existujú opodstatnené dôvody,\nna základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je možné,\naby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana. Nie je totiž zrejmé, čo mal žalovaný\nna mysli pod komplexným vyhodnotením prípadu, najmä ktoré skutočnosti boli okrem stanoviska\nVojenského spravodajstva podkladom pre napadnuté rozhodnutie a akými úvahami bol žalovaný vedený\npri hodnotení dôkazov vykonaných v správnom konaní.\n51. Správny súd považuje za nesporné, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým\nna obsahu stanoviska Vojenského spravodajstva, ktorého obsah však s ohľadom na stupeň utajenia\nv napadnutom rozhodnutí nijako nešpecifikuje. Ďalej správny súd považuje za nesporné, že žalobca\nako účastník administratívneho konanie nemal možnosť pred vydaním ani po vydaní napadnutého\nrozhodnutia možnosť oboznámiť sa s obsahom stanoviska Vojenského spravodajstva. Pri posúdení tejto\nsituácie v kontexte procesných práv účastníka správneho konania správny súd vyhodnotil námietky\nžalobcu uvedené v správnej žalobe ako dôvodné. Vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia\nžalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z\ndôvodu nemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho\nporiadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a\nzabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom\nako účastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na\nprávne závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023.\n52. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo\nv administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd\nSR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach\npobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa\nzákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v\nsprávnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej\núpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú\n(efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od\nmnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších\nmožných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má\nmožnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň\npodstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej\nprávnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na\nsúd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup\npríslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy\nvo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo)\nmusí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa\n\nverejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu\nochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ\nrozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“\n53. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné\nprávo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho\nkonania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného\npremietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1\nSprávneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo\nveci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k\nspôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných\npre meritórne rozhodnutie vo veci samej doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Hoci je pre správne\nkonanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi\nsprávneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou\nlegality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva\na povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na\nspravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania\nna vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu\nv rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne\nrealizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení\n§ 33 ods. 2 Správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle\nje nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy\nmedzinárodnej ochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a\nvytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého\npostupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná\naplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez\nosobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania\ngarantovaných právom na spravodlivé konanie.\n54. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad\npre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu\ndôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že\nžalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z\nhľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie\nrealizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu\nfaktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska\nzabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a\núplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia\nposkytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania,\na to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami\na povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na\nzabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv.\n55. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že dňa 04.06.2024 bol na migračnom úrade\nvykonaný doplňujúci pohovor so žalobcom, počas ktorého bol oboznámený s odpoveďou Vojenského\nspravodajstva, č. J./XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, v ktorej je uvedené, že na základe žiadosti\nžalovaného o odtajnenie zhrnutia nesúhlasného stanoviska Vojenského spravodajstva s predĺžením\ndoplnkovej ochrany žalobcovi Vojenské spravodajstvo oznamuje, že menovaný (pozn. žalobca) je\ndôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov\nSlovenskej republiky. Na otázku, či sa môže vyjadriť k informácii doručenej žalovanému z Vojenského\nspravodajstva, obsahujúcej nesúhlasné stanovisko k poskytnutiu doplnkovej ochrany, uviedol, že si nie\nje vedomý spáchania nejakých aktivít ohľadom ohrozenia záujmov Slovenska. Už aj v predchádzajúcich\nkonaniach o predĺženie doplnkovej ochrany prišla na neho takáto informácia, ale k predĺženiu doplnkovej\nochrany došlo. Ide pre neho o stresujúcu situáciu čakať každé dva roky, ako jeho žiadosť dopadne. Je\nsi vedomý len problémov v roku 2008, všetko sa však už nachádza v predchádzajúcich spisoch, bolo\nto vyjasnené a nechce sa už k tomu vracať. Na konci pohovoru bol žalobca poučený podľa § 33 ods.\n2 Správneho poriadku a upovedomený o tom, že v ten deň má možnosť oboznámiť sa s kompletným\nspisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia. Žalobca túto možnosť v celom rozsahu nevyužil,\npožiadal iba o kópiu písomnosti z Vojenského spravodajstva a zápisnice z doplňujúceho pohovoru.\n\n56. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia\nbolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia\nreálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2\nSprávneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v\nkontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti\nsprávneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je\nzakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať\núčastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť\nk podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 Správneho poriadku priamo ukladá\nsprávnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania,\nzúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať\npomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade\nmohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z.\nz. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta (v momente realizácie doplňujúceho pohovoru dňa\n04.06.2024 ešte žalobca nebol v správnom konaní nikým zastúpený). Avšak bez ohľadu na to, či by\nbola podaná a akým spôsobom by bola vybavená žiadosť o umožnenie jednorazovo sa oboznámiť\ns utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu\nposkytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany\nosoby žalobcu, ktoré tvoria podklad a jediný dôvod pre nepredĺženie doplnkovej ochrany podľa § 13c\nods. 2 písm. d) zákona o azyle.\n57. Na základe obsahu administratívneho spisu nie je možné konštatovať, že bola naplnená požiadavka\noboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria\nzáklad pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020\nzo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská\ninformačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona\no azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky.\nNesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V\nkonaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu\nmedzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie\nspravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na\nutajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil,\nže rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti\nobmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie\nteda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných\nskutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej\npodstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia\nbyť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť\nv závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým\nv situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé\nkonanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské\nslužby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len\no nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením\nvykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle\nsa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“\n58. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými\ndôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne\npodozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov\nSlovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie\nnedostatočné. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody,\nbolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi\nmožné sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom\npre nevyhovenie žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany. Správny súd poukazuje na\nustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán\nuvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení\ndôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako\nsa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\nTu správny súd kladie dôraz najmä na časť „uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie“,\nkeďže sa tým nemá na mysli iba formálne označenie podkladov pre rozhodnutie, ale aj opis skutkového\n\nstavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie\ndôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné\nsprávny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže\núčinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami.\n59. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v\nosobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov\nvyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých\npôvodcom je Vojenské spravodajstvo a v nadväznosti na prípadné tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany\nžalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku,\nnedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu\nÚstavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že rozhodnutie\nžalovaného je nezákonné. Dôvodom pre tento záver je najmä absencia odôvodnenia vo vzťahu k\naplikácii § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle správnym orgánom, ako aj nedostatok dôkazov potrebných\nna prijatie záveru podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany\nžalobcovi, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika,\npríp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu.\nPreskúmavané rozhodnutie žalovaného možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne\nzisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného\nporušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok\nvydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP).\n60. Žalobca poukazoval aj na čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na rozhodnutie Súdneho\ndvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. Správny súd\npovažuje za nepochybné, že základné právo na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý súdny proces\nje súčasťou práva Európskej únie a je zaručené v čl. 47 Charty. V súvislosti s uvedeným rozhodnutím\nsprávny súd uvádza, že SDEÚ v ňom odpovedal na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods.\n2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú\nvykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní\npresné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice,\nako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú\nmieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom\nsa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým\nosobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v\nprípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len\npodstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá\nosoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok.\n61. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností\nna základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do\nokruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami\nv rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých\nadministratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu,\npričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať\ndokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci\nsamej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do\nodôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich\nvplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej\nochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v rámci súdneho\nprieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných\nskutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho\norgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky\nna dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia\nzákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich\nv nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového\nstavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej\nmoci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované\nskutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení\nžalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného\nrozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia)\n\na tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože\nto bolo úlohou správneho orgánu konajúceho o žiadosti žalobcu.\n62. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu\nzákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny\nsúd nepovažoval za potrebné oboznámiť sa s utajovanými informáciami, ktorých pôvodcom bolo\nVojenské spravodajstvo a nevykonal dokazovanie oboznámením utajovaných skutočností, keďže v\nďalšom konaní po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky\nnapadnutého rozhodnutia odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom.\n63. Inak povedané, správny orgán v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods.\n1 a 2 Správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie\ndôvodného podozrenia, že žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu (nie, že ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť\nSlovenskej republiky, ako uvádza v napadnutom rozhodnutí žalovaný na str. 3, pričom toto skutkové\ntvrdenie nemá oporu v administratívnom spise) v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na\nzachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného\na rodinného života. Žalovaný svoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní. V tejto\nsúvislosti správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia,\nvôbec nevysporiadal s možným porušením práva žalobcu na rešpektovanie rodinného života (čl. 8\nods. 1 Dohovoru) v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci žalobca v priebehu\nadministratívneho konania poukazoval aj na to, že negatívne rozhodnutie o jeho žiadosti bude mať dopad\naj na jeho možnosť kontaktu s rodinou – manželkou a dvoma maloletými deťmi v útlom veku. Správny súd\ntu odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023, v ktorom ústavný súd\nuvádza „Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične\nzdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j. proporcionalita\nmedzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody (PL.\nÚS 3/00).“\n64. Správny súd sa nezaoberal námietkou žalobcu, týkajúcou sa nedostatočného posúdenia pomerov\nv krajine pôvodu žalobcu, keďže uvedená skutočnosť sa nejavila v konaní ako sporná a nebola\nzákladom pre rozhodnutie o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcu. Samotný žalovaný\nv odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z informácií, ktoré si v konaní zabezpečil o krajine\npôvodu žalobcu vyplýva, že v provincii E., odkiaľ menovaný pochádza, dosahuje neselektívne násilie\nvysokú úroveň.\n65. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne\nzistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom\nkonania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň\nnapadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g)\nSSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n66. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté\nrozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému\nna ďalšie konanie.\n67. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je\norgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.\n68. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi, ktorý bol v konaní\núspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov\nkonania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia vyšší súdny úradník.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť.\nKasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia a podáva\nsa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§\n443 ods. 1 SSP).\nLehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na\nkasačnom súde (§ 444 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu\nje určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\n\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa\nvymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom\nspočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že\nsťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o\ndôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439\nods. 3 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nSťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec\nalebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické\nvzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/2020", "nazov": "Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15. 3. 2023", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2023-03-15", "citacie_n": 26, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:554fdc4b-4cf6-4880-a479-c2e05d28374f"}, {"guid": "ussr:0d4df2d9-9fb2-4685-96bc-2b3de4e93517", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 8/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 29. 6. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-06-29", "citacie_n": 146, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.8.2016.1"}, {"guid": "ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 3/00", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-24", "citacie_n": 227, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e32b1075-6025-4c01-8a46-cfd390ea45a4"}, {"guid": "ussr:824628d7-b062-47db-b7db-586a68bb28b4", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 7/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 7/96 z 27. 2. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-02-27", "citacie_n": 271, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.7.1996.1"}, {"guid": "f235bf46-1b7a-4c07-a8e1-03c700625121:dfc0e533-29cb-4805-97e4-b7765b88bea8", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2012:1012200167.1", "spisova_znacka": "9Saz/6/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 9Saz/6/2012 z 3. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2012-04-03", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2012:1012200167.1"}], "citovane_v": []}