Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 15Saz/7/2024 z 6. 8. 2024

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 15Saz/7/2024 0724100797 06. 08. 2024 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2024:0724100797.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX v meste C., provincia D., Turecká republika, štátna príslušnosť Turecká republika, národnosť kurdská, turecký cestovný pas E., posledný pobyt v krajine pôvodu na adrese: X F. G. H. I. caddesi, ul. XXX J. K. X apatmeni, v meste D. L., Turecká republika, t.č.: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zast. Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: G./ XXXX-X zo dňa 15.04.2024, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS: G./XXXX-X zo dňa 15. apríla 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o azyle“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu, podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny, podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny. 2. Napadnuté rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že dňa 30.10.2023 bol žalobca vrátený z územia Nórska prostredníctvom Oddelenia hraničnej kontroly Policajného zboru Košice – letisko na základe Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 – nakoľko podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle sa žalobca považoval za žiadateľa o udelenie azylu, bolo so žalobcom začaté konanie o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR. 3. Za účelom zdôvodnenia jeho žiadosti bol s žalobcom vykonaný dňa 22.11.2023 vstupný pohovor, počas ktorého žalobca uviedol, že voči nemu nebolo nikdy vedené trestné konanie a nikdy nespáchal žiaden trestný čin. Taktiež uviedol, že nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, či inej organizácie, a to aj napriek tomu, že sa v roku 2020 uchádzal o členstvo v politickej strane TIP (Türkiye Işçi Partisi). V súvislosti so snahou o členstvo v tejto strane upresnil, že na adresu strany poslal e-mail, že sa chce stať ich členom, ale nedostal žiadnu odpoveď. Dôvodom jeho snahy stať sa členom strany bola skutočnosť, že sa mu páčil ich sociálny program, imponovalo mu presadzovanie rovnakého štandardu pre každého, viac socialistický pohľad a rovnosť medzi ľuďmi. Potom iba občas na internete sledoval politickú situáciu,

ale žiadnych politických akcií sa aktívne nezúčastňoval, ani sa do ničoho nezapájal. Pred tým, v mladosti, vo veku asi 15 - 16 rokov sa zaujímal o politiku, hlavne ohľadom práv Kurdov v Turecku. Viackrát sa zúčastnil aj mítingov, organizovaných stranami, ktoré v tomto smere pôsobili, pričom tieto natáčal na video a zverejňoval ich na internete. 4. K svojej žiadosti o udelenie azylu na území SR uviedol, že by chcel dostať medzinárodnú ochranu z politických dôvodov, nakoľko potom, čo zomrel jeho brat v roku 2015, začal pociťovať tlaky na jeho rodinu. Uviedol, že jeho brat bol členom Jednotiek ľudovej obrany YPG (Yekîneyen Parastina Gel), ktoré sú Tureckom považované za teroristické, napriek ich podpore zo strany NATO a USA. Tvrdil, že jeho brat sa zúčastňoval bojov proti ISIS na území Sýrie, pričom tam zahynul. Uviedol, že jeho rodina do smrti jeho brata nemala žiadne problémy, avšak keď sa na druhý deň z novín dozvedeli, že zahynul, večer k ním prišli domov policajti - traja policajti vonku strážili dom a asi piati prišli dnu; provokačne sa pýtali rodičov, kde majú syna, mysleli tým mŕtveho brata a zobrali otca na výsluch - na výsluchu mu vraveli, že jeho syn je terorista, preto ho vypočúvajú, po zodpovedaní niekoľkých otázok ho prepustili. Ďalej tvrdil, že asi 2 týždne od bratovej smrti sa na ich ulici zdržiavali policajti, pričom niekoľkokrát ho legitimovali, pričom celá jeho rodina sa bála, čo bude ďalej. Uviedol, že to pociťoval ako psychický tlak. Konštatoval, že po dvoch týždňoch sa už policajti objavovali na ich ulici len zriedka. Poukázal na to, že v roku 2019 bol príslušníkmi polície legitimovaný v meste Istanbul, pričom po lustrácii jeho občianskeho preukazu na mieste mu povedali, že jeho brat bol terorista, a že je dobre, že zomrel. Po tejto kontrole síce zaistený nebol, avšak opäť pociťoval určitý psychický tlak. Okrem toho uviedol, že po smrti jeho brata si jeho ďalší dvaja bratia natočili smútočný obrad na video, ktoré neskôr zverejnili na internete. Na základe toho boli obaja obvinení z propagácie terorizmu. V súdnom konaní boli obaja spod obžaloby oslobodení. Ďalej uviedol, že tlak pociťoval stále, obával sa, že by to nikdy neskončilo a kvôli tomu, čo sa stalo s jeho bratom, by sa nemohol zamestnať nikde v štátnej správe - nikdy to síce neskúšal, ale vie, že keby to skúsil, určite by ho prelustrovali a kvôli bratovi by mu prácu v štátnej správe nedali. Na záver vstupného pohovoru žalobca doplnil svoju výpoveď o obavu žiť na území Turecka, nakoľko sa tam necíti bezpečne už od svojich detských čias. V súvislosti s tým uviedol, že keď mal asi 16 rokov, bol svedkom incidentu, pri ktorom počas nejakého protestu policajti strieľali do ľudí. Išlo o konflikt medzi Kurdmi a policajtmi. Taktiež spomenul príhodu z čias, kedy mal asi 11-12 rokov a spolu s inými deťmi sa hral na ulici, pričom jedného z kamarátov prešlo pancierované policajné auto a odvtedy má z toho traumu. Doplnil, že v Turecku prebieha veľa protestov a je veľa sporov medzi Kurdmi a Turkami a stáva sa, že keď napríklad začne niekto hádzať kamene po druhých, policajti aj strieľajú. Uviedol aj to, že sa zúčastnil množstva takých protestov, pričom sa malo jednať iba o účasť na „tichom“ proteste. Tvrdil, že viackrát bol policajtmi zbitý, len kvôli tomu, že je Kurd a celé roky kvôli tomu v Turecku žil v strachu. Bol toho názoru, že v Turecku by sa ako B. nevedel presadiť, že by mu to nebolo dovolené. Iné dôvody neuviedol. 5. K neudeleniu azylu podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle žalovaný uviedol, že tento inštitút je viazaný na prítomnosť prenasledovania, ako skutočnosti, uvedenej v § 2 písm. d) zákona o azyle. Keďže žalobca zakladal dôvody svojej žiadosti na obave z politického prenasledovania, skúmal, či takáto obava je opodstatnená a či napĺňa kritéria pre udelenie azylu, ako najvyššej formy medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti poukázal na príručku UNHCR: „Kritéria a postupy pri udeľovaní štatútu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z r. 1967 o postavení utečencov“, konkrétne na: „mať iné politické názory než vláda ešte nie je samé o sebe dostatočným motívom na prijatie žiadosti o priznanie štatútu utečenca. Žiadateľ teda musí preukázať, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory, ktoré nie sú tolerované vládnucim režimom pre svoju kritickosť voči politike a metódam režimu. To ďalej predpokladá, že štátne orgány poznajú tieto politické názory a že ich prisudzujú žiadateľovi“. Konštatoval, že žalobca však politicky aktívny nebol, pričom podľa jeho vlastného vyjadrenia, oficiálne nebol členom žiadnej politickej strany, či inej organizácie. V roku 2020 sa síce žalobca pokúšal vstúpiť do strany TIP, ale nakoľko po zaslaní prihlášky prostredníctvom internetu sa mu neozvali, ďalej iba z času načas na internete sledoval politickú situáciu, ale nijako sa ničoho aktívne nezúčastňoval, ani sa do ničoho nezapájal. Svoje politické dôvody žalobca odôvodňoval udalosťami, ktoré nastali po úmrtí jeho brata A. v roku 2015, ktorý bojoval proti jednotkám Islamského štátu na území Sýrie ako člen YPG. Vzhľadom na skutočnosť, že turecké orgány považujú jednotky YPG za teroristickú skupinu, a jeho ďalší dvaja bratia M. a G. B. uverejnili na internete video zo smútočného obradu za svojho brata, boli obaja obvinení z propagácie terorizmu. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou však žalovaný uviedol, že obaja bratia žalobcu boli spod obžaloby oslobodení, pričom ani výpoveď žalobcovho otca na polícii alebo prítomnosť policajných jednotiek na ich ulici, či žalobcove legitimovanie v Istanbule nejavia žiadne známky porušenia žalobcových základných ľudských práv, a preto nemohol konštatovať, že by niektorá z týchto udalostí javila znaky politického, či národnostného prenasledovania, definovaného v § 2 písm. d) zákona o azyle.

6. Následne žalovaný považoval za potrebné poukázať na jednotlivé časové úseky života žalobcu: žalobca ako občan Turecka, kurdskej národnosti, ukončil základné, ako aj stredoškolské štúdium. Následne nikde nepracoval, živil sa iba ako gitarista v hudobnej skupine. Príjem nemal veľký, ale keďže býval u rodičov, stačil mu ako vreckové. V roku 2016 sa zamestnal vo firme obchodujúcej s tonermi v Istanbule, kde riaditeľom bol jeho brat, taktiež kurdskej národnosti. Pracoval tam ako office manager. Pracoval tam iba do mája 2017, nakoľko ho práca nenapĺňala a chcel cestovať. V roku 2018 si poslal prihlášku na štúdium na Univerzitu Kutahyo Dumlupinar Universitesi, kam ale nenastúpil, nakoľko sa rozhodol cestovať po Turecku, ktoré považuje za krásnu krajinu. Najskôr s kamarátmi a potom sám precestoval celé Turecko. V roku 2020 sa prihlásil na Ayri Ibrahim Cecen Universita, kde po roku štúdia v roku 2022 využil program Erasmus na získanie schengenských víz (platnosť 17.09.2022 - 14.02. 2023) na štúdium na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Ešte predtým si bez problémov v júni 2022 vybavil turecký cestovný pas s platnosťou jeden rok - najlacnejší poplatok za vybavenie. V auguste 2022 pricestoval na územie SR, kde nastúpil na Univerzitu Mateja Bela. Napriek tomu, že študijný pobyt programu N. mal byť do februára 2023, študoval iba do októbra 2022, lebo sa rozhodol schengenské vízum využiť na cestovanie po Európe. V novembri 2022 vycestoval cez Viedeň do Nemecka, kde sa zdržiaval viac ako jeden mesiac v mestách Hamburg, Hannover, Berlín, Brémy a Mníchov. Potom sa vrátil do Banskej Bystrice, aby vykonal skúšky na univerzite, ktoré však nezvládol. Následne opäť vycestoval do Nemecka. Po mesiaci pobytu v meste Hannover, vycestoval 31.12.2022 domov do Turecka navštíviť rodinu a kamarátov. Doma sa rozhodol, že vycestuje do Nórska, kde požiada o udelenie azylu, keďže Nemecko už spoznal a nepáčilo sa mu tam. Z Turecka vycestoval asi 04.02.2023 do Nemecka a následne do Nórska. Nórsko si vybral, lebo sa mu páčila ich kultúra, chcel tam viac spoznávať ich kultúru, starú mytológiu, zaoberať sa tým. Po vypršaní schengenských víz požiadal o udelenie azylu na území Nórska z dôvodu záujmu o ich kultúru, históriu, starý jazyk, dobrý sociálny systém a silnú ekonomiku. 7. K vyššie uvedenému žalovaný konštatoval, že predmetné turistické aktivity žalobcu sa udiali až po smrti jeho brata v roku 2015, po ktorej mala jeho rodina čeliť jediným problémom, ktoré uviedol. Aj napriek tomu však žalobca bez problémov cestoval po Turecku a užíval si bezstarostný život a dokonca legálnym spôsobom z krajiny odcestoval v rámci štátom podporovaného programu Erasmus. Žalovaný mal teda za to, že toto všetko v žiadnom prípade nenasvedčuje tomu, že by žalobca v Turecku čelil akejkoľvek forme prenasledovania a ani tomu, že by sa jej mal reálne obávať. 8. Žalovaný považoval za potrebné taktiež uviesť, že rodičia a súrodenci žalobcu, všetci kurdskej národnosti, žijú aj naďalej v mieste svojho bydliska bez akýchkoľvek problémov, čo potvrdil sám žalobca v pohovore, keďže je s nimi v kontakte (brat M. je stále riaditeľom spoločnosti na predaj tonerov v Istanbule, brat G. B. je novinár a redaktor a otec I. pracuje v štátnej správe, čo vyvracia obavu žalobcu, že by si na území Turecka nemohol nájsť zamestnanie, či byť zamestnaný v štátnej správe (žalobca sa o nájdenie zamestnania v štátnej správe ani nikdy nepokúšal). Podľa žalovaného z uvedeného je možné usúdiť, že aj prezentované obavy na báze národnostného prenasledovania žalobcu možno vylúčiť. Konštatoval, že informácie žalobcom uvedené v závere pohovoru z obdobia jeho detstva z roku 2005 alebo 2006 (mal 11 alebo 12 rokov), kedy údajne pancierové auto prešlo počas hry na ulici jedného jeho kamaráta a odvtedy má z toho traumu, či incident z roku 2010 (mal vtedy 16 rokov), kedy počas nejakého protestu policajti strieľali do ľudí, alebo že sa zúčastnil mnohých protestov pri ktorých bol iba z dôvodu svojej kurdskej národnosti políciou viackrát zbitý, možno vzhľadom na vyššie prezentovaný bezproblémový život na území Turecka, označiť za irelevantné. 9. Žalovaný taktiež uviedol, že dostupné informácie o Turecku rovnako preukazujú, že bežní občania kurdskej národnosti v krajine nečelia žiadnym problémom. Ak sa aj nejaké vyskytnú, tieto sú vždy spojené s vykonávaním nejakých aktivít, ktoré štátne orgány vyhodnotia ako problémové. V tomto zmysle žalovaný poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža 21/2008 z 11.09.2008, podľa ktorého neexistuje dôvod na udelenie azylu ak „žiadateľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy nasvedčujúce tomu, že by boli v jeho prípade splnené zákonom o azyle ustanovené dôvody na udelenie azylu. Samotný kurdský pôvod nie je dôvodom na udelenie azylu.“ Konštatoval, že v tomto zmysle treba posúdiť aj relevantné informácie o krajine pôvodu, ktoré do konania zadovážil – posúdil ich a následne dospel k názoru, že žalobca sa odvoláva výlučne na svoj kurdský pôvod a na činnosť, ktorú vykonával jeho brat pred 9 rokmi - toto však samo o sebe nestačí na udelenie azylu, nakoľko v žalobcovom individuálnom prípade nebola na základe jeho výpovede a aj ostatných dostupných informácií identifikovaná reálna hrozba prenasledovania jeho osoby. 10. K uvedenému záveru žalovaný dospel po dôkladnom posúdení predmetnej žiadosti žalobcu o azyl a považoval ho za plne v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR, ktorý v rozsudku pod sp. zn. lSža/26/2014 zo dňa 23.09.2014 uviedol, že: „azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu

z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené“. Mal za to, že v prípade žalobcu takéto dôvody zistené neboli a žiadne potvrdené informácie nenasvedčujú tomu, že by k tomu mohlo po jeho prípadnom návrate do krajiny pôvodu dôjsť. Bol toho názoru, že v prípade žalobcu možno konštatovať, že voči nemu nebolo nikdy vedené konanie, ktoré by, ako také, napĺňalo znaky prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. 11. Záverom konštatoval, že u žalobcu neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a ani to, že vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do krajiny svojho pôvodu, resp. nepreukázalo sa, že by v nej bol prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd, a preto dospel k názoru, že žalobcova situácia nie je z hľadiska použitia inštitútu azylu, ako poskytnutia najvyššej formy právnej ochrany zo strany SR cudziemu štátnemu príslušníkovi adekvátna. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti dôvody žalobcovej žiadosti žalovaný považoval za irelevantné z hľadiska udelenia azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle. 12. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že u žalobcu neboli naplnené dôvody pre udelenie azylu na území SR, bolo potrebné v zmysle zákona o azyle tiež posúdiť, či žalobca spĺňa podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR, ktorá sa poskytuje vtedy, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, pričom vážnym bezprávím sa podľa § 2 písm. f) zákona o azyle rozumie uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Uviedol, že z výpovede žalobcu je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy nebolo proti nemu vedené trestné konanie, nebol väznený, zatknutý alebo zadržaný, nikdy nebol v politike alebo inak verejne činný. Konštatoval, že žalobca nikdy nevzbudil pozornosť tureckých štátnych orgánov a taktiež nevykonával v Turecku žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu. Ďalej žalovaný uviedol, že sa tiež zaoberal tým, či by v prípade návratu žalobcu do krajiny pôvodu mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Mal za to, že ani takáto forma vážneho bezprávia žalobcovi nehrozí, pričom poukázal na žalobcovu výpoveď, podľa ktorej v minulosti nebol zo strany tureckých štátnych orgánov ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu a nevykonával a ani v súčasnosti nevykonáva žiadnu činnosť, ktorá by viedla oficiálne turecké orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe v prípade jeho návratu. Pozornosť tureckých úradov nevzbudil ani v minulosti, čo znamená, že by nemal byť cieľovou osobou, na ktorú by sa mala sústrediť akákoľvek ich pozornosť. Zaoberal sa aj tým, či by žalobca v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu - v dostupných zdrojoch sa nenachádza informácia, že by na území Turecka prebiehal akýkoľvek ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, ktorým by mohol byť v prípade návratu do krajiny pôvodu ohrozený na živote. Na základe uvedeného nepristúpil v žalobcovom prípade k poskytnutiu doplnkovej ochrany na území SR v zmysle § 13a zákona o azyle. 13. K neudeleniu azylu na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že v prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre udelenie azylu v zmysle § 10 zákona o azyle, t. j. udelenie azylu na účel zlúčenia rodiny, a to z objektívnych dôvodov, nakoľko nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť, a preto žalobcovi azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) neudelil. 14. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a 20 ods. 5 zákona o azyle žalovaný uviedol, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť. Preto je posúdenie žiadosti žalobcu z hľadiska § 13b zákona o azyle v jeho prípade irelevantné.

15. Záverom zhrnul, že podľa jeho názoru bolo preukázané, že z dôvodu žalobcovej kurdskej národnosti nemal žalobca na území Turecka žiadne problémy, pričom problémy z dôvodu kurdskej národnosti nemali a ani v súčasnosti nemajú ani ďalší členovia jeho rodiny. Mal taktiež za to, že z dôvodu príslušnosti jeho brata k organizácii YPG nemal taktiež žiadne problémy. Postup tureckých štátnych orgánov v podobe vyšetrovania možnej podpory organizácie YPG u jeho dvoch bratov považoval za celkom logický, nakoľko táto organizácia je v Turecku považovaná za teroristickú – spomenul však výsledok súdneho konania, v ktorom boli obaja bratia spod obžaloby oslobodení a rovnako tiež poukázal na to, že žalobca od roku 2015 v súvislosti s pôsobením svojho brata nečelil v Turecku žiadnym obmedzeniam svojej osoby. Za účelom posúdenia žiadosti žalobcu využil informácie z materiálu Turecko, polytematická správa o krajine, vedenej v internej jeho databáze pod č. p.: G./XXXXXX-XXX z 29.01.2024. II. Žaloba 16. Správnou žalobou doručenou Správnemu súdu v Bratislave dňa 20.05.2024 sa žalobca v zákonom stanovenej lehote domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v časti výrokov I. a II. a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako aj z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostatočné na riadne posúdenie veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu. 17. Nesprávne právne posúdenie veci žalobca vidí v tom, že žalovaný nepovažuje dôvody jeho žiadosti, založené na diskriminácii z dôvodu jeho kurdskej národnosti v spojení s jeho politickým presvedčením za azylovo relevantné, pričom žalovaný zároveň zastáva názor, že v jeho prípade nedošlo v domovskej krajine k žiadnemu porušeniu základných ľudských práv a v prípade jeho návratu mu nehrozí prenasledovanie. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/38/2011 zo dňa 13.09.2011, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5Saz/3/2019 zo dňa 09.04.2019. Uviedol, že sa v prípade návratu do krajiny pôvodu obáva prenasledovania tak z politických a národnostných dôvodov, ako aj z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a to skupine osôb, ktorí sú rodinnými príslušníkmi jednotlivcov patriacich k YPG (jeho brat A.), ktorá je Tureckom považovaná za teroristickú organizáciu, a tak isto osôb trestne stíhaných za propagáciu teroristickej organizácie (jeho bratia G. a M.). Poukázal na to, že podľa informácií o krajine jeho pôvodu, Turecko považuje YPG za teroristickú organizáciu, čo je v rozpore s vnímaním tejto skupiny inými krajinami – trestné stíhanie a trestanie osôb v súvislosti s členstvom v tejto skupine alebo jej propagáciou teda podľa jeho názoru možno považovať za neprimerané a diskriminačné. 18. Žalobca v žalobe taktiež odkázal na Uznesenie Európskeho parlamentu o správe Komisie o Turecku za rok 2021, ktoré bolo predložené komisiou 18.05.2022 a prijaté 07.06.2022 a pomerne rozsiahlym spôsobom ho cituje. V tejto súvislosti poukázal na „výčitky“ smerované Turecku v súvislosti s politickou stranou HDP či na text o „mučení a zlom zaobchádzaní so zadržanými osobami zo strany príslušníkov presadzovania práva“. Následne odkázal aj na novšie Uznesenie Európskeho parlamentu o správe Komisie o Turecku za rok 2022, ktoré bolo predložené komisiou 25.07.2023 a prijaté 13.09.2023. Žalobca taktiež citoval „názor“ spoločnosti Amnesty International (str. 10 žaloby avšak bez zdroja, linku, teda bez riadnej verifikácie). 19. Žalobca ďalej poukázal na str. 9 vstupného pohovoru, na ktorej je podľa jeho názoru uvedené, že sa zaujímal o politiku, najmä ohľadom práv Kurdov v Turecku a aj sa zúčastnil na mítingoch, ktoré organizovali strany, ktoré sa zaoberali kurdskou problematikou. Uviedol, že taktiež na internete zverejňoval videá, ktoré na takýchto mítingoch natočil, pričom aktívnejšie sa prestal zúčastňovať mítingov v roku 2015, t. j. v roku, keď zomrel jeho brat A. – bojovník YPG, a teda v roku, kedy jeho rodina začala byť viac kontrolovaná zo strany štátnych orgánov. Tvrdil, že o politickú situáciu sa však stále zaujíma a sleduje ju. 20. Tvrdil, že jeho rodina, po smrti jeho brata, ktorý ako člen YPG bojoval v Sýrii proti ISIS, začala viac zaujímať štátne orgány a celá je považovaná za protivládnu. Konštatoval, že nemôže súhlasiť s tým, že by v prípade zásahov štátnych orgánov voči nemu a jeho rodine nešlo o diskrimináciu a porušovanie základných ľudských práv, nakoľko nespáchali žiadny trestný čin a takéto konanie zo strany štátnych orgánov bolo realizované len v súvislosti s ich kurdskou príslušnosťou a príslušnosťou jeho mŕtveho brata k YPG, ktorú Turecko považuje za teroristickú organizáciu. Bol toho názoru, že jeho

základné ľudské práva ako príslušníka kurdskej menšiny boli v Turecku porušované, a to jeho právo na slobodu a bezpečnosť, právo na slobodu myslenia, svedomia a náboženstva, právo na slobodu prejavu a zákaz diskriminácie. Uviedol, že bol nútený zrušiť si sociálne siete a prestať verejne prejavovať svoje politické názory, nakoľko mal po smrti brata A. a po obvinení jeho bratov M. a G. obavy o svoju bezpečnosť. Konštatoval, že turecké štátne orgány prijímajú mnohé opatrenia, ktoré sú namierené práve proti príslušníkom kurdskej menšiny a v Turecku je násilie voči Kurdom časté a prítomné v každodennom živote. Poukázal aj na to, že počas pohovoru viackrát spomenul psychickú traumu, ktorú si nesie z dôvodu životných skúseností s potláčaním práv kurdskej menšiny, a ktorá vyvrcholila prenasledovaním jeho rodiny po smrti brata A.. Tvrdil, že z mnohých informácií o krajine jeho pôvodu vyplýva, že sú Kurdi zo strany štátnych orgánov spájaní s HDP (Ľudovodemokratická strana), YPG (Kurdské jednotky ľudovej ochrany) a PKK (Kurdská strana pracujúcich), ktoré považuje Turecko za teroristické organizácie, a podľa toho vníma a správa sa aj k príslušníkom kurdskej menšiny. Bol toho názoru, že vo vzťahu k nemu teda došlo k takému opakovanému porušovaniu ľudských práv, že ujma z ich porušenia dosiahla intenzitu prenasledovania. Uviedol aj to, že sa obáva, že by sa po jeho návrate do krajiny pôvodu dostal do väzenia kvôli jeho bratovi A., a že by bol vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu ako jednej z foriem vážneho bezprávia. 21. Žalobca v žalobe žalovanému vytýkal taktiež to, že nezabezpečil preklad dokumentov na podporu jeho tvrdení o trestnom stíhaní jeho dvoch bratov a je preto presvedčený, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na riadne posúdenie veci. 22. Žalobca spolu so žalobou predložil aj štyri ním vyhotovené obrazové záznamy/videá na CD nosiči (ktoré nepredložil počas administratívneho konania z dôvodu, že sa nachádzali v Turecku v jeho starom telefóne): K videu č. 1 uviedol, že sú tam zachytené náboženské skupiny, ktoré vyšli do ulíc s Erdoganovým povzbudením a podporou – nazývajú sa „hizballáh“. Konštatoval, že Kurdov, ktorých chytili na ulici bili palicami a zabíjali. Tvrdil, že naňho a jeho príbuzných hádzali kamene a strieľali zo zbraní, pretože proti nim kričali z balkóna. K videu č. 2 uviedol, že predmetné video je z roku 2014, pričom sú na ňom zobrazení ľudia z jeho rodného mesta, ktorí využili svoje zákonné právo a protestovali proti štátu a za zastavenie vojny – tvrdil, že štátne sily ich napadli a zabili niektorých jeho priateľov na jeho ulici. K videu č. 3 uviedol, že predmetné video je z roku 2018, pričom v tom čase Turecko uskutočnilo prevrat proti starostom v kurdských mestách a nespravodlivo vymenovalo svojich vlastných zástupcov za starostov. Tvrdil, že zvolených kurdských starostov uväznili. Konštatoval, že vo videu policajti strieľajú do ľudí, ktorí protestovali a obhajovali svoje práva. K videu č. 4 uviedol, že predmetné video je z roku 2021. Tvrdil, že v tom čase v Konyi zavraždili rodinu, pretože boli Kurdi a hovorili kurdsky – v kurdských mestách sa preto protestovalo. Uviedol, že štátne sily bránili v protestoch tým, že do ľudí strieľali a niektorých aj zabili. Konštatoval, že na videu je zachytená streľba vo vzdialenosti 70 – 80 m od jeho domu, pričom v tom čase evakuovali jeho základnú školu, ktorá sa nachádzala na ulici za rohom a zmenili ju na policajnú stanicu. 23. Poukázal na to, že z informácií o krajine jeho pôvodu vyplýva, že v Turecku sa uplatňuje politika prenasledovania a asimilácie kurdskej menšiny. Uviedol, že to vníma ako odmietanie jeho identity, jazyka a kultúry, ktoré sa pokúšajú zničiť. Konštatoval, že v Turecku mu upierajú jeho práva a slobody, pričom násilie a nenávisť, ktoré zažil ako Kurd zo strany Turecka naplnili jeho detstvo a mladosť traumou. Uviedol aj to, že v Turecku je zavedené tzv. „bezpečnostné vyšetrovanie", počas ktorého sa skúma minulosť Kurdov a ich rodinní príslušníci. Ak je v kurdskej rodine, alebo v minulosti bola, politická udalosť, turecké štátne orgány to evidujú. Po takomto vyšetrovaní Kurda žiadna inštitúcia ani spoločnosť nezamestná. Ďalej konštatoval, že v jeho prípade problém narastá, lebo jeho brat v minulosti bojoval za YPG a necíti sa bezpečne na uliciach, kde vyrastal. Tvrdil, že odišiel z domovskej krajiny skôr, ako ho turecké štátne orgány uväznili a zasiahli do jeho práv ešte viac. Považuje sa za osobu, ktorá je pre svoju identitu vylúčená z tureckej spoločnosti a je vystavená násiliu zo strany tureckého štátu. 24. Žalobca ďalej uviedol, že v konaní poukázal na svoje opodstatnené obavy z už existujúceho a prospektívneho prenasledovania v krajine pôvodu tak z dôvodu účasti jeho brata na bojoch za YPG, trestného stíhania jeho bratov za propagáciu teroristickej skupiny, ako aj z dôvodov svojej kurdskej národnosti a s tým súvisiacej príslušnosti k tejto sociálnej skupine. Bol toho názoru, že konanie tureckých štátnych orgánov predstavuje preňho diskriminovanie na základe príslušnosti k sociálnej skupine, ktorá

sa spája s jeho národnosťou a politickým presvedčením. Tvrdil, že z viacerých zdrojov vyplýva, že Turecko síce má formálne prijatú antidiskriminačnú legislatívu, avšak realita je iná a predstavitelia kurskej národnostnej menšiny sú diskriminovaní vo všetkých oblastiach života. Mal za to, že jeho výpoveď korešponduje s informáciami o krajine pôvodu, ktoré si zaobstaral žalovaný, ako aj s ďalšími zdrojmi, týkajúcimi sa situácie v krajine jeho pôvodu. Bol toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že mu v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu hrozí prenasledovanie, tak ako je definované v § 2 písm. d) zákona o azyle. Žalobca nariadenie pojednávania nepožadoval. III. Vyjadrenie žalovaného 25. Žalovaný sa vyjadril k žalobe žalobcu podaním zo dňa 26.06.2024. K odkazom žalobcu na predmetné uznesenia Európskeho parlamentu konštatoval, že porovnal správu za rok 2021 a správu za rok 2022 a bol toho názoru, že v novšej z nich sa nič nepíše o sankciách či represáliách vo vzťahu k politickej strane HDP, pričom sa nespomína v nijakom význame ani mučenie a zlé zaobchádzanie zadržaných osôb či inej skupiny osôb. Mal za to, že celkovo si možno všimnúť, že sa v obsahu novšej správy zmierňuje kritika voči tureckej vláde. Konštatoval, že je síce pravdou, že sa poukazuje na pokračujúce zásahy proti kurdským politikom, novinárom, právnikom a umelcom a vyjadruje znepokojenie pri riešení kurdskej otázky, čo nepopiera, avšak mimo uvedených okruhov osôb, teda tých, ktorí aktívne pôsobia v politike a vo verejnom živote, ktorí môžu mať prípadne problémy so štátnou mocou, správa nereferuje o zacielení sa na bežných občanov kurdskej národnosti. Poukázal ja na to, že staršia správa uvádzala časté problémy s neoprávneným zásahom voči osobám obvinených z terorizmu, novšia správa však tento druh problémov nezaznamenáva a k boji proti terorizmu nekonštatuje ani plošné ani vážne porušovanie ľudských práv. 26. K citácii „názoru“ Amnesty International poukázal na to, že k uvedenému žalobca neuviedol žiadny zdroj, dátum, link, na základe ktorých by sa dal tento obsah verifikovať. V tejto súvislosti navrhol, aby súd nebral do úvahy neaktuálne a neidentifikovateľné správy, ale aby prihliadal na najnovšie a aktuálne Uznesenie Európskeho parlamentu o správe Komisie o Turecku za rok 2022 a správy založené v administratívnom spise, z ktorých podľa jeho názoru jednoznačne vyplýva, že bežní občania kurdskej národnosti, akým je aj žalobca, síce môžu čeliť určitej kultúrnej diskriminácií, avšak tureckou vládou nie sú vo všeobecnosti prenasledovaní. Na margo informácií v konaní o udelení azylu dal do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, rozsudok sp. zn. 1Sža/60/2011. 27. Poukázal na samotnú výpoveď žalobcu, ktorý na položenú výzvu z jeho strany, aby poskytol všetky dôvody, pre ktoré žiada o udelenie azylu na území SR uvádzal policajné kontroly v mieste bydliska po tom, čo jeho brat zomrel v boji v Sýrii, či traumatický zážitok z detstva. Tiež vypovedal o tom, že do roku 2015 sa aktívne zúčastňoval na mítingoch, ale potom už len sledoval politickú situáciu, avšak sa do ničoho nezapájal. Aktuálne sa o politickú situáciu tiež len zaujíma, ale na politickom dianí sa aktívne nezúčastňuje. Žalobca tiež vypovedal o cestovaní po Turecku a po Európe, o štúdiách ako v Turecku, tak aj na Slovensku a o tom, aké majú vzdelanie a zamestnanie jeho rodinní príslušníci. Vzhľadom na tieto informácie konštatoval, že žalobcovi zo strany Turecka bolo umožnené zamestnať sa, cestovať, študovať na vysokej škole (bol prijatý na dvoch vysokých školách), odísť za štúdiom do zahraničia a popri tom sa vracať späť do Turecka. Podľa vlastných slov žalobcu nikdy nebol zadržaný a ani voči nemu nebolo vedené trestné stíhanie. Jeho dvaja bratia, ktorí mali údajne problémy kvôli zverejneniu videa z pohrebu zomrelého brata, boli oslobodení spod obžaloby. 28. K zmienenej politickej aktivite žalobcom uviedol, že išlo o aktivity spred deviatich rokov, pričom žalobca sa odvtedy aktívne na politickom dianí nezúčastňuje, naopak z jeho cestovateľských aktivít a študijných plánov možno vyvodiť jeho záujem o iný spôsob života ako sa stať aktívnym politikom v Turecku. 29. K žalobcom namietanému nezabezpečeniu prekladu dokumentov o trestnom stíhaní jeho dvoch bratov uviedol, že predmetné dokumenty založil do administratívneho spisu, no nakoľko sa žalobca vyjadril, o aký materiál sa jedná a v tomto smere nespochybňuje jeho výpoveď o trestnom stíhaní a oslobodení spod obžaloby jeho bratov, tak nepovažoval za účelné a hospodárne ho dať preložiť. Konštatoval, že nevidel dôvod na získanie podrobnejších informácií tohto druhu a uspokojil sa s tými, ktoré mu o bratoch poskytol žalobca. Navrhol, aby súd na túto námietku preto neprihliadal.

30. Ďalej uviedol, že k správnej žalobe bolo priložených niekoľko krátkych videí, ktoré podľa jeho názoru nemajú takú výpovednú hodnotu, aby mohlo byť skonštatované, že v Turecku žalobcovi hrozí prenasledovanie v zmysle Ženevskej konvencie. Poukázal na to, že žalobca o videu č. 1 uvádza, že sú na ňom ľudia, ktorí koho chytili, toho bili a zabíjali. Z videa však nič z toho nie je zrejmé, nahrávka zachytáva po ulici kráčajúcich ľudí, niektorých s palicami v ruke a nie je z neho zrejmé, či došlo v súvislosti s nimi k porušovaniu ľudských práv. Konštatoval, že na videu č. 2 je vidieť dve autá, jedno z nich je vodné delo a dvoch chlapcov na balkóne ako ich pozorujú, pričom možno z neho predpokladať, že bolo natočené na mieste, kde predtým došlo k nepokojom. Videá č. 3 a č. 4 majú len pár sekúnd, sú nakrútené v noci, za tmy a v diaľke počuť neidentifikovateľné zvuky. Mal teda za to, že tieto videozáznamy nedokumentujú žalobcove dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany. 31. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/18/2008, podľa ktorého: „Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu.“ 32. Poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/9/2015, podľa ktorého: „Aj podľa názoru odvolacieho súdu je zrejmé, že navrhovateľ v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, či neštátnych pôvodcov, ktoré by zakladalo dôvod na udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Rovnako ani nemohol byť posudzovaný ako žiadateľ na mieste. Počas početných azylových konaní neuviedol žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mu mohol byť azyl z navrhovaných dôvodov udelený. Taktiež jeho opakované odchody z územia Slovenskej republiky počas trvania azylových konaní, nesvedčia o skutočnosti, že by mal navrhovateľ o poskytnutie medzinárodnej ochrany vo forme azylu skutočný záujem.“ Podobnosť s týmto prípadom videl v tom, že žalobca nevyvinul žiadne úsilie o podanie žiadosti pred uplynutím platnosti jeho víz na území SR. Poukázal na konštatovanie samého žalobcu, podľa ktorého rád cestuje a keďže mu nepostačovali finančné prostriedky na štúdium na Slovensku, tak cestoval do Nemecka, Turecka, Nórska a napokon požiadal o azyl v Nórsku po vypršaní platnosti víz s cieľom štúdia ich jazyka, histórie a sympatií k nórskemu sociálnemu systému. Bol toho názoru, že tieto tvrdenia žalobcu taktiež dosvedčujú absenciu potreby medzinárodnej ochrany. 33. Záverom uviedol, že žalobca nespĺňa profil osoby, ktorej by v Turecku mohlo hroziť prenasledovanie zo strany štátu a nepreukázal ani to, že by mu z azylovo relevantných dôvodov malo v jeho individuálnom prípade hroziť prenasledovanie. Nakoľko žalobca nepreukázal, že je významným kurdským politikom, novinárom, právnikom či umelcom a pod., a preto by mu malo hroziť v Turecku prenasledovanie z politických či národnostných dôvodov, po dôslednom zistení všetkých relevantných skutočností dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu ani na poskytnutie doplnkovej ochrany. Navrhol žalobu zamietnuť. Nariadenie pojednávania nepožadoval. IV. Relevantné právne predpisy 34. Podľa § 207 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu. 35. Podľa § 207 ods. 2 SSP, pod rozhodnutiami alebo opatreniami vo veciach azylu podľa odseku 1 sa rozumejú rozhodnutia alebo opatrenia týkajúce sa azylu, doplnkovej ochrany, dočasného útočiska a odovzdania do iného štátu, ktorých vydanie umožňuje osobitný predpis. 36. Podľa § 134 ods. 2 písm. e) SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d). 37. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania jeho rozhodnutia, ak ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).

38. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 39. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 40. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 41. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, 3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, 4. neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 42. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 43. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10. 44. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 45. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 46. Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle, ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo o odňatí azylu, rozhodne tiež, či cudzincovi poskytne doplnkovú ochranu; to neplatí, ak rozhodne o a) neudelení azylu a cudzinec už má poskytnutú doplnkovú ochranu podľa § 13a alebo udelený azyl, alebo b) odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 písm. c). 47. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom a) všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, b) vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, c) postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 48. Podľa § 19a ods. 4 písm. b/ zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že národnosť zahŕňa predovšetkým príslušnosť k určitej skupine určenej jej kultúrnymi, etnickými alebo jazykovými znakmi, spoločným zemepisným alebo politickým pôvodom alebo jej vzťahom k obyvateľstvu iného štátu, pričom sa tento pojem neobmedzuje na štátnu príslušnosť. 49. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia

o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 50. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Poznámka súdu : Odkaz pod 7a – Trestný zákon. 51. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. 52. Podľa § 19a ods. 7 zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia, prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu. 53. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle sa vážnym bezprávím rozumie: 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. V. Posúdenie veci správnym súdom 54. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 55. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutiu žalovaného č. ČAS: G./XXXX-X zo dňa 15. apríla 2024, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti výroku 1., v ktorom žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle a v časti výroku 2., v ktorom žalovaný žalobcovi neposkytol doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle. 56. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu alebo z dôvodu prenasledovania za uplatňovanie politických

práv a slobôd v krajine pôvodu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/41/2009 zo dňa 04.08.2009). 57. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sža/34/2009 zo dňa 01.07.2009). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, že ide o prospektívne rozhodovania (t. j. posudzuje sa opodstatnenie strachu z prenasledovania, či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti), a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky. Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Je nesporné, že ak by sťažovateľ ani nenamietal skutočnosti svedčiace o tom, že došlo, alebo že by potenciálne mohlo dôjsť k zásahu do jeho ľudských práv v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom nie je potrebné sa situáciou v jeho krajine pôvodu do detailu zaoberať. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany však uvádza skutočnosti podraditeľné pod taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa politického prostredia v krajine pôvodu žiadateľa. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácií, a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Špecifikom konania vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu“ („benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie atď., dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/10/2015 zo dňa 23.05.2015). 58. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca požiadal o udelenie azylu na území SR z politických dôvodov, nakoľko od roku 2015, kedy zomrel jeho brat A. B. – člen kurdskej armádnej skupiny YPG (považovaná v Turecku za teroristickú organizáciu), začali tlaky na jeho rodinu, ako aj pre diskrimináciu a obavy z prenasledovania z dôvodu jeho príslušnosti ku kurdskej menšine. Počas vstupného pohovoru dňa 22.11.2023 žalobca uviedol, že voči nemu nikdy nebolo vedené trestné konanie a nikdy nespáchal žiaden trestný čin, že nikdy nebol členom žiadnej politickej strany, či inej organizácie, a to aj napriek tomu, že sa v roku 2020 uchádzal o členstvo v politickej strane TIP (Türkiye Işçi Partisi) - v súvislosti so snahou o členstvo v tejto strane upresnil, že na adresu strany poslal e-mail, že sa chce stať ich členom, ale nedostal žiadnu odpoveď, tak to nechal tak. Dôvodom jeho snahy stať sa členom

strany bola skutočnosť, že sa mu páčil ich sociálny program, imponovalo mu presadzovanie rovnakého štandardu pre každého, viac socialistický pohľad a rovnosť medzi ľuďmi. Ďalej žalobca uviedol, že potom iba občas na internete sledoval politickú situáciu, ale žiadnych politických akcií sa aktívne nezúčastňoval, ani sa do ničoho nezapájal; pred tým, v mladosti, vo veku asi 15 - 16 rokov sa zaujímal o politiku, hlavne ohľadom práv Kurdov v Turecku, pričom viackrát sa zúčastnil aj mítingov, organizovaných stranami, ktoré v tomto smere pôsobili, pričom tieto natáčal na video a zverejňoval ich na internete. Konštatoval taktiež to, že okrem rodičov má aj troch bratov (jeden z nich brat A. B. zomrel) a päť sestier, ktorí žijú v Turecku, je s nimi v kontakte, všetci sú v poriadku, nemajú žiadne problémy, majú sa dobre. V tejto súvislosti uviedol aj to, že napr. jeho brat M. B. žije v Istanbule a je riaditeľom v spoločnosti na predaj tonerov, brat G. B. je novinár a redaktor, sestra A. B. má so sestrou A. kvetinárstvo, sestra J. B. študuje na Univerzite v Mardine angličtinu. Uviedol, že precestoval takmer celé Turecko (najprv s kamarátmi, neskôr sám), ktoré považuje za krásnu krajinu. Poukázal taktiež na to, že mu bolo v Turecku umožnené študovať na dvoch vysokých školách (bol na dve prijatý – nastúpil len na jednu), odísť za štúdiom do zahraničia (cez Erasmus do Banskej Bystrice na Univerzitu Mateja Bela) a popri tom sa vracať späť do Turecka. Konštatoval taktiež, že nemal žiadne problémy s vycestovaním z Turecka, s vybavením si cestovného dokladu/cestovného pasu ani pricestovaním späť do Turecka. Poukázal taktiež na to, že nikdy nebol na vojenskej službe – požiadal 3x/4x o odklad a vždy mu bolo vyhovené. Vo svojej žiadosti o udelenie azylu na území SR z politických dôvodov uviedol aj to, že jeho brat A. B. sa zúčastňoval bojov proti ISIS na území Sýrie, pričom tam zahynul. Tvrdil, že jeho rodina do bratovej smrti nemala žiadne problémy, avšak keď sa na druhý deň z novín dozvedeli, že zahynul, večer k ním prišli domov policajti. Konštatoval, že traja policajti vonku strážili dom a asi piati prišli dnu, provokačne sa pýtali rodičov, kde majú syna a zobrali otca na výsluch – na výsluchu otcovi vraveli, že jeho syn je terorista a preto ho vypočúvajú, po niekoľkých otázkach otca prepustili. Tvrdil, že asi dva týždne od smrti jeho brata sa na ulici zdržiavali policajti, pričom ho niekoľkokrát legitimovali, celá rodina sa bála, čo bude ďalej – pociťoval to ako psychický tlak – po dvoch týždňoch sa už policajti objavovali na ich ulici len zriedka. Konštatoval aj to, že v roku 2019 bol príslušníkmi polície legitimovaný v meste Istanbul, pričom po lustrácii jeho občianskeho preukazu mu povedali, že jeho brat bol terorista, a že je dobre, že zomrel – nebol síce zaistený, avšak pociťoval určitý psychický tlak. Okrem toho uviedol, že po smrti brata A. B. si jeho ďalší dvaja bratia natočili smútočný obrad na video, ktoré neskôr zverejnili na internete – na základe toho boli obaja bratia obvinený z propagácie terorizmu, v súdnom konaní však boli obaja spod obžaloby oslobodení. Mal taktiež obavy, že by sa kvôli uvedeným skutočnostiam nemohol zamestnať nikde v štátnej správe – bol o tom presvedčený a preto to ani neskúsil. Na záver doplnil svoju výpoveď o obavu žiť na území Turecka, nakoľko sa tam necíti bezpečne už od svojich detských čias. V súvislosti s tým uviedol, že keď mal asi 16 rokov, bol svedkom incidentu, pri ktorom počas nejakého protestu policajti strieľali do ľudí – tvrdil, že išlo o konflikt medzi Kurdmi a policajtmi. Taktiež spomenul príhodu z čias, kedy mal asi 11-12 rokov a spolu s inými deťmi sa hral na ulici, pričom jedného z kamarátov prešlo pancierované policajné auto a odvtedy má z toho traumu. Doplnil, že v Turecku prebieha veľa protestov a je veľa sporov medzi Kurdmi a Turkami a stáva sa, že keď napríklad začne niekto hádzať kamene po druhých, policajti aj strieľajú. Uviedol aj to, že sa zúčastnil množstva takých protestov, pričom sa malo jednať iba o účasť na „tichom“ proteste. Tvrdil, že viackrát bol policajtmi zbitý, len kvôli tomu, že je Kurd a celé roky kvôli tomu v Turecku žil v strachu. Bol toho názoru, že v Turecku by sa ako B. nevedel presadiť, že by mu to nebolo dovolené. 59. Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je okrem iného existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických a národnostných dôvodov. Za prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. 60. Súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že v prípade žalobcu spomínaný predpoklad na udelenie azylu (existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z politických a národnostných dôvodov) nebol potvrdený, pričom žalobca samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani hodnoverným spôsobom neosvedčil. Správny súd je toho názoru, že žalobcom uvádzané obavy z prenasledovania a jeho príbehy nekorešpondujú s množstvom jeho iných tvrdení uvádzaných v priebehu administratívneho konania, najmä vo vstupnom pohovore. Správny súd neuveril azylovému príbehu žalobcu, a to najmä preto, lebo sám žalobca vo vstupnom pohovore uviedol, že precestoval bez akýchkoľvek problémov prakticky celé C. (či už s kamarátmi alebo sám – nie je teda pravdou, že by celé roky žil v Turecku v strachu), nikdy nebol

zadržaný a ani voči nemu nebolo vedené trestné stíhanie. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že turecké štátne orgány žalobcovi absolútne žiadnym spôsobom neobmedzovali prístup k vybaveniu si cestovného pasu, bolo mu umožnené cestovať po celej krajine pôvodu, ako aj do zahraničia a bez akýchkoľvek problémov sa vracať naspäť a následne znovu vycestovávať, bola mu 3 alebo 4 x bez problémov odložená vojenská služba, bolo mu umožnené študovať na vysokých školách v Turecku, ako aj v zahraničí (jeho skutočný záujem o štúdium je však otázny, nakoľko na jednu vysokú školu ani nenastúpil, a prostredníctvom tej druhej sa cez program Erasmus dostal na štúdium na SR, pričom ako uvádza v zápisnici o podaní vysvetlenia zo dňa 30.10.2023 „štúdium na SR bola len zámienka, aby som sa dostal do Nórska“ – kde požiadal 17.04.2023 o azyl, skúšky na Univerzite Mateja Bela neurobil, podľa jeho slov ani na ne nešiel). Správny súd poukazuje ďalej na to, že žalobca nebol politicky aktívny, nebol členom žiadnej politickej strany ani organizácie (v roku 2020 sa síce uchádzal o členstvo v politickej strane TIP, no keďže mu neodpovedali, tak to nechal tak – zrejme nemal reálny záujem stať sa ich členom). K údajnej politickej aktivite žalobcu (že sa zúčastňoval niektorých mítingov politických strán) správny súd poukazuje na to, že k týmto aktivitám malo dôjsť pred vyše deviatimi rokmi, pričom podľa slov žalobcu, odvtedy sa aktívne na politickom dianí nezúčastňuje. 61. Je pravdou, že po smrti žalobcovho brata A. B. boli jeho ďalší dvaja bratia M. a G. B. obvinení z propagácie terorizmu (uverejnili na internet video zo smútočného obradu za svojho brata, ktorý bol členom YPG, ktorej jednotky sa v Turecku považujú za teroristickú skupinu), no obaja bratia boli preukázateľne spod obžaloby oslobodení, čo vyplýva jednak z tvrdení žalobcu, ako aj z administratívneho spisu. Výpoveď žalobcovho otca po smrti jeho brata na polícii (po pár otázkach bol prepustený), respektíve dočasná prítomnosť policajtov na ich ulici v rozsahu maximálne dvoch týždňov (nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by to bolo v dôsledku smrti žalobcovho brata A. B.), či žalobcove ojedinelé legitimovanie sa (bežná prax kdekoľvek na svete), taktiež nejavia žiadne známky porušenia žalobcových základných ľudských práv – správny súd je toho názoru, že tieto udalosti nejavia znaky politického, respektíve národnostného prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle. Správny súd poukazuje taktiež na skutočnosť, že žalobca požiadal o azyl v Nórsku až po vypršaní platnosti víz s cieľom štúdia ich jazyka, histórie a zo sympatií k nórskemu sociálnemu systému, pričom aj tieto tvrdenia žalobcu len osvedčujú absenciu potreby medzinárodnej ochrany. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 SžoKS 102/06 „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t.j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 62. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne nezabezpečenia prekladu dokumentov žalovaným týkajúcich sa trestného stíhania jeho dvoch bratov, tak správny súd je toho názoru, že na riadne zistenie skutkového stavu v tomto smere je postačujúce oboznámenie sa s tvrdeniami žalobcu a založenie predmetných dokumentov do administratívneho spisu (najmä keď obaja žalobcovi bratia boli spod obžaloby oslobodení) – správny súd teda má za to, že skutkový stav v tomto smere bol dostatočne zistený, pričom prekladanie spomínaných dokumentov nepovažoval za účelné a hospodárne. 63. Ohľadne štyroch krátkych videí priložených žalobcom k správnej žalobe, tak správny súd má za to, že ani tieto žiadnym spôsobom nepreukazujú a ani nedokumentujú žalobcove dôvody na udelenie medzinárodnej ochrany, pričom žiadnym spôsobom z nich nevyplýva, že by žalobcovi v Turecku hrozilo prenasledovanie v zmysle Ženevskej konvencie. Správny súd v tomto smere musí aj konštatovať, že tvrdenia právnej zástupkyne žalobcu (a teda aj žalobcu) ohľadne toho, čo sa nachádza na predmetných videách, neboli žiadnym spôsobom preukázané a z jednotlivých videí zrejmé – podľa správneho súdu sa jedná opätovne o účelové, značne zavádzajúce a vykonštruované tvrdenia. Správny súd sa v tomto smere stotožňuje s konštatovaním žalovaného, že prvé video zachytáva po ulici kráčajúcich ľudí, niektorých s palicami v ruke, pričom nie je z neho zrejmé, či došlo k nejakému porušovaniu ľudských práv; na druhom videu je vidieť dve autá (jedno z nich je vodné delo) a dvoch chlapcov na balkóne ako ich pozorujú – pravdepodobne na tom mieste predtým došlo k nepokojom – neušlo však pozornosti správneho súdu, že na predmetnom videu sa chlapci smejú a pri jeho natáčaní evidentne zabávajú;

tretie a štvrté video – majú len pár sekúnd, sú nakrútené v noci za tmy, pričom v diaľke je počuť neidentifikovateľné zvuky – absolútne nič nepreukazujú a nič z nich nevyplýva. 64. K uzneseniam Európskeho parlamentu, na ktoré poukázal žalobca: Správny súd sa plne stotožňuje s tvrdeniami žalovaného, že v polytematickej správe za rok 2022 (po jej porovnaní s polytematickou správou za rok 2021) sa nič nepíše o sankciách či represáliách vo vzťahu k politickej strane HDP a nespomína sa v nijakom význame ani mučenie a zlé zaobchádzanie zadržaných osôb či inej skupiny osôb – vyplýva z nej skôr zmiernenie kritiky voči tureckej vláde. Správny súd nespochybňuje, že je v nej poukazované na pokračujúce zásahy proti kurdským politikom, novinárom, právnikom a umelcom, no mimo uvedených okruhov osôb (ktorí aktívne pôsobia v politike a vo verejnom živote, pričom môžu mať prípadné problémy so štátnou mocou v Turecku) predmetná polytematická správa žiadnym spôsobom nereferuje o zacielení sa na bežných občanov kurdskej národnosti (bežným občanom je nesporne aj žalobca). Predmetná správa nezaznamenáva ani neoprávnené zásahy voči osobám obvineným z terorizmu, pričom k boji proti terorizmu nekonštatuje ani plošné ani vážne porušovanie ľudských práv. Na žalobcom prezentované „názory“/správy, ktoré nebolo možné verifikovať (žalobca neuviedol žiadny zdroj, link, dátum) správny súd neprihliadal (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sža/60/2011). 65. Pokiaľ žalobca spomínal diskrimináciu a obavy z prenasledovania z dôvodu príslušnosti ku kurdskej menšine, treba pripomenúť, že Súdny dvor sa už v minulosti zaoberal situáciou kurdskej menšiny v Turecku a dospel k záveru, že prípadné ťažkosti nepredstavujú prenasledovanie v zmysle § 8 zákona o azyle. V tomto smere súd poukazuje aj napr. na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 4 Azs 34/2011 – 154 zo dňa 11.09.2012, „celková situácia v krajine pôvodu sťažovateľa je taká, že vláda sa snaží rešpektovať práva kurdskej menšiny a nie ju utláčať a situácia sa v tomto ohľade pomaly zlepšuje. Vláda rešpektuje práva kurdskej menšiny, dokonca sa snaží zlepšiť postavenie kurdskej menšiny a prenasleduje len kurdských povstalcov, ktorí proti nej bojujú so zbraňou v ruke. V niektorých prípadoch však dochádza k excesom zo strany bezpečnostných zložiek, ktoré nerešpektujú zákaz bitia, zlého zaobchádzania, svojvoľného zatýkania a väznenia.“ Súd ďalej uvádza, že „nie je možné súhlasiť so žiadateľom, že by kurdskí štátni príslušníci v Turecku boli na celom území tak bežne a závažne prenasledovaní, že by táto skutočnosť bola dôvodom na udelenie medzinárodnej ochrany“. Správny súd sa stotožňuje aj so záverom žalovaného v tom, že aktuálne informácie o krajine pôvodu žalobcu vo všeobecnosti potvrdzujú určitú mieru diskriminácie Kurdov v Turecku, avšak táto skutočnosť nutne neznamená, že každá osoba kurdskej národnosti automaticky spĺňa kritéria pre udelenie azylu. V tomto smere súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/17/2019 „Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené“. U žalobcu sa však žiadnym spôsobom nepreukázalo, že by bol z dôvodu svojej etnickej príslušnosti nejakým spôsobom diskriminovaný. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že žalobca v krajine pôvodu bez problémov absolvoval základnú a strednú školu, bol prijatý na dve vysoké školy (na jednu aj nastúpil, pričom ako uviedol účelovo využil program Erasmus na to, aby sa dostal do Nórska – tam podľa správneho súdu účelovo požiadal o azyl nie z dôvodu, že by sa obával prenasledovania ale z dôvodu záujmu o ich kultúru, históriu, starý jazyk, dobrý sociálny systém a silnú ekonomiku – o azyl požiadal až po vypršaní platnosti víz), bolo mu umožnené študovať aj na zahraničnej vysokej škole (cez spomínaný program Erasmus na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici – skúšky nespravil, ani na ne údajne nešiel, značnú časť s poskytnutých peňazí zo štipendia využil na cestovanie po Európe – precestoval prakticky väčšinu veľkých miest v Nemecku – všetko mu tam údajne financovali kamaráti), počas tohto „štúdia v SR“, respektíve najmä cestovania po Európe sa bez problémov vracal naspäť do Turecka pozrieť rodinu a opätovne bez žiadnych problémov mu bolo umožnené vycestovávať do iných krajín – v tejto súvislosti opätovne treba poukázať aj na to, že cestovný pas mu bol vydaný bez akýchkoľvek problémov; následne mal aj prístup k zamestnaniu (pracoval napr. u brata, ktorý je v Istanbule riaditeľom spoločnosti na predaj tonerov). Žalobcovi taktiež štátne orgány v Turecku tri alebo štyrikrát vyhoveli ohľadne jeho žiadosti o odklad vojenskej služby – opätovne bez problémov. Žalobca nikdy nemal s odchodom z krajiny pôvodu a ani po príchode do Turecka žiadne problémy – v tomto smere správny súd poukazuje aj na to, že rodičia žalobcu, ako aj jeho súrodenci, všetci kurdskej národnosti žijú aj naďalej v Turecku bez akýchkoľvek problémov, čo potvrdil aj sám žalobca vo vstupnom pohovore. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na to, že žalobcov brat M. je stále

riaditeľom spoločnosti na predaj tonerov v Istanbule, jeho brat G. B. je novinár a redaktor a jeho otec I. pracuje v štátnej správe – uvedené vyvracia aj ďalšie žalobcove tvrdenie, že by si na území Turecka nemohol nájsť zamestnanie v štátnej správe – žalobca sa o to nikdy ani len nepokúsil. V priebehu konania žalobca neuviedol jedinú skutočnosť, ktorá by vo vzťahu k jeho vzdelaniu alebo výkonu povolania preukázala akúkoľvek mieru diskriminácie. Taktiež nebolo v konaní preukázané, že by v súvislosti s jeho kurdskou národnosťou boli zo strany štátnych orgánov prijaté opatrenia, ktoré by nejakým spôsobom zasahovali do jeho základných ľudských práv a slobôd. Žalobca v rámci administratívneho konania nepopísal žiadnu konkrétnu formu prenasledovania, ktorej by mal on osobne čeliť, obmedzil sa len na všeobecné konštatovanie o diskriminácii menšiny Kurdov v Turecku. Zároveň sa žalobca v rámci administratívneho konania vyjadril, že doteraz nebol v Turecku prenasledovaný políciou, armádou, alebo inými zložkami štátu. Informácie uvedené žalobcom v závere vstupného pohovoru - z obdobia detstva, kedy údajne pancierové auto prešlo počas hry na ulici jedného jeho kamaráta a odvtedy má z toho traumu (2005-2006), či incident z roku 2010, kedy počas nejakého protestu policajti strieľali do ľudí, alebo že sa zúčastnil mnohých protestov pri ktorých bol iba z dôvodu svojej kurdskej národnosti políciou viackrát zbitý, považoval správny súd vzhľadom na vyššie uvedený bezproblémový život žalobcu v Turecku, za účelové, nepreukázané tvrdenia, s irelevantnou výpovednou hodnotou pre súčasné azylové konanie. Taktiež v konaní nebolo preukázané, že by žalobca čelil akémukoľvek prenasledovaniu súvisiacemu s jeho súrodencami. Sám žalobca v tomto smere konštatoval, že nikdy nebol trestne stíhaný, dokonca nebol v žiadnej veci ani len vypovedať na polícii. 66. Za účelom objektívneho posúdenia žiadosti žalobcu využil žalovaný všetky relevantné informácie vrátane polytematických správ o krajine Turecko. Správny súd mal z nich za preukázané, že v krajine pôvodu žalobcu, bežní občania kurdskej národnosti (a teda aj žalobca) síce môžu čeliť určitej kultúrnej diskriminácii, avšak tureckou vládou vo všeobecnosti prenasledovaní nie sú. V tejto súvislosti správny súd konštatuje, že žalobca v konaní nepreukázal, že v krajine pôvodu pred jej opustením alebo aj po návrate s cudziny, nakoľko sa počas štúdia/cestovania vracal naspäť domov, čelil konaniu, ktoré by mu spôsobovalo vážne porušovanie jeho základných ľudských práv alebo súbehu rôznych takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, a teda nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody, pre ktoré možno konštatovať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa § 2 písm. d) zákona o azyle v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov. V tejto súvislosti správny súd taktiež uvádza, že žalobca nikdy nepatril medzi politikov, novinárov, právnikov, poprípade umelcov (teda osoby, čo sa aktívne zúčastňujú na politickom a verejnom živote), respektíve medzi vyhlasovateľov nejakých potenciálne radikálnejších názorov na verejnosti, nepatril medzi aktivistov u ktorých by sa dalo vôbec potenciálne uvažovať, že by mohli spôsobovať nejaké politické/národnostné rozbroje, respektíve nepokoje, a teda nie je dôvod sa domnievať, že by žalobcovi akýmkoľvek spôsobom malo byť bránené v krajine jeho pôvodu v bežnom fungovaní – relevantné, transparentné a najmä dôveryhodné zdroje na ktoré žalovaný poukázal tieto skutočnosti len potvrdzujú. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti správny súd má teda taktiež za to, že je veľmi nepravdepodobné, že by žalobca čelil v Turecku nejakej forme prenasledovania v budúcnosti, pokiaľ bude žiť bežným životom tak, ako doteraz. 67. Správny súd ďalej poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/1/2020 zo dňa 25.02.2020: „Je nepochybné, že vo veciach medzinárodnej ochrany zohráva mimoriadne dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť. Pravdivosť tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom z ktorého je v azylovom konaní nutné vychádzať.“ 68. „Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Sža 15/2008 zo dňa 19. augusta 2008). 69. Vyššie spomenutá účelová argumentácia zo strany žalobcu, ktorá si nakoniec protirečila s inými žalobcovými tvrdeniami, ako aj s preukázateľne zisteným skutkovým stavom, podľa správneho súdu

v konečnom dôsledku aj spochybnila dôveryhodnosť žalobcu. K zvýšeniu dôveryhodnosti žalobcu neprispelo ani jeho účelové opísanie priložených videí (na druhom sa vyslovene dvaja chlapci pri natáčaní videa smejú a zrejme zabávajú), jeho financovanie pobytu v Nemecku, respektíve účelové štúdium v SR len z dôvodu, aby sa dostal do Nórska – kde požiadal o azyl nie z dôvodu obáv z prenasledovania, ale z dôvodu záujmu o ich kultúru, históriu, starý jazyk, dobrý sociálny systém a silnú ekonomiku, a aj to až po vypršaní platnosti víz. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa správnemu súdu javí žalobcom podaná žiadosť o udelenie azylu z politických/národnostných dôvodov ako účelová. 70. Správny súd mal ďalej za preukázané, že žalovaný pri svojom rozhodovaní nezanedbal ani otázku poskytnutia doplnkovej ochrany. Jej zmyslom a účelom je poskytnúť subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale u nich by bolo (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. 71. Čo sa týka doplnkovej ochrany, tak správny súd má za to, že žalovaný sa v predmetnej veci dostatočným spôsobom zaoberal všetkými troma formami vážneho bezprávia, pričom zistené poznatky v tomto smere aj správne vyhodnotil tak, že žalobcovi ani v jednom prípade vážne bezprávie v krajine jeho pôvodu nehrozí. Z administratívneho spisu, a teda aj z výpovedí žalobcu je zrejmé, že žalobca nikdy nebol v Turecku trestne stíhaný - nikdy voči nemu nebolo vedené trestné konanie, nebol väznený, zadržaný alebo zatknutý, údajné jeho aktivity (zúčastňovanie sa na mítingoch niektorých politických strán pred vyše deviatimi rokmi, pričom potom po roku 2015 sa už do ničoho nezapájal a ničoho sa nezúčastňoval) nemožno označiť za také, ktoré by vzbudzovali pozornosť tureckých štátnych orgánov – v konaní bolo preukázané, že žalobca reálne nikdy nevzbudil pozornosť tureckých štátnych orgánov, pričom nevykonával v Turecku ani žiadnu takú činnosť, za ktorú by mu v prípade návratu hrozilo vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu – v konaní bolo preukázané, že konkrétne žalobca v priebehu svojho života nebol v Turecku ani len diskriminovaný. Správny súd je rovnako ako žalovaný toho názoru, že žalobcovi nehrozí v prípade jeho návratu do Turecka ani druhá forma vážneho bezprávia, a to tá, že by mohol byť vystavený mučeniu alebo neľudskému, alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu, alebo trestu. Z administratívneho spisu, a teda aj z výpovedí žalobcu je zrejmé, že žalobca nikdy nebol zo strany štátnych orgánov Turecka a ani neštátnych aktérov vystavený mučeniu alebo neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu (nikdy nebol ani len zadržaný a vypočúvaný na polícii) a nikdy nevykonával a ani v súčasnosti nevykonáva žiadnu činnosť (nebol politikom, novinárom, právnikom a pod.), ktorá by viedla turecké štátne orgány k neprimeraným opatreniam voči jeho osobe v prípade jeho návratu do Turecka – turecké štátne orgány sa o žalobcu preukázateľne nezaujímali ani po smrti jeho brata, keď mu bolo umožnené študovať (kde chcel, aj v zahraničí), cestovať (bez žiadnych problémov mu boli vydané cestovné doklady a bolo mu umožnené cestovať po celej krajine aj do zahraničia a vracať sa naspäť), zamestnávať sa a pod. Správny súd taktiež konštatuje, že žalovaný sa správne zaoberal aj tým, či by žalobca v prípade jeho návratu do Turecka mohol byť reálne, vážne a individuálne ohrozený na živote alebo nedotknuteľnosti jeho osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. Správny súd sa stotožňuje s konštatovaním žalovaného, že v dostupných zdrojoch sa nenachádza informácia, že by na území Turecka prebiehal akýkoľvek ozbrojený konflikt, v ktorom by mohlo dochádzať k ohrozeniam obyvateľov na základe neselektívneho násilia, ktorým by mohol byť v prípade jeho návratu do Turecka ohrozený na živote. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd má za to, že žalovaný správne nepristúpil v žalobcovom prípade k poskytnutiu doplnkovej ochrany na území SR, keďže na to neboli žiadne dôvody. 72. Správny súd v súhrne zistil, že žalobcom uvádzané dôvody v jeho žiadosti o udelenie azylu nemožno podradiť pod pojem existencie opodstatnených obáv v krajine pôvodu z prenasledovania z politických/ národnostných dôvodov (najmä po komplexnom posúdení priebehu života žalobcu). Taktiež je podľa správneho súdu v kontexte vyjadrení žalobcu v konaní o udelenie azylu dostatočne zistený skutkový stav žalovaným a správne vyhodnotené dôkazné prostriedky žalovaným v napadnutom rozhodnutí. Správny súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného v napadnutej časti je zákonné a žalovaný správne a zákonne konštatoval, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky na udelenie azylu, pričom nespĺňa ani podmienky na poskytnutie doplnkovej ochrany.

73. Správny súd má za to, že žalovaný pri posudzovaní prípadu postupoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, zohľadnil všetky vyhlásenia žalobcu, dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu, jeho postavenie a osobné pomery. V administratívnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru správneho súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to citáciou dotknutých právnych noriem ako aj ich logickým výkladom a správnym aplikovaním na prejednávaný prípad. V jeho postupe neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Z uvedeného správny súd uzavrel, že žalovaný správne vyhodnotil zistený skutkový stav a na tento správne aplikoval ustanovenia zákona o azyle majúc za to, že žalobca nesplnil podmienky pre udelenie azylu na území Slovenskej republiky v zmysle ust. § 8 zákona o azyle a zároveň nesplnil podmienky ani na poskytnutie doplnkovej ochrany. 74. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd po preskúmaní rozhodnutia v napadnutej časti žalobu ako nedôvodnú podľa § 219 SSP zamietol. 75. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).