Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 17Saz/7/2024 0724100817 14. 08. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100817.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XXXXXX XXXX, štátna príslušnosť: A. C., adresa posledného trvalého pobytu v krajine pôvodu: D. E. F., G. H. C. I. J., B. A. - J., A., toho času: Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, IČO: 17 316 014 proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková ul. č. 6, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného K.: A./XXXX- L. z XX. XXXXXX XXXX, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný rozhodnutím K.: A./XXXX-X z XX. XXXXXX XXXX (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol, že žalobcovi sa neudeľuje azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“); neposkytuje doplnková ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle; neudeľuje azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle; a neposkytuje doplnková ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. 2. Za účelom zdôvodnenia žiadosti žalobcu o azyl, ktorú podal dňa 31. októbra 2023 počas svojho zaistenia, bol s ním dňa 15. novembra 2023 vykonaný vstupný pohovor a následne 11. marca 2024 doplňujúci pohovor, počas ktorých uviedol, že v A. nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia, či organizácie a so štátnymi či neštátnymi orgánmi tam nemal nikdy žiadne problémy. Z krajiny pôvodu odišiel z dôvodu obavy o svoj život pred jeho kolegami, podnikateľmi, z priemyselnej štvrte v meste H. C. I. J., ktorí ho opakovane fyzicky napadli a vyhrážali sa mu smrťou kvôli nedodržiavaniu islamských zvykov. Podľa jeho slov verí iba v to, čo vidí a v prírodu, pretože tá dáva život. Aj napriek tomu, že sa narodil do moslimskej rodiny, islam nikdy nepraktizoval. Nečítal korán, nemodlil sa, nechodil do mešity, dokonca nedodržiaval ani ramadán. Túto skutočnosť pred najbližšou rodinou tajil, vedel o tom iba jeho strýko, tiež neveriaci, u ktorého od svojich 8 rokov v tej istej obci ako jeho rodičia býval. Keďže sa teda považoval za neveriaceho, po nástupe do prvého ročníka základnej školy navštevoval hodiny náboženstva iba občas. Spočiatku s tým nemal žiadne problémy, až kým ho v 8. ročníku školskej dochádzky za to M. A. N. niekoľkokrát udrel palicou. Nakoniec ho v roku 2015 zo školy vylúčili. Keď sa to dozvedela jeho matka, prišla aj s jeho bratom za ním a pýtala sa ho na dôvod vylúčenia, na čo jej
povedal, že to nevie. Matka teda zašla do školy, aby dôvod vylúčenia zistila. Po týchto udalostiach sa od strýka odsťahoval do okresného mesta H. C. I. J., kde začal pracovať ako opravár automobilov. Od tej doby sa s rodičmi nestretol, ani ich nevidel, iba raz sa telefonicky skontaktoval s matkou, aby zistil, ako sa má. Tá sa do telefónu rozplakala a prosila ho, aby sa vrátil domov. On sa však domov nevrátil, časom si v okresnom meste otvoril vlastnú autodielňu a až do roku 2021 tam žil bez akýchkoľvek problémov. Nakoľko v priemyselnej štvrti mesta, kde pracoval, boli zamestnaní aj obyvatelia z jeho rodnej obce, ktorí podľa jeho vyjadrenia o ňom rozšírili, že je neveriaci, začali sa mu miestni podnikatelia - vlastníci autoopravovní, verbálne vyhrážať. Po tom, ako ho fyzicky napadli, rozhodol sa ataky nahlásiť polícii (dvakrát v roku 2021 a raz v roku 2022), ktorá však konflikty vyhodnotila tak, že vinný je on. Z toho dôvodu bol predbežne zaistený (dvakrát na 48 hodín a raz na 72 hodín), avšak po prešetrení ho zakaždým pustili na slobodu. Okrem toho ho mali miestni podnikatelia v priebehu rokov 2021-2022 asi 6-7 krát udať na polícii kvôli tomu, že nedodržiaval ramadán a nepraktizoval islam, za čo bol pokarhaný. Po všetkých týchto udalostiach sa rozhodol, že bude pre neho najlepšie, ak z A. odíde preč do zahraničia. Predtým však koncom roka 2022 odišiel z mesta H. C. I. J., kde mal problémy s miestnymi podnikateľmi a cestoval po rôznych A. mestách. Okrem iných zdržiaval sa aj v mestách O. E. A., kde bez akýchkoľvek ďalších problémov žil a pracoval ako opravár automobilov. S problémami sa nestretol ani vtedy, keď sa dvakrát vrátil do mesta H. C. I. J., aby rozpredal stroje zo svojej autodielni. Napriek tomu sa v júni 2023 rozhodol z A. odísť preč. Dňa 26. júna 2023 sa legálne letecky dopravil do tureckého mesta Istanbul, odkiaľ po niekoľkých dňoch pokračoval v ceste cez Rumunsko a Srbsko do Maďarska. Tam nasadol do dodávky, ktorá ho spoločne s ďalšími krajanmi mala dopraviť do Rakúska. Po tom, ako na území SR auto zastavala policajná hliadka, bol zadržaný, zaistený a umiestnený do UPZC, kde z vyššie uvedených dôvodov požiadal o azyl. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že všetky skutočnosti uvedené žalobcom, boli počas konania objektívne vyhodnotené a komplexne posúdené. V súlade so spoločným stanoviskom Európskej únie o harmonizovanom prístupe k pojmu „utečenec“ zo dňa 4. marca 1996 sa každá žiadosť o azyl skúma individuálne, na základe predložených skutočností a so zohľadnením situácie, pretrvávajúcej v krajine pôvodu žiadateľa. Zo samotnej podstaty azylového práva vyplýva, že sa jedná o špecifický právny inštitút, na základe ktorého sa poskytne adekvátna ochrana len tej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky. Z napadnutého rozhodnutia ďalej vyplýva, že za účelom posúdenia žiadosti žalobcu boli využité informácie z databázy migračného úradu č. p. A./XXXXXX-XXX P. XX. XXXXXXXX XXXX, č. G. A./XXXXX X-XXX P. X. XXXX XXXX a č. p. A./XXXXXX-XXX P. XX. XXXX XXXX, ďalej informácie od právnej zástupkyni, ako aj z verejne dostupných zdrojov. 4. Neudelenie azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný právne odôvodnil ustanoveniami § 13 ods. 1 písm. a), § 8, § 2 písm. d), § 2 písm. e) zákona o azyle, pričom na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu a všetkých relevantných informácií, dospel k záveru, že žalobca krajinu pôvodu opustil bez toho, že by tam bol prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Poukázal, že v prípade žalobcu, ktorý sa považuje za ateistu, žiadne akty perzekúcie voči jeho osobe preukázané neboli. Problémy žalobcu sa síce týkali náboženského, v jeho prípade ateistického presvedčenia, avšak ako je z pohovorov s ním zrejmé, svoju žiadosť o azyl zakladá na obave o svoju bezpečnosť pred súkromnými osobami, ktorým sa nepáčilo, že nežije v súlade s islamským vierovyznaním. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1 Sža 17/2008 z 19. augusta 2008, a sp. zn. 1Sža/l9/2009. Skonštatoval, že k udeleniu medzinárodnej ochrany je možné pristúpiť až po tom, ak sa preukáže, že osoba, ktorá zakladá dôvody svojej žiadosti na jednom z kritérií, uvedených v § 8 zákona o azyle, nemá v krajine pôvodu dostupnú vnútroštátnu ochranu alebo možnosť vnútroštátneho presídlenia. Žalovaný podotkol, že si zabezpečil aktuálne a relevantné informácie o A.. V súvislosti s problémami na škole kvôli absenciám žalobcu na hodinách náboženstva, ktoré mali napokon vyústiť do jeho údajného vylúčenia zo školy, žalovaný zdôraznil, že takýto postup vzdelávacích inštitúcií voči žiakom sa z verejne dostupných zdrojov nepodarilo potvrdiť. Žalovaný sa následne venoval vzdelávaciemu systému v A., ktoré v odôvodnení podrobne rozobral. Žalovaný preto dospel k záveru, že žalobca mal možnosť výberu školy, ak nebol spokojný so štátnou školou, kde mal povinné hodiny islamu. Čo sa týka náboženstva, žalovaný skonštatoval, že 99 % obyvateľov A. vyznáva islam. Zároveň je to krajina, ktorá je príkladom pokojného spolužitia moslimov, kresťanov a Židov. S poukazom na správu Spolkového úradu pre prisťahovalectvo o azyl (BFA) Rakúska o A. žalovaný dôvodil, že sekularizmus a svetskosť má síce negatívny vplyv na spoločnosť, a odpadlíctvo a ateizmus
sa považujú za smrteľné hriechy, avšak nie sú trestnými činmi. Ďalej sa žalovaný zaoberal dobrovoľnou náboženskou konverziou, A. ústavou a A. trestným zákonníkom v kontexte s vierovyznaním. 5. Žalovaný skonštatoval, že žalobca sa nedopustil žiadneho takého konania, ktoré by podľa platných A. zákonov mohlo byť považované za trestný čin. Žalovaný pristúpil aj ku skúmaniu dostupnosti vnútroštátnej ochrany, k čomu si zabezpečil relevantné informácie. V súvislosti s dostupnosťou vnútroštátnej ochrany v A. žalovaný uviedol, že A. považujú súdy a políciu za najužitočnejšiu cestu k spravodlivosti, ako to vyplýva z prieskumu, vykonaného Haagskym inštitútom pre inovácie práva. Žalovaný ďalej tiež rozoberal orgány presadzovania práva v A.. Poukázal, že vo všeobecnosti je A. považované za demokratickú krajinu, kde sú dodržiavané všetky základné demokratické práva. Z toho dôvodu ho viaceré členské štáty Európskej únie (ďalej len „EU“) zaradili na zoznam bezpečných krajín pôvodu. Medzinárodné právo a právo EU považujú krajinu za bezpečnú, keď je v nej demokratický systém a existujúca účinná vnútroštátna ochrana pred prenasledovaním, mučením alebo neľudským, či ponižujúcim zaobchádzaním. Žalovaný dospel k záveru, že každý občan A. sa môže domáhať ochrany svojich práv, vrátane práva na život a ochranu svojej osobnosti, čo v podstate využil aj žalobca, keď sa po fyzických útokoch obrátil na miestnu políciu. Ak nebol spokojný s postupom polície, mohol sa obrátiť na nadriadený policajný orgán, prípadne sa domáhať ochrany svojich práv u iných dostupných orgánov činných v trestnom konaní. Žalobca však o tejto možnosti vôbec neuvažoval a jediné riešenie videl v tom, že z A. odíde preč, napriek tomu, že po odchode z okresného mesta H. C. I. J. do iných častí A., bez akýchkoľvek problémov určitú dobu žil a pracoval. Žalovaný po preskúmaní objektívnych prvkov poukázal, že ateizmus v A. nie je trestným činom a problémy so súkromnými osobami mal žalobca možnosť riešiť prostredníctvom oficiálnych štátnych orgánov, nakoľko ako z informácií o A. vyplynulo, vnútroštátna ochrana je v krajine dostupná a je aj účinná. 6. Žalovaný ďalej tiež poukázal na informácie, ktoré po zadržaní na Slovensku poskytol žalobca cudzineckej polícii, že z A. vycestoval z ekonomických dôvodov a na území SR nechce požiadať o udelenie azylu a tiež sa priznal, že po prílete do Srbska úmyselne zničil svoj cestovný pas, aby srbská polícia nevedela zistiť jeho identitu a nevrátila ho späť do Turecka, na základe čoho považoval žalovaný žiadosť žalobcu o azyl ako účelovo podanú, v snahe vyhnúť sa vyhosteniu do krajiny pôvodu. 7. Neposkytnutie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle odôvodnil tým, že hoci A. vo svojom trestnom zákonníku ponechalo aj trest smrti, ktorý hrozí za určité veľmi závažné trestné činy, v krajine sa od roku 1993 popravy de facto nevykonávajú. Okrem toho sa žalobca v A. nedopustil žiadneho trestného činu, za ktorý by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu táto forma vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 1 zákona o azyle reálne hrozila. Vzhľadom na dostupnosť a efektívnosť vnútroštátnej ochrany možno hrozbu takéhoto zaobchádzania v prípade návratu žalobcu do A. vylúčiť aj zo strany súkromných osôb. K tomu žalovaný poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/4/2009 z 12. marca 2009. Migračný úrad vykonal aj analýzu aktuálnej bezpečnostnej a politickej situácie v A.. Z nej vyplynulo, že A. je dlhodobo bezpečnou a stabilizovanou krajinou a neprebieha tam žiadny ozbrojený konflikt takého charakteru, že by pre žalobcu v prípade návratu predstavoval individuálnu hrozbu vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) bod 3 zákona o azyle. 8. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a k neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že neboli splnené podmienky pre udeleniu azylu resp. poskytnutie doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny z objektívnych dôvodov, lebo žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť. II. Správna žaloba 9. Žalobca sa správnou žalobou z 20. mája 2024 domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v I. a II. výroku a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Opísal priebeh administratívneho konania a obsah jeho výpovedí vo vstupnom a doplňujúcom pohovore ako aj dôvody napadnutého rozhodnutia.
10. Správnu žalobu podal z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) a f) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), a teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 11. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný nevyhodnotil problémy žalobcu v domovskej krajine ako náboženskú perzekúciu. Zároveň v prípade žalobcu videl možnosť domáhania sa jeho práv v domovskej krajine prostredníctvom polície. Podľa názoru žalobcu, žalovaný nesprávne právne posúdil existenciu rizík, spojených s návratom do jeho krajiny pôvodu. Vzhľadom na skutočnosti, uvádzané žalobcom, ako aj vzhľadom na informácie o krajine pôvodu žalobcu, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, má žalobca taktiež za to, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu. 12. Namietal, že nezaložil svoju žiadosť o udelenie azylu na obavách o svoju bezpečnosť pred súkromnými osobami, ale z dôvodu prenasledovania v domovskej krajine z náboženských dôvodov formou opatrení, ktoré boli voči nemu diskriminačné. Vyjadril nesúhlas so záverom žalovaného, že v prípade osoby žalobcu neboli preukázané žiadne akty náboženskej perzekúcie, keďže žalobcovi štátne orgány neposkytli ochranu, keď o ňu žiadal a dokonca musel využiť podplatenie polície, aby došlo z jej strany len k ústnemu pokarhaniu po tom, čo ho udali pre jeho ateistické presvedčenie. Poukázal, že podľa jeho výpovede, ako aj v zmysle informácií o krajine jeho pôvodu je zrejmé, že sú štátne orgány v jeho domovskej krajine skorumpované a nie sú mu schopné poskytnúť dostatočnú ochranu. Podľa jeho názoru, táto skutočnosť teda zakladá možnosť udelenia mu azylu na území Slovenskej republiky. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (napríklad Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8SaZ/l/2017 zo dňa 16. júna 2017). 13. Poukázal, že do konania nepredložil dôkazy o vylúčení zo školy alebo o odmietnutí poskytnutia ochrany zo strany polície, či o jeho zadržaní, nakoľko nimi nedisponuje. Zo strany žalovaného však nebola jeho osoba vyhodnotená za nedôveryhodnú a počas celého konania pred správnym orgánom (tak počas vstupného, ako aj počas doplňujúceho pohovoru) bola jeho výpoveď konzistentná a pravdivo a dôveryhodne odpovedal na žalovaným položené otázky. Je preto potrebné, aj v súvislosti s informáciami o krajine jeho pôvodu, z jeho tvrdení vychádzať. Podľa jeho názoru, zo správ o krajine pôvodu, ktoré sú obsahom administratívneho spisu, vyplýva skutočnosť, že osoby, nerešpektujúce islam, sú spoločensky vylúčené, dokonca môžu byť aj potrestané. A. štátne orgány nepožívajú dôveru zo strany verejnosti a A. polícia je plná korupcie a beztrestnosti, čo má za následok jej obmedzenú účinnosť a zásady právneho štátu nie sú dodržiavané. Uvedené sa potvrdilo aj žalobcovi, keď sa po útokoch na jeho osobu na políciu obrátil, avšak neboli potrestaní páchatelia, ale on. Žalobca dal tiež do pozornosti, že vo vstupnom pohovore dokonca poukázal aj na skorumpovanosť polície popísaním vlastnej skúsenosti. 14. Žalobca bol ďalej toho názoru, že na základe formálnej A. právnej úpravy nemožno pristupovať k ochrane pred jeho diskrimináciou na základe jeho náboženského presvedčenia ako dostatočnej, ktorá by nezakladala azylovo relevantný dôvod. Poukázal, že uviedol počas vstupného a doplňujúceho pohovoru, že jeho základné ľudské práva boli porušované od detstva až do jeho odchodu z krajiny pôvodu. Z dôvodu jeho ateistického presvedčenia bolo opakovane porušované jeho právo na slobodu a bezpečnosť, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na vzdelanie, právo na slobodu prejavu a zákaz diskriminácie. Tvrdil, že vo vzťahu k nemu došlo k takému opakovanému a dlhodobému porušovaniu ľudských práv, že ujma z ich porušenia dosiahla intenzitu prenasledovania. K tomu poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 6 SžoKS/102/06. Ďalej tiež tvrdil, že nemal k účinnej ochrane pred prenasledovaním v krajine svojho pôvode prístup a zastával názor, že prítomnosť uvedených znakov je možné pozorovať aj v jeho prípade. V ďalšej časti správnej žaloby žalobca namietal, že pre žalobcu a jeho rodinu neexistovala iná alternatíva vzdelávania ako štátna vzdelávacia inštitúcia s povinnou výukou islamu, pre ich finančné možnosti. S poukazom na informácie o krajine pôvodu, ktoré sú založené v administratívnom spise, považoval za preukázané, že v jeho domovskej krajine nie je dodržiavaná sloboda náboženského vyznania a v prípade návratu do A. mu hrozí prenasledovanie vo forme diskriminačných opatrení zo strany štátu, ako aj neprimerané a diskriminačné trestné stíhanie alebo trest. Nesúhlasil so žalovaným, že neexistujú žiadne informácie o tom, že by práva, ktoré
zaručuje svojim občanom A. ústava, neboli v praxi dodržiavané. K záveru žalovaného, že v prípade žalobcu nehrozí po jeho návrate do krajiny pôvodu hrozba vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu žalobca uviedol, že v zmysle informácií o krajine jeho pôvodu, ako aj v súvislosti s jeho osobnými skúsenosťami nie je vylúčené, že z dôvodu diskriminujúceho konania zo strany štátnych orgánov môže byť po návrate do A. vystavený takému konaniu pre jeho ateistické presvedčenie. Svedčí tomu podľa jeho názoru aj skutočnosť, že bol, na rozdiel od osôb, ktoré na neho útočili, zo strany polície zadržaný, pričom po jeho zadržaní môže práve k takému správaniu zo strany štátnych subjektov prísť. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu 15. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe z 10. júna 2024 navrhol súdu, aby správnu žalobu zamietol. Napadnuté rozhodnutie považoval za zákonné a správne. Poukázal, že po nelegálnom príchode žalobcu na územie SR, bol žalobca zadržaný príslušníkmi polície a počas zaistenia v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove požiadal dňa 31. októbra 2023 o udelenie azylu z dôvodu obavy o jeho život. Po vykonanom vstupnom a doplňujúcom pohovore nebolo objektívne preukázané, že by dôvody žalobcovho prenasledovania vychádzali z ustanovenia § 8 zákona o azyle. Žalovaný bol toho názoru, že postupoval pri rozhodovaní o udelení resp. o neudelení azylu alebo poskytnutí doplnkovej ochrany vecne správne, pričom vychádzal najmä z výpovedí žalobcu a zo všeobecne zistených objektívnych skutočností. V prvostupňovom správnom konaní nedošlo k žiadnemu pochybeniu, žalobcovi bolo umožnené, aby uviedol všetky dôvody svojej žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, o čom bol aj riadne poučený. Počas azylového konania sa žalobcovi hodnoverným spôsobom nepodarilo preukázať opodstatnenú obavu z prenasledovania v jeho domovskej krajine tak, ako to vyplýva z § 8 zákona o azyle. Proti žalobcovi nebolo v krajine pôvodu vedené trestné konanie, nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi, nebol vystavený mučeniu, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Správny orgán v prvostupňovom konaní zistil, že žiadateľ nesplnil primárny predpoklad na udelenie azylu a v jeho prípade sa nepreukázala opodstatnenosť obáv z prenasledovania tak, ako to upravuje zákon o azyle a Ženevský dohovor z roku 1951, ktoré sú v oblasti azylu pre Slovenskú republiku záväzné. Z dôvodov, ktoré sú podrobne rozvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, dospel žalovaný k názoru, že žalobca nespĺňa podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany. Záverom citoval aj z rozsudku NS SR sp. zn. 10Sžak/17/2019 z 15. novembra 2019. 16. Žalobca na obsah vyjadrenia žalovaného reagoval replikou, v ktorej zotrval na dôvodoch žaloby. Vyjadril názor, že počas administratívneho konania svojou dôveryhodnou výpoveďou preukázal tak závažné porušovanie ľudských práv vo svojej domovskej krajine, že tieto dosahujú intenzitu prenasledovania, pričom k nemu došlo a po návrate do A. aj môže dôjsť z náboženských dôvodov, a teda z dôvodu, že je ateista. Poukázal, že prostredníctvom svojej výpovede a v súlade s informáciami o krajine jeho pôvodu preukázal, že v jeho domovskej krajine nie je dodržiavaná sloboda náboženského vyznania. V prípade jeho návratu do A. mu teda hrozí prenasledovanie, tak ako je definované v § 2 písm. d) zákona o azyle. Bol tiež toho názoru, že počas administratívneho konania nebola vylúčená ani hrozba jeho mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu po jeho návrate do domovskej krajiny. 17. Žalovaný na výzvu súdu v súdom stanovenej lehote duplikou na vyjadrenie žalobcu nereagoval. IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých správnych súd vychádzal 18. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 19. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.
20. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 21. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 22. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 23. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle, vážnym bezprávím na účely tohto zákona sa rozumie 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 24. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 25. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 8 alebo § 10. 26. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ktorému neudelilo azyl, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 27. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 28. Podľa § 19a /Posúdenie žiadosti o udelenie azylu/ ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 29. Podľa § 19a ods. 3 ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, ak a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu, b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu,
d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 30. Podľa § 19a ods. 4 písm. c) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že náboženstvo zahŕňa najmä zastávanie teistického, neteistického alebo ateistického presvedčenia, účasť alebo neúčasť na náboženských obradoch, iné náboženské úkony alebo vyjadrenie názorov alebo formu osobného alebo spoločenského správania založeného na náboženskom presvedčení alebo prikázaného náboženským presvedčením, 31. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. V. Konanie na správnom súde 32. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP], v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 14. augusta 2024, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozsudku bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 33. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného číslo: K.: A./XXXX-X z XX. XXXXXX XXXX, ktorým žalovaný okrem iného neudelil žalobcovi azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, ani neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 34. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo 4. augusta 2009). 35. V prvom rade správny súd považuje za potrebné predostrieť, že žalobca v žiadosti o azyl svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi. Samotný zákon o azyle priamo predpokladá uvedenú situáciu (a teda, že sa žiadateľ o azyl nachádza v stave dôkaznej núdze), pričom podľa § 19a ods. 3 zákona o azyle,
ak žiadateľ nepodloží svoje vyhlásenia dôkazmi, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu na to neprihliadne, len ak sú splnené kumulatívne nasledovné podmienky: a) žiadateľ vynaložil skutočné úsilie, aby zdôvodnil svoju žiadosť o udelenie azylu; b) žiadateľ predložil všetky náležitosti, ktoré mal k dispozícii, a podal prijateľné vysvetlenie týkajúce sa iných chýbajúcich náležitostí, c) vyhlásenia žiadateľa sú súvislé a hodnoverné a nie sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa jeho prípadu, d) žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, alebo v prípade oprávneného pobytu na území Slovenskej republiky požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po tom, ako sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich medzinárodnú ochranu alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil, a e) bola preukázaná všeobecná dôveryhodnosť žiadateľa. 36. Správny súd sa preto zameral na posúdenie podmienok, za splnenia ktorých možno vychádzať len z vyhlásení (resp. tvrdení) žalobcu. 37. Konanie o azyl je totiž osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera žalovanému závisí predovšetkým od posúdenia dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si žalovaný o žalobcovi vytvára v priebehu celého administratívneho konania. 38. Dôveryhodnosť osoby žiadateľa žalovaný posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie žalobcu v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svojej osoby. 39. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah žalovaného o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná (Rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža/48/2010 z 18. mája 2010). 40. Otázka dôveryhodnosti žiadateľa o medzinárodnú ochranu z hľadiska rozhodovania o jej udelení je zásadná. Pri jej posudzovaní je preto potrebné postupovať veľmi starostlivo, pričom nepochybne platí, že základný rámec posudzovania vytvára výpoveď žiadateľa. Žiadateľ nesie bremeno tvrdenia, ktoré je ďalej vo vzájomnej interakcii so správnym orgánom rozvíjané a doplnené bremenom dôkazným. Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami ako vlastnou dôveryhodnou výpoveďou. Naopak, povinnosťou správneho orgánu je, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú, spochybňujú alebo potvrdzujú (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. apríla 2013, sp. zn. 1 Sža 10/2013). 41. Správny súd k posúdeniu dôveryhodnosti žalobcu považuje za potrebné uviesť nasledovné skutočnosti. 42. V administratívnom spise sa nachádza rozhodnutie o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu z XX. XXXX XXXX číslo G./XXXX-XX, z ktorého vyplýva, že dňa XX. XXXX XXXX bola so žalobcom spísaná zápisnica, podľa ktorej žalobcovi v domovskej krajine nehrozí smrť, z A. C. vycestoval z ekonomických dôvodov a o udelenie azylu na území Slovenskej republiky nežiada. Ďalej si správny súd pripojil súdne spisy tunajšieho súdu týkajúce sa zaistenia žalobcu sp. zn. 16 SaZ/12/2023 a sp. zn. 16 SaZ/5/2024, z ktorých správny súd získal dostupné informácie týkajúce sa žalobcu a či tieto nie sú v rozpore s vyhlásenia žalobcu prezentované v jeho azylovom konaní. Z rozsudku Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 16 SaZ/12/2023 z 30. novembra 2023 (bod 21) vyplýva, že žalovaný riadne zdôvodnil naplnenie účelu zaistenia, keď konštatoval, že vychádzal z vlastných vyjadrení žalobu, ktorý z domovskej krajiny odišiel iba z ekonomických dôvodov pre vidinu zárobku peňazí v Nemecku, kde si chce nájsť prácu. Žalobcovi bola tiež bezprostredne po zadržaní daná možnosť o azyl požiadať, avšak záujem neprejavil a v prípade jeho prepustenia sa vyjadril, že by pokračoval do jeho cieľovej krajiny, ktorou je Nemecko. Až v priebehu jeho zaistenia požiadal o azyl z dôvodu obavy o svoj život, pričom túto podal až v nadväznosti na rozhodnutie o administratívnom vyhostení do jeho domovskej krajiny, keď existoval reálny predpoklad návratu do A.. Žalobca tiež cestoval viacerými členskými štátmi Európskej únie, ktoré sú bezpečnými krajinami, a v žiadnej z nich svoj úmysel požiadať o azyl neprejavil.
43. Z ďalšieho pripojeného súdneho spisu tunajšieho súdu sp. zn. 16SaZ/5/2024 týkajúceho sa prípadu žalobcu (konkrétne z bodov 31 a 32 rozsudku z 28. marca 2024 sp. zn. 16SaZ/5/2024) vyplýva, že „žalobca skutočne požiadal o azyl až s odstupom viacerých mesiacov, pričom mal nespočetne veľa príležitostí (po jeho zadržaní, pred vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení, pred každým zaistením resp. predĺžením zaistenia alebo kedykoľvek v priebehu jeho zaistenia) oň požiadať. Jeho tvrdenie, že o azyl požiadal akonáhle to bolo možné, je zavádzajúce. Z odôvodnenia rozhodnutí o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva a o predĺžení zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že žalovaný dospel k záveru o účelovosti žalobcovej žiadosti o udelenie azylu predovšetkým na základe jeho vlastných vyjadrení. Z administratívneho spisu totiž správny súd zistil, že žalobca dňa 31. októbra 2023 požiadal o udelenie azylu zatiaľ čo bol umiestnený v ÚPZC na podklade rozhodnutia o predĺžení zaistenia. Túto skutočnosť ÚPZC bezprostredne, ešte v ten istý deň, oznámil žalovanému. Žalovaný dňa 3. novembra 2023 žalobcu vypočul a umožnil mu vyjadriť sa ku jeho rozhodnutiu požiadať o azyl, predovšetkým z akého dôvodu oň požiadal a prečo o azyl nepožiadal už dňa 15. júla 2023, kedy bol prvýkrát zadržaný políciou. Žalobca sa ku dôvodom žiadosti o azyl nechcel vyjadriť a ku zmene jeho názoru len poznamenal, že v čase zadržania o azyl požiadať nechcel. Dňa 3. novembra 2023 preto žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincom. Žalobca bol za prítomnosti tlmočníka o tomto rozhodnutí v ten istý deň oboznámený a jeho písomné vyhotovenie mu bolo bezprostredne doručené do vlastných rúk, čo potvrdil jeho vlastnoručným podpisom nachádzajúcim sa na prvopise predmetného rozhodnutia. Žalobca bol následne vypočutý opätovne dňa 29. januára 2024, kde mu bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom predĺženia jeho zaistenia, avšak svoje právo nevyužil a akékoľvek skutočnosti týkajúce sa jeho žiadosti o udelenie azylu pred žalovaným neprezentoval. Žalovaný preto dôvodne vychádzal z tvrdení, ktoré žalobca vypovedal bezprostredne po jeho prvotnom zaistení dňa 15. júla 2023, podľa ktorých odišiel z A. C. výlučne z ekonomických dôvodov pre vidinu lepšieho zárobku a že mu v jeho domovskej krajine nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a rovnako mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest smrti.“ Následne v bodoch 34 a 35 uvedeného rozsudku z 28. marca 2024 sp. zn. 16SaZ/5/2024 správny súd skonštatoval, že „z administratívneho spisu vyplývajú aj ďalšie podstatné skutočnosti, osvedčujúce účelovosť podania žiadosti o azyl. Napríklad z odpovede žalovaného zo 14. septembra 2023 je zrejmé, že žalobca bol na základe jeho vlastnej žiadosti z 3. augusta 2023 zaradený do programu ADN-FRONTEX, riadeného prostredníctvom organizácie IOM. Táto medzinárodná organizácia poskytuje služby, poradenstvo a pomoc migrantom, zabezpečuje koordinované, humanitárne a nákladovo efektívne návraty štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí nemôžu alebo nechcú zostať na Slovensku a želajú si vrátiť sa dobrovoľne do krajiny pôvodu. Na základe uvedeného je zrejmé, že žalobca mal záujem dobrovoľne sa vrátiť do krajiny pôvodu a teda sám žiadne prekážky nevidel, jeho náhly zvrat v správaní nijako nevysvetlil a aj z tohto dôvodu možno považovať jeho žiadosť o udelenie azylu za účelovú. Neuniklo pozornosti správneho súdu, že žalobca v žalobe bližšie neozrejmil ani svoje obavy z prenasledovania a smrti v dôsledku iného vierovyznania, keď v zápisnici z 15. júla 2023 tvrdil, že je moslim – sunit, pričom v A. C. je islam najrozšírenejším náboženstvom. Aj tieto nedostatky a rozpory tvrdení žalobcu správnemu súdu indikujú, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola čisto účelová.“ 44. Nie je pritom dôvod pochybovať o hodnovernosti zápisníc spísaných so žalobcom v jeho predchádzajúcich konaniach, z ktorých vychádzal aj správny súd pri rozhodovaní vo veciach zaistenia žalobcu a ktorých pravdivosť sa žalobca snažil spochybniť až v dotazníku žiadateľa o udelenie azylu, keď bol otázkami žalovaného žalobca vyťažovaný na svoje vyjadrenia uvedené v rozhodnutiach o zaistení ohľadom predchádzajúceho nezáujmu o požiadanie o azyl na Slovensku a jeho úmyslu pokračovať v ceste do Nemecka, pričom žalobca uvedené rozdielnosti spochybňoval len svojim tvrdením, že „on to určite nepovedal“, resp. že „tlmočník mu povedal že nemôže požiadať o azyl“. Na to, aby žalobca spochybnil zápisnicu, musí predložiť dôkaz opaku, pričom v danom prípade žalobca žiaden taký dôkaz neprodukoval (okrem svojho tvrdenia). Aj podľa právnej vedy „zápisnica je verejnou listinou a svedčí jej prezumpcia správnosti, to znamená, že údaje v nej uvedené sa považujú za správne a pravdivé, ak sa nepreukáže opak.“(Potásch, P., Hašanová, J., Vallová, J., Millučký, J., Medžová, D. Správny poriadok. Komentár. 4. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2022 s. 215). 45. Z uvedených skutočností po preskúmaní celého prípadu žalobcu, aj v kontexte s informáciami, ktoré vyplynuli z predchádzajúcich súdnych konaní žalobcu, nezostalo správnemu súdu iné ako konštatovať, že vyhlásenia žalobcu v jeho azylovej veci nie sú hodnoverné, sú v rozpore s dostupnými informáciami týkajúcimi sa prípadu žalobcu, a teda nie je splnená podmienka uvedená v § 19a ods. 3 písm. c) zákona
o azyle na to, aby bolo možné prihliadať na žalobcove dôkazmi nepodložené tvrdenia. Správny súd tiež nemal preukázanú všeobecnú dôveryhodnosť žalobcu, keďže nemôže byť hodnoverný ten, kto menil svoje výpovede do zápisnice pred štátnymi orgánmi bez toho, aby svoje zmeny v tvrdeniach dostatočne odôvodnil. Nie je teda splnená ani ďalšia podmienka uvedená v § 19 ods. 3 písm. e) zákona o azyle. Taktiež údajný dôvod prenasledovania musel byť žalobcovi zrejmý už v čase vstupu na územie Európskej únie, pričom o azyl požiadal až s odstupom niekoľkých mesiacov, a teda nie je splnená ani podmienka uvedená v § 19a ods. 3 písm. d) zákona o azyle (t.j., že žiadateľ požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany bezodkladne po vstupe na územie Slovenskej republiky alebo preukázal primeraný dôvod, prečo tak neurobil). 46. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že neboli kumulatívne splnené podmienky predpokladané v § 19a ods. 3 zákona o azyle, na to, aby žalobcovi stačilo pred žalovaným prezentovať len svoje tvrdenia. Žalobca preto za daného stavu na to, aby bol v konaní o jeho žiadosti o azyl úspešný, bol podľa názoru súdu, povinný svoje tvrdenia osvedčiť, podložiť ich dôkazmi. 47. V tomto smere žalovaný dospel k správnemu záveru, keď považoval žalobcovu žiadosť o azyl ako účelovo podanú, v snahe vyhnúť sa vyhosteniu do krajiny pôvodu, a to s poukazom na informácie, ktoré po zadržaní na Slovensku žalobca poskytol cudzineckej polícii, že z A. vycestoval z ekonomických dôvodov a na území SR nechce požiadať o udelenie azylu a tiež sa priznal, že po prílete do Srbska úmyselne zničil svoj cestovný pas, aby srbská polícia nevedela zistiť jeho identitu a nevrátila ho späť do Turecka. 48. Žalovanému však možno vytknúť, že sa nedostatočne venoval otázke dôveryhodnosti žalobcu ako žiadateľa o azyl, ktorú považuje správny súd za zásadnú a ktorá sa má posudzovať prvorado. 49. Na druhej strane však, rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (pozri aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sž 98-102/02). Obdobne správny súd odkazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k účelu správneho súdnictva: „Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná“ (pozri Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2015 sp. zn. III. ÚS 502/2015). 50. Pokiaľ teda žalovaný neskúmal dostatočne dôveryhodnosť žalobcu a postupoval v ďalšom konaní so žalobcom tak, akoby ju mal osvedčenú, je potrebné konštatovať, že uvedený nesprávny postup žalovaného nemal v danom prípade žiadny dopad na subjektívno-právnu pozíciu žalobcu, práve naopak, bolo na tvrdenia žalobcu prihliadané, a teda bola zabezpečená vyššia miera ochrany žalobcových práv. 51. Napriek tomu, že žalobca bol v tomto prípade povinný preukázať svoje tvrdenia, žalovaný vykonal adekvátne dokazovanie k všetkým žalobcom tvrdeným dôvodom pre udelenie azylu. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť tohto rozhodnutia. 52. Pre úplnosť správny súd uvádza, že „opodstatnenosť obáv“ z prenasledovania je kľúčovým pojmom definície utečenca. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene
podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny. 53. Z doplňujúceho pohovoru so žalobcom z 11. marca 2024 vyplýva, že od roku 2015 do roku 2021 žalobca nemal žiadne problémy s tým, že nežije podľa moslimského práva, problémy začali až v roku 2021 a taktiež od konca roka 2022 až do júna 2023, keď sa zdržoval v rôznych mestách A. nemal žiadne problémy, žil bez problémov. Taktiež uviedol, že aj jeho strýko, ktorý nepraktizuje islamskú vieru, nemal žiadne problémy a ostal bývať v A.. 54. V kontexte aj so zadováženými správami o krajine pôvodu správny súd nezistil naplnenie už prvého prvku definície utečenca, nakoľko ateizmus v A. nie je trestným činom a problémy so súkromnými osobami mal žalobca možnosť riešiť prostredníctvom oficiálnych štátnych orgánov. Z rozhodnutia NS SR sp. zn. 1 Sža 2/2010 z 2. februára 2010 vyplýva, že za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je nutné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou, pričom problémy so súkromnými osobami nemôžu byť dôvodom pre udelenie azylu, pokiaľ politický systém v krajine pôvodu dáva občanom možnosť domáhať sa ochrany svojich práv pred štátnymi orgánmi. Nakoľko z informácií o A. nevyplynulo, že by vnútroštátna ochrana bola v krajine nedostupná a ani sám žalobca neuviedol, že by márne uplatnil všetky dostupné prostriedky ochrany, ktoré mal k dispozícii. Namiesto toho, a to navyše v čase, keď nemal žalobca so súkromnými osobami žiadne problémy, sa rozhodol vycestovať z územia A.. Preto nie je možné dospieť k záveru, že by žalobcove obavy, ktoré subjektívne pociťuje, mohli byť opodstatnené. 55. Zároveň je správny súd toho názoru, že v prípade situácie žalobcu nemožno uvažovať ani o vážnom bezpráví. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať ani iným spôsobom nevyšlo v konaní pred žalovaným najavo, že by mu hrozilo reálne nebezpečenstvo vážnej ujmy, odôvodňujúce poskytnutie doplnkovej ochrany. Záver o existencii reálneho nebezpečenstva vážnej ujmy nemožno bez ďalšieho vyvodiť z ničím nepodloženého a veľmi všeobecného tvrdenia žalobcu o prenasledovaní, ktoré navyše ani v čase opustenia krajiny pôvodu nebolo prítomné. 56. „Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, no správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú“ (z rozsudku NS SR, sp. zn. 1Sža 48/2014). V danom prípade správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu zohľadnil všetky vyhlásenia poskytnuté žalobcom, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žalobcu, jeho postavenie a osobné pomery. Správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu, či doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že sa podrobne zaoberal všetkými dôvodmi a skutočnosťami relevantnými pre konanie (okrem už spomínanej otázky dôveryhodnosti žalobcu ako žiadateľa o azyl), situáciu z hľadiska vyslovených obáv a správ o krajine pôvodu vyhodnotil nielen z retrospektívneho hľadiska, ale posúdil možnosť prenasledovania žalobcu aj smerom do budúcnosti. 57. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 240 SSP). 58. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.